Láska a iné historické nehody
5. kapitola: Návšteva
Kapitola pre Lupinu, lebo našla...
Krátku chvíľu skoro ráno pršalo.
Hermiona ležala s prikrývkou vytiahnutou až po bradu a pozerala von oknom na kvapkajúce lístie duba.
Pršalo nerozhodne a bez vôle, ako to býva na začiatku dňa, ktorý sa potom vyjasní, a ten dážď bez sily a bez cieľa pôsobil melancholicky. Až teraz si uvedomila, že bola v šoku a rozptyľovali ju šaty, polievkové lyžice a vzrušenie z neznámych kníh a elixírov. Teraz, v tichu pochmúrneho rána, jej prvý raz naplno dochádzalo, do čoho sa dostala.
Cítila stratu, a keď jej myšlienky zablúdili k rozbitému kovu obracača času, pomaly sa k nej pridával aj strach. Čas ju zamiešal ako kartu v balíčku a odsunul ju dozadu, uväznil ju tam, kam nepatrila, a teraz bola odkázaná na štedrosť ľudí, ktorým sa nikdy nebude môcť odvďačiť.
Uviazla tu a nevedela, čo bude ďalej – a oboje neznášala. A pretože pochmúrne myšlienky vždy ocenia spoločnosť, myšlienky sa jej neúprosne vracali k poslednému ránu s Ronom.
Zobudili sa priskoro, vyžmýkaní a bez síl od plaču, a ona sa takmer až komicky ochotne rozplakala znova. Bradu mala opretú o jeho hruď a sledovala, ako mu cez mihalnice presvitá svetlo z okna spálne, v ktorej už spolu nebudú spávať.
Keď mu na kožu nepravidelne kvapli dve jej slzy, sklopil k nej oči.
„Čo je?“ Prešiel jej končekmi prstov po obočí.
Skôr než prehovorila, prehltla, a aj tak mala hlas pridusený a plný sĺz. Nikdy nevedela plakať pekne.
„Tvoje deti bude mať niekto iný.“
Palcom ju pohladil po lícnej kosti, raz a potom ešte raz.
Prikývol.
„Neplač,“ povedala. „Nemali by sme plakať obaja.“
„Ale je to smutné.“
A bolo.
****
Pravdaže sa to ešte nestalo.
O dvesto rokov skôr jej ktosi zaklopal na dvere spálne.
„Vstúpte.“
Draco váhavo vošiel a zastavil sa vo dverách.
Hermiona ležala s rukou pod hlavou. Nepozrela sa naňho, tvár mala stále otočenú k oknu.
„Môžem prísť neskôr,“ povedal a otočil sa na odchod.
„To je v poriadku.“ Otočila sa na bok, tvárou k nemu. „Čo potrebuješ?“
„Si v poriadku?“
„Som v pohode.“ Mohla len dúfať, že tak aj vyzerá a znie.
„Nevyzeráš v pohode.“
Doparoma s ním.
Posadila sa. „Ďakujem. Tvoj názor na to, ako vyzerám predtým, než vstanem, beriem na vedomie.“
„To som nemyslel a ty to vieš.“
Prižmúrila naňho oči. „S čím ti môžem v túto skorú hodinu pomôcť?“
Chvíľu váhal. „Potreboval by som obracač času. Vezmem ho na panstvo a skúsim, či sa mi nepodarí opraviť vonkajší prstenec.“
„O tomto sme hovorili.“ Stisla pery, keď prevrátil oči. „Neprevracaj oči. Keď sme upravovali kov nasiaknutý mágiou, nie vždy to dopadlo dobre. Môže to ísť hladko a často to tak aj je, no keď sme vtedy prerábali objímku šošovky na Potenciografe, naozaj sme sa báli, že ti konček prsta už nedorastie. A to som stála hneď vedľa teba.“
Zdvihol ruku – celú a neporušenú. „Spomínam si. Ale akokoľvek nerád to priznávam, trochu tu prešľapujeme na mieste. Budem opatrný, a ak uvidím, že sa to nedá, vymyslíme niečo iné.“
Prudko vydýchla.
„Nevyhoď sa do vzduchu. Ak to spravíš, budem sa na teba poriadne hnevať.“
„Prisahám ti, že spravím všetko, čo je v mojich silách, aby som sa nevyhodil do vzduchu.“
Natiahla sa cez posteľ a otvorila zásuvku nočného stolíka.
„Tak tu máš,“ povedala a podala mu kožený mešec s obracačom času.
Prešiel k nej a vzal si ho.
Na okamih ho nepustila a prenikavo sa naňho zahľadela.
„Ak sa niečo stane —“ Zmĺkla a skúmavo sa mu zahľadela do tváre. „Vrátiš sa po mňa, však?“
Na tvári sa mu mihlo čosi prudké.
„Naozaj sa ma na to musíš pýtať?“
Pokrútila hlavou a pustila mešec.
Už odchádzal, no s rukou na kľučke sa ešte obzrel.
„Dostaneme sa domov,“ povedal. „Možno nám to chvíľu potrvá, ale vrátime sa.“ Zamyslene zvraštil čelo a celý sa k nej otočil.
„Viem, že vážni sme málokedy, Hermiona.“
Stuhla.
„Ale dúfam, že vieš —“ Znova sa zarazil a zahľadel sa na topánky. „Myslím, že je predsa úplne zrejmé, že —“
„Teraz nie je vhodná chvíľa, aby si začal byť vážny, Malfoy,“ povedala rýchlo. „Choď a skús to. Ale nepríď o končatinu. Tvoje fňukanie by som nevydržala.“
Obzrel sa na ňu a uškrnul sa. „Pokúsim sa obmedziť na jeden konček prsta.“
Prišla Margaret McClureová a obliekla Hermionu do bledoružových bavlnených šiat zdobených ružovými hodvábnymi ružicami, ktoré sú vraj najvhodnejšie na dopoludňajšiu návštevu u Averyovcov. A znova ju, keď to Hermiona nečakala, zasypala skrášľovacími kúzlami.
Hermiona sa zazrela v zrkadle v hale na prízemí a so zadosťučinením zistila, že z tváre jej zmizol ten nešťastný výraz, pri ktorom ju Draco ráno pristihol. Nakulmovaná, nafintená a načechraná vyzerala ružovo a sviežo ako mladá naivka — a to bol nemalý kúsok, keďže v skutočnosti bola stratená a zmätená ministerská výskumníčka, ktorá to katastrofálne pokašľala a s najväčšou pravdepodobnosťou prišla o prácu.
Grix sedel pri raňajkovom stole s Martinom a naberal mu z veľkej kameninovej misy.
„Dobré ráno, pán Martin. Dobré ráno, pán Grix.“
Sadla si a rozprestrela si obrúsok na kolená.
Grix jej kývol hlavou a podal jej misu s kockami batátov a varenou zeleninou všetkých farieb dúhy. Naložila si a naliala si šálku zeleného čaju. Jedli mlčky a Hermiona nervózne pokukovala k vchodovým dverám.
„Bude v poriadku, som si istý,“ povedal Grix.
„Kto?“ spýtala sa Hermiona.
„Váš brat. Bude v pohode, nech už stvára čokoľvek. Je ako mačka, no nie? Vždy dopadne na nohy. Niektorí to majú v krvi.“
„To je asi pravda.“
„Buch!“ nadchol sa Martin, zľahka sa pleskol otvorenou dlaňou po čele a usmial sa na Hermionu. „Omráči sa, však?“
„Ale choď, ty starý dedko,“ povedal Grix. „Šibe ti. Nestraš dievča, nikto sa neomráči.“
Hermiona naklonila hlavu nabok a premerala si škriatka. Vyleštená zlatá retiazka vreckových hodiniek sa elegantne vynímala na tvídovej veste, ktorú mal cez naškrobenú bielu košeľu.
