Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika, humor

Obdobie: Rokfort

Prístupnosť: 15+

Séria „Okamihov“ zo života Andromedy Blackovej, Teda Tonksa a ich dcéry. Ako sa čistokrvná Blacková mohla zamilovať do muklorodeného čarodejníka? A čo ich, preboha, viedlo k tomu, že svoju dcéru pomenovali Nymphadora? To boli len niektoré z otázok, ktoré som si kládla – a toto je môj pokus nájsť na ne odpovede.

Vyhlásenie: Vesmír Harryho Pottera patrí J. K. Rowlingovej a jej vydavateľom. Vďaka, JKR!

Poznámka autorky: Nie som si istá, či si tento fanfik zaslúži hodnotenie „R“, ale keďže sa v ňom nachádza jedna trochu chúlostivá scéna, usúdila som, že bude lepšie hrať na istotu. Som tak trochu prudérna, takže ktovie. Každopádne dúfam, že sa vám príbeh bude páčiť!

Andie ho poznala na Rokforte len letmo; on bol muklorodený chrabromilčan, ona čistokrvná slizolinčanka. To stačilo na to, aby si za sedem rokov vymenili len pár prázdnych slov. V skutočnosti si nebola úplne istá, či tá zakrvavená, pomliaždená tvár naozaj patrí Tedovi Tonksovi.

„Prineste mi Kostro-rast,“ zamrmlala liečiteľovi v zácviku, zatiaľ čo prechádzala prútikom po celej dĺžke doráňaného tela. Pre Merlina, pomyslela si, takmer každá kosť v jeho ľavej ruke je zlomená. Keď si uvedomila, že mladík stále stojí vedľa nej, vyštekla: „Nepovedala som vám, aby ste išli po ten elixír?“

Zmätene prikývol a ponáhľal sa preč. Prevrátila oči. To bolo pre ňu typické – vyfasovať v takúto noc úplného neschopáka.

Tonks – ak to bol on – bol za poslednú hodinu už piatym pacientom, ktorý prišiel na pohotovosť Nemocnice svätého Munga a vyzeral skôr ako mŕtvola než živý človek. Ďalší štyria boli po príchode mŕtvi, čo jej – aj keď to znelo bezcitne – prinieslo úľavu. Bola radšej, keď tieto takmer beznádejné prípady zomreli skôr, než sa k nej dostali. Keď už ich mala v starostlivosti, robila všetko pre ich záchranu, no v poslednom čase mala pocit, že jej sily jednoducho nestačia.

„Tu je ten elixír,“ povedal jej praktikant – ako sa len volal, Mark, Mike? – a podal jej kadičku s dymiacou čiernou tekutinou.

„Môžete mu ho podať? Potrebujem sa postarať o rany na hrudi.“

„Musí sa diať niečo naozaj zvláštne, nemyslíte?“ spýtal sa jej mladík počas práce.

Musela si zahryznúť do jazyka, aby neodvrkla. Nadriadený ju už pokarhal za to, že vystrašila niekoľko praktikantov. S úškrnom si uvedomila, že zdedila viac z povahy Blackovcov, než by jej odcudzení rodičia považovali za možné.

„Myslím tým,“ pokračoval mladík, zjavne povzbudený tým, že neprišla žiadna nahnevaná reakcia, „že všetci títo chlapi sú zasiahnutí tými najhoršími kliatbami a prekliatiami.“

Opäť nič nepovedala, ale v duchu s ním súhlasila. Bola to čierna mágia. Hoci sa na pohotovosti počas roka občas objavilo niekoľko takýchto prípadov, naraziť na toľko z nich počas jedinej noci bolo dosť desivé.

„Počul som aurorov, ktorí ho sem priniesli, ako sa rozprávajú na chodbe,“ dodal praktikant šeptom. „Vraveli, že dnes večer boli na oblohe zelené lebky. Stáva sa to čoraz častejšie, však?“

Pocítila v hrudi silné zovretie. Snažila sa sústrediť na muža pred sebou a stroho povedala: „Budem potrebovať balzam na popáleniny a potom mi budete musieť pomôcť so zaklínadlom proti kliatbe.“

Mladík zjavne sklamaný jej neochotou klebetiť, si povzdychol a odišiel splniť príkaz.

„Ty.“

Pri zvuku pacientovho chrapľavého hlasu prudko zdvihla hlavu. Viečka sa mu slabo zachveli, otvoril oči a pokúsil sa zdvihnúť ruku.

„To si ty,“ zopakoval.

Tlak v hrudi ešte zosilnel, až mala pocit, že sa zadusí. Už dávnejšie sa pýtala sama seba, kedy k tomu príde. Príliš sa podobala na Bellatrix, než aby sa tomu dalo vyhnúť.

