Preklady fanfiction Harryho Pottera

 

Kapitola 74: Potrava pre myšlienky

Hermiona dorazila presne o jedenástej dopoludnia, obzerajúc sa naľavo a napravo s trochou tajnostkárstva, hneď ako sa za ňou zatvorili dvere.

„Nie sme špióni,“ povedal Harry sucho, hoci sa nevedel ubrániť širokému úsmevu. Snažil sa ho potlačiť, lebo Draco by mohol byť zaskočený, keby dostal blahoželania v takomto čase. Ale toto bolo o Rowan.

„Kde je však Draco?“ spýtala sa Hermiona tichým hlasom.

Harryho úsmev sa ešte rozšíril. „Spí ako drevo. Úplne vyčerpaný, chudák. Vstával o štvrtej, potom o šiestej a znova o desiatej...“

„Neopováž sa povedať, že s Rowan je veľa práce. Je absolútne rozkošná a ty to vieš.“

„Je s ňou veľa práce,“ odvetil Harry aj tak. „A stojí za každý kúsok.“

„Tak to znie v poriadku.“ Hermiona nenápadne vytiahla z hlbokých záhybov habitu vázu s krásnymi kvetmi a podala ju Harrymu, ktorý ju hneď začaroval, aby bola priehľadná a bez vône. „Tak kde sú tie ostatné, vieš-čo?“

„Oh, sú neviditeľné úplne všade,“ zažartoval Harry. Ale potom si spomenul, odkiaľ tú frázu počul, a zrazu nebolo také ťažké prestať sa usmievať.

Hermiona zdvihla obočie. „Myslíš, že sú rozhádzané všade, ale neviditeľné, alebo neviditeľné samy osebe?“

„Nikdy som si neuvedomil, že to môže znamenať oboje,“ povedal Harry pochmúrne. Čo ešte Luna povedala, čo nepochopil, pomyslel si. Čo za frajera to bol, keď ju prakticky odkopol. Pre jej vlastné dobro, samozrejme, ale nebolo to to isté, čo mu Dursleyovci hovorili, keď ho strčili hlavou napred do komory? Hoci to nebolo to isté; naozaj sa len snažil udržať ju nažive, a ona to určite chápala, ale aj tak! Prečo vôbec chcela frajera, ktorý je chodiacim rizikom, keď je taká milá, úžasná a krásna, stelesnená empatia, a mohla by mať kohokoľvek na svete, a ten by mal šťastie, že ju má, a...

Zrazu jeho pochmúrne myšlienky prerušilo cvakanie.

Harry žmurkol, jeho zrak sa náhle zaostril. Pred jeho tvárou bola ruka a prsty sa pohli v rozmazanom pohybe, sprevádzané ešte hlasnejším cvakaním.

„Zem volá Harryho,“ povedala Hermiona. „Harry?“

Odohnal jej cvakajúce prsty. „Dobre, dobre!“

„Nemyslím. Čo sa deje?“

„Luna to povedala, to je všetko. Že sú neviditeľné úplne všade. O náštipníčkoch.“

„Áno, náštipničkovia.“ Hermiona vydala jemný posmešný zvuk. „Tvorčeky v tvare čipsov, ktoré nikto nevidí, okrem nej. Áno, pamätám si.“

„Nerob si srandu z mojej... mojej...“ No, dočerta. Nebola presne jeho priateľka, nemohla byť, však, a mal by prestať myslieť na seba ako na jej frajera, keď ním nebol...

„Nebudem, ale má nejaké zvláštne nápady, však?“

Harry vyceril zuby, zrazu cítiac, akoby ho zvnútra oblizovali plamene. „Zvláštne? Zvláštne! Poviem ti, čo je zvláštne. A čo tak dievča, ktoré chodí s chlapcom, čo jej kedysi želal smrť a nazýval ju najhorším menom, aké kedy počula!“

Namiesto hnevu Hermiona len pristúpila a jemne ho pobozkala na líce. „A ty vieš veľmi dobre, že už nie je tým človekom. Rovnako ako ja. Zamiloval sa po uši do mukelky, Harry. Ak to nie je dôkaz zmeny, tak neviem, čo je.“

„Áno, viem,“ zamrmlal Harry. „Len... je mi jedno, ak si ostatní myslia, že je zvláštna, a takmer ma zabíja vedomie, že by som k nej nemal chodiť, kým, kým...“ Nedokázal to ani vysloviť. Lebo čo ak nakoniec Voldemorta nezabije? Čo ak zomrie on? Bože, čo by sa stalo s Lunou? Je takmer nulová šanca, že by Sršeň nikdy nevytlačil nič urážlivé o Voldemortovi alebo jeho smrťožrútoch, a potom by bola znova v nebezpečenstve, a Harry tam nebude, aby ju zachránil!

„Oh, Harry,“ povedala Hermiona jemne. „To bolo odo mňa necitlivé. Myslela som, že trochu podpichovania ti zdvihne náladu. Veľmi ma to mrzí. Určite si ju stretol ráno, keď si zbieral jej, ehm, vieš-čo.“

„Trafila si.“

Hermiona prikývla. „Všetko dobre dopadne. Určite, Harry. Mal by si mi veriť.“

„To nemôžeš sľúbiť.“

„Nesľubujem. Hovorím ti to.“

Harry sa zhlboka nadýchol a prikývol, snažiac sa, aby gesto bolo rýchle a rozhodné. „Správne. Áno. Jasné.“ Mysli pozitívne, to je ono. Lebo čo iné mohol robiť?

Okrem jednej veci, uvedomil si. Sľúbil si, že zdvojnásobí a potom ešte raz zdvojnásobí svoje úsilie, aby plynulo ovládal hadí jazyk. Musel, kvôli Lune, lebo to bola sila, o ktorej Temný pán nevedel, však? No, nie samotný hadí jazyk, samozrejme. Ale kúzlenie s ním, kúzla, ktoré uvoľňovali jeho temné sily, hlboké sily, čokoľvek to bolo. To bola sila, ktorá bude znamenať rozdiel.

Úplne celý rozdiel.

„Tak, kde je tvoj otec?“

Harry mávol k zatvoreným dverám laboratória elixírov. „Dokončuje niečo, povedal.“

„A tvoj plán pre vieš-čo?“

Bolo to náročné, ale nejako sa mu podarilo sústrediť na to, čo dnes bolo dôležité. Rowan, blahoželania a dúfajme, že Draco pochopí, prečo to Harry musel urobiť.

„No, chcel som začať, hneď ako prídeš, ale nepočítal som s tým, že Draco bude spať, takže...“

„Mohla by som ho zobudiť,“ povedala Hermiona živo, odhodiac si vlasy.

