Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 17: Je to môj život

„Pozri sa na ten dav. Šikmú uličku som ešte nikdy nevidela takto plnú,“ povedala Rose a rozhliadla sa. Čarodejnice a čarodejníci sa prechádzali sem a tam. Hľadala známu tvár. „Tam sú.“ Ukázala do stredu ulice, kde kráčala skupinka ryšavých hláv. Potiahla Scorpiusa za ruku. „To musí byť oco. Tento september ide do Rokfortu.“ Scorpius sa za ňou tackal, ale Rose ho neprestala ťahať. „No tak poď! Chcem vidieť, ako si oco vyberal prútik a všetko ostatné,“ povedala vzrušene.

Scorpius jej ruku vytrhol. „Viem chodiť aj sám, ďakujem pekne,“ odsekol. Vyrovnal sa a kráčal vedľa nej. „Nikdy som nevedel, že vieš chodiť tak rýchlo. Prečo takto nejdeš, keď vieme, že meškáme na hodinu?“ opýtal sa sucho. Rose len pokrčila plecami. Scorpius si povzdychol. „Jasné,“ zamrmlal a pokračoval za ňou.

„Tak čo, všetci máte svoje listy?“ Chlapci prikývli. Molly sa na Rona usmiala. „Som veľmi rada, že už nastupuješ do Rokfortu.“ Ron sa usmial. Vyzeral vyšší, neohrabaný, s veľkými rukami, veľkými nohami a ostrým nosom. „Tak teraz vy dvaja choďte do Čarodejníckej literatúry a vyberte si knihy, ktoré potrebujete.“ Otočila sa k Ronovi. „Ty pôjdeš so mnou. A ty tiež, Ginny. Ideme vám dať ušiť habity, a potom pôjdeme za vašimi bratmi.“

Ginny kráčala pri mame rýchlym krokom. „Nemôžem ísť tiež?“ spýtala sa.

„Nie,“ odpovedala Molly prísne. „Hovorili sme o tom už miliónkrát. Do Rokfortu pôjdeš, keď na teba príde rad.“ Pozrela na Rona. „A sme tu.“ Otvorila dvere do obchodu s použitými habitmi. „Dobré ráno,“ pozdravila veselo. „Môj syn tento september nastupuje do Rokfortu. Chcela by som mu dať ušiť habit správnej veľkosti.“

Žena za pultom prikývla. „Samozrejme, pani Weasleyová.“ Pozrela na Rona a vytiahla krajčírsky meter. „Tak tento určite nie je po dvojčatách. Skôr má postavu po tom staršom. Ako sa volal? Ten múdry?“ opýtala sa.

Molly sa usmiala. „Percy,“ odpovedala rýchlo.

„Ach áno, Percy,“ prikývla žena. „S tým sa vždy veľmi dobre rozprávalo, keď sem prišiel.“ Začala Ronovi merať ruky. „A toto je váš najmladší syn, predpokladám? Tohto som tu ešte nevidela.“ Molly prikývla. Predavačka odišla dozadu. „Mám preňho presne ten správny habit. Hneď som späť. Myslím, že patril…“ Jej hlas utíchol, keď odišla dozadu.

Scorpius zastal ako prikovaný. „Tvoj otec nosil použité habity?“ Rose prikývla – to už dávno vedela. Scorpiusovi vyschlo v ústach. Nedokázal si predstaviť, že by mal mať habit po niekom inom. Jeho otec mu predsa každý rok kupoval nový, lebo rýchlo rástol. „A prečo jednoducho nenosil veci po Charliem a Billovi?“ spýtal sa.

Rose pokrčila plecami. „Možno preto, že si ich už rozobrali strýko Fred a strýko George.“ Scorpius chápavo prikývol. Rose pokračovala: „Oco mal aj použitý prútik, vieš. Svoj vlastný si kúpil až oveľa neskôr.“ Scorpius vyzeral zdesene. Rose prikývla. „Smutné, ale pravdivé,“ dodala a obrátila sa späť k otcovi.

