All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Ďalšiu časť kapitoly venujeme Inčika, Cyrus, JSark, komete, 32Jennifer2, Goody, Hope, ladyF, Monie, Phee, Rapidez, Sele, anonym, Leann, Petty002, denice, teriisek, Maenea, Amoneth, Izzy, Natalie, Caph, denice, Vendy, maginy, 3lucky, Ela .
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/7/Broken
Po tejto časti som uvažovala, že tú poviedku prestanem čítať... nakoniec zvíťazila zvedavosť a dopadlo to tak, že som sa ju rozhodla preložiť.
Kapitola šesť: Bod zlomu
(O štyri dni neskôr: 30. októbra)
Časť 1: Čas stále stojí
"Čo takéto pekné dievčatko ako ty robí na mieste, ako je toto?"
Hermiona sa pozrela na muža s tmavými očami, ktorý sa práve posadil na prázdnu stoličku vedľa nej. So slabým cinknutím odložil prázdnu plechovku od piva a objednal si ďalšiu od unavene vyzerajúcej čašníčky, než blysol po Hermione úsmevom, z ktorého sa cítila nepríjemne. Nepochybovala, že je opitý; bolo ho cítiť pivom a nejakou čudnou pižmovou vôňou, ktorú nemohla celkom identifikovať. Voňal ako žena, ale neprekvapilo ju to. Ten muž vyzeral dosť neupravene; ale tiež ako keby mal za sebou v tú noc už zopár dlhých, vášnivých súloží. Napoly sa usmieval s tým skleneným pohľadom, ktorý rozoznala ako pohľad uspokojeného muža.
"Starám sa o svoje veci a jem večeru; mali by ste to skúsiť," chladne odsekla a aj so stoličkou sa od neho odsunula ďalej.
"Ach, nehanbi sa, mačička," prešiel prstom po línii jej čeľuste. "Si taká jemná, taká nevinná."
Okamžite mu Hermiona odrazila jeho ruku preč. Silou mu ju prirazila k stolu, "neopovažujte sa na mňa položiť ruky. Považujte to za vaše prvé a posledné varovanie."
Zaškeril sa bližšie, "ty si divoká mačička, však? Naozaj mám také rád... mohla by si byť dobrá."
Zhnusená zaplatila za jedlo a vyskočila od stola, dychtivá utiecť od toho kreténa.
Nevedela, že ju nasledoval von z Bar & Grill, až kým nezabočila do uličky, ktorá bola v smere k jej hotelu. Bola mimoriadna jasná a bezoblačná noc, ktorá nasledovala po úžasnom západe slnka a ona si uvedomila, že je ohromená. Ulička, cez ktorú kráčala, bola čiastočne osvetlená a prázdna, z výnimkou dvoch zatúlaných psov, z čoho sa cítila trochu nepríjemne. V prvom rade ona zbožňovala mačky. Psi jej nesedeli.
"No, no, mačička, mačička," ozval sa hrozivý hlas hneď za ňou.
Mesiace a mesiace existovania za Moddyho ´neustálej bdelosti´ sa vrátili plnou silou, keď sa zvrtla... len aby sa ocitla zoči-voči tomu kreténovi z baru. Hermiona sa v prítomnosti mukla trochu uvoľnila a zvažovala, či ho prekliať do poslednej nitky. Jej prútik zostal v zadnom vrecku.
"Prečo ma sledujete?" spýtala sa Hermiona s rukami v bok.
Ako keby nepočul jej otázku, neznámy odpovedal. "Voniaš božsky, ako ovocie... broskyňami," a potichu zastenal, ako keby práve zjedol dokonale zrelú broskyňu.
Rozčúlená sa otočila, pripravená utiecť, ale bol oveľa rýchlejší než očakávala.
Skôr než mohlo prekvapené vykríknutie uniknúť z jej pier, Hermionu strhol dozadu za vlasy a prirazil o stenu budovy, z ktorej práve odišla. Bolelo to, toľko vedela, ale jej adrenalín uháňal najvyššou rýchlosťou a ona nič necítila okrem hroznej potreby utiecť. Bojovať alebo utiecť... vybrala si bojovať pred útekom. Hermiona nevedela celkom ako bojovať, vo svojom živote nebola vo fyzickom boji s nikým (ak nepočítala tú facku Malfoyovi), ale inštinkty rýchlo zvíťazili. Bila sa, škrabala a pokúsila sa ho kopnúť; nestarala sa, čo sa stane, ale nech ju vezme čert, keby prehrala bez toho, aby nebojovala o a pre svoj život.
Spočiatku vyzeral byť prekvapený jej silou. Prijal niekoľko úderov než sa zmocnil jej rúk svojimi.
"Ale, ale, mačička, budeš sa pekne hrať," sotva lapal po dychu; zadychčal sa, keď sa ju snažil skrotiť.
Bojovala proti nemu, "choď do hajzlu, ty blb, pusti ma!"
Usmial sa a len vtedy si uvedomila, že už viacej nedokáže vidieť jeho tvár, vďaka mesačnému svetlu. "Taká divoká mačička. Asi si ťa nechám pri sebe a nezlikvidujem ťa ako tie ostatné."
Zlikvidovaná? Ostatné? Hermione stuhla krv.
"Mmm, mačička, nemôžem sa dočkať, až zlomím tvojho ducha."
Ach, nie, ona nemala byť porazená. Zašla príliš ďaleko, aby takto skončila. Ešte nevidela svojich rodičov!
V štýle skutočnej Hermiony Grangerovej mala naplánovaný svoj útek za presne deväť sekúnd a jediné, čo musela urobiť, bolo prinútiť ho, aby jej pustil ruku.
"Koľko máš rokov?"
"Môj vek ti môže byť ukradnutý, ty odporný krpatý hajzel," bola jej nadutá odpoveď.
Ako plánovala, zdvihol ruku, aby jej strelil facku, ale k tomu sa nikdy nedostal.
V okamihu ako jej pustil ruku, Hermiona schmatla svoj prútik zo zadného vrecka, zasiahla ho Odpudzujúcou kliatbou, čo ho prinútilo náhle ju pustiť, vystrelila Potkýnacie zaklínadlo, vďaka ktorému dopadol na zadok s prekvapeným a nahnevaným výkrikom a bol v polovici uličky, keď na seba použila rýchle Splývacie zaklínadlo a snažila sa polapiť dych.
