Preklady fanfiction Harryho Pottera

2. Rodená Malfoyová

Len čo mu Poppy dovolila vstať z lôžka, Severus zišiel do suterénu domu v Pradiarskej uličke. Mal tam jednoduché laboratórium a zásobu najbežnejších prísad do elixírov. Poppy bola navyše taká ochotná, že mu z rokfortských skladov priniesla aj to málo, čo mu chýbalo – kožu dispholida, krvné doštičky ňucháča a podusené muchy zlatoočky. Vďaka tomu strávil štyri pokojné hodiny varením.

Zložitosť elixíru otcovstva stačila na to, aby jeho myseľ neblúdila k neželanému pohľadu na Hermionu kráčajúcu ruka v ruke s Ronaldom, ani ku spomienke na nich dvoch natlačených v kresle oproti jeho pohovke. A hoci ho občas prepadla úzkosť pri pomyslení na to, čo elixír odhalí, logika ho upokojovala: bolo nepravdepodobné, že by Jocelyn Smithová bola Malfoyová. Ten príbeh si predsa vymyslel a šanca, že sa ukáže ako pravdivý, bola minimálna.

Hotový elixír mal sýtu vínovočervenú farbu a Severus ho opatrne nalial do fľaštičiek. Zmes vystačila na pol tucta dávok. Keďže šlo o obchodovateľnú látku triedy F, zvyšok bude môcť predať s pekným ziskom.

Po porade s Jocelyn, Vectorovou (ktorá súhlasila, že vykoná potrebný aritmantický výpočet) a Kingsleym sa deň po Fredovom pohrebe, presne o tretej, dostavil do sídla Malfoyovcov. Félix ho vysadil tesne pred bránou. Ten hlúpy vták si zjavne myslel, ako mu pomáha, keď ho prenáša po celej krajine. Našťastie sa mu ho podarilo presvedčiť, aby počkal vonku. S Luciusom to bude dosť napäté aj bez neho.

Keďže Malfoyovci boli v domácom väzení, dvojica aurorov pri bráne z tepaného železa nikoho neprekvapila. Vectorová s Jocelyn dorazili skôr a stáli bokom. Jocelyn sa odvážila prísť v muklovskom oblečení – zrejme aby Luciusa podráždila, alebo aby dala čo najotvorenejšie najavo, ako veľmi sa od tejto rodiny odlišuje. Kingsley dorazil o pár minút a na Severusovo prekvapenie priviedol aj sestru. Severus ju nevidel už celé roky a chvíľu si lámal hlavu, kým si spomenul na jej meno.

„Severus! Som rád, že si mohol prísť. Moju sestru Kaleishu si určite pamätáš.“

„Pravdaže.“ Severus sa mierne uklonil žene na invalidnom vozíku a ona mu kývla na pozdrav. „Netušil som, že sa plánujete vrátiť do Anglicka,“ dodal.

„Nuž, s mojím mladším bratom vo funkcii ministra mágie je tu politická klíma zrazu oveľa prívetivejšia,“ usmiala sa.

„Kaleisha bola taká láskavá, že sa presťahovala z New Yorku a dohliada na reformu Wizengamotu,“ nadviazal Kingsley. „Myslí si, že je najvyšší čas uplatňovať v súdnych konaniach riadny zákonný postup.“

Severus sa na oboch zdvorilo usmial a všimol si láskyplný výraz, s akým Kingsley hľadel na sestru. Keby nebola jednou z popredných svetových odborníčok na magickú etiku, celá situácia by zaváňala rodinkárstvom; takto by však akákoľvek kritika pôsobila malicherne.

Takmer nezúčastnene uvažoval, aké dôsledky budú mať jej reformy na budúcnosť Malfoyovcov. Ak sa Lucius mieni z problémov vykúpiť, Kaleisha by mohla predstavovať vážnu prekážku, no ak bude prosiť o zhovievavosť, môže byť jeho spásou. Jej prítomnosť mala nepochybne vyslať jasný signál: Wizengamot už nie je možné podplatiť.

Kingsley prehodil pár slov s jedným zo strážcov. Keď každý z nich predložil prútik a nechal sa skontrolovať snímačom tajomstiev, pustili ich cez bránu. Kingsley s Kaleishou v tradičných afrických habitoch – Kaleisha naviac s veľkou, pestro vzorovanou šatkou na hlave –, Severus v obvyklej čiernej, Vectorová v nápadne ošúchanom učiteľskom habite a Jocelyn v odstrihnutých džínsových šortkách a tričku: tvorili veru podivnú skupinu.