„Ty si sa dala potetovať?“ spýtala sa sestry, keď ju pred pár týždňami stretla v Deravom kotlíku. „Nebojíš sa o svoju drahocennú pokožku?“

Bellatrix sa uškrnula. „Toto, drahá sestra, je prejav lojality – čo je pojem, ktorému ty podľa mňa veľmi nerozumieš.“

„Lenže nasledovať šialenca je už dávno za hranicou lojality, drahá Bella.“

Na našpúlených červených perách staršej sestry sa objavil krutý úsmev. „Mysli si, čo chceš. Ale to, čo robíme, je pre naše prežitie. Jedného dňa nám poďakuješ.“ Poklepala starostlivo upraveným nechtom po tetovaní a nežne prechádzala prstom po hadovi, ktorý vyliezal z lebky. „Toto znamenie sa objaví na oblohe a bude hlásať náš vzostup, návrat čistokrvných. Potom nám poďakuješ.“

„Psychotické blúznenie,“ zamrmlala, odišla od sestry a vrátila sa k priateľom na druhom konci hostinca.

„Ty!“ Jeho hlas bol teraz menej chrapľavý, istejší.

Pozrela sa naňho a v úzkosti rýchlo lapala po dychu. Chcem mu to vysvetliť, pomyslela si. Uprene hľadela na jeho tvár a v duchu kričala, akoby chcela, aby jej myšlienky počul: Nie som ona. Čokoľvek ti urobila, nie som moja sestra!

Keď sa však sústredila na jeho svetlé, orieškové oči, uvedomila si, že sa na ňu nepozerá obviňujúco ani nahnevane.

„Ty… zo školy,“ povedal a jeho krvavé, popraskané pery sa zúfalo snažili o úsmev.

Tlak v hrudi sa rozplynul v dlhom, tichom vzdychu. S nepatrným úsmevom ho chytila za ruku a jemne ju stisla.

„Pst, teraz si oddýchni, Ted. Bude to v poriadku.“

Viečka sa mu zachveli, oči sa zatvorili a ona sa vrátila k práci.

* * * * *

Prešiel okolo čarodejnice na recepcii bez toho, aby jej venoval čo i len pohľad.

„Počkajte! Kam idete?“ zapišťala naňho.

Zastavil sa a venoval jej krátky úsmev. „Idem za liečiteľkou Blackovou.“

Stará čarodejnica zoskočila zo stoličky a prikolísala sa k nemu. Podozrievavo si premerala kyticu v jeho rukách. „Liečiteľka Blacková predsa nie je chorá.“

Zasmial sa. „Viem. Sú ako poďakovanie,“ povedal a pevnejšie zovrel tulipány.

Čarodejnica zvraštila čelo a povedala: „Sú veľmi pekné... Nemyslím si, že som niekedy videla tulipány, ktoré by vyzerali tak dobre.“ Potom sa naňho ostro pozrela. „O čo vám ide, čo? Žijeme predsa v nebezpečných časoch.“

Znova sa zasmial, hoci už s trochu menším nadšením. „Sľubujem, že kvety nie sú prekliate ani nič podobné. Som jej bývalý pacient.“ Keď naňho žena naďalej podozrievavo hľadela, dodal: „Som herbológ. Viem, ako pestovať rastliny.“

„Tonks? Ted Tonks?“

Pri započutí svojho mena sa rýchlo otočil. Stála pri vchode na pohotovosť bez úsmevu. Keď sa jej pozrel do očí, znovu pocítil ten zvláštny záchvev poznania, ktorý zažil len dvakrát v živote: na pohotovosti pred niekoľkými týždňami a vo Veľkej sieni na Rokforte asi pred šiestimi či siedmimi rokmi. V ktorom ročníku vtedy vlastne boli – vo štvrtom či v piatom? On meškal na raňajky, ona odchádzala z Veľkej siene. Zrazili sa ramenami, a keď sa obzrel, aby sa ospravedlnil, ich pohľady sa stretli a... nuž, neexistoval logický spôsob, ako to vysvetliť. Jednoducho cítil, ako sa mu čosi zovrelo v žalúdku. No rovnako rýchlo, ako ten pocit prišiel, sa odvrátila a po zvyšok štúdia si ho sotva všímala.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa s rukami vbok. „Ak ti ten hlúpy praktikant pokazil dorastanie lakťovej kosti, zabijem ho,“ zamrmlala a vykročila k nemu. Chytila ho za ruku, vyhrnula mu rukáv habitu a preskúmala nedávno zlomenú končatinu. „No, vyzerá to dobre... ak nie, mal by si ísť do...“

Natiahol k nej druhú ruku, v ktorej držal kvety. Ostro si premerala tulipány a potom obrátila pohľad naňho. „Čo sú to za kvety?“

Ted zdvihol obočie. „Vy ste tu v nemocnici akísi podozrievaví, keď ide o kvety, však?“ spýtal sa a pozrel sa na čarodejnicu na recepcii, ktorá naňho stále zlostne hľadela.