„Vy píšete, pán Grix?“
Grix si odhryzol z cukety, dôkladne ju požul a celý čas na ňu hľadel. Prehltol a obrúskom si poťapkal ústa.
„Áno.“
„To je úžasné!“ Hermiona fúkla do čaju. „Veľmi rada by som o tom počula.“
„Myslím, že raz na to bude čas,“ povedal. „Teraz s Martinom dojeme raňajky a pôjdeme na zdravotnú prechádzku.“
„K potoku,“ povedal Martin a zatlieskal. „Idem hľadať žubrienky.“
„Tak je. Tentoraz ťa skúsime dostať aj do vody, starký.“
Hermiona sledovala, ako Grix upravuje Martinovi obrúsok na kolenách a zo stola zbiera zatúlanú kocku zemiaka.
„Ako dlho ste už slobodným škriatkom, Grix?“ spýtala sa.
„Ani trochu zvedavá nie ste, čo.“ Pozrel na ňu úkosom, no hlas mal srdečný — aspoň na jeho pomery. Po chvíli sa oprel, roztržito vytiahol vreckové hodinky a zase ich schoval.
„Pre Martina pracujem od februára 1649.“
Hermiona zažmurkala. „Že odkedy?“
„Za plat. Dúfam, že vám to ako odpoveď stačí.“
Nebola si úplne istá, že áno, no skôr než sa stihla na čokoľvek dopytovať, na poschodí sa ozval tupý buchot, až sa zatriasli okná, a hneď nato Dracov nezameniteľný výkrik.
„Doriti!“
Hermiona vyskočila zo stoličky a hodila obrúsok na tanier.
„Ospravedlňte ma, pán Grix. Pán Martin.“
Zdvihla si sukne, rozbehla sa chodbou a bez dychu vybehla hore schodmi.
Rozrazila dvere jeho izby, a keď ju našla prázdnu, otočila sa a vtrhla do vlastnej spálne.
Ležal skrčený na dlážke v jej izbe, dlaňou si zakrýval ľavé oko a stonal, akoby ho postrelili.
„Draco! Ach, bože, čo sa ti stalo?“
Padla vedľa neho na kolená a chytila ho za zápästie.
„Som v poriadku, Grangerová. Len žiadnu paniku.“ Pozrel na ňu nezakrytým okom. „Alebo nie. Tvoja vec. U Merlina, kiežby som bol radšej vybuchol. Toto pekelne bolí.“
„Čo sa stalo?“ Stisla mu zápästie. „Je niečo zlomené? Chýba niečo? Mám priniesť lekárničku s elixírmi? Povedz mi, čo mám robiť.“
Na to sa zasmial.
„Môžeš odpratať tamto,“ povedal a neurčito mávol smerom ku kozubu. „Ktovie prečo som prišiel letaxom cez tvoj kozub namiesto svojho a poriadne som si buchol nohu o ten šikovne umiestnený stredoveký mučiaci nástroj, čo tam máš.“
Hermiona pozrela.
„Myslíš stoličku.“
„Práve tú. Takéto sa už nevyrábajú, čo?“
Hermiona mu pustila ruku a sadla si na päty.
„Buchol si si prsty na nohe o moju stoličku.“
„Áno,“ potvrdil. „Čo? Nepozeraj sa na mňa tak. Hneď ma odsudzuješ. Povedz mi niečo, čo bolí rovnako strašne. Počkám.“
„Prečo si zakrývaš to prekliate oko?“
Odkryl oko.
„Lebo som si ho popálil, preto.“
Cez líce a viečko sa mu tiahol uhľovočierny pás popola. Chýbalo mu aj obočie.
„Ach, dobrý bože. Čo sa stalo?“
Posadil sa a narovnal si nákrčník.
„Hovorím to v poslednom čase znepokojivo často, ale, žiaľ, máš pravdu. Skúsil som to zvariť.“
„Vravela som ti, musíme ten kruh odliať nanovo!“
„Áno, vzal som to do úvahy,“ povedal podráždene, „ale povedal som si, že by sme mohli skúsiť aspoň tú druhú možnosť. A áno, budeme ho musieť roztaviť. Aspoň už vieme, že to asi nepôjde celkom hladko.“
Zaškaredila sa naňho.
„Priznal som, že si mala pravdu, a stálo ma to dosť, jasné?“ Zdvihol sa na lakeť, vytiahol z vrecka mešec s obracačom času a hodil ho na Hermioninu posteľ. „Ten prístroj ma za nesprávny pokus poriadne uhryzol a teraz, ak ma hmat neklame, mi chýba čosi podstatné.“
Vstal a pozrel sa do zrkadla, ktoré viselo vedľa Hermioniných dverí. „Ach, doriti! Takto sa na návštevu ísť nedá,“ povedal. „Poprosím Grixa o elixír na dorastanie. Som si istý, že má niečo v tom svojom znepokojivo prefíkanom rukáve.“
„Ešte stále chceš ísť k Averyovcom?“
„Samozrejme. Šlohneme im tú škatuľku rovno spod nosa, hneď sa vrátime a potom sa poradíme, čo s obracačom času. Mám dojem, že ak ho budeme opravovať spolu, bude to vyžadovať dômyselnú lesť – dúfam, že do toho pôjdeš. Keď tu budú lietať všelijaké iskry a celý dom bude voňať karamelizovanou mágiou, nepochybne nám to na krk privedie výbor pre vlákninu v strave.“
„Mohli by sme im to jednoducho povedať, vieš. Martin bol priekopnícky vedec, som si istá, že ich nijako zvlášť nešokuje, že sme cestovali časom.“
„Samozrejme. A som si istý, že ich ani trochu nebude trápiť, že sme im nahovorili, že sme Martinovi bratranci.“
„Martin predsa musí vedieť, že nimi nie sme.“
Draco prižmúril oči. „Konverzovala si s Martinom, Grangerová?“
„Áno, a je pri zmysloch rovnako ako ty alebo ja.“
„Hovor za seba.“
„Grix určite čosi tuší,“ povedala. „Od prvej chvíle si na nás dáva pozor. Možno by sa nám uľavilo, keby sme sa jednoducho ku všetkému priznali.“
Draco na ňu zízal. „Niekedy si veľmi jasne uvedomujem, že sme z rôznych fakúlt, a toto je jedna z tých chvíľ.“
Hermiona vstala a upravila si sukne.
„Aspoň si vylúčil, že by stačilo obyčajné zváranie, takže ďakujem. Mrzí ma, že si pri tom musel obetovať jedno obočie. Viem, aký si na ne hrdý.“
Sledoval v zrkadle, ako dvíha a spúšťa jediné obočie, ktoré mu zostalo. „Patria k najkrajším v celom Anglicku, Grangerová. Mám dobrý dôvod strážiť si ich.“ Mrzuto si vzdychol. „A teraz poďme vyriešiť to dorastanie a potom pôjdeme rozzúriť Williama Averyho.“
Počasie sa vyjasnilo a deň bol pekný, tak išli pešo.
****
Hermiona dovolila Dracovi, aby jej pomohol cez prelezy. Na jeho obočie, ktoré mu viditeľne dorastalo, nepovedala ani slovo až do posledného prelezu, za ktorým ich čakal široký pás rozmočenej zeme. Bez varovania ju chytil za pás namiesto za ruku a zložil ju z dolného stupienka. Padla mu do náručia, dlaňami sa mu oprela o hruď a chuť zmlátiť ho potlačila presne na tak dlho, kým ju preniesol tých pár krokov na suchý chodník. Len čo ju postavil na zem, prudko ho od seba odsotila na dĺžku paže a zaškaredila sa.
