Preklady fanfiction Harryho Pottera

1. Fénixov rád

Hermiona sedela pritlačená k Ronovi a v ruke držala pokrčeného Denného Proroka. Snapove slová ju tvrdo zasiahli. Aké naivné bolo myslieť si, že sa už začalo ich „šťastne až do smrti“!

Odvážila sa pozrieť na Harryho. Bol bledý a päste bezmocne zovreté v lone sa mu mierne triasli.

Aj keď sa cítila hrozne, on sa musel cítiť ešte horšie. Od príchodu do čarodejníckeho sveta žil pod zlovestným tieňom Voldemortovej hrozby a jeho život visel na vlásku deň čo deň. A teraz… Toto si nezaslúžil.

Napodiv sa mu však darilo nevybíjať si zlosť na poslovi zlých správ. Novonadobudnutý rešpekt voči Snapovi – zjavný zo zápalu, s akým sa pustil do očistenia jeho mena – pretrval. Hermiona sa pokúsila predstaviť si starého Harryho, ako žiada profesora o radu, no nedokázala to. Nový Harry – ten, ktorý videl Snapove spomienky a spoznal v ňom matkinho priateľa z detstva – to však urobil.

A práve to Snapa zjavne obmäkčilo. Prikázal im, aby si sadli, a skúmavo si Harryho premeriaval. „Najprv musíme vyzdvihnúť prútik a uložiť ho na bezpečné miesto,“ povedal. „Taktiež musíme vymyslieť, ako vás ochrániť, Potter. Možno bude potrebné vyžiadať si pomoc aurorov, prípadne obnoviť Fénixov rád.“

Sotva dopovedal posledné slová, izbou preletel jasný záblesk svetla a ozval sa ostrý tresk. Hermiona okamžite tasila prútik – ten, ktorý vzala neznámemu smrťožrútovi. Keď svetlo pohaslo, zistila, že spolu s Harrym, Ronom a Snapom mieria na Félixa. Fénix pokojne plachtil naprieč izbou a rozpätie jeho krídel akoby úplne pohltilo stiesnenú obývačku v Pradiarskej uličke.

Hneď po vlne adrenalínu prišla úľava. Harry jej síce vravel, že sa vrátil, no vidieť ho na vlastné oči bolo oveľa silnejšie než samotný opis.

Félix sa mierne naklonil, pritiahol končeky krídel a zniesol sa nad Snapa, Čosi mu pustil do lona, v malom priestore sa prudko stočil nahor a s trepotom pristál na starodávnej televíznej anténe, ktorá sa pod jeho váhou mierne prehla. Ticho zakvokal, zložil krídla a pustil sa do upravovania peria.

Hermiona s počuteľným cvaknutím zavrela ústa a pozrela späť na Snapa.

Ten v očividnom šoku hľadel na doručený predmet. Pomaly zdvihol oči k Harrymu.

„Myslím, že toto patrí vám, Potter,“ uškrnul sa nečakane a v hlase mu opäť zaznela všetka zlomyseľnosť, ktorá poznačila ich dlhoročný vzťah. Podržal tenký kúsok dreva tak, aby všetci videli, čo to je.

„Doparoma,“ zahrešil potichu Ron. „Bazový prútik.“

„Ja ho nechcem!“ V Harryho hlase zaznel nádych zúfalstva a obrátil sa k Ronovi a Hermione. „Ja ho nechcem!“ zopakoval o čosi vyšším tónom.

„To je v poriadku, kámo,“ utešoval ho Ron.

Hermiona sa rozochvene nadýchla.

„Toto na situácii nič nemení, Harry. Znamená to len toľko, že prútik je zatiaľ v bezpečí a nemusíme si ísť poň sami.“

Prikývol s očami stále rozšírenými úzkosťou.

„Ďalší krok,“ pokračovala a horúčkovito zvažovala možnosti, „je rozhodnúť sa, čo s ním. Úprimne, bude lepšie, ak ho nebudeš mať pri sebe.“

„Nechajte si ho vy,“ povedal zrazu Harry a obrátil sa na Snapa.

Hermiona naňho neveriacky hľadela.

„Ehm, kámo…“ Ron rozpačito stíchol. Hermione stačil jeho tón, aby v ňom spoznala vlastné rozpaky nad Harryho bezmyšlienkovitou požiadavkou. Nahmatala priateľovu ruku a vďačne ju stisla.

„Nateraz,“ zavrčal Snape a uťal všetko, čo by Ron ešte dodal, „navrhujem uložiť ho do tajnej priehradky za Albusovým portrétom.“

Pri týchto slovách sa všetci traja mierne uvoľnili a Harry energicky prikývol.

„Vy, Potter,“ pokračoval Snape, „sa musíte rozhodnúť, koho požiadate o pomoc: ministerstvo alebo Fénixov rád?“

Harry preglgol, vrhol pohľad na priateľov a až potom odpovedal.

