Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťdeväť: Držať sa v hurikáne za ruky

Autorkina poznámka: Chcela som s touto kapitolou dosiahnuť veľa, a nie je treba hovoriť, že moje prehnané plánovanie spôsobilo, že napísať túto kapitolu bolo neobyčajne náročné. Myslím, že to je kvôli tomu, že je to asi najľahšia kapitola celého príbehu, z čoho som tiež trochu znepokojená. Neviem, možno kvôli všetkej tej úzkosti predtým... a potom na vás takto hodiť niečo ľahšie. Ach, bolo to nevyhnutné. Ďalším dôvodom, prečo to bolo také namáhavé, bolo, že táto kapitola vedie priamo k ďalšej (ktorá bude hviezdna, aj keď to nemôžete posúdiť) a ja som zápolila s tým pripraviť to. Nespomínajúc, že som zúfalo chcela ukázať, ako sa veci medzi Hermiona a Dracom zmenili... bez toho, aby to bolo gýčové a smiešne. Chcela som, aby posun medzi nimi bol jemný, ale nie zásadný. A chcela som ukázať ich rozpaky a ich nepokoj pri tom všetkom.

Nie každá kapitola musí byť šialene mocná, či úzkostlivá či plná drámy. Nielenže to tak nefunguje, ale tiež to neplynie správne a je to vyčerpávajúce pre čitateľov a aj pre autora. Táto kapitola s ničím z tohto nepracuje. Má to byť pokoj pred búrkou. Tiež sa táto kapitola, hoci je ľahšia než ostatné, dotýka problémov emocionálnej záťaže a iných vecí, ktoré tu nespomeniem.

Časť 1: Slovíčka keď a teraz teraz

Bolo možné byť v raji a pekle súčasne?

Hermiona si vzdychla. V tomto ešte nedospela k rozhodnutiu.

Boli tomu dva dni, odkedy prišli do tohto magického škótskeho raja. Dva dni, počas ktorých sa tá otázka formulovala v jej mysli. Dva dni odkedy - pri Merlinovi, Hermiona nemohla uveriť, že stále o tom premýšľa! Nemala na premýšľanie niečo iné? Odfrkla si. Samozrejme že mala!

Ale bolo vysoko pravdepodobné, že dôvodom, prečo strávila dva dni formulovaním rozmanitých filozofických teórii o niečom tak hlúpom ako možnosť súčasne byť v raji aj v pekle, bolo to, že vážne nechcela premýšľať. Vôbec. Ale nebolo to tým a Hermiona to vedela. Chcela premýšľať, potrebovala premýšľať, ale premýšľať nedokázala. Odkedy prišla do tohto kúpeľného letoviska, jej myšlienky neboli ničím iným len poprehadzovaným a pomotaným zmätkom a ona bola kvôli tomu v pekle.

Čarodejnica sa strhla, keď jej čarodejnícka masérka štuchla prstami do zvlášť stvrdnutého miesta.

"Ach, moja, ďalšie," zamrmlala si tá čarodejnica pre seba, keď sa načiahla po prútiku, ktorý bol na vznášajúcom sa stole pri jej masážnej posteli. Čoskoro jediné, čo cítila, bolo teplo a bolesť bola preč. Potichu si pre seba povzdychla.

Raj.

A peklo.

Možno bolo možné byť súčasne v oboch. Zdalo sa, že emócie sú prenositeľné; niektorí ľudia si všade so sebou brávali svoje obavy a nepokoj. Hermiona nebola iná. Napokon, vzala si všetky svoje emócie so sebou niečo cez sedemsto míľ z Benátok do Londýna. Tento malý výlet do Škótska nebol výnimkou.

Hermiona si zabalila svoju nervozitu a obavy a všetko ostatné, čo zahaľovalo jej myseľ a srdce. Nebol to jej zámer. Naozaj sa od všetkého chcela dostať preč, ale nezdalo sa správne nechať to všetko doma. Takže si so sebou priniesla svoju emocionálnu záťaž: tašku obsahujúca Parvati a Ginny, ktorá bola stále neotvorená; pripomienku Matthewa, ktorý bol stále blízky jej srdcu; a pätnásťlibrový kufor, ktorý obsahoval Draca Malfoya a množstvo pekných šiat, ktoré v skutočnosti už trochu preskúmala.

Čoskoro si bude musieť jedny obliecť a postaviť sa mu zoči-voči.

Postaviť sa mu zoči-voči? To bolo zjavne trochu ostrejšie než to, čo sa v skutočnosti chystalo diať. Rozhovor - skutočný rozhovor. Asi. Dúfajme.

Hermionin žalúdok sa začal vlniť.

Pri Merlinovi, ten deň sa dobre vyrozprávala, ale ona v prvom rade nevedela ako zahájiť nejaký vzťah. S Ronom sa dali dokopy počas ťažkých časov. Pripusťme, existovalo sedem rokov postupného budovania a narážok a napätia, ale to čo v skutočnosti dalo všetkému smer, bolo uvedomenie si, že deň finálnej bitky môže byť ich posledný. Skutočnosť, že nezomreli, len všetko vylepšila.

Hermiona sa znova strhla, keď masérka zaryla do ďalšieho uzla.

Draco nebol Ron. Dokonca ani zďaleka. Vedela, že nemôže porovnávať to, čo mala s Ronom, s tým, čo by možno mohla mať s Dracom. Plecia sa jej napli, vďaka čomu masérka zavrčala: "Sladká Kirké, myslela som, že po dvoch dňoch rozmazľovania nebudete taká napätá. Myslím, že som sa mýlila," a použila prútik, aby zmiernila jej bolesť. "Pripusťme, ste na to oveľa lepšie, ale -"

"Nevzdávaj sa, Carmine," zatiahla Pansy z vedľajšieho stola. Zjavne si masáž užívala. Hermiona bojovala so zamračením. "Naozaj toto potrebuje. Ver mi. Neverila by si tomu poslednému roku... nuž, šiestim rokom, čo mala." Čarodejnica na okamih zastala, aby si vzdychla. "Carmine, si najlepšia. Dala by som sa ti masírovať sama, ale chcem pre svoju najlepšiu priateľku to najlepšie. A tým najlepším myslím, že chcem, aby bola mäkká ako Červoplaz (cz: Tlustočerv) dovtedy, kým zajtra odídeme. Chcem, aby jej dôkladnou starostlivosťou zmizli vrásky zo starostí."

Hermiona si odfrkla. "S tým veľa šťastia."

"Nemali sme zanechať negativitu v Londýne?" uštipačne sa spýtala Pansy.

"Priniesla som si zopár vecí, ktoré by som nemala," zamrmlala trochu hlasnejšie než zamýšľala.

"O čom hovoríš? Nepriniesla si si polovicu vecí z toho zoznamu, čo som ti dala."

Nemala veľa času pobaliť sa. Keď si to uvedomila, trochu sa začervenala. "Bol to dlhý zoznam."

"Ten zoznam mal päťdesiatsedem položiek!"

"Opakujem, dlhý."

Pansy prevrátila oči. "Ach, správne, aj tak je to už jedno."

"Ja to viem," Hermiona zatvorila oči. "Ty si tá, ktorá je podráždená."

Pansy si odfrkla a potom nastalo ticho.

Bolo hlúpe, že si to nemohla vychutnať tak ako Pansy či iní exkluzívni hostia. Ale dokázala oceniť, že táto miestnosť - nie, celé toto letovisko - prekypovalo mágiou. Vďaka nej sa cítila teplo a omámene. Carminine prsty také neboli, ale to nebolo dôležité. Hermiona dokázala oceniť tú intenzívnu vôňu horiaceho tujového dreva, elixírov, mastičiek a vanilkových kadidiel.. Rozmanité vône by sa jej za iných okolností naprosto hnusili, ale Hermiona považovala túto vôňu za trochu hypnotizujúcu - a dokonca dôverne známu, ale nedokázala spojiť túto podivnú vôňu s konkrétnou spomienkou. Hermiona dokonca uvítala tú pokojnú hudbu, ktorá sa rinula z rozhlasu zabudovanom v stenách.

Dokázala to všetko oceniť, ale nebola schopná sa uvoľniť.

Bolo treba Upokojujúci dúšok, dve hodiny a od Pansy tri energické rozhovory, aby dospela k bodu, kde dokázala ležať na tejto magickej masážnej posteli len v uteráku - veľmi malom uteráku, ktorý jej zakrýval len zadok - bez vrtenia sa. Ale stále sa cítila prekliato nepohodlne. Elixír s tým urobil len veľmi málo, ale predpokladala, že to bolo tým miestom.

Malé zastonanie uniklo z jej úst, keď sa čarovné prsty masérky zaborili do zvlášť boľavého miesta medzi jej lopatkami. Carmine ju musela začuť, pretože Hermiona zacítila, že jej dala dokonca ďalšiu svaly uvoľňujúcu masť na chrbát a pustila sa do tej uzlíkovej kože s väčšou vervou. Počúvala ako jej Carmine hovorí - po šiestykrát - že za dvadsať rokov, čo toto robí, je Hermiona tá najstuhnutejšia čarodejnica, ktorú kedy masírovala. Nič na to neodpovedala. Namiesto toho zatvorila oči a pokúsila sa zostať pokojná.

V tichu, ktoré nasledovalo, zaznelo Pansyino posmešné odfrknutie z vedľajšieho stola. Hermiona sa zamračila.

Nemálo minút uplynulo, než Carmine zavolala na Stellu, svoju asistentku. "Môžeš mi priniesť ďalšiu nádobu masti na uvoľnenie svalov? Došla mi." Hermiona začula len Pansyino zachichotanie sa. O minútu neskôr pocítila ako jej masérka kydla ďalšiu masť na chrbát. A prsty sa vrátili, zaborili do jej chrbta, aby uvoľnili tie uzly. Netrvalo dlho, aby našla ďalší veľký uzol. "Ach, pri Merlinovi. Snažte sa nekrútiť. Bohovia. Budete si pripadať ako nový človek, keď s vami skončím."

Smiešne, ona si už pripadala ako nový človek. Vo vnútri. Nebude bolieť pripadať si tak aj zvonka.

Hermiona zatvorila oči, nadýchla sa pri pokuse uvoľniť sa a zistila, že je ohromená tým, ako vôňa tej miestnosti posilňuje mnoho spomienok. Ako mohla zatvoriť oči a živo vidieť spomienku spojenú s touto vôňou. A dnes ju, všetko to kadidlo a elixíry a masážne oleje a masti na uvoľnenie svalov, zaniesli späť do Snapovho laboratória, späť k Nevillovi ľahko spôsobiacemu nehodu, späť k Harrymu a Ronovi zmätene sa prebíjajúcimi ich úlohami, späť ku dňom skoro nevinnosti, späť k Dracovi, ktorý bol - nuž - Malfoy.

