Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. Školské povinnosti

Hermione sa snívalo o bozku s Ronom. Znovu prežívala neodbytný tlak jeho úst, jeho túžbu aj osamelosť. Cítila jeho zúfalstvo a potrebu splynúť s ňou. Prsty mal zaborené v jej vlasoch, palec pritisnutý k lícnej kosti. Chcela ho vyliečiť, privlastniť si ho a vybozkávať z neho všetku bolesť. Verila, že ak ho pobozká dosť silno a objíme dostatočne pevne, vyjadrí tým svoju túžbu aj pravdu o svojej láske. Túžila, aby sa zbavili zdrvujúcej úzkosti každodenného života, ponorili sa do prítomnej chvíle a plne si ju vychutnali.

Pery sa im napokon oddelili, aby chytili dych. S dvíhajúcimi sa hrudníkmi a s čelami pritisnutými k sebe na seba hľadeli v šere odpočívadla. Tmavé oči sa na ňu uprene dívali, a keď sa jej zasekol dych, nepatrne naklonil hlavu. Nosom jej zavadil o líce, mierne privrel viečka a ešte raz – tentoraz nežne – ju pobozkal bez toho, aby spustil zrak z jej očí. Kolená sa jej podlomili a nebyť jeho pevného objatia, spadla by.

Strhla sa zo spánku. Chvíľu jej trvalo, kým v strope nad sebou nespoznala Ronovu podkrovnú izbu a kým sa uistila, že štíhle telo pritisnuté k jej vlastnému patrí naozaj jemu – čo potvrdzovalo tiché, známe chrápanie spoza ucha. Srdce jej splašene búšilo. Snažila sa upokojiť dych, aby Rona nezobudila.

V tom sne však nebozkávala jeho. Bozkávala Severusa Snapa.

Hľadela do tmy s očami rozšírenými od úžasu a snažila sa spamätať. Bol to len sen, Grangerová, povedala si rozhodne. Zradný vnútorný hlas však dodal: Až na to, že v bdelom stave na to myslíš dosť často.

Je to len pobláznenie. Zaľúbiť sa do učiteľa je úplne normálne, pokiaľ si človek prizná, o čo ide: o pobláznenie, nič viac.

Už niekoľkokrát počula sesternicu Lizu na túto tému zanietene rečniť. Snažila sa prinútiť sústrediť na jej slová, len aby odvrátila pozornosť od živého sna.

„…celé je to o pedagogickej erotike. Stáva sa to každému, kto miluje učenie – v tej či onej chvíli si zamení lásku k predmetu za lásku k učiteľovi. Svojím spôsobom je to až nevyhnutné. Učiteľ vdychuje predmetu život a študent sa otvára novým poznatkom. Tie človeka pretvárajú, menia jeho intelektuálnu krajinu. Aby sa to mohlo stať, musí sa otvoriť a stať sa zraniteľným; musí prijímať vedomosti – tie časti učiteľa, ktoré do seba vstrebáva –, aby nanovo stvoril sám seba. Prebieha to vo vnútri, no ide o nesmierne fyzický proces. Mozog je napokon súčasťou tela.

Podstata spočíva v tom, že v skutočnosti nejde o sex – hoci príťažlivosť môže byť intenzívna. Ide v prvom rade o túžbu po intímnom splynutí myslí, nie tiel.“

Liza na tú tému dokonca publikovala článok a Hermiona si zaumienila, že si ho pri prvej príležitosti vyhľadá.

Pobláznenie. Zaľúbenosť študentky do učiteľa, nič viac.

Ibaže intelektualizovanie problému jej neprinieslo pokoj, v ktorý dúfala. Stále sa cítila previnilo.

Veď Rona ľúbi, nie?

Pravdaže. Samozrejme, že ho ľúbi; vždy ho ľúbila. Bol jej najlepší priateľ a milovať ho pre ňu bolo také prirodzené ako dýchať.

A bol zlatý. Vlastne nádherný.

Myslela na jeho dlhé, súmerné končatiny, pojašený, mierne krivý úsmev, širokú hruď aj na to, ako mu vrchol pupka vystupuje von. Mal už osemnásť rokov – bol dospelý podľa muklovských meradiel aj čarodejníckych zákonov. A rovnako dospelo aj vyzeral. Posledný rok obrúsil jeho tínedžerské črty a vytvoril mladého muža. Stále mal v sebe chlapčenskosť, no bol pevný a vyrovnaný tak, ako nikdy predtým.

Fyzicky bol oveľa krajší ako Snape… Nie. Na Snapovo telo myslieť nebude, ani kvôli porovnaniu.

Myslí na Rona.

A včera v noci s ním rozhodne chcela spať. Túžba po sexe bola presne tým protijedom, po ktorom po dlhom dni spomínania na Freda a myšlienkach na smrť prahla. Sex – alebo aspoň jeho predstava – jej rozbúchal srdce, prinútil ju uvedomiť si vlastné telo a dodal jej pocit, že skutočne žije. Túžila po tej rozkoši, zúfalstve a zvláštnej zmesi zraniteľnosti a sebeckého zmocnenia sa, ktorú so sebou prináša číra telesnosť tohto aktu.