„Dosť trúfalé na niekoho, kto má nad okom toľko strniska.“
Zamračil sa a ochranne si siahol na obočie. „Obeť, ktorú som priniesol kvôli tebe, ak smiem dodať.“
„Kvôli mne?“ odfrkla si. „Som si istá, že nie som jediná, kto má už úplne dosť túlania sa po starosvetskom vidieku a miešania sa do ľúbostných záležitostí miestnych. Ibaže by sa ti tu páčilo a chcel by si sa tu usadiť.“
Medzitým vyšli na vrchol kopca nad sídlom Averyovcov.
Dažďová spŕška umyla krajinu dočista a trávniky zvažujúce sa od ostro vyrysovaných záhrad za domom žiarili v rannom slnku.
Ponad trávu leteli na metlách dve malé postavy, rovno proti sebe.
„U Merlina, oni sa zrazia!“ zvolala Hermiona.
„Áno, zrazia,“ povedal Draco a pozoroval ich s pokojom lekára.
Postavy sa zrazili s prirodzenou, priam učebnicovou prudkosťou. Obe spadli na zem a metly bez nich uháňali ešte niekoľko metrov, kým nespomalili a nezostali trpezlivo visieť vo vzduchu, ako to detské metly pre začiatočníkov robievajú. Pád ich na chvíľu rozdelil, no hneď sa po tráve dokotúľali k sebe, znova sa do seba pustili a búšili si päsťami do brúch. Hermiona z diaľky nerozumela, čo kričia, ale počula, že to myslia vážne. Napokon to obe vzdali, odkotúľali sa od seba a postavili sa. Jedna z nich pozrela hore na kopec, buchla druhú do hrude a ukázala na Draca a Hermionu.
Zamávali, potom sa rozbehli cez trávnik a zmizli za rohom domu.
„Výborne,“ povedal Draco a zamával späť. „Zdá sa, že Averyovcov je viac. Dúfam, že si ma všetci obľúbia tak ako William.“
„Kradni ďalej srdcia dievčat, do ktorých sú zaľúbení, a som si istá, že sa ti bude dariť výborne.“
****
Ešte desať minút príjemnej chôdze ich delilo od príjazdovej cesty z bieleho štrku pred sídlom Averyovcov. Pri dverách čakal koč, ťahaný párom pokojných testrálov v lesklých čiernych kožených postrojoch. Keď sa Draco a Hermiona priblížili, dvere koča sa prudko rozleteli. Vnútro bolo prepychové, čalúnené hodvábom a plyšovým zeleným zamatom, a vyvalili sa z neho dvaja nehorázne zašpinení malí chlapci. Dopadli na štrk, bez ďalšieho cavyku sa pozbierali a zjavne sa chystali zmiznúť. No skôr než sa stihli presunúť k ďalšej pohrome, všimli si Hermionu a Draca, ktorí stáli na príjazdovej ceste.
Hermiona nevedela dobre odhadovať vek detí, no predpokladala, že majú zhruba šesť či sedem rokov.
„Zdravím,“ povedal ten menší. „Vy ste tí, čo sme videli na kopci. Charles vravel, že ste nepokojní duchovia, čo ma prišli uniesť z postele, ale ja som vedel, že nie ste nič také.“
„Nie,“ povedala Hermiona. „Nie sme nepokojní duchovia. A nikoho unášať neplánujeme. Volám sa Hermiona Grangerová a toto je môj mladší brat Draco.“
Ignorovala Dracov teatrálny vzdych.
„Ja som tiež ten mladší,“ povedal chlapček.
Draco ho poctil vážnym úklonom.
„Sme bratranci pána Martina z chalúpky Twiggybroke,“ povedala Hermiona. „Práve uňho bývame a prišli sme na návštevu k vašej rodine.“
„Prišli ste si Williama odviesť, aby vám robil spoločnosť?“ spýtal sa väčší chlapec.
Hermiona usúdila, že toto je Charles, ten, čo si vymýšľa strašidelné príbehy o duchoch.
„Lebo on nám sľúbil, že nás popoludní povozí na metle,“ pokračoval Charles, „a ak nám ho zoberiete, nebudeme vás mať vôbec radi.“
„Tak to už budem mať kompletnú zbierku,“ poznamenal Draco.
„Sľubujem, že vám ho nezoberieme,“ povedala Hermiona. „Prišli sme len pozdraviť. Čo vy dvaja stvárate?“
Chlapci sa na seba pozreli, akoby si telepaticky čosi povedali, a potom sa znova obrátili k Hermione a Dracovi.
„Prestali sme s rytierskymi súbojmi a teraz sa zase hráme na chrobáky s tým odporným prasaťom,“ povedal Charles.
Zdvihol čosi do výšky a ukázal im to.
Bola to tabatierka.
Gravírovanie mala zanesené tenkou vrstvou zaschnutého blata. Zo škáry medzi oboma polovicami trčali strapaté, ovisnuté steblá zelenej trávy ako rozstrapkaná sukňa. Vyzerala, akoby sa práve vrátila z vysokoškolskej párty na pochybnú tému, kde si dala o jednu pijanskú hru viac, než mala.
Okrúhlymi očami na nich divo a vyzývavo zazerala.
„Dobrý bože, čo ste to spravili s tou labuťou?“ Draco prísne pozrel na chlapcov.
„S akou labuťou?“ spýtal sa menší chlapec. „Myslíte to špinavé prasa? Mama vraví, že je to mačka, ale vôbec ňou nie je. Nemá poriadny chvost, len obluvný špicatý zadok.“
„Obludný,“ opravila ho Hermiona. „A ja stále vidím jazveca.“
„Mama vravela, že je to rodinné dedičstvo a nemáme sa ho dotýkať, tak sme ho zobrali do lesa,“ pokračoval menší chlapec. „Je to zlé prasa a nenávidíme ho. Kŕmime ho trávou a Charles našiel najzelenšieho chrobáka, aký kedy existoval, tak ho držíme v jeho bruchu.“
Načiahol sa k škatuľke, ktorú stále držal jeho brat, odklopil západku a nadvihol vrchnák.
Hermiona napoly očakávala, že vo chvíli, keď sa otvorí, z nej vyšľahnú divoké jazyky pomstychtivých citrónovožltých elektrických výbojov. Cúvla k Dracovi a pritisla sa mu k ramenu. Objal ju okolo pliec a pevne, upokojujúco ju stisol.
Namiesto ničivého blesku uvideli ligotavého kovovozeleného chrobáka, ktorý sa hrdinsky mykal na lôžku z lístia.
„Pomenovali sme ho William, po Williamovi,“ povedal Charles. „Ale nepovedzte Willymu, že sme to vraveli. Má teraz strašne zlú náladu.“ Zvraštil čelo. „A ani toto mu nehovorte.“
„Mohol by som si vaše prasa pozrieť?“ spýtal sa Draco.
Charles pozrel na škatuľku a potom podozrievavo na Draca.
„Nevrátite ho mame, však?“
„Prečo by som ho vracal vašej mame?“
„No, my sme sa totiž nespýtali.“
Draco nadvihol riedke obočie. „Vašej mame nepoviem ani slovo, ak mi ho dovolíte pozrieť.“
Chlapec zaváhal, potom mu škatuľku podal.
Draco ju už takmer držal, keď sa vchodové dvere sídla otvorili a na príjazdovú cestu vyrazila žena.
Chlapec šupol tabatierku za chrbát.
