Láska a iné historické nehody
2. kapitola: Svadba
Kapitola pre solace
Hermionine vlasy boli pravekou divočinou kučier, ktorých úponky sa rozbiehali po obliečke vankúša na všetky strany.
Pritlačila boky do matraca a prehla chrbát, hlavu naklonila nabok a odhalila vlhké hrdlo.
Draco sa nad ňou naklonil a zaškaredil sa. „Poď so mnou, Grangerová.“
Košieľka sa jej vyhrnula až k pásu a lepila sa jej na spotené kríže. Posteľná bielizeň na tom bola rovnako zle – pokrčená a vytiahnutá spod matraca.
Zastonala.
„Vravela som ti, nechce sa mi.“
Draco od nej odvrátil pohľad a vzdychol si.
„Bude to čudné, ak nepôjdeš.“
„Nebude. Zvládneš to aj sám. A odkedy ťa vôbec trápi, či s tebou idem, alebo nie?“
„Nuž, teraz ma to trápi,“ povedal. „Mám pocit, že by ti malo aspoň trochu záležať na tom, aký podám výkon.“ Vyzeral úprimne dotknuto.
„Dopočula som sa, že máš dosť iných žien, ktorým záleží na tvojej rýchlosti a výdrži. Nechápem, prečo to potrebuješ aj odo mňa. Pre mňa je to otravná povinnosť.“
„Ale vo všeobecnosti sa očakáva, že prídeš. Bude to zlá vizitka, ak vyrazím bez teba. Nemám chuť vysvetľovať ostatným, prečo som ťa nedokázal priviesť.“
„Nikoho to ani trochu nebude zaujímať. Povedz im, že som nemala náladu.“ Pevne zatvorila oči. „Budem tu ležať a oddychovať, kým ty si budeš robiť, čo potrebuješ, a nikto sa nad tým ani nepozastaví.“
„Prečo nie?“
„Lebo tie preteky sú úplná hlúposť. Budeš sa rútiť po zalesnenej trati na dvesto rokov starej metle —“
„Tá metla momentálne nemá dvesto rokov.“
Hermiona ho zničujúco zmerala pohľadom. „Na akej najhoršej metle si kedy v živote letel?“
„Nuž…“ Odtiahol sa od nej a bezmyšlienkovite si prešiel prstom po jazve, ktorá mu pretínala obočie. „Všetci sme museli v prvom ročníku na hodinách lietania používať tie smiešne Meteority.“
„Ó! Ako som mohla zabudnúť? Je to svätá pravda, že sme pred takmer trinástimi rokmi nakrátko lietali na biednych metlách. Som si istá, že akýkoľvek starožitný model, ktorý ti u Longbottomovcov požičajú, bude jedna radosť.“ Vzoprela sa na lakte a potiahla si košieľku na hrudi. „Bože, aké je tu hore v noci horúco.“
„Na to sú predsa kúzla, vieš. A podľa všetkého ani s posteľnou bielizňou nezaobchádzaš práve jemne.“ Potiahol za trčiaci cíp jej prikrývky. „Trocha rozcvičky, než zaspíš?“
Hermiona si narovnala plachty. „Rada si udržiavam pružnosť. Čo to máš na sebe za športový úbor?“
Draco pozrel dolu. „Ako to myslíš?“
„Tvoje nohavice sú —“ Zvažovala slová. „Nuž, ide len o to, že veľa nenechávajú na fantáziu.“
„Idem lietať, Grangerová,“ povedal. „Som oblečený primerane.“
Padla naspäť na vankúš. „Tak čo odo mňa chceš? Aby som prišla a povzbudzovala ťa, kým budeš Williama Averyho drviť na prach pred dievčaťom, ktoré by toto leto pravdepodobne požiadal o ruku, nebyť teba a tvojich stehien?“
„Kto vôbec hovoril niečo o drvení Williama Averyho?“ Premeral si ju. „Mojich stehien? To, ako veľmi ťa zaujíma, ako iným sedia nohavice, je samo osebe znepokojivé.“
Posadila sa a oboma rukami doňho strčila.
„Daj z mojej postele preč každý kúsok svojich nôh.“
Vstal a zamieril k dverám, sebaistý ako vždy.
„Stretneme sa teda dolu?“
Zívla, spustila nohy z postele a hompáľala nimi, kým sa naťahovala s rukami nad hlavou. „Dobre. Ale len preto, aby som sa ti mohla vysmiať, keď sa skotúľaš do krovia a rozstrapatíš si vlasy.“
„Chceš vidieť, ako vyzerajú moje vlasy po poriadnom váľaní?“
Jeho úsmev bol k zúfaniu.
„Nie! Okamžite ten úškrn odlož.“ Zahryzla si do líc, aby nedala najavo, že ju to pobavilo. „Choď.“
„Keď tie preteky vyhrám, budem čakať všetky sesterské blahoželania, ktoré mi patria, aby si vedela,“ povedal cez plece.
Vankúš hodila zo všetkých síl a s nefalšovanou vášňou, no trafil len zárubňu, a nie jeho zátylok.
****
Nad rozľahlými trávnikmi Bugg-Buntley Hall ťažko voňala levanduľa. Pozdĺž štrkových chodníkov na dolnom okraji záhrady bujneli jej mohutné kry a stonky šušťali pod desiatkami okrovohnedých motýľov.
Hermiona sedela pohodlne opretá na drevenej lavici v tieni starého bresta, ktorého konáre sa zeleneli letným lístím. Vedľa nej v kresle driemal Martin. V horúčave nemal čiapku, a tak sa mu vlasy vznášali okolo hlavy bezfarebné a ľahučké ako chmýrie púpavy a jeho dych rozochvieval lupene bujnej, voňavej pivónie, ktorú mu Cassandra Longbottomová zastrčila do záhybov deky.
Okuliare sa mu v spánku zošmykli na špičku nosa, tak mu ich Hermiona zložila a teraz ich držala poskladané v lone. Obrátila stranu v knihe a nevšímala si výkriky a vysoké piskoty longbottomovských dievčat, ktoré sa ozývali z dolného konca trávnika.
„Dúfam, že mi prepáčite, slečna Grangerová.“
Vložila ruku medzi strany knihy a zdvihla zrak.
Roland Weasley stál tesne za okrajom tieňa, v ktorom sedela, na perách štvrtinu úsmevu, a voľné kučery sa mu v predpoludňajšom slnku meďnato leskli.
„S čím vám môžem pomôcť, pán Weasley?“
Jeho úsmev bol vysoko nákazlivý a Hermiona zistila, že proti nemu ešte nie je zaočkovaná.
„Považujem za vrchol nevychovanosti vyrušovať ženu pri čítaní,“ povedal a vykročil k nej.
Hermiona sa usmiala o čosi širšie.
„Ale zariskujem, že ma budete pokladať za úplného hrubiána,“ pokračoval, „a spýtam sa, čo vás tak dokonale zaujalo, zatiaľ čo sa ostatná spoločnosť venuje iným zábavám.“
Hermiona otočila knihu v rukách a prešla končekmi prstov po názve — Enteogénne elixírnictvo a alchýmia mysle — vyrazenom zlatými písmenami.
Znova zdvihla zrak a zaclonila si oči pred slnkom, ktoré sa odrážalo od pokosenej trávy. „Je to jedna z kníh pána Martina.“ Posunula sa ku koncu lavice. „Otvorene priznávam, že mnohé jej jemnosti mi zatiaľ unikajú.“
Roland si sadol vedľa nej a prezrel si žltú koženú väzbu.
„Počul som, že jeho dielo je fascinujúce, no miestami ťažko preniknuteľné,“ povedal. „Smiem sa pozrieť?“
Podala mu ju a on pri tom vsunul ruku medzi strany presne tam, kde mala predtým ruku ona.
Prelistoval prvých pár strán tak, aby jej nestratil miesto, kde čítala, a jasnými modrými očami pritom behal po drobnom písme. Bolo tam množstvo husto natlačených diagramov a zložitých vzorcov elixírov, zapísaných tými istými skratkami, aké sa Hermiona naučila v škole.
„U Merlina, aký um,“ povedal.
Vrátil jej knihu a ona pri tom vsunula ruku späť na svoje miesto.
„Boli by ste taká láskavá a požičali by ste mi ju, kým budem vo Wiltshire?“ spýtal sa. „Martinove knihy sú dostupné v knižnici v Oxforde, ale tam nás dosť zamestnávajú iné štúdiá. A tu mám, samozrejme, k dispozícii samotného majstra, ak ma napadne nejaká pálčivá otázka.“ Obzrel sa na Martina, ktorý pokojne podriemkával a zľahka pochrapkával.
Hermiona bola vďačná, že je Martin zjavne pokojný. Celé ráno bol rozrušený — natoľko, že Grix takmer odmietol dať požehnanie na výlet. Grixa upokojilo až to, že mu Hermiona slávnostne sľúbila, že ich bratranca budú nabádať, aby často popíjal vychladenú vodu, za žiadnych okolností sa nedostane k vínu a zo sladkého dostane nanajvýš maličký kúsok, ak sa nejaké bude podávať.
Aj Roland sa zjavne tešil, že Martin tak pokojne drieme, a keď sa obrátil k Hermione, tváril sa celkom bezstarostne. Hermionu zalialo príjemné teplo až po končeky prstov na nohách v tenkých saténových črievičkách.
„Bratranec Martin by vám určite rád venoval nový výtlačok, ak ho ako autora požiadam o dovolenie vyčarovať ho.“
„Ó! Vy ste už kopírovali texty? To je strašne podceňovaná transfiguračná zručnosť.“
„Žalostne podceňovaná!“ povedala Hermiona vášnivo a posunula sa na okraj lavice. „Spraviť kópiu, ktorá zvonku vyzerá, ako má, a vnútri je plná nezmyslov, nie je ťažké, ale ak chcete, aby sa text zachoval celý a bez chýb —“
Zarazila sa a otočila hlavu, lebo ju vyrušil nezameniteľný hrdelný výkrik Cassandry Longbottomovej.
