Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola osem: Všetci sa mýlili

(O mesiac neskôr: 2. december)

Časť 1: Bezsenné noci

"Ako dlho bude v bezvedomí?" spýtal sa Draco liečiteľa, keď nakukoval na odpočívajúceho otca.

Ako ubiehali mesiace, časové intervaly medzi otcovými jeho nervovými zrúteniami sa rapídne zmenšovali. Za posledné tri týždne mal tri záchvaty. Viac než kedy predtým Draco prosil svoju matku, aby dostala rozum a otca natrvalo umiestnila ku Sv. Mungovi, kde mohol mať nepretržitú 24 hodinovú starostlivosť a ochranu pred sebou samotným.

Za posledný mesiac sa Lucius stal nedbanlivejším; nespal, nejedol ani nehovoril, pokiaľ to nebolo o vígloch. Začal sa pravidelne púšťať do domácich škriatkov (v záchvate zúrivosti zaškrtil dvoch... súčasne) a mlátiť si hlavu o stenu. Dospelo to k bodu, keď museli očarovať všetky steny na Manore, aby boli na dotyk mäkké, ako vankúše. Nezaberali protipsychotické elixíry. Ani muklovské lieky nezaberali.

Nič nezaberalo.

Jeho orgány pomaly degenerovali, ale jeho mágia sa stávala viac a viac nekontrolovateľnou. Bolo nad slnko jasnejšie, že Lucius Malfoy buď spácha samovraždu alebo sa rozpadne priamo pred ich očami.

"Možno deň či dva," liečiteľ neznel príliš sebaisto.

To spôsobilo, že Draco zaškrípal zlostne zubami. "To má byť čo; deň či dva?" vyprskol.

"Draco," zavolala jeho matka hlasom, ktorý ho prosil, aby zostal pokojný.

Šedé oči vystrelili k malej pohovke, kde sedela jeho matka s flegmatickým Blaisom; mala slzy na krajíčku a to utlmilo jeho hnev. Na rozdiel od tých modrín na jej rukách, modriny pod okom, a neupraveného vzhľadu; bola inak nezranená od tej poslednej udalosti s otcom. Draco si ťažko vzdychol, vzchopil sa a načúval, keď liečiteľ táral o účinkoch elixíru, ktorý dali jeho otcovi.

"Pán Malfoy," Draco sa naježil pri tom oslovení, "prepáčte mi, Draco, ale problém s týmito elixírmi je..."

Zdalo sa, že sa otec stával stále viac kreatívnejší pri svojich samovražedných pokusoch. Pred dvadsiatimi dňami našiel kuchyňu a strčil si hlavu do trúby. Bol tam asi päť minút než prišiel domáci škriatok, vypol pec a upokojil ho čokoládou a primäl ho opustiť kuchyňu. Asi pätnásť minút po tom, čo ho priviezli domov z jeho obvyklej trojdňovej šichty u Sv. Munga, ktorá nasledovala po predchádzajúcom pokuse o samovraždu, Draco ho našiel v prijímacom salóne dusiť sa, keď visel na škrtidle, ktoré si urobil z gobelínu. Švihnutím prútika otec padol k zemi, pričom vracal a preklínal svojho jediného syna za to, že ho prinútil žiť ďalší deň.

Draca to nezastrašilo, alebo si to aspoň navrával.

A predtým ten večer ho matka našla, ako sa snaží prebodnúť sa otrávenou dýkou. Očarovala tú dýku, aby zmizla, ale neočakávala Luciusov hnev. Surovo sa zasmial na svoju ženu, vykrikoval slová v niečom, čo znelo, ako povedala, vymyslený jazyk, keď ju povalil na zem. Draco odmietal premýšľať o tom, čo by sa stalo, keby neprišiel do tej izby vtedy, kedy prišiel.

Bola to rovnako bolestivá myšlienka ako nahnevaná.

"Z toho dôvodu vám nemôžem povedať, či ten elixír vydrží jeden alebo dva dni." Draco nepočúval ani slovka, ale prikývol, ako keby počul, a liečiteľ pokračoval. "Pôjdem vyliečiť modriny vašej matky, ak máte nejaké otázky, neváhajte a spýtajte sa." S tým sa ten mladý liečiteľ otočil na päte a prešiel k jeho matke.

Medzi Blaisom, jeho matkou a tým liečiteľom sa odohrala malá výmena, skôr než poslední dvaja opustili spoločne izbu. Až keď sa masívne dvere na izbe zavreli, sa Draco pozrel na svojho najlepšieho priateľa s blýskajúcimi šedými očami. Blaise, samozrejme, uvoľnený na ľahkom japonskom matraci, ako keby inštinktívne vedel, že sa mala zahájiť tiráda Draca Malfoya. V minulosti bol ich svedkom dosť často, aby poznal príznaky: mierne začervenané líca, typický malfoyvský úškrn a blýskanie v očiach.

"Mám akurát dosť tohto nezmyslu," zúril Draco, keď sa podráždene prechádzal pri otcovej posteli. "Čo musí urobiť, aby ju to prinútilo počúvať ma a dať ho do Sv. Munga navždy? Musí nás všetkých zabiť v spánku, než mi ona uverí?"

"Draco..." Blaise sa náhle zdvihol z miesta.

"Mohol ju zabiť! Mohol ju zabiť a neexistovalo by sakra nič, čo by som s tým mohol urobiť!"

"Draco..." Blaise pomaly siahol do svojho vrecka.

"Musí sa dať do nemocnice, niekde, kde sa o neho postarajú a uistia sa, že sa nepokúsi obesiť sa na nejakom prekliatom lustri!"

"Draco!" zajačal Blaise trochu prudko.

"Čo je?" Blondiak explodoval.

Záhadne oznámil. "Ruka tvojho otca sa hýbe."

Čo do pekla? Ten sprostý liečiteľ nevedel, o čom hovorí. Bez ďalšieho zaváhania sa zvrtol a naozaj, jeho ľavá ruka sa pohybovala, otvárala a zatvárala, zvierala a rozovierala. Vyzeralo to, ako keby používal tú ruku, aby napodobnil ľudské srdce. Jeho oči sa pomaly presunuli nahor, aby spočinuli na jeho zatvorených očiach. Tváril sa pokojne - ako keby spal.

S úškrnom sa otočil znova k ustaranému a predsa flegmatickému Blaisovu, "nerob si starosti, je stále v..."

Stojace hodiny zazvonili. Bola polnoc.

A izba upadla do tmy...

"Lumos!" začul Draco Blaisa vykríknuť a malý svetelný lúč vytryskol z konca jeho prútika, ale nestačilo to, aby videl všetky detaily. "Draco? Kamoš, si v..."

Draco zacítil na svojom zátylku mozoľnatú ruku len okamihy predtým, než všetko prešlo z jednoduchého k zložitému. "Čo do..." Inštinkt ho v temnote zvrtol, ale jediné s čím sa stretol bol vzduch.

"Nox!"

Ruka na okamih stisla a uvoľnila. Znova sa otočil; len vzduch. Blaise jačal každé svetelné kúzlo, ktoré poznal, v nádeji, že jedno z nich znova zapne svetlá. Dracovi uniklo priškrtené vyjaknutie, keď bol zozadu pritlačený k zemi.

"Si v poriadku?"

Niežeby mohol odpovedať. Draco nemal ani šancu zareagovať a pripraviť svoje telo na ten pád a dopadol na zem. Tvrdo.

Bolesť zovrela všetky jeho zmysly; až k úrovni, kedy mohol ochutnať a zacítiť bolesť, ktorú pociťoval. Hľadal a hľadal, ale nemohol nájsť svoj vlastný dych a prevrátil sa na chrbát v nádeji, že získa to, čo stratil. Mdlo počul Blaisa skrz hučanie vo svojich ušiach, ale nedokázal sa sústrediť na hlas svojho najlepšieho priateľa. Nie, jediné, na čo sa mohol sústrediť bol nával krvi k jeho hlave a ten mdlý pocit, ktorý pociťoval v žalúdku.

"Draco, odpovedz mi!"

Snažil sa, naozaj sa snažil, ale keď sa pokúsil zhromaždiť dosť sily a vzduchu, aby odpovedal na Blaisov skoro zúfalý príkaz, mal pocit, ako keby sa pokúšal nadýchnuť cez tenučké steblo slamy. Jednoducho tam nebolo dosť vzduchu, aby sa dostalo do jeho pľúc. Príšerne pálili.

