Preklady fanfiction Harryho Pottera

Žáner: romantika, angst

Obdobie: Po Rokforte, Druhá čarodejnícka vojna

Prístupnosť: 12+

Keď náhoda privedie Hermionu k zdroju informácií, takú príležitosť si rozhodne nenechá ujsť. Lenže veci sa nikdy nevyvíjajú tak, ako by človek čakal.

Napísané pre SSHG Giftfest 2015.

máj 2002

Občas, keď sa Hermiona ohliadla za uplynulými piatimi rokmi, len ťažko dokázala uveriť, že niečo také urobila. Samozrejme, nebolo to jediné eticky pochybné rozhodnutie, ktoré kedy spravila – ani zďaleka – a tak sa pri spätnom pohľade možno dalo povedať, že to bolo istým spôsobom nevyhnutné. A každý jej čin bol v konečnom dôsledku opodstatnený. Nebolo ťažké ich ospravedlniť.

Klamstvo profesorke McGonagallovej o trolovi – veď predsa nemohla zradiť Harryho a Rona po tom, čo ju zachránili, však? Podpáliť Severusov – Snapov – habit bolo jediné, čo jej v tej chvíli napadlo, aby Harryho ochránila. A nútiť škriatkov nosiť oblečenie – skrátka si myslela, že robí správnu vec, no pri tej spomienke ju ešte stále striasa.

Potom tu bola tá krádež (kradla zo Snapových zásob, keď chcela pripraviť všehodžús). Chytila Ritu Skeeterovú a držala ju celé týždne zavretú v pohári — tak či onak, stále to bol únos a nezákonné väznenie – a nalákať Umbridgeovú do Zakázaného lesa, kde ju mali zajať kentauri, ju mohlo stáť život. Mohla to byť aj vražda. Nech už bola akokoľvek hrozná, nebola smrťožrútka (aspoň nie vtedy, hoci si tým neskôr Hermiona nebola istá).

No nič z toho sa nevyrovnalo dňu, keď sa ocitla zoči-voči Severusovi Snapovi a predstierala, že je jeho manželka. A nič z toho ju nedostalo do takej nepríjemnej situácie, v akej bola teraz.

* * * * *

júl 1997

Hermiona hľadela na muža ležiaceho v bezvedomí na koberci v obývačke domu na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť. Nemohla uveriť tomu, čo vidí. Harry vedľa nej vyzeral neisto a Ron sa tváril mierne udivene.

„Ale... kde si ho vzal?“ spýtala sa.

„Ako sa ti ho podarilo dostať?“ spýtal sa Ron, zjavne ohromený úspechom svojho kamaráta.

„Mal som šťastie,“ odvetil Harry zachmúrene. „Zbadal som ho v meste – skôr, než ma spozoroval. Ani som nerozmýšľal, len som ho omráčil a priniesol sem.“

Snape ležal rozvalený na mieste, kam po levitovaní dopadol. Mal na sebe muklovské oblečenie – čierne džínsy, čierne topánky a bielu košeľu s rozopnutým golierom, rukávy mal vyhrnuté po lakte – no jeho poloha Hermione pripomenula Dumbledorovo telo, keď ho naposledy videla ležať pod Astronomickou vežou. Zabil ho tento muž. Tá myšlienka v nej prebudila intenzívny pocit hnevu a zrady, ktorý v tú noc cítila. Hlas sa jej triasol, keď povedala: „Pre Merlina, sotva sa naňho dokážem pozrieť.“

Harry váhavo prešľapoval. „Nemáme veľa času, kým sa preberie,“ povedal. „Čo s ním urobíme?“

Ron štuchol špičkou topánky Snapa do pleca. „Bez urážky, kamoš, no nemal si na to myslieť skôr, než si ho omráčil?“

„Neplánoval som to, Ron!“ odvetil Harry. „Len som... využil ten okamih.“

„No, keď ho tu už máme, musíme z toho niečo vyťažiť.“ Hermiona sa prinútila pozrieť na Snapa a spomenúť si na všetky tie chvíle, keď tvrdila, že Dumbledore má pravdu, keď mu dôveroval. Bola taká hlúpa...

„Prinútime ho hovoriť,“ ozval sa Harry. „Povie nám o Voldemortových plánoch. Myslím, že vieme aspoň toľko, že nás chce zabiť. Pár konkrétnych informácií by však mohlo byť užitočných.“

„Super!“ zvolal Ron dychtivo. „Ale ako?“

„Dobrá otázka.“ Hermiona prižmúrila oči a zvažovala rôzne možnosti. Ako donútiť muža ako Snape – zvyknutého na podvody a klamstvá, zručného v legilimencii a oklumencii – povedať pravdu?“

„Veritaserum?“ navrhol Ron.

Snape sa im pri nohách trochu pohol. Hermiona bez najmenšieho zaváhania vytiahla prútik a znovu ho omráčila. Pocítila mierne zadosťučinenie, keď opäť upadol do bezvedomia. „Nepamätáš sa? Na odolanie účinku veritasera možno použiť oklumenciu. Hneď ako mu dôjde, čo robíme, uzamkne si myseľ.“

„Cruciatus,“ povedal Harry zamračene. Pohrával sa pritom s prútikom, čo Hermionu trochu znepokojilo. „Myslím, že ho už nenávidím dosť na to, aby som to zvládol.“

„Je to Neodpustiteľná kliatba,“ pripomenula mu a potom pokrútila hlavou. „Okrem toho je smrťožrút. Asi by to nestačilo na to, aby nám niečo povedal.“

Ron sa zamračil. „A čo tak všehodžús, ako sme to urobili s Crabbom a Goylom, aby sme Malfoya prinútili prezradiť nám niečo o Slizolinovom potomkovi? Nech si myslí, že sa zhovára s niekým, komu verí – s Dolohovom alebo Yaxleym.“

„A keby sme mu v kombinácii s tým podali veritaserum, neodolal by, pretože by nebol v strehu,“ doplnil Harry.

Hermiona sa krátko zasmiala. „Nemyslím si, že si smrťožrúti navzájom dôverujú. A pochybujem, že Snape niekomu verí.“ Napriek tomu na tom návrhu niečo bolo. Ak by to nejako vedeli zariadiť tak, aby mu dávalo zmysel povedať pravdu… alebo aby to sám chcel…

„Musí existovať niekto, s kým sa nebojí otvorene hovoriť,“ vyhlásil Ron.

