Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: humor, romantika

Obdobie: Po Rokforte

Prístupnosť: 12+

Dvojhodinová recepcia za krikľavoružovým stolom so Severusom Snapom. Parvatina svadba snov je Hermioninou nočnou morou. Voľné pokračovanie poviedky „To nič nie je“ (Nothing To It).

Vyhlásenie: Nie som J. K. Rowlingová, ktorej patrí svet Harryho Pottera. Aspoň nie naposledy, keď som to kontrolovala.

1. Svadba

Zízala na ružové menovky na malom stolíku, srdce jej búšilo až v hrdle. Na jednej z nich stálo: Slečna Hermiona Grangerová. A na tej druhej...

Nie. Nie, nie, nie.

Hermiona schmatla svoju kartičku s menom a otočila sa. Zúfalo hľadala prázdne miesto, kde by mohla len pre seba vyčarovať ďalší gýčovo ozdobený stolík. Čo najďalej od neho.

„Hermiona!“ Parvati sa k nej blížila vo svadobných šatách, ktoré sa trblietali jemným nádychom ružovej. Úsmev jej však z tváre rýchlo zmizol. „Čo to robíš?“

„Ehm...“

„Nemôžeš si sadnúť inde,“ vyhlásila nekompromisne. „Úprimne – navrhla som to tak, aby pri každom stole sedeli presne dvaja ľudia. Máš vôbec predstavu, aké ťažké bolo niečo také zorganizovať?“

„No...“

„A ani len nepomysli na to, že sa s niekým pokúsiš vymeniť!“

„Nie, ja len...“

„Sadni si!“ prikázala Parvati s planúcimi očami.

Hermiona klesla na stoličku. Parvati – ani nikomu inému – predsa nemohla vysvetliť, prečo vonkoncom nemôže stráviť dve hodiny za jedným stolom naproti Severusovi Snapovi. Mohla však jednoducho vykĺznuť zadným východom, len čo sa nevesta presunie k svojej ďalšej obeti.

„Och, rada vás znova vidím, pane,“ povedala Parvati neúprimne – Snapovi.

Do sakramentsky horúceho pekla!

„Pani Thomasová,“ oslovil Parvati a odmerane kývol na pozdrav.

Potom sa muž, na ktorého sa celé dva dlhé roky márne pokúšala zabudnúť, otočil k nej a venoval jej ten poloúsmev, ktorý mala navždy vypálený do pamäti. Úsmev! Akoby sa medzi nimi nikdy nič nestalo.

„Grangerová.“

„Pán profesor,“ dostala zo seba priškrteným hlasom.

Možno by mohla predstierať náhlu chorobu. Napríklad otravu jedlom.

Parvati sa pohla k ďalšiemu stolu. Snape si odtiahol stoličku a s jemu vlastnou gráciou sa posadil. Nezdalo sa, že by ho táto situácia čo i len v najmenšom vyviedla z miery.

Dobre teda. Ukáže mu. Zostane tu celý čas a bude predstierať, že je nad vecou rovnako ako on.

„Som rád, že vás vidím,“ prehovoril.

Zo všetkého, čo si kedy predstavovala, že by jej mohol povedať, toto na zozname rozhodne nebolo. „Och?“ podarilo sa jej zo seba dostať.

„Áno. Mám pre vás istú ponuku.“

Istú ponuku. Ponuku?!

„Ako… ako sa opovažujete,“ precedila pomedzi zuby. Slová ju pálili na jazyku ako kyselina, hoci ich vyslovila sotva počuteľne.

Zmätene na ňu zažmurkal. „Čo...“ A vzápätí sa mu po bledej tvári rozlial rumenec presne vo farbe Parvatinho obrusu. „Nikdy by som... Prácu! Ponúkam vám prácu.“

Predniesol to tónom, ktorý ju v spomienkach okamžite vrátil o dva roky späť do jeho komnát – do chvíle, keď ju odmietol. Do chvíle, keď na ňu vyštekol, aby vypadla.