V pozadí mysle začul náraz a Blaisove barvisté kliatie, "je tam štít, nemôžem sa cezeň dostať."

Z nejakého dôvodu Draco jednoducho vedel, že je v maléri.

Nad ním prehovoril tichý hlas; záhadný, pokojný a bez emócii. "Víglovia chcú tvoju dušu, Draco... chcú tvoju dušu a tvoj život. Chcú ju miesto teba očistiť. Daj im ju. Neboj sa. Budem s tebou na každom kroku tej cesty," a potom sa tá istá mozoľnatá ruka omotala okolo jeho krku.

Keď sa zovrela, odrezala ho od vzduchu úplne, Draco Malfoy, hoci kopal z celej sily, sa cítil bezmocný po prvý raz za skoro sedem rokov. Nebol to príjemný pocit. A keď Lucius Malfoy vložil do svojho stisku silu, v snahe zabrániť mu dostať sa preč, po prvý raz za veľmi dlhú dobu sa naozaj bál o svoj život.

"Otče, prosím..." chripel, kým jeho oči pálili. V poslednej snahe Draco ovinul svoje ruky okolo zápästí svojho otca a zúfalo sa snažil vypáčiť jeho ruky zo svojho hrdla.

Len sa viacej zovreli.

"Ššš... nechaj to... prijmi to. Ja som prijal."

Bol to boj, v ktorom rýchlo prehrával.

Snape mu kedysi povedal, že sa nebál smrti, že smrť bola ako stávka, ktorú človek uzavrel, aby mohol hrať hru zvanú život. Áno, nuž, srať na to. Snape bol vždy príliš záhadný a filozofický pre svoje vlastné dobro.

Draco, na druhej strane, nechcel zomrieť. Nie takto. Nie túto noc.

Ale vedel, že smrť na nikoho nečakala.

Luciusove ruky stisli hrdlo svojho syna silnejšie; bol to pocit, ako keby mu drvil priedušnicu vo zveráku. Dracova myseľ kričala bolesťou, v hlave mu búšilo od nedostatku kyslíka, a cítil ako jeho srdce spomaľuje. Slabne stále viac a viac každou sekundou. Draco cítil, ako sa jeho nohy pomaly prestávajú šialene hádzať sem a tam, len šklbnú občas, keď sa šedé oči pretočili.

Jeho myseľ na neho kričala, aby stále bojoval, ale on to jednoducho nemal v sebe.

"Ššš, všetko bude v poriadku, uvidíš... zachraňujem ťa, synu, zachraňujem ťa..."

Dracove oči sa zatvorili, prestal kopať a bojovať; ústa mal pootvorené, ako keby sa stále pokúšal nasať vzduch.

"Finite!"

Nič sa nestalo.

"Celý svoj život si nikdy nevedel, aké je to byť slobodný... toto je tvoja šanca. Víglovia ťa chcú. Chcú tvoju čistú krv," zavetril nad pokožkou Dracovho krku. Bolo to, ako keby mohol cítiť tú krv, ktorá pomaly pumpovala tepnami jeho syna.

Draco vo vnútri zavrčal.

"Ššš, nebojuj s tým, synu... víglovia vedia všetko. Budeš ako my, Draco."

"Finite incantatem!"

A tie svetlá boli späť, dvere rozletené a Draco slabo začul vydesený výkrik svojej matky.

"Stupefy!" (cz: Mdloby na tebe!)

Luciusove telo sa bez dlhých rečí prevalilo vedľa tela jeho syna.

Tlak jeho rúk bol preč, ale Draco mal pocit, ako keby bol lapený v sne. Ani tu ani tam. Všetko počul, ale necítil nič. A jediné, čo mohol robiť, bolo uvažovať, či byť po druhý raz za tri roky skoro zaškrtený jeho nepríčetným otcom bolo naozaj to, o čom mal byť jeho život...

"Nestojte tam, vy blbý liečiteľ, zožeňte pomoc! Pošlite Patronusa, urobte niečo!"

Začul tresknúť dvere.

"Ach, pri Merlinovi, Blaise, dýcha?"

"Sotva. Pozrite, urobím niečo, čo som sa naučil prednedávnom. Zakloním mu hlavu dozadu a potrebujem, aby ste mu stlačili nos a vdýchli do jeho úst, zvládnete to?"

"Áno..."

Podľa všetkého nažive mal byť.

Jeho hruď pálila, keď sa zostra nadýchol.

Pri Merlinovi, to bolelo! Hlava mu bezútešne búšila, telo ho bolelo a jeho krk bolel ako čert. S hlavou otočenou nabok kašľal po dobu, ktorá sa zdala byť hodinami, až kým znova nepopadol dych, a dokonca potom chrapľavo lapal po dychu. Bolo to, ako keby jeho telo nemohlo zachytiť dosť kyslíka, aby ho udržalo. Jeho emócie zdivočeli, bol šťastný, že môže znova dýchať, ale bol pekelne naštvaný, že sa dostal do takejto situácie. Draco začul, ako jeho matka hrozne plače a to bola voda, ktorá uhasila plamene jeho hnevu.

Draco sa chcel pohnúť, ale zacítil Blaisovu ruku na pleci, ktorá ho prinútila zostať dole, keď zamrmlal, "nehýb sa."

Ale pomaly otvoril oči a tie sa ustálili na jeho citovo zničenej a vyčerpanej matke. Vyzerala neuveriteľne otrasená a rozcuchanejšia než predtým.

"Matka," zašepkal, stále neschopný nájsť svoj hlas.

Narcissino telo sa triaslo, keď plakala nešťastnými slzami, nielen kvôli svojmu synovi a manželovi, ale aj kvôli sebe a tým rozhodnutiach, ktoré boli prinútení urobiť na svojej ceste; rozhodnutiami, ktoré by ona vzala späť okamžite, keby mohla, keby to znamenalo návrat jej rodiny.

Po tom, čo liečitelia odviezli jeho otca preč na týždeň ku Sv. Mungovi do jeho súkromnej izby, kde bol pod kontrolou, jeho matka ho prosila, aby zostal na Manore. Draco jej ponuku odmietol. Namiesto toho zariadil, aby zostala u priateľky a zaplatil im obom na týždeň spoločné kúpele v Paríži.

Blaise sa ponúkol, že s ním zostane doma, ale aj túto ponuku Draco rýchlo odmietol. Potreboval čas osamote, ale jediné, čo naozaj chcel, bola noc, noc pod svojimi vlastnými obliečkami, v jeho vlastnej posteli, v jeho vlastnej izbe, v jeho vlastnom dome. Noc, kde by mohol premýšľať o tejto noci a spať v pokoji.

Samozrejme, keď sa usalašil pod prikrývkami, ten čarodejník sa chvíľu prehadzoval a pretáčal, neschopný zaspať.

Ale noci bez spánku neboli ničím novým pre Draca Malfoya.

Po vojne, dokonca so silnými dávkami Bezsenného spánku, sa zvykol budiť kričiaci a trasúci sa v studenom pote, z jeho nočných morí mu zvyklo bývať nevoľno. Všetky tie smrti, nešťastie, mučenia, tá neustála hrozba, že ho zožerie Nagini, Temný pán a tá vina, ktorú pociťoval kvôli veciam, ktoré urobil, aby zachránil svoju rodinu; žiadne množstvo elixíru mu nemohlo zabrániť, aby znova všetko neprežíval, keď zatvoril oči.

Jeho prvé rozhodnutie, ktoré nasledovalo po finálnej bitke, bolo nespať vôbec. Draco strávil mesiace potulovaním sa celé noci po chodbách Manoru, až kým sa nezosypal. Domáci škriatkovia ho odniesli do postele, kde spal asi hodinu, kým sa neprebudil v studenom pote a znova sa nepokojne prechádzal po Manore. Býval to začarovaný kruh, ktorý trval viac než deväť mesiacov, než jeho matka zasiahla všetkými možnými elixírmi, ktoré mu pomohli prespať noc.

Ale mal dosť rozumu, aby vytušil, že brať elixíry každú noc bolo návykové a obmedzil to skôr, než sa to stalo problémom. Trvalo mu dva roky než prespal celú noc, ale dokonca vtedy Draco vždy spával nepokojne. Tie nočné mory sa nikdy neupokojili, dokonca po celom tom čase, ale už bol na ne zvyknutý. Nemal inú možnosť.

