Kapitola 81. Moc, ktorú Temný pán nepozná

Harry sa zvrtol znova, prudko, zúfalo sa pokúšajúc odmiestniť napriek tomu, čo mu zmysly hovorili — že je to márne. Len sa mierne potkol, keď sa zastavil presne na tom istom mieste.

„Hlúpučký Harry Potter," posmieval sa Voldemort, červené oči mu žiarili ako zúrivé uhlíky, takmer praskajúce nenávisťou. „Počúval si svojho otca, ale on sa tak veľmi mýlil. Zaujímalo by ma, v čom všetkom inom sa mýlil, hm?"

Harry sa ho pokúšal ignorovať, vrhal štít za štítom, vrstvil ich do hustého tkaniva, až vzduch medzi nimi mihotal pavučinovými závojmi. Asi zbytočne, ale čo iné mu zostávalo? V zlomku sekundy sklopil pohľad na prefektský odznak a pokúsil sa privolať hadiu mágiu — bez výsledku. Bolo to márne. On bol márny.

Pred očami mu začali horieť obrazy z cintorína, hrôza zo súboja s Voldemortom mu zovrela myseľ, až sotva dokázal myslieť. Vtedy vôbec prežil iba so šťastím — ako už toľkokrát predtým. Vždy znova a znova . A teraz, bez cukríkov, to bolo asi beznádejné, ale musel skúsiť, musel —

Voldemort sa rozosmial. „Štítové kúzla, Harry? Proti mne? Och, môj úbohý, zblúdený Severus. Vedel som, že nemôžeš byť dobrý otec, nie s tvojou rodinnou históriou, no nikdy ma nenapadlo, že by si svojho vlastného syna nechal takto nepripraveného."

„Drž hubu, drž hubu!" zreval Harry, hoci vedel, že by si tie posmešky nemal vôbec všímať. „Je úžasný otec!"

Voldemortovi sa cez tvár roztiahol široký úškrn, koža sa mu napla tak, že pod ňou bola jasne viditeľná lebka. „A pritom všetko, čo urobil, je, že posilnil tvoje úbohé štíty pár ľahko prelomiteľnými Fianto Duri. To je naozaj žalostné, Severus." Voldemort si naklonil hlavu nabok v predstieranej zvedavosti. „Bol si vždy taký biedny? Ako si pamätám, v mojich radoch som mal omnoho hrozivejšieho čarodejníka — navzdory tej tvojej smiešnej posadnutosti čistými rukami —"

Niekde uprostred Voldemortovej tirády Snape prestal vrstviť ďalšie štíty na Harryho a švihol prútikom v širokom plynulom oblúku. Belavo-fialový záblesk preletel okolo závojov a zamieril rovno na Voldemorta. „Sectumsempra!"

Voldemort len zazrel — a záblesk spomalil, plazil sa, potom sa rozpadol a rozsypal sa na zem ako krieda rozdrvená vo vzduchu. „Všetky tie roky a stále si sa to nenaučil zoslať mlčky? Tsk, tsk, Severus. Hoci, musím povedať, je to výsmech tomu, ako sa dovolávaš čistých rúk! Čo ak by na teba moja krv vystrekla?"

Keď sa Voldemort oddal svojej obľúbenej činnosti — monológu — Harry videl svoju šancu. „Expelliarmus!" zaburácal, vystúpil o celý krok dopredu a vyslal zaklínadlo so všetkým, čo mal.

Oranžový výboj, ktorý mu vyletel z prútika, sa premenil na horúci opar a jednoducho odplynul k oblohe.

„Odzbrojovacie kúzlo!" zvolal Voldemort s nadšením a rozhodil ruky doširoka, akoby pozýval k ďalšiemu útoku.

„Bombarda Maxima!" zakričal Harry a švihol prútikom, aby jeho zaklínadlo obišlo ich štíty tak, ako to urobil Snape — skúšal všetko, čo mu napadlo. „Incarcerous! Flipendo Tria! Fracto Strata!"

Voldemort tentoraz ani nezazrel. Iba mrkol na výboje, ako sa k nemu rútili, a tie zmizli — jeden po druhom, ešte vo vzdialenosti viac než desať stôp od neho.

Nezoslal ani jeden protiúder. Len sa usmial, akoby Harryho pokusy boli ničím v porovnaní s rezacím zaklínadlom, ktoré tak ľahko odrazil.

Harrymu sa točila hlava. Snape tiež zosielal, videl to, no tentoraz mlčky, takže Harry nemal ani potuchy, čo otec robí ani ako mu pomôcť. Vyzeralo to beznádejne. Voldemort bol pripravený na všetko, čo skúsili. To však bolo jedno; Harry sa nemohol vzdať.

„Fumos!" skúsil, dúfajúc, že aspoň Voldemortovi sťaží výhľad. Aj keď to asi bolo jedno; nezdalo sa, že by chcel niečo zacieliť. Bol spokojný len s rozprašovaním Harryho kúziel. A pravdepodobne aj Snapeových, predpokladal Harry.

Možno by zaklínadlo, ktorým by Voldemorta odlákal — ak by ho aspoň raz, dofrasa, zasiahlo — dalo Harrymu šancu dostať doňho niečo škodlivejšie. „Furnunculus!" otočil sa na bok a pokračoval v zosielaní. „Melofors! Mutatio Skullus!"

