Preklady fanfiction Harryho Pottera

-~| Ron |~-

Nasledujúci večer sa Ron a Harry ocitli v žalári, váhavo postávajúc pred dverami Snapovho kabinetu.

„Si pripravený?“

Ron záporne pokrútil hlavou. „Nie, pochybujem, že niekedy budem pripravený na niečo také zvláštne.“

„To stačí.“ Harry zaklopal na dvere.

Nechal ich čakať tak dlho, až sa Ronova úzkosť začala meniť na úľavu pri pomyslení, že Snape zrejme ani nie je vo svojom kabinete a že sa s Harrym budú musieť vrátiť neskôr. Možno po povzbudzujúcej návšteve Hagridovej chatrče a ochutnaní polobrovho špeciálneho muštu.

Niekedy bola tekutá odvaha to jediné, čo človek mal.

Potom Snape zreval: „Nestojte len tak na chodbe ako idioti, vojdite!“ – a úplne tým zničil akúkoľvek nádej na odklad, hoci aj dočasný.

S Harrym vošli do miestnosti ako dvojica neochotných študentov hlásiacich sa na školský trest. Snapa našli sedieť za stolom.  Okázalo ich ignoroval, čo sa dalo očakávať.

Ron chvíľu zvažoval, či si nesadne na jednu z tvrdých drevených stoličiek pred stolom, no nakoniec to neurobil. Ak budú mať šťastie, skončia dávno predtým, než bude vôbec potrebné si sadnúť.

„Ako ste vedeli, že sme to my?“ spýtal sa, aby prerušil ticho.

Snape na okamih zdvihol zrak, potom sa opäť vrátil k práci. „Nevedel som. Zaregistroval som však, že sa mi pred dverami tmolia najmenej dvaja ľudia. Nebolo ťažké predpokladať, že budú otravní, nech už by to bol ktokoľvek.“

Pergamen pred sebou presunul doprava a položil ho na slušnú hromadu podobných výtvorov z jednej zo svojich tried, potom z kopy naľavo vytiahol ďalší. Znovu siahol po brku bez toho, aby svojim návštevníkom venoval čo i len pohľad. „Vy dvaja robíte pramálo pre to, aby ste mi dokázali, že sa mýlim.“

To je zrejme náš signál, aby sme s tým pohli, pomyslel si Ron. Bol spravidla bystrejší, než mu boli ľudia ochotní priznať, štuchol Harryho univerzálnym signálom „Urob to ty“.

Harry pristúpil o krok bližšie, až sa takmer dotýkal Snapovho stola, mierne sa naklonil dopredu a povedal. „Vieme.“

„Vzhľadom na to, že ste to vy dvaja, úprimne pochybujem, že ktorýkoľvek z vás vie niečo, čo by ma zaujímalo.“

„Vieme, že sa vám páči Hermiona.“

Snape bol okamžite na nohách, dlane pritlačené k doske stola, čo si Ron až príliš jasne uvedomoval hlavne preto, že jeho ruky boli prázdne. A ešte viac ho zneistil zvuk dverí žalára zabuchujúcich sa za nimi a zlovestné cvaknutie zámku, ktorý zapadol – a to všetko bez jediného mávnutia prútikom zo strany teraz smrteľne nehybného profesora elixírov.

Ron sa rozhodol veriť, že sa v skutočnosti neschováva za Harryho chrbtom – len strategicky zaujal obrannú pozíciu.

„Ako som povedal. Neviete nič.“

Na rozdiel od Harryho sa Ron nikdy úplne nezbavil strachu zo Snapa. V žiadnom prípade k nemu neprechovával nenávisť. Vlastne od tej noci pred rokmi, keď sa Harry opil tak, že si už ani nepamätal, ako sa stojí na nohách, a napokon mu porozprával o všetkých spomienkach, ktoré dostal od Snapa – nielen o tých, ktoré sa preberali počas súdnych pojednávaní – cítil Ron voči staršiemu mužovi štipku súcitu.

