Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťšesť: Okamih, keď zastal čas

(19. apríl)

Časť 1: Prehral

Najprv, keď Hermiona od neho odišla, Draco dvakrát nezažmurkal.

Počas tej sedemdesiatštyri sekundovej výmeny mu zvieralo žalúdok a chcel, aby odišla tak rýchlo, ako ju jej nohy dokázali niesť. A ona odišla. Grangerová vytiahla ten list, načiahla sa po jeho ruke, bez odporu ju otvorila, vložila do spomenutej ruky ten list, otočila sa na päte a zanechala ho tam stáť.

A nie, neobzrela sa späť.

Jediné, čo bol schopný urobiť, bolo na ňu v šoku zízať. Draco chcel druhú šancu; šancu, v ktorej by na ňu nemo nezízal s otvorenými ústami sedemdesiatštyri sekúnd; šancu, ktorá by ho nezanechala s pocitom cudzinca vo svojej vlastnej koži; šancu, ktorá by mu nedovolila prijať list, ktorý mal stále vo svojej ruke viac než hodinu po tom, čo odišla.

Zajtra.

Grangerová sa s ním zajtra chcela porozprávať.

Chcela, aby sa stretli v jej dome pred západom slnka, aby sa mohli porozprávať.

Zajtra.

A téma zajtrajšieho rozhovoru nebola pre neho tak celkom záhadou, ale nebol pripravený odpovedať na akékoľvek otázky, ktoré ona iste bude mať.

Draco si znova prečítal ten krátky odkaz, snažil sa čítať medzi riadkami a medzerami jej slov, ale neprišiel na nič užitočné. Jej rukopis mu povedal veľa o tom, akým človekom v skutočnosti bola: sebadisciplinovaným, puntičkárskym a mimoriadne inteligentným. Nič nového. To vedel vždy. Ale život spôsobil, že sa tá osoba stratila a to, čo zostalo, bol niekto nerozhodný, znepokojený a mimoriadne opatrný.

Čarodejník znova prečítal ten odkaz, zase. Jej rukopis bol jednoducho dokonalý; každý oblúčik bol symetrický, každý riadok rovný, každé 't ' úhľadne prečiarknuté, každé 'i' malo dokonale umiestnenú bodku...

Zvraštil obočie. Grangerovej rukopis bol príliš dokonalý, príliš natrénovaný a príliš dôkladný.

Tento odkaz určite nebol napísaný na prvý pokus. Dokonca ani na druhý. Alebo na tretí.

V skutočnosti, keď sa prizrel bližšie, všimol si Draco drobné nedokonalosti. Všimol si pritlačenie vo veľkom 'D' vo svojom mene a to slabé zaváhanie v slove 'zajtra'. Grangerová chcela, aby bol tento list dokonalý, ale viac než to, chcela, aby si on myslel, že je ona dokonalá.

Alebo dokonale v poriadku.

Draco si nebol istý, čo chcela, ale zjavne Hermiona vynaložila obrovské úsilie, aby dala najavo, že nie je ovplyvnená tým, ako sa k nej škaredo chová, ale jediné, čo dokázala, bolo, že je.

A Draco nevedel celkom, ako sa kvôli tomu cítiť. Bola to spleť medzi vinným a oprávneným, a to nesvedčalo veľmi dobre jeho svedomiu, ktoré sa zjavilo kedykoľvek, kedy nepredával nejako lacno svoju kožu. Alebo keď urobil niečo chybné, keď prišlo na Hermionu Grangerovú. Draco sa vrátil k presvedčeniu, že potrebuje tú prekliatu vecičku vykázať na dobro.

Ale až neskôr.

Nemal v tejto chvíli čas, pretože bol príliš zaneprázdnený premýšľaním o Grangerovej, plánovaním zániku citov, ktoré k nej mal a spomínaním na to, ako k nemu pristúpila.

Hermiona sa tvárila, ako keby bola na dôležitej misii. Nielenže k nemu počas tej sedemdesiatštyri sekundovej výmeny neprehovorila slovíčka, ale ani sa neobťažovala mať s ním očný kontakt. On sa na ňu pozeral, ale ona sa mu do očí nepozrela. Ale to Grangerová zvyčajne robila. Nedokázal si spomenúť, kedy sa nepozerala; dobre, od tej doby, čo sa stali priateľmi.

Priateľmi.

Draco sa zmieril s tým postupným priateľstvom, ktoré rozkvitlo za nezvyčajných okolností, vpustil ju do svojho úzkeho kruhu s Pansy a Blaisom, a dokonca sám sebe dovolil byť sa s ňou tak v pohode, ako si dovoliť mohol, ale nedávno začal ten čarodejník o ich priateľstve pochybovať.

Ach, boli priateľmi, ale niečo medzi nimi bolo práve teraz odlišné. Ich rozhovory a ich čas, keď boli sami, neboli veľmi priateľské. V skutočnosti boli vždy mierne napäté, tiché a príjemne nepríjemné, ak to vôbec dávalo zmysel.

Posledná výmena nebola rozhovorom medzi dvoma priateľmi, ale medzi pohádanými milencami.

Tá myšlienka vyslala skrz Dracove telo neznámy otras a jeho výsledkom sa mu napli plecia. Odtrhol od toho odkazu oči, zložil ho na polovicu a strčil si ho vrecka. Jeho prvé kroky boli pomalé; svaly na nohách mal stuhnuté z nedostatku pohybu. Šiel k skrinke, vybral prvú fľašu, ktorú uvidel, našiel pohár a mechanicky si nalial pitie. Potreboval niečo, aby si upokojil nervy a umlčal svoje myšlienky, a ohnivá whisky bola najlepšou voľbou.

Odfrkol si. Umlčať svoje myšlienky? Upokojiť svoje nervy? Prekliato nepravdepodobné, ale bol ochotný pokúsiť sa o to. Po vypití prvého pohára ohnivej whisky Draco pohol hlavou z boka na bok. Napätie v krku a ramenách bolo neuveriteľné, ale dávno si uvedomil, že to napätie nebolo nové.

Vždy tam bolo, ale on vážne až doteraz nevedel prečo. Stále očakával, že sa niečo - nevedel čo - stane. Keď boli sami, bolo ťažké udržať svoj pokoj, ťažké držať sa svojho scenára a ťažké udržať si odstup. Draco uvažoval, či to vždy takto bývalo a uvedomil si, že odpoveď na túto otázku bola rozhodné áno.

Stratil svoj pokoj v jej blízkosti nespočítateľne krát, nedržal sa svojho scenára a neudržal si svoj odstup.

A pozrite, kam ho to dostalo. Draco mohol v tejto chvíli robiť čokoľvek, ale on premýšľal o tom skurvenom odkaze a kučeravej čarodejnici, ktorá bola pred skoro siedmymi mesiacmi zlomená.

Ako sa dostal do bodu, v ktorom je dnes? Kde urobil chybu? Ale to na zodpovedanie bola priťažká otázka, pretože neexistovala konkrétna sekunda, minúta, hodina či deň, kedy sa to prihodilo.

Draco si nalial ďalší pohár.

Zdalo sa, že jednoducho robil chyby postupne.

Minulý október. Draco jej poradil ohľadne škriatkov na Marquette Manor. V novembri šiel na strechu Sv. Munga, aby ju skontroloval, ale skončil tým, že tam v trápnom tichu zostal hodiny. V decembri Draco strávil srdce lámajúcu hodinu, keď ju sledoval, ako sleduje nebesá plakať. V januári prekročil hranicu a priniesol ju do svojho domu po jej katastrofickej hádke s Potterom a Weasleym, sedel s ňou, držal ju za ruku a uisťoval sa, že je o ňu dobre postarané. Vo februári urobil niečo úplne protikladné voči svojej povahe a objímal ju dlho po tom, čo jej vzlyky utíchli. V marci ho Grangerová pobozkala na čelo a objímala ho a držala ho za ruku, kým bol otrasený zo smrti svojho otca.

Jeho tretia whisky pálila pri svojej ceste dole hrdlom, ale to pálenie bolo vítané.

Teraz bol apríl a čarodejník si poškrabal hlavu na tým, ako prešla z ničoho k niečomu. Poškrabal si hlavu nad všetkými tými zmenami, ktoré urobila a nad všetkými tými zmenami, ktoré vyprovokovala v ňom. A Draco zistil, že sám premýšľa nad tým, čo mu prinesie zajtrajšok. Zistil, že uvažuje nad tým, kam ich tento mesiac zavedie na tejto pomalej ceste k... kamkoľvek do pekla idú.

Tá cesta bola zatiaľ pomalá, pozvoľná a náhodná - cesta, ktorú nebol pripravený podniknúť a cesta, po ktorej si ani neuvedomil, že kráča, až kým nebolo príliš neskoro otočiť sa. Neočakával, že si k nej rozvinie nejaké city... ale rozvinul. Neboli silné, ale boli silné dosť a boli tu. Užierali ho, ešte užierali ho väčšmi za posledných pár dní. Nútili ho premýšľať, nútili ho čudovať sa a nútili ho vidieť veci jasnejšie. Jedna vec, ktorú Draco vidieť dokázal, bola ich predpokladaná cesta tam, kam mohli zájsť, keby to riskli. Ležala pred nimi. Nebola dokonalá či hladká či upravená, ale bola tam - z väčšej časti.

A práve táto neistota mu zo života robila žijúce peklo. Draco nemohol povedať, že keby si začal niečo s Grangerovou, bola by ich cesta dokonale vymedzená, iba by bola trošku pohodlnejšia. Tá neistota ho nútila chcieť sa otočiť po ceste najmenšieho odporu a preč od nej. Tá neistota bola dôvodom, prečo sa pokúšal zavraždiť svoje city k nej. Hľadal to, hľadal jasnú cestu k istote.

S ňou žiadnu nemal.

Draco bol najväčším fanúšikom istoty. Nebol človek, ktorý sa tešil z hrátok na šance. Hrával ich, keď bol mladší, ale v tú noc, keď Voldemort padol, sľúbil si, že už viacej nebude znova hrať s rizikom. Bojoval len bitky, o ktorých vedel, že môže vyhrať. Chodil len s čarodejnicami, o ktorých vedel, že s nimi chodiť môže. Nenaháňal sa za nedosiahnuteľným a vďaka tomu neniesol veľa rizika. Draco Malfoy sa poučil zo svojich mnohých chýb a bol spokojný so svojím životom.