O chvíľu jej tvárou prešla vlna farby, čo Harryho prinútilo premýšľať, ako by ho zobudila. Ale odolal nutkaniu podpichnúť ju.

To bolo dobre, lebo Draco práve vtedy otvoril dvere spálne a vyšiel, každý vlas na mieste, akoby bol hore už chvíľu.

Rýchlo prešiel k Hermione, sklonil sa, aby ju pobozkal na pery, a spýtal sa, ústa len kúsok od jej, „Tvoj kód by potreboval trochu vylepšiť, hm? ‚Vieš-čo?‘ je príliš očividné, že je niečo, o čom by som nemal vedieť.“

„Aj tvoje maskovanie by potrebovalo vylepšiť,“ odsekol Harry. „Otvorene priznať, že si odpočúval?“

Potom si spomenul, že Zabini urobil to isté ráno. Hm.

„No, keď je človek medzi priateľmi a tak,“ povedal Draco zľahka, dávajúc Harrymu ešte viac potravy pre myšlienky. Ako keby ich potreboval. „Tak čo je to ‚vieš-čo‘?“

Harry si odkašľal. „Potrebujeme Severusa. Hneď poňho idem.“

Draco zvraštil čelo. „Oh. Prečo by si potreboval... Ehm... vieš čo, myslím, že nechcem vedieť.“ Začal hovoriť rýchlejšie. „Hermiona, dala by si si prechádzku? Vezmem Rowan, Merlin vie, že by jej prospel kúsok slnka a čerstvého vzduchu...“

„Oh, nie, ostaňme tu chvíľu,“ povedala Hermiona ľahko. „Tvoju sestru vezmeme na pozemky neskôr.“

Draco sa zamračil. „Takže si v tom aj ty, však? No, dobre. Vezmem Rowan von sám, v tom prípade, a vy traja si môžete byť sami na celé to vieš čo!“

Harry si všimol jemný lesk potu na Dracovom čele, ako sa mu ruky mierne triasli, než ich náhle strčil hlboko do vreciek nohavíc. Potom to všetko dávalo zmysel, prečo Draco chcel utiecť. No, to bolo ono. „Asi si uhádol,“ povedal pochmúrne. „A nepáči sa ti ten nápad.“

Draco sa naňho otočil, gániac. „Znieš ako úplný idiot, a áno, samozrejme, že som uhádol! A prečo by sa mi mal páčiť taký hlúpy nápad? Čo si urobil, naplánoval si to celé s Marshou?“

Marsha? Harry chvíľu nechápal otázku. „Ehm, nie, myslím, prečo by sme ju zapájali? Iba ak som na ňu mal myslieť, lebo je z čistokrvnej rodiny?“

„Čo, do pekla, má čistokrvnosť spoločné s organizovaním intervencie!“ zakričal Draco. „Ešte si nepochopil, že ľudia sú ľudia?!?“

„Neorganizujeme intervenciu,“ povedala Hermiona jemne, objala Draca a pritiahla ho do teplého, blízkeho objatia, jednou rukou mu hladkajúc vlasy. „Je to v poriadku, Draco, je to v poriadku. Nič také, vôbec nič také. Už žiadne kričanie, hm? Zobudíš Rowan.“

Draco prikývol, pohyb nesúvislý. „Myslel som... naozaj žiadna intervencia?“

„Nie,“ súhlasil Harry, pristúpil k nim a bratsky poklepal Draca po ruke. To bolo asi všetko, čo mohol urobiť, keď ho Hermiona takmer obopínala.

„Dobre,“ povedal Draco trasúcim sa hlasom. „Takže toto vieš-čo, nie je o Rowan, o tom, že ju sotva dokážem pustiť z dohľadu?“

Harry si pomyslel, že jeho plán prekvapiť Draca by mal byť odložený. „Vôbec nie. Chcel som ti len dať jej blahoželania, to je všetko.“

Draco naňho bezvýrazne hľadel. „Blahoželania?“

Harry sa len usmial a mávol prútikom, aby zrušil neviditeľnosť a kúzlo, ktoré zadržiavalo ich voňavé pachy. Stôl v jedálenskom výklenku zrazu prekypoval vázami a črepníkmi plnými kytíc, ďalšie boli roztrúsené po obývačke, pokrývajúc takmer každý vodorovný povrch.

Draco otočil hlavu, obzerajúc si ich, a potom pohyb zopakoval, akoby neveril vlastným očiam. Stále vyzeral zmätene. „Ale... nerozumiem.“

Harry znova poklepal Draca po ruke a keď Hermiona ustúpila, odviedol brata k pohovke a sadol si s ním. „Toto sú blahoželania pre Rowan. Študenti zo všetkých fakúlt ich pre ňu pripravili. Najviac ich je zo Slizolinu.“

„Ale jej mama zomrela.“ Dracovi poskočilo hrdlo, keď preglgol. „Oh, chápem... prepáč, Harry, mal som ti povedať, ako to je v takomto prípade. To sa proste nerobí, chápeš? Nie, keď matka dieťaťa ne... ne... neprežila.“

Harry vzal Dracove ruky do svojich a stisol ich. „Oci mi to vysvetlil. Ale povedal som mu, že aj tak chcem, aby Rowan dostala blahoželania. Nikdy, nikdy nechcem, aby sa cítila, že si niečo nezaslúži len preto, že je sirota. Vedel som, že to pre teba môže byť ťažké, ale cítil som, že toto je o nej, a je to tak, tak dôležité, aby od samého začiatku vedela, že bola vždy milovaná a žiadaná...“

„Lebo ty si vyrastal s vedomím, že si nemilovaný a nechcený,“ zašepkal Draco, hlas sa mu lámal. „Oh. Oh, Harry. Jasné, že to takto vidíš. Áno, rozumiem. Si... dobrý človek.“

Harry si vydýchol úľavou. „Takže môžem ísť po Severusa?“

„Je zázrak, že už nevybehol.“

„Ehm, nie tak celkom. Povedal, že musí variť v úplnom tichu, takže asi niečo použil.“

„Varí Elixír Efthalia?“

Harry sa zasmial a posledný raz stisol Dracove ruky, než ich pustil. „Odkiaľ by som to vedel? Ak sa ma pýtaš, väčšia záhada je, prečo sa Rowan nezobudila, keď si začal kričať.“

„Oh, práve bola nakŕmená. Vieš, ako po tom hneď zaspí.“ Zrazu preglgol. „Merlin. Musím si dávať väčší pozor na jazyk. Teda, chápem, že si to nebude pamätať, ale sľúbil som si, že pred ňou nebudem nadávať.“

„Plná pravda v oboch bodoch,“ povedala Hermiona vrúcne.

