Preklady fanfiction Harryho Pottera

2. kapitola: Svadba

„Malfoy," povedala Hermiona.

Draco nepovedal nič, len kráčal ďalej stredom zoraného poľa a utieral si tvár handričkou, ktorú si vyčaroval potom, čo už trikrát použil čistiace kúzlo.

„Malfoy," zopakovala.

Ani len sval jej smerom nepohol.

„Malfoy," pokračovala hlasno, kým bosými prstami ľavej nohy štuchala do blata. „Počkaj, vyzula sa mi topánka."

„Choď do kelu aj s topánkou, a choď do kelu aj ty," odsekol Draco bez toho, aby sa otočil.

„Správaš sa dosť precitlivene na niekoho, koho bytová dekorácia nás práve oboch prehnala odstreďovacím cyklom časopriestoru."

Namierila prútik do miesta, kde podľa nej blato pohltilo jej topánku.

„Accio topánka."

Čosi sa pohlo v blate vzdialenom meter a pol, a potom s dlhým, prdiacim nasávacím zvukom predmet obalený v hline a tvarom pripomínajúci pretiahnutú placku dosiahol únikovú rýchlosť, vyletel zo zeme a mokro plesol Hermionu do hrude.

Balansujúc na jednej nohe sa zakymácala, naklonila, potom úplne stratila rovnováhu a tvrdo dopadla na zadok.

„Doriti!" zvrieskla, keď padala.

Vtedy sa Draco konečne obzrel.

„Nie je to veľmi príjemné, však?"

„Ak čakáš ospravedlnenie, budeš veľmi sklamaný." Hermiona sa vyškriabala na nohy, v ruke ľavú topánku plnú blata, a krivkala za Dracom pozdĺž brázdy, zanechávajúc za sebou čľapkavé odtlačky.
„Ospravedlnenie, od Hermiony Grangerovej?" zadivil sa. „Tá vyhliadka presahuje predstavivosť."

Draco kráčal ďalej a čoskoro došiel na miesto, kde zorané pole ohraničoval hlohový živý plot, prerušený drevenými schodíkmi cez plot pod rozľahlou korunou starého duba. Vyliezol na horný stupienok schodíkov a zahľadel sa ponad plot.

Hermiona ho konečne dobehla. Kým si obzeral okolie, zoslala na svoje šaty a topánky Scourgify a ľavú topánku si zase obula. Všetko bolo nenávratne zafarbené a nepopierateľne to zrelo. Prehrabala sa vo vrecku a vytiahla kožený mešec s núdzovým obracačom času a elixírom na stabilizáciu veku.

Vysypala si obsah do dlane.

Hermiona pocítila, ako jej po koži prebehla ligotavá rázová vlna.

„Draco?"

Otočil sa, pozrel na ňu a ona mu vystrela dlaň.

Fľaštička s elixírom ležala neporušená vedľa dvoch krátkych mosadzných oblúkov a zvyšku obracača času, ku ktorému mali byť pripevnené.

„Obracač času je rozbitý."

„To si robíš srandu."

„Samozrejme, že robím," povedala Hermiona. „V tejto situácii ma nenapadá nič smiešnejšie než to, že náš jediný prostriedok na cestovanie časom je nanič."

„Možno ho nebudeme potrebovať." Zdvihol sa na špičky chodidiel a prižmúrenými očami hľadel na vzdialené kopce. „Zjavne sme stále v Anglicku. Stavil by som sa dokonca, že sme vo Wiltshire. Alebo v Somersete."

„Dobre. Lenže kedy v Anglicku?"

Draco prudko vydýchol, prekročil schodíky a zoskočil na druhú stranu.

„Tak poďme na to prísť, čo povieš?" Prudko zahol doprava a vykročil mimo dohľadu za živý plot.

Hermiona napchala rozbité časti obracača času späť do mešca, mešec si strčila do vrecka a chvatne preliezla schodíky za ním.

Bol vysoký a jeho dlhé nohy pokryli viac terénu než tie jej. Čoskoro zistila, že za ním poklusáva, kým dosť dlho sledovali živý plot do svahu k temenu pohodlne zaobleného kopca.

Keď sa zastavili, ťažko dýchala a zľahka odpľula, lebo vietor jej prehnal kučery cez oči a do úst.

Ozvalo sa hlasné škvŕkanie.

Hermiona otočila hlavu k Dracovi ako plamienka a žmurkla.