Začula jeho nahnevané preklínanie, počula jeho kroky, keď bežal uličkou smerom, ktorým utiekla a keď zastal menej než desať stôp od miesta, kde bola stále pod Splývacím zaklínadlom. Hermiona spomalila svoje búšacie srdce, aby ju neodhalil.
"Zasraná mačička... kde si do pekla tak rýchlo zdrhla? Pohrali by sme sa..." prevrátil niekoľko odpadkových košov, aby zistil, či sa za nimi neskrýva.
Hermiona si zakryla rukou ústa, aby stlmila zalapanie po dychu.
Potom, čo prevrátil pekných pár košov a prázdnych škatúľ, jeho hlas sa stal hrozivejším. Mrazilo ju až na kosť, "predo mnou, za mnou, nikto nesmie stáť," ozval sa jeho pospevujúci hlas. "Nemusíš sa ma báť, neublížim ti. Budeš sa vďaka mne cítiť naozaj dobre."
O tom pochybovala.
Ozvalo sa viac rinčania, keď prešiel od nevyhrážania sa k hrubosti. "Pozri, ty malá mrcha, keď ťa nájdem, za toto mi zaplatíš."
Jediné, čo počul na oplátku, bola nahnevaný štekot psov.
"Sakra!" Vykríkol frustrovane, čím prinútil Hermionu trochu vydesene vyskočiť. "Teraz si musím ísť nájsť ďalšiu, aby som ťa nahradil, mačička. Je to tvoja chyba! Krucinál!" a potom vybehol z uličky a utekal po ulici.
Len vtedy sa uvoľnila. Len vtedy si dovolila klesnúť na kolená, šokovaná až do hĺbky duše. Pätnásť minút tam sedela a triasla sa strachom. Jednoducho vedela, že sa vráti a nájde ju a splní, čo sľúbil. Jednoducho nemohla uveriť tomu, čo sa stalo, nemohla uveriť, že unikla; celý ten zážitok ju nekonečne vystrašil. Jediné, čo jej bežalo mysľou, bolo, "čo keby som nemala svoj prútik?" a "čo keby môj plán nevyšiel?"
Hermiona sa striasla; nechcela premýšľať o tom, čo by sa bolo stalo, pretože to už vedela.
Len vtedy si uvedomila, k jej absolútnej hrôze, že bol znova na love. A ďalšie dievča možno nebude mať také šťastie ako ona.
Skôr než mohla Hermiona premýšľať, plánovať, či uvažovať, vyšprintovala po ulici. Nezašla ďalej než dva bloky, keď začula bolestivý ston vychádzajúci z inej uličky.
Bolestivý ston... zavrčanie... plač... facka... a potom priškrtený výkrik.
Bolo to, ako keby výkrik toho dievčaťa niečo v Hermione prebudil a prinútil ju rozbehnúť sa po uličke v plnom záchranárskom režime. Ale zmrzla pri tom, čo pred sebou uvidela. Našiel si ďalšie dievča a tá nemala také šťastie ako silná alebo ako šťastná Hermiona.
Slzy jej zaplavili oči a srdce sa utopilo vo vine; prípad viny toho, čo prežil, vo svojom najlepšom. Naozaj mala pocit, ako keby to bola jej chyba, že znásilnenie tohto dievčaťa bola jej chyba. Naozaj mala pocit, že mohla zabrániť, aby sa to stalo. Naozaj mala pocit, že ho mohla prekliať, zviazať ho, spomaliť ho, a / alebo mu zabrániť, aby opustil tú uličku. Naozaj mala pocit, že mohla ísť po pomoc, povedať niekoľkým ľuďom o tom, čo cestou videla; ulice boli skoro opustené v tomto nočnom čase, ale neboli úplne prázdne. Naozaj mala pocit, že mohla niečo urobiť, hocičo...
Ale ona neurobila nič, dokonca po tom, čo vedela, že je znova na love.
Premrhala pätnásť minút, keď mohla zachrániť ďalšie dievča pred ublížením. Neurobila nič a on si vybil svoj hnev a sklamanie na inej. Bolo to nezmyselné, vedela, ale necítila sa vďaka tomu o nič lepšie.
To dievča znova vykríklo a Hermionine srdce sa bezmocne rozpadlo. Okamžite ten výkrik poznala. Čo to urobila, keď mu dovolila odísť z tej uličky?
Pansy.
A čas sa zastavil...
Hermiona otvorila oči.
(Tri dni neskôr: 2. november)
Časť 2: Londýnske bomby
Bola tam diera.
Diera, ktorá bola hlboko v jej vnútri, hlboko v zákutiach jej tela... tak hlboko, že nemohla presne určiť, kde sa nachádza, ale cítila ju. Bola v jej duši... hlboko... mala pocit, ako keby v nej bola ďalšia dimenzia, ako nejaký alternatívny svet, kde dole je hore, vľavo je vpravo, alebo niečo podobne čudné a skrútené. Alebo možno tam boli nory, ktoré viedli k záhadnému miestu, ktoré bolo naplnené jej vinou.
Aké presne to ´miesto´ bolo? Hermiona nemala potuchy; nedokázala to pomenovať, do pekla, nebola schopná to ani vysvetliť. Premýšľala o tom ako o mieste, ktoré menilo svoju polohu a pohyb rýchlo, každý deň, každú minútu, každú sekundu. Z horúceho k studenému. Z krupobitia na čľapkanicu. Z bezvetria na víchor. Zo sucha na mokro. Všetko súčasne. Nikdy sa nezastavilo. Jediná vec, ktoré zostávala nemenná, bolo to bolestivé vyčerpanie; bola to vyčerpanosť, ktorú žiadne množstvo spánku nemohlo vyliečiť, únava, vďaka ktorej bolo niekedy ťažké fungovať.
Ale keď to vyčerpanie bolo zvlášť silné, tá čarodejnica zistila, že uprene hľadí ako teraz. Nie, nehľadela na nič. Len zízala a uvažovala, či toto bol naozaj jej život alebo nejaká chorá, zvrátená ríša snov, v ktorej bola uväznená na veky vekov. Hermiona si priala, aby to bol tento prípad; aby bola zaseknutá medzi svetmi, snívala (alebo skôr mala nočné mory, ako sa zdalo). A potom sa znova prebudí ako sedemnásťročná. Sedemnásť. Keď mala svet na dlani ruky a nebola tak úplne nešťastná. Existovali veci, ktoré by zmenila, ale iné by nechala tak. Existovali cesty, ktoré by precestovala a z niektorých z nich by rýchlo zamierila inam.
