All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Ďalšiu časť kapitoly venujeme 32Jennifer2, 3lucky, Adelina, Amoneth, Any, anonym, Beruška, Carma, Caph, Cyrus, denice, doda357, Dorea, Ela, eternallife, gama, Goody, Hope, Inčika, Izzy, Iway, Jin, JSark, kometa, ladyF, Leann, Lucka, Natalie, Nuviel, Maenea, maginy Monie, Petty002, Phee, Rapidez, Sele, simasik, soraki, teriisek, Vendy.
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/13/Broken
Kapitola 12: Vôbec nič
(O týždeň neskôr: 17. decembra)
Časť 1. Štrnásť minút
Hermiona kútikom oka ukradomky sledovala, ako sa hodiny nad hlavou jej terapeutky po kúštičkoch približujú k ďalšej hodine.
Zostávalo štrnásť minút a ona si pomyslela, že má dobrú šancu prisvojiť si víťazstvo v súboji pohľadov tohto dňa.
Hermiona predchádzajúcu bitku prehrala a bola odhodlaná žiadnu ďalšiu neprehrať.
Napokon, ona nebola tým, kto prehrával.
Bola to tretie sedenie, ktorého sa zúčastnila a okrem pár podráždených výmen po tom, čo tá terapeutka, Katherine Shepardová, položila tú zvlášť otravnú otázku ´prečo ste tu?´, neprehovorili viac než dve slová okrem ´dobrý deň´ a ´nabudúce dovidenia." Hermiona sledovala, ako sa pani Shepardová pomrvila v svojom pohodlnom kresle, čmárala si poznámky, hoci jej zízanie opätovala.
Hermiona nechcela vedieť, prečo to robila, ale podľa všetkého v tom mala prax.
Možno Hermiona nebola jediná, kto počas sedenia len zízal na svoju terapeutku.
Zostávalo trinásť minút.
Uvedomila si, že premýšľa, koľko úspešných príbehov má Katherine Shepardová na svojom konte. Asi ani jeden... vlastne, jeden, ak počítala Pansy, ale u nej to ešte stále prebiehalo. Hermiona nebola schopná nájsť zlomeného človeka, ktorého dala do poriadku Katherine Shepardová.
Táto žena bola mladá, na Rokforte bola vyššie len o päť ročníkov, a bifľomorčanka, a kým Hermiona vedela, že byť mladou bifľomorčankou neznamenalo, že toho veľa v živote nezažila, stále ju to neupokojilo. Stále ju to neprinútilo chcieť sa tejto čarodejnici otvoriť a vložiť do nej svoju vieru.
Viera.
Zdalo sa, že sa všetko scvrkáva k tomuto malé päťpísmenkovému slovu.
Zdalo sa, že Hermiona kedysi vložila dôveru do mnohých ľudí, o ktorých predtým neuvažovala.
Zostávalo dvanásť minút.
Napríklad: Draco Malfoy.
Hermiona nevedela, čo ju do pekla posadlo, že mu povedala tak veľa, ako povedala a nadávala sama sebe, keď ho tam po pätnástich minútach ticha nechala sedieť. Bolo to, ako keby nemohla prestať, keď už začala. Čím viac rozprávala, tým ľahšie sa cítila, zdalo sa, že sa to napätie v jej tele uvoľňuje. Nie, samozrejme, že mu nepovedala všetko, ale nanovo pochopila Pansyinu radu, aby ´všetko dostala von´. Hoci Hermiona nečakala, že túto teóriu otestuje na Malfoyovi. Z celého toho rozhovoru mala lepší pocit po tom, čo zo svojho odhalenia obvinila zvyškový šok z toho, že ju on otvorene bránil dvakrát za jedno popoludnie.
A ako predtým, po tom, čo skončila, nepovedal ani slovka.
Rozprávať sa s ním bolo iné, ako sa rozprávať s Pansy, to si Hermiona uvedomila skoro okamžite.
Neverila mu ani zďaleka tak, ako verila Pansy, ale mohla povedať, že mu trochu verila. Akosi musela, vďaka ich predchádzajúcemu rozhovoru. A okrem toho jej poskytol množstvo dôvodov k tomu, aby mu verila.
Pansy prekypovala optimizmom; vždy poskytovala útechu, radu a plece, o ktoré sa mohla oprieť a vyplakať sa. Neustále tvrdila, že sa všetko zlepší a rozjasní, keď prejde čas. Pri Merlinovi, Pansy vždy mala čo povedať.
Ale občas Hermiona jej slová nechcela. Nechcela jej útechu. Nechcela jej rady. To plece bolo fajn, ale všetko ostatné si mohla nechať. Len chcela, aby niekto sedel a načúval, bez slov.
Malfoy urobil presne to.
Ale nebolo to tak, že by mohol urobiť niečo iné. Nebolo to tak, že sa ju chystal upokojiť svojím optimizmom; jednoducho to nebol jeho štýl či povaha. Nebolo to tak, že by sa ju chystal zaplaviť múdrosťou a osobnými skúsenosťami; bola si istá, že nemal žiadne, ktoré by mohli súvisieť s jej. Nebolo to tak, že by sa ju chystal hrešiť za všetky tie chyby, ktoré urobila; bol presne taký skazený, ako bola ona. Draco Malfoy sa nechystal urobiť vôbec nič, okrem načúvania.
A vďaka tomu sa cítila lepšie, než sa cítila veľmi dlhý čas.
Zostávalo jedenásť minút.
Uvedomovala si, že tá vojna pohľadov bola pre jej terapeutku taká malá hra, detinská hra Katherine Shepardovej, ktorá bola rozhodnutá vyhrať ju. Hermiona si pomyslela, že je dosť smutné, že dokáže prečítať svoju terapeutku lepšie, než ona dokáže prečítať ju. Zasmiala by sa na tom, keby to Katherine nepovažovala za druh kritického prielomu.
