Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dvadsaťtri: Niekde inde hodiny tikali - časť prvá

(O pätnásť minúť neskôr)

Časť 1: Kreslo

Tik. Tak. Tik. Tak.

Veľké hodiny na stene sa mu posmievali. Ten zvuk ohlušoval a čierne ručičky na zlatých hodinách za kreslom jeho otca sa občas rozmazali.

Čas určite nebol na jeho strane.

Draco zo stredu miestnosti to tikanie ignoroval a sústredil svoju pozornosť na to kreslo skazy. Kreslo jeho otca bolo v čele dlhého, vylešteného mahagónového stola v moderne navrhnutej konferenčnej miestnosti. Za stolom bolo ďalších osem kresiel, štyri na každej strane stola, všetky dokonale čalúnené, naleštené a smaragdovo zelené, ale tieto kreslá mu boli ukradnuté; okrem tamtoho, jediného.

S čerstvou šálkou horúcej tekutiny v ruke, ktorú mu pred minútami doniesol domáci škriatok, sa jeho oči prižmúrili v koncentrácii, keď sa pripravoval odpiť si dlhý dúšok; šedé oči vôbec neopustili to zlatom pokryté smaragdovo zelené kreslo.

Tik. Tak.

Bola to hodina, štrnásť minút a tridsaťsedem sekúnd odvtedy, čo sa tie farby znova vrátili do jeho sveta a Draco si pripadal akosi - nuž, nevedel, čo cítil, vedel jedine, že sa cíti podivne. Všetko bolo oveľa živšie než bolo v minulosti.

Bolo to skoro oslepujúce.

Tik. Tak.

Chcel prekliať tie zatratené hodiny. Nepotreboval ďalšie pripomienky toho, ako málo času mu zostávalo na premýšľanie.

Draco si vzdychol predtým, než si konečne odpil zo šálky – a zaksichtil sa. Nič nedokázalo zničiť ten sebapozorujúci okamih tak ako šálka čaju. Neznášal jeho chuť a zbledol, keď tá horúca tekutina narazila na jeho jazyk, ale jeho prižmúrené oči vôbec neopustili kreslo jeho otca. Nevedel prečo; bolo to len kreslo, u Merlina. Jednako sa ten čarodejník neodvrátil. Jeho pohľad bol taký upretý a prudký, že bolo isté, že každú chvíľu vzplanie.

Kútiky jeho úst sa pokrčili v sústredení.

Hlúpe, prekliate kreslo.

Chcel to kreslo a hodiny vyhodiť do vzduchu. Prečo? Pretože, tie hodiny mu pripomínali, že šiel na vypožičaný čas a to kreslo - kurva. Pozeral sa na to kreslo - kreslo jeho otca - nesčítane krát predtým, ale len v tomto okamihu niečo pre neho znamenalo.

A Draco dospel k desivému poznaniu, že si nebol istý, ako to zvládnuť.

To kreslo už viac nebolo jeho otca. Bolo jeho.

Bolo to jeho kreslo, ktoré chcel odpáliť z tejto miestnosti, vyliať naň svoj odporný čaj a potom spáliť na prach. Jeho. Nie jeho otca. Existovalo veľa vecí, ktoré už viacej nepatrili jeho otcovi. Tie kreslá, stôl, miestnosť, krídlo, celý Manor; všetko bolo jeho. Každý obraz na stene, každé brnenie, každý kúsok nábytku, každý domáci škriatok; všetko to patrilo jemu. Sedemdesiat percent podielov zo všetkých troch rodinných podnikov bolo jeho, a tak aj tie milióny galeónov, ktoré nahrabali.

Draco zrazu pochopil, prečo tak Emil túžil po tých obchodoch; dokonca rozumel, prečo ten muž chcel, aby sa Draco všetkého vzdal. S peniazmi prichádzala moc. Draco zdedil značné množstvo moci a bolo na ňom použiť ju tak, ako uznal za vhodné.

Tik. Tak.

Čubčí - Draco si prehrabol vlasy.

A teraz sa musel rozhodnúť. Ani tie skurvené hodiny ničomu nepomáhali.

Zvádzalo to; tak prekliato lákalo, až mu z toho bolo zle. Mohol si ju nechať všetku pre seba a nepodeliť sa. Mohol skončiť so svojou prácou, využiť, čo sa naučil a viesť život majiteľa spoločností. Mal naozaj dobré nápady; po celý čas ich poskytoval Arcturusovi a bez žiadneho uznania. Ale teraz... teraz mohol to uznanie získať a premeniť ho na zisk. Mohol to urobiť. A mal moc to urobiť. Nepotreboval nikoho z nich. Bolo to jeho. Všetko bolo jeho. Minimálne až do polnoci, ale dohody sa dajú porušiť...

Draco odložil šálku čaju na stôl a hľadel na to kreslo, znova.

Naozaj toto pre seba chcel?

Kurva.

Už viacej nevedel, kde do pekla stál.

Tik. Tak.

A nemal žiaden čas, aby na to prišiel.

Ach, vedel, že bol vo svojej konferenčnej miestnosti, ale nikdy nesníval o tom, že niečo z tohto bude jeho. Otec bol vždy vodca, nie on. Prinútil Draca zúčastňovať sa týchto stretnutí odkedy mu bolo desať, a povedal mu, že raz všetko toto bude jeho. Neveril mu, samozrejme, pretože si bol istý, že jeho otec bude žiť navždy. To sa evidentne nestalo.

Zase mal Lucius pravdu.

Draco strávil väčšinu svojho detstva pozorovaním a učením sa všetkého o troch rodinných podnikoch. Sedával na stretnutiach, trpezlivo načúval všetkým nápadom, ktoré vzišli od členov rady a, pretože bol tak skvelý v číslach, dokonca mu boli jasné fakty, štatistiky a čísla zo všetkých troch spoločností. Spočiatku mal na výber, ale len čo si otec uvedomil jeho potenciál, jeho prítomnosť na stretnutiach sa stala žiadanou kedykoľvek bol doma zo školy.

Videl radu v tých najlepších časoch; v dňoch, keď žartovali a smiali sa spolu. A videl ich v časoch najhorších; keď nahnevané hlasy a hrozby zosadenia jeho otca zaznievali miestnosťou. Tie dni ho otec vyprevadil z izby s príkazmi, aby sa šiel učiť predtým, než mu zavrel pred nosom dvojité dvere. Ani raz Draco svojho otca nepočúvol. Nie, sedel pred touto istou konferenčnou miestnosťou a načúval uši trhajúcim výkrikom človeka, ktorý sa opovážil prehovoriť voči jeho otcovi - človeka, ktorý sa opovážil pokúsiť sa uchopiť jeho moc.

Moc.

On videl, čo moc a túžba po nej dokáže urobiť človeku. Zničilo to jeho otca, a zmenilo to Emila zo strýka, ktorý mu ako dieťaťu zvykol dávať sladkosti na strýka, ktorý chcel vidieť jeho hlavu na kláte (cz: špalku). Nebolo tajomstvom, že ho Emil chcel zosadiť počas tejto zraniteľnej prechodnej fázy. Presne tak nebolo tajomstvom, že Hesperovi bolo srdečne ukradnuté všetko okrem tlačenia ľudí k ich limitom. Odkedy prečítali otcovu poslednú vôľu, Emil usilovne podkopával jeho autoritu pri každej príležitosti tým, že odporoval všetkému, čo povedal.

A vďaka tomu začal premýšľať.

Naozaj chcel byť ako Emil? Chcel byť prevtelením svojho otca? Chcel hrať Hesperove hry? Naozaj chcel porušiť dohodu, ktorú uzavrel so strýkom a pripustiť, aby rodinné obchody kontrolovali jeho život?

Nuž, zodpovedať tieto otázky bolo dosť ľahké. Moc zvádzala, ale bola tiež návyková a Draco sa nechcel vzdať ďalšej kontroly svojho života viac, než už sa vzdal. Takže, nie. Nechcel byť ako jeho strýko či jeho otec. A, nie, nechcel hrať niečie zvrátené hry. Nie, všetko pôjde podľa časového plánu.

Stáť tam a pozerať sa na otcove kreslo spôsobilo, že všetko vyzeralo inak. Draco si zrazu uvedomil, že mu na ničom z tohto nezáleží. Nezáleží mu na spoločnosti, na moci, na po moci túžiacom Emilovi a ani na žiadnom z trikov, ktoré sa chystali na dnešnom stretnutí vytiahnuť.

Bolo mu to jedno.

A to tikanie prestalo.

Bolo mu to jedno.

Šedé oči zachytili erb Malfoyov, ktorý asi pred storočím vyryli na zadnej strane dverí.

Keď bol mladý a vnímavý, bývali dni, keď hľadel na ten znak, túžil po dni, kedy po boku svojho otca zaujme svoje oprávnené miesto. Ale tieto sny sa zmenili. A nebola to zmena, ktorá by Draca trápila, ani trošičku. To, čo ho trápilo, bol ten čudný pocit, ktorý rástol v jeho hrudi. Ak toto nechcel, ak mu na tom nezáležalo, potom čo chcel? Už si viacej nebol istý ohľadne ničoho.

Ale bol si poriadne istý, že nevedel veľa o sebe samotnom.