Ale domnievala sa, že poučenie sa z minulosti je vždy dvadsať na dvadsať (PP: 20/20 - normálny zrak, u očného zo vzdialenosti 20 stôp prečítate riadok označený 20)
Dopekla, sedemnásť bol dobrý vek.
V tom čase nebol život jednoduchý, bolo to peklo, ale bolo to určite lepšie než súčasnosť. Mala priateľov, o ktorých sa mohla oprieť, s ktorými sa mohla porozprávať, vyblázniť sa, objímať, ... milovať. A kde sú teraz tí priatelia? Mohla povedať, že mala Pansy, ale to bolo puto, ktoré sa vytvorilo preto, lebo jej zachránila život. Nebolo to priateľstvo, ktoré tá druhá žena chcela. Nie, ich vzťah vôbec nebol vynikajúci.
To, že ju Harry opustil, dalo jasne najavo to, aká je neobľúbená a hoci to pre ňu nebolo prekvapenie, to, že ju opustil, jej ublížilo skoro rovnako ako preletieť vzduchom takmer päťdesiat stôp.
Skoro.
Rýchlo prinútila tie myšlienky odísť a vykázala ich zo svojej mysle.
Uvedomovala si, že keby si k tej bolesti, ktorú pociťovala, dovolila ešte cítiť aj bolesť z jeho opustenia, nepochybne by zomrela. Takže dovolila sama sebe premýšľať len o živote v sedemnástich.
Bolo to jedno z najpríjemnejších období jej života; tesne predtým než všetko šlo do pekla v kanistri benzínu. Život v sedemnástich býval o toľko lepší než byť každý boží deň pripútaná na nemocničnú posteľ. Bývalo to lepšie než zízať z otvoreného okna, než si priať, aby realita nebola nič iné než zlý sen. Bývalo to obrovské dobrodružstvo. Bývalo to desivé, a, hoci boli vo vojne, život v sedemnástich bol plný nádejí. Jej život vtedy býval tak oveľa lepší než sedieť na posteli u Sv. Munga, na ktorej sa snažila obalamutiť samu seba a uveriť, že sa raz prebudí z tejto nočnej mory a začne žiť. Život v sedemnástich nebýval taký deprimujúci. Zacítila ruku na pleci, ktorú rýchlo odignorovala; ona nepreruší svoj výhľad z okna. Z pier jej unikol povzdych.
Mala pocit, ako keby tu dnu bol uväznený hriech, pretože vonku bolo tak prekliato krásne, príjemne. Jesenná obloha bola dokonalá a bez mrakov, sýto blankytne modrá; slnko žiarilo, a nezdalo sa byť príliš horúco či chladno. Len... príjemne. Fúkal vánok; vedela to vďaka tomu, že sa stromy v jej výhľade tak pomaličky hojdali.
Tá ruka sa spojila so svojou polovičkou a jemne jej odsunuli vlasy z tváre. Hermiona zažmurkala, len raz, a poškrabala tú dlahu na svojej ruke, ako keby nesedela správne. Zdalo sa, že nič nesedelo správne; a jediné, čo chcela, bolo znecitlivieť. Znecitlivieť voči všetkému. Znecitlivieť voči vine. Znecitlivieť voči bolesti. Znecitlivieť voči všetkému.
Bože, potrebovala sa napiť... a to hrozne. To by ju správne znecitlivelo. Ale pri všetkých tých elixíroch, čo Hermiona práve užívala, hlúpo sa opiť bola prinajmenšom trýznivá myšlienka.
Keď znova zažmurkala, uniklo z jej úst slabé zavrčanie.
V svojom živote videla zopár zábleskov hlbín, ktoré ľudia zažili (ako keď jej matka potratila, keď mala deväť rokov; nikto si nemyslel, že ešte niekedy bude rovnaká); úplné hlbočiny, ktoré ich privádzali do stavu znecitlivenia tej bolesti a nahradením ju niečím iným.
Tie ruky stiahli jej rozstrapatené vlasy do chaotického konského chvosta. Hermiona sa nechcene strhla; jej hlava, hoci vyliečená, bola stále háklivá a boľavá.
Hlboko vo vnútri Hermiona vedela, že ak to nezastaví teraz, ak nezoženie pomoc, ak sa neoslobodí od toho obrovského množstva viny, že jej to udusí srdce, že aj ona skončí ako tie deprimované a nevedomé duše. Ale, práve teraz, sa rozhodla ignorovať pravdu. Čo na tom vôbec záležalo? Keby zohnala pomoc, dala by sa do poriadku, a potom čo? Bola by šťastná?
Tie ruky sa pohli a ona ich znova cítila, keď jej naťahovali ponožky na nohy. Ani si neuvedomila, že sú studené, ale bola príliš stratená v myšlienkach, aby prehovorila.
Čo do pekla bolo vôbec šťastie? Aké by bolo byť naozaj šťastná? Smial sa človek hlasnejšie? Usmieval sa človek, ako keby každý okamih bol úprimný a skutočný? A potom, keď ten úsmev vybledol, potom čo? Už chvíľu nebola skutočne šťastná, v skutočnosti tak dlho, že ani nevedela, či je schopná také niečo znova cítiť. Hermiona vedela, že mohla klamať a klamať a povedať, že to nechce cítiť, ale to bolo smiešne. Každý chcel byť šťastný, správne?
Možno jej šťastie unikalo z nejakého dôvodu...
"Hermiona?" dosť potichu prehovoril vlastník tých rúk, "myslím, že je čas na ďalšie elixíry."
Hnedé oči sa presunuli k rečníkovi a ona slabo prikývla. Nikdy si nemyslela, že by to niekedy priznala, ale bola nekonečne vďačná za slizolinčanov.
Pred troma dňami: (30. októbra)
Prebratá z hroznej spomienky sa Hermiona prebudila z jej štvordňovej umelo vyvolanej kómy.
Okamžite bola zmätená a vyľakaná troska, ale vtedy začula Pansyin hlas, pretože predčítavala z módneho časopisu; článok o tom ako skrotiť kučery bez mágie... nahlas.
Zábavné.
