Preklady fanfiction Harryho Pottera

 

Oko je pre vidieť

„Merlinove nohavice, to bola strata času,“ zastonal Draco, keď opatrne ukladal Rowan do kolísky. Potom obrátil zamračený pohľad na brata. „Prečo si ešte tu, Harry? Myslel som, že pôjdeš do Chrabromilu, hneď ako so Severusom odídeme.“

„Prečo by si si to myslel, keď tu spím celý týždeň?“

„Nemohol by som ti vyčítať, keby si chcel aspoň jednu noc poriadne spať. Nie že by Rowan spôsobovala nejaké problémy,“ rýchlo dodal, sklonil sa nad kolískou a jedným prstom ju pohladil po nose. „Však nie, bábika? Nie, nie, vôbec žiadne problémy.“

„Rád sa zapojím, keď si príliš unavený.“

„Ale čo čas v Slizoline, ako si povedal...“

Už dosť, pomyslel si Harry. „Draco. Prestaň sa ma snažiť zbaviť.“

„Prestaň na mne robiť tú svoju záchrannú vec! Alebo na Rowan!“

„O to nejde,“ povedal Harry, udržujúc jemný tón. „Je rovnako moja sestra ako tvoja, a budem tu pre ňu. Tak si na to zvykni.“

„Rovnako?“ odfrkol si Draco. „Prepáč, získal si náhodou malfoyovskú krv, keď som sa nepozeral?“

„Tak pôjdem Severusovi povedať, že nie si jeho syn v rovnakej miere, ako si bol Luciusov? Alebo si myslel, že nie sme skutoční bratia?“

„Oh, sklapni. To som nemyslel. Vieš, že som to tak nemyslel!“

Harry bol rád, že to počuje, keďže to nebolo prvýkrát, čo Draco niečo také povedal. „Tak čo myslíš? Nie, premýšľaj, než odpovieš. Naozaj, Draco, čo myslíš?“

„Znieš ako tá milá doktorka,“ odsekol Draco. „A ver mi, dnes večer som mal jej dosť na celý život. Ale dobre, dobre, nechaj ma to zvážiť.“

Zvalil sa na posteľ a pár minút klepal prstami. Harry si sadol na svoju posteľ a čakal.

„Asi sa mi nepáči, že si myslíš, že nie som pre ňu dosť,“ vyhlásil Draco nakoniec.

Oh. To Harry nečakal. „Nemyslím si to, nie tak úplne...“

„Nie tak úplne. Skvelé.“

„Nie, nie je to tak, nie úplne. Ehm, myslím...“

„Tak čo myslíš? Nie, premýšľaj, než odpovieš. Naozaj, Harry, čo myslíš?“

„Ha, veľmi vtipné.“

„Ale trefné.“

Trefné, naozaj. Niet divu, že si s Hermionou tak dobre rozumeli. Harry sa na posteli posunul, sadol si po turecky, oprel si bradu o ruku a premýšľal.

„Dobre. Asi je to takto,“ povedal napokon, matne si uvedomujúc, že Dracovi to už raz hovoril. Možno to však nepreniklo, alebo to nevysvetlil dostatočne. Tentoraz to vysvetlí. „Zvyčajne má bábätko mamu aj otca, však? Plus možno súrodencov, svokrovcov, starých rodičov a tak. Kopu ľudí, ktorí pomáhajú, najmä zo začiatku. Ak je mama sama na svete, asi sa naučí zvládať všetko sama. Ale to nie je najlepší spôsob, nie? Je to taká posledná možnosť. A... ty máš pomoc, to je všetko. Máš nás. Draco... chceme pomôcť.“

Draco si trochu odfrkol. „Oh, Severus chce pomôcť, však? Nepočul som ho ponúkať sa.“

„Myslím, že ho trochu desí myšlienka na bábätko, a určite sa bojí, že by si si myslel, že ti šliape na päty. Veď ty si to myslíš, takže sa nemýli. Ale mohol by si ho požiadať o pomoc s tým či oným, Draco. Na začiatok malé veci?“

„Si si istý, že si sa dnes nestretol s Marshou, aby ste spolu plánovali stratégiu?“

„Oh, myslíš, že aj ona si myslí...“

„V podstate,“ povedal Draco pochmúrne. „Som zjavne úplný cvok.“

„To nepovedala,“ jemne oponoval Harry. „A nie je to pravda, Draco. Ja som ten, kto bol... no, vieš, s tou ihlou? Stále sa to zdá neuveriteľné.“

„Aspoň si mal dobré motívy,“ povzdychol si Draco. „Srdce na správnom mieste a tak. V mojom prípade mám z dobrého zdroja, že sa Rowan držím z úplne neopodstatnených dôvodov.“

„Marsha to naozaj nepovedala, však? To neznie ako ona...“

Draco divoko mávol rukou. „Vieš, aká je, Harry. Štuchala a pýtala sa a pýtala, kým som nevymyslel každú jednu myšlienku!“

„To znie skôr ako jej štýl,“ povedal Harry sucho. Našťastie mu ukázala tú reláciu v telke. Sám by na metaforu s tapisériou nikdy neprišiel.

