Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 13: Rozlúčka

„Kde to sme?“ spýtal sa Scorpius, keď sa rozhliadol. Rose urobila to isté. Otočila sa a uvidela Brloh neďaleko za nimi. Scorpius ukázal na Weasleyovcov stojacich na poli. „Tam sú,“ zašepkal. Naklonil hlavu. „Prečo vyzerajú všetci tak smutne?“ spýtal sa. Po tom, čo videl, ako sa Weasleyovci snažia prežiť životom, nechcel ich vidieť takýchto — keď boli šťastní, vyzerali oveľa lepšie.

Rose pokrčila plecami, keď spolu so Scorpiusom kráčali bližšie. Pohľad jej padol na dve tašky ležiace vedľa Billa. „Myslím, že viem, čo sa deje,“ zamrmlala. Scorpius sa na ňu pozrel. Rose pokrútila hlavou. „Nie som si úplne istá. Poďme na to prísť spolu,“ povedala.

„Nechcem ich vidieť takto smutných,“ povedal Scorpius a odvrátil pohľad od rodiny, akoby bola jeho vlastná. „Vždy vyzerali tak šťastne… občas smutní, ale toto je iné a nechcem ich takto vidieť.“ Nedokázal sa na nich znovu pozrieť. Mal pocit, že by sa mu srdce roztrhlo na kusy, lebo ho už teraz bolelo za nich.

Rose to cítila rovnako. Nechcela vidieť svoju rodinu nešťastnú. Keď ich vídavala, vždy pôsobili, akoby nikdy nemali žiadne problémy. Otec jej nikdy nerozprával podrobne o svojom detstve, len toľko, aby pochopila, že na tom neboli finančne najlepšie. Keď teraz videla jeho rodinu, cítila veľkú vďačnosť za to, čo jej jeho rodičia mohli dopriať, keď vyrastala. Prechádzala pohľadom z jednej tváre Weasleyovcov na druhú. Srdce jej kleslo, keď videla, ako zlomení vyzerajú.

„Bill, si si tým istý? Úplne istý?“ spýtal sa Arthur, trochu melancholicky, keď sa díval na svojho najstaršieho syna. „Vieš, môžeš zostať. Tvojej mame aj mne by to vôbec neprekážalo. Si náš syn a to je úloha rodičov — starať sa o svoje deti,“ vysvetlil.

Bill sa na otca povzbudivo usmial. „Som v poriadku a som si tým naozaj istý. Vedel som, že to príde. Bol to môj sen od detstva a je čas ho uskutočniť.“ Molly sa pri tých slovách rozplakala. Bill k nej pristúpil a pevne ju objal. „Neplač, mama. Sľubujem, že sa vrátim, len čo si všetko zariadim. Prídem na Vianoce. Ber to ako odchod na Rokfort — len trochu dlhší.“ Jeho mama plakala opretá o jeho hruď. „Neplač, mama, prosím,“ zašepkal Bill a pohladil ju po vlasoch.

„Ale ty si moje dieťa,“ vzlykala Molly a nechcela ho pustiť. Objala ho ešte silnejšie. „Nemusíš tam ísť. Môže sa ti niečo stať. Môžeš zostať tu. Nájsť si prácu tu. Usadiť sa tu. Bill, prosím, nechoď. Bill…“ Opakovala jeho meno a plakala ešte viac.

Percy sa pozrel na najstaršieho brata. „Kedy sa vrátiš?“ spýtal sa.

„Na Vianoce,“ odpovedal Bill stručne. Potom sa znovu obrátil k mame. „Na Vianoce, mama. Nenechám si ujsť tvoju skvelú večeru a to kura.“ Výraz sa mu uvoľnil. „Mama, chcem pomôcť. Ron a Ginny pôjdu skôr či neskôr na Rokfort a budú potrebovať veľa vecí. Chcem pomôcť tebe aj otcovi a prestať byť príťažou. Som už dosť starý na to, aby som sa o seba postaral. Prosím, mama, neplač.“

Molly si utrela slzy, keď ho konečne pustila. „Lenže…“ pozrela sa Billovi do očí. „Bude to bez teba úplne iné. Nevidieť ťa možno veľmi dlho je ťažké. Musíš pochopiť, že sa tam k tebe nedostaneme, pretože sa musíme starať o ostatných a… ach, Bill!“

Fred sa ozval: „A kto nás naučí lietať na metle?“

Bill sa usmial a prehrabol Fredovi vlasy. „Na to je tu Charlie. On je metlobalovým kapitánom, nie ja. Budem sa vracať a učiť vás. Viem, že raz budeš hráč metlobalu — ak nie prefekt alebo hlavný prefekt. Si Weasley.“ Fred však nevyzeral presvedčene. „Neboj sa, Fred, budem sa vracať. Sľubujem.“

Ginny zadržala slzy. „Ale nám budeš veľmi chýbať.“

Ron prikývol. „Hej, nemôžeš len tak odísť. A čo my?“ spýtal sa.