A ak niekedy pochybovala o sebe a tom množstve pokroku, ktorý za posledných deväť mesiacov urobila, uvedomila si, že toto je skutočný dôkaz toho, ako ďaleko dospela. Po prvý raz za veľmi dlhý čas tieto spomienky u nej nevyvolali smútok či depresiu, nebola vďaka nim nostalgická či mrzutá a nemala pocit, že zaostala pozadu. Cítila sa - nie zle, ale ani nie dobre. V tejto chvíli si Hermiona skutočne pripadala, ako keby jej niekto nalial trošku nádeje do skoro prázdneho pohára.

Nádeje, ktorú bude naozaj potrebovať na svojej ceste k uzdraveniu - na svojej ceste k budúcnosti.

Budúcnosť.

Náhle otvorila oči.

Nie, toto nebola budúcnosť, toto bola jej budúcnosť.

Kútiky úst sa jej stočili mierne dohora v skoro úsmeve. Ona mala nejakú budúcnosť.

Samozrejme, Hermiona mala nejakú budúcnosť vždy, ale z akéhosi dôvodu jej to dochádzalo znova a znova. Všetko. To rozhodnutie, ktoré urobila, tá nová cesta, po ktorej pôjde - do pekla, naozaj toto urobí. Postaví sa svojím obavám. Začne niečo nové. Pohne sa dopredu. Uvedie všetky tie možno to akcie. Bola si istá - bola si týmto absolútne istá? Bola naozaj pripravená preskúmať svoje - city k nemu? Hermiona prudko zažmurkala. Toto bol hlavný dôvod prečo bola v pekle a v raji. Bola si istá, že je pripravená. Toto chcela, ale nepripadala si tak pripravená.

Neexistoval nejaký manuál? Nejaké 'Ako na to' pre smoliarov? Asi nie. Vzdychla si. Vážne, čo mohla urobiť, aby sa pripravila? Čo mohla urobiť, aby sa pripravila na niekoho ako je on?

Toto - všetko - bude ťažké.

Okamžite vytriasla tú myšlienku zo svojej hlavy.

Samozrejme, že toto bude ťažké.

Hermiona nebola expert, ale nebola taká nevedomá. Nemyslela si, že vzťahy sú predurčené byť ľahkými, obzvlášť vzťah ako ich, prepletený váhavosťou a strachom. Nemali vzťahy vyžadovať prácu a obetavosť? Nepredpokladalo sa, že majú učiť, skúšať a nútiť ich účastníkov, aby sa spoznali a napravili tie svoje časti, ktoré ešte neobjavili? Vzťahy mali pomôcť naučiť sa o sebe pravdu, tak aby sa mohli na seba spoľahnúť. A keď Hermiona o tom všetkom premýšľala, uvedomila si, že ona a Draco boli predurčení k ceste.

To kvôli tomu by niečo medzi ňou a Ronom nikdy nefungovalo. To bol jeden z mnohých dôvodov, prečo si nemohla dovoliť vrátiť sa späť k nemu. Ach, nemala pochybnosti, že samotný Ron bol na ceste, ale jeho cesta bola odlišná od jej. Jeho viedla na miesto, kde ona nechcela byť. A s Dracom sa zdalo, že obaja cestujú tým istým smerom. Nie tou istou cestou, ale dosť blízko, aby sa načiahli a stiahli toho druhého späť, keby začínal vybočovať z kurzu.

Hermiona sa trochu uškrnula, keď Carminine prsty našli ďalšie boľavé miesto.

Skôr než mohla odplašiť tú myšlienku, zauvažovala, čo by sa mohlo stať, keby veci medzi ňou a Dracom boli zauzlené - ako jej chrbát. Hermiona vedela, že je naozaj príliš skoro o tomto skutočne, ale nedokázala prestať. Čo sa stane ak - nie, keď - zasiahnu stvrdnuté miesto. Čo urobí on? Čo urobí ona? Implodujú?

(PP. Implodovať – zrútiť sa smerom dovnútra, opak explodovať)

A keď ju masérka začala masírovať namiesto použitia mágie, aby uvoľnila jej stuhnuté svaly, v jej hlave to splynulo. Toto nebolo nijako odlišné od hocičoho iného v živote. Hermiona zasiahla dosť stvrdnutých bodov, aby vedela, čo robiť. Ak - nie, keď - s Dracom zasiahnu stvrdnuté miesto, urobia všetko inak. Alebo minimálne ona urobí. Bude silnejšia. Neutečie a ani sa nebude problémom vyhýbať. Bude mu dôverovať a bude dôverovať sama sebe. S ním sa prepracuje ťažkými časmi; tak dajako ako sa Carmine prepracovávala jej uzlami.

Hermiona si prikývla s prudkým odhodlaním. Myseľ jej začala uháňať a srdce sa začalo nadúvať.

A takto si uvedomila, že neexistovalo obmedzenie na to, čo dokáže urobiť, teraz, keď mala vedenie a priateľov a ľudí, ktorým na nej záležalo a ruky, ktorých sa mohla zachytiť, kedykoľvek by zakopla. Hermiona sa cítila - lepšie než sa dlhý čas cítila a vedela, že teraz, keď vložila svoju vieru a dôveru v ostatných, bude sa stále len zlepšovať. Všetko bude teraz odlišné - teraz, keď oni zabočili doľava.

Dobre, všetko sa až tak nezmenilo. Ešte nič nedefinovali, ani neurčili žiadne pravidlá či skutočne prehovorené slová od toho - incidentu. Incidentu? Nie. Hermiona stále pracovala na priradení emocionálneho významu tomu, čo sa medzi nimi odohralo. A po premýšľaní a prekonfigurovaní svojho mozgu dospela k záveru, že to bolo viac než incident, viac než len jeden z tých najzraniteľnejších okamihov jej života a viac než začiatok... niečoho.

Bol to – jeden bozk.

Tak, povedala to - nie, pomyslela si to.

Stále bola zmätkom emócií, ale Hermiona si tiež pripadala - rozveselená. Dokonca spanikárená. Takže, keby mohla prísť na to, čo sa mu chystá povedať, život by bol oveľa lepší.

Carmine sa prepracúvavala ďalším uzlom.

Toto bolo to, čo chcela ona. Počkať. Toto bolo niečo, čo chceli urobiť spoločne. Alebo aspoň to povedal. Iste, bola vysoká šanca, že to nezvládnu viac než do zajtrajška alebo len do budúceho týždňa či dokonca budúceho mesiaca, ale...

Hermiona zatvorila na chvíľu oči, keď sa jej úsmev začal rozširovať.

Bol to zvláštny pocit, vážne. Takéto je to, keď je niekto šťastný? Pri Merlinovi, nebola takáto už riadnu chvíľu. Bol to príjemný pocit zabudnúť, keď bolo v jej živote tak veľa smútku, ale bola si poriadne istá, že takéto je šťastie - nuž, opatrné šťastie. Vďaka nemu si pripadala - v bezpečí. Vďaka nemu si pripadala trošku odvážna - ako keby vlastnila záchrannú sieť, ktorá by ju zachytila, keby sa rozhodla rozhodnúť urobiť niečo unáhlené alebo chybné.

Pri Merlinovi, Hermiona za posledné dva dni rozhodne urobila zopár veľmi impulzívnych vecí.

Impulzívnych, ale...

Jej úsmev sa rozšíril ešte viac.

"Nad čím sa to tu usmievaš?" Pansyina samoľúba otázka prerušila jej myšlienky.

Hermiona sa strhla, keď sa prsty masérky zabodli do jej pokožky a odpovedala: "Nad ničím dôležitým."

Odfrkla si, potom si vzdychla, keď masérka zašepkala kúzlo na kamene a položila jej ich na chrbát. "Ach, to je príjemné." Potom sa vrátila k téme. "Ach, správne. Nič dôležité, no to určite, Hermiona. Vyzeráš... radostne." Pansy sa spokojne usmiala. "Mám tušenie, že to nemá nič spoločné so všetkým týmto rozmaznávaním, ktorého sa ti dostáva."

Na chvíľu sa zvedavá Hermiona pozrela na svoju priateľku. Pansy Parkinsonová nemávala tušenia. Zjavne všetko vedela, ale zostávala ticho až do správneho okamihu. A bola tiež trpezlivá. Vedela o otcovstve Matthewa. Vedela o Dracových citoch k nej. Vedela veľa iných vecí, ktoré ešte Hermiona nevyslovila nahlas, čo znamenalo - bohovia.

Kým sa zvíjala počas zvyšku Carmininej masáže, Hermiona premýšľala o tom, čo jej priateľka vie, aby sa vďaka tomu takto tvárila, ale nechcela, aby masérka začula niečo, čo by malo zostať medzi nimi. Čakanie bolo dlhé a trochu náročné, ale keď masérka zašepkala posledné kúzlo a položila jej na chrbát posledný kameň, bola rovnako nervózna, ako bola zvedavá. A keď obe ich masérky so svojimi asistentkami opustili miestnosť, aby im pripravili bahenný kúpeľ, Hermiona prerušila dočasné mlčanie otázkou: "Čo vieš?"

Pansy, samozrejme, sa rozhodla hrať nič netušiacu. "Čo máš na mysli?"

Hermiona sa na ňu podozrievavo pozrela. "Len aby si vedela, nehráš, že nič nevieš, veľmi dobre."

"Samozrejme, že hrám. Ja som kráľovná nevedomosti."

Jediné, čo Pansy získala na oplátku, bol úškrn. "Ty nemáš len preludy, ale aj meníš tému."

Čarodejnica zdvihla hlavu a zazrela. "Nemením..."

"Vysyp to. Ihneď," dožadovala sa Hermiona.

"Niežeby to bolo veľké tajomstvo. Ja to viem, Blaise to vie, dokonca Narcissa to vie. Blaisovi som to povedala ja, skôr než sme odišli. Domnievam sa, že je to týmto." Kamene na jej chrbte jej zabránili založiť si ruky na hrudi, ale nezabránili jej našpúliť pery. "A úprimne povedané, nie som šťastná, že už sú to dva dni a stále si mi to nepovedala. Som tvoja najlepšia priateľka. Nemávala som veľa ozajstných priateliek - ktoré by sa ma nebáli - ale niečo naozaj viem. Nemáme mať tie smiešne babské chvíľky, kedy pištíme a spolu poskakujeme skoro desivou radosťou? Nemáme sa chichotať nad zmrzlinovým pohárom? Nemáš mi povedať každý -"

"Pansy," Hermiona konečne zastavila tú rapotajúcu čarodejnicu. "O čom do pekla rozprávaš?"