Nemohla hovoriť, tak vydala hlboké, roztrpčené zastonanie. Bleskovo bola Pansy pri nej, naliehala nežným hlasom, že sa nesmie hýbať. Potom sa na niekoho osopila (neskôr zistila, že to bol - dosť čudné - Blaise Zabini), aby rýchlo zavolal liečiteľa. Hermiona skúsila jeden pohľad na jej tvár, pomyslela na tú neustálu nočnú moru, ktorú stále dookola prežívala v spánku a okamžite prepukla do srdce zvierajúcich a skoro hysterických vzlykov.
Pansy, ktorá sa pri jej slzách vždy cítila nepríjemne, ukročila nabok a ďalší slizolinčan zaujal jej miesto.
Narcissa Malfoyová.
Slzy sa jej okamžite zastavili zo šoku, keď zbadala svoju ´študentku´ pri svojej posteli.
Neexistoval absolútne žiaden dôvod, aby tu pani Malfoyová bola. Mohla byť kdekoľvek inde na svete, ale bola tu... kvôli nej. Staršia žena usušila jej slzy a prosila ju, aby zostala ležať, kým nepríde pomoc. Jej hlas bol ako zamat, taký jemný a starostlivý, taký materský. Už tak dávno sa necítila taká ochraňovaná, že si to vychutnávala. Hermiona nebola jej dcéra, ani dokonca blízky priateľ; bola len jej učiteľka taliančiny. Medzi nimi nebolo žiadne citové spojenie a nemala potuchy, ako vôbec pani Malfoyová vedela o tom, čo sa stalo na Marquette Manor (neskôr prišla na to, že jej to povedala Pansy).
Hermione v tej chvíli bolo fuk, kto jej to povedal. Bola len za to vďačná, po prvý raz za dlhú dobu nebola sama. Po prvý raz za dlhý čas sa necítila osamelá.
Narcissa Malfoyová nezostala dlho po tom, čo sa Hermiona prebrala z bezvedomia, nezostal ani Blaise. Liečitelia vykázali každého von, okrem Pansy, jej najbližšieho príbuzného, a ona nečakala, že niektorého z nich znovu uvidí. A nevidela, minimálne v ten deň.
Ten deň sa nakoniec ukázal ako veľmi namáhavý. Hermionu podrobili hromade testov: prechádzanie sa, rozprávanie, sledovanie prstu pred tvárou, zopár základných kúziel s Pansyiným prútikom (ktorý bol prekvapivo poddajný) a hromadu iných testov. Kládli jej základné otázky ako sa volá, koľko má rokov, miesto narodenia, a tak ďalej a tak ďalej. Pýtali sa jej, čo sa stalo a Pansy sa strhávala pri tých detailoch, ktoré uvádzala. Kládli jej otázky o mágii, histórii, kliatborušiteľoch, Aritmantike, Elixíroch, Starovekých runách a množstve iných predmetov; otázky, na ktoré bezchybne odpovedala. Bolo to ako ústna skúška, a hoci sa veľa vecí za posledných päť rokov zmenilo, Hermiona Grangerová mala stále radosť z testov.
Pred dvoma dňami (31. október)
Pani Malfoyová a Blaise prišli spoločne; bolo zavčasu ráno, keď otvorila oči a zbadala ich rozprávať sa s Pansy pri dverách. Sedeli pri nej, kým si Pansy šla dať domov sprchu a prezliecť sa. Blaise im obom priniesol raňajky a neohrabane stál pri dverách, kým Narcissa kládla čerstvé kvety z malfoyovskej záhrady na okennú rímsu, aby tú izbu oživila.
Čoskoro na to spoločne odišli.
Blaise sa popoludní vrátil sám s obedom, kým Pansy šla na pracovné stretnutie; nebola veľmi hladná, ale spráskala plátok citrónovej torty, priveľa na jeho pobavenie. Nerozprávali sa veľa, možno dohromady dvadsaťtri slov (spočítala to).
"Ako sa cítiš?" spýtal sa Blaise znenazdania.
"Ako keby som preletela cez izbu." Všimla si, že sa trochu strhol, ako keby mu predstava preletu izbou spôsobila fyzickú bolesť. Hermiona sa nadýchla a načiahla sa za ním zdravou rukou. Skončila na tej, ktorá ležala na opierke jej postele. "Blaise?"
Ich oči sa stretli, "Hmm?"
Trochu sa ošívala, ale tie slová vyšli z jej úst hladko, "ďakujem ti... vieš, za to, že si ma zachránil."
"Kedykoľvek, Hermiona - kedykoľvek."
Hermiona mala pocit, že naozaj nevedel, čo viac v tej chvíli povedať. A to bolo dobre, pretože naozaj nechcela, aby čokoľvek povedal, vôbec. Ona a Blaise boli prakticky cudzinci, ktorých vzájomné spojenie vytvárala Pansy. V minulosti sa párkrát príjemne porozprávali, nič hlboké alebo majúce význam. Fakt, že ju stále chodil kontrolovať, dokonca z jeho strany bez toho, aby bol k tomu zaviazaný, hovorilo viac než kedy slová mohli.
Ten večer sa vrátila Narcissa, tesne pred koncom návštevných hodín a dala sa vyskúšať v talianskej abecede a v číslach, ktoré ju Hermiona učila na ich predchádzajúcich lekciách, len kvôli tomu, aby nemuseli sedieť v tichu... a potom zhodila bombu na čarodejnicu pripútanú na posteľ.
"Pansy mi povedala..."
Hermiona skoro vyletela, "Pansy?"
"Nuž, ona mi to celkom nepovedala. Bolo to skôr tak, že ja som bola ten človek, čo ju musel upokojovať po tom, čo si jej poslala svoj list. Mala pocit, že si ju zradila, Hermiona. Tak strašne jej ublížilo, že si jej v tomto nedôverovala a že si to pred ňou tajila viac než štyri roky. Pansy tomu nerozumela a ja som jej musela pomôcť porozumieť, že existujú dôležitejšie veci ako je ona. Nech je tak veľmi zlatá ako je, občas potrebuje pripomenúť, že sa svet sa netočí okolo nej."
Hermiona si vzdychla, "chcela som. Merlin vie, že som chcela, ale jednoducho som nemohla. Bolo to dosť ťažké, aby som to prijala ja sama. Šli sme tam v to ráno, ako bolo dohodnuté, vošla som dnu, a jednoducho som to nemohla urobiť. Práve som stratila svojich rodičov, stratila som svoju identitu, práve som niekoho za-zabila a vedela som, že kvôli tomu stratím všetkých svojich priateľov, ale nemohla som. Nemohla som sa toho vzdať. Prečo potrestať niečo také nevinné kvôli strachu? Prečo by som mala potrestať niečo tak nevinné len kvôli tomu, že ja som si pripadala ako monštrum? Hanbila som sa, ale myslela som si, že niečo dobré by mohlo vzísť zo všetkej tej skazy v mojom živote... Myslela som, že bude tým kladom, ktorý vzišiel z toho negatívneho."
