Preklady fanfiction Harryho Pottera

25. deň

Obr. 7: Nočné kúpanie

Je tu sakramentsky horúco. Je tu sakramentsky horúco.

Tieto slová sa Millie v mysli opakovali znova a znova v rytme pomalého otáčania mizerného stropného ventilátora. Ležala na posteli a potila sa, nešťastná v tme. Rovnako ako búrky, aj leto v tábore Kvík vždy prinieslo jednu či dve vlny neznesiteľných horúčav a táto bola obzvlášť krutá. Bola takmer polnoc a stále bolo dusno – vzduch pôsobil ako mokrá deka pritláčajúca sa k lepkavému telu.

Nemohla uveriť, že v tomto dokáže niekto spať, ale v chatke bola úplná tma a jediným zvukom bolo rytmické dýchanie siedmich dievčat. Prevrátila sa na bok a hľadela do prázdna. Nemala šancu zaspať a na skicovanie bolo príliš horúco. Spotená ruka by sa po papieri len šmýkala a všetko rozmazala. Práve dočítala knihu a nechcela v tme šmátrať po ďalšej.

Čo by dala za to, keby sa teraz mohla ponoriť do chladnej vody… Zrazu sa posadila a pomyslenie na vodu jej pripomenulo niečo, čo Pansy spomenula pred pár dňami. Niečo o plávaní v tme. Presne tak – Pansy a Neville počas prvej noci v tábore doplávali až na ostrov.

Noc.

Plávanie.

Pocítila, ako ňou prešla vlna vzrušenia. Dočerta, pôjde si zaplávať. Prečo jej to nenapadlo skôr?!

Čo najtichšie zliezla z postele, vykĺzla z dverí a zo šnúry natiahnutej medzi chatkou a neďalekou borovicou sňala ešte vlhké plavky. Ponáhľala sa do umyvárne, prezliekla sa, schmatla uterák, ktorý vyzeral aspoň ako-tak čistý, a vyrazila na chodník. Cítila, ako ju komáre žerú zaživa, a tak pridala do kroku. Keď sa pred ňou zablysla tmavá, saténová hladina jazera, rozbehla sa. Žabky a uterák hodila na kôpku na brehu a bez váhania vhupla do lákavej vody.

Jedinou vecou, ktorú na lete a tábore od detstva bezvýhradne milovala, bolo plávanie. Nemilovala plavky, to nie, ale tú beztiaž a ľahkosť pohybu. A tiež to, že bola vo vode naozaj rýchla. Nebála sa vody ani toho, čo sa skrýva pod hladinou. Predstavovala si, ako sa ladne kĺže ako dravá ryba alebo – keď sa s lapaním po dychu vynorila nad hladinu – ako nejaký frajerskejší cicavec.

Rozhliadla sa okolo seba. Polmesiac visel vysoko a hviezdy boli natlačené tak husto, akoby na oblohe vybuchla trblietková bomba. Už teraz sa cítila asi o tisíc percent lepšie a premýšľala, koľko času tu môže stráviť, kým sa bude musieť vrátiť do dusnej nocľahárne.

Odohnala tú myšlienku a začala pomaly plávať na chrbte cez vyhradený priestor na kúpanie, pričom odpor chladnej vody bol ako hladké pohladenie. Jediným zvukom bol šplechot rúk narážajúcich na hladinu a jemné vlnenie nôh kopajúcich tesne pod ňou. Keď dorazila k mäkkému piesku na plytčine, na chvíľu zastala a užívala si zamatovú tmu.

Potom niečo začula – z chodníka na chlapčenskej strane. Škrípanie a odskakovanie kamienkov, čo znamenalo, že sa niekto alebo niečo blíži. Prosím, nech je to mýval. Bola zúfalá pri predstave, že sa o tento moment bude musieť s niekým trápne deliť, a nechcela sa vrátiť tak skoro. Detsky sa ponorila pod vodu a odplávala k tmavšej časti brehu, kde hustý podrast vrhal tiene, aby sa skryla a ticho pozorovala.

Štrkot kamienkov sa zlúčil do zvuku krokov a vzápätí niekto vyšiel z lesa. Zatajila dych a okamžite ho spoznala. Oliver. V plaveckých šortkách, bez trička, bežal rovnako ako pred chvíľou ona, len rýchlejšie. Oveľa rýchlejšie. Nemalo by ju prekvapovať, že vie naozaj behať, no nemyslela si, že ho pri tom niekedy videla – väčšinou sa len bláznil s deťmi. Rútil sa naplno až na koniec móla a zastavil sa na samom kraji. Zaklonil hlavu k hviezdam a hruď sa mu prudko dvíhala a klesala.

Pohľad naňho si užívala. Keď sa však zohol, aby si vyzul tenisky, uvedomila si, že musí niečo povedať. Už aj tak bolo dosť divné skrývať sa v kríkoch a pozorovať ho, no mohlo by byť poriadne desivé, keby sa zrazu vynorila, keď už bude vo vode.

„Hej!“ zavolala potichu, skôr než si to stihla rozmyslieť. Odrazila sa od brehu a zamávala, aby ju spoznal. „Oliver!“

Pozrel sa na ňu ponad vodu: „Millie?“

Jeho tón bol zvláštny. Vôbec neznel uvoľnene a bezstarostne ako zvyčajne. Znel takmer... frustrovane?

„Poď, voda je skvelá!“ Okamžite sa zhrozila nad tým, čo povedala. Som taká trápna. Zdalo sa však, že to prelomilo napätie, ktoré cítil, pretože sa zasmial a ramená mu poklesli. Sadol si na koniec móla a hojdal nohami nad vodou.

„Ani ty si nemohla spať, však?“

„Nie.“ Priplávala bližšie. „V chatke bolo asi tisíc stupňov. Už len ten zvuk dýchania ma privádzal do šialenstva.

„Ha. Jasné. A teraz si k tomu ešte prirátaj všadeprítomný smrad starých ponožiek.“ Oprel sa o ruky a natiahol sa. Bože!

Zasmiala sa. „Áno, my si aspoň perieme bielizeň pomerne pravidelne.“ Ponorila sa pod vodu a vzápätí sa vynorila, pričom jej mokré vlasy skĺzli z tváre dozadu. Bolo to skvelý pocit. „Nejdeš do vody?“ spýtala sa, keď si z očí zotierala kvapky.

Len čo opäť zaostrila pohľad, videla, že sa na ňu uprene díva, tvár mal skrytú v tieni. „Naozaj je to úžasné!“ dodala až priveľmi veselo.

„Som si istý.“ A ten tón bol opäť tu, takmer strohý.

Preblesklo jej mysľou, že možno aj on dúfal, že bude sám. Možno bol sklamaný, že ju tu našiel. Otvorila ústa, aby povedala, že si ešte zapláva pár dĺžok a potom odíde, no hlasné šplechnutie jej prekazilo zámer. Rozhliadla sa, ale nevynoril sa a v tme nevidela, kam zmizol. Trvalo to len o čosi dlhšie, než by malo, a pocítila nepríjemný záchvev obáv. Otočila sa vo vode a hľadela na hladinu kúsok od móla, kde ho očakávala. Preto vykríkla od prekvapenia, keď sa namiesto toho prudko vynoril priamo pred ňou.

„Bože môj! Vystrašil si ma!“ Štuchla ho do pleca.

„Prepáč.“ Usmial sa a odhrnul si z čela mokré vlasy. „Nedokázal som odolať.“ Výraz mu zmäkol na úprimne previnilý a znepokojený. „Počkaj, nemáš strach z tmavej vody, však? Dočerta, naozaj ma to mrzí, Millie.“ Natiahol k nej ruku.

