Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 83. Krv z kameňa

Veci sa nevyvíjali dobre, mierne povedané. Keď Harry a Draco prišli do malej miestnosti na konci chodby a Harry sa pokúsil aktivovať Zrkadlo, uvedomil si, že nemá ako prehovoriť v hadom jazyku. Žiadne cukríky vo vrecku — a žiadny had v dohľade, ktorý by mu pomohol prejsť doňho prirodzene.

Hoci sa mu plná mocná mágia vrátila, bolo to ako vždy predtým — potreboval vidieť hada, alebo sa ho aspoň dotýkať, aby mu mágiu pomohol vyvolať.

Čo len ukazovalo, ako veľmi sa ponáhľal dostať sa k Zrkadlu, aby mohol prehovoriť so Snapeom.

Draco si problém uvedomil takmer okamžite. „Idem si po habit," povedal, no potom zaváhal. „Budeš v poriadku, keď ťa tu na chvíľu nechám?"

Harry si vzdychol. „Hej."

„Žiadny pud —"

„Aj tak nemám pri sebe žiadnu zasranú ihlu, Draco."

Draco nepovedal to očividné — že má prútik a ľahko by jednu vyčaroval. Len prikývol, vyšiel von a nechal dvere na chodbu otvorené. A potom sa vrátil, podal Harrymu habit, zložený tak, aby slizolinský erb bol viditeľne navrchu.

To bolo pred chvíľou. A teraz obaja, Harry aj Draco, kráčali chodbou späť, ťahajúc nohy na ceste domov.

„Neprišiel," zastonal Harry, ako sa skoro zvalil do kresla. Draco za ním ticho vošiel a zatvoril dvere.

„Och, Harry." Hermiona sa naklonila z gauča, kde sedela, a niekoľkokrát ho potľapkala po ramene.

Luna sa jediným plynulým, ladným pohybom postavila z miesta, kde kľačala pri nízkom ohni horiacom v krbe, a podišla k nemu. Potom sa bez slova varovania usadila — sadla si Harrymu na nohy, zahniezdila sa pri ňom, oprela mu hlavu o plece a obe ruky mu omotala okolo tela.

Hermiona sa mierne usmiala a stiahla ruku.

Harry sa trochu pohol, aby Lune urobil viac miesta, no ona ho využila len na to, aby sa k nemu pritúlila ešte tesnejšie.

„Neprišiel," povedal Harry znova a vzdychol si. „Prečo neprišiel?"

Draco si medzitým sadol vedľa Hermiony. „Pravdepodobne preto, čo tvoj krstný otec hovoril pred toľkými mesiacmi. Ľuďom môže chvíľu trvať, kým prejdú tam, kde je Sirius — kde vieme, že Zrkadlo funguje. Pamätaj, keď Sirius putoval na to iné miesto, kde hľadal smrťožrútov, nepočul odtiaľ tvoje volanie."

Harry sa narovnal a zazrel. „Oco je na tom dobrom mieste! Nie je tam, kam idú smrťožrúti!"

„Veď ja viem! Len som myslel, že ešte nie je tam, kde je Sirius! Musí ešte putovať niekde v tej ríši."

„Tak som mal čakať," povedal Harry zachmúrene. „Mal som si spomenúť na to, čo Sirius hovoril o putovaní. Ale ako mám vedieť, ako dlho čakať? Čas tam ani neplynie rovnako!"

„No, aspoň si sa mohol rozprávať so Siriusom, hej, kamoš?" spýtal sa Ron, ktorý sa zjavne snažil byť oporou.

Harry sa zvalil späť do kresla a v márnej snahe cítiť sa lepšie sa začal Lune prstami prebierať vlasmi. Nepomáhalo to, no aspoň mu z toho nebolo horšie.

„Nehovoril," povedal Draco, keď sa zdalo, že Harry sa neozve.

„Och, Harry," ozvala sa zasa Hermiona. „Mrzí ma to, tak veľmi ma to mrzí."

„A to bola moja posledná črepina," povedal Harry otupene. „Posledná, a ja som ju premárnil. No teda, akosi som musel, no nie? Keď som po prvý raz volal Siriusa, musel som sa sústrediť len na neho, aby to fungovalo. Sám oco mi to povedal — a fungovalo to, fungovalo..."

Mysli zo všetkých síl na tých, ktorých chceš vidieť, povedal vtedy Severus. Musíš zrkadlu dokázať, že ich ľúbiš, že ich máš naozaj v srdci.

A Harry na neho naozaj myslel. Stál v tej tmavej miestnosti hodiny, ako sa mu zdalo — Draco neďaleko, ale opatrne naboku, aby Zrkadlo fungovalo pre Harryho. Ľavou rukou pritláčal poslednú črepinu na zrkadlo, prútik v pravej ruke. Hadí jazyk mu plynulo prúdil z pier vo chvíli, keď sklopil pohľad na hada na erbe, ktorý mu Draco doniesol. Hladina Zrkadla sa rozvlnila ako rybník, do ktorého zaduní kameň — stala sa mihotavou tekutinou a tá ostrá zrkadlová črepina v jeho ruke sa do nej rozplynula.

Vtedy si naozaj myslel, že to bude fungovať.

„Ukáž mi, čo budeš chcieť," povedal a každá myšlienka v jeho mysli bola plne sústredená na Severusa. Na celého, na ten nádherný gobelín jeho života. Na celý jeho život.

Jeho hrozné detstvo. Jeho rozhodnutie pripojiť sa k Voldemortovi. Jeho rozhodnutie Voldemorta opustiť. Čisté ruky.

Jeho utrpenie a jeho vykúpenie.