„John. Charles. Volali vás na raňajky niekoľkokrát,“ povedala žena.
Mala obyčajnú, priamu tvár a mohla mať skoro štyridsať. Mala na sebe praktické, jednoduché tmavomodré šaty a hnedé vlasy účelne stiahnuté z tváre. Celú pozornosť upierala na chlapcov a až keď sa priblížila, uvedomila si, že pred jej domom stoja cudzí ľudia. Spomalila a svižne si poutierala ruky o sukňu.
„Ach, jaj. Dobrý deň.“ Krátko Hermione a Dracovi kývla, potom sa obrátila späť k chlapcom. „Obťažovali ste našich návštevníkov?“
Menší z nich, zrejme John, poskakoval z nohy na nohu a krútil hlavou.
„Nikoho sme neobťažovali. Kedy nás Willy povozí na metle, mama? Čakáme už celé ráno.“
Žena sa rozhliadla a zhodnotila situáciu. „Hrali ste sa v koči slečny Parkinsonovej?“
„Nie,“ povedal Charles, zjavne zbehlý klamár.
Pani Averyová pokrútila hlavou, potom sa s povzdychom obrátila k Dracovi a Hermione.
„Prepáčte, to je od nás hrozne nezdvorilé. Som pani Averyová.“
Pozrela na nich a čakala.
Hermiona pukrla. „Som Hermiona Grangerová a toto je môj brat Draco. Sme bratranci pána Martina.“
„Teší ma, slečna Grangerová. Pán Granger,“ odvetila pani Averyová. „Každý príbuzný pána Martina je v mojom dome vždy vítaný. Ospravedlňte mojich synov. Celú jar boli v tichu doma, zotavovali sa z dračích kiahní a odvykli si od spoločnosti.“
„Vôbec nie sú na obtiaž, pani Averyová,“ trvala na svojom Hermiona. „Charles a John nám rozprávali, ako v lese zbierali chrobáky.“
Pani Averyová sa na synov pozrela prísne, unavene a s bezhraničnou láskou.
„Samozrejme. Práve sedíme so slečnou Parkinsonovou v salóne a určite ju poteší, keď spozná príbuzných pána Martina. Mladí ho majú veľmi radi. Veľmi by ma potešilo, keby ste sa k nám pridali.“ Prižmúrila oči na Charlesa a Johna. „A vy dvaja. Raňajky. Hneď.“
„Ách,“ zastonal Charles. „Veď sme vám vraveli, že nie sme hladní.“
„Hladné je len to smradľavé prasa,“ prisvedčil John.
„To čo?“ Pani Averyová si ich premerala pohľadom ostrieľaného policajného inšpektora.
Charles brata len tak mimochodom buchol do brucha. „Nič, mama. Prídeme, sľubujeme.“
„Au! To si nemusel, ty truľo,“ durdil sa John, keď sa matka otočila a vracala sa k domu.
„Musel,“ povedal Charles. „Kto bude prvý pri breste pri jazere!“
****
„Čaj?“
Pani Averyová sedela uvoľnene, no spôsobne pri vyleštenom stolíku v salóne.
„Rada si dám, ďakujem.“
Hermiona si prisadla k Dracovi na pohovku z hodvábneho brokátu a ruky zložila v lone.
V kresle pri dverách sedela obdivuhodne vzpriamene mladá žena tesne po dvadsiatke a tvárila sa trpezlivo a pokojne. Vlasy mala také tmavé, že boli takmer čierne, natočené do lesklých kučier. Šaty mala zjavne drahé. Toto bola slečna Parkinsonová, ktorá tu bola na návšteve, a priam z nej sršala neochvejná sebaistota nehorázne bohatých ľudí.
Averyovci, hoci zjavne tiež patrili k vyššej spoločnosti, pôsobili o čosi jednoduchšie a prirodzenejšie.
Salón Averyovcov bol rovnako vznešený a nevýrazný ako dom zvonka. Všetko tu bolo nádherné akosi z povinnosti, akoby to bol hrad z katalógu, dodaný aj so závesmi a nábytkom pre vidieckeho šľachtica, čo má viac peňazí než času.
A hoci bol taký upravený a elegantný, ako sa podľa Hermiony na salón patrí, za tou noblesou bolo cítiť napätie. Ťažko by sa hľadali dva domy, ktoré by si boli na pohľad menej podobné, a predsa jej dom Averyovcov zo všetkého najviac pripomínal Brloh.
V oboch bolo – v každom inou mierou – čosi nenápadne pošahané, akoby oknom mohla každú chvíľu vletieť zlatonka a nik by ani nemihol okom.
Zamyslela sa nad Charlesom a Johnom Averyovcami. Práve stáli vonku pri jednom z mnohých veľkých okien salóna, nosy rozpľaštené o sklo, a pozorovali spoločnosť. A popritom stíhali aj nejesť raňajky. Hermiona usúdila, že úplne nespútané deti zrejme dodajú každej domácnosti osobitné pikantné korenie, nech je jej socioekonomické postavenie akékoľvek.
Pani Averyová zazvonila na ručný zvonček.
Mala rovnaké hnedé vlasy a oči ako jej najstarší syn William a vyžarovala z nej rovnako rázna inteligencia. William sedel oproti nim na rovnakej pohovke a zo všetkých síl sa snažil Draca zdrviť tým najzamračenejším pohľadom, aký svet videl.
Charles a John museli zvonček počuť cez okenné tabule, lebo začali poskakovať ako Pavlovove psy. Vmihu vošiel do salóna škriatok s čistou bielou vreckovkou módne nakrivo uviazanou okolo pása. Tlačil vozík obťažkaný jemnou kvetinovou čajovou súpravou a etažérou naloženou chlebíčkami, čerstvým ovocím a malými koláčikmi.
Draco sa naklonil dopredu.
Malí Averyovci si za oknom šepkali do uší a zakrývali si ich dlaňami. Charles bratovi dlaňou rázne odstrčil hlavu nabok a obaja odbehli preč.
Škriatok pristavil čajový vozík k pani Averyovej, ktorá sa začala babrať s drevenou škatuľkou vedľa čajovej súpravy. Ukázalo sa, že v nej majú zásobu sypaného čaju. Pani Averyová nasypala striebornou lyžičkou do veľkej kanvice niekoľko vrchovatých dávok a premiešala.
„Ako dlho mienite vy a vaša sestra ostať v okolí, pán Granger?“ spýtala sa pani Averyová.
Draco si odkašľal. „Zatiaľ sme sa nerozhodli. Nemáme stanovený termín.“
Williamovi podráždene myklo kútikom úst.
„Ale isto máte záležitosti inde,“ povedal a prehodil si nohu cez nohu, raz tak, raz onak.
„To rozhodne máme,“ povedala Hermiona.
„Ale počká to, no nie?“ spýtal sa Draco rečnícky. „Inde nikam neuteká. Vlastne by som povedal, že sa k tomu vytrvalo, hodinu po hodine, blížime.“
Pani Averyová nalievala čaj s ľahkosťou, ktorá prezrádzala dlhú prax; prihodila dve kocky cukru, dolila mlieko a šálka putovala k slečne Parkinsonovej. Tá si odpila jemne, ako sa na dobre vychovanú dámu patrí, a potom šálku upäto položila na tanierik.
„Ako pijete čaj, slečna Grangerová?“ spýtala sa pani Averyová.
„Jeden cukor a len kvapku mlieka, prosím.“ Radšej sa nespýtala, či by nemali aj sójové mlieko.