„Rád,“ odvetil napokon. „Kingsleymu verím, no ostatným na ministerstve až tak nie. Samozrejme, okrem tvojho otca,“ dodal chvatne smerom k Ronovi, akoby sa mu chcel ospravedlniť.

„Teda dobre,“ odvetil Snape, stále jedovato. „Predpokladám, že Fénixov rád majú naďalej na starosti Kingsley, Minerva a Artur?“

„Hej, a ešte moja mama,“ potvrdil Ron.

Snape sa pri tých slovách naňho pozrel, potom pohŕdavo sklopil zrak k ich spojeným rukám a uškrnul sa.

Hermionu zrazu ich blízkosť uviedla do rozpakov. Až príliš si uvedomovala Ronovo telo pritlačené k nej v starom ošarpanom kresle. Prvý raz po dlhom čase si spomenula, že Snape je učiteľ. Jej učiteľ. Rýchlo pustila priateľovu ruku a spotenú dlaň si nenápadne utrela do džínsov.

Snapov úškrn sa ešte prehĺbil. Opatrne položil bazový prútik na konferenčný stolík a vytiahol svoj vlastný.

„Expecto Patronum!“ zvolal.

Z prútika sa vyrútili tri jasné strieborné zvieratá a na zdesenie všetkých prítomných začali poletovať po izbe. Aj Félix naklonil hlavu nabok, aby mohol sledovať ich let.

„A-ale,“ zajachtal Harry, „váš Patronus je laň! Videl som ju!“

„Ubezpečujem vás, Potter, že som rovnako prekvapený ako vy.“

Snape vyzeral zaskočene, dokonca trochu zúfalo. Keď však z Hermiony opadlo počiatočné prekvapenie, pocítila tajný záchvev čírej radosti. Nový Patronus, usúdila, je pre neho veľmi dobrá vec.

* * * * *

„Fénix, Severus? Myslím, že si ma mohol varovať!“ ohradila sa Minerva ešte skôr, než doznelo prasknutie jej premiestnenia. „Skoro ma trafil šľak! Myslela som si, že Albus vstal z hrobu!“

V podobnom duchu sa niesol aj príchod Molly s Arturom a napokon Kingsleyho. Trvalo niekoľko minút, kým sa Snapovi podarilo odviesť rozhovor od svojho nového Patronusa a Félixovho návratu k problému s bazovým prútikom.

Harry si medzitým zjavne uvedomil, o akú veľkú vec členov Fénixovho rádu žiada. Rovnako ako on verili, že víťazstvo a zaslúžený odpočinok už majú na dosah. Bol im preto nesmierne vďačný, že súhlasili s pomocou.

„Myslím, že by sme ho mali zničiť,“ uzavrel.

„Neľahká úloha,“ podotkol Snape. „Nedokázal to ani samotný Dumbledore.“

„Áno, ale Dumbledore ho v skutočnosti zničiť nechcel, však?“ Ron vyzeral sám sebou prekvapený hneď, ako tie slová vyslovil.

„Určite máte plno návrhov, ako na to,“ uškrnul sa Snape. „Tak sa s nami podeľte o svoju metodológiu.“

„No,“ odvetil Ron a rozpačito preglgol, „skúsil ho už niekto zlomiť?“

Po tomto návrhu na niekoľko sekúnd zavládlo ticho. Potom Harry vstal, vzal bazový prútik zo stolíka a oboma rukami sa ho prudko pokúsil zlomiť cez koleno. Pri náraze bolestne skrivil tvár, no kúsok dreva ostal bez ujmy.

„Zdá sa dosť odolný,“ skonštatoval zbytočne a šúchal si stehno. „Ale nápad to bol dobrý, kámo.“

„A chrabromilský frontálny útok opäť raz zlyháva,“ poznamenal Snape uštipačne.

„Stačilo, Severus, bol to dobrý nápad,“ odsekla McGonagallová. „Táto situácia si bude vyžadovať ďalšie skúmanie. Odporúčam nechať prútik v priehradke za Dumbledorovým portrétom, ako si navrhol, a pravidelne sa stretávať, kým to nevyriešime. Pokiaľ sú Harry aj prútik v bezpečí, nemusíme tento problém rozlúsknuť dnes.“

McGonagallovej návrh sa stretol s jednomyseľnou podporou, hoci Snape súhlasil len so škrípaním zubov. Otázka Harryho bezpečnosti si vyžiadala ďalšiu debatu.

