Preklady fanfiction Harryho Pottera

 

Kapitola 84. Všetko je dobré

Harrymu sa podarilo udržať prútik v ruke, kým ho to unášalo k neznámemu cieľu, no prísažný pohár sa mu vyšmykol z dlane a štrngol o podlahu žalárov. Ešte stihol počuť Dracov poplašený výkrik, Ronovo spanikárené zalapanie po dychu a Hermionin žalostný výkrik, ako ho to ťahalo preč. A potom už nič, len ticho, kým ho to vsávalo cez kameň, hlinu a piesok.

Zdalo sa mu, že precestoval stovky míľ, no napokon ho mágia vypľula do malej kamennej miestnosti, ktorá pôsobila prázdno — až na obrovského hada stočeného do klbka v rohu. Harry nestrácal čas. Ruka s prútikom mu vyletela hore čistým inštinktom, vrhol na Nagini Immobulus a potom sa rozhliadol naľavo aj napravo, aby zhodnotil situáciu.

Privítali ho len kamenné steny. A predsa ho mágia priviedla rovno sem, takže...

„Severus?" zavolal, ako najhlasnejšie vedel. „Oci? Si tu, oci?"

Žiadna odpoveď. Harry chvíľu rozmýšľal, potom si odkašľal a skúsil to znova. „Sonorus. Oci? Si tu, Severus? Ak nemôžeš hovoriť, rob hluk — toľko hluku, koľko len dokážeš, aby som ťa našiel!"

Nemohol si byť istý, no po chvíli sa mu zazdalo, že v odpoveď počuje tlmené búchanie, akoby niekto na druhej strane steny tĺkol čímsi o kamenný blok.

Harry nevedel rozoznať, odkiaľ ten zvuk prichádza. Tak možno znova Ukáž mi? Sklopil pohľad, aby sa sústredil na prísažný kameň — no ten, zdá sa, nemal. Hm. No, k Severusovi bol teraz bližšie, takže by sa mágia azda chytila aj tak.

Skôr však, než stihol zasyčať čo i len slovo, stena, cez ktorú prišiel, zrazu vypľula aj Dumbledora. Starý čarodejník sa vykotúľal a zrútil na podlahu ako kopa habitov, no svižný ako vždy hneď vyskočil na nohy a narovnal si mäkký klobúk, kým sa zahľadel na Harryho. „Veru poriadne Ukáž mi, musím povedať. Zanechalo za sebou ozvenu — práve dosť na to, aby som sa mohol pustiť v jeho stopách."

Harry mávol rukou na steny okolo nich. „Myslím, že počujem Severusa, ako klope alebo čo. Nie je ďaleko."

Dumbledore sa pri Harryho stále zosilnenom hlase mierne strhol.

„Prepáčte," zamrmlal Harry a rýchlo namieril prútik na seba, aby zoslal stišujúce kúzlo.

Riaditeľ ho potľapkal po pleci. „Takže by sa zdalo, že tvoj otec je uväznený v kamennej cele, z ktorej niet inej cesty von než magickej?"

Harry prikývol. „To by sedelo. Je to ako vtedy, keď ma Voldemort uväznil pred Samhainom. Ehm... práve som chcel skúsiť naozaj mierne odpaľovacie zaklínadlo, len toľko, aby sa kamene začali drobiť a našli sme ho."

Dumbledore si pohladil bradu. „Radšej nie — aby sa nezačal drobiť aj strop. Aspoň sa však nemusíme obávať Tomovho hrozivého talentu na kliatby. Veru by ma neprekvapilo, keby najmenší pokus o záchranu ešte včera skončil rukou, ktorá by držala prútik, spálenou na uhoľ. Alebo horšie."

Z toho mal Harry o otca len ešte väčší strach.

Muselo sa mu to zračiť na tvári. „Teraz však," pokračoval Dumbledore jemne, „tu necítim vôbec žiadne kúzla — vďaka tvojmu pozoruhodnému Expelliarmusu. Takže... uvedomuje si Severus, že sme tu pre neho? Strieborná správa by možno nezaškodila."

„Myslím, že ma počul kričať."

„Tak teda dobre. Smiem?"

Harry vyvalil oči. „Hej, samozrejme."

S mohutným rozmachom Dumbledore opísal prútikom široký oblúk, potom ním zakrúžil nad hlavou — krikľavo ružový rukáv mu pritom spadol a odhalil kostnaté predlaktie. „Convertat lapides vitrum!"

Náhodne roztrúsené kamenné bloky v stenách sa začali mihotať, akoby ich rozsvietili zvnútra — ich povrch sa akoby roztápal do priesvitnosti a potom až do úplnej priehľadnosti. Harry zúfalo blúdil pohľadom dookola; zazrel chodbu lemovanú zastretými portrétmi — a potom uvidel otca. Ležal na boku, tvárou k nim, na druhej strane jednej zo stien. Oči mal zatvorené, habit rozstrapkaný tam, kde nebol rovno roztrhaný — a všade akoby boli črepiny skla: rozsypané po podlahe, naprášené na zvyškoch jeho oblečenia, votkané do vlasov.