Bolo to odo mňa sebecké? napadlo jej zrazu, keď ju opäť premkla hlboká hanba – rovnaká, akú pocítila včera večer, keď zaspával.

Chcela sex z čisto sebeckých dôvodov? Plánovala ho použiť ako prostriedok, aby zabudla na Freda? Niet divu, že Ron nechcel! Aká žena sa pokúša dostať priateľa do postele večer v deň pohrebu jeho brata?

Hermiona bola zmätená ako nikdy predtým. Istá si bola len jedným: dúfala, že sa nepokúsi využiť jej včerajšiu ponuku, len čo sa prebudí. Na sex nemala ani najmenšiu chuť. Nie teraz, keď tú predstavu nedokázala oddeliť od Snapa, Freda, smrti a viny.

Našla jeho ruku pritisnutú k svojim rebrám, položila na ňu dlaň a preplietla si s ním prsty. Kým sa obloha za oknom postupne rozjasňovala z čiernej cez sivú, ružovú a marhuľovú až do bledomodrej, nevidiacim pohľadom hľadela na čoraz zreteľnejšie postavy metlobalových hráčov na stenách a strope. Nech sa snažila, akokoľvek, nedokázala v tom celom nájsť zmysel.

* * * * *

Hermiona sa nemusela báť, že Ron bude mať chuť na ranný sex. Tesne pred prebudením si jemne vzdychol a pritúlil nos k jej zátylku. Ako sa pohol, zacítila neklamný dôkaz jeho mužnosti. Ten dotyk však prebral aj Rona. Vzápätí si uvedomil, čo sa deje, a prudko sa odtiahol.

Sotva stihla žmurknúť a už vyskočil z postele. Stál mierne prihrbený a dosť neobratne sa snažil skryť rannú erekciu.

„Dobré ráno,“ vydýchol priškrteným hlasom, rukou hmatal po župane a s vyvalenými očami hľadel na ženu vo svojej posteli.

„Počkaj! Ron…“

„Musím do kúpeľne!“

A bol preč. Opasok županu za ním poletoval, kým dvere s buchnutím nezapadli. Hermiona sa nadvihla na lakti a volala za ním, no keď zmizol, klesla naspäť. Nevedela, či sa má smiať alebo plakať, a tak sa napokon uspokojila s hlbokým vzdychom. Uvažovala, že počká, kým sa vráti, a porozprávajú sa, no nedokázala v sebe vykresať veľa nadšenia. Predstava, že bude po masturbácii pokojnejší a rozumnejší, bola skôr na smiech.

Namiesto toho si pozbierala oblečenie a odkradla sa dolu schodmi do Ginninej izby. Zázrakom sa jej to podarilo bez toho, aby ju niektorý z jej bratov pristihol, hoci vedela, že pred Ginny nič neutají.

Keď dvere cvakli, mladšie dievča sa prevalilo na bok a venovalo jej chápavý úškrn.

„Ani slovo!“ zašepkala Hermiona výhražne. „Nič sa nestalo, prisahám.“

Ginny ku grimase pridala aj zdvihnuté obočie. Tvárila sa celkom neveriacky.

Hermiona len pokrútila hlavou, otočila sa jej chrbtom a vkĺzla pod prikrývku. Dúfala, že sa jej pred raňajkami podarí ešte na hodinku si zdriemnuť.

Dolu zišla o dobrú hodinu a pol neskôr. Keď vošla do kuchyne, Ron už sedel za obrovskou kopou jedla. Zachytil jej pohľad a očervenel ako rak. Mierne vyplašene sa usmial, sklonil hlavu a napchal si do úst obrovské sústo húb.

Hermiona sa pokúsila udusiť iskričku podráždenia. Nemohol byť aspoň trochu nenápadnejší? Ešte zopár takýchto výstupov a bude mať na krku celý klan, ktorý si ho bude nemilosrdne doberať. Rýchly pohľad na ostatných však naznačoval, že chlapci majú príliš ťažkú opicu na to, aby si niečo všimli.

„Sadni si, Hermiona!“ pobádala ju Molly, ktorá sa prirútila s ďalším tanierom vajíčok.

Hermiona poslušne vkĺzla na voľnú stoličku medzi Harryho a Ginny. Harry sa na ňu zbežne usmial, no pôsobil skľúčene. Ginny hľadela uprene pred seba s perami stisnutými do úzkej čiary.

Ojoj, pomyslela si. Rýchlo si pritiahla misu a naložila si.

„Vyzerá to fantasticky, Molly!“ zvolala nadšene v zúfalej snahe prerušiť trápne ticho na ich konci stola.

