All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/31/Broken
Prvú časť kapitoly venujem: Maenea, soraki, THEADU, jane-anne, ladyF, Nuviel, Carma, 32jennifer2, wanilka, iway, denice, Zuzana, Lucka, HOPE, tonks, Izzy, Natalie, doda357, JSark, teriisek, guaita, 3lucky, anonym, Jin, Elza, pavlina, Jacomo, jerry.
Kapitola dvadsaťsedem: Na milosť minulosti
(26. Apríl)
Časť 1: Umenie nechať odísť
Osoba, ku ktorej v tomto príbehu klamstiev, zrady a žiadostivosti pociťujem najväčšiu ľútosť, je dieťa, ktoré sa z tohto všetkého zrodilo. Je dieťaťom, ktoré sa narodilo do takého krutého prostredia. Je dieťaťom splodeným z tak veľkého negativizmu, že by som nebola prekvapená, keby mal z neho vyrásť ďalší Temný pán. Je potomkom fanatického a hrôzostrašného otca; a matky, ktorá odmieta jeho existenciu až po tú úroveň, že bude radšej klamať, než prizná jeho existenciu...
Hermiona prestala čítať.
Ešte tam zostávalo čo čítať, ale jej mozog, oči a jej rastúci hnev by jej nedovolili prečítať žiadne ďalšie ohavné slovo.
Ak niekedy pochybovala o tom, prečo toto robí, ak si niekedy pripadala zvedená z cesty, stačilo jedine pripomenúť si tieto zvrátené slová, ktoré napísali o Matthewovi a bolo to viac než dosť na to, aby ju to postrčilo späť na cestu. Parvati možno napísala, že pociťuje k Matthewovi ľútosť, ale Hermiona cítila ľútosť k nej a Ginny. Pretože keď s nimi skončí...
Dosť ledabolo ten pergamen poskladala.
Miestnosť bola rovnako sklesnutá, ako bola tichá a to sa jej vôbec nepáčilo. Pansy skoro úplne prestala hovoriť k ustarane vyzerajúcej Lavender, Blaise odišiel letaxom do Seamusovho a Lavenderinho domu, aby pomohol všetko, čo im Hermiona dala, uložiť v ich podkroví, Harry sedel s ňou za stolom, Chase potichu driemal matke na pleci a dokonca Apollo len sedel vedľa stola a lízal si labku. To mlčanie ju doháňalo do šialenstva.
Pozrela sa na Harryho. Ten výraz hanby a ľútosti na jeho tvári bol skoro taký urážajúci ako prvý koncept Parvatinho článku. Ľútosť? To bolo posledné, čo od neho - zo všetkých ľudí - potrebovala. Hermiona nechcela na neho vyletieť - nie po tom, čo ju varoval pred bezohľadnosťou toho článku a nie potom, čo jej odporučil, aby ho nečítala. Nie keď všetko medzi nimi stálo na tak tenkom ľade. Nie keď si nezaslúžil jej postoj. Jednako Hermiona nechcela jeho ľútosť a neobťažovala sa stretnúť sa s jeho pohľadom, keď mu vrátila ten pergamen, zdvihla sa zo stoličky a vyšla z kuchyne do obývacej izby.
"Hermiona?" zavolal za ňou Harry, keď sa vyhrabal zo svojho miesta a nasledoval ju do obývačky.
Zastala na mieste, ale neotočila sa. Jediné, čo vôbec dokázala urobiť, bolo zastaviť. Hlava jej nemilosrdne búšila; mala ju naplnenú až po okraj slovami z toho pergamenu. Nedokázala jasne myslieť a ani to nechcela, pretože premýšľať jasne vyvolávalo jej hnev a ona nepotrebovala byť nahnevaná. Hermiona zistila, že si neuvedomuje, čo musí v tejto chvíli cítiť, ale vedela, že hnev to nie je. Hnev by zahalil jej úsudok. Hnev by ju vyslal po ceste, ktorou nepotrebovala kráčať; po ceste, ktorá viedla ku koreňu tohto všetkého. K Ginny.
Bolo príliš skoro na takýto pohyb. Príliš skoro.
"Si v poriadku?" spýtala sa Pansy.
S jedným posledným pohľadom naľavo Hermiona zatvorila oči, aby všetko vyblokovala. Pansyinu otázku, Lavenderin znepokojený pohľad, šuchot Harryho nôh, Apollove mňaučanie. Zhlboka sa nadýchla, stále sa pokúšala upokojiť. Vôbec nebola v poriadku. Ani zďaleka. A Hermiona vedela, že keby musela na tú otázku odpovedať, stratila by všetku kontrolu nad svojimi slovami a myšlienkami. Lavender, ktorá vycítila isté napätie, sa rýchlo a potichu so všetkými rozlúčila a so spiacim Chaseom odišla letaxom.
Po Lavenderinom odchode to ticho prerušil Harry. "Mali by sme vymyslieť plán -"
Jej hlas znel priškrtene. "Ja namojdušu-" zabehlo jej pri vlastných slovách, "nemám správnu náladu, aby som niečo plánovala." To bola pravda. Hermiona mala pocit, ako keby za posledných tridsať minút ostarla o tridsať rokov. Ústa jej vyschli a srdce jej pripadalo také prázdne. Práve dnes, zo všetkých dní, si musela toto prečítať. Idiot. Bola totálny idiot, keď si myslela, že ju to neovplyvní; keď si myslela, že tie slová nenarušia tú príjemnú náladu, ktorú celý deň mala.
"Viem, že nie je vhodný čas, ale podľa toho, ako ten článok vyzerá, asi nemáme čas. Neviem, kedy sa ho pokúsi zverejniť alebo kontaktovať -"
"Harry, prosím, počúvaj ma," dožadovala so zaťatými zubami. "Nechcem sa práve teraz o tomto baviť."
"Viem, že si rozrušená -" začal Harry.
"Nie, nie som rozrušená, Harry," otočila sa a rozhorčene vyhlásila," som pekelne naštvaná! Čítal si to vôbec? Veci, ktoré napísala o -"
"Nemyslíš si, že ja som tiež naštvaný?" spýtal sa rovnako vášnivo. "On nebol len tvoj syn, Hermiona. Možno som ho nepoznal, ale to nič nemení. Nemení to to, ako sa cítim."
Hermiona si stisla koreň nosa a využila ďalšiu minútu, aby sa upokojila.
Na toto nebola zvyknutá, to bolo isté. Bola slobodná matka, pri Merlinovi. Kým žil, bola Hermiona celým jeho svetom. Čokoľvek Matthew chcel, čokoľvek potreboval, všetko to poskytla a odviedla prekliato dobrú prácu. Akýkoľvek problém, ktorý mal, Hermiona vyriešila najlepšie, ako bola schopná. A, dobre, teraz tu bol Harry. Bol tu pre ňu a pre Matthewa. Snažil sa pomôcť a napraviť škody. Nebol tu, aby sa pokúsil prevziať to po nej a prehnane si to vynahradiť. Bol tu, aby pomohol. Zopakovala si to, keď otvorila oči. "Správne. Prepáč, že som vyprskla. To je -"
"Nemusíš to vysvetľovať. Ja, hmm, prepáč, že som ťa tlačil."
Pokúsila sa usmiať, ale zdalo sa to falošné, takže sa neusmiala. "Nie, ja som len - toto nie vhodný čas preberať to. Ale máš asi pravdu. Dnes som nemala čítať ten článok. Ja sa len - ja sa len stále snažím ovládnuť svoje emócie, ale nedokážem vidieť poza to, ako som nahnevaná. Stále sa snažím dostať do hlavy myšlienku, že si tu, ale je to ťažké." Pozerala sa na svoje nohy. "Ale, ja - ja si toho cením. A naozaj viem, že máš pravdu. Naozaj to musíme prediskutovať."
"Parvati musí dostať súhlas, aby zverejnila ten článok," povedala Pansy, ktorá bola veľmi tichá. "Pochybujem, že ho prepašuje poza Ritu bez toho, aby sa to najprv niektorý z nás nedozvedel, ale môže ho publikovať v inom klebetnom časopise."
"Ako Týždenník čarodejníc?" spýtal sa Harry.
"Áno. Je to ťah, ktorý by pravdepodobne Parvati stál prácu, ale na to by som sa u nej nespoliehala. Dobrá vec je, že Magicky a Elegantne veľmi veľa pracuje s Týždenníkom čarodejníc. Nemám dosť vplyvu, aby som im zabránila zverejniť to, ale mám vo vnútri zopár ľudí, ktorí mi už sľúbili, že ma budú informovať o hocičom, čo by robila s ich časopisom. Ach, a to neplatí len pre Týždenník čarodejníc, mám v každom klebetnom časopise v Británii niekoho, kto dáva pozor. Je ich osemnásť, aby ste vedeli."
"Kedy si - ako si toto všetko urobila?" spýtala sa ohromená Hermiona.
Pansy sa lišiacky usmiala. "Mám svoje cestičky."
"To ma v skutočnosti znervózňuje," odvetil nepohodlne Harry. "Keby to nebolo legálne, nehovor mi o tom."
Nebolo žiadnym tajomstvom, že napriek Harryho a Hermioninmu pokusu znova opraviť mosty, medzi Harrym a jej priateľmi sa nedalo hovoriť o láske. S Blaisom mali len pracovný vzťah. Pokiaľ šlo o Draca a Harryho, dospeli k akejsi tichej dohode, vďaka ktorej sa už Harry neposmieval pri akejkoľvek zmienke Dracovho mena. Jediným človekom, ktorým naozaj opovrhoval, bola Pansy, ale ten pocit bol vzájomný a pravdepodobne sa to nezmení. Len sa pre Hermionine dobro vzájomne tolerovali.
Tá čarodejnica len pokrčila plecami a snobsky prevravela: "Urobíš to, čo musíš urobiť, aby si dostal to, čo chceš."
Harry prevrátil oči. "Prehovoril pravý slizolinčan."
Hermiona sa zamračila. "Harry -"
Pansy ju prerušila. "Nikto z nás nemá ten luxus byť slávnym Harrym Potterom," odsekla posmešne. Vzápätí sa chcela ospravedlniť a ísť hore, ale namiesto toho zastala a venovala Harrymu dosť nechutný pohľad. "Už sme viac než šesť rokov vonku zo školy a v tvojich očiach nie som Pansy Parkinsonová. V tvojich očiach som stále úskočná slizolinčanka. Som stále to dievča, ktoré ťa chcelo odovzdať Voldemortovi. Stále som tá bezcitná mrcha, ktorá si robila žarty z Hermioninej krvi."