"Viem, čo sa stalo medzi tebou a Dracom," povedala jej s úškrnom. "A je tiež prekliato načase."

Bola rozpoltená medzi tým tváriť sa ohromene a tváriť sa - nuž - neprekvapene. Ale Hermiona si nebola istá prečo. O plných desať sekúnd neskôr sa spýtala. "Kto ti to povedal - počkaj. Poznám odpoveď na tú otázku."

Narcissa.

Namiesto toho, aby poslala škriatka nájsť ich, šla ich kvôli dezertu pohľadať sama. Hermiona si nebola istá, čo sa stalo. Jednu sekundu boli Dracove pery na jej a ďalšiu vravel svojej matke, aby vyšla spoza toho rohu. Ako ju prepánakráľa videl, Hermiona doteraz nevedela. Došlo jej, že to zapracovalo u Draca Malfoya nejaké vnútorné... niečo. To bolo to najlepšie, na čo to dokázala zvaliť.

Keď už o nej vedeli, Narcissa pokojne povedala, že po desiatich minútach ticha sa rozhodla ubezpečiť sa, že jeden druhého nezabili. Ale Hermiona zazrela náznak úškrnu na jej tvári, keď mrzutý Draco nevľúdne odpovedal, že by sa nezabili, kým by ju nezaviedol hlbšie do súkromných priestorov.

Odvtedy Narcissu nevidela.

Keď sa Hermiona znova sústredila na Pansy, tá sa škerila tak veľmi, že to bolo znervózňujúce.

"Takže, keď si sa prebrala zo svojho omámenia, všetko mi o tom porozprávaj."

Hermiona si oprela hlavu o ruky a zatvorila oči. "Vlastne nie je o čom hovoriť."

"To je riadna kravina. Narcissa povedala, že celých päť minút všetci mohli počuť, ako na seba jačíte, než ste sa stratili z dosluchu."

"Ako si si dokázala nájsť čas, aby si zistila všetky tieto detaily? Ja som mala sotva čas napísať odkaz svojmu šéfovi."

Pansy sa uškrnula. "To preto, že si bola príliš zaneprázdnená muchľovaním -"

Muchľovanie bolo príliš detinské na popis toho, čo sa udialo. "To nebolo muchľovanie," argumentovala Hermiona, ale zrazu si pripadala trápne, keď sa o tom bavila s niekým iným. Bolo ľahšie prehrávať si to vo svojej mysli. Takto tomu nemusela priradiť slová. Možno toto bola dobrá vec. "Bol to len bozk, to je všetko."

Čierne obočie sa nadvihlo. "Ach," odfúkla si vlasy z tváre. "Takže tvoje ruky v jeho vlasoch a jeho jazyk v tvojom hrdle sú iste charakteristické pre obyčajný bozk? Odkedy je tomu tak?"

Ignorovala Pansyine znepokojujúco presné detaily. "To nebolo presne také," Hermiona prevrátila oči. "Bolo to... iné. Ja neviem."

"Ty nevieš? Alebo nechceš, aby som ja vedela?"

Bolo to trochu oboje, ale len pokrčila plecami. Hermiona si nedokázala vložiť tú odpoveď do slov, vďaka ktorým by neznela alebo si nepripadala smiešne. Ten prvý bozk - a všetko, čo nasledovalo - bol ako voľný pád so zaviazanými očami. Akosi to bol ten najpresnejší popis celého jej vzťahu s Dracom. Možno to pre neho bolo iné. On si musel uvedomiť svoje city skôr, než ich na ňu nakričal. Mali čas rozvinúť sa a vystavať sa, zatiaľ čo jej ju zasiahli do tváre ako netopier. Hermiona sa stále pokúšala pozbierať sa.

Áno, stále.

"Fajn, neodpovedaj," trucovala Pansy, "ale musíš mi povedať, čo sa stalo medzi tým, keď vás prichytila Narcissa a keď sme my dve dnes ráno odišli."

"Nič-"

"A neopovažuj sa povedať, že sa za tie hodiny nič nestalo, pretože si mala napuchnuté pery, vlasy rozlietané po celej hlave, nebola si pobalená a Draco spal na tvojom gauči-"

Hermiona si odkašľala a zamrmlala: "To som nechcela povedať."

"Potom, čo si chcela povedať?"

"Nič z toho nie je tvoja vec, ale po tom, čo nás našla Narcissa, sme šli do môjho domu." Keď jej najlepšia priateľka nadvihla obočie, Hermiona rýchlo zadupala predstavu, ktorá sa jej formovala v hlave. "Nie, nič také. Len sme sa rozprávali -"

"Stavím sa, že rozprávali," drzo sa zachichotala. "Presne ako veľa 'rozprávania sa' sa vám podarilo?"

"Nie veľa..." Hermiona zmĺkla, v nepohode.

"Vedela som to!"

Pansyine vykríknuté slová ju vyplašili. Našťastie kamene boli očarované, aby jej zostali na chrbte, inak by už všetky boli na zemi. S každou uplynulou sekundou sa zväčšovala jej nechuť k tomuto rozhovoru. "Nerobili sme to, čo si myslíš, že vieš, že sme robili..." Poškrabala si hlavu. "Počkať. Ja-"

"Viem, že ste nerobili... tamto. Dokonca ani Blaise a ja-" zaksichtila sa a nepohodlne sa rozhliadla. "Nuž, áno, tamto... ešte nie." Hermiona nemala skoro dosť času, aby sa tešila z Pansyinej nepohody. "Späť k tebe a Dracovi."

"Nestihli sme sa na seba naštvať než..." začervenala sa, "nuž, vieš."

Pansy žiarila. Prekliata baba. "Skôr než sa vy dvaja muchľovali ako šiestaci päť minút pred večierkou?"

Hermionino začervenanie zosilnelo. "Nie, nie také. Bolo to... iné."

"To už si povedala dvakrát. Čo to vôbec znamená?"

"Nie som si celkom istá. Ja - necháp ma zle, ja som si to užívala. Veľmi. Ale začalo to hrozne."

"Hrozne typu 'Weasley-snažiaci-sa-ťa-pobozkať'?"

Striasla sa pri tej spomienke. "Nie, bolo to hrozné skôr ako 'piatačka-Cho-Chang-pod-imelom'."

Pansy zalapala po dychu. "Vážne?"

Hermiona zastonala ako odpoveď. "Vážne."

"Ale prečo?"

"Neviem! Jednoducho som nebola sama sebou, emocionálne. Predstierala som, že som statočná a sebeistá, ale bola som totálne a absolútne vydesená. Nedokázala som sa ani pohnúť či hovoriť či premýšľať. Mala som pocit, ako keby som mala hlavu v aerodynamickom tuneli. A skôr než som si to uvedomila, bozkával ma a ja som plakala."

Pansy úboho skryla svoje pobavenie. "Ako vzlykala?"

"Nič také. Väčšmi skôr nemými slzami," pokrútila hlavou pri tej spomienke. "Nevedela som, aký vášnivý dokáže Draco byť a tiež som mala pocit, že som ním zaplavená."

"Zaplavená?"

"Ale, nie v zlom význame, len -" zastala. "Naozaj neviem ako to vysvetliť, ale skoro som zabudla, aký bol nerozhodný, keď tam predo mnou stál. Draco mal... pod kontrolou skoro každú stránku nášho bozku. Nevadilo mi to, samozrejme, pretože som chápala, že to potrebuje, ale v tom okamihu jej bolo jednoducho - priveľa."

Porozumením prikývla. "Čo sa stane teraz?"

To bola dobrá otázka. "Nebola som v správnej nálade, aby som naozaj rozprávala a mám podozrenie, že ani on nie. Súhlasili sme, že sa porozprávame, keď sa vrátim. Zajtra večer ideme na večeru."

"Ako rande?" Pansy sa tvárila príliš nadšene na Hermionin vkus.

"Neviem, či je to rande. Nechala som na neho, aby vybral reštauráciu a povedal mi, že bude asi v muklovskom Londýne a že by som mala asi vyzerať decentne a to bol koniec rozhovoru."

"Je to rande!"

"Nie, máme sa porozprávať o tom, čo urobíme a stanovíme nejaké základné pravidlá."

"Základné pravidlá? Toto nie je zlúčenie spoločností, Hermiona. Toto je -"

"Viem, čo to je, ale ja si vážne pri tomto všetkom dohodnem pravidlá."

"Rozumiem tomu, Hermiona, ale odpovedz mi na túto otázku: ako sa ohľadne neho cítiš?"

"V tejto chvíli sa mi točí hlava."

Uškrnula sa. "Myslím všeobecne."

Hermiona zmrzla. Toto bol okamih, kedy vysloví nahlas - pred niekým iným než Dracom - čo už vie presne dva dni. Možno to tentoraz nevykoktá tak zložito. "Ja - ja ho mám rada. A áno, dohodli sme sa, že to pochopíme spoločne, ale nemám potuchy, čo robiť."

Pansy sa usmiala. "To nie je také ťažké, že nie?"

Hermiona si odfrkla. Namietala by opak, ale jej priateľka jej vôbec neposkytla príležitosť povedať ďalšieho slovo."

"Ach, a netráp sa kvôli tomu. To je tá najlepšia vec. To nevedieť."

"Nuž, dovolím si nesúhlasiť," odsekla Hermiona. "Nie som si istá, či mám neistotu rada-"

"A vy obaja by ste sa mali pripraviť na ešte väčšiu, pretože vzťahy - zvlášť komplikované vzťahy ako tvoj a Dracov - sú celé o neistote," povedala jej popravde. "Keď sme s Blaisom začali znova chodiť, pokúšala som sa naplánovať si každé riešenie každého problému, ktorý budeme mať a on ma zastavil. Povedal, že na žiadnych "keď" nezáleží, nie keď je tak veľa "práve teraz" k odvedeniu pozornosti. A aby si vedela, mal pravdu. Všetko je oveľa ľahšie, keď to necháš tak a jednoducho sa do toho vrhneš."

ooo

Časť 2: Ty nevieš

Dracove päste sa pri bokoch zaťali, keď kráčal po dlhej chodbe z ministerskej knižnice smerom k výťahom. Zvuk jeho krokov sa hlasno ozýval v prázdnej chodbe. Klap, klap, klap. Stop. Kla - stop. Zamračil sa. Draco nenávidel množstvo vecí, ale byť sledovaný, špehovaný či všeobecne s pocitom, že ho pozorujú, bolo na špici tohto zoznamu. Vo svojom živote sa veľakrát cítil ako v klietke a preskúmavaný. Nenávidel to tak veľmi, že sa náhle otočil, prútik vytiahnutý a zistil, že sa pozerá na osobu, ktorú nechce vidieť.