Jeho sarkastický dôvtip, taký rezavý a múdry — a jeho lásku k Harrymu, takú hlbokú a trvalú, že nič, čo Harry urobil, nič, ho nikdy, nikdy nemohlo odohnať. Jeho úžasnú zručnosť v súbojoch. Jeho vášnivú obranu Harryho proti učiteľovi, ktorý s ním zaobchádzal nespravodlivo — akokoľvek to bolo ironické.

Jeho trpezlivosť s Harrym, jeho trpezlivosť s Dracom. Jeho smiešnu taktiku, ako Ronovi ukázal, že Harry je v poriadku. Desaťtisíc viet...

Aj rolu, ktorú zohral v smrti Harryho rodičov.

Celého, celého, celého, hovoril si Harry a vytváral si v hlave čo najjasnejší obraz toho muža, ktorý mu pomohol prejsť odberom kostnej drene, zachránil ho a uzdravil, potom si ho vzal k sebe a nazval ho svojím synom skôr, než Harry stihol to slovo vôbec vysloviť.

Celého, celého, celého...

Nakoniec to však nebolo nič platné. Nič z toho nepomohlo.

Hladina Zrkadla zostala prázdnym, lesklým morom striebra — bez najmenšieho náznaku tieňa, čo by sa približoval z druhej strany.

Harry cítil, ako sa vnútri rozpadáva — srdce mu akoby praskalo presne na dvoje. Ale ešte nebol úplne zlomený, takže pokračoval ďalej, neoblomne — premýšľal, prosil, modlil sa, žadonil, čiastočne nahlas, čiastočne v duchu. Po anglicky aj v hadom jazyku — sám si nebol istý, v ktorom. Možno v obidvoch. Možno v žiadnom. Možno tvrdil holé nezmysly — kto vedel.

„Harry," ozval sa Draco napokon, veľmi ticho.

„Nie!" skríkol Harry s vycerenými zubami, ako sa otočil k Dracovi a prebodol ho divokým pohľadom. „Drž hubu! Sústredím sa!"

Draco čakal. A čakal. A keď uplynula ďalšia poriadna chvíľa, povedal to znova. Iba jedno slovo.

„Harry."

Vtedy už Harry vedel, že má brat pravdu. Nie že by to Harry naozaj prijal. Vedel, že nemôže. Bude za svojím otcom smútiť navždy, to už vedel. A nikdy, nikdy sa nezmieri s tým, že prišiel o posledné zbohom — o poslednú šancu povedať tomu mužovi, že áno, Harry ho ľúbil, ešte pred tým, než si spomenul na celú ich spoločnú históriu.

„Dobre," povedal a zhlboka si vzdychol, kým sa odvrátil od Zrkadla. Možno to bolo symbolické, lebo tým sa ocitol tvárou k Dracovi, ktorý bol — predpokladal — teraz novým jadrom ich rodiny. Alebo možno bol jadrom Harry. V tej chvíli sa nedalo zorientovať v ničom.

„Ale Sirius," ozval sa teraz Ron a odložil svoje maslové pivo na bočný stolík. „Nedokázal ti povedať nič o tvojom otcovi?"

Harry naňho prázdno hľadel. „Ja som Siriusa nevolal."

Ron žmurkol a potom si s Hermionou vymenili pohľad.

„Nemohol som," povedal Harry a otočil krk tak, aby si oprel čelo o vrch Luniných zlatých vlasov. „Musel som sa sústrediť len na Severusa." Potom mu mysľou prebehla strašná realita situácie a dych mu uviazol v hrdle. Mal pocit, že nedokáže nadýchnuť ani trochu vzduchu, že sa zadusí. „Stratil som poslednú šancu hovoriť so Siriusom!" vyhŕkol zrazu. „Mal som už len jednu črepinu a musel som ju použiť, aby som hovoril so Severusom — a aj keď neprišiel, nedokázal som myslieť na nič iné, a teraz nemôžem, nemôžem..."

„Pochopiteľne si nedokázal myslieť na nič iné než na otca," ozvala sa Hermiona, teplé hnedé oči plné súcitu. „To sa dá v takejto chvíli čakať."

„Ale, ale, ale —"

Harry si nemohol pomôcť. Myslel si, že už nemá viac sĺz na ronenie, no mýlil sa. Vybuchol do čerstvého žiaľu, slané kvapky mu stekali po tvári, posmrkával, aby mohol dýchať, potom to vzdal a dýchal ústami, lebo nos mal celkom upchaný. Toto nedokázal zniesť. Stratil Severusa aj Siriusa, a všetko preto, lebo neuvažoval poriadne. Mal — vedel, že používa svoju úplne poslednú črepinu, no v hlave nemal nič iné než Severusa. Ani myšlienku na Siriusa, ako mohol byť taký nepozorný?

„Bude to v poriadku, Harry," zamrmlala Luna a pritúlila sa bližšie, akoby sa s ním chcela splynúť.

Keby to povedal hocikto iný, zreval by, že to v poriadku nebude, že to nikdy, nikdy, nikdy v poriadku nebude. No nejako od Luny tie slová zniesol. Možno preto, lebo od nej za nimi počul viac lásky než slová samotné.

„Viem, že si ich chcel ešte raz vidieť," zašepkala Luna, „a oni by veľmi chceli vidieť teba — ale nechápeš to, Harry? Jedného dňa ich uvidíš. Budeš tam s nimi, aj s tvojimi rodičmi, a budete spolu navždy. Navždy a navždy a navždy."

Harry sa chvejivo nadýchol. „Vtedy to Severusovi poviem. Hej, budem môcť. Hej."

„Och, on to vie," šepkala Luna ďalej. „Povedal si mu to, Harry. Povedal si mu to viac než slovami. Presne ako mne. A neskôr mu to budeš môcť povedať aj slovami. Ale nie skoro, hm? Pre neho nebude plynúť čas vôbec, ani si nevšimne, že čakal — ale bude chcieť počuť o celom tvojom dlhom živote, keď konečne prídeš. O tvojich deťoch a ich deťoch, a o Dracových, a o Rowaniných. Nemôžeš ho o to všetko pripraviť tým, že prídeš priskoro."