„Škoda, že nemá manželku,“ skonštatoval Harry. „Aj tak by si ho nikto nevzal…“

„Pochybujem, že sa bude cítiť bezpečne, kým sa vojna neskončí, bez ohľadu na to, s kým sa rozpráva,“ povedala Hermiona neprítomne, celkom pohltená tým problémom. Existovalo riešenie, cítila to. Bezpečnosť. Dôvera. Kúsky začali zapadať na svoje miesto. Niekto, koho miluje. Dalo by sa to urobiť? „Čo keby sme ho presvedčili, že vojna sa skončila?“ povedala pomaly, premýšľajúc pritom nahlas. „Dávno skončila. Potom sa bude cítiť bezpečne, keď bude hovoriť so svojou ženou…“

„Ale on nemá manželku,“ ozval sa Ron. „Aj keby nejakú mal, sotva by s ňou prehovoril, nieto ešte aby jej povedal niečo dôležité.“ Vybuchol smiechom. „Vieš si to predstaviť? Zamilovaný Snape?“

Hermiona dlhú chvíľu hľadela na muža na podlahe a nenávidela sa za to, že sa kedysi v triede snažila získať jeho uznanie. Za to, že trvala na tom aby mu verili. Za to, že sa riadila svojimi inštinktmi namiesto faktov. Za to, že obdivovala jeho zručnosť pri príprave elixírov. Za to, že si o ňom snívala, zašepkal tichý hlások. O jeho očiach, hlase, dotyku… V duchu sa striasla. „Môžem ho presvedčiť, že má manželku,“ povedala. „A dokážem mu nahovoriť, že ju miluje.“ A ak ho to nakoniec zraní, o to lepšie.

Harry s Ronom si vymenili spýtavé pohľady a potom sa na ňu zadívali. „Ehm, Hermiona, vieme, že si skvelá…“ začal Ron.

„… ale o čom to, pre Merlina, hovoríš?“ dokončil Harry.

„Hovorím o… nuž, asi o podvode. Veľkom.“ Čím viac o tom premýšľala, tým reálnejšie sa to zdalo. „Silné zaklínadlo na úpravu spomienok, aby si myslel, že vojna sa už dávno skončila, takže je v bezpečí. Veritaserum, aby hovoril pravdu. A amortencia, aby ju miloval.“

„Koho?“

„Svoju ženu. Mňa.“

Keď (dosť predvídateľný) krik utíchol, zopakovala svoje argumenty ešte raz. „Nemáme čas hľadať niekoho iného. Som dobrá v pamäťových kúzlach, dokonca aj Lockhart to tvrdil A ak mám vytvoriť falošnú spomienku na manželku, bude oveľa ľahšie, ak v nej budem hrať hlavnú úlohu. Bude to pôsobiť reálnejšie a presvedčivejšie.“

„Koľko času podľa teba máme?“ spýtal sa Harry pochybovačne. „Ak zmizne na dlhšie, Voldemort si to všimne.“

Hermiona si zahryzla do pery. „Nanajvýš jeden deň. Sotva by som to dokázala udržať dlhšie.“

„Aj tak sa mi to nepáči,“ povedal Ron mrzuto. „Ako ďaleko budeš musieť zájsť, aby si ho presvedčila, že ste manželia? Hádam sa nechystáš… no… veď vieš… však?“

„Pre Kirké, Ron!“ skríkla, keď napokon stratila trpezlivosť. „Čo navrhuješ? Len tak ho pustíme? Zahodíme najväčší potenciálny zdroj informácií, aký sme v poslednom čase mali?“ Zhlboka sa nadýchla, na chvíľu zadržala dych a potom vzduch vydýchla. „Ak má niekto lepší nápad, sem s ním. No mám pocit, že nič lepšie za taký krátky čas nevymyslíme.

Harry si prehrabol už aj tak strapaté vlasy a potom sa na ňu neisto pozrel. „Vážne si myslíš, že to dokážeš?“

Hermiona sa zatvárila sebaisto, hoci sa tak celkom necítila, a prikývla. „Áno. Vy dvaja zožeňte amortenciu a veritaserum. Začnite v apatieke v Šikmej uličke, a ak sa nezadarí…“

„Niečo vymyslíme,“ dodal Ron chlácholivo a zmizol s prasknutím.

Harry, ktorý sa tiež chystal premiestniť, sa zastavil a vrhol na ňu znepokojený pohľad. „Hermiona, ako dlho potrvá, kým vytvoríš spomienky na desať rokov?“

„Nepotrebujem desať rokov,“ povedala. „Stačia tri veci: je o desať rokov neskôr, je v bezpečí a ja som jeho žena.“

Harry sa zamračil. „Ale čo s…“

Hermiona na neho mávla rukou. „Mám to premyslené. Len choď.“

Nevyzeral presvedčene, no prikývol. „V poriadku. Ako hovoríš, asi je to najlepšie, čo môžeme urobiť za taký krátky čas.“ Pozrel sa na Snapa v bezvedomí. „Len…naňho dozri, kým budeme preč, dobre?“

* * * * *

Hermiona nečakala, že vytvorenie falošnej spomienky bude také vyčerpávajúce – čítala o tom a niektoré časti procesu si precvičovala, realita si však vyžadovala neuveriteľnú mieru sústredenia a pozornosti. Nečudo, že v Slughornových upravených spomienkach na rozhovor s Tomom Riddlom o horcruxoch boli viditeľné znaky úprav. Mohla len dúfať, že na jej falošných spomienkach nebude poznať zásah. Dej sa našťastie odohrával v budúcnosti, takže neexistovali žiadne skutočné spomienky, ktoré by musela prekryť, ani riziko, že by presakovali. Posledný krok – prenos spomienok do Snapovej mysle s použitím zaklínadla na úpravu pamäti – bol naozaj veľmi zložitý.

Keď skončila, padala od únavy. Keď sa Ron vrátil s ampulkou amortencie, pri pohľade na ňu znepokojene vykríkol, rovnako ako Harry o pár minút neskôr.

„Vyzeráš ako prekliaty inferius,“ povedal Harry a podal jej fľaštičku s veritaserom.

„Neboj sa o mňa.“ Pozrela na Snapa, ktorý sa ani nepohol, odkedy ho už tretí raz omráčila, kým boli Ron s Harrym preč. Dúfala, že je stále nažive a že sa falošná spomienka správne uchytila. „Keď sa zobudí, bude ho pekelne bolieť hlava. A teraz potrebujeme miesto,“ dodala a s veľkým zívnutím klesla na stoličku. „Nejaký dom alebo byt. Nemôžeme to urobiť tu, lebo to tu pozná. Nedávalo by zmysel, keby sme tu bývali ako manželia.“

„Aké miesto?“ spýtal sa Harry.