„Nech sa páči,“ povedala predavačka, keď priniesla veľkú krabicu. „Toto sú jediné, ktoré mu sadnú.“ Usmiala sa na Rona. „Dúfam, že budeš mať v Rokforte krásny rok. Verím, že sa ti tam bude páčiť.“ Prikývla Molly. „Prajem vám pekný deň. A uvidíme sa budúci rok,“ pozrela na Ginny, „keď príde čas pre habit vašej krásnej dcéry, predpokladám?“

Molly rýchlo prikývla. „Áno.“ Otočila sa k deťom. „Poďte. Vaši bratia na nás čakajú. A myslím, že už aj váš otec bude čakať.“ Zamávala predavačke. „Ďakujeme, toto nám presne chýbalo.“ Žena prikývla. Traja Weasleyovci vyšli z obchodu smerom k Čarodejníckej literatúre. „Ešte musíme kúpiť sovu,“ povedala sucho.

„Prečo?“ spýtala sa Ginny.

„Pretože Percy je prefekt,“ odpovedala Molly. Medzitým dorazili k obchodu. „Arthur, tu si.“ Arthur sa otočil a prikývol. Vyzeral potešene, že ich vidí. „Kúpili ste chlapcom knihy?“ spýtala sa Molly. Arthur prikývol. „Výborne. Idem kúpiť Percyho sovu.“ Pozrela na Rona. „Ideš?“ Ron prikývol. Molly vzala Ginny za ruku. „Tak poďme,“ povedala a vybehla z obchodu.

Ginny zdvihla obočie. „Kam sa tak ponáhľaš, mami?“ spýtala sa.

„To sa ťa netýka, zlatko,“ odvetila Molly. Pretláčali sa davom. „Vždy je tu takto nabité. Arthurovi som vravela, ale nie, musel vybrať práve tento deň, keď sa všetci bláznia a nakupujú deťom veci na prvý rok.“ Ron sa na ňu pozrel. Na chvíľu si myslel, že v jej hlase začul nevďačný tón, ale rýchlo to zavrhol. Vedel, že mama by nikdy neľutovala, že si vzala otca. „A sme tu.“

Ginny potiahla mamu za rukáv. „Mami, prečo dostane Percy sovu? Bill nedostal žiadnu, keď bol prefekt aj hlavný prefekt,“ pripomenula.

„Bill je iný,“ odvetila Molly, prezerajúc si sovy. Povzdychla si, keď uvidela ceny. „Tak toto bude musieť stačiť,“ povedala a zobrala jednu z klietok. „Poďte, ideme zaplatiť a späť k ostatným. Možno to stihneme na obed.“

Ron sledoval, ako mama vyťahuje peniaze. „Keď raz budem prefekt ja, dostanem aj ja sovu?“ spýtal sa.

Molly sa jemne usmiala. „Uvidíme, zlatko.“ Chytila Ginny za

ruku. „Poďme. Týmto tempom budeme nakoniec obedovať tu.“ Ginny a Ron si vymenili pohľad. Spolu s Molly sa vrátili do kníhkupectva.

Percy sa pri pohľade na sovu nespokojne ošíval. „Ďakujem, matka,“ povedal uhladene. Molly prikývla a podala mu klietku s nervóznou sovou. Percy sa pozrel na dvojčatá, ktoré naňho zazreli závistlivo. „Hovoril som vám, že štúdium a dobré správanie sa oplatí,“ povedal povýšene, pohodil hlavou a odkráčal z obchodu s knihami pod pazuchou.

„Máme všetko?“ opýtal sa Arthur a pozrel na Molly, ktorá prikývla. „Tak sa môžeme vrátiť. Je tu priveľa ľudí.“ Spojil ruky a pozrel na Rona. „Som na teba veľmi hrdý. Tento rok ťa tiež odprevadíme do Rokfortu.“ Usmial sa a položil mu ruku na plece. „Očakávame od teba veľa. Si múdry chlapec. Znova urobíš Weasleyovcov hrdými.“

„A ja som čo?“ ozval sa Percy povýšene, keď to začul. Stál pred obchodom a čakal na zvyšok rodiny.