Dracova ruka teraz ležala v lone, stále sa triasla, akoby chcel niečo hodiť, tak Harry prešiel izbu a sadol si vedľa neho na posteľ. „Takže?“

Draco si odfrkol, no aj tak sa posunul bližšie. „No, nič nie je definitívne, ale skončil som s teóriou, že sa Rowan držím ako šialenec, lebo je...“ Zhlboka sa nadýchol. „Je, je všetko, čo mám...“

Harry položil ruku na bratovo predlaktie, ako ho často utešoval Snape. „Draco, práve som ti povedal, že máš nás!“

„Oh, sklapni,“ odsekol druhý chlapec. „Je všetko, čo mi zostalo po mame, ty idiot! To som chcel povedať.“

„Oh,“ povedal Harry, cítiac, ako mu horí tvár. „Áno. Dobre.“ Uvedomil si, že stále drží Dracovu ruku, a rýchlo ju pustil. „Je mi to ľúto.“

Draco naňho zboku pozrel, napoly podráždene, napoly ľútostivo. „Možno by ti nemalo byť. Bol som pol palca od toho, aby som znova vybuchol do plaču. Aspoň si ma toho ušetril.“

Harry prikývol. „Ale vieš, že môžeš,“ dodal. „Stavím sa, že Marsha by povedala, že je to zdravé. A... no, neviem presne, aké to pre teba bolo, lebo mne sa zdá, že som vždy vedel, že moja mama je preč. Ale pamätám si so Siriusom...“ Harry sa neubránil úškrnu, spomínajúc na hrozné dni a noci, ktoré prežil na začiatku toho leta. „Ak potrebuješ vyplakať celé vedrá, Draco... nemal by si mať pocit, že to musíš držať v sebe.“

„Ha. Ako keby som toho veľa robil,“ povedal Draco s malým zachvením v hlase.

Harry si spomenul na to leto u Dursleyovcov. Nechávali ho tak veľmi samého, že si nebol istý, či vôbec vedeli, že smúti. Teraz vedel, že aj oni riešili vlastnú tragédiu. Ale aj tak by od nich neočakával pomoc či súcit. Nikdy preňho neboli skutočnou rodinou, ako tá, ktorú mal teraz.

Ako mal Draco.

„Ale nemusíš to pred nami skrývať,“ povedal Harry úprimne. „Stále sa môžeš ísť vyplakať do sprchy. Ak chceš, je to v poriadku. Ale nemusíš plakať sám, Draco. Naozaj nie. Môžeš plakať na mojom ramene, koľko chceš, a nikdy, nikdy o tom nikomu nepoviem.“

Harry si myslel, že Draco prikývne, možno sa jemne usmeje, alebo sa dokonca nahnevá. Určite nečakal, že druhý chlapec vydá tichý nárek, začne sa triasť a zrazu sa skrúti, objímajúc sa oboma rukami.

„Draco?“

Potom Harry videl, že aj on plače, len trochu, slzy mu unikali z kútikov očí, hoci ich mal pevne zatvorené, akoby chcel zastaviť prúd.

Povzdychol si, posunul sa bližšie a jemne nasmeroval bratovu hlavu na svoje rameno. „Som tu, dobre? Nie si sám.“

Keď sa Draco ďalej triasol, Harry ho objal, želajúc si, aby vedel, ako pomôcť. No keďže jeho nikto neutišoval, keď ležal na posteli a hodiny vzlykal kvôli Siriusovi, nevedel, čo viac by mohol urobiť.

„Si taký dobrý človek,“ zašepkal Draco zrazu, jeho hlas chrapľavý a zlomený. „Nezaslúžim si ťa. Keď si spomeniem... keď som sa ti vysmieval kvôli tvojej m- m- mame... chcel som, aby si plakal, vedel si to? Aby som sa ti mohol vysmievať! A teraz... hanbím sa za to, ako som sa správal.“

Draco zrazu pevne chytil Harryho predlaktie, stisol ho tak silno, že bolo ťažké nezaškrípať zubami. Ale Harry to zvládol, lebo iné veci boli dôležitejšie.