Bolo nepravdepodobné, že by niekedy jednoducho prestali. Nie, Draco jednoducho bral v živote veci tak ako boli a vysporiadal sa s videním svojich najhorších spomienok, dokonca v snoch. Jeden deň to prekoná a bude spávať pokojne.

S odfrknutím sa Draco prevalil na chrbát a zízal na strop, keď sa dotýkal svojho boľavého krku.

Mýlil sa.

ooo

(Zhruba v tom istom čase)

Časť 2: Neotvorený list

Bola polnoc dňa číslo pätnásť a Hermiona bola čulá ako rybička, premýšľajúca a ubolená.

Jej otec vždy vravieval: "Čas zahojí všetky rany, Hermiona. Nič nezostane navždy rovnaké."

Pri týchto slovách sa trpko zasmiala. Aké kecy. Čas prešiel. Bleskurýchle bolo preč päť rokov jej života. Ona sa snažila. Urobila všetko možné, aby začala s procesom liečenia a všetko zlepšila, keď bola späť v Británii, ale teraz Hermiona pevne verila v skutočnosť, že ani čas nedokáže vyliečiť niektoré modriny. Stalo sa toľko vecí, ktoré ju primäli veriť v takú vec.

"Prečo si tu?"

"Ako ty si tu len robím svoju prácu. Takže ma ju nechaj robiť v pokoji."

"Nemôžem uveriť, že ma sem strčili s tebou."

"Ty si myslíš, že ja tu s tebou chcem byť? Myslíš si, že chcem byť v tej istej krajine ako ty, tým viac v tej istej izbe? Nuž, ak ťa to napadlo, mýliš sa. V hociktorý deň v týždni by som si radšej vybrala Zabiniho. Nechcem tu byť tak veľmi, ako ty tu nechceš mňa!"

"Potom vypadni! Vypadni! Padaj! Môj život bol bez teba lepší! Nenávidím ťa."

"Ďakujem ti, že si sa tak zrozumiteľne vyjadril, Harry, ale ja tu mám prácu a ty tu máš tiež nejakú. Takže dospej a nechaj ma dokončiť moju prácu. Potom ti nič nebude brániť, aby si ma nenávidel tak veľmi ako chceš, z diaľky."

Vďaka tomuto rozhovoru strávila v nemocnici viac než tri týždne a slovami sa nedalo vyjadriť, aká bola v prvý deň svojho prepustenia nadšená. Nezáležalo na tom, že krívala. Iste, mala ruku v sadre. Dobre, nemohla vykonávať namáhavé činnosti a ďalších dvadsať dní pracovať, a musela navštevovať mukelského terapeuta. Hermione neprekážala skutočnosť, že brala dosť elixírov na to, aby z nej urobili šťastného závisláka.

Na ničom nezáležalo.

Bola vďačná, že sa dostala z postele, preč z tej izby, preč z tej podlahy a preč z tej nemocnice.

Zbohom Ginniným prekvapivým návštevám s jej falošnými úsmevmi a tomu, čo má za lubom. Zbohom čudným rozhovorom s Dracom Malfoyom na streche, pri ktorých ho skoro považovala za príjemného. Zbohom čaromedičkám a ‘mrchamedičkám' ako ich volala Pansy. Zbohom hroznej nemocničnej strave a ahoj svojej vlastnej posteli.

Keď Hermiona pred pätnástimi dňami opustila nemocnicu, mala pocit, ako keby korčuľovala na špici sveta. Niekde počas tej jazdy zistila, že je úbohá krasokorčuliarka, ktorá zakopla a pristála na hubu.

Podľa všetkého mala Hermiona venovať viacej pozornosti záverečnej liečiteľskej správe.

´Pätnásť dní pohov´ v skutočnosti znamenalo ´neopúšťajte váš dom na pätnásť dní, pretože to množstvo elixírov, ktoré beriete, sa vám odplatí totálnou vyčerpanosťou a prekliatym skoro bezvedomím´.

Navrávala si, že sú horšie veci, ale skutočne, Hermiona mala pocit, že je v pasci, ako zviera v klietke, vo svojom vlastnom dome. Čo bolo horšie, bola skutočnosť, že nebolo žiadnej Pansy, ktorá by to zmiernila. Tá mala na Madeire prácu, na ktorú musela dozrieť a to zanechalo Hermionu Grangerovú s novo nájdeným rešpektom k väzňom v Azbakane - dokonca k tým zlým, ktorý po ceste prišli o rozum.

Pochopila prečo.

Byť lapená na jednom mieste jej nikdy nerobilo dobre, ale vďaka elixírom prespala väčšinu dní číslo jeden, dva a tri. Bolo to dokonalé odvrátenie pozornosti od reality jej situácie.

A potom sa prebudila.

Hermiona sa chcela opiť, ale namiesto toho strávila dni číslo štyri, päť, šesť a časť siedmeho upratovaním všetkého od povaly po strop, po mukelsky, pretože nemala prútik. Hermiona sa ubezpečila, že všetko bolo vyčistené, zorganizovala svoju kuchyňu, dívala sa na všetky filmy, ktoré jej ušli počas jej neprítomnosti, sedela vonku pri jazere, vyleštila podlahy, zvažovala najať niekoho, aby jej upravil jej pozemok, usporiadala svoje knihy podľa názvov a autorovho priezviska, vyčistila svoj kozub, odpísala Charlotte, napísala Pansy a pani Malfoyovej, a sedela a čakala, kým jej niekto odpíše späť.

Nikto neodpísal.

Zvyšok dňa číslo sedem strávila prechádzaním sa po tom malom modrom koberčeku pred jej ohniskom. Za tie hodiny sa rýchlo opotrebil a ona sa po ňom prechádzala sem a tam, nejedla, nepila, nespala, nežmurkala... len sa prechádzala.

Ôsmy deň absolútnej samoty nastal, keď jej v hlave začali prebleskovať spomienky.

Po štvrtý raz odkedy prišli na letisko, ju Hermiona uisťovala, "budem v poriadku. Lietadlo mi odchádza za hodinu."

"Môžem ísť s tebou do Benátok. Môžem ti pomôcť usadiť sa tam, celkom chápem, že nechceš byť v cudzej krajine po tom všetkom, čo sa stalo s tvojimi rodičmi a..."

"Pansy, som v poriadku," zdôraznila chladne Hermiona. Nebola to téma, z preberania ktorej sa obzvlášť tešila. V skutočnosti to bolo dosť bolestivé a ťažko uveriteľné.

"Potrebuješ ísť domov; do Londýna. Potrebuješ sa postarať o seba. Bolo to pre nás obe dlhých šesť týždňov."

"A to som si myslela, že si beriem dovolenku," smutne sa zachichotala Pansy. Ozvalo sa posledná výzva pre let 390 do Londýna a Pansy ju znova objala. "Keď sa vrátim, zapíšem sa na terapiu. Stále mávam nočné mory o množstve vecí - ty by si mala urobiť to isté."

Hermiona striasla zo seba jej slová a modlila sa, aby si Pansy švihla a odišla skôr, než mohla prehliadnuť skrz tie lži, ktoré jej Hermiona celé dni vravela. "Povedala som ti Pansy, som v absolútnom poriadku. Choď, inak zmeškáš svoj let."

Keď Pansy zmizla cez terminál, Hermiona sa otočila na pätách a odišla preč.

Jej let do Londýna odchádzal o tri hodiny neskôr.

Bola to márna nádej prinajmenšom, ale v dňoch deväť a desať Hermiona dúfala, že sa niekto zastaví, aj keď len na hodinu. Pani Malfoyová mala v rodine nejakú naliehavú udalosť, ktorá ju zaneprázdňovala a Pansy bola stále zavalená povinnosťami na ostrove. Bez nich dvoch sa Hermiona cítila veľmi osamelá. Bola to zvláštna atmosféra, ale atmosféra, ktorú si sama stvorila. Nikto nevedel, kde býva, pretože ona nikoho neinformovala a s nikým sa nespojila.

Vďaka tomu si pripadala nepokojná, osamelá, uväznená a neuveriteľne smutná.

Na pätnásty deň bola zaseknutá v tom istom pekle depresie.