„Nie, nie! Vôbec sa nebojím. Len si bol dlho pod vodou. A myslela som si, že budeš niekde tam.“ Ukázala rukou. „Ale kdeže, milujem vodu. A tmu.“

„To rád počujem.“ Ľahol si na chrbát a spravil pár lenivých záberov. „Bože, toto je skvelý pocit. A keď nad tým premýšľam, pamätám si, že si bola naozaj skvelá plavkyňa. Bola si v mojej skupine, pred koľkými rokmi… pred dvoma?“

Áno, bola. Bolestne trápne leto 1986. Oliverov prvý rok vo funkcii vedúceho. Leto, keď sa nevinná dievčenská zamilovanosť premenila na intenzívnu sexuálnu túžbu – najmä vďaka plaveckej skupine a neustálemu pohľadu naňho v plavkách. Bože, bola fakt úchylná, však?

„Áno,“ vtlačila všetky pocity, ktoré v nej tie spomienky vyvolali, do jedinej slabiky a pretočila sa do kraula.

„Vidím, že si stále dobrá.“ Sledoval ju, keď sa vynorila o pár metrov ďalej.

Nadvihla obočie, atmosféra v nej prebúdzala chuť trochu riskovať. „Dáme si preteky?“

Úsmev sa mu znova rozžiaril. „Dobre teda. Kam? Na ostrov?“

„Ako Pansy a Neville?“

Prikývol.

„Nie, ďakujem, nie som blázon.“ Zasmiala sa. „Teda, asi som blázon už len preto, že sa s tebou chcem pretekať, ale dnes večer by som radšej neumrela, vďaka.“

„Nenechal by som ťa zomrieť.“

Bol opäť uvoľnený a hravý a ona sa znovu pristihla pri otázke, odkiaľ sa vzalo jeho predchádzajúce napätie.

„Čo tak k červenej bóji a späť?“

„Platí.“ Priplával k nej bližšie. „Voľný štýl?“

„Jasné, alebo si plánoval niečo iné ako kraul?“ Pokrútila hlavou a krátko sa zasmiala.

„Aj motýlika plávam celkom rýchlo.“

„Panebože, no jasné. Ako inak.“ Rozosmiala sa už naplno.

„Čo?“ Priplával ešte bližšie. Dosť na to, aby sa jej mohol dotknúť, s tvárou rozžiarenou pobavením.

„Veď ty presne vieš!“

„Nie, neviem.“ Len sa uškŕňal.

„Si skrátka dobrý vo všetkom, jasné!“ Millie divoko rozhodila rukami a zrazu ju zaplavila opojná veselosť. Akási jej časť – pravdepodobne tá nešikovná dvanásťročná verzia, ktorá stále sídlila niekde v hĺbke mysle a ovplyvňovala množstvo jej rozhodnutí – nemohla uveriť, že je o polnoci v jazere s Oliverom a bezstarostne sa s ním smeje. Ak nemohla mať jeho, mohla mať aspoň tento okamih.

„To nie je pravda,“ namietol.

„Tak mi povedz jednu vec, v ktorej nie si dobrý. Okrem ‚určitých atletických disciplín‘.“ Zadúšala sa od smiechu.

Priplával celkom blízko.

„Kreslenie mi vôbec nejde,“ povedal a zdvihol prst.

Opäť sa rozosmiala. „To som nemala na mysli a ty to vieš.“

„To je jedno. No tak, poďme sa pretekať!“ Šplechol na ňu trochu vody.

„Dobre!“ Upokojila sa. „Na tri?“

„Na tri.“

Samozrejme, že ju porazil, ale nie o veľa. Páčilo sa jej, že sa jej nesnažil dať náskok ani zámerne nespomalil. Pretekali sa znova a znova, pričom vystriedali všetky plavecké štýly, a v znaku ho takmer porazila.

„Sakra,“ ťažko dýchal po tom, čo doplávali. „Toto je určite tvoj najlepší štýl.“

„Áno,“ zalapala po dychu. „Vždy bol.“

„Fíha, som zadýchaný,“ povedal, prevalil sa na chrbát a nehybne splýval na hladine.

„Áno, po tomto všetkom možno naozaj zaspím.“ Fascinovane ho sledovala. V striebornom svetle bol taký krásny.

„Nie je nič lepšie ako splývať na chrbte a pozerať sa na hviezdy,“ zamrmlal so zasnenou tvárou.

„To neviem,“ povedala.

„Čože?“ Prudko sa postavil a nechápavo zvraštil obočie.

„Neviem splývať na chrbte.“

„Plávaš taký dobrý znak a nevieš splývať?“

„Nie. Vždy sa potopím.“ Za normálnych okolností by sa hanbila to priznať, pretože potopenie v nej vyvolávalo pocit, že je priveľmi ťažká, no niečo na tejto noci akoby odstránilo obvyklé zábrany. „Mám teóriu, že je to otázka dôvery. Z nejakého dôvodu tomu jednoducho nedôverujem.“ Končekmi prstov brázdila hladinu a pozorovala vzory, ktoré za sebou zanechávali vlnky.

„Zakloň sa.“

Jeho hlas sa ozval tesne za ňou a prudko sa otočila. „Čo prosím?“ Bol tak blízko, že doňho takmer narazila.

„Naučím ťa splývať na chrbte.“ Teraz mal vážny výraz.

„Nie, to nie. Naozaj nechcem. Je to v poriadku,“ vyprskla, zrazu nezvyčajne rozrušená.

„Nie je to v poriadku. Splývanie na chrbte nie je len jedna z najpríjemnejších a najviac uvoľňujúcich vecí, aké môžeš robiť, ale je to aj základná bezpečnostná technika plávania. Nemôžem uveriť, že si prešla šiestimi–“

„Siedmimi,“ doplnila ho Millie.

„–siedmimi rokmi plaveckých testov v tábore bez toho, aby si to zvládla!“

Jeho hlas teraz znel ako hlas inštruktora a musela uznať, že to bolo svojím spôsobom dosť sexi. Rozhodla sa hrať túto úlohu ďalej, opäť sa jej zmocnila zvláštna smelosť.

„Tak dobre, pán vedúci,“ otočila sa. „Ukáž mi ako.“

Za jej chrbtom sa ozval akýsi čudný zvuk, akoby sa zhlboka nadýchol. „Fajn.“ Odkašľal si. „Tak sa presuňme do plytšej vody.“ Doplávali bližšie k brehu, kde im voda siahala približne po pás, a Oliver sa postavil tvárou k nej, zatiaľ čo ona bola otočená bokom. „Teraz sa zakloň, akoby si chcela začať plávať znak. A ja ti len… ehm… zľahka položím prsty na pás a ramená.“

Zavrela oči. Inak by to nezvládla. Nadýchla sa, zaklonila sa dozadu a okamžite začala klesať, no potom pocítila jeho prsty, ktoré jej poskytli oporu.

„Výborne,“ povedal ticho, „spoľahni sa na mňa a uvoľni sa. Nenechám ťa  potopiť.“

„Dobre,“ odpovedala so stále zatvorenými očami.

„Teraz chcem, aby si zaklonila hlavu, akoby si sa pozerala za seba. Alebo akoby si si chcela namočiť vlasy. A nezabúdaj dýchať.“ Uvedomila si, že zadržiava dych, a s tichým smiechom ho vypustila. Z tónu jeho hlasu vycítila, že sa usmieva: „A možno by si mala otvoriť oči.“

Zdvihla bradu tak, ako jej povedal, a bolo to, akoby niekto potiahol za niť a hladina ju poľahky nadniesla vyššie. Pomaly otvorila oči a stretla sa s jeho pohľadom. „Naozaj to funguje!“

Pozeral sa na ňu zhora a stále sa jemne usmieval. „Naozaj áno. Teraz chvíľu len takto dýchaj. Mám ťa.“

Sústredila sa na pravidelné nádychy a výdychy a pozorovala hviezdy nad sebou. Naozaj to bolo nádherné a upokojujúce.

