All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Ďalšiu časť kapitoly venujeme 32Jennifer2, 3lucky, Adelina, Amoneth, Any, anonym, Beruška, Carma, Caph, Cyrus, denice, doda357, Dorea, Ela, eternallife, gama, Goody, Hope, Inčika, Izzy, Iway, Jin, JSark, kometa, ladyF, Leann, Natalie, Nuviel, Maenea, maginy Monie, Petty002, Phee, Rapidez, Sele, simasik, soraki, teriisek, Vendy.
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/12/Broken
Kapitola jedenásť: Domino efekt
(O deväť dní neskôr: 12. december)
Časť 1: Nepriateľ, ktorým som sa stala
Hermiona uvažovala o množstve vecí.
Stratená v myšlienkach sedela za stolom a premýšľala, či je taká skazená, ako si myslela, že je. A odpoveď nebola taká jasná ako pred troma týždňami. Ťukala si nechtami po chrbte druhej ruky a napadlo ju, že by z toho mohla obviniť svoju novú terapeutku. Od ukončenia jej prvého terapeutického sedenia prešli dve hodiny, ktoré prebiehali dosť neohrabane.
"Takže, slečna Grangerová, povedzte mi, prečo ste tu?"
Zízala na tú magickú terapeutku presne štyridsaťpäť minút, skôr než potichu odpovedala: "Aby som žila."
"Vy už žijete."
Hlas jej podstatne schladol. "Len preto, že tu sedím, len preto, že dýcham kyslík, len preto, že moje srdce pumpuje krv mojím telom, len preto, že dokážem cítiť skrzo mňa pulzovať mágiu, len preto, že moje nervové bunky vysielajú impulzy, aby som žmurkala... aby som sa na vás pozerala... aby som hovorila, neznamená to, že som nažive." A vstala, pokojne, a odkráčala preč, dvere sa za ňou s cvaknutím zavreli.
A hoci sa necítila príšerne, z toho krátkeho stretnutia pociťovala len vyčerpanosť. Tie slová, ktoré povedala svojej terapeutke, boli také úprimné a hlboké, že len fakt, že ich vôbec vyslovila, bol obrovský pokrok. Napokon, existovali len dvaja ľudia, ktorí vedeli o jej nedostatku ľudských vlastností, jeden, ktorý ju tak dobre poznal a jeden, ktorý ju stále miatol.
V duchu si nepokojne vzdychla. Nebol to povzdych dvadsaťštyri ročnej ženy, ale niekoho oveľa staršieho, ktorý bol podrobený mnohým skúškam života - a nebol si celkom istý, či nimi prešiel alebo prepadol. A kým nebola taká stará, ako si pripadala, či taká mladá, ako vyzerala, ak existovalo niečo, čím Hermiona Grangerová bola - bolo to definitívne unavené.
To nebola lož, ale nútilo ju to premýšľať o všetkých tých klamstvách, ktoré povedala.
Dočasne presvedčila samu seba, že stáli za to, hoci si tým nebola celkom istá. Svojho času si Hermiona myslela, že by mohla klamať navždy a mala v pláne klamať, ale na druhej strane bolo to tak dávno, odkedy robila niečo iné, takže ani tým si nemohla byť istá. Premýšľala, čo by v presne tejto chvíli robila, keby nebola odišla, keby šla na začiatku za otcom Matthewa, keby mu neklamala, keby sa nikdy nič z toho nestalo. Nikdy nedovolila svojej mysli o tom príliš dlho premýšľať... pretože, naozaj, aký zmysel by malo premýšľať o niečom, čo možno mohlo byť a čo by mohlo byť?
Strata času.
Hermiona, hoci bola pripravená zmeniť svoj život, stále mala veľa práce s tým, aby sa chránila pred tou bolesťou, ktorú by jej mohli ostatní spôsobiť. Napokon, stále bola krehká, a vedela to. Stála za tými robustnými obrannými hradbami, oblečená ako hastroš, a s hroznými vlasmi, ale toto všetko bol jej kostým a nosila ho ako štít, aby sa chránila pred zničením jej nepriateľmi a veľmi mätúcim malfoyovským dedičom...
"Čo Draco povedal?" spýtala sa jej Pansy osem dní po tom, čo jej povedala, že jej Malfoy vrátil ten obrázok.
"Nepovedal vôbec nič. Šiel na poschodie desať minút predtým, než si sa zobudila a navrhla, že sa naraňajkujeme u teba doma, pretože on nemá v špajze nič. Počas raňajok nepovedal nič a ani potom, čo si nás nechala samých, aby si odpovedala na list."
Chvíľu bola zamyslená, kým lízala cukrové brko. "To je čudné."
Hermiona si strčila svoje cukrové brko znova do úst a zamrmlala: "to mi hovor..."
A on stále nič nepovedal. Nuž, okrem toho: "Úprimnú sústrasť."
Mal množstvo príležitostí, ale žiadnu nevyužil. Nevedela, či chce, aby sa pýtal. Pravdepodobne by pre neho nemala žiadne odpovede. Jednako bolo jeho mlčanie rovnako úľavou ako zmätením. Boli ona s Malfoyom zrazu... priateľmi? Ach, pri Merlinovi nie! To bolo absolútne smiešne! Do čerta, Hermiona dokonca ani Pansy nepovažovala za priateľku. Ale na to mala svoje dôvody.
Napokon, keď premýšľala o priateľoch, prvé slovo, ktoré ju napadlo, bolo nahraditeľná.
... druhé: znovu použiteľná
... tretie: odstrániteľná.
To bolo to, čím bola ona pre jej starých ´priateľov´, rovnako ako dôvod, prečo odmietala považovať Pansy za priateľku. Ľudia, ktorí bývali jej priateľmi, ju nakoniec vždy opustili - bolo to niečo, s čím sa zmierila. Hoci sa pokúšala najviac, ako mohla, ostať v kontakte, tých pár priateľov z detstva, ktorých mala, ju opustilo po tom, keď začala chodiť na Rokfort. Zmenili sa, a ona sa tiež zmenila. A jej priatelia na Rokforte... nuž, v priebehu rokov, dokonca pred vojnou, opustili ju a zaobchádzali s ňou úboho viac než len párkrát, a z úplne sebeckých dôvodov.
Opustili ju v treťom ročníku, keď povedala McGonagallovej o Harryho Blesku; Ron sa k nej choval hrozne, keď si myslel, že Krivolab zjedol jeho potkana; Ron ju opustil v štvrtom ročníku, keď zistil, že šla na Vianočný bál s Viktorom. A okrem toho ešte toľkokrát, ale necítila sa na to, aby zašla hlbšie do svojej minulosti. Napokon, boli to drobné priestupky, samozrejme, ale hlboko vo vnútri vždy vedela, že sa jej zbavia v tom okamihu, keď od nej získajú všetko, čo potrebovali.
Bolo iróniou, že ich nakoniec opustila ona.
Ale to, čo bolelo, bol fakt, že sa zdalo, že prekonali to a ju dosť rýchlo - nuž, rýchlejšie než ona. Hermiona nevedela, čo by urobila, keby ju Pansy niekedy ´prekonala´. Z tej myšlienky jej bolo zle od žalúdku. Takže ju úplne udržiavala mimo kategórie ´priateľov´.
Zatvorila oči a prinútila stiecť trochu tekvicového džúsu jej hrdlom.
Dosť zvláštne, že spomienka, ktorá ju upokojila, bola prostá:
"...ja ťa milujem, Hermiona."
Oči sa jej roztvorili, keď tá letmá spomienka zbledla.
Ja ťa milujem.
To boli tri slová, ktoré nikdy nechcela znova počuť. V jej živote spôsobili toľko pekla - tak veľa nešťastia a bolesti. Nevedela, ako do pekla niekto mohol povedať, že ju miluje; nepoznali ju. A ako ju mohli poznať, keď sa nepoznala sama? A ako ju mohli milovať, keď sa nemala rada sama?
Hermionine celé telo sa naplo.
Uvažovala, že by to tak nemalo byť, ale poznala pravdu: ona bola tým, kým bola a kým pracovala na svojej ceste k vyliečeniu, existovali niektoré veci, ktorým bude trvať dlhšie než sa vyliečia ako ostatným.
Hermiona si nemyslela, že bude niekedy schopná sa znova zamilovať; všetko okolo toho bolo tak pokašľané a keď to nevyšlo, priveľmi to bolelo. A dokonca aj keď to vyšlo, bolelo to. Všetko bolelo, ale láska, láska zanechávala srdce prázdne a vyčerpané. Utápanie sa v milencovom hlase, túženie po jeho dotyku, chcenie byť s niekým každú sekundu každého dňa; to nebolo normálne. Spomínala si na všetky tie roky predtým, po hádkach s Ronom, keď uvažovala, či skutočná láska naozaj existuje, pretože možno nejaká časť z jej zdeformovaného mozgu si zle vyložila fakty a teórie o láske a šťastí... nič z toho nebolo racionálne.
