Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika, angst

Obdobie: muklovské AU

Prístupnosť: 15+

Párovanie: Fleur Delacourová a Remus Lupin

A bolo to tu: to jemné napätie, ktoré dokázala okamžite rozpoznať. Vedela, že keby vstala a podišla k nemu, pravdepodobne by jej dovolil pobozkať ho. Možno by si ju s dychtivosťou vzal priamo na tej peknej batikovanej prikrývke – alebo by ju oprel o stenu.

Fleur preglgla a od túžby sa jej zrazu zatočila hlava. Urobil pol kroka smerom k nej a v tej chvíli si tiež s úplnou istotou uvedomila, aký strašný nápad by to bol.

Poznámka prekladateľky: Toto je ďalší zo série príbehov, ktoré boli napísané v rámci výzvy Rare Pair Spring Fling 2020 Summer Camp. Ide o ľúbostné romániky zriedkavých párov zo sveta HP fanfiction, ktoré sa odohrávajú počas leta 1988 v prostredí letného tábora Kvík. Tento tábor patrí Arturovi Weasleymu a nachádza sa na brehu Čierneho jazera v štáte New York.

Poznámka autorky: Toto mala byť poviedka s dĺžkou 1500 slov alebo menej, ja som sa však do tejto dvojice tak zamilovala, že sa to... trochu natiahlo.

Vitajte v tábore Kvík!

„Výborne. Dúfam, že teraz už majú všetci jasno vo svojich povinnostiach a pravidlách.“ Percy Weasley prebehol bledomodrými očami po miestnosti.

Fleur sa dívala z okna, zatiaľ čo zvyšok skupiny súhlasne zamrmlal a začal sa pomaly dvíhať zo stoličiek.

„Slečna Delacourová?“ Weasleyho hlas prerušil jej zaujímavé denné snenie. Obrátila k nemu pohľad a prešla si špičkou jazyka po ostrých spodných hranách rezákov. Čakala. Bola len o štyri mesiace mladšia než on, dostala sa na lepšiu právnickú fakultu a obaja to vedeli.

„To je v poriadku,“ povedal nakoniec a otočil sa k stolu, aby si vzal podložku s formulármi. Fleur sa uškrnula na jeho chrbát. V panteóne debilných šéfov, akých zažila, bol vlastne ešte celkom v pohode.

„Ach,“ povedal cez plece ostatným vedúcim, z ktorých väčšina už bola takmer pri dverách. „Mohol by niekto dnes popoludní zaniesť výplatu pánovi Lupinovi do chaty?“

Fleur rýchlo zdvihla prst. „Ja to urobím.“

Cítila, ako sa k nej otočila Millicentina tmavá hlava, no nepozrela sa na ňu.

* * * * *

Sledovala svoje ošúchané tenisky Keds, ako kráčajú po prašnej cestičke. Tunajší les bol takmer navlas taký, ako si ho predstavovala. Zelený, dusivý – úplne odlišný od suchej, zlatej Kalifornie. Dnes však cez lístie neprenikalo žiadne slnečné svetlo. Obloha pôsobila ťažko. Oliver hovoril niečo o daždi.

Pohybovala rukami do rytmu chôdze, v jednej zvierala bielu obálku a zrýchlila krok, až sa napokon zadýchala. Kráčať takýmto tempom bolo príjemné. No a čo, že k jeho chate dorazí spotená a celá červená. Ak pôjde dosť rýchlo, možno dokáže odpútať pozornosť od toho, čo robí.

Čo vlastne robila? Nič rozumné. Plesla po komárovi a kráčala ďalej.

* * * * *

Asi päť sekúnd po tom, čo s Millie nahnali svoju skupinu táborníkov z kurzu „Pokročilé umenie“ do jeho učebne, si uvedomila, že ho chce.

Niečo písal na tabuľu – kto používa tabuľu na letnom tábore? – a tá dlhá línia jeho chrbta, úzky pás, tmavé vlasy vlniace sa cez golier...

Potom sa otočil.

Hlboké hnedé oči, ironicky vykrojené ústa (videla vôbec niekedy také v skutočnosti?), nakrátko zastrihnutá brada, záblesk letmého úsmevu, krásne ruky.

Skúsila naňho pár vecí. Nič očividné – bol starší a zďaleka nie hlúpy. Nenútené pretiahnutie sa, pri ktorom sa jej nadvihli prsia a odhalil kúsok pásu, pomalý pohľad spod mihalníc, keď sa jej niečo spýtal. Veci, ktoré zvyčajne fungovali. Ale pomerne rýchlo bolo jasné, že sa nechytá. A že ho tie jej hry tak trochu... pobavili?