Na ozbrojeného a rozstrapateného Pottera.

Draco nadvihol obočie, keď obaja súčasne strčili prútiky do vreciek. "Toto je asi hlúpa otázka, ale prečo ma do pekla sleduješ?"

Potter sa zamračil. "Ja som ťa nesledoval, Malfoy."

"Ach, správne, takže kradmé zakrádanie sa za mnou na prázdnej chodbe - úboho, musím dodať - sa nepovažuje za sledovanie? Hmm, nuž, uistím sa, že si to zapíšem do pamäte pre budúce použitie."

Zjazvenec sa zaksichtil skôr, než prevrátil oči. "Dnes mám službu," skontroloval staré hodinky. "Nuž, nie som v službe ďalšiu hodinu, ale mám byť na mieste za polhodiny, aby som sa ubezpečil, že - nemám byť videný alebo počutý."

"V tomto si úboho zlyhal, ale to nie je prekvapujúce," odpovedal a chcel odísť, keď mu v hlave vyvstala otázka. "Odkedy si ty brávaš nočné služby?"

"Ginny počas dňa pracuje a ja som sa rozhodol pracovať v noci, tak aby som sa mohol cez deň poobzerať a," rozhliadol sa, "všetko ostatné."

Na sekundu si Draco uvedomil, že je prekvapený. A potom porušil sľub, ktorý zložil sám so sebou vo svojich štrnástich. Zložil mu kompliment. "To bol skutočne rozumný ťah, Potter. Nevedel som, že to v sebe máš."

Zjazvenec sa necítil v pohode s Dracovou kúsavou pochvalou. "Správne, hmm, takže, potrebujem s tebou hovoriť."

Draco ležérne skontroloval svoje hodinky. Za hodinu sa mal stretnúť vo svojom dome s Grangerovou, aby šli na večeru, kde budú mať rozhovor, ktorého sa čiastočne hrozil posledné tri dni. "Nemám čas."

"Je to o Parv-"

Náhle Pottera prerušil. "Nepovedz ani slovka. Stretneme sa o desať minút u mňa v kancelárii."

A potom tam zanechal Zjazvenca stáť, samotného.

Draco využil čas, ktorý potreboval na návrat do svojej kancelárie, na to, aby si vyčistil hlavu, ktorá bola zahmlená celkom slušný čas. Dospelo to do bodu, v ktorom si privykol na život v nejasnej duševnej, fyzickej a emocionálnej hmle. Myslel, že vyjasnenie nedorozumenia s Grangerovou jeho mozog zaostrí, ale to by sa možno stalo, keby si to naozaj vyjasnili. So slovami a možno definíciami, ale to sa neudialo. A možno to bola jeho chyba. Naozaj jej neumožnil veľa povedať. Ale Dracovi sa podarilo skrotiť aspoň trochu vlastnej frustrácie Hermionou tým, že z tej čarodejnice vybozkával dušu.

Priveľmi k jeho mrzutosti na neho čakal Potter pred dverami jeho pracovne.

Ako sa mu to do pekla podarilo? Namiesto otázky odomkol dvere, vošiel dnu a za Zjazvencom zatvoril. "Mal by sa posadiť," povedal, snažiac sa byť trochu zdvorilý. Prešiel miestnosť a usadil sa do svojho kresla.

"Radšej postojím."

"Nemám s tým problém," pokrčil Draco plecami. Keď Potter nič nepovedal, vyprskol: "Začni hovoriť. Nemám celú noc."

V skutočnosti mal len polhodinu, aby šiel domov, prezliekol sa a počkal, kým príde Grangerová. Rezerváciu mali za hodinu.

Čarodejník siahol do svojho aurorského habitu a vytiahol kúsok pergamenu. "Myslím, že sa niečo chystá."

"Vysvetli," netrpezlivo prikázal.

"Prezeral som si Ginnin rozvrh a každý týždeň tam boli schôdzky s Parvati... až do budúceho týždňa. Prvého mája. Potom úplne prestanú. V skutočnosti skončia všetky kontakty medzi nimi. Na začiatku budúceho mesiaca sa Ginny presúva do iných novín. Myslím, že Týždenník čarodejníc. Ponúkli jej miesto asistentky ich hlavného fotografa a ona ho berie. Ach, a dnes ma požiadala, aby som si vypýtal na nejaký čas voľno, ktoré začína od štvrtého mája. Zase chce ísť na dovolenku. Tentoraz do Mexika. Myslím, že na tri týždne."

Draco sa zaklonil v kresle a zachichotal sa. Och, Weslíčka bola dobrá, ale nebola tak dobrá. Pri Merlinovi, jej činy kričali, aby to celý svet počul: 'podozrievajte ma!'. A Draco počúval. Pozorne. "Dobre, dobre, vyzerá to, že máš dôvod robiť si starosti, Potter," povedal skôr pre seba. "Nechce, aby si bol nablízku počas počiatočného dopadu toho článku."

Toto bolo na ňu poriadne typické, nuž, z toho čo o nej vedel. Weslíčka bola rovnako bystrá ako bola ľstivá, ale nebola taká dobrá v ukrývaní svojich stôp.

Dokonca aj keby s Weasleym neprinútili Pottera pochopiť, čo je naozaj zač, minimálne by ju už sám podozrieval; aspoň v tomto okamihu. Náhla zmena práce? Nečakaná dovolenka v Mexiku, kde novinám z Londýna trvá týždne než dorazia? Náhle a plánované prerušenie komunikácie s niekým, s kým bola mesiace v kontakte?

Pekné. Celé to bolo pekné, ale nie dosť pekné.

"Je to dôležité?" tváril sa zmätene a trochu nervózne.

Draco sa pozrel na hodinky. Už mal len dvadsaťpäť minút. "Je to dôležitejšie než si myslíš."

Weslíčka zjavne vedela, že ak Potter uvidí článok, ktorý menuje Draca ako otca Hermioninho dieťaťa, urobí ušľachtilú vec a povie pravdu. A pravda bola posledná vec, ktorú chcela, aby povedal. A tým, že ho zoberie na druhú stranu sveta, kde sovy nedokážu doletieť bez zastávky, preč od hlavných čarodejníckych médií, preč od všetkého, zabezpečí si čas, ktorý potrebuje, aby všetci tomu článku uverili. A keď sa Harry vráti, aj keby povedal pravdu, nikto mu nebude veriť.

Ale prečo? Je to dôležité? Matthew bol Potterov syn. Neexistovali žiadne fámy dosť významné na to, aby túto skutočnosť zmenili. Hocikto, kto sa pozrel na fotografiu toho chlapca, by to uvidel. Takže prečo prejsť týmto všetkým kvôli tomu, aby sa povedalo, že Potterove dieťa je jeho? Do pekla, prečo sa vydať touto cestou? Draco sa nad tým na chvíľu zamyslel, ale nedokázal prísť s definitívnou odpoveďou, ktorá by sa nevymykala malichernej žiarlivosti, hnevu, pomste a záchrany vzťahu, ktorý bol odsúdený k záhube dávno predtým, než Grangerová povedala Potterovi o Matthewovi. V čom bola do pekla pointa?

Bol by to pekelný trest, keby ich Lavender nevarovala.

Tiež by to bola pekelne cielená katastrofa.

A k tomu to bolo hlúpe.

Weslíčka mohla len nečinne sedieť, nechať Hermiona a Matthewa na pokoji a to všetko by sa nakoniec vyriešilo. Zistila by pravdu, preliala zopár sĺz a našla trochu porozumenia. Neobrátilo by sa to na tento zmätok, aký bol teraz. A pri Merlinovi, bol by vôbec nejaký zmätok? Stále by mala svojho drahocenného Pottera a Parvati by do toho ani nebola zasvätená. Nespomínajúc, že on s Grangerovou by si nemuseli robiť starosti, či sa stresovať kvôli niečomu z tohto. Mali dosť na premýšľanie toho, čo už bolo.

Draco sa zamračil. Vážne mali.

"Stále si myslím, že keby som Ginny povedal, že Matthew je mŕtvy, všetko sa zmení. Možno keby som jej to povedal, jednoducho prestane s tým, čo robí... alebo s tým, čo sa pokúša urobiť."

Chcel potriasť hlavou nad Potterovou nevedomosťou o tom, ako tieto veci fungujú, ale nepotriasol. Ani Draco nikdy nebol fanúšikom médií. Bolo to jedna z mála vecí, ktorú mali spoločnú. "Nezáleží na tom, či pozná pravdu alebo nie. Povedala to novinárke. Novinárke, ktorá bola vycvičená nehrať vždy podľa pravidiel." Keď sa Potter zamračil, Draco pokračoval. "Viem, že Parvati píše klebetné články, ale toto je niečo, čo by mohlo prinútiť ľudí brať ju vážne. Som si istý, že pre takúto informáciu asi dala tvojej priateľke podpísať súhlas, ktorý ju oprávňuje urobiť čokoľvek, čo chce, s informáciou, ktorú jej ochotne poskytla. A pre tvoju informáciu, ten súhlas je magicky záväzný."

"Čo keby zmenila názor?"

"Nemôže. To, čo tu máš, je hlúpe dievča, ktoré urobilo hlúpe rozhodnutie v čase, keď nemala urobiť žiadne. S tým nemôžeš veľa urobiť." Skontroloval hodinky a poklopal nohou na zem.

"A nepovedať jej to spôsobí presne čo?" spýtal sa Potter.

"Ak jej to povieš, asi bude chcieť odvolať celú tú vec. Možno je idiot, ktorý sa chce odplatiť Grangerovej," Draco si odkašľal. "Za to čo sa do pekla stalo medzi -" Nebolo to niečo, o čom chcel premýšľať či vysloviť nahlas. "Pozri, jednoducho jej to nepovedz."

"Nedal si mi dobrý dôvod, aby som to neurobil."

Začínal byť frustrovaný. "Dobre, fajn. Keby si jej to povedal a ona chcela von, bude to prekliato blízko nemožnému. A ona asi, v celom tom jej bľabotaní, povie Parvati všetko, čo nechceme, aby taký dotieravý malý krpec ako ona vedel. A potom by to viedlo k ešte väčším problémom, ktoré nebudeme schopní zvládnuť. Bude to viac než len jej malý klebetný stĺpec. A kým som si istý, že to očistí tvoje svedomie, nekonečne to zhorší Grangerovej život.