„Ďakujem, Hermiona.“ Molly sa pri nej pristavila a potľapkala ju po pleci.

„Mami?“ Ronov hlas znel čudne. Keď k nemu Hermiona zdvihla zrak, všimla si, že hovorí s ústami plnými jedla, ktoré sa s námahou snažil prehltnúť. „Čo si urobila s tými hubami?“

Molly sa viditeľne naježila. „Sú presne také ako vždy, Ronald. Ak ti nechutia…“

„Nie!“ prerušil ju rýchlo. „Sú fantastické. Absolútne úžasné. Najlepšie, aké som kedy jedol!“

„Ó!“ odvetila potešene. „Je to celkom jednoduchý recept, zlatko. Len maslo, cesnak, soľ a trochu petržlenovej vňate.“

Ron si nabral ďalšiu kopu a s nábožnou úctou ju žul. „Ukážeš mi, ako sa pripravujú?“ spýtal sa so zamastenými ústami.

„Ja… nuž, samozrejme!“ Molly znela polichotene, akoby ju o niečo podobné v živote nepožiadalo žiadne z jej detí. Rozhovor dokonca prebil aj alkoholovú apatiu ostatných Weasleyovcov, ktorí na Rona prekvapene hľadeli.

„Ide len o to,“ dodal Ron nadšene a s námahou prehltol, „že ak ešte niekedy budem musieť trčať v stane a živiť sa hubami a korienkami, chcem, aby chutili presne takto!“

Prvý sa rozosmial Harry, ale čoskoro sa chichotali všetci. Výskali od smiechu až im po tvárach stekali slzy. Charlie si držal hlavu a cez smiech stonal: „Nie, nie, nie.“ Hermiona sa usmievala a dokonca aj Ginny si cez zuby odfrkla a rozosmiala sa napriek vlastnej vôli.

Po raňajkách sa celá rodina spolu s Harrym a Hermionou premiestnila do Rokfortu na ďalší deň opráv hradu. Mnohí z tých, ktorí bojovali v Bitke o Rokfort, tam stále bývali. Neville so starou mamou neochvejne vyhlasovali, že nemajú v úmysle odísť, kým nebude všetko v pôvodnom stave, a Hermiona predpokladala, že podobný plán majú aj mnohí ďalší.

Ona sama sa k prácam pridala až potom, čo madam Pomfreyová vyhlásila Snapa za zotaveného, no chlapci tam pomáhali väčšinu dní. Často ich vyrušovali aurori a úradníci z ministerstva. Nekonečný zoznam otázok nemal konca-kraja, a keďže sa rýchlo blížili prvé procesy, Harry, Ron aj ona ochotne pomáhali, kedykoľvek bolo treba.

V to ráno po nástupe vo Veľkej sieni Hermionu pridelili na opravu chodby pred riaditeľňou. Pomáhať jej mal Ron, Harry a mladšie bifľomorské dvojičky, Dora a Nora. Dievčatá boli zo svojich spoločníkov také ohromené, že Hermiona po polhodine bezvýsledného úsilia vzdala akékoľvek pokusy o rozhovor.

Opravy išli sťažka. Chodba utrpela rozsiahle poškodenie okien aj kamenného muriva. Kým niektoré tabule boli iba popraskané a dali sa ľahko opraviť, iné sa roztrieštili na tisíce črepín, ktoré bolo treba starostlivo pozbierať a odstrániť kúzlom. Ťažké kamene museli levitovať späť na miesto a spájať špeciálnymi viazacími zaklínadlami. Tie dokázala spoľahlivo zvládnuť len Hermiona, a tak si s chlapcami rozdelili úlohy: oni páčili a dvíhali, ona spájala kamene a Dore s Norou zostalo zametanie skla.

Bola to horúca, spotená robota a už počas prvej hodiny si Harry, Ron a Hermiona povyzliekali staré pracovné habity od Molly. O štyridsaťpäť minút zašiel Ron ešte ďalej a kúzlom Diffindo si skrátil džínsy na šortky. Odviedol celkom slušnú prácu, hoci boli o chlp kratšie, než plánoval – a kratšie, než Harry pokladal za vhodné.

Harry vybuchol do smiechu, čo mu prudko sa červenajúci Ronald oplatil patentovaným weasleyovským kúzlom na vyťahovanie nohavíc. O pár minút sa už obaja pasovali na zemi – našťastie v časti chodby, ktorú už stihli vyčistiť od skla, ako si Hermiona s prevrátením očí všimla.

Chichotanie dvojičiek chlapcov iba povzbudilo k ešte väčšiemu predvádzaniu sa. Keď kamenná obluda nečakane odstúpila a vpustila do chodby riaditeľku McGonagallovú s Viktorom Krumom, Harry práve nahlas výskal.

Hermiona by odprisahala, že na profesorkinej tvári na okamih zbadala náznak úsmevu, no vzápätí si zastrašujúco odkašľala. Harry s Ronom sa zahanbene vyšvihli na nohy.