Draco pomohol Cassandre vysadnúť na svoju metlu a ona teraz sedela bokom, s cudne prekríženými členkami, a vznášala sa vo výške pása. Zjavne sa dožadovala, aby ju pustil, no on pevne držal násadu a vážne jej čosi vysvetľoval, pričom ukazoval raz na ňu, raz na metlu.
„Budem celkom nehanebný a poprosím vás, aby ste sa pridali k zvyšku spoločnosti na trávnikoch,“ povedal Roland a vstal z lavice. „Longbottomovské dievčatá celé ráno nehovorili takmer o ničom inom než o slečne Grangerovej. Musím priznať, že sa vo mne prebudila priam dravá zvedavosť spoznať vás osobne.“
Hermiona bola strašne v rozpakoch.
„Ste už takmer pripravený na preteky?“ spýtala sa, aby zmenila tému. Vstala z lavice, založila si knihu útržkom pergamenu, zastrčila Martinovi okuliare do deky vedľa nežného ružového kvetu a pobrala sa za Rolandom.
„Viac než pripravený!“ povedal cez plece.
Usilovne sa snažila nezízať na jeho sochársky dokonalý zadok v tesných svetlohnedých kožených nohaviciach, aké si pri tejto príležitosti v tej či onej podobe obliekli všetci muži. Tak ako Draco, aj Roland mal na sebe bielu košeľu, o čosi priliehavejšiu, než aké dovtedy u kohokoľvek videla, a látka pri krku bola uviazaná oveľa menej formálne. Hermiona ju s nemalým potešením v duchu nazvala športovým nákrčníkom. Obul si pevné čižmy po kolená, na predlaktiach mal kožené chrániče a vzadu za pásom nohavíc zastrčené kožené rukavice.
„Hráte metlobal, pán Weasley?“ spýtala sa Hermiona. Obzrela sa cez plece, aby sa uistila, že Martin stále spí.
Roland sa zasmial, a ako si to dlhými krokmi mieril po tráve, pozrel na ňu priateľsky a šibalsky.
„Trochu, slečna Grangerová.“
„Uťahujete si.“
„Nikdy!“ Znova sa zasmial.
Zalesnenú časť pozemku Longbottomovcov obkolesoval dobre udržiavaný chodník. Diváci hľadeli na priesek medzi stromami, cez ktorý bolo vidieť dlhý, otvorený úsek chodníka.
Isadora a Penelope sedeli spolu na veľkej piknikovej deke. Bola rozprestretá pred stolom s dvoma nabielo natretými kovanými stoličkami, na ktorých si lady Longbottomová a pani Longbottomová oddychovali pod čipkou lemovanými slnečníkmi. Lady Longbottomová sa ovievala bohato zdobeným hodvábnym vejárom a pani Longbottomová zatiaľ ticho pliela čipkovanú deku z jemnej bielej vlny.
Na stole stáli pod chladiacim kúzlom misy so studeným nakrájaným mäsom, syrmi, chlebom, zelenými šalátmi a ovocím. Stáli tam aj fľaše s akousi ružovou tekutinou – všetko pripravené na to, aby si to spoločnosť vychutnala, kým sa budú muži naháňať na metlách.
„Je váš bratranec spokojný, slečna Grangerová?“ spýtala sa Isadora, keď Hermiona podišla bližšie.
„Náš ústup do tieňa bol úspešný. Spí celkom pokojne,“ povedala Hermiona. „Zatiaľ ním nebudem hýbať.“
„Ani za nič na svete by som ho nerušila. Môžem vám ponúknuť nápoj?“ Isadora ukázala na stôl za sebou. „Dnes ráno je nezvyčajne teplo.“
Roland si sadol na roh piknikovej deky. Pohodlne sa zaklonil, ruku si prehodil cez koleno a sledoval Draca a Cassandru pri ich leteckých pokusoch.
Aj Hermiona si sadla, a to tak, aby videla na Martina a všimla si, keby sa začal prebúdzať.
„Ďakujem, slečna Longbottomová.“ Zastrčila si knihu vedľa seba a pritlačila si dlaň na čelo. „Dnes je naozaj dusno.“
Isadora vstala a namiešala nápoj: naliala do pohára ružovú tekutinu z fľaše, zriedila ju studenou vodou z džbána, hodila dnu niekoľko čerstvých malín a podala ho Hermione.
Niekoľko metrov od nich sa Cassandra, sediaca bokom na Dracovej metle, nezdržanlivo smiala a nahovárala ho, aby ju pustil.
„Pustite ma, pán Granger!“ zakričala a pokúšala sa naraz vykrútiť nabok a nakloniť dopredu. „Lebo inak to otočím a zvalím vás ako guľa kolok!“
Vedľa nich Cressida zopäla ruky pod bradou a smiala sa takmer tak srdečne ako jej sestra.
„Áno, pustite ju!“ Zatlieskala. „Cassie, prinúť ho, nech ťa pustí.“
„Rozhodne nepustím, ak do mňa chcete vraziť,“ povedal Draco. „Vy ste ale bojovná slečna, však?“
Neďaleko úseku rozpadávajúceho sa nízkeho kamenného plota, ktorý postupne pohlcoval les, si William Avery nasadil na čelo metlobalové okuliare a sledoval, ako Draco konečne pustil metlu. Cassandra opísala nad trávnikom široký oblúk a Cressida za ňou poklusávala.
„Choď rýchlejšie, Cassie!“ zakričala Cressida. Obzrela sa cez plece, v slnku celá rozžiarená a šťastná. „Pán Granger, letí podľa vás dosť rýchlo?“
Draco pokrútil hlavou. „Môže letieť tak rýchlo, ako len chce. Len — slečna Cassandra! Pamätajte, čo som vám vravel – váhu trochu viac dozadu!“
Tom Longbottom si ešte upravil kožený remienok okuliarov a pomaly si natiahol rukavice.
Vedľa neho sa sir Thomas rozcvičoval. V tesných kožených nohaviciach a s okuliarmi posadenými na temene rýchlo podrepol, vystrel ruky rovno pred seba a zahučal z hĺbky hrude: „Ho!“ Potom sa výbušne zdvihol na špičky, roztiahol ruky do strán v štyridsaťpäťstupňovom uhle a zakričal „Ha!“. Nasledovalo niekoľko prekvapivo prudkých otočiek v páse, pri ktorých Hermionu až zabolela chrbtica. Napokon osem či desať krokov bežal na mieste, kolená dvíhal takmer k sudovitej hrudi a pri každom kroku sa plesol po stehne opačnou rukou. Potom začal celú zostavu odznova.
Draco nespúšťal z Cassandry oči a len občas pozrel k spoločnosti na piknikovej deke.
„Môžeš si sadnúť na moju, ak chceš, Cressie,“ zavolal William a ukázal na svoju metlu.
Cressida ešte stále bežala za sestrou, no spomalila a obzrela sa na Williama. Ťažko dýchala, na lícach jej naskočil rumenec a zlaté kučery sa jej v dusnom vzduchu strapatili.
Pozrela na Draca, potom na Cassandru. Chvíľu váhala, potom si vzdychla, chytila sukne do jednej ruky a vliekla sa cez trávnik k Williamovi, ktorý stál pri metle.
„Mám ti pomôcť?“ spýtal sa.
Hermiona v jeho hlase a v tom, ako nadvihol obočie, čosi spoznala. Povedomé jej bolo aj to, ako Cressida zdvihla bradu a ako prižmúrila oči, keď Williamovi dovolila chytiť ju okolo pása a vysadiť na metlu.
„Je to v poriadku?“ spýtal sa jej.
Cressida prikývla. Keď ju pustil, pevne zovrela násadu a odhodlane hľadela vpred.
„Slečna Grangerová!“ zakričala Cassandra, ktorá práve neďaleko prudko zabočila. „Lietate?“
Hermiona dôrazne pokrútila hlavou. „Nie! Nelietam.“
„No tak!“ Cassandra znova zabočila a opísala malý kruh. „Nech vás Rolly vezme hore!“
Hermiona stuhla a prinútila sa nepozrieť na Rolanda.
„Ach, Merlin. Nie.“ Zovrela knihu ako talizman. „Nelietam, pokiaľ nejde o život a smrť.“
Cassandra zastala vedľa Hermiony a metlu pritom mala úplne pod kontrolou. Oči jej žiarili zápalom. „Ale Rolly je vo vzduchu génius, slečna Grangerová. Za Chrabromil hrával stíhača celé roky.“
Roland vytrhol steblo trávy a omotal si ho okolo končeka prsta.
„Vlastne ho vôbec nemali nechať hrať takého mladého,“ pokračovala Cassandra, „ale bol taký nesmierne dobrý. Ani neviem, koľkokrát som ho na ihrisku povzbudzovala, až som ochrípla. A mohol si hrať profesionálne, však, Rolly?“
Roland pokrútil hlavou, no usmial sa.
„Mohol,“ trvala na svojom Cassandra. „Počula som ocka, ako sa o tom rozprával s pánom Averym. Lenže ty si musel ísť hrať za ten plesnivý starý Oxford, ktorý nie je ani spolovice taký vzrušujúci.“
„V profesionálnom metlobale sa robí o čosi menej transfiguračného výskumu než u nás v Oxforde, slečna Cassandra,“ povedal Roland.