"Ginny bude..."

"A prečo sa staráš?" spýtal sa nevrlo Draco. "Ani ju nemiluješ?"

"Čo má s niečím spoločné láska? Bola šesť rokov významnou súčasťou môjho života. To sa jednoducho cez noc nezmení. To sa jednoducho nezmení preto, že my sme sa zmenili. Záleží mi na nej. Vždy mi bude na nej záležať."

"Opúšťaš ju?"

"Áno, ale nie preto, že mi na nej nezáleží. Opúšťam ju preto, že ma zradila, že mi klamala a už jej viacej neverím. Stále mi na nej záleží."

"Možno by ti malo, neviem, prestať."

Potterova tvár trochu sčervenela a jeho ústa sa dvakrát otvorili a zatvorili než nakoniec povedal: "Kto do pekla si, aby si mi dával rady ohľadne nejakého vzťahu? Ginny a ja sme možno urobili zopár vecí nesprávne. Možno, len možno, sme sa mali rozísť už dávno, ale aspoň sme sa pokúsili vyriešiť naše problémy. Bol som jej oddaný, a nikdy som neuhol či nezaváhal."

"Ach, a byť zamilovaný do Grangerovej sa nepovažuje za váhanie?" prevrátil oči, zazrel na hodinky a v duchu zastonal. Pätnásť minút. S podráždením vyrytým v jeho hlase riekol: "Prosím, Potter, ušetri ma tých svätuškárskych hovadín. Klamal si jej, klamal si všetkým a čo je najhoršie, klamal si sám sebe."

"S Ginny to neboli všetko lži. Kedysi som to k nej tak cítil a to sa zmenilo. Nemôžem tomu pomôcť."

"A keď sa to zmenilo, nemal si radšej odísť než -"

"Ja nie som ty, Malfoy. Ja nie som zbabelec!"

"Ani ja nie som zbabelec! Ja-"

"Ja jednoducho neprestanem, keď sa všetko stane ťažším. Ja zostanem a pokúšam sa bojovať. A to je to, čo som urobil s Ginny-"

"A Grangerová? S ňou si nič z tohto neurobil."

Zazrel nebezpečne tvrdo na Draco. "Tamto - urobil som chybu. Nie som si istý, čo som si ten deň myslel. Vrátil by som sa späť a zmenil to, keby som mohol, keby som vedel, že ten deň zmení tak veľa..." na chvíľu zmĺkol, "ale nemôžem. Nie som dokonalý, Malfoy. Nikto nie je."

"Potom tu nestoj a nesnaž sa znieť, ako keby si robil tomu Weasleyovie dievčaťu láskavosť, že si s ňou takto dlho zostával. Pretože si nerobil."

"Nuž, aspoň som neskákal od jednej ženy k druhej, hľadajúc -"

"Ani sa ne-" potichu hrozil Draco.

"Ani sa nesnaž čo? Povedať ti pravdu? Kedy naposledy to bolo, čo si niečo také urobil, Malfoy? Kedy naposledy si bol oddaný niekomu inému než sám k sebe? V skutočnosti, kedy si bol niekedy v nejakom vzťahu, ktorý trval dlhšie než tri mesiace?"

Zaťal zuby, ale nepovedal nič na svoju obhajobu.

"Nebol si, že nie? Nemyslím si to. Nemáš potuchy, aké to je, nemáš potuchy, aké je to ťažké a nemáš potuchy, koľko treba, aby nejaký vzťah fungoval alebo sa ukončil, keď nefunguje. Takže nesúď mňa alebo Ginny či náš vzťah, bez ohľadu na to, aký je pokašľaný. Neprináleží ti súdiť to. Nenaznačuj, že jej urobím láskavosť tým, že odídem. Nevieš, čím sme prešli a nevieš, prečo dokonca opustiť ju je pre mňa také ťažké. Do pekla, zabudni na to, nehovor mi nič, Malfoy. Ty. Nevieš."

Nič sa nepodobalo uvedomeniu si, že Harry Potter - osoba, ktorá mala talent mýliť sa - mal v skutočnosti pravdu. V skutočnosti bolo dosť desivé, ako blízko sa jeho slová zhodovali s Dracovým stavom mysle počas posledných pár dní. A prinútilo ho to naozaj premýšľať o tom, do čoho sa dostáva... pokiaľ ide o Grangerovú.

Pri Merlinovi, on nevedel.

To bol problém, vzhľadom na to, že neistota bola jeho nepriateľom.

A spomínajúc neistotu, jej stelesnenie vošlo do jeho pracovne v závane zelených plameňov.

Draco sa zamračil. Presne čo potreboval... ďalší nepríjemný okamih. Asi by sa mal oboznámiť s nepríjemnosťou, ak chce toto skúsiť s Grangerovou. A on povedal, že chce. Hoci bolo dosť zvláštne, že Draco urobil najväčšie rozhodnutie svojho života - neodpísať Grangerovú ako klinicky duševne chorú, keď mu povedala, že ho možno prekvapí - bez veľkého premýšľania či pripomienok. Nútilo ho to uvažovať, či všetky tieto veci boli vôbec nevyhnutné.

Ani istota nebola jeho veľkou priateľkou. Ako Potter sa Draco zmýlil v zopár veciach - dobre, možno vo viac než zopár - o ktorých si bol absolútne istý.

Grangerová strelila zvedavé pohľady na tých dvoch mužov, než úplne vystúpila z jeho súkromného letaxu do lepšieho svetla. Draco sa viditeľne napäl, keď si zložila kabát. Vyzerala - vôbec nie tak ako čakal, že bude vyzerať. Dnes popoludní jej poslal list s časom ich rezervácie a pokynmi ako sa obliecť. Po premýšľaní a návrhoch od Blaisa sa uspokojil s muklovskou reštauráciou, v ktorej už všetci boli predtým. Bola neformálna a príjemná, nič príliš špičkové alebo vážne. A Grangerová - vyzerala pekne - dokonca krásne.

A nervózne.

"Čau," pozdravila oboch slabým mávnutím, ale jej oči zotrvali na Dracovi. "Neprerušila som niečo dôležité, že nie?"

"Nie, neprerušila," uistil ju Potter, ale jeho hlas bol trochu napätý.

Pozrela na nich ešte viac pochybovačne. "Správne. Dobre," Hermiona pozrela na neho. "Môžem počkať vzadu-"

Potter sa medzi nimi pozeral s nadvihnutým obočím. "To je okej," začal trochu zložito. "Už som odchádzal. Služba volá."

"Dnes večer pracuješ?" spýtala sa Hermiona.

Prikývol, zastal a spýtal sa: "A vy..."

Grangerová sa zatvárila znepokojene. "Ideme na večeru." Dracove oči sa trochu roztvorili. Potter sa jej zjavne vzdal, ale nechcel pokúšať šťastie tým, že sa mu povie, že toto bolo - počkať, čo to do pekla bolo? Iste nie rande. Bola to len večera. Aby sa porozprávali. K jeho úľave dokončila slovami: "ktorej sa máme zúčastniť."

"Ach, nuž, vyzeráš pekne. Užite si večer." A s tým Harry Potter opustil miestnosť.

ooo

Časť 3: Tí, čo sa brodia

Harryho odchod povedal Hermione všetko, čo už vedela. Bola absolútne na figu vo vymýšľaní výhovoriek. Jednoducho na figu. Ideme na večeru... ktorej sa máme zúčastniť? Čo si myslela?

Naozaj to nedokázala pochopiť. Nemohla sa zbaviť pocitu, že rozsekla nejaké neviditeľné puto medzi ňou a Harrym. Ale aké? Mimo tých dvoch nocí neboli ničím viac než najlepšími priateľmi. Ale niečo sa zmenilo, keď sa preletaxovala do Dracovej kancelárie, niečo sa zmenilo, keď sa jej nepozrel do očí a niečo sa zmenilo, keď odišiel. Dokonca keď sekundy tikali, nemohla sa zbaviť pocitu, že sa niečo skončilo.

Možno teraz mohli prekonať tie rozpaky, ktoré ich obklopovali zakaždým, keď boli v tej istej miestnosti.

Hermiona sa na to tešila.

Trvalo tri minúty, kým Draco zamrmlal: "To bolo trápne."

"Áno, to bolo. Nechcela som vyrušiť čokoľvek, o čom ste sa vy dvaja rozprávali. Len som prišla do tvojho domu trochu zavčasu a čakala som, ale nebol si doma. Napadlo mi, že si stratil pojem o čase a nechcela som, aby sme zmeškali rezerváciu a - a mala som sa s tebou najprv spojiť kozubom."

"Na tom nezáleží," pokrčil plecami a začal si upratovať stôl. Bez prútika.

Naklonila hlavu nabok, kým sledovala, ako si zhromažďuje roztrúsené papiere, prechádza cez miestnosť ku kartotéke, organizuje spomínané zložky spôsobom, ktorý nedokázala pochopiť, a ako ich kládol úhľadne do kartotéky. Bolo zaujímavé vidieť to. Draco bol vo svojom živle, a len vidieť ho úplne do niečoho ponoreného, nútilo Hermionu uvedomiť si, že na ňom bolo o toľko viac než bola schopná kedy pochopiť. Na ňom bolo viac než jeho slová, jeho práca, jeho láska ku káve, jeho nemé zápasy a neistoty a jeho podivný zvyk počítať. Bola súčasne zaujatá a zmätená.

Hermiona sa k nemu priblížila zozadu.

Draco sa rozhodol v tej chvíli zatvoriť kartotéku a otočiť sa. Ak bol nejako prekvapený, keď ju tam videl stáť - presne tam - nedal to najavo. A ani sa nepohol. Namiesto toho ju sledoval očami, ktoré nedokázala rozlúštiť. Niežeby ho niekedy rozlúštiť dokázala, ale byť presne tu, zase, ju len nútilo ešte väčšmi chcieť ho prečítať. Hermiona sa chvíľu pokúšala, než jej oči klesli k podlahe, zrazu znepokojená svojimi myšlienkami a svojou blízkosťou k nemu.

Strach sa začínal predierať na povrch.

Stále sa vďaka nemu necítila vo svojej koži. Súdiac podľa toho, ako si rukou prehrabol vlasy, bolo to vzájomné. To by ju malo utešiť, ale neutešilo. Hermiona o krok cúvla.