„Hej," povedal Harry hrubým hlasom. „...hej..."

„Vypi si trochu chladnej vody," nabádala ho Luna. „So zázvorovými lupienkami." Vystrela ruku nabok, jednoducho čakajúc, že sa objaví — a nejako sa to stalo. Harry si nebol istý ako, a bol priveľmi unavený na to, aby uvažoval ďalej než jednou myšlienkou: Dobby, asi.

Voda bola osviežujúca, Lunine blízke objatie ešte väčšmi. Harry sa do neho uvoľnil a nechal sa utešovať jej obyčajným dotykom.

Mal pocit, že už nejaký čas nie je celkom pri sebe, keď zdvihol hlavu natoľko, aby sa rozhliadol. Videl Draca a Hermionu, ako sedia tesne pri sebe a tichučko sa rozprávajú, Rona a Lupina pri ohni, ako obaja ticho upíjajú z čohosi, čo vyzeralo ako maslové pivo, no Harry tušil, že je to v skutočnosti niečo silnejšie. Rowan bola vo svojom košíčku, pokojne spala iba pár stôp od neho, nevediac o tom, ako veľmi sa jej za jeden deň zmenil život.

„Si zase s nami, Harry?" spýtal sa Remus jemne — a Harry sa začudoval, či v skutočnosti nezadriemal v útulnom prístave Luninho objatia. „Niečo na jedenie, možno?"

„Nemám hlad."

Draco vstal, kĺby mu zaškrípali ako starcovi, a znelo to ešte horšie, keď sa zohol k letaxu, aby si objednal niečo od kuchynských škriatkov. Keď sa vrátil, zasa chytil Hermionu za ruku a pozrel na Harryho. „Pýtal som si, čo sa hodí. Dúfam, že to nevadí."

„Hej, dobre. Som zvedavý, čo to bude. Naozaj nemám hlad." Harry sa poobzeral a zvraštil čelo. „Kde je Dobby?"

„Šiel sa pozrieť, či Dumbledore nepotrebuje pomoc," povedal Remus. „Myslím, že chce byť užitočný — a nezdalo sa, že by tu niekto v tejto chvíli niečo potreboval."

Harry len prikývol — tiaž jeho straty na neho zasa doľahla, napriek Luninej teplej prítomnosti. Strata, doriti. Straty — lebo teraz oplakával zasa aj Siriusa.

To, čo sa hodí, sa nakoniec ukázalo ako karamelové sušienky a krčah pomarančového džúsu pre Harryho. Sotva zaregistroval, čo si vzali ostatní, hoci to vyzeralo viac-menej ako normálne jedlo — okrem Dracovho, ktoré akosi vyzeralo ako mliečny kokteil. Harry odhryzol zo sušienky a obalil si jazyk hrubou vrstvou sirupovej sladkosti. Džús po nej chutil kyslo, no nejako to bolo neuveriteľne uspokojivé — možno preto, že jeho nálada bola rovnako kyslá.

Remus si odkašľal. „Možno je priskoro to spomenúť, viem, Harry, ale ty a tvoj brat ste, samozrejme, vítaní založiť si domov u mňa."

Harrymu prebleslo hlavou nemilá myšlienka, že ponuka prichádza o pár rokov neskoro — no potom si uvedomil, že Remusov vlkolačí stav by sa Úradu pre čarodejnícke rodiny vtedy moc nepáčil. Teraz, keď bol Harry dospelý, bol tento problém vyriešený. Asi by ani nemali čo namietať proti Rowan — keď za ňu rozhoduje blízky pokrvný príbuzný.

„Vďaka," povedal Harry, a zistil, že to myslí vážne. „Ale myslím, že to máme zariadené. Ozveme sa ti, keby sme niekde potrebovali bývať."

Draco sotva počuteľne vydýchol uľavou, kým Remus mávol rukou, akoby chcel povedať, že čokoľvek Harry bude chcieť, bude preňho v poriadku.

Bez varovania sa letax rozhorel, plamene vyšľahli tak prudko, že sa na okamih dotkli stropu. Potom z neho potácavo vyšla Maura Morrighanová — obe päste zovreté, tvár stiahnutú napätím, jej obvyklá hladká tunika z koziej kože celá fľakatá a pokrčená.

„Harry," vydýchla. „Draco."

Náhle sa rozhliadla — uvedomila si, že v miestnosti je aj niekoľko iných ľudí.

Draco sa hladko postavil. „Ospravedlňujem sa, profesorka Morrighanová. Mali sme vás informovať osobne, nemali ste sa o tak šokujúcich správach dozvedieť spolu s celou školou. Sadnite si, prosím." Pokynul jej k svojmu uvoľnenému kreslu.

„Nie, nie," povedala, takmer drmoliac. „Nie. Draco, Harry, ja si myslím, že pán riaditeľ sa mýli! Severus žije! Musí! Pozrite!"

Vystrela ruku, otvorila zovreté prsty a odhalila malú krištáľovú pyramídu — prísažný pohár, ktorý ešte stále plápolal zvnútra, šarlátové plamene tancovali v jeho útrobách.

Draco sa pri pohľade naň zhlboka nadýchol. „Tá istá farba," povedal takmer s úctou. „Roztavená láva, presne tá istá!"

„Znamená to, že jeho city sú nezmenené — a to môže znamenať len to, že žije," zvolala Morrighanová.

Harry zízal na ten ligotavý šarlátový krištáľ, srdce mu bilo tak rýchlo, že myslel, že sa mu vyrazí z hrudníka. Potom vyskočil z kresla a vbehol do svojej izby, aby z kufra vytiahol Mapu. „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré!"