Kým kráčali dlhou kľukatou príjazdovou cestou, Vectorová s Kaleishou zdvorilo konverzovali. Okrem ich rozhovoru a bzučania vozíka bolo počuť len málo. Čím bližšie boli k domu, tým viac sa Jocelyn mračila.

„Pane,“ vyhŕkla, keď už mali na dohľad impozantné vchodové dvere, „pripravili ste ten elixír správne, však?“

Keby nebola tak viditeľne nervózna, Severus by tú drzú otázku ignoroval. Takto len nadvihol obočie.

„Vidím, že váš mladučký učiteľ elixírov v Bulharsku zdvihol vaše nároky tak dramaticky, že vám obyčajný majster už nestačí.“

Keď začula jeho tón, rozšírili sa jej oči. „Prepáčte!“ zvolala celkom kajúcne. „Tak som to nemyslela! Ja len… chcem, aby to fungovalo.“ Skrivila tvár a nervózne šklbala nitky na leme šortiek.

Svoje obdobie v role Malfoyovej si zjavne neužila.

„Ručím za to, že výsledok bude presný. To, aký bude, však závisí od vzorky krvi.“

Jocelyn chápavo prikývla, práve keď dorazili k širokému mramorovému schodisku pred vstupnou halou. Kaleisha len prepla spínač na opierke vozíka: vysunuli sa z neho dva ďalšie páry koliesok a vďaka ich trojuholníkovému usporiadaniu sa bez problémov vyšplhal po schodoch. O chvíľu Kingsley zaklopal na dvere. Vzápätí ich otvoril vráskavý domový škriatok, hlboko sa uklonil a pokynul im dnu.

Lucius mal tú drzosť – alebo nevkus – prijať ich vo fialovom salóne, kde torzo lustra stále svedčilo o nedávnom krviprelievaní. Bola to zvláštna voľba miesta. Severusovi nebolo jasné, či tým mieni demonštrovať oddanosť Voldemortovej veci, alebo ukázať, ako veľmi sídlo utrpelo pod okupáciou Temného pána. Tak či onak, pripomenulo mu to mučenie Grangerovej pod Luciusovým dohľadom a vzkypela v ňom zúrivosť.

„Severus!“ zvolala nadšene Narcissa, keď sa objavil vo dverách. Ladne vstala, priplávala k nemu a vzala ho za ruku. „Vidieť ťa je vždy potešením, mal by si chodievať častejšie.“

„Obávam sa, že mi v poslednom čase nebolo najlepšie,“ odvetil sucho. Nemusel dodávať: Lucius ma poslal na smrť. Boli slizolinčania, náznak pochopili.

Vyslobodil si ruku z jej zovretia a rázne prešiel k jedálenskému stolu. Cestou cez miestnosť kývol na pozdrav Dracovi. Jocelyn mu bola tesne v pätách. Ignorovala Luciusa, ktorý sa pokúšal zachytiť jej pohľad, no na Draca aspoň krátko pozrela. Severus vytiahol malú fľaštičku sýtočerveného elixíru a položil ju na stôl.

Vectorová strávila niekoľko minút tým, že bola oveľa zdvorilejšia než Severus, pozdravila sa s každým a až potom sa postavila k nemu. Vytiahla čistý hárok pergamenu, položila ho vedľa elixíru, z vrecka vybrala nové brko a ponúkla ho Kaleishe s Kingsleym.

„Predpokladám, že ako nestranní pozorovatelia ho budete chcieť zastrúhať vy?“

Kingsley z hlbokého vrecka vylovil nožík a ochotne sa toho ujal. Čerstvo zastrúhané brko potom položil na pergamen.

Severus sa rozhliadol po miestnosti. Vectorová sa ako zvyčajne dobrácky usmievala. Jocelyn sa mračila. Shackleboltovci pôsobili zdvorilo, no nebezpečne. Starší Malfoyovci vyžarovali povestnú uhladenú noblesu. Draco však vyzeral nervózne.

„Môžeme začať?“ spýtal sa Severus. Keď prítomní pristúpili bližšie k stolu, odzátkoval fľaštičku a prútikom ukázal najprv na Jocelyn, potom na Luciusa. „Budem potrebovať vzorky krvi.“

„Dávam ju dobrovoľne,“ ozval sa Lucius poslušne a vyhrnul si rukáv. Hoci jeho hlas znel pokojne, Severus si s náhlym prekvapením uvedomil, že je nervózny. A mal na to dôvod – od výsledku veľa záviselo. Pre známeho smrťožrúta predstavovala muklorodená dcéra, ktorá bojovala na strane víťazov, tromf nevyčísliteľnej hodnoty. Ak jeho dcérou nebude, možno si zachráni časť reputácie aspoň tým, že si „humusáčku“ zo Slizolinu adoptoval. Tie dve možnosti však sľubovali diametrálne odlišné dôsledky.