Ale práve keď sa Draco prispôsobil tomu tichu, dvere sa otvorili. Práve keď sa pripravoval, že začne premýšľať o tom, kým je, niekto si odkašľal. A práve keď dopremýšľal o tom, čo urobí so svojou novonadobudnutou mocou, otočil sa a pozrel sa na svojho obľúbeného strýka, Arcturusa, ktorý práve vošiel. Stále bol vyobliekaný v tom istom habite, ktorý mal na sebe na pohrebe, ale okuliare mal trochu nakrivo a v ruke mal usporiadanú hromadu pergamenov.

Bol to dosť impozantný a desivý muž, pre všetkých ostatných - nuž, to bola lož. Jeho strýko ho zvykol vydesiť na smrť, keď bol dieťa; vlastne, všetci zvykli, s výnimkou hlúpo sa usmievajúceho Emila.

"Stratený v myšlienkach, Draco?" Jeho hlboký hlas sa odrážal vo veľkej izbe a Draco, na okamih, mal pocit, ako keď po prvý raz stretol svojho strýka, keď mal šesť. Nepokojne.

Odvrátil hlavu od strýka Arcturusa. V skutočnosti uprednostňoval rozprávať sa s ním len, keď sedeli; vtedy si nepripadal taký zastrašený. "Možno." Roztržito zamrmlal plavovlasý čarodejník, keď presunul oči zo strýka na hodiny.

Strýko Arcturus bol vysoký, presne taký vysoký, aký býval otec, ale chýbala mu ostrosť, ktorú jeho otec mával. Bol inak odchovaný Malfoy v tom zmysle, že sa neuchyľoval k násiliu, aby si presadil svoje, ani ho nevyužíval, aby prinútil ostatných k pokore. Bol čestný, múdry a pokojný. Suma sumárum, bol rarita; vlk vegetarián uprostred rodiny šeliem.

Veľa ľudí si mýlilo jeho odpor k súbojom a naprosté odmietanie použitia Neodpustiteľných so znakom slabosti, ale uviedol ich na pravú mieru niekoľkým prekliatiami vlastnej výroby, ktoré by mali byť označené za Neodpustiteľné. Draco sa zachvel pri tých niekoľkých spomienok, ktoré mal na kliatby svojho strýka. Arcturus bol prekliato nemilosrdný, keď sa mu skrížili cesty, naštvali ho a / alebo zosmiešnili.

Ten čarodejník roztrhal životy a mysle svojich oponentov bez toho, aby na ich pokožke zanechal nejakú stopu.

"Chcel by si, aby som odišiel a ty si tak mohol pokračovať v snahe zastaviť tie hodiny očami?"

Draco sa na svojho strýka zamračil. "Nie."

"Som si poriadne istý, že by ich mohlo zničiť nejaké kúzlo, ak chceš."

Neodpovedal, pretože mal pocit, že jeho strýko žartuje. Alebo možno nežartoval. Bol dosť inteligentný, aby také kúzlo vynašiel.

Malfoyovci boli vždy zaradení do Slizolinu, ale Arcturus mal prekliato blízko k tomu, aby bol Bystrohlavčan. Prečo? Bol pravdepodobne najtalentovanejší Malfoy nažive. Nielen že bol génius v číslach, ale jeho strýko Arcturus bol marketingová kapacita, neochvejný perfekcionista a nápaditý vynálezca. Ale nakoniec to bola jeho nemilosrdná zákernosť, ktorá ho zaradila do Slizolinu.

Jednako, bez ohľadu na to ako nemilosrdný Arcturus bol, stále bolo na ňom niečo pokojné. Na jeho povahe bolo niečo, čo prinútilo jeho otca veriť mu najviac zo všetkých; veriť mu dosť, aby sa zriekol časti tej vytúženej moci v jeho prospech. Ale mal na to aj dobrý dôvod. Draco mohol byť tvárou spoločností, ale Arcturus odviedol zázraky za scénou a prevzal od Draca neuveriteľnú záťaž. Nespomínajúc, že vďaka Arcturusovi sa im podarilo dostať naspäť skoro polovicu z peňazí, ktoré museli zaplatiť ako vojnové reparácie.

Jeho oči sa presunuli znova ku kreslu.

"Premýšľal si o svojom otcovi?"

"Prečo si to myslíš?" uškrnul sa Draco.

"Vošiel som sem trikrát a ty si zízal na to staré kreslo svojho otca."

Čarodejník zmrzol. Prečo ho nepočul? Ach áno, bol stratený v myšlienkach. A to bola chyba toho kresla. Draco sa znova zaksichtil. Ach, tak toto bolo jednoducho smiešne. On bol smiešny. "Kde si bol?" Strnulo zmenil tému.

Hlas jeho strýka bol rovnako napätý. "To nie je tvoja vec, ale plnil som tvoje príkazy."

"Našiel si všetko, čo si potreboval?"

"Samozrejme. Hesperova predvídateľnosť je rovnako legendárna ako Emilova stupidita." V jeho hlase bol nezameniteľný odpor. "Jediné, čo teraz potrebujeme, je dôvod pre aurorov, aby prehľadali Hesperov dom. Napadá ťa niečo konkrétne, čo môžeme proti nemu použiť?"

"Nie v tejto chvíli. Počkám, až sa sám vykope hrob."

Sarkasticky sa zamračil. "Nádherné."

Draco sa pozrel na zamračeného muža. Zlá krv medzi Arcturusom a zvyškom otcových bratov bola notoricky známa a rozprávať sa o tom bolo v malfoyovskej rodine tabu. Lucius mal málo času, aby sa zaoberal spormi; malfoyovská rodina bola nimi presiaknutá skrz naskrz a jeho to nekonečne otravovalo. Matka, hoci sa pokúsila, nedokázala otca navnadiť, aby jej povedal, aký čin spustil tento konkrétny malfoyovský spor. Jediné, čo jej povedal, bolo, že to bolo hlboké, osobné a že on by zabíjal, keby bol v Arcturusovej situácii.

"Dokončil si svoju úlohu?"

"Áno." Draco sa obzrel na to kreslo v čele stola. "Zmenil som štíty, aby keď raz odídu, nemohli sa nikdy na Manor vrátiť. Škriatkovia im zabalili batožinu, varoval som matku a mojich priateľov a zmenil som štíty na dome, len pre istotu. Blaise poťahal za pár nitiek a pred Hesperovým domov v Škótsku čaká trpezlivo tím aurorov na svoje príkazy. Dal som im plány a poznajú rozloženie všetkých tajných chodieb. Nič z tohto aspektu nášho plánu nemôže dopadnúť zle."

"Dokonalé. A čo Emil?"

"Keď vyčiarkneme Hespera z rovnice, viem presne, ako s ním jednať."

"A tá čarodejnica?"

Pri poslednom slove Draco stuhol. Čarodejnica. "Je správne vo veci poučená, hoci nechápem, prečo som jej musel povedať všetko o -"

"Vy dvaja ste si blízki, nemýlim sa?"

"Nie, nemýliš sa." Bol podivne v pohode, keď pripustil, že on a Grangerová sú si blízki. Napokon, nemohol o tom veľmi dobre klamať. Bolo dosť zrejmé, že neboli cudzinci či obyčajní známi. Boli si blízki; za posledné štyri dni sa hranice medzi nimi rozmazali. A kým ešte nemal pre Hermionu presný titul, uvedomoval si, že sa stala pevnou súčasťou jeho sveta. A krucinál, neodchádzala. A možno nechcel, aby odišla. Možno. A nie, nechystal sa to vykričať z tej prekliatej strechy, ale nebola pre neho úplne bezvýznamná...

"Nuž, potom, tvoj vzťah s ňou použijú proti tebe každým spôsobom, ktorý si je možné predstaviť, takže drž svoje emócie pod kontrolou."

"To nie je problém."

"Dúfam, že nie. Hesper, v Emilov prospech, sa ťa pokúsi vyprovokovať. Takto on funguje. Emil je príliš slabý, aby skúsil niečo bez toho, aby ho Hesper držal za ručičku a kŕmil ho inštrukciami."

Domýšľavo: "Správaš sa, ako keby mali plán."

"Som si istý, že majú. Spoločne nie sú úplní idioti. Som si istý, že majú v rukáve nejaké intrigy a my musíme byť pripravení na čokoľvek, čo po nás hodia. Takže, viem, že sa neopovážia dotknúť sa Narcissy alebo niektorého z tvojich čistokrvných priateľov, ale ona je muklorodená. Možno je dosť silná, aby zložila Emila samotného, ale Hesper... nie. Kvôli tomu som presvedčil tvoju matku, aby ho prinútila zložiť Prísahu. Nemôže sa jej dotknúť a ona nedovolí, aby sa jej dotkol Emil."

"To neznamená, že sa nepokúsia." Draco vedel, že Hesper mal schopnosť obísť pravidlá. Nikdy nehral fér.

"Pravda, ale máme nádej, že sa nepokúsi."

Ach, znova tu bolo to slovo. Nádej. V poslednej dobe neochotne dovolil sám sebe mať v mnohých veciach nádej, ale väčšinou dúfal po kúsku normálnosti v svojom živote. Draco po nej dychtil. Všetko bolo takú dlhú dobu vyložene šialené, a život jednoducho potreboval spomaliť, aby mohol dýchať, premýšľať, pochopiť, plánovať a rozjímať. Potreboval čas tak strašne ako potreboval kontrolu a dúfal, že po dnešku bude pevne držať oboje.

"Si pripravený?" spýtal sa strýko Arcturus, keď za sebou mávnutím ruky zatvoril tie obrovské dvere.

Draco úprimne odpovedal. "Ak nie som, prekliato isto sa postarám, aby si každý myslel, že som."