„Teší ma, že sa s takým zápalom venujete oprave hradu,“ poznamenala sucho a zdvihla obočie na chlapcov, ktorí prešľapovali z nohy na nohu ako malé deti. „Keďže ste tu všetci, dovoľte mi predstaviť vám nášho nového učiteľa transfigurácie, profesora Kruma.“

Hermiona sa otočila k Viktorovi s prekvapeným úsmevom. Vyzeral omámený aj nadšený zároveň, akoby nemohol uveriť svojmu šťastiu.

„Viktor! Páni!“ zvolala a srdečne ho chytila za rameno. „Blahoželám! To je fantastická správa!“

Ostatní sa pridali s podobnými, no o niečo zdržanlivejšími gratuláciami.

„Dakujem,“ odvetil Viktor s úsmevom. „Nikdy sa mi nedostalo takej velkej pocty.“

„Zaslúžiš si ju!“ ubezpečila ho Hermiona. „Budeš skvelý učiteľ.“

Harry sa pretlačil popri Ronovi a vystrel ruku. „Blahoželám, Krum,“ povedal.

Ron ho hneď nasledoval a napokon nervózne predstúpili aj dvojičky a podali ruku svojmu novému profesorovi.

„A ešte niečo, Potter,“ poznamenala McGonagallová. „Som rada, že vás vidím. Ráno mi prišla sova od Andromedy Tonksovej. Dúfa, že sa s vami stretne pri obede. Pokiaľ viem, týka sa to vášho osirelého krstného syna.“

Harry zbledol. „Aha… dobre, pani profesorka,“ zamumlal rozpačito. „Ďakujem, že ste mi dali vedieť.“

Ron ho sledoval kútikom oka, natiahol ruku a zľahka ho štuchol päsťou do ramena. „Pôjdem s tebou,“ povedal povzbudivo. „Decká zbožňujem.“

„Fajn, dík.“ Harry vďaka Ronovej podpornej reakcii pôsobil o niečo pokojnejšie. Hermionu zaplavila náhla vlna vrúcnosti k obom – k Ronovi v jeho prikrátkych šortkách aj k Harrymu, ktorý opäť čelil následkom vojny len pár minút po tom, čo sa tak uvoľnene bláznil.

„Slečna Grangerová,“ prerušila jej myšlienky riaditeľka, „ak máte chvíľu, rada by som sa s vami porozprávala.“

„Samozrejme, pani profesorka.“

Hermiona zakývala chlapcom, usmiala sa na dvojičky, potľapkala Viktora po ramene a nasledovala riaditeľku okolo kamennej obludy hore schodmi, ktoré sa zatiaľ magicky nepohybovali. Pri vstupe do riaditeľne sa v nej ako vždy ozvala jemná nervozita. Keď si sadala pred pracovný stôl, utrela si dlane do džínsov. Uľavilo sa jej, že Dumbledorov portrét zrejme spí – spomienka na ich posledné, pomerne nezdvorilé stretnutie bola stále príliš živá.

„Čaj?“ spýtala sa McGonagallová, len čo sa usadila vo vysokom kresle.

„Áno, prosím,“ odvetila Hermiona a využila príležitosť poobzerať sa po miestnosti.

Za týždeň od jej poslednej návštevy sa výzdoba miestnosti dosť výrazne zmenila. Zdalo sa, že Snape nechal Dumbledorove veci na svojom mieste, no McGonagallová si kanceláriu prispôsobila. Stolíky na tenkých nôžkach boli preč, rovnako ako väčšina zvláštnych kovových prístrojov. Pri kozube stála nová, pomerne luxusná pohovka a na oknách viseli tartanové závesy.

„Nuž teda, Hermiona,“ začala riaditeľka, keď jej podala šálku čaju a ponúkla ju maslovou sušienkou z plechovky, „chcela som sa s vami porozprávať o vašom vzdelávaní v budúcom roku.“

„Aha,“ odvetila Hermiona a pohodlnejšie sa uvelebila. Takže nič nevyviedla.

„Ako ste si nepochybne domysleli, ročníky pre nastávajúci akademický rok sú v dosť chaotickom stave. Niektorí absolvovali väčšinu roka – s učiteľmi rôznej úrovne –, no skúšky neskladal nikto. Iných zo školy stiahli v rôznych fázach roka a niektorí do nej nechodili vôbec. Plánujeme preto dva termíny skúšok: jeden v prvom týždni školy a druhý v poslednom. Tak bude môcť každý, kto na to má, postúpiť vyššie a pri ostatných budú mať učitelia presný prehľad, na čo sa zamerať.“

Skúšky v prvom týždni?