Frenetický pohľad zaletel po Mape — hľadal meno Severus Snape. Hore, dolu, vľavo, vpravo, žaláre, veže, triedy, kabinety — „Nie je tu! Nie je tu vôbec nikde!"

Draco zavrčal. „Kto je teda v nemocničnom krídle?"

Harry sa pozrel, no v skutočnosti tam nikoho nevidel — ak nepočítal madam Pomfreyovú, ktorá sa tam motala. Ale to vlastne dávalo zmysel. Ktokoľvek tam ležal stuhnutý a studený, bol bezpochyby mŕtvy. A mŕtvi sa na Záškodníckej mape neobjavovali — ak neboli duchmi.

„Dobby!" zvolal Harry zúfalo.

Malý škriatok sa zjavil v záblesku. „Áno, Harry Potter byť potrebovať niečo?"

„Potrebujem, aby si ma premiestnil rovno k Dumbledorovi, hneď teraz," povedal Harry.

Dobby zdvihol ruku, aby luskol prstami.

„Počkaj!" zakričal Draco. „Aj mňa!"

Harry položil obe ruky Dracovi na plecia a tvrdo ním raz potriasol. „Nie, teba nie! Zostaň tu s Rowan. Ja idem dostať odpovede z toho prekliateho Voldemorta. Nemáme tušenie, s čím to máme do činenia — takže je to ako pri tom súboji: tvoja hlavná priorita musí byť naša malá sestra."

„Doriti. Veď musíš mať pravdu, no nie? Lenže už dosť ťažko som ťa nechal čeliť mu samému — a teraz mám zase zostať nabok?"

„Draco," povedal Harry o čosi tichšie. „Ver mi."

V Dracovom hrdle čosi pohlo. „Asi... asi to dokážem."

„Vďaka. A môžeš tiež vysvetliť, kam som šiel," povedal Harry a pokynul k chaosu vybuchujúcemu v obývačke. Hermiona sa zjavne vypytovala Remusa, Morrighanová bola zrejme zlomená, a Ron sa pokúšal — a nedarilo sa mu — utešiť teraz nepokojnú Rowan.

„Dobre," povedal Draco trochu prudko. „Choď."

Harry sa pripravil na prudké šklbnutie pri škriatkovskom premiestnení, ako Dobby zdvihol ruku a luskol prstami.

****

Dumbledore zdvihol obočie nad Harryho zúfalým vysvetlením. „To je vskutku veľmi zaujímavé," zamrmlal, ako si pohládzal dlhú bradu a hľadel na prísažný pohár stisnutý v Harryho ruke. „Veľmi zaujímavé, vskutku."

„Mali sme sa pozrieť na jeho mágiu skôr!" vyhŕkol Harry. „Veď ochrany pustili Morrighanovú cez letax — to je tiež dôkaz, že Severus žije!"

Riaditeľ ticho zahmkal. „V skutočnosti nie. Smrť profesora by ochrany vrátila späť na štandardný rokfortský stav — a ten umožní vstup ktorémukoľvek členovi pedagogického zboru."

Och. To Harry uznal, že má zmysel. „Tak adopčné ochrany! Stavím sa, že stále žiaria zelenou, po celých stenách, keby niekto vedel zoslať to zaklínadlo, čo ich zviditeľní!"

„Keďže tieto ochrany sú výsledkom zložitej interaxiálnej mágie, obávam sa, že odhaliť ich vie len ten, kto ich pôvodne zoslal," zamrmlal Dumbledore.

„Musí byť nejaký spôsob, ako dokázať, že môj otec žije!" skríkol Harry.

Riaditeľ naňho pozrel, niekoľkokrát žmurkol. „Och, netreba. Vôbec netreba. Prísažný pohár stačí, povedal by som. Asi som sa mal viac usilovať identifikovať mŕtveho, no za daných okolností sa to nezdalo potrebné..."

Harry naňho takmer znova skríkol. Nezáležalo mu na tom, že na to mohli prísť skôr. Záležalo mu len na tom, aby Severusa našli a priviedli živého späť. „Pán riaditeľ," povedal, snažiac sa potlačiť nutkanie kričať. „Falošný Snape mohol predstierať môjho otca už hocijako dlho — a to len v jednom prípade: ak skutočnému otcovi niekto bráni, aby tu bol! Vieme, že Severus žije, musíme ho ísť teraz nájsť!"

„Pravda, pravda, ale upokoj sa, Harry. Som si dosť istý, že by Tom Severusa naozaj zabil, keby necítil potrebu nechať ho nažive. Inak by nebol dôvod na podvodníka."

„Ibaže by mal podvodník dôvod byť tu na to, aby ma vylákal von z hradu, aby ma Voldemort mohol zabiť! Tak poďme!"

„Vypočuť Toma, predpokladám, že tým myslíš?" Dumbledore naňho pozrel ponad polmesiace okuliarov, ruka mu stále pohládzala dĺžku brady. „Áno, samozrejme. Od chvíle, čo si prišiel, premýšľam, ako s ním najlepšie pokračovať."

Harry vyvalil oči. „Prečítajte mu myseľ, myslel som."

„Určite to skúsim." Dumbledore si trošku vzdychol. „Obávam sa, že to, ako dôkladne si ho premenil na mukla, môže byť problém."

Ako to môže byť, keď si Harry jasne pamätal, ako Severus čítal myšlienky strýka? „Legilimencia funguje na muklov!"

„Áno, ale Tom je neobvyklý prípad. Ak Severusa ukryl do jedného zo svojich najlepšie chránených úkrytov, môže ho dosiahnuť iba pomocou mágie. A teraz, keď je všetka jeho mágia z neho čisto vymazaná..."

Harry pocítil nevoľnosť. „Znemožnil som tým, aby sme otca našli?"