Fred sa sotva zdržal, aby nepretočil očami. Zvyšok rodiny Weasleyovcov pokračoval v ceste a pobrali sa späť do Brlohu. Ronovi oči žiarili, keď priniesol svoje nové, z druhej ruky kúpené veci do domu. Nemohol uveriť, že aj on začne chodiť do Rokfortu rovnako ako všetci jeho starší bratia. Keď prišli domov, zamieril rovno do svojej izby a všetko vysypal na posteľ. O krok ustúpil a s hrdosťou si svoje veci obzeral.

„Dúfam, že uvidím, aké boli ockove roky v Rokforte. Vždy, keď sa na to spýtam, odmieta mi o nich hovoriť.“ Roseiným očiam sa zablyslo vzrušením, keď sa naklonila dopredu, aby si prezrela všetky otcove staré veci. „Pozri sa na to, Scorpius. Všetko, čo má ocko, je po niekom. Pozri sa na ten jeho habit.“ Pozrela sa na otca — nedokázala pochopiť, ako sa môže usmievať aj s takýmito vecami. Potom pozrela na Scorpiusa, ktorý zjavne premýšľal presne nad tým istým.

Scorpius sa zhlboka nadýchol. „Neviem, ako by som dokázal nosiť použitý habit.“ Vyzeral trochu previnilo. „Netušil som, že ľudia ich vôbec môžu nosiť. Hovoril som otcovi, že ten obchod by mali rovno zavrieť. Ani som nevedel, že tam skutočne chodia zákazníci. Takmer nikdy tam nikoho nevidím,“ povedal.

„Hej, ja neviem,“ ozval sa tlmený Georgeov hlas. Ron to počul. Otočil sa a uvidel dvojčatá, ako prechádzajú okolo jeho izby. V pozdvihnutom obočí sa mu objavila zvedavosť a potichu sa za nimi vybral. Mal šťastie — George nezavrel dvere celkom, a tak Ron mohol jasne počuť rozhovor spoza steny pri ich izbe. A pokiaľ by sa človek nepozeral veľmi pozorne, Ron by ostal úplne neviditeľný.

„Je poslednou dobou strašne odmeraný. A nielen to — je aj odporný,“ povedal Fred. „Nenapadlo mu myslieť na mamu a otca? Veď sa mal pozrieť na ich reakcie trochu pozornejšie. Musel si všimnúť, že dnes beha­li hore-dole ako splašení.“ Ron začul buchnutie. „Možno som síce výtržník a som na to hrdý, ale na našu rodinu myslím viac, než ukazujem, a vieš to — a aspoň to nepreháňam.“ Ozvalo sa ďalšie buchnutie. „Keby mi mama ponúkla sovu, nevzal by som ju.“

„Ani ja nie,“ prikývol George.

„Nevšimol si to?“ ozval sa Fredov hlas.

„Neviem. Podľa toho, ako sa správal, určite nie. Bol úplne plný sám seba. Stavím sa, že Bill by mu poriadne vrazil, keby sa o tom dozvedel — a to nehovorím o Charliem,“ povedal George veľmi vážne. „Ron a Ginny si to tiež nevšimli, že?“

„Nie,“ odpovedal Fred. „Tí sú ospravedlniteľní. Sú ešte malí. Nie je to ich vina.“

Ron zažmurkal. Nerozumel, o čom to dvojčatá hovoria. Potichu si sadol na zem a oprel sa chrbtom o stenu. Skúšal si spomenúť, čo všetko sa na Šikmej uličke odohralo, no stále nechápal, o čo ide. Priložil ucho bližšie k stene, aby zachytil čo najviac. Fred vždy hovorieval, že ak chceš niečo zistiť, musíš to urobiť sám.

„Percy to veľmi dobre vie,“ povedal Fred.

„Som si istý,“ dodal George.

Ron začul, ako sa niečo ťažké posunulo. „Neviem, ako dokáže držať hlavu tak vysoko po tom všetkom. Mama s otcom ho milujú, a jemu to úplne stúplo do hlavy,“ povedal Fred. „Nikdy mu to neodpustím — nie dovtedy, kým neurobí niečo dobré, kým mi nepovie vtip priamo do očí… hoci by tým poprel všetko, čo doteraz tvrdil — akoby sa z neho stal nový človek!“ vyhlásil.