Zatváril sa rozčúlene. "Ty -"
Vložila si ruky vbok. "Rozumiem, že trvá dlho, než sa niektoré rany zacelia, ale toto je smiešne."
Harry si prekrížil ruky na hrudi a pozrel sa inam.
"Ono je to takto, Potter: ja už viacej to dievča nie som," povedala mu vážne. "Ja som dospela. Zmenila som sa. Nepredstavujem svoju fakultu na Rokforte. Ja som Pansy Parkinsonová a ty sa budeš ku mne správať ako ku Pansy Parkinsonovej. Žiadne ďalšie tieto slizolinské sračky," mávla rukou, ako keby odháňala muchu, predtým než si založila ruky na hrudi. "Je toho toľko, čo o mne nevieš, takže nepredpokladaj, že ma poznáš. My obaja vieme, čo sa stane, keď priveľmi predpokladáš." Dovolila tým slovám visieť na chvíľu vo vzduchu, než sa spýtala: "Pochopili sme sa?"
Hermionine oči boli uprené na Harryho, ktorý dosť tvrdo zazeral na Pansy. Po dlhom a nervy drásajúcom tichu, v ktorom Hermiona zízala medzi Pansy a Harrym, nakoniec prikývol hlavou. "Fajn."
Pansy mu venovala upäté prikývnutie. "Skvelé. Takže, ak ma ospravedlníte, budem vonku." Prešla k nim, zdvihla Apolla a nechala ich samých.
Založila si ruky na hrudi. "Urobili sme súhrnnú dohodu, Harry. Vieš to, správne? Nemôžeš mať jedno bez druhého."
"Chápem, ale -"
"Žiadne ale, Harry," vyrovnane mu povedala Hermiona. "Nepoviem už nič iné, pretože ona to dokonale ujasnila." Potiahla si za koniec copu a vzdychla si. "Potrebujem dokončiť balenie. Možno mi to trochu vyčistí hlavu." Pochybovala, že je to pravda. "Blaise mi povedal, keď odchádzal, že to oblečenie vezme a ja som ho ešte nedobalila."
"Daj mi vedieť, keď sa budeš chcieť stretnúť, aby sme to prediskutovali."
Prikývla. "Dám."
Nastalo napäté ticho, ktoré dopadlo medzi nich, ale Harry ho prerušil s dosť nervóznym: "Pozri, musím ísť toto vrátiť a dnes večer ísť na večeru do Brlohu. Ty ideš?"
"Nie." Pani Weasleyová ju prosila, aby prišla, ale nedokázala by zniesť ďalšiu večeru s nekonečnými Ronovými pohľadmi, Ginniným zazeraním a Harryho znepokojenými pohľadmi. Keď dobalí, chcela stráviť večer schúlená sa svojou mačkou, knihou a dekou. S nádejou, že to udrží jej myseľ mimo všetkého. "Mám nejaké veci na práci, takže -"
"Správne. Rozumiem." A s tým Harry zamával a odišiel letaxom.
Hermiona sedela na gauči pol hodiny, dávala sa dokopy, skôr než šla na poschodie a pokračovala v balení.
Toto robila z nejakého dôvodu, pomyslela si Hermiona, keď zabalila posledné Matthewove staré trička do očarovaného vreca a zatvorila ho pevným uzlom.
Jednoducho musel existovať nejaký dôvod, prečo zbalila veľkú časť jeho vecí. Jednoducho musel existovať dôvod, prečo dávala preč časť jeho spomienok. Jednoducho musel existovať dôvod, prečo sa obmedzila len na preplnenú krabicu pamiatok zo štyroch rokov jeho života.
A nie, nebolo to šialenstvo, ako pôvodne podozrievala.
Bolo to - bolo to niečo, čo nedávalo veľký zmysel, keď spočiatku začínala baliť. Bolo to niečo, čo dokonca ani nenaplánovala či nepremyslela. Nebol pre to žiaden bod v jej zozname úloh na tento deň; nedávalo to žiaden zmysel, ani pre nič z toho neexistovala nejaká príčina. Hermiona sa len jednoducho v to ráno posadila na posteli s nápadom v hlave a iracionálnym nutkaním, aby začala odhadzovať tie veci preč.
Nie, nie odhadzovať preč. Dávať preč.
Už dala preč tak veľa. Jeho posteľ, nábytok, niektoré z jeho nedotknutých hračiek a zopár z jeho kníh, ku ktorým sa nikdy nedostal, aby ich prečítal, dala veľmi zdráhajúcim sa Seamusovi a Lavender pre ich syna. Matthewovu trojkolku, prebaľovací pult, postieľku, kočiarik, lampy, úplne nové deky a zvyšok jeho kníh a hračiek, ktoré neboli v jej krabici s pamiatkami zobral do rôznych darovacích centier v Londýne dnes skoro ráno zmätený Blaise. A teraz. Teraz už toho veľa nezostávalo - len tri vrecia jeho oblečenia a umelecké dielo, ktoré si cenili jej rodičia a ona nemala dosť odvahy pridať ho k tej osamelej maľbe nad kozubom.
Hermiona zízala na vrecia starostlivo zbaleného oblečenia s mimoriadne ťažkým srdcom a slzami v očiach. Tričká v jednom, nohavice v druhom a topánky v poslednom; všetko poskladané a vyčistené do dokonalosti. Boli chladné z toľkých mesiacov, čo boli uložené v krabiciach v studenom podkroví. Boli zatuchnuté z ďalších mesiacov, čo boli zamknuté v provizórnom skladovacom priestore.
Mesiace.
Nebolo to tak dlho, že nie?
Hermiona sa objala okolo pása. Bolo. Štrnásť mesiacov a dvadsaťjeden dní; aby bola celkom presná. Zízala na tie vrecia. Bolo to štrnásť mesiacov odvtedy, čo ich mal na sebe a vo svojich zásuvkách. Štrnásť mesiacov odvtedy, čo boli tieto topánočky na jeho malých nožičkách a zoradené v jeho skrini. Štrnásť mesiacov.
A teraz... teraz nebolo nič.
Teraz bola len prázdnota, smútok a ticho. Teraz boli v chladných a neosobných čiernych vreciach. Teraz boli vytriedené namiesto toho, aby boli rozhádzané po jeho dlážke. Teraz na jeho tričkách neboli stopy hroznového pudingu či kečupu, žiadne známky po škvrnách od trávy na jeho nohaviciach, a žiadne stopy blata na podrážkach jeho topánok. Teraz už viacej všetko v týchto vreciach nevoňalo ako on. Vôbec neboli cítiť ničím. A to v jej vnútri zanechalo trochu chladný pocit.
Ale možno to vďaka tomu bolo ľahšie. Ľahšie pre ňu, aby sa ich dotýkala dosť dlho na to, aby ich napchala do vriec. Ľahšie pre ňu, aby ich dala preč. A možno to bol ten dôvod, prečo sa nemohla prinútiť, aby dala preč niečo, čo bolo teraz v jej preplnenej krabici s pamiatkami. Oblečenie v tej krabici nebolo ovplyvnené mesiacmi chladu; jeho vôňa sa nestratila časom, ktoré strávilo v skladisku. Stále voňali ako Matthew, pripomínali jej ho a napĺňali jej myseľ drahocennými spomienkami na to, čo sa stalo, keď nosil toto oblečenie.
Boli nenahraditeľné.
Hermiona otočila hlavu na slabé zaklopanie na dvere. Bol to Blaise, a vedľa neho stál Harry.
Myslela si, že odišiel.
"Si si týmto absolútne istá?" spýtal sa Blaise.
Dávať tieto veci preč bolo ľahšie, ale čin samotný nebol, ani v najmenšom. Ale Hermiona si uvedomovala, že sa to muselo urobiť. Tento deň prichádzal veľmi dlhý čas; toľko vedela už dosť istú dobu. Musela to niekedy nechať odísť, ale nemyslela si, že bude kvôli tomu celkom taká pokojná. Predpokladala, že sa zosype, plánovala hlbokú depresiu a očakávala, že ten proces bude zdĺhavý a mučivý.
Ale v tomto okamihu sa cítila - v poriadku.
Áno, bola tu bolesť a stres. Áno, bola tu tá drviaca bolesť v jej hrudi. A, áno, tá túžba, ktorú cítila, keď skladala jeho oblečenie, takmer vysiľovala. Ale Hermiona sa nerozpadla. A nechystala sa nijako zakrátko rozpadnúť. A to bol ten okamih, keď bola pripravená. Bol čas. Áno, bol čas naučiť sa umeniu nechať ísť.
"Áno, áno," jej hlas trochu zakolísal, ale ona zostala pevná. Hermiona sa otočila chrbtom a nezvrtla sa dovtedy, kým si nebola istá, že sú všetky tri vrecia a tí dvaja muži preč. Preč. Hermiona sa zhlboka nadýchla a dúfala, že to udrží skutočné slzy tam, kam patria. Potom ešte jeden nádych, pretože ten prvý nezafungoval dobre.
Toto robila z nejakého dôvodu, pomyslela si znova Hermiona, keď sa pohla k oknu s čerstvými slzami v očiach. Áno, z nejakého dôvodu.
"Si v poriadku?" zaznel v tom tichu Pansyin hlas.
Hermiona otupene prikývla. "Len som vyčerpaná." Nastala dlhá pauza, kde jediné, čo počula, bol zvuk Pansyiných podpätkov, keď prechádzala cez izbu. Potom zacítila bradu tej druhej čarodejnice oprieť sa o jej plece a trochu otočila hlavu, aby sa na ňu pozrela.
Pansy sa pozerala von oknom, keď povedala: "Pri všetkom čo sa deje s -" prerušila sa a zamrmlala: "Je to pochopiteľné."
Tuho zatvorila oči. Hermiona úprimne nechcela premýšľať o všetkom, čo sa deje. Bolo toho všetkého príliš veľa pre jej mozog, aby to skutočne spracoval a zanechalo ju to dosť ochromenú. Medzi emocionálne vyčerpávajúcom procese zbavovania sa väčšiny synových vecí zo skladiska, a hrozby toho článku, ktorá jej visela nad hlavou, bol zázrak, že sa ešte úplne nerozpadla. Bol to zázrak, že bola taká vyrovnaná, aká bola.
Pred šiestimi mesiacmi by toto zanechalo Hermionu totálne vyčerpanú. A teraz, skôr než by bola uplakaná po prečítaní prvého návrhu Parvatinho urážlivého článku, nebola len nahnevaná, bola odhodlaná, urazená a pociťovala rôznorodé iné emócie, ktoré ešte nebola schopná v tomto okamihu popísať.