Ale ani jediné zaklínadlo nezasiahlo.

„Žalostné," vyhlásil Voldemort. „Berieš si hodiny vtipnej mágie, hm? Netušil som, že Rokfort vyučuje aj také!"

„Pripravil si pôdu, Harry!" zakričal zrazu Snape. „Jeho mágia nuluje tú našu! Musíme sa pohnúť aspoň o päťdesiat stôp ďalej —"

„Začína ma nudiť tento smiešny pokus o súboj," skočil mu Voldemort do reči, hlas absolútne ľadový. „Naozaj, je to samotná nuda. Myslel som, že máš poruke omnoho hrozivejšie schopnosti. No, na tom nezáleží."

Voldemort sa znova usmial, jeho ústa bez pier sa nadvihli ako u dieťaťa, čo očakáva chutný pamlsok. „Je čas to ukončiť, Harry Potter. Ukončiť to tak, ako sa to začalo."

S tým namieril prútikom rovno na Snapea a vyslovil slová, ktoré prichádzali priamo z Harryho nočných môr. „Avada Kedavra!"

„NIE!" zreval Harry, telo sa mu pohlo vlastnou vôľou, vrhol sa v náhlom zúfalom skoku, snažiac sa predbehnúť zelený výboj smrti, ktorý letel na jeho otca.

No nič ten výboj predbehnúť nemohlo.

Výboj dopadol presne na hruď Severusa Snapea, ktorý spadol dozadu v pomalom, mučivom oblúku, tvár stuhnutú v úplnom šoku. Skoro v zrade.

„NIE!" zaškriekal Harry, zotrvačnosťou ho to nieslo dopredu, k otcovi, rovno cez miesto, kde Severus pred okamihom stál, a do stromu necelé tri stopy ďalej — lebka mu prudko narazila do hrubého kmeňa.

Náraz bol ľahko dosť silný na to, aby ho omráčil, ale Harry to skoro vôbec necítil. „Nie, nie, nie, nie, nie, niie-nie-NIENIENIE —"

Nemohla to byť pravda. Nemohla.

Všetko, čo sa stalo potom, sa odohralo v jedinom okamihu — Harryho celý svet sa roztrhol na dvoje a čas zastal.

Smršť, krútiaca sa mu vnútri hlavy, naberajúca silu, čím dlhšie sa točila, hoci neuplynula ani jediná sekunda. Harry, zúfalo sa vlečúci cez tých niekoľko stôp, čo ho delili od otca, alebo sa možno predsa odmiestnil — no za sebou na zemi nechával šarlátovú stopu krvi. Severus! Otec! Oci!

Nevedel, či tie slová vykríkol, či zaškriekal, alebo či ich počul iba vo vlastnej hlave spolu so vzdialenou ozvenou chladného, krutého, šialeného smiechu.

Spomienky boli zo smršte vrhané von, rýchlejšie a rýchlejšie, rýchlosťou svetla do najvzdialenejších kútov jeho mozgu, až mu zaplnili celú myseľ ako fontána, čo sa preliala cez okraj. Myšlienky a dojmy a čistá, dokonalá pamäť mu vytekali ušami a stekali po oboch stranách krku. Alebo možno to bola krv, pomyslel si Harry kdesi v diaľke. Nevedel.

Mám poslať sovu do nemocničného krídla, aby vám pripravili vašu obľúbenú posteľ, pán Potter... pokojne sa hrajte na domového škriatka, ak chcete... Tu nejde o tvoju fakultu ani o nijaké iné bezvýznamné predstavy, čo by mohli prelietavať tou tvojou rozháranou mysľou. Ide o tvoju mágiu...

Jeho mágia, ktorú stratil. Ale teraz to bolo, akoby nikdy, nikdy nezabudol na ten zúfalo siahajúci pocit, keď chcel svoju mágiu a nedokázal ju nájsť. Pamätal si každý jeden raz, keď sa pokúsil zoslať zaklínadlo a zlyhal, každé jedno slovo, ktoré mu otec kedy povedal —

Máš sklon zaoberať sa svojou poštou v tých najmenej vhodných chvíľach... Vynakladám napokon nemalé úsilie a náklady, aby som z teba urobil svojho syna... Nemohol by som ťa ľúbiť viac, keby som ťa bol splodil sám...

Harry zakvílil, žiaľ a hrôza zo všetkého ho stravovali, až bol iba hranicou v týčiacom sa požiari, pripravenom upiecť ho zaživa. Ako na Samhain, presne ako na Samhain, keď mu Severus ublížil, aby ho zachránil, a potom ho zachránil zasa. A zasa.

„Severus!" skríkol znova, triasol ním, ťahal ho sem a tam. „Severus! Oci! Som to ja, Harry, Harry, Harry!"

Nič. Menej než nič. Prázdny pohľad, ústa pootvorené v prekvapení. Údy ovisnuté ako voskové laná, keď ich nadvihol a zatriasol.

A smršť mu vnútri stále búrila, spomienky doňho narážali všetky naraz, takže v jednom okamihu vedel všetko, bol všetko. Harry, ak si myslíš, že ťa budem ľúbiť menej len preto, že máš starosti... Si môj syn! Nech sa v minulosti stalo čokoľvek, dnes si môj syn...

