Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka prekladateľky: Obvykle na to až tak neupozorňujem, aj keď by som asi mala, ale zdá sa mi, že v tejto kapitole je viac nadávania ako obvykle.

Ron netuší, ako profesor dokáže zachovať takú dôstojnosť, keď sa drží stola. Možno by naozaj mal venovať viac pozornosti verbálnej obrane ako len základom, ale Ron nikdy v živote nebol dôstojný. Nie je presvedčený, že sa mu také lekcie vryjú do pamäti.

„Možno, pane. Nechcel som vás zobudiť, keď som zistil, že spíte, ale nezdalo sa, že by ste si svoj spánok veľmi užívali.“

Profesor nechá stoličku dopadnúť späť na podlahu a potom si jednou rukou pretrie tvár. „Nie, asi som si to neužíval. Snívalo sa mi.“ Zamračí sa. „Nepamätám si, o čom som sníval. Bolo to len... bolo to dôležité.“ Natiahol ruku, aby prstami prešiel po trblietavých okrajoch Kanziných šupín, ktoré boli sotva viditeľné nad jeho golierom. „Koľko je hodín?“

„Je, ehm, tesne po piatej.“ Ron stále nie je zvyknutý cítiť súcit s dospelými, ak nejde o Lupina alebo Blacka, ktorí si ho zaslúžia viac než dosť, ale profesor Slizolin začal vyzerať trochu unavený, keď usporiadali ten pohreb pre Elfrica deSlizarse. Teraz je personál v panike, diskutuje o hodinách a predmetoch, ktoré by ich mal Rokfort učiť, a všetko to vrátili do hry bratia Salazar a Nizar Slizolinovci. Seamus hovorí, že je to ako sledovať veľa spanikárených kurčiat, ktoré behajú po okolí bez hláv, tak reaguje väčšina z nich. Je to len týždeň, ale profesor Salazar a profesor Slizolin začínajú vyzerať prekliato zničení len z toho všetkého hádania sa s tými bezhlavými kurčatami.

„Päť?“ vzdychne profesor Slizolin. „Dúfam, že nikto neprišiel tak ako vy. Musel som spať na tejto stoličke posledné tri hodiny. Nechcem si ani predstaviť, že niekto potreboval moju pomoc a rozhodol sa, že ma nebude rušiť.“

Ron sa rozhodne, že je potrebná ohromujúca veselosť. Na mamu to funguje. „No, je koniec týždňa. Vieme, kde vás nájdeme, ak budeme niečo potrebovať. Tak ja už pôjdem.“

„Prečo ste sem prišli, ak ste chceli len odísť?“ spýta sa profesor zvedavo.

„No, ja som neprišiel, ale...“

Profesor Slizolin len zdvihne obočie v reakcii na Ronovo koktanie. Do čerta, ale ten výraz používajú obaja Slizolini aj ten prekliaty portrét.

„Profesor Salazar hovorí, že vaša rodina je spriaznená s Harrym,“ hovorí Ron a cíti sa, ako keby sa zmenil na klebetníka.

„Áno.“ Teraz zdvihne obe obočia. „A?“

„Uh... dobre, to je všetko, čo som zistil,“ priznáva Ron. „Je to proste... zvláštne. Možno chcem hovoriť s niekým, kto to tiež považuje za zvláštne.“

„Zvláštne.“ Profesor Slizolin prikývne. „Áno, tak sa to dá povedať, ale je to nekonečne lepšie ako Voldemort, ktorý je proste iritujúci.“

Ron sa stále zo zvyku krčí, keď počuje to meno. „Iritujúci a smrteľný nie sú synonymá.“

Profesor Slizolin odfrkne. „Áno, sú. Máš niečo na práci, kým ťa neodvanie čas večere?“

„Hej, jedenie je len zdravý rozum!“ protestuje Ron. „Ale nie, vlastne nie, pane. Hermiona je na hodine rún a všetci ostatní sa snažia dostať na metlobal.“ Rád by bol s nimi, ale začali, kým bol ešte na poslednej hodine, a nemá čas behať za nimi.

„Zapamätaj si tú myšlienku.“ Profesor Slizolin zmizne vo svojej kancelárii a zavrie za sebou dvere. Keď o chvíľu vyjde von, má v jednej ruke niečo starostlivo vyvážené, čo posunie na stôl a odsunie nabok atramentovú fľašu.