"Prečo si to nepovedala tomu Weasleyových chlapcovi?"
Zastala. "Ron by to nepochopil. Myslím, naozaj, sami sme boli deťmi a on nebol pripravený dospieť. Strávili sme celé naše detstvo bojom s netvorom a jediné, čo chcel späť, boli roky, ktoré stratil. Nespomínajúc, že sme spolu neboli veľmi dlho. Bolo toho proste príliš veľa; tú ranu by sme neboli prekonali, tak som nás zabila skôr, než mohol zistiť pravdu. Zatajila som tú pravdu, aby som ho chránila."
Narcissa prikývla a zdalo sa, že tomu rozumie. "Rozumiem, prečo si to nepovedala Weasleymu, ale prečo si čakala a povedala to Pansy až vtedy, keď si jej to povedala?"
Drsné emócie boli evidentné v jej hlase. "Potrebovala som ju, jednoducho preto... Klamala som jej, klamala som všetkým, a kvôli tomu som nemala nikoho, keď som ich potrebovala najviac. Musíte pochopiť, bola som zúfalá. Pripadala som si taká sama a taká vinná a bola som stratenejšia než som teraz."
Narcissa sa dotkla jej pleca. "Nemusíš týmto prechádzať sama; tvoja strata je taká čerstvá."
"Deväť mesiacov, sedemnásť dní, štrnásť hodín a dvadsať minút," odrecitovala potichu, pery sa jej triasli.
"Môžeš o tom hovoriť so mnou. Chápem..."
Pokrútila hlavou, trpko. "Nie, nechápete... vy ste nemuseli pochovať svojho syna."
Včera (1. november)
Prvý človek, ktorého videla, bol jej šéf.
Po týždni od tej nehody mal hnev Gregoryho Kingstona ďaleko od upokojenia. Stále bol za to, čo sa stalo, taký naštvaný na ministerstvo a aurorov, že kričal rovné dve hodiny a hoci to bolo pri nej, vyviedlo ju to z rovnováhy rovnako.
"Stále nemôžem uveriť, že sa táto sračka stala! Pozri sa na seba! Týždne nebudeš môcť ísť do práce a ja ťa nenechám zaťažovať sa viacej než musíš! Mne záleží na mojich zasraných zamestnancoch, aj keď tomuto ministerstvu nie! Vieš čo? Vycúvam z tej zmluvy s ministerstvom! Roztrhám ju, hodím do koša a dám ju vyhlásiť za neplatnú! Nie je to ani omrvinka našich finančných príjmov, ale ich to zničí! Prídu o milióny galeónov a potom poviem každej kliatborušiteľskej spoločnosti v celom prekliatom Londýne a do pekla, v celej Európe, aby sa na nič nenechali najať ministerstvom mágie, pretože oni radi ubližujú kliatborušiteľom! To naučí tých prekliatych sráčov vystavovať mojich zamestnancov nebezpečenstvu a nepotrestať náležite toho prekliateho zločinca!
Nielenže klial v angličtine, ale tiež odhalila aj trochu španielčiny a nemčiny.
Priniesol jej kvety, ale bol taký nahnevaný, že náhodou rozbil vázu, rozlial vodu a peruánske ľalie po celej zemi. Keby neprišiel Blaise s trochou raňajok pre ňu (pretože jedlo u Sv. Munga nebolo niečo, po čom ste túžili), Hermiona si bola istá, že by tam pán Kingston stále bol celý deň a rečnil. Jednako bolo príjemné vedieť, že mu na nej záleží - jeho vlastným spôsobom.
Tentoraz sa ona a Blaise rozprávali, ako keby sa tá neohrabanosť z minulého dňa nikdy neudiala. Bol úprimný a ona mu závidela.
"Pansy má nejakú naliehavú záležitosť na Madeire; niečo, čo má čosi spoločné s jednou z modeliek. Musela tam ísť prenášadlom a povedala, že ti pošle sovu len, čo bude môcť."
Už si zvykla na Pansy, ktorá ju obskakuje s čaromedičkou a liečiteľmi a bolo čudné, že tam nebude. Bude jej chýbať jej humor, ktorý poskytovala, "uhmm... oh, okej..."
Nastalo niekoľkominútové mlčanie, než sa spýtal, "čo ti najviac chýba z Talianska?"
Najviac zo všetkého chcela povedať, "môj syn," ale jediné, čo vyšlo z jej úst, bolo, "strava."
Zachichotal sa, "mne to tiež chýba... Matka sa presťahovala späť do Londýna, keď som začal chodiť na Rokfort; trvalo mi tri roky než som si zvykol na tú nevýraznosť."
Stále potichu sa spýtala, "chýba ti?"
Blaise pokrčil plecami, "neboli sme si blízki. Prakticky ma vychovávali domáci škriatkovia, kým sa ona potulovala po svete so svojimi početnými manželmi. Mal som rád svoju matku, ale nepoznal som ju dosť na to, aby mi chýbala... ak to dáva zmysel. Nebol som ani zďaleka taký zlomený matkinou smrťou ako bola Pansy otcovou."
"Zomrela v tú noc na Parkinson Manor?"
Prikývol. "Myslím, že to bola noc, kedy som sa rozhodol stať sa aurorom. Nepotreboval som peniaze. Stále nepotrebujem, ale chcel som zaistiť, aby nikdy nikto nemusel utrpieť také isté straty ako... nuž, aké zažili skoro všetci." Nastalo ďalšie mlčanie.
"Toto možno bude osobné, ale ty a Pansy sa stále chcete zobrať? Pamätám si, ako mi vravela, že po skončení vojny ste sa jeden druhému zasľúbili."
Blaise sa na chvíľu zatváril nepríjemne než vyjasnil svoju tvár a odpovedal. "Som zamilovaný do Pansy a asi ju vždy budem milovať. A keby to akokoľvek naznačila, zajtra by som sa s ňou oženil. Ale, ešte nie je naozaj pripravená, takže budem robiť to, čo robím, až kým nebude," zhlboka sa nadýchol.
