Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16: Tu budeš v bezpečí

„Hej, Rosie, pozri tam,“ povedal Rose a ukázal na obrovský tobogan. Usmial sa. „Poznám toto miesto. Je to park, kam ma mama brávala, keď som bol malý.“ Podišiel k toboganu. Rose ho nasledovala tesne za ním. „Pamätám si to,“ zašepkal. Pokúsil sa dotknúť šmýkačky, ale jeho ruka ňou prešla. „Pamätám si to, ale vtedy sa mi zdala oveľa väčšia.“ Pozrel na Rose, ktorá sa dívala iným smerom. „Rose? Čo je?“ opýtal sa Scorpius.

Rose pokrútila hlavou. „Nič,“ odpovedala. Scorpius sa pozrel tam, kam smeroval jej pohľad. Zbadal Rona a jeho mladšiu sestru pri hojdačke. „Poď, Scorpius. Pozrieme sa, čo sa tam deje,“ povedala. Chytila Scorpiusa za ruku a potiahla ho cez park smerom k jeho otcovi a Ginny.

Scorpius sa zadíval na Rona. Bol slušne oblečený, na rozdiel od iných spomienok, ktoré videl. Ginny bola oblečená rovnako upravene. Rozhliadol sa. Zdalo sa, že naokolo nikto nie je, len oni dvaja. Scorpius si prezeral Ginnyinu tvár. Bola veľmi smutná. Ron nevyzeral, že by sa hneval, ale Scorpius cítil, že ho Ginnyina nešťastná nálada trápi. Skúmal situáciu, ale nevidel nič iné, len ich dvoch.

Rose pristúpila bližšie. „Teta Ginny plače,“ povedala ticho. Kľakla si a pozrela Ginny do tváre. Ginny neprestajne vzlykala. Rose sa pozrela hore na svojho otca. Pôsobil veľmi pokojne, no určite nebol rád, že vidí Ginny plakať. „Čo sa stalo?“ zašepkala a pokúsila sa dotknúť Ginnyiných vlasov, no bola to iba spomienka, ktorej sa dotknúť nemohla.

„Ja viem, že prídu, Ginny. Ak ti povedali, že prídu, tak prídu,“ povedal Ron upokojujúc svoju sestru. Oprel si ruku o jej plece. Ginny sa oňho oprela a plakala mu na ramene. „Neboj sa, Ginny, prídu. Viem to.“ Jeho hlas však neznal veľmi presvedčivo. Pozrel na sestru a pritiahol si ju bližšie. „Neboj sa. Všetko bude v poriadku, Ginny. Prídu.“

„Nie, neprídu!“ vzlykla Ginny. „Bol to len trik. Vedeli, že tomu naletím.“ Zaborila tvár do Ronovho ramena. „Vedeli, že sa nadchnem a prídem sem. Nemysleli to vážne. Kto by to myslel vážne, že ma pozýva na narodeninovú oslavu? Mala som poslúchnuť mamu. Už to vedela, a ja som ju nechcela počúvať.“ Rozplakala sa ešte viac. „Mali sme zostať doma. Mrzí ma to, Ron.“

Ron pokrútil hlavou. „Ja sa na nič nesťažujem, Gin. Páči sa mi tu. Je dobré vyjsť si občas na slnko.“ Ginny však neprestala plakať. Ron si povzdychol. Nevedel, čo má robiť. Občas ju rozosmial, ale nikdy ju nevidel takto nešťastnú. Väčšinou držala hlavu hore a snažila sa zo smutných vecí vyťažiť to najlepšie. Pozrel sa okolo. „Prídu, Ginny.“

Scorpius sa pozrel na Rose. „Na koho myslíš, že čakajú?“ spýtal sa. Rose pokrčila plecami a pokrútila hlavou. Scorpius sa zadíval na Ronove a Ginnyine oblečenie. „Vyzerá to, akoby sa fakt obliekli na nejakú oslavu.“ Premýšľavo sa pozrel na Ginny. „Musí byť strašne sklamaná z toho, že ju v skutočnosti nechceli pozvať.“

Rose prikývla. „Poznám ten pocit. Pamätáš, keď si ma pozval na svoju oslavu a na poslednú chvíľu si povedal, že predsa len nemôžem prísť? Pamätám si to veľmi dobre. Myslím, že sme nemali viac než jedenásť, alebo ja som nemala,“ povedala a pozrela sa na oblohu.