Dobrá otázka. Aké miesto by bolo vierohodné pre manželov Snapovcov? „Niečo malé. Útulné. A izolované. Nechceme, aby tam niekto chodil.“

Ron si podráždene odfúkol a ofina mu nakrátko vyletela do vzduchu. Zjavne sa mu ten plán nepáčil. „Lastúrový domček,“ povedal neochotne.

„Čo je Lastúrový domček?“

„Dom mojej tety na pobreží Cornwallu. Bill a Fleur sa tam nasťahujú po svadbe, zatiaľ je však prázdny. Je to vhodné miesto...“

* * * * *

Hermione sa rozbúchalo srdce a prišlo jej nevoľno. Bože, toto bude také ťažké. Predstierať, že miluje práve jeho! Muža, ktorý zabil ich najsilnejšieho spojenca, najmocnejšieho ochrancu. Muža, ktorý z nej v podstate spravil sirotu. Muža, ktorý ich toľkými spôsobmi zradil. Smrťožrúta.

A predsa... ak mala byť k sebe úprimná, stále mu chcela veriť. Dumbledore si tým bol úplne istý, presvedčený, a nebol to človek, ktorého by bolo ľahké oklamať. Viac než to, jej srdce i myseľ jej našepkávali, že jej čosi chýba. Nejaký kúsok skladačky, ktorý by doplnil obraz a všetko by začalo dávať zmysel. Hoci si nevedela predstaviť, ako by mohlo existovať uspokojivé vysvetlenie vraždy.

Neostávalo jej nič iné – len pokračovať. Odhrnula závesy v malej spálni v Lastúrovom domčeku a izbu zalialo popoludňajšie slnečné svetlo. Je čas zdvihnúť oponu, pomyslela si s trpkým humorom.

Muž na posteli zastonal, keď mu svetlo dopadlo na tvár, a odvrátil hlavu. Jemne mu položila ruku na čelo. „Si v poriadku, láska?“

Severus pootvoril oči a pokúsil sa na ňu zaostriť zrak. „Hermiona?“ zachripel.

„Tu, vypi to.“ Opatrne mu priložila pohár k perám, aby ani kvapku nerozliala. Nechcela riskovať príliš nízku dávku ani jedného z elixírov.

S námahou sa nadvihol natoľko, aby sa napil. „Čo to je?“ zamrmlal cez suché, popraskané pery. „Vonia to ako tvoje vlasy…“

„Len regeneračný elixír. Vypi to.“ Nemali veľa času overiť si, či sa veritaserum a amortencia navzájom ovplyvňujú. Dúfala, že nie.

Pil dychtivo, akoby už týždne nevypil ani kvapku, potom si ľahol a znovu zavrel oči. „Bože! Cítim sa, ako keby ma ušliapalo stádo kentaurov.“

Položila pohár na stolík pri posteli a pozorne ho sledovala. „Pr – Severus, bol si chorý,“ povedala, uvedomujúc si, aké zvláštne je oslovovať ho krstným menom. „Liečitelia povedali, že si možno stratil pamäť.“

Zdvihol ruku a pošúchal si čelo, zjavne ho bolela hlava. „Och… naozaj?“ Otvoril oči a zmätene sa rozhliadol po miestnosti. „Kde sme, Hermiona?“

„U nás doma.“ Zaváhala a potom sa odhodlala. „Vieš, kto som?“ Ak by neúčinkovalo zaklínadlo na úpravu pamäti, musela by rýchlo niečo vymyslieť. No nazval ju Hermionou a nie slečnou Grangerovou, takže to bolo dobré znamenie.

„Moja žena,“ zamrmlal. Otočil k nej hlavu a usmial sa. Tmavé oči mal doširoka otvorené, dôverčivé, a ona si uvedomila, že ho nikdy predtým nevidela usmievať sa – úškrn to áno, no nikdy nie skutočný úsmev, akoby bol naozaj šťastný. Potlačila malé bodnutie viny, ktoré sa dralo na povrch. „Najlepšia vec v mojom živote. Pamätám si to, ale…“ Na čele sa mu objavila drobná vráska a na tvári sa mu zračilo znepokojenie. „Nespomínam si na nič iné. Ani na našu svadbu. Len… prázdno. Je to preč. Hermiona, čo sa deje…“

„Pst,“ povedala upokojujúco a naklonila sa, aby ho pohladila po vlasoch. „Neboj sa. Liečitelia si myslia, že strata pamäti môže byť pretrvávajúcim následkom niečoho, čo sa ti stalo počas vojny. Viem, že je to už dávno…“ Odmlčala sa v nádeji, že jej jeho ďalšie slová napovedia, či už zapadli na miesto aj posledné kúsky falošnej spomienky.

„Desať rokov,“ povedal a ona pocítila príval úľavy zmiešaný s hrdosťou na vlastné schopnosti. Potom sa znovu zamračil, tentoraz výraznejšie. „Ale... prečo si nemôžem spomenúť…“ Nečujne pohol perami, potom sa prudko nadýchol a pozrel na ňu s úzkosťou. „Harry,“ zvolal naliehavo. „Je Harry…?“

„Je v poriadku,“ odvetila zmätene. „Harry je v poriadku.“

S úľavou vydýchol a videla, ako z neho opadá napätie. „Takže Dumbledore mal napokon pravdu. Bál som sa…neveril som mu. Vďakabohu, že sme vyhrali. Neviem, čo by som robil, keby sme prehrali.“

My? Falošná spomienka, ktorú mu vštepila, jasne ukazovala, že Voldemort bol porazený. Vari sa Severus postavil na jej stranu? Na Harryho stranu? A čo myslel tým, že Dumbledore mal pravdu? Vari sa niekedy mýlil?

„Je zvláštne nemať spomienky na toľko rokov,“ zamrmlal, nevnímajúc vnútorný zmätok, ktorý v nej jeho slová vyvolali. „Liečitelia však môžu mať pravdu. Len Merlin vie, že sme boli vystavení každej toxickej kliatbe, akú si len možno predstaviť, ponorení v čiernej mágii.“ Na tvári sa mu mihol záchvev bolesti. „Nehovoriac o pravidelných prídeloch Crucia a iných pôžitkoch.“

Hermiona sa prudko nadýchla a prehovorila skôr, než sa zamyslela. „Použil na vás Crucio? Na vlastných stúpencov?“

„Ach, áno. Dalo by sa povedať, že to bol jeho koníček,“ povedal Severus s grimasou. „Nikdy som ti to nepovedal?“ Načiahol sa po jej ruke a ona, stále ohromená tým, čo jej povedal, nechala ho ju chytiť. Mal teplú ruku a prsty dlhé a silné. Palcom pomaly prechádzal po jej koži a vyvolával v nej zvláštne, zneisťujúce pocity.