„Sú nebezpečné časy,“ povedala a pohľad jej na okamih skĺzol k jeho očiam. „A práve ty by si to mal vedieť najlepšie.“

Pobavene sa usmial. „Áno, ale dnes je môj prvý deň znova v plnom nasadení,“ povedal. „Radšej by som sa sústredil na tie veselšie stránky svojej druhej šance na život.

Prižmúrila oči a on sa zamyslel, či práve nepoužil nejaký muklovský výraz, ktorému nerozumela.

„A preto teraz so sebou všade vláčiš tulipány?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím.

Zasmial sa. „Nie, tieto sú pre teba. Ako poďakovanie,“ dodal a podal jej ich.

Iba raz zamrkala. Nesiahla po nich. „Poďakovanie? Veď som si len robila svoju prácu.“

„Práca alebo nie, zachránila si mi život, Andromeda.“

Chvíľu ho pozorovala a potom – stále bez úsmevu – natiahla ruku po kvetoch. Keď sa ich prsty letmo dotkli, povedala: „Priatelia ma volajú Andie.“

* * * * *

Andie sa pozrela na svoje holé nohy a opäť raz premýšľala, čo tu vlastne robí.

„Vyzeráš naozaj dobre,“ uistil ju Ted. Jednou rukou držal ten zvláštny volant a prstami druhej jej zľahka prešiel po kolene. „Mala by si častejšie nosiť muklovské šortky.“

Ignorovala husiu kožu, ktorú jeho dotyk vyvolal, a zamrmlala: „Povedz mi ešte raz, prečo sme sa nemohli premiestniť?“ Znepokojene sa pozrela z okna a potom späť naňho.

„Veď je to ako cesta Rokfortským expresom, nie?“ spýtal sa s úškrnom.

„Áno, lenže ty si Rokfortský expres nešoféroval,“ odvrkla.

Vtom zrazu dupol na brzdu a auto sa s pískaním pneumatík zastavilo. Zazrela naňho a on sa rozosmial.

„Prepáč, skoro som prehliadol stopku.“

"Ááá!" vykríkla a schovala si tvár do dlaní. "To je absurdné! Chcem habit, chcem svoj prútik... Ako sa, pre Merlina, môžeš cítiť príjemne bez prútika?"

Pokrčil plecami. "Je v kufri."

„Je v kufri? To je tvoja odpoveď? Načo nám je v kufri?“

„Ale, no tak, Andie,“ zamrmlal a odstavil auto na kraji cesty. Obrátil sa k nej. „Viem, že je to pre teba ťažké.“

Zavrela oči a zrazu sa zahanbila. „Aj pre teba je to ťažké,“ zamrmlala. Cítila, ako jej položil dlaň na líce, a pritúlila sa k nej.

„Naozaj si vážim, že ideš so mnou. Sľubujem, že nebudú hrýzť.“

Otvorila oči a podarilo sa jej usmiať. „Ja viem.“ Potom naprázdno prehltla a odvrátila pohľad. „Všetko je jednoducho... také zvláštne.“

„Áno, viem.“ Usmial sa. „Trvalo mi celý týždeň, kým som sa naučil chodiť v habite bez toho, aby som spadol na zadok.“

Zasmiala sa. „Nie som si istá, či za to mohol habit, miláčik.“

Vyplazil na ňu jazyk a znova naštartoval auto. Po chvíli jazdy povedal: „Len si nikdy celkom nezvykli na to, že som čarodejník. Myslím, že stále dúfajú... no, skrátka sa prispôsobujú trochu pomalšie, to je celé.“

„Tak to si ma naozaj zamilujú,“ zamrmlala.

„Áno, zamilujú,“ povedal vážne. „Ak majú radi mňa, budú mať radi aj teba.“

So smutným úsmevom sa opýtala: „Naozaj tomu veríš?“

Zastavili pred poschodovým tehlovým domom, ktorý vyzeral ako takmer všetky ostatné v okolí. „Nie,“ povedal potichu. „Nie, neverím.“

Natiahla sa a odhrnula mu z očí prameň strapatých plavých vlasov. Chytil ju za ruku a vtisol jej bozk na jemnú pokožku dlane.

„Poď,“ povedal povzbudzujúco. „Nech to máme za sebou.“

„Počkaj,“ povedala. „Chcem len... ďakujem, Ted. Ďakujem, že si ma sem priviedol.“

Nadvihol obočie.

„Myslím tým,“ pokračovala neisto. Neznášala vysvetľovanie. „Myslím tým…“

„Viem, ako to myslíš,“ povedal a naklonil sa k nej. S perami pritisnutými k jej perám zamrmlal: „Andie, aj ja ťa milujem.“

* * * * *

„A čo Sarah?“ spýtal sa a zahľadel sa na strop ich spálne.