A potom čierňava a prázdno a hnev. Toľko hnevu. Zúrivosť, vlastne. Trpkosť, odpor. Nenávisť.

Ale Harry cez to teraz dovidel, až úplne na začiatok, keď ho vrúcne, nežne ľúbili nádherná mama a otec, ktorých dávno stratil — no videl ich v pravdivých snoch, ako sa oňho starajú, akoby bol súčtom všetkých ich želaní.

Až úplne na koniec, keď ho vrúcne, nežne ľúbil otec, ktorého stratil dnes. Práve ten muž, čo mu tých rodičov v istom zmysle vrátil — odomkol Harryho pochované spomienky kúzelným elixírom.

Vzal mu ich aj on, samozrejme. V istom zmysle, uvedomil si Harry, keď sa mu na okraji zorného poľa mihol chameleón. A potom klamal a klamal, a skrýval — a nakoniec, nakoniec povedal pravdu.

Smršť neustúpila, nezastavila sa, aj keď už všetky spomienky boli vonku — a stále mu stekali dole krkom, namáčali boky, hruď, každý kúsok tela. A predsa ešte neuplynul ani jediný okamih. Nezáležalo na tom, lebo na ničom nezáležalo.

Na ničom už nikdy nebude záležať, uvedomil si Harry otupene, ako uprene zízal, zízal, zízal nadol na muža, čo bol iba prázdnou škrupinou, na otca, ktorého už nebolo. Voldemort mu vzal všetko. Nielen rodičov v súčasnosti. Ale jeho rodičov. Úplne všetkých.

Čo znamenalo, že na jednej veci stále záležalo.

Harry otvoril planúce oči, ktoré vlastne ani nikdy neboli zatvorené. Zdvihol ruku, hoci tá vždy bola vystretá, no nie — čakajúca presne na tento moment, na tento dokonalý moment.

Poznal tie slová. Poznal ich od onoho osudového Halloweenu, pred tými mnohými, mnohými rokmi.

Otvoril ústa, aby ich vyslovil, aby vychrlil pomstu proti monštru, ktoré mu zničilo život, ktoré mu vzalo všetko, ktoré ho dvakrát vytrhlo z náručia milujúcich rodičov. Aby zabil toho muža, čo strašil v jeho nočných morách aj bdelých hrôzach, monštrum, čo práve teraz pomalým pohybom dvíhalo kostnatý biely prútik, aj keď naňho Harry hľadel.

Lenže potom vnútri hlavy začul hlas, jasný a silný, akoby ten muž ešte žil a vyslovoval slová odznova. Ak zabiješ v sebaobrane, máš moje požehnanie! Ale nie takto, nie z pomsty! A bola by to pomsta, bola. Harry sa nebál umrieť v tomto súboji, nie teraz. Chcel Voldemorta mŕtveho za to, čo urobil. Nedovoľ, aby ťa hnev premenil na niekoho, kým nechceš byť, počul, každé slovo hlboké, vážne a úprimné.

A Harry nechcel byť vrahom. Nikdy to nechcel. Ešte menej chcel byť sudcom, porotou a katom v jednom.

Nie — chcel uctiť svojho otca jediným spôsobom, akým mohol.

V tejto poslednej veci, jediným spôsobom, akým by ešte mohol urobiť Severusovi radosť, aj za hrobom.

Harry nevenoval jedinú myšlienku svojim cukríkom. Záležalo iba na Severusovi. Sklopil pohľad na prefektský odznak — skôr zo zvyku než zo zámeru — namieril prútikom a vyslovil to slovo. Tentoraz iba jedno slovo.

Vyšlo z neho ako niekoľko slov — lebo tak to bolo vždy, keď zosielal v hadom jazyku.

„Stratíš tú palicu z ruky navždy."

Nevykríkol to, nezakvílil to, ani to nevychrlil s nenávisťou a zúfalstvom. Hlas mal nízky a odhodlaný, každý tón a slabika preniknutá iným druhom úmyslu. Voldemort už nikdy nepoužije svoju mágiu, aby ublížil ďalšiemu človeku. Tomuto bude koniec, definitívne a s istotou. Nikto iný kvôli nemu nestratí otca ani matku. Nie jeho rukou.

Nikdy, nikdy, nikdy.

Harry zaklínadlo naplnil všetkou láskou, akú kedy cítil, do poslednej kvapky. Láskou k Severusovi. A k Jamesovi a Lily. A k Dracovi a Rowan. A k Ronovi a Hermione. A k Lune. A k Dobbymu a Nevillovi a Hedvige a Remusovi a Hagridovi a všetkým, všetkým, všetkým ostatným — od Ginny cez Molly, Arthura, Dumbledora, Hooch, Spoutovú, McGonagallovú — všetkým ľuďom, ktorých vo svojom živote potreboval. Dokonca aj k Dudleymu. Všetkým, ktorých chcel uchrániť pred touto obludou. Bez toho, aby na to čo i len pomyslel, vlial celú tú lásku do mocnej ochrannej sily, čo si vyžadovala absolútne, úplné poslúchnutie jeho želaní. Dokonalú vernosť jeho slovám, plynúcim vpred plynulým, bezchybným hadím jazykom.