Jeho dotyk ju rozptýlil, a tak jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, čo povedal, a že jej tým poskytol príležitosť, ktorú potrebovala. „Nie,“ odvetila. „Nikdy si mi nič nepovedal. A ja som sa nepýtala. No asi je načase, aby si to urobil.“

Jeho stisk zosilnel. „Ak som ti to nepovedal, mal som na to dobrý dôvod. Hermiona, niektoré veci, ktoré som počas vojny urobil... neviem, či by si mi niekedy dokázala odpustiť.“

„Severus, liečitelia si myslia, že tvoja strata pamäti môže súvisieť s konkrétnou udalosťou alebo činom v tvojej minulosti. Ak dokážeme presne určiť poslednú vec, na ktorú si spomínaš, príčina môže byť práve tam. Môžeš mi povedať, čo si vybavuješ ako posledné?“

Pošúchal si spánky. „Bol som v Londýne kvôli... niečomu. Neviem presne čomu. Voldemort ma tam poslal. Bolo leto…“ Zjavne sa snažil rozpamätať a Hermiona dúfala, že jej falošné spomienky neprepísali žiadne z tých, ktoré tak zúfalo potrebovali. „O pár týždňov som sa mal stať riaditeľom Rokfortu– ”

„Riaditeľom?!“ Hermiona zadržala zúrivé slová, ktoré sa jej drali na pery. Potom prudko vstala a prešla k oknu. Stála chrbtom k mužovi na posteli. Riaditeľom namiesto Dumbledora, ktorého zabil? Nemožné!

„Chápem,“ povedal napokon tichým hlasom. „Ani to som ti nikdy nepovedal.“ Bolo to vyhlásenie, nie otázka. „Hermiona, láska moja, je mi to tak ľúto. Nechcel by som ti ublížiť po tom všetkom.“

Pokrútila hlavou, nedokázala sa prinútiť prehovoriť. Plánovali urobiť zo Severusa Snapa riaditeľa Rokfortu! Aj keď vedela, že teraz je dvojnásobne dôležitejšie zistiť viac, nedokázala sa mu pozrieť do očí. Ešte nie. Čerstvý vánok, ktorý prúdil cez otvorené okno, jej chladil rozpálené líca. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a prinútila sa upokojiť.

Počula, ako vstal a ako sa k nej blížia jeho kroky. Cítila, že stojí tesne za ňou. Objal ju, no stuhla. Okamžite ju pustil.

„Vždy som sa bál, že sa to stane,“ zašepkal po dlhej chvíli ticha. „Miloval som ťa už celé roky. Dávno predtým, než som o tom mohol hovoriť. A od chvíle, keď som si uvedomil, čo cítim, som sa obával, že ak by si vedela všetko, čo som urobil, stratím ťa.“ Povzdychol si. „Hovoríš, že liečitelia si myslia, že niekde v mojej minulosti je kľúč k tomu, aby sa mi vrátila pamäť. Urobil by som čokoľvek, aby som znovu získal spomienky na roky, ktoré sme spolu prežili.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a otočila sa k nemu. Vďaka Kirké za amortenciu. Vôbec to nešlo tak, ako si myslela, ale na tom nezáležalo. Záležalo iba na tom, aby zistila, čo vie. Čo Voldemort plánuje. „Tak dobre. Povedz mi všetko.“

Na tvári sa mu jasne zračilo zúfalstvo a Hermiona pocítila zlomyseľné uspokojenie pri pomyslení, ako veľmi ho bude bolieť, keď sa jeho nádeje rozplynú. Nič, čo by povedal, by nezmenilo jej názor.

„Žiadam ťa iba o jedno, než začneme,“ povedal. „Za každú vec, ktorú ti poviem, mi prezradíš niečo o nás. O našom spoločnom živote. Výmenou za to, čo si nevedela, mi povieš to, čo som už zabudol.“

Na čo by sa mohol opýtať? Dokáže vymyslieť presvedčivé odpovede? „Prečo by som mala s tebou uzavrieť takúto dohodu?“ spýtala sa, hrajúc o čas. „To ty máš tie hanebné tajomstvá.“

Po jej rypnutí sa začervenal, no odpovedal jej pokojne. „Pretože, slečna Grangerová,“ povedal tónom poučujúceho majstra elixírov, „veríte v spravodlivosť. Ak mi liečitelia nedokážu obnoviť pamäť a vy ma opustíte, budete vedieť všetko, kým ja… nebudem mať nič. Ani svoje spomienky.“ Pri posledných slovách sa mu zlomil hlas – a práve to rozhodlo.

* * * * *

Sedeli oproti sebe pri stole v útulnej kuchyni Lastúrového domčeka, s hrnčekmi čaju po ruke. Hermiona mala pocit, že všetky jej zmysly sú vybičované na maximum. Bolo to ako improvizačné divadlo – nikdy nevedela, kam sa rozhovor uberie. Ak by sa jej ho však podarilo nasmerovať správne, veritaserum by im mohlo poskytnúť to, čo potrebovali.

„Kde mám začať, láska?“ spýtal sa jednoducho Severus. Držal hrnček v dlaniach, akoby si vychutnával jeho teplo, no oči z nej nespustil. Hoci vedela, že je za tým účinok elixíru, jeho láskavé slová a bezvýhradná dôvera v nej vyvolávali niečo, čo len ťažko potláčala.

Kde vlastne? Potrebovala ho priviesť k tomu, aby hovoril o Voldemortových plánoch, nie o tom, čo už vykonal. Pre Severusa to však už bola minulosť, takže bolo jedno, kde začne. „Dumbledorova smrť,“ povedala napokon. Len pred niekoľkými týždňami – dosť nedávno na to, aby sa rýchlo dostali k ďalšej fáze Voldemortovho plánu… A… bola to otázka, ktorá ju bude zožierať, kým sa nedozvie odpoveď.

