Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola štrnásť: Tragická irónia v tom najlepšom

Časť 1: Dôvera je obojsmerná cesta

Finite Incantatem.

Steny sa triasli. Vysoké stropy Malfoy Manor sa asi každú chvíľu mali zrútiť...

Pri Merlinovi, Hermiona si len priala, aby také šťastie mala.

Dobre, takže steny sa netriasli. Stropy Manoru sa na ňu nechystali zrútiť a neukončia tú hrôzu, ktorá zvierala jej vynervované zmysly, jej skoro neexistujúce dýchanie a jej myseľ uháňajúcu o závod. Nie, to by bolo príliš jednoduché. To by bolo príliš bezbolestné.

Nič v tomto okamihu nebolo jednoduché a bezbolestné.

Finite Incantatem.

Každý sval v jej tele pulzoval; bola to ostrá bolesť, ktorú by žiadne liečivé kúzlo nemohlo zmierniť. Zase bola v situácii, keď potrebovala zachrániť. A rýchlo.

Primitívna vojnová partizánska taktika Luciusa Malfoya efektívne fungovala.

Premohol ju rýchlo a bez dlhých rečí; úder do zátylku jej hlavy prišiel okamžite a bez zľutovania. Ležala na zemi a zvíjala sa v bolesti skôr, než steny mohli pohltiť zvuky toho osamoteného zvonenia hodín starého otca.

A čo bolo horšie, len čo chcela, aby sa jej telo pretočilo, nemohla sa pohnúť. Ako keby bola prilepená k podlahe s trvalým lepiacim kúzlom a potom priviazaná neviditeľnými povrazmi. Napadlo ju kopať, bojovať a udierať. Ale žiadna z možností neprichádzala do úvahy jednoducho preto, lebo zakaždým, keď sa Hermiona pokúsila, mala pocit, že sa jej pokožka a svaly veľmi bolestivým spôsobom odtrhávajú od kostí. Jednoducho vedela, že akýkoľvek prudký pohyb z jej strany skončí stratou kúskov jej pokožky, ale aj tak sa znova pokúsila oddeliť ľavú ruku.

Hermiona skoro plakala. Bolelo to ako čert! Bolo to, ako keby niekto pomaly sťahoval nepoddajný pás lepiacej pásky z jej ruky a k ničomu to nebolo. Bolo to mučenie, čisté mučenie, ale nebude plakať jednoducho preto, že tá páliaca bolesť, ktorá vyžarovala z jej tela ju omráčila a do nemoty vydesila.

Bola to kliatba, to vedela, ale bola bezbranná. Prútik mala v tejto chvíli zastrčený v koženom puzdre vo svojich šatách.

Všetky pokusy o bezprútikovú mágiu skrachovali; už sa pokúsila. Pekných párkrát.

Finite Incantatem.

Zistila, že bolo skoro nemožné sústrediť sa, keď bola tou na zemi a načúvala chichotajúcemu sa mužovi. Neverbálna mágia bez prútika bola, podľa všetkého, vylúčená.

Finite Incantatem.

"Cítime tvoju špinavú krv prúdiť v tvojich žilách," hrozivo nad ňou zašeptal Lucius.

V tej chvíli konečne dokázala priradiť nejakú tvár tomu hrôzostrašnému hlasu a srdce jej skoro skolabovalo strachom.

Tento muž nebol ten istý Lucius Malfoy z tej noci na Oddelení záhad alebo ten muž z finálnej bitky. Vyzeral ako narkoman, ktorý bol roky ponechaný sám na seba.

Lucius Malfoy bol kompletne vychudnutý a pod jeho gumovitou pokožkou boli viditeľné kosti. Šedé oči mal skoro rovnaké ako Malfoy, ale boli prázdne, pomätené a mali červený okraj. Jeho pokožka nebola len bledá; bola taká biela ako panenský sneh a dokonca v matnom svetle chodby bola viditeľná každá žilka. Máločo zostalo z jeho kedysi dlhých a nádherných platinových blond vlasov, až na veľké chumáče, čo boli obklopené začervenanými lysinami, ktoré vyzerali, ako keby boli vlasy z pokožky surovo vytrhnuté.

Chradnúci Lucius Malfoy nemal na sebe nič, okrem bielych spodkov a bielej, bavlnenej košele na gombíky, ktoré visela na jeho vyziabnutých ramenách.

Pripomínal jej jedného z tých duševne chorých pacientov, ktorý videla v televízii, len horšie.

Oveľa horšie.

Bol absolútne desivý.

Hermiona chcela plakať, ale tie slzy jednoducho nevyšli.

Lucius Malfoy krúžil okolo jej nehybného tela, pomaly, ako keby bola jeho korisť a on sa snažil rozhodnúť len o tom, čo s ňou chce urobiť, keď dohoduje na jej mäse.

"Myslím, že si s tebou dáme načas." Lucius sa uškrnul s pomäteným zábleskom v očiach.

Skôr než mala čas premýšľať o existencii iného človeka, o ktorom hovoril, klesol na kolená a náhle sa nad ňou rozkročil.

Jeho tvár sa vznášala blízko pri jej.

Hermiona rýchlo zatvorila oči a zadržala dych. Bolo ho cítiť po drahom mydle a pote, ale na tom pachu bolo niečo, čo bolo vyložene zhnité. Dotkol sa pramienku vlasov, čo jej padal do tváre a zaksichtil sa, ako keby sa mu hnusilo len dotknúť sa jej vlasov.

A v tom okamihu vytasil dýku, vďaka čomu prestala dýchať.

Prešiel tupou stranou po jej líci a sadisticky sa spýtal: "Zažila si niekedy tú eufóriu, ktorá sa tvojho tela zmocní, keď niekoho zabiješ?"

Neposkytla žiadnu odpoveď.

Luciusove oceľové oči sa prižmúrili nad jej nemou drzosťou a pritlačil tupú stranu dýky do toho jemného mäsa na jej krku. "Odpovedz mi, ty špinavá humusáčka."

Vystrašené slzy zaplavili jej oči. "Nemô-" Vyľakane sa pridusila na vlastných slovách. "Nemôžem povedať, že som zažila... pustíte ma?" Jej hlas vyšiel von jemnejšie než zamýšľala. Chcela jačať, kričať a dožadovať sa, aby ju pustil; prekypovala surovou odvahou, ale nedokázala nájsť slová, aby ju predviedla. Predovšetkým bola rozumným človekom a rozumní ľudia nepožadujú nič od niekoho, ktorá ovláda nôž.