To, čo Hermione prebehlo hlavou, nebola panika, ale skôr nová vlna energie. Okamžite sa vystrela a v duchu si začala plánovať opakovanie učiva. Pravdaže, pri MLOK-och nejde len o skúšky, ale aj o samostatné projekty…

„Nuž,“ pokračovala McGonagallová, „očakávam, Hermiona, že zvládnete zložiť hneď niekoľko písomných aj praktických MLOK-ov. Možno bude možné započítať aj časť vašej doterajšej práce do individuálnych projektov. Keď si Griselda Marchbanksová prečítala správu Rity Skeeterovej o vašom uplynulom roku, poslala mi niekoľko sov s ubezpečením, že zničenie horcruxu s prehľadom spĺňa požiadavky z obrany proti čiernej mágii.“

McGonagallová sa odmlčala a venovala jej letmý úsmev. Hermiona si s hrejivým pocitom uvedomila, že je na ňu hrdá.

„Profesorka Vectorová zas považuje aritmantické rovnice, ktoré ste nám pred viac než rokom ukázali v tejto kancelárii, za viac než uspokojivé, a profesorka Babblingová je ohromená vaším prekladom Rozprávok barda Beedla. Odporúčam, aby ste sa porozprávali aj s ostatnými učiteľmi o ďalšej mimoškolskej činnosti, ktorá by mohla splniť podobný účel.“

„Ďakujem, pani profesorka. Urobím to.“ Hermiona neprítomne zahryzla do sušienky, kým sa jej myseľ rozbehla na plné obrátky.

„Študenti, ktorí zložia skúšky, ale nedokončia projekt, budú mať na jeho dokončenie celý rok. Hoci nebudú mať riadne hodiny, počítame s pravidelnými konzultáciami. Myslím si, Hermiona, že zložíte dostatok MLOK-ov na to, aby sa vám rozvrh výrazne uvoľnil. Tento čas môžete využiť na ďalšie predmety – podľa toho, kam plánujete smerovať po škole, by to bola dobrá príležitosť získať jeden či dva MLOK-y navyše.“

Ako dobre ju poznala! Hermiona nadšene prikývla. „To by bolo úžasné!“ zvolala. „Dúfala som, že si do rozvrhu vrátim starostlivosť o zázračné tvory. Možno by som mohla pridať aj muklovské štúdiá. Hlavne si chcem nechať otvorené možnosti.“

„Výborne.“ Minerva si odpila z čaju a šálku rázne položila na tanierik. „Chcela som spomenúť ešte jednu vec.“

Hermiona sa prinútila položiť šálku na stôl a pripravila sa na najhoršie. Z prísneho tónu bolo jasné, že si tentoraz cenu za mimoriadne služby škole nevyslúži.

„Bude vo vašom záujme, aby ste MLOK z transfigurácie zložili hneď na začiatku roka.“ Riaditeľka stisla pery a ponad okraj okuliarov sa na ňu zahľadela. „Nech bola vaša mladícka romanca s novým profesorom transfigurácie akokoľvek cudná, Rita Skeeterová o nej už písala a nebude váhať urobiť to znova. Pre vás aj pre Rokfort bude lepšie, ak sa vyhnete škandálu, ktorý by vznikol, keby ste sedeli na jeho hodinách.“

Hermiona sa pokúšala potlačiť stúpajúci rumenec čírou silou vôle. Neúspešne. „Rozhodne, pani profesorka,“ zamumlala a cítila, ako jej tvár horí. „Urobím všetko pre to, aby som sa tomu vyhla.“

McGonagallová pozorovala jej rozpaky so zdvihnutým obočím a jemným náznakom úsmevu.

„Veru tak.“

Hermiona sa vzdala poslednej nádeje na dôstojnosť, urobila zahanbenú grimasu a zaborila tvár do dlaní.

Riaditeľka sa pobavene zasmiala. „Keďže sa zhodneme na tom, že súkromným hodinám s profesorom Krumom sa treba vyhnúť, rada vám na otázky odpoviem sama. Poskytnem vám spätnú väzbu k akémukoľvek opakovaniu učiva, do ktorého sa cez prázdniny pustíte.“

Hermiona zdvihla pohľad a s vďačnosťou sa zahľadela na profesorku. „Veľmi pekne ďakujem,“ povedala. „Naozaj si to cením.“

„A okrem toho, Hermiona,“ pokračovala McGonagallová, opäť zdvihla šálku a podržala ju vo vzduchu s odtiahnutým malíčkom, „bolo by mi potešením dohliadať na váš projekt z transfigurácie. Z nášho dávnejšieho rozhovoru som usúdila, že by vás mohol zaujímať pokus o animágsku premenu.“

Hermionine oči sa rozšírili nadšením. „To by som strašne chcela!“ zvolala vzrušene. „Bude mi však rok stačiť? Viem, že Harryho otcovi to trvalo takmer štyri roky…“

„Hermiona,“ prerušila ju McGonagallová pevne, „štyrom neplnoletým čarodejníkom,“ – slovo čarodejníkom vyslovila, akoby ich pohlavie bolo hendikepom – „bez akejkoľvek pomoci a bez talentu, ktorý by sa s vaším dal čo i len porovnať, to trvalo štyri roky.“

Môj talent? Hermiona bola v transfigurácii vždy dobrá, no okrem uznanlivého prikývnutia a občasného „Výborne“ jej McGonagallová nikdy nenaznačila, že by bola niečím viac než len schopnou študentkou. Pri takejto priamej pochvale sa jej až zatajil dych.