Severus si prehrabol vlasy. „Si si istá, že nechceš začať niečím menej bolestivým? Prečo som prijal Znamenie zla? Prečo som bol k Harrymu celé tie roky taký krutý, a predsa som mu aspoň dvakrát zachránil život?“ Odmlčal sa a potom sa pousmial. „Prvý deň, keď som vedel, že ťa milujem?“

Hermiona sa na oplátku slabo usmiala – manželku by to napokon zaujímalo – no pokrútila hlavou. Cítila, ako čas beží. Účinok amortencie by trval niekoľko dní, ak by sa nepotlačil, ale veritaserum pôsobilo oveľa kratšie. „Prečo si…“ Prehltla, neschopná tie slová vysloviť. „Prečo si to urobil?“

„Požiadal ma o to.“

Ohromene naňho hľadela. Nemožné. Ani jedna z odpovedí, ktoré zvažovala a zavrhla, nebola takáto. „Neverím ti.“

Pozrel sa do hrnčeka a jemne ním zakrúžil. „To je, pravdaže, stručná odpoveď. Pre úplnú, ktorá môže znieť o čosi vierohodnejšie, sa musíme vrátiť trochu ďalej – do predošlého leta.“

Mechanicky prikývla. Nepotrebovala vedieť o minulosti, potrebovala vedieť, čo sa chystá. A predsa, ak to, čo povedal, bola pravda… „Pokračuj.“

„Koncom leta prišla za mnou Narcissa s prosbou. Voldemort dal Dracovi úlohu – takú, pri ktorej sa za zlyhanie platilo smrťou.“

Hermiona prehltla nasucho. „Ale on je—” Zarazila sa. „Bol len dieťaťom.“

„Nebol mladší ako ty,“ pripomenul jej Severus. „A to, že bol Luciusovým synom, znamenalo, že sa mu ušlo od Temného pána viac pozornosti než obvykle.“ Posledné slovo zvlášť zdôraznil a Hermiona sa striasla, keď si predstavila, akú podobu to mohlo mať. „Som presvedčený, že Temný pán očakával, že Draco zlyhá. Jeho zabitie by slúžilo ako trest pre Luciusa za to, že sa mu nepodarilo získať proroctvo v Oddelení záhad.“

Potrestať otca zabitím jeho dieťaťa. Hermiona si len ťažko dokázala predstaviť myseľ, ktorá by bola schopná prísť s takýmto zlomyseľným plánom. „Aká to bola úloha?“ zašepkala.

„Zabiť Albusa Dumbledora,“ odvetil Severus. „Ale to si určite uhádla.“

Hermione sa v hlave prehrávali udalosti posledných mesiacov. Prekliaty náhrdelník. Otrávená medovina. Dracove slová adresované Dumbledorovi na vrchole Astronomickej veže, ktoré začul Harry. Nepotrebujem vašu pomoc! Nechápete?! Musím to urobiť! Musím vás zabiť... inak ma zabije! Celé to zatienila číra hrôza z Dumbledorovej smrti, ale spätne si uvedomila, že to dáva zmysel.

„Narcissa ma požiadala, aby som zložil Neporušiteľnú prísahu na ochranu jej syna: pomôcť mu splniť úlohu, ak by to nedokázal, v nádeji, že Temný pán bude... zhovievavý,“ pokračoval Severus. „Sľub by som zložil tak či tak, aby som presvedčil Draca, nech mi úlohu prenechá. Albus však nemal v úmysle dovoliť Dracovi zavraždiť ho. Bál sa o chlapcovu dušu.“ Severusov hlas zatrpkol. „Na tej mojej zrejme nezáležalo. A tak si ma vybral za svojho kata.“

Pri pohľade na bolesť v Severusovej tvári zrazu videla Dumbledora v inom svetle. Naozaj bol taký bezcitný? Ochotný využívať ľudí, zaobchádzať s nimi ako s nástrojmi – tak chladne? „Severus...“ Natiahla ruku a položila mu ju na predlaktie.

Krátko sa na ňu usmial a jemne ju prikryl dlaňou. „Nakoniec na tom nezáležalo,“ pokračoval. „Albus aj tak umieral.“

Zaskočene vyhŕkla prvú myšlienku, ktorá jej napadla. „Čo tým myslíš, že aj tak umieral? Na čo?“

„Na aroganciu.“ Severus skrivil ústa do grimasy. „Nasadil si prsteň Marvola Gaunta v domnení, že ho dokáže ovládnuť a použiť.“ Pokrčil plecami. „Neviem, čo si myslel.“

„Harry nám to povedal,“ ozvala sa Hermiona a spomenula si. Ten prsteň, Harry. Marvolov prsteň. A strašná kliatba, ktorá na ňom spočívala. Odpusť mi ten nedostatok skromnosti, ale keby nebolo mojich obdivuhodných schopností a profesor Snape by nezasiahol včas, keď som sa ťažko zranený vrátil do Rokfortu, možno by som to neprežil a nemohol o tom rozprávať… „Myslela som si, že si ho zachránil.“

„Nie.“ Severus mávol prútikom a zohrial si čaj. Zhlboka sa nadýchol. „Dokázal som iba spomaliť postup kliatby, ale nie ju zastaviť. Vedel, že umiera, a ako starý lišiak si svoju smrť naplánoval tak, aby zachránil Draca, vyhol sa dlhému a bolestivému umieraniu a upevnil moju pozíciu po boku Temného pána. A ja som… poslúchol.“

Hermioninu myseľ zaplnil obraz Severusa s prútikom namiereným na Dumbledora, obaja zaliati zeleným svetlom. Keď začula tichý povzdych, obrátila pohľad k mužovi pred sebou. Oči mal pochmúrne, tvár poznačenú bolesťou a únavou. „Severus, prosím,“ zamrmlala a on sa na ňu prekvapene pozrel. „To boli Dumbledorove posledné slová k tebe. Neprosil o život, však?“

Severus vyčerpane pokrútil hlavou a ju pichlo pri srdci. „Nie. Žiadal ma, aby som dodržal svoj sľub.“ Rukou si prešiel po tvári. „A vieš, prečo som zaváhal?“

„Prečo?“ zašepkala, chcela a zároveň nechcela počuť odpoveď.

„Kvôli tebe.“ Zdvihol jej ruku a pobozkal ju, potom ju otočil dlaňou nahor a pritlačil k nej pery. Zhlboka sa nadýchla pri pocite, ktorý jej prebehol dolu chrbticou. „Po celý ten čas si mi dôverovala. Harryho pretrvávajúce pochybnosti boli zrejmé – pochopiteľné vzhľadom na našu osobnú históriu – ale Albus mi povedal, že ty si nikdy nezakolísala. Tvoja viera vo mňa bola možno založená na viere v neho, no aj tak som sa jej držal ako záchranného lana.“ Vzal jej ruky do svojich dlaní a sklonil nad nimi hlavu. „Keď mi povedal, že ho musím zabiť, najťažšie bolo predstaviť si, ako sa na mňa pozrieš so znechutením a pohŕdaním. Vedel som, že ma budeš nenávidieť – a že možno nikdy nebudem mať šancu ti to vysvetliť.“

Chvíľu sedeli v tichu. Hermiona si v mysli prehrávala, čo všetko povedal. Dávalo to zvláštny zmysel. Vždy vedeli, že Dumbledore má plány v rámci plánov. Dávkoval informácie podľa vlastnej vnútornej schémy. Verili mu, že mu ide o ich dobro, no čo ak sa mýlili?