Ronovi sa rozšíria oči, keď sa pozrie na dosku a vyrezávané figúrky. „Svätý...“ Každé slovo, ktoré mu napadne, mu vynesie buď trest, alebo stratu bodov. „To je šatrandžová doska!“ 2) Je to veľmi, veľmi stará doska. Figúrky majú abstraktný dizajn a vyzerajú, ako keby boli vyrobené zo slonoviny. Doska je z dreva, natretá na bielo a modro – nemá šachovnicový vzor ako moderná šachovnica, len dizajn namaľovaný na štvorcoch, ako keby drážkované línie neboli dôležité. 3)

„Niekto ju našiel v odpadkovej miestnosti triedy počas dobrovoľného upratovania... ktoré sa pravdepodobne skončí niekedy v tomto desaťročí.“ Profesor Slizolin nad tou myšlienkou pokrútil hlavou. „Ale je v perfektnom stave a má všetky figúrky. Takú som nevidel už veľmi dlho. Vieš hrať, šachový majster?“

Ron sa trochu zamračí nad týmto trápnym názvom. „Áno, viem. Naučil som sa to sám na doske, ktorú som vyrezal pred pár rokmi. Lenže nikto iný nevie, ako sa to hrá, takže asi v tom nie som veľmi dobrý.“

„Ani ja som nebol. Samozrejme, porovnávam svoje zručnosti s Godrikom a Salazarom, ktorí boli obaja veľmi, veľmi dobrí,“ hovorí profesor.

„Boli?“ spýta sa Ron a chytí stoličku, keď mu v jeho pomalom mozgu dôjde, že má šancu zahrať si skutočnú hru šatrandž proti niekomu inému ako proti sebe samému. „Profesor Salazar už nie je dobrý?“

„Stretol si sa so Salazarovou dokonalosťou v šachu, ale tá je už veľmi dlho nemenná. Spôsob hry medzi šatrandž a šachom sa možno nezmenil tak veľmi, ale tie zmeny sú dosť veľké, takže si možno ani nepamätá, ako sa to hrá.“ Výraz profesora Slizolina sa trochu vráti k tomu unavenému pohľadu. „V priebehu tisíc rokov sa dá zabudnúť veľa vecí, pán Weasley. Ja som toho jasným dôkazom.“

„No, už sú to viac ako štyri mesiace, pane,“ rozhodol sa mu pripomenúť Ron. „Teraz si pamätáte oveľa viac ako vtedy, keď ste nás začali učiť, aby sme neboli hlúpi idioti.“

Profesor Slizolin sa usmial po tom, čo urobil prvý ťah. „Áno, pamätám. Vrátila sa mi kumbríčtina. Naši šprti slintajú.“

To vysvetľuje veľa o jednom z Hermioniných jazykových výlevov z minulej noci. „Viete, podľa mňa by to mohlo byť užitočné,“ hovorí Ron, keď sa rozhoduje, ako bude reagovať. Šatrandž a šach sú rovnaká hra, a zároveň nie sú. „Viete, ak by niekto potreboval komunikovať v boji a byť si istý, že nepriateľ tomu nerozumie.“

Keď Ron zdvihne pohľad, profesor Slizolin sa na neho usmieva. „Pán Weasley, všetci vo vašej izbe by sa vás pokúsili zavraždiť v spánku, keby som predstavil tento koncept a povedal, že to bol váš nápad.“

„Tak ma hoďte pod Rytiersky autobus, prečo nie?“ odpovedá Ron, keď vidí príležitosť a využije ju po tom, čo profesor urobí ďalší ťah.

„Nemám žiadne využitie pre magický autobus, ktorý je namaľovaný tak, aby napodobňoval riaditeľa tejto školy.“

Ron sa usmeje a urobí ďalší ťah. „Nevedel som, že ste ho už videli, profesor.“

„Zoznámil som sa s ním v Londýne.“ Profesor Slizolin neznie nadšene. „Našťastie ma nenútili nastúpiť doň.“

Ron prehrá prvú hru, skôr ako stihne vysloviť slová bez zakoktania. „Tá vec so Slizolinom.“

Profesor jemne poklepe prstami po doske, aby sa vyrezávané figúrky vrátili na svoje miesta. Na rozdiel od čarodejníckych šachov sa tieto figúrky navzájom nezničia. Len spadnú a tvária sa, že sú mŕtve, kým ich neodstránia z dosky. „Tá vec so Slizolinom?“

„Harry nám to nikdy nepovedal, ale... Hermiona a ja sme zistili, že sa takmer stal Klobučníkom, pretože klobúk ho chcel dať do Slizolinu.“ Ron urobí prvý ťah, keď mu profesor dá znamenie. „A... a cítim sa kvôli tomu hrozne.“

Profesor Slizolin sa na neho zmätene pozrie. „Obávam sa, že budete musieť byť trochu konkrétnejší,“ hovorí po tom, čo posunie figúrku asp. Koňa. Ako to vtedy nazývali, ale určite to ešte nie je rytier. Tak či onak, znamená to, že profesor odíde s jedným z Ronových pešiakov.