Zakašľal a nalial si ďalší.

Tento život skončil.

Nevedomky zariskoval, keď sa minulý august priblížil ku Grangerovej. A jeho život už nebol ten istý.

Ak ten odkaz v jeho ruke a ten chlad z ich poslednej výmeny, niečo vravel, bolo to to, že jeho život už nikdy nebude rovnaký.

Draco sa uškrnul nad svojimi zlovestnými myšlienkami. Vidíte? To kvôli tomuto ju ignoroval. Nútila ho príliš veľa premýšľať, príliš si robiť starosti, príliš piť a príliš veľa cítiť. Stratil kontrolu, pokiaľ išlo o Hermionu a on ju chcel späť. Nebolo príliš neskoro, že nie? Len musel stratiť svoje city k nej a - pozrel sa na stôl.

Pravda mu zízala do tváre a posmievala sa mu. Ani whisky mu nepomohla zmazať hranicu medzi skutočnosťou a výmyslami. Skutočnosť bola, že si klamal, keď povedal, že jeho city k nej neboli také silné; boli. Minimálne boli silnejšie než očakával alebo si vôbec uvedomil. To bola pravda, pravda, ktorú nie celkom preskúmal, ale mal dosť rozumu, aby ju zobral na vedomie. Skade do pekla jeho pocity vzišli? Ako dlho ich mal?

Nenarástli cez noc. Museli tu byť týždne, dokonca mesiace.

Predstava, že odídu rýchlo preč, bola fikciou. Draco urobil, čo mohol, aby to ignoroval, ale začínalo to byť trochu príliš zrejmé. Napokon, snažil sa týždne a nič sa nezmenilo. Len sa to zhoršovalo. Ale Draco nebol pripravený tej fikcie sa vzdať a zmieriť sa so skutočnosťou, že prehral boj sám so sebou.

Skoro sa zasmial nad tým, aké to bolo smiešne, skoro sa zasmial nad tým, aký smiešny bol on, ale Draco nebol ešte tak opitý. Nanešťastie jeho odolnosť mu nedovolila prepych blaženej nevedomosti. Jeho problémy boli stále jeho problémami a boli rovnako zjavné, ako boli vždy.

Prehral.

ooo

Časť 2: Náprava ich zlomených kostí

Slnko bolo vysoko na blankytnej oblohe, keď Hermiona prišla do riedko zaplneného parku v Malých Neradostniciach (cz: Kvikálkov).

Bolo tam pár mrakov, ale neboli dostatočným dôkazom toho, že je dážď na ceste. Hermiona sa rozkašľala zo svojho zármutku, keď prešla okolo niekoľkých rodičov, ktorí boli vonku so svojimi deťmi. Spočinula na nich očami, keď sa tešili z teplého počasia, ale nezotrvala príliš dlho.

Bolo to dávno, čo bola v parku a premýšľala, prečo sa s ňou chcel Harry stretnúť zo všetkých miest práve tu.

Hermiona vytiahla list z vrecka a ešte raz si prezrela jeho obsah.

Ron jej ho strčil do ruky po tom, čo sa pripojila k Weasleyovcom na včasnú večeru včera napoludnie. Bola to strašne trápna udalosť, s množstvom prázdnych stoličiek, keďže Bill a Fleur s ich dvoma deťmi boli na návšteve Fleurinej rodiny vo Francúzsku, George bol na večeri s jeho svokrovcami a Percy zase dlho pracoval na ministerstve. Ale bol tam na týždennej návšteve Charlie. S Ronom jej ponúkli miesto medzi sebou, kým bledý Harry a napätá Ginny sedeli oproti nim.

Keď sa pani Weasleyová spýtala Harryho, či nie je chorý, odpovedal s napätým: "Ospravedlňte ma," a odišiel od stola. To bolo čudné. Ginny ho nasledovala von, ale vrátila sa dosť rýchlo s napätým úsmevom a nahnevanými očami. Keď sa Harry o desať minút neskôr vrátil, Hermiona si všimla napätie medzi nimi a zmätok v Ginniných očiach.

Ona, tiež, bola zmätená.

Nemali byť jeden do druhého zamilovaní? Nemali sa brať? Vedela, že Harry súhlasil pomôcť s vyšetrovaním Ginny, ale v ten deň zjavne Harryho jej prítomnosť odpudzovala... a Ginny sa zdala byť stratená.

Nie je treba hovoriť, že zvyšok večere bol nekonečný. Pani Weasleyová hádzala nádejné pohľady na ňu a na Rona, Harry zostal mrzutý a roztržitý a Ginny zostala tichá a nahnevaná. Hermiona bola pripravená odísť skôr, než pani Weasleyová mohla upratať riady, ale vďaka Merlinovi za Charlieho. Keby tam nebol ako nejaký nárazník Ronových pretrvávajúcich pohľadov, Harryho rozladenosti, Ginninho hnevu, tajných úsmevov pani Weasleyovej a otázok pána Weasleyho, Hermiona si bola istá, že by to až do dezertu nezvládla. Ale zvládla to.

Len tak-tak.

Stále si pre nich pripadala ako cudzinec. Stále nemala pocit, že tam patrí, ale pokúšala sa.

Pokúšala.

A dnes sa pokúsi tiež. S Harrym. Alebo prinajmenšom pokúsi sa skúsiť to.

Hermiona si nebola istá, skade ten odkaz pôvodne pochádza, ale predpokladala, že Harry ho dal Ronovi pred jeho náhlym odchodom po dezerte, bez Ginny. Ron jej ho dal po tom, čo sa odtiahla z jedného dlho trvajúceho objatia pani Weasleyovej. Ginny tú výmenu sledovala s mimoriadnou zvedavosťou, ale nič nepovedala. Po doručení svojho vlastného odkazu Dracovi, šla Hermiona domov, aby si Harryho odkaz prečítala v súkromí.

Čakala jednu vec, ale dostalo sa jej inej. Bolo to príjemné prekvapenie. Harry písal, že sa musia porozprávať, sami, a že jej chce niečo ukázať, niečo, čo bolo veľmi dôležité.

Bola to jej zvedavosť a jej hlboká potreba urovnať s ním veci, ktoré ju priviedli do Malých Neradostníc v určenú hodinu.

Harry tam na ňu čakal.

Pravda, bola od neho viac než sto dlhých krokov, bol k nej chrbtom a slnko bolo skoro oslepujúce, ale Hermiona vedela, že je to on, kto sedí na hojdačke s dvoma sedadlami. Vo vzduchu bol jemný vánok, keď sa zhlboka nadýchla, vystrela plecia a pohla sa smerom k nemu.

S každým mierne váhavým krokom, ktorý urobila, ho sledovala. Hermiona by Harryho spoznala vždy. Bol takou veľkou súčasťou jej života, takou dôležitou časťou toho, kým bola a kým sa stala - súčasne dobrou aj zlou. Nezáležalo na tom, či prešli dni, týždne, mesiace či dokonca roky, čo ho naposledy videla, Hermiona by ho vždy spoznala. A nezáležalo na tom, ako ďaleko by sa od seba odlúčili, existovala jedna vec, ktorá ich do konca ich životov zviazala.

Matthew.

Jeho meno rezonovalo v jej hlave, rebrách a bruchu, skôr než sa odrazilo v hlbinách jej duše.

Tak veľa z nej chcelo byť nahnevané na Harryho za všetky jeho chyby, ktoré urobil, za to, že ju odmietol, vyhýbal sa jej a nepočúval. Tak veľká jej časť chcela byť nahnevaná na ňu samotnú za všetky tie chyby, ktoré tiež urobila, ale nedokázala byť nahnevaná. Nie na neho a nie na seba. Nie naozaj. Keby neboli urobili tie nešťastné rozhodnutia, keby neboli bývali takí neskúsení a keby neboli takí nedokonalí ako ľudské bytosti počas tých dvoch nocí, potom by nebola mala Matthewa.

Časť z nej jej pripomenula, že keby nebola mala Matthewa, potom by nebola vedela, čo je to stratiť kúsok svojej vlastnej duše. Ďalšia jej časť jej pripomenula, že to boli straty, ktoré ju ponížili, sformovali, zmenili a nakoniec jej pomohli vážiť si veci - a ľudí - ktoré mala.

Vo svojom živote bola Hermiona vždy tá s odpoveďami, ale posledných šesť rokov ju naučilo, že nemohla mať odpoveď na všetko. Že vždy existuje priestor pre rast a rozvoj, dokonca aj pre najbystrejšiu čarodejnicu jej generácie. Ani zďaleka nebola dokonalá a bola viac než schopná premýšľať o niečom povrchne. Celý jej život ju ľudia chválili za jej postoj a brilantnosť, ale Hermiona sa naučila, že dokonca aj tí brilantní dokázali byť hlúpi.

Tí brilantní, napokon, boli stále ľuďmi.

A naučila sa, že ľudia, ktorí sú skutočne brilantní, boli tými, ktorí sa nikdy nevzdali, dokonca aj keď všetko zmrvili, sklamali ľudí a pritlačili ich k múru. Títo boli skutočne brilantnými ľuďmi. Nie Hermiona. Ona sa vzdala. Museli do nej šokom znova dostať život, než našla svoju odhodlanosť. Musela klesnúť na dno jazera, než našla svoju vôľu žiť. Musela byť zachránená, než pochopila, aký je život cenný. Musela zasiahnuť skalu na dne, než našla samu seba.

Ale možno bola na seba príliš tvrdá a možno bola trochu príliš odsudzujúca. Vzdať sa nebolo znakom slabosti či hlúposti. Možno to bolo znakom jej ľudskosti. Možno to bola pre Hermionu cesta ako pochopiť, aká skutočná je; cesta pomôcť jej pochopiť, že nie je mimoriadna či odlišná od niekoho iného, bez ohľadu na to, čo hovorili ľudia. Niektorí ľudia skončili, a niektorí vydržali, niektorí prešli a niektorí zlyhali. To bol život; dobro bolo vždy prepletené so zlom a poskytovalo rovnováhu.

