Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 5: Otec a syn

„To je ockova izba,“ povedala Rose, keď zdvihla hlavu. Scorpius sa rozhliadol. V porovnaní s jeho vlastnou izbou to sotva bolo možné nazvať izbou. Bola tam len jedna posteľ a jedna skriňa. Pozrel sa hore a zbadal dieru v strope. Nebol si istý, ale zdalo sa mu, že tam videl záhrobného ducha. Rose sa pozrela do strany a uvidela Rona sedieť v rohu izby. „Pozri, tam je otec,“ povedala a ukázala naňho. Rose aj Scorpius vstali a pristúpili k nemu.

„Zúúm! Zúúm!“ Malý Ron sa hral s miniatúrnou hračkárskou metlou. Špička bola odlomená a vyzerala veľmi staro, no Ron sa pri hre očividne bavil. „Zúúm! Kudleyovské kanóny vyhrávajú! Ich chytač chytil zlatonku! Je koniec! Kudleyovské kanóny vyhrávajú!“

Rose sa usmiala. „Tak vidím, že otec bol vždy fanúšikom Kudleyovských kanónov,“ povedala. Scorpius sa usmial a prikývol. Rose si čupla, aby bola v Ronovej výške. „Pozri sa naňho. Je z tej metly úplne nadšený,“ povedala. Pozrela na hračku, ktorú Ron držal. „Vyzerá veľmi staro. Možno patrila niektorému z jeho starších bratov.“ Natiahla ruku, aby sa dotkla Ronovej hlavy. „Chudák otec…“

Niekto vošiel do izby. Rose a Scorpius sa otočili a uvideli Percyho.

Percy sa široko usmieval. „Ahoj, Ron, s čím sa hráš?“ spýtal sa. Ron zdvihol svoju hračkársku metlu. Percy sa zasmial. „Myslel som si, že som ju už dávno stratil. Možno ti ju mama nechala tu, aby si sa s ňou hral.“ Natiahol k Ronovi ruku. „Je čas ísť na obed. Mama ťa už volá.“

Ron sa pozrel na staršieho brata. „Percy, myslíš, že by som mohol dostať ešte jednu takúto na narodeniny?“ spýtal sa. „Potrebujem viac metiel, aby som videl, ako Holyheadské harpye prehrajú. Kudleyovské kanóny vždy vyhrajú.“ Šťastne sa na Percyho usmial. „Čoskoro budem mať päť rokov. Stavím sa, že mama a otec pre mňa chystajú veľké prekvapenie,“ povedal nádejne.

Percy sa len usmial. „Uvidíme,“ odpovedal. „Poď, je čas na obed. Mama by ma zabila, keby som ťa hneď nezviedol dolu.“ Ron chytil Percyho za ruku, postavil sa a vzal si so sebou aj metlu. „Len si príliš nezvyšuj očakávania,“ zamrmlal Percy, no veselý chlapček ho zrejme nepočul, keď spolu schádzali po schodoch.
„Čo by si chcel na narodeniny okrem metly?“ spýtal sa Percy.

Ron sa na chvíľu zamyslel. „Ponožky,“ odpovedal. Zdvihol nohy. „Minulú zimu mi bola zima, lebo som ich nemal. Roztrhol som si ich, keď som utekal po schodoch. Ak nedostanem metlu, asi si budem musieť vypýtať ponožky.“

Percy vyzeral jeho odpoveďou nadšený. „To je praktické. Veľmi dobré, Ron.“

Rose sa zasmiala. „Typický strýko Percy – praktický,“ povedala, keď so Scorpiusom nasledovali chlapcov do jedálne. „Prečo ponožky? Mohol si vypýtať topánky. Tie by boli ešte praktickejšie,“ povedala zamyslene a obrátila sa na Scorpiusa. „Nemyslíš?“

Scorpius pokrčil plecami. „No to záleží...,“ odpovedal. Pozrel na Ronove bosé nohy. „Ponožky sú fajn na chodenie po dome. Topánky by ho len zašpinili a bolo by ťažšie upratovať. Starať sa o všetky deti je pre tvoju starú mamu aj tak dosť náročné.“ Pozrel na Molly, ktorá sa snažila usadiť Ginny na stoličku. „Ale topánky by boli dobré, ak by ich Ron dostal. Udržia nohy v teple, ak o to ide.“

Ron si sadol na stoličku. „Čoskoro budem mať päť rokov,“ oznámil a vzal do rúk lyžicu a vidličku. „Mami, čoskoro budem mať päť,“ zopakoval, keď ho mama zjavne nepočula.