„Nie,“ vyhlásila rázne. „V žiadnom prípade.“

Vyzeral – čuduj sa svete – dotknuto. Vytiahol prútik, zamrmlal kúzlo Muffliato a hneď jej vrátil úder. „Keď som vám naposledy ponúkol prácu, prijali ste ju s radosťou.“

Nedodal: „Keď ste nič nerobili a nikam nesmerovali,“ no na ten mesiac zúfalého tápania po vojne mohla len sotva zabudnúť. Keď ju vtedy najal na vyučovanie elixírov pre nižšie ročníky v Rokforte, znovu dal jej životu zmysel.

Bolo od neho neuveriteľne nefér, že to vôbec vyťahoval.

„Áno, dobre, nenávideli ste učenie,“ poznamenal, keďže si jej zamračenie vysvetlil nesprávne. „Čo podľa mňa svedčí o zdravom rozume. Ale v laboratóriu sme si rozumeli dobre, nie?“

Tú otázku položil takmer… takmer prosebne, až napokon neochotne prikývla. Áno, rozumeli si. A práve to bolo zdrojom všetkých jej problémov.

„Práve ma vymenovali za vedúceho oddelenia elixírov v Nemocnici svätého Munga,“ oznámil jej. „Potrebujem riaditeľa výskumu a vývoja. Chcem vás.“

Och – to zabolelo zo všetkého najviac. Chcem vás. Ale nie tak, ako chcela ona jeho.

„Grangerová,“ prehovoril tým svojím podmanivým tónom – presne tým, kvôli ktorému s ním kedysi o polnoci zbierala prísady, robila mu spoločnosť počas dozoru v Rokville a napokon sa doňho beznádejne zamilovala. „Viem, že sa chcete vrátiť do Británie. Viem, že sa uchádzate o miesto na ministerstve. Pritom oni nikdy nerobia nič ani trochu experimentálne – v Nemocnici svätého Munga by ste boli omnoho šťastnejšia.“

Mal, samozrejme, pravdu. Bola by tam šťastná – nebyť tej drobnej prekážky, že by ho musela vídať každý jeden deň.

„Nemôžem uveriť, že po tom všetkom naozaj čakáte, že s vami budem pracovať,“ oborila sa naňho.

Obočie mu vyletelo nahor. „Po tom všetkom…? Vari sa ešte stále hneváte kvôli tomu, čo som vám povedal v ten posledný deň?“

Prútik mu priložila k hrdlu skôr, než si uvedomila, čo robí. A on jej to dovolil. Bol tak očividne šokovaný, že ani nevytiahol svoj vlastný.

„Hermiona,“ zamrmlal. „Čo sa deje?“

Krstným menom ju oslovil iba raz, keď ju po jednej obzvlášť hroznej dvojhodinovke elixírov našiel vo chvíli slabosti plakať v kabinete. Vtedy ju vzal do Núdzovej miestnosti, aby mohla rozbíjať krehké veci o stenu. Možno práve vtedy sa doňho beznádejne zaľúbila.

„Mám podozrenie, že došlo k nejakému omylu,“ povedal, a boli to skôr jeho oči než slová, čo ju o tom presvedčilo.

Mohol to byť všehodžús? Niekto, kto sa zaňho vydával?

Odložila prútik, rýchlo sa obzrela cez plece a uistila sa, že im nikto nevenuje pozornosť.

Našťastie.

„Čo ste mi povedali naposledy predtým, ako som odišla z Rokfortu?“

„Aby ste dopekla vypadli,“ odvetil.

Toľko k všehodžúsu.

„Ale ja som vám povedal, aby ste dopekla vypadli z Rokfortu, asi stokrát,“ protestoval.

„Áno, ale to bol jediný raz, keď ste to povedali po tom, čo som vás pozvala do postele,“ zasyčala.

Padla mu sánka. Niekoľko sekúnd na ňu zízal v úplnom tichu. „Vy ste ma... čo?“

Cítila, ako jej z tváre odteká krv, až sa jej na moment zatočila hlava. Ako mohol jej slová pochopiť úplne inak?