Zatiaľ čo pani Averyová predvádzala ďalší výkon hodný záverečnej skúšky v dievčenskom penzionáte, Hermiona si kajúcne spomenula, ako sama zvykne rázne plieskať čajovým vrecúškom o stenu tureckého keramického hrnčeka a pritom si oprašovať omrvinky z košele. Sušienky Dracovi potajomky vyberala čo najmenej, a ak si všimol, že mu nejaké chýbajú zo zásoby vzadu v zásuvke písacieho stola, nikdy o tom nič nepovedal.
Keď sa šálka dostala k nej, podniesla si ju k perám s vystretým malíčkom.
„Zbytočné,“ zamrmlal Draco.
„Daj mi pokoj,“ zašepkala Hermiona. „Aby si vedel, nedávno som sa čo-to naučila o tom, ako zaobchádzať s mladšími bratmi.“
Keď šálku položila na tanierik, necinkla o nič hlasnejšie ako tá slečny Parkinsonovej, a Hermiona si v duchu zablahoželala.
Keď prišiel rad na Draca, šiel do toho naplno a priznal sa k štyrom kockám cukru a poriadnej dávke mlieka, nervózne si bubnoval prstami po stehnách a nespúšťal oči z etažéry s koláčmi.
Ešte ani nemal šálku v ruke, keď sa dvere salóna s tresknutím rozleteli.
Malí Averyovci sa nemotorne vovalili dnu s odhodlane nevinným výrazom. Charles držal pod pazuchami mrviace sa batoľa. Za touto lúpežnou výpravou sa vliekla domáca škriatka v šatách z akejsi starej záclony, s čipkovaným obrúskom na hlave, taká vyplašená, že až ofialovela.
„Ach, Merlin.“ Pani Averyová si vzdychla. „Chlapci, okamžite odtiaľto Jamieho odneste. To snáď nie je možné. Mal spať. Zobudili ste ho?“
Charles postavil chlapčeka na zem.
Mal ružovú tvár a spleť vlasov svetlých ako kukuričné vlásky, ktoré mu vírili okolo obrovskej okrúhlej hlavy ako model atómu ťažkého prvku. Bolo jasné, že ide o mocnú osobnosť, a keď kráčal cez izbu ako drobný generál, čo sa vrhá do boja, s plecami naklonenými v ústrety osudu, všetky oči sa upierali naňho. Došiel k matke a vyškriabal sa jej do lona, pričom sa baculatými, mäkkými pästičkami držal jej sukne.
„Toto je už aj na vás dvoch priveľa,“ karhala ich pani Averyová a etiketa išla bokom. „Prosím, odpusťte to vyrušenie, slečna Grangerová. Pán Granger. Slečna Parkinsonová.“
Aj pani Averyová trochu sčervenela. Ustarostená škriatka, zrejme pestúnka z detskej izby, stála pri dverách a ťahala sa za uši.
„Toto je môj najmladší syn James,“ povedala pani Averyová. „Charles a John ho hneď odnesú.“
James si strčil palec do úst, pästičkou sa chytil za ušný lalôčik a pohodlne sa uvelebil v matkinom náručí.
John vyzeral, že každú chvíľu vybuchne. A bez okolkov aj vybuchol.
„Charles chce ten koláč s modrými kvetmi, mama, ale ja som povedal, že som si ho vybral prvý.“
Pani Averyová sa nadýchla a pohľadom pribila prostredných synov k podlahe.
„Koláč,“ povedala. „Kde ste nechali spôsoby?“
Charles pozrel na Draca a mechanicky odrecitoval naučenú formulku.
„Veľmi nás teší, že ste tu dnes. Bolo nám nesmiernym potešením vás spoznať.“ Víťazoslávne zdvihol bradu k matke. Potom sa obrátil späť k Dracovi a rozhodol sa žiť nebezpečne. „Vy ten modrý koláč nechcete, však?“
„Charles.“ Hlas pani Averyovej zaznel s autoritou školského zvonca. Jej žiakov to ani trochu nevzrušilo.
„Ja chcem modrý koláč,“ povedal John.
Charles ho plesol dlaňou po hrudi.
Pani Averyová napokon nasadila tón, z ktorého bolo jasné, že parlamentné paci-paci sa skončilo a už sa mastia drážky madam Gilotíny.
„Von. Obaja. Okamžite.“
„Ách! Ale veď ste nám už toľkokrát povedali, nech dnes ráno jeme,“ kňučal John.
„Povedala som vám, nech jete raňajky,“ povedala pani Averyová.
„Dobre, vy tyrani.“ William sa naklonil dopredu a vyzeral, že by sa nezdráhal vstať a vyvliecť chlapcov z izby za nohavice. „Nechajte mamu na pokoji, kým má návštevu, inak vás na metle nepovoziem.“
„Ách!“ zopakoval John.
„Si suchár, vieš to, Willy?“ Charles si založil ruky.
„Som suchár, čo vie lietať na metle. A teraz sa choďte plaviť na loďke alebo tak niečo a dajte nám pokoj.“
Kým sa takto doťahovali, Draco sa naklonil dopredu a šikovne šlohol z etažéry modrý koláč a hneď po ňom biely, ozdobený kytičkou červených cukrových kvetov.
„To je výborný nápad, William,“ povedala pani Averyová. „Je krásny deň a už dlho si sa s Ohavným Williamom neplavil.“
William si stisol koreň nosa.
„Keď budem v Willyho veku, budem jesť koláčov, koľko sa mi zachce,“ zamrmlal Charles. „Uvidíte, či nie.“
„Bude ti zle,“ odvetila jeho matka.
„To sa mi bude určite veľmi páčiť,“ pohotovo odsekol Charles.
Presklené dvere viedli do zadných záhrad a na trávniky, ktoré sa tiahli dolu k jazeru. Chlapci reptali celou cestou k dverám a prešli tesne popri kraji pohovky, kde sedel Draco.
Hermiona s úžasom sledovala, ako im Draco celkom obratným kúzelníckym hmatom podstrčil každému jeden koláč – mladší dostal ten s modrými kvetmi. Bála sa, že sa prezradia, no hoci sa im tváre možno trošku rozjasnili, obaja korisť prevzali s chladnokrvnosťou ostrieľaných vreckárov.
„Dobrý bože! Práve ich vyhnali z izby za zlé správanie,“ zamrmlala popod nos, keď vychádzali von. „Len ich rozmaznáš.“
„Hlúposť,“ povedal. „Sú to rastúci chlapci, potrebujú výživu.“
„Koláč nie je výživa.“
„Pravdaže je.“
Kým sa naňho škaredila, strčil si do úst tretí koláč – ani nevidela, kedy ho vzal – a zjedol ho na jeden hlt.
„U Merlina, Malfoy,“ žasla.
„Tak kde sme to boli?“ spýtala sa pani Averyová.
Slečna Parkinsonová — o ktorej Hermiona úplne zabudla, že nie je kus starostlivo vylešteného nábytku — napokon prehovorila.
„Pozvánky majú rozoslať zajtra ráno,“ povedala pomalým, dokonale artikulovaným, šokujúco fádnym hlasom, „ale nemôžem sa dočkať, aby som vám oznámila, že v sobotu siedmeho júla usporiadame ples v Thornwood Abbey.“ Ak toto bola nedočkavosť, Hermiona sa obávala, že keď bude slečna Parkinsonová pokojná, bude napoly v kóme. „Potešilo by nás, keby ste prišli.“ Hovorila tak nejako do priestoru. Akoby ju už tých pár slov omrzelo počúvať z vlastných úst, zmĺkla.
„Aké nádherné!“ odvetila pani Averyová. Obrátila sa k Williamovi. „William, nebude to milé? Už si dlho nebol na žiadnom plese v okolí.“
„Veru,“ povedal William. Na okamih šľahol pohľadom po Dracovi.