Starší čarodejník si len odfrkol a zaujal miesto v prvom zelenom kresle napravo od otcovho - nie - od jeho miesta.

"Nemusíme to urobiť dnes. Je čas -"

Draco sa pri poslednom slove jeho strýka zamračil. "Nie pre mňa, nie je čas. Rozhodol som sa. Nechcem ani nepotrebujem žiadnu z týchto sračiek, ak mám byť úprimný."

"Ani ja nie, ale potrebujem sa niečím zamestnať."

"Nuž, ja mám viac než dosť problémov, ktoré ma zaneprázdneného udržia." Bolestivo pravdivé slová zostali visieť vo vzduchu po dlhý čas skôr, než Draco pukol prstami. Zjavil sa škriatok. "Mazy, zobral by si to," ukázal na šálku s čajom s náznakom odporu v hlase, "a prines mi kávu. Nie čaj. Vieš, ako ju mám rád."

"Áno, pane, Ja je -"

Netrpezlivo: "Mazy, nechcem, aby si sa mi pchal do zadku. Len mi dones šálku kávy."

Škriatok sa tváril otrasene a zmätene. "Á-áno, pane." S prasknutím zmizol. O sekundy neskôr sa pred jeho kreslom zjavila pariaca sa šálka kávy. Pred jeho kreslom. Krucinál. Nemohol sa zbaviť tejto časti svojho dedičstva.

Dracovi trvalo minútu než prešiel na druhú stranu a získal tú šálku.

"Od nich sa predpokladá, že ťa budú uctievať,“ strnulo riekol Arcturus.

"Nie, predpokladá sa, že počúvnu moje príkazy."

"Ty si ich pán."

"Nezáleží na tom, čo pre nich som, keby som chcel, aby sa mi celý čas pchalo do prdele, stále by som randil."

"Ty vôbec nerandíš?"

Draco sa napäl. "To nie je tvoja vec, strýko, ale nie. Nerandím."

Zatváril sa zmätene. "Len som predpokladal -"

Šedé oči sa prižmúrili, až kým nezostali viac než štrbiny. "Predpokladal čo?" spýtal sa pomaly.

"Že chodíš s tou čarodejnicou."

Draco stuhol. Kým bol zvyknutý na reči, ktoré sa rozvírili ohľadne jeho vzťahu s Grangerovou, jednoducho nečakal, že jeho strýko túto tému vytiahne. V tejto chvíli mu myseľ zaplavovalo také množstvo myšlienok. Nedostatok hnevu, obviňujúceho tónu a zhnusenia jeho strýka ho načisto zmiatli. Až do tej miery že nedokázal hovoriť v celých vetách. Pravda, bol povznesený nad čistotu krvi, ale Draco si vždy myslel, že hlboko vo vnútri mu v skutočnosti na nej záležalo. Podľa všetkého nie.

"Takže, chodíš s tou čarodejnicou?"

Otrávený smerom rozhovoru zavrčal na Arcturusa. "Ona má meno, strýko."

"Ach, a ja ho poznám, celkom dobre. Slečna Grangerová a ja sme si vymenili pekných pár slov. Je to dosť nadaná a rozvážna čarodejnica. Inteligentná a predsa slušná a skromná; v skutočnosti takých už viacej veľa nenájdeš. A ani nenájdeš oddanú čarodejnicu. A ona je oddaná - tebe. A zdá sa, že je to opätované."

"My nevedieme tento rozhovor, nie teraz, ani inokedy," zavrčal.

Podľa všetkého Arcturus odmietal nechať tú tému tak. "Vždy som vravel, že nie je vhodnejší čas ako teraz."

"Hovor si, čo chceš, ale nemôžeš ma presvedčiť, aby som sa o tejto téme bavil s tebou."

"Iste pre teba niečo znamená, Draco. Viac než čokoľvek iné, brániš ju."

Sucho: "Zdá sa, že som si z toho urobil zvyk."

Nastala krátka pauza.

"Takže, cítiš k nej niečo?"

Pozrel sa na toho muža, ako keby mu zrazu narástli parohy. Arcturus čakal - on čakal na odpoveď! Dobre, do pekla s tým! On na to neodpovie! Nie, ignorovať ho bolo lepšie. Draco si odkašľal. "Myslel som, že by sme mali prebrať pár vecí skôr než -"

"Hm." Strýko si odkašľal a venoval mu pohľad, ktorý vravel: "Stále čakám."

Draco stuhol do tej miery, že mal pocit, že ho zasiahli celotelovým zviazaním.

Zo všetkých smiešnych otázok, ktoré sa mohol spýtať - Dracove zovretie šálky kávy zosilnelo. Kde nabral tú drzosť klásť mu takúto otázku? A o Grangerovej, bez pochýb! Páčila sa mu? Draco si nahnevane odfrkol. Ako do pekla mal na tú otázku odpovedať? Bolo to nebezpečné! Áno, bola jeho priateľkou, áno, záležalo mu na nej (dokonca občas ho to nekonečne rozčuľovalo) a áno, bola poriadne isto dôležitou osobou v jeho živote. Ale potom musel Arcturus zapojiť do toho tie prekliate city a musel Dracovi pripomenúť, aký rozpoltený je ohľadne Grangerovej.

Možno Pansy a Blaise mali pravdu. Draco zažmurkal. Skade sa do pekla zjavila táto myšlienka? Očividne prišiel o rozum z traumy zo smrti jeho otca. Dobre, tak možno v tomto prípade tomu tak nie je. Možno v nej začal vidieť potenciál. Arcturus mal o nej pravdu. Bola mu oddaná, nebola hlúpa, nebola dokonalá a ona - ach do pekla. V tejto chvíli Draco váhavo pripustil, že Grangerová bola možnosťou; jednoznačným možno.

Určite nebola tým najbystrejším nápadom, ktorý kedy mal, ale možno to mohol skúsiť. Určite budú musieť veľa prekonať, ale možno mohli mať niečo trochu funkčné. Určite by bolo ľahké chodiť s ňou, ale možno by bolo treba príliš veľa práce. Toto určite nebol ten najlepší čas jeho života, aby premýšľal o tom, či mať s niekým vzťah, ale možno, keď bude správny čas, mohol by sa zaoberať myšlienkou, ktorú mu každý vkladal do hlavy...

Hlava sa mu začala krútiť.

Ale otázka bola, či k nej niečo cítil - romanticky. Dosť sa mu páčila, ale romanticky? Nuž, tým si nebol istý. Napokon, zmyslom chodenia je pomôcť osobe A prísť na to, či má romantické city k osobe B a opačne.

A on si bol poriadne istý, že nemal - dobre, tak možno zmenil názor. Možno nebola taká obyčajná a nudná, ako predtým presviedčal sám seba, ale stále nebola tradične krásna. To bolo isté. A teraz, keď o tom premýšľal, občas, keď sa na neho správne pozrela, pomyslel si, že je pekná; ako v ten deň, keď jej dal Apolla. Občas ju považoval za trochu zábavnú, ako keď utiekla z izby, keď ho zbadala v uteráku. A občas sa mohol na ňu pozrieť a vidieť, že jej na ňom úprimne záležalo, ako keď jeho oči našli jej po tom, čo pochoval svojho otca...

Čubčí syn! Na toto nemal čas a Arcturus nemal právo nasadiť mu to do hlavy! Niečo také čakal od Blaisa, ale nie od svojho strýka, nie dnes a nie práve teraz.

"Na toto nemám čas. My na toto nemáme čas." Trval na svojom.

"Máš dvadsaťštyri. Urob si čas. Nemáš večnosť. Malfoyovci sa ženia mladí."

Draco si odfrkol. "Tak vraví doživotný slobodný mládenec."

"Vdovec."

Bolesť v Arcturusovom hlase bola hmatateľná, a vďaka nej znel prvý raz veľmi zraniteľne. To slovo samotné viselo vo vzduchu, obalené bublinou konečnosti. Nebolo nič, čo Draco mohol povedať a vďaka tomu sa cítil nesvoj.

"Neodvažuj sa myslieť si, že ma poznáš, Draco. Ja nie som to, čo si myslíš, že som."

Debatoval o dušu, a predsa tie slová nevyšli. "Ja nie som to, čo si myslíš, že som." Bolo jasné, že musí dávať väčší pozor, pretože sa zdalo, že každého nesprávne posúdil. Strýka, otca, Grangerovú.... tých posledných dvoch nesprávne posúdil najviac. Otec nebol ten muž, ktorý si myslel, že je a Hermiona - sakra. Draco si stisol koreň nosa. Zrazu ho búšivo bolela hlava.

Dvere sa roztvorili a dravý a frustrovaný Hesper vošiel s vyčerpaným a uškŕňajúcim sa Emilom v pätách. Tlak zintenzívnil. Nenapadlo ho spýtať sa ich, čo sa deje. Čoskoro na to príde. Draco vystrel plecia, ukázal im, aby si sadli oproti Arcturusovi a neochotne sa posadil do svojho kresla.

Tie hodiny začali znova odtikávať.

ooo

(Medzitým)

Časť 2: Túžba

"Nudím sa!" vyhlásil šesťročný chlapec s našpúlenými ústami, keď sa jeho vlasy zmenili z oceľovo modrej do pochmúrnej šedej. Postavil sa a po tretí raz si vzdychol. "Nana a tá pani sa už rozprávajú celú večnosť..." zakňučal.