Ale hruď sa mu dvíhala a klesala v pravidelnom rytme.

„Oci!" zreval Harry a vrhol sa na podlahu hneď z druhej strany steny, čo Snapea väznila. „Sme tu, oci! Bude to dobré! Vydrž!"

Cez priehľadný kameň Harry videl, ako sa otcove ústa pohli. Dve slabiky.

Harry.

„Zatvor oči, hm? Tvoj otec ma celkom oprávnene zmárni, ak im toto ublíži."

Harry tomu celkom nerozumel, ale Dumbledorovi veril — pevne teda stisol viečka, práve keď začul Diffindo a potom škrípavý, drásavý zvuk mocnej mágie režúcej kameň.

Dumbledore to zvládol rýchlo. Už o chvíľu mohol Harry siahnuť do cely a zľahka potriasť Snapeovým plecom. „Si v poriadku, oci? Pán riaditeľ ťa dostane von —"

Snapeova ruka vystrelila a zovrela Harryho dlaň, pevne. „Pitomé decko. Drž oči zatvorené!"

Harry sa od úľavy skoro nahlas rozosmial, ako poslúchol. Snapeov stisk povolil, no Harry ho aj tak nepustil — až kým rezanie neskončilo a Dumbledore sa diskrétne neodtiahol, nakoľko mu malá miestnosť dovolila, kým Harry pomáhal otcovi cez otvor a potom niesol jeho váhu, kým sa muž nepostavil na nohy.

A vtedy sa na otca vrhol, omotal okolo neho obe ruky a pevne ho objal. O podlahu štrngla topánka, ako ju Snape pustil, aby objatie opätoval. „Och, Bože," zastonal Harry a oči mu opäť pretekali slzami. „Myslel som si... myslel som si... Och, Bože. Bolo to také strašné. Zabil ťa rovno predo mnou, bol som si istý, že si mŕtvy! Si v poriadku? Vravel, že budeš smädný, vravel niečo o strate krvi — KDE SI ZRANENÝ, OCI?"

Ku koncu už Harry kričal, plakal a triasol sa, všetko naraz.

„Aguamenti," povedal Dumbledore pokojne a voda sa naliala do malého pohára, ktorý sa zjavil na konci jeho prútika.

Severus pustil Harryho len natoľko, aby si poň siahol, vypil ho za pár sekúnd a zachrípnuto vydýchol: „Ešte." A keď vyprázdnil aj druhý, hlasom o čosi menej drsným: „Ešte."

Napokon si muž odkašľal. „Viem, že to muselo byť strašné, Harry. Veľmi ma mrzí, že si si tým musel prejsť. A pokiaľ ide o to, kde som zranený..." Severus si vyhrnul rukáv habitu — pod ním sa ukázal krvou nasiaknutý rukáv košele, taký rozdriapaný, že bolo vidieť surovú, krvavú plochu kože na mieste, kde kedysi bývalo jeho Temné znamenie. Ranu nikto ani len neošetril — stále z nej presakovala krv, zdalo sa, z tisícky rôznych miest.

„Budem v poriadku," dodal Snape pri Harryho zhrozenom pohľade. „Nie je to horšie než to, čo som si sám urobil už tucty ráz."

Harry si bol istý, že to pravda nie je, no nešiel sa hádať.

Dumbledore vyčaroval obväz lesknúci sa akousi masťou. „Mal by ťa prezrieť odborník, Severus. Dáš prednosť nemocničnému krídlu, alebo Svätému Mungovi?"

Snape zdvihol bradu. „Dal by som prednosť pár chvíľam osamote so svojím synom."

„A tomuto, predpokladám." Dumbledore vytiahol z habitu povedomý prútik a podal mu ho; keď naňho Harry vrhol spýtavý pohľad, len mykol plecami. „Pozbieral som ho na mieste, samozrejme. Človek nikdy nevie, kedy sa náhradný prútik zíde. Ale Severus? Pevne dúfam, že sa obmedzíš naozaj len na zopár chvíľ."

„Sotva stojím na prahu smrti, o tom ťa uisťujem."

Harry cítil, ako mu z tváre mizne krv. „Hej, no ja som si myslel, že stojíš! Videl som ťa zomrieť a nestihol som ho zastaviť, tak nevtipkuj o umieraní!"

Snape ho znova zovrel v tesnom, blízkom objatí a krátko sa perami dotkol vrchu jeho hlavy. „Nešťastná voľba slov, priznávam. Predpokladám, že tvoj brat sa práve teraz trápi v podobnom omyle?"

Jeho staromódny, takmer viktoriánsky spôsob reči bol tá najkrajšia vec, akú Harry kedy počul. Freneticky prikývol a na mieste sa rozhodol, že sa naň už nikdy nebude sťažovať.

„Albus, vráť sa, prosím, do Rokfortu a daj Dracovi vedieť, že všetko je dobré," povedal Snape ponad Harryho hlavu.

„Päť minút, Severus," povedal Dumbledore prísne. „Ani o chvíľu viac."