A ona sa po prvý raz cítila vyrovnaná.

Možno bolo dobre, že dopadla tak tvrdo. Možno to bolo jej zlyhanie a ten akt vzdania sa, ktoré vytvorili podmienky, ktoré ju dohnali do tohto stavu jej života.

Bola dvadsať dlhých krokov od Harryho, keď kopol do hliny a vyslal do vzduchu mrak prachu, ktorý okamžite vánok odniesol. Bola od neho pätnásť krokov, keď si prstami prehrabol vlasy a vzdychol si. Bola od neho na desať krokov, keď sa napäl a otočil hlavu.

Harry si uvedomil, že tam je.

Nevyzeral vôbec ako človek, ktorý jej spôsobil toľko zármutku, ale skôr ako človek, ktorý býval jej najlepším priateľom po tak dlhú časť jej života. A na chvíľu vzala späť to, čo povedala o tom, že veci medzi nimi sú príliš rozbité.

Možno bol úprimný. Možno to naozaj tentoraz chcel skúsiť, ale ona neodhodí svoju opatrnosť do vetra. Nechystala sa znížiť svoju bdelosť. Nie. Hermiona sa rozhodla, že zostane rozvážne optimistická, aby sa vyhla sklamaniu, bolesti srdca a ďalšej zrade. Bol to jediný spôsob, ktorý poznala, aby ochránila samu seba.

Po pokusnom trhnutí za reťaz hojdačky naľavo od Harryho, sa Hermiona posadila po tom, čo sa uistila, že celá hojdačka nespadne. Jej nohy boli smerom na sever a Harryho smerom na juh, ale oči oboch boli uprené na zem pod ich nohami.

Sedeli tak celú večnosť, načúvali škrípavým zvukom, ktoré stará hojdačka vydávala a slabým zvukom hrajúcich sa detí. Čas od času zafúkal závan vetra, na čo sa Hermiona v duchu usmiala a Harry kopol botaskami do hliny, ale žiadne slová sa neprehovorili.

Dovtedy, kým Harry nepovedal: "Začínal som si myslieť, že neprídeš."

"Na pár minút včera večer som sa zaprisahala, že neprídem," odpovedala po pravde Hermiona, keď sa na neho pozrela.

Zelené oči sa zabodli do jej na pokojný okamih. "Potom prečo si prišla?"

"V skutočnosti z množstva dôvodov," odpovedala. "Pretože som zvedavá, pretože viem, že sa musíme porozprávať a pretože som vážne unavená z tejto vojny medzi nami."

Všetko zmĺklo, než ten čarodejník zamrmlal. "Tak ako ja." Hermiona mlčky sledovala, ako kopal topánkou do hliny hlbšie. Práve keď chcela niečo povedať, Harry prestal a povedal. "Bol som totálny blbec, však?" Tváril sa tak hrozne, ako sa tváril včera pri večeri. "Počkaj, neodpovedaj na to. Nepotrebujem, aby si odpovedala, pretože ja viem, že som bol totálny a naprostý blbec."

Jej inštinktom bolo povedať mu, že to nebola jeho chyba, ale ten inštinkt ignorovala. Namiesto toho prikývla. Bol blbec.

"Som si istý, že existuje množstvo ľudí, ktorí by v tomto so mnou súhlasili. Teda, keby poznali skutočnosť."

Hermiona si vzdychla. "Vieš, že ti odpúšťam."

"Ale ja som sa ešte neospravedlnil."

"Ale chcel si sa, však?"

"Áno, samozrejme, ale -"

"Potom dobre, odpúšťam ti."

"Ale prečo?" Harry vyzeral, ako keby bol v rozpakoch. "Ublížil som ti, opakovane. Zradil som tvoju dôveru. Urobil som neodpustiteľné veci. Ja by som si neodpustil, keby som bol tebou."

"Takže je dobré, že ja tebou nie som." Hermiona chvíľu hľadela na zem, než sa stretla s jeho zvedavým a zmäteným pohľadom. "Harry, ja ti neodpúšťam len preto, že chcem alebo aby som ti pomohla očistiť tvoje svedomie. To je niečo, čo musíš urobiť ty sám. Bude to chcieť čas a množstvo bolesti, ver mi, ale som si istá, že to zvládneš, pretože ja som to zvládla. A ak ja dokážem očistiť svoje vlastné svedomie, potom to dokáže ktokoľvek."

Harry si napravil okuliare, ktoré začínali skĺzavať.

"Odpúšťam ti preto, lebo to potrebujem. Odpúšťam ti, pretože nechcem byť už viacej nahnevaná alebo zatrpknutá alebo namrzená na kohokoľvek." Hermiona sledovala, ako jeho oči znežneli. "Odpúšťam ti, Harry, pretože keď znížim počet štyridsiatich dvoch vzoriek farieb, ktoré mám ešte stále magicky pripevnených na svoju stenu, chcem vymaľovať steny vo svojej obývacej izbe. Bude to pre mňa znovuzrodenie a nechcem začať nanovo bez toho, aby som nenapravila to, čo je medzi nami zlomené. Alebo aspoň bez toho, aby som proces tej obnovy nezačala." Hermiona sa hrala s odkazom vo svojich rukách. "Odpúšťam ti, pretože, viac než čokoľvek, chcem, aby si si odpustil sám."

Harry zadumane odvrátil od nej svoj zrak a hľadel do diaľky. Hermiona premýšľala, čo jej povie ako odpoveď.

Nemusela čakať dlho.

"Pokúsim sa."

Na jej tvári začal rásť slabý úsmev. Pokúsi sa. "Vážne?"

Harry prikývol. "Vážne." Prehrabol si rukou vlasy a vzdychol si. "A nie pretože si mi povedala, aby som to urobil, ale pretože ja to chcem..." Keď zmĺkol, pomyslela si, že bude pokračovať, ale neurobil to. Jeho slová boli viac než dosť a viac než očakávala, a ona ich prijala a zmierila sa s nimi ako s pravdou.

Alebo minimálne jeho pravdou.

Chvíľu sedeli mlčky, než Harry ledabolo povedal: "Vyzeráš dobre." Hermiona, ktorej neboli príjemné žiadne chvály na jej vonkajší vzhľad, sa nepohodlne pohla na hojdačke. Harry si všimol jej nepohodlie a začervenal sa. "My-myslím, že vyzeráš oveľa lepšie... než si vyzerala... keď... krucinál..." Znova zmĺkol, ako keby ho zasiahla zlá spomienka.

Áno, existovala ich celá rada, pokiaľ išlo o ich vzájomné vzťahy, ale nebol čas sa nimi zaoberať.

"Nechaj to tak. Ja som nechala alebo aspoň sa pokúšam."

"Správne." Keď nepovedala nič ďalšie, vzdychol si. "Tieto rozpaky medzi nami, nenávidím ich." Harryho hlas bol bolestivo úprimný. "A chceš vedieť, čo ešte nenávidím? Nemať ťa za priateľa. Chýba mi to. Myslím, že chcem tvoje priateľstvo viac než chcem... nuž, veď vieš."

A ona vedela, ale nepovedala nič. V skutočnosti vážne chcela, aby sa pohol ďalej. Z jeho citov ku nej sa vždy cítila nepríjemne.

"Ja stále, veď vieš," povedal potichu, "ale ty nie, a my-myslím, že sa musím naučiť s tým žiť. Nechcem, ale musím, takže to znova nevytiahnem."

To určite bolo najviac nečakané. Pozrela sa na neho, trochu ohromená, skôr než povedala: "Ďakujem ti."

Tie dve slová povedali viac, než mohla ona v tejto chvíli.

Trochu sa začervenal, než sa spýtal: "Myslíš, že sa k tomu môžeme vrátiť? K nášmu priateľstvu?"

"Nie, nemyslím," odpovedala Hermiona rovnako úprimne. Keď sa zamračil a pozrel na zem, dodala: "Ale časom, myslím, že ty, ja a Ron dokážeme sedieť v tej istej miestnosti a rozprávať sa bez toho, aby nad našimi hlavami visela minulosť. Myslím, že všetci môžeme byť znova priateľmi, ale možno nie najlepšími priateľmi."

"To si myslíš?" Keď prikývla, smutne sa usmial. "To by bolo pekné."

"Aby som bola úprimná, nemôžem sa toho dňa dočkať. Je mi jasné, že my všetci musíme veľmi tvrdo pracovať, odpustiť si navzájom, pochovať svoju zášť a prehltnúť našu pýchu, aby sme k tomuto bodu dospeli. Je mi jasné, že to bude chcieť čas zahojiť naše rany a vyčistiť tú zlú krv, čo je medzi nami všetkými, ale myslím, že to dokážeme. Len musíme byť všetci ochotní."

A veľká jej časť ochotná bola. Toto boli jej najlepší priatelia, jej prví priatelia a zdalo sa nezmyselné odhodiť to všetko preč. Zmieriť sa s minulosťou bolo nevyhnutnosťou pre to, aby sa pohli k budúcnosti.

"Ja som ochotná, a viem, že Ron je ochotný ..."

"A ja som ochotný tiež."

Harryho vyhlásenie viselo v tom sviežom vzduchu, rušenom len detskými zvukmi a vŕzgajúcou hojdačkou.

Nechcela prerušiť to mlčanie, ale jej zvedavosť nezostala mlčať. "Musím sa spýtať, Harry... čo toto všetko vyvolalo?" Keď sa na ňu pozrel, odkašľala si a ujasnila svoje slová. "Len sa to zdá tak z ničoho nič, to je všetko."

Neochota v jeho očiach bola očividná. "V skutočnosti to nebolo z ničoho nič. O tejto situácii s tebou som premýšľal týždne a snažil som sa o tom s tebou porozprávať, ale asi som sa nesnažil dostatočne. Možno si nebola pripravená vypočuť ma, pretože možno ja som nebol pripravený vzdať sa ťa. Beriem to. Konečne mi to dochádza. Ale zdá sa mi, že si ochotná načúvať, pokiaľ to nechám tak. A ja som. Hermiona, mýlil som, v množstve vecí, ale povedzme len, že som mal dosť zaujímavý rozhovor, ktorý ma prinútil po prvý raz pochopiť."