Scorpius sa zasmial. „Teraz si myslí, že je veštec. Začína sa mi páčiť ten Fred.“

Pozrel sa na Rose. Tá však vôbec nevyzerala nadšene. „Prepáč… viem, že tebe by to znelo lepšie než mne.“ Rose stále vyzerala rozrušene. Scorpius si povzdychol. „Asi by všetko bolo iné, keby nezomrel, čo?“

„O to nejde,“ povedala Rose. Zadržiavala slzy, keď sa zadívala na Freda. „Všetko, čo povedal, sa splnilo. Len…“ jej hlas zoslabol. Pozrela bolestne na dvojčatá. „Boli si tak blízki. Zdieľali všetko. Vždy stáli jeden pri druhom. Niet divu, že je pre strýka Georgea také ťažké hovoriť o strýkovi Fredovi. Neviem si predstaviť, že by som stratila Huga,“ zašepkala.

Scorpius veľmi ticho dodal: „Ja si neviem predstaviť, že by som stratil teba.“

Zdalo sa však, že Rose to nepočula.

„To sa ti len sníva,“ zamrmlal George.

Fred sa zasmial. „Vidím to úplne jasne, George. Vidím, ako nás Percy opúšťa a už sa nikdy nevráti. Vidím, ako neposlúcha mamu a otca. Vidím ho, ako sa nevracia na Vianoce ani na Veľkú noc, ani na leto. Je niekde tam vonku a nepíše nám — ani raz — a nepríde nás pozrieť, ani len nepomyslí na to, že existujeme. Vidím ho, ako od nás úplne odchádza a—“

„A to sa mi nepáči,“ skočil mu do reči George.

„Neskončil som,“ povedal Fred. „Vidím ho ako niekde ďaleko od nás… a ako nás nenávidí!“

Ron zadržal dych. Nechcel, aby Fred pokračoval. Zatvoril oči a snažil sa zahnať Fredove slová z hlavy.

„Ale ako som povedal — odpustím mu. Pred nami, pred všetkými ho vidím, ako sa ospravedlňuje,“ dodal Fred, a jeho hlas náhle prešiel do zvláštnej zmesi smútku a nádeje. „Chýba mi ten starý Percy.“

„Aj mne,“ povedal George. A potom sa zasmial: „Ty máš veľké plány pre Percyho život, to ti poviem. Kde si na to všetko prišiel?“

Ozvalo sa ďalšie buchnutie.

„Nemám tušenie.“

Ron zrazu strnul. Počul, ako sa k nemu približujú kroky.

„Myslím, že tu niekto je,“ povedal Fred.

Ronovi prebehol po chrbte mráz. Zadržal dych. Nohy mu stŕpli.

„Nie, nikto tu nie je.“

Ron si s úľavou vydýchol.

„Nie…“ Fred sa objavil za ním a chytil ho za košeľu. „Ako dlho si tu?“ spýtal sa.

„Práve teraz,“ zaklamal Ron.

Fred pretočil oči.

„Dobre, počúval som… ale nie dlho,“ zaklamal znovu.

Fred naňho zazrel.

„Dobre! Počúval som celú dobu, môžeš ma kľudne začarovať,“ priznal nakoniec.

George k nim podišiel. „Bol si tu?“ zdvihol obočie. „Nevšimol si si pavúkov?“

Ron sa pozrel vedľa seba — a tam bol celý chodník plný pavúkov. Z tváre mu zmizla všetka farba.

George sa slabšie zasmial. „Aha, už ich vidíš. Technicky ťa tu nemôžeme začarovať, ale som si istý, že to urobíme, keď budeme na Rokforte.“

Ronova tvár sa skrútila od strachu. George však zvážnel.

„Len… nepovedz Percymu, čo si práve počul,“ povedal rozpačito.

Fred pustil Ronovu košeľu. „No, tak bež. Vráť sa do izby a bal sa. George a ja máme veľa práce, pri ktorej nepotrebujeme, aby si pchal nos tam, kam netreba.“

Ron sa naňho neisto pozrel.