„A potom nemocničné krídlo, áno. Rozumiem."

Dumbledorovou jedinou odpoveďou bolo nezameniteľné puknutie premiestnenia. Čo dávalo zmysel, usúdil Harry — no aj tak sa nahlas obával: „Ale dokáže sa sem vrátiť? Veď ja som ťa musel nájsť hadou mágiou, ani neviem, kde vlastne sme —"

„Všetko je dobré," povedal Snape znova. „Keď tu Albus raz bol, celkom isto sa sem dokáže vrátiť. Mňa momentálne omnoho viac zaujíma, ako sa máš ty, Harry."

„Som v poriadku," odpovedal Harry — hlas mal pridusený, lebo tvár mal vtlačenú do Snapeovho rozdriapaného habitu. „Á, mimochodom — amnézia je celkom preč. Pamätám si všetko."

„Á. Veľmi dobre."

„Stavím sa, že je fajn mať syna späť."

Snape urobil polkrok dozadu a pozrel naňho — výraz mal akýsi láskavý a prísny zároveň. „Myslel som tým, že je dobré, že zasa všetko plne vieš. Mojím synom si bol stále, cez to všetko."

Harry cítil, ako mu tvár horí hanbou. „Hej, to si dal jasne najavo. Tak strašne ma mrzí, ako som sa správal. Teda, myslel som si, že ma to mrzí už predtým, ale teraz, keď si pamätám všetko, neviem uveriť, že som sa rozhodol byť taký príšerný chmuľo, taký úplný chumaj —"

„Nič také," povedal Snape a pokrútil hlavou; vlasy sa mu pritom bezvládne lepili k hlave. „Mal si dôvod. Chápal som to. Počul si niečo, čo by podkopalo dôveru kohokoľvek v akýkoľvek vzťah. Ako sa ti vrátila pamäť?"

„Zabil ťa rovno predo mnou a... a... neviem, jednoducho sa mi to v tej chvíli celé privalilo späť, a —" Harry sa trochu odtiahol. „Nespýtal si sa, čo sa stalo s Voldemortom."

„Niečo dramatické, o tom nepochybujem." Snape mykol plecami. „Myslím, že to bolo pred pár hodinami, keď mi Temné znamenie zrazu úplne zmizlo. Dovtedy mi dorastalo ako obvykle. Predpokladal som, že to znamená, že Voldemort zomrel."

„Ehm, nie tak celkom." Harry zvesil hlavu — premýšľal, či urobil to, čo by si otec želal. „Chcel som, keď som bol taký nahnevaný. Lenže pokiaľ som vtedy vedel, práve si zomrel, pamäť sa mi práve vrátila a ja som nedokázal myslieť na nič iné než na to, koľkokrát si mi vravel, aká zlá je pre mňa pomsta, a ako veľmi som chcel, aby si bol na mňa hrdý, a, a —" Harry preglgol. „Spravil som z neho mukla."

Snape naňho zízal.

„Nie naschvál," dodal Harry. „Len som sa mu snažil vziať prútik. Ale zoslal som to haďou mágiou, tak silno, ako som len vládal, a jeho prútik vybuchol, a... no, hej."

„To je... neočakávané," povedal Snape slabým hlasom. „Merlin. Si si celkom istý, že je jeho mágia úplne preč?"

„Dumbledore to povedal, a potom ho skontrolovala aj madam Pomfreyová, a Dumbledore ho skontroloval znova, a no, keď sa pokúsil hovoriť hadím jazykom, vyšla z neho angličtina. Teraz ho strážia členovia Rádu, niektorí z nich aurori," dodal Harry.

„Merlin," zopakoval Snape — tentoraz to slovo iba vydýchol. „Nedotknuteľní ho budú chcieť rozpitvať zaživa, ak na to prídu. Hoci si to nepochybne zaslúži, a ešte horšie."

Harry si hrýzol spodnú peru. „Mal som ho zabiť, myslíš?"

„Urobil si presne to, čo si mal, Harry," povedal Snape chlácholivo. „Nikdy o sebe nepochybuj. Som... nuž, som dosť poctený, že si si moju radu vzal tak veľmi k srdcu."

Harry pevne stisol viečka, no slzy mu z kútikov unikli aj tak. „Myslel som si, že tvoje rady sú všetko, čo mi zostalo! Všetko, čo z teba kedy budem mať, Severus."

Snape si ho znova pritiahol do tesného objatia. „Ticho, ty pitomé decko. Som priamo tu — a budem tu ešte celé desaťročia. Šš, Harry. Je to v poriadku. Naozaj je to v poriadku, hm?"

Harry posmrkával a prikyvoval, líce vtlačené do Snapeovho habitu. Nevoňal klinčekmi a škoricou, teraz nie — no ten muž aj tak voňal ako domov.