****

Harry zavrel za sebou dvere a čakal, kým to nevyzeralo, že jeho otec dosiahol vo varení krátku pauzu. Potom sa postavil do jeho zorného poľa a urobil spýtavé gesto.

Severus prikývol a zdvihol dva prsty, než pokračoval v práci, sypajúc jemný prach do bublajúceho kotlíka. Harry si myslel, že bude čakať dve minúty, no gesto jeho otca zrejme znamenalo dva kroky varenia, lebo hneď použil stázové kúzlo a potom mávol prútikom, aby zrušil tlmiace kúzla, ktoré predtým použil.

„Tak ideme?“

Dobrá otázka... na chvíľu Harry premýšľal, či by mal varovať otca, že Draco je trochu napätý. Ale potom si pomyslel, že by ho Draco mohol počuť. Možno. Ha.

„Slávnostné habity?“ Harry si bol dosť istý, že to niekde čítal v knihách, ktoré konzultoval. Ale aj tak by sa spýtal, lebo to proste vyzeralo ako správne oblečenie na čistokrvnú ceremóniu.

„Samozrejme.“ Pred otvorením dverí laboratória Severus položil ruku na Harryho rameno. „Si v poriadku? Vyzeráš trochu napätý. Stále sa obávaš, ako zareaguje tvoj brat?“

Harry sa jemne oprel o ľahký dotyk otcových prstov, ktoré takmer nebadane hnetili napätý sval spájajúci jeho krk s ramenom. Také malé gesto, a predsa znamenalo toľko. „Nie, už vie a bral to naozaj dobre,“ odpovedal, rád, že má aspoň v tomto dobré správy. „Len... ehm, keď som zbieral blahopriania... stretol som Lunu.“

„Oh.“ Na Harryho prekvapenie ho tie prsty zrazu pritiahli bližšie, Snape ho objal do teplého náručia, obklopujúc ho vôňami škorice, klinčekov a niečoho jemne nepríjemného. Harry to aj tak hlboko vdychoval, mysliac si, že to je možno správne, lebo láska vždy prichádza s komplikáciami, však? Rodinná láska, romantická láska... ak by bolo všetko vždy dokonalé, láska by nemohla byť skutočná. A toto bolo, takže...

„Severus,“ vydýchol, lícom pritisnutým k jeho ramenu. Áno, teraz to mohol povedať. Samozrejme, že to mohol povedať, keď takto skryl tvár. „Oci. Ja... ja... musím ti povedať, musím, aby si vede...“ Harry takmer vykríkol, keď cítil, ako sa mu zatvára hrdlo. Čím viac sa snažil pretlačiť slová, tým viac sa mu tkanivá sťahovali.

„Je to v poriadku, Harry,“ povedal jeho otec jemne, jednou rukou ho teraz hladil po chrbte namiesto objatia. „Viem, že si veľmi naviazaný na slečnu Lovegoodovú, a ak to, čo sa snažíš povedať, je o Maure... no, verím, že si už vyjadril ľútosť nad svojím predchádzajúcim správaním v tejto veci.“

Harry prikývol, pohyb trhaný a nesúvislý, lebo to vôbec nebolo, čo chcel povedať. Ale zmena témy aspoň uvoľnila jeho hrdlo, dosť na to, aby mohol nabrať dych. „Áno. Ja... ja... áno,“ skončil nešťastne.

Možno bolo dobre, že to teraz nemohol povedať, vzhľadom na okolnosti. Dnes malo byť o Rowan. A Dracovi.

„Takže v poriadku?“ spýtal sa Severus, ustúpiac o pol stopy a ponúkajúc Harrymu vreckovku, ktorá rozhodne pred chvíľou nebola v jeho ruke.

Harry ju vzal a priložil si ju k očiam, hoci neplakal. Len ho svrbeli, to bolo všetko. „Áno,“ povedal znova, trochu chrapľavo, a vrátil vreckovku. „Poďme to rozbehnúť. Alebo... metlu do vzduchu, myslel som.“

Severus naňho vrhol krivý pohľad. „Ľutujem, že som kritizoval tvoj spôsob reči, Harry,“ povedal, tmavé oči vážne. „Tvoje muklovské príslovia odrážajú tvoje jedinečné životné skúsenosti...“

„Ktoré by som si prial nemať,“ odfrkol Harry.

„Nech je to akokoľvek, sformovali ťa na mladého muža, akým si,“ pokračoval Severus neúprosne. „Tu, vo svojom dome, by si nemal cítiť, že sa musíš snažiť byť niekým iným. Vlastne som usúdil, že minulý rok si sa tak cítil. Keď som si to uvedomil, nemal som hovoriť nič, čo by podporilo tvoj mylný názor, že sa musíš zmeniť, aby si zapadol do tejto rodiny.“

No, aj ty si mal ťažký rok, takmer odpovedal Harry. A keď si to povedal, pil si. Ale potom si pomyslel, že jeho otec si zaslúži viac, než aby Harry jeho úprimné city zamietol pod koberec. Alebo do kotlíka, v tomto prípade. Zaslúžil si úprimnú odpoveď.

„Tak prečo si to urobil?“ spýtal sa Harry, tón pokojný a zvedavý, bez náznaku obvinenia. Nebolo to ťažké – ani ho nenahnevalo, keď mu Snape povedal, aby prestal nadávať ako mukel.

„Vtedy som hlavne myslel, že by bolo dobré, keby si vedel hovoriť úplne čarodejnícky, lebo používanie muklovského slangu je pri kariére na ministerstve zvyčajne na škodu.“

Harry naňho úkosom pozrel. „Takže si hlavne myslel na moje pracovné vyhliadky. Skutočne.“

Snapova bledá pokožka jemne sčervenela. „Pravda, v ten večer som bol zaneprázdnený inými vecami. Ale ak si spomínaš, spomenul som tvoj zámer zostať v čarodejníckom svete.“

„Spomenul,“ pripustil Harry. „Asi máš pravdu. Mnoho ľudí na ministerstve by muklovské príslovia ani nepochopilo. A neboli by ako pán Weasley a nechceli by sa ich učiť. Takže to, čo si povedal, bolo v poriadku, Severus. Vďaka tomu si viac uvedomujem, kedy používam muklovské výrazy.“

Severus študoval jeho výraz. „Prosím, nemaj pocit, že musíš byť rovnako uvedomelý tu doma.“

Harry sa usmial. „Chápem, Severus. Myslíš, že hovorím rovnako za každých okolností? Teda, hovorím ‚do pekla‘ oveľa častejšie pri tebe než pri iných profesoroch.“

„Dúfam, že sa pri iných profesoroch úplne zdržiavaš,“ povedal Snape s jemným dôrazom na posledné dve slová.