Ach, sladká racionalita.
Všetko si odôvodňovala, pretože mohla; pretože to bolo vždy to, čo robievala.
Hermiona bola obdarená darom. Dokázala mentálne ukecať samu seba do čohokoľvek alebo von z čohokoľvek. Dokázala sa ukecať, aby v to ráno vstala z postele. Ukecala samu seba, aby prešla cez tie dvere a vošla do ordinácie svojej terapeutky. Ukecala sa do toho, aby odišla z Londýna, od Rona, od všetkého. Niekedy ten dar nenávidela. Kvôli nemu bol jej život úplne iný. Kvôli tomu daru bol jej život plný prázdnoty, nedôvery, potlačovanej túžby, nenávisti, hnevu a tých rečí.
Tých zasraných rečí.
Počula, čo ľudia o nej rozprávajú. Nebola hluchá. Slepá, občas, ale nie hluchá. Presne vedela, čo ľudia rozprávajú. Stratila na váhe. Stratila priateľov. Vrátila sa do Anglicka a vôbec už nevyzerala šťastná.
Pansyin smiech ju vytrhol z jej myšlienok. "A potom povedal..."
Hermiona sa zrazu cítila mizerne a jediné, čo chcela urobiť, bolo odísť. Ale neodišla. Napokon, Pansy bola neoblomná v tom, že dnes večer pôjdu na večeru. Oni všetci. Spolu. Povedala niečo o tom, že oni všetci potrebujú trochu pozitívneho vo svojich životoch. A potom trucovala, až kým Hermiona nesúhlasila.
Takže keď sedela v tichu v tom polkruhovom boxe s ukecanou Pansy napravo, zdvorilým Blaisom vedľa Pansy, a rezervovaným Malfoyom naľavo, uvažovala, prečo dovolila Pansyinmu trucovaniu prevýšiť zdravý úsudok.
Napriek oslobodeniu z hraníc jej domu, napriek všetkým činom, ktoré podnikla za posledných deväť dní, aby sa dala znova dokopy, a napriek pocitu pýchy nad sebou vďaka pokroku, ktorý urobila, nebola Hermiona v zvlášť dobrej nálade. Bola tu stále tá bolesť zo života, usadená v jej hrudi a uvedomila si, že si poklepkáva po hrudi päsťou, ako keby mala zlé trávenie.
Malfoy po nej strelil čudným pohľadom, ktorý spôsobil, že nevrlo zízala na stôl vystlaný predkrmami.
Predkrmami, ktoré nechcela, ale Pansy trvala na tom, že sa všetci podelia.
Jedlo, dumala Pansy, vždy upokojí trápne situácie... a večera bola rozhodne trápna vec.
Asi to bola aj tak jej chyba. Po jej prvom fyzioterapeutickom sedení skôr v ten deň a prvom emocionálnom terapeutickom sedení pred dvoma hodinami, bola unavená a nepovedala slovka, odkedy prišli do Šikmej uličky. Práve sa usádzali, keď prišla a len tak-tak sa jej podarilo zavrčať pozdrav Pansy. Blaisovi a Malfoyovi sa dostalo len hromadné prikývnutie.
"Nebolo to zábavné?" spýtala sa jej Pansy radostným smiechom.
Hermiona nechcela nič iné než schovať tvár v rukách a plakať, pery sa jej v skutočnosti chveli.
Pansyin úsmev zoslabol a obavy sa zjavili na jej tvári. "Si v poriadku, Hermiona?"
Emócie, s ktorým práve bojovala vo svojej hrudi nejako unikli z jej pier v zlomenom: "Áno. Len trochu unavená."
Nebola šokovaná, že jej Pansy neverila, napokon, vyzerala naprosto mizerne, bledá, a ani za ten svet nebola schopná dostať zo seba lož nejakým presvedčivým spôsobom. Bolo zrejmé, že niečo nie je s Hermionou v poriadku a spočiatku bola Pansy neúprosná v jej výprave prísť na to, čo ju presne trápi, kým Hermiona nešťastne krútila hlavou.
"Ako im to šlo?"
Na chvíľu Hermiona uvažovala prikrčiť sa pri zmienke slova ´im´ pretože, vedela, na čo sa pýta. Jej oči zaleteli k vzdialeným šedým očiam, ktoré sa nezdali, že by venovali pozornosť, potom k tým tmavým, ktoré venovali. "Nemyslím si, že by sme sa o tom mali rozprávať tu."
"Dobre."
"Si si istá, že si v poriadku?" k jej prekvapeniu to bol Blaise, ktorý sa pýtal, nie Pansy.
Viac presvedčivo, pretože jemu bolo ľahšie klamať, Hermiona odpovedala: "Áno."
K jej úľave ju nechali na pokoji a Pansy pokračovala v jej rečnení o hroznom fotení, ktoré mala na ostrove.
Všetko bolo v poriadku, kým ten rezervovaný muž neprehovoril. "Dnes večer si dosť ticho, Grangerka," zatiahol Malfoy, ale chýbalo tomu niečo, čo nedokázala identifikovať.
Skôr než Pansy slovami prerušila jej myšlienky, sa nad ňou s Malfoyom vznášalo husté mlčanie; mlčanie, ktoré bolo skoro nepreniknuteľné. Nielen že sa spolu nerozprávali, ale nerozprávali sa ani s nikým iným pri stole. Samozrejme, ich mlčanie umožňovalo Pansy úplne ovládnuť rozhovor s historkami o... o niečom, a ani jeden z nich sa nechcel zapojiť. Vďaka Merlinovi za Blaisa a jeho neochabujúcu trpezlivosť s prázdnym klábosením jeho priateľky.
"Vlastne som. Mám toho veľa na mysli," znelo čudne dokonca aj jej ušiam.
Ani za ten svet nemohla prísť na to, prečo mu to povedala. Ach, správne. Rozhodla sa obmedziť, ale nie úplne prestať, so svojím hlúpym klamaním.
"Ako čo?"
Hnedé obočie sa pomaly nadvihlo. Odkedy sa staral o vnútorné pochody jej mysle? Odkedy sa vôbec staral? Hermiona vedela, že k nej necítil nenávisť, ale neboli celkom priateľmi, ktorí si vylievali tajomstvá nad čajom a koláčikmi. Pekne povedané, slepec by mohol povedať, že sa niečo medzi nimi pohlo; že niečo sa medzi posúvalo od toho popoludnia, ktoré spoločne strávili na tej streche. Hermiona bola dosť zmätená kvôli tomu, čo sa zmenilo, ale nemohla si pomôcť, aby nepremýšľala o tom, ako ďaleko dospejú.
Prešli od tichej konfrontácie v reštaurácii, kde skoro dostala záchvat paniky, pretože zaťal tak blízko do živého, k príjemnému dezertu, k ďalšej odmeranej hádke pred schôdzou, kde si bola istá, že osnuje jej smrť, k nemu, ktorý využil Blaisa, aby ukradol bez povolenia jej záznam na ministerstve, ku príjemnému rozhovoru na streche u Sv. Munga, kde mu priznala veci, ktoré nikdy nikomu nepovedala a ani spolovice to neľutovala tak, ako by chcela, ku vôbec ničomu, k podlému výbuchu v Čarodejníckej literatúre, k slovnému wrestlingovému zápasu v uličke, k nemu, ktorý jej zachránil život, k nemu, ktorý jej vrátil obrázok, čo jej vypadol, a k nemu, ktorý sa jej pýtal, o čom premýšľa.
A jediné, čo mohla urobiť, bolo diviť sa: kedy do pekla dospeli k tomuto bodu?
Draco Malfoy a Hermiona Grangerová neboli priateľmi; pri Merlinovi nie, neboli ničím. Potácali sa medzi vojnou a mierom tak často, že sa jej z toho krútila hlava. Hermiona si priala, aby mohla povedať, že jej je ten muž ľahostajný, ale on sa jej niekoľkokrát dostal pod kožu a ona práve nenávidela byť k nemu tak v tak tesnej blízkosti. Bolo to dosť mätúce, pri Merlinovi, bola tak zmätená, úplne ním zmätená. Nevedela, čo premýšľa, plánuje či cíti. Pansy vždy vravela, že Hermiona bola záhadou; nuž, podľa všetkého vedela Pansy o Malfoyovi viac, pretože pre Hermionu bol záhadou on, nie ona.
Suma sumárum, strácala nervy vďaka jeho chladnému, ale zdvorilému správaniu. Vďaka tomu sa stávala ohľadne seba nekonečne ochranná.
"Čo sa staráš, Malfoy?" vyprskla v odpovedi, a hoci sa jej oči prižmúrili na muža vľavo, jej hlas nemal tú istú trpkosť, ako mával predtým.