Andie zastonala. „To je také tuctové! No tak, Ted, musíme byť trochu kreatívnejší.“

„Nymphadora? To je až priveľmi kreatívne, Andie. Zabije nás, len čo trochu vyrastie!“

„Myslím, že Nymphadora je dokonalé meno,“ našpúlila pery. Chcela sa prevrátiť na brucho, no podsunul pod ňu ruky a nedovolil jej zaujať zlú polohu. „Hlúpe brucho,“ zamrmlala.

„Ako veľmi sa ti páči tvoje vlastné meno, Andromeda?“ doberal si ju a podoprel sa na lakťoch, aby sa na ňu mohol lepšie pozrieť. Nečakal na odpoveď, vyhrnul jej pyžamové tričko a pobozkal holé, vypuklé bruško, ktorému len pred chvíľou nadávala.

„Andromeda je veľmi dôstojné meno,“ povedala dôležitým tónom, ktorý vôbec neladil s úsmevom pomaly sa rozlievajúcim po tvári. Prehrabávala mu prstami vlasy, zatiaľ čo ju ďalej bozkával na bruchu.

„Hmmm,“ zamrmlal a presunul sa k prsiam. „Hmmm, veľmi dôstojné,“ súhlasil medzi bozkami.

Zavrtela sa pod ním a skĺzla rukami po jeho krku a chrbte, až kým jej prsty nespočinuli na jeho zadku. Jednou rukou ho jemne masírovala, zatiaľ čo druhou mu prešla po boku, spredu po tele a medzi nohy.

„Hmmm,“ zastonal. „Andie…“

Ruka na jeho penise sa pohybovala rýchlo a naliehavo, no potom zastala.

„Ach, Andie, neprestávaj…“

„Čo tak Nymphadora?“ spýtala sa zadýchane.

„Hmmm, áno, bude to Nymphadora.“

* * * * *

„Tam sú,“ povedal a ukázal na dve postavy – jednu vysokú, tmavovlasú a druhú malú plavovlasú. Posedávali pri fontáne uprostred Rokvillu.

Zamávala im, no bolo zrejmé, že ich pozornosť sa upiera úplne inam.

„Dúfam, že ju nekŕmil samými nezdravými hlúposťami,“ zamrmlala, keď sa s manželom vybrali k nim.

Ted sa zasmial. „Ak je to všetko, čo s ňou vyviedol, budem rád.“

Boli už dostatočne blízko na to, aby počuli šumenie fontány, no tie dve postavy im stále nevenovali najmenšiu pozornosť.

„Och, pozri!“ povedal vysoký, tmavovlasý muž a ukázal na niekoho v diaľke. „Tam je. A teraz si zapamätaj: roztomilé vrkoče, odreté koleno, poriadne veľké slzy, ale žiadny nárek. Jasné?“

Dievčatko po jeho boku vážne prikývlo. Potom nakrčilo nos – jeho krátke, ježaté vlasy sa premenili na dokonalé vrkoče a na hladkej pokožke kolena sa zrazu objavila červená, zapálená odrenina.

„Ach, Dora, chúďatko!“ zvolal muž nahlas a kľakol si k uplakanému dievčatku. Teatrálne preskúmal odreté koleno a potom sa zúfalo rozhliadol. „Ach, slečna! Slečna?“ zavolal na mladú ženu v priliehavom habite.

Keď čarodejnica uvidela slzy malého dievčatka, modré oči sa jej rozšírili a zdvihla dokonale upravenú ruku k ružovým perám.

„Ach, pre Merlina! Čo sa jej stalo?“

Tmavovlasý muž sa vďačne usmial a Andie takmer cítila, ako sa čarodejnica pod jeho pohľadom rozplýva. „Odrela si koleno. Chuderka, je taká nešikovná… Len…“ Zahryzol si do pery a čarodejnica si – akoby si to ani neuvedomovala – prešla špičkou jazyka po perách.

„Liečivé kúzla mi veľmi nejdú. Mohli by ste…“ spýtal sa s úsmevom.

Ponáhľala sa k nim. „Samozrejme! Je to…“ Zarazila sa a sklonila sa k dievčatku. „Je to vaša dcéra?“

„Moja dcéra?“ zasmial sa. „Nie, je to moja malá sestrička. Dora, zoznám sa so slečnou…“ Odmlčal sa a usmial sa. „Prepáčte, slečna, ako sa voláte?“

„To bolo elegantné. Veľmi elegantné,“ zamrmlal Ted vedľa nej, keď sledovali celú scénu.