„Nevieš si predstaviť, aké dobré je znova ťa vidieť, Harry," zamrmlal Snape. „Voldemort sa mi, ako má vo zvyku, vystatoval svojimi plánmi, kým ma tu nechal. Bol som úplne bez seba, zúfalo som sa chcel oslobodiť a pomôcť ti — vedel som, že miesto mňa zabije Pettigrewa, aby ťa vohnal do epileptického záchvatu a ty si sa stal ľahkou korisťou. Vlani sa dopočul o tvojej hadej mágii, keď si ju používal otvorene, a z tvojich Temných síl, čo vybuchli na Samhain, vydedukoval, že by si ňou mohol poraziť aj jeho, keby si dostal príležitosť."

„Pettigrew," zavrčal Harry. „Dobre mu tak. Lenže ja som si myslel, že si to ty — a že to môj hlúpy plán vnukol Voldemortovi nápad zabiť ťa!"

„A samozrejme si si to vyčítal," vzdychol si Snape a doprial Harrymu trochu priestoru.

„Áno, ale Draco mi to vyhovoril. Ehm... väčšinou."

„Väčšinou?" Teraz to bol Snape, kto zľahka zavrčal. „Vraciaš sa so spomienkami aj k nebezpečným správaniam?"

„Nie."

„Žiadne nutkanie po ihle?"

„Nie."

Snape sa naňho zahľadel zhora, tmavé oči prižmúrené. „Povieš mi to v tom okamihu, keď sa akýkoľvek taký pud objaví. V tom okamihu, Harry. Práve som strávil dni a dni v chorobnej úzkosti z toho, čo s tebou Pettigrew a Voldemort môžu robiť. Neprídem o teba teraz pre niečo také pochabé, ako že odmietneš požiadať otca o pomoc, keď máš v sebe búrku —"

Vyzeralo to, že prednáška neskončí nikdy, a slová sa mu zrýchľovali, čím dlhšie hovoril — hlas sa mu začínal blížiť k hysterickému. A nečudo, vedel Harry — aj Severus toho prekonal strašne veľa. Možno viac než Harry, lebo otca zvnútra pravdepodobne zožieralo, že sa nedokázal oslobodiť a prísť Harryho zachrániť.

„Ticho, ty pitomé decko," povedal Harry a chytil ho za obe zápästia.

No, zabralo to — aj keď si tým vyslúžil prísny pohľad.

„Ehm... pitomý rodič, možno?"

Snapeovi sa zachveli nozdry. „Lepšie, ty drzé malé...!"

„Ehm-hm."

Hm. Dumbledore sa zjavil bez najmenšieho zvuku. Alebo bol Harry priveľmi zabratý, aby ho postrehol.

„Nemocničné krídlo, Severus. Hneď. Pokiaľ nedáš prednosť Svätému Mungovi?"

Snape prevrátil oči a popravil si rozdriapaný habit, ako od Harryho celkom odstúpil. „Dosť panovačné, nemyslíš? Tak teda dobre."

Zdvihol prútik, akoby sa chystal premiestniť, no zaváhal a mierne sa striasol, keď pozrel na Nagini. „Nechcem ťa tu nechať s tou potvorou, aj keď vyzerá ochromená. Možno by ťa pán riaditeľ mohol vziať spoločným premiestnením a ja prídem za vami."

Harry odfrkol. „Och, nie. Ja ťa tu nenechám!"

„Spolu ísť nemôžeme," povedal Snape stroho. „Nie som vo svojej najlepšej forme a tebou rozhodne riskovať nebudem."

Harry sa usmial. „Lenže ja si už pamätám všetko — vrátane všetkých tých cvičení spoločného premiestňovania v Devone. Vezmem ťa ja, oci."

Dumbledorove oči sa zaiskrili.

Snape stisol zuby.

Harry pristúpil bližšie. „Dobre, hej? Viem, že obvykle si to ty, kto pomáha mne — ale nezabúdaj, mám ten zvyk zachraňovať ľudí —"

„Áno, dobre." Tón bol odovzdaný — no toto bol Severus Snape, takže to bolo vybavené.

„Grimmauldovo námestie, a odtiaľ letaxom rovno do nemocničného krídla." Harry pozrel na Dumbledora. „Môžeš ísť prvý a obnoviť spojenie, ktoré si tam pred časom urobil?"

„Pravdaže, môj chlapče. Bude to chvíľka." Pozrel na Harryho ponad okuliare. „Daj na otca dobrý pozor."

Harry sledoval, ako riaditeľ zmizol, a potom zdvihol hlavu. „Pripravený?"

„Áno, ty pitomé decko."

To Harrymu stačilo. Jemne si Severusa pritiahol do správnej pozície, sústredil myšlienky — a zvrtol sa na päte.

****

Keď dorazili, Draco už bol v nemocničnom krídle — stál vedľa Dumbledora, prešľapoval z nohy na nohu a krútil si rukami. Hneď ako Harry jemne vytiahol Severusa z letaxu, vrhol sa bližšie — Harryho prakticky odsotil, ako sa hodil dopredu, zovrel otca v tesnom objatí a len ho držal, trasúc sa.

Harry si zahryzol do pery, aby nepovedal nič o tom odstrčení. Lepšie než ktokoľvek iný chápal, ako sa jeho brat cíti.