„Správne. Uhm.“ Ron si prejde voľnou rukou po vlasoch a zapojí do hry svoj voz-vežu. „Je to... no, vlastne, ten pekný portrét, ktorý slúži ako dvere profesora Salazara, to vyjadril celkom dobre. Hermiona počúvala predsudky o fakultách od svojich jedenástich rokov – vlastne takmer dvanástich – a ďalej. Ja som to počúval celý život, hoci sme poznali Slizolinčanov ako pani Tonksová, ktorí neboli bezohľadní, fanatickí ani zlí. Nezáležalo na tom, že som Harryho považoval za priateľa už vtedy, keď sme vystúpili z vlaku a išli do sály, aby nás zaradili do fakúlt. Ak by sa nehádal s klobúkom, tak by som...“ Ron nevie vymyslieť dobrý ťah, ktorým by mohol čeliť profesorovmu slonovi-strelcovi, tak len náhodne posunie pešiaka na nové miesto. „Proste by som s ním prestal rozprávať. Bol by ako Malfoy.“

„Nepriateľom.“ Keď Ron zdvihne pohľad, profesor Slizolin zíza na šachovnicu. Ron má divný pocit, akoby to nebolo o hre, ale skôr o tom, že profesor sa vyhýba pohľadu na Rona. „Obetoval by si rozvíjajúce sa priateľstvo len kvôli predsudkom medzi fakultami.“

„Áno. Teraz by som to neurobil,“ trvá na svojom Ron. „Ale fakt, že mi to nikdy nepovedal... Harry vedel, ako by som sa cítil, počítam. Nepáči sa mi to, ale mal pravdu, že mi to nepovedal.“

Ron sklopí hlavu, keď cíti, ako mu horí tvár. Správal sa ako totálny blbec, čo sa týka Trojčarodejníckeho turnaja, a odmietal uveriť svojmu najlepšiemu kamarátovi, že svoje meno do toho hlúpeho pohára nedal. Žiarlivosť ho robila mimoriadne hlúpym, kým ju nespálil dračí oheň. Ron sa prebudil a zrazu si uvedomil, že je mu úplne jedno, či Harry bol naozaj taký idiot, že sa prihlásil do súťaže. Nebolo to dôležité, lebo turnaj ho určite zabije a Ron nechcel, aby sa to stalo.

Samozrejme, nebol to turnaj, čo ho takmer zabilo. Harry sa rozhodol, že to všetkým ukáže a vyhrá, pravdepodobne z tvrdohlavého prekliateho trucu. Namiesto toho to bol zasraný šialený Smrťožrút a Ty-vieš-kto, čo Harryho takmer zabil.

„Niekedy ma mrzí, že som nemal možnosť zaznamenať pre budúcnosť absolútnu litániu vulgárnych slov, ktorými sa profesor Snape vyjadril, keď sa dozvedel o príčine toho konkrétneho dôvodu zdržania klobúka. Trvalo to najmenej hodinu, kým sa musel vzdať, keď mu jednoducho došli nové spôsoby, ako povedať „jebať“.

Ron sa prekvapene odtiahne. „Uh...“

Profesor Slizolin zdvihne pohľad s prstom priloženým k perám. „Nepovedal som absolútne nič nevhodné.“

Ron niekoľkokrát zamrká. „Nie. Nepočul som ani slovo, pane. Ale... Snape to vedel?“

„Počul, ako váš priateľ zveril túto pravdu jednej osobe, niekomu z vašej fakulty, koho považoval za neutrálnu osobu. Nebola to slečna Grangerová, pán Weasley. Na česť toho študenta, nikdy nezradil dôveru vášho priateľa.“

„Kto?“ spýtal sa Ron.

Profesor prevrátil oči. „To bol veľmi slabý pokus o zistenie informácií. Nepoviem vám to, ale ak na to prídete? Nechajte to tak. Dali slovo, že to nikomu nepovedia, pán Weasley.“

„Áno. Dobre,“ súhlasí Ron, cítiac sa zmätený. Udržanie tajomstva nie je práve vlastnosť, ktorú by pripisoval svojej fakulte, ale vyzerá to, že niekto v Chrabromile je naozaj dobrý v tom, aby držal jazyk za zubami – najmä ak išlo o nezmysly s Komnatou.

Profesor však nepovedal, že by sa to nemal dozvedieť. Len povedal, že Ron by nemal nikoho obťažovať. Výzva bola prijatá.

Ron prehrá aj druhú partiu. To je o niečo demotivujúcejšie ako prehra v prvej.

„To je vlastne to, čo mám na mysli, keď hovorím o tebe, šachu a obmedzovaní sa,“ hovorí profesor Slizolin. „Poznáte túto hru, ale rozdiel vo vzhľade a funkcii, mierna zmena pravidiel oproti šachu, na ktorý ste zvyknutý – to výrazne prispelo k rozptýleniu, s ktorým ste sa už aj tak potýkali, keď ste sa snažili zvládnuť rozhovor o svojom priateľovi a Slizolinoch.“

Ron sa zamračí. „Využili ste to ako príležitosť, aby ste mi dali lekciu?“

Profesor sa usmeje a roztiahne ruky. „Ach, zase som si splnil svoju povinnosť. Ako som sa opovážil urobiť takú vec!“

Ron nahnevane vydýchne. „Áno, áno, chápem, profesor. Ja...“ Zastaví sa na mieste a hľadí na profesora Slizolina.