Viac než kedykoľvek predtým Hermiona chcela len, aby to skončilo. Prežila dosť drámy, aby jej to vydržalo do konca života a to bolo príliš vyčerpávajúce. Bola unavená z premýšľania o tom článku, zo snívania o ňom a z robenia si starostí ohľadne neho. Chcela len, aby jej syn odpočíval v pokoji. Ona chcela len odpočívať v pokoji. A viac než kedy predtým bola pripravená za ten pokoj bojovať, za nich oboch.
"O čom premýšľaš?" potichu sa spýtala Pansy vedľa nej.
Pozrela sa na čarodejnicu, ktorá držala jej mačiatko. "Som unavená z toho, že som unavená. A to nie je všetko. Som unavená z toho, že som celá nesvoja, keď čakám, že sa niečo stane."
Hermiona otočila hlavu, keď vycítila, že sa Pansy pohla a sledovala, ako sa oprela o stenu vedľa okna. Chvíľu bola zamyslená a potom povedala: "Potom nebuď. Premýšľala som o tom, a myslím, že by sme mali využiť náš víkend v kúpeľoch -"
"Ale ten je na víkend až -"
Pansy ju odmávla. "Môžem na to letovisko napísať. Chodievam tam celé roky. Nechajú mi zmeniť to na hocijaké tri dni, ktoré si vyberiem, takže to nie je problém." Pansy zastala na pár okamihov, než povedala: "Potrebuješ vypadnúť a som si istá, že si môžeš vziať z práce tri dni voľna. Ja viem, že môžem." Keď Hermiona len prikývla, Pansy pokračovala. "Myslím, že čas mimo ti trochu prospeje."
Vzdychla si. Kúpele by boli veľmi rozptyľujúce -
"Len o tom premýšľaj. Budeme tam ty, ja a tím magických masérok. Žiadne myšlienky na ten článok, žiadna dráma, žiadne obavy, žiaden Draco -" náhle zastala. Keď sa Hermiona zamračila a presunula váhu z jednej nohy na druhú, Pansy predniesla tiché: "Sakra," a odkašľala si. "Ja -"
Hermionine oči poklesli k jej nohám.
Draco. Nepočula to meno, odkedy sa s ňou pred štyrmi dňami nepokúsil porozprávať Blaise; nevidela ho od toho katastrofálneho ukričaného stretnutia na móle pred siedmymi dňami. Hermiona zízala von z okna, ktoré jej poskytovalo jasný výhľad na miesto, kde sa tá hádka odohrala. Vážne to bolo tak dávno? Vážne to bolo sedem dní? Na chvíľu zatvorila oči. Krucinál. Bolo.
A počas uplynulého týždňa si prehrávala ten rozhovor v hlave v tých najčudnejších časoch: v sprche, v práci, počas obeda s Pansy a keď sa maznala s Apollom... len aby pár menovala. Zjesť obed v jej obľúbenej reštaurácii bolo prakticky nemožné, pretože jediné, na čo dokázala myslieť, boli veci, čo povedal, veci, čo povedala ona a veci, čo povedali jeden druhému. Zo státia na tom móle pred dvoma dňami sa jej násilne pretočil žalúdok, pretože jediné, o čom dokázala premýšľať, boli tie neprehovorené slová, ten hnev, a tá zlosť. Počuť jeho meno spôsobilo, že Hermiona premýšľala o tom, čo si v poslednej dobe uvedomila...
Ten večer boli všade rozlietané jej emócie, ale hnev bol tou jedinou emóciou, ktorá bola prítomná vtedy, keď tam nechala Draca stáť. Ale keď ten hnev odišiel, ten prúd neuvoľnených emócií sa presunul k pochybnostiam. Netrvalo dlho, kým ťažoba jeho slov prenikla jej pokožkou. Ona sa páčila Dracovi Malfoyovi - nie, to bol príliš detinský popis toho, čo sa naozaj dialo. Draco Malfoy naozaj, úprimne-pre-Merlina, k nej niečo cítil.
K nej.
Bolo to udivujúce, mierne povedané, ale Hermiona by asi nemala byť príliš prekvapená. Pansy jej už povedala o jeho citoch tak mnohými slovami, ale počuť ho jačať ich na ňu bolo niečo úplne nečakané. Nebol pyšný na to, čo k nej cítil a Hermiona si nebola istá, čo si o tom myslieť. V zápale okamihu bola na neho naštvaná. A dokonca hodiny po tom, čo odišla, chcela byť na neho Hermiona naštvaná. Ale ako plynuli dni a jej hnev chladol, zistila, že je chápajúcejšia než čokoľvek iné.
Tak veľa sa mu stalo za predchádzajúci mesiac, že sa Hermiona čudovala, ako sa mu podarilo zostať nad hladinou.
"Si v poriadku?" spýtala sa Pansy, čím prerušila jej myšlienky.
"Áno," odpovedala potichu, s nádejou, že jej hlas neprezradí, aká je v tejto chvíli roztržitá.
Hermiona si uvedomila, že nebola ľahkým človekom, ku ktorému sa dalo niečo cítiť, ani nebola ľahkým človekom, s ktorým sa dalo mať nejaký blízky vzťah. Nebolo to tým, že by prichádzala s väčšou príťažou než priemerný človek, pretože on bol pyšným majiteľom svojej vlastnej príťaže. Nebolo to tým, že by bola poškodený tovar, pretože on bol tiež poškodený - aj keď sa zdráhal priznať to. A nebolo to preto, že stratila tak veľa vo svojom živote, pretože ani jemu neboli straty cudzie.
Bolo to tým, že Hermiona bola tak zvyknutá byť sama, že nevedela, ako byť v nejakom vzťahu. Do pekla, sotva vedela, ako si nejaký vzťah udržať. Bolo to tým, že bola taká slepá k množstvu vecí, ktoré sa vyskytli okolo nej, hlavne keď prišlo na záležitosti srdca. S ňou neexistovala žiadna istota, že niečo dobre dopadne. S ňou nebola žiadna záruka budúcnosti. Neexistovala žiadna istota, že zostane alebo že to cíti rovnako.
Možno to Draco vedel dávno predtým, než si to uvedomila ona. Možno to bolo dôvodom, prečo nenávidel niečo ku nej cítiť, medzi inými dôvodmi. Možno - ach krucinál. Hermiona odstúpila od okna.
"Čo si myslíš o tom nápade s kúpeľmi?" spýtala sa Pansy. "Môžem pre nás zariadiť, aby sme odišli zajtra ráno."
"Zajtra, to je ono."
ooo
Časť 2: Ten dôvod...
Vrátil sa z nejakého dôvodu, pomyslel si Draco, keď zdvihol ukazovák, aby zatlačil na žiarivý zvonček pri dverách.
Jednoducho musel existovať nejaký dôvod. Prešlo sedem dní odvtedy, čo sa ich zvýšené hlasy podivne ozývali nad tým pokojnými vodami jazera. Prešlo sedem dní odkedy v ňom jej hlas prebudil niečo zvláštne. Prešlo sedem dní odvtedy, čo jeho slová a pocity voči nej sa stali osobnejšími. Prešlo sedem dní, odkedy odkráčala od neho preč. Prešlo sedem dní, ale nič sa nezmenilo.
A tu bol on s prstom pomaly sa posúvajúcom k tomu tlačidlu. Akosi si dokázal nájsť vo svojej hlave ospravedlnenie, prečo je tam.
Draco si len nedokázal spomenúť aké presne. Možno tá posledná myšlienka bola samý nezmysel a on si skutočne pamätal, prečo tam stál. Možno si naozaj pamätal, ale len nebol pripravený prezradiť svoje myšlienky až do toho správneho okamihu. Bolo dokonca možné, že si to v tomto konkrétnom okamihu nepamätal, a že potreboval pripomenúť, aby stále posúval svoj prst smerom dopredu miesto dozadu.
Alebo to možno bolo len dlhých sedem dní.
Zostal. Dlho potom, čo Hermiona odišla, zostal zakorenený na mieste. Draco zostal, aby sa upokojil. Keď sa upokojil, zostal a premýšľal. Keď skončil s premýšľaním, zostal, aby si znova a znova prehrával tú hádku vo svojej hlave. Bol to čin, pri ktorom s každým ďalším zopakovaním sa viacej prikrčil. Draco zostal, a neprekvapujúco, nebol si istý prečo. Mohol odísť, ale to mólo sa zdalo byť jediným miestom na svete, kde mohol nájsť akýsi zdravý rozum.
V poslednej dobe sa zostávanie stalo jednou z mála konštánt v jeho živote. A bolo to rovnako ironické ako smiešne. Draco bol profesionál v odchádzaní. Odišiel z hádok zo svojou matkou, svojimi priateľmi a dokonca pri jednej či dvoch príležitostiach s Grangerovou. A to množstvo žien, od ktorých Draco odišiel za posledných šesť rokov, bolo astronomické. Nepremýšľal o stanovení toho množstva, pretože mu každá z nich bola ukradnutá. Boli len číslom, tvárou, niečím čo ho zaplavilo, prázdna nádoba a prázdny mozog.
A to bolo to, vďaka čomu odchod od Grangerovej bol taký inakší. Ona bola viac než to. Lepšia než to, minimálne v jeho mysli. A možno - nie, nie možno - určite. To bol určite dôvod, prečo sa staral. To bol určite dôvod, prečo ju minulý december vyhľadal po ich hádke v uličke. To bol určite dôvod, prečo sa Draco staral dosť na to, aby za ňou skočil, keď spadla do jazera - dokonca predtým než vedel, že je to náhoda a nie úmysel.
Áno, zdôvodnil si svoje dôvody, zvalil to na tak mnoho iných faktorov a ľudí, ale možno to bolo viac než to. Možno tam Draco skočil kvôli nej. Možno tam skočil tiež kvôli sebe. Pretože on ju chcel zachrániť. Pretože on nechcel, aby sa utopila. Pretože on nechcel, aby zomrela - nie po tom všetkom, čím si prešla. Možno ten okamih, kedy skočil z toho móla, nebol okamihom nesebeckosti, ale bol okamihom mimoriadneho sebectva.
Možno to bol ten začiatok; ten okamih, kedy sa veci medzi nimi nevedomky začali meniť. Možno to bol ten okamih, keď sa zrodili jeho city k nej.
Draco záporne pokrútil hlavou, ale zastal. Bolo to - pravdepodobné.