„Och! Som Elspeth Bradfordová.“ Čarodejnica vytiahla prútik a namierila ho na odreté koleno. „Tak vidíš, zlatko!“ povedala a žiarivo sa usmiala.

„Ďakujem, slečna!“ Dora jej venovala svoj najmilší úsmev, ktorý bol aj napriek dvom chýbajúcim zubom očarujúci. „Slečna, ste naozaj pekná!“

Tmavovlasý muž sa obrátil k žene. „Je to veľmi šikovné dievča, však?“

Elspeth sa začervenala. „Ďakujem, Dora!“ Potom zdvihla pohľad k mužovi, ktorý sa medzitým postavil. „Akosi som prepočula vaše meno…

Podal jej ruku a galantne jej pomohol vstať. „Sirius Black, slečna Bradfordová. Veľmi ma teší.“

Elspeth sa usmiala, siahla do kabelky a vytiahla kúsok pergamenu. „Nemáte náhodou brko?“

„Brko?“ spýtal sa Sirius nevinne.

Sladko sa usmiala. „Rada by som vám dala svoje hop-šup spojenie.“

Pozrel sa jej do očí. „Len mi ho povedzte, slečna Bradfordová. Sľubujem, že niečo také len tak nezabudnem.“

Elspeth sa zachichotala, zamrmlala adresu a zamávala Dore. „Bolo mi potešením, drahá.“

Keď sa čarodejnica stratila z dohľadu, Sirius sa pozrel na svoju malú sesternicu. „Dora, ty si génius!“

Dievčatko sa naňho zaškerilo. „Môžem si teraz dať tú lízanku?“

Sirius sa zasmial. „A aká vypočítavá!“

„Vidím,“ ozval sa nahlas Ted a vykročil k nim, „že si sa rozhodol pokaziť mi dcéru sladkosťami a otrasnými baliacimi hláškami?“

„Oci!“ zvolala Dora, rozbehla sa k nemu a skočila mu do náručia.

Sirius sa usmial. „Ted, Andie, ďakujem, že ste mi ju požičali!“ Pobral sa preč, no vzápätí sa otočil a zavolal: „Hej, Dora?“

Dievčatko sa pozrelo na bratranca. „Áno, Sirius?“

„Pamätaj, že si moja jediná pravá láska!“ povedal a poslal jej vzdušný bozk.

Dora sa zachichotala. „Mami, nie je Sirius najlepší?“

Andie pokrútila hlavou. „Žiaľ, zlatko, naozaj je.“

* * * * *

Keď v susednej izbe začula ich hlasy, vyliezla z postele a ticho sa pobrala k dverám. Potkla sa o deku, skrivila tvár a už-už sa chystala hlasno rozplakať od zlosti, no zarazila sa, keď matka vykríkla: „Nie! Nie, absolútne tomu odmietam uveriť!“

Pootvorila dvere a nazrela do obývačky. Matkina tmavá hlava bola zaborená do otcovho svetra – presne tak, ako to ona rada robievala, keď sa cítila vystrašená alebo rozrušená.

„Nie,“ ozval sa matkin tlmený hlas. „Nebol ako ostatní. On a ja sme boli iní! Boli sme iní!“

„Pst,“ upokojoval ju otec a hladil ju po hustých čiernych vlasoch. „Pst,“ zopakoval a kolísal ju rovnako, ako kolísal dcérku, hoci mama bola oveľa väčšia. „Pst.“

„Ocko,“ zašepkala a vošla do izby. „Čo sa stalo mamičke?“

Obaja rodičia k nej zrazu zdvihli pohľad a zdalo sa jej, že vyzerajú veľmi unavene. Najmä mama.

„Mami, neplač,“ povedala Dora a spodná pera sa jej zachvela. „Neplač.“

Mama sa zošmykla z otcových stehien a rozbehla sa k nej. „Samozrejme, že nie, zlatko, samozrejme, že nie.“ Zdvihla ju do náručia a takmer ju rozdrvila v objatí.

Dora si oprela bradu o matkino plece, potichu potiahla nosom a pozrela na otca. Slabo sa na ňu usmial: „Čo robíš hore, chrobáčik?“

„Počula som vás,“ povedala a znova potiahla nosom. „Čo sa deje?“

Rodičia chvíľu mlčali. Potom jej mama veľmi potichu povedala: „Len zlé správy, miláčik. Dnes večer si s tým nerob starosti.“ Naposledy ju silno stisla, postavila na zem a postrapatila jej vlasy.

Dora sa usmiala na mamu, pribehla k otcovi a objala ho. Keď sa mu vykrútila z náručia, zbadala na konferenčnom stolíku Siriusovu fotografiu. Smial sa a zároveň kričal. Rýchlo zažmurkala, lebo fotografia na ňu robila hrozné grimasy.