Nie je to len nos, o ktorom Ginny tak poeticky rozprávala. Je to úsmev.

Tak sa Harry usmieva, keď je sarkastický a hravý, nie sarkastický a zraňujúci, alebo sarkastický a „choď do prdele“, alebo dokonca sarkastický a „prosím, odíď a zomri“. Ron musel pridať to posledné kvôli ministrovi Fudgeovi na konci turnaja. Ani Snape si nikdy nezaslúžil, aby Harry prehrabával tie hlboké studne.

Salazar Slizolin čakal tisíc rokov, len aby tu mohol byť pre svojho brata. Slizolin bol ten, kto rozhodol, že Harry musí byť v bezpečí a vzdelaný, keďže ostatní dospelí v ich životoch odvádzali takú mizernú prácu. Profesor Slizolin rozprával vo sne v parselčine. Harry bol členom rodiny Slizolinov. Profesor Slizolin bol až príliš ochotný odpraviť Ty-vieš-koho, zároveň však hovoril o tom, že dospelí by sa nemali spoliehať na nedostatočne vycvičeného tínedžera, aby ich zachránil pred beznosou chodiacou mŕtvolou. Harry bol vždy posmešný a trval na tom, aby Ty-vieš-koho oslovoval menom. Prekliaty Klobučník.

Príliš veľa kúskov skladačky sa rozhodlo spadnúť Ronovi na hlavu naraz a nedávajú zmysel, pokiaľ Ron neprijme myšlienku, že ich úplne šialený záver nie je vôbec šialený. Nie je to tak, že neexistujú prekliate časovraty. Hermiona nikdy nepovedala, ako ďaleko do minulosti sa dá otočiť, ale ani nepovedala, že to má nejaké obmedzenia.

Úsmev profesora Slizolina zmizne, ale nevyzerá nahnevaný ani rozrušený. Ak vôbec, ten strašne unavený výraz je horší ako kedykoľvek predtým.

Ron sa trasie, keď sa dvere triedy náhle zatvoria. „Ako som vám povedal, keď ste konečne odovzdali slušnú esej: ste prirodzený taktik, pán Weasley.“

„Chystáte sa mi vymazať pamäť?“ spýtal sa Ron, trochu pyšný na to, že sa mu netriasol hlas.

Profesor vzdychol. „Je nejaký dôvod, prečo by som mal, pán Weasley?“

Ron prehltol. „No... asi som sa len zaujímal, ako by ste vyzerali so zelenými očami, keď je rodinná podobnosť medzi vami, mojím kamarátom a profesorom Salazarom taká výrazná.“

„Vyzeral by som ako ja, ale so zelenými očami,“ odpovedá profesor Slizolin suchým hlasom. „Ak sa pýtate na vlasy, to nedokážem.“

„Nie?“ spýta sa Ron a dúfa, že na tvári nemá nervózny úsmev. Buď má pravdu a je vystrašený na smrť, alebo je rovnaký blázon ako Ginny.

„Tie vlasy majú nejakú mágiu, ktorá je typická pre rod Lohatovcov, rod prababičky vášho priateľa. Mohol by som to do určitej miery napodobniť, ale nevyzeralo by to správne.“

„Oh,“ hovorí Ron a myslí si: Pretože si to nepamätáš. Áno, je vystrašený. „Ale potom...“

„Viete, ak chcete mentálne kričať cez preplnenú sálu, možno by ste sa mali najskôr naučiť oklumenciu.“ Profesor Slizolin sa Ronovi priamo pozrie do očí. „Je to najdôležitejšia súčasť mágie mysle. Obrana, pán Weasley.“

„Obrana. Správne.“ Ron znova prehltne, pretože má príliš sucho v ústach. „Pretože je tu tá chodiaca mŕtvola a tak.“

„Áno. Presne tak.“ Profesor Slizolin urobí gestom ruky, napodobňujúc osobu, ktorá vybieha z miestnosti. „Mágia mysle. Siedmaci, ktorí navštevujú obranu, vám môžu pomôcť so základmi, ale mali by ste nechať slečnu Grangerovú, aby vám pomohla s akýmkoľvek štítom, pre ktorý sa rozhodnete.“

„Hermiona sa naučila oklumenciu?“ spýta sa Ron prekvapene.