Niežeby to niekedy – naozaj nikdy, ani v najmenšom – naznačil. pretože rozhodne netúžil po predčasnej smrti.

Vždy ho zaujímalo, ako sa Harrymu a Snapovi podarilo udržať tie ostatné spomienky mimo povedomia verejnosti. Počet ľudí – aspoň tých momentálne žijúcich – ktorí vedeli o Snapovej láske k Harryho matke, by sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Ron čakal, že sa aspoň nejaký náznak objaví v bulvári alebo v niektorom zo škandalóznych odhalení Rity Skeeterovej, no nepadla o tom ani zmienka. Možno v tom mala prsty Hermiona. Vedel, že Skeeterovú držala takmer rok uväznenú – precedens pre potláčanie klebiet o ľuďoch, ktorých chránila, bol teda daný. Vôbec by ho neprekvapilo, keby strčila ďalšieho dotieravého novinára do zaváraninového pohára, bez ohľadu na to, či to bol animág, alebo nie.

Bože dobrý, tí dvaja sa k sebe dokonale hodia.

„Nemôžem uveriť, že ma takéto scény ako decko vytáčali do nepríčetnosti. Teraz už chápem, prečo ste taký pako, ale vtedy...“

Snapov jedovatý pohľad trochu poľavil a Ron mal pocit, že počul druhého muža mrmlať si popod nos čosi o tom, že sa mal odplaziť do nejakého tmavého kúta a tam v pokoji zomrieť, kým mal ešte šancu.

Ron usúdil, že je už dosť bezpečné opustiť obrannú pozíciu, a odkašľal si. Okamžite to oľutoval, keď Snape obrátil plnú silu svojej pozornosti na neho.

„Ach áno. Bývalý ctiteľ. Vy a Potter ste si vymysleli nejakú idiotskú teóriu o mojich údajných úmysloch voči profesorke Grangerovej a pocítili ste potrebu ma konfrontovať. Toto je tá časť, kde ma budete varovať, aby som sa od nej držal ďalej? Kde sa ma snažíte usadiť tým, že mi budete tvrdiť, že pre ňu nie som dosť dobrý?“

Ron nechcel ustúpiť ani o krok, pretože Snape by to určite považoval za prejav slabosti, no zároveň sa obával, že ak sa ešte viac rozčúli, skončí celý oprskaný. „Vlastne,“ začal v nádeji, že sa vyhne spŕške slín, „sme vám chceli ponúknuť pár rád. Možno vás trochu postrčiť správnym smerom.“

„Ron vám môže porozprávať o všetkých chybách, ktoré pri nej spravil, aby ste sa im mohli vyhnúť.“

„Hej. Napríklad, keď povie, že nemá náladu, tak tým myslí, že ju naozaj nemá. Ak budete frflať, akurát vás vyhodí na chodbu s lubrikačným gélom, náhradnou dekou a príkazom, aby ste si umyli ruky predtým, než sa v kuchyni čohokoľvek dotknete.“

To už možno bolo priveľa informácií, pomyslel si Ron, keď sa miestnosť ponorila do úplného ticha a obaja muži naňho iba civeli.

Po nepríjemnej dlhej chvíli Harry prehovoril: „Na druhej strane, možno bude lepšie, ak na takéto veci prídete sám.“

Snape znovu obrátil pozornosť na Harryho a Ron bol zvláštne vďačný, že sa obaja zrejme rozhodli predstierať, že v miestnosti vôbec nie je.

„Už ste – už ste o tejto záležitosti hovorili s profesorkou Grangerovou?“

„Tak trochu.“

Ticho sa znovu natiahlo a s každou ďalšou sekundou pôsobilo hustejšie a tiesnivejšie. Snape bol napokon taký zúfalý, že vrhol neochotný pohľad Ronovým smerom.