„Je to v poriadku," počul Snapea chrapľavo šepkať. „Som tu, Draco, a som v poriadku."

Draco neodpovedal, len Severusa ďalej držal — jeho trasenie sa pomaly menilo na pomalé záchvevy, čo mu prebiehali rukami.

„Smiem?" spýtala sa madam Pomfreyová rezkým, mierne uštipačným hlasom.

„Och, doriti, prepáčte," vyhŕkol Draco a odstúpil. „Neviem, čo to so mnou je. Veď si zranený —"

„Veľmi málo, uisťujem ťa."

„O tom rozhodnem ja, Severus Snape!" odsekla liečiteľka. „A teraz do postele, nech ťa môžem poriadne vyšetriť — pokiaľ teda nepotrebuješ pomoc, aby si sa ta dostal."

Snape prižmúril oči a krátko pozrel na Harryho. „To rozhodne nie. Bol by som sa preletaxoval aj sám, keby mi to bol niekto dovolil."

„To určite," odsekol Harry. „Po tom, čím sme si s Dracom práve prešli, keď sme si mysleli, že sme ťa stratili?"

„Som v poriadku," zaškrípal Snape a oči prižmúril ešte väčšmi.

„Do postele!"

Harry zažmurkal — bol si dosť istý, že madam Pomfreyovú ešte nikdy nepočul kričať tak nahlas.

Snape sa pobral k najbližšej posteli a celou cestou si mrmlal: „Doplňovač krvi a jedno rýchle liečivé kúzlo, nič viac nepotrebujem —"

Draco a Harry si vymenili pohľad, kútiky úst sa im mierne zdvihli.

„A jedlo a vodu," vyhlásila madam Pomfreyová o pár minút neskôr, keď zrušila kúzlo súkromia, ktoré si na vyšetrenie zoslala. „Ale váš otec má celkom pravdu. Bude v poriadku. Nezisťujem dokonca ani žiadnu pretrvávajúcu temnú mágiu. Hoci predpokladám, že tá by sa bola rozplynula spolu s..." Spýtavo pozrela na Dumbledora.

Ten zasa pozrel na Harryho. „Stihol si s otcom prebrať udalosti bitky?"

Harry prikývol — kódovanú reč chápal ako rozumnú opatrnosť, pre každý prípad. Nevedel o žiadnych portrétoch, ktoré by ich tu mohli odpočúvať, no pri mágii si človek nikdy nemôže byť istý. „Hej, vie všetko o Voldemortovom, ehm... súčasnom stave."

Snape pomaly upíjal z veľkého džbánu hovädzieho vývaru, ktorý mu priniesol domáci škriatok. Jeho strašná bledosť začínala ustupovať, videl Harry s úľavou. Musel v sebe potláčať nutkanie skontrolovať, či má rameno zahojené. Madam Pomfreyová sa oň isto postarala — no teraz, keď mal Snape na sebe štandardnú nemocničnú košeľu, Harry naň nedovidel. A chcel to vidieť na vlastné oči, dofrasa!

Draco si prevzal džbán, keď sa zdalo, že ho Snape chce odložiť. „Ešte?"

„O chvíľu," povedal Snape, zhlboka sa nadýchol, raz a potom druhý raz, kým pokračoval. „Hoci ma hreje, ako všetci diskrétne hovoríte o udalostiach bitky, ako to Albus tak trefne nazval, uvedomujem si, že som sa mal skôr pýtať viac."

Obrátil svoj čierny pohľad na Harryho. „Povedal si, že ma Voldemort zabil a ty si to ‚nestihol zastaviť včas', tuším. Čo si tým myslel?"

Harry mykol plecami. „Zoslal vražednú kliatbu —"

„To viem, ty pitomé decko!" precedil Snape cez zaťaté zuby. „Vystatoval sa ňou dosť dlho — celé dni, kým odišiel na stretnutie s tebou! Ako si sa ju pokúsil zastaviť ‚včas', na to sa pýtam!"

Och. Ach jaj. Harry sa strhol. Snapeovi sa nebude páčiť, čo Harry urobil. Vôbec nie. „Ehm — no —"

„Akoby som to vôbec potreboval počuť, aby som uhádol."

„Pokúsil sa vrhnúť do dráhy kliatby —" povedal Draco presne v tej chvíli ako Snape svoju štipľavú poznámku.

Snape zatvoril oči. „Harry. Merlin, Harry. Nerob to, prosím. Nikdy. Nech sa deje čokoľvek, počuješ ma?"

„Je to u mňa inštinkt, neposadil som sa a neplánoval to!" bránil sa Harry.

„Myslíš si, že by som zniesol žiť s vedomím, že si sa zabil, aby si ma zachránil?" zavrčal Snape.

„No, myslel som si, že sa to od mňa možno odrazí, ako keď som bol bábätko — a potom by nemusel zomrieť nik!"

„Tak predsa si mal čas premýšľať!" zreval Snape.

„Ani nie, je to proste inštinkt, vravím! A nemusíš mi prednášať, dobre? Draco mi toto všetko už povedal!"