„Už si sa za to ospravedlnil. Viackrát.“

Draco ho stisol ešte pevnejšie. „Ale... ale... ale nepovedal som ti všetko, vtedy nie. Že som tie veci hovoril, len aby si plakal!“

„To bolo jasné od začiatku,“ povedal Harry sucho.

Draco zdvihol hlavu, v pohľade otázku.

„Áno, verím, že ti to je naozaj ľúto,“ uistil ho Harry. „Je to v poriadku, Draco. Teda, na tom už nezáleží. Mne nie, aspoň. Si môj brat!“

To Draca prinútilo stisnúť jeho ruku ešte silnejšie. Au. „Chcem, aby sa ti vrátila pamäť, Harry, ale keď sa vráti, možno si spomenieš, že keď sme boli najprv bratia, nebol som vždy veľmi bratský. Možno som bol trochu povýšenecký, a...“

„Povýšenecký, naozaj?“ jemne ho podpichol Harry. Možno to Draca rozveselí a pripomenie mu, že nech už bola ich minulosť akákoľvek, teraz si dobre rozumeli.

Alebo nie.

Druhý chlapec odvrátil pohľad. „No, uvedomil som si, že som na teba žiarlil a správal sa... a, a...“

„A bolo ti odpustené,“ prerušil ho Harry, mysliac si, že úprimnosť je najlepšia. „Úplne, Draco. Tak... môžeš už pustiť moju ruku? Moje prsty potrebujú krv.“

Draco rýchlo stiahol ruku. „Prepáč,“ zamrmlal. „Tak... ehm... kde sme boli? Oh, áno. Rowan. Chceš pomôcť, však. Tak, ehm... mohol by si vziať polnočné a kŕmenie o druhej dnes v noci? Mám pocit, že sa rozpadnem na tisíc kúskov, ak čoskoro nedostanem šesť hodín spánku v kuse.“

„Dohodnuté,“ povedal Harry s úsmevom.

„Vieš, si trochu šialený, že sa z toho tak tešíš.“

„Myslím, že je to skvelé.“ Harryho úsmev sa rozšíril, keď sa postavil a sklonil nad kolískou, hľadiac na pokojnú tváričku spiaceho bábätka. Stíšil hlas na šepot. „Myslím, že všetko na Rowan je skvelé.“

„V tom máš asi pravdu,“ povedal Draco, zívajúc, keď sa postavil a natiahol. „No, idem spať. Zaostávam s učením, ale dnes večer proste nemôžem robiť na esejach. Ani s tými výbornými poznámkami, ktoré mi Hermiona posiela cez teba.“

Oh. To Harrymu pripomenulo. Zvalil sa na svoju posteľ. „Ehm, možno by si mal pozvať Hermionu? Povedala, že nechce prísť bez pozvania, keby si chcel byť sám so sestrou.“

Draco znova zívol. „Akou hlúpou husou dokáže niekedy byť.“

„No, myslela si, že by mohol existovať nejaký čistokrvný zvyk, a nepoznala správny protokol...“

„Hmm.“ Draco sa zaknísal na nohách. „To by sa malo okamžite napraviť. Mohol by si zavolať Dobbyho?“

Škriatok bol v ich spálni o tri sekundy. „Áno, Harry Potter? Čo môže Dobby urobiť pre Harryho Pottera?“

„Vlastne chcel s tebou hovoriť Draco,“ povedal Harry, mávnutím ruky ukazujúc na brata.

„Dobby,“ povedal Draco pokojne, sadol si na posteľ a sklonil sa, aby nebol oveľa vyššie než škriatok. „Chcel by som ťa požiadať o veľkú láskavosť.“

Dobby zúžil oči, jeho držanie trochu stuhol. „Táto veľká láskavosť je znova o vílích koláčikoch?“

Draco si zahryzol do pery. „Nie.“

„Tak koláče? Cukrovinky akéhokoľvek druhu?“

„Nie. Na moju česť ako brat Harryho Pottera.“

Dobby stále vyzeral trochu podozrievavo, no zamrmlal: „Dobby vie, že Harry Potter by aspoň Dobbyho nevolal na niečo také hrozné.“

„Áno, to bolo hrozné,“ súhlasil Draco. „Dobby... chcel som len požiadať, či by si mohol ísť do chrabromilskej veže a odovzdať Hermione Grangerovej odo mňa správu.“

„Sú k správe kvety?“ spýtal sa Dobby, znova zúžiac oči. „Dobby stále počúva príbehy.“

„Nešlo o kvety, bola len naštvaná, že som im zaplatil! Snažil som sa len urobiť správnu vec--“

„Oh, Draco Snape-chlapec môže platiť Dobbymu, to nie je žiadny problém!“ povedal Dobby, trochu poskakujúc na pätách.