„A to sama, nič menšie.“ Profesor Slizolin sa usmeje. „Je veľmi, veľmi dobrá. Von, pán Weasley. Mám veci na práci pred večerou.“

Ron prikývne a chystá sa odísť, ale chytí kľučku bez toho, aby otvoril dvere. On to už vie a profesor si to sakra dobre uvedomuje. Prinúti sa pozrieť na Nizara Slizolina a položiť otázku. „Vy si ma vôbec nepamätáte. Že?“

Profesor pomaly pokrúti hlavou. Ak predtým vyzeral unavený, teraz vyzerá úplne vyčerpaný. „Držte sa ďalej od profesora Dumbledora, kým ja alebo Salazar nepotvrdíme, že ste schopný správne chrániť svoju myseľ.“ Na chvíľu sa zamyslí. „A nezapleťte sa do ďalšej mentálnej hádky s profesorom Snapeom. On nebude váhať použiť na vás kúzlo obliviate, ale jeho zámerom určite nebude ublížiť vám.“

Nie, nešlo by o ublíženie, aj keby to Ron strašne nenávidel. „Áno. Rozumiem. Chcem povedať, rozumiem, pane.“

Profesor Slizolin znova urobí gesto, aby odišiel. „Majte na pamäti, že očný kontakt je momentálne váš nepriateľ.“

Ron prikývne a potom takmer vybehne z miestnosti, nechajúc dvere triedy otvorené, keď beží okolo gobelínu tancujúceho trolla a viacerých obrazov, ktorých obyvatelia sa nikdy nezobudia. Keď dorazí do najtichšej a najtmavšej časti chodby, Ron sa oprie o stenu a cíti sa, ako keby práve zabehol desať míľ.

Do čerta. Do pekla, čo má robiť?

Okrem toho, že sa naučí oklumenciu.

Do čerta!

Mysli. Prosím, vie, ako myslieť. Poradil si s Quirrellom a šialeným bludiskom pascí, Gilderoyom prekliatym Lockhartom a takmer zabudnutím vlastným zlomeným prútikom, Siriusom Blackom, ktorý sa pokúsil zavraždiť Petra Pettigrewa (zaslúžene), Lupinom, ktorý sa premenil na vlkolaka...

Snape sa postavil medzi nich troch a prekliateho vlkolaka. Ron sa rozhodne musí vzdať a priznať, že ich profesor elixírov je o niečo menej diabolský. Len o niečo.

Jeho učiteľ elixírov a učiteľ obrany spolu chodia.

Ron si prehrabáva vlasy oboma rukami. Nebude o tom premýšľať. Nie, absolútne nie, to je príliš šialené a prekliato divné a proste nie.

Potrebuje pomoc. „Uh... Dobby?“ zavolá, dúfajúc, že domáci škriatok ho bude ochotný vypočuť.

K jeho úľave sa Dobby objaví v hale pred ním. Zase má na sebe príliš veľa ponožiek, ale pridal si opasok a malý strieborný náhrdelník, ktorý vyzerá ako drôtená košeľa. „Ron Weasley si spomenul na Dobbyho!“ hovorí škriatok šťastne. „Dobby si začínal myslieť, že Ron Weasley na Dobbyho zabudol.“

„Uh... nie, nie, nie,“ podarí sa Ronovi povedať. „Prepáč, naozaj som nechcel, aby si si niečo také myslel. Bol to divný rok. Ja... potrebujem pomoc.“

„Dobby je šťastný, že môže pomáhať priateľovi Harryho Pottera Ronovi Weasleymu!“ vyhlási Dobby.

Ron sa na škriatka pozrie. „Ale... je? Myslím, naozaj?“

Dobby sa na chvíľu zamyslí, zamračí sa a potom takmer otočí hlavu hore nohami, keď sa pozrie späť na Rona. Potom rozhodne prikývne.

No dobre. To... to nijako nezmenšuje podivnosť situácie. „Ehm. Potrebujem prázdnu miestnosť, ktorú nikto nepoužíva, a potrebujem Hermionu. Aha, a večeru, ak to nie je príliš veľký problém.“ Nemôže zniesť myšlienku, že by mal teraz ísť do Veľkej sály. Snape tam môže byť a Ron má stále nočné mory o vymazaní pamäte. To nechcem, ďakujem. Dumbledore tam určite bude.

Prečo je profesor Dumbledore zrazu na zozname ľudí, ktorým sa treba vyhýbať?

Dobby chytí Rona za ruku, keď je rozptýlený, a premiestni ho do miestnosti v hrade, ktorú nikdy predtým nevidel, ale sú tam zapálené fakle a stôl so stoličkami. „Oh. Áno. To je pekné,“ hovorí Ron a mentálne sa snaží pochopiť myšlienku, že ho domáci škriatok práve premiestnil vo vnútri Rokfortu. To je úžasné.

„Dobby nájde Hermionu Grangerovú a postará sa o to, aby tí dvaja študenti Rokfortu mali poriadnu večeru.“ Dobby znova zmizne. Ron kývne na prázdnu miestnosť, vytiahne jednu zo stoličiek a zvalí sa na ňu. Ak dokáže mentálne kričať cez Veľkú sálu, ako ťažká môže byť oklumencia?