"A čo si pochopil?"

"Pochopil som, že je množstvo vecí, ktoré neviem a množstvo vecí, ktoré sa stále potrebujem dozvedieť. Chápem, že je množstvo vecí, ktoré som unáhlene predpokladal. Chápem, že možno nepoznám ľudí okolo seba tak dobre, ako som si myslel. Chápem, že možno keby som otvoril svoje oči, dokázal by som uvidieť všetko to, čo si sa mi snažila povedať, všetko to, čo sa mi pokúšaš povedať. Ja..." Na chvíľu zmĺkol a vzdychol si, než zaťal zuby a povedal: "Chápem, že Malfoy nie je taký zlý, ako som si kedysi myslel, že je..."

Hermionina tvár sa zvraštila zmätkom. "Draco? Ale čo-"

"Malfoy mi povedal, aby som sa pozrel zbližša a načúval. Neviem prečo, ale urobil som to. A nepáčilo sa mi, čo som zistil."

"Harry, nedávaš skoro žiaden zmysel."

Čarodejník si prehrabol frustrovane vlasy a znova kopol do hliny. "V januári mi povedal, že svet nie je len čierny a biely. Povedal mi, že musím zavrieť ústa a venovať pozornosť, ale ja som to neurobil. Nie naozaj. A pred deviatimi dňami mi povedal, aby som venoval viac pozornosti Ginny. Sledoval ju. Načúval jej. Rozhliadol sa po veciach v našom dome." Na chvíľku sa tváril trochu nešťastne. "A ja som to urobil. Pozeral som. Načúval. Špehoval som. Na-našiel som niečo."

Len tam sedela a načúvala.

"Nikdy som si nemyslel, že nájdem. Chcem povedať, je to Ginny. Ona by nikdy -" zmrzol a pokrútil hlavou. "Myslel som si, že toho nie je schopná. Chcem povedať, je to Ginny. Ona by mi úmyselne neublížila alebo predo mnou niečo netajila. Viem, že som spravil zopár vecí, ktoré neboli správne, pokiaľ išlo o ňu, ale - je to Ginny. Odpúšťa a ... súhlasíš so mnou, správne?"

Hermiona, ktorá veľmi stuhla, odvrátila od neho oči. "Harry..." zmĺkla. Bolo tak veľa vecí, čo mu chcela povedať - hrubých vecí, o Ginny a tom, čo bola za človeka, ale ona tak hlboko neklesne. Avšak mohla odpovedať na jeho otázku. "Nie, nesúhlasím."

Čarodejník sa zatváril zmätene. "Ale vy dve - boli ste priateľkami, na Rokforte. Najlepšími priateľkami."

Čudne sa na neho pozrela. "Neviem, skade si získal tento dojem, ale ona nebola moja najlepšia priateľka. Ani zďaleka. Ginny nebola, ale ty a Ron ste boli." Boli. Harry sa strhol pri tom slove, ale Hermiona sa zaň v duchu neospravedlnila.

Bola to pravda. Bývali jej najlepšími priateľmi, ale veci sa zmenili. Jednako chápala, prečo bol Harry tak ovplyvnený jej slovami. Boli. To slovo bolo pre neho asi fackou do tváre, ale Hermiona nemohla pomôcť tomu, že to slovo bolo bolestivou pripomienkou toho, že on, tiež, zohral úlohu na ceste ich priateľstva od je ku bolo.

Pokiaľ šlo o ňu, boli za to vinní všetci.

"Pozri, Harry, nebudem niečo prikrášľovať a ani tu nebudem sedieť a nevrátim ti späť tvoj titul najlepšieho priateľa. Áno, chcem vyriešiť naše problémy, aby sme sa mohli znova stať priateľmi, ale nie sme rovnakí, ako keď nám bolo jedenásť. Dokonca nie sme rovnakí, ako keď sme mali osemnásť. A, vieš, veci sa automaticky nenapravia len preto, že si jeden druhému odpustíme."

"Viem to. Necháp ma zle, nečakám, že sa všetko vráti k tomu, ako to bývalo, ale je ťažké tu sedieť a vedieť, že som zodpovedný za to, že som vyštval svoju najlepšiu priateľku. Je ťažké tu sedieť a vedieť, že som zodpovedný za to, že si zažila ťažké časy."

"Ty nie si za mňa zodpovedný. Rob sa zodpovedný za svoje vlastné činy, nie za moje. Neklaď na svoje plecia moju záťaž, Harry. Harry, neskončí to dobre. Tá bolesť, depresia, tie bezsenné noci -"

Harry si smutne odfrkol. "O tých viem všetko. Nenaspal som veľa od môjho rozhovoru s Malfoyom a Ronom, ale ani nevravím, že som spával dobre pred tým dňom."

Otvorila ústa, aby povedala veci, ktoré povedala jej terapeutka, ale zastavila sa. Kým bola, aby dávala rady, ktoré bola pred pár mesiacmi taká váhavá prijať? Len Merlin vie, aké úbohé boli v poslednej dobe jej spiace návyky. Obavy z Parvati a Ginny ju zanechali sledovať niekoľko hodín svoj budík, ale teraz s touto situáciou s Malfoyom - vzdychla si smutne. Nájsť spánok nebola ľahká úloha.

A ani naraňajkovať sa.

Hermiona sa pri tej myšlienke prikrčila. Niežeby jej chýbala jeho spoločnosť. Medzi Pansy a Lavender nikdy netrávila priveľa času osamote. Bolo to len tým, že jej chýbalo to ticho, ktoré mávala s Malfoyom. Kým naozaj oceňovala ich spoločnosť v čase, keď sa cítila osamelá, ony vždy rozprávali. Vždy. Občas chcela ticho, aj keby to bolo napäté ticho. Napätie medzi ňou a Malfoyom ju udržiavalo v pozore, ale súčasne jej umožňovalo premýšľať bez hrozby zo slov. Bolo to upokojujúce.

Viac než mlčanie Hermione chýbali zvuky hrkotajúcich riadov, listovanie najnovším vydaním Denného proroka a to, ako jej každé ráno nevrlo poďakoval, kým upratovala jeho kuchyňu. Chýbala jej vôňa čiernej kávy a horúcej čokolády, keď sa preplietali vo vzduchu. A chýbali jej ostražité pohľady a improvizované lichôtky, ktoré vychádzali zo zdráhajúcich sa úst...

Pohla sa na hojdačke a zastrčila tieto myšlienky bezpečne do úzadia svojej mysle. Bude sa týmto problémom zaoberať neskoršie, ale práve teraz tu bol Harry. A nevyzeral dobre. "Neviem, čo ti povedať na ten problém so spánkom, stále prechádzam svojim vlastným, ale navrhujem ti s niekým sa porozprávať. S kýmkoľvek. Pomáha to. Ver mi. Pomáha."

Nič na odpoveď nepovedal, len prikývol.

Všetko zmĺklo. Napätie medzi nimi akosi povolilo, ale neodišlo. Mala pocit, že ešte neskončil, že ešte je čo prezradiť, ale zostala ticho. Najlepšie bolo nehnať ho či nenútiť ho urobiť niečo, čo urobiť nechcel.

"Klame mi."

Hermiona bola zmätená. "Čo-"

"Ginny. Nielenže klame mne, ale klame ľuďom o mne. Vraví, že sa budeme brať a že sme si už vybrali prstene a-" poškrabal si jazvu. "Proste nerozumiem. Prečo klame?"

Pätnásťročná čarodejnica v jej vnútri sa znepokojila; do okamihu než si obaja neuvedomili, že jeho jazva prestala bolieť po Voldemortovej porážke. Hermiona si odkašľala. "Ľudia klamú z množstva rozličných dôvodov." Tie slová boleli, pretože, kedysi, bola jedným z týchto klamárov.

"Malfoy to povedal," poznamenal nevrlo.

"Nuž, vieš, má pravdu." Hermiona si zľahka potiahla vlasy. "Viem, že vy dvaja ste mali svoje problémy, ale on vážne nie je taký zlý - keď ho spoznáš." Len čo tie slová boli vonku, pozrela sa na zem.

"To hovoríš ty. Ty si -"

"Jeho kamarátka," prerušila. "Ale nehovorím to kvôli tomu, Harry. Hovorím to preto, lebo je to pravda." Hermiona si poškriabala pokožku na ľavom predlaktí a povedala: "On je... iný."

"Možno k tebe je," odfrkol si Harry. "Ale stále so všetkými jedná ako so sračkami."

Smutne sa usmiala. Nuž, práve teraz s ňou jednal, ako keby medzi ňou a ostatnými nebol žiaden rozdiel. Čarodejnica si zaťala nechty do pokožky, dúfajúc, že zanechajú odtlačok. Umierala túžbou po zmene témy. "Na tom nezáleží, stále má pravdu. Ľudia klamú z tak množstva rozličných dôvodov. Prečo si myslíš, že Ginny klame?" Áno, toto bolo dokonalé.

Harry si chvíľu žul peru, než odpovedal. "Neviem prečo, len viem, že klame. Je to ako keby sa snažila, aby si všetci mysleli, že sme dokonalí, ale my nie sme. Ani zďaleka..." zmĺkol, zase, a prehrabol si rukou vlasy, aby ich uhladil. Bolo to zbytočné. Závan vetra mu ich znova sfúkol do tváre. "Po tom, čo sa dozvedela o Matthewovi, myslel som si, že to dokážeme vyriešiť. Myslel som si, že môžeme zachrániť veci medzi nami. Boli sme spolu päť rokov, a nie, veci neboli dokonalé, ale boli stabilné. My sme boli stabilní."

"To je všetko, čo chceš? Stabilitu?"

"Spomínaš si, ako chaotické boli veci po vojne? Bol to zmätok. A keď sa všetko začínalo upokojovať, odišla si bez stopy a -" zdalo sa, že zápasí so slovami. "Ja-ja som sa len chcel každé ráno prebudiť a vedieť, že nestratím nikoho ďalšieho. A Ginny tu bola. Vždy tu bola, vždy tu bývala a sľúbila, že tu vždy bude. Nemohol som o to prísť. Je to odo mňa sebecké?"