"Som pripravený, ak chceš ísť so mnou späť letaxom. Musím sa prezliecť, ale nebude mi to trvať dlho."

Dracov hlas znel podivne a Hermiona nedokázala ignorovať ten pocit, že niečo je iné. Celá ich dynamika sa zmenila a ona si nebola istá, čo si o tom myslieť. To, ako sa na ňu pozeral, bolo iné ako predtým a bolo hrozivo jasné, ako len tri dni dokázali všetko zmeniť. A súčasne tri dni mimo v ničom veľa neurobili. Veci boli ťažkopádne, ale úplne iným spôsobom. To nebolo zlé. Bolo to len neznáme. Nemala potuchy, čo robiť alebo čo mu vôbec povedať.

Avšak poznala skutočný dôvod, prečo sa preletaxovala do jeho kancelárie.

"Dobre," zamrmlala pri pokuse zrovnať svoje slová.

Draco si odkašľal, vytiahol prútik z habitu a privolal si plášť, ktorý visel na očarovanom vešiaku na šaty. "Vieš, že ešte máme do tej rezervácie tridsať minút. Chcel som, aby si prišla do môjho domu asi v tomto čase, tak by sme mali čas premiestniť sa do Londýna a -"

"Okej, klamala som," vyletela Hermiona, "ja som ťa tu len nehľadala. Myslela som, že ak prídem do tvojho domu zavčasu, mohli by sme sa do toho pustiť a vybaviť ten rozhovor, nech ho máme za sebou. Akosi mi posledných pár dní strašne moc ťaží moju myseľ a vážne by som nebola schopná jesť, kým si to nevyjasníme."

Čarodejník zastal uprostred obliekania si kabátu. "Práve teraz?" Bolo dosť zrejmé, že rozprávanie nebolo vysoko v jeho plánoch na tento večer a Hermiona premýšľala, či vôbec plánoval viesť rozhovor, ktorý potrebovali viesť. Pokúsil sa zastaviť s " možno by sme mali-" ale nikdy nedokončil.

"Ja viem, že by si radšej chytil hrozný prípad Okyckanice (cz: Kropenatky), než by si mal so mnou tento rozhovor," povedala mu úprimne. "Ver mi, ten pocit je vzájomný, ale viem, že toto potrebujem... a myslím, že ty tiež."

Jednoducho vedela, čo na to povie a len na to čakala. Namiesto toho urobil Draco niečo, čo neočakávala. Chvíľu na ňu neprítomne hľadel, nadýchol sa a dostal zo seba asi šesť najťažších slov svojho života. "O čom - si sa chcela - porozprávať?"

Po pravde, zabehlo by jej, keby práve niečo pila. Jej ústa sa otvorili, ale slová nevyšli. Vzdal sa? Musel existovať dôvod prečo. Draco odložil kabát a venoval jej netrpezlivý pohľad.

Náznak úsmevu sa objavil na jeho tvári, keď vykoktala svoje ďalšie slová. "Vlastne ja - ja myslím – úprimne, toto som nečakala." Keď nadvihol zvedavé obočie, potiahla sa za konce svojich trochu skrotených vlasov. Skoro mohla v hlave počuť Pansy, ktorá ju preklína za to, že sa ich vôbec dotýka, ale ignorovala ten vadiaci sa hlas.

"Ty si vážne so mnou súhlasil," nedokázala zo svojho hlasu dostať ten zvuk úžasu. "Toto bolo skoro... ľahké," Hermiona povedala posledné slovo, ako keby jej zanechalo cudziu chuť na jazyku. A zanechalo, ale čo bolo podivné, bol skoro rozveselený pohľad, ktorý jej venoval. Ako keby toto bola len hra. Nuž, hra to nebola a ona chcela - nie, potrebovala - vedieť, prečo s ňou súhlasil! Nedokázala svoj hlas zbaviť paniky, keď rapotala. "Mal si sa so mnou hádať o všetkých dôvodoch, prečo by sme nemali a ja som ti mala odseknúť všetkými dôvodmi, prečo by sme mali. Draco, celú túto hádku som mala naplánovanú, došlo mi, čo povieš a ja - ja som si to dokonca natrénovala! A ty si len -"

"Súhlasil?" Znel tak samoľúbo, že ju to rozčuľovalo. Keď na neho Hermiona zazrela, Draco pokrčil plecami a skontroloval hodinky. "Pozri, a keďže máme byť - úprimní," to slovo vyslovil s odporom, "potom mi dovoľ povedať ti, že som s tebou a proti tebe bojoval dlhý čas, Grangerová a úprimne povedané, mám toho plné zuby. Zjavne to neprospieva môjmu duševnému zdraviu a náhodou v tejto chvíli potrebujem všetky svoje schopnosti." Tu zastal, ale nie nadlho. "Nespomínajúc, že som mal mimoriadne dlhý deň, som unavený, hladný a mám nával prípadov, aký si ani nepredstavíš a musím sa sem vrátiť zajtra o siedmej ráno. Takže, prepáč mi, ak som ti zničil plány, ale práve teraz sa nebudem hádať." Keď sa jej oči roztvorili, ukázal na ňu a varoval so zamračením na tvári. "Ale neočakávaj, že to isté urobím v budúcnosti."

To posledné slovo sa na ňu prisalo. Budúcnosť. Mala význam. Pri Merlinovi, tohto malo byť viac. Ďalšie z týchto šialene trápnych rozhovorov a ďalšie z nich. Dúfajme, že v budúcnosti budú menej trápne. Ach, zase to tu bolo. To slovo. A čo ju tentoraz na tomto trklo, nebol len fakt, že bolo prehovorené; bol to fakt, že ho prehovoril Draco. Buď si neuvedomil závažnosť toho slova alebo mal viacej viery než predpokladala.

Asi to prvé.

"Nuž, ja -"

"Len povedz, čo musíš povedať, nech môžeme odísť," náhle jej povedal.

Toto sa dialo rýchlejšie než plánovala, ale to v tomto okamihu bol zjavne príbeh jej života. Vzdychla si a tuho zovrela päste. "Draco, my nie sme Pansy a Blaise."

"O tom boli nejaké pochybnosti?"

Frustrovaný povzdych unikol z jej pier. "Nie, chcem povedať - Pansy mi povedala, že tentoraz do vzťahu s Blaisom len skočila a ja - ja nie som ona."

"Dobre..."

"Chápem, prečo by navrhla niečo také. Ona a Blaise majú minulosť, ale ty a ja nič z toho nemáme. My nie sme oni."

"Myslím, že na tom sme sa už dohodli."

Ignorovala ho. "Len hovorím-"

"V skutočnosti toho nehovoríš veľa. V skutočnosti hovoríš stále dokola-"

"Nemyslím si, že by sme mali začať nejaký vzťah!" vyletelo z Hermiony, a potom zatvorila ústa tak silno, že si bola istá, že začul zvuk, ako jej cvakli zuby. Vyšlo to von náhle a celkom zle.

Výraz na Dracovej tvári sa vôbec nezmenil. Nuž, to nebola pravda. Na chvíľu vyzeral, ako keby zacítil niečo zhnité alebo začul banší zavíjať v diaľke.

"Chcem povedať - to vyznelo blbo," vzdychla si Hermiona. "Myslela som, že by sme teraz nemali začínať niečo vážne. A tým vážnym myslím niečo, čo by viedlo, hm, k sľubom," nebola si istá čia tvár sa zvíjala viac, jej či jeho. Pukla hánkami, aby uvoľnila to nervózne napätie. Prikrčil sa z toho. "Ach prepáč. Nervózny zvyk."

"Mala by si zvážiť nájsť si iný," zatiahol Draco.

"To je jediný, ktorý mi zostal a ktorý nezahŕňa šklbanie si vlasov."

"Škoda."

Hermiona nebola prekvapená, keď na nich dopadla tá trápnosť a napätie a zvláštne ticho. Zjavne to bola jediná vec, ktorá medzi nimi zostávala neustále a kvôli tomu sa začala trochu uvoľňovať. Ale nie veľmi. "Ja - ja myslím, že skôr než sa čokoľvek stane, musíme jeden druhého lepšie spoznať. Myslím, že musíme prekonať zopár našich individuálnych problémov. Myslím... môžeš sa zapojiť s akýmkoľvek postrehom."

Zatváril sa zmätene. "Hovoríš, že by sme mali randiť, ale nie vážne, pretože nie sme Pansy a Blaise?"

Bola trochu naštvaná, že sa Dracovi podarilo zhrnúť jej výlev do tak pár slov. "Áno," odvetila, prikývnuc trochu nepohodlne. "Niečo také." Bolo trochu podivné vyjadriť tie veci, ktoré sa jej diali v hlave. "Nemôžeme robiť všetko ako Blaise a Pansy, pretože my sme Draco a Hermiona."

"Som si dobre vedomý toho, kým sme," nevrlo povedal.

"Ja to viem, ale nezdá sa, že by si chápal, čo hovorím. Ich vzťah je niečo, do čoho sa ponorili. My nie sme potápači. My sme tí, čo sa brodia," Hermiona zastala. "Mali by sme jednoducho nechať veci diať sa. Nemali by existovať žiadne očakávania, žiadne sľuby a žiadne časové obmedzenia. Nechcem byť pod tlakom alebo tlačiť ťa do niečoho skôr, než sme pripravení. Kvôli uponáhľaniu vecí som predtým narobila zmätky a nechcem to urobiť znova, err, s tebou." Hermiona sa na neho na chvíľu pozrela, než znova sklopila zrak. Takto to bolo lepšie. Takto nemusí vidieť ten strašne znepokojujúci pohľad, ktorý jej venuje. "Chcem, aby sme boli iní. Chcem, aby sme boli prirodzení. Len chcem, aby sme boli nami."

Hermiona zdvihla hlavu a zistila, že sa na ňu Draco pozerá trochu pochybovačne. "Takže ty nechceš nič?"

Uškrnula sa. "Zjavne je to pre teba náročná predstava, aby si sa ňou vyrovnal?"

"To je." Draco si pošúchal zátylok. "Žiadne očakávania, sľuby či časové obmedzenia?" vyzeral a znel absolútne zmätený všetkým, čo vravela. "Musíš niečo chcieť. " Nepovedal niečo ďalšie, ale vedela, že to sa v skutočnosti snaží povedať. Musela niečo chcieť, pretože každý niečo chcel.

"Nič," povedala mu vážne. "Ja ťa neporovnávam s Ronom, takže ma neporovnávaj s-"

"Neporovnávam," zavrčal.