Jej ruky spočívali na operadlách kresla, kým tá hra pokračovala.
A potom sa to stalo.
Katherine sa úplne odvrátila od Hermiony, späť k svojím poznámkach, potom znova... len aby sa stretla so slabým úškrnom víťazky.
Zostávalo desať minút.
Mohla skoro počuť, ako sa jej terapeutka durdí podráždenosťou. Katherine si musela myslieť, že to dobre ukrýva, ale neukrývala. Mohla tam sedieť a čakať na hocičo, čo chcela, ale Hermiona odmietala odpovedať na tú istú otázku po tretí raz v rade. Bolo to dosť zbytočné a liezlo to na nervy.
Takže sa pani Shepardová mohla hrať s jej brkom; nech sa ním zabaví. Bola to jediná činnosť, ktorá sa v tejto izbe udeje.
Zostávalo deväť minút.
Hermiona zízala na svoju terapeutku. Vyzerala... normálne. Ako keby sa k nej život správal láskavo. Trochu prižmúrila oči, keď tá trpkosť začala narastať v jej hrudi.
"Hermiona," začala ju tak volať počas minulého sedenia. "Na čo práve teraz myslíte?"
Katherine odložila zápisník na koniec stola pri jej kresle, urobila si pohodlie a napravila si hrubé rámy na tvári.
Nuž, aspoň je toto iná otázka, ale bola príliš bojachtivá, aby odpovedala.
Mlčanie.
Spomínaná žena si odpila z fľaše vody a terapeutka pokračovala v čmáraní vo svojom zápisníku. Pri Merlinovi, koľko poznámok si môže urobiť o človeku, ktorý nerozpráva? Možno si čmárala svoj nákupný zoznam alebo možno zoznam pracovných úloh.
To bolo pravdepodobné.
Hermiona sa zaklonila v kresle, bubnovala prstami po operadlách kresla.
Zostávalo osem minút.
"Mohli by ste mi povedať, na čo myslíte?" spýtala sa znova, keď si čmárala ďalšie poznámky.
Hlas terapeutky jej bol protivný, sčasti preto, že znel ako ženská verzia Draca Malfoya. Samozrejme, v tom zmysle, že jej hlas bol odporne pokojný, zbavený emócií a obsahoval náznaky arogancie a nudy, ktoré zasiahli nejakú známu strunu.
S povzdychom odpovedala: "Pýtam sa, prečo vám platím za sedenie v tichu."
To určite pritiahlo jej pozornosť. Pokojne nakukla nad rámy okuliarov a odpovedala: "Sedíme v tichu, pretože odmietate odpovedať na to, prečo ste tu."
Mimoriadne namrzená Hermiona odsekla: "Len preto, že ste mi tú istú otázku položili už trikrát. Už som vám trikrát odpovedala. Čo viacej chcete?"
Zostávalo sedem minút.
Samozrejme, jej hlas zostal ohavne pokojný. "Toto nie je o tom, čo chcem ja, Hermiona. Je to o tom, čo chcete vy a aby som bola celkom úprimná, nie som si istá, či ste už pripravená na terapiu."
Užasnutá spracovávala Katherinine slová. "Ako môžete niečo také povedať?"
Pokrčila plecami. "Ľahko. Vy... nie... ste... pripravená... na... terapiu. Takže som to povedala."
"Prečo..."
"Hermiona, nie ste pripravená otvoriť sa. Nie ste pripravená rozprávať sa... o ničom. A až kým nebudete, budeme tu sedieť. Verte mi; toto nie je pre mňa ľahké. Som dobrá v tom, čo robím, prešla som tým s množstvom pacientov, a neboli by ma vám odporučili, kebyže nie som taká dobrá, ako moji klienti vravia, že som." Zastala na chvíľku. "Posledné tri dni som zvažovala, či vás neodporučím inému terapeutovi, ale neurobila som to, pretože napriek tomu, že skúšate moju trpezlivosť, moja tvrdohlavosť je asi tak legendárna ako vaša. Ja sa nevzdávam ľudí a nevzdám sa ani vás. Takže tu budeme sedieť, každý týždeň, až kým nezostarneme a nezošedivieme a nebudeme senilné... alebo až kým sa nerozhodnete znížiť tie opevnenia okolo seba."
Ohromená Hermiona tam len sedela a zízala na tú blondínu. Bola absolútne ohromená tou surovou úprimnosťou a odhodlaním v hlase jej terapeutky.
Katherine dokončila s utešujúcim: "Môžem vám pomôcť len vtedy, ak vy si budete ochotná pomôcť, Hermiona."
Vzpriamene sa posadila v kresle a zajačala: "Ja som ochotná!"
"Potom to dokážte, hovorte so mnou... povedzte mi niečo. Ukrývate sa za vašimi dobre vybudovanými hradbami. Nedostanem sa cez ne, pokiaľ mi to nedovolíte... nikto sa nebude schopný cez ne dostať, pokiaľ mu to nedovolíte."
Zostávalo šesť minút.
Jej chudá ruka uhladila kučeravé kadere. "Čo chcete, aby som povedala?"
"Mohli by ste začať odpoveďou na moju otázku: prečo ste tu?"
A Hermiona Grangerová vybuchla.
Mala nervy na prasknutie a mala práve dosť opakovaného kladenia tej istej otázky.
Zostávalo päť minút.