„Tak prosím, daj Hermione vedieť čo najskôr, že by ma potešilo, keby zajtra ráno o deviatej... nie, radšej o desiatej, navštívila Rowan a mňa. Možno si trochu pospím.“

„Dobby hneď skočí do spálne slečny Hermiony!“

„Nie!“ vykríkol Draco. „Nie, nie, ehm, vieš, nemuselo by sa jej to páčiť, nemusí byť, ehm, úplne oblečená...“

„Naozaj ti to červenanie pristane...“

„Sklapni, Harry!“

Dobby, ako Harry videl, múdro prikyvoval. „Draco Snape má úplnú pravdu, Dobby to vidí. Dobby skočí do chrabromilskej spoločenskej miestnosti a požiada študenta, aby priviedol slečnu Hermionu.“

„Áno,“ povedal Draco s úľavou. „To je oveľa lepšie. Ďakujem.“

Dobby luskol prstami a zmizol.

Harry schmatol prútik a nejasne ukázal na kolísku. „Ideš spať, však? Ja ju len premiestnim do obývačky a postarám sa o ňu, aby si si oddýchol. A vezmem aj nasledujúce kŕmenia.“

Čakal, trochu napätý, ako Draco zareaguje.

Jeho brat chvíľu hľadel, najprv na Harryho, potom na spiace bábätko. „Ehm...“

„No tak,“ povzbudil ho Harry.

„Vrátiš sa sem spať? Teda, nebudeš ju mať v obývačke celú noc?“

„Nie, budem spať v našej izbe. Sľubujem.“

Draco si prehrabol vlasy, rozcuchal ich spôsobom, ktorý mu nebol vlastný. „No... dobre, asi.“

„Skvelé,“ povedal Harry znova, usmievajúc sa. „Wingardium Leviosa.“

****

„Opatrne s koreňmi sedmokrásky, ak by si mohol.“

Harry zívol, prikývol a zamračene hľadel na kašovitú hmotu v mažiari. Áno, rozdrvil ich príliš. Povzdychol si, použil prútik, aby ich odstránil, a začal s novou dávkou, opatrne krájajúc na polpalcové kúsky, než ich premiestnil do mažiara.

„Možno ďalší čaj?“

„Ha. Toto chce kávu,“ zamrmlal Harry. „Netuším, ako to Draco zvládal. A ani som nerobil celú noc! Prebral to o štvrtej ráno.“

„Tak zdriemnutie?“

„Nie,“ povedal Harry rozhodne. „Už sme ich vynechali dosť.“

„Nikdy by som nepovedal, že príde deň, keď budeš taký nadšený z varenia elixírov, že uprednostníš takúto sobotu.“

Harry naňho len zazeral.

„Áno, samozrejme,“ zamrmlal Snape po chvíli. „Varenie nie je hlavným lákadlom. Rozumiem, hoci som dúfal...“

„No, nie je to také zlé, ako som si kedysi myslel, to je pravda,“ priznal Harry. „Ale hlavne mám rád náš, ehm, čas otca a syna.“

„Aj ja.“

„Ale naozaj potrebujem tú kávu. Hneď som späť.“

Severus prikývol a presunul sa k Harryho stanovisku, aby sa postaral o korene sedmokrásky.

Harry zatvoril dvere, lebo Snape preferoval minimum rozptýlení pri varení, a zamieril k letaxu, aby si vyžiadal silnú šálku kávy. Hmm. Možno kanvicu.

„Všetko v poriadku?“

Otočil sa a usmial na Hermionu, ktorá držala Rowan v náruči a sedela vedľa Draca na pohovke. „Áno. Rád ťa tu znova vidím.“

„No, ako by som mohla odolať takému milému pozvaniu?“

Draco sa mierne zamračil. „Stále to hovorí, ale neprezradí, čo jej Dobby povedal.“

„Prečo by som mala, keď len odovzdal tvoju vlastnú očarujúcu formuláciu slov?“

„Hermiona...“

„Idem po kávu, aby som nezaspal nad kotlíkom,“ prerušil Harry. „Chce niekto niečo?“

Obaja pokrútili hlavami, a kým sa Harry vrátil s hrnčekom v jednej ruke a pariacou kanvicou v druhej, prestali sa škriepiť a namiesto toho sa rozplývali nad Rowan. Harry klesol do kresla, položil kanvicu na bočný stolík, vypil pol hrnčeka naraz a povzdychol si. „Páni. Som príliš unavený na slová.“