Nakoniec vybuchol: „Plánujete svoju odpoveď nejako rozviesť? Alebo chcete, aby som vám tie informácie vytiahol z mysle násilím?“

„Nepovedali sme jej, že ste do nej, ak sa bojíte práve toho. Len sme sa snažili zistiť, či by o vás mala záujem,“ snažil sa Harry znieť čo najmiernejšie.

„A jej reakcia?“ naliehal Snape.

Ron si povzdychol, nesvoj z toho, že je po svojom predchádzajúcom trapase opäť stredobodom pozornosti. „Vyhrážala sa, že mi vyreže gule tupou lyžičkou.“

Bola to očividne iná reakcia, než v akú Snape dúfal. Zosunul sa do kresla. Výraz mal uzavretý, chladný a takmer zdrvený. Ron si uvedomil, že sa zbytočne bál, že v Hermione vyvolá plané nádeje a potom ich zmarí, keď sa po celý čas mal obávať skôr o Snapa.

„To bolo vlastne dobré znamenie. Znamená to, že sa snaží niečo skrývať. Keby o vás nemala záujem – keby vás nemala rada, jednoducho by to poprela a poslala by ma schladiť sa do jazera.“

Harry vedľa neho prikyvoval. „A ak sa snaží niečo skrývať, znamená to, že tam niečo je...“ Obaja ignorovali Snapovo „Očividne,“ a pokračovali, akoby nič nepovedal. „…čo znamená, že by ste ju mali pozvať von.“

„Trhlinami vo vašej logike by ste mohli prehnať draka, páni.“ Snapove slová mali možno pôsobiť uštipačne, no Ron si nemohol nevšimnúť, že starší muž aspoň trochu pookrial.

Harry si pritiahol jednu z drevených stoličiek bližšie k Snapovmu stolu a posadil sa. Ron ho rýchlo nasledoval, zatiaľ čo Harry začal Snapovi rozdávať rady, ako zbaliť čarodejnicu.

Ako keby bol Harry nejaký expert. Hoci on je ten, kto sa ide ženiť, takže je o krok predo mnou — a bohvie o koľko pred Snapom.

Preboha! Čo ak sa on a Hermiona vezmú? Nedovolí nám predsa, aby sme jej manžela stále volali „Snape“, však? Ako sa, pri Hádesovi, vlastne volá krstným menom?

Sever alebo tak nejako.

Možno by som si vystačil so Sevom? Nie, to by bolo hlúpe a s najväčšou pravdepodobnosťou by to skončilo pobytom u Svätého Munga.

No rozhodne ho nebudem volať pán Snape, akoby bol niečí otec.

Otec! Čo ak budú mať deti?! Strapaté, nosaté, desivé malé príšery!

„Vaše deti budú sakramentsky geniálne. Desivé, ale geniálne.“

V miestnosti opäť zavládlo ticho a Harry sa zarazil uprostred slova. Snape nabral presne ten istý odtieň zelenej, akú mala Ronova obľúbená pistáciová zmrzlina s kúskami čokolády a potom prešiel do nezdravo ružovej farby toho sajrajtu, čo mu dala Poppy vtedy, keď spráskal tri galóny práve tej zmrzliny a myslel si, že mu žalúdok vyletí von nosom.

„Dobre.“ Harry sa ani neunúval pozrieť na Rona. „Pozrite, Snape, nie je to také zložité. Jednoducho za ňou zájdite a začnite sa s ňou rozprávať, to vám už celkom ide. Len tentoraz namiesto toho, aby ste po rozhovore odišli, pozvite ju na čaj, večeru alebo niečo podobné.“

„Môžem vás uistiť, Potter, že pre tých z nás, ktorí nie sú svetoznámi, nie je až také jednoduché ‚zbaliť dievča‘. Väčšina mojich rozhovorov s profesorkou Grangerovou býva pomerne búrlivá a neviem si predstaviť, že by žena, ktorá sa práve zapojila do hádky, ochotne prijala pozvanie na čaj.“

„A skúšali ste sa jej vôbec opýtať?“ poznamenal ochotne Ron.