Bez slova hľadela na jeho tmavú hlavu sklonenú nad ich zopnutými rukami. Jeho stisk bol taký silný, že cítila, ako jej v prstoch pulzuje krv. „Nikdy som ti o ničom z toho nepovedal?“ spýtal sa a ona pokrútila hlavou. „Kiežby som si mohol spomenúť, prečo nie.“ Povolil stisk a začal jej jemne masírovať prsty. „Odpúšťaš mi?“ Tie slová vyslovil pokojne, ale v jeho hlase počula prosbu.

Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Áno.“ Ale ak bol Dumbledore schopný Severusa takto využiť, čo to vypovedalo o jeho plánoch s Harrym? Považoval by akékoľvek prostriedky za opodstatnené, ak by výsledok stál za to? „Myslím... že je toho viac, však?“

Vzhliadol a pozrel sa jej do očí. „Ale teraz je rad na mne,“ povedal s tichým smiechom. Všimla si, že zúfalstvo na jeho tvári mierne poľavilo. „Chcem niečo vedieť.“

„Čo?“

„Povedz mi…“ Odmlčal sa a premýšľal. „Naše prvé rande. Kam sme išli? Čo sme robili?“

Len naňho civela. Myseľ mala úplne prázdnu. Čo by mu, pre Merlina, mala povedať? Hľadel na ňu s očakávaním a ona vyhŕkla prvé, čo jej napadlo. „K madam Puddifootovej.“

Severusovo obočie vyletelo takmer až k vlasom. „To si robíš žarty! Ale nie – keby si si robila, vymyslela by si niečo vierohodné.“ Pokrútil hlavou. „Prečo by sme tam, pre Merlina, šli?“

Otvorila ústa a zúfalo čakala na nápad. „Nikto by nečakal, že nás tam uvidí?“ skúsila.

„Nuž, s tým určite nemôžem polemizovať. Pozval som ťa, alebo si ty pozvala mňa?“

„No, ty si ma pozval. Bola som príliš hanblivá, aby som pozvala bývalého profesora,“ podpichla ho a začala si hru užívať. „Bol si dosť neodbytný. V tvojom odkaze stálo: Táto sova neodnesie Vašu odpoveď, kým nepoviete áno.“

„Hm, to znie celkom ako moja arogancia, však? Tipujem, že som sa jednoducho bál, že ak povieš nie, nikdy sa z toho nespamätám.“ Teplo v jeho pohľade jej pripomenulo, že ju stále drží za ruky, a trochu nervózne sa zasmiala. „Čo som mal na sebe?“

To bolo jednoduché. „Tvoj učiteľský habit,“ odvetila okamžite a nedokázala potlačiť úsmev.

„Nie ten slávnostný?“

„Nie. Obyčajný.“ Nepristihla sa už viackrát pri myšlienke, že rozopínanie všetkých tých gombíkov by bolo ako rozbalenie darčeka? Hoci… pohľad jej skĺzol na bielu košeľu, ktorú mal rozopnutú pri krku. Muklovské oblečenie mu celkom pristalo…

„Ten so všetkými tými gombíkmi,“ povedal pomaly a ona očervenela. Zamatový, zvodný tón jeho hlasu naznačoval, že presne vie, nad čím rozmýšľa. „Chápem.“

Zmätene začala tárať a prikrášľovať príbeh. „Sedel si pri tom stole v zadnom rohu pod vypchatým papagájom a mal si kvety. Kyticu slnečníc. Povedala som: Očakávala som čemericu alebo ľuľkovec, a ty si odvetil…“ Odmlčala sa. „Povedal si: Myslím, že sme mali vo svojich životoch dosť temných vecí, nie?“

Odfrkol si. „Sklamal som sám seba. Očakával by som lepšie jedlo. A miesto, kde by sme si mohli dať víno. Nuž, musíme brať do úvahy mladosť a neskúsenosť. Môj otec nebol žiadnym vzorom v zaobchádzaní so ženami.“

Niečo v jeho hlase – stará bolesť – upútalo jej pozornosť. Vždy premýšľala o jeho detstve a o tom, čo spôsobilo, že tak zatrpkol. „Nikdy som tvojho otca nestretla.“

„Kiežby ho nikdy nestretla ani moja matka,“ povedal s prekvapujúcou prudkosťou. „Nebol to... dobrý človek. Možno bol nešťastný, ale to neospravedlňuje, že ubližoval žene. A vlastnému dieťaťu,“ dodal popod nos.

Hermiona si zrazu predstavila Severusa ako dieťa, schovaného za dverami, ako sa snaží nevnímať zvuk úderov, ktorým nemohol zabrániť, a bolelo ju kvôli nemu srdce.

No stále tu bolo niečo, čo potrebovala vedieť. Nebola si istá, či to chce, ale potrebovala to zistiť. „Teraz som na rade ja,“ povedala.

„Dobre,“ súhlasil. „Zatiaľ si dodržala dohodu.“

Chvíľu premýšľala, ako sformulovať otázku. „Čo Voldemort plánoval ďalej? A aká mala byť tvoja úloha?“

„Záleží na tom, láska? Je koniec. Sme v bezpečí. Nemôžeme to nechať tak?“

„Sľúbil si, že mi to povieš,“ pripomenula mu jemne.

„A aj som to urobil.“ Severus prikývol. „Voldemortovým plánom bolo, samozrejme, zabiť Harryho Pottera. Ani jeden nemôže žiť, kým je druhý nažive. Podľa neho bolo mojou úlohou priviesť chlapca k nemu. Ja som však veril, že mojou úlohou je chrániť Harryho a poskytovať Albusovi informácie o Voldemortovi a smrťožrútoch.“ Vstal od stola a prešiel k oknu. Hľadel von a ona mala pocit, že nechce vidieť, čo s ňou urobia jeho ďalšie slová. „Keď mi Albus povedal, že som mu pomáhal vychovať Pottera ako prasa na porážku a že mojou úlohou bolo postarať sa, aby Voldemort dosiahol svoj cieľ, takmer som ho tam na mieste zabil.“

Akoby ju jeho slová úplne paralyzovali. Nedokázala prehovoriť. Stál tam a hľadel z okna na slnkom zaliatu pláž a krúžiace morské vtáky. Počula ich tlmené volanie prichádzajúce zďaleka. Napokon sa otočil, a keď si všimol výraz na jej tvári, pokľakol pred ňou a vzal jej ruky do svojich. „Hermiona, nerozumiem,“ povedal bezradne. „Prečo sa takto tváriš? Nepamätám sa, čo sa stalo, ale povedala si, že Harry je v poriadku. Nech už Albus zamýšľal čokoľvek, zrejme to vyšlo.“

