Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 11: Imploratio – Volanie o pomoc

Bolo zimné popoludnie a vysoký plavovlasý muž zahalený do čierneho plášťa kráčal rýchlym krokom cez záveje. Jeho topánky z dračej kože drvili sneh, ich nízky podpätok klesal do snehu v každom kroku. Mužove rysy boli pekné a úžasné, ale dnes mu na kráse uberala tenká linka, ktorú vytvárali jeho pery a búrlivé šedé oči.

Keď dosiahol brány Rokfortu, prvý inštinkt Draca Malfoya  bol rozbehnúť sa priamo do teplého náručia Hermiony Grangerovej. Niečo ho však zastavilo a kráčal pomaly po ceste, vstupujúc cez bočné dvere, ktoré viedli priamo do profesorského krídla.

Zišiel dolu chodbou, ktorá bola teraz opustená, hľadajúc konkrétnu miestnosť. Nakoniec našiel, čo hľadal a zastavil sa pred nepatrnými, leštenými dubovými dverami, na ktorých bol nápis „profesor S. Snape.“ Zaklopal.

„Vstúpte,“ ozvalo sa zvnútra.

Draco vstúpil do miestnosti a zavrel dvere.

Profesor Snape, vedúci Slizolinskej fakulty, sedel v kresle pred ohňom, fľaša brandy stála na vedľajšom stole a v lone mal veľkú knihu. Popri krbe bola malá kôpka baliaceho papiera a niekoľko farebných stužiek roztrúsených na podlahe.

„Čomu vďačím za túto návštevu, pán Malfoy?“ Spýtal sa profesor. Nemohol si pomôcť, ale odľahlo mu, že Draco sa z Malfoy Manor vrátil bez zranenia.

„Profesor Snape... musím sa s niekým porozprávať.“

„Pozorne počúvam, pán Malfoy. Posaďte sa.“

Draco prikývol a sadol si do kresla.

„Profesor... neviem prečo, ale vždy ste bol veľmi... spravodlivý ku mne. Moja matka mi povedala, že to tak je, ale nepovedala mi prečo. Avšak, keď sa veci majú takto... a ja som vás počas svojho štúdia nikdy netrápil, tak by ma zaujímalo, či... chcem povedať, že dúfam, že... by ste mi mohol pomôcť v jednej dôležitej veci.“

Profesor Snape zavrel knihu a odložil ju. Profesor bol bledý chudý muž čiernymi vlasmi a orlím nosom. Mal ohnivé čierne oči a tenké pery, väčšina študentov na Rokforte žilo stále v obavách z jeho hryzavého sarkazmu a rozdávania trestov.

Všetci okrem jedného – Draca Malfoya – ktorý bol vždy, podivne, profesorov obľúbený študent (niečo podobné, aká obľúbená bola Hermiona Grangerová u profesorky McGonagallovej). Mnohí to prikladali Dracovým zručnostiam a nadšeniu pre elixíry, ale Dracov talent sa preukázal až v štvrtom ročníku a Snape Draca uprednostňoval  od prvého ročníka.

„Som zvedavý, či to má niečo spoločné s tým, čo vám dnes povedal otec na Malfoy Manor?“

„Áno, pane.“

„A prečo si myslíte, že ja vám pomôžem?“

„Mám ten pocit, pane.“

„A aj keby  bol váš pocit správny, prečo si myslíte, že vám môžem pomôcť?“

„Pretože vy ste si pomohli, pane. Zvládli ste poraziť smrťožrútstvo.“

Snape sa strhol, keď Draco hovoril tie slová. Obaja muži si nemohli pomôcť, ale ich oči prešli k Snapeovmu ľavému predlaktiu, kde pod mäkkým materiálom košele vedeli, že je čierna lebka vypálená na kožu, čo bolo Temným znamením Voldemortových smrťožrútov.