Sotva sa s ňou rozprával – okrem zdvorilého „rád vás poznávam“ a niekoľkých stručných pokynov. Jedno či dvojslovné odpovede na otázky. Ale nejaký záujem z jeho strany predsa len vycítila. Len nie taký, po akom túžila.

Už nejakú chvíľu bol utiahnutý v rohu učebne s Millicent, no Fleur znova zazrela záblesk jeho bieleho úsmevu a začula, ako sa smeje. Asi sa poznali z mesta.

„Je profesorom na Pratte. Tam študujem,“ odpovedala Millie na zdráhavú otázku, ktorú jej Fleur položila cestou, keď odvádzali táborníkov späť do jedálne. „Je veľmi obľúbený.“ Niečo v jej tóne prinútilo Fleur zdvihnúť zrak.

Millie sa usmiala, nie nepríjemne. „Každý rok sa uzatvárajú stávky. Koľko dievčat sa – čo ja viem – kvôli nemu strápni.“

„Aha, takže je to sviniar?“

„Nie, nie. Nepodporuje to. Asi preto sa to stále opakuje.“

„Hm.“ Fleur sklopila zrak, znechutená tým, že sa ocitla takmer v rovnakej kategórii ako tie dievčatá.

Millie sa krátko dotkla jej ruky, než vykročila ďalej.

* * * * *

Kopla do koreňa stromu vrasteného do cestičky. Ale ona bola iná, nie? Žiadna zúfalá študentka z umeleckej školy. V prvom rade bola skutočne inteligentná. Inteligentnejšia než väčšina ľudí. Najlepšia v ročníku, školu skončila predčasne, prijali ju na právo na Stanford aj Yale (pukni od závisti, Weasley), hoci nateraz nástup odložila. A záležalo jej na veciach, bola bystrou pozorovateľkou, ktorá dokázala oceniť detail.

Niežeby sa k tomu ľudia niekedy dopracovali.

Nie, ich pohľad sa zastavil na tom najočividnejšom. Uviazli tam ako úbohé muchy v medovej pasci.

Hoci... jej vzhľad vedel byť užitočný. Najmä keď niečo chcela.

* * * * *

Keď vyšla na vrchol stúpania, ocitla sa na lúke s chatou práve vo chvíli, keď začali padať prvé kvapky dažďa. Kým dobehla na malú verandu, bola celá premočená. Tento dážď sa nepodobal ničomu, čo kedy zažila v Kalifornii – akoby sa obloha snažila obrátiť naruby.

Zabúchala na dvere, nazrela cez okno, no bolo jej jasné, že tam nie je. Vnútri vládlo šero a ticho.

Skúsila kľučku a keď bez odporu povolila, vošla dnu – určite by nechcel, aby čakala vonku v daždi.

Stála tam, voda z nej kvapkala na rohožku a očami prebehla po miestnosti. Bola presne taká, ako očakávala. Malá, ale úhľadná. Police plné kníh, gitara na stojane v rohu, pekná batikovaná prikrývka na posteli.

Hromádka maliarskych plátien.

Takmer mimovoľne sa k nim priblížila a cestou rozsvietila lampu. Učil deti v tábore kresliť, no Millie tvrdila, že je skutočný maliar. Fleur mala rada obrazy – najmä olejomaľby s hrubými nánosmi farby. Keď bola v Gettyho múzeu výstava Cyho Twomblyho, šla sa na ňu pozrieť päťkrát.

Vytiahla hromádku plátien. Väčšina bola prázdna, ale dve nie. Otočila ich k sebe, oprela o stenu a zadívala sa na ne.

Po niekoľkých minútach zaškrípali dvere na verande. Počula, ako sa zastavil vo dverách.

„Priniesla som vám šek,“ povedala a nespúšťala oči z obrazov.

„A chytila vás búrka. Mňa tiež.“

Z tónu jeho hlasu vycítila, že sa usmieva, a až vtedy sa otočila. Bol v bielom tenisovom úbore. A navyše úplne premoknutý. Ježiši. Zahryzla si do pery, no tentoraz to neurobila zámerne.

Prešiel okolo nej a zmizol na chodbe, potom sa vrátil s dvoma uterákmi. Jeden jej hodil a začal si utierať krk a tvár.