Jeho slová jej sotva prenikali do mysle. „Prasa na porážku.“ Zrazu sa jej vybavila predstava Harryho tela zaliateho krvou. O čom to hovoril? Čo tým mohol Dumbledore myslieť? Neobetoval by Harryho… však nie? Odmietavo pokrútila hlavou. „Nerozumiem.“

„Ani ja. Napriek tomu som súhlasil, že urobím, o čo ma požiadal.“ Oči mal stále uprené na ňu – tmavé, prenikavé, neisté. „Albus bol intrigán a manipulátor, ale nikdy som nepochyboval o jeho konečnom cieli. Ani o jeho schopnostiach a zručnosti. Povedal mi, že iba vtedy, keď nastane správny čas – a iba vtedy – mám Harrymu odovzdať informácie, ktoré potrebuje na porazenie Voldemorta.“

Bojovala so slzami. „A myslíš, že to bude…“ Zarazila sa. „Myslel si, že to všetko nejako dopadne.“

Prikývol, nevšimol si jej prerieknutie. „Áno. Nemal som na výber. Vieš, poznal som cenu, ktorú zaplatíme, ak prehráme.“

Spomenula si, čo počula o Prvej čarodejníckej vojne, o masovom vraždení a mučení. Harryho matka, bratia Molly Weasleyovej, Nevillovi rodičia, ktorí prišli o rozum. „Čo si mal Harrymu povedať?“ zašepkala nakoniec a hľadala v jeho tvári nejakú indíciu, čo má robiť, komu má dôverovať a čomu veriť. Dúfala, že nech je to čokoľvek, povie to Harrymu sama a spolu nájdu nejaké iné riešenie tohto hrozného problému.

Položil jej dlaň na líce. „Všetko,“ povedal jednoducho. „V správnom čase. Aby mohol urobiť to, čo bolo potrebné.“

A vtedy pochopila, že s tým nemôže nič urobiť. Ani jeden nemôže žiť, kým je druhý nažive. Pretože len čo sa Harry dozvie, že cenou za Voldemortovu porážku je jeho život, nezaváha ani na sekundu. Vedela, že tú cenu zaplatí. Nepochybne to vedel aj Dumbledore. Nemala vedomosti potrebné na to, aby to zmenila, napravila. Čokoľvek by urobila, mohlo situáciu ešte zhoršiť. Aj ona poznala cenu zlyhania.

Spomenula si na to, čo sama videla u smrťožrútov – ich krutosť a potešenie, ktoré nachádzali v bolesti, mučení a smrti. Predstavila si tábory pre muklovských otrokov, strieborné masky smrťožrútov skrývajúce radosť svojich nositeľov, zatiaľ čo muklovské deti kričali v agónii pod kliatbou Cruciatus. Bola vôbec nejaká obeť príliš veľká na to, aby sa zabránilo takýmto zverstvám?

„Láska moja, prosím…“ Severus ju objal a ona pocítila jeho pery na vlasoch. Pevne ju držal, zatiaľ čo plakala, a nepýtal sa na nič. Jednoducho jej bol oporou a hoci vedela, že je to lož, na chvíľu sa poddala jeho láskyplnému objatiu.

* * * * *

Keď neskôr sedela schúlená v kresle v spálni a čakala, kým zaspí, zdvihla zrak a uvidela, že leží na boku a pozoruje ju. Oči mal v tlmenom svetle veľmi tmavé a jeho tvár pôsobila… pokojne. Nikdy ju takú nevidela – uvoľnenú, bez masky neustálej podozrievavosti, hnevu a zatrpknutosti. Teraz o niečo lepšie chápala hrozný tlak, pod ťarchou ktorého tak dlho žil, a prvýkrát sa zamyslela, či prežije vojnu.

„Si taká krásna,“ zašepkal. „Toľkokrát som ti to chcel povedať a nemohol som.“

Začervenala sa a sklopila zrak. „Skús zaspať, Severus.“

„Ľahneš si ku mne, kým nezaspím?“ Túžba v jeho hlase bola zreteľná. „Chcel by som si uchovať aspoň jednu spomienku na noc s tebou pre prípad, že by som si nespomenul na všetku lásku, ktorú sme prežívali.“

Hrdlo mala stiahnuté od zadržiavaných sĺz. Na okamih takmer súhlasila – prečo s ním nestráviť jednu noc? Keby to bolo skutočné, možno by sa podvolila. Ale chcela od neho viac než len napodobeninu lásky. „Ja… radšej nie. Lepšie si oddýchneš, keď sa nebudem vedľa teba prehadzovať.“ Usmiala sa naňho. „Skús zaspať. Budem tu, keď sa zobudíš.“ Klamalo sa jej ľahko, lebo vedela, že ho to upokojí.

„Ľúbim ťa,“ zamumlal a potom zavrel oči. Keď sa jeho dych spomalil a ustálil a bola si istá, že zaspal, omráčila ho. Potom si kľakla k posteli a premiestnila jeho bezvládne telo späť na Grimmauldovo námestie.

Neuvedomila si, že jej po tvári tečú slzy, až kým sa jej Harry nespýtal, prečo plače.

* * * * *

„Vyšlo to?“ Harry aj Ron vyzerali, že sa im nesmierne uľavilo, že je späť a dychtili po informáciách. Silou vôle potlačila všetky myšlienky na to, čo ich čaká, a sústredila sa na aktuálnu úlohu.

„Nie teraz. Musíme sa ponáhľať.“ Narýchlo zoslala kúzlo Obliviate, aby odstránila všetky spomienky na Lastúrový domček a na to, čo sa v ten deň stalo, a potom sa pustila do zložitého procesu rušenia prvej falošnej spomienky a vytvárania ďalšej – o dni v Londýne.

„Hermiona– ”

„Nie teraz, Ron.“ Bola fyzicky aj psychicky vyčerpaná a nemala čas byť tvorivá, a tak si vymyslela obed v krčme a potom popoludnie v antikvariáte, pričom si pomyslela, že by Severusovi mohla dopriať aspoň jeden príjemný deň zo stoviek tých nešťastných, ktoré sa rozhodol niesť na svojich pleciach.