Dôkaz bol v jeho budúcich činoch, nie slovách. Po tej noci Draco verbálne udržiaval odstup, ale jeho činy dokazovali jedine to, že sa stávajú bližšími. Po tom, čo umiestnil Grangerovú pred seba samotného, spravil zo zostávania zvyk - kvôli nej. Spravil zvyk z robenia vecí - kvôli nej. Spravil zvyk z rozdávania rán, pátrania, záchrany, vyhrážania sa, špehovania, schovávania sa a správania sa kompletne mimo svojho charakteru - kvôli nej. Všetko kvôli Hermione.
Draco zbledol a zízal na ten zvonček. Krucinál. Mal to vidieť skôr. Mal rozoznať tie príznaky. Mal niečo urobiť - Draco si odfrkol. Bez ohľadu na to, kedy by si uvedomil skutočnú podstatu svojich citov, bolo by to bývalo príliš neskoro. A teraz bolo príliš neskoro.
Ale Draco to pred dvadsiatimi minútami nevedel; nevedel to dokonca ani pred siedmymi dňami, keď stál celé hodiny na jej móle než šiel domov a rovno do postele.
Zamračil sa a sklonil hlavu, keď si spomenul na tie dni po ich hádke.
Nasledujúci deň bol pondelok: prekvapujúco namáhavý pondelok. Prebudil sa s malým fliačikom viny vo svojej mysli. Do desiatej narástol dosť, aby minister spýtavo nadvihol obočie, keď sa Draco zaksichtil len pri zmienke o kliatborušiteľoch. Do poludnia Draco nebol schopný obsedieť v tichu bez toho, aby nepremýšľal o hádke z predchádzajúceho dňa. Do druhej jeho nálada poklesla tak prudko, že si to všimla Shannon a spýtala sa ho, či nepotrebuje Životabudič. Do šiestej mu to konečne došlo. Jeho slová, a ten hnev a obvinenie v nich. Nebolo divu, že odišla.
Pokašľal to.
Druhý a tretí deň bol dokonca ešte ťažší, ale vďakabohu boli na ministerstve sviatky a on ich nemusel stráviť uzavretý vo svojej pracovni. V snahe zbaviť sa trocha z tej viny, ktorá v ňom narástla za tie tri dni, Draco všetko povedal Blaisovi.
Rozhovor sa udial po priateľskom metlobalovom zápase s pár aurormi a žalobcami na domácom ihrisku Holyheadských harpyjí. Vďakabohu sa Potter nezúčastnil. Po odohraní slušnej hry ako Triafač (Cz: Strelec) - dokonalá pozícia na zabránenie jeho zradným myšlienkam vrátiť sa ku Grangerovej - začal rozprávať, keď kráčali do prezliekarne.
Blaise nebol prekvapený - ničím z toho. V skutočnosti jediná otázka, ktorú mal, bola: "Ako chceš toto napraviť? A tým 'toto' myslím teba a Hermionu."
Skutočná otázka, ktorú kládol sám sebe na štvrtý a piaty deň, bola: vážne to chcel napraviť?
Draco nemal žiaden čas premýšľať o odpovedi. Razia aurorov vo Walese v stredu v noci spôsobila, že vo štvrtok exponenciálne narástli spisy na jeho stole a matkin návrat v piatok mu prakticky nezanechal žiaden čas pre seba. Dala si za úlohu stráviť s ním včerajšok tým, že ho ťahala po celej Šikmej uličke, aby dokázala tlači, že sa nestala po otcovom odchode pustovníkom. Na ten sobotný výlet išla celá v čiernom. Pansy, ktorú tento týždeň zo všetkých ľudí chcel najmenej vidieť, sa s nimi stretla v Šikmej uličke. Dracovi bolo jasné, že jej reakcia bude pamätihodná, ale bol dosť ohromený, keď prešla hodina a ona mu nepovedala ani slovka ohľadne ničoho, čo by súviselo s Hermionou Grangerovou.
Výlet dopadol dobre, celkom vzato, a Draco sa vrátil na Manor s matkou a Pansy na večeru. Keď dojedli, matka venovala Pansy akýsi pohľad, než sa na schodoch odmiestnila, aby si zdriemla. Bol to pohľad, ktorý mal rozoznať, ale nespoznal ho, až kým mu Pansy nepovedala, aby podal vysvetlenie. A potom si uvedomil, o čom bol celý ten deň.
Keď Draco skončil s vysvetľovaním toho, čo sa stalo, Pansy tam sedela celú minútu skôr, než mu vrazila do nosa a položila mu tú istú otázku, akú pred pár dňami Blaise. "Ako chceš toto napraviť?"
A to ho priviedlo ku dnešku. K nedeli. Sedem dní po tom, čo odišla preč.
Draco strávil väčšinu rána premýšľaním o ich otázke a o svojej vlastnej. Naozaj chcel napraviť veci medzi ním a Hermionou? Veľmi malá, nekonečne malá časť jeho mysle sa všetkému chcela vyhnúť: zlomenému priateľstvu, tomu vyhláseniu a dokonca tej hádke. Chcela po ňom, aby to nechal tak, ako to je, pretože takto to bolo ľahšie. Mohol vziať svoje city k nej a pochovať ich dostatočne hlboko tak, aby ho neovplyvnili...
Drvivá väčšina jeho mysle si ale myslela opak. Nič na tom pláne nebolo ľahké.
Draco pred siedmymi dňami neklamal Grangerovej, keď povedal, že je unavený. Draco bol vyčerpaný. Mal po krk bojovania v tom, čo bolo zjavne prehratým bojom, unavený z pochovávania niečoho, čo nechcelo byť pochované a unavený z popierania niečoho, čo bolo tak znepokojivo jasné pre všetkých ostatných. Nie, nepoznal odpoveď na Blaisovu a Pansyinu otázku. Nevedel, ako do pekla chce napraviť veci a bol si pekelne istý, že nevie, čo urobí so svojimi citmi k nej, ale nechcel zanechať ich priateľstvo nenapraviteľne zlomené.
A to bola myšlienka, ktorá ho pred dvadsiatimi minútami vytlačila von z dverí.
To bola tá myšlienka, ktorá ho priviedla do tohto okamihu v čase.
Draco oprel prst na zvonček, ale nezatlačil.
Naozaj sa sem vrátil z nejakého dôvodu. Toľko bola pravda.
Draco sa vrátil, pretože sa vrátiť chcel. Vrátil sa, pretože, predovšetkým, sa chcel ospravedlniť za veci, ktoré povedal, a za to ako ich povedal. Draco sa vrátil, pretože predstava, že zanechá veci tak ako sú, ho nútila prikrčiť sa. Vrátil sa pretože, nech ho to akokoľvek bolelo priznať si, jeho city k Hermione boli hlboko zakorenené v jeho naprostej podstate - zakorenené v jeho inštinktoch. Draco sa vrátil, pretože jeho city k nej boli jeho súčasťou, ako každý jeho prst bol súčasťou jeho ruky. Vrátil sa, pretože nič - žiadne množstvo rozpletania, bojovania, popierania či hádky – nemohlo zrušiť to, čo už sa udialo.
Štekot psa v diaľke prebral Draca z jeho myšlienok a skôr než sa mohol od toho odhovoriť, zatlačil na zvonček.
Matka kedysi povedala, že to chce silného muža, aby si priznal, že urobil chybu; že to chce silného muža, aby prehltol svoju pýchu. Keď sa dnes premiestnil k jej domu, nepremýšľal nad tým, či je dosť muž, aby sa ospravedlnil, ale premýšľal nad tým, či je dosť muž, aby prehltol svoju pýchu a rozprával sa s ňou o veciach, o ktorých sa nechcel baviť.
Zatlačenie na ten zvonček bolo dobrým začiatkom.
Neodmiestniť sa, keď sa kľučka začala pohybovať, bolo dokonca ešte lepšie.
Ten výraz sa zmenil na zamračenie, keď jeho oči pristáli na samoľúbej Pansy.
"Ale, ale, ale. Pozrime sa, čo za ovečku to ku nám prišlo."
Draco nič nepovedal. Bol si dosť istý, že to úslovie bolo o vtáčikovi, ale až taký istý si nebol.
"A naozaj sa musím pýtať, ako dlho si tu vonku?" založila si ruky na hrudi a usmiala sa.
Vážne nemal energiu či vôľu začať si s Pansy. V tejto chvíli ani v najmenšom. Napokon, šetril si svoje odhodlanie pre Grangerovú. "Nezačínaj si so mnou, Pans," uškrnul sa Draco. "Čo tu robíš?"
Pansy si dala ruky v bok. "Mala by som ti položiť tú istú otázku."
"Myslím, že vieš, prečo som tu," vyprskol s uštipačným nádychom v hlase.
Ak bola prekvapená, nedala to najavo. Namiesto toho len prikývla, predtým než povedala: "Nepokašli to, Draco. Bol to pre ňu dlhý deň."
"Dlhý deň?"
"Áno. Dobalili sme všetko z jej skladiska. Ona... nuž, vzdáva sa niektorých Matthewových vecí, dáva ich charite a tiež Seamusovi a Lavender... pre ich syna." Pansy pokrčila plecami, keď sa nadvihlo Dracovo obočie. "Nie som si istá, skade ten nápad pochádza, ale myslím, že je to pokračovanie toho dňa so vzorkami farieb -"
"Vzorky farieb?" Draco bol naozaj zmätený.
Pansy po ňom strelila pohľadom, potom pokrútila hlavou. "Pravda, ty to nevieš. Chce vymaľovať steny a zavesila na stenu obraz. Vraví, že chce začať od začiatku. Ako znovuzrodenie či niečo také."
Znovuzrodenie. Veľmi výstižné, pomyslel si so slabým prikývnutím. A tiež prekliato načas, ale to nepovedal. Namiesto toho tam len stál. Vo všetkej úprimnosti, Draco bol zaujatý, ale mal na mysli iné veci. Analyzovať jej obraz, tie vzorky farieb a ten náhly výbuch inšpirácie boli všetko veci, ktoré mohol urobiť neskôr.
Práve teraz - nuž, v tomto okamihu Pansy štebotala rýchlosťou míľu za minútu. "Keď sme s Blaisom dnes ráno prišli, bola na poschodí a zúrivo balila. Vravela, že sú to veci, o ktorých hovorí, že už si ich viacej nepotrebuje nechať. Vravela, že sú to veci, bez ktorých dokáže žiť. Potter prišiel s Blaisom a zobrali posledné tri vrecia oblečenia do-"
Draco zdvihol ruku. "Bol tu Potter?"
"Áno."
"Prečo?" spýtal sa trošku prirýchlo.