Zaklínadlo mu z prútika vystrelilo s takou silou, že ho odhodilo o niekoľko metrov dozadu, hoci Harry pri zosielaní bol stelesnením pokoja. Mágia však pokojná nebola. Vystrela sa, aby splnila Harryho želania, aby sa prispôsobila jeho vôli — a keď narazila do Voldemortovho prútika, nebol to žiaden zápas bratských prútikov, žiaden boj jedného proti druhému.

Namiesto toho Voldemortov prútik vybuchol.

A potom vybuchli úlomky, ktoré vyleteli do všetkých smerov.

A potom vybuchli aj tie úlomky z úlomkov — ako reťazová reakcia zbláznená dovtedy, kým sa kedysi-prútik nerozdrobil na molekuly, čo sa rozletovali na všetky strany. Vzduch nad nimi sa rozsvietil ako tisíc nocí Guya Fawkesa naraz.

Sám Voldemort celkom stuhol, ruky sa mu prikvačili k bokom, keď sa zvalil nabok, ľudská doska zrazená k zemi.

Harry presne nevedel, čo sa stalo, ale nechcel nič riskovať.

Sklopil pohľad na prefektský odznak — tentoraz zámerne — namieril prútikom a unavene povedal, ruka sa mu chvela od vyčerpania: „Incarcerous," hoci vyšlo to ako: „Spútaj ho dobre a pevne, aby sa nemohol vôbec vyslobodiť."

Okolo Voldemortových členkov vyrazili hrubé kovové reťaze, omotávali sa okolo nich bez konca, len v neprerušenej slučke, čo sa krútila dookola. Niečo podobné sa dialo aj vyššie — reťaze viazali zápästia temného čarodejníka k bokom a tretia sada upevňovala ramená k trupu.

Potom, ako Harry pozeral, oprený o otcovo bezduché telo, sa reťaze začali topiť a premieňať na čosi ako hladké pancierové platne, ktoré obkolesovali Voldemorta od päty po krk — bez akýchkoľvek otvorov či kĺbov. Nepochybne nedokáže pohnúť ani svalom, ale s mágiou bez slov to azda ani nebolo treba — Harry naňho preto vrhol aj najsilnejšie uspávacie kúzlo, aké zvládol.

Voldemorta zrejme omráčil Harryho Expelliarmus, ale prečo riskovať.

Neskôr si Harry premyslí, či to všetko nerobil len preto, aby odpútal svoju pozornosť od strašnej pravdy. Pravdy, ktorá mu hľadela do tváre — doslova. S chvejúcimi prstami vystrel ruku, aby otcovi zatvoril oči — tie oči ako tmavé tunely, čo už nikdy neuvidia. A potom sa rozplakal — obrovskými, drsnými vzlykmi, čo ním lomcovali, až sa cítil, akoby ho pomaly rvali na kúsky, jeden sval po druhom.

Nikdy nevedel, že to môže až tak veľmi bolieť — okrem snáď okamihu, keď Sirius padol cez Závoj, no vtedy mal čo vyrovnávať s Bellatrix a po tom nasledovala hrôza z toho, že je posadnutý a snaha vyhnať Voldemorta. Pri toľkých veciach naraz ho žiaľ nezasiahol rovnako. Teraz dokázal myslieť len na to, čo stratil.

Na to, čo stratil — a ako to už nikdy nedostane späť.

„Harry Potter?"

Harry sa strhol tak silno, že sa skoro zošmykol zo Snapeovej hrude. Oči mal zaslzené a niekoľkokrát žmurkol, aby si vyčistil zrak. Hoci podľa samotného hlasu by mal vedieť, kto prehovoril. „Dobby?"

Malý škriatok prikývol, pohyb pomalý a vážny. „Dobby prísť rýchlo-rýchlo ako zajko, hneď ako Draco Snape byť povedať, ale vyzerá to, že..." Dobby otáčal hlavou, vnímal scénu. „Všetko je byť po všetkom?"

Harry si nebol istý. A vlastne, bol si dosť istý, že nemyslí jasne — lebo prvá vec, čo z neho vyšla, nebola prosba, aby sa Dobby uistil, že Voldemort je naozaj, naozaj v bezvedomí, ale namiesto toho hlúpa otázka. „Ehm... takže Draco ti povedal, aby si prišiel?"

„Áno, Harry Potter." Aby dokázal, že aspoň jeho hlava funguje, ako má, Dobby opatrne pristúpil k tej kovom obalenej postave, ktorou bol Voldemort — rozpoznateľnej iba podľa hlavy trčiacej z panciera — a trochu zakrútil prstami, čelo mu hlboko zvráskavelo v sústredení.

Harry sa neobratne zdvihol na nohy, pohyb akýsi nešikovný, akoby svaly zabudli všetko okrem sťahovania. Keď sa zakolísal, pomyslel si, že to možno súvisí so stratou krvi — zátylok mal ňou akoby celý obalený. Nebol si istý odkiaľ. „Je... je on..." Och. Harry ho nechcel zabiť, ale teraz si spomenul, aké môžu byť jeho prútikové hadie zaklínadlá nevypočítateľné. „Je mŕtvy?"