Hermiona nevedela, čoho je schopný. A nechcela to zistiť.

Len chcela ísť domov.

Nervy jej šli prasknúť a pulz jej neuveriteľne uháňal.

Lucius Malfoy sa zvrátene, šialene zasmial. "Nie až kým s tebou víglovia neskončia, ty špinavá malá humusáčka."

Víglovia? Čo do pekla? Nikdy predtým o vígloch nepočula.

Statočne tam ležala s pokojným výrazom na tvári.

Pokojne.

Zasmiala by sa, keby sa jej nechcelo zvracať po všetkých tých drahých koberčekoch. Hermiona ani zďaleka nebola pokojná. Bola skôr ako krehká stena, ktorá sa mohla rozpadnúť k zemi jediným výdychom; jediné, čo mohla robiť, bolo stále čakať... čakať, kým Lucius vydýchne.

"Nie až kým im neobetujem tvoj život a dušu."

Na to Hermionina hladina hrôzy vrazila do skleneného stropu.

"Nie až kým nezničím tvojho ducha."

Musela sa odtiaľ dostať.

Finite Incantatem.

Hermiona sa znova pokúsila pohnúť.

Z oslepujúcej bolesti, ktorá vystrelila jej rukou, zaskučala; bolo to viac, než dokázala vydržať.

"Víglovia," vrčal, keď hladil jej líce zľahka dýkou, "mi hovoria, že všetko ovládaš, keď niekoho pripravuješ o dušu."

Hermiona najlepšie, ako mohla, odťahovala krk preč od chladného ostria, sotva dýchala. Kvapôčky potu stekali po jej tvári a ona si uvedomila, že sa potí skoro ako Lucius. Ich oči sa stretli a zmocnila sa jej nevysvetliteľná emócia. Z nejakého dôvodu to Hermionu k nemu priťahovalo. Ako keby nejaká zvieracia sila manipulovala s jej telom, zízala... skoro ako jeleň v svetlometoch. Hľadieť do jeho očí bolo ako hľadieť do krivého zrkadla na trhu; tá prázdnota v Luciusových šedých očiach bol znepokojujúca a zanechávala mrazivý chlad v jej hrudi.

Jeho krutý hlas ju prebral z myšlienok. "Všetko ovládaš. Ako silno alebo slabo dýchajú. Ako sa pohybujú. Ako rýchlo zomrú."

Lucius na ňu civel.

"Ty rozhoduješ, či chceš, aby trpeli alebo odišli bezbolestne. Je to nádherné... ako túžim cítiť tú moc. Ako túžim počuť tie výkriky."

Prerezal jej pokožku a Hermiona zasyčala bolesťou, zatvorila tuho oči, pretože jej slza unikla po líci. Nedá mu to potešenie prinútiť ju kričať.

Nie, nebude kričať.

"Túžim cítiť ten presný okamih, keď niekto opúšťa svoje telo..." Zdvihol dýku znova k svojmu nosu a potiahol nosom pach krvi na ostrí. Zaksichtil sa, ako keby to bola tá najodpornejšia vec, čo kedy cítil.

Hermionine pery sa triasli.

"... všetko, čo bolo teplé, bude zrazu studené," povedal spevavým hlasom, keď bodol tú dýku do pokožky tesne vedľa jej ucha, šialene sa pritom chichotal.

Bolesť, ktorú cítila, keď ťahal tú dýku od jej ucha ku kútiku jej úst, bola neuveriteľná.

Pokoj vyletel komínom, keď si uvedomila, že áno, toto sa naozaj dialo jej. Naozaj sa jej chystal ublížiť a nebolo nič, čo by mohla urobiť, aby sa zachránila. Prežila všetko, čo jej život postavil do cesty, len aby ju zbavil života chichotajúci sa maniak. Hermiona cítila krv tiecť do jej ucha. Chystal sa rozkrájať jej tvár, ako keď sochár reže mramor a Hermiona kričala, až kým už viacej nemala vzduch v pľúcach, tie slzy tiekli plným prúdom, a začula samu seba prosiť o život skomoleným a vydeseným hlasom.

Lucius sa len silnejšie zachichotal a priložil dýku na to isté líce.

"Evanesco dýka."

Tlak na jej líci okamžite zmizol a Hermiona vzlykala naplno a úľavou.

Čas hrátok skončil a Luciusa Malfoya to nepotešilo.

Všimla si, ako trhol hlavou dohora, pripravený explodovať v zúrivosti, ale potom sa stalo niečo, čo nečakala. Na jeho bledej tvári sa roztiahol vševediaci úsmev.

Skrz slzy Hermiona začula kroky a Lucius sa zachichotal silnejšie, tlieskal rukami ako nedočkavý školáčik, ktorý má dostať nejaký darček.

"Ah," Lucius znel vzrušene, "prichádzaš na šou, Draco... poďme z nej preliať viacej krvi a uvidíme, aká je špinavá. Obetujeme ju víglom. Urobí ich šťastnými. Všetkých nás zachráni."

Malfoy.

Namiesto toho, aby bola znepokojená, zistila, že sa jej uľavilo, k jej nesmiernemu šoku.

Po rokoch, čo ju trápil, bolo všetko iné. Jeden z nich hodil olivovú ratolesť, ale nevedela, kto to urobil prvý. Medzi nimi existovala úroveň pochopenia a mieru; bol ťažkopádny, ale zistila, že sa cíti akosi pokojne v jeho prítomnosti.

Hovoriť s ním bolo ľahšie, než kedy očakávala a načúvať mu bolo dokonca ešte ľahšie.

Posledných pár mesiacov sa postaralo o nárast jej dôvery v neho; ona si to uvedomila len v tejto chvíli. Jednoducho vedela, že tam nebol, aby jej ublížil. Jednoducho vedela, že to ukončí. Jednoducho vedela, že ju ochráni. Jednoducho vedela, že čoskoro to všetko skončí.

Predtým ju nesklamal.

Hermiona zatvorila oči, modliac sa, aby prestala vzlykať.

Jednoducho vedela... jednoducho vedela.

"Rozrežeme ju..."

"Stupefy."

Luciusove vyziabnuté telo pristálo vedľa nej v hromade oblečenia.