„To bol tvoj žalúdok?"

„Mám hlad," povedal. „U Merlina, teraz by som zabil za poriadne kari."

„Dobre. Tak skočme do hranolkárne za rohom, čo povieš?" Mávla rukou okolo na zeleň. Po vrchole živého plota poskakoval drobný hnedý vtáčik a hľadel na nich ligotavým čiernym okom. „Keby si si dal na raňajky niečo výživnejšie ako čokoládové donuty s polevou, nemal by si hlad tak rýchlo potom."

Draco sa zamračil.

„Ale ja mám čokoládové donuty s polevou rád," povedal. „Keby ten výbuch zabil nás oboch, bol by som so svojím posledným jedlom úplne zmierený."

„Nemôžeš jesť každé jedlo, akoby bolo posledné. Nebudeš mať navždy dvadsaťštyri rokov a aj zmoknutý vážiť sotva sedemdesiat kíl."

„Volám sa azda Weasley? Alebo Potter? Bol som súdený a odsúdený za úplnú neschopnosť pred súdom Grangerovej a teraz stojím so zaviazanými očami v palebnej línii tvojej materinskej starostlivosti?"

„Ja sa Ronaldovi a Harrymu nehrám na mamu."

„Dobre."

„Nehovor mi ‚Dobre'."

„Do-bre." Starostlivo, zreteľne vyslovil každú hlásku.

Hermiona sa zaškľabila.

„Nemohli by sme sa premiestniť späť do Londýna?" rozmýšľal Draco nahlas.

„Myslím, že nám bude lepšie na vidieku, kým nezistíme viac o tom, kde a kedy sme," povedala. „Čo my vieme, možno je práve uprostred Veľkého moru."

„Hmm. Možno. Ale zdá sa, že sme neutrpeli významnejšie účinky súvisiace s vekom." Dlhú chvíľu skúmal Hermioninu tvár, potom si pozorne prezrel chrbty rúk. „Zaujímalo by ma, či sme sa jednoducho dislokovali."

„Je to možné. Hej! Pozri, tamto dole. Za tými stromami je nejaká budova." Hermiona ukázala dolu z kopca, kde tri-štyri kilometre ďaleko vykúkala cez medzery v lístí pretiahnutého hájika jaseňov sivá štítová strecha. „Mali by sme ísť pešo. Premiestňovanie je riskantné, kým nemáme viac informácií."

Draco už začal cválať dolu kopcom, ruky vrazené do vreciek nohavíc. Hermiona sa za ním pustila poskakujúcim klusom a chvíľami odpľúvala, kým sa nárazový vietor naďalej zahrával s tým, ako jej šľahal cez vlasy.

Bolo to skôr päť kilometrov.

Hermiona rozhodne nebola v zlej kondícii, ale behať takmer pol hodiny za Dracom po nerovnom teréne v baletkách, ktoré akoby práve vyhrabali z hrobu, ju unavilo a čoraz viac súcitila s Dracovými hlasno protestujúcimi vnútornosťami.

K domu sa približovali s nadmernou opatrnosťou, ako dvojčlenné komando v mínami posiatych džungliach kdesi v ďalekej, dusnej vojne. Ich hadovitý postup ich priviedol poskakujúc cez kamene v úzkom potôčiku lemovanom kostnatými bukmi a potom ich previedol dlhým brodením sa morom zvončekov po kolená. Svetlo, čo sa odrážalo od fialových kvetov, prepožičiavalo lesnému vzduchu nádych omámenej malátnosti, z ktorej bola ešte unavenejšia.

Bolo ešte zavčasu, no Hermiona uvažovala, kedy a kde dnes večer zloží hlavu.

Zastavili sa pri opustenej jednoizbovej kamennej chatrči, ktorú pomaly požieral plazivý okraj lesa a ktorej bridlicovú strechu pozaplátal mach. Keď sa priblížili, z prázdneho okenného rámu vypálil škorec, rozhorčene škriekajúc, a vyletel medzi stromy.

Asi sto metrov pred nimi, na vrchole mierneho svahu od lesa, uvideli zadnú časť domu.

Bol to vznešený sivý tudorovský dom, starý a veľmi rozľahlý, s množstvom štítov, strážený porastmi prastarých dubov a jaseňov. Jeho priečelie obtekala hedonistická hojnosť bledofialových strapcov vistérie, ako strapce hrozna pripravené skvapnúť do úst bájnych Grékov. Okná s kamennými priečkami hľadeli na záhrady prepojené hranatými zelenými živými plotmi a upravené cestičky vysypané bielym štrkom.