Ľadový pohľad, ktorý sa mu ušiel, bol jedinou odpoveďou, ktorú potreboval.

Harry sa opäť ujal slova. „Fajn, vy s Hermionou máte podnetné a búrlivé debaty, čo vôbec nie je zlé. Začnite jednu z nich, a ak sa vám to začne vymykať spod kontroly a nebudete vedieť, čo ďalej, jednoducho ju pobozkajte.“

Podľa výrazu čírej hrôzy na Snapovej tvári mohol Harry rovno navrhnúť, aby sa jej opýtal, či by nechcela sledovať Hagrida a Minervu, ako si to rozdávajú na prednom trávniku.

„Bol to len nápad.“

Ron sa musel opýtať: „A naozaj to funguje?“

„Na Ginny to fungovalo,“ zamrmlal Harry.

„Ty si to skúšal na mojej sestre?“ Ron sa nevedel rozhodnúť, či ho viac fascinuje predstava, že by ten ťah mohol vyjsť, alebo ho desí fakt, že ho Harry použil na Ginny.

„Nie úplne.“

„Tak ako ste to teda mysleli, Potter?“ Zdalo sa, že Ron nebol jediný, koho to zaujímalo.

Harry si zahryzol do jazyka a každou sekundou vyzeral čoraz vzdorovitejšie, až napokon celý sčervenel a jedným dychom zo seba vysypal svoje tajomstvo. „Snažil som sa jej ospravedlniť a ona mi stále hovorila, aby som prestal rozprávať. A keď som neprestal, pobozkala ma.“

-~| Harry |~-

Od ich krátkeho rozhovoru so Snapom prešli takmer dva týždne a Harry začínal byť netrpezlivý. Celé dni s Ronom sledovali ten „skoropár“ a hľadali akýkoľvek náznak toho, že Snape konečne urobil prvý krok. (Alebo Hermiona — bolo im to jedno, neboli by prieberčiví.)

Nič.

Nula.

Ani ťuk.

Harry bol, aspoň on teda určite, poriadne otrávený. Naklonil sa k Ronovi a zašepkal: „Má ho rada. On má rád ju. Bije to do očí rovnako ako ten nos na Snapovej tvári. Tak prečo s tým nič nerobia?“

Obaja ďalej civeli na Hermionin zátylok. Minerva zvolala neočakávanú poradu učiteľského zboru len dva dni pred odchodom väčšiny študentov na zimné prázdniny. Keď Harry a Ron dorazili, Hermiona už sedela pri malom stolíku uprostred zborovne. Namiesto toho, aby sa pokúšali natlačiť k stolu a ocitli sa tak priamo na očiach riaditeľky, radšej si uchmatli dve miesta v zadnom rohu. To, že miesto, ktoré si Harry vybral, zvyčajne patrilo Snapovi – ktorý bol známy tým, že na takéto porady priplachtil v poslednej možnej sekunde – bola číra náhoda a absolútne to nesúviselo s tým, že ho chceli prinútili sadnúť si na poslednú voľnú stoličku vedľa Hermiony.

Niežeby to podľa Harryho k niečomu bolo. „Žiadne spaľujúce pohľady, žiadne letmé dotyky. Dokonca nevidím ani žiadne nakláňanie.“

Nakláňanie sa k partnerovi bolo podľa toho, čo sa Harry naučil minulé leto pri sledovaní starého filmu so Sandrou Bullockovou, pre úspešný romantický vzťah kľúčové.

„O čom to hovoríš?“ zašepkal Ron, ešte zmätenejší než zvyčajne.

Harry si ďalej mrmlal popod nos, akoby Ron vôbec nič nepovedal. „Mám chuť ich oboch na noc zavrieť do komory na metly.“

„Na druhý deň ráno by som nechcel byť v tvojej koži, keby si to spravil,“ odvetil Ron a zabudol pritom šepkať.