Ron na ňu hľadel, ako keby bola šialená, ale nevenovala mu žiadnu pozornosť. Napokon, mala toho veľa na práci, a ešte stále nebola v pohode z prekonania časových pásiem počas jej letu z Austrálie. Výlet do Brlohu nemal trvať dlhšie ako desať minút, ak chcela dodržať svoj rozvrh. Nespomínajúc, že musela ukončiť nádhernú kapitolu svojho života a nechcela to. "Čo myslíš tým, že odchádzaš, Hermiona? Práve si sa vrátila!"

Oči sa jej zaliali slzami, ale ona ich potlačila skôr, než ich zbadal a necitlivo odpovedala, "presne to, čo som myslela. Odchádzam, Ron. Sťahujem sa do Benátok.  Dostala som vynikajúcu pracovnú ponuku ako kliatborušiteľ, tá spoločnosť mi zaplatí súkromného učiteľa, takže za pár mesiacov môžem zložiť skúšku z MLOKov. Je to tá najlepšia príležitosť a ja ju musím prijať. Zajtra mi letí lietadlo. Zastavila som sa len, aby som sa rozlúčila. Nevyhováraj mi to. Je to niečo, čo musím urobiť."

Pripomínal jej paradajku, v jeho tvári bol evidentný hnev a ona vedela, že môže očakávať tú najväčšiu hádku za celých sedem rokov ich priateľstva a zbrusu nového vzťahu. Ale potom rezignoval a prešiel cez izbu, aby sa k nej spredu priblížil. Bože, bola unavená a nechcela sa hádať, ale toto všetko bolo nevyhnuteľné.

Ron bol priamo tam, len kúsok od jej tváre.

Hermiona si bola vedomá skutočnosti, že je doslova chrbtom vtlačená do steny a nad ňou sa týči Ron.

Namiesto hnevu prehovoril s pohnutím, ktoré jej lámalo srdce. "Miona," vydýchol jemne na jej čelo, skôr než ho zľahka pobozkal. Všetky rezervy, ktoré mala, sa roztopili v kaluži okolo jej nôh a Hermiona zovrela v hrsti jeho košeľu, keď sa jeho pery pohybovali po jej líci, nadol jej bradou, a nahor, kde zavadili o jej.

Kde si takú nežnosť osvojil, nevedela, ale spôsoboval, že pre ňu bolo ťažšie urobiť to, čo si naplánovala.

A keď zajal jej pery v bozku, urobil to prekliato blízke nemožnému.

Potom sa jej všetko vrátilo.

Pomaly sa odtiahla, chrapľalo, "Ron..."

Oprel si čelo o jej, "máš pravdu. Viem, že ti nemôžem zabrániť urobiť to, čo chceš, nebolo by to fér a priveľmi ťa milujem, aby som ti bránil využiť tvoj potenciál. Ak je Taliansko to, kam chceš ísť, nemôžem ťa zastaviť. Jediné, čo chcem, je nádej, že to znovu zvážiš."

"Ron, prosím, nerob to ťažšie, než už to je." Prosila, sekundy vzdialená od sĺz. Ona nechcela odísť, ona ho nechcela opustiť, ale on by to nepochopil. "Naozaj o tom nechcem práve teraz rozprávať. Benátky sú pre mňa úžasnou príležitosťou. Zvažovala som to a premýšľala o tom znova a znova a hovorím áno. Som práve teraz absolútne vyčerpaná a nezmením svoj názor."

Vzdychol si a pustil ju, na čo jej zrazu zostalo chladno.

Vyzeralo to, že ho to stálo veľa nechať tú tému tak a ona ho za to milovala.

V duchu mu Hermiona poďakovala, "bolo to dlhých šesť týždňov v Austrálii..."

Zdalo sa, že cieľom Ronalda Weasleyho je vyrozprávať sa a zbaviť sa všetkého, čo ťaží jeho myseľ. "Našla si svojich rodičov?"

Po odkašľaní sa Hermiona modlila, aby ju zlomený hlas nezradil, "áno, našla."

Urobil rukou pohyb, ako keby chcel od nej, aby to spresnila, a keď to neurobila, spustil svoje ústa po dobu, ktorá sa zdala byť večnosťou. "Nuž, kde sú? Ako sa majú? Ako to šlo?"

Starostlivo vyberala svoje slová. "Sú stále v Austrálii a je im fajn. Zdajú sa byť zmierení so všetkým."

Ron si nevšimol, aká bola nejasná. "To sú skvelé správy, Hermiona. Viem, že si si robila starosti, že budú na teba nahnevaní kvôli celej tej veci s úpravou pamäte."

Zazvonili hodiny a Hermiona sa zhlboka nadýchla, otočila sa k svojmu čoskoro ex-priateľovi. Oprela si hlavu o jeho plece a pozrela sa mu priamo do očí. "Ron, je niečo, čo musím urobiť a je to pravdepodobne tá najťažšia vec, ktorú som kedy vo svojom živote urobila, ale musí sa spraviť..."

Do trinásteho dňa to Hermiona konečne vyriešila.

Byť doma jej poskytlo príliš veľa času premýšľať o všetkom, čo povedala Malfoyovi v ten deň na streche, a o všetkých tých veciach, ktoré nikomu nepovedala.

Jej myšlienky sa zatúlali k Harrymu, k Rokfortu, k vojne, k Ronovi, k tomu roku, čo strávili v lese honbou za viteálmi, k jej rodičom, k Ginny, k smrti, k Lune, k Pansy, k chorobe, k Nevillovi, k práci, k rozhovoru na streche s Malfoyom, k jej synovi, k tej noci v uličke, k životu v Benátkach, ku všetkému, o čom nechcela premýšľať.

Pansy na ňu zízala, keď držala otvorené dvere: "myslíš, že to zvládneš urobiť sama?"

Hermiona pokrčila plecami a vyšla na chodník a nadýchla sa austrálskeho vzduchu. Bolo tam nádherne. Bola škoda, že sa nedostala k tomu, aby si to užila, pretože každú voľnú chvíľku strávila hľadaním svojich rodičov. Bleskurýchle bola hneď vedľa nej jej čiernovlasá spoločníčka. "Nie som si istá," bola jej pravdivá odpoveď.

"Ty toto nemusíš robiť sama. Sú iné možnosti, napríklad to povedať otcovi."

"To je to, v čom sa mýliš. Povedať mu to neprichádza do úvahy. Vojna narobila bordel zo všetkého, a ja nemôžem zbabrať život aj jemu. Prešli sme spoločne toľkým. Bude si ma chcieť zobrať len z povinnosti a potom čo? Spoločne zostarneme? Nie, niekde v zákutiach svojej mysle mu to budem dávať za vinu. Budem obviňovať jeho a to dieťa za zbabrané príležitosti. Nemyslím, že s tým dokážem žiť."

"A čo ty a tvoje sny?"

"Kto vraví, že moje sny sa týmto zastavia?"

"Je to dieťa, Hermiona..."

"Kto vraví, že si to dieťa nechám?"

Pansy zalapala po dychu.

"Toto je niečo, čo musím urobiť sama, žiaden Ron, žiaden Harry, nikto iný..."

Zobrala Hermionu za ruku. "Nedovolím ti, aby si to urobila sama... máš mňa."

Včera, na štrnásty deň,  Hermionu napadlo, že sa doslova zblázni z prílišného premýšľania. Už vedela, že začína prichádzať o rozum z toho, že tak dlho zostáva v tomto dome bez toho, aby sa s niekým stýkala.

"Je mi ľúto, slečna Grangerová, nemôžeme nič urobiť."

Bola hysterická. "Čo tým myslíte? Môžete niečo urobiť!"

"Nie, nemôžeme. Je príliš slabý, aby sa niečomu ubránil."

"Vy sa vzdávate?"

"Nie, samozrejme, že nie, ale musíte začať robiť prípravy, len pre istotu..."

V predchádzajúcich dňoch Hermiona plakala, rozbíjala v hneve riady, kolísala sa na zemi, sedela vonku na terase a zízala na jazero za jej domom, až kým nemohla vidieť na viac než na dva palce, a potom stále sedela tam vonku, dokonca hoci jej bolo mrazivo zima.

Zábavné, ako ju chlad nedokázal znecitlivieť väčšmi než už bola.

Bolo 16:38 na štrnásty deň, keď Hermiona dosiahla bod zlomu.

"Kedy som sa stala nepriateľom číslo jeden na tvojom zozname?"

"Keď si opustila môjho brata, Hermiona! Vtedy si sa stala mojím nepriateľom! Krv je silnejšia než voda, Hermiona, to by si mala vedieť!"