Na koncoch štrkových chodníkov najbližšie k domu sa rozprestieral široký, nakrátko pristrihnutý, žiarivo zelený trávnik, posiaty párom predpotopných brestov, šíriaci sa do veľkorysej výzvy k činnosti i k odpočinku. Na tomto poli, zelenom ako pohľadnica, sa zástup oddával nezameniteľným pohybom svadobného obradu.

Stál tam altánok, ostro biely čerstvým náterom a nápadne nový oproti zvetranej zrelosti domu za sebou. Jeho stĺpy a líniu strechy boli silne vyzbrojené hustými kvetinovovými girlandami v odtieňoch ružovej a fialovej.

Na trávniku sa zhromaždil veľký zástup, miešajúci sa v trojiciach a štvoriciach. Obzvlášť hlasný smiech preťal celý areál a dostihol Draca a Hermionu medzi stromami.

„Začiatok 19. storočia," povedala Hermiona bez toho, aby sa na Draca pozrela.

„Hm."

„Spochybňuješ ma?"

Draco sa zaškľabil. „Povedal som ‚Mm', netuším, ako z toho vyvodzuješ spochybňovanie."

„Čítala som o tomto."

„Pravdaže si čítala."

„Pozri sa na nich." Hermiona ukázala na zástup. „Ich oblečenie je oveľa jednoduchšie než v predošlých rokoch; prostejšie látky, menej ozdôb. Ich triedni rovesníci vo Francúzsku prišli o hlavu a zdalo sa rozumné trochu pribrzdiť okázalosť. Z nejakého dôvodu chceli napodobňovať klasických Grékov, o tom sú tie empírové pásy a sukne. Tú časť si budem musieť dohľadať, keď sa vrátime."

„Nezabudni na to."

Hermiona pokračovala. „V tomto období vzrástol záujem o hygienu a ľahšie látky uľahčili častejšie pranie šiat. S priesvitnosťou boli, zjavne, isté problémy. Vlasy majú vyčesané a ozdobené stužkami — opäť grécky vplyv. Povedala by som, že regentstvo princa Georgea, alebo tesne pred ním." Prižmúrila oči. „A súdiac podľa počtu ľudí, čo majú cez všetko prehodený habit, a podľa čohosi, čo je podľa mňa domáci škriatok v slávnostnej utierke, ide o čarodejnícku domácnosť."

Draco si vzdychol.

„Dobre," povedal. „Desať bodov pre Chrabromil. Prijímam tvoje osemnásť nula čosi na základe dôkazov z oblečenia a prihodím ti niečo lepšie. Sme určite vo Wiltshire a toto" — ukázal na panstvo — „je sídlo Longbottomovcov, Bugg-Buntley Hall. Malfoy Manor je takmer presne šesť a pol kilometra" — zvrtol sa a ukázal pozdĺž línie smerujúcej diagonálne preč od domu — „tým smerom."

„Ó!" Hermiona sa vzrušene vystrela. „To je fascinujúce! Vôbec som netušila, že existuje longbottomovské sídlo. Myslela som, že Neville vyrastal v dvojdome v Kensal Rise."

„Aj vyrastal. Myslím, že tu v roku 2004 sedí akýsi chronicky indisponovaný prastrýko."

„Ohromujúce! Zaujímalo by ma, kto to zdedí. Neviem si predstaviť, že by si dnes niekto mohol dovoliť údržbu takého sídla. Vtedy, myslím. V našich časoch."

„Mágia nesmierne pomáha. Pokým držíš krok s opravnými a údržbárskymi kúzlami, so zaklínadlami na hydroizoláciu a proti únikom energie, ušetríš leví podiel tunajších výdavkov. Ale aj tak potrebuješ poriadne veľký trezor a solídne investičné portfólio," povedal Draco. „Kompletná prestavba celého domu a vyčistenie smradu po Temnom —" zarazil sa a pozrel jej na rameno.

Rany, ktoré jej spôsobila Bellatrix Lestrangeová, sa zahojili do súboru useknutých, abstraktných striebristobielych čiar. Hermiona sa snažila, ako vedela, no nedokázala ich úplne odstrániť ani mágiou, ani muklovskými prostriedkami.

„Bolo to nevyhnutné," pokračoval. „Ale nebolo to lacné. Nie že by malo byť."