To Harryho rozosmialo. „No, takmer úplne, povedzme. Vlastne si nepamätám, či mi to raz-dva neušlo. Ale ‚iní profesori‘ nie sú mojím otcom. Tak čo, rozbehneme to? Draco sa asi čuduje, čo mi tak dlho trvá.“

Lenže zjavne nie, lebo keď Harry a Snape vošli do obývačky, Draco bol tak hlboko ponorený do bozkávania Hermiony, že zrejme nepočul vŕzganie dverí laboratória.

Na Harryho prekvapenie – a mierny šok – Severus to nechal pokračovať dosť dlho, než si odkašľal, aby upútal ich pozornosť. No, ak sa päť sekúnd považuje za dosť dlho. Harrymu to pripadalo ako večnosť, keď mohli len potichu odísť a prezliecť sa do slávnostných habitov.

„Ehm.“

Hermiona a Draco sa od seba odtrhli tak náhle, že to vyzeralo, akoby obaja zistili, že ten druhý má dračie kiahne. Hermiona dostala horší koniec, lebo Draco v panike zabudol zmierniť svoju väčšiu silu a strčil ju rovno z pohovky na koberec pokrývajúci kamennú podlahu.

„Oh, Merlin!“ okamžite vydýchol, natiahol ruku, aby ju vytiahol, a vrhol na Snapa zlovestný pohľad.

„Dobré ráno, Hermiona,“ povedal Snape hladkým tónom, ktorý sotva skrýval pobavenie. „Je príjemné ťa vidieť...“

„Oh, vás tiež, Severus,“ ponáhľala sa Hermiona, tvár jej žiarila šarlátovo.

„Tak dobre si rozumieť s mojím synom,“ dokončil Snape.

Hermiona naňho chvíľu hľadela, než jej to došlo, a potom doslova vypískla a vrhla tvár na Dracovu hruď.

„To vôbec nie je vtipné,“ odsekol Draco. „Ako sa opovažujete baviť na tom, že zahanbujete moju nastávajúcu!“

„Oh, samozrejme, že je to výnimočne zábavné, Draco,“ pokarhal ho Snape priateľským tónom. „Pozri, dokonca aj tvoj brat sa smeje.“

Harry sa nesmial. Ale bolo pravda, že sa musel veľmi premáhať, tak len pokrčil plecami, keď úsmev hrozil, že prerazí.

„No, ak sa oddávate vášni v obývačke, trúfam si povedať, že by ste mali očakávať trochu podpichovania,“ pokračoval Snape. „Ale možno som mal počkať, kým sa tvoja očarujúca petite amie nevráti do svojej veže.“

Harry si pomyslel na Rapunzel a odfrkol si.

„Áno, do pekla, dobre viete, že ste mali počkať!“

„Sme za teba šťastní, ty hlupák,“ povedal Harry, zrazu chápajúc Snapovu náladu. Obaja boli takí nešťastní zo svojich milostných životov, bolo dobré vidieť, že aspoň Draco nemá v tejto oblasti problémy. „A za teba, Hermiona,“ povedal hlasnejšie, keďže stále skrývala tvár.

„Oh,“ povedal Draco. „Ehm... tak ďakujem?“

Hermiona sa začala smiať.

„Harry a ja sa o chvíľu vrátime,“ ohlásil Snape. „Pokojne sa oddávajte vášni, kým sa nebudeme späť.“

Draco znova zagánil, no tentoraz to bolo len polovičné.

„Čoskoro sa uvidíme, Hermiona,“ dodal Harry veselým tónom, zatvárajúc dvere spálne.

****

Harry vlastne nepremýšľal, čo by si Hermiona mohla obliecť na ceremóniu blahoželaní; existujú vôbec slávnostné habity pre čarodejnice? Ale nebolo prekvapením, že ona nad tým očividne premýšľala, lebo keď vyšiel v svojom najlepšom, postavila sa a zhodila habit, odhaľujúc vkusné šaty z čiernej čipky.

„Veľmi vhodné,“ povedal Draco uznanlivo.

Snape sa objavil o chvíľu neskôr, no nemal na sebe čierny slávnostný habit z Vianočného plesu. Bol to ten istý polnočnomodrý habit, ktorý mal na svojej svadbe. Harry sa snažil nereagovať, ale nemohol si pomôcť a vrhol z boku pohľad na Draca, dúfajúc, že si to nevšimol.

Draco, na Harryho prekvapenie, jemne prikývol. „Ďakujem, Severus,“ povedal tichým hlasom. „Veľmi ohľaduplné od teba.“

V Harryho mysli zrazu ožila spomienka. Plány v plánoch, zápletky v zápletkách. A potom to pochopil. Snape si svadobný habit obliekol úmyselne. Samozrejme. Aby vzdal hold Narcisse v tento deň, alebo ju jednoducho zahrnul do ceremónie blahoželaní.

Čas začať, pomyslel si Harry. Prešiel k jedálenskému výklenku, siahol doprostred blahoprianí a vytiahol svoje, trochu zamračený, lebo vedľa prepracovaných slizolinských darov vyzeralo skromne.

Oboma rukami ho podal bratovi a povedal slová, nad ktorými sa trápil, ako sa zdalo, týždne. „V tento posvätný deň by mala byť tvoja radosť úplná,“ povedal pomaly, hľadiac Dracovi do očí. „Hovorím ti to teraz so všetkou láskou, akú bratovo srdce môže niesť. Tvoja matka neodišla úplne z tejto ríše, lebo žije ďalej v Rowan. Nech je pred nami mnoho rokov a pretekajú všetkým, čo želám tebe a tvojim.“

„Ďakujem, Harry,“ povedal Draco chrapľavým hlasom, oči mu žiarili podozrivou vlhkosťou, keď bral malú sklenenú vázu z Harryho rúk. „Ja... ďakujem, Harry.“

Hermiona sa rozžiarila. „Nádherná vôňa, Harry. Pomarančový kvet?“

Draco si utrel jedinú slzu, ktorá mu stiekla po líci. „Áno. Dobre vybrané, Harry, všetky.“

„Oh, už si ich všetky rozlúštil?“ spýtal sa Harry.

„No, dal si mi dosť veľkú nápovedu, keď si použil rovnakú tému ako minule.“

Harry sa krivo usmial. Draco to hneď rozpoznal. „Pamätám si, ako si mi hovoril, že som v tom, čo som ti dal, vyhláskoval ‚Snape‘. Tak keď Zabini povedal, že by mala byť téma, nápad vyhláskovať Rowan sa zdal skvelý.“

„Lepšie než urobiť blahoželanie okolo jarabiny,“ povedal Draco, trochu pohŕdavo hľadiac na ďalšie čakajúce na stole. „Ale odkedy berieš rady od Zabiniho, zo všetkých ľudí?“

Harry pokrčil plecami. „Neviem, nie je až taký zlý.“

Draco zdvihol obočie, ale ďalej to nekomentoval, namiesto toho sa vrátil k blahoželaniu v rukách.