„Ja by som zas nechcela byť teraz vo vašej koži, pán Weasley — obzvlášť ak sa nebudete aspoň snažiť dávať pozor, kým hovorím.“

Ron hlasno preglgol a zošuchol sa nižšie na stoličke, pričom na Minervu vyčaril kŕčovitý úsmev. Kolegyňa či nie, staré zvyky boli železná košeľa, a keď Minerva McGonagallová nasadila svoj tón „som sklamaná z vášho správania, mladý muž“, Ron mal tendenciu sa celkom scvrknúť. Harry dúfal, že pri troche šťastia z toho niekedy v priebehu nasledujúcich desiatich či dvadsiatich rokov vyrastie.

„Ako som vravela, ministerstvo a správna rada – tí otravní všetečníci – sa rozhodli, že potrebujú zoznam všetkých kníh, časopisov, pergamenov a zvitkov dostupných v našej knižnici, aby mohli ‚lepšie kvantifikovať zdroje dostupné študentom Rokfortu‘. A chcú ho ešte pred začiatkom semestra o dva dni.“

Snape pokrčil plecami, očividne neohúrený najnovšími pokusmi ministerstva získať aspoň nejakú, hoci aj nepatrnú, kontrolu nad chodom školy. „Tak im ho daj.“

Minerva sa naňho zamračila zo svojho miesta v čele stola. „Ach, ďakujem ti, Severus. Sama by som na také brilantné riešenie nikdy neprišla. Čo by som si bez teba počala?“

Snape si stisol koreň nosa, akoby sa snažil zahnať začínajúcu bolesť hlavy. „Predpokladám, že je v tom nejaký háčik?“

„Áno, Severus, je v tom háčik.“ Dokonca aj Harry sa strhol pri Minervinom ostrom tóne. Riaditeľka previnilo skrivila tvár a okamžite sa ospravedlnila, čo Snape prijal so strohým prikývnutím.

„Ak ste sa už vy dvaja dohašterili, stále je tu záležitosť, ktorej sa treba venovať,“ ozval sa nesúhlasný hlas Supice Kyslohubej, ktorú zvyšok učiteľského zboru poznal ako Irmu Pinceovú. Sedela po Minervinej pravici a momentálne mala na tvári presne ten výraz, ktorý jej pred viac ako desiatimi rokmi vyslúžil túto prezývku. Niežeby ju on alebo Ron niekedy použili pred Hermionou.

„Práve som sa k tomu chcela dostať, Irma. Problém je v tom, že posledná kompletná fyzická inventúra obsahu knižnice prebehla v roku 1992. Irma ma informovala, že počas nej Albus Dumbledore požiadal, aby niekoľko zväzkov zostalo takpovediac „mimo oficiálnych záznamov“, a odhaduje, že približne polovica oddelenia s obmedzeným prístupom odvtedy nebola riadne zdokumentovaná. Hoci predpokladám, že tieto zväzky boli „zabudnuté“ z nejakého konkrétneho dôvodu, osobne by som radšej vedela, k akým knihám by sa naši vynaliezavejší študenti mohli dostať.“

Hermiona mierne zdvihla ruku na znak toho, že má otázku. „Niektoré z tých kníh sú nebezpečné a na väzbách nemajú prakticky žiadne označenie. Treba s nimi zaobchádzať s maximálnou opatrnosťou. Stihne Irma zdokumentovať celú knižnicu včas?“

„Samozrejme, že to nestihne, profesorka Grangerová,“ zatiahol Snape tónom, akoby bola odpoveď natoľko očividná, že tú otázku ani nebolo treba klásť. „Keby to bolo v jej silách, nemuseli by sme tu teraz sedieť. Inventúra bude musieť byť hotová skôr, než uplynie lehota stanovená ministerstvom, však, Minerva? Budeš potrebovať nejaký čas na úpravu zoznamu, než ho odovzdáš byrokratom.“

Riaditeľka sa naňho usmiala, ich predchádzajúca škriepka bola v okamihu zabudnutá. „Myslím, že ministerstvo aj správna rada majú viac než dosť starostí, netreba im pridávať ďalšie, však? Len by trvali na tom, že sem niekoho pošlú skontrolovať naše bezpečnostné opatrenia, narúšal by vyučovanie a bol by tu len na obtiaž. A to nikto z nás nechce, všakže?“

Všeobecný konsenzus bol, že zasahovanie ministerstva je jednoznačne zlá vec.