Na tvári tej čarodejnice sa nadvihlo zaujaté obočie, ale nezisťovala viac. Vďakabohu. "Vlastne prišiel ukázať Hermione ten článok. Teda jeho návrh. Tá Weasleyovie krava trávi dnešný deň s rodičmi, takže Hermiona mala konečne čas poriadne sa naň pozrieť." Pansy zastala a s odporom pokrútila hlavou. "Nečítala som ho, ale nemohol byť dobrý usudzujúc podľa toho, ako reagovala Hermiona. Nikdy som ju nevidela takú nahnevanú."
Dracove oči sa prižmúrili. "Takže ako sa postaráme, aby ten článok nikdy nevyšiel?"
"My?" pozrela sa na neho zvedavo.
"Nezačínaj -"
Čarodejnica ho odmávla s úškrnom hrajúcim na jej perách. "Len som si myslela, že keďže ste vy dvaja pohádaní -"
"To nič nemení, Pansy, takže začni hovoriť," usekol.
Jej úškrn sa okamžite rozšíril do úsmevu, skôr než úplne zmizol. "Pretože Blaise nedokázal nájsť žiadne presvedčivé dôkazy v Taliansku, rozhodli sme sa, že musíme prinútiť Parvati k tomu, aby sa priznala, že použila mágiu na muklov, aby získala rodný list Matthewa. Nahlas... a so svedkami. Bude to stačiť, aby ju zavreli. A potrebujeme prichytiť tú Weasleyovie kravu pri čine, aby sme raz a navždy túto záležitosť ukončili."
"A -"
"Potter spomenul niečo o tom, že má neviditeľný plášť, ktorý by sme mohli použiť. Hermiona povedala, že ak všetko ostatné zlyhá, mohla by nahrať ten rozhovor s... s akousi čudne vyzerajúcom muklovskou vecičkou, čo jej dala Lavender." Pansy sa zaksichtila.
Pomaly nadvihol obočie. "To by znamenalo, že sa musia dajako stretnúť."
"Áno, nuž -"
"S kým sa to rozprávaš?" prehovoril hlas spoza Pansy.
Draco ten hlas spoznal okamžite. Hermiona. Na Pansyinej tvári nebol žiaden prekvapený výraz, čo znamenalo, že musela počuť jej príchod dávno predtým, než tú otázku položila. Pansy sledovala jeho tvár, dokonca predtým než sa Hermiona tú otázku spýtala; asi aby videla, čo urobí alebo ako veľmi ho jeho tvár prezradí. Našťastie jeho tvár nedala najavo nič z toho, o čom premýšľal.
Bol ešte vďačnejší za svoju rozhodnosť, keď Grangerová vkročila do jeho zorného poľa a postavila sa vedľa Pansy.
Nad všetko iné vyzerala prekvapená, že ho vidí, ale nemohol povedať, či to bol v skutočnosti tento prípad, pretože sa tvárila trochu uzavreto a nezaujato. Predpokladal, že toto sa dalo čakať, vzhľadom na to, čo sa medzi nimi pred siedmymi dňami odohralo. Draco jej to nemohol dávať za vinu. V skutočnosti v tomto okamihu nebol schopný urobiť veľa z čohokoľvek. Prečo? Pretože ho prekvapila jeho vnútorná reakcia na to, že ju vidí, a tiež ho zmiatla.
Hermiona vyzerala inak; nie inak vo vzhľade či dokonca v správaní, len inak. Pre neho.
Z pohľadu na ňu sa cítil dosť čudne, a nepríjemne. Draco mal pocit, ako keby to nebolo sedem dní, ale sedem týždňov - nie, mesiacov - odkedy ju naposledy videl. Nebol si istý, čo si o tom myslieť.
Vždy si jej bol vedomý - dokonca vtedy v auguste, keď ju behom sekundy zbadal na druhej strane miestnosti. Ale dnešok bol iný, príliš iný, pokiaľ šlo o Draco, ale nie prekvapivý. Bol k nej priťahovaný: k začervenaným očiam, kučeravým vlasom, čiernemu tričku, oranžovým ponožkám a ku všetkému.
"Čo tu robíš?" spýtala sa Hermiona, keď si zastrčila ruky hlboko do vreciek svojich džínsov. Nebol prekvapený jej otázkou, len jej tónom. Draco mohol sotva uveriť, že toto bola čarodejnica, s ktorou sa pred siedmimi dňami hádal. Znela tak vyčerpane ako vyzerala a vyzerala rovnako unavene, ako sa on cítil. Grangerová sa stretla len na sekundu s jeho očami, než ich znova sklopila k zemi. Krútila nohou v ponožke.
"Ja, nuž..." pozrel sa na Pansy, ktorá sa tvárila stále väčšmi zaujatá. "Smiem vojsť?"
"Prečo?" spýtala sa Hermiona.
Draco napäl ruky. "Aby som sa s tebou porozprával - v súkromí."
"Som si istá, že to, čo jej musíš povedať, sa môže povedať v mojej blízkosti," vyhlásila Pansy. Obaja sa na ňu pozreli, jeden zazeral a tá druhá mala oči dokorán. Pozrela sa z jedného na druhého, zaksichtila sa a zdvihla ruky na znamenie, že sa vzdáva. "Fajn, fajn. Nie je treba týchto pohľadov a zazerania," snobsky sa fučala. "Musím sa postarať o pár vecí, aby som pripravila náš zajtrajší výlet, takže nechám svoju letaxovú sieť otvorenú, áno?"
Hermiona prikývla a čoskoro sa Draco s tou čarodejnicou ocitol sám.
Mlčanie medzi nimi bol také napäté a nabité nervozitou, ale nie celkom nepríjemné. Hermiona sa kývala sem a tam na pätách a Draco ju sledoval. Nepýtal sa na to. Viac sa zaoberal starostlivým výberom svojich slov.
"Ako si sa mal?" spýtala sa.
"Fajn." Bola to lož, ale bolo to to najlepšie, čo mohol v tomto konkrétnom momente urobiť. "A ty?"
"Ja? Ach, správne... áno, fajn. Mala som sa fajn," odpovedala, kým si škrabala ruku. Hermiona bola očividne riadne nervózna. Nespomínajúc, že klamala a ani neodvádzala dobrú prácu, aby to zakryla. Dracovi sa skoro uľavilo. Aspoň nebol osamotený so svojimi pocitmi a klamstvami.
"Počul som, že Potter priniesol -"
Hermiona zdvihla ruku, aby ho náhle prerušila. "Môžeme sa o tomto nerozprávať?"
Draco si strčil ruky do vreciek, zopakoval jej čin. "Fajn."
Stáli tam dlhú dobu. Draco sa uchýlil k pohľadu na koberček pod svojimi nohami a Hermiona sa uchýlila k presúvaniu svojej váhy z jednej nohy na druhú. Chystal sa zamračiť, keď sa jej škaredé ponožky posunuli do jeho periférneho videnia a Hermiona povedala: "Prepáč, že som hrubá, ale prečo -"
"Ospravedlňujem sa," vybuchol Draco cez zaťaté zuby. "Prišiel som sa sem ospravedlniť.... ak to je to, čo si sa chcela spýtať. Ja -" prehrabol si rukou vlasy a potom si pošúchal zátylok. Krucinál, toto bolelo. "Urobil som chybu, keď som to na teba minulý týždeň vyklopil... " Vyšlo to von čudné a nevrlé, ale aspoň na ňu nejačal. Podľa jeho názoru to bolo zlepšenie. Jeho oči sa vrátili k zemi, pretože naozaj si nedokázal spomenúť, kedy sa naposledy niekomu ospravedlnil. Bolo to čudné a on z toho nechcel urobiť zvyk.
Jej hlas mu znel podivne. "Ne -"
"Nenúť ma to zopakovať." Draco jej to povedal skôr, než sa dokázal zastaviť. To bolo príliš hrubé, aby to nasledovalo po dajakom ospravedlnení. Dokonca potom, čo prehovoril, mu tie slová chutili horko na svojom vlastnom jazyku.
Spočiatku Grangerová nič nepovedala a Dracovi došlo, že to asi pokašľal, zase. Ale potom prehovorila jediné slovo. "Dobre."
Jeho myseľ sa v tom okamihu začala potácať. Očakával, že sa bude hádať, ďalej s ním diskutovať a nazve ho blbcom za to, že sa jedným dychom ospravedlnil a druhým jej povedal, aby ho nežiadala urobiť to znova. Ale ona namiesto toho povedala dobre. Len dobre. Dobre? Čo do pekla? Draco na ňu neveriacky zažmurkal. Dobre?
V duchu na ňu jačal. Dobre? Dobre! Nič nie je dobre! Nikdy nič nebolo dobre! Ani zďaleka! Hľadia ponad horský chrbát na 'dobre', načúvajú ozvene z druhej strany, ktorá nikdy nepríde.
Draco chcel niečo povedať, nejako zabiť to nové mlčanie, ale nemohol. Nedokázal vymyslieť nič, čo jej povedať, aby to vyznelo správne. Nikdy nebol majstrom slov, hlavne keď prišlo na ňu. Takže namiesto toho vyšplechol: "Dobre? To je všetko, čo povieš?" Zase si uvedomil, že sa prikrčil pri svojich vlastných slovách. Znova strácal kontrolu nad svojimi vlastnými ústami a to bola posledná vec, čo potreboval. "Pozri, ja -"
Zachichotala sa. Bolo to hlboké a chrapľavé, ale bol to chichot. Nervózny chichot.
Draco sa na ňu pozrel, ako keby totálne zcvokla. "Čo je smiešne?" spýtal sa, trochu urazený.
Grangerová sa stále chichotala, ale jemu pomaly začalo dochádzať, prečo sa chichoce. Chichotala sa z dôvodov, prečo sa on občas chcel smiať. Smiech bol vždy jeho posledným útočiskom na to, aby uvoľnil napätie v tele.
"Ty vážne v tomto nie si dobrý, však? Blaise mi povedal, že nie si, ale ja som si len myslela, že sa ti snaží kryť chrbát."
"Nie som dobrý v čom?"
"V slovách."
Draco otvoril ústa - nebol si istý prečo; ani nevedel, čo chce povedať. Našťastie slabý zvuk niekoho, kto odchádzal letaxom, zastavil tie idiotské slová pred vyliatím sa z jeho úst. Grangerová otvorila dvere širšie, aby ho vpustila dnu, ale on neurobil žiaden pohyb, ktorým by prijal jej pozvanie. Napokon, urobil to, čo dnes chcel urobiť. Prehltol svoju pýchu, zaklopal na jej dvere a ospravedlnil sa jej. Čo tu ešte ostávalo k prediskutovaniu? "Asi by som mal ísť."
Hermiona sa zatvárila trochu sklamane. "Prečo?"