Bleskurýchle bola na nohách a jačala s vášnivým, hnevom lemovaným hlasom. "Pretože som vo vnútri v strašnom stave! Pretože sa nenávidím a je mi zle z toho, že sa nenávidím! Pretože mávam sny o mojom mŕtvom synovi, kde mi vraví, že je šťastný a že chce, aby som ja bola tiež šťastná! Pretože mám pocit, ako keby som každého sklamala! Pretože som bola zvyknutá všetko vedieť, ale nedokážem si už viacej spomenúť na čokoľvek o mojich rodičoch! Sklamala som ich! Zlyhala som v tom, aby som udržala spomienku na nich nažive! Som tu, pretože neviem, čo robiť a bojím sa, že sklamem svojho syna rovnako, ako som sklamala svojich rodičov. Som tu, pretože nedokážem ísť do môjho podkrovia bez plaču!"
Hlas sa jej zlomil a sklonila nešťastne hlavu do rúk, snažila sa namáhavo nepustiť z reťaze slzy pred jej pokojnou terapeutkou. Katherine sledovala svoju klientku s vyrovnaným výrazom, keď si poznamenávala rýchlu poznámku.
"Ja len..." Hermionin hlas sa znova zlomil a tie slzy sa nakoniec objavili, "ja len ch-chcem byť znova celá, ja len ch-chcem, aby tá bolesť prestala, ja len ch-chcem dýchať, ja len ch-chcem prestať všetkým klamať, ja ch-chcem mať zo seba dobrý pocit a z rozhodnutí, ktoré som urobila, ja sa ch-chcem mať rada, ja len... nedokážem to urobiť sama. A kvôli tomu som tu."
Zostávali štyri minúty.
Nastala ťaživá pauza, skôr než povedala: "Nie ste neúspešný človek, Hermiona. V skutočnosti, ste oveľa silnejšia než si myslíte, že ste."
To jej vravel každý a už mala týchto slov dosť. "Nuž, bola som silná po tak dlho... Som len unavená z toho, že som silná. Predtým som bola silná pre mojich priateľov a počas vojny. Bola som silná pre Pansy. Bola som silná kvôli mojim rodičom. Bola som silná kvôli Matthewovi. Mne už len nezostala žiadna sila pre mňa samotnú."
"Zostala, a ja vám pomôžem uvedomiť si to, ale problém je, že musíte zmeniť spôsob svojho myslenia skôr, než sa môžu udiať nejaké skutočné zmeny. Pokiaľ budete o sebe zmýšľať negatívne, všetko bude negatívne... a vy prídete o všetky dobré veci a dobrých ľudí, ktorých už vo svojom živote máte, pretože ste tak lapená v tom, aby ste vo všetkom videli to zlé."
"Dokážem vidieť to zlé, pretože to je to jediné, čo sa mi stáva."
"Považujete posledné štyri roky so svojím synom za tak zlé?"
"Nie," pokrútila kučeravou hlavou. "Samozrejme, že nie."
Zostávali tri minúty.
Potichu Hermiona zašepkala. "Toto budú moje prvé Vianoce bez Matthewa."
Katherine si urobila poznámku.
"Pansy je odhodlaná nenechať ma ani na chvíľu samu, ale to je to jediné, čo chcem."
"Len sa vám snaží pomôcť."
"Viem, ale je toho jednoducho príliš veľa," odpovedala nešťastne Hermiona.
"Prečo jej to nepoviete? Prečo s ňou o tom nehovoríte? Evidentne jej veríte."
A už to tu bolo znova: viera.
Klamala by, keby povedala, že Pansy neverí. Ako šli mesiace, uvedomila si, že stále viac verí a závisí na Pansy, ale nemohla byť k nej otvorená o skrytých pochodoch v jej mysli. Nechcela to; tak to bolo, nanešťastie, v tejto chvíli.
Bolo to asi preto, že Pansy bola svedkom niektorých najťažších dní jej života (a naopak). Hermione si uvedomovala, že u Pansy ešte existovalo trochu pretrvávajúceho poškodenia, ktoré ukrývala, aby bola silná kvôli Hermione. Nechcela pridať ďalšiu záťaž na Pansyine ramená. Iste, pracovala na tom, aby tie kúsky pozbierala, ale Pansy, ako ona, bola krehká. Nechcela byť záťažou, nechcela byť na ťarchu, a nechcela, aby Pansy odišla len preto, že nezvládla všetok ten smútok v Hermioninom živote.
Zostávali dve minúty.
"Ste znova ticho, hneváte sa?" spýtala sa terapeutka po celej minúte ticha.
Tie úprimné a chladné slová, ktoré unikli z jej vlastných pier, schladili Hermionu až na kosť. "Áno, ale nie na vás."
Blonďavá terapeutka si prekrížila nohy a poznamenala si niečo. "A na koho sa hneváte, Hermiona?"
Stretla sa s tými modrými očami a zamrmlala. "U mňa je to príliš dlhý zoznam, aby som ho zverejnila na jednom sedení."
"Kde ste vy na tom zozname?"
Nemusela ani premýšľať nad svojou odpoveďou. "Som číslo jedna."
Terapeutka urobila pár poznámok. "Prečo?"
Z nejakého zvláštneho dôvodu jej nerobilo problém vysloviť ďalšie slová. "Urobila som toľko chýb, tak veľa som klamala, ublížila som toľkým ľuďom a teraz to musím napraviť. Keby som bola povedala pravdu, všetko by bolo inak."
"To neviete."
"Ale mám ten pocit. Mám pocit, že ja som príčinou priepasti medzi mnou a mojimi bývalými priateľmi... a v tomto konkrétnom prípade viem, že som. Mám pocit, že som príčinou smrti mojich rodičov... keby som ich nebola vzala do Austrálie, keby ma napadlo dať štíty na ich dom, keby som na všetko toto myslela, boli by stále nažive. Mám pocit, že som vinná za smrť môjho syna. Jediné, čo som musela urobiť, bolo zavolať jeho otcovi, viem, že by bol v Taliansku na druhý deň a bol by mi pomohol akýmkoľvek spôsobom, akým by mohol... ale neurobila som to."