Chytila sa okraja stolíka, aby nestratila rovnováhu. „Čo ste si preboha mysleli, že som povedala?“

„Že nechcete odísť z Rokfortu. Po tom všetkom, čo ste mi predtým hovorili – že viete, že musíte odísť, že potrebujete pracovať niekde, kde vás kolegovia budú brať ako dospelú... Takže som vám, celkom prirodzene, povedal, aby ste neboli hlúpa a dopekla vypadli.“ Nespúšťal z nej oči, hoci necítila žiadne prenikanie do mysle. „Čo tým myslíte, že ste ma pozvali do postele?“

„Povedala som: ‚Nechcem odísť. Chcem tu dnes večer zostať. S vami.‘“

„Och,“ skôr len zalapal po dychu, než by to slovo skutočne vyriekol. „Grangerová – Hermiona…“

„Vaša odpoveď ma prenasledovala celé dva roky,“ povedala a rýchlo zažmurkala, aby zahnala slzy. „Vy mi vážne tvrdíte, že ste ma vtedy len zle počuli?“

„Áno,“ zašepkal. „Veľmi ma to mrzí.“

V hrudi jej vzplanula nádej – ľahká, chvejúca sa. „Prečo? Prečo vás to mrzí?“

Zadržala dych a čakala.

„Pretože...“ Odvrátil zrak. „Pretože ste si zaslúžili niečo lepšie.“

Aha.

„Lepšie odmietnutie.“ Horko sa pousmiala.

Tentoraz sa jej pozrel do očí s priam prosebným výrazom. „Grangerová – šesť rokov ste boli mojou študentkou.“

„Presne tak. Takže ste ma napokon ani vy nevnímali ako dospelú.“

Otvoril ústa, no vzápätí ich znova zavrel.

„Dovidenia,“ povedala rázne.

Parvati sa jednoducho bude musieť zmieriť s tým, že pri jednom stole zostane voľné miesto.

2. Epifánia

Prvé, čo po návrate do svojho novoprenajatého bytu urobil, bolo, že tucetkrát po sebe roztrieskal jeden zo svojich tanierov. Ukázalo sa však, že to prináša oveľa menej uspokojenia než niekdajšia seansa ničenia v Núdzovej miestnosti. S Grangerovou.

Nenávidela ho. Celý ten čas, zatiaľ čo on na ňu spomínal výhradne s nehou, si o ňom myslela, že je kretén a podliak. A ako mal teraz napraviť škody, keď sám priznal, že by ju vtedy aj tak odmietol?

Nemožné. Dvaja ľudia nemôžu byť priateľmi, ak jeden z nich k druhému prechováva neopätované city. To vedel až príliš dobre.

Neuvedomoval si, ako bezhranične sa spoliehal na to, že Grangerová tú prácu prijme, až kým ho bez okolkov neodmietla. Celé roky čakal, kým Patricia Vaneová odíde do dôchodku, aby mohol odísť z Rokfortu a viesť oddelenie elixírov v nemocnici. Teraz, keď tú pozíciu získal – hoci nie miesto vedúceho výskumu a vývoja, po ktorom skutočne túžil –, stratil tento úspech veľkú časť svojho lesku.

Žiadne hádky o experimentoch s elixírmi. Žiadne spoločné karí na obed. Žiadne počúvanie The Clash pri krájaní ingrediencií.

Žiadna Grangerová.

Keď ju vtedy zamestnal – hneď po tom, čo sa (ochotne) vzdal riaditeľského postu v prospech Minervy a stal sa jej zástupcom –, Grangerová bola presvedčená, že jej tým preukázal láskavosť. Lenže on z toho profitoval rovnako. Ukázala sa ako vynikajúca partnerka v laboratóriu — precízna, zvedavá a k experimentom pristupovala úplne inak než on. Spolu dokázali oveľa viac než každý zvlášť.

Samozrejme, nechcel, aby zostala na Rokforte. Nemala rada učenie. Nepáčilo sa jej byť najmladšou členkou profesorského zboru, ktorý sa k nej správal skôr ako k zázračnému dieťaťu než ako k seberovnej. Preto ju povzbudzoval, aby prijala ponuku vo výskume a vývoji v Nemecku. Celý čas plánoval, že ju presvedčí vrátiť sa do Veľkej Británie, hneď ako získa prácu, po ktorej tak túžil – na pracovisku, kde ich nikto z kolegov kedysi neučil.