Hermiona pristúpila bližšie a pozrela naň. „Rozmarín, agátový kvet, nechtík,“ zamrmlala po chvíli. „Poslednú rastlinu nepoznám. Musí začínať na O?“

Draco vydal tichý zvuk. „Vetvička olivovníka,“ zamrmlal. „Pre moju m- m- mamu.“

Snape položil ruku na Dracovo rameno. „Príliš naraz, Draco? Mali by sme sa na chvíľu zastaviť?“

Draco sa na moment roztopil pod dotykom, no potom sa akoby pozbieral, narovnal sa a zdvihol bradu. „Rozhodne nie. Som v poriadku.“ Vynútil si úsmev. „Okrem toho, ak sa teraz zastavíme, nikdy neuveríte, že som už rozlúštil aj významy všetkých rastlín.“

„Naozaj?“ spýtala sa Hermiona, ale Harry videl, že sa len snaží odviesť jeho pozornosť od smútku.

Možno to pochopil aj Draco, lebo jeho úsmev začal vyzerať menej vynútene. „Samozrejme. Rozmarín pre spomienku, na jej matku, myslím?“ Nezastavil sa. „olivovník pre večnú lásku, vanilka pre harmóniu, agátový kvet pre lepšie časy a nechtík pre... útočisko, Harry?“

„Trafil si,“ povedal Harry ľahko.

„Zaujímavé, že sú to všetko jedlé rastliny,“ zamyslela sa Hermiona.

Dracove nozdry sa jemne roztiahli. „Áno, to je zaujímavé, Harry. Náhoda, alebo si chcel naznačiť ďalšie želanie, aby Rowan nikdy nepoznala núdzu či hlad? Naozaj si myslíš, že sa o ňu neviem postarať?“

„Samozrejme, že nie,“ odsekol Harry, trochu urazený. „Vždy hľadáš urážky? Teda, keď som urobil to, čo hláskovalo Snape, myslel si si, že to hláskuje Aspen a ja som o tebe tvrdil, že nie si výrečný!“

Draco naňho hľadel. „To som ti nikdy nepovedal. Severus?“

„Ani ja som to nespomenul,“ povedal Snape, otočiac sa k Harrymu. „Pamätáš si viac, než si myslíš.“

Harry prevrátil očami. „Áno? Bolo by fajn vedieť, kedy to robím.“

Snape ho poklepal po ramene. „Jedného dňa, myslím, to vedieť budeš.“

Blahoželania potom šli rýchlejšie. Najprv Hermiona odovzdala svoje, ktoré obsahovali vetvičky jarabinových bobúľ predstavujúcich odvahu, múdrosť a ochranu. Namiesto urážky, že je to príliš očividné, Draco jej pobozkal chrbát ruky a povedal: „Dobre, že si pridala vavrín pre ambíciu, inak by som sa musel čudovať, prečo si vynechala moju fakultu.“

Snape Dracovi blahoželanie nedal, ale odovzdal mu kôš s úhľadne označenými fľaštičkami elixírov. „Ďakujem, Severus,“ povedal Draco, prezrúc ich s intenzívnym pohľadom. „Dúfam, že žiadne nebudú potrebné, ale je dobré vedieť, že mám toľko rôznych zložení pre bábätká.“

Potom prišiel čas odovzdať blahoželania, ktoré Harry ráno zozbieral. To bolo trochu zložité, lebo mnohí študenti, najmä slizolinčania, predpokladali, že ich odovzdá Snapovi, nie Dracovi. Pravdepodobne nebolo správne ignorovať túto očakávanie. „Ehm... vec je, že... študenti, čo ich pripravili pre Rowan, mi párkrát pripomenuli, že manžel by v takomto čase blahoželania nečakal, a...“

„A chápem, prečo to robíš,“ povedal Draco pokojne. „Nepreberali sme to?“

„Nie, myslím áno, preberali, ale nie, to nie je...“ Harry si odkašľal. „Len, nemôžeš očakávať, že si uvedomia, že, ehm...“

Severus mu prišiel na pomoc, pristúpil k Dracovi. „Myslím, že Harry sa snaží povedať, že dĺžka môjho manželstva s tvojou matkou je pre väčšinu čistokrvných nepodstatná, Draco. Zostávam Rowaniným nevlastným otcom a ty jej bratom, takže očakávajú, že blahopriania budú odovzdané mne.“

„Oh,“ povedal Draco slabo, tvár mu žiarila. Raz pozrel na Harryho a potom odvrátil pohľad. „Neuvedomil som si. Len... zdá sa mi také správne a vhodné, že by som mal byť tým, kto prevezme všetku zodpovednosť za Rowan. Oh, môj. Možno by sme mali začať odznova? Viem... viem, že nie som jej otcom. Urazil som ťa veľmi, že som ich prijal v Rowaninom mene, akoby som si to zaslúžil...“

„Všetko je v poriadku, Draco, a vôbec nie som urazený,“ povedal Severus hlbokým hlasom. „Nie si nehodný prijať tieto blahoželania v Rowaninom mene. Naozaj si hlboko zainteresovaný na jej blahu, ale možno trochu príliš... majetnícky voči tomuto právu?“

Draco odvrátil od všetkých tvár. „Možno.“

„Nie úplne bezdôvodne, za týchto okolností.“

Draco zreteľne preglgol, potom sa akoby pripravil a znova pozrel na Severusa. „Chceš byť aj ty jej otcom?“

Harry zadržal dych, vôbec si nebol istý, čo muž odpovie. Tiež si nebol istý, čo Draco myslí. Chceš byť jej otcom tak, ako si môj? Alebo chceš byť jej otcom spolu so mnou, keďže ja tú rolu zastávam? Obe možnosti boli možné. Ale možno nezáležalo, ktorú myslel.

„Draco, ja som jej otcom,“ povedal Severus rovnakým tichým, pokojným tónom. „Je mojou dcérou cez manželstvo rovnako, ako si ty mojím synom adopciou, a dostane rovnakú lásku, starostlivosť a podporu, ktorú voľne ponúkam tebe a Harrymu.“

Sme rodina, páni, počul Harry v ozvene týchto slov.