Zostávala jedna minúta.
"Po funuse je každý múdry, to viete."
"Áno, viem."
Skontrolovala hodinky. "Máme menej než minútu, ale za posledných štrnásť minút sme hodne pokročili."
Katherine zdvihla prútik a mávla ním vo vzduchu, zašvišťala a švihla.
Hermiona bola príliš rozrušená, aby sa jej spýtala, čo robí.
"Nechávam všetkým mojich pacientov písať si denník." Ako keby na zavolanie sa v izbe zhmotnila knižka a Katherine ju zachytila s dokonalým pokojom. "Raz za deň, chcem, aby ste mi napísali, ako sa cítite. Môžu to byť slová ako ´smutne, deprimovane, šťastne a frustrovane´ alebo to môže byť detailnejšie. Nemusíte do neho vôbec písať." Podala svojej pacientke tú knižku a sledovala ako listuje prázdnymi stránkami. "Len si myslím, že sa vďaka tomu budete cítiť o trochu lepšie."
Ozvalo sa známe zazvonenie, vďaka ktorému Hermiona vedela, že sedenie skončilo.
"V ten istý čas o týždeň?" spýtala sa terapeutka plná nádeje.
Hermiona prikývla, zovrela denník v ruku, zdvihla sa z kresla a vyšla von. Mala polhodinu pred hodinou taliančiny s Narcissou a potrebovala každú jednu minútu, aby sa znova dala dokopy.
ooo
(O štyridsať päť minút neskôr)
Časť 2: Líška a hrozno
Vzduch v natrieskanej londýnskej kaviarni bol hustým - príjemne hustým vzduchom, maximálne naplneným vôňou kávových zrniek, koláčikov, džemov, medu a sladkého cesta. Melodické zvuky klasickej gitary sa valili z mukelských reproduktorov, ktoré boli umiestnené vysoko na stenách.
Celkovo bola dosť tichá, okrem tej hudby, slabého štebotania od zákazníkov a tých upokojujúcich zvukov strojov, ktoré drvili zrnká kávy a ktoré sa dali počuť.
Draco Malfoy sedel za stolom pre dvoch v zadnom rohu reštaurácie. Umiestnenie stolu mu poskytovalo dokonalý výhľad na uponáhľané uličky centrálneho muklovského Londýna. Usrkával si svoje kolumbijské espreso a odhrýzal z koláčika, kým vyzeral z okna.
Kým v reštaurácii bolo príjemne, vonku to bolo iný príbeh.
Stena skla ho oddeľovala od zvyšku Londýna a za to bol vďačný. Nebesá vrčali s očakávaním ďalšieho zimného prívalu dažďa. Za posledných pár týždňov veľa pršalo, ale inak než tá metelica, ktorá padala pred dvoma týždňami, keď zachránil Grangerovej život, nesnežilo ani raz; veľmi k zdeseniu jeho matky. Očakávala biele Vianoce.
Vďaka snehu, povedala, vyzeral Manor ako jeden z tých starých zámkov v rozprávkach, ktoré čítala ako dieťa.
Musel jej v tom dať za pravdu, hoci jemu to bolo ukradnuté. V skutočnosti chcel, aby snežilo preto, aby sa ona prestala sťažovať. Chcel, aby snežilo, a ona by tak nerozprávala o tom, ako veľmi sa nemôže dočkať zajtrajšieho návratu Luciusa z nemocnice. Bol u Sv. Munga od tej noci, čo skoro škrtením ukončil Dracov život a zanechal veľmi slabé zvyškové modriny na jeho krku, o ktorých dúfal, že si nikto nevšimne. K jeho hrôze a k jej nadšeniu sa otec vracal domov, ale len na prázdniny, aby bol so svojou rodinou.
Piati liečitelia mu objasnili, potvrdili, že pri tom súčasnom režime elixírov, ktoré bral, už viacej nebol pre ostatných hrozba.
Dracov krk o tom zmýšľal odlišne.
Tie našuchorené biele mraky nad Londýnom stmavli k žalostnej šedej. Zahmlený smog sa usadil nad mestom ako hmla v letnom ráne. Kombinácia šedých mrakov a smogu spôsobila, že sa zdalo tmavšie než by malo byť štyridsaťpäť minút po popoludní.
Považoval to za nejakú čudnú a zvrátenú výstrahu pred budúcnosťou.
Šedé oči zaleteli na jeho drahé náramkové hodinky. Meškala pätnásť minút. Draco sa zamračil a dal si ďalší hlt zo svojej chladnúcej kávy. Rád by povedal, že to, že mešká, nemá na neho žiadne dôsledky, ale uvedomil si, že je trochu nahnevaný na jej nedochvíľnosť, hlavne pretože nebolo od nej typické, aby meškala.
Nuž, nezáležalo na tom, Narcissa Blacková Malfoyová bola tým dôvodom, prečo bol tu.
"Ach, nie! Zabudla som, že sa musím stretnúť s Hermionou v tej príjemnej kaviarni, kam chodievame na naše hodiny taliančiny. Draco, môžeš mi urobiť láskavosť?"
"Podľa toho čo," bola jeho úsečná odpoveď.
"Mohol by si ísť miesto mňa a dať si s ňou šálku kávy?"
Vzhliadol od čítania článku v Prorokovi, blond obočie zvedavo nadvihnuté. "Hmm... prečo?"
"Nemala som čas jej napísať a zrušiť našu taliančinu. Býva tak ďaleko a nenávidí, keď musí ísť celú tú cestu do Londýna a nemusela by. Aspoň sa jej dostane šálka kávy a príjemný rozhovor."