„Len som plnila príkazy, ktoré mi dal riaditeľ školy,“ vyhŕkla madam Pinceová, akoby sa snažila brániť.

Minerva sa natiahla a jemne ju potľapkala po ruke. „Všetci to chápeme, Irma. Albus vždy trval na tom, aby sa veci robili po jeho.“

„Ale to predsa nedáva zmysel,“ zamyslela sa Hermiona nahlas. „Ako by Irma bez riadnych záznamov zistila, že nejaká kniha zmizla? Hocikto sa tam mohol vkradnúť a jednu si vziať.“

Snape sa zavrtel na stoličke a Harry stuhol, presvedčený, že videl, ako sa jeho noha obtrela o Hermioninu. Možno.

„To bol pravdepodobne presne jeho zámer, profesorka Grangerová. Už vtedy sa Albus pripravoval, dával udalosti do pohybu. Je dosť možné, že predvídal potrebu, aby sa jeden alebo viaceré z týchto zväzkov dostali do rúk určitých jednotlivcov.“ Odmlčal sa a významne pozrel na Harryho, potom na Rona a napokon na Hermionu. „A uvedomoval si, že v budúcnosti by k rovnakému záveru mohli dospieť aj iní a pokúsiť sa ich odstrániť skôr, než budú potrebné.“

„Alebo to jednoducho mohlo byť tým, že Albus Dumbledore považoval ministerstvo za rovnako otravné ako my ostatní a toto bol jeden zo spôsobov, ako im ukázať dlhý nos. Záleží na tom v tejto chvíli ešte vôbec?“ poznamenal Harry.

„Presne tak, Harry. Irma ma uistila, že keďže sa tie príkazy týkali iba kníh v oddelení s obmedzeným prístupom, o všednejších zväzkoch si viedla dôkladné záznamy. Domnieva sa, že katalogizácia periodík a aktualizácia inventára v tejto časti knižnice bude otázkou len niekoľkých hodín. S pomocou zopár ľudí po večeri by sme to mali stihnúť dokončiť ešte pred večerným zatvorením knižnice.“ Minerva sa usmiala, keď sa potichu prihlásilo niekoľko dobrovoľníkov vrátane Hermiony.

„Vlastne, Hermiona, tvoju pomoc budem potrebovať v oddelení s obmedzeným prístupom až po večierke. Myslím, že bude najlepšie počkať, kým budú študenti bezpečne usadení vo svojich klubovniach, než začneme s knihami manipulovať.“

Keďže Minerva práve zariadila, že Hermiona bude zamestnaná väčšinu noci, Harry obrátil zamyslený pohľad k Snapovi. Možno nadišiel čas na ďalšiu návštevu žalárov. Snape bude určite potrebovať poriadny kopanec do zadku, aby sa konečne rozhýbal.

„Súhlasíš s tým, Harry?“ Podľa toho, ako sa naňho všetci v miestnosti pozerali, to s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo prvýkrát, čo mu Minerva položila otázku. Inštinkt mu našepkával, aby riaditeľke súhlasne prikývol a vyriešil to neskôr v menej trápnej chvíli, no dávno sa už naučil nedávať nikomu svoje slovo len tak naslepo – dokonca ani Minerve.

Ako sa to hovorí? Lepšie vyzerať hlúpo, než otvoriť ústa a potvrdiť to?