Cassandra znechutene pokrčila nos. „Odoberám ti hodnosť kapitána metlobalového družstva. Spätne. Vymaže sa zo záznamov.“ Mávla rukou. „V tom roku sme sa zaobišli aj bez hlavného prefekta. Rokfort si ťa nepamätá ani trochu.“
Venoval jej svoju priateľskú štvrtinku úsmevu. „Takže som ani neskladal MLOK-y? Vyhodia ma z Oxfordu, aby si vedela.“
Cassandra nadvihla jedno svetlé obočie. Lietala poriadne rýchlo, a tak mala vlasy ešte rozstrapatenejšie než sestra. „K tomu sa nevyjadrujem. A o MLOK-och hovoriť nebudem.“ Tým s Rolandom skoncovala a obrátila sa späť k Dracovi. „Ako mám ísť rýchlejšie, pán Granger?“
Draco stál ticho s rukou na zátylku a sledoval spoločnosť.
Neisto skrivil ústa. „Ak mám byť úprimný, naozaj musíte sedieť obkročmo.“
Cassandra sa vystrela ako struna a zatlieskala. „Veru!“
Bez najmenšieho zaváhania si vyhrnula sukne ku kolenám a prehodila jednu nohu cez násadu metly. Odrazila sa a vyšvihla sa vedľa Draca.
„Takto?“ spýtala sa.
Vejár lady Longbottomovej zastal uprostred mávnutia. „Cassandra,“ povedala lenivo. „Vous ne devriez pas mettre de choses entre vos jambes.“
„Merlin, Cassie!“ Isadora sa zdvihla na kolená, akoby sa chystala napochodovať cez trávnik a stiahnuť Cassandru z metly. „Takto predsa nemôžeš sedieť, drahúšik!“
Penelope si odfrkla a zahryzla do plátku ananásu.
Draco ani Cassandra si nikoho nevšímali.
Skúmavo si prezeral, ako sedí. „Ako dievča máte ťažisko trochu inde ako chlapec. Je nižšie. Máte — a hovorím všeobecne — iné pomery hmotnosti a svalovej hmoty. Väčšine dievčat pomáha, keď sa mierne zaklonia —“
Cassandra sa nenápadne posunula na metle. Hermione sa ten rozdiel zdal úplne zanedbateľný, no Dracovi sa tvár rozžiarila nadšením.
„Áno! Presne takto, výborne. A teraz, ak udržíte váhu tam a zatlačíte plecami dopredu —“
Cassandra Longbottomová vystrelila ako z praku a hnala sa ponad trávniky sídla tak rýchlo, že sa jej vlasy uvoľňovali prameň po prameni, až za ňou napokon viali ako vlniaci sa zlatý prúd dlhý po pás.
Lady Longbottomová sa vystrela a zovrela pery; pohoršenie jej konečne vohnalo do tváre aspoň nejaký výraz.
Aj sira Thomasa to pohlo, no úplne iným smerom: s otvorenými ústami a rozžiarenou tvárou sledoval svoje najmladšie dieťa. Keď sa otočila a prefrčala popri ňom, až mu prúd vzduchu rozcuchal vlasy, zakričal: „Ho! Ho! Cassandra! Čo to má byť? Pohni sa, dievča! Tak je! Pohni sa!“
„Naozaj výborne!“ povedal Roland. Náznak úsmevu, ktorý mal vždy poruke, sa roztiahol do širokého, nesúmerného úškrnu a hneď zaň sa ozval jeho krásny smiech.
„Pristaňte, Cassandra,“ zavolal Draco rázne a kývol jej rukou, keď sa k nemu rútila.
Poslúchla, v tesnom oblúku zastavila metlu sotva tridsať centimetrov od neho a žiarivo sa usmievala.
„Ste rodený talent,“ povedal Draco a držal násadu svojej metly, kým zliezala. „Museli by ste, pravdaže, čo-to dobehnúť, ale uvažovali ste nad tým, že by ste sa budúci rok skúsili dostať do metlobalového družstva?“
Cassandra sa zasmiala slabo a nervózne, čo vôbec neladilo s urputným výrazom, ktorý sa jej usadil na tvári.
„To nie je veľmi láskavý žart, pán Granger,“ povedala, odvrátila sa od neho a zamierila k piknikovej deke.
„Nie je to žart.“ Pozrel na Hermionu. „Odkedy začali dievčatá v Rokforte bežne hrať?“
Hermiona naňho neveriacky pozrela. „Uvedomuješ si, že hovoríš úplne nahlas?“
„Len hovorím, že Cassandra by právom mala budúcu sezónu hrať,“ povedal. „Uvedomujem si, že ani za nás nebola ani zďaleka rovnosť, ale —“
„Súhlasím, že dievčatá by mali hrať.“ Hovorila pomaly a dôrazne cez zaťaté zuby. „Som si istá, že veľmi čoskoro budú.“
Tváril sa znepokojene. „Dobre, ale ako to, že doteraz dokázali najímať do Harpyí? To je úplný nezmysel.“
„Draco.“
Cassandra sa zvalila vedľa Penelope, ktorá sa vystrela a prútikom vytiahnutým bohvieodkiaľ začala Cassandre znova stáčať vlasy navrch hlavy.
„Ach, Merlin. Potrebujem sa napiť.“ Cassandra stále lapala dych. „Dáte si shrub, slečna Grangerová?“ Pozrela na Hermionin pohár a oči sa jej rozšírili. „To vyzerá fantasticky.“
Draco oprel metlu o strom a pridal sa k ostatným.
„Nevadí vám, ak si sadnem, slečna Grangerová?“ spýtal sa a potom na ňu naozaj žmurkol.
Hermiona ho ignorovala, no aj tak si sadol tesne vedľa nej, vystrel nohy a oprel sa dozadu o lakte. „Naozaj to vyzerá dobre, Hermiona,“ povedal. Nazrel jej do pohára. „Ó, pozri na to. Sú v ňom maliny. Máš o deň postarané.“
Hermiona si odpila z nápoja. „Som si istá, že netuším, čo tým myslíš.“
„Som si istý, že tušíš.“
„Som si istá, že netuším.“ Predstierala, že ju zaujíma, ako Cressida bokom na Williamovej metle kľukato krúži po okraji trávnikov.
Draco sa k nej naklonil tak, že sa spánkom oprel o Hermionino rameno, a pozrel na ňu zdola.
„Naozaj sa budeš tváriť, že si nespomínaš na svoju slabosť pre francúzske martini?“ zašepkal.
Otrávene zahryzla do maliny a s horlivým, takmer materinským záujmom sa zahľadela na spiaceho pána Martina. „To len cez Vianoce.“
„Veľmi dobre viem, že len cez Vianoce,“ povedal Draco s krátkym smiechom. „Pravda to aj tak ostáva.“
Cressida sa oblúkom vrátila k Williamovi a zastala. Skôr než stihla sama zosadnúť, chytil ju okolo pása a zdvihol ju z metly k sebe. Oprela sa oňho, rukami sa ho držala za plecia a Hermiona videla, ako si vymenili pohľad.
Bol to tichý rozhovor v dvoch dejstvách. William sa tváril vyčítavo, a keď to Cressida uvidela, nasadila povýšený výraz, akoby popierala, že spravila čokoľvek zlé, a urážala ju už samotná narážka, že áno.
Držal ju, kým sa s ňou neotočil a nepostavil ju na zem, a ani potom ju hneď nepustil. Tvár mal tesne pri jej tvári, pohľad stále karhavý a s náznakom výzvy. Cressida vystrčila bradu dopredu, potom sa prudko nadýchla a rýchlo sa odtiahla. Prsty jej ešte zovreli látku jeho košele, potom sa otočila a rozbehla sa k rodine.
„Pekná jazda, Cressie?“ spýtal sa Roland a zamyslene hľadel na zachmúreného Williama.
„Áno.“ Sadla si vedľa Penelope a hrdo zdvihla bradu. „Tak čo, už idete pretekať?“ spýtala sa a oprašovala si sukne.
„Asi musíme, čo, Granger?“ Roland chvíľu pozrel na Hermionu, potom sa uškrnul na Draca, no ten mu úškrn neopätoval. Bez náhlenia vstal, šiel po svoju metlu a začal si naťahovať rukavice.
Sir Thomas prebehol skokmi cez trávnik s energiou zajaca prenasledovaného svorkou psov a zastal pri svojej elegantnej manželke a sklonil sa, aby jej nastavil líce. „Pre šťastie!“
Na Hermionino prekvapenie lady Longbottomová celkom nežne pritisla pery na manželovo líce, potom mu prešla dlhými, jemnými prstami po brade a napokon ju hravo šklbla.
„Vy im len udávate tempo, aby nepodvádzali, otec. Nemyslím si, že by ste na to veľmi potrebovali šťastie,“ povedala Penelope.
„Možno! Aj tak ti želám šťastie vo všetkom, moja uhorôčka!“ zakričal Longbottom, sklonil sa a vlepil Penelope bozk rovno do kopy kučier na temene. Odháňala ho mávnutím ruky, no bolo vidieť, že ju to aj tak potešilo.
Tom Longbottom pristúpil k svojej žene pomaly a nenútene, potom sa sklonil a vtisol jej rovno na ústa bozk, ktorý nebol ani pomalý, ani nenútený. Pohladila ho po tvári, a keď sa odtiahol, vzdychla si.
„Kto pobozká Williama?“ spýtala sa Cassandra.
Šibalsky pozrela na Cressidu, ktorej sa rozhoreli líca.
„Nuž, niekto by mal.“ Cassandra vyskočila, so sukňami v rukách dobehla k nešťastnému Williamovi, ovinula mu ruky okolo krku a vtisla mu na líce sesterský bozk. „Tu máš, Willy. Hlavne sa nerozbi.“
Potom sa obrátila k Rolandovi. „Nezačal si hrať za Sokolov, hoci si mal, Rolly, ale aj tak ťa pobozkám pre šťastie.“
Sklonil sa a ona sa vytiahla na špičky, a cmukla ho na líce; potom sa takmer šprintom vrátila späť.