"Nie je na mne, aby som ťa súdila."

Hojdačka zaškrípala, keď sa Harry pohol na sedačke, aby získal viac pohodlia. "Malfoy mal pravdu. Nemilujem ju. Sakra, ani ju nepoznám. Myslel som, že keď som si to vo februári uvedomil, mohol by som ju začať spoznávať. Myslel som si, že to teraz bude iné, mohlo to byť iné... ale nie som si istý, či bude, a som si dokonca menej istý, či chcem, aby bolo."

"Harry -" Hermiona potichu prehovorila.

"Nemôžem -" Pokrútil hlavou.

"Harry!" pukla mu prstami pred tvárou. "Čo sa deje?"

Čarodejník zastal a nadýchol sa, než odpovedal. "Dnes ráno som sa prebudil, otočil a nespoznal som ženu, s ktorou som bol v posteli. Vedel som, že je to Ginny, ale posledných deväť dní alarmujúco ujasnilo, či viem viacej o Veštení než o svojej priateľke. Vieš, zostával som s ňou, pretože tam bola. Zostal som s ňou, pretože nebola ty. Zostal som s ňou, pretože som vedel, že neurobí nič, čím by mi ublížila. A teraz..." zmĺkol.

"Harry, nerozumiem. Čo toto všetko vyvolalo?"

"Čím viac sa o nej dozvedám, tým viac si uvedomujem, že to nie žena, za ktorú som ju považoval. Čím viac zisťujem, tým viacej chápem, čo Malfoy vravel. Čím viac zisťujem, tým menej ju mám rád. Pri Merlinovi, nie som si ani istý, či ju v tomto okamihu vôbec rád mám. To, čo urobila -"

"Čo sa stalo? Čo urobila?" Možno vysvetlí, prečo bol taký zarazený u večere. Možno vysvetlí, prečo takto hovorí.

"Pochop, pred deviatimi dňami ma Malfoy s Ronom požiadali, aby som špehoval Ginny a ja som súhlasil. Malfoy hádzal všetky tie obvinenia a časť zo mňa chcela dokázať, že sa mýli... a tá druhá moja časť chcela odpovede."

"Čo-"

"Len počúvaj, Hermiona."

Prikývla.

"Prvý deň som nezistil nič mimoriadne. Na druhý deň prišla domov trochu mrzutá. Povedala, že mala v práci zlý deň... vieš, že pracuje pre Proroka, že?"

Nie, to Hermiona nevedela. Posledné, čo počula, bolo, že Ginny bola svadobná fotografka, ktorý chcela prácu v Magicky a Elegantne. Takže pre ňu mať istú prácu v Prorokovi - nuž, to bol dosť posun za tak krátky čas. Keď sa Harry na ňu pozrel, predstierala, že nevie nič o Ginninej práci a prikývla. "Áno... je tam už pár mesiacov, že?" navnadila ho.

"V skutočnosti menej než mesiac."

"Ach." Hermiona sa napla. "Pokračuj, Harry."

Čarodejník sa na ňu chvíľu pozeral, než pokračoval. "Na tretí deň som prišiel domov skôr, aby som sa trochu porozhliadol a našiel som ju s Parvati rozprávať sa v obývačke. Keď som sa jej neskôr spýtal, o čom sa rozprávali, povedala, že sa bavili len o práci a zmenila tému. Nepýtal som sa viacej. Vyzerala rozrušená. Na štvrtý deň ma prichytila, že sa pozerám na jej mesačný rozvrh a totálne na mňa vyletela, keď som sa spýtal, prečo máva tak často s Parvati obed. Nakričala na mňa, že jej kladiem priveľa otázok a že jej neverím. A vtedy mi to došlo. O niečom klamala. Len som sa jej spýtal, prečo chodieva na tie obedy a ona spustila obranu najvyššieho kalibru. To jednoducho nesedelo."

Hermione búšilo srdce, ale udržiavala svoj pokoj. "Nie... to nesedí."

"Naozaj som začal hľadať na piaty deň, ale zase som nič nenašiel. Ale potom," Harry sa náhle postavil. Sledovala ho zvedavými hnedými očami, keď začal prehrabávať svoje vrecká na nohaviciach. Opatrne vytiahol kúsok poskladaného pergamenu a zízal naň s pohľadom, ktorý nedokázala rozlúštiť. "Našiel som pod jej posteľou krabicu. Nikdy predtým ma tam nenapadlo pozrieť. Chcem povedať, ja som sa nasťahoval do jej bytu. Nikdy ma nenapadlo -" zmrzol a nadýchol sa. "Prišiel som na to, ako zlomiť na nej kúzlo. Bolo to ľahké. Bolo tam veľa fotiek a tretky, čo si nechala zo školy, ale pod tým všetkým som našiel toto," otočil sa a podal Hermione pergamen. "Otvor to."

Časť z nej nechcela, ale prevalcujúcim pocitom bola zvedavosť. Takže s trasúcimi rukami a divoko búšiacim srdcom rozložila ten list raz, dvakrát a tretí raz, než sa sústredila na slová na stránke. Spoznala ten rukopis okamžite. Harryho. Vyzeral uponáhľaný ako eseje z elixírov, ktoré písal noc pred ich odovzdaním. Jej oči sa najprv pohli k dátumu. 2. október 1998.

Deň po tom, čo odišla. Nikdy ho nezabudla. Bol to deň, keď dostala list od Ginny.

Zalapala po dychu a pozrela sa na Harry, ktorý ju uprene sledoval. "To je ten list, čo si mi poslal."

Smutne prikývol.

Hermiona rýchlo ten list poskladala. Nemohla ho prečítať. Nie teraz. Nie keď nedokázala dýchať. Nie keď bola tak... tak... tak nahnevaná. Tá čarodejnica bola bleskovo dole z hojdačky a prechádzala sa rozčúlená sem a tam. Tak veľa myšlienok jej uháňalo mysľou, tak veľa scenárov o tom, čo sa mohlo udiať, keby bola ten list dostala, tak veľa scenárov o tom, ako sa mohol zmeniť jej život a život Matthewa a - zastala uprostred kroku. Nie. Už žiadne ďalšie 'čo keby'. Hermiona si to sľúbila. Už viac nie.

"Prečítaš si ho?"

Čestne, nemohla. Srdce mala príliš preplnené toľkými rozličnými emóciami, že sa jej chcelo zvracať. "Ja - ja nemôžem." Harryho obočie sa zvraštilo, ale ona rýchlo dodala. "Nie, prečítam. Len nie práve teraz. Ja - je toho veľa, vieš. Priveľa, aby som to tak rýchlo prijala." Sklopila oči k listu. Napätie v jej hlave bolo neuveriteľné. "Ale prečítam si ho. Prečítam. Len potrebujem čas, aby som sa upokojila. Len potrebujem trochu času, aby som sa presvedčila, že nemám nájsť Ginny a neprekliať ju na márne kúsky. Ako mohla -" Nie. Toto nie, nie teraz, nikdy. "Myslím, že pracuje s Parvati. Myslím, že ona je -"

"Informátor, ale-"

"Nie, Harry, vypočuj ma. Vedela, kde som v Taliansku žila a vedela, že som bola tehotná, hoci si myslela, že to bolo Ronove, ale jednako. Pre ňu by nič neznamenalo povedať to Parvati - a Parvati má jeho rodný list!" Bľabotala, Hermiona to vedela, ale potrebovala ho prinútiť, aby pochopil to, čo videla ona. "To nie je náhoda, Harry. Ona vedela, kde hľadať. Ona vedela. Ja -"

"Ja to viem."

Cúvla prekvapením. "Čože? Ako vieš - čože?"

"Ten list nebola jediná vec, čo som našiel v tej krabici. Našiel som predbežný náčrt toho článku."

ooo

Časť 3: Pravda

Draco mal pocit, ako keby kráčal na svoju vlastnú popravu. Pred troma minútami sa preletaxoval do Grangerovej domu. Očakával, že ju nájde čakať na gauči, ale privítala ho úplne iná scéna. Jej dom bol prázdny, s výnimkou mrzutého mačiatka. Zamračil sa a rozhliadol sa. Apollo zamňaukal. Draco zagánil. Prekliate zviera. Apollo znova zamňaukal.

Keď sa spýtal, kde je Grangerová, mačiatko odpovedalo tým, že ho úplne ignorovalo a olizlo si labku. Takže sa spýtal znova - rozhodnejším hlasom. Apollo sa na neho neprítomne pozrel predtým, než zazíval. Pekné. Draco si nakoniec vzdychol, vynechal ten dožadujúci sa tón a spýtal sa ho po tretí raz. Mačiatko si dalo poriadne na čas, než zoskočilo z pohovky a nafúkane poskakovalo k dverám na terasu.

Draco bol uprostred zamračenia sa, keď zachytil pohľad na čudne vyzerajúcu stenu. Čarodejník k nej podišiel, zmätenie vyryté v jeho čele, keď v tom tichu zaznelo podráždené zamňaučanie. Otočil sa a pohol sa k dverám na terasu a po tom, čo trochu prižmúril, spozoroval Grangerovú sedieť na kraji móla.

Slnko už zapadalo.

Kým kráčal k nej, hrôza visela nad jeho hlavou ako dažďový mrak, ktorý na neho v prúdoch pršal obavy a strach. Neexistoval reálny dôvod báť sa, ale on mal všetky dôvody sveta, aby bol nervózny. Včera večer Draco pil a rozjímal, prechádzal sa a rozvažoval, ale neprišiel na to, čo jej chce povedať. Ach, pripravil si zoznam klamstiev, ale všetky sa zdali byť otrepané a jeho svedomie do neho hučalo, vravelo mu, aby bol úprimný. Áno, nuž, srať naň. Úprimnosť neprichádzala do úvahy. Dokázal si predstaviť ten výraz na Grangerovej tvári, keby sa zlomil a povedal jej pravdu.