„Čo prosím? Prvýkrát som tú otázku nezachytil. Prepáčte.“ Pokúsil sa o odzbrojujúci úsmev.

„Povedala som, že by som ocenila, keby ste sa ty, Ronald a Severus dnes večer pridali k Hermione a ku mne. Súhlasíš s tým, Harry?“

Jeho pohľad skĺzol k Snapovi, ktorý vyzeral patrične otrávene, čo Harrymu prezradilo, že starší muž tam naozaj bude. Ak sa Ronovi a mne podarí zamestnať Minervu, aby Hermiona a Snape mohli zostať sami, mohlo by to vyjsť. Knihy sú pre tých dvoch prakticky afrodiziakom.

„Veľmi rád pomôžem, Minerva. Naozaj veľmi rád.“

-~| Ron |~-

„Je po jednej ráno. Som unavený, celý zaprášený a tá posledná ma ešte aj pohrýzla!“ Ron strčil Harrymu pod nos ruku s prstami posiatymi tenučkými rezmi od papiera.

„Psssst!“

„Psssst? Nepskaj na mňa. Je po jednej, Pinceová tu ani nie je, nemusím byť ticho len preto, že sme v knižnici, nemôžeš ma núúú - áááu!“ Ron poskakoval na jednej nohe, druhú si zvieral nezranenou rukou a múdro sa rozhodol prejsť na šepot, aby mu Harry znova nedupol na nohu. „Prečo si to urobil?“

„Hermiona pracuje hneď za tým regálom.“

„No a?“ odšepol Ron a stále si šúchal nohu aj ruku.

„Práve som počul Snapa, ako sa vracia tým smerom. Poďme.“

Keď súhlasil, že Harrymu pomôže s dohadzovaním, nepočítal s tým, že sa do toho vloží s takým nadšením. A už vôbec nie s tým, že bude taký otrávený, keď sa veci medzi Snapom a Hermionou nebudú hýbať tak rýchlo, ako by si predstavoval.

Akoby mal právo niekoho súdiť. Keď išlo o návrat k Ginny, tiež nebol práve stelesnením akčnosti, a nikto z nás neveril ani tej jeho výhovorke „nechcel som ju vyrušovať, kým bola na turné s tímom“, ktorú stále dookola vyťahoval.

Možno je to celé práve o tom? Ginny je na cestách a Harry sa nudí.

Tak dosť. Zajtra ráno pôjdem do Rokvillu a nájdem mu nejaké hobby. Budúci švagor alebo nie — ak mi ešte raz stúpi na nohu, vrátim mu to aj s úrokmi.

Ron s hundraním pristúpil k Harrymu, ktorý stál pri vysokej polici plnej kníh. Harry opatrne popresúval niekoľko zväzkov, až vytvoril otvor dosť veľký na to, aby cezeň mohli nakuknúť obaja. „Mali by byť na druhej strane.“

Mal pravdu. Cez medzery medzi menšími knihami na opačnej strane police Ron uvidel Hermionu. Stála k nim chrbtom a očividne usilovne pracovala. Vedľa nej sa vznášala začarovaná podložka s brkom, ktoré zapisovalo názvy kníh, ako ich postupne diktovala. 

Ozvalo sa zašušťanie ťažkej látky a Ron inštinktívne zadržal dych, keď sa objavil Snape.

„Profesorka Grangerová…“

Bez toho, aby zdvihla zrak, Hermiona vrátila knihu, ktorú práve študovala, na miesto a siahla po ďalšej. „Hermiona.“

Zdalo sa, že Snape takmer stratil reč. V rukách držal neveľkú knihu a Ron mal pocit, že ju zviera tak kŕčovito, až mu belejú hánky.

„Prosím?“

„To nič. Potrebovali ste niečo, profesor Snape?“ Vrátila knihu a otočila sa k nemu. Jej výraz bol taký plný nádeje a taký úprimný, že Ron mal chuť vlepiť Snapovi jednu po zátylku a povedať mu, nech to už jednoducho... urobí.