Hnedé oči sa rozleteli, keď zacítila studený tlak na tvári a stretli sa so skoro úzkostlivými šedými. Držal mokrý uterák na jej rane, aby zvládol to krvácanie. Malfoy nepovedal ani slova, ale bolo toľko vecí, ktoré mu chcela v tejto chvíli povedať ona. Bola rozpoltená medzi tým objať ho a vzlykať.

Hermiona si vybrala to posledné.

Vzlyky lomcovali jej trasúcim sa telom, keď stratila všetok pokoj, ku ktorému sa tak zúfalo upierala. Nemohla dýchať, nemohla mu poriadne poďakovať, nemohla hovoriť, nemohla ho dokonca cez slzy vidieť, a nemohla ho dokonca ani počuť.

Nepočula to kúzlo, ale zrazu tie neviditeľná putá povolili a to neviditeľné superlepidlo, ktoré ju držalo na zemi, zmizlo. Nevedela, čo bolelo horšie, byť lapená na zemi alebo byť oslobodená. Každý sval v tele bol stuhnutý a hrozitánsky bolel. Myseľ mala zahmlenú a zmätenú, keď sa pokúšala, bez valného úspechu, spracovať to, čo sa práve stalo. Ale nedokázala sa sústrediť; jej srdce stále bilo o závod, ústa mala neuveriteľne vyschnuté, ale stále sa potila.

Bolo po všetkom.

Malfoy jej pomohol posadiť sa, ale ten čin samotný spôsobil, že bolesť ničila každučký sval v pohybe. "Ne-nemôžem."

"Onyx!" zavolal nevrlo.

Zjavil sa malý domáci škriatok. "Áno, pane?"

"Prosím, zober otca späť do jeho izby," nariadil autoritatívnym hlasom. "Požiadaj matku, aby dnes v noci nastavila silnejšie štíty, pretože, nejako, sa mu podarilo dostať cez tie posledné. Dozri na to, že znova neunikne zo svojej spálne. A tiež priprav izbu pre slečnu Grang-"

Hermiona vehementne pokrútila hlavou, ignorujúc bolesť, ktorá sa hnala po jej chrbtici. "Nemôžem tu zostať. Nezostanem tu." Jej oči skočili k prekvapenému mužovi. "Nie keď je tu on. Chcem ísť len domov. Len ma zober domov."

Nastal tichý okamih pochopenia skôr, než Malfoy prehovoril: "Len ho zober späť."

"Áno, pane." A s prasknutím bol ten škriatok a omráčený Lucius preč.

Malfoy jej zahojil ranu najlepšie, ako vedel. Bola oveľa hlbšia, než si myslela a jediné, čo sa mu podarilo, bolo zastaviť to krvácanie. Nezáležalo na tom. Viac než čokoľvek iné mu bola vďačná; viac než slová mohli vyjadriť alebo niekedy vyjadria.

Kto by si bol pred šiestimi rokmi pomyslel, že bude za Malfoya vďačná v nejakom ohľade?

Hermiona určite nie.

"Ublížil ti niekde inde?" spýtal sa Malfoy, stále kľačal vedľa nej.

Niečo v jeho hlase nesedelo. Znel skoro, ako keby bol rovnako vystrašený ako ona.

Začula ho presunúť váhu z jedného kolena na druhé.

"Nie," pokrútila hlavou, keď zízala na zložité vzory na koberčeku. "Okrem tej rany sa ma ani nedotkol."

"Máš šťastie."

Hermiona nevedela, čo tým myslel.

"Prečo-?"

"Dokážeš kráčať?"

Zmätená odpovedala: "My-myslím, že áno."

Pomaly sa dostala zo zeme a hoci ju svaly boleli po takom dlhom stuhnutí, urobila pár krokov. Bez ďalšieho slova Malfoy ovinul prsty okolo jej nadlaktia a viedol ju dole schodmi do veľkej sály.

Oprela sa o neho riadne kvôli podpore a on niesol jej váhu rovnako ako svoju vlastnú.

Ďalšie, čo vedela, bolo, že sedela v bublinkovom kúpeli, ktorý si pre seba napustila. Oblečenie odhodené, sedela tam a premýšľala o tom, čo sa stalo na Manore. Nerozumela a nevedela, či jej káva s Malfoyom pomôže porozumieť lepšie. Dohodli sa, že pôjdu do svojich vlastných domov, osprchujú sa a prezlečú sa skôr, než príde do jej domu na kávu. Pri odchode prenášadlom do Paríža za pár hodín nemalo žiaden zmysel snažiť sa zaspať.

Niežeby mohla.

Potom, čo sa prezliekla do pohodlných šiat a uistila sa, že má do Paríža všetko zbalené, šla dole a napustila kanvicu horúcej vody.

Uvoľnene oblečený Draco Malfoy vykročil z ohniska len, čo vytiahla dve šálky zo skrinky.

Privítali sa navzájom slabým prikývnutím, ale bez slov. Hermiona pripravila ich pitie a pripojila sa k nemu na gauči v obývačke, kde spočiatku sedeli v spola pohodlnom mlčaní.

"Čo tvoje líce? Vidím, že sa ti podarilo zahojiť ho trochu viac."

Pokrčila plecami, neschopná odpovedať slovne na jeho otázku.

Mala toho veľa na mysli a jej rana na tvári sa radila veľmi nízko na stupnici dôležitosti. Pravda, stále to bolelo, veľmi, ale podarilo sa jej to vyliečiť to tak, že vyzerala ako zapálený šrám. Najdôležitejšia otázka v jej mysli nemala nič spoločné s jej tvárou, s jeho záchranou či čímkoľvek; bola celkom jednoduchá. "Prečo ma tvoj otec napadol?"

Malfoy sa okamžite napol, odpil si z kávy, a položil tú šálku na konferenčný stolík.

Po prvý raz sa tváril znepokojene. Bolo zrejmé, že nechce o tom hovoriť. Bolo zrejmé, že chce zmeniť tému. Svojím najlepším aristokratickým hlasom povedal: "Nechc-"

Odložila svoju šálku vedľa jeho a pozrela sa na toho blonďavého muža. Jej hlas bol chladný a kontrolovaný, keď mu vravela: "Pri tom všetkom, čo som ti povedala o mojom živote a pri tom, ako veľmi ti dôverujem, nemyslím si, že je fér, že ty neveríš mne."