„Toto sa tak skoro neskončí. Dáte si niečo na pitie?“

„Hej, dám.“

Omotala si uterák okolo vlasov, vyžmýkala z nich prebytočnú vodu a potom si ním prešla po rukách a nohách. Jej biele táborové tričko bolo beznádejne premočené, takmer priesvitné, a keďže podprsenku, pravdaže, nikdy nenosila, náhlu horúčavu v lícach sa teraz snažila skryť za mäkkým froté uterákom.

„Mám kolu, ľadový čaj…“ ponúkol ju, sklonený nad otvorenou chladničkou.

„Pivo?“ Takmer okamžite sa na seba nahnevala. Veď boli sotva dve popoludní.

„Dobre.“ Zasa ten pobavený tón.

Keď sa vrátil, niesol dve pivá. Jednu fľašu jej podal a druhou kývol smerom k sedačke. „Sadnite si.“

„Ďakujem.“ Sadla si na pohovku do bledého kruhu svetla, ktorý vrhala rozsvietená lampa.

Klesol do kresla oproti nej. „Tak čo si o nich myslíte?“ Sklonil hlavu k obrazom. Akoby vôbec nebolo zvláštne nájsť ju uňho doma, ako si bez opýtania prezerá jeho umenie.

Poriadne si odpila z piva, aby získala chvíľu na rozmyslenie. V tom teple vlastne padlo vhod – bolo ľadovo studené. Ústa si utrela chrbtom ruky.

„Páčia sa mi.“

„A čo sa vám na nich páči?“

Aha, tak ide na ňu profesorsky. Dobre.

„Oba sú dobré. Ale tento,“ ukázala na väčšie plátno, „je lepší. Kompozícia je zaujímavejšia a farby sú takmer v rozpore s celkovou náladou – no neuveriteľne to funguje.“

Prikývol.

„Ale…“ Fleur naňho vrhla rýchly pohľad. Pozeral sa na ňu, nie na obrazy. Pocítila krátky záchvev niečoho – nevedela presne povedať, či to bol triumf, alebo obava. „Nedokázala som odtrhnúť oči od toho druhého.“ Neodvrátila zrak.

„Naozaj?“ Dlho jej hľadel do očí, potom prerušil ich tichý súboj a vstal, z jeho pohybov sálal nepokoj. „Aj keď je toto lepšie dielo?“ Prešiel k väčšiemu plátnu.

„Hej.“ Fleur sa pohrávala s kvapkami skondenzovanej vody na fľaši od piva. Bolo tak strašne dusno. „Páči sa mi emócia v tom druhom.“

„Aká emócia to podľa vás je?“ Mala sklopený zrak, ale vedela, že sa k nej otočil. Možno sa dokonca priblížil.

„Túžba.“

Ticho v miestnosti zhustlo. Pomaly zdvihla zrak od špičiek jeho nôh až k tvári.

„Veľmi dobre,“ povedal ticho. Oči mal tmavé a pery mierne pootvorené.

A bolo to tu: to jemné napätie, ktoré dokázala okamžite rozpoznať. Vedela, že keby vstala a podišla k nemu, pravdepodobne by jej dovolil pobozkať ho. Možno by si ju s dychtivosťou vzal priamo na tej peknej batikovanej prikrývke – alebo by ju oprel o stenu.

Fleur preglgla a od túžby sa jej zrazu zatočila hlava. Urobil pol kroka smerom k nej a v tej chvíli si tiež s úplnou istotou uvedomila, aký strašný nápad by to bol. Pre jej rovnováhu. Sebaovládanie.

Pud sebazáchovy. Vnútorný hlas jej tie slová zúfalo šepkal a kričal zároveň. Dievča ako ona muselo ten pojem predsa veľmi dobre poznať.

Dopila zvyšok piva a rázne položila fľašu na najbližšiu voľnú plochu. „Ďakujem za drink. Šek je na linke.“ Vstala a prešla okolo neho k dverám skôr, než si to stihla rozmyslieť.

„Ale stále leje...“ Natiahol ruku a prstami sa jemne obtrel o jej rameno. Obaja sa pozreli na miesto dotyku, potom mu Fleur rýchlo pozrela do očí.

„Budem v poriadku.“

A bude, pokiaľ odíde hneď teraz.

Ruka mu klesla a sieťové dvere sa za ňou s treskom zabuchli.

* * * * *

Nasledujúcu nedeľu mala pol dňa voľna, a tak sa nechala zviezť do mesta.

Štyri blažené hodiny pre seba.

(Keď Oliverovi sľúbila, že s ním absolvuje celé to zvláštne dobrodružstvo táborovej vedúcej na východnom pobreží, vôbec jej nenapadlo, že tu nebude ani na sekundu sama. Bolo to na nič.)