„Millie,“ povedal po chvíli. Vedela, že sa na ňu stále pozerá.

„Áno?“

„Už ťa nedržím.“

V úžase naňho vyvalila oči. „Nedržíš? Bože môj, ja naozaj splývam!“

„Splývaš.“ Kútiky úst sa mu zdvihli do širokého úsmevu. „Chce to len grif. A teraz, keď si ho pochopila, už naň nikdy nezabudneš. Spusť nohy dolu a skús to sama.“

Urobila to a bolo to úžasné – len sa ľahko pohupovala na hladine, úplne prirodzene, znova a znova. „Toto je neuveriteľné,“ vzdychla a nechala sa niesť vodou.

Oliver sa vedľa nej tiež položil na chrbát. „To teda je,“ povedal ticho.

Chvíľu takto mlčky splývali na hladine, jedinými zvukmi boli žabí koncert a cvrlikanie svrčkov. Potom začula tiché zažblnkotanie vody, keď sa postavil. Aj ona spustila nohy na dno. Díval sa smerom k brehu a jeho profil bol v mesačnom svetle nádherný. Natiahla ruku a dotkla sa jeho ramena.

„Ďakujem.“

Otočil sa k nej. Oči mal tmavé, tvár takmer vážnu.

„Nemáš za čo.“

Nevedela povedať, či ich k sebe približovala voda alebo niečo iné, ale zrazu sa zdal byť bližšie. Opäť zacítila to predchádzajúce napätie. A ešte čosi navyše. Mala pocit, že by mala niečo povedať, ale netušila čo. Pootvorila ústa práve vo chvíli, keď začal hovoriť.

„Millie, ja…“ Prudko sa nadýchol, sklopil zrak a potom sa na ňu znovu pozrel. Uvedomila si, že opäť zadržiava dych. Vzápätí jej došlo, že už nepočuje len žaby a svrčky. V nočnom tichu sa ozývali aj hlasy. Slabé, no čoraz zreteľnejšie, prichádzajúce z chodníka od chlapčenských chatiek.

„Dočerta!“ zahrešil pod nos a strelil pohľadom smerom k blížiacemu sa zvuku.

„Kto by to mohol byť?“ vyhŕkla a v žalúdku pocítila nepríjemný záchvev úzkosti.

Prehrabol si vlasy. „Pravdepodobne Cormac. Keď som odchádzal, jeho posteľ bola jediná prázdna. Predtým sa snažil nahovoriť ostatných, aby s ním išli do baru v meste.“

„Kto s ním išiel?“

„Nikto. Takže sa asi vracia s nejakými kamošmi.“

„To radšej nie. Ja nie som práve...“ Veľmi túžila zmiznúť skôr, než sa objaví Kámo McKámo so svojimi opitými kumpánmi.

„Jasné, choď,“ povedal akoby čítal jej myšlienky. „Odvediem ich pozornosť.“ Frustrovane zafučal a vrhol podráždený pohľad smerom k hlasom, ktoré sa čoraz viac približovali.

Venovala mu posledný výrečný pohľad. Dúfala, že ním vyjadrila všetku vďaku aj ľútosť. Potom sa poponáhľala z vody. Schmatla uterák, prehodila si ho cez plecia a so žabkami v ruke sa rozbehla k lesu. Práve bola na vrchole chodníka, keď začula krik. Otočila sa, teraz už dobre maskovaná, a uvidela Cormaca McLaggena, ako sa potáca na pláž s dvoma ďalšími chalanmi, ktorých nespoznala.

„Oliver! Kámo!“ ozval sa Cormacov opitý hlas. „Si to ty? Dáme si pár pív?“

Začula Oliverovo súhlasné zvolanie a potom sa otočila, aby pokračovala ďalej pomedzi stromy.

30. deň

Obr. 8: Búrka

Od nočného kúpania sa často zasnívala. Prehrávala si v hlave drobné okamihy a predstavovala si, ako sa ten večer mohol skončiť inak. Čo jej chcel Oliver povedať, keď sa objavil Cormac?

Nič dôležité, namietal jej praktický rozum. Boli len priatelia a nebolo to nič viac než príjemne strávený čas v prostredí, ktoré bolo zhodou okolností romantické.

Nepomohlo ani to, že Oliver na druhý deň ráno odišiel na niekoľkodňovú túru do divočiny. Nemali šancu prehodiť spolu pár normálnych slov a hodiť to za hlavu, takže jej predstavivosť pracovala naplno.

Dnes sa však mal vrátiť, takže s fantazírovaním sekne a vráti sa do reality. Keď ju uvidí, pravdepodobne ju potľapká po pleci, spýta sa, ako jej ide splývanie, a potom odbehne pomôcť niekomu s bekhendom, volejbalovým smečom alebo niečím podobným.

Potichu sa pri tej predstave zasmiala, keď sa blížila k nástenke skontrolovať svoj popoludňajší program. Myslela si, že bude mať s Harrym na starosti kickball, no chcela si byť istá, než sa vyberie na ihrisko. Percy mohol aktivity presunúť aj dovnútra – mala totiž doraziť ďalšia búrka.

Okolo nástenky sa zhromaždil nezvyčajne veľký dav táborníkov a vedúcich, takže sa spočiatku nedokázala dostať bližšie. Keď sa však napokon predrala dopredu a vykukla spoza mimoriadne vysokého siedmaka, zmeravela. Všetka krv sa jej z hlavy nahrnula nadol tak rýchlo, až sa jej zatočila hlava. Ústa jej zaplavila kyslá chuť a z hrdla sa jej vydralo niečo medzi zalapaním po dychu a vzlykom. Videla, ako sa k nej obracajú tváre – niektoré pobavené, iné plné súcitu. A Pansina tvár: najprv zdrvená, vzápätí rozzúrená.

Urobila váhavý krok vpred a dav sa rozostúpil. Na nástenke, zakrývajúc Percyho úhľadne rozkreslené rozvrhy, letáky na prihlasovanie na aktivity aj upozornenia o bezpečnosti pri vode, sa vynímali výrazné čierne línie a jemné sivé odtiene jej kresieb. Boli popripínané od kraja po kraj zhora nadol a pokrývali veľkú časť plochy. Oliver mal pravdu – toto leto kreslila naozaj veľa. A všetky kresby zobrazovali jeho. Oliver beží, Oliver sa usmieva, Oliver bez trička, s lesknúcou sa pokožkou. Oliver očarene pozoruje hviezdy.

Pokúsila sa vykročiť dopredu, no Pansy tam už bola – opatrne, ale rýchlo strhávala kresby a jemne ich ukladala na kôpku. Cez plece štekala, že ten, kto to urobil, bude potrestaný, dostane službu v kuchyni až do konca tábora a bude drhnúť chlapčenské záchody posratou zubnou kefkou. Cez hučanie v ušiach ju však sotva počula. Videla len, ako sa Pansina tvár skrivila hnevom a jej pohľad sa uprel niekam naľavo od nástenky. Otočila sa a zbadala Josha – bol zlomený v páse od smiechu a ukazoval na ňu.

Samozrejme. Josh. Malý zasran. Včera počas popoludňajšej kanoistiky mal sprosté reči o Fleur a profesorovi. Varovala ho, ale odvrkol jej jednou zo svojich drzých poznámok a skrátka jej pretiekol pohár trpezlivosti. Akoby predstavoval každého malého hajzlíka, ktorý sa jej kedy posmieval. Bol dosť blízko pri móle, na ktorom stála, takže stačilo šikovne podsunúť veslo pod kanoe a hneď sa prevrátil. Keď sa vynoril a prskal vodu, zasmiala sa. Povedala mu, aby si nabudúce dával väčší pozor na rovnováhu. Fleur sa dokonca zachichotala a nenápadne si s ňou tľapla.