"Potom mi ver, keď vravím, že nechcem nič, čo mi nemôžeš dať." Hermiona sa na neho pozrela.

Prikývol.

"Myslím, že by sme mali využiť tento čas ako skúšobný postup k niečomu vážnejšiemu. Mali by sme sa k sebe správať tak, akí sme, err," začervenala sa. "Správaj sa ku mne tak ako správaš k svojím druhým -" Hermiona zastala na chvíľu a prikrčila sa. "Alebo radšej nie."

"Myslím, že mi to došlo, Grangerová. Nie je treba robiť toto trápnejšie než už to v skutočnosti je. Ideme na to pomaly. Chápem to." Draco nevrlo odvetil, keď zberal kúsky imaginárneho smietka zo svojich šiat. "Takže, čo teraz?"

"Ako práve teraz?"

"Aké iné 'teraz' existuje?"

Prevrátila oči. "Asi najskôr večera, a - nie som si istá. Počúvam, že toto je to, o čom je brodenie sa."

Prikývol. "Sme pripravení?"

"Áno -" Ale skôr než Hermiona mohla dokončiť svoju vetu, Draco mal oblečený kabát a chystal sa obísť ju, aby prešiel ku svojmu kozubu.

Toto bol jeho pokus ako utiecť alebo znovu sa usporiadať po trápnom rozhovore. Jedno či druhé, nepáčilo sa jej, že ona všetko to povedala a on nepovedal skoro vôbec nič. Ale súčasne Hermiona porozumela. A tiež sa za to preklínala. Chcela byť na neho naštvaná, ale chápala, že nemá v povahe deliť sa o informácie. Bude rozprávať vo svojom vlastnom čase. Vyjadrí sa sám svojím vlastným spôsobom. A vyrovná sa so všetkým svojím vlastným štýlom. A to bolo niečo, na čo si bude musieť zvyknúť - tak to je, ak toto chcela.

Jednako si nepripadala príliš sebaisto. Hermiona nenávidela, keď odchádzal s neistotou v očiach. Nenávidela cítiť sa bezmocná zmeniť jeho myšlienky. Takže namiesto toho, aby ho nechala odísť, otočila sa a nasledovala ho ku ohnisku, kde práve hodil hrsť letaxového prášku. Hermiona mu položila ruku na plece a pocítila, ako sa mu napli svaly. "Draco, ja -"

Pozrel sa na ňu. "Čo je?"

"Toto bude znieť hlúpo, ale bude to v poriadku. Všetko z tohto." A bez toho, aby vôbec premýšľala či zvažovala dôležitosť alebo dôsledky svojich činov, Hermiona sa zdvihla na špičky a pobozkala ho nežne na líce.

Len nevinný božtek.

A bol by zostal nevinným, keby boli niekým iným. Ale oni neboli.

Začala sa odťahovať, ale nemohla. Ale chcela.

Zase to tu bolo. Napätie. Strach. Opar. Najprv prišlo napätie a skoro ju zaplavilo. Skôr než dokázala cúvnuť, napätie sa rýchlo usídlilo v jej prstoch a ona si uvedomila, že zviera rukávy jeho habitu. Usídlilo sa v svaloch jej lýtok a zistila, že v duchu kričí bolesťou.

Ale nepohla sa. A ani Draco sa nepohol. Ktokoľvek iný by sa pohol, ale, zase, ona - oni neboli ktokoľvek iní. Boli lapení v podivnom stave, kde každé slovo, čo povedali a každý pohyb, čo urobili, budú vo svojich hlavách rozoberať a prehrávať znova a znova.

A keď ho pobozkala, Hermiona si bola istá, že túto noc, keď bude na pokraji spánku, si bude prehrávať toto.

ooo

Časť 4: Chyby

Draco si bol poriadne istý, že chce, aby ju chytil za ruku.

Ale nebol si úplne istý. Pri Merlinovi, pripadal si ako idiot len tým, že o tom vôbec premýšľal. Jednako sa šedé oči presunuli doľava a bola tam. Jej ruka spočívala na sedadle, len šesť palcov vzdialená. Len čakala. Pozrel sa na Grangerovú. Jej tvár neprezrádzala nič, ale jej prsty sa zvierali a rozťahovali.

Počkať, bol toto kód pre niečo?

Krucinál, toto bolo totálne smiešne! Celý tento večer bol ako sledovať po prvý raz let Nevilla Longbottoma. Nie, horšie. Oveľa horšie. Bol si poriadne istý, že nie je nič horšie ako byť absolútne bezradný, ale sledovať bubnovanie jej prstov medzi nimi hrozné bolo. Klop, klop, klop, klop -ach, pri Merlinovi! Draco sa načiahol a prikryl jej ruku svojou.

Avšak zbledol, keď Grangerová nadskočila, ako keby ju to šokovalo. Neočakávala to. A na okamih jednoducho vedel, že tú ruku odtiahne, ale ona to vôbec neurobila. Namiesto toho sa Hermionin šokovaný výraz premenil do váhavého úsmevu, keď si s ním preplietla svoje prsty.

Bolo príliš neskoro zvrátiť to - Draco pri tej myšlienke zastal.

Niečo bolo zle a to ho otravovalo do tej miery, že nedokázal počítať bez toho, aby ho nebodalo v spánku. Čarodejník dvakrát poťapkal nohou pod stolom, rozhodnutý zistiť, čo sa deje. Oči presunul na Hermionu, ktorá si prezerala menu, ako keby to bola rafinovaná otázka z Veštenia z čísel.

Draco predtým zamýšľal preskenovať zvyšok reštaurácie, ale zistil, že sleduje Grangerovú, ako si čítala pre seba popis chodu, na chvíľu zauvažovala, zahryzla si do vnútornej strany líca, zaksichtila sa a trochu pokrútila hlavou. Bolo neobvykle dôverné sedieť vedľa nej, viac než oproti. Nebol si istý, ako a prečo sedeli tak blízko pri tak veľkom stole, ale...

Odkedy opustili jeho pracovňu, nebola veľmi zhovorčivá, ale na jej obranu, ani on nebol. Draco nikdy nebol ukecaný človek a počas celého toho rozhovoru si musel zabraňovať, aby zostal frustrovaný či nepokojný. Jediné, čo chcel, bolo nerozprávať sa a jediné, čo chcela ona, bolo... dať dokonalý zmysel. Zabudol, ako veľmi ho praktická, dbajúca a rozvážna Grangerová rozčuľovala.

A potom ten bozk. To bolo... niečo.

Áno, zmieril sa so všetkým ohľadne Hermiony Grangerovej, ale stále existovala jeho mrňavá časť, ktorá chcela, aby ten bozk bol menej uspokojujúci. Len tak mohol mať dôvod, aby odišiel preč. Len tak mohol povedať, že sa nič nedeje. Bolo to hlúpe a pripadal si ako blázon len tým, že si to myslel, ale časť z neho chcela považovať ich prvý bozk za šťastnú náhodu. Nechápte ho zle, užíval si ho, ale ako dni ubiehali, Draco si uvedomil, že hľadá akúkoľvek a ktorúkoľvek výhovorku, aby ho bagatelizoval. Bol dobrý, pretože sa musel udiať. Bol dobrý, pretože prichádzal dlhý čas. Bol dobrý, pretože to bolo iné.

Pri Merlinovi, ale bol hlúpy.

Dnešný bozk ale túto teóriu zabil a prinútil ho prijať pravdu.

Bol dobrý, pretože, nuž, bol dobrý.

A viac než to, on vážne chápal to, čo hovorí. Oni neboli úžasní, neboli ničím, o čom sa píše domov, ale možno mohli byť skutoční - a to bolo lepšie než veľa vecí práve teraz v jeho živote. Ale len z toho, že to pripustil, sa mu pretočil žalúdok.

Draco si odpil z pohára s vodou, znova sa pozrel na Hermionu a prezrel si svoj jedálny lístok. Predtým bol hladný, ale teraz nemal veľkú chuť jesť. Skvelé. Toto jednoducho nebol jeho deň. Potter mal skutočne v niečom pravdu, Grangerová zruinovala jeho hlúpu teóriu a teraz stratil chuť k jedlu.

V rozpätí dvoch hodín všetko šlo veľkolepo dole kopcom.

Výslovne požadoval stôl pre dvoch v pokojnej časti reštaurácie, ale po tisícke ospravedlnení a výhovoriek od hostesky a manažéra, ich usadili do najrušnejšej časti reštaurácie do smiešne veľkej polkruhovej kóje, ktorú dokázali obsadiť minimálne ďalší šiesti zákazníci. A to nebol koniec. Ich prvý čašník úplne skazil ich objednávku predkrmov, doniesol na ich stôl nesprávne jedlo a dostal sa nebezpečne blízko k tomu, aby na Grangerovú rozlial jej pitie. Manažér povedal, že to bol najlepší čašník, ktorého mali a že na neho urobiť za jeden večer tak veľa chýb... a keby bol Draco pri rozume, bol by povedal, že ten mukel sa správal, ako keby bol...

A tu to bolo znova. Ten nepríjemný pocit, že sa na neho upierajú nejaké oči.

Dracove oči prezreli miestnosť, znova, len čakali na povedomú tvár - či niečo - čo zaregistruje jeho mozog. Ale, zatiaľ, nič a nikto. Každý človek dnu bol cudzinec. Jednako sa nedokázal zbaviť pocitu, že ich sledujú. Asi to bola jeho mimoriadna predstavivosť alebo fakt, že vážne trávil priveľa času v blízkosti ostražitého Blaisa, ale - Draco sa znova rozhliadol.

Nič.

Zamračil sa a domnieval sa, že toto je príjemné miesto na to, aby si začal predstavovať veci. V hlučnej reštaurácii s veľkými kójami, umelými rastlinami, obyčajnými obrazmi a jeho rukou prepletenou s Grangerovej.

Ich nový čašník sa priblížil k ich stolu. Venoval jeden poriadny pohľad na Dracovu rozčúlenú tvár a namiesto neho prehovoril k Hermione. "Manažér by rád, aby ste vedeli, že vaše jedlo pôjde dnes večer na účet podniku. Je nám veľmi ľúto za komplikácie a dúfame, že si svoje jedlo vychutnáte."

Draco chcel povedať tomu muklovi, kam si môže strčiť svoju zdvorilosť, ale Grangerová to ukončila tým, že mu zdvorilo poďakovala.

"Ste si obaja pripravení objednať?"