„Ronovi a mne ponúkli miesta na Úrade aurorov,“ poznamenal Harry a kývol ku Kingsleymu. „Rozmýšľali sme, že ich prijmeme.“

„Výborne,“ odvetil Kingsley a vyzeral potešene. „Tým je otázka bezpečnosti vyriešená prinajmenšom na najbližšie mesiace. A úprimne si myslím, že intenzívny výcvik vám obom prospeje aj z hľadiska vlastnej ochrany.“

„Vlastne,“ pokračoval Harry odhodlane, „aj o tom sme sa chceli porozprávať. Kurz by sme absolvovali, ale potom,“ na okamih zaváhal a pozrel na Hermionu, „by sme si chceli vziať voľno, vrátiť sa do školy a zložiť MLOK-y. Veríme, že z dlhodobého hľadiska je to najlepšie rozhodnutie.“

Hermiona sa na oboch priateľov široko usmiala a všimla si, ako sa Molly na Rona hrdo pozerá. McGonagallová sa zasmiala krátkym, štekavým smiechom, ktorý však vzápätí potlačila.

„Hmm. Nuž, Potter,“ vyhlásila a škótsky prízvuk jej pobavením ešte zosilnel, „buď ste za posledný rok ohromujúco dospeli, alebo sa stále spoliehate na konštruktívne rady slečny Grangerovej. Tak či onak, je to veľmi rozumné. Uľahčí to aj stretnutia rádu kvôli prútiku a zaručí, že najbližší rok nebudete v teréne naháňať ostrieľaných zločincov. Dúfajme, že dovtedy prútik zneškodníme a vy už nebudete v takom ohrození.“

Kingsley vyzeral byť týmto nečakaným vývojom trochu sklamaný, no keď sa za plán postavilo celé trio, obaja profesori aj Ronovi rodičia, neostávalo mu nič iné, len súhlasiť.

„Je tu ešte jedna vec,“ dodal Ron. „Hermiona musí ísť do Austrálie po svojich rodičov a myslím si, že by nemala ísť sama. Pôjdem rád, ale znamená to, že s výcvikom začnem neskôr.“

Hermiona chcela znovu natiahnuť ruku a stisnúť priateľovu, no cítila sa priveľmi trápne. Namiesto toho sa naňho usmiala.

„Nechcem, aby si zmeškal začiatok výcviku,“ odvetila. Nedokázala sa ubrániť rýchlemu pohľadu na Snapa. Mračil sa, obočie mal stiahnuté. „Vlastne,“ odvážila sa pokračovať napriek jeho zachmúrenému výrazu, „dúfala som, že profesor Snape bude ochotný ísť so mnou… Koniec koncov, tie kúzla sme nastavovali spolu a jeho pomoc pri ich rušení by som veľmi ocenila.“

Keď dohovorila, všetky oči sa obrátili na Snapa. Ten na ňu zazeral.

„To,“ poznamenal po niekoľkých sekundách ticha, „by bolo prijateľné.“

„Super!“ zajasal Ron. „Tak je všetko vybavené.“

Nuž, nie celkom všetko, pomyslela si Hermiona, hoci ňou prúdila úľava. Hroziaci prízrak austrálskej výpravy sa po Snapovom súhlase zdal oveľa menej desivý, no neustály vír úzkosti sa nevyparil. Číhal pod všetkým ostatným. Myšlienky na spustošený Rokfort, množstvo nadchádzajúcich pohrebov – v neposlednom rade Fredov – aj na strašný mediálny cirkus, ktorému budú čoskoro všetci čeliť, sa valili v tiesnivej špirále.

Jedna vec po druhej, povedala si.

* * * * *

Do tlačovej konferencie ostávalo Hermione štyridsaťpäť minút a cieľavedome sa ponáhľala Šikmou uličkou.

„Len zvládnuť dnešok,“ mrmlala si. Snažila sa nemyslieť na nasledujúci deň, ktorý mal byť zrejme ešte horší.

Keď prechádzala popri Gringottbanke, otočila hlavu a pozerala na ňu v nefalšovanom úžase. Rozsah škôd, ktoré tam s chlapcami napáchali, bol ohromujúci. Hoci miesto strážili desiatky raráškov, na obhorené múry a poškodené priečelie mala ničím nerušený výhľad. Rám veľkých dverí bol zdeformovaný a dvere viseli z pántov. Z toho, čo videla vo vnútri, sa zdalo, že veľká časť podlahy sa prepadla.

Pri pohľade na tú spúšť si šokovane uvedomila, že od lúpeže uplynulo len šesť dní. Pripadalo jej to ako večnosť. Podľa toho, čo počula od Kingsleyho a Billa, raráškovia trvali na tom, aby opravy budovy zaplatilo ministerstvo. Bill zastával názor, že na obnovenie prímeria medzi oboma rasami bude treba viacero zásadných ústupkov. Naznačil tiež, že značnú pozornosť pritiahnu otázky bezpečnosti.