„Vy ako bratranci pána Martina ste, pravdaže, pozvaní tiež,“ povedala slečna Parkinsonová Dracovi a Hermione.
Hermiona sa vzpriamila. „Ó, nie som si istá —“
„S radosťou prijímame, slečna Parkinsonová,“ povedal Draco.
William sa zviezol do operadla pohovky a založil si ruky.
Dobré dve minúty všetci sedeli, popíjali čaj a nepozerali sa na seba.
„Pretekáte, Granger?“ prelomil napokon ticho William.
Draco zdvihol zrak. Hermiona si všimla, že si na cudzie meno zvykol prekvapivo rýchlo.
„Myslíte metlové preteky?“ spýtal sa Draco a zmietol si z nohavice neviditeľné smietko. „Samozrejme.“
„Zaujímalo by ma, či by ste nemali záujem o malé priateľské preteky okolo pozemku.“ William si ho premeriaval ostrým, vypočítavým pohľadom. „Povedzme niekedy tento týždeň.“
„Metlu som si so sebou nepriniesol, ale ak máte nejakú na požičanie, idem do toho. Určite čas a miesto.“
„Zajtra.“
Draco pokrčil plecami. „Ak chcete.“
„Aký výborný nápad,“ povedala pani Averyová. „Pre vás, chlapci, je dôležité chodiť von a hýbať sa.“
Hermiona nepochybovala, že pre pani Averyovú bolo dôležité, aby chlapci čo najčastejšie chodili von a hýbali sa.
„Mali by ste skúsiť trať u Longbottomovcov,“ pokračovala pani Averyová. „Som si istá, že Toma Longbottoma by sa dalo prehovoriť, aby sa pridal, a možno na metlu vytiahnete aj sira Thomasa. Dievčatá sa vždy rady pozerajú.“
„A ony nepretekajú?“ spýtal sa Draco. „Dievčatá, myslím.“
Pani Averyová sa zatvárila zmätene.
William sa mierne predklonil. „Nemali ste dnes ráno náhodou malú nehodu s holiacim kúzlom?“ spýtal sa Draca. Nadvihol ľavé obočie a ukázal naň.
Draco si siahol na riedke obočie. Takmer celé už dorástlo, no stále ho šikmo pretínala tenká línia bledej kože. Skôr než stihol odpovedať, James, malý čierny pasažier, vystrel ruky nad hlavu a vykĺzol matke z náručia.
„Jamie,“ pokarhala ho, no márne.
Dopadol na zadok, bez zaváhania sa vyškriabal na nohy, zamieril rovno k pohovke a dramaticky sa na ňu zvalil tvárou dolu medzi Draca a Hermionu.
„Ó,“ poznamenal Draco a odtiahol sa od dieťaťa.
James hladkal čalúnenie oboma rukami, akoby zažíval eufóriu zostreného hmatu. Po chvíli obrátil tvár k Dracovi.
„Ahoj,“ vydýchol.
„Dobrý deň,“ odvetil Draco bezvýrazne.
James sa po kraji pohovky prisúval bokom, až sa dostal k Dracovmu ľavému kolenu. Natiahol bucľatú rúčku a skusmo ho potľapkal.
„Čo chceš?“ spýtal sa Draco. „Koláče už nerozdávam.“
Dieťa sa pästičkou chytilo Dracovej nohavice, vytiahlo sa na pohovku, sadlo si na päty a uprelo na Draca diktátorský pohľad.
„Bože, pomáhaj nám,“ povedala pani Averyová. „Corby, prosím, príď po Jamieho a odnes ho späť do detskej izby.“
Škriatka, ktorá stála vo dverách, sa opatrne vydala popri stene, ruky roztiahnuté do strán ako zápasníčka.
James vycítil, že jeho nepovolená návšteva salóna sa môže predčasne skončiť, a prevalil sa Dracovi do lona. Tam sa uvelebil vo svojej obľúbenej polohe: chrbtom opretý o Dracovu hruď, palec v ústach a ruku pri uchu. Takto v bezpečí s pokojným nezáujmom sledoval, ako sa škriatka pomaly blíži.
„Ospravedlníte ma, prosím,“ povedala slečna Parkinsonová. „Mám sa ešte zastaviť v Bugg-Buntley Hall. Vraj tam dnes dopoludnia bude aj moja sestra s manželom.“
Plynulo vstala.
Hermiona vstala po vzore pani Averyovej a slečne Parkinsonovej krátko pukrla.
Draco jej kývol, no sedel ako prikovaný, ruky na kolenách, a hľadel na zátylok chlapca, ktorý mu sedel v lone.
Slečna Parkinsonová odchádzala a škriatka sa zatiaľ prikrádala ďalej.
„Pán James by mal radšej ísť s Corby,“ povedala škriatka. „Pánovi Jamesovi je čas spať.“
James si vyšklbol palec z úst. „Nie.“ Keď to mal povedané, vrátil sa k palcu.
„Ách, nechajte ho,“ povedal Draco. „Nikoho neobťažuje.“
Hermiona naňho neveriacky pozrela.
„Pán James potrebuje odpočinok,“ trvala na svojom Corby.
„Pán James potrebuje koláč, však, pán James?“ spýtal sa Draco.
James prikývol.
„Ako otec budeš úplne neznesiteľný,“ povedala Hermiona.
„Budem v pohode.“
Naklonil sa dopredu a schmatol z podnosu maličký koláčik s ružovou polevou a podal ho dieťaťu. James si ho opatrne vzal, stisol ho a potom oblízol.
Draco ho svižne potľapkal po chrbte.
„No tak, vychutnaj si ho. Nikdy nevieš, kedy ťa niekto prinúti jesť na raňajky zeleninu.“
Zvonku sa z diaľky ozvala salva výkrikov, no pani Averyová ich okázalo prepočula.
Draco chlapca podoprel rukami pod zadkom a vstal. James sedel na tejto konštrukcii ako na tvrdej stoličke a Dracova hruď mu slúžila ako operadlo. Chlapec nerobil žiadny cavyk, len sa ďalej ťahal za ucho a podozrievavo oblizoval koláč, zatiaľ čo sa Draco bez náhlenia pobral k oknám. Pomaly sa prechádzali po celej dĺžke miestnosti, pozerali von a vyzerali presne ako veľmi vysoký a verný sluha neobyčajne malého lorda.
„Vidíš svojich bratov?“ spýtal sa Draco chlapca potichu. „Vidíš, ako mizerne sa plavia? Lano majú povolené a nikam sa nedostávajú. Ty to zvládneš lepšie, však?“ Bez štipky irónie sa na Jamesa pozrel.
James vážne prikývol.
„Pravdaže zvládneš,“ povedal Draco.
Pani Averyová sledovala toto bizarné predstavenie s nekonečnou nehou. William naopak vyzeral, že každú chvíľu strhne z erbu nad kozubom ozdobné meče a Draca nimi prebodne.
Hermione napokon čosi docvaklo.
„Slečna Parkinsonová vravela, že ide do Bugg-Buntley Hall navštíviť sestru,“ povedala pani Averyovej. „Sú ona a nová pani Longbottomová príbuzné?“
„Áno, veru. Vy ste to nevedeli?“ Pani Averyová si odpila čaju.
„Nie, netušila som. Takže nová pani Longbottomová je Parkinsonová. To je fascinujúce. Počul si to, Draco?“
Ani nezastal, len po nej letmo pozrel. „Parkinsonová a Longbottomová? Div sa, svete.“
„Hovorila si nedávno s Pansy?“ spýtala sa Hermiona.