„Prečo Sirius vyzerá taký zlý?“ spýtala sa, odtiahla sa od otca a ukázala na fotku.

Mama zalapala po dychu a zamrmlala: „Noviny, Ted! Daj tie noviny preč!“

Otec schmatol noviny a ponáhľal sa do druhej izby, zatiaľ čo ju mama chytila za ruku a odviedla späť do spálne. S rýchlym bozkom na čelo jej zašepkala: „Spi, zlatko, spi.“

A aj by zaspala, no v tme stále videla Siriusovu tvár a počula jeho neprestajný krik.

* * * * *

Milá mamička a ocko!

No, nehnevaj sa veľmi, mami, ale som v Chrabromile! Aj keď Triediaci klobúk vravel, že by som mohla byť v Bifľomore, myslela som si, že potom by si sa naozaj nahnevala. Zatiaľ sa mi v Rokforte veľmi páči, až na všetky tie schodiská. Majú tu zradné schodíky, na ktorých stále padám – čo sa mi stáva aj na schodoch bez zradných schodíkov, takže fakt, fakt, fakt nepotrebujem zradné schodíky.

Stretla som tu aj niekoľko naozaj milých ľudí a myslím, že väčšina predmetov sa mi bude páčiť. Teda, okrem elixírov. Profesor, ktorý je zároveň vedúcim Slizolinu, ma fakt desí. Ale milujem obranu a herbológiu (ďakujem za tipy, ocko!) a hodiny lietania sú najlepšie! Budúci rok sa možno dostanem do metlobalového tímu, aj keď o tom pochybujem, lebo počas zápasu určite spadnem z metly!

Dobre, idem na večeru. Ľúbim vás oboch!

Dora (ktorá si tu nechá hovoriť Tonksová, pretože to znie cool, nemyslíte?)

PS: Och, zabudla som spomenúť, že som včera musela ísť na ošetrovňu, keď som sa potkla na schodoch, ale madam Pomfreyová ma celkom dobre dala dohromady (aj keď nie tak dobre ako ty, mami!)

PPS: Ľúbim vás!

PPPS: Môžete mi poslať nejaké nové ponožky? S kamarátkou Hestiou sme omylom všetky spálili, keď sme nacvičovali levitačné kúzlo na zásuvke s ponožkami. Ďakujem!

„Ani sa nebudem pýtať, ako sa levitačné kúzlo zmenilo na oheň,“ zamrmlal Ted. Hrudník sa mu ticho triasol, až sa napokon hlasno a srdečne rozosmial.

Andie si povzdychla. „No, nemotorná chrabromilčanka, čo stále robí problémy,“ skonštatovala, no iskričky v tmavých očiach odporovali jej vážnemu tónu. „Vieme, na koho sa podala.“

* * * * *

Tonksová sa nemohla prestať usmievať. Snažila sa zamračiť a vyzerať primerane dôstojne, no zazrela svojich rodičov, ako jej mávajú z publika, a všetka snaha tváriť sa vážne bola razom preč. Len s námahou odolala pokušeniu zamávať im späť.

„Títo mladí muži a ženy,“ hovorila Amelia Bonesová na pódiu, „budú prvou líniou obrany, ochrancami spoločnosti a strážcami spravodlivosti. Venujme našej najnovšej skupine aurorov obrovský potlesk!“

Tonksová sa dotkla prstami odznaku, ktorý jej teraz zdobil habit, usmiala sa na dav tlieskajúcich ľudí a potom sa otočila k svojim spolužiakom, aby im potriasla rukou. „Dokážete tomu uveriť?“ pýtali sa jeden druhého a usmievali sa ako blázni.

Keď sa predierala davom, pocítila na pleci jemný dotyk.

„Profesor Dumbledore!“ zvolala, keď uvidela jeho láskavé modré oči žiariace pobavením.

„Slečna Tonksová,“ povedal s úsmevom. „Alebo skôr aurorka Tonksová. Gratulujem.“

„Ďakujem, pane!“

„Vôbec ma neprekvapuje, že vás vidím v tejto váženej skupine.“

Tonksová sa zasmiala. „Mňa teda áno! Takmer som neprešla skúškou zo zakrádania, som taká strašne nešikovná!“

Dumbledore sa usmial. „No počul som, že máte veľmi bystrú myseľ.“ Odmlčal sa a potom dodal: „A tiež otvorenú.“

Na spôsobe, akým vyslovil poslednú poznámku, bolo niečo, čo Tonksovú prinútilo prekvapene zamrkať.

„Otvorenú, pane?“

Iba sa znova usmial a podal jej ruku. „Ešte raz gratulujem.“

Potriasla mu rukou a s prekvapením pocítila, ako jej do dlane vkĺzol papierik. Pozrela naň. Stálo na ňom len: Grimmauldovo námestie číslo dvanásť.