Bill bol vždy ich starší brat, ktorý sa o nich staral. Vždy bol ten, kto urovnával hádky medzi deťmi Weasleyovcov. Vždy sa ich zastal, keď sa niečo stalo. Mnohokrát vzal vinu na seba za mladších súrodencov. Dokázal ich spojiť, keď sa všetko zdalo byť rozpadnuté. Bol to ten, ku ktorému bežali, keď boli smutní alebo vystrašení. Tiež ich učil, ako sa postaviť sami za seba. Hovoril im, aby sa nikdy nehanbili za to, že sú Weasleyovci, aj keď sa im niekto posmieva — pretože Weasleyovci robia, čo môžu, a to je podľa neho to najdôležitejšie. Bill bol vždy akoby náhradným rodičom, keď ich rodičia neboli doma. Všetci mladší súrodenci sa naňho teraz bezmocne pozerali.

Scorpius sa zhlboka nadýchol. „Prečo tvoj otec nechcel zabudnúť práve túto spomienku?“ spýtal sa. Na chvíľu sa pozrel na Weasleyovcov, potom na Rose. „Ja by som niečo také do mysľomisy nedal. Pozri, ako to na mňa pôsobí,“ povedal dôrazne.

Rose si povzdychla. „Na mňa tiež. Len by som si priala, aby sa nemuseli takto rozchádzať. Aby nemuseli zarábať toľko peňazí, len aby sa navzájom udržali. Nechcem, aby sa takto rozdelili. Viem, že strýko Bill to myslí dobre a vráti sa, ale bude to iné, keď nebude chodiť domov tak často. Neviem si predstaviť, keby Hugo nechodil domov.“

„Nemusíš ísť tak ďaleko,“ povedal Charlie. „Aj tu je dosť práce. Môžeš zostať a pracovať tu. Je to tiež možnosť…“ Jeho hlas znel nádejne, keď sa pozrel na staršieho brata. Boli si vekovo najbližší a aj si boli najbližší zo všetkých súrodencov, podobne ako Fred a George. „Musí existovať aj iný spôsob.“

Bill pokrútil hlavou. „Ty ma predsa chápeš, Charlie, však?“

„Chápem, ale…“ Charlie si zahryzol do pery a odvrátil pohľad. „Nikdy to už nebude rovnaké, keď tu nebudeš. Hovoril si, že neodídeš, kým nedokončím Rokfort. Sľúbil si mi to. Netušil som, že ten sľub porušíš.“ Snažil sa udržať pevný hlas.

Ron už nedokázal zadržať slzy. „A mne si povedal, že počkáš, kým pôjdem na Rokfort! Sľúbil si, že ma odprevadíš.“ Spodná pera sa mu triasla. „Povedal si, že tam budeš prvého septembra, pomôžeš mi naložiť kufor do vlaku a že by si to za nič na svete nevynechal. Sľúbil si to — a ty si ešte nikdy sľub neporušil,“ rozplakal sa.

„Viem… a mrzí ma to,“ odpovedal Bill.

Aj Ginny sa rozplakala. „Nie je fér, že musíš odísť.“

Bill si k nej kľakol a nadvihol jej bradu, aby sa mu pozrela do očí. „Život nie je fér, pamätáš?“ Ginny potiahla nosom a pozrela naňho. „Všetci to už vieme. Nebuď taká smutná, Ginny. Ak pôjdem do Egypta, sľubujem, že vám budem posielať peniaze. Budeš mať viac bábik, viac šiat a—“

