Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8: V realite

Rose pomaly otvorila oči. „Kde sme?“ zašepkala. Miestnosť bola tmavá. Po celom tele jej naskočila husia koža. „Scorpius, si tu?“

Neozvala sa žiadna odpoveď. Rose cítila, ako jej srdce bije čoraz rýchlejšie. „Scorpius, ak je toto nejaký vtip, tak ťa za-“

„Pšš,“ zasyčal Scorpius a pritlačil ucho k dverám. „Odtiaľto niečo počujem. Poď,“ povedal.

Rose k nemu pristúpila a urobila to isté. Obaja počuli veľmi tiché šepoty, ktorým nerozumeli, hoci Rose vedela rozoznať jeden hlas — patril jeho starému otcovi, pretože s ním strávila veľa času.

„Počuješ to jasne?“ spýtal sa Scorpius.

Rose pokrútila hlavou. „Len šepot,“ odpovedala.

„Aj ja,“ priznal Scorpius. Zrazu zbystril. „Ten hlas som už niekde počul… Áno. To je môj starý otec. Myslím, že sa rozpráva s tvojím starým otcom.“

Rose a Scorpius si nadšene vymenili pohľady. „Poď bližšie, možno budeme počuť viac,“ navrhol.

Rose sa naňho pozrela. „Počkaj,“ povedala náhle, keď si spomenula, prečo tam vlastne sú. „Toto je ockova spomienka, takže je tu aj on.“ Rozhliadla sa po miestnosti, no v tme nič nevidela.

Scorpius ju potiahol za rukáv. „Tam,“ zašepkal.

Uvidel Freda, Georgea, Rona a Ginny, ako si tiež tlačia uši k dverám. Percy sa na nich pozeral nesúhlasne, hoci nič nepovedal. Bill a Charlie sa tvárili nenútene, no Scorpius vycítil, že ich rozhovor za dverami zaujíma. To ho urobilo ešte zvedavejším — Bill by sa predsa nezaujímal o nepodstatné veci.

„Stojíš mi na nohe,“ zasyčal Percy. Fred sa otočil a zdvihol nohu. Percy si ju rýchlo pritiahol späť.

„Nemali by sme to počúvať. Toto je medzi otcom a pánom Malfoyom. Netýka sa nás to,“ povedal.

Charlie sa naňho zamračil. „Nehovor. Ide o našu rodinu. Čo ak sa už nikdy neuvidíme? To by si chcel?“ Percy si stisol pery a už nič nepovedal.

„Aj odtiaľto by ste to počuli rovnako dobre,“ povedal Charlie pokojne. Štvorica sa rýchlo presunula k nim. „Len buďte ticho,“ varoval a vrhol vražedný pohľad na dvojčatá.

„Odtiaľto to bude počuť lepšie. Poď,“ povedala Rose a spolu so Scorpiusom sa presunuli k ostatným. Rozhovor bolo naozaj počuť jasnejšie. Rose sa na Scorpiusa neisto pozrela. Mala pocit, že ten rozhovor vlastne vôbec nechce počuť.

Scorpius z jej výrazu vyčítal obavy. „Neboj sa,“ upokojoval ju. „Je to minulosť a nič nemôže zničiť naše priateľstvo.“

Rose sa viditeľne uvoľnila. Scorpius sa na ňu usmial a znovu sa obrátil k hrubým dverám pred nimi, ktoré im bránili vidieť, čo sa v skutočnosti deje. Nesťažoval sa však — zvonka počul všetko úplne jasne.

„Vtipné, že to hovoríš ty,“ ozval sa hlas Luciusa Malfoya. „Nemyslím si, že si to vôbec môžeš dovoliť. A neber to ako urážku. Ale pozri sa, čo má tvoja žena a deti na sebe. Tie habity nie sú vhodné ani na nosenie doma, a ja ich vidím behať okolo v tých otrhaných handrách. Je mi ich naozaj ľúto — najmä tvojej manželky. Predsa len, ako členka rodiny Prewettovcov si mohla vybrať lepšie,“ dodal.

„A čo je teba do toho, Malfoy?“ odsekol Arthur podráždene. „Nemeň tému. Chcem vedieť, či mi Crouch tú pôžičku schválil alebo nie. Vieš dobre, že ju potrebujem, aby som poslal Billa a Charlieho do Rokfortu. O rok tam budem musieť poslať aj Percyho. Zahrávaš sa s nami, Malfoy, to viem. Nechcem sa s tebou točiť v kruhu.“

„Netočím sa v kruhu,“ odvetil Malfoy. „Len poukazujem na to, že by si mal svoju rodinu obliekať slušnejšie. Počul som, že tvoj najstarší syn je prefekt a ten ďalší hrá metlobal. Nechceš ich predsa vidieť chodiť v starých, otrhaných habitoch, však? Ja by som svojmu synovi ani nedovolil dotknúť sa takých špinavých handier.“

Na chvíľu zavládlo ticho, potom Malfoy pokračoval: „Okrem toho Crouch pôžičku zamietol, takže sa môžeš s tými galeónmi rozlúčiť.“

Bill zbledol. „Zamietol?“

Všetci súrodenci sa naňho otočili. Bill o tom vedel najviac, keďže bol najstarší.