Zároveň ho počula povedať: „Teším sa na naše stretnutie, povedzme budúci utorok večer? Pekný deň, aurorka Tonksová.“

O päť dní neskôr kráčala po schátranej muklovskej ulici a mrmlala si popod nos adresu, ktorú jej dal.

„Jedenásť… trinásť…“ Zahryzla si do pery. „Kde, dopekla, je číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí?“ zamrmlala a znova pozrela na papierik. Keď opäť zdvihla zrak, uvidela ho – starý, ošarpaný dom s hrdzavou číslicou 12 na vchodových dverách. Zhlboka sa nadýchla, vyšla po schodoch a zaklopala.

„Odpad! Zradcovia krvi!“ začula spoza dverí. S očami dokorán vytiahla prútik. Do čoho sa to, dopekla, zaplietla?

Dvere sa otvorili a privítal ju usmievavý Dumbledore.

„Och, to nebudete potrebovať,“ povedal a kývol hlavou k jej prútiku.

Prenikavé výkriky: „Polokrvná spodina! Humusácka špina!“ ju však presviedčali o opaku. „Nevšímajte si ju,“ povedal Dumbledore a uviedol Tonksovú do tmavej, zatuchnutej chodby. Ukázal na portrét. Žena na ňom kričala, gúľala očami a vyzerala, akoby chcela vyskočiť z rámu a vykrútiť im krk. „Pani Blacková je len trochu mrzutá.“

„Blacková? Ako Blackovci z matkinej strany...?“

„Poďte do kuchyne,“ povedal vľúdne. „Tam dole je to útulnejšie.“

Tonksová naprázdno preglgla a nasledovala svojho bývalého riaditeľa dolu tmavým schodiskom. Opäť sa pýtala samej seba, čo robí na tomto zvláštnom, trochu desivom mieste. Napriek tomu nebola aurorkou a chrabromilčankou len tak pre nič za nič.

„Dáte si čaj?“ spýtal sa jej Dumbledore a zamieril k sporáku v rohu rozľahlej kuchyne. Okrem veľkého čierneho psa bola miestnosť prázdna.

„Nový domáci miláčik?“ spýtala sa Tonksová a vzala si od Dumbledora hrnček s čajom.

Starý čarodejník sa usmial na psa, ktorý sa k Tonksovej rozbehol rezkými skokmi.

„Och!“ zvolala prekvapene a pustila hrnček s čajom, keď jej pes položil predné laby na hruď a nadšene jej olízal tvár. „Nepremýšľali ste, že ho dáte na výcvik poslušnosti?“ spýtala sa, keď sa jej podarilo to stvorenie dostať zo seba.

Bývalý riaditeľ sa na tom zasmial. „Myslím, že je to beznádejný prípad. Sadnite si, dieťa moje. Chcel by som sa vás na niečo spýtať, ak môžem.“

„Ehm, iste,“ povedala neisto. Potom prekvapene zamrkala, keď si všimla, že na stole leží hrnček, ktorý pustila z ruky – bol nerozbitý a plný čaju. Rozhodla sa, že to nie je tá najpodivnejšia vec, čo sa jej dnes večer stala, pokrčila plecami a siahla po ňom. Až keď ho držala na polceste k ústam, pozrela na Dumbledora: „Nesnažíte sa mi niečo podstrčiť, však? Veritaserum?“

Dumbledore sa usmial. „Ach, čerstvá aurorka, podozrievavá voči všetkému.“

„No, musíte uznať,“ povedala a odložila hrnček, „že tento večer je zatiaľ dosť podozrivý.“

„A predsa nie ste nervózna.“

Oči sa jej rozšírili. „A mala by som byť?“

„Nie, Tonksová, nemali by ste byť. A do čaju som vám nič nedal, hoci by som pochopil, keby ste mi neverili.“

Zahryzla si do pery. Mala takmer pocit, akoby ju skúšal. Odpila si poriadny dúšok a povedala: „Máte otázky.“

„Čo viete o Voldemortovi?“

Doširoka otvorila oči. „On... mal by byť mŕtvy. Vraj ho pred rokmi zabili.“

„Vraj? Zdá sa, že o tom pochybujete.“

„No, nikdy nenašli jeho telo. Nebol tu žiadny skutočný dôkaz...“

Dumbledore prikývol. „Hm. Áno.“ Chvíľu mlčal a potom sa spýtal: „A čo Sirius Black?“

„Sirius?“ zapišťala. „Keď minulý rok utiekol, mama aj ja sme aurorom povedali, že sme o ňom nič nepočuli. Nevidela som ho, odkedy som mala sedem a pol roka!“

„Zle ma chápete, Tonksová. Z ničoho vás neobviňujem.“

Zamračila sa. „Prepáčte. My... moja mama a ja sme v tejto veci trochu precitlivené, to je celé.“

„Prirodzene. Moja otázka nebola celkom jasná. Mal som sa opýtať, čo si pamätáte o Siriusovi Blackovi ešte pred Voldemortovým pádom?“

Nervózne si prešla jazykom po perách a zašepkala: „Milovala som ho.“

Dumbledore sa usmial, otočil sa a kývol na psa, ktorý nepokojne dychčal.