Miesto toho, aby sa s ňou hádal, k jej nesmiernemu šoku, chvíľu na ňu hľadel a odložil jedálny lístok, ktorý si prezeral. Jasne to bol jeho spôsob, ako jej povedať, že mu nestála za slová. Kvôli tomu tónu, ako k nemu prehovorila, sa cítila zle; slzy bublali pod povrchom.
Použil svoju vidličku, nabral krabie fašírky z tácky s predkrmami na menší tanier. Skôr než si ho zobral pre seba, položil ten tanier pred ňu so slabým ´cink´, na ktorý sklopila oči. Nedbalo prehovoril tým bezvýrazným, aristokratickým hlasom, ktorý jej liezol na nervy. "Mala by si niečo zjesť, Grangerová... vyzeráš choro."
Bez slov zízala na ten pariacu sa fašírku.
Snívala alebo bol práve slušný?
Nočné mory boli vedľajším efektom jedného z tých elixíroch na liečenie kostí, ktoré brala. Ale potom sa uštipla a bolelo to, takže to nebol tento prípad. Draco Malfoy bol slušný - ku nej - zo žiadnej zákernej príčine, zdalo sa. O to viacej dôvod byť ostražitá. "Zabije ma to?"
"Snažím sa neublížiť tým, ku ktorým ja... necítim nenávisť."
Hermiona kradmo pozrela na bledého muža, ktorý práve stratil všetko to málo farby, ktoré mal. Pre Hermionu to napätie na Malfoyovej tvári bolo rozoznateľné, ale nie pre ukecanú Pansy a pozorného Blaisa. Bolo zrejmé, že ty dvaja mali oči len jeden pred druhého. Konečne. Nemala potuchy, čo mu bežalo hlavou, ale napriek tomu, aby vymazala ten hrozný pocit v jej bruchu z jeho skoro - nech to bolo čokoľvek, čo to bolo, zjedla tú krabiu fašírku.
A nezabila ju.
Čakala, že sa uškrnie a povie posmešným hlasom: ´Vidíš, vravel som ti, ty paranoidná ženská´, ale tie slová nikdy neprišli. Namiesto toho si pomohol k poslednej fašírke na mise. Prešli asi dve minúty, kým sa spýtal: "Dobrá?"
Hermiona len prikývla, cítila sa hrozne nepríjemne.
Príjemný rozhovor s Malfoyom mal byť taký neohrabaný ako hovoriť so Snapom o mužských povzbudzujúcich elixíroch.
Podľa všetkého to pociťoval rovnako. "Takže, páči sa ti tá fyzioterapeutka, čo ti odporučila moja matka?"
Znova jej obočie vyletelo dohora, keď si prezerala toho blond muža s obozretnou zvedavosťou. "Snažíš sa so mnou viesť rozhovor, Malfoy?"
Bezvýrazne odpovedal. "No, niežeby sme mali veľmi na výber, s tou rozbehnutou klapačkou tamto."
"Dobrý postreh."
Nastalo medzi nimi ďalšie mlčanie.
"Neuľahčuješ to hrozne, Grangerka," riekol, bez emócii.
"Áno, nuž, odpusť mi za to, že som pri tebe trochu obozretná."
"Vážne, Grangerová," zatiahol Malfoy. "Nemala by si byť tak prekliato paranoidná."
"Mám všetky dôvody byť, keď príde na teba," chladne odpovedala.
Po tomto vyhlásení Malfoy stíchol a spolu dojedli mlčky každý svoju fašírku.
Časť z nej vedela, že má pravdu; bola paranoidná a obranná, keď došlo na neho. Byť na stráži bola prirodzená reakcia vďaka ich minulosti - a tej skutočnosti, že vedela, že v tom okamihu, keď si trochu prestala dávať pozor, poskytol jej dôvod, aby zase začala - ako to urobil naposledy. Bolo to dosť únavné. Časť z nej mu chcela povedať, že sa cíti mizerne: po tom terapeutickom cvičení ju trochu bolela noha, a že bola pripravená odísť. Ale nič nepovedala a cítila sa vinná za to, že sa k nemu správala, ako keby bol stelesnené zlo jednoducho preto, že bola neistá a znepokojená tým, že sa nesprával ako blbec.
Časť z nej sa chcela ospravedlniť za jej obviňujúci tón. Časť z nej sa chcela k nemu prestať správať ako k nepriateľovi. Časť z nej mu chcela poďakovať za to, že s ňou zostal na tej streche s Ginny, pretože nevedela, čo by urobila, keby zostala sama. Časť z nej mu chcela porozprávať o Matthewovi. Časť z nej mu chcela povedať, že sa cítila v pohode, keď sa s ním rozprávala o tej udalosti v austrálskej uličke a celkom dobre nechápala prečo.
Ale nepovedala nič ani len okrajovo vzdialené.
Hermiona nakukla nad otvorené menu v jeho rukách. "Myslím, že si dám grilovaného lososa s hnedou ryžou a miešanou zeleninou."
Malfoy sa pozrel na okamih jej smerom skôr než jeho oči prebehli po menu. "Ja si dám steak a zemiaky."
"Hovoria, že priveľa červeného mäsa ťa môže zabiť."
"Aj tak všetci zomrieme, Grangerová. Radšej by som nič neľutoval."
Ďalší dobrý postreh.
Keď priniesli jedlo, Pansy konečne ukončila jej nepretržité, nepríjemné štebotanie. Pred pár minútami vtiahla oboch, Hermionu aj Malfoya, do nezaujímavého rozhovoru o tom, aké sú niektoré mukelské filmy komické... a potom, priveľmi k Malfoyovmu zrejmému zdeseniu, prešla k tomu, aby im z neho vyrozprávala všetky vtipy. Nie je treba hovoriť, že sa im obom rovnako uľavilo, keď Pansy upustila od tejto témy a začala s ďalšou.
Namiesto toho Pansy hovorila na rozumnú tému o ´vianočných plánoch´ medzi hltmi svojmu záhradníckeho šalátu. Hermiona sa cítila trochu lepšie po zjedení skoro polovice svojho taniera a povrchne načúvala Blaisovi, ktorý rozprával to, čo mohol, o svojej poslednej výprave do Quebeku. Malfoy sa stále zdal trochu tichý, kým jedol, ale zdvorilo zabavil Pansy plánmi na sviatočný večierok jeho matky. A Blaise s ľahkosťou prelietaval medzi dvoma rozhovormi, kým jedol kura.
Zdalo sa, že napätie medzi nimi pokleslo, ako večera pokračovala a Hermiona zistila, že sa uškŕňa, keď Malfoy vyjadril svoju vášnivú nenávisť k večierkom. Pansy rozprávala o vianočnom večierku Parkinsonovcov, keď mala desať a Malfoy ju sotil do jazera za panstvom (niečo, čo on s úškrnom na tvári vehementne popieral), a Blaise sa len smial na doberaní sa svojho priateľa a dievčaťa. Ale tá príjemná atmosféra nevydržala. Večera šla dole kopcom deviatimi slovami od Blaisa: "Všetkým pre informáciu, týmto smerom sa blíži Ginny Weasleyová."
Okamžite sa Hermiona napla.
Práve keď sa veci zlepšujú, niečo sa musí do toho zapliesť.
Nevyvedený z pokoja bol Malfoy prvý, kto zašepkal, "vidím," keď švihol prútikom a zamrmlal pod nosom: "Muffiato."
Zabudnite na kúzlo; ani za svet nemohla prísť na to, ako mohol Blaise vidieť niečo tak ďaleko naboku, keď jeho oči boli uprené na nich. Možno roky bytia aurorom významne zlepšili jeho periférne videnie.
Asi sekundu po prehovorení týchto slov boli jej oči pritiahnuté k približujúcej sa ryšavke s nerozlúštiteľným výrazom na tvári. Z nejakého zvláštneho dôvodu pripomenula Hermione ľudskú verziu Rokfordského expresu, keď sa bezohľadne drala smerom k ich stolu a ignorovala zvedavé pohľady od ostatných zákazníkov.
Malfoyove oči zaleteli nahor a potom sa vrátili ku krájaniu ďalšieho kúska jeho steaku, ako keby v jeho svete bolo všetko v poriadku. Blaise sa tváril skôr pokojne a apaticky, ale jeho oči sa blýskali intrigou. Pansyine bledomodré oči sa spojili s jej a medzi nimi prešlo rýchle, neverbálne, ´si v poriadku?´. Hermiona pohotovo prikývla, keď si odpila z vody. Napokon pochybovala, že po ich poslednom rozhovore jej má Ginny čo povedať.
A mala pravdu.
"Pansy!" vychrlila mladšia čarodejnica tým jej protivným tónom. "Myslela, že som ťa zazrela sedieť tu..."