„Nepredpokladám žiadne problémy,“ uzavrela riaditeľka a svoje tvrdenie podčiarkla dúškom čaju.

„Ďakujem, pani profesorka. Ja, ja neviem, čo povedať…“ Hermiona nedokázala opísať bublajúci pocit šťastia, ktorý ju zalial. „Naozaj, naozaj s vami budem budúci rok pracovať veľmi rada.“

McGonagallová odpovedala zdržanlivým úsmevom, zdvihla šálku na prípitok a odpila si. „Aj ja sa na to teším.“

* * * * *

Nasledujúce týždne ubehli vo víre činnosti. Hermiona delila svoj čas medzi lopotu pri opravách Rokfortu, Brloh, kde spala a jedla, a ministerstvo, kde sledovala procesy s Malfoyovcami. Vo voľných chvíľach sa učila.

Riaditeľka mala na hrade množstvo pomocníkov a verila, že opravy stihnú do začiatku školského roka. Weasleyovci sa postupne dávali dohromady: znovu začleňovali Percyho do rodiny a učili sa žiť s prázdnym miestom po Fredovi. Vrhli sa do práce – Arthur s Percym trávili na ministerstve celé dni aj noci a Molly prijala členstvo vo Wizengamote, kde sa intenzívne zapojila do príprav procesov so smrťožrútmi. Ostatní venovali celé hodiny oprave hradu. Predsa si však nachádzali čas na spoločné chvíle: spoločné jedlá sa stali dôležitými rituálmi a nikto z nich nechcel ostávať sám.

Ron sa na prekvapenie všetkých držal plánu naučiť sa variť. Každé ráno pomáhal mame a Hermione sľúbil slávnostnú večeru, len čo sa vráti z Austrálie.

A myšlienky na Austráliu ju zamestnávali čoraz viac. Ako sa blížil deň odchodu, Bola nervóznejšia, roztrasená a mala problém sa sústrediť. Kingsley pre ňu a Snapa vybavil medzinárodné prenášadlo. Plánovali odísť deň po skončení procesov s Malfoyovcami, prípadne o dva týždne – podľa toho, čo nastane skôr. Minister sľúbil, že ak to bude potrebné, súd odročia až do ich návratu.

Odklad však nebol nutný: Dracov proces trval jediný deň, Luciusov niečo vyše týždňa a Narcissin sotva jedno popoludnie. Hermionu potešilo, že Draco s matkou vyviazli len s podmienkou. Z Luciusovho trestu – štyroch rokov verejnoprospešných prác – mala zmiešané pocity. Malá, pomstychtivá časť z nej si síce želala, aby skončil za mrežami natrvalo, no celému procesu dodala výnimočnosť najmä účasť Kaleishy Shackleboltovej.

Tá žena urobila na Hermionu obrovský dojem. Na Oxforde skončila etiku a politológiu ako najlepšia v ročníku a právnický titul získala na Harvarde. Hermiona ešte nestretla nikoho, kto by tak dokonale spájal čarodejnícky a muklovský svet. Už nebolo pochýb, prečo Kingsley tak prirodzene zapadol v kancelárii muklovského premiéra. Vysvetľovalo to aj ultramoderné zariadenie londýnskeho domu, ktorý súrodenci zdieľali.

Kaleisha o reforme britského Ministerstva mágie očividne premýšľala už dlho. Rýchlo presadila obmedzenie výkonných právomocí ministra a zabezpečila väčšiu nezávislosti Wizengamotu od ministerských úradníkov. Zaviedla tiež jasné pravidlá pre súdne procesy a trestné stíhania. Pre Hermionu bola skutočnou inšpiráciou, ktorá jej vnukla množstvo myšlienok o vlastnej budúcej kariére.

Druhou skvelou stránkou procesov s Malfoyovcami boli Jocelynine tričká. Koncom týždňa už väčšina prítomných v súdnej sieni nosila odznaky alebo tričká s nápisom HRDOSŤ HUMUSÁKOV. Hermionu šokovalo zistenie, že Jocelyn je Luciusova dcéra – hoci s týmto vedomím už ľahšie postrehla podobnosť medzi jej tvárou a Dracovou –, no jej postoj ju nadchol. Myslela si, že Jocelyn je to najlepšie, čo sa Luciusovi Malfoyovi v živote prihodilo.