„Nie, on nie je byť mŕtvy," odvetil Dobby slávnostne. „On je byť bez myšlienok a je byť dokonca hlboko-hlboko zaspatý. A Dobby pridať tri ďalšie vrstvy, aby ho udržali ticho-ticho a nehybne-nehybne a nevediac nič."

Časť Harryho si želala, aby sa naozaj pomýlil a Voldemorta zabil. Ale potlačil to. Bolo to takto lepšie, nie? Severus nechcel, aby sa Harry stratil v pomste. A Harry sa nestratil.

Hoci to bolo o vlások.

„Harry Potter byť zranený," povedal Dobby a pristúpil bližšie.

„Och?" Potom si spomenul na tú lepkavú spúšť na zátylku. Smiešne, ako si to pred okamihom všimol a hneď zase zabudol. „Hej, asi som... vlastne netuším."

„Dobby môcť uzdraviť tú hrču na hlave Harry Pottera, ak Harry Potter byť s tým v poriadku."

Udrel sa do hlavy? Sotva na tom záležalo. Tak málo, že skoro povedal Dobbymu, nech sa neunúva. Napokon ale len trochu pokrčil plecami. „Hej, dobre."

Lebkou mu prebehla vlna mágie, mal pocit, akoby ju ponoril do chladnej vody.

Potom ten pocit zmizol.

Harry sa nechcel pýtať. Naozaj, naozaj nechcel. „Nepovedal si nič o Severusovi."

Dobby naňho vzhliadol obrovskými, do duše hľadiacimi očami, hrozná pravda sa medzi nimi naťahovala ako pomalé ťahanie prílivu. „Čo by mal na to povedať?"

A vtedy to Harry zrazu pochopil. „Ty poznáš liečivú mágiu!" vyhŕkol. „Poznáš mágiu, ktorú čarodejníci neovládajú! Možno, možno — možno je len naozaj veľmi zranený, a ty —"

K záveru sa jeho rozčarované slová stenčili takmer do mlčania, lebo Dobbyho ovisnuté uši a sklopené ústa rozprávali celý príbeh, no nie?

„Dobby je byť veľmi, veľmi smutný," zašepkal škriatok a sklonil hlavu. „Severus Snape, Harry Potter? Tu nie je byť ani jednej veci, ktorú by Dobby mohol uzdraviť."

„Ani jednej?" zopakoval Harry, snažiac sa nedovoliť, aby nádej zomrela. „Tým chceš povedať, že ho môžeš uzdraviť všetko naraz, môžeš..."

„Nie, Harry Potter," povedal Dobby pomaly. „Otec Harryho Pottera je byť za pomocou."

Harry preglgol. Tvrdo. „Si si istý?"

Dobby zdvihol hlavu a pozrel naňho — len pozrel.

Harry už dávno vedel, že je to beznádejné, no nejako počuť to od niekoho iného bolo horšie ako prísť na to sám. Nohy mu zrazu zmäkli, podlomili sa pod ním. Padol na kolená do hliny, takmer sa zrútil rovno na tvár — no Dobby tam zrazu bol, držal otvorené malé rúčky a objal Harryho v pevnom, silnom objatí.

Harry sa snažil nezaškriekať. Ani neplakať. Ani nekvíliť, nekričať, ani sa úplne nerozpadnúť.

Nebol si istý, ako veľmi sa mu to darilo, ani koľko času ubehlo.

Napokon si však utrel usoplený nos do rukáva a zhlboka sa nadýchol. Nepomohlo to, ale aspoň mohol pravdepodobne hovoriť. „Mohol by si... mohol by si ísť po Dumbledora? Ale, ehm, skôr než pôjdeš, dvakrát over, že sa Voldemort nemôže prebudiť."

Dobby naňho šikmo pozrel, no opäť mávol prstami Voldemortovým smerom. „Pán riaditeľ Albus Dumbledore nebol byť na hrade, keď ho Dobby predtým hľadal."

Harry mal stále pocit, že nemyslí poriadne. „Och. Šiel si po neho najskôr?"

„Áno, Draco Snape byť povedať, že Harry Potter potrebovať pomoc, a ísť rýchlo-najrýchlejšie-ako-sa-dá po najlepšieho bojového čarodejníka storočia," prezradil Dobby. Harry akosi pochyboval, že to Draco formuloval práve takto. Či sa ho Dobby nesnažil rozptýliť, alebo dokonca rozveseliť? Akoby sa to vôbec dalo.

„Ale pán riaditeľ Albus Dumbledore nebol byť v jeho pracovni, v komnatách ani v kuchyniach, ani..." Dobby pokrčil plecami. „Nikde-nikde na hrade. Tak Dobby prísť sám pomôcť Harrymu Potterovi a Severusovi Snapeovi."

„Ale jemu pomôcť nemôžeš," uznal Harry, hoci kúsok v ňom dúfal, že mu niekto bude protirečiť.

Dobby porozumel otázke, ktorá nenašla hlas. „Nie, Harry Potter."

Harry si vzdychol a konečne sa zložil z kolien, sadol si do hliny so skríženými nohami. Čo teraz? Snapea takto tu predsa nemohol nechať, a niekto musel strážiť Voldemorta, kým vymyslí, čo s ním. To Dobby zvládne, tým si bol Harry istý. Ale Dobby by zase mohol urobiť niečo, čo Harry nedokázal.