Hermiona sa ponáhľala ďalej a čoskoro dorazila k vchodu do Ollivanderovho obchodu. Skúsila kľučku, no bolo zamknuté. Keď zaklopala na drevený rám, musela bojovať s trpkým pocitom sklamania. Pritisla tvár ku sklenenej tabuli, zaclonila si oči pred svetlom a namáhala zrak, aby dovidela do šerého vnútra.

Čosi sa tam pohlo.

„Pán Ollivander!“ zavolala. „To som ja, Hermiona Grangerová.“

Starému výrobcovi prútikov netrvalo dlho, kým otvoril. Zvončeky nad dverami pritom jemne zacinkali.

„Dobrý večer, moja milá. Musíte ma ospravedlniť – v poslednom čase si rád najprv overím, kto je za dverami, až potom ho pustím dnu.“

„Samozrejme. Som rada, že som vás ešte zastihla.“

Neprekvapilo ju, že majster je opatrnejší než kedysi. Väzenie a mučenie človeka zmenia. Usmial sa na ňu ponad okuliare. Vyzeral oveľa zdravšie než v Lastúrovom domčeku, hoci teraz chodil s paličkou.

„Nuž, mladá dáma, ako vám môžem pomôcť?“ Ollivander ju kývnutím pozval hlbšie do obchodu, zavrel za ňou dvere a starostlivo ich zamkol.

„Ide o môj prútik.“ Hermiona mala vo vrecku tri prútiky, no vytiahla len dva. „Toto je ten pôvodný,“ poznamenala a podala mu prvý.

„Ach áno, ako dobre si ho pamätám!“ zvolal a sklonil sa nad ním. „Vinič, dvadsaťsedem a štvrť centimetra, blana z dračieho srdca.“

„Áno. Ako iste viete, prišla som oň v sídle Malfoyovcov. Mala som šťastie a po smrti Bellatrix Lestrangeovej sa mi ho podarilo získať späť, ale odvtedy poriadne nefunguje.“

Ollivander znechutene skrivil pery a zdvihol ruku v geste, z ktorého bolo jasné, že narážke porozumel.

„A ten druhý?“ spýtal sa.

„Tento som vzala smrťožrútovi počas Bitky o Rokfort,“ povedala. Neznášala pompéznosť takýchto názvov, v jej ústach zneli neprirodzene. „Funguje celkom dobre, no ani ten mi nesedí.“

Hermiona mu podala druhý prútik.

„Ach!“ Uznanlivo prikývol. „Jeremy Jugson: javor, presne tridsaťtri centimetrov, vlas z hrivy jednorožca. Tvrdé drevo, tuhé a nepoddajné; vhodné na viazacie kúzla.“ Položil oba prútiky vedľa seba na pult. „Predpokladám, že hľadáte nový prútik?“

„Áno.“ Hermiona pozrela na oba prútiky s narastajúcimi obavami. „Jediný problém je, že keďže je banka zatvorená, nemám sa ako dostať k peniazom. Dúfala som, že by som ich mohla vymeniť. Dva za jeden…“

„Drahá slečna Grangerová, nebyť vás a vašich priateľov, na tom strašnom mieste by som možno zomrel! U mňa peniaze nepotrebujete – ani teraz, ani nikdy!“

„To je od vás veľmi veľkorysé, pane,“ podotkla, „ale…“

„Možno je,“ prerušil ju a rukou posiatou stareckými škvrnami prikryl oba prútiky na pulte. „No i tak si ich od vás rád vezmem.“

„Nech sa páči!“

Vďaka výmene sa cítila lepšie, nemala chuť brať si niečo zadarmo.

„Tak teda, pozrime sa…“

Ollivander začal z políc vyťahovať úzke škatuľky a jeho krajčírsky meter zatiaľ poletoval okolo Hermiony. Meral všetko od hustých vlasov až po obvod členkov. Pripomenulo jej to prvú návštevu Šikmej uličky, keď mala jedenásť rokov, a pri tej spomienke sa jej stiahlo hrdlo.

Lenže kým vtedy svoj prútik našla – či presnejšie, on si našiel ju – veľmi rýchlo, tentoraz to bolo iné. Ollivanderove zásoby značne preriedili najprv smrťožrúti, keď mali obchod pod kontrolou, a neskôr čarodejníci muklovského pôvodu. Tí prišli o prútiky vinou Komisie pre registráciu čarodejníkov muklovského pôvodu, ktorá im ich zhabala alebo zlomila. Aj tak však bolo množstvo prútikov, ktoré jej dal vyskúšať, úctyhodné. Samotného majstra táto výzva očividne tešila; spokojne si pohmkával a vyťahoval ďalšie a ďalšie exempláre.

„Ak len…“ povedal zrazu a odmlčal sa s vystretou rukou, akoby tú myšlienku zvažoval.

„Čo?“ spýtala sa Hermiona zvedavo.