Skôr než mohla Ginny dokončiť chválospevy na Pansy a vopchať sa jej do riti, čarodejnica vedľa nej prehovorila: "Ginevra Weasleyová, musíme sa jednoducho prestať takto stretávať. Čo je toto? Len tento týždeň na teba narazím tretí raz? A to je len streda! Úžasné, ako nám osud skrižuje cesty. Keby som nevedela viac, povedala by som, že ma prenasleduješ." Jej hlas bol zmesou pózy a sebavedomia so štipkou mrzutosti; bol to hlas, ktorý Hermiona Pansy nikdy na nikoho nepočula použiť.
Na chvíľu bola Hermiona v pokušení uškrnúť sa.
Toto bol skutočný dôkaz Pansyinej oddanosti. Nemala rada Ginny Weasleyovú len preto, že bola vlezprdelka, nemala rada Ginny, pretože bola zlá krv medzi ňou a Hermionou.
Na ten urážlivý a protivný falošný smiech, čo Ginny vydala, Malfoy otrávene zavrčal, čo začula len Hermiona.
"Samozrejme, že nie! Som tu s pár priateľmi. Zbožňujú tvoju prácu a umierajú túžbou stretnúť sa s tebou... nechcela by si sa ku nám pripojiť? Len na pár minút, sľubujem."
Hermiona sa cítila tak prekvapená, ako Pansy vyzerala. Na čo sa to Ginny hrá? Bolo jasné, že je Pansy uprostred večere. Nechystala sa ich nechať na suchu uprostred ich jedla. "Nuž, ako vidíš," tá čiernovlasá čarodejnica uviedla jasne otráveným hlasom. "Som tu s mojím priateľom, Blaisom," ten kývol slabo na pozdrav, "a s mojimi priateľmi; som si istá, že poznáš Draca..." Hermiona si okamžite všimla červeň na Ginniných lícach, keď jej Malfoy venoval ľahostajný úškrn a zmiatlo ju to. "A Hermionu, moju najlepšiu kamošku na svete."
Pri zmienke jej vlastného mena Hermiona nevedela, či by mala byť zmätenejšia Ginniným začervenaním alebo Pansyiným neobvyklým vyhlásením. Najlepšia kamoška na svete? Čože? K nej sa tá informácia nedostala.
A potom to začalo dávať zmysel. Pansy sa snažila naštvať Ginny, prinútiť ju, aby ich nechala na pokoji, a dať jej najavo, kde leží jej lojalita - všetko v jednom. Brilantné, vážne, to jej Hermiona musela uznať.
Ginnina tvár zbledla. "Neuvedomila som si, že vy dve ste si také blízke," povedala čarodejnica v čiernych šatách, keď sa jej tvár skrútila do mierneho zamračenia.
"Sme," bola Pansyina pyšná odpoveď, keď objala Hermionu okolo pliec. "A boli sme posledných päť rokov."
Červenovláska tajomne prehovorila s prižmúrenými očami na spolužiačku z Chrabromilu. "Mala by si byť opatrná na tých, ktorých si k sebe pustíš a ktorých nie, Pansy."
Blaise sa viditeľne napäl.
Hermiona sa skoro prikrčila nad úderom jej bývalej spolužiačky, kým sa Pansy vzpriamene posadila. "Ty spochybňuješ môj úsudok?"
Ginnine hnedé oči sa roztvorili. "Ach, nie! To by som nikdy neurobila. Len som hovorila, že človek ako ty by nemal udržiavať..."
"Človek ako ja?" bolo Pansyino hlasné varovanie, keď konečne dala ruku preč z Hermioniných pliec. "A človek ako ja? To čo do pekla malo znamenať?"
Ginny Weasleyová vyzerala ako jeleň v svetlách reflektorov. "Nič zlé, uisťujem ťa. Ja-ja som len poukazovala na to, že žena tvojho kalibru by sa nemala zdržiavať okolo ľudí, ktorým nemôžeš veriť."
Hermiona zvažovala premenu svojej vidličky na lopatu, aby Ginny mohla mať správny nástroj na vykopanie jej vlastného hrobu. Malfoy, všimla si kútikom oka, prirodzene prežúval svoj steak, sledoval tú slovnú výmenu chladnými šedými očami, ktoré skákali sem a tam. Zdalo sa, že sa baví, ale nebola si istá.
"Dovoľte mi, aby som vám niečo dokonale vyjasnila, slečna Weasleyová," odsekávala Pansy s takou planúcou vášňou, že nad tým dokonca Malfoy roztvoril oči. "Verím každému, kto sedí za týmto stolom, svojím životom a ty by si nemala strkať svoj nos niekam, kam nepatrí."
Obranne sa nadýchla. "Ja..."
"Ak si taká bystrá, ako si myslíš, že si, neotvoríš svoje ústa, aby si prehovorila jediné ďalšie slovo o mojich priateľoch, Weasleyová. Nepoznáš ich a nepokúsila si sa nikdy spoznať ich. Nebudem tu sedieť a dovoľovať ti o nich robiť unáhlené závery, ktoré nie sú založené na ničom inom okrem rečí," prehovorila s toľkým dôrazom a škripotom zubov.
Blikotanie svetiel v reštaurácii umožnilo Hermione uvedomiť si, ako neovládateľná sa situácia chystala stať.
Blaise sa poobzeral a začal otvárať ústa, aby upokojil svoju priateľku, ale Hermiona ho predbehla. "Pansy," oslovila ju potichu a žiadala zúfalým hlasom, "upokoj sa."
"Dobre," zavrčala tá nahnevaná čarodejnica.
Až na ten zvuk jej hlasu začervenaná Ginny obrátila svoju pozornosť k Hermione a chladne vyšplechla. "Uvažujem ako veľa klamstiev si narozprávala, aby si získala jej dôveru."
"Ja tiež o niečom uvažujem, Ginny," vyprskla. "Uvažujem koľkokrát a koľkými spôsobmi sa jej budeš pchať do zadku predtým, než si uvedomíš, čo vie celý čarodejnícky svet: ty si hrozná fotografka. Uvažujem, kedy dospeješ a prestaneš sa pokúšať ničiť ma, kedykoľvek sa cítiš ohrozená. Uvažujem, kedy si uvedomíš, že nie som tvoj nepriateľ. Uvažujem, kedy si uvedomíš, že viem, čo robíš... Viem, že sa snažíš postarať sa, aby ma nenávideli, presne tak, ako si sa pokúsila prinútiť mňa myslieť si, že ma tvoja matka nenávidí dosť na to, aby mi vrátila môj list neotvorený. A uvažujem koľko potrebuješ narážok, kým ti docvakne, že tu tvoja prítomnosť nie je vítaná."
Hermiona hľadela na rýchle blednúcu čarodejnicu, ktorá na ňu zízala v čistej neviere. Pansy sa uškrnula.
"Takže," zatiahla Hermiona po chvíľke ticha, "ak si nechcela niečo iné, myslím, že by od teba bolo múdre, keby si sa vrátila k svojmu stolu."
Začula Malfoya odložiť vidličku so slabým cinknutím.
"Myslím, že môžem robiť čokoľvek, čo chcem, Hermiona," vyšplechla nahnevaná ryšavka, ktorá sa rýchlo zostavila z toho, že ju odhalila. "Po všetkom, čo si urobila, myslím, že nemáš žiadne právo ku mne akýmkoľvek štýlom hovoriť. Nemyslím si, že máš právo prskať tu na mňa, že niekomu bránim byť s tebou..."
Skôr než Pansy mohla privodiť zrútenie Ginninho svetu rovno na jej hlavu, Hermiona vzdorovito hľadela. "Neopovažuj sa tu začať s tými nezmyslami, Ginny. Toto nie je čas ani miesto, aby si vyťahovala staré problémy."
"Myslím, že toto je perfektný čas a miesto," uškrnula sa.
"Čo sa to tu snažíš dokázať?"
"Len si myslím, že tvoji noví priatelia potrebujú vedieť, čo za skurveného kla..."
Ďalších pár sekúnd v živote Hermiony Grangerovej bolo totálne rozmazaných. Skôr než sa mohla zotaviť z toho, že ju Ginny nazvala klamárom, stalo sa niečo, čo ju prinútilo sa len pre istotu uštipnúť, aby sa uistila, či nesníva. Ginny bola uprostred slova, ´klamárka´, keď z ničoho nič tam boli tri vytiahnuté prútiky, dvaja stojaci muži a jedna sediaca, ale šialene rozčúlená tmavovlasá čarodejnica.
Hermiona v duchu uvažovala, či vystúpila z reality do a vošla twilight zóny.
"Ešte jedno slovo o mojej najlepšej priateľke opustí vaše ústa, slečna Weasleyová," zavrčala Pansy svoju hrozbu skoro zdivočelo, ale podarilo sa jej súčasne udržať prirodzenosť, "a ja ti sľubujem, že nielenže nikdy nedostaneš prácu fotografky v módnom priemysle, ale odídeš odtiaľto s výzorom Rudolfa, červenonosého soba, s parohami a tým všetkým."