Ako sa dalo očakávať, skončila v kníhkupectve. Boli tam knihy, vnútri vládol príjemný chládok a svoje kráľovstvo tu mala veľká, roztomilá mačka. A keby aj narazila na toho vševediaceho vedúceho s kučeravými vlasmi, skrátka si budú držať odstup.

Sedela na nízkej stoličke v oddelení poézie, listovala v knihe Turtle Island a cnelo sa jej za domovom, keď začula jeho hlas.

„Čo čítate?“

Fleur na okamih privrela oči.

„Garyho Snydera,“ napoly sa k nemu otočila a ukázala mu obálku. Opieral sa o regál s rukami prekríženými na hrudi. Mal na sebe akúsi džínsovú košeľu s vyhrnutými rukávmi a na zápästí široký hnedý kožený náramok.

Sakra.

Vyhýbala sa mu. Pud sebazáchovy. Dokonca Millie povedala, že má kŕče, a vynechala ich poslednú hodinu.

A vlastne sa jej aj darilo naňho veľmi nemyslieť. Medzi deckami v tábore, drámami medzi vedúcimi a sto dvadsiatimi siedmimi organizovanými aktivitami denne to bolo jednoduchšie, než čakala. Väčšinou.

Lenže jej plán fungoval iba dovtedy, kým sa nezačal objavovať v kníhkupectvách a nevyzeral pritom tak čertovsky dobre.

„Klasika.“ Posunul sa popri regáli a naklonil hlavu. „Dokáže úžasne navodiť atmosféru miesta. A vy ste zo západu, však?“

„Áno, z južnej Kalifornie.“ V duchu si povzdychla a otočila sa k nemu celým telom. Díval sa na ňu srdečne.

„Tak ako ste sa sem dostali?“ V očiach sa mu objavili šibalské iskričky. Sakra.

„Môj bratranec Oliver. Chodí sem odjakživa. Presvedčil ma, že to bude zábava.“

Tón jej hlasu musel prezrádzať, čo si naozaj myslí, pretože sa zasmial. „Znie to, akoby ste si mysleli, že vás oklamal.“

Nemohla si pomôcť a usmiala sa. „Áno, asi áno.“

Keď sa na ňu pozrel, tvár mu zvážnela. Zrazu sa prestal opierať o regál. „Hej, nechcete si ísť dať burger?“

„Burger?“ Samozrejme, že v tom momente strašne vyhladla.

„Áno, na konci ulice je celkom fajn bistro.“

„Dobre,“ povedala po chvíli a kdesi v zátylku sa jej usadil zvláštny pocit rezignácie. Zasunula knihu späť na miesto.

„Nekúpite si ju?“ spýtal sa a natiahol k nej ruku, aby jej pomohol vstať.

„Už ju mám prečítanú. A čo vy?“ Bolo by lepšie, keby sa ho nedotkla, no napriek tomu mu vložila prsty do teplej dlane. „Vy si nič nevezmete?“

„Nie. Vošiel som dnu, pretože som vás zbadal.“ S pobaveným úsmevom zaletel pohľadom k veľkému oknu na konci uličky.

Sakra. Sakra. Sakra.

* * * * *

Vlastne to nebol len slušný burger, bol naozaj sakramentsky dobrý. Fleur od príchodu do tábora takmer zabudla, ako chutí skutočné jedlo. Bola si istá, že im takmer denne podávali tú istú červenú omáčku a nejaké záhadné mäso, len zakaždým pripravené iným spôsobom. Vďaka Bohu za s'mores*.

„Tak prečo právnická fakulta?“ spýtal sa. Slnko mu šikmo dopadalo do vlasov a vytváralo zlaté a medené odlesky. Najradšej by mu do nich zaborila prsty. Zovrela ich v päsť a sklonila pohľad.

„Neviem presne,“ odpovedala tentoraz nezvyčajne úprimne. „Necítim sa ešte pripravená skončiť so štúdiom, ale zostať na univerzite ma neláka. Bez urážky.“

„Vôbec ste ma neurazili. Akademický svet je dosť drsné miesto. Najmä pre ženy. Rád učím a páči sa mi, že si tým dokážem zarobiť dosť na tvorbu, ale inak...“ Potriasol hlavou a zahľadel sa inam.

Fleur pokrčila papier od burgera do guľôčky a hodila ho smerom ku košu. „Presne tak. Aj keď si nie som istá, či právnická fakulta bude o čosi lepšia.“

Zasmial sa. „Áno, máte pravdu.“

„Najskôr však idem do Francúzska,“ povedala. „Ešte pred začiatkom školy. Odložila som nástup o rok.“

„Aha. A čo tam budete robiť?“ Vstal a vyhodil zvyšok ich smetí.