"Urobil som, prečo som prišiel," jednoducho odpovedal Draco, keď pokrčil plecami. Nastal napätý okamih, keď študoval výraz na jej tvári, ale nakoniec povedal: "Takže neskôr sa uvidíme, áno?"
"Áno."
"Správne," zamrmlal Draco pod nosom, keď sa na ňu naposledy pozrel. Hermiona mala ruky založené na hrudi a hľadela na zem s takou intenzitou, že si Draco pomyslel, že sa jej podlaha vznieti. Stál tam trošku dlhšie, než sa jej otočil chrbtom.
Bolo to teraz alebo nikdy, pomyslel si, keď sa pohol, že odíde. Bolo to teraz alebo nikdy, ale v hrudi mal ten ubíjajúci pocit a na jeho myseľ doľahla váhavosť. Draco si v tejto chvíli uvedomil, že chce zostať. To dobrý nápad nebol. Okrem toho, čo by robil, keby zostal? Asi by zo seba urobil blázna - nuž, viac než ho už urobil. Čo by povedal, čo už povedané nebolo? Zase asi niečo vďaka čomu by vyzeral a pripadal si ako idiot. Asi niečo, čo nebol pripravený povedať. Draco sa uškrnul. V tom bol skoro expert, ale odmietal sa znova vydať tou cestou. Odmietal sa dať vyprovokovať do ďalšieho rozhovoru, ktorý by ho zanechal nahnevaného, zmäteného a s pocitom viny.
Draco narovnal plecia. Musel si pripomenúť, že urobil správnu vec. Prehltol svoju pýchu a dokončil svoje poslanie. Krucinál, prehltol tak veľa svojej pýchy, že prakticky praskal od pokory vo švíkoch.
A nepáčilo sa mu to. Vôbec nie.
Áno, teraz bude skvelý čas odísť. Takto to bolo lepšie. Potreboval vykašľať trocha tej pýchy a prinútiť svoju myseľ vrátiť sa znova k normálu. Na svoj vkus si pripadal príliš zraniteľný a možno teraz si mohol nájsť čas, aby znova vybudoval svoje opevnenia. Možno sa potom všetko vráti do akéhosi zdania sa normálnosti.
Draco sústredil svoju pozornosť rovno pred seba, keď kráčal k premiestňovaciemu bodu a preč od nej. Ale ten pocit bol stále prítomný; ten pocit, ktorý mu vravel, aby zastavil - aby zostal. Draco predpokladal, že to bolo kvôli faktu, že zostal toľkokrát, že jeho myseľ nebola schopná pochopiť skutočnosť, že opúšťa... ju.
"Myslel si to vážne?"
Jej otázka bola položená tak potichu, že Draco pôvodne uvažoval, či ju vôbec počul. Ale počul a spôsobila, že zmrzol uprostred kroku. Ale neotočil sa. Draco si uvedomil, že rozprávať sa s ňou bola jednoduchšia úloha, keď sa na ňu nepozeral. Rozprávať sa s ňou bolo jednoduchšie, keď sa na neho nepozerala tak, ako keby sa snažila prečítať jeho myšlienky.
"Myslel čo?" zopakoval Draco dosť drsne a zamračil sa na seba za prechodnú stratu vyrovnanosti.
Smiešne, dokázal sa pozerať Hesperovi a Emilovi do očí a povedať im, čo chceli urobiť, ale nedokázal urobiť to isté s ňou.
Grangerová nič celú minútu nepovedala, ale keď povedala, začul v jej hlas slabé chvenie. "Čo si povedal minulý týždeň... myslel si to vážne?"
Draco sa uškrnul. To bola tá najhlúpejšia otázka, ktorú mu kedy položila. Samozrejme, že to myslel vážne! Nebol by to povedal, keby to nebol myslel vážne! "Prečo sa ma pýtaš na toto? " pokúsil sa to spýtať pokojne, ale vyšlo to von skôr napäto.
"Naozaj neviem prečo, úprimne, naozaj nemám miesto vo svojom mozgu, aby som pochopila všetko, čo sa medzi nami deje alebo tie veci, ktoré sa medzi nami prihodili. Tak strašne moc sa deje v mojom živote, viem to, ale tiež viem, že proste... chcem, aby si zostal, Draco. Len chcem, aby si zostal... tu." Grangerová znela, ako keby tie slová boli tými najťažšími slovami, ktoré kedy musela vysloviť. Zo všetkých tých čias, kedy ho požiadala zostať, požiadať ho tentoraz bolo pre ňu zjavne najťažšie. Uvažoval prečo.
Zastrčil ruky do vreciek. "Zostal tu a robil čo?"
"Ja neviem." Hermiona znela neuveriteľne frustrovaná jeho otázkami a Draco sa musel nútiť, aby sa neškeril ako magor. Teraz konečne vedela, čím počas ich predchádzajúceho rozhovoru prechádzal. Teraz vedela, aké je to, keď sa jej kladú otázky, na ktoré nie je pripravená odpovedať, otázky, na ktoré nemá žiadne odpovede. "Rozprávať, možno," nakoniec zamrmlala. Skoro bol v hlave schopný vidieť, ako pokrčila plecami.
Ale Draco svoju hlavu neotočil.
Namiesto toho sa spýtal: "O čom sa máme rozprávať? Alebo ešte lepšie, o čom sa máme baviť a obaja sme ochotní o tom hovoriť?"
Napriek hluku, ktorý príroda robila okolo nich, začul ako jej naprosto nepríťažlivo pukli členky. Nechtiac sa prihrbil. "Len som myslela -" zastala, "počkať, čože?"
Pošúchal si zátylok ľavou rukou a presunul váhu z jednej nohy na druhú. "Nevadí, ja -"
"Ja viem - viem, že toto je ono," vyletelo chvatom z Hermiony. "Viem, že ak teraz odídeš, nikdy sa znova o tom neporozprávame. Viem, že ak ťa teraz nechám odísť, nikdy nezískam guráž, aby som to znova vytiahla. Viem, že ja -"
"Chceš o tom hovoriť, znova? Úprimne? Pretože ja by som radšej prežúval sklo, než sa o tom s tebou znova bavil." Draco prižmúril oči, keď ho trklo niečo iné. "Čomu nerozumiem je, čo získaš tým, že vedieš so mnou tento rozhovor? Z toho, čo si pamätám, bola si tým zhnusená. Z toho, čo si pamätám, odkráčala si preč."
"Bola som nahnevaná!" vykríkla Grangerová a zastala na napätý okamih. "Mala som plné právo odísť od teba preč, ale bol to môj hnev, ktorý ma prinútil odísť. Nič iné, len hnev. Ty si na mňa jačal! Spomínaš si na to? Jačal si na mňa, že nenávidíš ku mne niečo cítiť; že nechceš cítiť, že to nepotrebuješ ani nemáš čas -"
"Ja som tam bol, Hermiona!" vyprskol Draco s očami sústredenými na chodník, ktorý ho viedol na ulicu a potom k premiestňovaciemu bodu. "Nemusíš ma citovať. Spomínam si na to všetko celkom jasne, ale to čo mi jasné nie je, je to, prečo sa chceš o tom baviť práve teraz."
"Ja - môžeš sa prosím otočiť?" spýtala sa dychtivo. "Je mi zle z rozprávania sa s tvojím chrbtom."
Nepohol ani svalom. "Prečo by som sa mal? Nemáme sa o čom baviť, Hermiona. Položil som ti otázku a ty nemáš žiadnu odpoveď. Som unavený, prišiel som a urobil som, čo som zamýšľal urobiť a teraz idem domov." A s tým začal znova kráčať.
"Čo chceš, aby som povedala, Draco?" spýtala sa Grangerová. Hlas mala taký zraniteľný, že sa skoro prikrčil. Tu bola ona, kládla to všetko na stôl, zase. Tu bola ona, skoro ho prosila, aby sa otočil a podelil sa s ňou o svoje myšlienky a pocity. Zavrčal. Srať na to. Raz jej to už povedal a nechystá sa opakovať sám seba.
"Nič. Nechcem, aby si niečo povedala."
"Počkaj. Dobre? Len počkaj. Ja - Draco, ja -" zatvorila oči a stisla si koreň nosa.
"Pozri, viem ako toto skončí, Hermiona a radšej by som odtiaľto odišiel, kým je moja hrdosť nedotknutá." A viac než to, chcel odísť s toľkou kontrolou nad situáciou, s akou mohol, ale Grangerová to nepotrebovala vedieť.
"Nuž, mne by sa páčilo, keby si vôbec neodišiel. Mne by sa páčilo, keby sme sa-"
"Porozprávali - správne? Chceš, aby sme sa porozprávali? Do pekla, Hermiona, už som skončil so všetkým rozprávaním, ktoré som musel urobiť. Už som narozprával dosť na to, aby mi to vystačilo do konca života. Rozprávanie nič nezmení, rozprávanie to neprinúti odísť preč a rozprávanie nezmení to, čo cítim k -" zastavil sa, pretože, už zase, sa prerušilo spojenie medzi jeho mozgom a ústami.
"To je presne ono, Draco," prudko zosilnel Hermionin hlas. "Ty vieš, čo cítiš ku mne! A pripusťme, možno sa ti to nepáči ani to nechceš ani to nepotrebuješ, ale aspoň to vieš! Aspoň tomu rozumieš!"
Nechcel tam zájsť, znova. Dracove oči sa prižmúrili. "Toto s tebou robiť nebudem. Nie dnes, nie-"
"Ja-ja neviem, čo k tebe cítim!"
To stačilo, aby sa vďaka tomu Draco zvrtol a vykročil smerom k nej. "Ak to nevieš, Hermiona, potom nič, čo môžem povedať, ti nepomôže prísť na to," odsekol jej. Jeho hlava a srdce búšili z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu - hnevu, domnieval sa, pretože naozaj chcel byť na Grangerovú nahnevaný za to, že mu toto povedala. Chcel byť nahnevaný, pretože nielen že počúval veci, čo povedala, ale počúval aj to, čo nepovedala.
"Ja-ja neviem, čo k tebe cítim!"
Hermionina neschopnosť prísť na to, čo k nemu cíti, znamenala len jedinú vec: že musela aspoň niečo k nemu cítiť. A on nevedel, čo si o tom myslieť, ale Draco absolútne nenávidel dedukciu, ktorá zaplnila jeho hlavu s niečím, čo nechcel cítiť, niečím, z čoho sa mu trochu zakrútila hlava - s nádejou.