Scorpius sa zamračil. „To nebola moja vina. Otec povedal, že nemôžem. Snažil som sa ho presvedčiť, prisahám.“

Rose sa zasmiala. „To viem, Malfoy.“ Scorpius sa pousmial. Rose prikývla smerom k Ginny. „S priateľmi ako ty človek nepriateľov ani nepotrebuje.“ Scorpius zdvihol obočie, okom mu zamykalo. Rose naň vyplazila hravo jazyk. „Vždy ma berieš príliš vážne!“ zvolala. Scorpiusova tvár trochu zmäkla. Rose sa k nemu priblížila. „Aj keď to je na tebe občas to najlepšie.“

„Nevedia, o čo prišli, keď ťa nezavolali,“ povedal Ron. Pohol sa, stále s rukou okolo Ginny. „Poď. Pôjdeme domov a navečeriame sa. Mama ti určite niečo dobré pripraví. Neboj sa, Ginny. Keď sa dostaneme do Rokfortu, nájdeme si skutočných priateľov, ktorí nás pozvú na skutočné oslavy a budú nás tam chcieť.“ Ron sa usmial na sestru — presne tak, ako by to urobil Bill.

Len čo prešli pár krokov, niekto zavolal: „Hej, Weasley!“ Ron aj Ginny sa naraz otočili. V strede parku pri šmýkačke stála blondínka. „Myslela som, že neprídete. Poďte sem. Chystáme sa začať s oslavou.“ Ginnyina tvár sa rozžiarila. Pozrela na Rona, ktorý sa pre ňu úprimne potešil. Oboch ich zaviedla smerom k blondínke. „Eh, myslím, že tu došlo k omylu,“ povedala dievča. Pozrela na Rona. „Myslím, že som pozvala len teba.“

Ginny zažmurkala. „Ale Ron je môj brat,“ povedala.

Blondínka pokrútila hlavou. „Máme miesto len pre jedného Weasleyho. Buď on nejde, alebo nejdete obaja.“ Znela veľmi sebavedomo. „Tak čo? Nemáme na to celý deň, Ginerva.“

Ron pomaly pustil Ginny. „Choď,“ povedal. „O hodinu sa po teba vrátim. Stretneme sa pri hojdačkách.“ Ginny sa naňho chvíľu neisto dívala. Aj Ron dúfal, že bude môcť ísť s ňou. Zaklonil hlavu. „To je v poriadku, Gin. Prisahám, že si po teba prídem.“ Pozrel na blondínku. „Všetko najlepšie, Penny.“ Otočil sa a odišiel od dievčat.

„Ocko je naozaj dobrý na tetu Ginny,“ povedala Rose, keď sledovala mladého Rona kráčať späť k hojdačkám. Vyzeral chvíľu spokojný, no o chvíľu neskôr zasa sklesnutý. Rose sa zamračila. „Ale myslím, že aj on chcel ísť na tú oslavu. Kto by sa necítil odstrčený?“ Otočila sa. „Teta Ginny mala povedať nie a zostať s ockom.“

Scorpius pokrútil hlavou. „Občas sa musíš od rodiny trochu odpojiť. Chcela by si byť s Hugom celý deň?“ Rose pokrútila hlavou. „Možno takto to cítila Ginny a Ron to vedel. Myslím, že sú ako súrodenci naozaj veľmi spätí,“ poznamenal.

Rose pokrčila plecami. „Neviem. Teta Ginny mi povedala, že ockovi nikdy nepovedala všetko. Keď sa ocko stal najlepším priateľom strýka Harryho, ešte viac sa od seba vzdialili. Ocko vravel, že to možno bolo tým, že nechcela, aby strýko Harry vedel, že sa jej páčil, ale ocko povedal aj to, že keď roky netráviš čas so súrodencom, jednoducho sa od seba odtiahnete,“ vysvetľovala.