Jej výhovorka bola prinajmenšom chabá. Draco zbalil opatrne noviny a položil ich na stôl. V duchu sa rozhodol, že ho neprinúti cestovať do muklovského Londýna, keď má deň voľna.
"Dobre, v poriadku, pošlem jej svojho výra. Ten odkaz sa k nej do hodiny dostane."
Narcissa prižmúrila modré oči. "Zabilo by ťa dať si s ňou šálku kávy?"
S pokrčením pliec odpovedal: "Možno."
Na to mu pohrozila pár kliatbami, než ustúpil.
Veľká časť jeho mysle prehlasovala, že mu nebude vadiť, ak sa vôbec neukáže. Jeho príjemný deň by sa nezruinoval jej príchodom. Mohol by dopiť svoju kávu a dojesť koláč bez toho, aby videl Grangerovej nešťastnú tvár a jej bledé črty, bez počutia jej zlomeného hlasu, a bez pozerania sa do tých prázdnych očí. Počul, videl a cítil dosť z jej nešťastia za posledné dva týždne, ktoré mu vystačia do konca života... a ešte aj zaň.
A potom vošla dnu, dáždnik v ruke. Mala na sebe kabát, džínsy, topánky a ten istý unavený výraz, s ktorým bol dôverne oboznámený.
Draco si vzdychol.
Samozrejme, pod pazuchou mala zastrčené knihy. Učebnice taliančiny, predpokladal.
Okamžite jej oči prešli po celej kaviarni, až kým nedopadli na jeho. Skoro čakal, že sa vo svojich teniskách zvrtne a odíde, ale neurobila to. Namiesto toho sa zhlboka nadýchla a priblížila sa k nemu. Odvážne, hoci veľmi pomaly; vyzeralo to, ako keby sa približovala k divokej pume. Draco prevrátil oči a zahryzol do svojho koláčika, zamyslene ho prežúval keď zastavila rovno pred stolom.
Zmätenie napísané v jej tvári a v jej hlase znelo podobne ako to zmätenie, čo cítil vo svojej hlave kedykoľvek o nej premýšľal. "Myslela som... Myslela som, že som sa tu mala stretnúť s Narcissou."
Napil sa kávy a odpovedal, bez emócii: "Mojej matke sa to dnes nepodarilo zariadiť a poslala ma miesto seba."
Znepokojenie prešlo jej črtami a hlasom. "Je v poriadku?"
Draco chcel byť šokovaný jej záujmom, ale nebol. Vedel, že Grangerovej hlboko záleží na jeho matke a že ten cit je pomerne obojstranný. Vlastne všetkým dôležitým ľuďom v jeho živote záležalo na Grangerovej.
Časť z neho jej chcela vysvetliť, že jeho úplne psychotický otec sa vracia domov a matka je na Manore a domáci škriatkovia sa škriabu po stenách z jej fantastických plánov na ´Vitaj doma´ večeru, ktorú asi nebude jesť, pretože buď bude príliš zaneprázdnený túlaním sa po chodbách panstva alebo bude úplne katonický. Časť z neho jej chcela povedať, že Narcissa bola príliš zaneprázdnená plánovaním výstrednej večere na Štedrý deň - len pre pozvaných, naplánovanej o dvanásť dní; večere, na ktorú bola Grangerová už pozvaná. Časť z neho jej len chcela ukázať, prečo nechce, aby sa jeho otec vrátil domov.
Ale zamietol všetko, čo mu skočilo na myseľ.
Poznal jej tajomstvá a boje, ale ona nepoznala jeho. Draco to takto chcel udržať tak dlho, ako bolo možné. "Áno, je v poriadku. Niečo sa vyskytlo a bolo príliš neskoro, aby ti napísala a zrušila to. Vadilo by ti pripojiť sa ku mne?" Jeho hlas bol zdvorilý, ako vždy, ale mal nezaujatý nádych. Draco chcel, aby bolo jasné, že sú mu ukradnuté obe možnosti.
Grangerová na neho zízala chladných tridsaťpäť sekúnd, než vyslovila: "Čože?"
Draco prevrátil oči nad jej nedostatkom slov. "Sľúbil som jej, že si dám s tebou kávu."
Stála ako socha, ale odložila knihy na stôl. Jedna bola taliančina a tá druhá vyzerala ako nejaký denník. "Prečo by si to robil?"
Nosné dierky sa mu rozšírili, keď vypustil znechutený výdych. "Pretože ma o to požiadala," zavrčal. "Či sa ti to páči alebo nie, dávam prednosť tomu nebyť prekliaty svojou vlastnou matkou. Takže sa posaď."
Trvalo to stosedem cinknutí jeho náramkových hodiniek, kým sa Hermiona Grangerová usadila na miesto oproti nemu.
Trvalo to ďalších stopäťdesiat, než sa rozhodla objednať si horúcu čokoládu a vanilkové pečivo.
Draco si objednal ďalšie kolumbijské espreso a povedal tej peknej servírke, aby zapísala jej výber na jeho účet.
Nevedel, koho nenávidel viac; defenzívnu Grangerovú alebo Grangerovú, ktorá klamala. Bol to skutočne hod mincou. Obe mu vliezali svojimi pazúrmi pod kožu tým najhorším možným spôsobom. Nakoniec sa rozhodol, že dokáže zvládnuť tú defenzívnu Grangerovú, ale to bolo až potom, čo si uvedomil, že je defenzívna, pretože sa cíti ohrozená a má obavy v jeho blízkosti. Mala niekoľko dôvodov, aby sa ho bála, to si uvedomil.