Draco zdvihol obočie. „Tak zdriemnutie?“

„Nemôžem. So Severusom robíme elixíry pre bábätká.“

Keď naňho obaja spýtavo pozreli, Harry si uvedomil, že to znelo trochu hlúpo. „Ehm, myslel som extra jemné zloženia vhodné pre Rowan. Samozrejme s kopou prednášok o tom, ako zvýšiť alebo zmierniť účinky. Nie je to ako varenie. Teda, ak chceš menej cesnakovú omáčku na špagety, proste dáš menej cesnaku. Vedeli ste, že niekedy na slabší elixír musíš pridať viac niektorých prísad?“

„Samozrejme,“ odpovedali Hermiona aj Draco naraz, čo ich prinútilo pozrieť na seba spôsobom, ktorý Harry považoval za prinajmenšom sentimentálny.

Možno ho to rozčúlilo, lebo mu to pripomenulo Lunu, a tak sa snažil na ňu nemyslieť. „Je to smiešne,“ odsekol.

„Je to mágia,“ vrátil Draco.

Hermiona naňho znova pozrela, tentoraz trochu nahnevane. „Nesprávaj sa, akoby to Harry mal vedieť.“ Otočila sa k Harrymu. „Je to princíp varenia odvodený z aritmancie. Ktorú si neštudoval, tak niet divu, že si to nevedel.“

„Dobre. To to asi vysvetľuje.“

„Čo presne robíte?“ spýtal sa Draco. „Lebo ak má Severus podozrenie, že Rowan má nejaký zdravotný problém--“

„Nie, nič také,“ rýchlo ho uistil Harry. „Chce mať po ruke základné zásoby, pre istotu, povedal mi. Vieš, ako nedôveruje kupovaným veciam.“

„A tak?“

„Oh, ehm... Dnes chce skončiť s hrejivým odvarom, masťou na modriny a elixírom na doplnenie krvi. Ale úprimne, myslím, že som skôr na príťaž. Stále ničím prísady, lebo...“ Harry si zakryl ústa, aby zívol. „Proste sa neviem sústrediť.“

„Úskalia nedostatku spánku. Vitaj v mojom svete. Ale ďakujem, vlastne. Dnes sa cítim oveľa lepšie.“

Harry bol taký unavený, že to takmer nechcel povedať. Ale prinútil sa. „Mali by sme sa striedať.“

„Je skvelé vidieť, ako si plánujete rozvrh,“ povedala Hermiona, žiarivo sa usmievajúc.

Harry znova zívol, dopil hrnček a prinútil sa vstať. „Mal by som sa vrátiť k Severusovi.“

„Nezabudni na kanvicu.“

Harry unavene prikývol, schmatol kanvicu aj prázdny hrnček a odplazil sa k dverám laboratória.

****

Do nedeľného rána sa Harry cítil lepšie, hoci musel vstať skoro, aby uskutočnil svoje plány. Prvou zastávkou bola slizolinská spoločenská miestnosť, kde požiadal študentov, aby nechali svoje blahoželania, aby ich mohol odniesť domov pre Rowan. Problém bol, že na bočnom stolíku bolo aspoň dvadsať úhľadných kytíc, príliš veľa na nosenie rukami. Ani levitačným kúzlom ich nechcel prenášať. Čo ak stratí sústredenie a jedna spadne a rozbije sa? Nechcel priniesť Rowan opravované blahoželanie!

Samozrejme, mal so sebou cukríky s červenou stužkou. Nosil ich všade. Ale rozhodne nechcel riskovať kúzlo hadieho jazyka. Jeho kontrola bola stále neistá; mohol by kytice vyhodiť do stropu. Okrem toho nechcel byť odrezaný od angličtiny, kým cukrík stratí účinok.

Alebo aby niekto, kto by mohol číhať, zistil o jeho temných silách.

„Dobby!“ zavolal. „Môžeš preniesť tieto blahoželania do... ehm, izby, ktorá patrila Narcisse, asi? Teda, izby na konci chodby v Severusových komnatách? Nie jeho spálne ani kancelárie, tej druhej?“

Dobby naňho hľadel spôsobom, aký Harry ešte nikdy nevidel. Takmer... nesúhlasne? „Harry Potter nemusí vysvetľovať každý detail. Dobby nie je imbecil.“

Oh. „Prepáč,“ vyhŕkol Harry. „Možno som len nervózny. Nikdy som nikomu nedával blahoželanie. Snažím sa ich len umiestniť tak, aby ich Draco nenašiel, kým nebudem pripravený.“