„Oh,“ povedal Draco znova, jeho Adamovo jablko poskočilo, keď preglgol. „Mohol... si niečo povedať skôr. Nevedel som, že to tak cítiš.“

Snapove pery sa jemne skrútili. „Všetci sme potrebovali čas, aby sme sa vyrovnali s tým, čo sa minulý týždeň stalo.“

Draco si strčil ruky do vreciek. „Ja nie, pokiaľ ide o Rowan. Viem, aké je to cítiť sa ako niekoho brat, a toto je iné.“

„Samozrejme, že je to iné; si od nej takmer osemnásť rokov starší. Ale stále si jej brat.“

Zreteľné preglgnutie. „Nerozumiem, čo sa snažíš povedať, Severus. Chceš, aby Rowan spala v tvojej izbe? Chceš byť ten, kto vstáva stokrát za noc, aby ju kŕmil, prebaľoval a utešoval?“

„Nesnažím sa ti nič vziať, Draco. Ponúkam pomoc. Viem, že Harry nedávno vzal jednu smenu. Určite to môžem urobiť aj ja.“

„Musel by si sa naučiť kúzlo na kŕmenie.“

„Áno,“ povedal Snape jednoducho.

Draco sa nadýchol. „Dobre. A čo sa týka blahoželaní, možno by sme... mohli prijať zvyšné spoločne?“

„Obdivuhodný návrh.“ Severus mávol k pohovke. „Ideme?“

Sadli si vedľa seba, a keď Rowan začala vydávať mrzuté zvuky zo spálne, Harry ju šiel vziať. Hermiona prevzala jeho rolu nosenia blahoželaní a oznamovania, od koho sú, čo niekedy vyžadovalo kúzlo, ak nebola priložená kartička. Harry sa medzitým usadil do kresla a skúsil Rowanu nakŕmiť, no nezdala sa hladná, len trochu mrzutá.

Harry opatrne skryl pobavenie, keď jeho brat nedokázal bez námahy vymenovať všetky súčasti každého blahopriania. Najmä slizolinské obsahovali rôzne neznáme rastliny. V jednom momente bol aj Severus zaskočený, kým nezvolal: „Oh, áno, dombeya! Toto musel urobiť Mbu, lebo si neviem predstaviť študenta, ktorý nie je pôvodom z Rodézie, že by vôbec vedel, že kvety dombey symbolizujú veľký talent.“

„Zimbabwe,“ povedala Hermiona ticho. „Nevolá sa to Rodézia od roku 1979.“

Severus jej venoval strohé prikývnutie. Veľmi strohý.

Dobre, niekedy Hermiona naozaj vystupovala ako všetko-viem, pomyslel si Harry.

Draco si zjavne nevšimol napätý moment. Jeho myšlienky boli inde. „Vieš, Harry,“ povedal pomaly, „je dôvod, prečo bábätká zvyčajne nedostávajú toľko blahoželaní. Keď bude Rowan dosť veľká, bude musieť všetky rozlúštiť. A my jej nemáme pomáhať, iba možno povedať názvy rastlín, nie želania, ktoré predstavujú.“

„No, bude vedieť, že veľa ľudí jej želalo dobré veci,“ odvetil Harry. „Ehm... sú to všetko dobré veci, však?“

Draco pokrčil plecami. „Niektoré mi pripadajú trochu podozrivé. Teda, pokiaľ viem, čučoriedka sa týka len zrady. Čo, do Merlina, to má znamenať? A pomysli, to bolo od bifľomorčana!“

„Mmm, myslím, že rozumiem,“ zamrmlal Snape, zdvihnúc dlaň, keď to vyzeralo, že Hermiona chce hovoriť. „Želanie zrady v našom svete, ak by Temný pán... alebo skôr Voldemort – prepáč, Harry – niekedy znova povstal.“

Harry si myslel, že to je trochu pritiahnuté za vlasy, ale momentálne boli dôležitejšie veci. „Teraz som ja ten, kto ti nemal hovoriť, ako máš hovoriť,“ povedal. „Volaj ho, ako chceš.“

„No, myslel som to vážne, keď som ti povedal, že si ma presvedčil, že je to najlepšie.“

„To je všetko?“ spýtal sa Draco, obzerajúc sa. „Pamätaj, máme ich rozložiť okolo Rowaninej kolísky, ale je ich toľko, že budú naskladané asi šesť vrstiev.“

„Úskalia študentov, čo sa boja uraziť profesora, myslím.“

Draco sa jemne zasmial. „No, nepredpokladal som, že ich presvedčila moja skvelá povesť v Slizoline. Predpokladám, že si použil ten argument, aby si študentov prinútil ignorovať obvyklé obmedzenia proti blahoželaniam v čase smútku, Harry?“

„Niečo také.“ Harry sa pripravil. „Ehm, mimochodom, oci? Myslím, že Zabini by od teba raz mohol chcieť odporúčací list.“

„To by vysvetľovalo prehnanosť jeho daru,“ uškrnul sa Snape. „Japonské maľované papradie, zo všetkých vecí. Spárované s nechtíkmi a pramienkami ľanu. Úplne smiešne.“

„To znamená žiadny odporúčací list?“

„Myslím, že to znamená, že na jeho podlizovaní bude potrebné zapracovať,“ zasmial sa Draco. „Vieš čo, Harry. Povedz Zabinimu, že tajomstvo prílišného snaženia je nevyzerať, že sa príliš snažíš.“

„Snažil sa o farebnú schému, ktorá ladí s Rowaninými vlasmi a očami,“ vysvetlil Harry.

„Áno, dosť drzé od neho,“ poznamenal Severus povýšeneckým tónom.

„Vy dvaja ste trochu neodpúšťajúci.“

„Nie si ten, koho volal Malfuj,“ odsekol Draco.

„No, pomohlo by vedieť, že ho Salsa takmer zjedla?“ vrátil Harry hneď späť. „Keď bol vo forme červa. Myslel som, že dostane infarkt, aj keď už bol späť normálny.“

Draco vyprskol smiechom. „Môžem vidieť spomienku? Prosím?“

„Nie.“

„Hmm,“ zamrmlal Severus. „Možno to robí malý rozdiel.“

Než Harry mohol odpovedať, oheň v Snapovom krbe zažiaril smaragdovozeleno a zo plameňov sa ozval hlas akoby ducha. „Severus? Dovolíš mi prejsť?“

„Samozrejme, pán riaditeľ.“

Dumbledore vstúpil do obývačky, jeho habit žiaril striebrom zdobeným karmínovými hviezdami. V rukách držal malú kyticu vetvičiek zasadených v jemne vyrezanom polienku. „Ospravedlňujem sa,“ povedal hladko, približujúc sa k Dracovi a Snapovi, ktorí obaja vstali, aby ho privítali. Harry stále upokojoval Rowan, tak sa rozhodol zostať v kresle, aj keby to bolo trochu nezdvorilé.

Ale možno nie; Dumbledore to zjavne nevadilo, aspoň podľa jeho úsmevu.