„Sme v poriadnej kaši, chlapci.“ Ginny naňho uprene hľadela. „A dievča,“ dodal Bill rýchlo. „Bez tej pôžičky sa asi do Rokfortu už nikdy nevrátime.“

Percy zalapal po dychu. Charlie zostal ako obarený.

„Otec dal do toho všetko, čo mal, a teraz sme bez šance.“ Bill sa snažil tváriť vyrovnane, hoci potláčal smútok. „Sme v tom až po uši.“

„Ale ako pôjdeme do školy?“ vyhŕkol zrazu Charlie.

Nepáčila sa mu predstava, že by ho učila mama doma. To by bola hotová katastrofa — najmä keby mal byť spolužiakom Freda a Georgea. A zo všetkého najviac by mu chýbal metlobal. Navyše mal šancu stať sa kapitánom tímu hneď, ako súčasný kapitán z Rokfortu odíde.

Rose sa zovrelo srdce, keď videla tváre Weasleyovcov. Otec jej nikdy nepovedal, že sa dostali až na takúto úroveň chudoby. Vzhľadom na jej súčasný život a na otcovu terajšiu prácu by jej nikdy nenapadlo, že vyrastal v takýchto podmienkach. Najradšej by vybehla k nim a povedala im, že všetko bude v poriadku. Tá pochmúrna atmosféra ju pomaly ubíjala. Nikdy nevidela svojich ujov a Ginny takých skľúčených — a pritom to boli ešte deti, nie oveľa staršie než ona; Ginny mala sotva päť rokov.

Scorpius sa na Rose pozrel zboku. Weasleyovcov mu bolo úprimne ľúto. „Netušil som, že si Ron musel prejsť niečím takým,“ zašepkal. Rose pocítila hrču v hrdle a len prikývla.

Scorpius sa zadíval na Rona, ktorý mal vtedy asi šesť rokov. „Nemyslím si, že tvoj otec už úplne chápe, čo sa deje. Pozri sa naňho.“

Ron sa díval na Billa, ktorý sa naňho pokúšal usmiať. „Prečo im ten Crouch nemôže požičať peniaze? To nie je ten muž z ministerstva z minulosti?“ spýtal sa.

„Myslím, že áno,“ odpovedala Rose. „Iného Croucha nepoznáme.“

Bill sa obrátil k Charliemu. „Nemám tušenia,“ priznal bezmocne. Charlie sa zamračil, no nechcel sa hádať. Bill sa potom pozrel na Percyho, ktorý vyzeral zdrvene — čoskoro mal ísť na Rokfort aj on.

„Neboj sa. Som si istý, že do Rokfortu pôjdeš,“ povzbudzoval ho Bill, no jeho hlas znel málo presvedčivo, akoby tomu ani sám neveril.

„A čo ak nepôjdeme?“ ozval sa zrazu Ron. „Počuli ste otca. Potrebuje tie peniaze, však?“

Charlie prikývol. „Áno, potrebuje — a ak ich nedostane, tak pre nás je koniec,“ vysvetlil. „Neviem, čo otec urobí. Každý rok sme si museli požičiavať.“ Neisto sa pozrel na Billa. „Čo sa stane, ak tie peniaze nikdy nedostane? Čo ak tento rok naozaj nepôjdeme do Rokfortu?“

Oči sa mu naplnili úzkosťou, keď čakal na Billovu odpoveď. „No tak, Bill, odpovedz mi,“ naliehal Charlie.

Bill si povzdychol. „Tak nepôjdeme. Je to také jednoduché.“

Percy vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. „Vzchop sa, Perce. Žiadny Weasley sa kvôli tomuto nerozplače,“ povedal Bill. Percy poslúchol, hoci bolo zrejmé, že má slzy na krajíčku.

Bill sa pozrel na Freda a Georgea. Boli nezvyčajne tichí. „Viem, že otec niečo vymyslí. Vždy to dokáže.“ Snažil sa presvedčiť skôr seba než ostatných.