Ollivander sa pomaly otočil na špičke nohy a zohol sa k poličkám pod nemotornou, staromódnou pokladňou. Takmer s posvätnou úctou vytiahol leštenú drevenú škatuľu, položil ju na pult a ruky mu jemne spočinuli na veku.

„Prútik, ktorý sa vám chystám ukázať, slečna Grangerová, je jedinečný v celej mojej zbierke.“

Hermiona nedokázala odtrhnúť oči od škatule, hoci sa ešte ani nedotkol spony.

„Nepochybne viete, že zvyknem používať len tri jadrá: pero z fénixa, vlas z jednorožca a blanu z dračieho srdca. Tento je výnimkou. Pred mnohými rokmi, keď som bol približne vo vašom veku, som sa po skončení školy vybral na cestu po kontinente. Jedného večera, keď som bol celkom sám v talianskych horách, ma napadol rys iberský. Vo svojej hlúposti som pustil prútik a nebyť grifa, ktorý ma akoby zázrakom zachránil, prišiel by som o život.“

„Sú také vzácne!“

„Viete si predstaviť môj úžas!“ Ollivander sa už nechal rozprávaním strhnúť a živo gestikuloval. „Bola to samica – nádherná! Smrtonosná a vzbudzujúca posvätnú bázeň! Slovami neviem opísať ohromujúci lesk jej medeného peria ani silu levieho tela. Zobák a pazúry sa jej ligotali zlatom.

Celú tú dlhú noc presedela na stráži pri mojom úbohom táborovom ohni a ráno bola preč. Ostalo po nej jediné pero. To pero – a surová sila, ktorá z neho vyžarovala – ma prinútili ponáhľať sa späť domov k rodinnému remeslu s novým odhodlaním ujať sa úlohy výrobcu prútikov. Mágiu z takýchto artefaktov možno, pravdaže, získať rozomletím alebo vyvarením do elixírov, no jedine pri výrobe prútikov zostáva predmet celý a stáva sa jadrom niečoho, čo je samo osebe krásne.“

Hermiona zarazene hľadela na starého muža. Ako rozprával, oči mu žiarili vášňou pre vlastné dielo. Jeho slová v nej prebudili čosi hlboko vo vnútri, čo sama nedokázala pomenovať.

„Samotné pero som si však,“ pokračoval so sebaironickým úsmevom, „šetril dlhé roky. Nechcel som ho premrhať na niektorý zo svojich raných experimentov ani ho spárovať s podpriemerným drevom. Až pred šiestimi rokmi sa mi naskytla príležitosť.“

„Ako to? Čo sa stalo pred šiestimi rokmi?“

Ollivander zodvihol hrčovitý prst. Nuž, v Rokforte došlo k akejsi nehode, pri ktorej sa poškodila Zúrivá vŕba!“

Hermiona zhíkla. Presne vedela, o akú nehodu išlo. Majster odopol sponu a nadvihol veko škatule, no keďže bola otočená k nemu, stále dnu nevidela. Mierne natiahla krk – tak nenápadne, ako len vedela – no márne.

„Za normálnych okolností je, samozrejme, najlepšie požiadať strom o dovolenie, skôr než z neho človek vezme drevo na prútik. V tomto prípade ma však Pomona uistila, že vŕba by bola radšej, keby sa zlomené konáre využili, než aby vyšli nazmar.“

Konečne zdvihol prútik z puzdra a Hermiona ho zazrela. Drevo bolo bledé a lesklé; priam žiarilo. Ruka ju svrbela, aby sa ho dotkla.

„Zúrivá vŕba, dvadsaťdeväť a štvrť centimetra. Kombinácia pera z grifa a tohto dreva z neho robí mocný prútik – a výrazne ženský. Zúrivá vŕba je neuveriteľný strom: silný, pružný, vnímavý.“

Ohol prútik do výrazného oblúka. Hermiona pocítila náhle nutkanie vytrhnúť mu ho z rúk. Bála sa, že sa zlomí.

„Tento prútik by ste zlomili len veľmi ťažko,“ poznamenal Ollivander samoľúbo. „Vyskúšajte si ho,“ navrhol a podal jej ho.

Váhavo a s očakávaním po ňom siahla, hryzúc si pritom spodnú peru. Ešte skôr, než uchopila jemne vyrezávanú rukoväť, vedela, že je to ten pravý. Pri dotyku jej cez končeky prstov do hrude prenikol príval tepla a hlbokého súladu. Ten pocit bol taký silný, až cúvla. Zo špičky vytryskla fontána zlatých iskier a pomaly sa znášala na kopy odložených prútikov. Ollivander od radosti zatlieskal.