Neprítomne si pošúchal predlaktie.

Hermiona otvárala ústa, aby čosi povedala, keď Dracovo brucho vydalo zvuk ako bubon na leštenie kameňov zahrabaný vzadu v bielizníku.

„Dobre. Pozývame sa na svadbu."

„To si robíš srandu," povedala Hermiona. „Obaja sme oblečení v zašpinenom kancelárskom oblečení z 21. storočia a smrdíme ako pomocníci v stajni. Nehovoriac o tom, že naše teórie o stabilite časových línií sú len teóriami. Jednoducho nevieme dosť o tom, ako sa stretávať s ľuďmi v minulosti, aby sme to robili len tak ležérne. K tým kanapkám sa ani nepriblížime."

„Ale ja ich chcem." Znel pozoruhodne ako veľmi vysoký päťročný chlapec, ktorému hlas klesol do nízkeho tenoru. „A ak si spomínaš, som rozmaznané decko. Ak niečo viem, tak je to dostať čokoľvek chcem, kedykoľvek to chcem. A mám pravdu — som si tým istý —, že aby sme to naozaj pokašľali, museli by sme prinajmenšom niekoho zavraždiť, a toto nevyzerá na taký druh svadby."

„Mohli by sme sa premiestniť do Londýna. Ísť na ministerstvo, vysvetliť svoju situáciu. Alebo, možno ešte lepšie, na Mettleworth College do Oxfordu a dovolávať sa pomoci niektorého z tamojších profesorov," povedala Hermiona. „Niekto sa v tomto období venuje výskumu Času; môžeme získať pomoc. Dať obracač opraviť, alebo dokonca zohnať nový."

„Hm. Je tu dosť vecí na zváženie. Ale teraz, obed."

„To azda nemôžeš myslieť vážne," povedala Hermiona.

Skôr než dokončila vetu, premiestnil sa preč.

Bol preč asi dvadsať minút, ak sa počítanie, ktoré si Hermiona viedla vo svojej rozrušenej hlave, čo i len blížilo presnosti. Keď sa premiestnil späť, držal obrovskú náruč oblečenia.

„Ach, u Merlina, kde si to zobral? Ukradol si to?"

„Našiel som to vo svojom vlastnom dome, ďakujem pekne."

Hermiona naňho neveriacky zízala.

„Nepozeraj sa na mňa tak. Dúfal som, že ochranné kúzla na panstve ma ako Malfoya prijmú," povedal. „A ukázalo sa, že som mohol vojsť rovno dnu."

„Dobrý bože, čo keby ťa videla súčasná rodina?"

„S radosťou hlásim, že môj dom momentálne obýva vdova v strednom veku a jej dcéra, stará dievka. Ak si myslíš, že som prežil dospievanie v dome plnom svorky utečených trestancov a jedovatého hada dlhého ako autobus a nenaučil sa zakrádať po vlastnom dome bez toho, aby ma chytili, tak ma nechápeš ani trochu." Odfrkol si. „Vyhnúť sa pozornosti dvoch žien, čo vyšívajú a debatujú o dnešných ranných dažďoch, a hŕstky domácich škriatkov pri umývaní riadu — to by zvládlo aj odhodlané batoľa."

„A tú schopnosť si využil na to, aby si ukradol dámske šaty," poznamenala Hermiona sucho.

„A dámsku spodnú bielizeň."

„Áno, samozrejme." Pozrela na zväzky v jeho náručí. „Boli tam aj pánske veci?"

„V jednej zo spální, áno. Budem ich musieť trochu premeniť podľa toho, ako bol môj praprapraprapradedo pred smrťou v móde. Ale tu, obleč si toto a poďme zistiť, či tam nemajú lososovú paštétu."

Podal jej zväzok látky, časť v tmavej, modrínovofialovej farbe a časť z bielej ľanovej tkaniny, a začal si vyzliekať sako.

Hermiona odvrátila pohľad.

„Dobre. Nech je po tvojom," povedala. „Ale len preto, že som schopná pripustiť, že experimenty s konzervovanými broskyňami sa naozaj zdajú podporovať hypotézu stabilnej časovej slučky. Ale prezliekať sa uprostred lesa pred tebou — to je hranica, ktorú neprekročím. Budem v chatrči."

Draco prevrátil oči a ďalej sa vyzliekal, kým sa vydala dnu do opusteného kamenného domu.