Molly sa k nemu otočila. „Ja viem, Ron. Hovoríš o tom už od minulého týždňa. O pár dní z teba bude veľký chlapec.“ Ron nadšene prikývol. Fred a George sa zachichotali. Molly na nich hodila varovný pohľad. „Ak si z brata budete robiť posmech, obaja budete celý mesiac jesť len zeleninu a fazuľu.“

Fred a George okamžite stíchli a pustili sa do jedla. Percy sa pozrel na mamu. „Mami, ja tiež čoskoro pôjdem do Rokfortu,“ pripomenul jej. Molly sa usmiala a pomáhala Ginny jesť. „Budem sa tam správať veľmi dobre. Budem prefekt a možno aj hlavný prefekt. Raz ma uvidíš s tými odznakmi,“ povedal sebavedomo.

„Percy, vtierka,“ zamrmlal Fred. Percy naňho hodil nahnevaný pohľad. „Do Rokfortu si ešte ani nevkročil. Okrem toho je metlobal oveľa lepší než byť prefekt. Tam je akcia. Prefekti sa len nudne prechádzajú po chodbách a kazia ostatným zábavu. Prefekti sú len vtierky,“ vyhlásil.

Molly sa pozrela na Freda. „Bola by som rada, keby ste sa prefektmi stali. Znamenalo by to, že keď vás pošleme do školy, robíte niečo, čo nám s otcom ukáže, že sme neurobili chybu, keď sme vás nevzdelávali doma,“ povedala.

„Vidíš?“ povedal Percy víťazoslávne.

Ron sa pozrel na mamu. „A čo keby som sa stal prefektom ja?“ spýtal sa.

„Aj vtedy by som bola šťastná,“ odpovedala Molly. Ginny sa na stoličke zavrtela. „Ginny, prestaň sa hýbať. Je to len zelenina. Nemusíš sa tak metať,“ napomenula ju. Ginny pevne zavrela ústa, keď sa ju Molly snažila nakŕmiť. „Ginny!“ okríkla ju.

George sa naklonil k Ronovi. „Dobrá Ginny. Má pevné zásady, to dievča,“ zavtipkoval. Ron prikývol. Všetky weasleyovské deti neznášali zeleninu, ale mama im ju pri každom jedle vnucovala. „Keby nebola naša malá sestra, stavím sa, že by ju mama práve teraz vyhodila z okna. Pozri, ako mama sčervenela!“

„Počula som ťa, George. Skús ty nakŕmiť svoju sestru a uvidíš,“ odsekla Molly.

George sa zamračil. „Ona sa nerada kŕmi…“

„…zeleninou,“ dokončil Fred. To bola posledná kvapka.

Molly sa na nich oboch prísne pozrela. „Zelenina na celý mesiac, obaja,“ povedala rozhodne. Fred sa chystal protestovať, ale Molly ho prerušila. „Ešte jedno slovo a bude to na celý rok,“ pohrozila sa. Zabralo to – Fred už ani necekol. „Dobre,“ zamrmlala Molly a opäť sa obrátila k dcére.

Vtom sa ozvalo klopanie. Molly vstala a otvorila dvere. Do miestnosti vstúpil Arthur.
„Ocko!“ zvolal Ron. Vyskočil zo stoličky a rozbehol sa k nemu. Arthur sa zasmial, zdvihol chlapca a vyhodil ho do vzduchu. Potom ho chytil a položil späť na zem. Ron zdvihol päť prstov. „Čoskoro budem mať päť,“ pripomenul mu.