„Aj ja dávam svoju dobrovoľne,“ dodala Jocelyn a so zaťatou sánkou nastavila predlaktie.

Šanca, že sú príbuzní, je takmer nulová, ubezpečoval sa rýchlo Severus. A keď sa to raz a navždy potvrdí, potom… Tú myšlienku okamžite zapudil. Na to bude dosť času neskôr.

Keď však pritisol špičku prútika do ohybu Jocelyninho lakťa, nedokázal nemyslieť na deň, ktorý spolu strávili v Šikmej uličke. V zákutiach pamäti mu zaznieval jej hlas: „Ocko.“

Stisol pery do tenkej čiary, odsal niekoľko kvapiek krvi najprv Jocelyn, potom Luciusovi a obe vzorky pridal do fľaštičky. Uzavrel ju, trikrát ňou otočil v smere hodinových ručičiek, raz proti a palcom vytlačil zátku. Potom ustúpil, aby Vectorovej uvoľnil prístup.

Profesorka sa na Jocelyn povzbudivo usmiala a namočila brko. Samotná rovnica bola pomerne jednoduchá a Severus by bol schopný vykonať aj túto časť, no pre úradné účely bolo lepšie obe polovice postupu oddeliť.

V miestnosti panovalo také napätie, že škripot brka pútal pozornosť všetkých, kým písala naprieč pergamenom. Samotná mágia bola jednoduchá: ak bol elixír pripravený správne – a tento bol – a ak krvné vzorky potvrdia otcovstvo, rovnica vyjde na sto percent. Akákoľvek nižšia hodnota by znamenala pokrvné príbuzenstvo iného stupňa, nula by znamenala, že genetická zhoda neexistuje.

„Sme pripravení?“ opýtala sa. Brko už odložila a vytasila prútik. Špičku držala sotva tri milimetre nad povrchom pergamenu.

„Do toho,“ povzbudil ju Kingsley. Naliehavosť v jeho hlase prezrádzala, že aj on podľahol napätiu visiacemu vo vzduchu.

„Solutio.“

Len čo Vectorová dohovorila, rovnica sa zamihotala a sama vyriešila. Na druhom konci pergamenu sa objavila odpoveď.

Ktosi zhíkol. Severus to nebol – tomu došla reč a krv mu búšila v ušiach.

„Moja dcéra!“ žasol Lucius s úprimne šťastným úsmevom. Draco za ním vyzeral rozpoltený medzi úľavou a znepokojením.

„Nie!“ zvolala Jocelyn. „To nie je možné! On nie je môj otec!“

„Výsledok je platný,“ odvetila Kaleisha. V hlase mala súcit, no bol pevný.

Narcissa hľadela na Jocelyn s nefalšovaným prekvapením. „Vždy som chcela dcéru,“ povedala zvláštnym tónom.

Jocelyn na ňu zízala so zdesením. „Nie!“ zopakovala. „To nie je fér.“ Z vrecka šortiek vytiahla prútik a podržala ho v známej pozícii špičkou nadol. Vrhla zúfalý pohľad na Severusa. „Lucius Abraxas Malfoy,“ vyhlásila, „vy nie ste môj otec!“

Severus jej chytil ruku a prerušil ju. „Nebude to fungovať,“ oznámil jej jemne.

„Ale…“

„Nebude to fungovať, kým nedosiahnete plnoletosť, Jocelyn. Keby to bolo také jednoduché, dospievajúci čarodejníci by sa zriekali rodičov pri každej mladíckej vzdorovitosti.“

Jocelyn zhlboka vydýchla. Vyzerala sklesnuto a na okamih sa jej zachvela spodná pera. „Čo mám robiť?“ spýtala sa a vzhliadla k nemu, akoby dokázal vyriešiť všetko.

Lenže toto vyriešiť nedokázal. Túto kašu si navaril sám. Keby netrval na tom, aby ju mal nablízku, možno by o ňu teraz neprišiel. To poznanie chutilo ako horký popol.

Skôr než stihol vymyslieť vhodnú odpoveď, vstúpila do rozhovoru Vectorová.