"Dôverovať mi si sa rozhodla ty sama-"

Hnedé oči sa prižmúrili. "Pretože ti verím, že mi to nevrhneš späť do tváre!"

"Prečo by som mal ja-"

"Pretože vieš, že ja to nevrhnem späť do tvojej!"

Malfoy vstal z miesta a zapálil oheň svojím prútikom. Ani jeden z nich dlhý čas neprehovoril, kým načúvali praskaniu dreva. Obaja sledovali, keď ten dym stúpal z plameňov. Po niekoľkých minútach mlčania sa Malfoy začal prechádzať po tom úbohom malom modrom koberčeku a ona sledovala jeho tvár, ako sa skrútila do niečoho, nad čím sa jej oči rozšírili.

Poznala ten výraz, ktorý mal; bol to výraz, ktorý mávala ona vo svojom živote veľakrát.

Bol to výraz človeka, ktorý mal starosti.

Bol to výraz človeka, ktorý čelil svojim vlastným búrkam.

Bol to výraz človeka, ktorý bol práve trochu uťahaný.

A práve vtedy si uvedomila, že bolo veľa hĺbok v záhade, ktorou bol Draco Malfoy.

So silným povzdychom Malfoy začal. "Môj otec nie je... sám sebou."

Nie je sám sebou? Rozhorčene si pomyslela Hermiona a nahlas povedala: "Je to prekliaty šialenec!"

Jeho suchý a posmešný hlas zazvonil. "Desať bodov pre teba, Grangerová, za tvoje znamenité pozorovacie schopnosti, skutočne brilantné," prevrátil oči a mäkko pokračoval. "Chcela si, aby som rozprával, tak ma to nechaj vysvetliť."

Pomaly prikývla, červenajúc sa.

"Napriek zmene jeho lojálnosti pred záhubou Temného pána, môjho otca odsúdili do Azbakanu na dva roky za jeho zločiny; mňa s matkou ušetrili, z dôvodov, ktoré by si mala poznať." Hľadel do sálajúceho ohňa krátku chvíľu, než pokračoval. "Spomínam si, ako bol otec znepokojený skôr, než nastúpil na trest. Pochop, ministerstvo dovolilo dementorom vrátiť sa ku stráženiu väzňov v Azbakane."

Hermiona si spomenula, že čítala o tomto konkrétnom rozhodnutí v Prorokovi. Bol to hrozný nápad. Bolo zrejmé, že dementori neboli oddaní ministerstvu, dokonca ani po finálnej bitke.

"Tí dementori ho spoznali ako zradcu ich veci a ich padnutého pána. Otec prosil ministerstvo, aby mu dovolili odsedieť si jeho trest v inom väzení, nejakom v Štátoch, ale odmietli. Nastúpil hneď po tom, čo zabili rodičov Blaisa a Pansy a dementorom stačil jeden týždeň na to, aby zaplatil za to, že v poslednej minúte zmenil svoju oddanosť Temnému pánovi. Rýchlo z neho vysali všetky šťastné myšlienky, nezanechali nič okrem jeho najhorších spomienok a najdesivejších nočných morí."

Už všetko pochopila.

Vo svojej mysli počula Lupinove slová o dementoroch a ako sa živili každou šťastnou myšlienkou a spomienkou a že zanechávali len tie zlé. Chápala, aké hrozné veci sa udejú s mysľou čarodejníkov a čarodejníc, keď sa ich šťastné spomienky vysajú príliš rýchlo. Bolo to to najhoršie mučenie, ktoré mohol niekto zažiť a vravelo sa, že malo hrozné následky na ich magické schopnosti.

Malfoyov hlas bol vzdialený a tvrdý, keď prehovoril: "Tí dementori ho mučili skoro neprestajne dva roky."

"Skúsili ste-"

Malfoy po nej strelil naštvaným pohľadom. "Hneď na druhý deň sme vedeli, že sa musí odtiaľ dostať. Aurori, ktorí v Azbakane všetko kontrolovali, povedali, že mohli počuť jeho výkriky skrz rozbúrený oceán. Práve som začal svoju prácu ako žalobca a v tom čase som nebol vo užšom kruhu ministerstva. Skúsil som všetko, aby ho presťahovali, ale mal som zviazané ruky. Nebol som v postavení, aby som niekoho podplatil, nikto sa nestaral o meno Malfoy, a polovica ministerstva ma chcela mať vo väzení spolu s mojím otcom. Nebolo nič, čo som mohol urobiť. A matka skúsila všetko možné, aby ho presunuli, ale nemala úspech."

Hermiona sa načiahla po svojej šálke, uprene načúvala.

"Kým ho prepustili, bol otec úplne šialený. Bol špinavý, bledý, a vychudnutý; blízko k tomu, ako vyzeral dnes večer, ale o trochu horšie. Mal magické schopnosti primitívneho decka. Okrem zamykania ľudí k zemi a prerušenia svetiel, nedokázal vykonávať jednoduché kúzla alebo zložitú mágiu. A okrem toho stále hovoril o stvoreniach, ktoré volal-"

"Víglovia?" navrhla so zachvením.

Malfoy vážne prikývol a stretol sa s jej trochu rozrušeným pohľadom. "Povedal ti o nich?"

Chladne povedala: "Povedal, že mu rozprávajú o tom, v akých euforických výškach je človek, keď sa snaží niekoho zavraždiť."

Tón jeho hlasu sa zhodoval s jej. "To znie povedome."

Mlčanie sa stretlo s týmito slovami a on hľadel do ohňa, zdanlivo stratený v myšlienkach. Nerozumela, čím prechádzal, a uvažovala, koľkokrát počul tie slová od svojho otca."

"Možno ministerstvo by mohlo pomôcť-"

Šedé oči stmavli a jeho tvár sa skrútila do úškrnu. "Vážne si myslíš, že ministerstvu nie je srdečne ukradnutý nejaký Lucius Malfoy? Je to usvedčený smrťožrút. Asi len povedia, že sa spravodlivosti učinilo zadosť a budú pokračovať vo svojich životoch."

Hermiona sa zarazila.

Jeho postreh bol veľmi oprávnený.

"Vieš," začal Malfoy, "bol som dokonca dosť zúfalý na to, aby som šiel za Potterom po pomoc asi tri mesiace potom, čo začal svoj trest, ale Potter dostal naliehavé prenášadlo mimo Británie. Nikto nevedel, kde je."