"Nie, bola som tvojím nepriateľom dávno predtým a ty to vieš rovnako ako ja."

"Zábavné na tom je, Ginny, že bol čas, kedy som si priala, aby sme boli priateľky."

"A teraz?"

"Teraz... som rada, že nie sme."

Celý ten rozhovor ju zanechal zvnútra chladnú. V tej sekunde, keď sa Ginny Weasleyová otočila na pätách a odišla bez ďalšieho slova, sa na jej duši usídlil neuveriteľný nános viny. Bola to záťaž, ktorú bola neznesiteľne ťažká, aby sa dala odniesť; bremeno, ktoré potrebovalo uvoľniť.

Napriek Malfoyovmu: "Zaslúžila si každé slovo," ktoré ju zanechalo nepokojnú po zvyšok dňa, Hermiona dobre vedela, že nie je vhodné počúvať Draca Malfoya. Nebol hnusný malý hlodavec a jeho ostré poznámky o jej krvnom postavení a podradnosti šokujúco neexistovali, ale na jeho názore nezáležalo.

Určite nie jej.

Ginny, hoci jej dôvody pre priblíženie sa k Hermione boli v najlepšom podradné, si nezaslúžila jej hnev, bez ohľadu na to, ako tá čarodejnica rozzúrila Hermionu svojím tónom a útočnými pohľadmi. Slová, ktoré vystrelila po Ginny, neboli oprávnené. Ginny mala všetky dôvody k tomu, aby bola na ňu nahnevaná.

Ron bol zničený do nemoty, keď sa s ním rozišla. Pri Merlinovi, zbledol tak, že pripomínal Malfoya v šiestom ročníku. Bolo treba všetko, čo mala, aby sa nerozplakala, keď tá osamelá slza stekala po jeho líci. Bolo treba všetku jej moc, aby to všetko nevzala spiatky a nehodila sa mu okolo krku. Bolo treba všetko, aby mu nepovedala, že ho miluje, že vždy bude. Bolo treba všetko, aby mu nepovedala skutočný dôvod, prečo ho opúšťa. Bolo treba všetko, aby mu nepovedala všetko, čo jej ležalo na mysli. Bolo treba všetko, čo bolo v nej, aby sa neobzrela, keď kráčala preč z jeho života.

Ale ona sa neobzrela.

Zlomila jeho srdce a zanechala ho stáť uprostred obývačky, uvažujúc, kde urobil chybu.

Pri Merlinovi, ak bolo niečo, čo ľutovala väčšmi, bolo to toto - bol to on. Bolo to to, čo mu urobila.

Ron nebol dokonalý, ale bol k nej dobrý. Nezaslúžil si, aby mu ublížila. Nikto z nich si nezaslúžil. Hermiona vedela, že nemôže zmeniť, čo sa stalo, ale mohla aspoň s niečím začať. Z vojny medzi nimi bola unavená, bola unavená z tých rečí, a unavená z toho, že nepoznajú pravdu.

Už neexistoval žiaden dôvod ukrývať ju; pravda bola... mŕtva.

Takže, prehltla svoju pýchu, vytiahla pergamen, našla svoje obľúbené brko a strávila zvyšok štrnásteho dňa  tvorbou listu Molly Weasleyovej. Napokon, vyzeralo to ako vhodné miesto, kde začať svoju cestu ku spáse. Harry, Ginny a Ron boli priťažkí; tie rany medzi nimi boli príliš hlboké. Pani Weasleyová bola, napokon, ten posledný Weasley, s ktorým hovorila, než pred piatimi rokmi odišla.

"Hermiona?" Hlas pani Weasleyovej bol láskavý, keď sa zozadu priblížila k plačúcemu dievčaťu. "Je všetko v poriadku?"

"Nie. Je to beznádejné. Všetko je beznádejné."

Pokúsila sa ju utešiť. "Možno..."

"Dnes večer som sa rozišla s Ronom. Sťahujem sa do Talianska."

Pani Weasleyová zalapala po dychu, "ale prečo?"

"Nemôžem... nemôžem vám to povedať, ale je mi to tak ľúto."

"Nemáš sa za čo ospravedlňovať..."

"Keby ste len vedeli..:"

"Viem, že sa možno takto cítiš, ale to nie je ten prípad."

"Ale..:"

"Neváhaj mi napísať, dobre? Len mi daj vedieť, ako sa ti darí... a či nepotrebuješ nejakú radu, som vzdialená len na jedno zavolanie krbom."

Hermiona prikývla, ale pochybovala, že to pozvanie bude platiť, keď dokončí zlomenie srdca jej syna.

Ospravedlňujúci list pani Weasleyovej nezahrňoval len ospravedlnenie za nedostatok komunikácie počas rokov, ale aj ospravedlnenie za Rona, za to, ako ho opustila, za všetku tú bolesť  a útrapy, ktoré im všetkým spôsobila. Ospravedlnila sa, za to, že ich opustila po tom, čo ju prijali za vlastnú a ospravedlnila sa za to, že zničila ich dôveru v ňu. Hermiona nežiadala o odpustenie, pretože ho nechcela. Dokonca po celom tom čase, nebolo nič, nič na posledných piatich rokoch, ktoré by vzala späť. Nie, len žiadala, aby si prečítala jej list s otvorenou mysľou a srdcom.

Ale to, čo sa stalo potom, ju prinútilo uvedomiť si, že vybrať si najlepšiu cestu nebolo jednoduché. Prinútilo ju to uvedomiť si, že možno hľadanie vykúpenia nestálo za tú bolesť, ktorú to spôsobovalo.

Dnes, na pätnásty deň, ten posledný deň jej väzenia, sa Hermionin list vrátil - neotvorený.

Bolo to ako tá najväčšia facka do tváre, ktorú kedy vo svojom živote dostala a lícia ju z toho pálili.

Pomsta Weasleyovcov sa podávala studená.

Posledné tri hodiny Hermiona len zízala na ten list na konferenčnom stolíku, kým plakala. Plakala, až už viacej nemohla hovoriť. Plakala, až kým už dlhšie nemohla počuť. Plakala, až kým už viacej nemohla vidieť ten úhľadný text ´pani Weasleyová´ napísaný na béžovej obálke. Tie slzy stekali, pretože sa cítila ponížená, a pretože si nikdy v celom svojom živote nepripadala tak absurdne. Byť lepším človekom vždy bolí, keď nikto nechce počúvať, čo musíte povedať.

Čo si do pekla myslela?

Otvorenie komunikačných liniek bol z jej strany zúfalý ťah. Bol zúfalý a chybný.

Slzy stekali po jej lícach a chudé plecia sa triasli.

Viac než to, bola chorá a unavená z toho byť nešťastná. Hermiona Grangerová stratila svoju ľudskosť, odhodlanosť, a vôľu pokračovať žiť tým spôsobom, akým žila. Problém bol, že neexistoval žiaden únik z toho života, pretože bol životom, ktorý sama stvorila. Nemohla uniknúť, nie bez akéhosi odpustenia od zdroja, ktorý by ju okamžite neodmietol.

Bola to nemožná misia a ona plakala, pretože všetko bola jej chyba.

Bolesť. Bolesť z pravdy, bolesť z jej zármutku, a bolesť z očividného dôkazu odmietnutia od pani Weasleyovej bolela viac, než kedy boleli dolámané časti jej tela. Bolesť bola taká podivná predstava pre niekoho, kto ju nikdy necítil, pre niekoho, kto nevedel, čo v skutočnosti znamenala. Bola čudná až naivná a šťastní tí, ktorí ju necítili.

To slovo, keď im ho poviete, pravdepodobne vyvolá v mysli zrejmý  typ bolesti: fyzická. Ten druh bolesti, ktoré jej pustilo žilou a zanechalo modriny; ten druh bolesti, ktorá zanecháva značky na tele, aby dokázala, že ho zničila. Niekedy zanecháva jazvy a občas sa tie jazvy zahojili a zmizli, zabudnuté. Ale Hermiona, ktoré zažila viac fyzickej bolesti než väčšina, nikdy nezabudla.

Pamätala si každú stopu, každú ranu a každú boľačku.

Neexistovala možnosť, že by mohla niekedy zabudnúť.