V deň odchodu Hermiona vstala zavčasu. Obliekla si muklovské šaty – podľa brožúry z ministerstva bola čarodejnícka komunita v Austrálii malá a dbala viac na nenápadnosť medzi muklami. Korálikovú taštičku si bezpečne schovala do vrecka bundy. Väčšinu jej obsahu tvorili knihy na opakovanie k MLOK-om.

„Ahoj,“ zašepkala ospalo Ginny.

„Ahoj. Prepáč, nechcela som ťa zobudiť.“

„Nebuď smiešna, poď sem.“

Hermiona prešla cez izbu a sklonila sa k nej. Ginny sa nadvihla na lakti a pevne ju objala.

„Veľa šťastia, dobre?“

„Vďaka, Gin. Tebe tiež.“

„Mne? Načo by mi bolo šťastie?“ spýtala sa rozospatým hlasom.

„Ehm, Harry?“

Ginny si odfrkla. „Hej, dám ti vedieť, ako to dopadne. Keď sa ku mne začne správať ako k človeku a nie ako ku kartónovej figuríne, možno z toho niečo bude.“

„Vieš, že ťa ľúbi.“

„Choď už, nech nezmeškáš.“ Ginny mávla k dverám a zívla. „Pokecáme, keď sa vrátiš.“

„Dobre. Vďaka za všetko, Ginny.“

„Mhm….“ Dievča tvrdo spalo skôr, než Hermiona došla k dverám.

Molly už bola hore. Keď Hermiona vošla do kuchyne, na stole ju čakala šálka horúcej kávy a domáca pani sa obracala pri sporáku.

„Vďaka, Molly,“ povedala vďačne a inštinktívne siahla po teplej šálke.

O chvíľu sa ozval dupot na schodoch a do kuchyne vrazil Ron v oranžových pásikavých pyžamových nohaviciach a fialovom tričku, ktoré sa s nimi príšerne bilo. Rozstrapatené vlasy mu trčali na všetky strany.

„Ó!“ zvolal smerom k matke. „To som chcel urobiť ja.“ Pristúpil k nej zozadu, objal ju okolo pása a vtlačil jej bozk do vlasov.

„Ruky preč!“ odsekla karhavo a capla ho po ruke, keď sa pokúsil z panvice ukradnúť kus slaniny. No len čo sa otočila, Hermiona v jej úsmeve videla, ako veľmi ju Ronove gestá potešili.

Kým sa Ron došuchtal k stolu a klesol na stoličku oproti Hermione, zjavil sa aj Harry – ten si aspoň stihol natiahnuť džínsy a topánky.

„Ahoj, Hermiona,“ povedal. „Zostala ešte káva?“

Molly mávnutím prútika poslala k stolu kanvicu a Ron privolal dva hrnčeky tak nadšene, že ich len-len zachytil.

„Hups!“

„Pekný zákrok, strážca,“ skonštatoval Harry a chopil sa kanvice.

„Nemuseli ste kvôli mne vstávať,“ povedala Hermiona, no v duchu im bola nesmierne vďačná. Od nervozity mala zovretý žalúdok.

„To nám hovoríš až teraz?“ doberal si ju Ron a prevrátil oči.

„Jasné, že sme museli,“ odvetil Harry vážne. „Kiežby sme mohli ísť s tebou. Vyprevadiť ťa k prenášadlu je to najmenej.“

Hermiona sa na oboch usmiala a prinútila sa zjesť z Mollinej vynikajúcej omelety aspoň pár súst. Priskoro nastal čas odísť.

„Dúfam, že neplánuješ ísť takto, Ronald,“ pokarhala ho Molly s opovržlivým pohľadom na jeho pyžamo.

„Jasné, že nie!“ odvetil presvedčivo a otočil sa k Hermione s rozpaženými rukami. „Moja geniálna kamarátka mi ho transfiguruje.“

Hermiona sa rozosmiala a aj Harry sa uškrnul, hoci krútil hlavou. Vytiahla prútik a zmenila Ronov odev na elegantný fialový habit s kapucňou a ozdobnými zlatými strapcami.

„Ehm… tie strapce sú trochu prehnané, nie?“ Potiahol za jeden, čo mu visel z lakťa, a urobil grimasu.

„Presne to si zaslúžiš, Ronald,“ uškrnula sa Molly a vrúcne si Hermionu pritiahla do objatia. „Veľa šťastia, zlatko.“

Hermiona prikývla, opäť raz neschopná slova. S chlapcami vyšla na dvor a vzápätí sa premiestnili.

Hermiona ešte nikdy nebola v Medzinárodnom termináli príletov a odletov prenášadiel Farisa Spavina a prekvapilo ju, keď zamierili k celkom inému výťahu na druhej strane vstupnej haly.

„To preto, že tento ide hore, kým ostatné smerujú dole,“ vysvetlil Ron, ktorý už bral mnohé veci na ministerstve ako samozrejmosť.

„Ale nie je Oddelenie čarovnej prepravy na štvrtom poschodí?“ spýtala sa.