Draco sa posadil rovno a natiahol si jednu koženú rukavicu. Pozrel na Hermionu úkosom. „Zaželáš svojmu mladšiemu bratovi šťastie?“
Hermiona prevrátila oči k nebu a pokrútila hlavou. „Veľa šťastia. Buď opatrný.“
Draco si prestal upravovať chrániče na predlaktiach a pokrčil plecami. Kým ich znova doťahoval, Hermiona si lokla z nápoja a nemilosrdne požula ďalšiu malinu.
Dospela k rozhodnutiu.
„Vždy som opatrný, aby si vedela,“ začal Draco a otočil sa k nej.
V tej istej chvíli sa Hermiona naklonila, aby mu vtisla zdvorilostný bozk na líce.
Kútik jeho úst, ktorého sa dotkla pootvorenými perami, bol mäkký a teplý.
Chutil po mäte.
Obaja sa odtiahli, akoby sa popálili.
Draco na ňu na jeden vynechaný úder srdca vyjavene hľadel ako vyplašené srnča, potom vyskočil na nohy a rázne odkráčal cez trávnik, pričom si cestou naťahoval druhú rukavicu. Zo zeme zdvihol metlu, nasadil si okuliare a ani letmo sa neobzrel Hermioniným smerom.
Hermiona do seba naraz hodila zvyšok nápoja a vzápätí sa zakuckala na malinovom semienku.
Piati pretekári sa zoradili na čiare, ktorú sir Thomas len tak od oka vyznačil naprieč udupaným chodníkom. Roland, William a Draco boli vpredu, Tom Longbottom a sir Thomas tvorili zadný voj.
Penelope sa k nim pridala na štartovej čiare s prútikom v ruke. Zoslala kúzlo, po ktorom čiara v hline krátko zažiarila, potom si z vrecka na boku šiat vytiahla bielu čipkou lemovanú vreckovku.
Muži zdvihli nohy zo zeme a pripravení sedeli obkročmo na metlách.
„Pripraviť sa!“ zvolala a zdvihla vreckovku do vzduchu. „Pozor!“
William krátko prebodol pohľadom Draca.
Tom hľadel na svoju ženu.
Draco úkosom pozrel na Rolanda.
Sir Thomas zízal rovno pred seba.
Roland sa otočil k trávniku a zamával.
Hermiona sa stále snažila vykašľať semienko z maliny.
„Štart!“ Penelope pustila vreckovku a prekvapene piskla, keď jej nápor vzduchu od štartujúcich metiel vymietol pod sukne oblak prachu.
Hermione nikdy nenapadlo, že by mohlo existovať niečo nudnejšie než metlobal – až kým nestrávila šestnásť minút a dvadsaťosem sekúnd ničím iným než čakaním, kedy hŕstka mužov na metlách vyletí z prieseku v lese.
Sotva sa preteky začali, longbottomovské dámy už štebotali o plese v Thornwood Abbey.
Dohadovali sa, kto z okolia príde a kto si s kým zatancuje, a rozoberali, ktorej z nich najlepšie pristane ktorá z obvyklých farieb šiat.
Hermiona si znova otvorila knihu. Práve sa predierala hutnou pasážou o tom, že užívatelia istého teoretického elixíru by mohli zdieľať spoločný stav vedomia, keď červienky, čo sa po štarte pretekov znova usadili na zemi, prestali škriabať v hline. Zdvihli hlavy a vzápätí sa vo vydesenom víre vzniesli k nebu, lebo z lesa vyleteli Roland a Draco, obaja takmer prilepení k násadám metiel.
Boli úplne vyrovnaní, ani jeden nemal pred druhým náskok čo i len o vlások. Tesne za nimi, len kúsok pozadu, letel William.
Tom Longbottom preletel o dĺžku metly za Williamom a sir Thomas sa vliekol za všetkými štyrmi, plne sústredený na svoje povinnosti rozhodcu.
Longbottomovské sestry tlieskali a jasali, a bez akejkoľvek vernosti povzbudzovali hlava-nehlava „Rolly!“, „Will!“ a „Pán Granger!“. Od Cassandry zaznelo hlasné a nezdvorilé „Tom, ty truľo, pohni sa!“.
Pretekári rozfúkali prach a drobné kamienky z chodníka do strán a za sebou nechali vír suchého lístia.
A vmihu boli preč.
Ženy chvíľu hovorili o tom, aké vyrovnané sú preteky, a porovnávali, ako jazdci sedia na metlách a ako sú sústredení, no potom sa rozhovor vrátil k vzrušujúcemu plesu a k tomu, kto bude pri stole sedieť s kým.
Hermiona znova otvorila knihu, a keď sa presvedčila, že Martin sa v kresle len pomrvil, ale nezobudil sa, vrátila sa k voskovníku bahennému, sušenému pri mesačnom svite a mletému proti smeru hodinových ručičiek na prášok strednej hrubosti, v ktorom by mali zrnká ostať voľným okom jasne viditeľné.
Keď muži za jasotu a nadávok divákov vyleteli z lesa druhý raz, Hermiona zdvihla zrak len na chvíľku – akurát dosť na to, aby si všimla, že Draco sa dostal do vedenia, hoci jeho náskok možno zväčšilo aj to, že sa Roland pri prelete otočil a veselo zamával spoločnosti. William si udržal svoje miesto aj vážnu tvár a obaja Longbottomovci sa držali vzadu.
Martin sa napokon prebral, zíval ako medveď koncom marca a žmurkal do slnkom zaliatych trávnikov. Hermiona šla za ním.
„Vyspali ste sa dobre, bratranec?“ Sklonila sa pod konárom bresta a vošla k nemu do tieňa.
„Už odštartovali?“ spýtal sa, stále žmurkajúc.
Hermiona mu vytiahla okuliare z deky a nasadila mu ich späť za uši.
„Odštartovali,“ uistila ho. „Dáte si malinu?“
Len čo ho usadila v kresle vedľa lady Longbottomovej, kde spokojne jedol z taniera čerstvé ovocie so syrom a popíjal shrub, muži znova prefrčali okolo a pustili sa do posledného kola okolo lesa.
Roland predbehol Draca a dostal sa do vedenia. Keď prelietali okolo, Hermiona si všimla, že Draco sa hlboko mračí a znepokojene pozerá na špičku svojej metly.
Zaclonila si oči a prižmúrila ich, no skôr než stihla zistiť, čo sa deje, Roland, Draco, William, Tom a sir Thomas už prefrčali a znova sa stratili za prvou zákrutou trate.
„Slečna Grangerová,“ povedal Martin chrapľavo. „Slečna Grangerová?“
Hermiona si k nemu čupla a položila ruku na opierku jeho kresla. „Čo sa deje, pán Martin?“
Položil dlaň na jej ruku. Obrovské sovie oči mal rozšírené od strachu. „Povedzte mu, že letí príliš rýchlo.“
Hermiona otočila dlaň a stisla mu ruku, suchú ako pergamen. „Už som mu to povedala. Lenže on ma nepočúva, však?“
Martin žalostne pokrútil hlavou. „Nie. Nemal by ísť do Francúzska. Povedzte mu, nech ostane.“
Hermiona mu stisla prsty. „Bude úplne v poriadku. Sľubujem. A nemyslím si, že by sa v dohľadnom čase chystal do Francúzska.“
Zamračil sa. „Bude mi za vami smutno.“
„Aj mne za vami.“ Načiahla sa a odhrnula mu prameň vlasov z očí. „Ale máme ešte trochu času.“
Naliala mu pohár chladnej vody a prehovárala ho, aby ju vypil. Potom mu spravila sendvič. A potom čakala.
Červienky sa vrátili a pri chodníku si poskakovali za svojím: hašterili sa pre malichernosti, občas zdvihli hlavy a pozorne načúvali, a potom zase hrabkali v tráve.
„Vie niekto, ako dlho to už trvá?“ Penelope sa vystrela, zaclonila si oči a napäto hľadela do tmavého ústia lesnej trate. „Nemerala som čas, lebo to zariadi kúzlo cieľovej čiary.“
Isadora otvorila kabelku a vytiahla z nej malé strieborné hodinky. Zažmúrila na ne, potom vybrala okuliare a nasadila si ich.
„Od štartu uplynula takmer hodina,“ povedala napokon. „Ešte nie celá, ale aj tak…“
Hermione sa od strachu zovrel žalúdok. „Sú na trati nejaké nebezpečenstvá?“
Penelope pokrútila hlavou. „Nie celkom. Keby veľmi chceli vyhrať a niektorú ostrejšiu zákrutu vzali priveľkou rýchlosťou, mohlo by to byť nebezpečné, ale všetci sú skúsení letci. A je to celé len zo zábavy, neviem si predstaviť, že by niektorému z nich obzvlášť záležalo na výhre.“ Pozrela na Hermionu spytujúco. „Alebo áno?“
Hermiona vstala a začala kráčať k trati. „Mám sa za nimi ísť pozrieť?“
„Nie!“ Cassandra za ňou vyskočila a položila jej ruku na lakeť. „Prirútia sa strašnou rýchlosťou a vtedy im rozhodne nebudete chcieť stáť v ceste. Dajte im chvíľu. Možno sa niekomu pokazila metla a všetci zastali.“
Hermiona si zase sadla a obhrýzala si necht. Bezdôvodne sa hnevala na úbohé červienky, ktoré sa už pred desiatimi minútami mali s vyvalenými očami rozpŕchnuť do všetkých štyroch strán.
Keď sa napokon v tmavých zákutiach trate niečo pohlo, Hermiona aj longbottomovské dievčatá vyskočili na nohy a stavali sa na špičky, aby lepšie videli.
Keď sa muži konečne vynorili na miernom stúpaní trate, išli pešo.
Vpredu išli sir Thomas a Tom Longbottom a držali za rohy čosi, v čom Hermiona napokon rozoznala nosidlá. Obaja mali pod pazuchami zastrčené metly, no sir Thomas niesol dve.