Zjavne však nemala podceniť jeho pomstychtivosť. Nebolo ťažké zistiť, na čom jej záleží, ani kde to nájde. Pravdepodobne jej chcel len zničiť skicár, ale keď zbadal, čo je vnútri, musel vedieť, že natrafil na poklad.

„Hej, vedúca Millie,“ zakričal teraz, „ty si do niekoho zabuchnutá?“

Niekoľko táborníkov sa zachichotalo a ona jasne videla, ako si Cormac priložil ruku k ústam a odvrátil pohľad, no na väčšine tvárí sa zračil súcit.

„Dospej, Josh!“ odvrkla a otočila sa od nástenky.

Uľavilo sa jej, že hoci sa o tom Oliver určite dopočuje, neuvidí to na vlastné oči. Nezíska ten úplný obraz jej úbohej (a keď človek videl všetky tie kresby takto vystavené vedľa seba, takmer desivej) posadnutosti ním. Potriasla hlavou a začala sa predierať davom. Zrazu sa odtiaľ potrebovala dostať preč. Pansy už mala kresby, takže ona jednoducho odíde. Na svoje zdesenie cítila, ako ju v očiach štípu slzy, a preto zrýchlila krok.

Pohľad zdvihla až vo chvíli, keď ju niečia ruka jemne chytila za rameno.

„Millie.“ Dlhé opálené prsty a láskavý hlas.

Dočerta!

Zdvihla zrak, hoci naozaj nechcela. A okamžite pochopila – podľa jeho držania tela aj výrazu v očiach –, že tam stál celý čas. Videl všetko.

Vytrhla sa mu a rýchlo zišla po schodoch, hoci bežať začala až vtedy, keď zabočila za roh budovy.

* * * * *

Samozrejme, takmer okamžite začula za sebou kroky.

Spomalila, pretože vedela, že s ňou dokáže držať krok ešte dlho potom, čo sa sama vyčerpá.

„Nemusíš ísť za mnou, som v poriadku,“ odvrkla cez plece bez toho, aby sa naňho pozrela.

„Viem, že nemusím. Len sa chcem s tebou prejsť, dobre?“

„Fajn.“ Bože, čo to bolo za zvláštny druh mučenia? Stále sa naňho nedokázala pozrieť. Len kráčala ďalej, mlčky a rýchlo, a snažila sa spracovať všetko, čo sa jej preháňalo hlavou.

Tempom, akým išli, sa na druhú stranu jazera dostali za menej než dvadsať minút. Budovy tábora vyzerali v diaľke maličké, takmer ako hračky a uvidela staré nepoužívané mólo s malým prístreškom na člny hneď za ďalšou zákrutou chodníka. Zároveň si všimla, že obloha tmavne do hlbokej bridlicovošedej farby. Búrka dorazí čoskoro a vyzeralo to na poriadnu prietrž. Fajn. Aspoň ladila s jej náladou.

Chodník bol na tomto mieste úzky, a tak kráčala opatrnejšie, pričom cítila jeho prítomnosť pár krokov za sebou. Zrazu zastala. Oneskorene ju zaplavil pocit poníženia a hnevu.

„Prečo si tu?“

„Chcem ísť na túru? Ideme na túru?“ Vyzeral neisto, čo k nemu akosi vôbec nepasovalo. Vždy si bol taký istý sám sebou.

„Pozri,“ obrátila sa k nemu. „Naozaj ma mrzí, že si to musel vidieť.“ Mávla rukou. „Prepáč, že som ťa do toho zatiahla.“ Začal niečo hovoriť, no ona pokračovala, pretože vedela, že ak to nepovie teraz, tak už nikdy. „Ale len preto,“ zhlboka sa nadýchla, „len preto, že ťa mám rada, alebo som do teba trápne zabuchnutá – akokoľvek to chceš nazvať –, neznamená to, že ku mne musíš byť milý. Alebo so mnou tráviť čas. Alebo ma chrániť. Zvládnem to. Deväťdesiat percent tých idiotov tam vzadu mi je ukradnutých.“

„Millie,“ jeho hlas znel úprimne, ale aj frustrovane.

„Myslím tým, prečo sa so mnou snažíš kamarátiť?“ vyhŕkla.

„Nesnažím sa s tebou kamarátiť. Myslel som si, že sme kamaráti.“

Pokrútila hlavou a vykročila ďalej, kráčala rýchlo a dych mala ešte rýchlejší.

„Čo sa deje?“ zavolal za ňou, teraz už len pár krokov za jej chrbtom.

„Ja len…“ Napoly sa otočila, no stále sa naňho nedokázala pozrieť. „Nepotrebujem, aby sa niekto cítil povinný ma mať rád, dobre? Nie som žiaden charitatívny prípad ani tučná šprtka, ktorú treba chrániť pred šikanou. Doma ma veľa ľudí považuje za cool. A viem sa o seba postarať.“ Zacítila, ako sa jej do očí tisnú slzy, ktoré sa zo všetkých síl snažila zadržať, a lomcoval ňou hnev.

„Počkaj. To si... to si naozaj myslíš?“

„Prosím ťa.“ Zotrela si slzu. „Pozri, môžeš už prestať. Zbavujem ťa povinnosti byť milý chlap. Od tejto chvíle ma môžeš nechať na pokoji až do konca tábora.“

Svoj prejav zakončila vzdorovito a napokon zdvihla k nemu zrak. Pozeral sa na ňu a jeho výraz – najprv zmätený a možno trochu frustrovaný – sa začal meniť. Tvár sa mu uvoľnila a vykročil bližšie.

„A čo ak nechcem?“ Hlas mal tichý a intenzívny, no zároveň v ňom zaznieval jemný náznak doberania. Pohľad mu zmäkol a kútiky úst sa mu nepatrne zdvihli.

Rozbúchalo sa jej srdce a žalúdok sa jej podivne stiahol. Čo to hovoril? Pristúpil ešte bližšie. Takmer sa dotýkali špičkami topánok.

„Čo ak ťa zo všetkého najmenej chcem nechať na pokoji?“

Otvorila ústa, no nevyšiel z nich ani hlások. Myšlienky sa jej pretáčali naprázdno ako pokazený pedál na bicykli. A práve v tej chvíli, ako dokonale načasované klišé v zlej stredoškolskej hre, začalo liať ako z krhly. Takmer okamžite nato udrel hrom a obaja zdvihli hlavy, keď oblohu rozťal blesk. O niekoľko sekúnd neskôr nasledovalo ďalšie hlboké zadunenie.

Cítila, ako jej dážď lepí vlasy na hlavu a tričko na telo. Kvapky dopadali na zem takou silou, až sa odrážali späť do vzduchu. Pozrela sa naňho a videla, že mu po tvári stekajú potôčiky vody.

„Do riti!“ zahrešil a znovu sa pozrel hore. Vtom sa nad nimi zakľukatil ďalší blesk. Tentoraz prišiel hrom takmer okamžite a zdalo sa, akoby sa zachvela zem.

„Musíme sa dostať preč od stromov!“ zakričal, vzal ju za ruku a potiahol ju za sebou. „Poď!“

Bez váhania sa ho chytila a rozbehli sa cez husté závesy dažďa k malej schátranej búde na konci starého móla. Trhol dverami, vbehli dnu a zabuchli ich za sebou.

Niekoľko sekúnd tam len stáli, lapali po dychu a voda z nich kvapkala na podlahu. Boli takí premočení, že sa takmer nedokázali pohnúť. Pozrela sa naňho – z nosa mu stekali kvapky vody – a z ničoho nič sa rozosmiala. Sledoval, ako si odhŕňa mokré vlasy z krku a pokúša sa ich vyžmýkať, a vzápätí sa k nej pridal.