„Ja nechcem bábiky ani šaty!“ rozplakala sa Ginny nahlas. „Chcem teba, Bill. Chcem sa s tebou hrať. Chcem, aby si ma niesol do postele, keď zaspím na gauči. Chcem, aby si mi rozprával príbehy o Rokforte a chcem, aby si ma odprevadil k Rokfortskému expresu, ako si sľúbil Ronovi. Nechcem, aby si odišiel do Egypta!“ Bill ju objal, aby ju upokojil. Keď to Molly videla, trochu stuhla. „Nechcem, aby si odišiel, Bill.“

Ron odvrátil pohľad od Billa. „Robíš to, lebo si myslíš, že si už príliš starý na to, aby si sa s nami hral,“ povedal nevrlo. „Vždy hovoríš, že si na toto či tamto už pristarý. Len chceš ísť na dobrodružstvo bez nás.“

Bill pomaly pustil Ginny a pokrútil hlavou. „Preto neodchádzam, Ron. Nikdy sa s tebou neprestanem hrať — ani s nikým z vás. Vždy budeme bratia a ja sa budem vracať domov, tam, kam patrím. Je to tu a nikdy na to nezabudnem. Nikdy by som nevymenil dobrodružstvo za vás. Ste moja rodina a tú ničím nenahradím. Ron, musíš pochopiť, že všetci raz musíme vyrásť. Aj ty si raz pôjdeš za svojimi snami, keď odídeš z Rokfortu.“

„Nemôžeme už ísť?“ spýtal sa Scorpius a nepokojne sa zavrtel. „Nechcem sa na toto pozerať. Chcem ísť domov, Rose.“ Pozrel sa na ňu — plakala rovnako ako zvyšok Weasleyovcov. „Rose, nemyslíš, že by sme mali ísť, skôr než nás Ron prichytí pri jeho mysľomise?“ spýtal sa. Rose sa nepohla. Scorpius k nej pristúpil a objal ju. „Neplač s nimi. Už tak ma to dosť trápi, keď sa na nich pozerám. Nie aj ty, Rose.“

Rose vzlykala: „Nemôžem si pomôcť! Strýko Bill nemusel odísť. Pozri na nich.“ Oprela sa o Scorpiusa a pozrela sa na rodinu svojho otca. „Viem, že chce ísť za svojimi snami a že potrebujú peniaze, ale aj tak ma bolí, že sa musia po škole rozísť a vídať sa len pri výnimočných príležitostiach. Je to…“ hlas sa jej vytratil.

Scorpius ju pohladil po vlasoch. „Nakoniec všetko dopadlo dobre. Všetci boli šťastní,“ pripomenul jej, keď ešte stále plakala opretá o jeho hruď. „Nikdy som nechápal, prečo im môj otec nepomohol. Sú to skvelí ľudia.“ Zamyslene sa pozrel na Weasleyovcov. „S nimi sa mal skamarátiť.“

„No, tvoj otec bol idiot,“ odfrkla Rose.

„Nepreháňaj,“ odvetil Scorpius.

George sa obrátil na Billa. „Nemôžem ísť s tebou?“ spýtal sa. „Budem poslušný a budem ti niesť tašku, ak chceš,“ dodal nádejne, no Bill pokrútil hlavou. George našpúlil pery. „Prečo nie?“ spýtal sa sklamane.

„Pretože,“ začal Bill, „si ešte príliš mladý a zatiaľ nemôžeš používať prútik. A okrem toho by si nechal Freda samého a to by sa mu nepáčilo.“ George sa otočil na Freda, ktorý prikývol. „A okrem toho, keď sa tam usadím, vezmem ťa do Egypta. Raz ti všetko ukážem — a to, čo objavím. Bude to tak oveľa vzrušujúcejšie, nemyslíš?“ povedal.

Arthur položil Billovi ruku na plece. „Ak je to naozaj to, čo chceš, stojím za tebou. Ak budeš čokoľvek potrebovať, daj vedieť a pomôžeme, ako budeme vedieť.“ Bill sa naňho usmial. Arthur podal ruku. Bill ju stisol, no Arthur ho hneď nato objal. „Všetkým nám budeš chýbať, William,“ povedal.

„Aj vy všetci budete chýbať mne, otec,“ odpovedal Bill.

Percy sa zhlboka nadýchol. „Budeš nám písať, dobre?“ povedal.

Bill prikývol. „Budem.“ Zdvihol tašku zo zeme a naposledy sa pozrel na rodinu. „Uvidíme sa, keď sa usadím. Uvidíte, bude to takto lepšie. Mám vás všetkých rád.“ Usmial sa na nich — a potom sa premiestnil.