Ale teraz ho nenávidela. Tá myšlienka ho zvierala ako zverák.

Trinásty raz tanier rozbil a opravil, strčil ho do drezu a rázne zamieril k svojej mysľomise.

Bola to jediná vec, ktorú mu Dumbledore zanechal – odkaz pre špióna. Pohľad na ňu v ňom odjakživa vyvolával zlé spomienky, takže ju po vojne nikdy nepoužil, no zároveň sa jej nedokázal zbaviť. Teraz ju vytiahol spod postele, položil ju na stôl a posadil sa k nej so stiahnutým žalúdkom. S prútikom priloženým k spánku sa sústredil na noc spred dvoch rokov.

Do mysľomisy vkĺzla strieborná spomienka. Chvíľu na ňu hľadel, psychicky sa pripravoval, a potom sa do nej ponoril.

Ocitol sa vo svojej starej obývačke a vstrebával ten dezorientujúci pohľad na seba samého, ako opravuje eseje. Naozaj takto vyzeral pri známkovaní? Zamračený výraz mu ovládol celú tvár.

Potom on – jeho ja zo spomienky – zdvihol zrak a usmial sa. Vo dverách stála Grangerová.

Mala na sebe zelený habit, ktorý si v to popoludnie obliekla na slávnostnú rozlúčku siedmakov. Vybrala si tú farbu kvôli nemu? Ako dlho prehliadal náznaky, že sa u nej začínajú rozvíjať city presahujúce priateľstvo?

„Poďte ďalej,“ povedalo jeho ja spred dvoch rokov. „Odchádzate dnes večer do Berlína?“

Zahryzla si do pery a líca jej zaliala červeň. Ako si to mohol nevšimnúť?

„Mala som to v pláne,“ povedala a sklopila pohľad k rukám.

„Budete mi chýbať, Grangerová. Pochybujem, že prinútim riaditeľku spievať so mnou London Calling, ale pokojne prijímam stávky.“

Zasmiala sa, no znelo to napäto. „Ani u mňa ste nečakali, že ma na to nahovoríte.“

„To je pravda.“ Severus zo spomienky sa uškrnul. „Nikdy som vás netipoval na fanúšičku punku.“

„Predtým ste ma poriadne nepoznali,“ povedala. „Ale... ale teraz ma poznáte, však?“

„Viem, že si pohmkávate pri premýšľaní. A kradnete mi sladkosti.“

Tentoraz sa zasmiala prirodzenejšie. „Och, naozaj? To vy kradnete tie moje.“

Severus v spomienke si povzdychol. „Čo si len bez vás počnem?“

Úplne stuhla. Samozrejme, že to považovala za vyznanie. Jemu to tak teraz znelo tiež – hoci vedel, ako to vtedy myslel.

„Nechcem odísť,“ povedala.

Neodvrátil od nej pohľad, aby sledoval reakciu svojho minulého ja, no až príliš dobre vedel, že sa znovu zamračil. Bál sa vtedy, že stráca odvahu – že uviazne v Rokforte rovnako ako on.

„Čo?“ odseklo jeho mladšie ja.

„Chcem tu zostať.“ Zdalo sa, akoby sa pozerala priamo naňho, na jeho skutočné ja, hoci sa, samozrejme, dívala skrz neho na toho hlupáka na gauči. A potom ticho dodala: „Dnes večer. S vami.“

To nepočul. Skrátka to nepočul. Otočil sa práve včas, aby videl ako tam stojí so skríženými rukami.

„Grangerová.“ Znelo to ostrejšie, než si pamätal. Severus v spomienke vyzeral rozzúrene. „Nie! Preboha, čo si to namýšľate? Ak dnes neodídete z Rokfortu, budete to ľutovať do konca života, rozumiete mi? Dopekla, vypadnite odtiaľto!“

Rýchlo sa otočil späť, aby zachytil jej reakciu. Keby skrivila tvár, keby sa jej oči zaliali slzami, určite by si to vtedy všimol, nie? Bol predsa špión, dočerta!

Ale nie – žiadne slzy. Prikývla, pery mala stisnuté do tenkej línie. A potom odtiaľ naozaj vypadla.