„Harry má problém s ovládaním impulzov," povedal Draco s vážnou tvárou.

Snapeov zúrivý pohľad sa preniesol naňho, no potom trochu pohasol. „Aspoň už chápeš, aký nebezpečný taký nedostatok vie byť," ucedil.

„A pokiaľ ide o teba," Snape šľahol čiernym pohľadom späť na Harryho a jeho zazeranie bolo opäť hrozivé, „musíš sa naučiť krotiť tie svoje sebazničujúce inštinkty," zasyčal. „Nestrpím to, počuješ! Nebudem žiť za cenu tvojho života! Myslím to doslova, Harry — nebudem. Verím, že sa vyjadrujem jasne?"

„Hej," povedal Harry veľmi potichu. „Nie veľmi slizolinské od teba, mimochodom."

„A ja som si myslel, že takéto rozdiely máme za sebou, ty a ja!"

„Dobre," zakričal Harry. „Nabudúce utečiem a schovám sa, jasné? Nevrhnem sa pred Avadu Kedavru, ani keby to znamenalo, že na mieste zomrieš! Spokojný?"

„Áno," povedal Snape, celkom jednoducho.

„No, tak ťa možno ešte väčšmi poteší, že som sa pri tom skoro omráčil," odsekol Harry a pošúchal si miesto na hlave, kde sa udrel — hoci po údere už nezostala žiadna bolesť. „Nabudúce možno nestoj tak blízko pri strome!"

Ibaže to nebol Snape, to už vedel.

Snapeove tmavé oči sa zaleskli. „Si zranený z bitky?"

„No, nie, Dobby to zahojil."

„A overila Poppy, že nezostala žiadna pretrvávajúca trauma?"

Harry mykol plecami. „Som v poriadku."

Snape ukázal na vedľajšiu posteľ. „Do postele, Harry."

„Som v poriadku, vravím —"

„A ja žasnem," povedal Snape so zvýšeným hlasom, „že môj syn utrpí vážny úder do hlavy, takmer dosť silný, aby ho omráčil, počas bitky s temným čarodejníkom — a očividne ani jedného človeka nenapadne dať mu zdravie skontrolovať kvalifikovanou liečiteľkou!"

„Mali sme trochu napilno," zamrmlal Harry, no pobral sa k posteli, na ktorú otec ukázal. „Pi si vývar," dodal, keď si všimol, že džbán sa medzitým znova naplnil.

Snape ho zdvihol a pokračoval v upíjaní.

„Nuž, tu sa všetko zdá byť v najlepšom poriadku," oznámil Dumbledore veselým hlasom. „Severus, Toma môžeš navštíviť, alebo aj nie, ako sa ti zapáči — kedykoľvek sa budeš cítiť pripravený. Pravdaže za predpokladu, že ťa madam Pomfreyová prepustí zo svojej starostlivosti."

Draco ešte chvíľu zostal — čakal, kým sa skončí Harryho vyšetrenie. Keď bolo kúzlo súkromia opäť zrušené, Harry videl, že sa Draco s otcom potichu rozpráva a sem-tam mu ponúka tenké plátky pečenej zeleniny alebo mu navrhuje, nech si dá trochu kongee z tácky.

„Draco, dostal som výživový elixír, ak si nevšimol," povedal Snape tónom, v ktorom sa miešalo pobavenie s trpiteľstvom. Potom pozrel hore na liečiteľku. „Tak teda?"

„S Harryho zdravím sa nezdajú byť žiadne problémy," povedala madam Pomfreyová. „Všetko je dobré."

„Mohol som vám povedať, že Dobby vedel, čo robí —"

„Si si celkom istá?" spýtal sa Snape liečiteľky a Harryho úplne ignoroval. „Vyšetrovala si ho omnoho dlhšie, než by som čakal, ak naozaj nie sú žiadne problémy."

Madam Pomfreyová zdvihla nos a mierne si odfrkla. „Zdalo sa rozumné preveriť aj návrat jeho spomienok, vzhľadom na okolnosti."

„A?"

„Všetko je dobré, ako som povedala, Severus."

Snape sa na ňu mierne usmial. „Ďakujem, Poppy."

Prikývla — dosť kráľovsky, pomyslel si Harry — a vydala sa späť do svojej pracovne.

Harry sa posadil a prehodil nohy cez okraj postele, sediac na nej ako na bidle. Vďakabohu ho nedonútila prezliecť sa do nemocničnej košele. „Stále celkom nechápem, prečo sa mi spomienky vrátili práve takto. Skúšal som to znova a znova a znova — a potom sa zrazu privalili späť bez toho, aby som sa o čokoľvek pokúšal."

Snape dožul, čo mal v ústach, zložil si prsty do striešky a obočie sa mu stiahlo; ticho sa naťahovalo, kým premýšľal. „Vrátili sa ti spomienky pred tým úderom do hlavy, alebo po ňom?"