„Nie, nie, veľmi pochybujem, že to tak bude. No Tom môže byť na malý úžitok. Budeme to musieť skúsiť." Dumbledore naňho zasa pozrel. „Pripravený?"

Harry sa zhlboka nadýchol. Myslel si, že teraz pochopil, prečo s ním riaditeľ chcel pred odchodom chvíľu hovoriť. Harry musel vedieť, že veci nemusia byť také jednoduché, ako si myslel.

„Áno," povedal — a skôr než Dumbledore stihol urobiť hoci jediný krok k dverám svojej pracovne, Dobby zasa lusol prstami a premiestnil ich obidvoch do miestnosti tesne pri Voldemortovej cele.

****

„Tonksová," vydýchol Harry vo chvíli, keď dopadli.

„Nazdar, Harry!" Tonksová mu venovala široký úsmev a jej vlasy sa preliali do ružovkasto-fialových odtieňov. „Veríš tomu, čo sa stalo s haďou tvárou? Nikdy som nič podobné nevidela. A bolo načase!"

Harry sa spýtavo pozrel na riaditeľa, ktorý trochu pokrčil plecami. „Á, áno. Zdalo sa rozumné prizvať Rád na pomoc pri strážení. Ťažko som mohol nechať Toma samého, keď sa prebudil z hlbokého spánku."

Harry si vtedy spomenul, že Dumbledore predtým pripísal Voldemortov muklovský stav vlastnej ezoterickej mágii. Zjavne to nechcel povedať ani Rádu — čo Harrymu vyhovovalo. So svojou hadiou mágiou bol konečne zmierený, no to neznamenalo, že by chcel pozornosť, ktorú by získal, keby sa verejnosť dozvedela, aká môže byť silná.

„Ale prečo si tu vonku?" musel sa spýtať a pokynul k malej miestnosti za nimi.

Tonksová si nafúkla bublinu a pre istotu ju puknutím prskla. „Záloha, zdá sa. No, všetci sa tam predsa nezmestíme. Kingsley a Minerva sú s ním práve teraz."

„Stále je umlčaný, dúfam?" povedal Dumbledore, ako otvoril dvere — narážka bola jasne určená tým vnútri.

„Áno, Albus, riadime sa tvojimi pokynmi do bodky," ohlásil Shacklebolt unaveným tónom. „Nie je to práve obohacujúca konverzácia."

Voldemort, videl Harry, sedel na zemi v zadnom rohu cely, jednu dlhú nohu vystretú a druhú zohnutú s kolenom k stropu, bosé chodidlá obalené hrubou vrstvou prachu. Vyzeralo to, že odpočíva — a Harryho to nahnevalo, naozaj. Voldemort si pritom poklepkával prstami o stehno, držiac rytmus s tichým kvapkaním vody, ktoré Harry sotva počul.

„Kingsley, Minerva, ak môžete," zamrmlal Dumbledore.

McGonagallová vstala z pohodlného kresla v rohu a so súcitným pohľadom sa zahľadela na Harryho, ako sa priblížila. „Úprimnú sústrasť, Potter. Veľmi ma mrzí, keď som počula tú správu. Ak budeš čokoľvek potrebovať, čokoľvek, hneď mi daj vedieť. Pošli sovu, ak by si nebol priamo tu na Rokforte. Áno?"

Harry sa mierne usmial, dúfal zo všetkých síl, že jej sústrasť bude zbytočná. „Áno, profesorka."

„Minerva, predsa."

„A Harry."

Z odľahlého rohu Voldemort vydal dáviaci zvuk.

„Vďaka obom," povedal Dumbledore, tentoraz trochu netrpezlivejším tónom.

A potom sa dvere zavreli a Harry s riaditeľom zostali sami v cele s tým netvorom.

„Takže, Tom," ozval sa Dumbledore družným, konverzačným tónom, „zdá sa, že mladý Harryho zaklínadlo bolo o čosi rozsiahlejšie, než sme si na začiatku uvedomili. Veď zo všetkých tvojich nasledovníkov tiež vytrhlo mágiu! Pomerne pohodlné, no nie?"

Čože?

Harrymu sa podarilo udržať výraz, hoci len-len.

Voldemort vyskočil na nohy, dlhý habit sa mu vliekol v prachu, ako sa hodil na mreže a zazrel na Harryho.

„Och, čakal si, že ťa budú môcť obnoviť do plnej sily?" spýtal sa Dumbledore predstierane súcitným tónom. „Žiadna šanca, obávam sa!"

Voldemort obrátil svoj zúrivý pohľad na Dumbledora, ktorý prútikom mierne kmitol, ako mrmlal: „Škoda, že si zabil Severusa, Tom. Keďže bol označený, ale už nie tvoj nasledovník, myslím, že by bol jediný, kto by si mágiu zachoval — a teda tvoja jediná šanca..."

Harry skoro cítil tú Legilimenciu, taká silná prúdila z Dumbledora smerom k Voldemortovi. A potom pochopil tú lesť — klamstvá, spôsob, ako Voldemorta zaskočiť a prinútiť, aby myslel na Snapea.

Riaditeľ ustupoval — mentálne aj fyzicky, to Harry videl — odstupoval od mreží, ako jeho prútik urobil prudký pohyb nízko pri zemi.

Voldemort okamžite vybuchol do plnohrdlého sykotu, ktorý znel niečo medzi grganím a pískaním. „Ssseverussss Sssnape je najmenej oddaný zzz mojich!"

Doriti? Stále vedel hovoriť hadím jazykom, aj bez mágie?

No keď Dumbledore odpovedal, Harry si uvedomil pravdu. Bola to obyčajná angličtina, hoci sa Voldemort pokúšal o hadí jazyk.