Napla sa a nechcela nič iné, len zmeniť tému. "Prečo nie je u Sv. Munga?"

"Bol u Sv. Munga odvtedy, čo sa ma pokúsil zaškrtiť-"

Z nejaké dôvodu jej dalo zabrať stráviť jeho slová. Malfoy? Napadnutý svojím otcom? Škrtený? Skoro zabitý? S každým novým detailom sa všetko stávalo strašnejším a strašnejším.

Hermiona zažmurkala a rýchlo sa spýtala: "On-on sa ťa pokúsil zaškrtiť? Aby ťa zabil?"

"Áno, a skoro sa mu to podarilo," odsekol Malfoy, kým zízal do ohňa.

Slová útechy nemohli vyjsť, ale naozaj sa vcítila do jeho situácie. "Ne-nevedela som-"

Dotkol sa krku otvorenou dlaňou a prehovoril s trochou emócii. "Kúzla krásy sú dôvodom, že som to dokázal udržať v tajnosti. Konečne minulý týždeň tie modriny zmizli."

"Prečo je vôbec na Manore? Je nebezpečný!"

"Matka ho chcela mať doma na Vianoce." Malfoy prehovoril, ako keby vysvetľoval pravidlá hry, z ktorej sa obzvlášť rád netešil, ľahkomyseľne pohadzoval rukou. "Povedali, že už viacej nie je hrozba a môže sa vrátiť domov na krátky čas, ale podľa všetkého sa mýlili."

Hermiona sa snažila necítiť ľútosť k Malfoyvmu otcovi, naozaj snažila, ale nemohla si pomôcť.

Jediné, čo videla, boli jeho prázdne oči zírajúce na ňu a súcitila s každým zainteresovaným. "Ach, to všetko je hrozné."

Nemala rada Malfoyovho otca, ale necítila k nemu nenávisť. Jednu chvíľu sa ho skoro bála, ale to, aby dementori vysali z niekoho všetky šťastné spomienky, nepriala nikomu, dokonca ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Ona počas ťažkých časov visela na svojich šťastných spomienkach a nevedela, čo by bez nich robila.

Úprimne, asi by bez nich bola rovnako šialená ako Malfoyov otec.

Samozrejme, necítila k nim žiadnu zlosť za to, že pred ňou tajili Luciusov stav a mali pred ňou tajomstvá. Chápala, že urobili to, čo urobiť museli. Ona by urobila to isté. A čo viac, Hermiona nepredpokladala, že porozumie skutočnej dynamike vzťahu syna a otca Malfoyových, ale vedela, že to pre neho muselo byť ťažké vidieť jeho otca upadnúť do takého strašného stavu.

Uvedomovala si, že to bolo pre neho ťažké len vďaka tomu, že načúvala jeho hlasu. Hermiona už vedela, aké ťažké to muselo byť pre Narcissu, ale Draco Malfoy prakticky uctieval svojho otca, keď dospieval. Každý človek na Rokforte vedel, že sa usiloval byť presne ako on, keď vyrastal. Podľa všetkého sa cestou tá túžba rozplynula.

Stratil svojho otca a svoj život, ako ho poznal, presne ako ona stratila svojho syna a svojich rodičov.

Ani k nemu nebol život láskavý.

Hermiona chápala dôsledkom choroby jeho otca na jeho život ako čistokrvného princa. V dvadsiatich troch rokoch obetoval Draco Malfoy zvyšok svojho mladých liet, tým že ho strčili do postavenia moci v jeho rodine. Musel chodiť, hovoriť a správať sa určitým spôsobom; musel reprezentovať a vylepšiť rodinné meno vo všetkom, čo robil. Chápala, že bolo hrozne dôležité, aby sa on (a hocikto, s kým sa stýkal) vyhol akýmkoľvek chybám v spoločnosti.

To nebolo postavenie, ktoré chcel nejaký dvadsaťtri ročný, ale on to prijal s malým sťažovaním, pokiaľ mohla povedať.

Ak bol Malfoy naštvaný kvôli stavu jeho otca, nedal to najavo. "Tak to je, ale život pokračuje a my sa s tým vyrovnávame najlepšie ako dokážeme. Sme napokon Malfoyovci."

Znova sa začal prechádzať a mohla povedať, že mu bolo mimoriadne nepríjemné baviť sa s ňou o jeho otcovi.

"Možno mu môžu pomôcť u Sv. Munga, možno sa úplne uzdraví." To bola aspoň nádejná myšlienka.

Odfrkol si a odpovedal dosť trpko. "O tom pochybujem. Vravia, že už to zašlo príliš ďaleko, aby sa plne uzdravil, ale to nezabráni mojej matke dúfať." Zastal a dodal: "Keď niekto vynájde elixír, ktorý niekomu vracia jeho šťastné spomienky a ich duševné zdravie, daj mi vedieť."

Hermiona sa zamračila. "Ako to, že nikto nevie o jeho stave?"

Malfoy chladne odsekol, keď prestal kráčať, aby sa na ňu zvrchu pozrel. "Páni, páni, Grangerová, dnes v noci si plná otázok, ale našťastie pre teba som v ochotnej nálade. Nikto to nevie, pretože sme zaplatili množstvo galeónov a využili vinu ministerstva, aby sme sa uistili, že to tak zostane... Som si istý, že o tom ty vieš všetko, správne?"

Samozrejme, že on to otočí voči nej.

Vedela, že hovorí o tom, ako tajila správy o smrti jej rodičov pred novinármi.

"Viem," prikývla.

Malfoy sa dosť náhle otočil a jej oči sa stretli s jeho. "Myslím, že je len fér, keď som ti ja povedal o svojom otcovi, aby som mi ty povedala o svojich rodičoch."

Bolo jej jasné, že to je jeho spôsob, ako povedať, že sa už viacej nechce rozprávať o svojom otcovi.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a pripravila pery k rozprávaniu, sama prekvapená, ako pokojne sa cítila, keď sa o jej rodičoch bavila zo všetkých ľudí práve s ním. Ale Hermione došlo, že ak jej on veril dosť na to, aby jej odpovedal na jej otázky, mohla mu ona veriť dosť na to, aby odpovedala na jeho.