„Sme len naštvaní na Percyho. Nie na teba,“ dodal Fred. Obrátil sa. „Poď, George. Ideme na to.“

Na chvíľu sa ešte otočil k Ronovi, usmial sa, a potom vošiel do izby, pričom za sebou zavrel dvere.

Skôr než Ron stihol dôjsť do svojej izby, stretol na chodbe Molly. Usmiala sa naňho.

„Ronald,“ povedala jemným hlasom. Ron k nej zdvihol zrak. „Nemôžem uveriť, že aj ty už ideš do Rokfortu. Tak si vyrástol.“ Darovala mu srdečný úsmev. „Nepozeraj sa na mňa tak. Všetko bude v poriadku. Viem, že si povedieš veľmi dobre.“

„Aj keby som dostal viac trestov než bodov pre fakultu?“ opýtal sa Ron.

Molly sa zamyslela. „To ešte neviem, to závisí od teba.“

Ron si zahryzol do spodnej pery.

„Neboj sa,“ pokračovala. „Budeme na teba hrdí, nech už budeš čímkoľvek.“ Jemne ho štípala do líca. „Si môj syn a nech sa stane čokoľvek, budem na teba hrdá.“

„A čo ak nebudem ako Bill alebo Charlie alebo Percy? Čo ak budem len ďalší obyčajný študent v Rokforte?“ spýtal sa Ron nervózne.

„Nepotrebujem, aby si bol ktorýmkoľvek z nich,“ povedala Molly materinským tónom. „Len rob, čo je v tvojich silách, a to je všetko, na čom záleží. Bav sa a užívaj si detstvo, kým sa dá. Ani sa nenazdáš a budeš plnoletý — a budeš mať chuť nazrieť späť na to, aké to bolo.

Nechcem tým povedať, že sa máš doťahovať až tak ako Fred a George, ale aj keby si nedosiahol to, čo tvoji bratia, stále budeš náš Ron. Buď sám sebou a nikdy sa nemeň. Už len to nám s tvojím otcom stačí na to, aby sme ti kúpili sovu,“ dodala veselo.

„To nemusíte,“ povedal Ron rýchlo.

Molly nechápala. „Ale veď si hovoril, že jednu chceš?“

Ron sa uškrnul. „Možno nabudúce, keď si ju budem vedieť kúpiť sám, ale stále ju chcem,“ priznal úprimne, čo jeho mamu len ešte viac rozžiarilo.

„Hej, mami, idem sa baliť do izby. Nemôžem sa dočkať Rokfortu.“

Molly prikývla a Ron vybehol do svojej izby.

Vošiel dnu celý natešený. „Idem do Rokfortu,“ povedal si pre seba. „Začnem si písať vlastný príbeh. Nebudem Bill, ani Charlie, a určite nie Percy. Možno nebudem taký vtipný ako Fred a George, ale budem sám sebou. Uvidia. Teraz je to môj život.“

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

Všetko sa pohybuje tak rýchlo,

to, čo chcem, je presne to, čo mám.

Práve teraz som bližšie, než som si kedy myslel, že môžem byť.

Je to môj život, môj čas hľadať odpovede.

Nie vždy viem, aká cesta je predo mnou,

ale pôjdem pomaly — chcem si zapamätať každý okamih,

pretože toto je, úprimne, tá najlepšia jazda, akú som kedy zažil.

Je to môj život.

-Bo Bice-

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

„Rozhodný chlapík, čo povieš?“ poznamenal Scorpius.

Rose sa naňho len jemne usmiala.

Scorpius pokrútil hlavou.

„Ale keď sa na to tak pozerám… už to nie je celkom aký otec, taký syn. Ty síce nie si chlapec, ale v mnohom sa na svojho otca podobáš, však?“

Rose len pokrčila plecami, zatiaľ čo sa scéna opäť začala rozplývať.

„Zaujímavé, koľko vecí máte spoločných, keď to teraz vidím.“

„Ach, buď už ticho, Scorpius.“