„Žiadne námietky, Tom," súhlasil Dumbledore a hľadel mu hlboko do rozzúrených očí. „Rozhodne najmenej lojálny. Vlastne by som povedal, že náš drahý Severus ti nie je lojálny vôbec a nikdy nebol. Nesúhlasíš, Harry?"

Harry vlastne vedel inak, ale aj tak súhlasil — všetko, čo udržalo Voldemortovu myseľ pri Severusovi, bolo v tej chvíli dobré. „Och hej, určite," odsekol Harry. „Zo začiatku ťa pekne oklamal, celý čas pracoval pre Dumbledora, hral s tebou hru, ktorej si pre svoju hlúposť uveril —"

„To nie je pravda!" zreval Voldemort — slová zneli ako čistá angličtina. „Klameš!"

Dumbledore si omotal prst okolo konca brady a začal ho otáčať, akoby roztržito, hoci pohľad mal stále upretý na Voldemorta. „Mohol by si s ním hovoriť a sám si to zistiť, hm? Nemá najmenší dôvod ti teraz klamať, keď už nie si čarodejník."

„Senilieš, starec? On je mŕtvy!"

Harry otvoril ústa, aby prehovoril, no Dumbledorov pokojný, mierne pobavený tón mu ich opäť zavrel.

„Och, asi všetci vieme, že nie je, čo, Tom? Niekde si ho ukryl, držíš ho v bezpečí. Asi si si pomyslel, že je škoda zabiť najlepšieho majstra elixírov na Britských ostrovoch. Chcel si si vlastného osobného zajatého majstra elixírov, predpokladám."

„Čisté ruky," odpľul si Voldemort — a aj naozaj odpľul, rovno na zem, akoby ho jeden konkrétny Severus Snape natoľko hnusil. „Ukážem mu pár čistých rúk, veru —"

„Povedz nám, kde je, Tom," povedal Dumbledore ticho.

Voldemort sa začal smiať, zvuk sa rýchlo zmenil na vresk. „Povedať vám? Povedať vám?" Pri poslednom slove sa zvrtol na Harryho. „Myslím, že nie. Omnoho zábavnejšie bude pozerať, ako sa ho pokúšaš nájsť, a zlyhávaš, Harry Potter. Veľmi veľa vecí ti zlyháva, no nie —"

„Podarilo sa mi ťa zatlačiť do zeme!" skríkol Harry — bol zúrivý, že im Voldemort nič nepovie. „Doslova! Si teraz na nič, si nič, si menej než nič —"

„Vidím to teraz," zašepkal Voldemort, akoby ani nepočul Harryho jediné slovo. „Môj drahý, oddaný Severus, uväznený na celú večnosť, žiadna nádej na únik. Pomaly chradne pre nedostatok jedla — hoci si myslím, že podľahne smädu omnoho skôr. Zaujímalo by ma, či strata krvi urýchli jeho koniec —"

Harry stratil hlavu, vytrhol prútik a vystrelil sériu odpaľovacích zaklínadiel rovno na Voldemortovo čierne, zlé srdce.

Tie sa neškodne odrazili od štítu, ktorý sa zhmotnil v okamihu, predtým než by ich zaklínadlá zasiahli.

„Tak teda nie celkom bez mágie, hej?" posmieval sa Voldemort.

Dumbledore zacmukal. „No, no, Tom. Je vyslovene zlým spôsobom prisvojovať si zaklínadlo iného čarodejníka. To predsa vieš. A už nás zmáha tvoje klamstvo."

Harry zostal s otvorenými ústami — niečo surové sa v ňom roztrhlo, ako sa zvrtol na riaditeľa. Zrada — to bolo ono. „Zablokovali ste moje zaklínadlo! Prečo? Musíme ho prinútiť hovoriť, musíme —"

Dumbledore si položil ruky pri bokoch, modré oči mu žiarili súcitom, no aj odhodlaním. „Harry, Harry. Je to tak, ako som sa obával. Videl som dosť, aby som mal istotu. Severus je uväznený na mieste, ku ktorému sa mladý Tom dostával len premiestňovaním. A teraz, bez svojej mágie, nikomu cestu ukázať nemôže."

„Tak si, krucinál, zaslúži zomrieť," zavrčal Harry a opäť zdvihol prútik.

Dumbledore mu mierne siahol na ruku a stlačil ju nadol. „Je bezbranný, Harry. Je to mukel."

„Vychvaľuje sa, že nechá môjho oca zomrieť —"

„A to ani zďaleka neoprávňuje, čo chceš urobiť. Hovoríš o mučení, Harry. A čo je horšie, o mučení úplne bezúčelnom. Nemôže nám dať informáciu, ktorú hľadáme."

Harry striasol z ruky riaditeľovu dlaň a zavrčal.

Voldemort medzitým pokračoval vo vrešťaní, šuchal si ruky od potešenia, ako podrobne opisoval bolesti, ktoré „jeho drahý Severus" zažije, kým zomrie.

„Hej, no, smola pre teba," zakričal Harry, lebo musel ten hnev nejako vypustiť. „Nájdeme môjho otca a bude v poriadku! Ale ty už nikdy v poriadku nebudeš. Budeš musieť žiť celý život bez mágie. Dúfam, že bude dlhý!"

Voldemortove oči zaiskrili sýtočervenou farbou, ktorá Harrymu zvláštne pripomínala prísažný kameň. „Je to moja chyba, Harry Potter, že si nevedel rozlíšiť rozdiel medzi svojím otcom a potkanom?"

Harry to počul a pochopil, no nemal na to teraz čas. Nezáležalo mu, kto Snapea predstieral, ani ako sa im to podarilo, ani kedy presne sa zámena stala. Nezáležalo na ničom okrem nájdenia Severusa a privedenia ho domov, živého a v poriadku.