Draco nad tým slovom zažmurkal, potom nad čarodejnicou pred ním, potom nad tým výrazom na jej tvári, ktorý bol krížencom medzi obavami a zvedavosťou a potom ešte raz, keď si uvedomil, ako blízko stáli.
Nemal ani šancu ani ukročiť dozadu, pretože to urobila prvá, keď vykríkla. "Nie, nie, nie! Na toto práve teraz nemám čas!" Dupla nohou a pozrela sa na neho. "Hmm, je tu Ron a -" Draco urobil dlhý krok dozadu. Prudko sa nadýchla. "Môžeš jednoducho počkať? Prosím. Len počkaj. Kvôli mne."
Existoval nejaký dôvod, prečo by počkal a nie, nepotreboval prísť na to aký.
ooo
Časť 3: Jasná myseľ
Hermionina myseľ bola ako v hmle, keď vbehla späť do domu.
Čo to povedala? Nie, to nebola správna otázka. Prečo to povedala? A ani to nebola tá správna otázka. Vedela, čo povedala a prečo to povedala. Bola to pravda, to všetko, ale napočudovanie, Hermiona si tú pravdu neuvedomila, až kým tie slová neopustili jej ústa.
Bolo čudné, ako sa tie najväčšie okamihy osvietenia udejú počas okamihov takého zmätku a stresu.
Draco sa chystal odísť a jediné, čo chcela ona, bolo, aby zostal. Zostal, až kým na všetko nepríde. Zostal, až kým si nevyjasní hlavu. Zostal, až kým sa všetko neupokojí. Zostal. Jej prosba odpálila hádku, ktorá jej naozaj otvorila oči. Draco sa jej spýtal na dôvod, prečo by mal zostať, ale ona žiaden nemala.
A potom ju to trklo.
Nielenže iba chcela, aby zostal zo všetkých tých dôvodov, bolo to tým, že chcela, aby zostal, až kým nepríde na to, čo k nemu cíti. Chcela, aby počkal, až kým nepríde na to, čo chce ohľadne neho urobiť. To vážne nebolo fér; žiadať ho, aby zostal kvôli niečomu, čo sa môže alebo nemôže udiať, ale Hermiona to bolo ukradnuté. Len chcela, aby zostal. Počkať. Stop.
Hermiona si bola dobre vedomá, že mala na zvládnutie dôležitejšie veci, než mohla vôbec uvažovať nad niečím ohľadne neho. Musela si to vybaviť s dvoma čarodejnicami, upratať svoje skladisko, namaľovať steny, urobiť nanovo nielen svoju izbu, ale aj svoj život. Potrebovala dať do poriadku svoj život! Na toto jednoducho nebol čas! Nebol žiaden čas snažiť sa prísť na to, kam zapadá Draco Malfoy v tom veľkolepom kolobehu vecí. Nebolo času prísť na to, kam v jej živote patril. Ale súčasne vedela, že keby odišiel, nikdy by znova túto príležitosť nemala. Keby odišiel, bol by to koniec.
Ale chcela ona, aby to bol koniec?
Krucinál, nevedela! Nebola si istá! Bolo to príliš ťažké! Toto bolo priveľa! Ona - Hermiona sa zhlboka nadýchla a pomaly vydýchla, než sa úplne zrúti. Nijako to nezmiernilo tú ostrú a bodavú bolesť v jej hlave; nijako to neupokojilo jej podráždené nervy. Masírovala si spánky, neistá, čo si o všetkom ďalej myslieť.
Keď Hermiona otvorila oči, zbadala Rona. Bol chrbtom k nej a ruky mal zastrčené do vreciek nohavíc. Jeho hlava sa posunula zľava doprava skôr, než sa pozrel rovno dopredu. A bolo to čudné, pretože v okamihu čo ho uvidela, skoro zabudla na svoj cieľ zbaviť sa ho tak rýchlo, ako bude možné. Pozeral sa na ten obraz nad jej kozubom.
Ten obraz vychádzajúceho slnka.
Hermiona by nechala svoje myšlienky zatúlať sa týmto konkrétnym smerom, ale Apollove mňaukanie ju vyrušilo. A podľa všetkého vyrušilo Rona z jeho myšlienok, prečo vyzeral vyplašený tým slabým zvukom.
Otočil sa, pozrel nadol a zamračil sa. "Zase ty?"
Pomyslela si, že je načase vojsť do deja. "Stále nie si fanúšik mojich mačiek, že?"
Ak Rona prekvapila, nedal to najavo. Pomaly sa usmial. "Nie celkom. Nikdy som nebol veľký milovník mačiek."
"Viem." Mlčanie medzi nimi bolo trápne a chcela, aby skončilo čo najskôr. "Prečo si tu, Ron?" Vyznelo to drsnejšie než zamýšľala. Dúfala, že si to nevšimol, ale nepatrné prikrčenie ho prezradilo. "Prepáč. To vyznelo blbo, ja som len -"
"Nie," prešiel si rukou po hlave a presunul váhu. "Ja - nuž, Harry prišiel do môjho bytu a spomenul, že si bola rozrušená kvôli tomu článku. Ja - ja som ťa len prišiel skontrolovať." Nestretol sa s jej očami.
To bolo od neho pekne pozorné. Bola to jedna z Ronových vlastností, ktorá jej počas ich krátkej známosti nezovšednela. Hermiona nič nepovedala. Zdvihla Apolla, ktorý k nej pribehol len čo dala najavo svoju prítomnosť a pritúlila si ho k hrudi, ako keby bol malé dieťatko. Mačiatko zapriadlo, keď neprítomne hladila jeho ušká presne tak, ako to mal rád. "Som v poriadku, takže si -"
"Ideš na večeru do Brlohu?"
"Nie, nedokážem byť v tej istej izbe ako Ginny a neprezradiť všetko, čo sme zatiaľ urobili."
Prikývol, ale náznak zamračenia v jeho tvári zostal. Hermiona niekoľko okamihov stála mlčky, očakávala, že začne ďalšia hádka. Bola tak unavená z hádania sa so všetkými, ale z tejto hádky vážne nevycúva. Ron nezobral pravdu o Ginny veľmi dobre.
Vo všetkej úprimnosti, bola by prekvapená, keby ju bol zobral.
Keď mu Harry pred piatimi dňami povedal o nájdení toho článku v Ginninej krabici pod ich posteľou, Hermiona mlčky sledovala, ako Ron totálne stratil rozvahu. Povedal im, že klamú, zvalil vinu za všetko na nich, obvinil ich, že sfalšovali dôkazy len, aby Ginny ublížili. Bolo to škaredé - jednoducho škaredé. A bolo treba, aby mu Harry vrhol do tváre každý kúsoček dôkazu, čo mali, aby uvidel pravdu.
Ale len preto, že pravdu uvidel, neznamenalo to, že sa ustavične nepokúšal ospravedlniť svoju sestru. Obvinil Parvati, obvinil Harryho, dokonca obvinil Hermionu - nuž, až kým nevyletela a nepovedala mu, že Ginny je jediná, ktorá je vinná za svoje činy. Povedala mu, že ona neprinútila Ginny toto urobiť. A že bola dosť stará, aby niesla zodpovednosť za svoje vlastné skutky.
Ale neskôr akosi pochopila, prečo sa rozhodol pre túto cestu.
Pre neho bolo len prirodzené, že chcel chrániť svoju sestru. Presne ako bolo pre ňu prirodzené, že chcela chrániť Matthewa. Bolo medzi súrodenecké puto, presne tak ako bolo puto medzi ňou a Matthewom. A Hermiona si uvedomila, že ak nebude mať Harryho, keď sa to všetko uzavrie, Ginny bude mať stále aspoň svoju rodinu.
"Chápem," povedal, "ale stále mi nedochádza, prečo by niečo také robila. Vieš, myslím, že ona -"
Hermiona chápala, ale nemala náladu počúvať ho, ako sa snaží ospravedlniť činy svojej sestry. "Nepoznám jej motívy, a je mi to jedno. Len chcem, aby toto všetko skončilo."
"Áno, ale -"
"Ron," prerušila ho poľahky. "Nie si tu, aby si hovoril o Ginny, že nie?"
"Nie."
"Dobre teda, Ma -" zastavila sa. Jeho reakcia na to, že by ho poslala preč kvôli Dracovi, bolo niečo, čo nechcela spoznať. "Mám nejaké veci na práci skôr než zajtra odchádzam." To nebola lož. Dostať pár dní voľna bude ľahké, mala dosť ušetrenej dovolenky. Ale prísť na to, čo si na ten výlet musí zobrať so sebou, prísť na to, kto bude kŕmiť Apolla a prísť na to, kto jej bude dávať pozor na dom, to neboli ľahké úlohy.
"Takže zajtra odchádzaš?"
Bolo smiešne, ako sa niektoré veci nikdy nezmenia, dokonca ani potom, čo prejde toľko času. A bolo úžasné ako dobre dokázala Rona prečítať, dokonca po toľkých rokoch, čo neboli spolu. Nebývala to ľahká úloha. Niekto mohol povedať, že Ron nosil srdce na dlani, ale to nebola celkom pravda. Možno si ich všimla neskoro, ale Hermiona už od štvrtého ročníka vedela, že k nej niečo cíti, ale nikdy to slovkom nespomenul. Tak dobre ho poznala dovtedy, kým spolu začali chodiť, že vedela, kedy bol nepokojný, vedela, kedy sa bál a vedela, kedy sa s ňou chcel rozprávať o niečom dôležitom.
Boli to maličkosti, ktoré ho prezradili, a možno to bolo niečo, vďaka čomu si boli s Dracom takí podobní.
Ale na rozdiel od Draca, Rona skutočne poznala...
"Áno," odpovedala trochu znepokojene. "Pansy ma na tri dni berie do kúpeľov v Španielsku. Myslí si, že musím na pár dní vypadnúť, aby som sa uvoľnila a zbavila svoju myseľ... vecí." A tými vecami myslela jeho sestru a Parvati.
"Áno, to je asi dobrý nápad."
Hermiona sa na neho chvíľu zadívala, než prešla cez izbu až k nemu. "Ron?"
Ten pohľad, ktorý jej venoval, bol pohľad, ktorý už predtým videla... dávno. "Čo je?"
Odložila Apolla a sledovala, ako odcupital preč. "Prečo si tu? Naozaj?"
"Povedal som ti -"
"Lož... povedal si mi lož." Keď otvoril ústa, aby protestoval, zastavila ho so slovami: "A nehovor mi, že nepovedal, pretože to by bola lož. Keď klameš, nikdy sa nepozeráš do očí a vždy trochu znervóznieš," povedala mu vecne. Ronove oči sa roztvorili a jeho pery oddelili prekvapením nad faktom, že ho stále pozná. "Nie si tu, aby si ma skontroloval. Si tu kvôli niečomu inému. Povedz mi to."