„Dobby rozumie.“ Škriatok múdro prikývol. „Dobby sa bude vkrádať a odchádzať ticho ako scvrknutý moke (cz: scvrček). Draco Snape nebude nič tušiť.“

Scvrknutý moke? Harry sa rozhodol nepýtať. „Vďaka, to znie perfektne. Ehm, o chvíľu budem volať znova, tentoraz z Chrabromilu. Nenapadlo mi to skôr, ale asi aj tam pripravili príliš veľa na nosenie.“

„A chrabromilská veža je oveľa ďalej, oveľa dlhší prenos, myslí Dobby.“

„Áno, dobrý nápad. Naozaj prepáč. Nemyslel som si, že si hlúpy. Vôbec nie,“ ponáhľal sa Harry.

„Dobby odpúšťa Harrymu Potterovi.“ Napriek tomu škriatok cítil potrebu dodať: „Dobby niekedy podozrieva, že čarodejníci si mýlia domácich škriatkov s malými deťmi.“

„Ja nie,“ vydýchol Harry. „Nepovažujem ťa za dieťa!“

„Dobby dúfa, že nie, keďže rozdiel je veľmi jasný, odkedy je tu malá slečna.“

„Prepáč, ak to niekedy vyzerá, že sa na teba pozerám zhora...“

„Harry Potter sa pozerá na Dobbyho zhora.“

„To nie je pravda!“ Harry klesol na kolená a natiahol ruky k škriatkovi. „Naozaj nie!“

„Teraz to nie je pravda,“ povedal Dobby, hľadiac Harrymu priamo do očí, keď položil svoje malé zelené ruky do Harryho natiahnutých dlaní.

„Oh, myslel si... ehm, že som na teba naozaj hľadel zhora?“

„Áno, a Dobby si myslí, že to je problém pre mnohých čarodejníkov, že hľadia zhora, lebo škriatkovia majú správnu veľkosť, nie smiešne obrovskú ako čarodejníci. Ale čarodejníci sa ľahko mýlia a myslia si, že domáci škriatkovia sú ako deti.“

To dávalo zmysel, pomyslel si Harry.

„A Dobby sa pýta, či Harry Potter chápe, koľko rokov Dobby žije.“

Harry zvraštil čelo, premýšľajúc. „Ehm, vlastne netuším. Koľko máš rokov?“

„Dobby len povie, že Harryho Potterov brat nebol prvým bábätkom Malfoyovcov, ktoré Dobby sledoval, ako rastie v tom sídle.“ Vypäl sa o niečo vyššie. „Ani druhým.“

„Takže to znamená, že máš najmenej...“ Harry rátal v hlave, no nebol si istý, kedy sa narodil Lucius Malfoy, nieto ako starý bol jeho otec, takže jeho záver bol dosť hmlistý. „Ehm, šesťdesiat?“

Dobby zdvihol bradu, pripomínajúc Harrymu Draca. „Domáci škriatkovia o takých detailoch nediskutujú, Harry Potter.“ Zdvihol ruku, keď chcel Harry hádať ďalej. „A Harry Potter by mal vedieť, že pýtať sa na to je veľmi zlé správanie.“

Harry prikývol. Naozaj si nemyslel, že považuje Dobbyho za dieťa, no neuvažoval ani nad tým, že škriatok môže byť oveľa starší než on. Starší než Severus, podľa všetkého. Ale prečo nie? Čarodejníci mohli žiť dlho – stačí pozrieť na Dumbledora. Nebol dôvod, prečo by škriatkovia nemohli tiež.

To však vrhalo nové svetlo na hrozné hlavy domácich škriatkov, ktoré kedysi viseli na Grimmauldovom námestí. Toľko... stovky rokov, ak všetky žili tak dlho. Harry sa otriasol, premýšľajúc, či všetci tí škriatkovia dožili dlhý život a zomreli prirodzene, alebo boli niektorí zavraždení.

Vedel, že Kreachera zabili. Pravdepodobne Snape, ako to Harry chápal. Tá myšlienka mu zrazu spôsobila bolesť hlavy, a tentoraz ani premýšľanie o tapisériách nepomohlo. Hoci Harry stále nenávidel Kreachera za to, čo pomohol urobiť Siriusovi. Nenávidel ho dosť na to, aby ho chcel mŕtveho.

No nejako ho začala bolieť hlava, keď si predstavil, že ho zabil jeho otec.