Ale fyzická bolesť nebola to najhoršie, ani vzdialene. Existoval iný typ bolesti: emocionálna bolesť, ten jediný aspekt bolesti, ktorej mnohí nemohli, či s väčšou pravdepodobnosťou, nechceli porozumieť. Väčšina o nej nepremýšľala tak ako ona a možno to bolo kvôli tomu, že ju nikdy nezažila tak ako ona.

Väčšina vravela, že bolesť je fyzický pocit, niečo, čo cítite len telom, ale nie srdcom. A to jednoducho nebola pravda. Keď vaše srdce trpelo, vaše telo trpelo tiež. Emocionálna bolesť bola tiež fyzickou; jej zlomené srdce bolelo presne tak fyzicky ako jej zlomená ruka.

Hermiona hodila neotvorený list do ohňa a sledovala slzami zmáčanými očami, keď horel.

Jej matka jej kedysi povedala, že ospravedlnenie bolo ako superlepidlo; dokázalo všetko napraviť.

Ako sa zdá, mýlila sa.

ooo

(Na druhý deň ráno: 3. december)

Časť 3: Kde sú v pekle jej rodičia?

Draco Malfoy sa zobudil v povedomej posteli na vôňu vajíčok... a slaniny.

Na chvíľu si pomyslel, že je na Manore a domáci škriatkovia mu nesú raňajky do postele, ako to vždy v sobotu robievali. Zhlboka sa nadýchol. Určite nebol vo svojej posteli na Manore, ale skôr v posteli vo svojom vlastnom dome. Zahrabaný v hromade vankúšov a pod hrubou prešívanou prikrývkou. Draco pomaly zdvihol strapatú blonďavú hlavu, aby sa poobzeral kalnými šedými očami.

Znova potiahol vzduch, mrmľajúc, "vajíčka?"  pod nos.

Draco ani nevedel, že nejaké vajíčka mal; bol si pekelne istý, že by si ich nedokázal pripraviť.

Prešlo pár okamihov než sa prevalil a posadil sa vzpriamene na posteli. Trochu ho bolel krk, ale celkovo sa z minulej noci zotavil. Nuž, vo všetkom okrem pýchy. Keď odhodil deky, strhol sa, keď ten chladný vzduch jeho domu zasiahol jeho nahú hruď, ale to mohlo počkať. Keď ustlal posteľ, zastrkal prikrývky v rohoch presne tak, ako sa mu to páčilo, Draco zívol a natiahol nad hlavou ruky do výšky; a výdych úľavy unikol z jeho pier, keď kosti v jeho chrbte a pleciach zapukali.

Potom si hľadal košeľu, ktorú našiel v koši na špinavú bielizeň v práčovni.

Po troch neúspešných pokusoch prísť na kúzlo, ako magicky vyčistiť svoju bielizeň medzi dvojtýždňovými návštevami jeho gazdinej, si Draco v duchu poznamenal, že má nahovoriť Pansy, aby to urobila za neho a vrátil sa späť do spálne, kde našiel svoj prútik presne tam, kde ho nechal. Umyl si zuby, vlasy ignoroval, a zízal na tie viditeľné modriny na svojom krku, kde spočinuli ruky jeho otca.

So zamračením si vzdychol. Život pokračoval. Odmietal premýšľať o svojom skoro smrteľnom zážitku. Jeden problém naraz bolo všetko, čo mohol zvládnuť, a s presvedčivým prikývnutím sa rozhodol, že je čas zvládnuť toho votrelca.

Aj tak to nebol skutočný votrelec.

Pri všetkých tých štítoch a ochranách na dome to musel byť jeho priateľ, aby sa dostal do jeho domu. Jednako Draco nasadil zastrašujúci úškrn a kráčal dole schodmi, prútik v ruke, stále vyzeral rozstrapatene a mierne uslzene, ale už nebol bez košele. Ale to, čo našiel stáť uprostred jeho kuchyne, bola pekne oblečená Pansy Parkinsonová s nerestným úškrnom a panvicou na pečenie v ruke.

Nevedel, že vie robiť praženicu, dokonca ani uvariť vodu. Ten pohľad bol skoro desivý.

"Bré ráno slniečko!

Obočie sa mu postupne zdvíhalo, keď ju pozoroval so zmesou okúzlenia a zvedavosti. "A čo presne tu robíš?"

Modré oči prešli z neho k panvici, "nie je to jasné?"

Podľa všetkého výzor Pansy mal predstavovať modernú, mukelskú žienku domácu. Mala na sebe krátke čierne tričko a krátku, ale elegantnú malú čiernu sukňu, ktorá sedela jej postave, zdôrazňovala jej dokonalé boky a ukazovala nádherné, holé a trochu opálené nohy. Pansy bola obdarená snáď tými najkrajšími nohami, aké kedy videl na žene. A ten fakt, že mala čierne podpätky, spôsoboval, že vyzerali ešte dlhšie, lepšie.

Sladký Merlin... skoro si zahryzol do pery.

Okolo svojho úzkeho pása mala hrubý biely opasok, ktorý sa zhodoval s jej čelenkou, ktorá zadržiavala dokonale upravené čierne vlasy z jej jasne modrých očí... a samozrejme, okolo pása mala opásanú malú bielu zásteru. Bola nádherná. Vždy bývala. Počas takýchto okamihov uvažoval, prečo spolu nechodili...

"Keď sa rozhodneš prestať ma vyzliekať pohľadom, tam na stole ťa čakajú raňajky."

Draco v duchu zastonal.

Samozrejme, že mu tým, že otvorila svoje prihlúple, otravné ústa, musela pripomenúť, že od spomínanej ženy nepociťuje nič iné než platonické vibrácie. Nuž, to a Blaisova hrozba, že ho zabije sedemdesiatimi piatimi spôsobmi, ak sa s ňou opováži chodiť. Blaise nebol k ničomu inému taký majetnícky, ako bol k Pansy Parkinsonovej.

"Nehľadel som na teba, pretože som ťa chcel vyzliecť pohľadom, bohovia nedovolia, aby sa taká sračka niekedy udiala," kontroloval jej skoro hravou zlobou vo svojom hlase. "Zízal som, pretože som uvažoval, kto pod tým všehodžúsom je. Tá Pansy Parkinsonová, ktorú poznám, by bez mágie nedokázala ani zovrieť vodu."

Vystrelila roztrpčený chladný a nechutný pohľad, vďaka ktorému vyzerala ako mopslík, skôr než sa jej kútiky pomaly vykrútili do zlého, ale pekného úškrnu. "Máš pravdu," podotkla Pansy chladnou pomalou rečou.  "Nechala som sem prísť škriatka, aby navaril. Merlin nedovolí, aby som mrhala svojím časom na niečo také hlúpe, ako je varenie. Budem to musieť nechať na Hermionu," informovala ho skôr, než spustila panvicu do drezu, ako keby jej popálila ruku a nepríjemne sa pritom zaksichtila.

Keď spoločne vošli do jedálne, domáci škriatok stál pri stole.

"Binky," oslovila ju, "som si istá, že Draco má nejakú špinavú bielizeň, o ktorú sa je treba postarať. Môžeš sa ty s Doxy toho prosím ťa ujať a vyčistiť ho trochu?"

Domáci škriatok prikývol a puknutím prstov zmizol, aby uposlúchol príkazy.

Draco sa na ňu len usmieval, keď si dala dole zásteru a posadila sa za stôl, keď si preložila nohy rovnako elegantne, ako zdvihla kávu a pokojne si z nej odpila. Žiadne usrkávanie, pretože bola takto sebaistá. Potom mu ukázala na jeho tanier s pariacim sa jedlom švihnutím zápästia. "Sadni. Jedz."

Znelo to ako príkaz, ale aj tak to urobil.

Bol asi v polovici jedla a v štvrtine svojej kávy, ktorú vylepšil elixírom proti bolesti - len pre istotu - keď sa Pansy spýtala. "Blaise sa zastavil včera v noci. Bol rozrušený a fajčil jednu za druhou. Ešte teraz mi smrdí obývačka po cigaretách. Musela som mu vliať do pitia Bezsenný spánok, aby som ho dostala do postele. Čo sa do pekla stalo včera v noci - a čo do pekla máš s krkom?"

Draco si odfrkol do kávy a odložil ju, pokojne vysvetľoval všetko, čo sa stalo, hoci to bolo pre neho bolestivé. Keď skončil, Pansy mala nasadený utrápený výraz. "Ach, si v poriadku?"

"Je mi fajn," nedostatočne ju uistil, keď poťapkal jej pestovanú ruku.