* * * * *

Severus zasunul mysľomisu späť pod posteľ a želal si, aby sa tam za ňou mohol vplaziť aj on. Namiesto toho vkĺzol pod prikrývku a s páliacimi očami hľadel do stropu.

Nikdy, naozaj nikdy si nemyslel, že niekomu zlomí srdce. Takto to predsa v jeho svete nechodilo. Ešte do dnešného dňa by sa bol vysmial každému, kto by mu naznačil, že zlomí — že zlomil — srdce Hermione Grangerovej. Grangerová, ktorá počas štyroch rokov v Rokforte chodila s Weasleym, Finch-Fletchleym a Jordanom, mala už krátko po škole viac skúseností so vzťahmi než on, hoci bol o dvadsať rokov starší.

Zlyhával dokonca aj ako priateľ. Veď bola jeho priateľkou, jeho najlepšou priateľkou – a napísal jej alebo ju aspoň navštívil za posledné dva roky? Nie. Len si spomienku na ňu strážil ako vzácny klenot v trezore, ktorý pravidelne obdivoval, no nikdy s ním nič neurobil.

Možno si nahováral, že bude menšia šanca, že spraví niečo hlúpe – napríklad že ju stratí – ak jednoducho počká, kým budú môcť znovu pracovať spolu v laboratóriu, kde vždy vedel, čo má robiť.

Otočil sa nabok a pevne zavrel oči. Do laboratória bude musieť chodiť bez nej po zvyšok svojho kariérneho života. A čo bolo ešte horšie, spomienka na ňu sa zmenila z klenotu v trezore na balvan v žalúdku, len čo si uvedomil, že ju celé tie dva roky strašili slová, ktoré jej vtedy povedal.

* * * * *

Odstránil zničený elixír – už druhý v ten deň. Čas ísť domov. Všetci ostatní z oddelenia elixírov Nemocnice svätého Munga odišli už pred hodinami.

Otočil sa a vo dverách zbadal Grangerovú.

„Poďte ďalej,“ povedal. Hlas sa mu zachvel. „Prosím, poďte ďalej.“

„Poznáte ma.“ Tými hlbokými hnedými očami mu videla priamo do duše. „Poznáte ma, Severus Snape.“

Srdce mu predsa nemohlo vydržať biť takou rýchlosťou. „Áno, vy... pohmkávate si pri premýšľaní a kradnete mi sladkosti.“

Slabo sa usmiala. „To vy kradnete tie moje.“

„Čo si len bez vás počnem?“ zašepkal a pritlačil si ruku na boľavé, prázdne miesto v hrudi.

Prekonala vzdialenosť, ktorá ich delila, vzala mu tvár do dlaní a pobozkala ho.

Už mnohokrát v živote sa cítil mizerne, ale nikdy nebol tak neskutočne šťastný. Prechod z jedného extrému do druhého v jedinom okamihu ho takmer zložil. Bože môj, miloval ju. A pritom o tom doteraz ani netušil.

Bol idiot najvyššieho stupňa.

Objal ju, zaboril prsty do jej divokých, nádherných vlasov a pobozkal ju ešte vášnivejšie.

Od tej chvíle sa všetko zomlelo závratnou rýchlosťou. Rozopla mu košeľu. On uvoľnil zapínanie jej zeleného habitu, ktorý sa jej zosunul k nohám a nechal väčšinu jej tela odhalenú. Ani nevedel ako a skončili na gauči v jeho kancelárii – nikto ich nevidel, pretože tam už nik nebol – a on sa ani neunúval zamknúť dvere. Nezáležalo na ničom, len na Hermione, na možnosti dotýkať sa jej a, Bože, Bože...

A potom sa prudko posadil na posteli vo svojom byte. Bol hore. A úplne, úplne sám.

Na pár desiatok zrýchlených úderov srdca ho ovládlo čisté zúfalstvo. Sen. Nebolo to skutočné. Len prekliaty sen.

Ako však adrenalín opadal, začal sa ozývať rozum. Miloval ju. Celý ten čas bol zamilovaný do Hermiony Grangerovej a nevedel o tom – alebo o tom nechcel vedieť –, pretože keby sa na ten cit pozrel za bieleho dňa, musel by si priznať, že je to stratený prípad. Lenže ona ho vtedy milovala, alebo po ňom aspoň túžila. A s tým sa už predsa dalo pracovať, však?