Skrútila lem táborového trička a snažila sa z neho vytlačiť aspoň trochu vody, kvôli ktorej sa jej nepríjemne lepilo na telo. Oliver si rýchlym pohybom pretiahol to svoje cez hlavu, vyžmýkal ho a utrel si ním tvár aj vlasy.

Ako ho pozorovala, cítila, že jej z pier pomaly mizne úsmev. Na rukách a pleciach sa mu pri pohybe napínali svaly pod hladkou pokožkou, ktorá akoby zachytávala aj to málo svetla, prenikajúceho cez malé okienko. Uvedomila si, že sa prestala hýbať a len naňho hľadí.

Zdalo sa, že si to v tej istej chvíli uvedomil aj on – energické pohyby ustali a celkom znehybnel.

Nastalo ticho, prerušované len bubnovaním dažďa.

„Chcela by si sa ma dotknúť?“

Otázka prišla úplne nečakane a takmer sa znovu rozosmiala. Bolo to také absurdné.

Ale nerozosmiala sa. Ani on sa nesmial. Odvážila sa pozrieť mu do tváre a uvidela v nej niečo, čo jej pripomenulo ich noc pri jazere. To zvláštne sústredenie. Tú intenzitu. Oči mal veľmi tmavé.

Čo ak ťa zo všetkého najmenej chcem nechať na pokoji...

Takmer akoby stála mimo vlastného tela, vnímala, ako sa jej ruka sama od seba dvíha a zľahka sa dotýka jeho pokožky. Nesmelo. Najprv jedným prstom, potom dvoma a napokon celou dlaňou. Jemne mu prešla po hrudi, po boku, po pevných svaloch brucha. Keď jej malíček skĺzol až nebezpečne nízko, nadýchol sa a zavrel oči – a zaplavil ju príval akejsi živelnej sily. Potom prešla na chrbát ruky a on otočil dlaň nahor, aby jej pohladil prsty, kým sa presunula na zápästie a sledovala líniu žily na predlaktí. Pohľadom sprevádzala vlastné prsty, ktoré kopírovali všetko, čo na ňom kreslila najradšej. Nakoniec mu zľahka prešla po kľúčnej kosti a až potom zdvihla pohľad. Pozoroval ju. Oči mal napoly privreté a pery pootvorené.

Chvíľu sa na ňu díval, potom k nej pristúpil, pobozkal ju a ruku jej zaboril do vlasov. Millie zalapala po dychu a rukami mu kĺzala po chrbte a krku až k zátylku. Bože, bol taký vysoký.

Otvorila ústa, túžila ho cítiť a ochutnať ešte viac. Privinul si ju k sebe pevnejšie, zaklonil jej hlavu a jazykom sa nežne pohrával s jej perami. Odpovedala mu dychtivo, no zároveň s nepatrným náznakom prekvapenia. Ak si niekedy predstavovala prvý bozk s Oliverom Woodom – čo, pravdaže, robila, najmenej pár stokrát –, vždy si myslela, že bude sladký a nežný. Toto však malo od toho veľmi ďaleko.

„Millie,“ zamrmlal jej pri perách a pomaly ju viedol dozadu cez malú miestnosť, až kým na zadnej strane stehien neucítila okraj starého stola pri stene. Inštinktívne si sadla a on sa postavil medzi jej nohy. Prstami jej pomaly vkĺzol pod tričko a jemne prechádzal po pokožke. S ďalším zábleskom údivu si uvedomila, že cíti jeho vzrušenie, čo v nej vyvolalo prudký nával energie – akoby jej telom prebehla elektrina alebo sa v nej rozozvučala dokonale naladená struna.

Nechala ruky skĺznuť dolu po chrbte a on sa odtiahol od pier, aby bozkami prešiel k čeľusti, uchu a krku. Popritom jej do kože šepkal drobné nežnosti. Aká je krásna. A ako veľmi sa jej chcel dotknúť. Stále nedokázala celkom uveriť, že je to skutočné. Ale bola tu a naozaj sa to dialo, však? Dážď stále bičoval strechu a vo vzduchu sa vznášal známy, vlhký pach jazera. A predsa to bolo trochu ako sen. Rukou jej zablúdil k prsiam, zatiaľ čo ju bozkával na krk, a potom jej prechádzal po stehnách, palcami hladil jemnú pokožku na ich vnútornej strane. A bol to naozaj Oliver Wood. Žiadna fantázia, žiadna chabá napodobenina. Bol to on a chcel ju – očividne rovnako veľmi, ako ona chcela jeho.

A to bolo zo všetkého najneskutočnejšie.

Prešla mu prstami po krku až do vlasov, potom zaklonila hlavu a oprela ju o stenu búdy, zatiaľ čo jej bozkával hrdlo a ruka mu vkĺzla pod lem šortiek. Dych sa jej zrýchlil a prehla sa.

„Je to v poriadku?“ zašepkal jej do ucha. Na chvíľu sa zastavil a odtiahol sa, aby sa na ňu pozrel. Pomaly prikývla. Bolo to viac než v poriadku, ale panebože… a pritiahla si ho späť k bozku. Jazykom sa dotkol jej jazyka práve vo chvíli, keď ju prstami hladil pod nohavičkami. Telom jej prešla silná vlna vzrušenia a prudko sa nadýchla.

Nebola úplne neskúsená. Bol tu ten chalan počas minulých zimných prázdnin a niekoľko ďalších predtým aj potom, ale nikdy necítila nič podobné ani k nim, ani s nimi.

Nikdy predtým nezažila nič také. Tá kombinácia fyzických pocitov a čistého opojenia…

Pritisol sa k nej a ona si uvedomila, že sa ho chce – potrebuje – tiež dotknúť. Vsunula mu ruku za pás šortiek a zovrela ho v dlani. Aj tam bol dokonalý. Samozrejme. Zastonal jej do úst a viečka sa mu so zachvením zavreli. „Millie… Bože.“

Ten zvuk ju úplne odzbrojil a zvíjala sa pod jeho rukou, ktorá ju teraz dráždila a hladkala v mimoriadne účinnom rytme. Zrýchlila ťahy a búda sa zmenila na miesto stonov a prudkých výdychov, až kým rýchlo a silno nevyvrcholila sériou ostrých, prerývaných vzdychov. Vzápätí skončil aj on a zastonal jej do krku a vlasov.

Chvíľu zostali v objatí – spánkami sa opierali o seba, zatiaľ čo dýchali. Nakoniec sa odtiahol a pobozkal ju. Vzal tričko a očistil sa, potom sa oprel o stôl a pritiahol si ju chrbtom k hrudi. Objal ju okolo pása. „Už mi veríš?“ spýtal sa s úsmevom v hlase.

„Asi áno.“ Šibalský úsmev podfarbil jej slová a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Alebo,“ sklonil hlavu a jemne jej zahryzol do ušného lalôčika, „mám ti to dokázať znova?“

„No… možno,“ Millie sa snažila zostať vážna, ale nakoniec sa zachichotala.

Vzdychol si. „Chcel som to urobiť, odkedy som vystúpil z auta a videl ťa tam stáť v džínsoch a čižmách. Vyzerala si kurevsky sexi.“

„Povedz to ešte raz…“

„Čože?“ prekvapene sa odtiahol a ona sa zaklonila, aby sa naňho pozrela.

„Je to strašne sexi. Ty to predsa nikdy nehovoríš!“

„Kurevsky,“ jemne ju pobozkal. „Kurevsky,“ pobozkal ju znova. „Kurevsky,“ zakončil poriadne intenzívnym bozkom, ktorý ju prinútil otočiť sa k nemu a objať ho okolo krku.