„Nateraz, Jocelyn,“ ozvala sa plynulo, „navrhujem, aby ste si zvolili poručníka. Pán Malfoy sa preukázal ako váš zákonný otec, čím sa pani Malfoyová stáva vašou adoptívnou matkou. Keďže sú však obaja v domácom väzení a vy nie, budete potrebovať poručníka – prinajmenšom kým sa ich situácia nevyrieši.“

„Domnievam sa, madam,“ skočil jej ľadovo do reči Lucius, „že voľba poručníka prislúcha mne!“

„Doktorka,“ odvetila Vectorová – stále s úsmevom, no s ostrosťou, akú u nej Severus ešte nezažil.

„Prosím?“

„Doktorka alebo profesorka. Nie madam.“

Luciusovi sa rozšírili zreničky a Severus uvažoval, kedy toho nadutého muža naposledy niekto upozornil na spoločenské faux pas.

„Bez ohľadu na váš titul, profesorka,“ zavrčal Lucius, „voľba poručníka patrí zo zákona mne.“

„Teoreticky má pán Malfoy pravdu – hoci len po porade s manželkou,“ podotkla Kaleisha. „Pretože – opravte ma, ak sa mýlim – tá podala žiadosť o plné rodičovské práva v momente, keď bol na ministerstve podaný nárok na určenie otcovstva?“

„Presne tak,“ potvrdila Narcissa,

„Za súčasných okolností,“ pokračovala Kaleisha a venovala Narcisse úsmev, „bude každý ustanovený poručník potrebovať aj súhlas zástupcu Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva.“

„Aké príhodné,“ poznamenal Kingsley, „Kaleishe dnes obnovili oprávnenie pôsobiť na tomto oddelení. Navrhujem využiť túto príležitosť a vymenovať poručníka prijateľného pre všetky zainteresované strany – vrátane slečny Jocelyn, ako aj oboch jej rodičov.“

Kingsley bol, musel Severus uznať, brilantný manipulátor.

„Rada by som navrhla Severusa,“ vyhlásila Narcissa pohotovo. Pozrela naňho a vzala ho za ruku. „Vždy si našu rodinu chránil. Si logická voľba.“

Severus preglgol. Hrdlo mal príliš vyschnuté na to, aby dokázal prehovoriť. Narcissine slová sypali soľ do rany takej čerstvej, že si okolo nej ešte nestihol vybudovať hradbu.

„Pán Malfoy?“ spýtala sa Kaleisha. „Súhlasíte s manželkou, alebo chcete navrhnúť iného kandidáta?“

Severus obrátil zrak k Luciusovi. Obaja si dlhú chvíľu hľadeli do očí, kým Lucius neuhol pohľadom ako prvý.

Otočil sa ku Kaleishe a formálne sa uklonil. „Severus je pre mňa úplne prijateľný,“ oznámil.

„Slečna Malfoyová?“ spýtala sa Kaleisha.

Jocelyn vyzerala, že sa proti osloveniu ohradí, no nakoniec sa aj ona obrátila k Severusovi. „Profesor Snape by bol dokonalý,“ povedala napokon s rukami prekríženými na hrudi.

Kaleisha sa usmiala. „Severus Snape,“ vyhlásila, „vaša kandidatúra ministerstvu úplne vyhovuje. Ste ochotný prijať túto zodpovednosť?“

Severus zaváhal, hoci presne vedel – rovnako ako všetci v miestnosti –, ako odpovie. Napriek tomu vstal a zadíval sa na Malfoyovcov – na všetkých štyroch a ich bledé plavé vlasy. Všímal si Dracove ostražité sivé oči a Jocelynine rozrušené modré. Až teraz si prvýkrát všimol, ako veľmi jej utrápený výraz pripomína Luciusov; ako sa jej úzka brada a tvar úst podobajú na jeho, len sú mäkšie a drobnejšie.

Aká absurdná situácia.

„Áno,“ odvetil napokon.

Súhlas spustil čulý ruch: Kingsley s Kaleishou vytiahli kópie úradných dokumentov, ktoré sa hneď vypĺňali, podpisovali, pečatili a dosvedčovali.

„Výborne!“ zvolala Vectorová s úsmevom, keď pergameny odložili. „Som rada, že sa to tak ľahko vyriešilo k spokojnosti všetkých.“

„Draco,“ povedala Jocelyn a jej jasný hlas preťal šum rozhovoru, „som rada, že mám v tebe brata.“

S pohŕdavým pohľadom venovaným zákonným rodičom a letmou grimasou na rozlúčku Shackleboltovcom a Vectorovej vypochodovala z miestnosti. Jej vychudnuté bledé nohy a rozstrapkané okraje džínsových šortiek pôsobili v kontraste s honosným portálom až komicky nepatrične.