Len pri tej myšlienke sa Draco prikrčil, keď vykročil na mólo. Áno, lepšie bude nechať si pravdu pre seba.

Nič bolo vždy lepšie než odmietnutie, tým si bol skoro istý. Tiež si bol istý, že potrebuje rýchly plán: plán, ktorý zanechá jeho tajomstvo nedotknuté a plán, ktorý zabráni Grangerovej, aby niečo zistila.

A to, čo ho napadlo v tejto chvíli, bol zásah čistého génia. Bolo dobre známym faktom, že je lepšie ochrániť vlastné ja zavčasu. Napokon, Grangerová bola v naozaj dobrej pozícii, aby mu zmrzačila jeho ego. Samozrejme, že boli potrebné preventívne opatrenia. Nedovolí jej, aby zničila túto jeho časť. Bola životne dôležitá. Takže sa rozhodol, že nasadí svoju najvážnejšiu masku a bude ju mať skrz celý tento rozhovor. Nezaváha. Nezlomí sa. Neurobí nič, čo urobiť nechce. Správne.

Vystrel plecia a pokračoval v chôdzi smerom k nej.

Draca ohromilo, že Grangerová neotočila hlavu, keď k nej prišiel. Myslel si, že v niektorom okamihu to urobí. Napokon, kráčal dosť hlučne v nádeji, že to pritiahne jej pozornosť skôr, než sa postaví za ňu. Smola. Nezáležalo na tom, že jej štíty dali pravdepodobne najavo jeho príchod dávno predtým, než vyšiel na jej terasu; predtým si vždy našla čas, aby sa na neho pozrela. V žalúdku sa mu objavila znervózňujúca napätosť, keď si uvedomil, že sa na neho nepozrela už - Draco fyzicky odpálkoval tú myšlienku, ako keby bola otravný komár.

Nedokázal dovidieť, na čo sa pozerá, ale nech to bolo čokoľvek, tak ju to upútalo, že keď druhý raz stúpil zvlášť silno, nepozrela sa. Ani sa nestrhla.

Draco sledoval jej plecia kvôli reakcii, ale žiadna nenastala. Potlačil svoju mrzutosť na ňu a na seba, keď sa priblížil za ňu na celú stopu.

Grangerová sa stále nepohla.

Draco si prekrížil ruky. On tu v prvom rade vôbec nechcel byť! Ona ho pozvala, a nie naopak! Vedel, že sa chová ako netýkavka, ale v žiadnom prípade nepovie nič, aby získal jej pozornosť. Nie - Draco sledoval, ako sa jej ruka pohla, aby sa poškrabala vzadu na hlave. Bol to zázrak, že sa tá ruka nestratila v tej džungli vlasov.

Pošúchal si zátylok.

Možno to nebolo také zlé. Iste, tie kučery boli trochu rozfúkané a rozstrapatené, ale to sa dalo čakať vzhľadom na ten čas, ktorý Grangerová pravdepodobne strávila vonku. Vsadil by sa, že to boli minimálne tri hodiny, ale zamračil sa, keď si uvedomil, že nie je pravdepodobné, že zistí skutočný čas.

Draco si spomenul na svoju úlohu. Žiadne nezmyselné rečičky. Len odpovedať na jej otázky a odísť tak rýchlo, ako bude možné.

Tá istá ruka sa posunula, aby zovrela zvyšok svojich vlasov a prehodila si ich ponad pravé plece. Nijako veľmi to nepomohlo. Zdalo sa, že sa vrátili späť na miesto, ako úplne nová pružina. Rozveselilo ho to, ale uzavrel to za svojou kamennou maskou.

Vonku bolo nezvykle teplo a kým on zostal u trochu nedbalej verzii svojho typického odevu, Grangerová sa obliekla podľa počasia - krátke rukávy, muklovské modré džínsy a čierny opasok. Predkláňala sa tak, že chrbát jej bledoružového trička sa trochu vyhrnul a ukazoval kúsok bledej pokožky na jej páse. Draca prekvapila jeho rekcia, ktorá zanechala jeho líca trochu teplejšie než zvyčajne. V pokuse odvrátiť tú myšlienku si odkašľal.

Hermiona otočila hlavu a vyzerala naozaj prekvapene, že ho tam vidí stáť. "Ach! Nepočula som ťa vyjsť von. Myslela som, že čakáš dnu. Prepáč. Aké nevychované odo mňa," ospravedlnila sa, ale nepozrela sa mu do očí.

Boli štyri veci, ktoré si okamžite všimol: jej umazané líca, krvou podliate oči, chrapľavý hlas a vlhkosť na jej tvári. Plakala. Dosť nedávno. Draco sa jej chcel spýtať, čo sa deje, ale zastavil sa. Ten ťah by sa nezhodoval s jeho jasným plánom. Namiesto toho sa pozrel na vodu. Jeho oči sa nepresunuli k nej, až kým sa nepostavila na nohy. Opatrne poskladala kúsok starého pergamenu. Draco si nemohol pomôcť. Bol zvedavý. "Čo je to?"

Grangerová sa naň chvíľu pozerala, než si znova utrela oči. "Je to list, ktorý som nikdy nedostala."

To priamo cez neho vyslalo náraz. "Potter ho našiel?" Niežeby Draco nemohol uveriť, že Potter skutočne našiel niečo, o čom on len špekuloval, ale nemohol uveriť, že ho počúval dosť na to, aby ho hľadal. Možno konečne zmizla tá naivita, možno konečne odpadli tie klapky z očí, možno ten idiot bol o krok bližšie k tomu, aby porozumel všetkým tým veciam, čo Draco povedal a možno Zjazvenec nebol taký stratený prípad, ako si kedysi myslel.

Pochmúrne prikývla. "Bol v chránenej krabici pod ich posteľou. Chceš si ho pozrieť?" Hermiona mu ho podávala.

"Nie," strnulo odvetil Draco. Dokázal si predstaviť, čo v tom liste stálo. Bolo tam asi zopár ospravedlnení, hromada sľubov, že sa ten zmätok medzi nimi napraví, zopár vážnych slov o tom, ako veľmi chce, aby sa vrátil k tomu, čím kedysi bývali, zopár viet venovaných prosbám, aby ich neopúšťala a odsek, ktorý venoval žobraniu, aby sa vrátila domov. Potter bol rovnako predvídateľný ako bol uponáhľaný a odsudzujúci. Okrem toho, ak stačil na to, aby Grangerovú rozplakal, nechcel ho vidieť.

Hermiona si strčila list do vrecka a hľadela pomimo neho niekoľko minút.

To mlčanie ho zanechalo pateticky napätého. Draco šesťkrát prestúpil z nohy na nohu a pokúsil sa nemyslieť na to, ako vďaka bledosti jej pokožky boli pehy na jej chrbte ešte viditeľnejšie. Okamžite mu zmizla farba z tváre. Čubčí syn.

Slnko klesalo za horizont. Začínalo sa ochladzovať.

"Prečo sme tu, Draco?" spýtala sa zrazu Grangerová.

Na chvíľu ho to zaskočilo. Čože? "Stojíme tu, pretože si to naplánovala," odpovedal nevrlo.

Pokrútila hlavou. "Nie, to som tým nemyslela. Myslím, prečo sme tu..." zdôraznila posledné slovo, " akože v tom, v tomto bode v našom vzťahu."

Zase ho tá otázka prekvapila. Vzťahu? V duchu zbledol. Premýšľal o tom, že jej kúpi slovník, pretože to čo mali, sa nedalo definovať ako vzťah.

Draco pri tej myšlienke zastal. Alebo možno dalo. Priateľstvo bolo tiež formou vzťahu, správne?

Jednako nevedel, o čom do pekla hovorí. Radšej než tam stáť a hľadieť na ňu rozpačito, Draco odpovedal: "Nie som si istý, či ťa chápem, o čom hovoríš."

Hermionine pery sa našpúlili, než ujasnila. "Prečo dokážeme stáť na tri stopy od seba a nepozrieť sa na seba?"

"Práve teraz sa na teba pozerám."

Presunula váhu z ľavej nohy na pravú. "To som nemyslela, Draco."

"Potom čo si myslela, Hermiona?" spýtal sa ostro.

"Myslela som, že je niečo zle... medzi nami. Boli sme priateľmi až do tej večere a potom –"

Nepozeral sa na ňu, keď povedal: "Nič nie je zle."

"Očividne je, pretože sa práve teraz na mňa nepozeráš," rýchlo pripomenula.

Keď sa stretol s jej očami, Grangerová ich prehľadávala, ako keby bola za jeho dúhovkami skrytá odpoveď, ale vôbec nedostala šancu pozrieť sa. Draco, ktorý bol pripravený na jej prenikavý pohľad, nasadil svoju stenu ľahostajnosti predtým, než sa skutočne na ňu pozrel. Prekvapilo ho, že jej oči boli pre neho také otvorené. Smútok v nich mu bol jasný, ale domnieval sa, že to bolo z Potterovho listu.

Po pár okamihoch ich súboja pohľadov sa Hermiona odvrátila, zamrmlala niečo pod nosom a povedala: "Teraz viem, že je niečo zle."

"Ach, a to ako?" zavtipkoval s prevrátením očí.

"Znova máš nasadenú masku."

Draco zbledol, ale nestratil svoje odhodlanie. Čo ona vedela o maskách? "Nič zle sa nedeje," tvrdil, pretože to bolo to jediné, čo mohol urobiť, aby jej nepoložil otázku, ktorú mal vo svojej mysli.

Hlas jej o kúsok zosilnel. "Prestaň mi klamať. Niečo zlé sa deje s tebou - s nami." Pokrútila hlavou a vyzerala, ako keby to slovo znelo čudne, keď vychádzalo z jej úst. "S naším priateľstvom."

Blonďavý čarodejník bol unavený opakovaním tej istej vety znova a znova. Prečo jednoducho nemohla nechať veci na pokoji? Prečo sa vždy musela miešať? Draco predpokladal, že Grangerová nebola veľmi odlišná od neho. Napokon, jeho zamiešanie sa bolo dôvodom, prečo bol v tejto prekérnej situácii. Sprostá zvedavosť. Tá bola dôvodom, prečo takto hlboko klesol.