Ron sedel na hojdačke. „Všetko najlepšie, Penny. Všetko najlepšie, Penny. Všetko najlepšie milá Penny. Všetko najlepšie, Penny,“ mrmlal si, kým sa pomaly hojdal. Pozrel sa na oblohu a zavrel oči. Vietor mu prechádzal ohnivými vlasmi a odfúkaval ich z tváre. Jeho oči jasne žiarili, keď sa ich dotkli slnečné lúče. V tej chvíli vyzeral najlepšie, ako sa len dalo, keď sa snažil ukryť všetko, čo cítil.

Po chvíli Ron zoskočil z hojdačky. Pocítil chladný závan vzduchu. Ruky si zasunul do vreciek a vykročil smerom k domu. Chcel jednoducho neskôr prísť po sestru, keď sa oslava skončí. Ron sa snažil držať hlavu hore, keď sa blížil k Brlohu. Jeho oči, zjavne plné bolesti, hľadali pohľadom domov.

„Tak skoro, miláčik?“ opýtala sa Molly, keď vyšla z kuchyne a uvidela Rona vo dverách. Zastavila sa a pozorne si ho prezrela. „Si v poriadku? Stalo sa niečo? Kde je Ginny? Myslela som, že bola s tebou, keď si odišiel,“ povedala. Ron sa na ňu pozrel a už otváral ústa, keď ho Molly prerušila. „Chceš čokoládovú žabku? Mám v kuchyni poslednú. Našla som ju v izbe dvojčiat. Viem, že zbieraš kartičky.“

Ron sa slabo usmial a pokrútil hlavou. „Nie, ďakujem. Nemám chuť na čokoládu.“ Otočil sa k gauču. Prešiel rukou po vankúši, aby sa uistil, že tam nie sú žiadne špendlíky či ihly, a sadol si. Oprel sa a zavrel oči. „Mami, zobudíš ma o hodinu? Musím ísť po Ginny, keď skončí oslava,“ povedal.

Molly sa naňho láskavo pozrela. „Chceš, aby som po ňu šla ja? Vieš, že to zvládneš aj sám, ale nemusíš ísť až do parku, ak sa na to necítiš.“ Nevedela, čo sa v parku stalo, ale tušila, že to Rona rozrušilo. Poznala ho — všetko si nechal pre seba a ani si nevšimol, že jeho smútok je na tvári jasne viditeľný.

Ron pokrútil hlavou. „Neboj sa, mami, zvládnem to,“ povedal ticho.

Molly sa trochu uvoľnila. Jemne sa usmiala. „Budeš mi tu chýbať,“ povedala. „O rok pôjdeš do Rokfortu spolu s ostatnými chlapcami. Som si istá, že Ginny budeš veľmi chýbať, keď tu nebudeš.“ Prišla k nemu bližšie. Ron otvoril oči a posadil sa. Molly si sadla vedľa neho. Jemne mu prehrabla vlasy. „Usmej sa na mňa, Ron. Si najkrajší, keď sa usmievaš.“

Ron vyčaroval malý úsmev. „Takto?“ opýtal sa. Molly sa zasmiala a prikývla. „Mami,“ zašepkal Ron, „ďakujem.“ Molly ho objala a Ron ju objal späť. Keď sa pustili, Ron sa tentoraz usmieval omnoho úprimnejšie. „Sľubujem, že ti budem písať každý deň, keď budem na Rokforte. Bude to, akoby som ani neodišiel,“ povedal veselým hlasom. Už sa znova správal ako on.

Molly vstala z gauča. „Dúfam, že áno.“ Pozrela naňho naposledy. „Budem v kuchyni, keby si ma potreboval,“ povedala a odišla. „A Ron — čo chceš na večeru? Otec poslal sovu, že príde neskoro. To znamená, že budeme večerať len my dvaja. A možno Ginny, keď príde hladná domov.“

„Hocičo, mami,“ odpovedal Ron. Oprel sa znova o gauč a pomaly zatváral oči. „Len si zdriemnem, mami. Zobudíš ma, ak niečo budeš potrebovať.“ Uvelebil sa a vyložil si nohy na ošúchaný stolík pred sebou.