"Ona nie je len nejaká pani. Je to sestra tvojej starej mamy," vysvetľovala láskavo Hermiona. "A rozprávajú sa. Nevideli sa tak dlho."

Zatváril sa zmätene. "Ona je tiež moja nana?"

"Nie, ona je tvoja prateta," odpovedala Pansy, trošku zložito.

Teddy očividne nerozumel tomu, ako fungujú príbuzenské vzťahy a po zatvárení sa skrz-naskrz zmätene, pokrčil plecami a vyštveral sa zo zeme. "Chcem ísť do parku. Je streda. V stredu vždy chodíme do parku. Hráme sa na preliezačkách. Nana nemá rada, keď ich preliezam sám. Vraví, že sa môžem zraniť, ale ja jej po celý čas hovorím, že nespadnem. Som silný. Vidíš?" Zohol ruku, aby im ukázal svaly.

Hermiona s Pansy potlačili zachichotanie. Tá prvá povedala: "Ach, áno. Si taký silný."

Teddy sa vševediacky usmial. "To je to, čo jej stále hovorím, slečna 'Minie. Dokážem tú preliezačku preliezť sám." Pozrel sa na pobavenú tmavovlasú čarodejnicu. "Môžeš ísť po moju nanu, prosím, slečna Pansy?" Rozkošne sa uškrnul, čím ukázal svoj štrbavý úsmev. Chýbali mu dva predné zuby.

Matersky sa Hermiona usmiala. "Práve sa rozprávajú, Teddy. Čoskoro sa vráti, aby ťa vzala do parku, dobre?"

Našpúlil pery a vzdychol si. "Dobre." Vedľa nej sa prehol ku gauču a zanariekal, predtým než zaboril tvár do podušky. A potom mu jasne zorandžovela hlava, keď ňou búchal rozčúlením hore a dolu. "Ja viem! Ja viem! Budeš sa so mnou hrať 'schovku', slečna 'Minie? Prosím!"

Hermiona sa usmiala. "Samozrejme, že sa s tebou zahrám, Teddy."

Chlapec rozhodil rukami, "júj!" Potom sa jej hodil okolo krku – a tuho ju stisol.

Cítila, ako jej silne zovrelo srdce. Teddy bol prvé dieťa, ktorého sa dotkla odkedy - Hermiona zavrela oči, nadýchla sa a pokusne chlapca objala. Sakra, to bolelo. Bolelo dokonca objímať ho, ale nemohla ho pustiť.

Predtým, keď sa s Dracom rozprávali s Andromedou, Teddy zišiel dole a poskakoval pritom po schodoch. Práve sa prebudil a bol hladný po olovrante. Prehltla. Na sekundu odprisahala, že sa Malfoy napol. Ale teraz pochopila, že sa napäl, pretože sa napla ona. Veď ho napokon držala za ruku. Až doteraz si Hermiona neuvedomila, prečo sa predtým napla. Bolo to preto, že na sekundy jej myseľ, jej telo a duša chceli, aby to Matthew zišiel dole schodmi, nie Teddy.

A zarmútila sa, pretože to bolo neuskutočniteľné prianie, prinajlepšom.

Len tá spomienka jej vohnala slzy do očí. Srdce jej búšilo.

Bolo to naprosto smiešne, vedela to, ale nemohla si pomôcť. Teddy ju nepustil. Dosť čudné, zdalo sa, že sa v jej objatí uvoľnil. Hermiona vedela, že ho bude objímať, až kým sa on neodtiahne. Videla v Teddym kúsky Matthewa - ach, do pekla, koho klamala? Videla kúsky Matthewa v každom malom chlapcovi vo veku od štyroch do siedmych rokov okolo ktorého na ulici prešla.

Bola zlá, že chcela to, čo tieto matky mali? Bola zlá, že bola tak prekliato unavená z pocitu, že je neúplná?

Občas, keď túženie boli zvlášť bolestivé, šla do parku, sadla si, dívala sa a túžila. A keď dostatočne tuho zavrela oči, mohla vidieť Matthewa utekať smerom k nej. Jeho zelenkavé oči boli dokorán, vynaliezavé a šibalský hravé. A - ruky sa jej triasli. Len premýšľanie o tom jej spôsobovalo hrozné utrpenie, prázdnotu a túžbu. Chcela tú myšlienku zničiť, prestať o tom parku premýšľať a prestať si priať niečo, čo sa nikdy nemohla stať, ale...

Vidieť deti usmievať sa a smiať sa a rozprávať bez prestávky o nezmyselných témach - bolo to skoro neznesiteľné. Množstvo emócii sa hnalo jej žilami, vylučovalo do svalov a zaťažovalo jej kosti. Chýbalo jej byť matkou - nie, to vôbec nie. Chýbalo jej byť jeho matkou.

Materstvo bolo ťažšie než čokoľvek, čo kedy zažila. Byť jediným živiteľom bolo náročné, a Matthewova choroba to všetko ešte sťažila - ale vďaka nemu to stálo za to. Tie slzy, obavy a nepokoj; vďaka Matthewovi každá sekunda stála za to všetko a ešte viac. Chýbalo jej byť budená o šiestej ráno, pretože si chcel niečo zahryznúť. Chýbali jej náhodné veci, ktoré považoval za absolútne veselé. Chýbala jej jeho lajdáckosť a jeho šplhacie zlozvyky. Chýbalo mu jeho okúzlenie chrobákmi a superhrdinami. To všetko jej chýbalo.

A jej myseľ pulzovala, ale jej srdce bolelo viac.

Hermiona sa mučila sama, ale nevedela ako to prinútiť prestať. Nevedela, ako sa prinútiť prestať. Ako mohla? Ako to mohla prinútiť zastaviť? A malo to byť takéto? Bude sa takto cítiť vždy v blízkosti nejakého dieťaťa? Bude vždy na seba myslieť ako na čarodejnicu, ktorá stratila svojho syna? Bola viac než tá strata? Bola viac než akákoľvek z jej strát? Tieto otázky bolo jednoducho ťažké odpovedať, hlavne v tomto okamihu. Túženie, ktoré pociťovala, skoro oslepovalo a požieralo.

Hermiona odžmurkala slzy a objala Teddyho trošku silnejšie.

Áno, toto bol Teddy v jej náručí, ale - ale keď zatvorila oči, mohla sa oklamať a myslieť si, že je to Matthew. Sladký Matthew, ktorý sa tak dobre správal, až to bolo skoro alarmujúce. Nevinný Matthew, ktorý jedol zeleninu a na oblečení mal viac zo svojho dezertu než zjedol.

A slzy stekali po jej lícach. Pokúsila sa ich zadržať, ale nemohla. Už chvíľu takto neplakala. Zviedla poriadny boj a snažila sa zahojiť svoje srdce, ale dnešok ju prichytil nepripravenú. A tak aj Teddy. Bolo ťažké byť silná po celý čas, snažila sa a snažila, ale stále to bolelo. Hermiona priškrtila povzdych.

"Hermiona?" Pansyin hlas znel vyplašene.

Neodpovedala.

"Slečna 'Minie," Teddy sa konečne odtiahol. "Prečo plačeš? Si zo mňa smutná?"

Hermiona si utrela oči, keď zachytila Pansyin pohľad obáv kútikom oka. "Nie, Matt- " Zmrzla, Pansyine oči sa roztvorili a Teddy sa zatváril mimoriadne zmätene. Naozaj sa chystala - ach, áno, chystala.

Pri Merlinovi, toto musela zastaviť! Toto nemohla sama sebe robiť! Nebolo to zdravé ani fér. Teddy nebol Matthew a bolo absolútne desivé, že sa pomýlila a povedala mu iným menom. To si nezaslúžil. Nie. On nikdy nebude Matthew, ani ho nemôže v jej srdci nahradiť. Nevyužije tohto malého chlapca, aby získala späť niečo, čo stratila. Nemohla ho využiť, aby vďaka nemu získala späť pocity, ktoré stratila.

"Ach, prepáč, Teddy."

"To je v poriadku." Malý chlapec nedbalo pokrčil plecami. "Nana mi občas hovorí Ted, a potom úplne zosmutnie, ale ja jej poviem, že mi to nevadí. Mám rád prezývky," oznámil pyšne, potom sa jeho obočie prižmúrilo. "Ale nemyslím, že ma predtým nazvali Matt."

Hermionine ruky sa triasli. "Teddy, ja som -"

"Čí Matt? Urobil niečo, kvôli čomu si smutná? Nana vraví, že nie je pekné zraniť ľudské city."

"Má pravdu," odpovedala pomaly. "Nie je to pekné, ale Matthew neurobil nič, čím by zranil moje city. Ja som jednoducho zostala veľmi smutná."

"Prečo?" Bola to detská zvedavosť vo svojom najlepšom.

Vďaka tomu sa chabo usmiala. "Nuž, bol to malý chlapec, presne ako ty."

"S modrými vlasmi?" Ukázal na svoje divoké vlasy.

Pansy sa uškrnula a Hermiona mierne pokrútila hlavou, s úsmevom. "Nie, Matthew mal v skutočnosti hnedé vlasy."

"Ach. Takéto?" A zmenil si vlasy na tmavohnedé. Nie ako Matthewove, ale dosť blízko.

"Niečo také, áno."

Šesťročné dieťa sa poškrabalo na nose. "Čo sa mu stalo?"

"Bol vážne chorý a -"

Teddy vlasy skoro očerneli. "Zomrel, však?"

Zalapala po dychu, trochu šokovaná jeho trúfalosťou, ale pomaly prikývla. "Áno, zomrel."