Draco sa zamyslel. „Asi nie. Väčšinou je mimo mesta a cez víkendy je vždy zaneprázdnená. Prečo sa pýtaš?“
„Len tak.“
Pokrčil plecami a znova sa venoval bábätku. „Tamto, len pár kilometrov ďaleko, na druhej strane ovocných sadov, je Malfoy Manor,“ zamrmlal. „Je to najveľkolepejší domov v celom Anglicku.“ Dovtedy sa prechádzal po miestnosti sem a tam, teraz však zastal a otočil chlapca smerom na juhovýchod.
„Myslíte, že sa pán Martin dá nahovoriť, aby prišiel na ples?“ spýtala sa pani Averyová Hermiony.
Hermiona uvažovala. „Určite príde veľmi rád, ak tam bude koláč a dostane sa k mise s punčom.“
„Som si celkom istá, že koláč bude,“ povedala pani Averyová. „Dáte si kúsok teraz, slečna Grangerová?“
„Ó, nie. Ďakujem veľmi pekne.“
Draco sa znova prechádzal a potichu rozprával, no zrazu zastal a zmĺkol.
Hermiona sa naňho otočila.
Stále držal Jamesa, no zamyslene vraštil čelo a uprene hľadel cez trávnik.
„Nie sú to —“ Zaváhal, potom bez ďalšieho slova svižne podišiel k pani Averyovej a položil Jamesa do jej lona. Len čo chlapca bezpečne odovzdal, vyrazil k dverám do záhrady, rozrazil ich a vybehol von.
„Čo sa to preboha —“ Pani Averyovú prerušil William, ktorý sa zamračene vymrštil a rýchlo sa pustil za Dracom.
Hermiona vstala a podišla k oknám.
Draco bežal po upravených cestičkách, ruky mu pracovali ako piesty a vlasy za ním viali. Keď dobehol k nízkemu živému plotu na okraji záhrady, ľahko ho preskočil a zbesilým tempom bežal ďalej dolu zeleným svahom k jazeru.
To jazero.
Hermiona sa zahľadela na vodu.
Uprostred pokojného jazera stál prázdny detský čln.
„Ach, bože,“ povedala bez dychu. „Charles a John.“
Poponáhľala sa cez záhradné dvere za Dracom a Williamom, prebehla záhradou a živý plot ani neskúšala v sukniach preskočiť, radšej v ňom našla medzeru.
Draco bežal ďaleko pred ňou. Ešte cestou k jazeru zo seba strhol čierne sako a hodil ho na zem. William bežal tesne za ním, šklbal si gombíky na saku a potom ho odhodil.
Ešte než ktorýkoľvek z nich dobehol na breh, Hermiona si všimla, že sa čosi hýbe nad stromami na druhej strane jazera.
Necelých sto metrov ďaleko sa rýchlo blížil jazdec na metle.
Keď bol bližšie, Hermiona rozoznala muža, ktorý ležal celým telom pritisnutý k metle. Videla to robiť Harryho, keď hrával ako stíhač; nazýval to rýchlostný zostup – strmhlavý pád závratnou rýchlosťou z výšky až k trávniku.
Muž preletel tú vzdialenosť za pár sekúnd, vietor mu odvieval vlasy z tváre a oči nespúšťal z hladiny jazera. Pri trstine na brehu vyrovnal let, urobil úchvatnú otočku o stoosemdesiat stupňov, potom zoskočil z metly a odhodil ju na zem.
Strhol zo seba sako a bez pozerania ho odhodil. Potom bez najmenšieho zaváhania vbehol do vody.
Draco bol len kúsok za ním a William o pár krokov za Dracom.
Len čo mu voda siahala po stehná, prudko sa oblúkom vrhol do vody a dlho ho nebolo vidieť. Sekundy sa vliekli, kým sa o kus ďalej vynoril a neuveriteľne rýchlo zamieril plávať do stredu jazera.
Draco dobehol k vode a ani nezastal. Prebehol plytčinou, skočil do vody ako predtým neznámy muž a plynulým kraulom zamieril do stredu jazera. Hneď za ním dobehol na breh William a skočil do vody aj on.
Všetci traja plávali, čo im sily stačili.
O minútu neskôr dobehla k brehu aj Hermiona. Nemohla robiť nič iné, len sa pozerať; dlaň si úzkostlivo tisla na srdce a druhou rukou žmolila sukňu. Cítila sa taká zbytočná, ako nejaká ozdoba, že by najradšej kričala.
Zdalo sa jej, že vidí, ako hladinu jazera prerazila malá rúčka a za ňou malá tvárička. Možno počula aj vzdialené zalapanie po dychu, no tak rýchlo, ako sa to objavilo, to aj zmizlo.
Neznámy muž doplával k malému člnu. Chvíľu šliapal vodu a hľadal pod hladinou. Potom sa ponoril.
„Čo sa deje?“
Pani Averyová dobehla k Hermione, celá zadýchaná, a tvár mala skrivenú nefalšovanou panikou.
„Myslím,“ Hermiona sa zhlboka nadýchla, aby utíšila splašené srdce, „že sa chlapcom niečo stalo. Zdá sa, že obaja zmizli pod vodou.“
Pani Averyová si pritlačila ruku na ústa. Hermiona podišla bližšie k jazeru. Bezmocne sledovala, ako sa muž vynoril, obrovsky sa nadýchol a potom sa znova ponoril.
Draco doplával k člnu a tiež sa ponoril.
Hermiona rozumom vedela, že odvtedy, čo sa Draco rozbehol, mohli prejsť najviac tri-štyri minúty. Aj tak sa jej sekundy, keď Draco a neznámy muž pátrali v hĺbke, zdali nekonečné. Tmavá hladina vody ostávala kruto prázdna, až na Williama, ktorý víril vodu, a opustený, prázdny čln.
Napokon sa neznámy muž prudko vynoril.
V náručí zvieral bezvládne, bledé dieťa.
Pani Averyová vykríkla a klesla na zem. Hermionu zaplavila úľava a zároveň hrôza, lebo videla len jedného z chlapcov.
Konečne sa vynoril aj Draco s druhým chlapcom v náručí; dieťa sa ho pevne držalo okolo krku. Chlapček sa takmer hneď rozkašľal a rozplakal.
Obaja muži sa so svojím nákladom namáhavo vydali späť k brehu, plávali na chrbte. William sa otočil a plával pred nimi.
Pani Averyová sa vyškriabala na nohy a začala nepokojne chodiť sem a tam pozdĺž trstiny.
William vyšiel na breh. Prebrodil sa vysokou trávou, šaty z neho kvapkali, a postavil sa tak, aby mohol pomôcť. Keď sa Draco a neznámy dostali na plytčinu, kde už mohli stáť, rozbehli sa k brehu s chlapcami pevne privinutými v náručí.
Draco niesol menšieho, Johna. Premočené vlasy mal prilepené na čele a voda z neho tiekla prúdom, keď ho Draco podával matke. Žalostne plakal a drkotali mu zuby, no bol pri vedomí.
Charles, ktorého niesol neznámy, bol tichý a nehybný.
„Nech niekto prinesie deky,“ prikázal muž a uložil Charlesa na trávu.
Hermiona stála obďaleč a sledovala, ako vytasil prútik a zoslal zohrievacie kúzlo.
Potom k nej zdvihol zrak.
Na jediný krátky okamih ju jeho prenikavé modré oči zaplavili známym teplom. Šokovane sa nadýchla. Potom sa spamätala, akoby ju niekto oblial ľadovou vodou z jazera.