"Vieš, ona ťa tiež miluje."
Prikývol. "Povedala mi o Austrálii... povedala mi, čo sa stalo a čo si pre ňu urobila... ďakujem ti, že si ju zachránila. Chcel som ti poďakovať odvtedy, čo som ťa zbadal prvý raz na oddelení aurorov, ale vedel som, že ti nepovedala, že mi to povedala a nechcel som ťa vydesiť."
Teraz bola Hermiona na rade, aby sa cítila trápne.
"To, čomu nerozumieš o Pansy, je, že nech akokoľvek vraví, že je vyliečená a pohla sa ďalej, ja viem, že nie je, nie celkom."
"Čo tým myslíš?"
"Občas sa strhne a nenávidí, keď sa jej dotýkajú. Vždy si veľmi vážne uvedomuje svoje okolie, do tej úrovne, že nikto nemôže vojsť do izby bez toho, aby si to nevšimla. Má hrozné nočné mory, kvôli ktorým sa prehadzuje v spánku. Nevychádza von v noci a spáva so zapnutými svetlami po celom dome, pretože sa desí tmy. Austrália v jej mysli neexistuje a ona odmieta ísť východom Šikmej uličky v Deravom kotli, pretože musí prejsť malou uličkou..."
"Po tej noci ani ja nie som veľký fanúšik uličiek, aby som bola úprimná," zamrmlala Hermiona. Keď sa na ňu pozrel, pokrútila hlavou. "Nič, prosím pokračuj."
Blaise na ňu chvíľu hľadel, kým pokračoval. "Nechcem ju hnať do nejakého vzťahu... keď bude pripravená, bude vedieť, kde ma nájsť."
Rozhovor sa presunul k ľahším témam a Blaise u nej prvý raz vyvolal úsmev svojím naprosto verným napodobením jej šéfa. Priniesol Hermione jej zlomený prútik v igelitovej taške spolu s jej kabelkou a ona mu potichu vyjadrila svoje uznanie.
"Prečo sem stále chodíš, nosíš mi jedlo a presedíš tu so mnou hodiny?" uvažovala.
Blaise pokrčil plecami, "napadlo mi, že pretože ministerstvo s tebou nezaobchádza slušne, ja budem."
To bolo posledné, čo povedal, skôr než pán Dorchester strčil svoju hlavu do dverí. Blaise chladne pozdravil svojho šéfa a povedal niečo o bytí na dovolenke skôr, než ich dvoch nechal samých. Pán Dorchester jej priniesol kvety, povedal jej, že suspendovali Harryho na dva týždne, bez platu, a že kým si nedokáže zabezpečiť jej odpustenie, bude pracovať za stolom v kancelárii.
Nemusela mu povedať, že Harry bude pracovať za stolom do konca času, pokiaľ to malo závisieť od nej.
Samozrejme, jeho návšteva mala iný účel.
"Práve sme dostali správu od vašej spoločnosti, že odstupujú od zmluvy a ak to nie je problém, prosím, požiadajte svojho šéfa, aby to zvážil. Ak to prejde, bude to stáť ministerstvo pol bilióna galeónov... a mňa moju prácu."
Po príslušnom zvážení, si Hermiona zahryzla do pery. "Pokúsim sa, ale nič nesľubujem."
Minúty po odchode pána Dorchestera strčil Blaise hlavu do dverí, aby sa rozlúčil.
Okrem otravných čaromedičiek a Pansyinho listu bolo jeho zbohom posledný kontakt, ktorý s niekým mala; to bolo dovtedy, kým sa mimoriadne zavčasu neukázala Narcissa, skôr než začali návštevné hodiny. Tá žena vyzerala znepokojene, ako keby túto noc veľmi veľa nenaspala, a Hermiona sa chcela spýtať, ako prešla bezpečnosťou pred návštevnými hodinami, ale neurobila to. Láskavo ju pozdravila, ale Hermiona mala pocit, že tá žena je dosť rozrušená; bledé líca mala zmáčané slzami. To bolo jediné vodítko, ktoré potrebovala.
"Hermiona?" Jemný hlas pani Malfoyovej znova zazvonil v jej hlave hodinu potom, čo sa objavila.
"Prepáčte," zamrmlala odpoveď a prehliadla si ju po prvý raz, "zamyslela som sa."
"Žiaden problém, ja sa tiež dnes zdám byť stratená v myšlienkach," staršia žena sa chabo usmiala, keď jej podala fľaštičku a vrátila sa úprave čerstvých kytíc kvetov, ktoré priniesla. Keď skončila, poobzerala sa, pyšne, "Vyzerá to tu plné života...vypi to," prikazovala materským hlasom.
Na Hermioninej tvári sa ukázal náznak úsmevu, keď naklonila fľaštičku, ale okamžite sa zmenil do hnusného výrazu, keď sa zarazila a mračila sa, keď to prehltla. Chutilo to absolútne hrozne a prijala pohár džúsu, ktorý jej podala pani Malfoyová, aby si odpila niekoľko glgov. Na jazyku mala stále trpkú chuť, ale už bola na ňu zvyknutá.
Posadila sa do kresla, "Ako sa dnes ráno máš?"
Hermiona sa zamračila a zízala na ruku, ktorá bola zavesená v pohodlnej šatke.
Hoci pri chôdzi trochu krívala (dúfajme, že dočasne), Hermiona mala pocit, že mala šťastie, že dokázali zahojiť všetko ostatné... nuž, okrem jej ruky. Podľa všetkého to poškodenie bolo také hrozné, že po znovu dorastení kostí spodná časť jej ruky bola veľmi krehká... krehká až tak, že musela kvôli ochrane mesiac nosiť mukelskú sadru (privolali špecialistu, aby ju nasadil správne) a užívať odporné elixíry, aby zosilnili jej kosti.
Tak bola tu, so sadrou, ktorá siahala od lakťa k zápästiu... a dokonca s anti-svrbiacim a anti-vysušujúcim kúzlom na nej, tá sadra bola stále veľmi nepohodlná. Hermione došlo, že by sa nemala sťažovať. Mohlo to byť oveľa horšie. To bolo to, čo si navrávala, keď si pripadala taká slabá.
"Lepšie než včera," odpovedala so slabým pokrčením pliec.
"To je vždy dobre... Chystám sa odísť, nepotrebuješ niečo?"
Hermiona pokrútila hlavou. Naozaj bolo veľmi príjemné mať niekoho, kto sa o vás staral. "Tak veľmi ďakujem... za všetko."