„Vy a ja  pán Malfoy, sme veľmi odlišní. Ja som bol odvedený... skôr zvedený, tým, že Voldemort...“ obaja muži sa trhli pri vyslovení toho mena nahlas, ale Draco vedel, že Snape ho vyslovuje, pretože sa toho nebál. Strach z mena znamenal strach z veci samotnej, „ale vy pán, Malfoy... vy ste bol narodený preto, aby ste mu slúžil. Celý váš život bol stvorený pre tento účel. Som si istý, že otec vám to povedal už mnohokrát. Z takéhoto osudu nie je šanca na útek.“

„Nemôžem sa s tým zmieriť.“

Oči oboch mužov sa stretli. Snapeove čierne oči prehľadávali Dracove šedé, hľadali známky strachu alebo absurdnosti, ale nenašiel nič, len odhodlanie.

„Prečo vzdorujete otcovej vôli?“

„Pretože je zlý,“ odvetil Draco pokojne.

„A čo rodinná česť Malfoyovcov? Na čom pracovala vaša rodina takú dobu? Myslel som, že Luciusov syn hrdo nosí tradíciu, ako Lucius nosil Ladonovu,“ riekol Snape schválne, aby vyprovokoval Draca Malfoya, testujúc chlapcove hranice a logiku.

„Malfoyovci pracujú len na vlastnom prospechu, ale to, čo robí Lucius, poškodzuje meno Malfoy a česť rodiny. Nemám v úmysle kráčať po tejto ceste. Chcem obnoviť meno, ktoré sa vyslovovalo s úctou a rešpektom, bez strachu a nenávisti.“

„Veľmi obdivuhodné, pán Malfoy,“ riekol Snape, tajne potešený, že Draco zdá sa, dospel a konečne rozmýšľal sám za seba, „ale ja vám nemôžem pomôcť, pán Malfoy. Je to príliš nebezpečné, príliš beznádejné.“

Draco nahnevane vstal. „Potom sa moja matka o vás mýlila, keď ste mi pomáhal v dobe, keď som to najviac potreboval! Pôjdem priamo za Dumbledorom. Pekný deň.“

Zdalo sa, že zmienka o jeho matke okamžite zmenila Snapovu náladu.

Tmavovlasý profesor vyskočil na nohy. Obaja muži stáli oproti sebe, Draco bol o dobré štyri centimetre vyšší než Snape, ale cítil, že starší muž má určitú energiu, silu, ktorú on ešte nemal.

„Pán Malfoy, posaďte sa. Len som vás skúšal,“ priznal Snape nakoniec.

Draco sa znova opatrne posadil, šedé oči búrlivé.

Snape sa posadil tiež a oprel sa o kreslo. Na Dracove prekvapenie, starší muž si sklonil hlavu do dlaní a bol tak celú minútu. V miestnosti zavládlo trápne ticho, kým čakal, kedy na neho Snape zase pozrie. Po chvíli bol už Draco netrpezlivý...

„Profesor? Ste v poriadku?“

Snape pozrel na Draca. Videl plavé vlasy a pekné črty... tak podobné Luciusovým, ale mal v nich citlivosť a hrdosť, čo bolo ďaleko viac, ako...

„Pán Malfoy, predtým, než vám budem môcť pomôcť, musíte sa dozvedieť niečo o okolnostiach svojho narodenia. To vám pomôže porozumieť ceste, z ktorej sa chcete dostať, aby ste sa oslobodil od tohto osudu.“

Draco prikývol.

„Všetko začalo pred tridsiatimi rokmi, keď sme boli ja a vaša matka najlepší priatelia...“ oči profesora Snapea sa divoko rozžiarili, keď rozprával o svojom priateľstve s Dracovou matkou. Ako v jeden deň počas veštenia zistili proroctvo o Narcissinom synovi a ako dvaja z najlepších študentov na Rokforte sa snažili nájsť spôsob, ako mu vzdorovať. Dokonca šli za Dumbledorom. Dumbledore a Snape sa pokúšali zachrániť ju pred svadbou s Luciusom, ale zbytočne, zapracovala tam temná mágia.

Napokon Snape stratil nádej v svetlej mágii a nechal sa naverbovať k Temnému pánovi, ktorý ho kŕmil horkosťou a ľútosťou. Našťastie, Dumbledore mu pomohol vidieť zmysel toho a keď bol Narcissin jediný syn Draco poslaný do Rokfortu, vzal ho pod svoju špeciálnou ochranu a zároveň pôsobil ako dvojitý agent.