Strčila si palec do úst a tvrdo zahryzla do nechta. Keď uvidela aj zadnú časť nosidiel, srdce sa jej od hrôzy rozbúšilo a hruď sa jej tak zovrela, že sa len ťažko nadychovala.
Roland a William boli vzadu.
Všetko na trávniku zrazu pôsobilo neskutočne, ako vo sne.
Ako vo filme, ktorý mohla len pozorovať, no nemohla doň zasiahnuť, sledovala, ako sa Cressida rozbehla k mužom, ktorí práve ukladali Draca do trávy. Nehýbal sa a Hermiona si uvedomila, že to, čo pokladala za šatku uviazanú okolo hlavy, sú jeho vlasy a že tie aj horná štvrtina nosidiel sú nasiaknuté červeňou. Cressida vytiahla prútik hneď, ako dobehla. Rýchlo nechala škvrny zmiznúť, potom padla na kolená a zoslala kúzla, po ktorých sa pred ňou vo vzduchu rozžiaril rad grafov. Prebehla ich bystrým pohľadom a potom začala dávať mužom príkazy.
„Tom, choď do dediny po liečiteľa Fredericksona,“ povedala. „Premiestni sa tam. Nestrácaj čas.“ Obrátila sa k sirovi Thomasovi. „Otec, mohli by ste, prosím, ísť do domu a poslať sem škriatkov, aby ho pomohli preniesť hore do niektorej z izieb? Je nevyhnutné, aby sa z tejto polohy ani v najmenšom nepohol. Zopakujte im to. Dajte pozor, aby to pochopili.“ Sir Thomas sa premiestnil a po ňom ostalo len ostré prasknutie prázdneho vzduchu.
Cressida sa znova sklonila nad Draca, šepkala zaklínadlá a pomalými, rozvážnymi pohybmi viedla špičku prútika tesne nad jeho krkom a potom dolu stredom hrude.
„Vôbec ste s ním nemali hýbať, kým som sa naňho nemohla pozrieť,“ povedala do prázdna. „Ale má nesmierne šťastie a nemyslím si, že ste mu ešte viac ublížili. Stabilizovala som mu chrbticu a treba ho čo najrýchlejšie preniesť dnu.“
Pozrela na Williama a jej krásne tmavé oči ho otvorene a bez štipky pýchy prosili.
„Liečiteľ Frederickson nebude stačiť.“
Ťažko dýchal. Hermiona si prvý raz všimla, že košeľu má vpredu vytiahnutú z nohavíc a nasiaknutú červeňou a že z jej spodného okraja je odtrhnutý dlhý pruh. Muži z neho zrejme pretransfigurovali nosidlá. S výrazom úprimnej bolesti prikývol. „Pôjdem do Londýna po liečiteľa Bartholomewa. Myslím, že môjmu otcovi dlhuje láskavosť, a som si istý, že ho dokážem presvedčiť o vážnosti prípadu.“
Cressida sa k nemu načiahla a on ju chytil za ruku. „Ďakujem.“
Pustil ju a bez ďalšieho slova sa premiestnil.
„Ako môžem poslúžiť, slečna Cressida?“ spýtal sa Roland.
Cressida sa rozhliadla.
„Pána Martina treba odviezť späť do chalúpky,“ povedala. „Som si istá, že doma s pánom Grixom mu bude oveľa pohodlnejšie. A pani Longbottomová by určite tiež rada šla domov.“
Aj lady Longbottomová sa razom pustila do diela. Prikázala Isadore, Penelope a Cassandre, aby nachystali isté elixíry a pripravili dostatok obväzov a čistej bielizne, a potom pristúpila k Hermione a jemne ju vzala za rameno.
Z tváre jej vyžarovala nežná starostlivosť.
„Teraz vás vezmem dnu, slečna Grangerová,“ povedala a trpezlivo ju postrkovala za lakeť. Jej tichý, vyrovnaný hlas sa Hermione predtým zdal odmeraný a ľahostajný, no teraz z neho cítila upokojujúcu pevnosť a pokoj. „Prinesiem vám šálku čaju, a ak potrebujete niečo robiť, môžete nám pomôcť pripraviť bielizeň.“
„Pán Martin ma bude potrebovať.“ Hermione sa zvieralo hrdlo. „Mala by som ho odprevadiť ja —“
„Rolly odvezie pána Martina do chalúpky, Hermiona. Prosím. Poďte so mnou, drahá.“
Hermiona nedokázala odtrhnúť oči od Draca, ktorý nehybne ležal v tráve.
Lady Longbottomová jej upokojujúco stisla rameno. „Sir Thomas sa hneď vráti so škriatkami, aby vášho brata vniesli dnu. Spravíme úplne všetko, čo sa dá.“
Práve v tej chvíli sa sir Thomas premiestnil na trávniky spolu s trojicou škriatkov, ktorí vyzerali zavalito a mozoľnato ako stajníci alebo sluhovia na všetko.
„Hore s ním, prosím, chlapci. A ako som vravel, čo najopatrnejšie. Nesieme ho do hosťovskej izby na začiatku východného krídla,“ povedal sir Thomas.
Opatrne levitovali Draca na nosidlách hore svahom trávnika späť k domu a Cressida išla tesne za nimi.
Roland si čupol vedľa Martina a chytil ho za plece. „Poďte, pane. Odvezieme vás späť k pánovi Grixovi.“
Martin sa nepokojne mrvil v kresle a oči mu blúdili sem a tam, akoby nechápal, čo vidí.
„Ten elixír,“ povedal rozrušene. „Donesiete ho dolu, však?“
„Čokoľvek potrebujete, to dostanete,“ povedal Roland. „Smiem vás odtlačiť? Nevadí vám to?“ Obrátil sa k Hermione. „Čoskoro sa vrátim,“ povedal. „Mám vám z chalúpky niečo priniesť?“
Lady Longbottomová jemne potiahla Hermionu za lakeť a viedla ju k domu.
„Nie, ďakujem.“ Hermiona pokrútila hlavou. „Všetko, čo na svete mám, je práve tu.“
****
Prvá šálka čaju, ktorú Hermione podali pri malom stolíku vo vstupnej hale Bugg-Buntley Hall, vychladla a odniesli ju.
Liečiteľ Frederickson — mladý, s vlasmi farby piesku a láskavou tvárou — prišiel s Tomom Longbottomom hlavnými dverami. Rýchlo vyšli po schodoch a o chvíľu sa dolu vrátil len Tom. Bez slova jej stisol ruku a premiestnil sa preč.
O pol hodiny neskôr sa presunula na pohovku v salóne. Škriatok jej na príkaz sira Thomasa priniesol malého čierno-bieleho kocúrika menom Hugo. Takmer okamžite zaspal, rozvalený na chrbte naprieč celým sedadlom, s prednými labkami vystretými pred sebou. Zaklonil hlavu, aby ho Hermiona mohla poškrabkať pod bradou, no pradel si spokojne, či ho škrabkala, alebo nie. Bolo to azda to najmúdrejšie, čo kto kedy urobil, aby ju utešil.
Prišla Isadora a ticho sedela vedľa nej, kým ju matka nezavolala. O dvadsať minút sa vrátila a oznámila Hermione, že liečiteľ Bartholomew prišiel letaxom rovno do spálne, kde ležal Draco. Hneď sa ho ujal a pošle dolu správu, len čo bude niečo vedieť.
„Chceli by, aby sme im priniesli viac obväzov,“ povedala Isadora jemne.
Hermiona jej stisla ruku tak silno, až jej zbeleli hánky.
„Povedali, čo sa stalo?“ spýtala sa.
Isadora pokrútila hlavou. „Tom šiel domov za pani Longbottomovou. Vraj je dosť otrasená. Ale otec alebo William vám to určite povedia. Dáte si novú šálku čaju?“
Hermiona sklopila zrak k druhej šálke, ktorá jej v lone vychladla nedotknutá.
„Nie, ďakujem.“ Položila šálku a tanierik na stolík vedľa pohovky a prosebne pozrela na Isadoru. „Potrebujem niečo robiť.“
Kúzlom, ktoré sa Hermiona nikdy nenaučila, trhali plátno na rovnomerné pruhy, skladali ich a posielali hore do izby chorého so škriatkom, ktorý sa na ne díval s ľútosťou.
Potom Hermiona pocítila nutkanie vydezinfikovať kuchyňu, a Isadora sa medzitým pustila do práce pri vysokej skrini v špajze, kde mala rodina zásobu liečivých elixírov.
Isadora pobalila elixíry proti opuchom a bolesti, masti na povrchové rany a tinktúry na spanie, hoci Draco zatiaľ nejavil ani známku vedomia. Potom ich odniesla hore.
Hermiona kľačala na štyroch a dezinfikovala dlaždice okolo kozuba, keď začula povedomé drsné odkašľanie, a keď sa otočila, uvidela vo dverách do kuchynskej záhrady Rolanda. Vedľa neho stál Grix a v rukách držal sivú tvídovú bekovku.
Dnes mala na sebe ľahkovážne šaty z modrej gázy, vyšívané až groteskne veselými žltými a bielymi kvetmi. Cez ne si uviazala pevnú zásteru, a keď si teraz sadla na päty, silno žmolila hrubú pásikavú látku v rukách.
„Neviem —“ Vôbec netušila, ako chcela pokračovať, a tak si radšej zakryla tvár rukami.
Začula, ako sa k nej ktosi prišuchtal, a potom ucítila na vlasoch ruku, ktorá ju potľapkávala ako malého psíka.
„Dobre to dopadne, Hermiona.“
Naklonila sa dopredu, zaborila tvár do mäkkej flanelovej Grixovej košele a rozplakala sa.
„Dobre to dopadne,“ povedal znova, stále ju potľapkávajúc po vlasoch. „Hej. No tak. Hlavu hore.“
Hermiona sa narovnala a pritlačila si na oči vreckovku, ktorú jej Roland podal.