Dlho na ňu hľadel než začal hovoriť. "Vieš, existuje jedna žena. Volá sa Kate a je metlobalovou reportérkou pre Proroka. Túto sezónu píše o našich zápasoch po tom, čo ten posledný chlapík náhle skončil. Myslím, že to bol problém s platom, ale nie som si istý."
Rečnil a Hermiona mohla len počúvať.
"Katie nevie nič o metlobale. Zabrala to miesto, pretože to buď bolo písanie o metlobale alebo nekrológy." Ron pokrčil plecami a rapotal ďalej. "Skoro si vybrala tie nekrológy, ale jej šéf ju prinútil ísť na ihrisko a sledovať náš tréning. Nepamätám si, že by som ju videl, ale podľa všetkého sa skvele bavila." Zachichotal sa pod nosom a pokračoval. "Učil som ju základy a pomáhal som jej vo svojom voľnom čase, a..."
"Áno?"
Líca mu začínali červenieť. "Je milá, Hermiona. Je pekná a praktická a je s ňou zábava. Nezáleží jej na tom, kto som. Na ničom z toho jej nezáleží a aby si vedela, v skutočnosti som si nie istý, čo sa mi na nej páči najviac: jej duchaplnosť alebo jej neohrabanosť, ale... áno. Naozaj sa mi páči. Veľmi."
To nebolo to, čo čakala, že povie. Dobre, Hermiona sklopila zrak. Nebola si istá, čo čakala, že povie. A naozaj nevedela, ako sa v tejto chvíli cítiť. Hermiona vôbec nikdy nepremýšľala o tejto stránke Ronovho života... vôbec nikdy ju nezvážila, pretože predpokladala, že sa pohol ďalej dávno predtým, než sa vrátila do Londýna. "Ach..." nuž toto bolo určite trápne. "Zdá sa, že je milá, Ron, vážne."
Zatvárila sa znepokojene. "Áno, je," zmĺkol, keď si poškrabal hlavu. "Ale je tu problém."
Nepáčilo sa jej, ako to znelo. "Aký?" jej hlas zakolísal.
"Ja -" Ron sa pozeral na nohy skôr, než sa znova pozrel na ňu. "Ja som stále zamilovaný do teba."
Neexistovali slová, ktoré by dokázali popísať, ako presne sa v tejto chvíli cítila. Urobila opatrný krok dozadu; oči mala všade, len nie na ňom, keď sa pokúšala spracovať jeho posledných šesť slov. Tie jasné svetlá na hracej skrinke, obraz a jej farebná stena, to všetko na ňu volalo, nárokovalo si jej pozornosť, ale nie na príliš dlho. Slabá vôňa letaxového prášku a Ronovej kolínskej podráždili jej čuchové bunky. Začula Apolla škrabať na dvere.
Hermiona sa chcela pohnúť, hovoriť, urobiť - niečo. Čokoľvek!
On ju stále miloval? Po všetkom, čo urobila a po všetkom, čo on urobil jej? Po tých klamstvách, bolesti, ubližujúcich slovách a pravde, on ju stále miloval? Hermiona sa pokúsila ignorovať ten cválajúci pulz, spotené obočie a to napätie, ktoré sa očividne usadilo v jej kostiach, ale zbytočne. On ju miloval. Pred hodinami bol jej život jednoduchší. Nie, to nebola pravda. Alebo možno bola. Nebola si istá.
Jediné, čo vedela, že bola zaťažená a napnutá nad svoje možnosti. Snažila sa uistiť, že neúmyselne neprekročí hranice s Harrym, snažila sa znovu vybudovať svoj život, snažila sa pochopiť svoje pocity z toho článku a potlačiť svoj hnev naň, snažila sa prísť na to, čo cíti k mužovi, ktorý asi stále stál vonku a teraz toto. Teraz Ron?
Bol toto skutočne jej život?
V priebehu dvoch mesiacov sa jej traja muži priznali so svojimi citmi k nej a - ako do pekla mala na toto odpovedať?
"Ron," povedala jeho meno v dosť vyčerpanom povzdychu. "Ja -"
Pobozkal ju.
Bolo to dosť hrubé a veľmi impulzívne, ale jeho pery sa stretli s jej a rukami prešiel na jej plecia, aby udržal jej stabilitu. Nebolo to viac než dotyk pier, ale zotrvávalo to a zanechalo to v nej čudný pocit. Zanechalo jej pomyslenie, že sa niektoré veci vážne zmenili. Predtým tam niečo bolo: iskra a trochu elektriny. Hermiona si pamätala pocit závrate po ich prvom bozku a po každom ďalšom.
Ale teraz tam nebolo nič. Žiadna iskra. Žiadna elektrina. Nič.
Hermiona rýchlo ten bozk ukončila a cúvla od neho. Niečo cudzie prebublalo na povrch jej pokožky. Toto bola chyba. Hrozná chyba; a ona nebola tam, kde by mala byť. A dosť podivne mala pocit, ako keby urobila niečo zlé. "Nemal si to urobiť."
Ron sa na ňu pozeral, ako keby bola šialená. "Čože?"
"Toto si nemal urobiť, Ron. Ja - ty nemôžeš jednoducho niečo také urobiť. Jednoducho nemôžeš -"
"Milujem ťa, Hermiona. Pri-prišiel som sem, aby som zistil, či je nejaká šanca, že by sme mohli - ja neviem, mať niečo viac než priateľstvo. Znova. Prišiel som sem, pretože si nechcem začať niečo s Kate, ak sa niečo deje medzi nami. Nechcem začať niečo, ak existuje nejaká nádej..."
Hermiona zatvorila oči a pokúsila sa nájsť správne slová, ale jediné, čo mohla povedať, bolo: "Ron."
"Počkám na teba, počkám. Myslím, že malá moja časť vždy čakala na teba, pod tým všetkým," začula ako posunul nohu. "Nechcem sa obzrieť späť a premýšľať nad tým, čo by sa možno stalo, keby som -"
"Nie," nakoniec našla svoj hlas. Hermiona otvorila oči. Stál od nej len kúsok a jej mozog jej pripomenul zlovestnú spomienku na ten čas, kedy ho opustila. Odlišné usporiadanie, odlišné oblečenie, odlišná Hermiona, odlišný Ron, ale všetko ostatné bolo rovnaké. Vravel jej, že na ňu počká, vravel jej všetko, čo chcela počuť a vravel jej pravdu. Ron nikdy nebol úprimnejší než bol ten večer... to platilo až do tejto chvíle.
Opakovali minulosť.
"Nie čo?"
"Nečakaj na mňa."
"Ale ty nerozumieš, ja -"
Pokrútila hlavou, smutne. Bolo by také ľahké povedať áno. Bolo by pre ňu ľahké odovzdať sa mu, ale to sama sebe nemohla urobiť... alebo jemu. Počas toho bozku necítila nič, pretože už viacej necítila nič k nemu. Nech to bolo akokoľvek smutné, bolo to asi to najlepšie. "Rozumiem všetkému, čo hovoríš, ale nedovolím ti, aby si to kvôli mne urobil. Nie, keď som ti predtým tak strašne ublížila. Nie keď ja - možno v inom živote by sme mohli dostať všetko, čo chceme. Možno v inom živote by sme mohli byť spolu šťastní. Možno by sa nám to mohlo podariť, ale - ale nie v tomto."
Vyzeral neuveriteľne ublížene a jediné, čo mohla urobiť, bolo udržiavať s ním spojenie. "Hermiona..."
"Zaslúžiš si byť šťastný, Ron. Chcem, aby si bol šťastný. Naozaj chcem." Povedala mu úprimne. "A Kate ťa robí šťastným. Vidím to. Tvoja tvár sa rozžiari, keď o nej hovoríš. Nedovoľ, aby som tomu stála v ceste. Nedovoľ, aby som ti bránila v tom byť šťastný."
"Ale ty ma robíš šťastným - robila si, kedysi."
"Pokašľala som to. Nezaslúžim si druhú šancu... a nemyslím si, že by sme to mali vôbec skúšať."
"Prečo? Viem, zmenila si sa, ale ja som sa tiež. Možno časom -"
"Ja ti nemôžem dať to, čo chceš. Ja ťa nedokážem urobiť šťastným, pretože to vždy bude v pozadí mojej mysle. Tá vina z toho, čo som ti urobila. Nechcem prežiť svoj život s nejakou ľútosťou a viem, že vrátiť sa k tebe by jedna veľká ľútosť bola," povedala mu po pravde. "Ja si tiež zaslúžim šťastie a -" Hermiona zastala, keď ju zasiahla tak silne prílivová vlna myšlienok, že sa skoro nemohla pohnúť.
Ron prikročil bližšie k nej. "A čo, Hermiona? Nemám k tomu aspoň ja čo povedať? Snažíš sa chrániť moje city, ale ja ti hovorím, že nepotrebujem ochraňovať."
Pocítila, ako jej z tváre zmizla krv, keď na neho hľadela. "Ja nechránim teba, Ron. Vravím ti, že toto nechcem urobiť. Vravím ti, že chcem -"
"Čo chceš, Hermiona? Naozaj? Čo potrebuješ?"
Úprimnosť ju ťahala celou silou.
Musela byť úprimná, začať so sebou.
Buď k sebe úprimná, vravela si.
Čo potrebovala? Čo chcela? Tie otázky do nej búšili, hnali ju a rozpútali na ňu neúprosný lejak. Tie otázky ju bili dovtedy, kým nechcela padnúť na kolená, ľahnúť si na zem a dovoliť zjaviť sa slzám. Čo potrebovala? Čo chcela? Nepotrebovala a nechcela nič z tohto! Čo potrebovala? Potrebovala spať! Bola taká unavená! Čo chcela? Odpočívať! Únava prenikala každým jej svalom, každým orgánom, všetkým. Nikdy nebola väčšmi vyčerpanejšia.
Ako sa mohla sama urobiť šťastnou? Hermiona sa prevaľovala strašne dlho vo svojej vlastnej neistote a tá odpoveď začínala byť alarmujúco jasná. Bojovala s ňou, nechcela priznať pravdu, ale bola tu, stála vonku pred jej dverami. Bola tu a čakala na ňu, kým príde k rozumu. Bola tu, tam, kde už bola hodnú chvíľu.
A na pokraji zrútenia sa priamo pred Ronom bola tá odpoveď jasná.
"Čo potrebuješ?" spýtal sa znova Ron.
"Potrebujem odísť."