Ale nemala viacej dôvodov, aby mu verila? Draco odtlačil tú myšlienku z mysle. Napokon, už by sa nemohol starať menej o získanie jej dôvery.
"Dokážem si zaplatiť za vlastné jedlo, Malfoy," povedala Grangerová pomaly.
"Nikto nepovedal, že nedokážeš. Prestaň byť tak prekliato defenzívna, Grangerová," dostal zo seba cez zaťaté zuby. "Je to dosť otravné."
Nafučala sa, ale vďakabohu už nič nepovedala.
Desať minút ticha na nich spočívalo ako tie mraky smogu, ktorý ležali na meste. Draco trávil svoj čas striedaním medzi pohľadom z okna a pitím toho, čo zostávalo z jeho chladnej kávy. Keď sa pozrel Grangerovej smerom, zistil že je zaneprázdnená zízaním z okna; jej prsty rytmicky bubnovali v rytme gitary, ale jej takt bol trochu mimo.
Po prvý raz, odkedy vošla, si ju zblízka pozrel.
Sedela oproti nemu; jej držanie tela bolo trochu strnulé a nepohodlné a nohy mala prekrížené. Grangerovej hrozne strapaté a kučeravé vlasy boli stiahnuté z tváre, zvýrazňovali tej nepoškvrnenú pleť, chudú stavbu tváre, prirodzene klenuté obočie, hnedé srnčie oči, dlhé mihalnice, vysoké lícne kosti, gombičkový nos, a malé, ale predsa plné pery.
Dívanie sa na ňu vyvolalo u neho spomienky na to, čo mu povedala v nemocnici. Nedovolil si premýšľať o Grangerovej a Potterovom vzťahu (alebo čo to bolo) alebo o splodení Matthewa; v skutočnosti, nechcel o tom vôbec premýšľať. Bolo to pravdepodobne oveľa komplikovanejšie než ten príbeh, čo mu povedala; všetko iné v jej živote dokazovalo, že to takto fungovalo. Jednako na ňu prižmúril oči, nie zlomyseľne, ale ako keby bola bludiskom, v ktorom sa po prvý raz snažil prejsť.
Z toho, čo si pamätal z obrázka, ktorý jej vrátil pred dvoma týždňami, tie dve veci, čo zdedil Matthew po svojom otcovi, boli časť farby jeho očí a jeho strapaté vlasy. Všetko iné pochádzalo z jeho matky.
Áno, bol synom svojej matky vo všetkých smeroch a porota sa práve hádala o tom, či považuje Grangerovú sediacu oproti nemu za tak atraktívnu ako Grangerovú na tej fotke. Tá myšlienka ho vyplašila dosť na to, aby sa strhol zo svojho duševného snenia.
Jeho oči ešte raz skočili ku Grangerovej, len aby zistil, či bol prichytený a prišiel na to, že ona nedáva pozor.
Na čokoľvek sa pozerala, muselo byť veľmi zaujímavé, pretože sa nepozrela jeho smerom plných sedem minút. A keď to urobila, bolo to len preto, že im čašníčka priniesla ich objednávky.
Grangerová si odpila z horúcej čokolády a dala si z koláčikov. Vyzerala, ako keby viedla vnútorný boj len okamihy pred tým, ako povedala: "Prečo dnes nie si na ministerstve?"
"Vzal som si deň voľna," odpovedal uvoľnene.
Prikývla a poskytla malé, "oh," ako odpoveď.
"Prečo ty nie si v práci?"
"Štvrtky nepracujem."
Dracove obočie sa zvraštilo, keď sa spýtal: "Nuž, prečo nie?"
"Pracujem len tri dni v týždni, od pondelka do stredy," povedala mu. "Je to len kvôli tomu, že ja robím len súkromné zákazky alebo práce v teréne; oboje zaťažuje telo. S ohľadom na nehodu na Marquette ma šéf stiahol kompletne z prác v teréne, až kým neskončím s fyzioterapiou a nezískam všetku svoju silu. Nemyslím si, že sa mu to veľmi páči, ale platí mi príliš veľa, aby ma vyslal do terénu, kde by som sa mohla zraniť ešte viac než predtým."
"Už si odpustila Potterovi?"
"Nie."
Skrytý tínejdžerský Draco Malfoy sa radostne zachichotal, kým si ten dvadsaťdva ročný muž odpíjal za kávy a spýtal sa: "Odpustíš?"
Stuhnuto pokrčila plecami, ale prehovorila pokojne. "Raz."
"Prečo ťa tak veľmi nenávidí?"
"Je to ako tá bájka, čo som rozprávala tvojej matke v ten úplne prvý deň v reštaurácii; tá bájka o líške a hrozne."
Draco nevedel, o čom do pekla hovorí. Pamätal si ten príbeh, ale bol príliš zaneprázdnený spracovaním každého slova, čo v to popoludnie povedala, aby ju pochopil úplne. Medzi nimi sa usadilo ďalšie mlčanie. Draco zostával zadumaný, kým Grangerová ťapkala prstami podľa hudby. Nakoniec vzdal snahu spomenúť si na celý príbeh o líške a hrozne.
Namiesto toho sa jeho myseľ zatúlala iným smerom. Čítal článok v jej zložke o tom, ako bola jedným z najvyššie oceňovaných kliatborušiteľov v Európe. "Ak ti nevadí, že sa pýtam, ako si získala toľko prestíže v kliatborušiteľskej branži, keď si mala doma Matthewa?"
Grangerová na neho chvíľu hľadela, než sa nadýchla.
"Nebudem hovoriť, že to bolo ľahké a že som vplávala do materstva s nacvičeným pokojom. Ani ti nepoviem, že to všetko bolo ako prechádzka ružovou záhradou. Mala som osemnásť, keď som zistila, že som tehotná a mala som devätnásť, keď sa narodil Matthew. Všetkým som sa odcudzila, dokonca Pansy."