„Budem bývať u babky v Paríži. Nájdem si prácu. Dúfam, že sa mi prihodí niečo zaujímavé.“

Venoval jej tajuplný pohľad. „Och, o tom vôbec nepochybujem.“

Hravo sa naňho zamračila.

Na okamih sa odmlčal a potom pokrútil hlavou. „Pôjdeme späť pešo?“

„Jasné.“

* * * * *

Kráčali pomaly, až sa nakoniec zastavili na mieste, kde sa chodník rozdeľoval smerom k táboru a k jeho chate. Slnko už zapadlo za tmavú líniu stromov, no stále bolo teplo a vzduch zostával mäkký. Také svetlo Fleur ešte nikdy nevidela.

„Chcela som sa vás opýtať,“ ukázala na jeho stranu chodníka. „Prečo ste vlastne tu? Uprostred lesa pri akomsi letnom tábore?“

„Pretože som chcel žiť uvážlivo?“** Nadvihol jedno obočie.

„Na to ste až príliš ďaleko od jazera. Prepáčte.“

Teraz sa už naozaj rozosmial. (Bože.) „Toto miesto patrí môjmu dobrému priateľovi Siriusovi. Pozýva ma sem, a tak sem chodím. Posledných pár rokov každé leto. Mám rád tunajšie svetlo na maľovanie – a ten pokoj. Učením deciek v tábore si zarobím akurát dosť na pivo a občasný burger. Vždy si hovorím, že tu spravím kus práce.“

„Áno, videla som všetky tie prázdne plátna.“ Fleur sa naňho podpichovačne usmiala, no spomienka na jeho maľby jej okamžite pripomenula náladu z chaty – tú zmes horúceho očakávania... a paniky. Úsmev jej pomaly skĺzol z tváre.

Aj z jeho výrazu sa vytratilo všetko pobavenie, no nespúšťal z nej oči. Pristúpil bližšie. Prehltla. Sakra.

„Nechcem to povedať, pretože som si istý, že vám to hovorí každý,“ povedal sotva počuteľne. Zdvihol ruku a končekmi prstov jej jemne prešiel po líci. Nedokázala si pomôcť a nepatrne sa pritúlila k jeho dlani.

„Tak to nehovorte,“ vydýchla.

Medzi obočím sa mu objavila vráska. „Čo chcete, Fleur?“ spýtal sa ticho. Bože, ten spôsob, akým vyslovil jej meno. Bol teraz tak blízko, že v jeho hnedých dúhovkách videla zelené fliačky.

Odvrátila zrak. „Neviem.“ Znova sa v nej ozval varovný hlas. Ak urobí tento krok, bude v háji. „Ale myslím, že by som už mala ísť.“

Okamžite spustil ruku a ustúpil. „Dobre.“ Vyzeral zmätene, ale nie nahnevane. Skôr sklamane... a možno trochu zranene? „Nebudem na vás tlačiť.“

„Môžeme byť priatelia?“ vyhŕkla, skľúčená predstavou, že by mala stráviť zvyšné týždne v tábore úplne bez neho.

„Samozrejme.“ Pošúchal si zátylok a trochu silene sa usmial. „Jasné. Priatelia.“ Krátko sa zasmial a opäť potriasol hlavou.

„Dobre,“ povedala. „Fajn.“

„Tak sa neskôr uvidíme… kamarátka.“

Sledovala ho, ako odchádza, až kým jej úplne nezmizol z dohľadu.

* * * * *

V podstate sa z nich stali celkom dobrí priatelia.

Nosil jej knihy a ona sa občas prešla až k jeho chate. Dali si pivo na malej verande alebo ju nechal hrať na gitare.

Začali sa o nich šíriť reči. Niektoré len zo zvedavosti, iné poriadne nevkusné. Hlavne od jedného chalana, Josha... takého malého zasrana. Fleur ich však ignorovala. (Podobne ako to spaľujúce sexuálne napätie, čo medzi nimi stále bublalo pod povrchom. Alebo fakt, že jej city vôbec nechladli, a čím viac ho spoznávala, tým boli silnejšie. Ha.)

Spravili si rituál z nedeľných popoludní v bistre. Fleur sa na ne zakaždým neskutočne tešila. Patrili len im.