Dobby sa naklonil a pozrel naňho obrovskými očami. „Dobby nevedel, že jeho pokročilý vek dá Harrymu Potterovi toľko na premýšľanie!“

Harry prinútil svoje myšlienky vrátiť sa do prítomnosti, hoci jeho hlava už poriadne pulzovala. O čom hovorili? Oh, áno. Dobbymu sa nepáčilo, ako sa zaobchádza s dospelými škriatkami. „Nie je to len výškový rozdiel, čo spôsobuje, že čarodejníci ‚hľadia zhora‘ na domácich škriatkov, myslím. Teda, asi to nepomáha, že im čarodejníci stále hovoria, čo majú robiť. Takto sa predsa zaobchádza s deťmi. Ehm, mám prestať volať? Alebo nevolať tak často?“

„Oh nie, Dobby je slobodný škriatok, ako Harry Potter dobre vie, a Dobby je každým týždňom pekne platený, z Rokfortu plus extra od otca Harryho Pottera za špeciálne služby, ako vždy hovorí Severus Snape!“ Škriatok naňho úkosom pozrel s prefíkaným úsmevom. „Okrem toho Dobby rád slúži Harrymu Potterovi. A Dobby si myslí, že Harry Potter to určite vie, lebo Dobby to hovorí dosť často.“

Harry si zahryzol do spodnej pery. „Áno, ale ak si myslíš, že na teba volám príliš často, môžem--“

Dobby stiahol jednu ruku a zamával prstom pred Harryho tvárou. „Harry Potter nech sa ani neopovažuje niečo také. Dobby vždy chce pomáhať Harrymu Potterovi.“ Potom s povzdychom: „A aj Dracovi, chlapcovi od Snapa, Dobby predpokladá, pokiaľ to Harry Potter chce.“

„Skvelé,“ povedal Harry slabo, hoci či to bolo kvôli bolesti hlavy alebo rozhovoru, nevedel. Nemal rád myšlienku, že bral Dobbyho ako samozrejmosť. Ale určite to robil.

Možno riešením nebolo volať Dobbyho menej, keďže škriatok naozaj rád robil veci pre Harryho, ale vážiť si ho viac. Kedy naposledy dal Dobbymu vianočný darček?

Harry si sľúbil, že to v budúcnosti napraví. A teraz... posunul

sa z kľačiacej polohy a zvalil sa na podlahu. „Môžeš mi priniesť elixír proti bolesti hlavy a veľký pohár vody? Zrazu sa cítim hrozne.“

Dobby luskol prstami a zmizol, vrátil sa za menej než dvadsať sekúnd s oboma vecami. Elixír nebol Lillehammer, ale zdal sa účinný.

„Ďakujem,“ povedal Harry. „Naozaj, veľmi ďakujem.“

Dobby sa rozžiaril od ucha k uchu, jeho veľké oči trochu vypuklé, keď poskakoval na pätách.

Harry sa vyštveral na nohy, na chvíľu sa cítil zle, že je vyšší než Dobby, a nakoniec si povedal, že je idiot. „Dobre, mám jednu záležitosť a potom ťa zavolám z Chrabromilu.“

„Dobby bude pripravený!“

S tým škriatok ukázal na blahoželania, ktoré sa zdvihli a krúžili okolo neho. Keď zmizol, všetky kytice šli s ním.

Harry dopil pohár vody a utrel si ústa rukávom.

„To je naozaj dosť nevkusné,“ povedal Blaise Zabini, vynárajúc sa z jednej zo zakrútených chodieb vedúcich do slizolinskej spoločenskej miestnosti.

„Blaise,“ povzdychol si Harry. „Vstávaš skoro.“

„Hovorí chlapec, ktorý sa o piatej ráno zabáva s domácimi škriatkami. Vieš, Harry, naozaj by si nemal prekypovať toľkou vďačnosťou. Nepristane to čarodejníkovi, ktorý oslovuje svojho škriatka.“

„Po prvé, nie je môj škriatok, je slobodný,“ odsekol Harry. „A po druhé, myslel som, že skúšame byť priateľmi. To znamená žiadne odpočúvanie!“

„Naopak. Keby som neskúšal byť priateľom, nepriznal by som, že som odpočúval. Chápeš, ako to funguje?“

Harry zaspomínal a nemyslel si, že prezradil niečo kompromitujúce. Našťastie nespomenul, že jeho „jedna záležitosť“ je ísť do Bystrohlavu po Lunino blahoželanie. Radšej by Zabinimu nepripomínal Lunu.

Hoci... asi prezradil, že Narcissa mala vlastnú izbu namiesto spoločnej s manželom. Ale to nebolo až také kompromitujúce, však, keď bola taká tehotná?

Každopádne, staraním sa to nevyrieši, tak to vytlačil z mysle.

Ale zapamätá si to, než znova niečo povie v Slizoline, aj keby bolo päť ráno a ľudia by mali spať!