Harry kráčal k dverám a otvoril ich — našiel za nimi nielen Tonksovú, McGonagallovú a Kingsleyho, ale aj Remusa. „Strážna služba," odsekol — no o okamih neskôr si uvedomil, ako autoritatívne to znelo a ako neprimerané to asi bolo. Aj tak — koho to zaujímalo? „Dumbledore a ja máme nejakú robotu."

Harry počkal, kým s Dumbledorom budú niekoľko stôp od ostatných, kráčajúc chodbou ku riaditeľovej pracovni. Hm. Na okamih si všimol, kam sa podel Dobby, no potom usúdil, že sa pravdepodobne odporúčal späť do žalárov, kde Dracovi pomáhal s Rowan.

„Pán riaditeľ? Ak je vyspovedanie Voldemorta zbytočné, ako budeme —"

„Trpezlivosť, trpezlivosť," povedal Dumbledore a šikmo sa pozrel na portréty lemujúce chodbu. „Mám nápad."

Dobre, lebo Harry žiadny nemal.

Chrlič sa odsunul, ako sa priblížili ku schodisku. Vo svojej pracovni Dumbledore neváhal ani sekundu — z police zdvihol ligotavý strieborný predmet. Harrymu sa zdal ako miniatúrna slnečná sústava — okrem toho, že mala tri slnká v strede a omnoho priveľa planét. Riaditeľ naň dlho hľadel, prútik sa ladne kýval v plynulých oblúkoch tam a späť, obočie sa mu hlboko zviezlo v sústredení.

Potom si vzdychol.

Harry zovrel päste a tvrdo bojoval, aby sa nepoddal panike. „Na nič?"

„Možno ešte áno. Zdá sa, že potrebujem niečo viac než holú myšlienku, aby som to prepojil so Severusom."

„Prísažný kameň!"

Dumbledore naňho pozrel — výrazom blízkym ľútosti. „Veľmi dobrá myšlienka, no nešťastne, keďže je Severus schovaný hlboko v jednom z Voldemortových úkrytov, budem potrebovať magický artefakt prepojený aspoň čiastočne s Tomovou mágiou."

„Ale ja som ho o mágiu úplne pripravil!"

„Áno."

Harry začal panikáriť. „To predsa nemôže byť pravda, to nie je možné! Voldemortov úkryt už nebude mať žiadnu z jeho mágie — ako môže tvoje zariadenie potrebovať prepojenie s ním?"

„Bohužiaľ, obávam sa, že mágia je často iracionálna a nelogická, môj chlapče."

Harry tvrdo premýšľal. A premýšľal ešte tvrdšie, kým chodil tam a späť, vzduch okolo neho akoby chladnel.

„Temné znamenia!" zvolal náhle. „Severus má v žalároch celú kaďu z nich! A sú pod statickými kúzlami, aby... myslím, že aby z nich neunikla mágia — takže by ešte mohli byť dobré —"

„Vynikajúce myslenie, Harry, môj chlapče!" zvolal Dumbledore a rozbehol sa ku letaxu. „Ideme?"

Harry išiel prvý, hodil prášok a modlil sa zo všetkých síl. „Domov Harryho Pottera!"

****

Nakoniec to nebolo až také vynikajúce myslenie. Z nádrže kedysi naplnenej kričiacimi Temnými znameniami zostala iba odporná sliz farby hnitých olív. Bola tak strašne cítiť, že Draco okamžite vrhol bublinové kúzlo na nádobu, potom ďalšie kúzlo, aby vyčistil a osviežil vzduch.

Harry sa zhodil na gauč a snažil sa, aby si nevytrhal vlasy z hlavy — no držalo to len-len, lebo frustrácia z neho sálala. Ako bolo možné, že boli tak blízko a predsa tak ďaleko? To nie je fér! Severus žije, žije, a my nemáme spôsob, ako ho nájsť!

„Strieborná správa," povedal Draco zachmúrene, ako chytil Hermionu za ruku, postavený vedľa jej kresla. „Aspoň mu dáme vedieť, že vieme, že žije."

„Môže sa vrátiť a povedať nám, kde je?" spýtal sa Harry. Ale odpoveď už poznal. Ak by to bolo možné, Draco by to bol povedal. „Môže s ňou poslať odpoveď, keď nemá prútik?"

Dracovo ticho odpovedalo aj na túto otázku.

„Nemôžem uveriť, že na ňom jednoducho nemáte sledovacie zaklínadlo!" vybuchol Harry. „Na všetkých členoch Rádu! Je smiešne, že ho nemôžeme nájsť!"

Dumbledore sa zhlboka nadýchol. „Harry. To by bolo hrubé narušenie súkromia. Také zaklínadlá používame, keď členov posielame na úlohy, a aj vtedy len v prípade, že to nenaruší misiu. Členov Rádu nemonitorujem trvalo."

„No, mali by ste!"

„Harry," povedal teraz Draco a mierne pokrútil hlavou.

Harry mal pocit, že vybuchne. Pokúsil sa ten pocit upokojiť tým, že sa rozhliadol po Lune. Hm. Aj Morrighanová chýbala, a Remus. „Nechceli na nás čakať?" spýtal sa bez kontextu.

Draco mu rozumel aj tak. „Shacklebolt poslal striebornú správu s prosbou, aby mu Lupin pomohol pri strážení. Morrighanová zostala chvíľu. Nechal som ju podržať Rowan, ale myslím, že sa cítila trochu mimo, vzhľadom na okolnosti. Tvoja priateľka odišla hľadať náštipníčkov, či by jej vedeli niečo povedať."

„Á, náštipníčkovia," zamrmlal Dumbledore a odložil svoj strieborný prístroj nabok, ako sa zoboril do kresla.

„Vy o nich viete, pane?" spýtal sa Draco, no skôr ľahostajne, bez svojho zvyčajného nadšenia pre magické vedomosti.