Hermiona uhla od Pansy trochu vyvedená z miery.
Malfoy zažmurkal zmätením, totálne mimo.
Blaise sa uškrnul.
Ginny sa tvárila zdrvene.
"Vyrušuješ ma pri večeri, Weasleyová, a povedané úprimne, je mi zle z tvojho hlasu," povedal jej dosť nevrlo Malfoy, hlas lemovaný náznakom obťažovania a odsúdenia. "Domysli si to a vypadni."
Zo zafučaním Ginny po nich hodila odporným pohľadom a hnala sa späť k stolu s jej priateľmi.
Pansy, samozrejme, prehovorila prvá. "Ach, tak strašne som ju chcela prekliať."
Blaise sa zachichotal.
Malfoy sa vrátil k svojmu steaku.
Hermiona zízala na Malfoya.
Keď sa všetko vrátilo k normálu, v hlave Hermiony Grangerovej zotrvávala otázka: Malfoy ma bránil?
Tá otázka bežala jej mysľou nepretržite až do skončenia večere, kým Pansy zaplatila a dala sprepitné čašníkovi, keď sa ich Blaise spýtal, čo plánujú po zvyšok večera, keď mu Pansy povedala, že idú do lekárne, aby vyzdvihli ďalšie elixíry proti bolesti, keď sa Blaise spýtal, či sa on s Malfoyom môžu pripojiť, pretože nič lepšie nemali na práci, keď Malfoy zafučal a zamrmlal si niečo rýchle pod nosom, čo nezachytila, keď Pansy navrhla, aby už odišli, aby sa tam dostali, skôr než za hodinu zatvoria obchody a viedla ich cestou s rukou zavesenou o Blaisovu a keď ich ona nasledovala von, kráčajúc po boku Malfoya.
Jej otázka zostávala nezodpovedaná polovicu cesty po ulici smerom k lekárni, keď Malfoy po prvý raz prehovoril od toho incidentu s Ginny.
Šedé a hnedé oči boli upreté na Blaisa a Pansy, ktorí kráčali pár stôp pred nimi, ruka v ruke, ako bežný pár, ktorý sa nechcel rozdeliť v preplnenej Šikmej uličke. Malfoy, vďaka jej otravnému krívaniu, sa zmieril s tým, že trochu spomalil svoj dlhý krok, aby s ním ona mohla udržať ten svoj. Bola si skoro istá, že si to neuvedomil, pretože kebyže áno, nebol by mal na tvári ten sebavedomý výraz - a bol by naschvál zdrhol.
"Dojímavé, však?" zatiahol Malfoy bez zloby, keď sa pozeral na svojich dvoch najlepších priateľov.
Hermiona bola chvíľu tichu, než odpovedala. "Nie tak celkom. Zaslúži si to... oni obaja..." Jej slová boli prerušené, keď vrazila do tvrdého tela, vďaka čomu by sa bola roztiahla na chodníku rušnej Šikmej uličky, keby nemal Malfoy stíhačské reflexy, ktoré mu umožnili inštinktívne ju zachytiť okolo pása.
Vzhliadla nahor, aby sa ospravedlnila komukoľvek, do koho vrazila, ale po druhý raz za takmer štyri mesiace, sa ocitla tvárou v tvár s niekým, kto ju považoval za nepriateľa.
Tentoraz to bol Ron Weasley.
Ach, sakra.
oooo
(O tri hodiny neskôr)
Časť 2: Mimotelový zážitok
Potreboval prútik, ale dúšok alkoholu by mu urobil rovnako dobre... radšej niečo, čo chutí ako benzín, páli ako čistá kyselina a má dosť alkoholu, aby mu pomohol v jeho túžbe po zabudnutí na všetko, čo sa práve stalo.
Na nešťastie pre Draca, vďaka Blaisovi a liečiteľom u Sv. Munga, nič z toho nemal.
Keď sedel na svojej nepohodlnej stoličke v čakárni obklopený kričiacimi deckami, čarodejnicami, ktoré na neho otvorene zízali, a množstvom chorých pacientov, Draco si bol istý, že keby mal prútik, bol by preklial každého v miestnosti, len aby upokojil svoju vlastnú neovládateľnú zúrivosť. S jednou rukou, ktorou si držal druhú, sa rozbúrené šedé oči prižmúrili v rozpútanej zúrivosti, keď ťapkal nohou po zemi dosť podráždeným spôsobom; zamračenie kazilo jeho príťažlivú tvár.
V tomto okamihu si uvedomil, že matka mala pravdu, že je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom.
Keď sa Draco obzrel späť, uvedomil si, že tie rozhodnutia, ktoré urobil bez premýšľania, ho priviedli do súčasnej situácie. Mal mať dosť zdravého rozumu, aby odkráčal preč, keď mal príležitosť alebo keď Weslík okamžite vyletel na Grangerovú. Mal nechať Grangerovú s Blaisom a Pansy, keď sa všetko vymklo spod kontroly.
A to sa vymklo, veľmi rýchlo.
V tom okamihu, keď Grangerová vrazila do Weasleyho, zdalo sa, že sa čas pre Draca zastavil. Bolo to, ako keby vystúpil z vlastného tela a sledoval tie udalosti, ktoré nasledovali, z nejakého obláčika. Inštinktívne jeho ruka vystrelila a chytila Grangerovú okolo pása, čím ju okamžite vyrovnala.
Nebol si istý, prečo to urobil; do pekla, nebol si istý, prečo urobil ten večer veľa vecí: sedel vedľa Grangerovej, rozprával sa s ňou (alebo sa snažil), správal sa k nej zdvorilo, aj keď sa ona chovala defenzívne, bránil ju pred tým Weasleyovie dievčaťom, a kráčal vedľa nej namiesto toho, aby ju nechal za sebou, pretože bola dosť pomalá - vďaka jej nohe.
Na okamih sa neprítomne zahľadela na Draca, skôr než sa jej oči presunuli k mužovi, do ktorého vbehla.
Ako vždy zdvorilá osoba, Grangerová začala: "Prepáčte..."
Okamžite ju umlčalo zavrčanie od toho ryšavca: "Mala by si sa vrátiť do Benátok, keď nedokážeš kráčať bez toho, aby si nevrážala do ľudí."
Znikadiaľ prehovorila Pansy, keď sa zjavila pri jeho boku. "To nebolo treba, Weasley. Očividne sa chystala ospravedlniť, ale jasný neandertálec ako ty asi nedokáže pochopiť význam ospravedlnenia." Ruky mala v bok, tvár skrútená v posmešku, a planúce modré oči prevrtávali Weasleyove. Skôr než mohla pokračovať, Blaise ju objal okolo pása, aby ju udržal na mieste.
Blaisov hlas bol vážny. "Pansy..."
Weasleyove oči sa prižmúrili, keď jeho tvár sčervenela, zrejme ho šlo rozhodiť z toho, že mu nadáva slizolinčanka. "Parkinsonová, neviem, kto do pekla..."
"To už stačí, Ron," Grangerovej hlas bol podivne chladný, keď prehovorila k mužovi, ktorého kedysi milovala. "Vbehla som do teba omylom, ospravedlňujem sa. Jednoducho odídeme. Toto nie je miesto na začatie scény." Otočila sa k Pansy a venovala jej dosť prosebný pohľad. "No tak, musím dostať tie elixíry skôr než zatvoria."
Pansy po Weslíkovi strelila ďalší nenávistný pohľad predtým, než sa slabo usmiala na Grangerovú. "Fajn, Hermiona, ale máš šťastie..."
"Ach, takže ty sa teraz priatelíš s Malfoyom a slizolinčanmi," uškrnul sa ten fľakatý ryšavec, keď na nich zízal s odporom. "Čo sa stalo tvojej lojalite?"
Napla sa a zvrtla dokola, zúrivá. Jej kučeravé vlasy skoro praskali nevyužitou surovou mágiou, ich konce vďaka tomu skoro stáli. "A ty si kto, aby si ma spochybňoval, Ron? Kto si ty, aby si mi hovoril o tom, s kým sa priatelím? My nie sme priatelia. To si dosť jasne vyjasnil." Každé slovo bolo prenikavejšie než to predchádzajúce.
Zbadal Blaisa švihnúť prútikom a zamrmlať rýchle kúzlo. Asi Muffiato. To vždy zabralo ako zariekadlo.
"Len som si myslel, že stále máš nejakú úroveň."