"Moja mama a otec tiež zomreli."

Hermiona si uvedomila, že skoro onemela.

"Chýbajú ti?" potichu sa spýtala Pansy.

Teddy si poškriabal hlavu, pozrel sa na Pansy, zamyslel sa na chvíľu a pokrčil plecami. "Občas, keď Viktória hovorí o svojej mame a otcovi. Neviem." Tváril sa trochu frustrovane. "Nepamätám si ako vyzerali. Nana mi musí ukazovať obrázky." Trošku sa vypäl. "Mama mala úžasné ružové vlasy a môj otec bol - á - nepamätám si, čo bol, ale bol skvelý! Strýko Harry vraví, že bol najlepší!"

Hermiona prikývla. "Vážne bol."

Šesťročné dieťa zalapalo po dychu. "Poznala si môjho otca?"

Prikývla. "A tiež tvoju mamu."

"Budem lovec černokňažníkov, presne ako ona," oznámil pyšne Teddy. Jeho malé plecia sa vystreli a tváril sa nebojácne.

Čarodejnica mu rozstrapatila vlasy. "Nepochybujem, že budeš úžasný."

Uškrnul sa a uťapkal si svoje teraz tyrkysové vlasy. Chvíľu sa zamýšľal a potom sa ten malý chlapec zaksichtil skôr, než povedal: "Keď mi chýba mama a tato, nana mi ukazuje obrázky a rozpráva mi o nich príbehy. Je mi potom lepšie. Občas plače. Nemám rád, keď je smutná. Nechcem, aby si aj ty bola smutná. Chcem, aby si bola šťastná. Nana vždy vraví, že mama a tato chcú, aby som bol šťastný, nie smutný. Nemyslím si, že na to pamätá, keď je smutná ona, ale ja si to pamätám." Vypäl hruď, ako keby bol tým najdôležitejším človekom na zemi. "Budeš si to pamätať, slečna 'Minie?"

Utrela si padajúce slzy z líc. "Budem si to pamätať. Vďaka, Teddy."

Malý chlapec sa znova usmial a priklonil sa bližšie, placho sa pýtajúc. "Už sa môžeme hrať? Môžem sa ukryť prvý. Ty sa nemusíš. Ja sa chcem. Všetci vravia, že som dobrý skrývač."

Nie, neodpovedala mu. Namiesto toho Hermiona len zatvorila oči a začala počítať....

ooo

(O hodinu neskôr)

Časť 3: Lepšie než sa poznám sám

A nastalo ticho.

Tik. Tak. Tik. Tak.

Nuž, okrem toho prekliateho tikania hodín za jeho chrbtom.

Draco si občas odpil z kávy a čakal, kým miestnosť, či skôr jeho strýko Emil, exploduje. Práve vyslovil nahlas svoj plán ohľadne jeho budúcnosti v rodinných spoločnostiach a už to bremeno na jeho pleciach značne zoslablo. Teraz jediné, čo musel urobiť, bolo čakať, kým niekto zareaguje. Arcturus bol pripravený, flegmatický a jeho tvár Dracovi pripomínala vytesanú žulu. Hesper sa zaklonil v kresle a prezeral si nechty, ako keby sa tými novinkami nudil. S každým uplynulým okamihom Emilova tvár viac a viac červenala.

To nebude dlho trvať.

Tik.

Najmladší Malfoy v miestnosti sa zamračil. Tej podráždenosti sa musel zbaviť. Dracovi to bolo srdečne ukradnuté, ale tie hodiny museli ísť občas správne, inak sa chystal otočiť a odstreliť tú starožitnosť do zabudnutia.

Tak.

Keď o tých hodinách premýšľal v okamihoch nasledujúcich po jeho rozhodnutí, uvedomil si, že je dosť desivé mať ich na stene za svojou hlavou. Uvažoval, prečo ich otec pred toľkými rokmi umiestnil priamo tam. Bol to symbol jeho smrteľnosti, rovnako ako dosť znepokojujúci symbol nádeje pre všetkých ostatných sediacich na nižších postaveniach moci. Čas pre vodcu večne unikal, každý klik tých hodín bol toho dôkazom.

Nič netrvá večne.

Počkať - možno to bola lekcia, ktorú sa otec snažil nenápadne učiť, keď umiestnil tie hodiny za svoje kreslo. Nezamýšľali byť majákom nádeje, ale vlastnou pripomienkou. Nič, ani moc netrvá večne. A to ho zanechalo s dosť podivným pocitom v hrudi, pretože veci sa v jeho mysli začínali vyjasňovať.

Možno tam otec tie hodiny nedal len kvôli sebe, možno ich tam dal tiež kvôli Dracovi.

Lucius mu tým vravel, že má čas. Poskytoval mu čas, aby správne rozhodol - kurva, on to vedel.

Ty urobíš všetko možné, aby si sa vyhol môjmu životu

Po celý čas jeho otec vedel, čo urobí so svojou novou mocou. Vďaka tomu, že si to uvedomil, sa cítil dosť čudne a nepríjemne, ale vôbec to nedal najavo. Toto nebolo miesto pre takéto emócie, ale vo svojom vnútri sa potácal. Zdalo sa, že ho otec poznal oveľa lepšie, než Draco kedy čakal.

Tik. Tak.

Tikanie hodín. Ktoré odviedlo svoju prácu. Poskytlo mu čas, aby premýšľal a opätovne sa uistil, že urobil správnu vec. Iste, bolo by ľahké nastúpiť na úlohu vlastníka obchodných spoločností. Bol dosť ambiciózny, nespomínajúc, že mal nápady a bol inteligentný a dobrý s peniazmi. Bol by býval úspešný, ale on nechcel byť len úspešný. On chcel... on... vlastne Draco nevedel, čo chcel, ale chcel viac než len úspech. Chcel viac, než mal jeho otec.

On chcel.

On jednoducho chcel.

A ani to nebola nevyhnutne zlá vec.

Nakoniec Lucius Malfoy poznal Draca lepšie než sa poznal sám. Nakoniec jeho otec urobil niečo správne uprostred mora chýb. Umožnil Dracovi vykonať svoje vlastné rozhodnutia... bez jeho vplyvu. A svojím vlastným spôsobom otec odviedol svoj podiel v tom, aby ho zachránil pred osudom žiť v jeho tieni a kráčať v jeho šľapajach. Vedel, že Draco, ak dostane na výber, sa vyhne jeho životnému štýlu. Ale súčasne otec tiež vedel, že ho Draco nenávidel dosť na to, aby zo vzdoru nasledoval jeho cestu, len aby mu ukázal, že to dokáže urobiť lepšie. Ale nepredpokladal, že jeho syn mu porozumie dosť na to, aby sa nad takúto myšlienku povzniesol.

Tik. Tak.

Možno - Draco prehltol. Možno sa otec staral... svojím vlastným rezervovaným a chladným spôsobom, samozrejme. Možno -

"To je tvoj plán? Je definitívny?"

Emilov rozzúrený hlas vytrhol Draca z jeho myšlienok. "Nuž -"

"To nemôžeš myslieť vážne!"

Sústredil svoj pohľad na strýka, kým zatiahol ďalšie slová. "Naozaj nie je treba jačať."

"Pretože som starší, môžem si jačať koľko chcem!"

"To je možné, ale -"

Emil ho hrubo prerušil. "Nie sú žiadne 'ale', Draco! Toto nemôžeš urobiť!"

"Ak sa ti to nepáči po mojom, potom si daj vyplatiť svoje podiely a skús šťastie vo svojich vlastných obchodoch." Po krátkej pauze tichšie dodal: "Prajem ti všetko šťastie sveta."

Najmladší z bratov Malfoyovcov prskal. "To je jednoducho - ja nemôžem - nie, odmietam ti toto dovoliť!"

"Smiešne, nemohlo by mi to byť viacej ukradnuté. Je hotovo."

"Prepáč?"

"Povedal som, čo som povedal a neexistuje nič, čím by si eventuálne mohol zmeniť môj názor."

A to bola pravda. Oni to nevedeli, ale s Arcturusom už podpísali papiere, ktorými spravil zo svojho strýka stáleho prezidenta všetkých troch rodinných spoločností; práca, ktorá prinášala absurdne veľký plat a moc nielen v rodine, ale aj v obchodnom svete. Bola to práca, ktorú Emil chcel viac než čokoľvek iné; práca, o ktorej si myslel, že zastraší Draca, aby mu ju dal.

Čarodejník si pri tej myšlienke skoro odfrkol. Emil bol asi tak desivý ako puzzle pre štvorročné batoľa.

Ako súčasť dohody už Draco previedol dvadsať percent zdedených podielov z každej spoločnosti na svojho strýka Arcturusa, čím znížil svoje celkové vlastníctvo spoločností zo sedemdesiatpäť na päťdesiatpäť percent. Bol to ťah, ktorý im poskytol množstvo poistiek, keby niečo malo vypáliť zle.

Keby sa rodina pokúsila zinscenovať na Arcturusa prevrat, bolo by to zbytočné, pretože Draco stále vlastnil väčšinu spoločností. A keby sa pokúsili zabiť Draca, nuž, boli by svedkom konca všetkého, čo poznali. Draco to zariadil tak, že v prípade jeho smrti (úmyselnej či nie) viac než dvesto ľudí zdedí akcie troch malfoyovských spoločností - dve stovky ľudí mimo rodiny Malfoyov. Také niečo by vyslalo rodinu do totálneho zmätku. Boli by ako malí pešiaci, hľadali skutočného vládcu tam, kde by žiadneho nebolo. On sa o to postaral.