Preto ju prekvapilo, keď tam štvrtú nedeľu dorazila a uvidela, že pri ich stole s ním sedí niekto iný. Chlapík približne v jeho veku. Dlhé čierne vlasy, zrkadlové slnečné okuliare, vypasované levisky. Remus sa zasmial na niečom, čo povedal, a hoci k nej sedel otočený chrbtom, vedela, že si rozumejú.

Sirius. To musel byť on. Počula o ňom dosť na to, aby ho spoznala.

Podišla bližšie, až Sirius zdvihol zrak. Zarazil sa uprostred vety a posunul si slnečné okuliare nižšie na nos.

Remus sa otočil. „Ááá, Fleur!“

„Ahoj!“ Rozpačito im zamávala.

„No to ma poser!“ zvolal Sirius svojím chrapľavým, ťahavým hlasom. Mal v sebe energiu, ktorú Fleur dobre poznala. V Los Angeles bolo veľa chlapov ako on. Zvyčajne boli lídrami kapiel alebo vám na záchodoch ponúkali lajnu kokaínu.

„Sirius…“ varoval ho Remus. Tvár sa mu napäla.

Fleur si sadla vedľa neho a pozrela sa na Siriusa. „Čo?“ spýtala sa, hoci dobre vedela, o čo ide.

„Nič, nič,“ zamrmlal Sirius a prstami sa pohrával s ošúchanou soľničkou uprostred stola. „Len mi Remus hovoril, že toto leto pracuje v tábore najkrajšie dievča, aké kedy videl, a ja som mu neveril.“ Zdvihol zrak a venoval jej samoľúby úškrn. „Moja chyba.“

Remus prevrátil oči a vstal. „Ignoruj ho,“ obrátil sa k Fleur. „Dáš si to, čo zvyčajne?“

Prikývla a on zamieril k okienku.

„Hej, a čo ja?“ ozval sa za ním Sirius.

„Kúp si svoj vlastný zasraný burger.“ Cez plece mu ukázal prostredník.

Fleur sa zasmiala a Sirius sa k nej pridal.

* * * * *

Dva týždne ubehli ako voda a zrazu tu bol ten prekliaty táborový tanečný večer. Koho, preboha, napadlo usporiadať tancovačku v letnom tábore? Nevedela si predstaviť nič, čo by sa jej chcelo menej, ale Percy jej uštipačne oznámil, že je to povinné.

Do čerta s ním a jeho „povinné“. Bola to posledná noc pred koncom tábora. Čo urobí, vyhodí ju?

Napriek tomu tu bola vo svojich jediných šatách a pripravovala sa spolu s ostatnými vedúcimi v horúcej, preplnenej dievčenskej chatke, ktorá mierne páchla po pripálených vlasoch.

Potrebovala niečo, čo by ju rozptýlilo. Čokoľvek, čo by jej odviedlo myšlienky od toho, že zajtra s Oliverom nasadnú do auta a vydajú sa na dlhú cestu späť do Kalifornie. A že krátko nato odletí do Paríža.

Že ho už možno nikdy neuvidí.

„Panebože, tie šaty sú úplne rozkošné. Chceš, aby som ti upravila vlasy?“ Blondínka Daphne – jedna z mála vedúcich, ktoré mala Fleur celkom rada – sa pred ňou objavila s kulmou v ruke.

„Jasné,“ povedala a strnulo si sadla na posteľ. Daphne sa usadila za ňu.

„Nemôžem uveriť, že nie sú farbené,“ zamrmlala, keď priložila kulmu a začala jej vlasy upravovať do akéhosi účesu sčesaného nabok.

„Mejkap?“ Pansy, ďalšia z tých znesiteľnejších, sa sklonila pred jej tvár. Tmavé vlasy jej padali okolo dokonale nalíčených očí.

„Nikdy ho nenosím,“ odvetila.

Pansy si dôkladne prezrela jej tvár. „Nie,“ rozhodne pokrútila hlavou. „Máš pravdu.“ Odkráčala preč a zavolala na Millie. Fleur sa ponorila späť do svojich myšlienok.

Samozrejme, zachovala sa ako zbabelec. Nerozlúčila sa. V nedeľu sa neukázala. Vynechala ich poslednú hodinu. Keď povedala Millie, že ju bolí hlava, tá sa len smutne usmiala a ubezpečila ju, aby sa tým netrápila.

Naozaj si priala, aby bola odvážnejšia. A čo pud sebazáchovy? zašepkal jej vnútorný hlas. Ale už si celkom nedokázala spomenúť, prečo to bolo také dôležité.

V chatke zrazu zašumelo a Fleur zdvihla zrak. Millie stála uprostred miestnosti a vyzerala úplne úžasne. Tmavé vlasy sa jej leskli a úsmev mala zároveň krásny a srdcervúci. Všetky dievčatá ju obletovali a zdalo sa, že si tú pozornosť po prvý raz naozaj užíva.