„Keďže pracuješ pre Rokfort, máš nejaký spôsob, ako Dumbledora rýchlo nájsť? Ja... mohol by som mu poslať striebornú správu, ale... nie som si istý, či teraz vôbec dokážem nájsť šťastnú spomienku, a... neviem, ako vysvetliť, ani s kým bude, alebo —"

Dobby luskol prstami a vyletela sprška zlatých iskier, čo sa zľahka vznášali vo vzduchu. „Dobby ísť nájsť Albus Dumbledore pre Harryho Pottera. Dobby to byť mohol urobiť skôr, ale Dobby myslel, že lepšie dôjsť rýchlo-rýchlo, ako sa dať."

Harry si odkašľal. „Urobil si to veľmi dobre, Dobby. Ďakujem. Keď sa vrátiš, mohol by si potom ísť povedať Dracovi —" Hlas mu zasa zlyhal. „Och, Bože. Draco. Toto ho zabije."

„Nie," povedal Dobby slávnostne a položil drobnú ruku na Harryho zrazu sa chvejúce plece. „Draco Snape je byť silný, tak ako je byť silný Harry Potter. Toto ho nezabije, ani teba."

„Ale — ale —" Harry cítil, ako sa mu v duši dvíha krik, ako čajník, čo sa chystá prevariť. Vyšiel z neho ako mučivé zakvíkanie. „Ale on je preč. Preč, a ja neviem, ako to znesiem, ja... ja si myslím, že ja sám to možno neprežijem, a, a... nechcem, aby bol preč!"

„Dobby zostane s Harrym Potterom," povedal škriatok rozhodne.

„Nie," podarilo sa Harrymu povedať. „Draco si zaslúži vedieť, a potrebujem pomoc, aby sa Dumbledore dostal sem, aby sme mohli... neviem. Urobiť, čo treba urobiť, predpokladám. S Voldemortom. A..." Harry si vzdychol. „Viem, že ma takto nechceš opustiť, a si slobodný škriatok, ale prosím, Dobby. Potrebujem, aby si šiel."

Dobby raz prikývol, pohyb rozhodný, a stisol Harrymu plece ešte raz, kým sa odmiestnil preč.

****

„Harry, môj chlapče," ozval sa Dumbledore svojím otcovským hlasom v okamihu, keď sa zjavil na čistine. „Och, môj drahý, najdrahší chlapec. Dobby mi to povedal. Mrzí ma to. Tak veľmi, hrozne ma to mrzí."

Harry sa nepohol z miesta, kde stále sedel na zemi, ruky mu bezvládne ležali na hrudkách hliny, ktoré si bezmyšlienkovite vyhrabal. Premýšľal o tom, že by sa pohol bližšie k Severusovi, alebo si k nemu možno oprel čelo, alebo márne sa pokúsil priviesť ho späť k životu — ale —

„To je ono!" vyhŕkol zrazu a vyskočil na nohy, akoby sa dotkol elektrického vedenia. „Neviem, prečo mi to nenapadlo skôr! Moja hadia mágia sa mi vrátila — neviem, či to Dobby spomenul, ale možno o tom nevedel — ale teraz si všetko pamätám a viem, že moje zaklínadlá sú v hadom jazyku naozaj, naozaj silné, takže... Ennervate, myslíš?"

Bol to asi takmer zázrak, že Dumbledore tomu všetkému stihol porozumieť. Stiahol rukou po dlhej brade, akoby si starostlivo zvažoval slová, a pristúpil bližšie k Harrymu — potom, čo dlho, dlho zotrval pohľadom na Voldemortovi, ktorý stále nehybne ležal vo vyčarovanom pancieri. „Harry. Tvoja hadia mágia dokáže naozaj zázračné veci. To, čo si urobil Tomovi tam, je dostatočným dôkazom. Ale, Harry. Nechcel by som, aby si trpel ešte väčší žiaľ, keď zistíš — a pravdepodobne zistíš — že ani so svojimi silami nedokážeš vzkriesiť mŕtveho."

Mŕtveho.

Harry sa tomu slovu vyhol. „Ale možno dokážem. Predtým som to neskúsil. Neviem prečo. Vtedy som už vedel, že sa mi vrátili obyčajné sily —"

„Obyčajné sily, Harry?"

Skoro sa pri tom usmial — pomyslel si, koľko námahy Snape vynaložil, aby pochopil, že hadí jazyk je jeho súčasťou, súčasťou, ktorá si zaslúži plné prijatie.

„Moc, ktorú Temný pán nepoznal, povedzme," dodal Dumbledore.

„To nemyslím," zamrmlal Harry, keď mu cez myseľ prebleslo pochopenie. Tragické pochopenie, ktoré prišlo príliš neskoro. „Mal odber kostnej drene, ako ja, a dnes sa správal podivne — skoro akoby aj on dokázal zosielať v hadom jazyku a čakal na pravú chvíľu, aby sa tým predviedol."

Dumbledore nadvihol obočie. „Tak akú moc teda nepoznal?"