„Čo...?“ Tonksová vyskočila zo stoličky, keď sa pes premenil na vysokého, dosť ošumelého muža. „Sirius?“ vydýchla a nebola si istá, či môže veriť vlastným očiam.

Prikývol, no nič nepovedal. Neprestával sa jej dívať do očí a natiahol k nej ruku.

Chvíľu na ňu hľadela a potom povedala: „Čakáš, že uverím... že si nevinný?“

„No, Dora, presne v to dúfam,“ povedal dosť chrapľavým hlasom.

V tom hlase však stále počula toho mladého muža. Stále ho videla – muža, ktorý jej bol ako brat – v očiach poznačených utrpením. Bez zaváhania sa mu vrhla okolo krku a rozosmiala sa.

* * * * *

„Dočerta!“ zamrmlala Tonksová a zdvihla sa zo zeme. „Ten hlúpy stojan na dáždniky…“

„Hnusná polokrvná! Ako sa opovažuješ špiniť môj dom!“

Tonksová sa pozrela na portrét svojej príbuznej. „Aj vám prajem dobrý večer, pani Blacková,“ povedala a žmurkla na ňu.

„Ach, bože, zobudila si ju,“ povedala nízka, bacuľatá žena a ponáhľala sa do chodby. „Pomôž mi ju zakryť závesom, dobre?“

Keď sa im podarilo starú pani Blackovú umlčať, Tonksová sa na ženu rozpačito usmiala.

„Prepáčte. Som Tonksová,“ zašepkala a podala jej ruku.

„Molly Weasleyová, drahá. Rada ťa spoznávam. Sme dole v kuchyni.“

„Dora!“ zvolal Sirius a vybehol po schodoch práve vo chvíli, keď s Molly schádzali dolu.

Tonksová sa zasmiala nad bratrancovým nadšením a keď ho objala, utrúsila: „Och, výborne, dnes si sa aj osprchoval.“

„Nepamätám si, že by si ako malé dievčatko bola taká drzá.“

„Bola som vtedy príliš hlúpa na to, aby som pochopila, aký si darebák!“

„Poď,“ povedal, chytil ju za ruku a vtiahol do kuchyne. „Chcem, aby si sa zoznámila s mojím starým priateľom. Remus,“ obrátil sa k nemu, „toto je moja obľúbená sesternica, Nymphadora Tonksová.“

Zvraštila nos nad tým, že použil jej celé meno, a potom obrátila pozornosť na Remusa. Keď sa stretla s jeho láskavými sivými očami, v žalúdku pocítila akýsi nevysvetliteľný záchvev.

„Teší ma, Nymphadora,“ povedal tichým, hlbokým hlasom a natiahol k nej ruku.

Chvíľu ho pozorovala, potom sa prstami zľahka dotkla jeho dlane. „Priatelia ma volajú Tonksová.“

Poznámka autorky: Nápad na túto poviedku vznikol, keď som sa snažila vymyslieť Tonksovej minulosť pre svoju oveľa dlhšiu a oveľa bláznivejšiu poviedku „Dumbledorovo tajomstvo“. Keď som tento príbeh zverejnila na inej stránke, niektorí čitatelia tvrdili, že Andromeda Blacková nepatrila do Slizolinu, ale do Chrabromilu. Túto informáciu sa mi však v kánone nepodarilo potvrdiť. Ani vo výbornom HP Lexikóne som nenašla žiadnu zmienku o tom, do ktorej fakulty vlastne patrila. Naopak, narazila som na informáciu, že Sirius bol jediným z rodiny Blackovcov, ktorého nezaradili do Slizolinu. Preto si stojím za tým, že Andromeda bola slizolinčanka. Ak sa však mýlim a máte o tom dôkaz, dajte mi, prosím, vedieť!

Zmätok panuje aj okolo Teda Tonksa – je to mukel alebo muklorodený čarodejník? V tretej kapitole „Fénixovho rádu“ Tonksová potvrdzuje, že jej otec je muklorodený. Sirius to znova potvrdzuje v šiestej kapitole.

Dúfam, že sa vám príbeh páčil!

Vyhlásenie: Všetky všeobecne známe postavy a prostredia patria ich právoplatným vlastníkom. Pôvodné postavy a dej sú majetkom autorky. Toto dielo nevzniklo za účelom finančného zisku a jeho zverejnením nie je zamýšľané žiadne porušenie autorských práv.