Okrem toho načúvať mu, ako rozpráva o svojom otcovi, spravilo Draca Malfoya skutočnejším... viac ľudskejším v jej očiach. Naproti všeobecnej viere nevyšiel z vojny nezranený. Luciusov stav len dokazoval, že pre Malfoyovcov to boli a sú temné časy. Nebola sama vo svojom utrpení a to bolo čudne utešujúce. Zistila, že uvažuje, ako sa tak dobre držali pokope, ale rýchlo si uvedomila, že matka a syn mali jeden druhého, aby sa o seba opreli v temných časoch.

"Po Dumbledorovej... smrti," začala Hermiona pomaly, všimla si, že sa Malfoy trochu strhol len pri spomenutí mena ich bývalého riaditeľa, "som pozmenila pamäť mojich rodičov, tak aby na mňa zabudli a poslala som ich do Austrálii kvôli ich bezpečiu, ale keď sa obzriem späť, vyzerá to, že mali predurčené zomrieť." Jej hlas znel dosť tajomne a odpila si z vody, kým zadržiavala slzy.

Malfoy sa posadil vedľa nej. "Čo sa stalo?"

"Keď som zachránila Pansy, rozhodla sa, že mi chce pomôcť nájsť mojich rodičov. Tak sme spoločne prehľadali celú Brisbane kvôli nejakej stope a potom, deviateho septembra, sme našli ich dom a ja som ich našla. Ale nezaklopala som na dvere. Celý týždeň predtým, než sme ich našli, mi bolo zle, a tú noc mi bolo mimoriadne hrozne. Tak som sa rozhodla počkať až do druhého dňa, kým sa k nim priblížim, nielen preto, že mi bolo zle, ale aj preto, že som tiež bola vystrašená. Myslím tým, že som na nich použila pamäťové kúzlo, bez ich dovolenia. Nielen že je to nelegálne, ale mohlo to zničiť môj vzťah s nimi. Takže sme sa vrátili do hotela, šli sme spať a keď som sa zobudila na druhý deň a zapla správy - na obrazovke boli ich tváre."

Zastala a zatvorila oči, prehrávala si tie správy, ktoré stále držala v pamäti.

"Nenapadlo ma dať im na dom ochrany. Vôbec som na to nemyslela. Všetkému by sa predišlo správnymi štítmi-" jej hlas sa zlomil.

Jeho hlas bol stále vzdialený, ale oveľa jemnejší, keď sa spýtal: "Čo sa stalo?"

Chvejúca sa Hermiona mu začala hovoriť, čo si pamätala. "Dvaja mladiství zlodeji prenikli do ich domu uprostred noci po tom, čo si mylne mysleli, že nikto nie je doma."

Malfoy sa nepohodlne zamrvil na mieste vedľa nej a z toho prostého činu sa jej oči naplnili slzami.

"Až oveľa neskôr som zistila podrobnosti, ale podľa všetkého môj otec začul hluk a zišiel dole. Videl ich, ako sa snažia ukradnúť televízor, na spodku schodov zdvihol pálku a začal jačať ´vypadnite z môjho domu!´ Nuž, tá pálka trafila jedného z nich do tváre a on odpadol, a to decko, ktoré chytili, povedalo, že spanikáril a strelil môjmu otcovi do hrude. A keď moja matka bežala dole schodmi, povedal, že sa raz na neho pozrela a pokúsila sa vybehnúť späť hore, ale strelil jej do chrbta. A potom zavolal políciu a ušiel. Chytili ho o dva dni neskôr."

Malfoy zízal na svoje ruky; pohár vody bol na stole.

"Môj otec zomrel na ceste do nemocnice, ale moja mama zo-zomrela na operačnom stole."

Nakoniec z tej spomienky prepukla Hermiona v plač.

Prehla sa dopredu, objala sa okolo brucha, pretože to bola jediná útecha, ktorú čakala, že v tejto chvíli dostane... až dovtedy, kým nezacítila Malfoyovu ruku na svojom chrbte, neohrabane ju poťapkával.

"Keby som tam bola šla a zru-zrušila pamäťové kúzlo, keby som nastavila ochranné štíty na ich dom v ten d-deň, keď som ich našla, keby-"

"Grangerová-"

Nezáležalo jej na trápnej situácii, nezáležalo jej, že on už nechce viac počúvať, nezáležalo jej na to, že to bolo od Malfoya a nie od jedného z jej takzvaných starých priateľov, tá ruka na jej chrbte sa vyrovnala súcitu v jej knihách. Tak dlho to už úprimne od nikoho necítila, že ani nevedela, aké to je.

Pansy ju rozmaznávala; Malfoy sa staral. Bolo to jednoducho tak. A bolo to príjemné. Tá minimálna útecha, ktorú poskytoval, stačila, aby jej vzlykanie zosilnelo, ale nakoniec sa upokojila.

"Vieš, zistila som, že som tehotná šesť hodín po tom, čo som videla tie správy. "

Jeho neohrabané ťapkanie sa okamžite zastavilo, ale ruku preč nedal.

"Chceš povedať-"

"Desiaty september bol najhorším dňom môjho života, som si tým istá."

Hermiona si utrela oči.

"Bolo to horšie, ako keď zomrel Matthew," priznala potichu. "Mala som osemnásť, do mojich devätnástich narodenín chýbal týždeň, a z ničoho nič sa všetko zmenilo. Presne takto," pukla pre efekt prstami. "Pochop, vedela som, že Matthew zomiera, bola som na to pripravená, a stále to bolelo ako čert. Takže si ani nedokážeš predstaviť, ako som sa cítila desiateho septembra. Po prvý raz vo svojom živote som nedokázala premýšľať. Nemala som odpovede. Nemohla som dýchať. Nemohla som sa vrátiť v čase a všetko napraviť. Nemohla som robiť nič, okrem trúchlenia nad tou stratou - a na dôvažok..." pokrútila ľútostivo hlavou, "...som v ten deň v búrke žiaľu a hnevu a zmätku urobila veľa nešťastných rozhodnutí - tak veľa nešťastných rozhodnutí."

Nakoniec jej oči prešli k bledému mužovi vedľa nej.

"Nie je zábavné, ako život funguje, Malfoy?" pokrútila trpko hlavou. "Nie je zábavné, ako tvoj otec, ktorý bol kedysi baštou sily a nadradenosti, je teraz slabý a ovládaný imaginárnymi démonmi... a nie je zábavné, ako sa mne podarilo prežiť vojnu a postupom času stratiť všetko." Slzy naplnili jej oči, keď stále šepkala tie slová. "Nie je to jednoducho zábavné?"