Harry si vzdychol. „Som si dosť istý, že... otcovu lásku. Alebo možno len otca. Naozaj žiadneho nikdy nemal, a ja áno — a to nakoniec rozhodlo všetko. Preto som mu vzal len prútik."

To obočie sa zdvihlo ešte vyššie, zmizlo za okrajom krikľavej fialovo-limetkovej čiapky, ktorú mal Dumbledore na hlave. „Môj chlapče? Urobil si poriadne viac, než že si mu vzal prútik."

Harry zvraštil čelo. „Vybuchol mu, ak myslíte to."

„Och, veru myslím omnoho viac. Ten muž už nemá žiadnu mágiu, Harry. Ani trošku. Ani štipku."

Harry naňho zízal. „Je šmukel?"

„Myslím, že je to ešte horšie. Aj najslabší šmukel má hlboko v sebe pochovanú malú stopu mágie, inak by nedokázal vidieť okolie Rokfortu, kým by sa neocitol vnútri. Nie, naozaj nie je šmukel. Myslím, že si mladého Toma premenil na mukla."

Myslím.

Harry by to bol zastavil, keby mohol. No bolo zbytočné. Bez najmenšieho varovania začal lapať po dychu, zúfalo sa pokúšajúc zadržať slzy, ktoré sa chceli vyliať.

Dumbledore neváhal — pritiahol ho do starootcovského objatia, ktoré ho obklopilo omnoho úplnejšie, než dokázalo to Dobbyho. Vlnitý habit ho zahalil a naplnil teplom, ktoré mohlo prísť iba z mágie. „Tu, tu, tu, Harry. Och, môj drahý chlapče, čo by som dal za to, aby som ti tú bolesť zmiernil. Nepoviem, že je to v poriadku, lebo veľmi dobre viem, že v poriadku to vôbec nie je. Ale čas zacelí, môj chlapče. Čas zacelí. Aj toto."

Znelo to, akoby to vedel zo skúsenosti.

Harry o tom aj tak pochyboval. Čas toto nezaceľuje, ale možno on to dokáže.

„Chcem to skúsiť," povedal náhle a odtiahol sa od útechy. „Ennervate? Chcem to hneď skúsiť. Ak dokážem Voldemortovi vziať niečo zásadné, mal by som dokázať vrátiť niečo ešte zásadnejšie Severusovi."

Dumbledore zvážnel. „Bojím sa, čo to s tebou urobí, Harry, keď to zlyhá."

„Ak to zlyhá," trval Harry tvrdohlavo.

„A predsa sa bojím."

„Nemôžete ma zastaviť!"

„Harry," povedal Dumbledore ticho. „Ani by som sa o to nepokúsil."

„Och."

„Ale ak by si chcel vypočuť starého muža, ktorý kedysi experimentoval s ezoterickou mágiou — buď opatrný, prosím. Začni najjemnejšou verziou, aby si... "

„Aby som čo?"

Dumbledore pozrel za seba, kam Snape ležal. „Aby si nespôsobil nejakú škodu na... pozostatkoch."

Pozostatky. Harry to slovo nenávidel, hoci nepoznal lepšie.

„Dobre," povedal úsečne a prinútil sa pristúpiť k pozostatkom, ako to Dumbledore podal. S Ennervate trochu experimentoval kedysi, keď si robil zápisník zaklínadiel. Pravdaže sa ním nepokúšal kriesiť mŕtvych — len budiť malé červíky a podobné tvory, ktoré uspal. A nikdy, nikdy ho neskúsil s prútikom.

Asi je najlepšie nezačínať tým, rozhodol sa, a presunul si prútik do vrecka, kým Dumbledore zjavne pochvalne prikývol.

„Zobuď sa," zasykol, mágia mu jednoducho prúdila cez prsty hneď, ako pohliadol na hada na svojom odznaku.

Nič sa nestalo — no Harry nečakal, že práve tento výrok zaberie. Iné moc nemal. No teda, čas improvizovať. „Zobuď sa zo zimného spánku! Skonči svoju hybernáciu! Vráť sa do života!"

Nič.

S trpkým pokrčením pliec Harry napokon vytiahol prútik. Skúsil cez neho viesť najprv tú najmenšiu kvapku mágie, prešiel všetky predošlé formulácie a ešte niekoľko ďalších.

Stále nič.

Tak viac mágie. Stredné množstvo, potom o trochu viac, a o trochu viac.

Na čele sa Harrymu začal zbierať pot, ako sa namáhal, sústredil a skúšal ešte rôznejšie obraty — slová čerpal stále viac z toho mála, čo poznal o hadom svete. „Vylez zo svojej diery! Vráť sa pod hrejivé slnko! Zobuď sa a ži!!!"

„Harry," ozval sa Dumbledore napätým hlasom. „Prestaň, prosím."

„Čo je?" Harry to chcel vyšteknúť, no slovo mu z pier vykĺzlo skôr ako syčanie. So vzdychom zatvoril oči, aby si jazyk zresetoval. „Prepáčte," povedal po anglicky. „Čo?"

Dumbledore znel, akoby radšej nehovoril, ale musel. „Tleje."

Harry sa sústredil natoľko, že si to nevšimol — no teraz to videl. Snapeov odev sa trochu dymil, no oheň zdanlivo nebol v samotnej hrubej čiernej látke. Alebo to možno vedel z náznaku nezdravej vône, ktorá z tela stúpala. Spálené mäso. Och, Bože.