Venovala mladšej žene ďalší chabý úsmev. "To nie je problém. Ja sa vždy starám o tých, na ktorých mi záleží."
Nechcene sa jej srdce vznieslo do výšok a ona onemela.
"Moja ponuka stále platí. Ak sa chceš porozprávať o..."
Hermiona sa prihrbila a použila všetku svoju silu, aby potlačila slzy. "Nie," ale jej hlas, ako ona, bol zlomený.
Narcissa s ňou súcitila a už to viacej nespomenula. "Nebudem sa môcť zastaviť niekoľko ďalších dní, ale myslím, že príde Blaise." Zdvihla prútik a so slabým poťapkaním na jej ruku, odišla. Narcissa Malfoyová bola asi dve stopy von z dverí, ktoré boli uprostred zatvorenia sa, keď začula jej hlas. Bol lemovaný prekvapením a k Hermioninej absolútnej hrôze, zalapala po dychu, "pán Potter?"
Naozaj dúfala, že bude existovať ďalšia osoba s priezviskom Potter... možno Melvin alebo Courtney Potterová.
Dokonca by prijala aj reinkarnáciu Jamesa Pottera.
Hocikoho okrem Harryho.
Hermiona nebola schopná zvládnuť ten citový otras, ktorý sa už udial v jej srdci... a teraz Harry?
Dvere sa zavreli, len aby sa znova otvorili pre nikoho iného než Harry Pottera.
Srdce jej spadlo z postele a zrazu mala pocit, ako keby vošiel do izby dementor; každý kúsoček šťastia, ktorý pociťovala, bol vycucaný z jej tela. A potom sa všetko ochladilo, presne tak ako sa ochladilo v tú noc, čo ju opustil. Hnev a ublíženie bublalo na spodku je brucha, keď si jednu ruku preložila cez tú zranenú, ako keby sa chránila pred chladom v miestnosti.
Všetko bolo tiché a nechybné celú minútu; počítala to.
Na šesťdesiatu piatu sekundu si Harry odkašľal.
Hermiona ho ignorovala.
Na sedemdesiatu druhú sekundu sa Harry priblížil k boku jej postele.
Hermiona odvrátila zrak a pozerala sa von oknom.
Na osemdesiatu siedmu sekundu prehovoril, "Hermiona?"
Nebola schopná zakryť tú trpkosť v jej hlase, "Prichádzaš dolámať to, čo zo mňa zostalo a nechať ma rozpadnúť sa?"
Nevrlo odpovedal, "nie."
"Prečo si tu?"
Hlboko, trpezlivo sa nadýchol skôr, než skoro neochotne odpovedal, ako dieťa, ktoré je prinútené ospravedlniť sa za žartík, ktorý nedopadol dobre, "prišiel som sa... ospravedlniť."
"Ospravedlnenie sa neprijíma, zmizni," Hermiona odmietavo mávla zdravou rukou.
"Pozri..."
Prenikavo na neho pozrela, "nie, ty sa pozri, Harry. Ja nechcem počúvať tvoje vynútené ospravedlnenie tak veľmi, ako ty ho nechceš vyriadiť. Ušetri nás oboch; prestaň plytvať svojím dychom a mojím časom, a vypadni."
Zatváril sa urazeno, "prečo si myslíš, že je vynútené?"
"Keby si to myslel vážne, nebol by si čakal tak dlho... Možno som bola preč päť rokov, Harry, ale na tej ceste mi mozog nevypadol z uší," odsekla chladne Hermiona. "Nechaj ma hádať, povedali ti, aby si si zabezpečil moje ospravedlnenie, tak aby ti nemuseli predĺžiť tvoje suspendovanie..." zmĺkla, zízala na jeho rýchlo sa meniaci výraz tváre.
Harryho výraz sa menil od urazeného k ohromenému. To bol celý ten dôkaz slov pána Dorchestera, ktorý potrebovala.
Plný zásah pre Hermionu Grangerovú; mala pravdu, a to ju rozhnevalo väčšmi, než si kedy pamätala. Na hlúpy zlomok sekundy si prihlúplo myslela, že to poprie, povie, že sem prišiel z vlastnej vôle, povie jej, že ju nechcel opustiť, a ospravedlní sa za to, že dovolil, aby sa tak ťažko zranila kvôli jeho hnevu a nedospelosti. Pripadala si hlúpo za to, že si niečo také hlúpe myslela. Znovu a znovu byť sklamaná by malo vykuchať každý kúsok optimizmu. Podľa všetkého niečo zostalo.
"Nuž," prehovorila dosť uštipačne, napriek tomu nepokoju, ktorý v nej pokračoval. "Smola... dúfam, že si užívaš život za stolom. Počúvam, že je fantastický."
Z týchto slov očervenel milým odtieňom červenej, ktorý jej vzdialene pripomínal Rona v jeho najimpozantnejšom. Vzdialene.
Nemusela dlho čakať na jeho reakciu. "Toto celé je tvoja chyba!" Harry vybuchol.
Hermiona k tomuto rozhodnutiu dospela sama, takže mohol ísť rovno k veci. Mohol kričať, až by mu zlyhali pľúca; odsudzovať ju, ako zvyčajne. Mohol na ňu pľuvať, prekliať ju, povedať, že to bola jej chyba, že je u Sv. Munga. Mohol hovoriť o tom, ako zlomila srdcia ich všetkých, hovoriť o tom, že ona žiadne nemala, hovoriť o jej názoroch a o tom, ako posudzovala veci. Ona chcela, aby sa pohol vpred a povedať, že bola sebecká, že sa im otočila chrbtom a že si zaslúžila jeho kruté zaobchádzanie. Mohla prijať jeho kritiku; prijala jej viacej od seba samotnej než by on mohol kedy rozdať.
"A ako je toto moja chyba?" udržiavala si svoje chladné správanie, napriek nutkaniu umlátiť ho svojou sadrou.
"Ukážeš sa tu po piatich rokoch a myslíš si, že môžeš len tak vpadnúť do môjho života - nuž, nemôžeš, Hermiona! Ty si pokašľala naše priateľstvo! Ty! Nie ja! Viedol som si bez teba skvele!"