Neboli by schopní spojiť svoje sily a prevziať spoločnosť. Nielenže by nemali dosť podielov, aby také niečo urobili, ale boli by príliš chamtiví a sebeckí, aby sa vôbec priblížili nejakému druhu logiky a spolupráce.

Nech bolo akokoľvek čudné spísať závet vo veku dvadsiatich štyroch rokov, urobil tak na naliehanie svojho strýka. A vo svojej vôli strategicky zanechal akcie spoločnosti priateľom, známym, a blízkym (ale dôveryhodným) cudzincom. Dokonca Grangerovej priateľka, s ktorou si dopisovala, Charlotta, by dostala päť percent Malfoy Enterprises v prípade Dracovej smrti. Áno, Draco Malfoy bol kráčajúca, rozprávajúca, dýchajúca hrozba pre rodinné obchody a ich spôsob života a neexistovala ani jedna prekliata vec, ktorú by s tým mohli urobiť.

Emil sa tváril pripravený vydychovať oheň. "To je strašné!" Podľa všetkého jeho zúrivosť ešte neustala.

"Nie, tvoje spôsoby sú strašné. Myslel som si, že sme všetci dospelí muži."

Emil sa zamračil na svojho synovca skôr, než otočil zúrivé oči na Arcturusa. "Tento nás všetkých privedie ku krachu! Nevie nič o tom, ako sa riadia obchodné operácie! Ja áno! Mohol si vybrať mňa!"

"To akože vážne?" zatiahol ľadovo Draco. "Pracuje pre tie spoločnosti, odkedy si pamätám a ty nie. Takže, s tým, čo som povedal, myslíš, že som si mal vybrať teba?"

"Áno!"

Odfrkol si. "Vďaka čomu si myslíš, že ti s niečím môžem dôverovať?"

Káraný vykríkol: "Ja som dôveryhodnejší!"

Draco sa skoro zasmial nahlas, ale uchoval si vážnu tvár aj hlas. "Tebe by som nedôveroval ani v tom, že mi povieš správny čas, tým menej s riadením rodinných podnikov. Tvoja pracovná etika a tvoje zlostné spory s manažmentom zďaleka neuspokojujú -"

"Čože? Musím ťa poučiť, že ja som -"

"Na rovinu, je mi srdečne ukradnuté čokoľvek, čo musíš povedať. Zabudnime na tvoju zúrivosť a skutočnosť, že si za posledný rok sexuálne obťažoval trinásť zamestnankýň Malfoy Enterprises, vrátane šéfky finančného oddelenia -"

Hesperove obočie sa nadvihlo skoro komicky a Emil veľmi očervenel. "Klamú!"

"Správne. Iste," Draco odsekol a posunul sa na mieste, keď uvoľnene prehovoril. "Zavážilo všetko, tvoj nedostatok ctižiadostivosti, riadiacich schopností, tvorivosti, trpezlivosti, skromnosti a citu pre vedenie spoločností."

"Ako sa opovažuješ ty -!" Jeho strýko kypel.

Mladý muž pokračoval, pokojne. "Ty bodneš kohokoľvek do chrbta, pretože si priveľký zbabelec, aby si ho bodol spredu. A čo je horšie, ani to neurobíš sám. Pošleš Hespera vykonať tvoje príkazy."

"Zbabelec?" Emil vyskočil zo sedadla. "Ja nie som zbabelec - ty malý nevďačník! Nie si nič iné ako decko!"

"A ak sa ty ako decko prestaneš správať, rád by som pokračoval," strelil späť. Emilove oči sa zúrivosťou prižmúrili a jeho pery mrmlali slová, ktoré Draco nedokázal počuť - a potom sa vrátil do svojho kresla. Pomaly. "Takže, myslím, že musíme prediskutovať -"

"Ja nediskutujem o ničom!" vypálil Emil. "Nemôžem uveriť, že plánuješ dať toto všetko tomuto -"

"Akému tomuto, Emil?" Arcturusov hlas bol taký chladný ako vzduch v miestnosti, pohŕdavý a vražedný.

Oči najmladšieho brata sa prižmúrili a trhlo mu fúzami. "Vieš, čo si zač." Znova sa uškrnul, keď si uvedomil, že medzi ním a bratom je uspokojivá vzdialenosť. Prekliaty zbabelec.

"Pretože sa zdá, že si myslíš, že ma poznáš lepšie, než sa poznám sám, možno potrebujem zopár pripomienok." To posledné slovo bolo pomalé, ale napätie v miestnosti bolo tak husté, že si ho Hesper začal všímať.

Uvoľnené obočie toho čarodejníka sa akokoľvek mierne nadvihlo. Jeho pohľad sa plynulo presúval medzi jeho bratmi predtým, než nakoniec spočinul na Arcturusovi. Zívol. "Nie som človek, čo sa babre s jemnôstkami, takže pôjdem rovno s pravdou von. Toto je o tej malej špinavej miešankyni, okolo ktorej si poskakoval -"

"Ja som okolo nej neposkakoval, Hesper. Bola to moja žena."

Poslednú vetu sprevádzali zvoniace hodiny. Prešla ďalšia polhodina a Draco mal pocit, ako keby len začali. Skoro mu klesla sánka, ale akosi sa mu podarilo udržať vyrovnanú tvár. Len tak-tak. Arcturus mal manželku - ale bol vdovec. A v tej sekunde sa mu rozvidnelo. Jeho zosnulá manželka bola mieš - čo do pekla? Samozrejme, vojna odviedla svoju prácu a prinútila Draco umiestniť čistotu krvi na zoznam veci, ktoré mu boli srdečne ukradnuté, ale zvyšok jeho rodiny - krucinál, boli absolútni cvoci ohľadne udržania všetkého čistého a v rode. Práve si robili zálusk na dôvod vypáliť Draca z malfoyovského gobelínu.

Vždy predpokladal - kurva, zase to slovo. Predpokladal.

Viac než čokoľvek iné musel prestať predpokladať.

Nemal o Arcturusovi nič predpokladať. Napokon, ten muž strávil posledných tridsaťjeden rokov v skoro odlúčení od zvyšku rodiny. Nechcel mať s nimi nič spoločné a ani oni ho nedržali vo zvlášť hlbokej úcte. Zdalo sa, že jedine otec dal svojmu bratovi šancu, ale pravdepodobne len so sebeckých a praktických dôvodov.

Alebo možno nie.

Možno mu na ňom naozaj záležalo. Do pekla, Draco nevedel. Nevedel nič o trojici mužov v konferenčnej miestnosti. Boli rodina, ale tiež cudzinci.

"Hmm, vážne... " Hesper pokojne brnkal prstami po stole. "Ako mohla byť tvoja žena, keď po svadbe nežila dosť dlho, aby ju zapísalo na gobelín?"

A po prvý raz bol svedkom zúrivosti strýka Arcturusa; zažiarila za jeho očami ako úder blesku, ale skončila skôr než naozaj začala. Ale stačilo to, aby si Draco uvedomil, že sa súčasná situácia začína rapídne vymykať spod kontroly. Napätie medzi nimi všetkými bolo ako zatuchnutá deka. Bolo bolestivo zrejmé, že niečo sa dialo rovno jemu pod nosom a Draco úprimne s tým nechcel mať nič spoločné. Už sa do toho zamiešal a pozrite, kam ho to dostalo.

Len im chcel povedať o jeho dohode, podpísať pre Arturusa posledné papiere a skončiť s celou touto prekliatou vecou. Nie, nechcel bojovať, nechcel sa hádať, len chcel pokračovať vo svojom živote. Bol pripravený na trochu pokoja. Bol pripravený vystúpiť z tejto odpornej horskej dráhy, v ktorej bol posledné tri roky. Bol pripravený.

"Som si istý, že si v tom mal svoj podiel." Zloba v hlase jeho obľúbeného strýka bola nezameniteľná.

Hesperove oči nebezpečne zažiarili. "Z niečoho ma obviňuješ, Arcturus?"

"Myslím, že prekliato dobre vieš, čo -"

"Gentlemani, prosím. Máme prebrať obchody. Ešte som ani nedohovoril," pokojne prerušil Draco, keď vo svojich slovách naznačil len štipku svojho podráždenia.

Tí dvaja zazerajúci muži upreli svoje pohľady na muža sediaceho v čele stola, kým ten zostávajúci si nahnevane mrmlal pod nosom.

"Iste si nemyslíš, že dovolíme tomuto krvizradcovi viesť naše spoločnosti," uštipačne riekol Hesper. Bolo to, ako keby sa hádal len preto, aby naštval svojho brata. Hrozne nedospelé a skôr hlúpe. Arcturus sa uškrnul.

Draco nedokázal zabrániť, aby neprevrátil oči. "Nechali ste ich viesť ho tri roky miesto môjho otca."

Emil prskal. "To bolo iné. Tvoj otec bol v Azbakane."

"Pravda. A nielenže za jediný prvý rok zoštvornásobil hodnotu akcií, ale tie ani neprestali rásť na cene, všetko vďaka Arcturusovi. Krvizradca alebo nie, je kvalifikovaný a má viac skúseností než my traja spoločne.

"To mám aj ja."

"Hovno máš. Musel som zavrieť tri oddelenia, ktoré si viedol, v prvý rok, čo si zobral to miesto. Prečo? Pretože 'nesprávne zaobchádzaš' s fondami a sexuálne obťažuješ zamestnankyne," uškrnul sa Arcturus.