Skôr než Grangerová mohla vôbec nastaviť pery, aby odpovedala, tá čiernovlasá čarodejnica naľavo od nej vzkypela hnevom. "Úroveň?" Pansy sa strhla, ako keby dostala facku a jej slová boli prenikavé. Našťastie Blaisovo zovretie okolo jej pása zosilnelo, inak by mal Weasley nahnevanú ženskú dva centimetre od tváre. "Ty chceš hovoriť o úrovni, keď sa mi tvoja sestra pchá po celý čas do zadku, len aby dostala prácu? Ty chceš hovoriť o úrovni, keď jediné o čom rozpráva v rozhovoroch, je o tom, ako dúfa, že do roka to miesto bude mať len jednoducho vďaka tomu, s kým chodí? Ty chceš hovoriť o štandardoch, keď tvoj najlepší priateľ..."
"Dosť," rozhodila Grangerová rukami. "Poďme. Ihneď!"
Pansy sa hnevala, stále vypúšťala paru. "Fajn."
"Vieš, Hermiona, uvažujem, či tvoji noví priatelia vedia, čo si zač," posmieval sa Weasley.
"Myslím, že to stačí, Weasley, už som znechutený z teba a tvojej sestry, ako robíte divadlo," začul Draco sám seba povedať, hoci nemohol tomu celkom uveriť a ani nikto iný, podľa tých pohľadov, ktoré vystrelili jeho smerom.
Pansy spadla sánka, Blaise sa tváril zaujato, Weasley vyzeral vyložene zmätený a nazúrený, a Grangerová sa tvárila, ako keby ju niekto konečne vytočil.
To bol ten okamih, keď vedel, že sa mal otočiť na päte a odísť preč, ale on zostal a hovoril ďalej. "Myslel som, že si dospelý. Podľa všetkého som sa mýlil."
Weasley len na neho krátko zízal, a na prekvapenie všetkých sa zachichotal. "Slizolinčania brániaci chrabromilčanov, čistokrvní brániaci muklorodených. Keby vedeli, čo naozaj si, Hermiona, nebránili by ťa."
Grangerovej hlas sa trochu zlomil, ale zostala silná. "Ron..."
"Ty si klamárka," roztrpčene vyprskol.
Pansy vyzerala pripravená preklínať. "Vypadni..."
"Dosť," prerušila ju mierne, hlas sa triasol a oči sa naplnili nepreliatymi slzami. Smrteľne zbledla a Draco nerozumel, čo sa deje v tej chvíli v jeho mysli. Vystrelil ním hnev, nevysvetliteľný hnev - nevysvetliteľný hnev na ten smútok, ktorý ten weasleyovský blb spôsobil Grangerovej. Do pekla, nemala už smútku dosť na to, aby jej vystačil do konca života?
Cítil k nej súcit a ten spaľoval jeho vnútornosti, presne tak ako to robil posledných deväť dní; cítil k nej empatiu a z toho sa mu triasli prsty; pociťoval záujem a jej dojímavý smútok - uzavrel tie myšlienky.
"Má pravdu. Som klamárka."
"Hermiona..." Tá čarodejnica sa za ňou načiahla, zľahka sa dotkla jej pleca.
Draco si všimol tú náklonnosť, tú oddanosť a tú tichú silu, o ktorej Pansy dúfala, že prenesie len svojím dotykom.
Weasley prikročil bližšie. "Ty si klamárka... a podvodníčka."
Čože? Dracova myseľ sa roztočila z novozískanou informáciou. Hermiona Grangerová? Podvodníčka? V akom zmysle?
Jej hlas bol slabý a prosiaci. "Ron, prosím, počúvaj ma, snažím sa ti povedať..."
"Nie, mlčal som o tomto päť rokov, Hermiona... päť rokov! Takže ma teraz nepros, je mi srdečne jedno všetko, čo mi musíš povedať! Prečo by mi malo záležať na niekom, kto sa zamiloval do niekoho iného a opustil ma, aby som si pozbieral tie črepy?"
Dracove oči sa roztvorili, Pansyine prižmúrili, Blaisove zostali ľahostajné a Grangerovej sa naplnili slzami. Pocítil mrzutosť, keď tiekli po jej lícach a zhromažďovali sa na jej brade. Bol rozčúlený, keď sa jej plecia roztriasli a jej dýchanie začalo byť nepravidelné. Bol podráždený, že sa staral o jej slzy tak, ako sa staral.
Sakra, len chcel, aby prestala plakať skôr, než vôbec začala.
"Ja... ja som nechcela, aby to skončilo tak, ako to medzi nami skončilo, Ron, klamala som ti o..."
Weasleyho hlas zosilnel, keď zosilnel jeho hnev. "Ale skončilo. Ty si sa rozhodla. Dal som ti zo seba všetko, všetko! Miloval som ťa a ty si utiekla s ním. Dúfam, že ti ublížil tak, ako si ty ublížila mne, dúfam, že cítiš bolesť, ktorú si mi spôsobila, dúfam, že ťa trhá na kúsky a dúfam, že ťa zabije."
A Grangerová ochromene zašepkala slová, ktoré nikdy nezabudne. "Už ma zabila."
Weslík sa zasmial, bol to krutý a chladný smiech, zbavený všetkých emócií. "Ach, ako skončili hrdinovia."
Ignorovala ho, pozrela sa na utrápenú Pansy a chytila ju za vystretú ruku. "Poďme . Nepotrebujem ďalší negativizmus." Tá druhá čarodejnica len prikývla a odkráčali, ignorovali pritom divákov, ktorí otvorene zízali. On si vymenil s Blaisom zarazené pohľady.
Weasley za nimi hľadel a zavrčal: "Skurvená suka."
A rozpútalo sa peklo.
Draco si nebol celkom istý, čo sa to stalo. Bolo to, ako keby mal mimotelový zážitok, v ktorom sa pozeral zhora a klial nad všetkými tými vecami, čo jeho telo robilo. Jediné, čo si pamätal, bol to slabé šumenie v jeho hlave počas toho rozhovoru; všetko sa to nakláňalo a vrstvilo s každým slovom, ktoré povedal. Celé to prerástlo pri týchto posledných slovách, a uvoľnilo niečo blízke slepej zúrivosti.
Vrelo to v jeho žilách, kričalo ako varná kanvica, vybuchlo ako hrom počas náhodnej letnej búrky... všetko súčasne. Jednu sekundu začul Weasleyho nazvať Grangerovú skurvenou sukou a ďalšie čo vedel, bolo že sa skadesi zjavila jeho päsť, spojila sa s Weasleyho čeľusťou a vyslala ho dozadu. Zakopol na niečom a skončil na zemi, kľajúc a stenajúc bolesťou.
Následky jeho stupidity boli okamžité.
Uvedomil si, že si zlomil hánky hneď, ako narazili do jeho čeľuste. Naozaj, nebolo to prekvapujúce. Zriedkakedy niekoho udrel po muklovsky, skôr z nich preklial dušu, než sa uchýlil k takýmto barbarským metódam.
Draco, po prvý raz v jeho živote, udrel niekoho dokonca bez premýšľania... a jeho ruka kurevsky bolela. "Čubčí..."
"Malfoy!" Odnikiaľ sa vynorila Grangerová a klesla na kolená vedľa Rona, ktorý stále stenal v bolesti a zvieral si tvár. "Čo si mu urobil? Čo do pekla sa s tebou deje?" kričala, nazúrená.
Niečo na Grangerovej, ktorá bránila Ronalda Weasleyho v ňom vystrelilo ohňostroj. "Čo do pekla myslíš tým ´čo si mu urobil?´ Dal som tomu blbovi to, čo si zaslúžil. Nazval ťa skurvenou sukou!"
Jej hlas bol podivne nežný, keď sa spýtala: "Prečo ti to vadí?"
"Ja..." Draco zmrzol.
Vďakabohu zastavil tie slová skôr, než opustili jeho pery. Pravdu povediac, značne si ju vážil za to všetko, čím prešla, trochu sa staral a rozumel tomu putu medzi ňou a Pansy. Mal pocit, že jej lepšie rozumie v dôsledku všetkého, čo vedel. Dokonca pozastavil svoje pátranie a sliedenie kvôli tomu, že si uvedomil, že jej bolesť je skutočná, skutočnejšia než akákoľvek, s ktorou kedy jednal on. Bolo to skutočné a dusivé a jediné, čo videl, bola vydesená tvár dievčaťa, ktoré stratilo svoju nevinnosť v záblesku zeleného svetla, jediné, čo videl, bola dcéra, ktorá stratila svojich rodičov, jediné, čo videl, bola žena, ktorá objímala svojho syna v náručí, keď umieral, jediné, čo videl, bola jej bolesť, ale tiež videl jej silu.
"Ron?" jej hlas bol prenikavý. "Si v poriadku?"
Ryšavec sa napäl a v polovici cesty odstrčil jej ruku od seba. "Nedotýkaj sa ma, Hermiona. Nenávidím ťa."
Slzy sa preliali z jej očí, keď plakala. "Urobila som, čo som musela urobiť, Ron! Nerozumieš!"