„A čo ak nie?“ spýtal sa George. „To znamená, že sa do Rokfortu nikdy nedostaneme!“

Percy neveriacky pokrútil hlavou. „Nie. Do Rokfortu pôjdeme.“

Rose si zakryla ústa rukami. Po lícach jej začali stekať slzy, keď sa dívala na Weasleyovcov. Až teraz si všimla, že majú na sebe otrhané oblečenie. Pozrela sa na svojho otca, ktorý mal na tvári zmätený výraz. Pozorne si ho prezerala. Vyzeral ako jeho bratia (a sestra) — ryšavé vlasy, pehy — a bol oblečený rovnako ako oni. Všetci mali na sebe košele a džínsy, vyblednuté, najmä Ronove. Záplaty na košeliach boli úhľadne prišité; Rose si domyslela, že ich uštrikovala Molly. V dome chodili naboso. Vyzerali veľmi chudobne, a predsa sa doteraz nikto z nich nesťažoval.

Scorpius objal Rose okolo pliec. „Aspoň vieme, ako to dopadlo,“ zašepkal. Rose prikývla, no nič nepovedala. Nedokázala odtrhnúť pohľad od chlapcov a Ginny.

Scorpius jej jemne pohladil rameno. „Bude to v poriadku.“

Aj keď to povedal, aj jeho napĺňal smútok, že Weasleyovci museli prežiť niečo také — dokonca sa báť, že sa možno nikdy nedostanú do Rokfortu.

„Percy má pravdu,“ ozval sa Bill. „Do Rokfortu pôjdeme, nech sa deje čokoľvek. Mama a otec veria, že je to najlepšie miesto na učenie mágie, a som si istý, že nájdu spôsob, ako nás tam dostať.“

Vtom z dverí opäť začuli šepot. „Zasa hovoria. Ticho, všetci,“ povedal Bill. Všetci chlapci aj Ginny obrátili pozornosť k dverám.

„To je všetko? Nie? Veď som sa proti tomu toľkokrát odvolával!“ protestoval Arthur. „Lucius, vieš, že tie peniaze potrebujem. Musíš sa s Crouchom porozprávať. Neuškŕňaj sa na mňa tak. Viem, že ťa to teší. Lucius, potrebujem tie peniaze.“

Z miestnosti sa ozval hluk, potom sa znovu ozval Arthur: „Prosím ťa, Lucius, prosím. Čo odo mňa chceš?“

„Som si istý, že si príliš chudobný na to, aby si mi dal to, čo chcem,“ odpovedal Malfoy chladne. „Nechcem mať s tebou nič spoločné, to je to, čo chcem. Ak ma teda ospravedlníš, idem na ministerstvo. Mám tam niečo na prejednanie s predsedom vlády.“

Weasleyovci sa už-už chystali rozutekať, keď sa ozval výkrik: „Ako sa opovažuješ chytať môj habit takým spôsobom, Weasley?“

„Musíš mi tú pôžičku vybaviť,“ povedal Arthur. „Musíš požiadať Croucha, aby mi ju dal. Chcem len, aby moji synovia mohli ísť do Rokfortu. Bill o dva roky skončí. Potom mi pomôže zarábať peniaze a všetko bude v poriadku. Už nebudem musieť žiadať o ďalšie. Prosím, Lucius, len ešte dva roky. Povedz to Crouchovi. Pochopí moju situáciu.“

„Môžeš si za to sám, že pracuješ práve na takom oddelení ministerstva, Weasley,“ uškrnul sa Malfoy. „Tvoj záujem o muklov teba aj tvoju rodinu doviedol sem — a mne je jedno, kam vás ešte zavedie. Navrhujem, aby si pustil môj habit, pretože sa ponáhľam. A ak tak veľmi potrebuješ peniaze, prečo nejdeš za Crouchom sám? Ach áno — on ťa posledné časy ani nechce vidieť, pretože vie, že si prídeš pýtať ďalšie.“

„Len dovtedy, kým Bill nezmaturuje. Prosím, Lucius,“ žobronil Arthur. Kroky sa približovali k dverám. „Ak moji dvaja synovia skončia školu, viem, že dokážem splatiť všetky dlhy. Ani sa nenazdáš a všetci budú z Rokfortu vonku. Všetci sú veľmi pracovití a šikovní. Zaslúžia si šancu dokončiť Rokfort,“ povedal. „Všetci.“

„Neži vo svojom svete fantázie večne, Weasley.“

Kľučka sa otočila. Všetci weasleyovskí chlapci poskočili. Percy vyštartoval ako prvý. Charlie rýchlo schytil Ginny a rozbehol sa opačným smerom než Percy. Bill chytil Rona za ruku a dvojčatá bežali za nimi. Všetky weasleyovské deti zmizli, zatiaľ čo Rose a Scorpius sa rozbehli za nimi.