Fleur zachytila jej pohľad a bezhlasne vyslovila: „Nádherná.“ Millie vďačne prikývla a Fleur dúfala, že sa Oliver nezachoval tak hlúpo ako ona.

A potom zrazu všetky odchádzali. Závan vzrušeného štebotania a parfumu. Fleur usúdila, že by sa mala postaviť. Obuť si topánky. Mala len svoje kedsy, ale čo už, budú v pohode. Práve ich hľadala pohľadom, keď začula Millie.

„Och! Fleur!“ Millie sa prehrabávala v taške na svojej posteli. „Skoro som zabudla!“

Fleur sa na ňu spýtavo pozrela.

„Lupin mi to dal pre teba.“ Podišla k nej s vystretou rukou, v ktorej držala veľkú bielu obálku.

Fleur ju opatrne vzala a zahľadela sa na ňu. Na obálke nebolo nič, iba veľké písmeno F, dvakrát podčiarknuté.

„Ďakujem.“ Zrazu jej zašumelo v ušiach.

„Millicent, dočerta, pohni si! Toto je tvoj večer!“ zakričala Pansy od dverí. Millie sa pozrela cez plece a potom späť na Fleur.

„Choď!“ mávla Fleur rukou. „O chvíľu prídem. Vyzeráš nádherne. Povedz Oliverovi, že je neskutočný šťastlivec.“

Millie sa začervenala, stisla jej ruku a potom vyrazila k dverám.

Fleur počúvala, ako hlasy dievčat postupne utíchajú, zatiaľ čo obracala obálku v rukách. Napokon sa zhlboka nadýchla a otvorila ju. Vnútri bol iba jediný list papiera. Pomaly ho vytiahla trasúcou sa rukou a otočila.

Bola to skica. Jej portrét. Ako sedí v kruhu svetla lampy v chate počas toho dňa, keď zúrila búrka. Línia jej líca a čeľuste. Splývavá krivka vlhkých vlasov. Fľaša piva voľne zovretá v ruke. Drobný úsmev na perách. Bol zároveň temný aj svetlý, intenzívny aj rozptýlený. Zatajila dych. Na spodku stránky stálo jediné slovo. Názov.

Túžba

Fleur vyskočila, rozbehla sa k dverám a vyletela do noci.

* * * * *

Utiekla od rozžiarenej hlavnej budovy tábora, od hlasnej hudby a smiechu, do lesa, hlboko pod koruny stromov, kde už bola poriadna tma. Dych sa jej zrýchlil a srdce rozbúšilo.

Teraz sa to všetko zdalo také jednoduché.

Keď vyšla na lúku, uvidela chatu. V oknách sa rozlievalo teplé svetlo. Nezastavila sa, ale bežala rovno k nej a potom zľahka vybehla po schodoch.

Siahla po kľučke a otvorila dvere, o ktorých už vedela, že sa nikdy nezamykajú.

„Remus?!“ Jej hlas sa duto rozľahol prázdnym priestorom.

Nebol doma. Dočerta. Určite trávi večer so Siriusom.

Prišla príliš neskoro.

Všetko vzrušené očakávanie z nej vyprchalo. Otočila sa a vyšla von. Mala chuť sa rozplakať. Zosunula sa na vrchný schod a rukou si podoprela hlavu. Myslela si, že to má všetko premyslené. Sakra.

Pohltilo ju zúfalstvo.

Potom zachytila nejaký zvuk. Kroky vedľa chaty. Zdvihla hlavu práve vo chvíli, keď vyšiel spoza rohu. Zbadal ju a takmer komicky zastal.

„Fleur?“ Opäť sa pohol a vykročil ku schodom. Zastal pod nimi, vysoký a krásny. V tvári sa mu zračilo znepokojenie aj neistota. „Nemala by si byť na tanečnom večere?“

„Ja...“ Zdvihla ruku so skicou a až v tej chvíli si uvedomila, že ju celý čas zviera v dlani. Cítila sa úplne ochromená.

Chvíľu ju pozoroval a pohľadom pomaly prešiel zo skice k jej očiam. Výraz sa mu uvoľnil. Potom naklonil hlavu a pousmial sa. „Vieš, prvý krok budeš musieť urobiť ty,“ povedal ticho.