"Ty - " Emil zmrzol, keď na neho jeho brat provokatívne hľadel. Potom sklonil hlavu.

"Stačí," vážne im obom povedal Draco. "Moje rozhodnutie je urobené a je konečné. Ak sa vám to nepáči, smola. Nemám žiaden zámer zmeniť svoj názor. Ak chceš viesť tie spoločnosti, Emil, fajn. Môžeš viesť ten rozhovor so svojím bratom, pretože ja nie som ten, s kým by si mal," Draco sa posmešne uškrnul. "Môžem si len predstavovať, ako dobre ten rozhovor pôjde."

"To sa nedozvieš, pretože taký rozhovor sa nikdy neudeje. Ako keby som ja žiadal tohto krvizradcu o prácu. Myslím, že nie!" Zavalitý muž ledabolo vytiahol prútik z habitu a namieril na svojho synovca. "To, čo sa chystáš urobiť, je že všetko zmeníš! Ty to všetko dáš mne!" Jeho hlas sa triasol presne tak, ako sa triasla jeho ruka s prútikom a Dracovi bolo jasné, že nebude schopný vykonať kúzlo správne, aj keby sa pokúsil.

Takže zostal pokojný. "Takže dám?"

"Áno, dáš."

"A ak nie?" Odpil si z kávy. "Skôr než ohrozíš moju osobu, asi by som ti mohol pripomenúť, že v tom okamihu, ako na mňa použiješ mágiu, prídeš o svoje miesto v rade a každý kúsok moci, ktorú máš."

Emil horlivo niečo zamrmlal pod nosom potom, čo sklonil prútik.

Dracove oči sa prižmúrili do štrbín. "To bolo čo?"

"Neviem ako, ale raz ťa naučím lekciu."

"Naučíš? To je milé," uštipačne odpovedal.

Emilove oči zažiarili hnevom. "Nemyslím, že mi rozumieš, Draco. Urobím ti zo života peklo. Mám prostriedky!"

"Pochopil som ťa dokonale, a úprimne povedané, kašlem na to. Pokračuj, vyhrážaj sa mi. Prečo by mi na tom malo záležať?" Musel zostať pokojný, ale cítil, ako v ňom rastie rozčúlenie. To nebolo dobré. Vôbec nie. Rozčúlenie viedlo k hnevu, hnev viedol k vášnivej zlosti a zlosť viedla k strate rozumných myšlienok a k impulzívnemu jednaniu. Pravda, Draco Malfoy nemal impulzívnosť vrodenú, ale v poslednej dobe nastali okamihy, kedy úplne stratil svoju vyrovnanosť. Určite nepotreboval, aby sa to stalo znova. Nie v deň, aký je tento.

"Len pretože sa ťa nemôžem dotknúť fyzicky alebo magicky, neznamená to, že ti nemôžem spraviť zo života peklo. Ty neprekročíš svoj tieň, Draco. Tvoj otec mal ten istý problém. Bol to sebecký bastard, však?" Draco sa viditeľne napäl a Emil sa kruto usmial. "Ach, netvár sa tak. Je to pravda. Tvoj otec bol extrémny egocentrik a zaslúžil si všetko, čo dostal."

Asi pred štyrmi dňami, devätnástimi hodinami a dvadsiatimi troma minútami by z celého srdca súhlasil, ale veci sa zmenili. Stále asi nemal veľmi rád svojho otca, ale Lucius Malfoy si nezaslúžil nič z toho, čo sa mu stalo. Otec bol obeť okolností a nešťastných rozhodnutí, ale kto sa chybne nerozhodoval alebo neuzavrel hlúpe spolky? Nie, jeho otec nebol dokonalý, ale nikto si nezaslúžil ten koniec, ktorý mal on. Draco nemal problém to priznať. A pretože ten usmievajúci sa Emil, ktorý nikdy vo svojom živote neurobil múdre rozhodnutie, tu sedel a bez problémov vláčil meno jeho otca bahnom - hnev vystrelil jeho žilami.

Tvár mu horela silnejšie než zvyčajne a vedel, že dospel k plnohodnotnému rozčúleniu, ktoré hraničilo s dočervena rozpáleným hnevom. Ale nedokázal sa zastaviť. "Neopovažuj sa z tvojich úbohých pier vypustiť ďalšie negatívne slovo o mojom otcovi!" kypel Draco. "Bol trikrát taký chlap, ako ty niekedy budeš, Emil." Svojou obranou prekvapil dokonca sám seba.

"Trikrát taký - ako sa opovažuješ! Ja som väčší chlap než kedy tvoj otec bol!"

"Chlap?" Dracov hlas stále silnel. "Ty sa považuješ za chlapa?" A vtedy už kričal. "Absolútne sa klameš, keď sa za neho považuješ! Chlap? Ha! Nikdy vo svojom živote som nevidel horšiu náhražku chlapa!"

Emilova tvár bola skoro karmínová. "Prečo -"

"To čím si ty, je usmrkaný blbec, ktorý sa skrýva za ostatných! Si pijavica a nemáš žiaden problém vysať život zo všetkého, pokiaľ sa to hodí tvojím potrebám." Draco sa zaklonil v kresle. "Ty sa považuješ za muža? Si plný slov a nezmyselných hrozieb, ktoré nikdy nedovŕšiš."

"Ja -"

"Ja som nedohovoril!" dunel Draco.

"Fajn, ja som dopočúval!"

"Prečo?" Jeho hlas nabral zlovestnejší odtieň. "Nedokážeš zvládnuť pravdu? Nedokážeš zvládnuť fakt, že musíš obťažovať ženy, aby si pociťoval nejaký druh ovládania? Nedokážeš zvládnuť predstavu, že im musíš ubližovať, aby si si pripadal ako chlap?" Zaksichtil sa. "Absolútne odporné, to je to, čo si. Ty nie si muž. Možno si myslíš, že si a možno môžeš o tom presvedčiť sám seba, ale nie si a ja sa rád vzdám svojho dedičstva kvôli tomu, aby som sa vyhol stať sa 'mužom' ako si ty."

Jediné zvuky, ktoré bolo po tomto počuť, boli Emilovo rozzúrené funenie a Arcturusov tlmený chichot. Nuž, to bolo predtým, než sa Hesper ležérne rozvalil v kresle.

"Páni, páni, toto začína byť zábava."

"Čuš, Hesper," vyletel Emil.

Niečo zažiarilo za očami jeho strýka. Draco nevedel, čo to bolo, ale prinútilo to Emila strhnúť sa a zamrmlať ospravedlnenie.

Trvalo to pár minút, ale Draco znova nadobudol svoju vyrovnanosť. Zdvihol brko po svojej ľavici a začal sa preberať skrz nejaké právne listiny. "Takže, je tu niekoľko článkov zmluvy, o ktorých si musíme pohovoriť. Po prvé, chcem povedať, že toto nie je len plán, už -"

"Ja nediskutujem o ničom."

Draco skoro rozlomil brko vo dvoje a zazrel na Emila. Zavrčal: "Ty musíš byť do toho naozaj žeravý."

Hesper sa uškrnul.

Emil vo frustrácii a hneve buchol zaťatými päsťami po stole. "A ty musíš byť naozaj idiot, ak si myslíš, že ma dokážeš zastaviť! Nič mi nezabráni dostať to, čo chcem, ani ty, ani nikto! Patrilo by sa, aby si si uvedomil, že mám na mysli obchody."

"To je všetko pekné, ale nemôžeš urobiť nič, čím by si mi ublížil. To by -"

"Fajn, fajn, nie je všetko o tebe, že, malý Dráčik?" konečne prehovoril vyrovnane Hesper.

Ach, do pekla. Toto nebolo to, čo potreboval. Nemal skutočný dôkaz, aby v tejto chvíli umlčal Hespera, takže bol dosť bezmocný, aby zastavil tento rozhovor teraz, keď sa doň zapojil on. Draco vedel, že musí pokračovať a zistiť, kam ich to zavedie, čo bolo niečo, čo nie celkom plánoval. Musel niečo urobiť. Mohol zraziť Emila bez akýchkoľvek problémov, ale Hesper - nie, ten nepôjde k zemi tak ľahko. "Teba nič z tohto nezaujíma, takže -"

"Možno zaujíma, možno nie," usmial sa hrozivo. "Jediné, čo viem je, že táto malá hádka vyzerá sľubne."

"Navrhujem, aby si držal svoje ústa zatvorené," varoval Arcturus.

"Prečo by som mal?" odsekol. "Možno má Emil pravdu. Nemám čo do toho hovoriť?"

Draco sledoval, ako sa po bratovej poznámke Emilova tvár rozjasnila. Mal na svojej strane spojenca. Kurva.

"Vieš, si oveľa viac ako tvoj otec, než som kedy čakal, Draco." Hesper sa usmial a pukol hánkami. "Chodíš ako on, vyzeráš ako on a dokonca zvieraš brko presne tak isto, ako to robil on, keď bol na pokraji zúrivosti." Jeho slová by mali Draca utešiť, ale namiesto toho ho zanechali trochu rozrušeného. "Stavím sa, že existujú stránky tvojej osobnosti, ktoré sú veľmi podobné jeho. Tvoj otec mal bod zlomu. Pre neho to bola tvoja matka. Urobil mnoho, aby sa postaral, že sa jej neublíži, dokonca vtedy, kedy by som sa ja ani neobťažoval. Nuž, to bolo predtým, než si sa narodil." Draco stuhol a odložil brko na stôl. Hesper sa zaklonil v kresle. "Viem, že chceš, aby som sa do tohto neplietol, takže trochu dopraj aj mne."