„Potrebujem… vás…“

Traja ľudia potichu zalapali po dychu a keby sa Snape tak nesústredil na Hermionu, určite by si svoje sliediace publikum všimol. Do líc sa mu nahrnula červeň a rýchlo znova otvoril ústa. „Aby ste sa pozreli na túto knihu. Na chrbte zasa nič nie je a nejde mi otvoriť.“

„Sakra!“ Harry udrel päsťou do police tak silno, až sa ten mohutný regál mierne zakymácal.

Keď sa Hermiona aj Snape otočili ich smerom, Ron pohotovo zareagoval. Schmatol knihu a hodil ju do uličky. Potom ju hlučne zdvihol a zakričal: „Takmer si mi utiekla, ty malá potvora! Nič sa nedeje, ľudia, problém je vyriešený. Pokračujte v práci, sme v poriadku!“

Rázne prešiel okolo Harryho, schmatol ho za ruku a ťahal preč. „Chceš, aby nás chytili? Poď, musíme si nájsť iné miesto na sledovanie.“

Po niekoľkých minútach opatrného presúvania sa dostali na nové stanovisko, odkiaľ videli Hermioninu tvár a Snapov chrbát.

Vrátila mu knihu. Obaja pri výmene na moment zaváhali a ich prsty sa o seba obtreli o niečo dlhšie, než bolo nevyhnutné. „Chceli ste ešte niečo, pán profesor?“

Ron cítil, ako Harry vedľa neho stuhol a sotva počul, ako si popod nos mrmle povzbudenie: „Ak som niekedy počul jasnú výzvu, tak to bola táto. No tak, Snape. Do toho!“

Snape veľmi uvážlivo položil knihu, ktorú držal, na policu pri svojom lakti. „Vlastne áno. Ale nie skôr, než… trvám na tom, aby ste ma oslovovali krstným menom.“

„Dobre, Severus.“

Ron pocítil krátke bodnutie čohosi, pravdepodobne žiarlivosti – no to okamžite vyprchalo, keď uvidel výraz v jej zdvihnutej tvári. Vo svetle sviec priam žiarila očakávaním. Keby ju teraz Snape sklamal, Ron by mu osobne rozmlátil kolená odrážačskou pálkou.

Majster elixírov zrejme v jej očiach našiel to, čo hľadal. Pomaly zdvihol ruky – akoby dával Hermione šancu zmeniť názor – a uchopil ju za ramená, aby si ju pritiahol k sebe. Keď sa nepokúsila odtiahnuť, časť napätia z jeho pliec opadla. A keď ho objala, Ron začul, ako zalapal po dychu.

Potom sa pobozkali.

Harry sa načiahol a pevne chytil Rona za zápästie, akoby neveril, že sa to naozaj deje, a potreboval hmatateľný dôkaz reality.

Snape zdvihol hlavu, odhrnul Hermione z tváre prameň vlasov a zašepkal jej meno.

Ron pomaly ustupoval a ťahal Harryho so sebou, zrazu im chcel dopriať trochu súkromia – keď vtom do niekoho vrazil. Stála tam riaditeľka, vreckovkou si utierala kútik oka a sledovala, ako sa Snape s Hermionou znovu bozkávajú.

„Už bolo, dočerta, načase,“ zašepkala Minerva s úsmevom v hlase. „Dúfala som...“

Potom sa otočila k Ronovi a Harrymu, zamračila sa a zľahka ich oboch capla po zátylku. „No tak, nestojte tu a nezízajte. Knihy sa samy neroztriedia. Stále máme čo robiť. Choďte už, heš!“

-~| Koniec |~-

Poznámka prekladateľky: Ak sa vám táto stará Snamione klasika od darnedchild páčila a mali by ste chuť na niečo ďalšie od nej, preklad poviedky „At The Edge Of The World“ od kapi nájdete TU.

obrázok vytvorený AI