„Nádhera!“ zvolal. „Bude vám obzvlášť dobre slúžiť pri obranných kúzlach. A pero z grifa, pravdaže, znamená, že sa mimoriadne hodí na transfiguráciu a čarovanie.“

„Pán Ollivander, je prekrásny!“ vydýchla. „Musí stáť celý majetok,“ dodala skleslo. „Nemôžem si ho vziať.“

„Nezmysel!“ odvetil a odmietavo zamával oboma rukami. „Prútik si vyberá čarodejníka – alebo čarodejnicu. Je váš a je mi potešením vám ho darovať.“

Aj napriek jej protestom nechcel o odmietnutí ani počuť. Nesúhlasil ani s tým, aby zaň zaplatila neskôr, keď bude mať peniaze.

S novým vŕbovým prútikom sa Hermiona vybrala na tlačovú konferenciu. Dúfala, že dorazí včas, aby ešte pred začiatkom našla Nevilla a prehodila s ním pár slov.

Nájsť ho nebolo vôbec ťažké. Hermiona ho odtiahla nabok, siahla do vrecka a vytiahla orechový prútik dlhý tridsaťdva a pol centimetra.

„Ahoj, Neville,“ povedala trochu váhavo a zdvihla k nemu pohľad. „Napadlo mi, že by si ho možno chcel.“

Z toho, ako sa mu prehĺbili vrásky v kútikoch úst, spoznala, že vie, o čí prútik ide.

„Najprv som ho plánovala zničiť sama, potom mi napadlo, že to možno budeš chcieť urobiť ty. A dnes mi zišlo na um, že by samotný prútik mohol liečiteľom, ktorí sa starajú o tvojich rodičov, poskytnúť nejaké stopy.“

Neville prikývol a pomaly zovrel ruku okolo tmavého dreva. Pri dotyku skrivil tvár.

„Je nepríjemný, však?“ poznamenal.

„Áno.“

„Vďaka, Hermiona,“ dodal ticho a pozrel jej do očí. „Naozaj si to vážim.“

Hovoril vážne. Jeho slová aj držanie tela len podčiarkovali zmeny, ktoré v ňom zanechal uplynulý rok.

Hermiona pocítila náhle nutkanie utešiť ho. Impulzívne ho objala a nakrátko pritisla k sebe.

„Och!“ zvolal zjavne prekvapený. Trochu neohrabane ju potľapkal po chrbte. „Poď,“ dodal po pár sekundách, „ideme čeliť davom.“

Hermiona ho bez protestov nasledovala späť na ulicu. Zdal sa jej vyšší, no nevedela povedať, či naozaj vyrástol, alebo či len schudol a kráčal s novou sebaistotou.

Samotná tlačová konferencia – usporiadaná na schodoch Gringottbanky kvôli čo najväčšiemu vizuálnemu efektu – bola presne taký cirkus, aký si predstavovala. Zamračená prítomnosť Severusa Snapa však umlčala niekoľko najdrzejších otázok Rity Skeeterovej. A to, že Félix sedel počas celého stretnutia na jeho pleci, Snapovu autoritu len umocňovalo.

Až keď sa všetci rozchádzali, zostala na chvíľu osamote s Ronom.

„Zajtra prídeš, však?“ spýtal sa až príliš nenútene na to, aby to znelo úprimne.

Nemohol si predsa myslieť, že by vynechala Fredov pohreb.

„Samozrejme!“ Hermiona k nemu natiahla ruky a objala ho. Telo mal stuhnuté, no podľa toho, ako sa ostro nadýchol nosom, vedela, že to potrebuje.

„Len sa uisťujem.“ Vzdychol jej do vlasov, potom ju chytil za ruky a jemne, no rozhodne odtisol. „Idem domov pomôcť mame,“ povedal s drobným úsmevom, ktorý mu nedosiahol k očiam.

Hermiona zažmurkala, aby odohnala slzy. Vedela, že bojuje s návalom emócií. Môj statočný, statočný chlapec, pomyslela si, naklonila sa a vtisla mu rýchly bozk na líce.

„Tak choď,“ povzbudila ho. „Uvidíme sa zajtra.“ Ak to potreboval počuť, povedala mu to jasne a bez váhania.

Nepochybovala, že pohreb bude pre všetkých veľmi ťažký.

* * * * *

Obrad sa konal na dvore za Brlohom – na tom istom mieste a pod tým istým šiatrom, kde sa minulý rok brali Bill a Fleur. Viedol ho ten istý čarodejník a predniesol pomerne tuctový príhovor o útrapách vojnových čias, sláve boja proti zlu a žiali zo straty skvelého muža v rozpuku mladosti.

Hermiona musela prehĺtať slzy nad tým, aké nepostačujúce to celé bolo. Očami blúdila po čiernych habitoch a množstve ryšavých hláv v zástupe smútiacich. Pevne stískala Ronovu ruku, akoby tým dotykom dokázala preniesť svoje prianie, aby bolo všetko lepšie. Na druhej strane od neho hľadela Ginny do prázdna s tvrdým, strnulým výrazom. Molly stála hneď pred Hermionou, z jednej strany ju objímal Artur, z druhej Percy. Hlasno vzlykala, jej plač vytváral zvláštny rytmický kontrapunkt k monotónnemu prejavu.