"Fajn, pretože ty nemáš čo povedať na túto tému, hovor o tejto. Prečo sa mi vyhýbaš?"

Pocítil ďalšie ostré bodnutie v žalúdku, keď mračno hrôzy nad jeho hlavou začalo hrmieť. "Ja som -" Nedokázal ani klamať. Nie o tomto. Draco sa jej vyhýbal. Čarodejníka len šokovalo, keď zistil, že ona po celý čas vedela, čo robí. Podcenil nielen jej uvedomelosť, podcenil aj jej starostlivosť. Grangerová by sa neobťažovala vytiahnuť to, keby sa nestarala.

"Ty si sa čo?" jej hlas znel trochu nahnevane. "Nehovor, že si sa mi nevyhýbal, Draco. Neodpovedal si na moje odkazy či pozvania na obed, nechal si svoju sekretárku klamať mi a zablokoval si svoju letaxovú sieť. Ak toto nie je-"

Draco mal toho dosť. Bol vinný z toho, z čoho ho obvinili. "Beriem to, dobre? Nemusíš mi pripomínať všetky veci, čo som urobil."

Hermiona o krok cúvla, keď sa zľakla tej pravdy v jeho slovách. "A-ale prečo? Nič som neurobila."

"Ja viem." A naozaj to vedel.

"Máme byť priateľmi."

A po prvý raz, odkedy ju zaradil za priateľa, Draco zistil, že to slovo nenávidí. Priateľ. Zamračil sa, ale nič jej nepovedal. To slovo zapálilo niečo, čomu nedokázal porozumieť. Bola to neznáma forma frustrácie a on nedokázal zabrániť, aby nenarastala. Začala v chodidlách jeho nôh a rýchlo sa dostala k jeho členkom. "Rozumiem tomu," povedal trochu otupene.

"Potom buď ku mne úprimný. Povedz mi, čo som urobila. Možno som -"

"Nie," prudko ju prerušil. To neprichádzalo do úvahy.

Grangerová vyzerala trochu zmätená jeho strohou odpoveďou. "Nie, čo? Nie, že mi nepovieš, čo som urobila? Alebo nie, že ku mne nebudeš úprimný?"

"Oboje."

Stlačila si silne koreň nosa. Draco si uvedomoval, že jej frustrácia z neho sa rapídne zvyšuje. "Ty si taký bastard." Jej hlas bol slabý a nezreteľný. "Myslíš si, že si môžeš robiť čokoľvek čo do pekla chceš a ľudia sa len zložia a prijmú to. Myslíš si, že sa môžeš k ľuďom správať akokoľvek do pekla sa správať chceš a oni tu vždy budú." Jej hlas sa vyrovnával. "A kým som si istá, že to možno funguje na Pansy a Blaisa, som si pekelne istá, že to neplatí na mňa!"

"Prečo, presne, na mňa jačíš?" spýtal sa, keď si založil ruky.

Grangerovej hlas nadobudol citový nádych, keď odpovedala: "Prečo jačím -" vydala akýsi hrdelný zvuk, ktorý bol zmesou medzi zavrčaním a povzdychom. "Nemôžeš sa ku mne takto správať! Nemôžeš byť jeden deň mojím priateľom a na ďalší ma kompletne vyškrtnúť zo svojho života. Priateľstvo jednoducho takto nefunguje!"

Dovtedy sa ten neznámy pocit zdvihol k jeho kolenám. "Ak sa ti nepáči moje zaobchádzanie, potom máš plné právo odísť preč."

"To je tá pointa, ktorú sa pokúšam urobiť! Ja nechcem odísť preč! Ja chcem porozumieť! Chcem sa pokúsiť napraviť to, ale nemôžem nič napraviť, ak mi nepovieš, čo som urobila zle! To nie je fér, Draco, musíš mi dať šancu!"

"Ja nemusím urobiť nič!" zajačal, keď sa ten cudzí pocit vyštveral do oblasti jeho brucha.

Grangerovú zjavne vyplašil tón jeho hlasu a horšie než to, tvárila sa absolútne ublížene. Pera sa jej chvela a zosilnela zovretie okolo svojho pása, skoro ako keby objímala samu seba.

"Nemôžeš ma prinútiť urobiť nič, čo urobiť nechcem, Grangerová. Takto to nefunguje."

"Myslím - myslím, že to začínam chápať. V skutočnosti začínam chápať množstvo vecí," povedala mu potichu. "Začínam chápať, že ti nezáleží na našom priateľstve. Začínam chápať, že ti nezáleží dokonca ani na mne."

"Teraz vkladáš svoje slová do mojich úst."

"Slová?" vystrelila prudko späť. "Ty si nepovedal nič, čo by stálo za zmienku, Draco! Len lži a výhovorky a nezmysly, ktorým myslím, že ani ty nerozumieš, ale ja áno," nahnevane povedala Hermiona. "Pochop, ja nemusím vkladať slová do tvojich úst. Tvoje činy za posledných pár mesiacov hovoria nahlas a jasne."

K tomu nebolo veľa, čo mohol povedať - to v skutočnosti nebola pravda. Vedel, čo jej môže povedať, aby to jednoducho všetko ukončil, ale táto možnosť neprichádzala do úvahy.

"Prepáč, že som - som plytvala tvojím drahocenným časom," povedala trpko. "Už sa to znova nestane."

Draco si na svoju tvár nasadil prázdny výraz a díval sa, ako začala od neho odchádzať. Úľava pumpovala jeho žilami, ale ten zvláštny pocit sa plazil nahor jeho telom. Chcel sa uštipnúť a potiahnuť za svoju brniacu pokožku, ale nemohol. Chcel otvoriť ústa, ale opäť, nemohol. Dracove ruky sa zohli, keď sa k nemu otočila chrbtom. Časť z neho kričala víťazstvom; kričala, pretože sa mu podarilo prejsť týmto rozhovorom bez toho, aby niečo pokašľal... až na ich priateľstvo. Zamračil sa nad tým slovom a nad tou pravdou. Druhá časť z neho kričala tiež, ale z iných dôvodov. Kričala, že bol najväčší blázon, ktorý kedy kráčal po zemi.

Urobila krok, potom ďalší a práve keď si myslel, že sa dostane do rytmu pri odchode od neho, zastala. Zdalo sa, že jeho dýchanie spomalilo, keď sa otočila. Ten zvláštny pocit sa rýchlo posúval k jeho hrudi. Mal pocit, ako keby sa nadychoval ľadového vzduchu.

"Pansy povedala, že sú veci, za ktoré stojí bojovať, povedala, že za teba stojí bojovať, ale mýlila sa. A ja som sa mýlila, keď som jej verila. Mýlila som sa, keď som si myslela, že -" Jej oči na chvíľu zostali prázdne, ale potom sa z toho otrepala. Stretla sa s jeho prázdnym pohľadom s otvorenými a úprimnými očami, ktoré pretekali slzami. "Jednoducho som sa mýlila."

A Draco bolo omráčený dokonca ešte do väčšieho mlčania. Nedokázal dýchať.

Ten hlas. Jej slová. Jej oči. Tá bolesť v nich. Hermiona bola ublížená kvôli nemu - kvôli tomu, čo on robil. Draco si nebol istý, prečo ho to predtým nenapadlo. Nebol si dokonca ani istý, prečo nevidel - ach, počkať, videl. Ten smútok predtým. Tie emócie, ktoré predpokladal, že patria k Potterovmu listu.. a oni patrili k nemu.

A vďaka tomu jeho vnútro schladlo ešte viac.

Toto nemal v úmysle. On nebol taký krutý. Samozrejme, bol občas trochu nemilosrdný, ale nebol celkom taký krutý, ako si mnohí mysleli. Draco nebol typom človeka, ktorý by niekoho prilákal a potom ho úplne rozdrvil. Taký druh zloby si vyžadoval úsilie, ktoré Draco nemal čas vynaložiť. A viac než to, nebol takým človekom, ktorý by úmyselne ublížil niekomu, na kom mu záležalo a pre koho ustavične bojoval. To bolo zjavne kontraproduktívne a v tejto situácii nezmyselné. A bez ohľadu na to čo ona predpokladala, jemu na nej záležalo.

Ale záležalo mu viacej na ochrane samého seba.

A teraz sa zdalo, že v ochrane samého seba urobil obrovskú chybu.

V tomto okamihu to všetko povedali jej oči. Bola k nemu otvorená a úprimná. Dôverovala mu, ale viac než to, Grangerová mu verila, že jej neublíži. A to bolo presne to, čo robil. Ubližoval jej.

Z bolesti v jej očiach sa mu dvíhal žalúdok, z nejakého dôvodu, a nedokázal zostať ticho. "Pozri, Grangerová, ja-"

Jeho chabý pokus o ospravedlnenie bol prerušený jej otupeným hlasom. "Chápem to, Malfoy," Hermiona sa pozerala na zem. "Nezáleží ti na mne či na mojom priateľstve. Beriem to. Nebudem ti klamať, bolí to, ale ty si sa rozhodol. Musím to prijať, chápem. Nemusíš mi vysvetľovať nič viac. Budem len-"

"Ja som ti ešte nevysvetlil vôbec nič!"

Hermionine oči sa prižmúrili, čím prinútili tie slzy stiecť po jej lícach. "Potom to urob! Vysvetli to sám!"

Draco otvoril ústa, ale prudko ich zavrel. Nebol si istý, kde začať.

Smutne sa zachichotala po pár okamihoch ticha a pokývala hlavou. "Presne ako som myslela."

A to bolo ono. Presne ako si myslela? Tieto štyri skurvené slová - jej odmietnutie - stačili, aby sa ten cudzí pocit dostal do jeho mozgu. Usídlil sa v jeho emočnom kontrolnom centre a odsal všetky rozumné myšlienky. Mal pocit, ako keby bol sopka na pokraji explózie. Presne ako si myslela? Krv mu vrela, keď povedal: "Presne ako si myslela? Nuž, prekvapenie, prekvapenie, Grangerová, myslela si si zle! Keby si bola len počkala, vypočula by si si moje ospravedlnenie! Keby si bola počkala, bola si ma počula vysvetľovať ti niečo, ale nie! Nie, ty si nepočkala! Ty si len -"

"Počkala som!" zajačala na neho. "Boli sme tu vonku tridsať minút a čakala som, kým niečo povieš, ale ty si nepovedal! Len si tu stál a pozeral si sa na mňa, ako keby si bol -"

"Nepovedal som nič, pretože som nič povedať nemohol!"