"Vieš, že ak existuje niečo, čo môžem urobiť..."

"Poznáš nejaké Kúzlo krásy?"

Pansy sa usmiala. "Samozrejme, že poznám."

Bolo veľa vecí, ktoré miloval na Pansy Parkinsonovej.

Prvá vec bola jej nevyčerpateľná lojalita. Draco poznal Pansy, odkedy sa pamätal; ich matky boli dobré priateľky a otvorene živili nádeje, že oni dvaja dospejú a vstúpia do zväzku manželského. Samozrejme, s vojnou a tým všetkým, sa to nestalo a bol pekelne istý, že sa nikdy nestane. Teraz, keď o tom premýšľal, mohol sa len nahlas zasmiať nad predstavou, že by sa s Pansy vzali; v prvý deň by zavraždili jeden druhého.

Škrtnite to, v prvú hodinu.

Pansy bola nádherná - nie - bola ohromujúca, ale on by si ju nevzal, tým menej randil s ňou ani za všetky galeóny sveta. Hoci bola sebaistá, drzá, zvláštna, hlasná a rýchlo ho prekliala, keď sa choval ako blb, keď ste to scvrkli na minimum, Pansy vychovávali, aby vyzerala a správala sa ako tá dokonalá čistokrvná nevesta: poslušná až poddajná, lojálna k ich rodinnej cti, spoločenská, a úžasná v zachovávaní si reputácie za zlých časov. Jej výchova sa stávala bolestivo jasnou kedykoľvek boli v jej blízkosti preživší členovia rodiny.

Dokonalá, poslušná a čistokrvná manželka? Určite nie to, čo hľadal. Vôbec nie.

Úprimne, Draco celkom nevedel, akú hľadal manželku, tým menej družku. Nemal skutočne čas na tento aspekt svojho života. Iste, chodil s veľkým množstvom žien, ale len aby zachoval dekórum. Ani na jednej z nich mu nezáležalo, a ani sa neobťažoval spoznať ich. Časom poslúžili svojmu účelu a odišli.

Bolo mu to jedno. Neboli to, čo chcel. Ale čo chcel?

Po tom, čo o tom premýšľal, vedel, že chce čarodejnicu inteligentnú dosť na to, aby sa držala svojho konca rozhovoru, čarodejnicu, ktorá bola nezávislá, a čarodejnicu, ktorá bez problémov prejavila svoj názor. Nič viac než to ešte nevedel, ale nad tým všetkým musela byť nejaká iskra.

A bez ohľadu na to ako úžasne Pansy na podpätkoch vyzerala, rozhodne tam žiadna iskra nebola.

Ale zo svojho vzťahu z Pansy získal niečo viac než manželku. Mal oddaného priateľa, ktorému na ňom záležalo a mal na srdci jeho najlepší záujem, priateľa, ktorý by nikdy nijakým spôsobom nepoškodil alebo neoklamal. Bola priateľom, ktorý by zabil, áno zabil, hocikoho, kto by sa o to pokúsil. Ako s Grangerovou, Pansy bola kvôli nemu šialene ochraniteľská, skoro k úrovni, kde ho to nekonečne otravovalo, ale na rozdiel od Grangerovej, Dracova dôvera v ňu sa tiahla až k hraniciam vesmíru. Bola nekonečná. Ach, a tá oddanosť, ktorú cítila k nemu ona, bola obojstranná.

Bol by zabil kohokoľvek, kto by ublížil jedinému čiernemu vlasu na jej peknej hlavičke a hlboko v duši ho bolelo, že niekto ublížil. Ten muž mal šťastie, že ho Grangerová zabila, pretože to, čo by mu urobil on, keby on bol ten, kto ju našiel - to by bolo nekonečne horšie.

"Takže," Pansy, ktorá práve použila dokonalé Kúzlo krásy, aby zakryla jeho modriny, sa predklonila a ukradla mu kúsok slaniny. "Čo dnes robíš?" spýtala sa s rukou zdvorilo si zakrývajúcou ústa, kým prežúvala.

Draco na ňu zazrel. "Pracujem na prípade Marquette."

"Ty príliš veľa pracuješ."

S pokrčením pliec po pravde priznal, "aspoň mi to bráni premýšľať."

"Potrebuješ vypadnúť, Draco a ja mám dokonalý plán. Idem k Hermione..."

Dracove myšlienky o včerajšej noci boli rozdrvené v okamihu, keď Pansy vyslovila jej meno.

"Je sama doma, odkedy ju pustili z nemocnice a v liste vyzerala dosť na dne. Chcem jej vynahradiť svoju neprítomnosť tým, že ju zajtra vezmem von na večeru."

Keby mal byť sám k sebe úprimný, priznal by, že v poslednej dobe na ňu myslel viac než zvyčajne, ale nevedel prečo. Mohol z toho ľahko obviniť matku (ktorá nedokázala o nej prestať rozprávať), prácu (kde práve dokončil operáciu Kamufláž), Blaisa (ktorý sa na ňu pýtal včera večer, než sa udialo to fiasko) či jeho spomienky z ich rozhovoru na streche. Ale neurobil to. Namiesto toho sa Draco rozhodol, že úprimnosť  k sebe samému, hoci vysoko preceňovaná, bola pravdepodobne nevyhnutná v prípade Hermiony Grangerovej. Takže, áno, premýšľal o nej, nie ustavične, ale párkrát sa k nej jeho myseľ zatúlala alebo ju niekto spomenul.

Ako teraz. Bola skvelým rozptýlením od jeho problémov. Odomknutie tých záhad, ktoré zmrvili život Hermiony Grangerovej, bolo dobrým rozptýlením od jeho osobného súkromného pekla.

Všetko, čo sa dozvedel o Grangerovej živote, malo doteraz protikladný účinok od toho, aký očakával. Kým Draco čakal, že jej príbeh v ňom vzbudí nekonečný záujem, neočakával, že to, čo prekonala vo svojom vlastnom živote, spôsobí, že ju bude viac rešpektovať. Nečakal, že to spôsobí, že sám bude viacej rozmýšľať o vlastnom živote. Samozrejme, to nezoslabilo jeho zvedavosť, prečo  sa ´Zlaté trio´ rozpadlo. V skutočnosti, po ich strešnom rozhovore a jej hádke s tým Weasleyových dievčaťom sa jeho zvedavosť maximálne zväčšila. Bol zaujatý, skoro po hranicu, pri ktorej to zamestnávalo jeho myšlienky, keď sa nudil alebo keď mal voľný čas.

Existovalo veľa kúskov, ktoré mali do seba zapadnúť, a on sa chcel uistiť, že budú pravdivé.

Ale existovali isté hlavné medzery, ktoré potreboval, aby sa zaplnili:

Prečo bola v prvom rade v Austrálii? Táto otázka sa zatúlala do jeho mysle po ich rozhovore minulý mesiac na streche. Prečo opustila Weslíka, ak ho (ble!) milovala? Uvedomil si, že to bolo zo zúfalstva, ale prečo? Čo by ju mohlo priviesť do takého zúfalstva, že by kvôli tomu opustila krajinu? A to viedlo k ďalšej otázke: rozišla sa s ním pred Austráliou alebo až po nej?

Prečo spolu Weslíčka a Grangerka nevychádzali? Postrehol malé narážky, ako napríklad, že Weslíčkiným cieľom bolo udržať Grangerovú od Pottera. Ale prečo? Grangerová bola to jediné, čo mal Potter v rukáve počas školy: Draco vedel, že mu tá kučeravá čarodejnica zachránila zadok pri mnohých príležitostiach vďaka svojim nekonečným vedomostiam a jej repertoáru kúziel. Prečo bola Pansy jediný človek, ktorý vedel, prečo Grangerová opustila Londýn? Definitívne sa na to bude musieť spýtať Pansy.

A čo prinútilo Pansy navštíviť Grangerovú pred piatimi mesiacmi? To malé prerieknutie z Pansyinej strany sužovalo jeho myšlienky, ale došlo mu, že to je niečo, pri čom si bude musieť počkať na odpoveď; bolo treba zaplniť dôležitejšie medzery. Napríklad: otázka, ktorá mu ustavične bežala hlavou. Kde do pekla boli jej rodičia počas celej tejto ťažkej skúšky?