„Ospravedlňujete sa, pán riaditeľ?“

„Pche!“ zvolal Dumbledore. „Toto je spoločenská príležitosť a navštevujem vás vo vašom dome, Severus! Verím, že sa dokážete prinútiť volať ma Albus.“

„Samozrejme, pán riaditeľ,“ povedal Snape s vážnou tvárou. Ale potom dodal: „Albus.“

„Ako som hovoril,“ pokračoval Dumbledore veselým tónom, „keď som počul, že mladý pán Harry tu zháňa blahoželania odvšadiaľ bez ohľadu na staré tradície, vedel som, že musím priniesť svoj skromný dar do podzemia. Rowan Heather Malfoyová je žiarivým lúčom svetla uprostred tejto hroznej straty, Draco. A tak bude poctená.“

S tým ponúkol blahoželanie, umiestniac ho tak, aby sa dotklo prstov Draca aj Snapa.

Dosť dobrá intuícia, pomyslel si Harry. Alebo s ním Snape hovoril o tom, ako sa Draco cíti?

Obaja zamrmlali poďakovanie, ale Draco napokon vzal dar a položil ho k ostatným.

„Stále neviem, prečo ste začali ospravedlnením, Albus,“ povedal Severus.

„Oh, chcel som tu byť skôr,“ odpovedal Dumbledore. „Ale vždy som veril, že čarodejník príde presne, keď chce, takže asi nejdem na ceremóniu neskoro. Draco, ako pokračujú tvoje samostatné štúdiá?“

„Dobre...“

„Pravdu, ak by si mohol.“

Dumbledorove prísne slová akoby Draca zlomili. Jeho sebavedomý tón sa trochu zrútil. „Ehm, no, nemôžem presne povedať, lebo som sotva stíhal hodiny.“

„Máš kópie všetkých mojich poznámok,“ protestovala Hermiona.

„A som si istý, že sú skvelé, ale nemám veľa času ich čítať!“

„Presne preto ťa musíme dostať späť na hodiny, chlapče,“ vyhlásil Dumbledore. „Viem, že si minulý rok urobil obdivuhodnú prácu sám, Draco, ale to bolo niečo úplne iné. Za menej než mesiac budeš písať VČÚ a proste to nejde, jednoducho nejde, aby si vynechával užitočné tipy, triky a intenzívny tréning, ktorý dostávajú tvoji rovesníci. Chceme pre teba tú najlepšiu budúcnosť, oh áno, a teraz máš na mysli viac než len seba, však?“

„Viete, že nemôžem opustiť Rowan!“ povedal Draco v panike. „Už sme to preberali! A načo mi teraz budú VČÚ? Nemôžem ju nechať, aby som robil nejakú prácu, však? Akúkoľvek prácu! Ona je moja najvyššia priorita!“

„No, no, tvoja prípadná kariéra je drak, ktorého môžeš skrotiť iný deň, chlapče. Dnešnou úlohou by malo byť jednoducho udržať si možnosti otvorené. Tvoj otec a ja sme do úmoru študovali Chartu Rokfortu, a myslím to doslova, a verím, že som našiel riešenie. Skvelé riešenie, naozaj!“

„Neopustím Rowan!“

„To nebude potrebné,“ ohlásil Dumbledore. „V roku 863 podľa čarodejníckeho kalendára bolo vynájdené kúzlo, ktoré zrušilo niektoré skoršie ustanovenia charty, a do roku 916 boli tieto ustanovenia, považované za zastarané, odstránené na príkaz riaditeľa Aelricka Ethelreda, ktorý viedol Rokfort takmer sedemdesiat rokov, myslím...“

„Snažíte sa nám pripomenúť, prečo ani jeden študent v tejto škole nemá rád Binnsove hodiny?“

„No, Severus, netreba byť uštipačný...“

„Ja mám rada históriu!“ ohradila sa Hermiona.

Dumbledore jej venoval žiarivý úsmev. „Naozaj, moja drahá. Kde som to bol? Áno. Aby som to príliš nekomplikoval, dotyčné kúzlo bolo prvou skutočne spoľahlivou ochranou proti... povedzme, že po jeho hojnom použití na hrade bolo úplne nemožné, aby sa čarodejnice, kým boli študentkami, ocitli v chúlostivom stave. Takže charta už nemusela špecifikovať, že čarodejnica na škole má absolútne právo pokračovať vo vzdelávaní a dokonca priniesť svoje novonarodené dieťa na hodiny, ako uzná za vhodné.“

Hermiona žmurkla. „Naozaj? To znie... dosť pokrokové na 9. storočie.“

„Hmm, moje obmedzené výlety do muklovskej histórie mi ukázali, že v nemagickom svete to bolo úplne iné,“ poznamenal Dumbledore. „Ale musíte pochopiť, slečna Grangerová, že čarodejnícky svet si z nutnosti vytvoril jedinečnú kultúru. Mágia, viete, môže byť veľkým vyrovnávačom. Keď čarodejnica môže používať rovnako impozantnú magickú silu ako čarodejník, je nemožné a extrémne nebezpečné pokúšať sa ju utláčať.“

„Ak bolo ustanovenie odstránené, aký je to úžitok pre Draca?“

„Ale nebolo oficiálne odstránené ako také,“ žiaril Dumbledore. „Len nebolo prenesené do kópií Charty pripravovaných za Ethelreda. Dodnes je rovnako platné a vynútiteľné, ako kedy bolo. Profesori jednoducho nemajú právo zakázať čarodejnici vziať so sebou na hodiny dieťa narodené v múroch Rokfortu.“

„Čarodejnici,“ zopakoval Severus. „Na jej hodiny.“

„Je poburujúce, že to platí len pre čarodejnice,“ zvolala Hermiona. „Draco má rovnaké právo pokračovať vo vzdelávaní ako ktokoľvek iný, čarodejnica alebo čarodejník!“

„Nemohol by som viac súhlasiť, slečna Grangerová. A preto okamžite vydám pokyny všetkým profesorom siedmeho ročníka, aby mladému Dracovi poskytli každú ohľaduplnosť. Pravidlá sú celkom jasné. Akékoľvek úpravy potrebné na pohodlie Rowan na hodinách s ním majú byť poskytnuté, bez akýchkoľvek otázok.“

Draco hľadel. „Možno... budem musieť odísť z hodiny, aby som ju prebalil.“

„Potom jednoducho odídeš. Alebo postavíš bariéru súkromia,“ povedal Dumbledore, vyžarujúc upokojenie. „Zajtra začneš chodiť na hodiny, Draco, a ak budeš chcieť, môžeš písať VČÚ s Rowan po boku. V tejto veci sa nedám odradiť.“