Sotva to dopovedal, rozbehla sa dolu schodmi a vrhla sa mu do náručia. Zachytil ju a ich pery sa stretli v bozku plnom nežnosti aj naliehavosti. Prsty mu zaborila do vlasov a jeho ruky sa posúvali vyššie po jej chrbte. Pritiahol si ju tak tesne k sebe, až zalapala po dychu a vyslovila jeho meno. „Áno?“ Na perách mu pohrával úsmev.

„Prepáč, že som bola taká hlúpa,“ zamrmlala.

„Pst.“ Bozkami jej prešiel po krku až ku kľúčnej kosti.

Fleur sa rozhodla prestať strácať čas a dych rozprávaním. Namiesto toho pevnejšie ovinula nohy okolo jeho pása a znovu ho pobozkala. Vyniesol ju po schodoch a prešiel s ňou cez sieťové dvere, zatiaľ čo mu vyhrnula košeľu, zúfalo túžiac konečne mu prejsť rukami po krásnom chrbte.

Postavil ju na nohy a prsty mu skĺzli k zipsu jej šiat.

Odtiahol sa, aby sa na ňu pozrel. „Je to v poriadku?“ Prudko dýchal a oči mal nezvyčajne tmavé.

„Áno, prosím,“ zašepkala a znovu vyhľadala jeho pery.

Šaty sa zosunuli na podlahu a on sa znova odtiahol, ale tentoraz ďalej. Naozaj si ju prezrel.

Uniklo mu takmer bolestivé zasyčanie. „Božemôj, Fleur.“ Až potom zdvihol pohľad k jej očiam. „Môžem to už teraz povedať?“

Usmiala sa a ticho vydýchla: „Áno.“

„Si taká sakramentsky krásna.“

Potom už bola len mäkká batikovaná prikrývka a uspokojivo tvrdá stena.

* * * * *

Až oveľa neskôr sa Fleur pomaly vracala do reality – zmenenej a nádhernej. Ležala mu v náručí v posteli, cez otvorené okno prenikalo dovnútra jasné mesačné svetlo a ozývalo sa strašidelné húkanie sovy. Lenivo mu prešla prstom po hladkej krivke ramena a cítila, ako sa jeho pery jemne pohybujú po jej vlasoch.

„Remus?“

„Mmm.“

„Vieš, že zajtra odchádzam.“ Nechcela o tom premýšľať, ale tiež sa už nechcela pred ničím skrývať.

„Nie.“ Zmenil polohu a zahľadel sa jej do očí. „Myslím, že nie.“ Znova ten pobavený tón.

„Ale tábor sa zatvára. S Oliverom sa vraciame späť.“

„To vám zaberie koľko? Týždeň?“

„Asi tak nejako.“

„A potom týždeň doma, kým odletíš?“

„Áno,“ povzdychla si a smutne si pritisla líce k jeho hrudi. Vsunul jej prst pod bradu a nadvihol tvár.

„Mám lepší plán.“ Oči mu šibalsky zaiskrili.

„Aký?“

„Kašli na bratranca. Vlastne mu povedz, nech namiesto teba vezme Millie,“ povedal a významne nadvihol obočie, „a potom si zmeň let tak, aby si odlietala z New Yorku.“ Letmo ju pobozkal. „Takže tu zostaneš so mnou.“

Fleur zaplavil pocit šťastia. „Naozaj?“

„Ak chceš.“ Usmial sa a prešiel jej prstom po sánke. „Kúpim ti toľko burgerov, koľko budeš chcieť. Dokonca ťa odveziem na letisko.“

Zasmiala sa. „A čo potom? Navštíviš ma vo Francúzsku?“

„Opýtaj sa ma znova, keď so mnou stráviš dva týždne,“ povedal. „Ale myslím, že by sa to dalo zariadiť.“

„Tak platí,“ vydýchla, pritúlila sa mu k hrudi a bez obáv sa usmiala.

* S’more je tradičná cukrovinka zo Spojených štátov a Kanady. Pozostáva z marshmallowu pečeného na ohni, štvorca čokolády a dvoch kúskov grahamových keksov, ktoré tvoria vonkajšiu vrstvu.

** Remusova replika („Pretože som chcel žiť uvážlivo?“) je slávnym citátom amerického filozofa a spisovateľa H. D. Thoreaua z knihy Walden, v ktorej opisuje svoj dobrovoľný únik pred civilizáciou do divočiny. Fleur naň pohotovo reaguje narážkou („Na to ste až príliš ďaleko od jazera.“) Pripomína mu, že Thoreau svoj experiment uskutočnil na brehu jazera Walden, ktoré nesie v angličtine názov Walden Pond (Waldenský rybník).

obrázok vytvorený AI