„Ospravedlníte ma,“ využil Severus príležitosť, uklonil sa a pobral sa preč. „Volajú ma povinnosti.“

Draco na rozlúčku zdvihol ruku, no nikto sa Severusa nepokúsil zastaviť, keď s habitom vlajúcim za sebou vyrazil za Jocelyn. Našiel ju necelých sto metrov od vchodu. Sedela na bielej mramorovej lavičke s hlavou zaborenou do lona a zúrivo vzlykala.

„Tu máte,“ povedal stroho a ponúkol jej vreckovku.

Vzala si ju, počuteľne potiahla nosom a hlasno sa vysmrkala. „To nie je fér!“ zvolala. „Chcela som… chcela som, aby ste to boli vy.“

Severus klesol na lavičku vedľa nej a zahľadel sa do bujnej zelene panstva.

„Jocelyn,“ povedal s ťažkým srdcom. Chcel jej povedať, že v to dúfal aj on. Chcel zúriť nad iróniou osudu, vďaka ktorej si Lucius – dokonca aj po porážke – dokázal udržať všetko vzácne, kým jemu nezostalo nič. Len prázdne ruky zvierajúce klzké zrnká piesku.

„Otcov si vybrať nemôžeme,“ vyhlásil napokon. „Nemusíme im však dovoliť, aby určovali, kým sme.“

Jocelyn sa rozochvene nadýchla a zhlboka si vzdychla. Potom narovnala chrbát a utrela si oči. Na tvári sa jej usadil odhodlaný výraz. Severus sledoval, ako si strká vreckovku do vrecka a rázne vstáva.

„Tak,“ vyhlásila pevne. „Teraz som už pripravená ísť domov. Mohli by ste ma vziať späť do Rokfortu?“

Severus jej rád vyhovel.

* * * * *

Na výslovnú žiadosť obžalovaných a niekoľkých kľúčových svedkov sa procesy s Malfoyovcami začali o niečo vyše týždňa neskôr. Dracov bol prvý.

Keď Severus dorazil, súdna sieň bola preplnená. Vzadu zbadal Molly, ako sedí vedľa Augusty Longbottomovej a rozpačito si prechádza rukou po chlopni nového talára Wizengamotu. Minerva potrebovala takmer štyri hodiny a slušné množstvo ohnivej whisky, kým prekonala všetky jej pochybnosti a presvedčila ju, že keďže jej dve najmladšie deti tento rok končia Rokfort, bude mať dosť času a energie na aktivity mimo domácnosti. Videl aj zlaté trio – sedeli spolu. Grangerovej ruka spočívala v ohybe Weasleyho lakťa a Severus narýchlo odvrátil zrak. Rita Skeeterová zamávala rukou ozdobenou dlhými ružovými nechtami, aby upútala jeho pozornosť, no pozrel sa ponad ňu k voľnému miestu, na ktoré mu ukazovala Hoochová. Prešiel pomedzi lavice a vkĺzol vedľa nej.

„Videl si mladú Malfoyovú?“ spýtala sa s úškrnom.

„Nie, prečo?“

„Pozri sa na jej tričko.“ Kývla hlavou k prednej časti miestnosti.

Severus sledoval jej pohľad a zazrel Jocelyn pri rozhovore s Kaleishou Shackleboltovou. Mala na sebe zelené tričko, na ktorom sa skvel veľký zlatý nápis HRDOSŤ HUMUSÁKOV.

„Preboha!“

„Podľa mňa je to sakramentsky geniálne. Páči sa mi!“ zvolala natešene.

„To sa ti podobá.“ Prekrížil si ruky a zamračil sa. „Nenápadnosť nikdy nepatrila k tvojim silným stránkam.“

Trvalo ďalších pätnásť minút, kým sa sieň utíšila a priviedli Draca. Keď tam sedel v reťaziach pred obrovským davom, pôsobil ešte mladšie.

Kaleisha, ktorú vymenovali za vrchnú inkvizítorku Wizengamotu, prečítala obvinenia, predvolávala svedkov a kládla otázky vždy, keď usúdila, že ich vyšetrovatelia nepoložili dostatočne obratne. Draco sa priznal k vstupu do teroristickej organizácie aj k napomáhaniu pri vražde Albusa Dumbledora. Vinu za niekoľko ďalších, menších zločinov poprel.