Mohol získať späť svoju najlepšiu priateľku. Na zvyšok života, ak by mal šťastie. Mohol sa s ňou milovať, pripravovať elixíry, hádať sa, spievať, rozbíjať taniere a poznať ju lepšie než ktokoľvek iný...

V tej chvíli sa rozum konečne úplne prebral a kruto mu pripomenul ten minulý čas. Túžila.

Vtedy.

Za dva roky sa toho mohlo veľa zmeniť. Dva dlhé roky, počas ktorých ním opovrhovala.

Hľadel do stropu a premýšľal – minimálne tretí raz v živote –, ako napraviť škody spôsobené svojimi slovami, a trpko si želal, aby ich nikdy nevyslovil.

3. Rozuzlenie

„Počul som, že miesto na ministerstve máš prakticky isté. Akoby o tom vôbec mohli byť pochybnosti.“

Harry sa na Hermionu široko usmial ponad jej jedálenský stôl a ona sa mu pokúsila úsmev opätovať. V hlave jej však stále zneli Snapove slová: Oni nikdy nerobia nič ani trochu experimentálne – v Nemocnici svätého Munga by ste boli omnoho šťastnejšia.

Keby sa len doňho nikdy nezaľúbila. Keby sa tak mohla vrátiť k ich pôvodnej, pohodlnej rutine.

Chýbal jej. Chýbal jej vlastne od samého začiatku, len si to vtedy nedokázala priznať, pretože jej vzal srdce, pošliapal ho a vykopol von dverami. Teraz už však poznala pravdu a nemohla mu vyčítať, že k nej necítil nič silnejšie než priateľskú náklonnosť.

Samozrejme, bolelo to. O to viac, že jeho predstava o nej uviazla niekde medzi jej jedenástym a sedemnástym rokom. Lenže nikto sa nedokáže prinútiť k láske. Buď miluješ, alebo nie.

Žena, ktorú miloval – a pravdepodobne stále miluje –, bola štíhla ako prútik, ryšavá a krásna. Navyše bola mŕtva. Tomu sa jednoducho nedalo konkurovať.

„Her-mi-o-na,“ zatiahol Ron a štuchol ju lakťom. „Prestaň fantazírovať o elixíroch.“

„Áno, dojedz tortu,“ pridal sa Neville.

„Lebo ti ju zjem ja,“ vyhlásil George a natiahol ponad stôl vidličku.

„Hej,“ ohradila sa a zablokovala ho nožom, čo viedlo ku krátkej, ostrej bitke príborov.

„Au, moje ucho!“ skríkol George. „Hovorí človek, ktorý sem do Berlína stopercentne prišiel s dvomi ušami, a nie s jedným!“

Zasmiala sa a hneď sa cítila o trochu lepšie. Dojedla zvyšok poctivej, čokoládovej Schwarzwälder Kirschtorte, čo jej náladu ešte o kúsok pozdvihlo.

Vtom niekto zaklopal na dvere.

„Neskorá návšteva?“ spýtal sa Neville.

„To si asi len suseda ide niečo požičať,“ povedala a pobrala sa otvoriť. „Birgitta si vždy uprostred varenia uvedomí, že jej chýba nejaká dôležitá ingrediencia.“

Vo dverách však stál Severus Snape.

„Och,“ zašepkala, akoby jej z pľúc vyprchal všetok vzduch.

„Hermiona,“ prehovoril a zúfalá naliehavosť mu sálala z očí, z hlasu aj z pevného stisku, ktorým zovrel jej ruky. „Úplne a absolútne som sa mýlil... Nevnímam ťa ako svoju študentku. Vidím ťa presne takú, aká si, a nikdy som nikoho nepotreboval viac. Viem, že mnou pohŕdaš, a zaslúžim si to, ale musíš mi dať ešte jednu šancu. Prosím... milujem ťa.“

„Och,“ vydýchla a tak strašne mu chcela veriť. Veriť, že sa to naozaj deje. Nedokázala zo seba dostať jediné slovo.