„Rád sa hrá na malého šéfa, však?“ poznamenal Scorpius. Scéna okolo nich začala tmavnúť. „Myslím, že ideme do ďalšej spomienky. Už zaspáva a posledné razy nás to vždy presunulo ďalej.“ Usmial sa na Rose, ktorá znovu vyzerala sklamane. „Hovoril som ti, aby si sa ho na to spýtala,“ povedal.

Rose pokrútila hlavou. „V žiadnom prípade sa na to nepôjdem pýtať.“ Scéna sa však začala znova vyjasňovať, čo ich oboch prekvapilo. „Zasa sa to vracia. Scorpius, čo sa to deje?“ opýtala sa, keď temnota prešla späť do farebnej scény presne tam, kde predtým skončili. „Sme tu znovu.“

„Nevybral tú spomienku von,“ odpovedal Scorpius.

„Nepríde. Je na oslave,“ povedal Ron stroho.

Molly vystrčila hlavu z kuchyne. „Nemôže byť,“ povedala. Ron rýchlo zdvihol zrak. Molly sa pozrela na rodinné hodiny Weasleyovcov. „Ukazuje mi, že Ginny cestuje.“ Teraz znela veľmi nervózne. „Ron, bol by si taký láskavý a išiel ju nájsť?“ Pozrela opäť na hodiny. „Áno, stále cestuje. Povedz jej, nech ide okamžite domov. Chcem s ňou hovoriť, s tou našou Ginny.“

Ron vyskočil z gauča. „Idem,“ zamrmlal. Bez jediného ďalšieho slova od mamy vyšiel z domu. „Ginny, kde si?“ Kráčal po prašnej ceste späť smerom k parku, kde ju mal vyzdvihnúť. Kráčal rýchlejšie, keď sa pozrel na oblohu. Slnko zakrývali mraky a vyzeralo to na dážď. Dorazil do parku a zamieril k hojdačkám. „Ginny?“ Prešiel park dvakrát, zúfalo ju hľadajúc. „Ginny?“

„Hľadáš malé dievčatko asi takéto vysoké?“ opýtal sa odrazu muž a zdvihol ruku k hrudi. Ron prikývol. Muž sa zamyslel. „Videl som ju kráčať tu okolo celý deň. Zdalo sa, že je z niečoho smutná, a potom odišla tým smerom,“ vysvetlil a ukázal na sever od parku.

Ron sa krátko usmial. „Ďakujem,“ povedal a vydal sa po jeho stopách. „Ginny! Ginny, kde si?“ Kráčal rýchlejšie. Pozrel sa na oblohu. Spadla prvá dažďová kvapka. Ron zrýchlil krok a volal sestru. „Ginny, to som ja, Ron! Kde si?“ Srdce mu búšilo tak silno, akoby mu chcelo vyskočiť z hrude. „Ginny!“

Začal padať hustý dážď. Ron si rukou tienil oči a znovu volal na Ginny, no jeho hlas sa strácal v daždi. Premýšľal, či sa nemá vrátiť domov a povedať mame, že ju nenašiel — ale potom si predstavil Ginny, možno vydesenú a celkom osamelú. Vedel, aké je to báť sa — po tom, čo prvýkrát stretol bubáka na povale. Zahrmela búrka. Ron prekvapene nadskočil, no pokračoval ďalej.

„Scorpius, ocko prechladne,“ povedala Rose, pevne sa držiac Scorpiusovej košele. Kráčali tesne za Ronom. Rose sa strachom dívala jeho smerom, keď pokračoval v hľadaní. „Scorpius, musíme mu pomôcť,“ povedala rozhodne.

Scorpius sa uškrnul. „Rád by som,“ odpovedal. „Keby toto nebola len spomienka.“

Dážď padal ešte silnejšie. Ronovi prebehol po chrbte mráz. Klikol jazykom. „Ginny, kde len môžeš byť?“ zamrmlal. Pochodil miesto, na ktoré ho muž nasmeroval, no Ginny nikde. „Och, Merlin, prosím, nech ju nájdem. Mama ma zabije, ak nie.“ Prešiel ešte jedno kolo, ale stále bez úspechu.