„No, ja som to chcela urobiť už oveľa skôr,“ zamrmlala, keď sa konečne odtiahla. Potom sklopila pohľad. „Naozaj ma mrzí, že som s tými kresbami pôsobila ako nejaká stalkerka.“

Chytil ju za bradu a prinútil ju pozrieť sa mu do očí. „Tie kresby ma tak kurevsky…“ zdvihol obočie a ona sa rozosmiala, „…tak kurevsky potešili. Keby tam neboli všetci tí ľudia, pravdepodobne by som ťa pritlačil k najbližšej stene a pobozkal.“

„Naozaj ťa potešili?“

„Áno! Pretože to boli dôkazy, že všetky tie chvíle, keď som na teba myslel a túžil po tebe, neboli len v mojej hlave. Aj ty si ma chcela. Tá prvá noc pri táboráku, naša malá lekcia lukostreľby, svätojánske mušky a náš výlet do mesta..“ Zohol sa a znova ju pobozkal.

„A nočné kúpanie,“ zašepkala pri jeho perách.

„Ach bože, nočné kúpanie,“ zastonal a odtiahol sa. „Vieš, prečo som bol v tú noc vonku? Prečo som tak rýchlo bežal k jazeru?“

„Pretože ti bolo horúco?“

„Horúco, ha. Áno. Ležal som na posteli a nedokázal som na teba prestať myslieť. Tak veľmi som ťa chcel, že som nemohol spať, a všetky tie fantázie…“ Pritúlil sa jej k vlasom a vdýchol ich vôňu. „No nič. Bežal som sa dole trochu schladiť. A tam si bola ty, taká krásna a ladná v mesačnom svite. Bolo to hotové mučenie.“

„Zdalo sa mi, že sa správaš čudne. Vyzeral si frustrovane alebo tak nejako.“

„Veď som aj bol!“

„Kiežby som to bola vedela.“

„Práve som sa ti chystal niečo povedať, keď sa objavil Cormac.“ Pokrútil hlavou.

„Do prdele s ním.“

„Jasné, do prdele s ním.“ Vplietol jej prsty do vlasov a pozrel sa cez špinavé okno búdy. „Myslím, že dážď poľavil. A nerád to hovorím, ale mali by sme sa vrátiť.“

„Áno, asi sa už treba chystať na večeru,“ povedala skleslo.

Zohol sa a znova ju pobozkal. „Aspoň máme ešte pár týždňov.“

„Áno,“ vzdychla si a dychtivo mu bozk opätovala. „Aspoň to.“

45. deň

Obr. 9: Motýlik

„Čo si oblečieš, Millie?“ Lavender zdvihla zrak od ružového vinylového kufra, v ktorom sa práve prehrabávala. „Neznášam všetko, čo som si priniesla.“

„Neviem.“ Millie prechádzala prstami po kusoch oblečenia rozložených na posteli. Čiernobiele pruhované šaty alebo tá ružová vec, ktorú ju Vanessa na poslednú chvíľu prinútila pribaliť? Bol to top bez ramienok, sukňa alebo strašne krátke minišaty? Ktovie. V ružovej však vyzerala hrozne.

„Obleč si červenú blúzku a džínsy,“ zavolala Pansy, ktorá práve starostlivo tieňovala Ginnino ľavé viečko nebesky modrým očným tieňom.

„Naozaj?“ spýtala sa. „Žiadne šaty? Ale veď je to tanečný večierok.“

„Je to tancovačka v letnom tábore a ty tam budeš aj tak len robiť dozor. A okrem toho, páčiš sa mu v džínsoch.“ Pansy sa otočila a s úškrnom sa pozrela ponad plece, zatiaľ čo sa ostatné dievčatá zachichotali.

Začervenala sa a vytiahla z cestovnej tašky červený top. Bol to jeden z jej obľúbených kúskov – sýtokarmínový (a od škaredej oranžovočervenej tábora Kvík mal tak ďaleko, ako len dve farby z rovnakej škály môžu mať) s hlbokým výstrihom a mierne naberanými rukávmi. Nemala ho na sebe celé leto, ale Pansy jej raz, keď sa obe nudili, dôkladne zhodnotila každý kúsok oblečenia, ktorý si priniesla („tento strih ti naozaj pristane, toto je celkom fajn, ale veľmi nezdôrazňuje tvoje prednosti a toto by si mala spáliť na najbližšom táboráku“).

„Myslím, že Oliverovi by sa páčila aj vo vreci od zemiakov,“ poznamenala Padma a tmavé oči jej pobavene zaiskrili.

„Áno, vážne,“ Lavender pukla žuvačkou a rozprestrela krátke, žiarivo fialové šaty. „Vy dvaja ste takí zlatí.“

„Neuvedomila som si, že všetci...“ začala. „Sme až takí nápadní?“

„Ehm, áno,“ odfrkla si Pansy. „Všetkým to bolo jasné celé leto.“ Žmurkla na ňu, zatiaľ čo ostatné dievčatá sa rozosmiali alebo súhlasne zamrmlali.

„Teda,“ pokračovala Pansy a naniesla Ginny na druhé oko poslednú vrstvu maskary, „Josh je zasrané monštrum, ale aspoň nás jeho malý výstup konečne zbavil neistoty.“

„Žehlička je voľná, ak ju niekto potrebuje,“ zvolala Daphne. Millie zliezla z postele, aby si vyžehlila pokrčenú blúzku. Predpokladala, že Pansy má pravdu. Od tej búrky bolo všetko, nuž, celkom úžasné. Museli sa držať v medziach táborových pravidiel o vzťahoch medzi zamestnancami, ale príležitostí bolo viac než dosť, najmä po západe slnka.

Začervenala sa, keď sa jej myšlienky zatúlali... k umyvárni, k stromu v lese, k jeho veľmi praktickému autu s veľkým zadným sedadlom. A k včerajšiemu táboráku, keď si ju hneď, ako sa posadili, pritiahol k sebe a pohrával sa jej s prstami, potom s vlasmi a opiekol jej niekoľko dokonale zlatistých marshmallowov, než sa naklonil a zašepkal: „Privádzaš ma do šialenstva. Mohli by sme odtiaľto, prosím, zmiznúť?“ A potom… mmm. Usmiala sa, no vzápätí sa strhla, keď si uvedomila, že každú chvíľu vypáli dieru do blúzky.

„Už si hotová? Klopy na mojom saku by potrebovali prežehliť,“ ozvala sa Hermiona, ktorá sa objavila v jej zornom poli a oprášila si ho.

Usmiala sa na ňu. „Nech sa páči.“ Hermiona jej poďakovala a opätovala úsmev.

„Čas na líčenie,“ objavila sa Pansy a zamávala Millie pred tvárou štetcom na lícenku. Ukázala na jej blúzku: „Obleč si ju a poď si sadnúť sem.“

Millie si obliekla blúzku, zapla pekné perleťové gombíky a pretiahla si priliehavé trištvrťové rukávy cez lakte. Látka jej mäkko a dokonale splývala na tele.

„Bože, tá farba ti neskutočne sekne,“ zamrmlala Pansy, keď si Millie sadla. „Nikdy by si nemala nosiť nič iné než sýtokarmínovú. A možno o jeden gombík menej?“ Natiahla sa a rozopla jej horný gombík, naklonila hlavu a potom rozopla ešte jeden. „Áno, to je ono. Teraz zavri oči,“ prikázala a Millie v jej hlase začula jemný náznak napätia.

„Si v poriadku, Pans?“ spýtala sa potichu. „Deje sa niečo?“

Pansy sa odmlčala a vzdychla. „Áno, som v poriadku. Všetko je… perfektné.“ Millie otvorila oči a Pansy sa na ňu milo usmiala. Položila ruku na Pansinu. Tá ju obrátila dlaňou nahor a pevne ju stisla, potom ju pustila a narovnala sa. „Zavri oči a ani sa nepohni, inak tú očnú linku nikdy nenakreslím rovno.“

Millie poslúchla a o chvíľu sa pri nej objavila aj Daphne, ktorá jej upravovala vlasy. „Prichytím ti ich po stranách týmito hrebienkami, aby bolo vidieť tvoju nádhernú tvár.“

„Mám jej upraviť obočie?“ spýtala sa Pansy, prižmúrila oči a naklonila hlavu k Millie.