„Hermiona,“ zopakoval ešte zúfalejšie – a vzápätí sa mu oči šokovane rozšírili. Všimol si jej hostí sediacich pri stole.

„Ehm,“ ozval sa Harry.

„Hm,“ zamrmlal Ron.

„Uch,“ vydal zo seba Neville.

„Len pokračujte,“ povzbudil ich George. „Toto je tá najlepšia večerná zábava, akú si nám doteraz pripravila, Hermiona.“

V jedinom záblesku uvidela budúcnosť – vyčítala ju zo Snapovej bledej tváre a rozšírených očí. Nechtiac sa pred štyrmi čarodejníkmi, ktorých nikdy obzvlášť nemal v láske, celkom obnažil. Presne ako vtedy, keď ako tínedžer vyznal lásku Lily, len aby zistil, že všetci štyria Záškodníci stoja v tej istej miestnosti. Utečie. Už nikdy s ňou neprehovorí.

Nedovolí, aby jej to zasa prekĺzlo pomedzi prsty kvôli ďalšiemu absurdnému nedorozumeniu.

„Aj ja ťa milujem!“ zvolala, chytila ho za predlaktie a pevne sa ho držala, aby sa nemohol premiestniť a nechať ju tam. „Úplne a absolútne! Poď dnu, prosím, poď dnu — a vy ostatní,“ obzrela sa ponad plece, „už choďte.“

„Hermiona, si si istá, že je to…“ začal Harry.

„Áno,“ prerušila ho.

„Ale tá torta!“ zaprotestoval Ron.

„Vezmi si ju,“ odsekla.

„No tak,“ hundral George, „veď to práve začínalo byť zaujímavé.“

„O desať sekúnd tu začnem preklínať každého, kto nie je Severus Snape,“ zavrčala. „Mám vás všetkých rada, a teraz sakra vypadnite.“

„Jasné,“ povedal Harry, otočil sa na päte a s hlasným prasknutím zmizol do Anglicka.

„Čaute!“ zavolal Ron a vzápätí ho napodobnil – aj so zvyškom torty v náručí.

„Kazíš zábavu,“ poznamenal George, no hneď nato sa odmiestnil aj on.

Hermiona stále zvierala Snapovu ruku ako záchranné lano na šírom mori a uprela pohľad na Nevilla. „No?“

Usmial sa. „Som za teba naozaj šťastný, Hermiona. A… ehm, aj za vás, pane.“

S tichým puknutím zmizol aj on a nechal ju osamote s mužom, pri ktorom už dávno stratila nádej, že by jej niekedy mohol patriť. Obrátila sa k nemu so srdcom až v hrdle.

Skôr než stihla povedať jediné slovo, pobozkal ju.

Tento okamih si predstavovala toľkokrát a v nespočetných podobách. Intenzívny tlak – alebo len letmý dotyk – jeho pier na svojich. To, ako ju berie do náručia, ako z nej jeho ruky sťahujú šaty, či ako jej drsné brušká prstov kreslia vzory na pokožke.

Realita však priniesla narazené nosy, tiché zanadávanie a chichot, ktorý nedokázala potlačiť – a potom už len on, nič iné než on. Prenikavá vôňa vody po holení. Telo pritlačené k jej telu. Pery, zuby, teplo. (Ako si len preboha mohla myslieť, že je chladný?)

„Hermiona,“ zapriadol tým svojím podmanivým hlasom a oprel sa čelom o jej. „Poď so mnou domov. Poď domov.“

„Áno,“ vydýchla a znova ho pobozkala.

„A poď pracovať so mnou.“

„Nie.“

Zažmurkal. „Prečo?“

„Nemôžeš ponúknuť prácu svojej milenke.“

„Milenke?“ Nadvihol obočie. „Nespala si so mnou.“

Zasmiala sa. „Dobrá poznámka. Ale do rána to bude bezpredmetné, uisťujem ťa.“

To viedlo k ďalšiemu bozkávaniu – a tiež k množstvu dotykov.