Samozrejme, že vedel veľmi málo o Grangerovej (a to čo si myslel, že vie, bolo veľmi ďaleko od skutočnosti), ale Dracovi došlo, že svojich rodičov milovala. Ona jednoducho vyzerala ako typ, ktorý by urobil čokoľvek a všetko, aby ochránil svoju rodinu; v tomto zmysle bola ako on. Zdalo sa dosť čudné, že o nich nehovorila, vôbec. Ale bolo zvláštne, že ich ani raz nevidel, dokonca ani po tom pobyte v nemocnici po nehode na Marquette Manor.

V novinách o nich nebolo nič, takže vedel, že žijú...

Všetky tieto nezodpovedané otázky zanechávali jeho hlavu v hmle, ale zase chránili jeho myseľ pred bolesťou z krku.

"Draco?" Pansyin znepokojený hlas ho vytrhol z jeho myšlienok. "Si v poriadku? Ako keby si tu nebol."

Nasadil na tvár falošný úsmev, "premýšľal som o prípade." Klamal s ľahkosťou, "vravela si niečo?"

Potom, čo sa na neho čudne pozrela, pokračovala, "premýšľala som, že vezmem Hermionu zajtra na večeru, aby sme oslávili koniec jej liečebného domáceho väzenia a chcela som vedieť, či chceš prísť - je to môj darček," uškrnula sa.

Ledabolo sa spýtal, "Blaise ide?" Nechcel sedieť s tichou, defenzívnou Grangerovou a ukecanou Pansy bez vyrovnaného Blaisa.

"Áno, vlastne, my ideme," koktala a trochu sa začervenala. "Rozhodli sme sa pokúsiť dať nás do poriadku. Som pripravená pokračovať vo svojom živote."

Draco sa usmial od ucha k uchu nad touto novinkou. "Nuž, je na čase."

Pansy sa závratne usmiala, "to je, však?" a dopila čaj, "takže, ideš?"

"Dobre," odmlčal sa na chvíľu a zjedol plátok slaniny, zamyslene prežúval než prehovoril. "Mám otázku."

"A možno ja mám odpoveď," bola jej bystrá súhlasná odpoveď, ktorú nasledoval úškrn.

Pohľad, ktorý vystrelil, schladil teplotu o niekoľko stupňov. "Ha, ha, ty si číslo, Pansy." Draco nasadil kamennú tvár a odpil si z kávy. "Premýšľal som, ako dlho poznáš Grangerovú."

Pansy si ho prezerala s dosť podivným pohľadom. "Ja ju ´poznám´ odkedy nám bolo jedenásť."

Jeho tvár sa skrútila do neškodnej verzie úškrnu. "Myslel som, odkedy si sa k nej začala chovať ako k človeku."

Niečo sa v nej zmenilo; všimol si to zakaždým, keď sa bavili o niečom vážnom. Povznesenosť bola preč, tá hravosť bola preč, a pred ním sedla tá vážne vyzerajúca Pansy Parkinsonová. Odpila si z čaju a zízala celú minútu na stôl, než odpovedala. "Prišla na pohreb môjho otca." Jej hlas bol sotva silnejší než šepot.

Grangerová na tom pohrebe? On si ju nevšimol.

Pansy zatvorila oči, ako keby sa snažila spomenúť na ten deň a dokonca po piatich rokoch bola nešťastná z toho, keď o ňom premýšľala. "Stála niekoľko stôp ďaleko, naľavo pri tom obrovskom dube. Ja som sa len náhodou pozrela jej smerom, keď ho spustili do zeme, slabo mi prikývla, zvrtla sa a odišla." Otvorila oči a uškrnula sa smutne nad tou spomienkou. "Myslím, že môj rešpekt k nej sa zoštvornásobil; nemusela prísť, asi by nebola vítaná niektorými mojimi staršími, väčšmi zaujatými členmi rodiny, ale prišla. To chcelo guráž, a dalo mi to najavo, že jej na mne záležalo. A potom som ju zbadala v lietadle..."

"Do Austrálie?"

"Áno. Moje sedadlo bolo hneď vedľa nej a po našich chladných pozdravoch sme sa začali rozprávať."

"Prečo šla do Austrálie?"

Z ničoho nič sa tá čarodejnica zatvárila znepokojene nad jeho otázkou. "Prečo sa staráš?"

Draco odpovedal ľahkomyseľne, "nemám dôvod... len som zvedavý."

Nastala dlhá pauza a on vedel, že sa snaží prísť na to, čo presne môže povedať. "Bola tam, aby našla svojich rodičov."

"Nájsť svojich rodičov?" Draco si odpil ďalšiu kávu, obočie nadvihnuté.

Malý povzdych unikol z jej pier. "Nemala by som ti to vravieť. Pri Merlinovi, zabila by ma, keby vedela, že som ti to povedala, ale Hermiona zmenila spomienky svojich rodičov a poslala ich do Austrálie, aby ich po šiestom ročníku zachránila, len pre istotu, keby sa ich rozhodli napadnúť smrťožrúti. Šla ich do Austrálie nájsť, zvrátiť to pamäťové kúzlo a priviesť ich späť do Londýna."

Skoro vyprskol navôkol kávu, keď mu to všetko do seba zapadlo v hlave. Tá prominentná otázka v jeho hlave bola konečne zodpovedaná. "Sú mŕtvi, však?"

Pansyin povzdych bolo jediné, čo potreboval. "Ale ako si vedel..."

Ponuro odpovedal. "Jednoducho. Nerozpráva o nich, ani nie sú uvedení ako jej najbližší príbuzní, to si ty. Takže buď ju jej rodičia nenávidia, o čom pochybujem, naozaj, kto môže nenávidieť Hermionu Grangerovú?" Draco prevrátil oči. "Alebo sú mŕtvi."

Medzi nich dopadlo dlhé mlčanie, než si nakoniec vzdychla. "Máš pravdu. Sú mŕtvi."

"Ako?"

"To ti nemôžem povedať, ale môžem ti povedať, že desiaty september bol asi najhorší deň v jej živote."

Hoci mu to došlo, Draco bol stále ohromený jej priznaním, ale nedal to najavo. Grangerovej rodičia? Mŕtvi? Ako? Kedy? Čo s tým má spoločný desiaty september?

Zvláštna vec bola, že nepočul o ich smrti, ani počas roka, čo kočovali po anglickom vidieku a ani v tých rokoch po vojne. Ako správy o ich smrti zaujali jeho myseľ? Blaise mu získal jej zložku v to ráno po nehode na Marquette Manor, ale bolo treba ďalší týždeň než sa tá zložka dostala do jeho rúk. Smutné na tom bolo, že nenašiel nič nejako zaujímavé, k jeho sklamaniu.

V skutočnosti bola zložka Hermiony Grangerovej tak podivne bezúhonná.

Dracovo obočie sa nadvihlo pri tej spomienke.

Zahrňovala o nej základné informácie; celé meno, kde sa narodila, adresu pred jej presťahovaním, dátum narodenia, mená rodičov, vek, výšku, približnú váhu, výsledky z VČÚ a MLOKOV (spravila ich fenomenálne, ako sa čakalo), niekoľko ocenení a vyznamenaní, ktoré jej udelili pred a po vojne atď.

Boli tam tri články; jeden o jej odchode do Talianska po vojne. Druhý o tom, ako ju zaradili medzi jedného z najelitnejších ženských kliatborušiteľov v Európe. Tretí bolo chabé odhalenie, ktoré o nej napísali talianske čarodejnícke noviny (strávil hodiny snahou preložiť to, vzdal to, a požiadal Blaisa o pomoc, príliš k zmätku svojho priateľa), ktoré o nej nič neobsahovalo, čo spôsobilo, že bol ešte zvedavejší, ak to bolo možné. Nikde sa nespomínala smrť jej rodičov alebo vôbec fakt, že existovali, o čom vedel, že existovali. Videl ich pred druhým ročníkom. Iste by Denný prorok vytlačil niečo o tom, keby niečo vedeli - čo znamenalo jedinú vec.

Nevedeli to.

Nikto to nevedel okrem Pansy - a neho. Draco dopil zvyšok kávy. "Prečo si mi nič z tohto nepovedala predtým?"

Pansy pokrčila plecami. "Nemyslela som si, že ťa to zaujíma."

Chvíľu bol zadumaný a potom mu tá najalarmujúcejšia myšlienka preletela hlavou. Ona si myslela, že sa nezaujíma?

Nuž, ona sa mýlila.

*** koniec kapitoly ***