Harry sa nad tým musel zamyslieť; všetko sa udialo tak rýchlo, že to mal celé pomotané — a vedomie, že tam otec v skutočnosti vôbec nebol, mu spätné premýšľanie ešte väčšmi zamotávalo.

„Po," povedal pomaly. „Hej, po."

Snape si odhryzol ďalšie sústo a očividne to v sebe prevracal.

„Možno sa to nikdy nedozvieme s istotou," povedal napokon. „No počas bitky si utrpel jednak krajný citový otras, a hneď nato vážny fyzický úder do lebky. Nie nepodobné — iste uznáš — tomu, čo ti pamäť pravdepodobne vzalo na samom začiatku."

Hm. To všetko bola pravda.

„Aký citový otras sa stal pred metlobalovým zápasom?" spýtal sa Draco a čelo sa mu zvraštilo od zmätku.

Och. Takže Snape Dracovi o bubákovi nikdy nepovedal. Možno mu to Harry raz povie. Nie teraz.

„Harry to vie," povedal Snape a ruky sa mu zovreli na plachtách. „Teda — predpokladám, že tvoja pamäť sa obnovila aj v tomto bode. Vieš si vybaviť celú tú scénu v slizolinskej šatni?"

Harry rozhodne vedel —

„Čo robil chrabromilský stíhač v slizolinskej šatni tesne pred zápasom?" naliehal Draco.

„Poviem ti o tom neskôr, sľubujem," povedal Harry. A potom otcovi, ktorý ani nedýchal: „Áno, pamätám si. Ale toto sme už prebrali, Severus. Je to ako keď si ma na Samhain držal kvôli ihlám. Bol si v strašnej pozícii, bez naozaj dobrých možností. Chápem to, naozaj chápem."

Snape tie slová skôr zachrčal, než vyslovil. „Chápeš ohľadom Samhainu? Alebo ohľadom toho — a — a —"

„A ohľadom chameleóna," povedal Harry pevne, zoskočil z postele, položil otcovi ruku na plece a mierne stisol.

„Akého chameleóna?" dožadoval sa Draco.

Harry ho ignoroval. „A skôr než povieš, že tvoja skutočná voľba padla pred mnohými rokmi a bola zlá a viedla ku všetkému ostatnému — aj to chápem, Severus. Robil si chyby, no prešiel si cez ne a stal si sa človekom, ktorým si dnes. Tie chyby ťa pomohli urobiť mužom, ktorým si dnes."

Snape naňho hľadel zdola, takmer nedýchal, pohľad neistý, no plný nádeje. „Naozaj? Keď vieš všetko, bez jedinej škvrny či machule na pamäti — dokážeš mi odpustiť?"

Slová z Harryho vystrelili bez plánu, bez premýšľania. „Pravdaže! Veď ťa ľúbim!"

Snapeovi uviazol dych v hrdle. „Dobre vedieť."

Harry cítil, ako sa mu tvár zahrieva. Nechcel to povedať takto. „Už dlhšie som to chcel spomenúť, ale zakaždým, keď som to skúsil, akoby mi slová uviazli v hrdle. Neviem — možno som sa hlboko vnútri ešte trochu zdráhal odpustiť ti úplne. Ale to všetko zmizlo, keď som si myslel, že si zomrel, a musel som sa pozrieť do očí tomu, čo som stratil."

Harry sa usmial, trochu smutne, a znova stisol otcovo plece, tentoraz pevnejšie. „Pamätám si, ako som si pomyslel, že Voldemort mi vzal rodičov. Všetkých mojich rodičov, nielen ich dvoch, Severus. A možno práve vtedy som s istotou vedel, že som prijal tvoju smrťožrútsku minulosť aj všetko, k čomu viedla — dobré aj zlé."

Lebo viedla aj k dobrému. Na Samhaine. Aj potom.

Snape sa nadvihol na lakťoch, aby si Harryho prezrel zblízka. „A tvoja bolesť hlavy?"

„Žiadna bolesť hlavy. Nie, keď ťa vidím celého. Celého, Severus."

V mužovom pohľade stále presvitala neistota. „Oci."

„Celého, oci." Harry sa zaškeril. „Asi potrebuješ pravidelné uisťovanie. Tak ti to budem hovoriť každý deň — že ťa ľúbim, hm? Čo ty na to?"

„Netreba sa kvôli mne meniť na bifľomorčana."

Harry sa rozosmial — premýšľal, či sa vôbec niekedy cítil tak bezstarostne. „Fakultné predsudky, oci? Myslel som, že toto všetko máme za sebou, ty a ja!"

„Nikdy som nepovedal, že schvaľujem Bifľomor!"

„Ha!" zvolal Harry víťazne. „Chrabromil schvaľuješ! Vedel som to! Celý čas som to vedel!"

Draco zrazu vstal zo stoličky. „No, vy dvaja to tu máte zjavne pevne v rukách, takže sa asi vrátim skontrolovať Rowan. Som si istý, že je v poriadku, je s Dobbym, ale... hej."

Harry sa zamračil. „Neodchádzaj, hm? Prepáč, ak si, ja neviem, hltám ocka pre seba. O to ide? Veď vieš, že Rowan je s Dobbym v poriadku."