„Ani sa ho, do prdele, nedotkni!“ skočila jej Daphne rýchlo do reči.

„Nie, máš pravdu. Presne tak.“

Millie si tentoraz užívala pozornosť a nechala Lavender skúšať na sebe rôzne náhrdelníky a náušnice. Cítila sa pôvabne. Zrazu jej napadlo, že jej to bude chýbať. Že jej budú chýbať všetci… Všetci...

Bože, bude ťažké sledovať, ako Oliver a Fleur zajtra odídu.

S Oliverom sa o tom rozprávali pred pár dňami. Sedeli po západe slnka na móle a prsty mali voľne prepletené. Obaja sa zhodli, že nechcú tráviť spoločný čas premýšľaním nad tým, čo nevyhnutne príde. Trápiť sa tým teraz nemalo zmysel. Millie pokrútila hlavou a zahnala melanchóliu. Dočerta, svoju poslednú noc si užije.

Daphne jej uhladila vlasy a odstúpila. „Perfektné.“

Pansy jej podala rúž a Millie si ho opatrne naniesla, potom zdvihla zrak. „Tak čo?“

„Ak ho do konca večera nebude mať rozmazaný po celej tvári, tak mi Vogue klamal celý život.“ Pansy s teatrálnym gestom ustúpila a zrazu sa zdalo, akoby všetci v chatke hľadeli na Millie a nadšene ochkali. Začervenala sa a stretla sa s pohľadom Fleur, ktorá pôsobila ešte tichšie než zvyčajne.

„Nádherná,“ vyslovila bezhlasne Fleur a krásny úsmev jej rozžiaril tvár. Samozrejme, aj ona sama vyzerala očarujúco v jednoduchých ružových šatách a úplne bez mejkapu.

Vtom sa všetky dievčatá v nadšenom víre štebotania a sladkých parfumov nahrnuli k dverám. Millie sa stále pozerala na Fleur, keď jej v hlave zablikala kontrolka. Dočerta! Lupin jej včera na ich poslednej hodine, ktorú Fleur vynechala, dal niečo pre ňu. Bože, bola taká sebecká hlupaňa. Výslovne ju poprosil, aby sa uistila, že to Fleur dostane ešte dnes.

„Och! Fleur!“ zvolala. „Skoro som zabudla! Lupin mi to dal pre teba.“ Rozbehla sa k posteli, prehrabala sa v taške a podala jej veľkú bielu obálku.

Fleur úplne stuhla. Potom ju opatrne vzala a uprene sa na ňu zahľadela. „Ďakujem.“

„Millicent, dočerta, pohni si! Toto je tvoj večer!“ zakričala Pansy od dverí. Millie sa pozrela cez plece a potom späť na Fleur.

„Choď!“ povedala Fleur. „O chvíľu prídem. Vyzeráš nádherne. Povedz Oliverovi, že je neskutočný šťastlivec.“

Millie sa začervenala, stisla jej ruku a vyrazila k dverám.

* * * * *

Oliver mal na sebe motýlika, nezastrčenú košeľu a conversky.

Millie sa pri pohľade naňho na druhej strane tanečného parketu rozbúchalo srdce. Vyzeral tak neskutočne rozkošne – smial sa na niečom, čo práve hovoril Blaise, a cestou rozstrapatil príliš nagélované vlasy jednému z táborníkov. Niekedy, v takýchto chvíľach, hoci už mal ruky na miestach jej tela, ktorých sa nikdy nedotkol nik iný, a ona mala zmapovaný takmer každý centimeter toho jeho, stále nedokázala uveriť, že je s ňou. Skrátka jej nešlo do hlavy, že ten najsexi chalan na tancovačke patrí jej.

Rozhliadla sa. Chudý chalan z kuchyne robil DJ-a a niekto zavesil na strop disko guľu aj niekoľko farebných girlánd. Všetci táborníci boli vyparádení, strojčeky na zuboch sa im leskli a vo vlnách sa z nich valila vôňa Cool Water. Millie úplne zaskočil nával prudkej náklonnosti k celej tej scéne. Keď sama chodila do tábora, tieto tancovačky nenávidela a pred viac než jednou sa ukryla na palande, kde nahnevane kreslila a nahovárala si, že jej na tom vôbec nezáleží.

Potichu sa zasmiala. Všetko sa však nejako zmenilo.

Zozadu ju okolo pása objala ruka a pri uchu ju pošteklil hlboký hlas: „Čo je také vtipné?“

„Hej, a čo zákaz vzťahov medzi zamestnancami?“ zasmiala sa a len tak naoko sa odtiahla od jeho pier.

„Hovoril som ti, že rád porušujem pravidlá,“ zapriadol zvodným hlasom. „Chceš si zatancovať?“

Otočila sa, chytila ho za motýlika a pritiahla si ho k sebe. „Jasné, poďme.“

Objal ju okolo pása a jej ruky sa presunuli k jeho krku. Millie sa pri ich prvom skutočnom verejnom prejave náklonnosti cítila trochu stuhnuto a rozpačito, no on z nej nespúšťal oči, až kým nezabudla na všetkých ostatných a neoddala sa čistému potešeniu z tanca. Len sa pomaly otáčali v kruhu, zatiaľ čo ho hladila po zátylku a vdychovala jeho čistú vôňu.

Tóny piesne doznievali, no Millie sa Olivera stále držala a jemne sa pohojdávala na mieste, zatiaľ čo chalan z kuchyne – Justin! – neuveriteľne pomaly menil platňu. Na tom by naozaj mal popracovať. Napokon miestnosť zaplnili úvodné tóny rockovej balady.

„Božemôj, toto je tá najgýčovitejšia pesnička!“ zvolala a pokrútila hlavou.

„Túto pesničku milujem!“ Oliverove oči žiarili a na perách mu pohrával šibalský úsmev. Hneď ako zazneli prvé slová, začal spievať: „Obaja nehybne a mlčky ležíme uprostred hlbokej noci…“

„Nie, nie!“ smiala sa a chytila mu tvár do dlaní. „Nerob to!“

Aj on sa smial, no potom sa mu smiech vytratil z tváre. Prestal sa pohojdávať a len sa na ňu uprene díval. „Bože, si krásna,“ zamrmlal. „Dnes večer vyzeráš tak nádherne.“

Aj Millie sa prestala hýbať, ruky však nechala tam, kde boli, a chvíľu mu hľadela do očí. Jeho hrejivý pohľad, dokonalé lícne kosti a krásne ústa. Potom sa naklonila dopredu a vložila do bozku všetko, čo cítila. Kašlať na pravidlá, na pohľady iných aj na všetko ostatné. Po krátkom, prekvapenom zaváhaní jej bozk opätoval a trvalo len chvíľu, kým si uvedomila, že všetci prestali tancovať a namiesto toho ich povzbudzujú jasotom.

Trochu v rozpakoch sa od neho odtiahla, no jasot bol srdečný a tváre priateľské. Oliver sa zachoval úplne po svojom – uklonil sa im s červeným rúžom rozmazaným po celých ústach, čo vyvolalo ešte hlasnejší potlesk a radostný krik. Potom jej rukou naznačil, aby sa pridala, až kým neurobila smiešny malý pukerlík, na čo sa všetci rozosmiali a vrátili sa k tancu.