Potom sa odtiahol, aby sa nadýchol, a navrhol: „Čo ak predložím tvoje meno spolu s niekoľkými ďalšími kandidátmi nemocničnej rade a nechám ich rozhodnúť? Čo potom?“

Zamyslela sa nad tým. Predstavila si, ako s ním pracuje, háda sa s ním, robí nové a vzrušujúce objavy.

„Dobre,“ súhlasila.

Venoval jej svoj vzácny poloúsmev.

Usmiala sa naňho. „Ale ostatní kandidáti musia byť prvotriedni.“

„Ach, Grangerová,“ povzdychol si a rozhodil rukami. „Ty a tvoja prekliata morálna nadradenosť.“

„Snape, ty blázonko,“ povedala nežne a schovala si hlavu pod jeho bradu, „pomysli na to, čo by napísal Prorok.“

„Je mi to úplne jedno.“ Preplietol si s ňou prsty. „A aj keby som im predložil sto kandidátov, nikto by nebol taký hlupák, aby vybral niekoho iného než teba.“

* * * * *

VOJNOVÍ HRDINOVIA V CHOMÚTE

Hermiona Grangerová a Severus Snape uzavreli manželstvo

Morag MacDougalová, redaktorka Denného proroka

Dvaja vojnoví hrdinovia, u ktorých bol sobáš s kýmkoľvek – nieto ešte jedného s druhým –, tým najmenej pravdepodobným scenárom na svete, si na včerajšom bizarnom obrade povedali svoje „áno“.

Hermiona Grangerová (24) a Severus Snape (43) šokovali celú krajinu, keď pred tromi dňami na verejnosť prenikli správy o ich blížiacej sa svadbe. Svoj vzťah držali v takom prísnom utajení, že len málokto vôbec tušil, že tvoria pár.

Slečna Grangerová, ktorá si natruc tradíciám ponechala svoje rodné priezvisko, strávila posledné dva roky v kontinentálnej Európe, zatiaľ čo pán Snape – jej bývalý učiteľ – pôsobil ako zástupca riaditeľky na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. V súčasnosti obaja pracujú v Nemocnici svätého Munga (pozri „Konflikt záujmov? Snape údajne zamestnal svoju snúbenicu“, strana 4).

Práve tam usporiadali svoju svadbu – v nemocničnom elixírovom laboratóriu.

Dennému prorokovi bol vstup na obrad zakázaný, no podľa našich zdrojov mala nevesta oblečené zelené šaty, zatiaľ čo ženích bol odetý v smútočnej čiernej. Prvý tanec novomanželov sprevádzala kakofonická muklovská skladba o akejsi katastrofe v Londýne, ktorá zahŕňala potopu, inferiov a dobu ľadovú.

„Zostala som bez slov,“ povedala Parvati Patilová-Thomasová, ktorej vlastná svadba pred šiestimi mesiacmi bola veľkolepou udalosťou. „Slovo ‚nezvyčajné‘ ani zďaleka nevystihuje, čo to vlastne bolo. Musím si však pogratulovať, že som ich vzťah prekukla skôr než ktokoľvek iný. Na svojej svadobnej hostine som ich totiž usadila vedľa seba, viete. Aká škoda, že mi nenapadlo odporučiť im moju svadobnú koordinátorku.“

Poznámka autorky: 1. A to je všetko! Veľmi ma bavilo znova sa hrať na tomto pieskovisku. Ďakujem, že ste čítali.

2. Názov poviedky pochádza zo skladby The Clash „London Calling“: „A nuclear error but I have no fear / ’Cos London is drowning and I live by the river.“ („Jadrový omyl, no ja nemám strach / pretože Londýn sa potápa a ja žijem pri rieke.“) A práve na túto pieseň naši hrdinovia tancovali svoj prvý svadobný tanec. K Parvatinmu obrovskému šoku. (Ale veď Snape bol tínedžerom v sedemdesiatych rokov. A Hermiona sa narodila v roku, keď táto skladba vyšla.)

3. Tritisíckrát hurá mojej bete, sophierom! Všetky prípadné chyby idú na moju hlavu, pretože som sa v tom neustále vŕtala. A teraz si choďte prečítať jej príbehy, ak ste ešte nemali tú česť:

obrázok vytvorený AI