„Hej, viem, ale..." Draco zdvihol plecia, akoby nevedel, ako to vysvetliť.

„Choď po malú sestru a prines ju sem k nám," navrhol Severus.

To už znelo lepšie. „Presne tak — rodina má byť v takejto chvíli spolu." Harry sa žiarivo usmial na otca aj brata, nadšený bez slov, že si teraz všetko tak ľahko vybavoval. „Pamätáte? Sme rodina, páni!"

„Prinesiem ju zajtra," sľúbil Draco.

Harry mal pocit, akoby teplota v miestnosti zrazu klesla o desať stupňov. „Nerozumiem. Prečo nie teraz? Čo sa deje, Draco?"

„Nič sa nedeje! Ja len... no, počúvaj, dobre? Naozaj si ocka trochu ‚hltáš' — mimochodom, tá fráza je naozaj vulgárna — ale ide o to... ja sa ti to snažím dopriať! Teda, vidím, že to potrebuješ, a, no..."

Och. „Snažíš sa byť ten dobrý syn," uvedomil si Harry.

„Tak to nie!" namietal Draco. „Len chcem urobiť, čo sa patrí. Obaja sme dnes prežili traumu, ale ty si bol ten, kto ho naozaj videl zomrieť — alebo si to aspoň myslel — takže je logické, že si momentálne trochu núdzny."

„Draco," povedal Snape svojím hlbokým hlasom, „aj ty si núdzny, tým som si celkom istý, a si tu úplne vítaný. So sestrou alebo bez nej."

„Ale ja ti chcem dopriať čas s Harrym."

Snape vystrel ruku a pritiahol si Draca bližšie. „Ak na tom trváš — no prosím, pochop jednu nadovšetko dôležitú vec. Si dobrý syn, Draco. Nemusíš to dokazovať odchodom, ani ničím iným."

Draco sa začervenal. „Ďakujem."

Severus len prikývol a nepovedal nič o tom, že ďakovať netreba. Čo Harrymu napovedalo, no nie, že ten muž sa zo všetkých síl snaží dať každému z nich to, čo najviac potrebuje — aj keď to znamená správať sa k nim občas rozdielne. Bude si to musieť pamätať, keď ho nabudúce Snapeov rodičovský štýl rozladí.

„Si naozaj dobrý oco," zamrmlal.

„To je," súhlasil Draco a pustil Snapeovu ruku. „Ráno sa vrátim s Rowan, sľubujem."

„Dobre," súhlasil napokon Harry. „Ehm — mohol by si povedať Ronovi a Hermione, že sa s nimi čoskoro uvidím? Teda, ak tam ešte sú? Ani neviem, koľko času prešlo..."

„Je dosť neskoro, takže už asi odišli," povedal Draco. „Keď ma pán riaditeľ vyzdvihol, dal im vedieť, že si v poriadku a privádzaš Severusa späť — živého."

„Dobre. Ach, ale Luna," uvedomil si Harry. „Asi je ešte stále vonku a hľadá náštipníčkov, či by im nevedeli niečo povedať. Mohol by si poprosiť Dobbyho, či by ju nenašiel a nepovedal jej, že sme so Severusom obaja v bezpečí? Šiel by som za ňou sám, ale nechcem nechať ocka."

„Pochopiteľné," povedal Draco a pristúpil ešte bližšie k Snapeovej posteli. „Vyspi sa, hm? Vyzeráš zničene." A potom Harrymu: „Nedrž ho hore pridlho. Potrebuje spánok."

Draco potom odišiel — letax ho s tichým zahučaním odniesol — a Harry zostal s otcom sám, hoci spopod dverí pracovne madam Pomfreyovej presvitalo tlmené svetlo. To svetlo napĺňalo aj Harryho — uisťovalo ho, že pomoc je na jediné rýchle slovo, keby sa Severusovi v noci priťažilo.

Nestrácal čas a sadol si na stoličku, ktorú Draco uvoľnil. „Ešte vývar? Jedlo? Potrebuješ ďalší elixír?"

„Som v poriadku," vydýchol Snape. „Naozaj veľmi v poriadku, Harry. Len pri mne zostaň."

Harry zostal — no netrvalo dlho a Severus, unavený týždňom úzkosti a zajatia, sa prepadol do spánku, kým ho Harry pozoroval, spokojný, že ho má späť.

A potom sa unavil aj on — vyčerpanie sa naňho znieslo a usadilo sa mu v mysli aj v tele ako teplá deka, čo prináša útechu a dáva mu dovolenie konečne, konečne si odpočinúť.

Harry si pritiahol stoličku bližšie k posteli, zložil si ruky na otcovu hruď a sklonil na ne hlavu, ukolísaný pravidelným dvíhaním a klesaním mužovho hrudníka, ako dýchal — pokojne a silno.

Dýchal. Lebo bol tu, s Harrym. Živý.

Harry sa nechal stiahnuť pod hladinu a zaspal — v bezpečí a istote pri otcovej spiacej postave.