Povzdychla si, znova ho objala a natiahla sa, aby mu zotrela rúž. „Si zábavný, vieš to?“

„Ešte si nič nevidela. Počkaj, kým začnú rýchle pesničky.“

Millie sa zasmiala a stisla ho ešte pevnejšie.

46. deň

Obr. 10: Odchod

Bolo sedem ráno a tento deň už vážne kandidoval na najhorší deň jej života. A to napriek tomu, že sa jej podarilo vyhodiť šortky s logom Kvíka do koša a po umytí zubov utrieť umývadlo táborovým tričkom. Po tancovačke však zostala dlho hore na afterpárty pri táboráku pre vedúcich a potom ešte dlhšie na after-afterpárty s Oliverom, ktorá zahŕňala polnočné kúpanie v jazere.

A vypila priveľa. Hoci to bolo zábavné a tak nejako primerané situácii, výsledkom bolo, že si ľahla spať s bolesťou hlavy a asi po troch hodinách sa pred svitaním zobudila strašne smädná, no nejako stále schopná plakať do vankúša.

Keď sa na oblohe objavili prvé ranné zore, zišla späť k jazeru a zahľadela sa na hladinu, snažiac sa presvedčiť samu seba, že všetko bude v poriadku. Veď spolu ešte ani poriadne nespali – jednak pre nedostatok súkromných vodorovných plôch v tábore a jednak preto, že Oliver kategoricky odmietal vystaviť ju celému tomu systému s vešaním kravaty na dvere v chlapčenskej chatke. Technicky vzaté bola teda minulú zimu vo svojom romániku intímnejšia. A čakala ju škola, kamaráti aj práca. Bude v poriadku. V poriadku.

Ale to všetko boli úplné kecy a ona to vedela.

Vedela tiež, že Oliver chce vyraziť skoro, a tak sa s námahou zdvihla a vrátila sa do umyvárne, aby sa osprchovala, obliekla, učesala a naniesla si maskaru aj rúž. Snažila sa znova nerozplakať.

Takmer všetci ešte spali alebo po nich po nočných oslavách nebolo ani stopy, a tak zašla do jedálne po šálku kávy a potom sa sama vybrala na parkovisko. Oliver tam už bol. Niečo ukladal do kufra, kontroloval pneumatiky a v džínsoch a bielom tričku vyzeral dokonale.

Na chvíľu sa zastavila a len ho pozorovala. Zdalo sa jej to, alebo sa pohyboval trochu pomalšie než zvyčajne?

Ako sa tak naňho dívala, pri aute zastavil Ron na golfovom vozíku. Chvíľu sa s Oliverom rozprávali a potom si vymenili to zvláštne chlapské podanie ruky spojené s objatím.

Pomyslela si, že by sa mala prestať schovávať a konečne zísť k nemu.

Práve urobila prvý krok, keď na okraji parkoviska zazrela pohyb. Pozrela sa tým smerom a zbadala Fleur, ako k nemu beží v šatách z predošlého večera. S prekvapením si uvedomila, že ju na tancovačke vôbec nevidela.

Ale Fleur bola očividne v poriadku – vyzerala šťastná a jej úsmev by prežiaril aj ranné slnko. Millie sa na okamih zamyslela a potom jej to došlo. Profesor. Samozrejme. Museli to nejako vyriešiť. Usmiala sa, pravdepodobne naposledy v ten deň.

Fleur gestikulovala, ukazovala smerom k chatkám a vzápätí naspäť tam, odkiaľ prišla. Millie ju nepočula, no videla, že Oliver jej venuje plnú pozornosť. Najprv sa mu na tvári objavil mierne zamračený výraz, ale ako Fleur pokračovala, vytratil sa a pery sa mu pomaly zvlnili do úsmevu. Prikývol, krátko a pevne ju objal, potom ju chytil za ramená a chvíľu si ju prezeral. Fleur sa naňho milo usmiala a on ju pustil späť tým smerom, odkiaľ prišla.

Chvíľu sa za ňou díval, potom sa zhlboka nadýchol a rozhliadol po okolí, akoby niečo hľadal. Takmer mimovoľne Millie vyšla spoza stromov. Zbadal ju a zastavil sa. Niečo mu prebehlo po tvári a rozbehol sa k nej.

Keď ho sledovala, ako beží, pocítila známe nutkanie mať po ruke svoje uhlíky, aby mohla zachytiť jeho krásu, platinové odlesky vo vlasoch...

Skôr než sa k nej stihol dostať, rozbehla sa mu naproti. Stretli sa a mal čas iba raz vysloviť jej meno:

„Millie.“

Potom si ho pritiahla k sebe a pobozkala. Snažila sa do toho bozku vložiť všetko, čo cítila. Dať mu najavo, koľko pre ňu znamená a ako veľmi jej bude chýbať. Napadlo jej, že nevie, či to vôbec dokáže. Rozlúčiť sa s ním. A on jej to vracal s rovnakou intenzitou – vnoril jej prsty do vlasov a pritisol si ju k sebe tak silno, až zalapala po dychu.

Napokon sa odtiahol a pozrel sa na ňu s takým nežným výrazom, že cítila, ako sa jej do očí tisnú horúce slzy. „Neviem, či dokážem...“ začala.

„Millie, Fleur tu zostáva,“ prerušil ju. „S profesorom.“ Odmlčal sa, chytil ju za obe ruky a vyhŕkol: „Chceš ísť so mnou do Kalifornie?“

Millie zostala stáť s otvorenými ústami a v hlave sa jej zrazilo niekoľko myšlienok naraz: škola sa začínala až o mesiac, hrozí, že bude nechceným príveskom Vanessy a jej zajačika, a tiež nezanedbateľná kopa peňazí, ktorú má stále vo vrecku na zips v cestovnej taške, keďže z výplaty v tábore minula sotva cent.

„Ak si dáme načas, cesta tam potrvá niečo vyše týždňa,“ hovoril Oliver. „A keď tam budeme, mám ešte pár týždňov strážiť tetin dom. Býva priamo na pláži a...“

„ÁNO!“ prerušila ho Millie. „Áno, chcem ísť s tebou do Kalifornie. Áno, áno, ÁNO!“

Posledné slovo už doslova vykríkla a Oliver sa pri tom rozosmial. Potom jej nežne prikryl pery svojimi. „Som strašne rád,“ zamrmlal a pohladil ju palcom po líci.

„Ja tiež,“ vydýchla.

Pozreli sa na seba práve vo chvíli, keď sa ranné slnko vyhuplo nad koruny stromov. Jasné lúče dopadali na Oliverovu tvár, zohrievali tmavohnedú farbu jeho očí a rozžiarili zlatisté mihalnice. „Choď si po veci,“ povedal a venoval jej ešte jednu poriadnu pusu.

„Vrátim sa o päť minút,“ sľúbila a otočila sa na odchod.

„A mimochodom,“ ozval sa, prekrížil si ruky na hrudi a uškrnul sa na ňu. „Hádam odo mňa neočakávaš, že odšoférujem vyše štyritisíc kilometrov úplne sám.“

„Čože?“ Millie sa otočila späť.

Ukázal na ňu. „Naučíš sa šoférovať.“

„Nie! Na tej veci?!“

„Bude to v poriadku,“ zdvihol dlane. „Ja ťa to naučím.“

Poznámka autorky: Neviem, prečo sa mi tieto dve postavy jedného večera počas chatu na Discorde s ostatnými dámami z partie Spring Fling 2020 tak hlboko zahniezdili v hlave, ale stalo sa. Zrazu tu boli – úplne jasné a do detailov vykreslené. Som rada, že sa s vami o ne môžem podeliť, a dúfam, že im fandíte rovnako ako ja.

Pozor, spoiler: Olivera draftujú Mets a presťahuje sa do New Yorku, aby mohol byť s Millie, a potom spolu žijú šťastne až do smrti!

obrázok vytvorený AI