Mohol sa pohnúť vpred a obviňovať ju. Obviňovať ju zo zničenia ich priateľstva. Obviňovať ju, že spôsobila každý jeden jeho problém. Obviňovať ju a zvaľovať na ňu vinu za všetko, čo dopadlo zle v jeho živote. Hermione to bolo jedno. Ale čím skoršie si uvedomí, že časť z tohto bola tiež jeho chyba, tým lepšie.
"Nie som si vedomá, že by niečo z tohto malo čosi spoločné s faktom, že si ma bezdôvodne opustil a zanechal ma bezbrannú."
Frustrovaný povzdych vybuchol z muža stojaceho v jej izbe, "ja..."
Hlas sa jej triasol, keď rozprávala, "bez ohľadu na to, čo použiješ na svoju obhajobu, ty si urobil chybu, nie ja."
"Ty si tá..."
"Myslím, že tvoja spomienka z tej noci je hrozne poškodená," rozochvene Hermiona prerušila Harryho. "Neurobila som nič okrem toho, že som navrhla, aby sme dokončili našu prácu a tak mohli ísť domov. Nenáviď ma všetkým čím chceš, Harry, ale ty si toto zmrvil, nie ja... a zaslúžiš si každý deň práce za stolom, ktorý dostaneš."
"Čože!" zareval.
Hermiona po ňom strelila pohľadom a, napriek svojím vlastným pocitom, vyštekla chladne. "Máš šťastie, že máš svoju prekliatu prácu, pretože keby som chcela, zaprotokovala by som obvinenie na tvoj zadok tak rýchlo, že by sa ti z toho zatočila hlava. Nebol by si schopný vyhláskovať auror, keby som s tebou skončila." Jej posledné slová sa stretli s mlčaním od rozčúleného aurora a ona využila to mlčanie, aby sa dala dokopy; bola dve sekundy od toho, aby sa zosypala v jeho prítomnosti, ale zadržala slzy na ich mieste.
Bez ohľadu na to, čo mu povedala, stále sa obviňovala za veľa vecí, ktoré sa medzi nimi stali.
Obaja urobili tak veľa chýb.
"Vidím, že podivuhodne vychádzaš s Pansy Parkinsonovou a Malfoyovcami." Poznamenal zhnuseným hlasom, ako keby prehltol kúsok zhnitého ovocia. "Premýšľam, čo by povedala tvoja matka na to, že jej jediná dcéra sa priatelí s dvoma predpojatými, odpornými..."
Prietrž mračien - žiaden posraný tajfún - emócií ju v okamžiku zaplavili. Trápenie, zúrivosť, a skoro nutnosť chrániť dopadli ako prvé, nasledované rýchlo mrzutosťou a sklamaním. Každý kúsok rezervy, ktorú uchopila v predchádzajúcich minútach bol okamžite roztrhaný na maličké kúsky, ktoré sa nikdy nedajú dokopy.
"Nie," vypálila vehementne, dávajúc najavo každý kúsok zúrivosti a vášne smerom k mužovi s havraními vlasmi. "Neopováž sa dovoliť, aby ďalšie hanebné slovko o Pansy alebo pani Malfoyovej vyšlo z tvojich úst. Nedovoľ, aby sa mi dostalo do uší, že si o niektorej z nich povedal niečo pohŕdavé. Obe sú láskavé, milé ženy, ktorým na mne záleží viac než tým ´priateľom´, ktorých som údajne mala mať celý svoj život!"
Zrazu jej začala tá šatka vadiť, strhla si ju z pleca a hodila cez izbu.
Nastala pauza, pauza, ktorú využila, aby nabrala dych, keď dostala zo seba ďalšie slová. "Moja matka by bola šťastná, že som si našla také spriaznené duše, že som odviedla svoju prácu v premostení priepasti medzi starými predsudkami. Pansy a Malfoyovci sú lepší ľudia, než ty alebo ja sa budeme kedy snažiť byť. Pansy stratila svoju rodinu vo vojne a oni boli neutrálni a Malfoyovci sa museli zmieriť so všetkými tými hovadinami, čo na nich ľudia kydali a boli ku mne lepší než ktokoľvek iný kedy bol! Takže ak chceš vidieť predpojatého, odporného človeka, pozri sa do zrkadla, Harry!"
Nasledovala ďalšia krátka pauza, keď Harry žmurkal a Hermiona ho prepaľovala pohľadom.
Múdro vybrala nasledujúce slová a zavrčala, "A ak niekedy ťa budem počuť nazvať niektorého z nich nejako inak než ich menami, nájdem najbližší prútik a prekľajem ťa tak strašne, že tvoji potomkovia pocítia následky!"
Vyzeral, že je zaskočený jej slovami, ich hlasitosťou a jej lojalitou k slizolinčanom, ktorí sa o ňu starali posledné tri dni. "Ty si pre nich len taký malý prípad dobročinnosti. Nezáleží im na tebe. Využívajú ťa, aby vyzerali lepšie."
Tmavovláska pateticky pokrútila hlavou, "ty si taký pokrytec."
"Čože?!" rozohnil sa Harry.
"Ty ma tiež využívaš!" zajačala Hermiona, unavená z tohto rozhovoru a zranená z boja s bývalým najlepším priateľom. "To je dôvod, prečo si tu a žiadaš ma o odpustenie, Harry. Ja som tiež len prostriedkom k tvojim cieľom, takže tu neseď a nepovažuj ich za zlo, nechovaj sa, ako keby si ty bol ten vznešený a svätý patrón všetkého, čo je dobré a správne, pretože obaja vieme, že nie si."
"Ach, a ty si slečna Dokonalá, čo?
"Nikdy som sa nehlásila k tomu, že som dokonalá, dobrá, či vznešená, Harry."
"Ty..."
Prevrátila oči. "Už som unavená z tvojich pokusov začať hádku, Harry. Myslela som, že sme dospelí."
Harry vydal hlboký frustrovaný zvuk. "Pri Merlinovi, Hermiona! Ja len chcem tvoje odpustenie tak, aby som mohol pokračovať v mojom živote bez teba!"
Existovala hranica, koľko z neho bola schopná zniesť. Existovala hranica koľkokrát by mu dovolila ublížiť jej jednoducho preto, že sa cítila vinná. Ale toto bol koniec. Bolo tak veľa vecí, čo mu chcela povedať. Chcela mu povedať o Austrálii, o jej rodičoch, o všetkom, čo urobila, o tých klamstvách, ktoré im všetkým povedala, ale jediné, čo dokázala vysloviť, boli dve slová: hlasom hlbokým a požadovačným...
"Vypadni odtiaľto."