Severus sedel s rukami pevne zovretými v dlhých rukávoch. Harry Potter, Hermiona Grangerová, Jocelyn aj on sám svedčili v Dracov prospech. Určite, hovoril si už po niekoľkýkrát, musia štyria takí uznávaní vojnoví hrdinovia stačiť. Kým postupne dosvedčovali Dracovu ľútosť a opisovali jeho snahu chrániť Chlapca, ktorý prežil, a jeho priateľov, Severus uvažoval, ako by ktorýkoľvek člen Wizengamotu mohol mladíka pred nimi pokladať za stelesnenie zla. Keď súd napokon vyniesol rozsudok – osemnásť mesiacov podmienečne –, pocítil obrovskú úľavu.

Dokonca sa na Hoochovú usmial, keď ho potľapkala po pleci.

Neskôr v ten večer sa zastavil v sídle Malfoyovcov. Hľadal Draca, no domový škriatok ho namiesto toho zaviedol do malej, drevom obloženej pracovne na druhom poschodí. Tam našiel Luciusa, ako pije osamote. Hoci mal od opitosti ďaleko, už bol v zhovorčivej nálade a spoločnosť mu očividne padla vhod. Bez ďalších okolkov sa Severus ocitol v zamatovom kresle s pohárom ohnivej whisky v ruke. Škriatok, ktorý ho priviedol, zmizol s ostrým treskom.

„Prosím ťa, Lucius,“ parodoval ho domáci pán a znížil hlas, aby napodobnil Severusov hlboký tón. „Som slizolinčan. Keby som ťa zradil, nepovedal by som ti o tom.“

Takže takto to teda bude, zauvažoval Severus. Namiesto odpovede si len odpil zo silného nápoja.

„Tak starostlivo volené slová, Severus,“ poznamenal Lucius už svojím vlastným hlasom. „Je zvláštne pomyslieť, že sa v tebe Bellatrix nemýlila.“

Severus len neurčito zahmkal.

Na niekoľko sekúnd zavládlo ticho. Odpil si ďalší pomalý dúšok ohnivej whisky a Lucius zakrúžil tekutinou v pohári.

„Prečo?“ spýtal sa napokon a pozrel do ohňa.

Severus si vzdychol. „Kedysi,“ odvetil pomaly a sledoval dymové špirály vo svojom pohári, „som si nenávisť k vlastnému muklovskému otcovi mýlil s nenávisťou k muklom. Rýchlo som však pochopil svoj omyl.“

„Ako rýchlo?“

„Veľmi rýchlo.“

Nasledovalo ďalšie dlhé ticho, ktoré prerušil až Luciusov vzdych.

„Predpokladám, že si myslíš, že by som sa ti mal poďakovať,“ poznamenal napokon.

Severus stuhol a zovrel pohár pevnejšie.

„Myslím, za záchranu Draca,“ dodal Lucius.

Zachránil by som aj teba, ty hlupák, chcel povedať Severus. „Nie,“ odvetil namiesto toho.

„Uvedomuješ si,“ spýtal sa Lucius, stále hľadiac do kozuba, „že obe moje deti majú k tebe väčší rešpekt než ku mne?“

Aké zvláštne. Lucius – ten prekliaty Lucius Abraxas Malfoy – naňho žiarlil. Severusa opäť raz zaskočil smer, ktorým sa rozhovor uberal.

„Chcel si niekedy deti, Severus?“

Áno.

Po chvíli sa mu to podarilo vysloviť: „Áno.“ V duchu si pogratuloval, aký neutrálny tón dokázal nasadiť.

„Keď deti nemáš, je ľahké predstavovať si, aké to je byť otcom. Vidíš pred sebou obraz rodinnej idyly, bezhraničné potešenie a radosť, hrdosť na vlastných potomkov. Pravda, ktorú ti však nikto nepovie, je, že základným otcovským citom je panika. Začína sa vo chvíli, keď sa narodia – keď ti do náručia vložia to drobné, krehké telíčko a ty si nevyhnutne predstavuješ všetky spôsoby, ako by sa to mohlo pokaziť. V obyčajných veciach, ako napríklad prejsť cez izbu alebo letieť na metle, zrazu vidíš tragédiu. V duchu si predstavuješ následky pošmyknutia či pádu, nepatrného zakopnutia, po ktorom tvoje dieťa zostane zmrzačené, zjazvené, mŕtve – alebo z teba len sklamané.“

Lucius sa odmlčal a poriadne si odpil z whisky.