"Rozumiem dokonale. Povedala si mi, že si sa zamilovala do niekoho iného a že odchádzaš, aby si bola s ním, že sa nikdy nevrátiš..."
"Ale ja som späť!"
Zúrivé modré oči sa prižmúrili, ako keby sa mu protivila každá bunka v jej tele. "Ty si myslíš, že ja chcem, aby si bola?" Dostal sa na nohy a Draco si všimol tvoriacu sa modrinu a v duchu sa pochválil za dobre odvedenú prácu.
Grangerová vyzerala zničená žiaľom a stratená, ako keby chcela kričať.
"Je zrejmé, že Weslík na teba kašle, Grangerová," vyprskol Draco. Jeho svedomie na neho jačalo, aby prestal, ale odmietal sa zľutovať. Bol rovnako zúrivý za to, že mu vynadala, že jednu vrazil Weasleymu, ako bol zmätený tým, prečo ju bránil. Zúrivosť a zmätenosť neboli dve emócie, ktoré niekedy Draco chcel pociťovať súčasne.
"Buď ticho, Malfoy!"
Dracove zamračené oči sa prižmúrili na čarodejnicu ešte stále na kolenách vedľa stojaceho Weasleyho. Hnev sa rútil jeho žilami, chcel ju tak strašne prekliať temnou mágiou a neodpustiteľnými kliatbami. Tá drzosť tej knihomoľky! Dvakrát sa za ňu postavil a bránil ju. Zachránil jej život, mlčal o jej tajomstvách a nechal ju samu, keď sa dozvedel o Matthewovi a ako sa mu ona odplatila? Zahrnula ho výčitkami za to, že udrel jej starú lásku!
Pri Merlinovi, Draco chcel niečo umučiť. Čokoľvek.
Ten hnev, ktorý ním pretekal ako rozbúrená rieka, ničil všetky jeho rozumné myšlienky. Ksichtila sa na neho, ako keby bol nepriateľ! Správala sa k nemu, ako keby to bola jeho chyba! A pod tým hnevom, pod tým urazením, pod tým všetkým, pociťoval bodnutie bolesti a zrady. A to ho ešte viac vyviedlo z miery. Hoci stále nerozumel, prečo cítil bolesť, Draco Malfoy vedel jednu jedinú vec.
Bol šialený. Neskutočne šialený. Mučil mačence, kopal do trpaslíkov, hostil sa na surovom mäse nahnevaný.
A rýchlo strácal kontrolu, keď Grangerová besnila: "Ty sa nestaráš o nikoho iného než o seba..."
Existovalo stodvanásť spôsobov, ako chcel zavraždiť Hermionu Grangerovú, ale na čele bola myšlienka, že v tom okamihu, ako mu vyliečia ruku, nájde ju, bude ju mučiť, bude ju škrtiť, až kým sa neudusí, a zahrabe jej telo v tej obrovskej pustatine na Sibíri... ach, a poskáče a napľuvá na jej hrob.
"Neopovažuj sa," vystrelil čistý, verbálny jed. "Už mám dosť toho, ako ma súdiš! Myslím, že som dokázal, že nie som to sebecké monštrum, ktoré si myslíš, že som! Ja nie som ten, kto klamal svojim priateľom. Ja nie som ten, kto ušiel. Ja nie som ten, kto všetkých odstrkuje. Ja nie..."
Prepálila ho pohľadom, ktorý sa vyrovnal tónu jeho hlasu, vyskočila na nohy a pribehla k nemu, čert ber boľavú nohu. "Buď ticho! Buď ticho!"
Draco si nevšimol, že sa rozohnala, ale cítil bodnutie jej facky, keď sa jej ruka spojila s jeho lícom. Trochu sa zapotácal, ale udržal si postoj. Bolo treba všetko, čo mal, aby ju nechytil rukami za krk a hlúpo ju nezadusil. Chcela ho znova plesknúť, ale, tentoraz, mal svoje zmysly späť a chytil ju za ruku. Grangerová s ním zápasila, snažila sa ho udrieť druhou rukou, ale tú tiež chytil.
Jačala a kričala na neho, nepochybne ho preklínala, ale niečo v jeho hlave to utlmilo. Trhol jej telom mimoriadne silne, keď z jeho úst vyšli tie ďalšie slová. "Možno z toho dnes vyjdeš zo zdravou kožou, ako pred rokmi, ale nabudúce, keď mi dáš facku, nebudem váhať použiť silu."
"Choď do pekla, Malfoy! Pusti ma!"
Draco uvoľnil jej ruky, práve keď dosť silno potiahla a Grangerová sa niekoľko krokov zapotácala dozadu. Bola by spadla, keby ju Blaise nechytil okolo pása a nevyrovnal ju.
"Hermiona! Draco! Prestaňte!" Pansy zarevala a okamžite stlmila hlas. "Dávajte pozor na okolie!"
Po prvý raz sa obzreli okolo seba a každý človek v Šikmej uličke na nich zvedavo zízal.
"Nemôžu nás počuť, ale nepotrebujú nič počuť, aby vedeli, že sa tu strhlo peklo."
"Ron, naozaj sa musíme porozprávať. Musím ti povedať..." povedala skoro šeptom, keď hľadela na toho ryšavca.
"Vyhýbaj sa mi, Hermiona, myslím to vážne," a potom sa Ronald Weasley odmiestnil zo Šikmej uličky.
Grangerová zízala na miesto, kde predtým stál, dvakrát zažmurkala a okamžite prepukla v plač; Draco v duchu nepochyboval, že bola zranená, ale nevedel, či jej bolesť bola mentálna, fyzická alebo emocionálna. Jej slzy, v kombinácii s tým výpraskom, ktorým ho častovalo jeho svedomie, spôsobili, že bol neschopný odtrhnúť od nej oči. Stačilo to, aby dočasne zabudol na svoju ruku.
Zlomila sa, ako keby jej kolená bolo príliš slabé, aby ju udržali, zvierala Blaisa, ako keby bol jej záchranné lano. Kým sa jeho telo triaslo nespútaným hnevom a jeho svedomie na neho revalo, ani za ten svet nemohol Draco prísť na to, prečo bol na ňu taký nahnevaný, prečo všetky tie veci povedal, alebo prečo tam vôbec bol. Zízal na tú vzlykajúcu ženu, ktorú Blaise zvieral v náručí, kým Pansy nepríjemne zízala. Nemohol si pomôcť, aby nevidel, že vyzerá, ako keby práve stratila najlepšieho priateľa, hoci ten už bol dávno preč...
Na tej vzlykajúcej žene bolo niečo, čo mu nerobilo veľmi dobre.
Draco sa otočil na päte a okamžite sa odmiestnil.
"Nuž, vďaka môjmu dvadsaťpäť ročnému priateľstvu s Ritou Skeeterovou, hádka storočia sa nedostane do novín."
V duchu zastonal, keď jeho matka vyhlásila stoličku vedľa neho za svoju vlastnú. Keď si Narcissa Malfoyová elegantným spôsobom prekrížila nohy, pohladila synove vlasy, príliš k jeho mimoriadnej mrzutosti. Draco práve teraz nepotreboval žiadne z jej prednášok ´chlap v dome´ alebo ´nerob nám hanbu´. Potreboval len silný alkoholický nápoj a pekné ´Obliviate´ na svoje problémy.
"Matka, ja..."
"Záleží ti na nej, však?" spýtala sa ho potichu.
Ďalšie vnútorné zastonanie, ale toto sprevádzal viditeľný úškrn a ostré: "Matka..."
Bolo ohromujúce, že vždy zostávala taká pokojná a rozumná počas jeho hašterivých chvíľok; bolo to nadanie, ktoré ho šokovalo rovnako, ako až do morku kostí rozčuľovalo. "Draco, nie som tu, aby si ma zatiahol do nejakej hádky len preto, aby si dokázal, že ty si stále ty. Nie som tu dokonca ani preto, aby som ti kázala o tvojich povinnostiach ako hlavy malfoyovského domu. Som tu ako tvoja matka. Som tu, pretože ťa poznám lepšie než ktokoľvek iný... a viem dve veci. Prvá: skoro nikdy nevyletíš na niekoho bez mágie. Druhá: nebol by si udrel toho Weasleyovie chlapca, keby ti trochu nezáležalo na Hermione."
Mala pravdu. Ona mala vždy pravdu. Sakra. Ale nikdy by to nepriznal nahlas, ani keby ho neviemako mučili, a ešte menej jej. Ale ten vševediaci úsmev na jej tvári mu však povedal, že nemusí povedať ani slovíčko. A to ho rozčuľovalo.
A v správaní typickom pre jeho matku s ľahkosťou zmenila tému. "Čo povedali na tvoju ruku?"