Takmer dva mesiace počúval, ako sa na to sťažujú siedmaci. Ach, Merlin, skončí s vymazanou pamäťou, kým Ty-vieš-kto nebude mŕtvy.

„Ron?“

Ron prestane búchať hlavou o stôl a pozrie na Hermionu, ktorá drží Dobbyho za ruku. „Nechcem, aby mi vymazali pamäť!“ sťažuje sa Ron.

„Ach, nikto ti nebude vymazávať pamäť.“ Hermiona si sadne vedľa neho. Dobby vyzerá spokojne a zmizne práve včas, aby sa na stole objavili dva tácky s večerou. Hermiona sa od tácok odtiahne, zamrká a potom sa zrejme rozhodne, že to tak nechá.

„Snape by mohol!“ odvetí Ron a uvedomí si, že jeho hlas je znova prenikavý. Tak zle neznel od toho prekliateho vianočného plesu.

Hermiona vyzerá frustrovane. „Ron, profesor Snape ti nevymaže pamäť len preto, že si na neho zakričal základnou legilimenciou.“

„Nie za to!“ Ronovi zostane otvorená sánka. „Do čerta, zase na to myslím.“ Znova položí hlavu na stôl.

Hermiona mu poklepe po ramene. „Ron, netuším, prečo si zrazu tak vyletel z kože. Prosím, osvieť ma.“

Ron sa smeje do dreva, ktoré vonia prachom, citrónom a včelím voskom. „Náš učiteľ obrany spí s naším učiteľom elixírov.“

„Áno? To sme už vedeli. Alebo aspoň vieme, že spolu určite chodia.“

„Hermiona?“ Ron čaká, kým mu prestane poklepávať po ramene. „Ako sa dostaneš od nenávisti vzájomnej existencie k sexovaniu?“

„No, myslím, že vo väčšine prípadov je rozhodujúcim faktorom dospelosť... och.“ Hermiona sa hlboko nadýchne, šokovaná. „Och! Vedieme tu rozhovor, ktorý si myslím, že vedieme?“

„On sa nevráti.“ Ron cíti, ako mu pália oči. To nie je fér. „Harry sa nevráti, lebo nikdy neodišiel. Tak nejako.“

„Áno, rozhodne vedieme ten rozhovor. Och, bože.“ Hermiona vzdychne. „Vieš, že si to nepamätá...“

„Áno, viem, že si to nepamätá, ale povedal to všetkým v našej prvej hodine.“ Ron zdvihne hlavu len natoľko, aby si oprel bradu o ruku, a hľadí na kopu jedla, ktoré by mal jesť. Nikdy v živote nemal menšiu chuť do jedla. „Dnes ráno si ma pekne podrazila, keď si ma vzala za profesorom Salazarom.“

„Áno aj nie,“ priznáva Hermiona. „Malo to byť súčasťou môjho hlúpeho plánu presvedčiť ťa, aby si venoval viac času oklumencii.“

„No, kurva, zabralo to!“ odvetí Ron zúfalý. „Ako si sa o tom dozvedela, Mione?“

„Moja esej bola o, ehm, oklumencii. O mágii mysle. A o tom, ako by mágia mysle ochránila Harryho pred Voldemortom,“ odpovedá Hermiona. Keď Ron otočí hlavu, vidí, že Hermiona na neho hľadí s utrpením v očiach. „Mala som pravdu. Ale bola to práve tá časť o mágii mysle, ktorá... no. Profesor Salazar, profesor Snape a profesor Slizolin nedokážu prekonať moju ochranu. Tak mi to povedal profesor Slizolin – Nizar.“

„Pretože si schopná udržať všetkých vonku. Takže nikto iný to nebude vedieť.“ Ron odolá nutkaniu znova udrieť hlavou o stôl. „Prečo si mi to, do čerta, nepovedala?“

„Kvôli oklumencii!“ zakričí Hermiona, než si zahryzne do pery. „Prečo si myslíš, že som stále rozprávala o mágii mysle, Ron? Bola to jediná nápoveda, ktorú som ti mohla dať!“

„Ja nepoznám oklumenciu. Vymažú mi pamäť!“

Hermiona sa na neho zamračí. „Ako si to zistil, Ron?“

„Och. Uhm. Hral som šatrandž s profesorom Slizolinom. Zistil som, že som mal odpoveď priamo pred nosom.“ Ronov smiech je slabý a trochu desivý. Jediný rozdiel medzi profesorom Slizolinom a Harrym je vek, farba očí a vlasov a nejaký čas strávený na slnku. Ron jednoducho nechápe, ako môže Nizar Slizolin tak veľmi pripomínať Salazara Slizolina, keď to nie je profesor Salazar, kto vie, ako byť metamorfomágom.

„Povedal ti to a on ti pamäť nevymazal,“ poukazuje Hermiona.