„Poriadne som to posral, Severus.“

* * * * *

V prvý deň Luciusovho procesu bola súdna sieň ešte preplnenejšia než v Dracov. Jocelyn opäť sedela v prvom rade v tričku HRDOSŤ HUMUSÁKOV. Ibaže tentoraz nebola sama. Grangerová s Potterom mali na sebe podobné tričká, rovnako ako viacerí muklorodení študenti, ktorí strávili posledný rok v Bulharsku. Dokonca aj Hoochová, ako Severus zaregistroval, keď vkĺzol na miesto vedľa nej, mala pripnutý odznak HRDOSŤ HUMUSÁKOV.

„Dobré ráno, Severus,“ pozdravila ho vrelo Poppy, sediaca z druhej strany Hoochovej.

„Mal by si si tiež zaobstarať odznak,“ prehodila Hoochová.

„V žiadnom prípade. To slovo som použil raz a nemienim to už nikdy zopakovať.“

„Ak chceš, môžem ti ho začarovať tak, aby na ňom stálo Polovičný princ,“ ponúkla mu nevzrušene.

Severus na ňu zazrel.

„Aké sú podľa teba Luciusove šance?“ spýtala sa Poppy a obratne zmenila tému, hoci účinok mierne pokazil kútik úst, ktorý sa jej v reakcii na Hoochovej poznámku mimovoľne nadvihol.

Severus pokrčil plecami. „Kaleisha sa odvolala na zákon, ktorý ho chráni pred tým, aby bol za ten istý zločin súdený dvakrát. Čokoľvek urobil alebo neurobil počas prvej čarodejníckej vojny, už nemôže byť predmetom tohto konania. Môžu ho však skúsiť obviniť z krivej výpovede. A keďže väčšinu druhej čarodejníckej vojny strávil v podstate v domácom väzení vo svojom sídle, pokojne sa z toho môže vyvliecť.“

„Obviňujú ho z materiálnej a politickej podpory teroristickej organizácie?“ spýtala sa Poppy.

„Áno,“ potvrdil Severus. „A z dobrovoľného členstva v nej.“

„Viem, že je to tvoj priateľ, Severus,“ poznamenala Hoochová s prekríženými rukami, „ale mne nikdy nebol sympatický.“

Od nutnosti odpovedať ho zachránil príchod obžalovaného. Keďže ministerstvo – konečne – prestalo zamestnávať dementorov, Luciusa priviedli dvaja strážcovia. Odviedli ho ku kreslu pre obvinených a stáli pri ňom, kým sa mu okolo rúk pevne neovinuli zlaté reťaze. Jeden zo strážcov predstúpil, odovzdal odkaz Kaleishe Shackleboltovej a potom sa obaja stiahli do rohov miestnosti. Lucius zostal uprostred siene sám.

„Dobré ráno,“ vyhlásila Kaleisha. Hoci nepoužila kúzlo Sonorus, jej hlas sa zreteľne niesol až k najvyšším radom. „Týmto otváram druhé mimoriadne zasadnutie Wizengamotu vo veci Vyšetrovania recidív, excesov a deliktov vojny (V.R.E.D.). Je utorok dvadsiateho mája, deväť hodín a tri minúty. Skôr než pristúpime k dnešnému konaniu, obžalovaný Lucius Abraxas Malfoy požiadal o povolenie osloviť súd.“

Po jej slovách v sieni zašumeli vzrušené hlasy. Zodvihnutím ruky si vyžiadala ticho.

„Pán Malfoy?“ vyzvala ho zdvorilým gestom.

„Ďakujem vám, vrchná inkvizítorka, za túto príležitosť,“ začal Lucius. Pár týždňov od Voldemortovej porážky stačilo na to, aby sa zahojili modriny hyzdiace jeho tvár, no vlasy mali ďaleko od uhladeného, lesklého účesu, s akým sa zvykol prihovárať davu. Strieborný habit mal dostatočne blízko k sivej na to, aby vnímavému pozorovateľovi pripomenul Azkaban, no jeho strih stále naznačoval rozprávkové bohatstvo a lichotil postave. „Bolo by zbytočné a nečestné popierať, že som kedysi sympatizoval s politickými cieľmi lorda Voldemorta a jeho stúpencov. Arogancia a pýcha na dlhú, slávnu históriu rodu Malfoyovcov ma zviedli na scestie.