Otočila sa k Harrymu a utrela si čelo. „Vezmi ho späť tam, kde si ho našiel. Skús ho posadiť a oprieť o stoličku, ak môžeš, aby sa, keď ho preberieš kúzlom Enervate, nečudoval, prečo leží na chodníku.“

Harry si kľakol a s trochou námahy vzal Severusovo bezvládne telo do náručia. Pozrel na Rona. „Ale Hermiona– “

„Len choď!“ povedala, no tesne predtým, ako sa premiestnili, pohladila Severusa po líci. Buď v poriadku, pomyslela si. Buď v poriadku a v bezpečí.

Keď odišli, zvalila sa na stoličku. „Ron, prinesieš mi šálku čaju?“ spýtala sa slabým hlasom. „Naozaj by mi padol vhod.“

Potľapkal ju po pleci. „Jasné, sadni si. Prinesiem ti čaj. Len… vyšlo to?“

Unavene prikývla, potom zaklonila hlavu a zavrela oči. „Áno, aj keď to asi za veľa nestálo. Nedozvedela som sa nič podstatné.“ Len to, že je v pasci rovnako ako my. Rovnako ako Harry. Rovnako ako ja.

Ron si od úľavy vydýchol. „Takže nezáležalo na tom, že amortencia bola falošná?“

Hermiona úplne stuhla. „Falošná?“ spýtala sa napokon.

Ron prikývol, uši mu zružoveli. „Vzal som ju od Freda a Georgea,“ povedal. „Myslel som si, že to bude rýchlejšie. Ale kým si bola preč, vrátil som sa pre istotu po ďalšiu dávku a prečítal som si etiketu na krabičke. Má to ten efekt s vôňou, vieš – cítiš vôňu spojenú s osobou, ktorú miluješ – ale inak je to len elixír bezsenného spánku zafarbený na ružovo.“

„A veritaserum?“ spýtala sa ticho.

„Och, to bolo prvotriedne. To najlepšie z apatieky v Šikmej uličke.“

Miloval som ťa už celé roky. Dávno predtým, než som o tom mohol hovoriť…

Schovala si tvár do dlaní a dlho tak sedela, až kým jej Ron nevložil do rúk šálku čaju a ona musela pokračovať. To bolo napokon všetko, čo mohli robiť, pokračovať.

* * * * *

leto 2002

Severus, samozrejme, prežil, no za tých päť rokov s ním nehovorila – až na jedno letmé stretnutie na ministerskom podujatí. Ako by aj mohla? Čo by mu povedala? Ako po vojne postupne vychádzalo najavo čoraz viac z príbehu, obraz, ktorý len letmo zahliadla počas toho chaotického popoludnia v Lastúrovom domčeku, nadobúdal hĺbku a farby: riziká, ktoré podstúpil, železné sebaovládanie, ktoré si musel udržať, fyzické a psychické utrpenie, ktoré znášal. Čím viac sa dozvedala o jeho povahe, tým viac sa hanbila za to, čo urobila. Vylákala z neho tajomstvá srdca. Nikdy by jej to neodpustil. Čokoľvek k nej cítil, neprežilo by, keby sa dozvedel, ako ho využila. Využívalo ho už toľko ľudí. To, že to urobila aj ona, bolo neodpustiteľné. A ak si na to nepamätal, nemienila mu to pripomínať.

Byť sama nebolo až také zlé. Mala svoju knižnicu a v dňoch, ako bol tento, keď popoludňajšie slnko svietilo na jej malú záhradku, bola celkom spokojná – hoci občas clivo premýšľala, čo mohlo byť.

Hodiny práve odbili pol štvrtej, keď jej zrak upútal pohyb krídel. Zdvihla hlavu a uvidela neznámu sovu, ako ladne pristáva na kovanom stole vedľa nej. Zdvorilo jej nastavila nôžku a ona jemne odviazala list, premýšľajúc, od koho môže byť.

Srdce jej na okamih poskočilo, keď zbadala rukopis – to špicaté písmo poznala z nespočetných štipľavých poznámok k jej domácim úlohám z elixírov – a takmer sa jej zastavilo, keď rozvinula pergamen a začala čítať.

Moja drahá slečna Grangerová,

možno Vám to uniklo – alebo sa o tom vážený profesor Lockhart akosi opomenul zmieniť vo svojich prednáškach o pamäťových kúzlach – no zaklínadlá na úpravu pamäti, rovnako ako Obliviate, sú menej účinné u tých, ktorí ovládajú oklumenciu a legilimenciu. Zručnosti potrebné na ochranu vlastnej mysle slúžia ako istý druh bariéry, ktorá bráni tomu, aby sa takéto zmeny natrvalo udržali.

Ako si možno spomínate, v oboch som pomerne zdatný.

Och, Kirké…

To samozrejme neznamená, že sú takéto kúzla úplne neúčinné. Falošné spomienky a kúzlo Obliviate zoslané mimoriadne talentovanou čarodejnicou alebo čarodejníkom môžu trvať približne päť rokov. Nanajvýš.

Ak by ste boli ochotná, rád by som sa s Vami o tom podrobnejšie porozprával. Povedzme u madam Puddifootovej? Dnes popoludní o štvrtej?

Och, Kirké a Hekaté! A potom jej pohľad skĺzol na podpis.

Severus Snape

P. S.: Táto sova neodnesie Vašu odpoveď, kým nepoviete áno.

Och, Kirké, Hekaté a všetky Fúrie…

* * * * *

O dvadsať minút neskôr Hermiona vošla do malej prezdobenej čajovne v Rokville a rozhliadla sa. Severus vstal zo svojho miesta pri stole vzadu pod vypchatým papagájom a zachytil jej pohľad. Srdce jej bilo tak silno, až si myslela, že to musí počuť. Nemala ani tušenie, čo mu povie, no zhlboka sa nadýchla, pozbierala odvahu a vykročila k nemu. Jeho pohľad ju neopustil ani na chvíľu. Temné oči nič neprezrádzali. Žalúdok sa jej zovrel od úzkosti, keď si všimla, že má síce oblečený učiteľský habit, ale ruky mal prázdne.

Zastala pred ním. „Severus…“

Zohol sa a s elegantným gestom vytiahol spod stoličky kyticu slnečníc previazanú zelenou stuhou. Nepovedal nič, len jej ju podal. V očiach sa mu zračilo odpustenie a ešte niečo. S úžasom si uvedomila, že je rovnako nervózny ako ona.

Odkašľala si. „Očakávala som čemericu alebo ľuľkovec,“ povedala s hrdlom stiahnutým od náhleho dojatia.

Usmial sa a jeho oči boli úprimné a milujúce, ako si pamätala. „Myslím, že sme mali vo svojich životoch dosť temných vecí, nie?“

A pobozkal ju.

obrázok vytvorený AI