"Je to tragická irónia v tom najlepšom."

Jeho oči zostávali sklopené a jeho ruka, nuž, jeho ruka zostala na jej chrbte dlhý čas.

ooo

(O dve hodiny neskôr)

Časť 2: Nemôžem spať

Spánok, ktorý zrazu našiel Grangerovú, vôbec nenašiel jeho.

A nevyzeralo, že nájde, za ďalšie dve hodiny, ktoré zostávali pred odchodom do Paríža.

Draco zistil, že zíza z dverí terasy do temnoty, kým sa ona rozťahuje na gauči, zahĺbená v tom, čo vyzeralo ako znepokojujúci spánok. Usrkol si z tretej kávy a neprítomne odložil šálku na pult, načúvajúc Grangerovej slabému mumlaniu a stenaniu.

Nemohol prísť na to, či povedať Grangerovej o svojom otcovi bola dobrá vec, alebo veľmi zlá vec.

Viac než kedy predtým všetko jej povedať ho určite prinútilo premýšľať o stave jeho života v tejto chvíli. Keby chcel byť úprimný, nikdy nerozprával o svojom otcovi jednoducho preto, že nechcel, aby sa mu pripomínal jeho stav alebo stav jeho rodiny. V jeho očiach to všetko bolo v kaši, a nemalo sa to nijako časom zlepšiť. Nie, zhoršovalo sa to.

Všetko sa zhoršovalo. A jediné, čo chcel robiť, bolo ignorovať to, ale stávalo sa jasnejšie, že nemohol.

Tá udalosť s Grangerovou z neho vystrašila živú dušu, niežeby to niekedy priznal. Bol to jediný dôkaz, ktorý potreboval.

Ako dlho ho budú môcť ukrývať pred svetom? Koľko únikov o vlások dokážu zniesť?

Kto bude ďalší? Napadne Pansy? Alebo Blaisa? Alebo, Merlin vyvaruj, jeho matku?

Čo keby si nespomenul, že sa po skončení večierka zrušili štíty a každý v dome sa mohol zatúlať za zakázanú hranicu? Čo keby ignoroval svoje svedomie a nešiel za Grangerovou po tom, čo bola desať minút preč? Čo keby prišiel neskoro, aby ju zachránil? Čo by povedal? Čo by urobil? Ako do pekla by boli schopní vysvetliť, že sa len ukázala a zomrela na Vianoce na Malfoy Manor? Čo by Pansy robila bez svojej najlepšej priateľky? Čo by jeho matka robila bez čarodejnice, ktorú chovala v najvyššej úcte? Čo by on - koľko ďalších obetí by museli priniesť kvôli hriechom jeho ambiciózneho otca?

Ambície.

Draco o tom slove vedel všetko. Bol to, napokon, ten hlavný dôvod ich pádu.

Otec bol vždy ambiciózny muž; bola to vlastnosť, ktorú sa Draco časom naučil, ale nedovolil, aby sa vymkla spod kontroly, ako sa to stalo jeho otcovi. Nie, on bol iný.

On sa poučil z hriechov svojho otca.

Jednako, nevedel, že ambície jeho otca zavedú Draca po ceste, ktorou ho zaviedli: cestou k Temnému pánovi a dva roky v jeho službe.

Nie, Draco nevedel o smrťožrútskych aktivitách svojho otca; pripusťme, niečo tušil, ale nepotvrdilo sa to, až kým ho nezavreli po tom fiasku na ministerstve v piatom ročníku. Po jeho zatknutí Draco zúril; zúril na Pottera, zúril na jeho malú partičku, a najviac zo všetkého bol sklamaný a nazúrený na svojho otca za to, že nebol mužom, za ktorého ho považoval. Pomyslenie na jeho silného a ambiciózneho otca, ktorý nasleduje šialeného Temného pána, ktorého neustále a poriadne natĺkli decká, ho privádzalo do zúrivosti. Tá zúrivosť sa len zhnisala, keď mu Temný pán dal samovražednú úlohu zabiť Dumbledora ako potrestanie jeho otca, že nezískal to proroctvo.

Možno sa chválil pred svojimi priateľmi, že má úlohu, ktorú mu dal Temný pán, ale vo vnútri bol od začiatku vydesený, odvtedy, čo ho zasvätili spôsobu života jeho otca. Malo to byť všetko, čo kedy chcel, jeho sen byť ako jeho otec, ale hneď ako to začalo, chcel Draco svoj život späť.

Sny sú aj tak nanič.

Spomínal, ako celé hodiny presedel v Komnate najvyššej potreby, niekedy dokonca dni a pracoval na Skrinke zmiznutia a uvažoval, ako sa jeho život dostal do tohto bodu. Celé dni nespával, schudol, nedokázal sa sústrediť, sťažoval si duchovi, všetkým sa odcudzil, dokonca Blaisovi a Pansy, a kvôli čomu? Aby bol ako jeho otec a splnil jeho povinnosť ako Malfoya, aby ich vykúpil v očiach ´muža´, ktorý prehral boj s nemluvňaťom?

Nebolo nič, čo chcel väčšmi v tom roku, než nové meno... nič.

A tá túžba sa rokmi veľmi nezmenila.

Draco urobil tak veľa prekliatych obetí, aby zachránil meno, ktoré zvyklo v minulosti určovať jeho cestu.

Povedal tak veľa lží, aby zakryl pravdu.

Bol tak prekliato silný a tak prekliato ticho po tak prekliato dlhú dobu, že z myšlienky na to všetko bol zatrpknutý, nahnevaný a nepokojný.

Niektorí ľudia si mysleli, že nezaplatil za svoje hriechy vo vojne, ale keby len vedeli...

Draco Malfoy sa vzdal zvyšku svojich rokov dospievania, aby bol chlapom v dome, vzdal sa všetkých, okrem dvoch priateľov, ktorí vedeli o stave jeho otca, vzdal sa bezstarostných povojnových rokov, ktoré mohli upokojiť jeho nepokojnú myseľ, vzdal sa všetkého pocitu normálnosti, keď sa jeho otec vrátil domov z Azbakanu, vzdal sa svojho domova, vzdal sa tých zopár vzťahov kvôli tomu, aby sa postaral, že sa nedostanú príliš blízko k pravde, a vzdal sa všetkého.