Hermiona pustila jeho ruku, keď si objednávala kuracie cestoviny. Draco si objednal steak. O minúty neskôr sa čašník vrátil s ich správnymi nápojmi a objednávkami predkrmov. Krabie koláčiky. Slabý úsmev sa vyformoval na jej tvári. Bolo to isté, o čo sa delili počas ich prvej spoločnej večere. Ten deň priniesol späť množstvo spomienok: vrazenie Weasleymu, hádku s Grangerovou a zistenie pravdy o Matthewom o- Draca vtiahlo späť do reality vďaka cinknutiu, ktoré narobili taniere, keď ich pred nich položili. Pozrel sa na Grangerovú, potom na krabí koláčik na tanieri pred ním, potom znova na ňu.

"Mal by si niečo zjesť, Draco... vyzeráš choro." Ohromený jej slovami len na ňu vypliešťal oči. Hermiona nastavila pery, že niečo povie, ale tá nostalgia bolo mocná dosť na to, aby ju tiež ovplyvnila. "To znie povedome."

"Malo by. Napokon, ty si ma obvinila, že ťa v ten deň chcem otráviť," sucho vyhlásil s prevrátením očí.

Oči sa jej roztvorili, prehltla a odpila si z pohára skôr, než sa prela. "Neobvinila! Len som sa spýtala, či ma to zabije," Hermiona sa zachichotala. "A okrem toho, vážne ma dokážeš obviňovať za to, že som bola trochu paranoidná? Ty nie si typ človeka, čo robí niečo z láskavosti svojho srdca."

Pozrel sa na ňu kútikom oka, keď odkrojil kúsok krabieho koláča. Zdvihol vidličku k ústam a riekol: "Myslím, že je bezpečné povedať, že nevieš, čo som za človeka."

Draco očakával, že jej skoro úsmev sa rozbije, ale nestalo sa. Namiesto toho sa tvárila dosť domýšľavo. "Predpokladám, že neviem, ale mám čas sa to naučiť. Teda, ak si ochotný ma učiť. Stále sa teším z učenia sa."

Bol by povedal - ach, krucinál; nevedel, čo na to povedať. Znelo to skoro koketne, ale nemal šancu potvrdiť si to. Draco si zakusol do vnútornej strany líca, keď sa ten bodavý pocit vrátil. Nie, nemal halucinácie a ani nebol paranoidný. Bolo to skutočné. Niekto ich sledoval. Bol odhodlaný na všetko prísť, ale musel byť absolútne pokojný. Boli v muklovskej reštaurácii hlboko v muklovskom Londýne. Vybral toto miesto, pretože jednoducho vedel, že nikoho ani nenapadne, aby ich tam hľadal.

Grangerová si ho podivne prezerala. "Čo robíš?"

Utíšil ju, keď jeho oči pomaly začali prezerať reštauráciu. A práve keď sa chcel vzdať, zbadal ju. Parvati. A všetko od čašníkovho zmätenia až po dôvod, prečo nedostali svoj stôl, začalo dávať dokonalý zmysel. Sedela za stolom - stolom v oblasti, kde mali byť usadení oni - sama. Musela si myslieť, že sa pozrie inam, ale vydržal jej pohľad až dovtedy, kým sa nakoniec neodvrátila ona. Draco sledoval, ako Parvati dopila svoj drink, zdvihla sa so stoličky a pohla sa smerom k ich stolu s nejakým zámerom v očiach.

"Len aby si vedela, Parvati kráča k nášmu stolu -" Keď sa napla, Draco ju schmatol za ruku a cez zaťaté zuby jej nariadil: "Nepozeraj sa na ňu, Grangerová. Potom bude vedieť, že sa rozprávame o nej."

"Ale -"

"To, že je tu, nie je náhoda."

"Ja -"

"Máš asi desať sekúnd, aby si sa vzchopila, Grangerová."

V skutočnosti mala štyri.

Parvati zastala pred ich stolom, pozdravila ich oboch s dosť rezervovaným prikývnutím. Aj ten úsmev na jej tvári, aj tá radosť v jej hlase boli falošné, ale nebol prekvapený. "Som tak prekvapená, že tu vidím údajný milenecký pár. Som si istá, že moji fanúšikovia si o tom radi prečítajú v zajtrajšom Prorokovi. Už vidím tie titulky: 'Údajní milenci večerajú v romantickej reštaurácii'. Je to trochu prikrášlené, samozrejme," rozhliadla sa po príjemnej, ale obyčajnej reštaurácii. "Ale to sa nikto nedozvie."

"Ako keby ti niekto uveril," odsekol dosť neúctivo Draco. "Tvoja reputácia je na bode mrazu."

"To je možno pravda, ale trúfam si tvrdiť, že s niekoľkými skutočnými fotografiami, ktoré som už urobila, si môžem poľahky zaistiť prednú stranu. Spraví to zázraky v mojej výprave za obnovením svojej reputácie." Parvati sa pozrela na Hermionu. "Vy dvaja ste veľmi prospešní pre obchody a pre moje plány, a ja budem pokračovať, aby to tak bolo naďalej."

"Čo presne toto malo znamenať?" veľmi napäto sa spýtala Grangerová.

Parvati si vzdychla, ako keby bola v núdzi a potom sa uškrnula. "Som na figu v hraní hier. Som si istá, že to obaja viete. Nemám ich rada, takže dnes večer nebudem hrať žiadnu. Už to viem," úškrn zmizol a prezerala si oboch s veľmi vážnym pohľadom. "Všetko." Draco otvoril ústa, aby prehovoril, ale prerušila ho. "Ani ty nehraj neznalého. Viem, že vy dvaja viete o tom článku všetko. Lavender je hrozný špión a dokonca ešte horší klamár. Neviem ani, prečo si sa obťažoval nahovoriť ju, aby ma špehovala, Malfoy. Prichytila som ju včera vo svojej pracovni. Povedala mi, že Pansy Parkinsonová sa dozvedala o tom článku v mediálnej šuškande a že ty si ju prinútil, aby ma špehovala."

Tá čarodejnica bola prekliato dobrá. Draco bol ohromený. Grangerová mu stisla ruku a mohol vidieť, že konečne začína rozumieť. Teraz nebol čas na hnev; bol to čas na informácie. Chybne predpokladala, že vedeli všetko. Tiež chybne predpokladala, že Lavender bola zlý špión a hrozný klamár. Čo iné ešte chybne predpokladala?

"Ak všetko vieš, potom prečo si tu?" spýtal sa veľmi rezervovane.

"V skutočnosti sa toto teba netýka, Malfoy. Len Hermiony," Parvati si všimla, že sa Hermiona napla. "Ach, toho nie je treba. Pochop, mám v úmysle len ti pomôcť."

"Nedochádza mi, ako mi asi môžeš pomôcť, keď napíšeš nezmysly o -"

"Uisťujem ťa, že sliedenie v tvojom živote nebolo niečo, čo som sa rozhodla urobiť ako nejaký rozmar. Ginny Weasleyová to na teba vytiahla, čo je zvláštne, pretože som jednoducho vedela, že vy dve ste bývali na Rokforte najlepšími priateľkami." Zauvažovala na chvíľu a pokrútila hlavou. "Napriek tomu pred pár mesiacmi prišla ku mne a spýtala sa ma, či som zvedavá na to, čo si robila posledných päť rokov. Samozrejme, že som bola. Celý čarodejnícky svet bol, a stále je, zvedavý. Neverila som jej, keď mi povedala, že máš päťročného syna, ale poskytla mi tvoju adresu tam dole a povedala mi, aby som si vypátrala pravdu sama a urobila si s tým, čo sa mi zapáči, pokiaľ to prekrútim tak, aby si ľudia mysleli-"

Draco sa pokúsil nestrhnúť sa, keď mu stisla ruku silnejšie a spýtala sa: "Prečo mi toto hovoríš?"

"Pretože som napísala článok, ktorý hovorí, že Draco Malfoy je otec tvojho syna a hoci by celá tá debata bola absolútne šialená a veľmi výnosná, jednoducho neverím, že je to pravda. To načasovanie vôbec nesedí a neurobím zo seba blázna po druhý raz."

To bola asi najinteligentnejšia vec, ktorú za dlhú dobu povedala.

"A, opakujem, tvoj účel pre to, aby si tu bola..." Draco zmĺkol. Jeho myseľ uháňala o závod so všetkým, čo sa dozvedel.

"Dať tuto Hermione príležitosť povedať pravdu. Každý jej detail." Dala si ruky v bok. "Rozhodnutie je na tebe a dám ti deň, aby si si to premyslela, ale bez ohľadu na tvoje rozhodnutie mám v úmysle zverejniť to o dva týždne." Cúvla o krok skôr, než pukla prstami, ako keby si spomenula na niečo dôležité. "Ach, a radila by som ti, aby si pripravila sladkého malého Matthewa na jeho svetovú premiéru."

Odkráčala.

Všetko medzi nimi bolo tiché presne pätnásť sekúnd než Hermiona povedala: "Práve urobila svoju druhú chybu."

"Akú?"

"Dala nám termín."

"A aká bola jej prvá?"

Divoko sa na neho pozrela. "Dala mi ultimátum. Ja nenávidím ultimátum."

Kým Grangerová ubodávala svoj krabí koláč k smrti a vymačkávala cit z jeho ruky, Draco si začal dávať v hlave tie kúsky dohromady. Svoj rozhovor s Potterom. Plány Weasleyových dievčaťa. Prvý máj. Grangerová. Informácia od Parvati. Lavendrine lži. Všetko. A potom ich začal lúštiť, ako keby to bolo zložité puzzle, ktorú bol prinútený poskladať bez toho, aby sa pozeral na vrchnák. Nemal potuchy, ako dať tie kúsky dokopy, ale s trochou trpezlivosti, trochou premýšľania a trochou času všetko spolu zapadne.

A keď zapadlo, Draco sa k nej otočil. "Myslím, že by si mala prijať jej návrh."

"Zošalel si?" Jej hlasu sa podarilo byť tichým a jačavým zároveň.

Draco si odfrkol. Zbláznil sa už pred hodnou chvíľou, ale to nepotrebovala vedieť. "Nie, nezošalel. Myslím, že mám dokonalý plán ako zabiť dve muchy jednou ranou, obrazne povedané, samozrejme. Napíš jej domov a povedz jej, že prijímaš jej dohodu. Dohodni si interview s Parvati na prvého mája, niekde v súkromí, a nedovoľ jej zmeniť ten dátum. Poviem Potterovi, aby strážil svoju soviu poštu."

"Ale -"

"Všetko ti vysvetlím," vzhliadol, aby zistil, že sa k stolu blíži čašník s ich jedlami. "Keď sa najeme."