„Ron!“ srdce mu poskočilo, keď začul ten sladký hlas volať jeho meno. Otočil sa a uvidel svoju mladšiu sestru, celú premoknutú od dažďa. Ginny k nemu pribehla a hodila sa mu okolo krku. „Tak som sa bála, Ron. Myslela som, že sa po mňa už nevrátiš. Čakala som ťa pri hojdačkách!“ hovorila hlasom zlomenejším s každým slovom.

Ron sa jej pozrel do tváre. Nevedel určiť, či má na lícach slzy alebo len dažďové kvapky. Zložil si kabát, ktorý mal na sebe, a zdvihol ho nad jej hlavu. Ginny sa naňho na okamih pozrela. Ich oči sa stretli v tichu.

„Snažila som sa vrátiť chvíľu potom, čo mi povedali, že ty nemôžeš prísť,“ vysvetľovala Ginny, „ale nebol si pri hojdačkách. Neboli milí, Ron. Stále ma doberali kvôli môjmu oblečeniu.“ Pozrela na svoje šaty. Ron teraz už s určitosťou videl, že plakala. „Snažila som sa obliecť to najlepšie, čo som našla, a toto je ono. Povedali mi, že by som na oslavu nemala chodiť, ak sa neviem pekne obliecť, a ja som pritom už bola oblečená.“

Ron prikývol. „Mne sa páčiš.“

„Im nie,“ namietla Ginny.

„A čo teba po nich?“ opýtal sa Ron. Zastavil sa. Ginny sa k nemu otočila. „Chceš mi povedať, že sa hanbíš byť Weasleyová?“ Ginny neodpovedala. Vyzerala veľmi neisto. „Nemala by si. Možno nemáme všetko najlepšie, ale vždy sme v poriadku. Nikdy ti neprekážalo nosiť staré veci, až kým si nezačala byť kamarátka s Penny. Predtým ti bolo jedno, či ťa na oslavu pozvú alebo nie.“ Ron naklonil hlavu. „Prežili sme dosť na to, aby sme vedeli, že na tom, čo nosíme, vôbec nezáleží.“

Ginny potiahla nosom. „Ty tomu nerozumieš…“

„Čomu nerozumiem?“ opýtal sa Ron. „Sme z rovnakého miesta a ja som naň hrdý. Nemám najlepšie šaty, najlepšie topánky, nepozývajú ma na oslavy a posmievajú sa mi, ale čo ma po tom? Nech si!“ Pozrel sa Ginny do očí. „Ak je tu niekto, kto ťa teraz najviac chápe, tak je to Weasley.“ Ron sa na sestru usmial. „Poď, ideme domov. Mama si o teba robí starosti,“ dodal. „Vraj je doma jedna čokoládová žabka. Chceš ju? Ale kartička je moja.“

Pod dažďom sa pobrali preč. V Ginnyiných očiach už neboli žiadne slzy. Zjavne to boli len dažďové kvapky.

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

Keď svetlo zmizne
a keď je tento svet neúprimný,
budeš tu v bezpečí.

Keď ťa nikto nepočuje kričať,
budem kričať s tebou,
budeš tu v bezpečí.

Chráň si oči
pred svojimi slzami,
keď je všetko nejasné,
budeš tu v bezpečí.

Pred tou drvivou ťarchou
tvojich pochybností a strachov,
zranené srdce…

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

„Ron má pravdu. Len Weasley by ju dokázal pochopiť.“
Scorpius sledoval, ako tí dvaja odchádzajú, a scéna sa pomaly stmievala.

„Hoci musím povedať, že je veľmi nespravodlivé, že si musia prechádzať všetkými tými vecami. Sú to milí ľudia a na to, aby si to zistila, sa nemusíš dívať na ich oblečenie, však?“

Pozrel sa na Rose, ktorá naňho žiarila.

„Onemela si?“ spýtal sa.
Rose len mlčky prikývla.