Keď sa oficiálna rozlúčka skončila, Hermiona pocítila úľavu. Spoza Ginny počula Georgea zamrmlať čosi neurčité. Potom, na prekvapenie všetkých prítomných, vykročil dopredu a odkašľal si.

„Fredovi a mne,“ začal rozpačito a jeho hlas znel v tom priestore až príliš hlasno, „sa nikdy celkom nepodarilo prísť na to, kde jeden z nás končí a druhý začína. Raz ma zamkol v kúpeľni – bol som vtedy menší, než si chcem pamätať – a ja som sa hodinu rozprával so svojím odrazom v zrkadle na zadnej strane dverí, presvedčený, že sa pozerám na Freda a on len napodobňuje moje pohyby, aby ma naštval.“

Zástupom sa prevalila vlna neistého smiechu.

„Paráda,“ precedila zúrivo Ginny s rukami prekríženými na hrudi. Zvierala si ramená tak silno, až jej zbeleli hánky.

„Myslel som si,“ pokračoval George, teraz už istejšie, „že problém, ako nás rozoznať, som vyriešil raz a navždy.“ Ukázal na zjazvené miesto, kde malo byť ucho. „Ale Fred by nebol Fredom, keby ma nemusel tromfnúť.“

Hermione už nekontrolovane tiekli slzy, no zároveň sa smiala. Georgeova prostorekosť bola oveľa skutočnejšia než akékoľvek reči o sláve a obeti.

„Dal by som aj druhé ucho a pár končatín k tomu, len aby bol späť. Ale keďže to nepripadá do úvahy, to najlepšie, čo môžem urobiť, je vyprevadiť ho s poriadnym treskom. Presne tak by si moja druhá polovica priala, aby sme na ňu spomínali.“

George vytasil prútik a namieril ho na plachtový strop. Plátno sa v pásoch zvinulo z konštrukcie a odhalilo oblohu.

„Za Freda!“ zvolal, namieril do zadnej časti záhrady a vystrelil malú ohnivú guľu do krovia. Ozval sa mohutný výbuch a k nebu vyleteli prvé rakety – ako sa čoskoro ukázalo, len začiatok celej galaxie ohňostrojov.

„Za Freda!“ zakričal Ron, zavýskal a vyrazil päsťou do vzduchu.

„Samozrejme,“ dodal George a obrátil sa späť k smútiacim, kým mu slzy na lícach kreslili viditeľné stopy, „Fred by ma zabil, keby som opomenul, že aj vy si môžete vychutnať Weasleyovské vrtošivé vybuchovačky v pohodlí domova! Základná zápalná sada len za päť galeónov, Detonačná deluxe za dvadsať!“

Dav, Hermionu nevynímajúc, jasal, kým obloha horela farebnými svetlami. Ohniví draci, žiariace kolesá a prskavky, ktoré na oblohu vypísali „PRD“, rozžiarili nebo nad nimi. Najbližšia rodina Weasleyovcov sa nahrnula dopredu, pri rakve sa stretla s Georgeom a pod meniacim sa kaleidoskopom svetiel sa pevne objali. Potom sa ako jeden zohli, aby zdvihli Fredovo telo.

Vzadu stáli Ron s Billom a George s Arthurom, uprostred Percy s Charliem. Vpredu sa postavili Ginny s Molly, najnižšie z celej skupiny. Opatrne zdvihli rakvu, vyvážili si ju na pleciach a neohrabane ju niesli cez záhradu k hrobu vykopanému na okraji trávnika.

Hermiona, na rozdiel od Harryho, nikdy celkom nepochopila, prečo je dôležité robiť niektoré veci bez mágie. Keď však videla Weasleyovcov niesť Freda v ťažkej truhle z jedného konca dvora na druhý, pochopila to. Usedavo plakala a triasla sa vzlykmi, kráčajúc za nimi. Harry ju objal okolo ramien a pritiahol k sebe; aj jemu stekali po tvári slzy.

Spustiť truhlu do jamy netrvalo dlho, rovnako ani to, kým každý vhodil do hrobu hrsť hliny. George sa postaral o to, aby zvyšok zeminy pomocou levitácie zaplnil hrob.

Pohrebná hostina však bola celkom iná kapitola. Hermiona sa dlhé hodiny pevne držala Ronovej ruky, opatrne usrkávala z pohára punču – do ktorého George celkom otvorene prilial alkohol na Fredovu počesť – a smiala sa i plakala nad nekonečnými historkami, ktoré chcel rozprávať každý, až ju z toho bolela tvár. Bolo už neskoro, keď Molly trvala na tom, aby si išli ľahnúť a upratovanie nechali na ráno.