Arthur mu rozstrapatil vlasy. „To viem veľmi dobre, synak,“ odpovedal. Ron sa široko usmial. Arthur prešiel ku Ginny a vzal ju zo stoličky. „Ako sa má moja malá princezná?“ Ginny sa usmiala a z úst jej vypadlo zrniečko ryže. Arthur jej utrel omrvinky z pery. „Rastieš prirýchlo, však? Čoskoro ťa už ani nebudem môcť nosiť,“ povedal a položil ju späť.

„Vitaj doma, ocko,“ povedal Percy.

Fred sa na Arthura usmial. „Zoberieš nás dnes do parku? Je sobota a sľúbil si to. George a ja na teba čakáme celý deň. Ron sa pýtal, či môže ísť tiež,“ povedal.

Arthur sa naňho ospravedlňujúco pozrel. „Prepáč, Fred, ale dnes musím znova do práce. Možno budúcu sobotu, dobre?“ Fred vyzeral veľmi sklamane. Čakal celé dopoludnie. Postavil sa. „Ocko, sľúbil si mi to už pred tromi sobotami. Toto je štvrtá sobota, keď to odkladáš. Dokonca si mi povedal, že si dnes vyskúšam metlu,“ povedal tvrdohlavo.

„Tvoj otec má prácu,“ odsekla Molly. „Práca je dôležitejšia než zábava. Sadni si a dojedz. Chcem, aby si to zjedol.“

Fred sa zamračil. „Nikdy nedodržíš sľuby.“ Otočil sa a dupotom vybehol po schodoch.

George sledoval brata. „Môžem ísť za ním?“ spýtal sa mamy. „Myslím, že je z toho naozaj smutný.“ Molly unavene prikývla. George položil príbor a vybehol za dvojčaťom. Vždy boli takíto – málokedy sa oddelili, čo bolo niekedy dobré a inokedy zlé.

Ron vyzeral skleslo. „Aj ja som chcel ísť do parku,“ povedal potichu, čo Arthura ešte viac zaplavilo vinou. Molly chcela niečo povedať, ale Arthur zdvihol ruku.

„Čo keby si so mnou vyšiel na chvíľu von, Ron? Dáme si chlapský rozhovor, čo povieš? Čoskoro budeš mať päť, to znamená, že budeš väčší. Chcem ti dôverovať tak, ako dôverujem tvojim starším bratom.“ Ron sa usmial. Arthur ho chytil za ruku. „Poď.“

„Tvoj starý otec bol naozaj dobrý otec,“ povedal Scorpius, keď pozoroval, ako Arthur syna upokojuje. „Kiežby bol môj otec taký. Zriedka ma do niečoho zasvätí. Vlastne sa so mnou skoro vôbec nerozpráva, lebo je stále zaneprázdnený.“

Rose sa naňho zamyslene pozrela. „To je v poriadku. Stále je to tvoj otec.“ Nasledovala Arthura a Rona na dvor. „Teraz chápem, prečo ma otec vždy brával do záhrady, keď sme sa potrebovali porozprávať. Upokojuje to,“ povedala. Scorpius sa na ňu pozrel neprítomne. Nikdy so svojím otcom nemal rozhovor medzi štyrmi očami, aby ten pocit poznal.

„Som na teba hrdý, že si vždy dobrý chlapec, keď som preč,“ začal Arthur. Ron sa hrdo usmial. „Viem, že som v poslednom čase málo doma a často sa vraciam neskoro, keď už vy všetci spíte. Naozaj vás chcem všetkých zobrať do parku – od Billa až po Ginny. Chcem vás vidieť, ako sa tam tešíte. Ale niekedy musí byť práca na prvom mieste. Vieš, čo znamená priorita?“ Ron pokrútil hlavou. „Znamená to, že niečo je najdôležitejšie. Vieš rovnako ako tvoji starší bratia, že na tom nie sme finančne najlepšie, však? Preto musím pracovať, aby ste mali čo nosiť a čo jesť,“ vysvetlil.