Tentoraz Ginny hlasno plakala. Ron už síce neplakal, ale stále mal chuť. Charlie vyzeral zmätene a na chvíľu stratený. Fred zadržiaval slzy, uvedomujúc si, že už nie je dieťa. George sa pozeral na miesto, kde Bill ešte pred chvíľou stál, a v duchu si prial, aby sa tam znovu objavil. Percy bol tiež smutný. Arthur objal Molly a nechal ju plakať na svojom pleci.

„Je to to, o čom vždy sníval, a ako rodina ho musíme podporiť,“ povedal Arthur, hoci neznelo to veľmi presvedčivo. Otočil sa k deťom. „Poďte, čoskoro bude večera. Bill sa vráti o pár mesiacov, presne ako sľúbil.“ Usmial sa na ne povzbudivo a odišiel s manželkou.

Deti šli za rodičmi, no nevyzerali šťastne. Ron držal Ginny za ruku, keď plakala. Nechcel vidieť svoju malú sestru takú smutnú. Snažil sa na ňu usmiať, hoci vnútri plakal rovnako. Vedel, že Bill bude chýbať im všetkým.

„Kiežby som na Billa nebol niekedy zlý,“ prerušil ticho Percy. „Viem, že sa ma len snažil zapojiť do hier, ale nikdy som ho nepočúval. Keby som vedel, že po Rokforte odíde, hral by som sa s ním viac.“ Vyzeral skľúčene. „Mrzí ma, že som mu hovoril toľko nepríjemných vecí, len aby som ho vyhnal z izby.“

Ron prikývol. „Aj ja som povedal pár vecí, ktoré som nemyslel vážne.“

Fred a George si vymenili pohľady. „Niekedy si prajem, aby sme si z neho nerobili toľko žartov,“ povedal Fred. „Niektoré ho naozaj štvali. Možno je to aj naša vina, že chcel odísť z domu. Ako ho poznám, občas chcel mať svoj pokoj.“ Fred sklopil pohľad na trávu pod nohami. „Teraz ma to naozaj mrzí.“

Charlie sa naňho obrátil. „Nemyslím si, že to bolo kvôli tomu. Už od ôsmich rokov mi hovoril, že chce ísť do Egypta pracovať pre Gringottovcov.“ Neznelo to však veľmi veselo. „Som si istý, že je teraz šťastný. Čaká ho veľa — taký je Bill, keď je taký talentovaný.“

George sa trochu zasmial. „Pamätáš si, keď som skoro spadol z metly?“ spýtal sa.

Fred prikývol. „Bill ťa vtedy chytil.“

Percy sa otočil. „A čo keď si si myslel, že máš dračie kiahne a behal si po dome ako zmyslov zbavený?“ spýtal sa Freda.

„To mi nepripomínaj,“ odvetil Fred, no skrivil pery do úsmevu. „Bill ma vtedy vedel upokojiť. A robil skvelé horúce kakao s marshmallowmi, aj keď neboli Vianoce,“ zamyslel sa. „Stavím sa, že je teraz naozaj šťastný. Veď je v krajine svojich snov, však?“

Ron sa konečne usmial. „Hej, myslím, že áno.“ Ginny sa naňho uplakane pozrela. „Raz aj my odídeme a niečo dokážeme. Bill má pravdu, že treba ísť za svojimi snami a nenechať sa ničím zastaviť. Hovorí to už dlho — že raz pôjdeme vlastnou cestou a urobíme zo seba to najlepšie.“

Charlie prikývol a tiež sa konečne usmial. Pozrel sa späť na miesto, kde sa jeho brat premiestnil. Chvíľu nič nepovedal, potom sa obrátil k súrodencom. „Vyzerá to, že Bill je stále náš vzor,“ povedal.

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

V nasledujúcich rokoch
budeš myslieť na chvíle,

ktoré sme spolu prežili?
V nasledujúcich rokoch
budeš nad tým premýšľať
a nad tým, ako sme žili bez ľútosti?
Nič netrvá večne, aj keď by sme chceli,
cesta pred nami vedie každého z nás inam
— S Club 7 —

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

Rose a Scorpius si nič nepovedali, keď sa okolie opäť začalo ponárať do tmy. Z nejakého dôvodu cítila Rose voči Scorpiusovi zatrpknutosť — a on voči nej tiež — no nechceli to priznať, aby nepokazili okamih toho, čo práve videli.