Rázne vykročila k dieťaťu, ktoré ležalo na zemi, kľakla si vedľa neho a vytiahla prútik. Začala zosielať základné kúzlo magickej prvej pomoci. Lenže ešte nikdy ho naozaj nepoužila a prútik sa jej triasol.
„Pokojne.“ Muž jej jemne vzal ruky do svojich. „Vediete si dobre, ale skúste sa upokojiť. Pôjde to rýchlejšie.“
Do tváre sa mu už nepozrela, no jeho ruky — s dlhými prstami, posiate drobnými pehami — boli chladné a pod ich dotykom sa zachvela.
Bolo to prastaré, spoľahlivé a pomerne jednoduché kúzlo na odčerpanie vody. Rýchlo zabralo a chlapcovi sa z kútika úst a z nosa vyliala voda.
Potom zoslala rýchle diagnostické kúzlo, ktoré sa naučila počas vojny, a to ukázalo, že chlapcovi ešte bije srdce. Potreboval už len začať dýchať.
Kúzlo na to bolo —
Mala v hlave prázdno.
„Respiros.“
Muž zašepkal zaklínadlo a zoslal ho jediným, úchvatne úsporným pohybom.
Hermiona ten pohyb tak obdivovala, že takmer prepočula, ako chlapček na zemi pred ňou vykríkol.
Charles otvoril oči, okrúhle a nesústredené. Odrážalo sa v nich slnko, ktoré stúpalo za riedkym, plávajúcim kŕdľom oblakov na neznesiteľne modrej oblohe. Lapal po dychu, zhlboka a trhane. A potom konečne zavzlykal; dýchal; žil.
Pani Averyová s Johnom v náručí pribehla k Charlesovi a zrútila sa vedľa neho. Privinula si obe deti a všetci traja tam sedeli, objímali sa studenými, bledými rukami a plakali.
Hermiona vstala a ticho ustúpila.
„Will, choď po Cressidu,“ povedal muž. Hovoril tlmene a jemne, no s prirodzenou autoritou. „Charlesa a Johna by mal niekto prezrieť a ona bude vedieť, čo robiť.“
William prikývol a s puknutím sa premiestnil preč.
Pár metrov od nich si Draco vytriasal vodu z ucha; biela košeľa sa mu lepila na telo a z vlasov mu kvapkalo do očí.
Neznámy vstal a strčil si prútik do vrecka. S úľavou si vzdychol a pozrel na Hermionu.
Bol o pár rokov mladší ako Hermiona a taký pekný, že to bolo až nebezpečné. Mal jednu z tých tvárí, ktoré príroda z rozmaru obdarí krásou: jednotlivé črty sú nedokonalé a dokopy by mali dať obyčajný, nezaujímavý súčet. Namiesto toho sa jeho črty pomocou zložitej algebry poskladali do krásy, z ktorej sa človeku trochu zatočí hlava. Vyzeral ako človek, ktorý sa často usmieva — a práve to aj robil — a Hermiona si pomyslela, že by s tým mal prestať, lebo mala podozrenie, že sa naňho usmieva aj ona. Oči mal čisté, krištáľovo modré a po koreni nosa a lícach roztrúsené pehy, vďaka ktorým vyzeral mladistvo a trochu šibalsky.
Bol vysoký — taký vysoký ako Draco — mal dlhé ruky a nohy, no nepôsobil nemotorne. Bol síce štíhly, no svalnatý. Vedela to, lebo mokrá biela košeľa sa mu nemilosrdne lepila na telo a hruď aj ruky mu cez ňu bolo vidieť celkom jasne.
Zdvihla oči.
Úsmev sa mu rozšíril a kútik úst sa mu škádlivo a pobavene zdvihol.
Nielenže ju pristihol, ako zíza, ale ešte sa na tom aj zabával.
„Ste celkom v poriadku, slečna —“ Nadvihol obočie.
„Ó! Áno.“ Odkašľala si. „Slečna Grangerová.“ Cítila, že ružovie ešte viac, hoci ju už aj tak zružovilo Margaretino smiešne čarovanie.
„Slečna Grangerová.“
Muž pohodil hlavou a odhodil si premočené vlasy z tváre. Boli gaštanové, no predpokladala, že keď uschnú, budú skôr meďnaté.
„Uvedomujem si, že okolnosti sú šokujúce,“ povedal, „ale dovoľte mi tú smelosť a predstavím sa.“
Kdesi za sebou napravo Hermiona začula puknutie premiestnenia a hneď nato stíšené hlasy Williama Averyho a Cressidy Longbottomovej.
Hermiona z cudzinca ani na sekundu nespustila oči.
Čakala, čo povie ďalej, no skôr než stihol pokračovať, John Avery sa posadil a uprene pozrel na matku.
„Odišla už slečna Parkinsonová, mami?“ spýtal sa a čkol.
„Áno, odišla, miláčik,“ odpovedala pani Averyová.
Posunula sa, aby spravila miesto Cresside, ktorá začala na Charlesovi zosielať zložité liečivé kúzla, aké Hermiona ešte nikdy nevidela.
„Ó.“ Johnovi sa začala chvieť spodná pera.
„Čo sa deje?“ spýtala sa pani Averyová.
„Sľúbte, že sa na nás nebudete hnevať, mami.“
„Samozrejme, že sa na teba nebudem hnevať, drahúšik môj.“
John si s úľavou vzdychol, no na matku pozrel zahanbene.
„Ono totiž —“ Zasekol sa. „Totiž sme to odporné prasa nechali v jej koči.“
„Čo do p—“ Draco sa zarazil.
Gaštanovlasý muž sa sklonil a jemne potiahol Johna za ofinu. „Odporné prasa, John? Tak to je vážna vec. Asi by sme ti ho mali pomôcť nájsť, čo?“ Vystrel sa, pozrel na Hermionu a žmurkol.
„Ale v ňom je William, mami,“ vykríkol John a znova čkol.
„Nie, poklad môj, William je tu,“ upokojovala ho pani Averyová a ukázala na prvorodeného syna.
„Nie Willy,“ trval na svojom John. „Chrobák William. Je strašne zelený, druhého takého už nikdy nenájdeme.“
William — ten človek, nie chrobák — zatvoril oči a vzdychol si.
Cudzinec sa srdečne rozosmial a ten smiech akoby bol zložený len zo všetkého, čo je dobré a pravdivé.
„Ako som vravel“ — prehltol posledné zvyšky smiechu a mierne sa jej uklonil, bezchybne elegantne a zároveň škandalózne koketne — „volám sa Roland Weasley.“
„Čo do pi—“
Lenže tentoraz sa Draco nezarazil.
****
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 13.11. 2026 | 8. kapitola: Ples 1/2 | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 12.11. 2026 | 7. kapitola: List | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 27.10. 2026 | 6. kapitola | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 26.10. 2026 | 5. kapitola | ![]() ![]() ![]() |
| ( Jimmi ) | 23.08. 2026 | 4. kapitola: Večera 3/3 | ![]() |
| ( Jimmi ) | 23.08. 2026 | 4. kapitola: Večera 2/3 | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 23.08. 2026 | 4. kapitola: Večera 1/3 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 02.08. 2026 | 3. kapitola: Prechádzka 2/2 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 02.08. 2026 | 3. kapitola: Prechádzka 1/2 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 26.07. 2026 | 2. kapitola: Svadba 2/2 | ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 26.07. 2026 | 2. kapitola: Svadba 1/2 | ![]() ![]() ![]() |
| PacificRimbaud: ( Jimmi ) | 03.07. 2026 | 1. kapitola: Výbuch | ![]() |
| . Úvod k poviedkam: ( Jimmi ) | 03.07. 2026 | Úvod k poviedke | ![]() |