„Neviem, čo robiť,“ povedala žalostne. „A ja vždy viem, čo robiť.“
Grix kúzlom odstránil mokrú škvrnu z pleca a posunul si polmesiačikové okuliare vyššie na nos.
„Keď budete žiť dosť dlho, zistíte, že niekedy to človek nevie.“ Siahol si do náprsného vrecka a vytiahol fľaštičku perleťovo zlatej tekutiny. „Priniesol som jeden z Martinových odvarov. Vyneste ho hore a dajte mu ho, hneď ako liečitelia skončia a nechajú ho odpočívať. Nebude sa im to páčiť, takže možno budete musieť byť prefíkaná – a viem, že to vám ide. Ale neotáľajte. Martin vraví, že s tým treba začať ešte pred ránom.“
Hermiona vzala fľaštičku a pretáčala ju medzi prstami. Sklo bolo teplé od Grixovho vrecka. Riedky elixír vnútri zachytával svetlo a víril v ňom jasne koralovými a melónovo oranžovými prúdmi. Potiahla nosom a utrela si ho vreckovkou.
„Čo to je?“
„Je to na mozog,“ povedal Grix. „A s troškou šťastia aj na chrbticu. Tuším sa ani neobťažoval dať mu meno. Martin sa vo výskume venoval hlavne mysli, ako ste iste pochopili z kníh, ktoré ste si bez opýtania požičali. Ale vo všeobecnosti sa naozaj vyzná v tom, ako sa živý tvor sám hojí. Trval na tom, aby som priniesol práve tento. Dajte ho bratovi v dvoch dávkach. Raz dnes večer a znova ráno.“ Otáčal si plochú čiapku v rukách.
Hermiona usilovne potláčala ďalšiu vlnu sĺz. „Ďakujem.“
„Nesľubujem priaznivú zmenu povahy, aby bolo jasné,“ dodal.
Hermiona sa zasmiala cez slzy.
„Ale Martin je starší, než má akékoľvek právo byť,“ pokračoval, „a bystrejší, než si možno uvedomujete, a nie je to všetko len vďaka môjmu frflaniu.“
Hermiona Grixovi znova poďakovala, a potom ešte raz, vrúcne a zo srdca. Vstala, odprevadila ho na záhradný chodník a dívala sa, ako dupoce preč pomedzi hriadky cibule.
K domu sa vracala pomaly, a keď na chvíľu zavrela oči, nechala slnko hriať si líca a viečka. Vo dverách kuchyne sa zastavila a oprela sa o zárubňu.
Roland sa opieral o dlhý drevený pracovný stôl a zvieral jeho okraj. Nad stolom viseli zväzky sušiacich sa byliniek a kytičky kvetov. Najprv mal bradu sklonenú k hrudi, potom k nej zdvihol oči. Vyzeral ustarostene a Hermiona si nebola istá, či to bolo kvôli Dracovi, alebo kvôli nej.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa.
„Bol za mnou. Nevidel som to,“ povedal Roland. „Ale v poslednej štvrtine trate je ostrá zákruta, v ktorej špička metly rada vybočí do strany. Nie je náhodou zvyknutý na iný model? Možno na niečo od miestneho remeselníka? Krútiaci moment vie prekvapiť.“
Hermiona prikývla. „Áno. Jeho vlastná metla je úplne iná.“
„Práve v tej zákrute leží kopa veľkých balvanov.“ Z každého jeho slova bolo cítiť hlboký súcit a starostlivosť. „Will však reaguje bleskovo. Má výnimočné reflexy a zoslal tlmiace kúzlo, ktoré Draca spomalilo. Keby to neurobil —“ Zarazil sa. „Je mi to nesmierne ľúto, slečna Grangerová. Vy a váš brat ste si zjavne veľmi blízki.“
Hermiona pokrútila hlavou. „Ó, my nie sme —“ Stisla pery a prehltla. „Asi áno. Áno, sme si dosť blízki.“
Dvojica škriatkov sa premiestnila do kuchyne a zjavne ich prekvapilo, že tam sú Roland s Hermionou.
„Veľmi sa ospravedlňujem,“ povedala Hermiona a utierala si oči chrbtom ruky. „Pôjdeme vám z cesty.“
„Prejdete sa so mnou?“ Roland ukázal na záhrady za dverami.
Hermiona s vďakou prijala jeho rameno.
****
Večera sa podávala v jedálni, no Hermiona nedokázala ani pomyslieť na jedlo. Namiesto toho sedela na stoličke, ktorú jej postavili pred dvere Dracovej spálne.
Zvnútra počula tlmené hlasy, no nerozumela slovám a nedokázala sa prinútiť načúvať pomocou mágie. Nedokázala sa sústrediť ani na knihu, hoci Martinovo dielo o elixíroch vymenila za zväzok Johna Donna.
Prešla prstom po riadku.
Pre lásku božiu, drž jazyk za zubami a nechaj ma milovať.
Knihu zaklapla.
Po večeri jej Isadora priniesla likér, ktorý vypila, a potom jej Penelope priniesla ďalší, zreteľne väčší pohár červeného vína.
Potom prišla lady Longbottomová a s premyslenou vľúdnosťou ju prinútila odobrať sa do izby oproti a prezliecť sa na noc.
Korzet jej rozšnurovala sama a nepýtala sa na kožený mešec ani na prútik, ktoré si Hermiona vytiahla z výstrihu. Potom jej očarovaným hrebeňom dlhými, hladkými ťahmi prečesala vlasy a zaplietla ich.
„Dáte si odvar spánku, drahá?“ spýtala sa a položila jej chladné dlane na plecia.
Hermiona odmietla, a keď lady Longbottomová odišla, vrátila sa na svoje miesto vedľa Dracových dverí. Zababušená do bieleho župana, s pohľadom, ktorý blúdil po poliach poézie a nič nevidel, čakala.
Zrejme zaspala.
Keď sa prebrala, bola pri nej Cressida a ruku jej položila na koleno.
„Odchádzajú,“ povedala ticho. „Chcete ísť dnu?“
Hermiona ju nasledovala do izby. Izbu slabo osvetľovali sviečky a všetko bolo presiaknuté štipľavým mentolovým pachom ako v lekárni.
Liečiteľ Frederickson si zapínal sako. Zdvihol hnedú koženú liečiteľskú tašku a zamieril ku kozubu.
„Slečna Grangerová,“ povedal so spôsobným kývnutím. Pozrel na druhého muža – dosť vysokého, sotva v stredných rokoch, so sivejúcou bradou a fúzmi. „Liečiteľ Bartholomew vás uvedie do obrazu. Vrátim sa ráno.“
Draco ležal prikrytý bielou plachtou a prikrývkou, ruky mu bezvládne ležali pozdĺž tela. Spal. Hruď sa mu dvíhala a klesala rýchlo a nerovnomerne, hlavu mal ovinutú úhľadným bielym obväzom. Na stene nad jeho hlavou sa vznášal rad grafov, ktoré žiarili jantárovým a jasnomodrým svetlom a neustále sa menili. Ukazovali nepretržitý prúd údajov, z ktorých Hermiona vedela prečítať len niektoré.
Videla, že mu srdce bije rýchlo.
Cressida si cez tie isté šaty, čo mala na pikniku, natiahla zásteru a s prútikom v ruke nechala zmiznúť použité pomôcky a kúzlom Scourgify čistila predmety na drevenom stole pod zacloneným oknom.
Hermiona spytujúco pozrela na liečiteľa Bartholomewa, kým si balil tašku.
„Váš brat je veľký šťastlivec, slečna Grangerová,“ povedal. „Mal šťastie, že jeho pád zmiernila pohotovosť pána Averyho, a šťastie, že keď ho priatelia prenášali, vyhli sa — čírou slepou náhodou — ešte väčšej pohrome. Najväčšie šťastie však mal v tom, že sa rozhodol zletieť z metly v bezhlavej rýchlosti práve v spoločnosti slečny Cressidy Longbottomovej.“
Cressida nezdvihla zrak od práce.
Liečiteľ Bartholomew vzal kabát z operadla stoličky a obliekol si ho.
„Začali sme s potrebnou liečbou a v priebehu niekoľkých dní sa vážne poranenia lebky, stavcov, rúk a rebier úplne zahoja. Kým sa však nezobudí, nemôžeme vedieť, do akej miery bude schopný používať končatiny ani či neutrpeli jeho kognitívne schopnosti.“
„Takže môže byť ochrnutý,“ povedala Hermiona. „A nemusí byť taký ako predtým.“
Liečiteľ Bartholomew pozrel smerom k Cresside. „Cressida mi vraví, že váš brat má bystrý rozum. A že je to činorodý, športovo založený muž.“
Hermiona prikývla.
„Pevne dúfam, že časom bude oboje aj naďalej.“ Podišiel ku kozubu. „Ale mali by ste sa, ako sa len dá, pripraviť aj na opak. Slečna Cressida“ — zdvorilo sklonil hlavu pred unaveným dievčaťom — „vaše úsilie bolo výnimočné. Skúste sa trochu vyspať. Príkaz liečiteľa. Uvidíme sa zavčasu ráno.“
Zelene zablyslo a liečiteľ zmizol v letaxe.
Cressida dokončila čistenie pracovného stola.
„Chcete nad ním dnes v noci bdieť, slečna Grangerová?“ Ukázala na svietiace grafy nad jeho hlavou. „Môžem vám ukázať, na čo si dať pozor. Viem, že mne by bolo veľmi ťažké opustiť ho, keby bol môj —“ Odkašľala si. „Cítila by som sa presne ako vy, keby bol mojím bratom.“
Hermiona pozorne počúvala, ako jej Cressida vysvetľuje, ako čítať jeho životné funkcie a jednotlivé ukazovatele toho, ako sa hojí, keby ich chcela sledovať. Cressida narovnala Dracovu bielizeň, potom pritiahla k posteli stoličku.