Zdvihol ju, natiahol dlhé prsty toľko, koľko mohol. "Je vyliečená, ale povedali mi, aby som sa po zvyšok dňa nepokúšal premiestňovať, kvôli tým elixírom na bolesť, čo mi dali."
Narcissa prikývla, spracovávala tú informáciu, a niekoľko minút sedeli v blaženom tichu.
Draco zistil, že prebodáva vzorku na podlahe, kým si Narcissa pohmkávala nejakú pesničku a ťapkala nohou. Chcel zajačať vo frustrácii, nie na jeho matku, ale na to ako za posledné štyri mesiace všetko mimoriadne zle vypálilo.
Začalo to ako zvedavosť a zmenilo sa to a začalo to žiť vlastným životom; viac než čokoľvek si prial, aby bol počúvol Pansy. Bolo to väčšie než on, bolo to väčšie než mohol alebo chcel zvládnuť. Nemalo mu na nej záležať, len chcel zistiť, čo sa stalo, uspokojiť svoju zvedavosť a pohnúť sa ďalej. Potom to musel pokašľať tým, že mu na nej skutočne začalo záležať. Nebolo to niečo veľké, nezáležalo mu na nej tak, ako mu záležalo na Pansy, či jeho matke alebo dokonca Blaisovi, ale stačilo to, aby ho ovplyvnili jej slzy, stačilo to, aby si tú hádku prehrával znova a znova v hlave a určoval to všetko, čo si prial, aby mohol vziať späť, a stačilo to, aby - jeho sústredenie bolo prerušené párom topánok.
Topánky, ktoré vyzerali strašne ako tie... šedé oči preskočili ku stoličke jeho matky, len aby zistil, že je prázdna.
A potom sa pohli, aby sa stretli s hnedými očami, ktoré na neho intenzívne hľadeli, hoci si v nich všimol to množstvo bolesti a prázdnoty. Jeho rysy značne schladli a jeho hlas stratil každý kúsok emócie, ktorú pociťoval vo svojej hlave. "Čo tu robíš, Grangerová?"
Zhlboka sa nadýchla, očividne majúca obavy pod jeho chladným pohľadom.
Grangerová si olizla pery, presunula váhu z boľavej nohy na tú druhú a pukla hánkami. "Malfoy," zaujala matkinu opustenú stoličku a masírovala si nohu. "Beriem to tak, že ti dlhujem ´ďakujem´... vieš, že si ma bránil..." Očividne to Grangerovú stálo veľa, aby sa ospravedlnila. Príšerne sa ošívala, poťahovala za oblečenie, šúchala si pokožku na ruke a stále pukala hánkami.
"Niet za čo," zamrmlal ten otrávený Draco, keď sa odvrátil inam.
Mlčanie prekvapilo oboch, ale netrvalo dlho.
"Pred piatimi rokmi... som klamala Ronaldovi Weasleymu."
V tom okamihu sa chcel spýtať sedemnásť otázok: O čom to hovorí? Prečo mu to hovorí? Prečo s ním vôbec hovorí? Čo sa stalo? A tak stále dookola, ale jediné čo zo seba dokázal dostať bolo trpké: "Nestarám sa o tvoju drámu, Grangerová. Mne záleží len na mne, nespomínaš si? To je presný citát z tvojich úst."
Potichu povedala: "Bola som nahnevaná a vyletela som na nesprávneho človeka. Pansy mi kvôli tomu dala riadne vynadala, tiež, potom keď si sa odmiestnil."
Pansy sa kvôli nemu pohádala s Grangerovou? Nemohol tomu uveriť.
"Urobil si toho veľa a mlčal si o toľkých veciach. Nezaslúžil si si moje slová. Ospravedlňujem sa."
Krátko prikývol, prijal jej ospravedlnenie z dôvodov, ktorým nerozumel. "Prečo si nevyletela na neho?"
Vzdychla si. "Pretože - nemôžem. Má všetky dôvody sveta, aby bol na mňa nahnevaný, a je to predovšetkým moja vina."
"Naozaj si ho podviedla?"
"Svojím spôsobom, áno... ale musíš pochopiť, že sme boli vo vojne a boli sme vystrašení."
Draco si odfrkol. "Myslím, že tomu rozumiem viac než si myslíš."
Začervenala sa a prehrabla si rukou kučeravé vlasy. "Ach, správne. Prepáč. Občas zabúdam, že teba tiež ovplyvnila."
Pokrčil plecami a znova uprene hľadel na zem. "Je ľahké zabudnúť na ľudí, ktorí boli na nesprávnej strane. Je ľahké zabudnúť na zlo."
"Malfoy," povedala jeho meno spôsobom, že ho to prinútilo sa na ňu čudne pozrieť. "Vtedy si nebol zlo - možno trochu zvedený na zlú cestu, vďaka svojmu detstvu; zaujatý a krutý, ale nie zlo."
Bolo to zvláštne, počuť tie slová prichádzať od nej, a zrazu, nechcel hovoriť o zle či o vojne či o tom, čo bol za človeka, nie rozhodne s ňou. Nie s Hermionou Grangerovou: vojnovou hrdinkou. Takže nič nepovedal a sedeli v ďalšom mlčaní, ktoré znova prerušila.
"Myslím, že je len fér povedať ti, prečo si Ron myslí, že som taká suka. Myslím, že je len fér povedať ti pravdu. Myslím, že je len fér povedať ti, že som nepodviedla Rona. Spala som s niekým iným, áno, ale stalo sa to skôr než sme sa s Ronom dali dokopy. V tom zmysle, než sme boli spolu. V skutočnosti som bola na Rona naštvaná a vystrašená na smrť, keď sa to stalo prvý raz... a bola som kvôli nemu zmätená a ohromená následkami záverečnej bitky, keď sme spolu spali po druhý raz."
Draco sa nepohodlne zamrvil na stoličke.
"Boli sme takí hlúpi. To, čo sme urobili, bolo neospravedlniteľné, a ja sa to ani nepokúšam ospravedlniť," vzdychla si. "Ľudia si myslia, že som dokonalá, a že nie som schopná robiť chyby, a to jednoducho nie je pravda. Nie som len mozog, som človek, a ľudia robia chyby. Spravili sme chybu. Obrovskú chybu. Súhlasili sme, že to následne ukončíme. On začal chodiť s niekým iným a ja som začala chodiť s Ronom. A Ron a ja sme nečakali, skôr než... sme sa zblížili," Hermiona sa trochu začervenala a pozerala sa v rozpakoch na svoje nohy skôr než sa vzchopila. "Pri všetkej úprimnosti, medzi Ronom a mnou bolo všetko v poriadku, až kým som nezistila, že som v Austrálii tehotná. Mala som mať devätnásť a bola som vydesená z toho, že ma odmietne, takže som sa rozhodla zatajiť Matthewa, ja - ja som presne nevedela, kto bol otec - takže som Ronovi povedala, že som ho v Austrálii podviedla, zamilovala som sa a že sa s tým chlapíkom sťahujem preč kvôli tomu, aby nemohol za mnou ísť do Talianska. Neviem, čo som si myslela. Spanikárila som, a nechcela som, aby prišiel za mnou. Fungovalo to ako kúzlo." Jej posledné slová boli trpké.
"Tak prečo lož?"
"Úprimne, pravda by mu ublížila viac - úplne ho zničí."
Draco sa na ňu pozrel. "Kto to bol?"
Stretla sa s jeho očami. "Myslela som, že ti to je jedno."
S pokrčením pliec povedal: "Nemyslím si, že záleží na tom, či sa starám alebo nestarám. Už si mi toho toľko povedala. Môžeš mi povedať aj ten zvyšok."
Zamyslene hľadela na ruky skôr, než sa na neho pozrela. "Ani Pansy to dokonca nevie a musím vedieť, že si s tým nepobežíš do novín a nepovieš im všetko, čo už vieš."
"Keby som chcel bežať do novín s tým všetkým, čo o tebe viem, bol by som to urobil už dávno a ty to vieš," vyprskol dosť nevľúdne. Grangerová na neho s očakávaním hľadela, neobvykle pokojná. Vzdychol si. "Fajn. Máš moje slovo; takže kto je to?"
Grangerová sa na neho pozrela s utrápenými očami. "Kto si myslíš, že to je?"
Draco na ňu chvíľu hľadel, kým sa mu hlavou hnali myšlienky. V koho blízkosti bola počas vojny? Zoznam mien zažiaril v jeho mysli a on vyškrtával každé z nich, až kým nezostalo jediné. A potom všetko začalo dávať zmysel.
To meno vyšlo von šeptom: "Potter."
Grangerová prikývla.
Draco sa na chvíľu zastavil skôr než mu ďalšia otázka unikla z pier. "A Potter je Matthewov..."
V jej hlase bolo toľko bolesti, keď odpovedala: "Neverila som tomu, až kým Matthew po prvý raz neotvoril oči, ale áno."