"Prečo si to nepovedala aspoň Pansy?"
"Mala na prekonanie svoje vlastné problémy, a to je pravda."
Draco si odpil z novej šálky kávy.
Grangerová si odpila s pariacej sa čokolády skôr, než pokračovala. "Bola som sama a vystrašená, ale bola som odhodlaná kvôli nemu urobiť všetko správne." Vravela mu to s odhodlaným zábleskom v očiach a rýchlo pokračovala. "Neviem, čo by sa stalo, keby som nedostala ponuku z benátskej banky predtým, než som odišla do Austrálie. Mala som plne v úmysle odmietnuť ich, ale keď som sa rozhodla nechať si Matthewa, rýchlo som prijala ich ponuku."
Uvedomil si, že ho veľmi zaujala. "Čo si pre nich robila?"
"Najali ma ako učňa, platili mi skoro nič, a učila som sa na MLOKy s konzultantom, ktorého mi poskytli.
"Ale čo si robila, aby si mala peniaze?"
"Minulý rok počas lovu viteálov som vyčerpala svoje osobné úspory, ale moji rodičia mi založili malý zverenecký fond, ktorý som mohla získať, keď budem mať devätnásť. Takže som použila tie peniaze, aby som si kúpila dom, zariadila ho, zaplatila všetky liečebné výdaje, pretože som sa rozhodla ísť len k muklovskému doktorovi, a prípravy na to mať dieťa. Odložila som nejaké peniaze na zlé časy a keď som mala Matthewa, žili sme z môjho učňovského platu. Bolo to drsné; mala som dosť len, aby som zaplatila za veci pre Matthewa a pestúnku, ktorá náhodou bola čarodejnica. Skoro som ju musela prepustiť, pretože som jej nemala čím zaplatiť, ale zľutovala sa nado mnou a zostala zadarmo... a keď ma najali ako trvalého kliatborušiteľa, zaplatila som jej všetko, čo som jej dlhovala a ešte aj viac."
Nebolo veľa, čo mohol povedať.
Vonku zaburácal znova hrom.
"Bola som tam pre neho ráno, ona s ním zostávala počas dňa, a ja som sa vracala domov každý večer o tom istom čase. Nikto, okrem môjho šéfa, nevedel o Matthewovi a ja som chcela, aby to tak zostalo. Milovala som svoju prácu, ale svojho syna som milovala viac a nevzala som žiadnu úlohu, ktorá by ma zdržala. Zdalo sa, že každých pár mesiacov sa mi dostalo ďalšieho povýšenia a do času jeho druhých narodenín, som mala na starosti všetky bankové operácie a ako fušku som robila súkromné zmluvy."
Mohol povedať, že bol šokovaný jej silou, hĺbkou a zrelosťou, ktorou oplývala, ale to nebolo nič, čo by už nevedel.
"Aby som povedala pravdu, neviem, ako som to všetko udržala v rovnováhe, ale podarilo sa mi to. Zvládli sme všetko, chorobu a to ostatné." Skončila, ale jej hlas stratil jej predchádzajúcu silu. Hnedé oči zaleteli k jej šálke horúcej čokolády. Uvedomil si, že bojovala s tým, aby zadržala slzy.
Odkašľal si dosť nepohodlne. "Je mi..."
Trpko vyprskla. "Nechcem tvoju ľútosť, Malfoy. Okrem faktu, že je to mimoriadne bolestivá téma, je aj iný dôvod, prečo nerozprávam o ňom alebo o mojich rodičoch. Nepotrebujem tvoju ľútosť, nechcem ju. Mám vo svojom svete dosť ľudí, ktorí ma ľutujú, vrátane samej seba, a nepotrebujem, aby si ty naskočil na palubu."
Omráčený jej zápalom sa na ňu ponad stôl pozrel. Jeho odpoveď vyšla chladná a drsná. "Ja som ti ju nedával, Grangerová. Ja ťa neľutujem. Ak niečo, cítim spoluúčasť. Som si istý, že tvoj veľký mozog dokáže poňať predstavu, že ľútosť a empatia sú dve úplne odlišné veci."
Grangerová sa tvárila porazene. "Ja..."
Draco stlmil hlas a sklopil oči. "Opakujem, prestaň byť tak prekliato defenzívna. Je to dosť otravné."
Na to medzi nich dopadlo ďalšie mlčanie. Grangerová zízala na svoju šálku, kým Draco dojedol svoj koláčik.
Chrapľavo sa spýtal: "Kedy ochorel?" Ako vždy, ani za ten svet, nemohol prísť na to, prečo tú otázku položil.
Samozrejme zase bola späť vo svojej obrane. "Prečo to chceš vedieť? Nechystáš sa..."
Už mal toho dosť. "Myslím, že sme sa dostali za nedôveru a myslím, že sme za spikleneckými teóriami," vyšplechol Draco chladne a pokračoval hlasom, ktorý bol zmesou medzi otrávenosťou a nezaujatosťou. "Myslím, že som dokázal, že sa tu nechystám pobehovať a rozširovať historky o tvojich záležitostiach. Myslím, že sme prekonali hranicu, kedy môžem bezpečne povedať, že k tebe necítim nenávisť a že sa nechystám prať tvoje ´špinavé prádlo´ na verejnosti. Pansy a moja matka by vymysleli kúzla, ktoré by na mňa použili, keby som to urobil."
Ďalšie mlčanie bolo o trochu nepríjemnejšie než to predchádzajúce. Grangerová si odhryzkávala z pečiva, a s ťažkosťami prežúvala, kým Draco dopil zvyšok svojej kávy.