„Robím veci len horšími," uvedomil si otupene. „Asi... asi predsa len neviem vzkriesiť mŕtveho."

„Ani Merlin to nedokázal," povedal Dumbledore tichým, súcitným hlasom. „Povedal som už, ako veľmi ma to mrzí, môj chlapče?"

Harry len prikývol, oči odvrátil od oparu dymu, čo sa dvíhal z tela. „Čo teraz urobíme? Povieme to Dracovi, predpokladám. Ja... neviem ako. Čo poviem? Ako to formulovať? Ako to vysvetliť?"

„Urobím to ja."

„Nie, nie." Harry preglgol. „Musím to urobiť ja. Je to môj brat. A on a Rowan sú všetko, čo mi po Severusovi zostalo."

„Veľmi dobre," súhlasil riaditeľ. „Pôjdem s tebou, ak chceš. Ale pokiaľ ide o to, čo urobíme teraz, Harry — chcel by som, predtým než sa vrátime do hradu, krátku chvíľu, aby som si overil svoje tušenie, že Tomovi teraz chýba aj posledná stopa mágie. S tvojím dovolením?"

Harry naňho zízal, nechápajúc.

„Chcel by som zdvihnúť Severusov rukáv a pozrieť sa, či má ešte Temné znamenie," objasnil Dumbledore.

Harry skoro zbledol. Nevedel, prečo ho tá myšlienka tak rozrušila — možno preto, že sa zdala takým hrozným narušením, takým zásahom do súkromia. Hoci, Snape svoje Znamenie ukazoval Dumbledorovi už predtým — to Harry vedel s istotou.

„Asi bude vyzerať hrozne," povedal a stisol bradu, keď ho začalo trápiť pri žalúdku. „Pravdepodobne viete, ako si ho dosť často odrezával."

„Veru," zamrmlal Dumbledore a s najväčšou starostlivosťou nadvihol Snapeov habit aj rukáv pod ním, aby odhalil ľavé predlaktie. „Och, no toto. Harry, chcel by si sa pozrieť?"

Úprimnou odpoveďou bolo silné nie, no Harry vedel, že musí.

Snapeove končeky prstov boli spálené, spod nechtov mu vychádzal dym — no koža na predlaktí bola bledá a dokonalá, bez najmenšej stopy či poranenia. Po Temnom znamení ani stopy.

„Keď si mu vzal mágiu, odstránil si aj všetky jej účinky," povedal Dumbledore. „Trúfam si tvrdiť, že všetci jeho smrťožrúti sú teraz bez znamenia."

„No, to je teda zatratene skvelé," zavrčal Harry. „A nevolajte môjho otca smrťožrútom. Celé roky ním nebol a vy to viete."

„Áno, viem to. A nečudo, že si na hrane, Harry. Možno je čas zaoberať sa logistikou situácie. Dobby?"

Harry žmurkol. Na Dobbyho úplne zabudol. „Bol si práve s Dracom a Rowan?"

„Nie, Dobby byť skrytý-nevidený, kým Dobby byť potrebovaný —"

Dumbledorov nápad, predpokladal Harry. „Draco už musí byť celý bez seba!" vybuchol. „Vie len, že sme so Snapeom čelili Voldemortovi a prinútili sme ho odísť, aby Rowan nestratila všetkých troch naraz!"

„Veci zariadime rýchlo," sľúbil Dumbledore.

Harrymu to pripadalo nemožné, no riaditeľ to mal — ako sa ukázalo — pevne v rukách. „Dobby, prosím prenes profesora Snapea do súkromnej izby v ošetrovni a daj madam Pomfreyovej vedieť, že je tam. Potom prosím ostaň pri profesorovi, kým nedostaneš ďalšie pokyny. Teraz, Harry. Ty a ja sa vrátime do Rokfortu a zabezpečíme, aby bol Tom umiestnený do bezpečného miesta. Potom — alebo ty sám, ako sa rozhodneš — sa pôjdeme porozprávať s tvojím bratom o tom, čo sa stalo. Súhlasíš so všetkým?"

Dobby, všimol si Harry, čakal na jeho súhlas.

Harry žiadny lepší nápad nemal, takže súhlasil.

Vlastne nemal žiaden nápad vôbec. Cítil sa, akoby mohol v okamihu zaspať a zostať tak sto rokov. Alebo stotisíc.

Alebo navždy.

Dobby neodišiel hneď. Namiesto toho ovinul svoju drobnú rúčku okolo Harryho zápästia. Dosiahla len do polovice, no bola utkaná z lásky a starostlivosti. „Chce sa Harry Potter rozlúčiť?"

Harry si zahryzol do pery. Áno, chcel. No nie tu a nie takto, s prizerajúcim sa riaditeľom, s netvorom, čo to všetko spôsobil, ležiacim sotva pár stôp ďalej.

„Uvidím ho neskôr," povedal. „S Dracom. A potom... áno."

„Veľmi dobre, Harry Potter."

Dobby si kľakol vedľa Snapea a vsunul svoje kostnaté ruky pod jeho telo. Potom obaja začali blikotať ako strieborný sneh unášaný vetrom — a boli preč.