Hermiona a Ron potichu vyšli po schodoch a zastali na odpočívadle, kde sa ich cesty mali rozísť. Obaja boli mierne pripití, hoci Ron bol pri punči rovnako zdržanlivý ako ona a opitý nebol ani jeden z nich.

Dlhú chvíľu stáli bez pohybu. Potom k nemu pristúpila a položila mu ruku na hruď.

Ron cúvol, mierne sa zaknísal a narazil do steny. Po jeho reakcii sa cítila trápne a bola by sa stiahla, no vtom si ju pritiahol k sebe. Pevne ju objal a tvár zaboril do jamky pri jej krku.

„Bola si dnes na mňa taká milá,“ zašepkal jej do kože tak potichu, že ho sotva počula.

„Ach, Ron,“ vzdychla si a objala ho okolo krku. Keď hľadala jeho ústa, na perách cítila jemné škrabkanie večerného strniska. Chvíľu trvalo, kým sa im podarilo nemotorne natočiť hlavy, no potom sa pobozkali. V tom, ako pootvoril ústa a pritisol si ju k hrudi, cítila jeho zúfalú, naliehavú osamelosť. Snažila sa ho utešiť: pritisla sa k nemu a vkĺzla mu jazykom do úst.

O niekoľko minút sa od seba odtiahli a lapali po dychu. Čelá mali pritisnuté k sebe a Ronova ruka spočívala na jej líci.

„Ostaň so mnou,“ vydýchol.

Prikývla.

„Poď,“ zašepkala, preplietla si s ním prsty a potiahla ho ku schodom.

Čo najtichšie sa vykradli na najvyššie poschodie a vkĺzli do Ronovej starej izby. Molly vysťahovala záhrobného ducha hneď po tom, čo pred mesiacmi prasklo Ronovo krytie, takže izba bola síce zatuchnutá a neobývaná, no čistá a tichá.

Ron nenechal priestor pre rozpaky. Len čo sa za nimi zavreli dvere, stiahol zo seba slávnostný habit a hneď nato aj zvyšok oblečenia. Hermione to trvalo dlhšie. Kým si vyzula topánky a vyzliekla habit, on sa už prehrabával v skrini len v boxerkách Kudleyovských kanónov. Bola by hotová skôr, keby nestrácala čas obdivovaním vyrysovaných svalov na jeho hrudi a ramenách i toho, ako sa mu lýtka zužujú k členkom.

„Nech sa páči,“ povedal a nečakane vylovil staré pyžamo – vyblednuté a na lakťoch zodraté, no stále oranžové. V druhej ruke držal červené tričko, ktoré si vzápätí natiahol cez hlavu.

S pyžamom vo svojich predstavách nerátala, ale nechcela ho priviesť do rozpakov, tak si ho bez námietok obliekla.

„Poď,“ zamrmlal, odhrnul prikrývku a vliezol do postele.

Hermiona, rozochvená očakávaním, a predsa neistá, čo od tejto zvláštne pragmatickej chvíle intimity očakávať, vliezla za ním. Opatrne vsunula nohy pod prikrývku na jeho úzkej posteli a pritúlila sa k nemu. Jednou rukou našla lem jeho trička a dlaňou mu prešla po hrudi, obdivujúc kontrast drsných chĺpkov a pevného svalstva. Prstami zablúdila k jeho bradavke.

Ron zmeravel.

„Hermiona,“ zašepkal pridusene a cez látku trička jej zachytil ruku. „Prosím, len… len ma drž. Dnes v noci potrebujem len…“

„Pst,“ zašepkala, pritiahla si ho k sebe a pritisla si jeho hlavu k ramenu „To nič, som tu.“

Kým ho hladkala po chrbte, Ron tvrdo zaspal. Jednou rukou ju pevne objímal okolo pása a nohu mal prehodenú cez jej nohy. Hermione trvalo dlhšie, kým zaspala. Ešte dlho hľadela na šikmý strop a odlepujúce sa plagáty nad posteľou. V duchu rozoberala vkrádajúci sa pocit zahanbenia z uvedomenia, že túžila po sexe, zatiaľ čo jej priateľ bol očividne zdrvený smrťou brata.

Poznámka autorky: Tak, a máte tu konečne PORIADNU kapitolu! Príbeh pokračuje… Dúfam, že sa mi podarí udržať približne týždenný rytmus, aký som mala počas predchádzajúcich dvoch príbehov, ale budem potrebovať všetko povzbudenie, ktoré sa mi ujde – najmä keď sa tento ohavný semester vlečie k svojmu obludnému koncu! Vaše komentáre sú pre mňa tou najväčšou odmenou.