Smutný úsmev sa zjavil na jej tvári, keď sa osamotená slza skotúľala po jej líci a padla do jej horúcej čokolády. "Narodil sa chorý... mal srdcový šelest a strávil prvých šesť hodín svojho života na mukelskom operačnom stole. Povedali mi, že by som ho mala dať k adopcii; že devätnásťročné dievča sa nemôže ani náhodou postarať o neštandardné dieťa ako Matthew samo, ale ja som odmietla. Čo by som bola za matku, keby som sa vzdala dieťaťa len preto, že nie je dokonalé?"
V jeho mysli, uvedomil si, sa zatúlal späť k svojej vlastnej matke a všetkým tým obetiam, ktoré kvôli nemu urobila... a pochopil. Jednoducho pochopil.
"Zvládli sme ten srdcový šelest pozoruhodne rýchlo. Tak dobre sa zotavil - lepšie než čakali. Povedali, že nebude schopný kráčať bez toho, aby sa nezadýchal, ale on ustavične pobehoval, odkedy sa to naučil. Povedali, že nebude schopný nič robiť, ale on robil všetko. Hral futbal a neustále jazdil na trojkolke, keď sa to naučil. Všetko bolo normálne, až kým nemal dva roky."
"Dva?"
"Áno, zdalo sa, že sa zhoršuje rovno pred mojimi očami. Vždy bol taký unavený, nepohodlný a slabý. Pestúnka ho vzala do parku a on spadol; modrina mu nezmizla celý mesiac. Začal strácať na váhe, nemohol chodiť rovno, a rozmazane videl. A v jeden deň mal záchvat a odviezli ho do nemocnice. Všetko, čo bolo treba, bol jeden krvný test, aby mi všetko povedal. Mal akútnu lymfocytickú leukémiu a potreboval transplantáciu kostnej drene. Snažila som sa to vyriešiť magickým spôsobom, ale ich spôsob bol skoro taký istý ako mukelský. Takže som zostala pri tom, čo som poznala."
Draco sa nepohodlne posunul na stoličke.
"Ja som nebola vhodná a jednoducho som vedela, že Harry bol. Myslela som, že mu napíšem, všetko priznám, a poprosím o pomoc, aby zachránil nášho syna, ale nemohla som. Aj tak som nemusela, pretože rýchlo našli vhodného darcu; dostal dreň, ktorú potreboval a oni začali s chemoterapoiu, a o tri mesiace neskôr bol v remisii. (PP: prechodné ustúpenie príznakov choroby ). Mysleli sme, že sme z toho vonku a boli sme... z leukémie. Ale neboli sme v bezpečí pred zhubným nádorom v jeho mozgu.
Najprv leukémia, a potom nádor? Pri Merlinovi. "Nádor?"
Vážne prikývla. "Vieš, ten záchvat bol spôsobený tým nádorom, nie leukémiou; najprv zachytili tú leukémiu. Takže keď našli ten nádor len pár týždňov po jeho tretích narodeninách, začali s ožarovaním. Bol neochotný, ako by bolo každé trojročné dieťa, ale bol vo všetkom statočný. Mohla som ťažko povedať, že je chorý, nič na ňom sa priveľmi nezmenilo. Vtedy som si už mohla dovoliť súkromného liečiteľa, aby pomohol a ja som ho zavolala. Ten liečiteľ pomohol predĺžiť jeho život a pomohol jeho vlasom, aby mu zostali na hlave, pretože inak by vypadali. Ale ten nádor nikdy neprestal rásť. Bol v nebezpečnej oblasti, nemohli operovať, a čoskoro mi povedali, aby som sa začala pripravovať. A vtedy som napísala Pansy."
A zvyšok príbehu poznal. Nepotreboval ho počuť znova.
Zdalo sa, že jeho rešpekt k nej sa za poslednú pol hodinu zoštvornásobil a ak by mal byť úprimný, nedokázal pochopiť všetko, čo prežila. Ani to nechcel.
Keď mal devätnásť on, nepremýšľal o rodičovstve. Život bol jedine o obnovení rodinného mena, zotavenia sa z vojny, vyrovnania sa s otcom v Azbakane a o boji s tým, aby slušnú časť noci prespal. Nielenže Grangerová sa musela dať dokopy z vojny a osobných tragédii, ktoré nasledovali, a musela na prvom mieste pred sebou uprednostniť dieťa. Bola matkou, ale nielen nejakou matkou, bola matkou chorého dieťaťa.
A ona sa ho nevzdala. Bolo to svedectvo jej povahy a sily.
Slzy stekali po jej lícach, keď zízala von oknom. Ani sa neobťažovala utrieť ich.
Medzi nimi bolo len mlčanie.
Zarachotil hrom, obloha zažiarila svetlom a každý vonku sa hnal pod strechu, keď sa nebesá otvorili a plakali spolu s ňou.
Draco sa pozrel ponad stôl a napadlo ho, že by mal niečo povedať, ale došlo mu, že najlepšie bude, ak nepovie vôbec nič.
Autorkina poznámka: Utrpenie Matthewa je založené na skutočných udalostiach (nuž, okrem toho srdcového šelestu, ktorý som prevzala od svojho malého bratanca - ktorý si teraz vedie skvele). Matthewov život bol založený na chlapcovi, s ktorým som sa priatelila, keď som vyrastala. On a jeho rodičia prešli mnohým pri jeho nádore a leukémii. Bol starší než Matthew, keď zomrel (mal 10), ale nespomínam si na neho kvôli jeho chorobe alebo kvôli tomu ako zomrel... V skutočnosti si na neho pamätám kvôli jeho sile, jeho odvahe, jeho odhodlaniu, jeho zmyslu pre humor a jeho úsmevu. Dúfam, že sa vám všetkým táto kapitola páčila.