Áno, Draco si bol istý, že zaplatil za všetko, čo urobil, aby zachránil svoju rodinu pred nemilosrdným pánom v šiestom ročníku, zaplatil za to všetko, desaťnásobne.

Zažmurkal, otočil sa od dverí a potuloval sa spodnom poschodí Grangerovej domu, až kým nenašiel kúpeľňu. Keď Draco hľadel do zrkadla, ťažko spoznával sám seba; ťaživé vačky boli pod jeho očami a klenuté polmesiace na jeho lícach, ktoré vyzerali, ako keby jeho srdce nebolo celkom celé a hrozne túžilo po výžive.

Potreboval spánok, ale vedel, že v noc ako táto neprichádza do úvahy.

Nie keď jeho myseľ bola plná a jeho hruď bolela.

Jeho plecia poklesli rezignovaním a sklonil sa unavene v páse.

Malfoyovský vianočný večierok bol ôsmy, ktorého sa zúčastnil za posledných deväť dní. Obdobie sviatkov bolo pre neho obzvlášť náročné. Nielen že to bola ďalšia pripomienka, že jeho rodina bola hore nohami, ale vyžadovalo to od neho stráviť príliš veľa hodín v únavnej spoločnosti hornej vrstvy. Vyžadovalo to príliš veľa lží o pobyte jeho otca. Vyžadovalo to príliš veľa predstierania z jeho strany. Vyžadovalo to príliš veľa možností všetko zmrviť. Vyžadovalo to príliš veľa úzkosti, keď dúfal, že neprekuknú tie lži, ktoré im vravel.

Vyžadovalo to príliš veľa zo všetkého.

Všetko to bolo len pre dobro jeho rodinného mena, ale on už prekračoval svoje medze.

A bol unavený.

Uvedomil si, že mal dobré dôvody pre svoju vyčerpanosť.

Práca. Rodinné povinnosti. Matka. Celá tá Grangerovej situácia. Liečitelia a doktori. Život. Nočné mory. Otec... Niekedy mal pocit, že vojna neskončila, hlavne keď prišlo na Luciusa Malfoya.

Trojročná bitka medzi ním a jeho matkou ohľadne tej najlepšej liečebnej metódy ho otupila a trochu stlmila ich vzťah. Nedávne umiestnenie jeho otca do ústavu ublížilo jeho matke viac, než kedy čakal a Draco nenávidel vidieť ju trpieť. Chýbal jej. Túžila po ňom. Nezáležalo na tom, že nebola v jeho blízkosti niekoľko rokov; jednoducho nenávidela, že fyzicky nebol doma na Manore, napriek tomu, že tam mentálne nebol už roky.

Musela pochopiť, že dať ho do Sv. Munga bolo pre väčšie dobro. Bolo to to najlepšie, čo mohli pre neho urobiť... a pre nich. Jednoducho to musela pochopiť. Matka povedala, že to chápe, ale občas mal Draco pocit, že nechápala. Vôbec nie.

Draco otočil kohútikmi, podržal ruky pod točkou, a niekoľkokrát si šplechol do tváre vlažnou vodou. Vzdal by sa celého svojho dedičstva za takú vodu, čo by očistila jeho celý život od toho blata, ktoré ho zaplavilo; vďaka otcovmu dlhoročnému spojenectvu s Temným pánom; spojenectvu, ktoré ich všetkých stiahlo dolu.

Ale tá voda nič neurobila, nikdy neurobila.

Dokonca voda mala svoje hranice.

Keď nechal vodu stiecť zo svojej tváre, Draco sledoval ako steká do odtoku. A presne v tejto chvíli si prial, aby bol tiež kvapka vody, tak aby mohol zmiznúť a stratiť sa v mori bezmenných.

Možno potom by mohol naozaj ignorovať, ako zlé všetko bolo. Možno potom by mohol ignorovať skutočnosť, že sa jeho otec práve pokúsil obetovať niekoho iného pre očisťujúci účel. Možno potom by mohol zabudnúť a možno potom by mohol spať.

Dracovo telo kleslo k zemi. Kohútik stále tiekol, ale mal vo zvyku zablokovať čokoľvek a všetko, čo by mohlo napadnúť jeho uši. Ruky prevesil cez zohnuté kolená a držal nimi hlavu v rovnováhe. Po prvý raz za dobu, čo mu pripadala večnosťou, si v tejto chvíli dovolil cítiť niečo kvôli nešťastnému stavu jeho života... niečo iné než apatiu, zhnusenie a hnev.

Grangerová spala. Bol sám. Bolo to dokonalé. Konečne mohol cítiť.

Nikdy by to nepriznal, ale v tejto chvíli túžil po tom byť znova dieťaťom. Chcel sa vrátiť do času, keď jediné, čo musel urobiť, bolo rozbehnúť sa do matkinho náručia, aby našiel útechu a bezpečie. Dvadsaťtri ročný by nemal mať tak veľa ľutovať ako ľutoval on; dvadsaťtri ročný chlapec by sa nemal cítiť tak starý, ako sa často cítil on.

A premýšľať o všetkom len spôsobovalo, že si pripadal staršie.

Jeho život sa stal tak podrobne skúmaný, že si skoro nepripadal s ním viac spojený.

"Malfoy?"

Dracova hlava vyletela dohora a jeho prižmúrené oči sa stretli s jej zmätenými. Vyzerala neporiadne. Jej šaty boli pokrčené a vlasy mala všade, vďaka tomu, že si zdriemla. Bola ovinutá v ťažkej vlnenej deke, ale jej pery sa aj tak trochu chveli. "Niečo si chcela, Grangerová?"

Zamračila sa. "Myslela som, že si šiel domov, až kým som nepočula tiecť vodu. Už je skoro päť. O hodinu odchádza prenášadlo."

Prikývol, ale nepovedal nič, až kým sa nezdvihol na nohy. "Myslel som, že spíš."

Neohrabane mu povedala: "Mala som zlý sen. Prečo si ty stále hore?"

Malfoy zízal na ňu dlhý čas, kým zamrmlal: "Nemohol som spať."

Pozerala na neho, ako keby naozaj rozumela, pretože sa otočila a zanechala ho svojim myšlienkam.

Draco vypol vodu, prehrabol si prstami vlasy a vzdychol si skôr než nasadil masku nezáujmu.

Mal to byť dlhý deň.

A on stále potreboval spánok.