„Tamto je aj pohovka“ — ukázala do rohu izby — „ak by ste potrebovali spať. Ak niektorá z jeho životných funkcií vybočí z normy, ozve sa alarm. Ja ho začujem a liečiteľ Bartholomew aj liečiteľ Frederickson sú len na druhej strane letaxu.“
Stiahla si zásteru, poskladala ju a položila na pracovný stôl.
Hermiona si sadla na stoličku.
Cressida sa vrátila k posteli a priložila končeky prstov na Dracovo zápästie, tam, kde sa nahmatáva tep.
„Viem, že to môžem vyčítať rovno tamto,“ povedala a pozrela na hodnotu tepu, ktorú ukazovali strážne kúzla. „Ale občas je upokojujúce nahmatať si to sama.“
„Veľmi vám na ňom záleží,“ povedala Hermiona. Srdce ju strašne bolelo — kvôli Cresside, kvôli Williamovi aj kvôli Dracovi.
„Vás a vášho brata poznám len krátko, slečna Grangerová.“ Cressida pustila Dracovo zápästie. „Človek by sa nemal nechať uniesť. Je to hlúpe.“
„Niekedy je ťažké nebyť hlúpy.“
Cressidine veľké hnedé oči sa vlhko zaligotali vo svetle sviečok. „To je pravda, však?“ Prešla si chrbtom ruky po lícach. „Tak vás teda nechám.“
Vzala si sukne do jednej ruky a poponáhľala sa k dverám.
„Prosím, pamätajte,“ povedala, keď zovrela kľučku, „tep, dýchanie, krvný tlak —“
„Rozumiem, Cressida,“ povedala Hermiona. „Sľubujem vám, že rozumiem.“
Cvakla kľučka a Hermiona s Dracom ostali sami.
Dýchal rýchlo a plytko.
Skôr než zabudla, Hermiona vytiahla z vrecka župana Martinov elixír a odzátkovala ho. Veľmi jemne mu vsunula prst medzi zuby a stiahla mu čeľusť nadol. Vyliala mu polovicu elixíru za líce a uľavene si vydýchla, keď viditeľne prehltol.
Zazátkovala elixír a zase si ho vložila do vrecka, potom vytiahla prútik a zhasla sviečky po izbe. Oheň dohorel na pahrebu a izbu teraz osvetľovala už len blikajúca žiara grafov jeho životných funkcií nad posteľou.
Pozrela na dvere a počúvala. Keď nič nepočula, naklonila sa, prestrčila ruku popod jeho a chytila ho za ruku. Bola teplá a trochu vlhká, a hoci preplietla prsty s jeho a ovinula ich okolo jeho dlane, jeho ruka zostala bezvládna.
„Naozaj si na tie maliny spomínam, vieš.“ Hovorila potichu a rozvážne. „A naozaj si ich dávam len cez Vianoce. Len a iba cez Vianoce.“ Pevnejšie mu stisla ruku. „Mala som ich na tom prvom večierku. Pracovali sme spolu už dva roky a tak ma nahnevalo, že stále nechceš prísť, že som ťa do toho dotlačila.“
Bez toho, aby ho pustila, klesla na kolená vedľa postele.
„Doberáš si ma kvôli nim každý rok, no aj tak si ich objednávam. Vždy ich mám priveľa a vždy, vždy budem mať.“
Prvé slzy jej stekli po lícach a kvapkali na podlahu pri kolenách.
Opatrne sa zdvihla a ešte opatrnejšie vkĺzla do úzkej medzery medzi ním a okrajom postele.
„Si naničhodník,“ zašepkala. Slzy si z kútikov očí razili nové cestičky a kvapkali na posteľnú bielizeň. Priložila voľnú ruku k jeho ústam. Celkom zľahka mu obkreslila hornú peru. „A, samozrejme, chutíš po mäte.“
Prešla bruškami prstov po plnom oblúku jeho spodnej pery, potom ich nechala skĺznuť po jeho líci a čeľusti až k jamke tesne za uchom.
„Zajtra sa zobudíš,“ povedala. „Hovorím ti to a tentoraz ma musíš počúvnuť.“
Jej hlas takmer pohltilo jemné praskanie a pískanie zuhoľnateného dreva v kozube. Zdvihla ich prepletené prsty k ústam a oprela si pery o chrbát jeho ruky.
„Si ten najhorší.“ Jej dych mu pohladil kožu. „Musíš predsa vedieť, že si.“ Raz, sotva postrehnuteľne, ho pohladila po ušnom lalôčiku.
„Je mi jedno, kde to bude,“ zašepkala. „Môže to byť Anglicko, alebo Francúzsko, alebo Argentína.“ Hlas mala zdusený a trhaný. „A je mi jedno, či budeš vedieť chodiť, alebo hovoriť, alebo si sám uviazať nákrčník. Ale musíš byť na svete. Vôbec by som to nezniesla, keby si nebol.“
Pritisla pery na jeho ruku, potlačila vzlyk, ktorý sa dral z drvivej bolesti usadenej hlboko pod rebrami, a pritiahla si kolená k bruchu ako dieťa.
Vlhký kruh na bielizni pod jej lícom sa rozširoval a svetlá nad nimi zjasneli, stlmili sa a znova zjasneli.
Položila mu ruku na srdce, cítila, ako mu bubnuje v hrudi, a sledovala, ako sa jeho ozvena mihá v tme.
****
Oficiálny ministerský vianočný večierok sa skončil o desiatej a o dvadsať minút neskôr sedeli na ošúchaných drevených barových stoličkách v robotníckom bare spola v Šikmej uličke a spola mimo nej. Nad dlhými policami s fľašami visela nakrivo pripnutá reťaz chudokrvných vianočných svetielok. Boli z tých blikajúcich a takmer biele plátno Dracových vlasov farbili na ružovo, potom na modro, potom na žlto, až kým neprešli na zelenú a nezačali odznova.
„Nie je ti horúco, Malfoy?“ zakričala Hermiona.
Strčila si prst pod ohrnutý rolákový golier, odtiahla ho od krku a druhou rukou si pod šaty privievala vzduch preplneného baru.
„Nie,“ povedal a snažil sa prekričať čoraz rozjarenejšie rozhovory okolo nich. Kdesi za ním začal muž s čistým, zvučným tenorom spievať oplzlú verziu koledy God Rest You Merry, Gentlemen. „Ale je tu asi dvesto ľudí a ty máš na sebe —“ Pozrel dolu. „To je jedno, čo máš na sebe. Prestaň meniť tému.“
Hermionu trhlo dopredu, keď sa cez dav prepchal muž v mikulášskej čiapke s párom napenených pív a vrazil jej do pleca. Zachytila sa rukou o Dracovo stehno, potom sa narovnala.
„Nemením tému. Je mi horúco,“ povedala. Sama žasla, ako nahlas hovorí. „Sú to svetrové šaty. Je to sveter dosť dlhý na to, aby to boli šaty.“
„Vidím to, Grangerová.“ Draco sa zasmial a priložil si k ústam pohár ogdenskej ohnivej whisky. „Vyzerá to útulne.“
„Bože, si ten najhorší.“ Oprela si lakeť o bar, ťažko si položila hlavu do dlane a premerala si ho. „Úplne najhorší. Dúfam, že to vieš.“
Uškrnul sa na ňu a oči sa jej rozšírili.
„Ó! Tu si, ty úškrn. Zakryjem ťa.“ Zdvihla voľnú ruku a prižmúrila oči tak, aby jej ruka zakryla dolnú polovicu jeho tváre.
Podľa vrások v kútikoch jeho očí to vyzeralo, že sa teraz usmieva naplno. Odfúkla si z očí zatúlanú kučeru, narovnala sa a začala prstom krúžiť po okraji koktailového pohára. Na hladine ružového nápoja sa hojdala hŕstka malín. Zdvihla pohár a poriadne sa napila, potom ho položila späť spola na papierový tácok a spola mimo neho. Keď sa začal nakláňať, Draco položil ruku na jej a pomohol jej pohár bezpečne vrátiť na miesto.
„Neviem, prečo si myslíš, že tie pomery sú zlé,“ pokračovala, oblízla si kvapku z boku palca a oprela sa predlaktím o bar. „Predbežné výsledky vyzerajú dokonale a —“
„Predbežné sú predbežné,“ povedal podráždene. „A rastliny sú na bunkovej úrovni úplne odlišné od —“
Hermiona prevrátila oči.
„Vidíš! Presne o tomto som pred chvíľou hovoril.“ Ukázal na ňu. „Myslel som, že sme sa dohodli, že pri reči o práci nebudeme prevracať očami.“ Položil ruku vedľa jej ruky. „Kto je teraz najhorší? Ty.“ Chytil konček jej malíčka a chvíľu ho podržal, potom odtiahol ruku a znova sa napil.
„Zajtra by som mohla s tým elixírom v ruke cestovať časom do Byzancie a vrátiť sa ani o deň staršia.“ Pre väčší dôraz rozmáchla rukou. „Pozri.“ Otočila sa k mužovi, ktorý sedel z druhej strany, a potľapkala ho po ruke. „Stevens? Áno, zdravím, smiem?“ Ukázala na bielu papierovú servítku ležiacu pred ním. „Ďakujem,“ povedala, keď jej ju podal. „Máš brko, Malfoy?“
Draco vytiahol z vnútorného vrecka saka tenké strieborné samopíšuce brko a podal jej ho.
„Vďaka. Pri sebe žiadne nemám,“ povedala, pozrela dolu a chvíľu si na bokoch hľadala vrecko, ktoré tam nebolo.
„Som v šoku, že sa do tých šiat zmestíš ty sama, nieto ešte písacie náčinie.“
„Som v nich naozaj len ja sama, ver mi.“
Jeho dokonalé obočie vyletelo až k stropu.