„Tam robia papierovačky. Prenášadlo tam nedostaneš.“

Samotný terminál sa nachádzal na streche budovy a jednu celú stenu mal otvorenú do priestoru. Nachádzala sa tu pristávacia plocha pre metly aj stojan s leštenými Ometlami na prenájom. Prenášadlá stáli na druhom konci: lesklé strieborné prstence na podstavcoch, veľké asi ako puklice z áut, no oveľa elegantnejšie, aby sa okolo nich cestujúci pohodlne zhromaždili.

„Myslel som, že prenášadlá sú obyčajné veci ako staré topánky a plechovky,“ poznamenal Harry.

„Ale kdeže, kámo, to len vtedy, keď ležia niekde vonku a hrozí, že ich nájde mukel,“ vysvetlil Ron. „Keď sme išli do Egypta, mali sme presne takéto.“

Snape na Hermionu čakal na druhom konci miestnosti. Aj on mal na sebe muklovské oblečenie – tmavé džínsy, tričko a ošúchanú koženú bundu, podobnú tej, v ktorej sa vlani zjavil u jej rodičov. Keďže smerovali do melbournskej zimy, outfit dopĺňala tenká bavlnená šatka omotaná okolo krku a siahajúca tesne nad pás. Ako sa opieral o stenu s rukami prekríženými na hrudi a zamračeným výrazom, pôsobil tak trochu ako rebel James Dean. Hermionu by ani neprekvapilo, keby mu z kútika úst visela cigareta.

Pri pohľade naňho na mieste stuhla. Okamžite ju zachvátil stres, obavy a úzkosť. Ron si musel všimnúť, aká je napätá, lebo ju objal. Zaborila mu tvár do hrude a zhlboka sa nadýchla. Jej milý, úžasný priateľ, ktorý vonia ako letná tráva. Ktorý rád varí, vie ju rozosmiať, ľúbi svoju mamu a chce na všetko iba čas. Chcela si jeho vôňu vryť hlboko do pamäti.

„To bude v poriadku,“ zašepkal jej do ucha a veľkou dlaňou ju hladkal po chrbte. „Nájdeš rodičov a všetko bude fajn. A keď sa vrátiš, z nás dvoch už budú veľkí, drsní aurori, všetci sa vrátime na Rokfort a bude to perfektné. Dobre?“

Slabo sa zasmiala, upokojená jeho naivným vyratúvaním.

Miestnosťou sa rozľahol nevýrazný, no autoritatívny ženský hlas: „Žiadame cestujúcich prenášadlom o 5.09 do Melbourne v Austrálii, aby sa presunuli k podstavcu číslo tri.“

Ron jej nežne nadvihol bradu a cudne ju pobozkal na pery. „Veľa šťastia, miláčik,“ zamrmlal.

Hermiona sa otočila k Harrymu, ktorý si ju tiež pritiahol do objatia. „Dávaj si na seba pozor, dobre?“

Hermiona prikývla. S hlbokým nádychom a odhodlanou grimasou odstúpila od svojich dvoch najlepších priateľov a vykročila k podstavcu. Snape už pri ňom stál spolu s mužom v obleku a dvoma čarodejnicami v strednom veku, ktoré mali na sebe výstredné, nevkusné muklovské kabáty.

„Slečna Grangerová,“ pozdravil ju Snape stroho a zadíval sa ponad jej plece na chlapcov.

Hermiona sa otočila, aby sa na nich naposledy pozrela. Ron vo fialovom habite so strapcami vyzeral dosť smiešne. Obaja jej zamávali na rozlúčku. Zakývala im a potom otočila pohľad k prenášadlu a Snapovmu miernemu úškrnu.

Prečo ma oslovil „slečna“?

„Žiadame všetkých cestujúcich prenášadlom o 5.09 do Melbourne, aby sa pevne chytili prenášadla.“

Hermiona sa natiahla a zovrela hladký kovový prstenec. Snape stál oproti nej a ona sa uprene zahľadela na zips jeho bundy. Mala pocit, že sa každú chvíľu rozplače.

„Prenášadlo z Londýna do Melbourne odštartuje o päť sekúnd. Tri. Dva. Jeden.“

Miestnosťou preblesklo oslnivé modré svetlo a Hermionu s ostrým trhnutím za pupkom strhlo do prázdna.

Poznámka  autorky: A je to tu, priatelia moji! A hádajte čo? (1) V reálnom živote je tento príšerný semester TAKMER NA KONCI a (2) v krajine fantázie sa Snape s Grangerovou práve vybrali do tej najdivokejšej Austrálie, úplne sami! Čo bude ďalej? Nalaďte sa o týždeň a dozviete sa!

PS: Zbožňujem VŠETKY vaše recenzie. Bola som priveľmi zavalená vlastnými školskými povinnosťami, aby som na ne odpovedala, ale dúfam, že si to vynahradím, len čo bude koniec semestra konečne naozaj za nami. Držte mi palce…