Ron prikývol, akoby tomu rozumel. „Dobre,“ odpovedal. Arthur sa usmial. „Ale sľúbiš mi, že ma vezmeš do parku skôr, než pôjdem do Rokfortu?“ spýtal sa Ron. Arthur sa zasmial a prikývol, pričom zdvihol dlaň. Ron ho objal. „Už sa neviem dočkať parku!“ zvolal šťastne.

„Ja viem, Ron,“ povedal Arthur.

Ronova tvár zrazu zvážnela. Pozrel sa na otca veľmi vážne, čo ho robilo ešte rozkošnejším. „Ocko, keby som sa stal prefektom, bol by si šťastný?“ spýtal sa.

„Samozrejme,“ odpovedal Arthur. „Kto by nechcel, aby sa jeho syn stal prefektom? Bol by som veľmi šťastný.“ Kľakol si k Ronovi. „Ale viac než to chcem, aby si bol sám sebou. Viem, že byť najmladším chlapcom je ťažké – vždy posledný, vždy nosíš veci, z ktorých tvoji bratia vyrástli. Rozumiem tomu a viem, že som v tom zlyhal. Chcem, aby si mal to najlepšie. Nech sa stane čokoľvek, Ron, chcem, aby si zostal tým, kým si.“

Ron vyzeral neistý. „A čo ak mi to v škole nepôjde?“ spýtal sa.

„Nepôjde ti to len vtedy, ak sa nebudeš snažiť,“ uistil ho Arthur. „Do Rokfortu máš ešte ďaleko – až o šesť rokov. Nemusíš sa teraz báť prefektstva ani Rokfortu.“ Dotkol sa Ronovho nosa. „Najprv chcem, aby si vedel, kým si,“ povedal.

Ron sa široko usmial. „Som Ronald Bilius Weasley,“ povedal hrdo.

Arthur prikývol. „To bezpochyby.“ Zdvihol syna a znovu ho vyhodil do vzduchu. Ron zdvihol ruky, akoby sa chcel dotknúť oblakov. „Mier vysoko, Ron. Vždy snívaj vo veľkom. A ak by si spadol,“ Arthur ho zachytil, „budem tu, aby som ťa chytil.“ Ron sa usmial. „Čo by si chcel na narodeniny?“ spýtal sa Arthur.

Ron bez zaváhania odpovedal: „Hračkársku metlu, ako má Percy!“ Arthur pri tých slovách sotva badateľne stuhol. Ronova tvár sa uvoľnila. „Ale môžem mať aj ponožky,“ dodal. Zdvihol nohy. „Vždy mám v zime studené nohy a nemám to rád,“ vysvetlil.

Arthur sa zasmial. „Aj ja,“ povedal. Privinul si Rona bližšie. „Niekedy si naozaj komický,“ zamrmlal. Otočil sa a niesol syna späť do domu. „Tak čo, dáme si teraz obed? Som trochu hladný, a ty?“ Ron nadšene prikývol, keď spolu vošli zadnými dverami dnu.

****

Kedysi som bol taký ako ty
a viem, že to nie je ľahké
zostať pokojný, keď sa niečo deje.
Ale spomaľ, veľa premýšľaj,
premýšľaj o tom, čo všetko máš.
Zajtra tu ešte budeš,
no tvoje sny už nemusia.
— Cat Stevens

Scorpius v tej chvíli pocítil bodnutie závisti. Nikdy nemal takého uvoľneného otca, ktorý by ho vyhadzoval do vzduchu a chytal, keď bol malý. Na detstvo si pamätal len otca, ktorý sa s ním hral bez veľkého záujmu – hoci boli chvíle, keď to bolo príjemné, nikdy to nebolo také radostné ako u Weasleyovcov.

„Ideme do ďalšej spomienky,“ povedala Rose, keď okolie opäť potemnelo.