„Predložil si veľmi presvedčivý argument o nevyhnutnosti výťažku z chalúh,“ povedala, a čarbala na servítku rad roztrasených symbolov, „a udržateľne získaného —“
„Je udržateľne získaný?“
„Áno, je to udržateľne získaný uni-oshi —“
„Ushi-oni.“
„— jed z ushi-oni.“ Napriek sebe sa zasmiala. „Prestaň.“
Poslušne prikývol, kým načmárala ďalšiu sériu značiek.
„Uvarili sme ho a s prestavbou obracačov času sme už takmer hotoví, takže ho môžeme začať naozaj testovať. Ten elixír vyzerá dokonale.“ Strčila servítku pred neho a hodila brko vedľa nej. „Ukáž mi chybu v základnom vzorci. Prosím.“ Zdvihla pohár a vyprázdnila ho na tri dúšky, potom víťazoslávne požula malinu.
„Netvrdím, že to nemôže byť správna odpoveď na problém starnutia a cestovania časom, Grangerová,“ povedal Draco, zdvihol servítku a prezrel si ju.
V bare bolo ešte hlučnejšie a znelo to, akoby ktosi priniesol zvyšné košíčky z oficiálneho ministerského vianočného večierka. Chvíľu počúval vravu okolo, potom zvýšil hlas a otočil sa viac k nej. Na manévrovanie bolo veľmi málo miesta, a keď sa pritiahla bližšie, aby ho počula, jej kolená vkĺzli medzi jeho roztvorené kolená.
Priložil si bok päste k perám a odkašľal si, skôr než začal znova.
„Plne uznávam, že toto“ — zamával servítkou — „je nesmierne sľubný, vysoko kreatívny prístup.“
Hermiona samoľúbo našpúlila pery. Vyzeral pobavene, keď položil servítku a chytil svoj pohár.
„Len hovorím, že zajtra by som sa s tebou na brunch do Byzancie s fľaštičkou toho elixíru vo vrecku nepridal. Ani keby si ma veľmi pekne poprosila. Pretože tie pomery sú zlé.“
Hermiona sa k nemu naklonila. „Ty,“ povedala a plesla mu dlaňou do stredu hrude, „sa mýliš. A deň, keď ti to dokážem, si budem vychutnávať ako —“
„Ako tri poriadne francúzske martini za štyridsaťpäť minút?“
„— ako dobré víno.“ Ruka jej ochabnuto skĺzla dolu po predku jeho košele a spočinula na jeho stehne. „Je to už aspoň šesťdesiat minút.“ Plesla ho po nohe na zdôraznenie. „A tie martini sú vynikajúce. Hovorím ti, že sú malinové aj ananásové, ale ty ma odmietaš počúvať. Ostatne, ty by si mal byť ten bezstarostný. Kto si? Kde je môj laboratórny partner?“
„Súdiac podľa toho, ako málo ti chýba, aby si z tej stoličky spadla,“ povedal a rukou na jej páse ju postrčil, aby sedela pevnejšie, „prinajmenšom o dva poháriky za tebou.“
Mala v hlave hmlu z vodky a Chambordu a chvíľu jej trvalo, kým jej naplno došlo, že sa mu už poriadne dlho pozerá rovno do očí. Bledá bridlicová modrá. Sivá, ak si nebol dosť blízko. Ona však bola.
„Nie som opitá.“ Vzdorovito naňho pokrčila nos.
„Pravdaže nie. To by bolo nemožné.“ Načiahol sa a chytil konček zatúlanej kučery pri jej spánku, stiahol ho dolu a pustil. „Hermiona Grangerová sa neopije.“ Úsmev, ktorý mu zvlnil kútik úst, bol malý a znepokojivo krehký; vybledol a potom zmizol. „Je dokonalá.“
Cítila, že by sa mala zasmiať, no keď prehovorila, v hlase nemala žiadnu ľahkosť.
„Nie som dokonalá.“
Pomaly sa nadýchol a vydýchol, akoby bol veľmi unavený.
„Nie si?“
Pokrútila hlavou. „Nie.“
„Chceš mi povedať, Grangerová —“
„To som ja.“
„— áno, to si veľmi ty. Chceš mi povedať, že si schopná robiť chyby?“
V bare bolo ešte horúcejšie. Hermiona si znova potiahla šaty na hrudi.
„Smeješ sa mi,“ povedala.
„Tentoraz nie.“
Tá časť jej mysle, ktorú ešte nezaplavil alkohol, si uvedomila, že existuje spoločensky prijateľná hranica, ako dlho sa ľudia smú pozerať do očí, a že ju prekročili.
Nie strieborná, v šerom a špinavom bare. Sivomodrá ako príboj v deň zahalený oblakmi.
V miestnosti akoby nebol vzduch.
A ona chcela…
Chcela…
V tej chvíli si ostro uvedomovala čosi, čo v sebe nosila a čo nebolo ani bolesť, ani svrbenie, no akosi oboje, hlboké a nedosiahnuteľné a, napodiv, smutné, ak si dovolila pri tom dlhšie zotrvať. Bolo to trápenie veľmi telesné a spoľahlivým liekom naň bol rýchly ústup do bezpečia vlastnej hlavy.
Pod jej prstami sa mu napol sval na stehne.
„Snažím sa,“ povedala a vzala si ruku späť do lona. „Veľmi sa snažím nerobiť chyby.“
Pohľad mu blúdil po jej tvári. „Nuž. Rozhodne by som nechcel byť jednou z nich.“
„Jednou z čoho?“
„Jednou z tvojich chýb.“
Cez plot, ktorý okolo seba postavili, preskočil hlas.
„Si v pohode, Mione?“
Draco stiahol kolená, zdvihol pohár a otočil sa čelom k baru.
Ron sa pretlačil medzi chrbtami dvoch ministerských zamestnancov, napoly plný pollitrák niesol nad ich hlavami a prekľučkoval k nim. Keď dorazil, oprel sa bokom o drevený pult za Hermionou, objal ju spredu okolo pliec a pobozkal ju na temeno.
„Veselé Vianoce, Fretka.“
Draco hľadel na police s fľašami za barom, no teraz pozrel na Rona a zdvihol pohár. „Veselé Vianoce, Lasica.“
Hermiona položila dlaň na Ronovo predlaktie. „Stále hráme Vietor vo vŕbach?“
Ignorovali ju.
„Prišiel si sem s Alishou? Z mzdového oddelenia?“ spýtal sa Ron Draca.
Draco úsečne prikývol.
„Seamus jej ukazuje nejaké fígle pri biliardovom stole. Je to dosť dôverná lekcia. Len aby si vedel.“ Ron pohladkal Hermionu palcom po pleci.
Draco letmo pozrel cez miestnosť. „Dám pozor, aby nebola priveľmi opitá, keď s ním pôjde domov.“
„Vyriešili ste si ten spor o —“ Ron ukázal na servítku na bare.
„Nie je to celkom spor,“ povedala Hermiona. „Ten veľký hrozný úškrn tamto je len nenapraviteľný pesimista. A nenapraviteľne sa mýli.“
Draco si odfrkol a kývol na barmana, nech prinesie ďalšiu whisky.
„Koľko si ich mala, Mione?“ Ron sa zasmial a stisol jej plece. „Šikanovala ťa takto celý večer, Malfoy?“
„Rozhodne by sa nemala premiestňovať,“ povedal Draco.
„Tak dobre teda.“ Ron dopil pivo a sklonil sa, aby Hermionu znova pobozkal na temeno. „Ja už idem domov. Mám si ťa prehodiť cez plece? Alebo by si tu radšej ostala a ešte trochu zrážala Malfoyovi hrebienok?“ Pozrel na Draca. „Odprevadil by si nám ju domov?“
Draco krátko pozrel na Hermionu a prikývol. „Ako bude chcieť.“
Odvrátila od neho tvár. Líca jej horeli. „Som v pohode. Pôjdem domov.“
Vzala si korálkovú kabelku a vkĺzla nohami späť do lodičiek, ktoré si zula pod barovou stoličkou.
„Veselé Vianoce.“ Potlačila nutkanie položiť ruku Dracovi na rameno. „Uvidíme sa v novom roku, dobre?“
Barman pred neho postavil pohár a odpratal prázdny. Draco sklopil zrak, pootočil pohár na tácku, potom venoval Hermione a Ronovi strohý, priateľský úsmev.
„Veselé Vianoce, Grangerová. Weasley.“ Zabubnoval prstami o bok pohára. „Uvidíme sa v laboratóriu.“
Ron bol vysoký, silný a plný zaslúženého sebavedomia po štyroch rokoch aurorskej služby. S ľahkosťou sa pretláčal cez tlačenicu tiel pred sebou a ťahal Hermionu za sebou. Zvierala mu ruku, išla za ním a obzrela sa cez plece.
Draco sedel pri bare, vlasy mu svietili zeleno, potom ružovo, potom modro. Napil sa whisky a sledoval, ako odchádza.
****
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 12.11. 2026 | 7. kapitola: List | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 27.10. 2026 | 6. kapitola | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 26.10. 2026 | 5. kapitola | ![]() ![]() ![]() |
| ( Jimmi ) | 23.08. 2026 | 4. kapitola: Večera 3/3 | ![]() |
| ( Jimmi ) | 23.08. 2026 | 4. kapitola: Večera 2/3 | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 23.08. 2026 | 4. kapitola: Večera 1/3 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 02.08. 2026 | 3. kapitola: Prechádzka 2/2 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 02.08. 2026 | 3. kapitola: Prechádzka 1/2 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 26.07. 2026 | 2. kapitola: Svadba 2/2 | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 26.07. 2026 | 2. kapitola: Svadba 1/2 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 03.07. 2026 | 1. kapitola: Výbuch | ![]() |
| . Úvod k poviedkam: ( Jimmi ) | 03.07. 2026 | Úvod k poviedke | ![]() |