„Iba z počutia. Človek si rád dosť vypočuje o bľačiacich bzučiakoch a náštipníčkoch a podobných."

Ron pri jedálenskom kúte, kde sedel sám s temnou tvárou, búchol päsťou do stola. „Musí byť niečo! Niečo! Nové zaklínadlo, ktoré Harry môže vymyslieť v hadom jazyku, alebo staré, ktoré dokáže zosielať super-silno, alebo, alebo —"

„Ukáž mi!" vyhŕkol zrazu Draco. „Skús to, Harry!"

Dumbledore sa naklonil dopredu. „Štvorbodové zaklínadlo na hľadanie pravého severu?"

„Áno, ale s Harryho temnými schopnosťami by to možno fungovalo."

Harry rezko prikývol a vyskočil z gauča. „Oco hovoril, že čarodejníci sa stovky rokov pokúšali tým zaklínadlom hľadať ľudí, ale ak to nedokážu po anglicky — možno, možno..."

Harry vytiahol prútik a pokynul všetkým, aby sa skryli za neho — pre prípad, že jeho hadie zaklínadlo bude mať divné výsledky. Potom si spomenul a zavolal Salsu, ktorá sa vyplazila zo škáry pri stene. Stačilo pohliadnuť jej smerom — a hadí jazyk mu už plynulo prúdil z pier, ako zoslal kúzlo.

S ohľadom na otcovu radu skúsil najprv bezprútikové kúzlo, mágia len plynula cez jeho prsty. To však neurobilo nič; prútik sa ani nešklbol, aby naznačil smer.

Tak skúsil znova, viedol prútikom viac a viac sily, ako formuloval zaklínadlo rôznymi spôsobmi.

„Nájdi mi Ssseverusa Sssnapea! Nájdi druha-tej-ktorá-zniesla-vajce-z-ktorého-som-sa-vyliahol... nájdi mi toho-čo-sa-staral o mňa! Vystopuj môjho otca! Ukáž mi cestu k Ssseverusovi Augustusssovi Sssnapeovi! Nájdi rokfortského majstra elixírov!" A ďalej a ďalej.

Harry napokon prestal, akoby sa mu dvíhal žalúdok. „Nefunguje to."

Vďakabohu mu nikto nepovedal, že to vidia aj sami.

Prehltol prílev čohosi strašného. „Myslím, že problém je v jazyku, vlastne. Hady nevedia ukazovať — nemajú prsty! A mágia vôbec nereaguje na jeho meno, takže stále skúšam rôzne opisy. Ale keď poviem, že som jeho syn, vyjde to v hadom jazyku skôr ako keby som povedal, že som bol jeho vajce — hoci to tiež nie je správne, vzhľadom na adopciu a tiež že Severus je nesprávneho pohlavia na to, aby vajcia kládol. Nie sú tam správne slová a ja neviem, ako to vysvetliť, ako spraviť, aby zaklínadlo pochopilo!"

Hermiona odpovedala spoza neho roztraseným hlasom. „Možno sa sústreď menej na správne slová a viac na neho, Harry? Ako sa cítiš pri ňom, čo pre teba znamená?"

„To je ono," povedal Draco vrúcnym tónom. „Ako pri Zrkadle, Harry. Presne to, čo robíš pri Zrkadle, keď zosielaš, áno? Jednoducho každú myšlienku upri na oca."

Ani to však nezabralo.

Vtedy už bol Harry pripravený zaliezť do diery, schúliť sa do guľôčky a zaspať navždy.

„Vodič, myslím," zamrmlal Dumbledore. „Niečo, čo prepojí tvoje silné city na Severusovu mágiu, aby ti to ukázalo, kde tá mágia v ňom ešte žije a dýcha. Skús toto, Harry, môj chlapče."

Harry pocítil, ako mu do dlane vtlačil ostré hrany malej krištáľovej pyramídy.

Možno, pomyslel si Harry. Potom si pomyslel: Áno. Muselo to vyjsť. Jednoducho muselo.

S hlbokým, posilňujúcim nádychom Harry vyvážil prísažný kameň na dlani a namieril naň prútikom. Potom siahol hlboko do svojich spomienok na Severusa. Tie z prvých rokov na Rokforte, tie, na ktoré až dnes zabudol, a tie nové, ktoré si s otcom vytvoril, ako prechádzali jeho amnéziou, aby vytvorili nový a silnejší vzťah.

Celého, celého, celého, hovoril si, ako nechával spomienky narásť a vystavať sa do úplného obrazu času s mužom, ktorý sa stal jeho otcom. To dobré aj zlé. Ťažkosti a krivdy, výzvy a úspechy. Vedomie, ktoré teraz mal — istejšie než vedomie vlastného mena — že Severus bol naozaj jeho otec, že ten muž ho nikdy, nikdy neopustí, nikdy sa ho nevzdá — nech sa stane čokoľvek.

To mal vedieť aj predtým. Ale na pochopenie nekonečnej hĺbky lásky a oddanosti toho muža bolo treba zápasov posledných pár mesiacov. No, možno to bolo aj očakávateľné — Harry nikdy predtým nemal otca, nie skutočného otca... aj keď Sirius sa snažil zo všetkých síl.

Všetko to pochopenie nalial cez prútik k prísažnému kameňu, ako prehovoril tichým hadím jazykom, slová tentoraz pokojné a sebavedomé, nie zúfalé.

„Vieš, koho hľadám. Priveď ma k nemu."

S obrovským svištom Harryho zrazu vrhlo dopredu — do letaxu a cez kamennú stenu za ním, potom cez niekoľko ďalších, potom cez vlhkú zem a vodu, korene, kamene a tisíc ďalších vecí, ktoré ani nestihol rozpoznať, ako preletali okolo neho — alebo on cez ne — telo mal ako para alebo niečo ešte menej hmotné.