Vnútri to páchlo vlhkým machom a tlejúcim lístím a vzduch bol o niekoľko stupňov chladnejší než v okolitom lese.

Hermiona sa prehrabala v spleti látky a zistila, že vo zväzku sú spolu zabalené šaty s dlhou sukňou a rozmanitá spodná bielizeň.

Vyzliekla si tričko, potom nohavice, nechala si podprsenku a nohavičky a roztriedila kopu spodnej bielizne.

Boli tam dlhé pančuchy, biela košieľka, čosi, čo vyzeralo ako spodnička, a napokon šnurovačka.

Vystrela šnurovačku pred seba a zízala na ňu.

Bola krátka, z mäkkého materiálu a šnurovala sa vzadu. Mala výrazné ramienka a predok bol stužený stredom od výstrihu po lem jediným širokým pásom kosti.

Vôbec nevedela, čo s tým.

Najprv si natiahla pančuchy. Siahali jej do polovice stehien a navrchu ovísali ako slonia koža, čo podľa Hermiony muselo byť normou. Potom si pretiahla šnurovačku cez hlavu. Mrzuto ovísala v poprsí; zdalo sa, že malfoyovská stará dievka bola žena s pretekajúcim rohom hojnosti. Pretiahla si cez hlavu košieľku a uvážila, ako sa nešikovne lepí na himalájsky reliéf prepadnutej šnurovačky.

Takto to nepôjde.

Vyzliekla košieľku, potom vyzliekla šnurovačku, potom si pretiahla cez hlavu košieľku a šnurovačku si natiahla navrch. Stále to bol vrecovitý neporiadok, ale pravdepodobnejší.

Vynoril sa nový problém: ramienka podprsenky boli skryté, no vrchy košíčkov sa vznášali vysoko nad líniou poprsia košieľky aj šnurovačky.

„Merlin," zamrmlala, hľadiac na vysoký vodoznak výstrihu. „Div, že mi nezohnal aj sadu flitrových nálepiek na bradavky."

Cez vrstvy látky si odopla podprsenku. Najprv pretiahla jedno ramienko cez rukáv košieľky a dolu cez ruku. Potom postup zopakovala na druhej strane. Napokon vytiahla celú podprsenku cez ľavý prieramok košieľky a hodila ju na kopu odloženého oblečenia z 21. storočia. Vyzeralo to lepšie, no všetko bolo v poprsí stále zarážajúco priestranné. Schmatla prútik, zoslala na odev rýchle zmenšovacie kúzlo a snažila sa, ako vedela, dotiahnuť šnúrku vzadu. Rýchlo si uvedomila, že bude potrebovať ďalší pár rúk.

„Malfoy," zavolala. „Potrebujem pomôcť so šnúrkami."

Chvíľu bolo ticho.

„So šnúrkami," zopakoval spoza chatrče.

„Áno, s tými prekliatymi šnúrkami. Poď sem a potiahni mi za ne."

Podišla k dverám a otočila sa. Chrbtom k lesu počula, ako sa blíži.

Zarazil sa a Hermiona počula, ako si vzdychol.

„Čo máš za problém?" spýtala sa.

Nárazový vánok jej prešiel po obnaženej ploche chrbta a striasla sa.

Nepovedal nič. Napokon sa pohol a jej telo sa zľahka myklo, keď potiahol šnúrky a stiahol jej šnurovačku k hrudi a rebrám.

To bolo lepšie. Stále to nesedelo dokonale, ale postačí to. Hlavne že línia jej poprsia už nevyzerala ako vyfúknutá futbalová lopta.

V skutočnosti, keď Draco dotiahol šnúrky, tuhá kostica v strede sa akoby zaklinila medzi jej prsia a posunula ich nahor a od seba. Kým skončil, vydúvali sa nad výstrihom košieľky ako dve okrúhle, lesklé pečené čínske žemle plnené grilovaným bravčovým — také, aké si Draco občas brával na obed a jedával nad miskou Potenciografu, kvôli čomu naňho Hermiona kričala.

„Čo mám spraviť s koncom?" spýtal sa Draco.

„So šnúrkami? Asi to poriadne zauzli."

Spravil to.

„Ešte niečo?"

„Nie, ďakujem. Mám všetko pod kontrolou."

„Dobre."

„Ďakujem."

Počúvala, ako odchádza, potom si pretiahla cez hlavu spodničku a šnúrky v páse si zaviazala sama. Bola trochu dlhá, no nie natoľko, aby sa hrozne vláčila.