Bolo toho veľa, čo Draco musel spracovať aj keď Snape rozprával svoj príbeh svojím spôsobom, nemrhal slovami či emóciami.

„Profesor... môžem sa spýtať osobnú otázku?“

Snape prikývol.

„Miloval ste moju matku?“

Snape potriasol hlavou. „Nie, Draco. Bola mojou veľmi dobrou priateľkou, boli sme niečo ako Potter s Grangerovou.“

Draco prikývol. „Smiem sa spýtať poslednú otázku?“

Snape si povzdychol. „Dobre, pokračujte.“

„Prečo ste ju s Dumbledorom nemohli zachrániť pred manželstvom s Luciusom? Myslel som, že Dumbledore by mohol urobiť čokoľvek.“

Pomyslel si, že videl Snapea prehltnúť, pred tým, než prehovoril, „už som vám hovoril, že za to všetko môže proroctvo, Malfoy... a proroctvám je ťažké vzdorovať, dokonca s najsilnejšou mágiou. A keď sme sa už niečo dozvedeli, čo by proroctvo prekonalo, nemohli sme si ruky pošpiniť  bojom s čiernou mágiou.“

„A to je čo?“

„Myslím, že toto je chvíľa, kedy by sme mali navštíviť riaditeľa,“ riekol Snape, vstal a spolu s Dracom vyšli z miestnosti.

***

„Kráľovná na E6,“ riekla Hermiona pokojne, „šach.“

Na Ronovom čele sa objavili kvapky potu. Poobede hrali v chrabromilskej klubovni čarodejnícke šachy. Väčšina chrabromilčanov sa povaľovala naokolo, počúvajúc hudbu alebo čítali... všetci boli unavení po veľkej guľovačke proti Bifľomoru po obede. Žiaľ, pre Chrabromilčanov, Bifľomor mal viac študentov, čo zostali na škole cez vianočné prázdniny a tak ich dokázali poraziť.

Ron nerozumel, ako sa Hermiona mohla stať takou dobrou v čarodejníckych šachoch. Vždy bola v hre hrozná.

V skutočnosti sa Hermiona vôbec nevenovala hre. Boli už štyri hodiny poobede, Draco sa už mal vrátiť, ale ešte ho nevidela, napriek tomu, že strávila nejaký čas chodením okolo Slizolinskej klubovne každých pár minút, predstierajúc, že ide na toaletu. Dúfala, že je všetko v poriadku. Čo keď sa nevrátil? Predstavila si, ako znova leží pomliaždený a zbitý pred kozubom.

„Strelec na F8,“ riekol Ron chrapľavo. Hermiona sa usmiala v triumfe.

„Kráľovná...“ práve chcela urobiť posledný pohyb, keď ju vyrušila zmätená Louisa Clearwaterová, plachá štvrtáčka, ktorá jej poklopala po ramene.

„Ach, ahoj, Louisa. Čo sa deje?“

„Profesor Snape ti posiela toto,“ riekla Louisa, podávajúc Hermione malú, zapečatenú obálku.

„Vďaka Louisa,“ odvetila Hermiona, trhajúc obálku.

Slečna Grangerová,

vaša prítomnosť je požadovaná v riaditeľovej kancelárii. Okamžite.

Profesor S.Snape

„Hermiona, si v poriadku?“ Spýtal sa Ron. Jeho priateľka náhle zbledla.

Hermiona rýchlo vstala, „ehm, áno, Ron... musím ísť do Dumbledorovej kancelárie, kvôli veciam okolo hlavných prefektov.“

„Si si istá, že je to všetko, vyzeráš, akoby si dostala zlé správy.“

„Nie, nič. Jednoducho som zjedla veľa morčacích sendvičov... hej, túto hru nebudeme počítať, dobre?“

Ron sa rozžiaril, „áno, iste! Potom ťa porazím!“

Usmiala sa a zamávala Ronovi, predtým, než preliezla cez portrétový otvor.

Akonáhle bola vonku, Hermiona Grangerová si nadvihla talár a bežala najrýchlejšie, ako mohla, do riaditeľovej kancelárie.