„Školskí guvernéri by k tomu mohli mať čo povedať,“ poznamenal Snape. „Môžu mať problém s tým, že oživujete pravidlo z roku 916 a aplikujete ho úplne novým spôsobom.“

„Ale to je na tom to krásne, nechápete?“ zasmial sa Dumbledore. „Najbližšie pravidelné stretnutie guvernérov je až v polovici leta, a ak nejaký nespokojný študent či niekto iný bude dosť sťažovať, aby chceli zvolať mimoriadne zasadnutie... no, trúfam si povedať, že mám dosť byrokratických trikov, aby som ich oddialil až po konci školského roka.“

„Nikto sa nebude sťažovať,“ povedal Snape, oči zúžené spôsobom, ktorý hovoril, že to osobne zaistí. „Študenti nie sú takí hlúpi, aby si znepriatelili moju nevôľu.“

„Áno, vaša dosť obávaná povesť bude v tomto prínosom, predpokladám.“

„Ale to vás nezachráni pred hnevom guvernérov v lete,“ varoval Severus. „Môžu to považovať za extrémnu ukážku protekcie, a to voči študentovi, ktorý bol predtým vylúčený.“

Riaditeľ mávol rukou v geste ľahšom než vzduch. „No, v tom prípade sa jednoducho opriem o najcennejší princíp, Severus, že je vždy ľahšie žiadať odpustenie než povolenie.“

Dracove pery sa pomaly zakrivili do úsmevu. „Toto je naozaj skvelé, pán riaditeľ. Všetko, ale najmä to príslovie. Úžasne slizolinské. Ďakujem, že ste tak tvrdo pracovali na riešení.“

„To vôbec nič nebolo.“ Dumbledore znova mávol rukou. „Len čítanie tisícročia dodatkov a drobností a tak. Neverili by ste, čo všetko z tej charty prišlo a odišlo. Ale to nie je podstatné.“

Rowan v tej chvíli vydala poriadny výkrik.

Harry sa trochu zasmial a skúsil jej znova dať palec. Zaútočila naň s vervou.

„No, to sa zdá byť dobre pod kontrolou,“ povedal Dumbledore, stále veselým tónom.

„Dali by ste si s nami obed, Albus?“ spýtal sa Snape, zdvíhajúc prútik, aby začal levitovať blahopriania do krabice, ktorá sa objavila odnikiaľ.

„Žiaľ, nie,“ povedal riaditeľ. „Musím utekať, čakajú ma na ministerstve, aby sme doladili detaily pre blížiace sa VČÚ.“

„Poviete im o Rowan po mojom boku?“

„Oh, samozrejme, že nie, môj drahý chlapec!“ zvolal Dumbledore. „Musíme byť strategickí. Takmer by sa dalo povedať, slizolinskí. Neurobím nič, čo by upozornilo guvernérov na situáciu. Nech si to zistia sami. Ak vôbec.“

Dracove líca trochu sčerveneli. „Áno, to je najlepší spôsob, ako to vyriešiť.“

„No, no, je to len tvoja zásluha, že ti tak veľmi záleží na tvojej drahocennej sestričke,“ upokojoval Dumbledore. „Bolo to krásne, ale musím ísť! Dúfam, že vás čoskoro uvidím vo Veľkej sieni, s Rowan? Nebude dobré behať sem na jedlá, keď sa vrátiš na hodiny, Draco. Majte sa!“

S tým hodil štipku letaxového prášku do krbu a vstúpil, volajúc: „Ministerstvo mágie!“

Draco za ním hľadel, zjavne stratený v myšlienkach.

„Áno, občas je ako víchor,“ poznamenal Severus.

To akoby Draca vytrhlo z jeho zasnenia. „Neukladaj ich všetky,“ povedal ticho. „Niektoré by sme mali položiť okolo jej kolísky. Ehm... Harryho, Hermionino a tie tri s kvetmi zvončekov. Oh, a to s koriandrom. Áno, tie budú úplne stačiť.“

Harry si vydýchol úľavou, že Draco nevybral Lunino blahoželanie, ktoré obsahovalo nielen krvavočervené srdcia, ale aj viacero druhov sedmokrások, všetko zasadené v akomsi machu. Bolo to veľmi, veľmi Luniné, a nechcel ho mať na očiach.

Zíde z očí, zíde z mysle.

Okrem toho, že asi nie. No, nevadí.

Aspoň neposlala obrovské oko, tvrdiac, že je pre „Vidieť“.

Harry zrazu vyprskol smiechom, trasúc sa od jeho sily, až rýchlo podal Rowan Dracovi.

„Hm?“ spýtal sa Snape.

„Oko je pre vidieť,“ vydýchol Harry. „Už chápem. Myslela, že oko je na videnie!“ A keď naňho ostatní len hľadeli, dodal: „Luna, myslel som. Ráno plietla obrovské oko.“

„Samozrejme, že áno,“ povedal Draco.

„Buď milý,“ pokarhala Hermiona.

Draco vrhol na Harryho bratský úsmev. „Len som myslel, ako veľmi to znie ako Luna.“

„Jasné, že áno,“ odvetil Harry a uškrnul sa späť. „Prečo ty a oci nevybavíte blahoželania, kým ja pripravím jedlo? Čokoľvek vyhovuje?“

„Áno, a pri obede by mi každý mal pomôcť rozhodnúť sa, ako najlepšie zvládnuť Rowan na hodinách,“ dodal Draco. „Som... vlastne trochu nervózny.“

„No, nebudeš sám,“ sľúbil Harry. „Som na mnohých tvojich hodinách a Hermiona na ostatných, však? A... ehm, keďže už nie som na elixíroch, môžem sa o ňu starať vtedy, čo povieš?“

„Oh.“ Draco žmurkol. „Oh. No, váhal by som mať ju blízko varenia, takže by si ju mohol vziať von, ale radšej by som ju mal pri sebe počas prednášok.“

„Takže chceš, aby som chodil na prednášky elixírov a čakal, kým príde čas variť?“

Draco si odkašľal. „Myslím, že chcem, aby si sa vrátil na elixíry, Harry. Pravdepodobne je zlé používať na to Rowan. Ale... teda, ty máš otca rád. Tak by to nemal byť problém.“

Harry mal toho muža viac než rád. Len nevedel nájsť spôsob, ako to povedať.

Ale možno toto mohlo byť spôsob, ako mu to ukázať, keďže to nevedel vysloviť.

„Áno, dobre,“ povedal, usmievajúc sa na Severusa, aby ukázal, že nie je ani nahnevaný. „Vrátim sa na elixíry. Ale vezmem Rowan von z miestnosti, keď sa začne variť. Nechcem sa báť, že by mohol vybuchnúť kotlík a niečím ju obliať.“

Na tom sa zhodli a Harry šiel objednať pre všetkých obed.