Napokon si obliekla baklažánové šaty.

Ako všetko ostatné, boli vrecovité v poprsí a na rebrách. Trochu práce s prútikom ich viac-menej upravilo, hoci pri zakrývaní žemličiek neboli o nič účinnejšie než spodná bielizeň.

Práve sa chystala pridať k Dracovi vonku, keď si spomenula na vlasy.

Začarovala kus steny do zrkadlového lesku a použila každé zväzovacie a zapletacie kúzlo, ktoré sa naučila v dievčenských spálňach na Rokforte, aby svoje kučery vtesnala do násilne skroteného vyčesaného účesu omotaného dvoma vrkočmi, akými by sa nehanbila popýšiť ani pred Fleur Weasleyovou. Na klinci v rozpadávajúcom sa drevenom okennom ráme našla zašpinenú bavlnenú šnúrku. Premenená na úzku zlatú stužku vyzerala celkom obstojne omotaná okolo vlasov a pripevnená lepiacim kúzlom. Pri šiji a okolo tváre jej stále poletovali uvoľnené kučery, no muselo to stačiť.

Topánky neboli vhodné pre toto obdobie, no nevedela dosť o tom, ako by mali vyzerať, aby ich upravila. Lem jej dostatočne zakrýval nohy. Bude sa jednoducho musieť vyhýbať veľkým kopancom alebo hraniu lakrosu.

Pozbierala pracovné oblečenie a podprsenku do zväzku, všetko nechala zmiznúť, obula si topánky a vyšla von hľadať Draca.

„Ako si dopadol?" spýtala sa, keď zašla za roh.

Zastala ako prikovaná.

Pohrával sa s koncami úzkej bielej látky, ktorá sa mu niekoľkokrát ovíjala okolo krku, a prestal, keď sa zjavila.

„Ako to, že ty vyzeráš takto" — ukázala naňho — „a ja vyzerám ako výklad dedinskej pekárne na Vianoce?"

Jeho tesné, špinavobiele nohavice predvádzali svaly, ktoré udržiaval v kondícii v ultrakonkurenčnej medzikancelárskej metlobalovej lige, a jeho jemne lesklé čierne čižmy mu siahali po kolená.

Mal na sebe komplikovane vyzerajúcu košeľovú konštrukciu s vysokým golierom, pri ktorej na Hermionu zapôsobilo, že ju dokázal rozlúsknuť bez akejkoľvek pomoci. Jeho čierny frak sa v páse švihácky zužoval.

Ako vždy, vlasy mu frajersky padali do čela.

Bolo takmer isté, že každá z hlasno sa smejúcich tetušiek na svadbe ho označí za „švárny kus chlapa".

„Tak dobre," povedala. „Si pripravený?"

„Áno, som. Vyzeráš" — odmlčal sa, prižmúril oči a zámerne sa nadýchol — „pripravená, Grangerová."

„Ó." Čudovala sa vlastnému sklamaniu. „Ďakujem, asi. Ideme?"

„Dobre."

Slabo si odkašľal.

****

Premiestnili sa vedľa domu, mimo očí svadobných hostí, no dosť blízko na to, aby sa mohli vydať záhradnou cestičkou a pridať sa k zvyšku spoločnosti bez toho, aby pritiahli pozornosť.

„Tak," povedala Hermiona a pripravovala sa. „Drž sa ma."

„V akom zmysle?"

„V zmysle etikety obdobia regentstva. Toto nie je obed pri ministerskom bufete, kde si môžeš v pohode dať slaninový sendvič a čaj s mliekom a klebetiť s Blaisom o všetkých svojich víkendových dievčatách. Budeme sa musieť rozhodnúť — doparoma, Malfoy!"

Skôr než dohovorila, Draco zašiel za roh bez nej.

Rozbehla sa za ním, pridŕžajúc si sukne, potom si spomenula na topánky a chvatne spustila lem k zemi.

Slnko vystúpilo na svoje miesto nad hlavami a zohrialo záhradný vzduch, hustý vôňou vistérie. Draco si našiel čašu šampanského a opieral sa v kúte ako jeden z chlapcov v krčme.

„Doniesol si jednu aj mne?" spýtala sa.

„Zjavne nie. Á, zdravím," povedal okoloidúcemu domácemu škriatkovi, ktorý niesol podnos posiaty malým košíčkovým pečivom s akousi šunkovo-vajíčkovou náplňou. „Áno, ďakujem. Len tu chvíľu postoj."