Ron sa na ňu pozrie, prekvapený, že prehliada niečo, čo je ešte zrejmejšie ako profesorove črty. „Hermiona, keby sa to všetko stalo pred pohrebom, naozaj by mi vymazal pamäť a tebe by to nepovedal.“

Hermiona si naleje nápoj z džbánu s džúsom na tácke a sadne si s ním späť na stoličku, zamračená, ako premýšľa. „Možno áno, ale nie som si tým istá. Mám pocit, že profesor Salazar a profesor Slizolin nemajú veľmi v láske kúzlo obliviate.“ Napije sa a pozrie sa na svoj pohár. „Myslím, že je unavený zo strácania ľudí. Koľko ľudí môžeš stratiť za tisíc rokov?“

Ron sa znova zasmeje, ale nie je to úprimný smiech. „Veľa, som si istý. Aj tak ma nenájdeš, ako leziem do prekliateho obrazu – a prečo to robiť? Prečo obraz?“

„Lebo nemôžeš cestovať dopredu v čase.“ Hermiona sa na neho slabým úsmevom. „Časovraty fungujú len dozadu, Ron. Na cestovaní v čase je niečo – ak to skutočne nezažiješ, môžeš... no, môžeš o niečo prísť. Je to ako keby existovali vrstvy svetov, dimenzií, všetky navzájom preložené jedna na druhú. Nemagická veda to nazýva kvantovou fyzikou. Ak cestuješ v čase, ale nie je to cesta, ktorou si už prešiel, môžeš skončiť niekde inde, a čo ti to potom prinesie?“

„Myslím, že nie veľa.“ Ron si pretrel tvár a zahanbil sa, keď zistil, že má mokré líca. Nie, v žiadnom prípade. On neplače. Toto je Hermiona a on nebude plakať pred svojím druhým najlepším kamarátom. „Ale prečo je preč tak dlho? Koľko má rokov – štyridsaťjeden?“

„Po prvom marci bude mať štyridsaťtri,“ opraví ho Hermiona roztržito. „Presunuli mu narodeniny,“ vysvetlí, keď sa na ňu Ron pozrie, zmätený myšlienkou, že on a jeho druhý najlepší kamarát majú teraz rovnaké narodeniny. „Neodišiel z júla do júla. Bolo to z júla do marca.“

„Ach.“ To dáva zmysel. „Ale prečo sa nevrátil?“

Hermiona si znova odpije zo svojho džúsu, urobí grimasu, ale ani ona nevyzerá, že by sa veľmi ponáhľala s jedlom. „On sa vrátil. Ale ak hovoríš o okamžitom návrate – mal rodinu, Ron.“

„A čo my?“ spýta sa Ron s chvejúcim sa hlasom. „My sme tiež jeho rodina, do čerta!“ Cíti sa absolútne hrozne, keď Hermiona zdvihne ruku a utrie si slzy z očí. „Je mi to ľúto...“

„Nie, to je... to je v poriadku. Nie, nie je, ale musí byť, lebo tak to je!“ trvá na svojom Hermiona a tak silno udrie pohárom o stôl, že džús sa vyleje na stôl. „Profesor Salazar dnes ráno spomínal listy, Ron. Harry napísal... alebo Nizar... tak či tak, na tom nezáleží. Napísal nám, Ron. Ja som už svoj videla a som si istá, že ak prídeš na to, ako funguje oklumencia, dostaneš aj ty svoj. Nezabudol na nás ani nás neopustil.“

Ron si hrýzol spodnú peru. „Tak... oni nevedeli, ako ho poslať späť. To s obrazom vymysleli až neskôr.“

„Nemôžeš cestovať v čase dopredu,“ pripomenula mu Hermiona a znova si utrela oči. „Áno, presne tak to je.“

„Potom tá vec s menom...“ Ron o tom premýšľa. „Magické osvojenie? Skutočné, nie len na papieri?“

„Áno. Profesor Salazar zabudol na istú medzeru v zákone, takže profesor Slizolin nemôže povedať, že sa volá inak ako sa volá. Vôbec. Nikdy.“

Ron na ňu ešte chvíľu hľadí. Potom povie: „Harry udrel Merlina.“

Hermionine oči sa zachvejú, než sa rozosmeje hysterickým smiechom. „Bože môj, ja som si to naozaj neuvedomila... máš pravdu! Harry udrel Merlina, Ron!“

„Ale vyzerá to, že si to ten hajzel naozaj zaslúžil.“ Ron vydrží ešte pár sekúnd, než sa tiež rozosmeje. Je to tak typické pre Harryho, že sa nemôže ubrániť. Harry by sa vôbec nestaral, či je to Merlin alebo naozajstný boh. Nenávidel šikanovanie, nenávidel dospelých, ktorí to robili... „Merlin má asi šťastie, že to boli len dva zuby a nie všetky!“ vykríkol.