"Mohol si niečo povedať! Nikto ti nedrží prútik pri hlave! Nikto sa ti nevyhráža! Nie je tu tvoj otec! Nie je tu nič, čo môžeš použiť ako výhovorku, okrem seba samotného! Ty si sa rozhodol! Ty si urobil rozhodnutie! Nepovedal si nič, pretože si nič povedať nechcel!"

"Máš pravdu! Nechcel som!"

"Prečo!"

"Prečo sa vôbec staráš, Grangerová?" vykríkol.

"Pretože - pretože som tiež sebecká! Pretože nechcem, aby si ma odhodil, ako keby ti na mne nezáležalo! Pretože na mne naozaj záleží, krucinál! Ja som dôležitá! A ty si dôležitý pre mňa! A ja ťa nedokážem stratiť! Pretože som tvoj priateľ!"

"Prestaň hovoriť to slovo!"

"Prečo? Je to preto, že -"

"Nie, je to preto, že zakaždým, keď ho povieš, mám pocit, ako keby ma niečo koplo medzi oči! Je mi zle z toho, keď ho počujem a je mi zle z toho, keď ho hovoríš! Ja nechcem byť tvoj priateľ!"

Ticho bolo ohlušujúce.

Ich vykričané slová sa vznášali vo vzduchu medzi nimi a mal pocit, že mu bude zle, keď sa na neho pozrela. Emócie na tom móle boli také ťažké, že hrozili, že ich oboch rozdrvia.

Hermionina reakcia a Dracovo uvedomenie si, čo práve povedal, sa udiali súčasne. Začala cúvať od neho preč, s výrazom, ako keby práve podstúpila bez varovania Crucio. A jediné, čo Draco mohol urobiť, bolo dívať sa. Mal pocit, ako keby mal niečo v hrdle, čo ho dusilo. Vlhké slzy začali stekať po jej lícach a Draco sa nikdy necítil väčšmi stratený, než sa cítil v tejto chvíli.

Bola to pravda. Tieto slová, ktoré na ňu nakričal. Boli pravdivé.

A v tomto okamihu si Draco uvedomil, že bol na tom horšie než očakával.

Nechcel byť jej priateľom. On chcel - tá myšlienka bola prerušená Hermionou, ktorá sa k nemu otočila chrbtom s výrazom absolútnej porážky. Prečo bola taká rozrušená? On bol ten, čo urobil také hrozné odhalenie! Nie - Draco zbledol, keď si uvedomil, ako pre ňu možno vyzneli jeho slová.

Sakra.

Pošúchal si zátylok. Krucinál, naozaj všetko zvrtal. Čarodejník si v duchu vzdychol. Ako mohol dovoliť, že sa veci takto vymkli spod kontroly? Draco prišiel s plánom, hoci zlým plánom, ale stále to bol plán. Teraz musel niečo povedať... čokoľvek. Prvé slová, ktoré mu prišli na myseľ, boli absolútne nesprávne v tejto situácii, takže vyšiel s tými druhými, ktoré boli trošku viac úprimnejšie, než by sa mu páčilo. "Nemyslel som to tak. Nie tak, ako -"

Grangerová sa zvrtla s nahnevaným prstom namiereným na neho. "Nehovor - ani slovka mi nepovedz."

Z jej krutého hlasu a rozzúrených očí Draco na chvíľu onemel, ale keď sa dal dokopy, jeho hlas nebol tak veľmi odlišný od jej. "Chcela si, aby som rozprával, tak som rozprával. A teraz nechceš, aby som. Znie mi to, ako keby som nebol jediný, kto nevie, čo chce."

"Ach, gratulujem, ty rozprávaš! Ty-"

"Povedal som ti pravdu. To je to, čo si chcela. Ale -"

"Ale nič!" vykríkla Hermiona. "Nestoj tu a nechovaj sa, ako keby si mi urobil obrovskú láskavosť, že si mi povedal pravdu." Sklonila hlavu a zamrmlala viac pre seba než pre neho. "Zabudla som, ako veľmi to bolí."

"Keby si ma len nechala-"

"Čo? Zaboriť ten nôž hlbšie?"

"Zle si pochopila moje slová," vybuchol. Draco si skoro pleskol rukou po čele. Podľa všetkého spojenie medzi jeho mozgom a ústami dnes malo poruchu, a pre neho nebol dobrý nápad rozprávať. Vravel absolútne všetko, čo povedať nechcel.

Grangerová vyzerala vyvedená z miery a uplakaná. "Čože?"

Draco zaťal zuby, pretože mal pocit, ako keby ho vrazili o stenu. Akýkoľvek pohyb bude jeho posledný. "Nemyslel som to takto," zamrmlal neochotne.

"Potom ako si to myslel?"

Chcel sa zasmiať - alebo urobiť niečo, čo by uľavilo tomu napätiu v jeho pleciach a dostalo by ho z rohu, v ktorom bol. Hermiona sa na neho pozerala so zmätenými očami a jediné čo chcel urobiť on, bolo skočiť do jazera. "Ja..." Potreboval chvíľu, aby si prečistil hlavu; okamih, aby porozumel veciam, ktoré si vďaka tejto hádke uvedomil. Ale nie, ona tam bola, čakala a očakávala od neho odpoveď - odpoveď, o ktorej si nebol istý, že dokáže poskytnúť.

Po pár okamihoch mlčania Grangerová pokrútila hlavou. "Vieš ty čo? Je to v poriadku. Som unavená z toho, ako s tebou bojujem, som unavená -"

Draco ju dosť ostro prerušil. "Unavená?" vykríkol rozhorčene. "Ty si myslíš, že ty si unavená? Nikto nie je väčšmi unavený, než som ja, to si ujasnime, Grangerová." Ten čarodejník sa uškrnul. Než si to uvedomil, stál tesne pred ňou. "Nikdy som o ničom tak veľa nepremýšľal, ako som premýšľal o tomto! Strávil som týždne premýšľaním o tomto, vyhýbaním sa tomu, zvažovaním svojich možností, bojom s tým, pitím a nedostatkom spánku, urobil som všetko, čo som dokázal vymyslieť urobiť, ale nikam to nevedie -"

"O čom to hovoríš?"

"O tomto!" vykríkol. "O tebe!"

Grangerová sa zatvárila prekvapene. "O mne?"

"Áno, o tebe! Neviem, kedy sa to stalo, kde sa to stalo alebo ako sa to stalo, ale stalo sa a - prestaň sa na mňa tak pozerať!" Hermiona šokovane cúvla. "Ty si chcela pravdu. Ty si ma sem prinútila prísť a povedať ti pravdu, tak tu ju máš. Som si istý, že už ju poznáš, pretože ti to tá všetečnica už povedala. Ale pre poriadok, naozaj mi na tebe záleží. Záleží mi na tebe skurvene príliš moc!"

Podarilo sa jej vykoktať zadýchané: "Čo-čože?"

"Ja k tebe niečo cítim, Hermiona," povedal jej ostro. "A nepáči sa mi to, nepotrebujem to a určite na to nemám čas, ale cítim to. Nie som na to pyšný, a nenávidím, že som ti to povedal, ale je príliš neskoro. A dovoľ mi len vyjadriť, že ak si myslíš, že chcem, aby som cítil... k tebe niečo, potom sa poriadne mýliš."

Draco dovtedy, kým skončil, prakticky lapal po dychu. Nedokázal vyjadriť, ako sa cítil. Bolo to niečo uprostred úľavou a zdesením s popraškom viny, ktorá pochádzala z toho, že preklopil všetku svoju frustráciu na jej plecia. Zjavne niesla tú extra záťaž mlčky, ale hlavu mala sklopenú, takže nedokázal vidieť jej tvár. To bolo asi najlepšie.

A potom začul potiahnuť nosom.

"Stavila by som sa, že sa po tomto cítiš ohromne lepšie, že Draco?" jej hlas znel čudne a priškrtene. Zdvihla hlavu a jej oči boli chladné a temné. "Uisťujem ťa, že tvoje hrubé a bezohľadné priznanie na mňa nemalo vplyv." Teraz bol on na rade, aby sa zatváril totálne šokovane. Grangerovej oči sa prižmúrili, keď jej tvár stvrdla. "Vyzeráš prekvapený. Čo si čakal, že urobím? Omdliem? Dovolím ti zraziť ma z mojich nôh? Volať na slávu?"

Nie, nič z toho neočakával. Čakal, že sa jej oči roztvoria hrôzou a možno čakal, že utečie preč. Ach, koho chcel obalamutiť? Draco nemal skutočné očakávania, pretože vonkoncom nikdy neplánoval povedať jej to. A teraz čelil rozzúrenej čarodejnici.

"Pretože sa nezdá, že by som zareagovala tak, ako si očakával, potom ako by si rád, aby som odpovedala, Draco? Chcel by si, aby som bola šťastná z niečoho, z čoho si ty taký nešťastný? Chcel by si, aby som bola rada, že ti na mne záleží 'skurvene príliš moc'? Chcel by si, aby som ti poďakovala za to, že si mi tak bezcitne povedal pravdu - " náhle zastala a cúvala od neho. "Srať na to." Otočila sa na päte a odkráčala preč.

Bolo to druhý raz, čo od neho Hermiona odkráčala. Draco zažmurkal, dvakrát, a nachystal si pery, aby jej povedal nech zastane. Nastal okamih, keď sa zastavil čas a on jediné, čo chcel, bolo povedať jej, aby zostala. Okamih, keď jediné, čo chcel urobiť, bolo ospravedlniť sa, nie za to, čo povedal, ale za to, ako to povedal.

Ale ten okamih bol len - okamihom.

A ten okamih, tak ako Hermiona, bol už preč.