Domáci škriatok urobil, ako mu kázali, a Draco zjedol päť košíčkov, kým ho odohnal.

Hermiona, ktorá si po takmer hodine behania po vidieku zrazu uvedomila silný smäd, schmatla z okoloidúceho podnosu čašu šampanského. Vyprázdnila celý pohár a schmatla ďalší z toho istého škriatka.

„Tamten chlapík má prosciuttové rolky." Draco sa odlepil od steny a vydal sa za ním.

Hermiona sa šuchtala za ním, vlečúc lem. Cítiac teplo neskorého dopoludnia, dopila druhý pohár šampanského.

„Sú vynikajúce, ochutnaj." Draco jej podal zvinutý balíček šunky. „Tamto chystajú bufet." Ukázal na dlhý, obrusom prikrytý stôl postavený blízko domu, naložený stohmi tanierov a falangou prikrytých mís. „Zaujímalo by ma, kedy budú krájať tortu."

„Ako som vravela," povedala Hermiona, „stavila by som sa, že o tejto ére, jej hodnotách a zvyklostiach som prečítala oveľa viac než ty. Mal by si hovorenie nechať na mňa."

„Mal by som?" povedal posmešne. „Ty vieš viac ako ja o očakávanom správaní vo vyšších kruhoch čarodejníckej spoločnosti?"

„Som si istá, že si nesporný odborník na akékoľvek hýrenia, ktorých sa elita oddáva v roku 2004, ale teraz nie je vtedy a nemôžeš sa tu len tak správať ako ty sám a nevzbudiť podozrenie."

Dopil čašu šampanského. „Len sleduj."

Niekoľko nasledujúcich minút stáli mlčky a jedli a pili, čo náhodou prešlo okolo. Hermiona úzkostlivo hrýzla špargľu obalenú v slanine, cítila sa obnažená a v hlave prevracala možnosti. Potrebovali vymyslieť plán: niekde sa ubytovať, nejako sa najesť, peniaze — u Merlina, kde by ich vzali, keby ich potrebovali? —, potom priestor a nástroje na opravu obracača času, výpočty na ich návrat... a kam sa, dofrasa, podela tá prekliata tabatierka?

Kolesá jej mysle zúrivo vírili, keď ich ktosi prepadol.

„Hola, hola, hola!"

Draco sa tak prudko strhol, že takmer pustil slaninu.

Muž, ktorý k nim pristupoval, bol zároveň veľmi malý aj veľmi veľký.

Meral nanajvýš stošesťdesiat centimetrov a bol stavaný ako nosorožec, ktorý sa dal na vytrvalostný beh. Bol bizarnou zmesou šľachovitosti a mohutnosti, s ťažkými, svalnatými nohami a sudovitým hrudníkom, no všetko na ňom naznačovalo, že keby chcel, vedel by skotačiť po trávniku ako gazela. Jeho bohaté, kučeravé vlasy farby soli a korenia mal pristrihnuté tak, že pripomínali more búrlivých vĺn dvíhajúcich sa z hladkého čela. Mal hustú bradu a fúzy, takmer čierne, no popretkávané sivinou, s hrubým bielym pruhom na pravej strane brady a levími bokombradami, ktoré rámovali žartovné ružové líca. Pod patricijským obočím mal čulé, inteligentné modré oči, pričom ľavé pretínal biely pás jazvy.

Pôsobil ako človek, ktorý by prežil sólo antarktickú výpravu na obmedzených prídeloch a potom by sa otočil a vydal na ďalšiu.

„Vitajte!" zakričal zdvorilo. „Skúsili ste ustrice?"

Hermiona si nemohla nevšimnúť, ako sa Draco svižne postavil do pozoru, akoby ho šok vrhol do úžasu. Pozbieral sa a na znak uznania sa uklonil.

„Veru," povedal Draco. „Sú fenomenálne."

„Tak veru!" Muž sa rozžiaril. „Som rád, že ste to stihli! Odpustite mi, prosím, tú trúfalosť, ale nazdávam sa, že sme si neboli predstavení. Sir Thomas Longbottom." Cvakol opätkami a venoval im krátke, vojenské kývnutie.

„Sir Thomas Longbottom," zopakovala Hermiona.

„Veru! A smiem sa spýtať, kto ste vy dvaja?"