„Bežia naozaj rýchlo,“ poznamenal Scorpius. Otočil sa, no za sebou videl len tmu. Rýchlo sa znovu pozrel dopredu a sledoval Roseinho otca. „Kam asi idú?“ spýtal sa, keď zbiehal dolu schodmi, aby ich nedostihla čierňava. Rose bola o čosi pomalšia, takže ju musel takmer ťahať za sebou.

Rose sa pozrela na Billa, Rona a dvojčatá. „Idú do obývačky, som si istá,“ povedala. „Toto je najrýchlejšia cesta.“

Scorpius prikývol a potiahol ju tým smerom. Naozaj — Bill, Ron a dvojčatá sa zastavili v obývačke. Bill pustil Ronovu ruku.

Rose sa obrátila k Scorpiusovi. „Prečo tvoj starý otec nechcel pomôcť môjmu?“ spýtala sa trochu zatrpknuto. „Veď dobre vedel, že dedko by tie peniaze nepoužil pre seba.“

Scorpius pokrútil hlavou. „Nemám tušenie, Rose. Nezačínajme sa tu hádať.“

Rose chápavo prikývla.

„Teraz už chápem, prečo mohol byť Ron na mňa taký nahnevaný. Netušil som, že môj starý otec urobil jeho rodine niečo také…“ hlas mu stíchol, keď sa zahľadel na unavených chlapcov.

Premýšľal nad ospravedlneniami pre svojho starého otca, no vedel, že sú zbytočné. Nechcel ich vysloviť nahlas, aby to medzi ním a Rose nevyvolalo hádku. Napriek tomu si myslel, že za tým musí byť nejaký dôvod. Musel byť. Veď kto by sa nesnažil pomôcť Weasleyovcom? Scorpius si myslel, že sú to tí najmilší ľudia na svete. A predsa mal pocit, že svet bol k nim nespravodlivý. Od tejto chvíle vedel, že sa už nikdy nebude sťažovať na svoju vlastnú rodinnú situáciu.

Charlie a Ginny sa čoskoro objavili, rovnako aj Percy, ktorý vyšiel z druhej miestnosti. „Všetci vyzerajú tak…“

„Unavene,“ doplnila Rose. „Nie len z toho behu. Sú unavení z tohto všetkého. Pozri sa na nich — najmä na uja Billa.“

Scorpius súcitne prikývol.

„Kiežby som ich mohla nejako objať,“ povedala Rose smutne a pokúsila sa natiahnuť ruku k svojej rodine — no samozrejme, nedokázala sa ich dotknúť.

Scorpius sa na ňu pozrel. „Aspoň,“ začal, „vieme, ako to s nimi dopadlo. Sú z nich úspešní ľudia, však?“

Chcel spomenúť Freda, no radšej si to rozmyslel — mohlo by to Rose ešte viac zraniť.

„Možno práve preto všetci z tvojej rodiny v Rokforte tak tvrdo pracovali. Nikto z nich nemal priemerné výsledky, však? Hovorila si, že každý Weasley je niečím známy.“

Rose prikývla a pomaly sa usmiala. „Možno sa im to muselo stať práve preto, aby z nich vyšlo to najlepšie,“ navrhol.

„Som len rada, že to s nimi nakoniec dopadlo dobre,“ povedala Rose.

„Čo tu všetci robíte v obývačke?“ Molly práve vyšla z kuchyne a uvidela svoje deti sedieť na pohovke. Pozrela sa na ne podozrievavo. „Neboli ste náhodou hore pri otcovi?“ spýtala sa.

Všetci pokrútili hlavami.

Molly si povzdychla. „Dobre teda. Charlie, vezmi Rona a Ginny do ich izieb a ulož ich na poobedný spánok. Bill, ty a dvojčatá vyčistíte záhradu. Áno, zbavíte ju trpaslíkov. Percy, ty poď so mnou a pomôžeš mi upratať dom. Aspoň budete mať všetci čo robiť,“ povedala.

Bez jediného slova sťažnosti všetky weasleyovské deti urobili, čo im bolo povedané.

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

Poviem ti niečo o tvrdej práci —
minimálna mzda a na ceste dieťa.
Poviem ti niečo o tvrdej práci —
znovu postaviť dom, keď ho bomby zničili.
Poviem ti niečo o tvrdej práci —
postaviť posteľ z kartónovej škatule.
Poviem ti niečo o tvrdej práci —
tvrdá práca,
tvrdá práca.
Ty nevieš nič o tvrdej práci.

— Pink —

-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-0-

„Zase ideme do ďalšej spomienky, však?“ povedala Rose, keď sa rozhliadla a tma sa okolo nich začala znovu zatvárať. Scorpius prikývol. Rose teraz vyzerala pokojnejšie.

„Dúfam, že tentoraz uvidíme niečo šťastné,“ povedala s nádejou, keď všetko úplne zmizlo.