Hermiona divoko prikyvuje, oči sa jej lesknú od smiechu. „Profesor Snape je taký pyšný na to, že to Nizar urobil.“

„Bože, musela si mi to pripomenúť!“ Ron si zakryje tvár oboma rukami. „Nechcem myslieť na to, ako môj najlepší kamoš sexuje s jedným z našich učiteľov!“

„Náš najlepší kamoš je jeden z našich učiteľov, ty hlupák,“ odpovedá Hermiona, ale stále sa chichoce. „A teraz si to predstavujem a, no... ak už si to musím predstavovať, som rada, že profesor Snape je v pohode.“

Ron spustí ruky a neveriacky na ňu hľadí. „Nie je. Je to mastný...“

„Nehovor to,“ varuje ho Hermiona. „Ak chceš svojho najlepšieho kamoša späť v akejkoľvek podobe, nemôžeš to robiť.“ Zaváha. „No, vlastne, Nizar by to asi považoval za veľmi vtipné, najmä ak by to Snape počul a zaklial by ťa na smrť. Zaslúžil by si si to.“

„Snape by to urobil, áno. To prekliatie, ktoré použil počas tej jednej lekcie súbojov? Nechcel by som sa s ním znova stretnúť,“ hovorí Ron a snaží sa nekrčiť. Potom mu napadne niečo iné. „Počkaj. Vie to Snape?“

Hermiona prikývne. „Vie to už nejakú dobu. Nie pred Halloweenom, ale zistil to niekedy potom.“

„A nezabil Harryho.“ Ron sa zamýšľa, či niekedy bude mať niečo zmysel, pretože toto naozaj nemá.

„Nizara,“ opraví ho Hermiona. „A nie, nezabil ho.“ Vytiahne z tácky utierku a začne utierať rozliatu šťavu. „Musíš sa na to pozrieť... no, z iného uhla. Harry mal s profesorom Snapeom do činenia len štyri roky. Nizar a profesor Snape sa poznajú už viac ako dvadsaťštyri rokov. Nie je to naozaj to isté.“

„Asi nie,“ konečne priznáva Ron. „Vie o tom ešte niekto?“

„Profesor Salazar, samozrejme,“ odpovedá Hermiona. „Sirius a Remus. Profesorka McGonagallová trávi veľa času s profesorom Dumbledorom, takže jej nemohli povedať o Nizarovi, kým sa minulý mesiac nestala majsterkou v oklumencii. Nizar nechce, aby to Dumbledore vedel.“

„Ale prečo?“ spýtal sa Ron neveriacky. „To naozaj nedáva zmysel. Veď je to hlava Fénixovho rádu!“

Hermiona vezme do ruky pečivo a bez toho, aby ho zjedla, ho podrobne skúma. „Poznám odpoveď na túto otázku, ale viac ti nemôžem povedať, kým sa nenaučíš mágiu mysle. Okrem problému s Dumbledorom existuje aj beznosá chodiaca mŕtvola, ktorá tiež ovláda mágiu mysle.“

Ron sa trasie. Nechce, aby sa Ty-vieš-kto prehrabával v jeho hlave. Naučí sa oklumenciu v rekordnom čase, alebo donúti Hermionu, aby mu vymazala pamäť, len aby to neurobil nikto iný. Verí, že ona sa postará o to, aby pochopil, čo sa stalo, ak nie prečo.

Prekliaty Merlin, plánuje vlastné vymazanie pamäti. Pretože... pretože je to jeho kamarát. Ronov kamarát si ani nepamätá, že je jeho kamarát, a napriek tomu vytiahol starodávnu hru šatrandž a pokúsil sa ním byť, aj keď je v ceste veľa príťaže a nezmyslov medzi študentmi a učiteľmi.

„Hermiona?“

„Áno, Ron?“

„Toto je naozaj kurva divné.“

Hermiona ho nekritizuje za výraz a nemrmle o prefektoch. Len s naširoko otvorenými očami prikývne. „Áno. Naozaj, naozaj je.“

* * * * *

2) Šatrandž je staroveká forma šachu, ktorá sa vyvinula z indickej hry čaturanga v Perzskej ríši (Sasánovci) a neskôr sa rozšírila cez arabský svet, čím položila základy moderného šachu, ktorý poznáme dnes. https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0atrand%C5%BE

3) Zo zvedavosti som pozerala, ako by mohla vyzerať taká stará doska, ale v podstate veľmi pripomína klasickú. Takže neviem, aký je v nich rozdiel, ale tak nie som hráč šachu:

https://www.facebook.com/groups/persianversion/posts/1412936762736685/  https://i.ebayimg.com/images/g/S08AAOSwPyRmBfod/s-l1600.jpg

https://db637ll7r1kva.cloudfront.net/app/uploads/2025/07/15110526/GettyImages-945395718.jpg.webp

https://www.persiscollection.com/wp-content/uploads/2021/08/AirBrush_20201003143457-600x600.jpg