"A ako to môžem urobiť?" Bol si poriadne istý, že do tohto okamihu skoro stuhol.

"Každý má bod zlomu. Poďme nájsť tvoj, dobre?"

Čarodejník znehybnel a skoro sa preklial za to, že takto zareagoval. Niežeby neočakával, že jeho strýkovia sa vydajú touto cestou. "Nebudem tu sedieť a hrať tvojej malé psychotické hry. Máme obchodné záležitosti, ktorým sa musíme venovať."

"Samozrejme, samozrejme. Viem, že obchody majú prednosť. Napokon, sedávam v tejto rade tak dlho, čo si ty nažive," odpovedal úlisne. Ale to mu nezabránilo pokračovať. "Pred týmto stretnutím sme s Emilom diskutovali o tvojej malej, dozretej čistokrvnej broskynke, ktorú máš vo svojej skupinke. Pansy, však? Je celkom rozkošná, však Emil?"

Dopytovaný čarodejník sa uškrnul. "Rád by som do nej zaboril svoje zuby a prinútil ju zaskučať ako nabodnuté prasa."

Draco sa napäl, nepríjemne, keď spomienka na Pansyino hrozné znásilnenie prebehla jeho mysľou. A rýchlo ten čarodejník prešiel k rozčúleného k nahnevanému. Bol kúsok od zovretia svojho prútika, keď zastal. Chceli ho nachytať, snažili sa zatlačiť na jeho gombíky a prinútiť ho hrať Hesperovu chorú hru. Nuž, on si nezahrá. "Takže, nech si akokoľvek užívam vaše urážlivé taktiky zastrašovania -"

"Urážlivé taktiky zastrašovania?" odfrkol Hesper. "Toto nie je zastrašovanie, ani v najmenšom. Vždy by som mohol stáť pri Emilovi a postarať sa, aby nestálo za to žiť tvoj život, Draco, a ver mi, ja viem ako. Ale som ochotný dať ti šancu, nuž, presvedčiť ma, že tvoj plán je lepší než jeho. Nechcem počuť fakty či čísla, predveď mi svoju moc. Ukáž mi, že dokážeš pod tlakom urobiť správne rozhodnutia. Naozaj si užívam sledovať ťa, ako sa zvíjaš."

"Blafuješ," povedal mu Arcturus. "Nič nevieš."

"Neviem? Hmm. Pansy žije sama, však? A spáva s rozsvietenými svetlami, áno? Pracuje nepravidelne pre nejaký časopis a vždy cestuje sem a tam medzi Madeirou. Premýšľam, prečo v noci kričí..." Zamyslene zmĺkol, ale rýchlo pokračoval. "Jej dom má nepreniknuteľné štíty, cez ktoré som nikdy predtým neprešiel, ale som si istý, že s časom a pomocou sa dokážem cez ne dostať."

Bingo. Dracova tvár zostala nedotknutá, ale jeho srdce uháňalo o závod a krv mu vrela. Nemal byť nahnevaný. Nakoniec našiel niečo, čo by mohol proti Hesperovi použiť. Ale z nejakého dôvodu nedokázal potlačiť svoj hnev. Vonkoncom nie.

Zdalo sa, že Hesper dokázal vycítiť zmenu v jeho nálade a uškrnul sa. "Ako si vediem?"

Nepoctí jeho detektívnu prácu odpoveďou.

"Nuž, pretože si sa rozhodol zostať mlčanlivý, Draco, ja budem pokračovať v rozprávaní. Takže, tvoja matka na druhej strane je asi najzraniteľnejšia zo všetkých -"

Hnev mu zašumel v hlave. Ako keby jeho matka nemala nadostač toho, s čím sa mala v tejto chvíli vyrovnať. "Moju matku z tohto vynechaj," kypel. "S týmto nemá nič spoločného."

Emil sa vložil s hnevom vyvolanou tirádou. "Ona má všetko s týmto spoločné! A má nervy nazývať sa Blacková. Je slabá a bude z nej dobrá kurva -"

Draco Malfoy bol na nohách s vytiahnutým prútikom za menej než sekundu. Hnev prešiel do vášnivej zlosti a on bol úplne v háji. Nič ho nemohlo zastaviť.

"Máš tri sekundy, aby si zavrel svoje skurvené ústa alebo -"

"Poďme sa všetci upokojiť," navrhol Arcturus.

Emil sa pozrel na Hespera, ktorý prikývol. Vediac, že má brata na svojej strane, rozhodol sa byť odvážny. "Alebo inak čo? Začaruješ ma? Prekľaješ ma? Použiješ Neodpustiteľnú? Ty mi nič neurobíš. Nie si schopný zabiť. Všetci to vieme."

Čarodejník kypel. "Nevieš, čoho som schopný, Emil."

"Nemáš na to nervy, Draco. Čeľ tomu. Si slabý, presne ako tvoja matka. Ty nie si len potupa mena Malfoy, ty si potupa tvojho mŕtveho otca."

"Môjho otca, ktorého si nazval sebeckým bastardom? Nemyslím si, že by ti zostal priestor, aby som mohol byť jeho potupou!"

"Bastard alebo nie, Lucius by sa otočil v hrobe, keby vedel, čo robíš a akej špine odovzdávaš moc."

"Pozri, ak máš problém, fajn. Je mi to kurva ukradnuté. Tam sú dvere," vystrelil rukou. "Môžeš sa kedykoľvek odprevadiť sám, ale urážať moju matku, mojich priateľov a môjho otca ma ani náhodou neprinúti zmeniť môj názor v tvoj prospech, Emil. Ani snažiť sa ma prinútiť hrať tvoje hlúpe malé hry nespôsobí nič, Hesper."

Obaja sa uškrnuli.

"Ja vlastním túto spoločnosť, ja vlastním jej zamestnancov a ja vlastním všetko!" zúril vášnivo Draco. "A ak to chcem dať Arcturusovi, potom je to moje rozhodnutie!" pokračoval. "Môj otec zanechal kontrolu mne, nie tebe, Emil a ja sa nedám donútiť niekým, koho skoro zaradili do Bifľomoru!"

To vyslalo Emila cez okraj. A s výkrikom zúrivosti siahol po prútiku, zase, ale jeho pokus sa zastavil, keď si uvedomil, že v jeho tvári je hlohový prútik.

"To by som skutočne zvážil, kebyže som tebou," Dracove oči zúrivo zažiarili. "Nechaj moju matku na pokoji."

"Ty -" Emilov hlas sa triasol; oči sa mu prekrížili, keď sa snažil sústrediť na špičku prútika.

"Emil. Dosť," prikázal Hesper lusknutím prstov.

Ako čakal, ten muž sa stiahol na bratov príkaz. Dojímavé.

Draco pomaly spustil prútik k boku a otočil sa, aby získal nejaké pergameny od Arcturusa, ktorý mal roztvorené oči. Bol od nich skoro plne odvrátený, keď začul: "To je sranda. Jeho malá humusácka kamoška bola vyrovnaná dokonca pod väčším tlakom, nemyslíš, Emil?"

Najmladší muž v miestnosti značne stuhol.

"Určite. Dlhujeme jej lekciu slušného správania, že?"

"Áno, dlhujeme." Jeho oči sa prižmúrili.

Draco hlas bol hlboký a dožadujúci sa. "Vypadnite."

"Prepáč nám?"

Otočil sa k nim tvárou. "Počuli ste ma, vypadnite. Nebudem tolerovať vaše vyhrážky mojim priateľom a rodine."

"Draco, ten plán -"

Zúrivo Arcturusa prerušil. "Srať na ten plán! Je mi to jedno! Chcem, aby všetci vypadli!" Šedé oči sa spojili s jeho sediacimi strýkami. "Aby som to spočítal, všetko prechádza k Arturusovi a on bude rozhodovať o každej stránke spoločností, vrátane toho, kto bude sedieť v tejto rade. Je pravdepodobná šanca, že to nebude ani jeden z vás, takže sa považujte za vykopnutých z rady. K tomu vám domáci škriatkovia zabalili veci a pripravili vám ich. Vezmite si svoje sračky a vypadnite."

Hesper sa uvoľnene zdvihol na nohy. "Fajn."

Emil sa uškrnul. "Áno. To je v poriadku. Aj tak máme v pláne lepšie veci. Okrem iného mám schôdzku s jednou malou humusáčkou, ktorá je niekde vo vnútri týchto stien. Dúfam, že je sama, pretože mám v úmysle plne poučiť tú malú žabku o nadradenosti. Zaručujem, že nebude mať toľko šťastia, ako mala naposledy."

Draca trhlo a než mohol potlačiť svoju reakciu, prekĺzlo mu: "Naposledy?"

Vzduch praskal surovou mágiou.

Emil sa pozrel na Hespera, ktorý prikývol, než odvážne povedal. "Ach, tá malá čarodejnica ti nepovedala? Ach, áno, mali sme na chodbe malú zrážku. Boli by sme z nej spravili pekný humusácky obložený sendvič, ale odišla. Miloval by som roztrhať tú humusáčku zvnútra -"

Červené iskry vystrelili z konca Dracovho prútika len sekundy predtým, než vypuklo peklo.

Hodiny zazvonili na znak konca ďalšej hodiny.