Počas prvej čarodejníckej vojny ma naivné nadšenie a pomýlená viera v nadradenosť takzvanej čistej krvi priviedli do situácií, v ktorých odo mňa žiadali účasť na činoch, čo sa mi hnusili. Tí, ktorí odmietli, boli podrobení kliatbe Imperius a ponechaní napospas spomienkam na svoje konanie a vine, ktorú v nich vyvolávali.“

Hoochová si odfrkla. „Všimol si si, ako sa opatrne vyhol tvrdeniu, že pod Imperiusom bol aj on?“ zamrmlala. Keď na ňu Severus vrhol rýchly pohľad, dodala: „Možno som bola v Bifľomore, ale medzi slizolinčanmi som strávila dosť času na to, aby som počula, čo v skutočnosti hovoria.“

„Pssst!“ zahriakla ju Poppy a karhavo ju potľapkala po kolene.

Hoochová položila dlaň na jej ruku a poslušne stíchla.

„Keď sa Voldemort vrátil k moci, moja situácia sa zmenila: niesol som jeho znamenie, čím nado mnou získal úplnú kontrolu. Nech by som utiekol kamkoľvek, vypátral by ma. Môj život bol neodvolateľne podriadený jeho vôli.“

Lucius mal pozornosť celého davu, hoci sa nedalo odhadnúť, koľkí pokladali jeho verziu za presvedčivú a koľkí o nej pochybovali. Severus sa pristihol, že hľadí Jocelyn na zátylok a premýšľa, aký výraz má asi na tvári.

„A už nešlo len o mňa. Lord Voldemort sa vyhrážal mojej žene a synovi, vyhrážal sa celej rodine. Kým som bol uväznený v Azkabane, usadil sa v mojom sídle. V pivnici držal väzňov a mučil ich na dlážke obývačky. Keď som sa vrátil domov, nemal som už inú možnosť, než sa podriadiť jeho želaniam. Znášal som tresty v nádeji, že moja žena vyviazne bez ujmy. Vzal mi prútik a Narcissa bola nútená odovzdať svoj prútik synovi, keď oň prišiel. Po Dracovom návrate do školy sme žili ako väzni vo vlastnom dome. Bez mágie a bez akejkoľvek možnosti brániť sa.

Bolo to najstrašnejšie obdobie celého môjho života – a nie iba preto, že muž, o ktorom som si myslel, že ma zachráni pred muklami, zo mňa spravil prakticky jedného z nich.“

Ten muž bol virtuózny rečník. Kým Lucius hovoril, dalo sa ľahko zabudnúť, že je pripútaný ku kreslu, alebo že sa dav zišiel preto, aby sledoval jeho potrestanie, a nie iba počúval jeho reč.

„Mladá žena tamto, v tom výraznom tričku, je moja dcéra. Dcéra, o ktorej existencii som nemal ani tušenia; dcéra, ktorú vychovali muklovia. Stretol som ju len vďaka tomu, že bol Severus Snape odhodlaný zachrániť zverené deti pred politickými opatreniami, ktoré som sám pomáhal koncipovať. V tom spočíva irónia celej situácie – že ja, ktorý by som pre rodinu obetoval všetko, som pritom takmer jej časť zničil. S touto hrôzou – našťastie odvrátenou – musím žiť do konca svojich dní.“

Lucius získaval navrch, uvedomil si Severus. S výnimkou zamračenej Hoochovej tváre mnohých okolo neho mäkli súcitom. Nedokázal necítiť obdiv nad presvedčivou sieťou poloprávd a bezostyšných zamlčaní, ktoré Lucius splietal, ani nad výrazom kajúcnosti na jeho tvári. Proces sa bude podľa očakávania ťahať niekoľko dní, no Severus by sa už teraz stavil, že z toho ten muž opäť raz vykľučkuje.

„Napriek všetkému, čo sa stalo,“ pokračoval Lucius, „sú obe moje deti nažive. Nie každý mal také šťastie. Chcem sa ospravedlniť každej rodine, ktorú rozbili činy Voldemortovej frakcie na ministerstve. Je mi nesmierne ľúto akéhokoľvek podielu, ktorý som mohol mať – hoci len okrajovo či nevedomky – na presadzovaní legislatívy namierenej proti muklorodeným.

Musela prísť moja trinásťročná dcéra, aby ma presvedčila o pomýlenosti mojich názorov. Ale verte mi, keď hovorím, že by som vedome neurobil nič, čo by jej mohlo akokoľvek ublížiť alebo ju obmedziť. A ak sa dokážem zmeniť ja, dokáže to aj zvyšok čarodejníckeho sveta – to je, priatelia moji, moja nádej do budúcnosti.“

Keď Lucius konečne skončil a sklonil hlavu v geste ľútosti, mnohí v dave zatlieskali. Severus si nebol istý, či cíti úľavu, alebo zúrivosť, a ten zvláštny zápas emócií v hrudi ho hlboko znepokojoval.