„No, mám kopec roboty,“ povedal Zabinimu. „Uvidíme sa.“

„Postaraj sa, aby profesor Snape dostal moje želania všetkého dobrého pre jeho novú dcéru,“ povedal Zabini, jeho hlas trochu zakolísal.

Hm. Kde je jeho obvyklá sebaistota? Alebo je jeho napätý tón preto, že chystá niečo zlé? Harry si hneď rozhodol, že skontroluje všetky blahoželania na kliatby a požiada otca, aby urobil to isté.

„Samozrejme,“ povedal Harry, skrývajúc podozrenie za zdvorilú masku.

****

„Čo môžeš dať vedru, aby bolo ľahšie?“

Harry hľadel na bronzového orla, ktorý položil otázku, a zamračil sa. Najľahšia vec, čo ho napadla, bol vzduch, ale to by vedro neurobilo ľahším... Všetko, čo do vedra dáš, ho len zaťaží! Takže... treba niečo odobrať. A hádanka nepovedala „dať do“, však? Povedala „dať.“

A hneď mu napadla odpoveď.

„Dieru,“ povedal a usmial sa, keď začul výrazné cvaknutie a dvere sa otvorili.

Rýchlo si začaroval topánky, aby tlmili zvuk, a pevne stisol pery, keď sa vkradol do Bystrohlavu. S trochou šťastia vezme blahoželanie, o ktorom Hermiona povedala, že Luna preňho pripraví, a vykradne sa bez toho, aby niekoho videl.

Hoci si želal, aby mohol vidieť Lunu.

Aj keď vedel, že by bolo lepšie kebyže nie.

Blahoželanie bolo na krbe, presne tam, kde Hermiona povedala, ale nebolo samo. Boli tam aj tri ďalšie. Hm. Zvláštne, ako hneď vedel, ktoré je Lunino, hoci bol príliš ďaleko na čítanie štítkov.

Alebo nie až také zvláštne, keďže jedno vyzeralo ako valentínska kytica, dominovala mu rastlina s jasnoružovými kvetmi v tvare srdca a vetvičkami reďkoviek.

Harry sa usmial, s láskou spomínajúc na Lunine reďkovkové náušnice a ako verila, že bojoval s Voldemortom, keď ho mnohí označovali za klamára. Mal vedieť, že je tá pravá. Niet divu, že mu chýbala, tak veľmi, že takmer počul jej hlas, ako volá jeho meno...

„Ahoj, Harry.“

Harry sa otočil a videl Lunu, ako sedí po turecky na taburetke, s nedokončeným vankúšom v lone. Držala niečo, čo vyzeralo ako drevené ihlice... oh, pletacie ihlice, uvedomil si, keď sa priblížil, priťahovaný k nej ako včela k kvetu.

„Nemyslel som, že niekto bude o tejto hodine hore,“ povedal Harry, preglgajúc, keď si ju obzeral.

Luna vyskočila z taburetky a akoby pretancovala k nemu. Keď bola dosť blízko, dala mu pusu na líce.

Čo Harryho duševnému stavu veľmi nepomohlo. Ani jeho odhodlaniu.

„Ehm...“

„Viem,“ povedala Luna žalostne. „Veľmi zlé odo mňa.“

Spomenul si na fiasko v Slizoline, rýchlo použil Muffliato a pre istotu kúzlo, aby ich skryl pred číhajúcimi. Nie že by ju plánoval vziať do náruče a... nie, nie, najlepšie ani nedokončiť tú myšlienku, rozhodol sa rýchlo.

Luna ustúpila, naklonila hlavu a spýtavo sa naňho pozrela. „Vieš, hovorila som si, že budem v noci pliesť, lebo chcem dokončiť oko, aby si ho mohol vziať so sebou, ale teraz si nie som istá, či to bol môj skutočný zámer. Možno som len chcela vidieť teba, keď sa zastavíš.“

Chcela ho vidieť. Harry sa k nej naklonil a náhle sa zarazil, odskočiac o stopu, aby zostal v bezpečnej vzdialenosti.

Aspoň mu poskytla hotové rozptýlenie. „Ehm, oko?“

„Oh, áno!“ nadchla sa Luna, preskackala späť k bielemu vankúšu, ktorý plietla. Keď ho otočila, Harry videl, že je to naozaj obrovské oko. Farebná časť – dočerta, upletená v zelenej farbe ako jeho oči – bola hotová, a pracovala na obklopení hrubou bielou priadzou. „Je to pre tvoju sestričku!“

Ako darček to bolo čudné, ale milé, pomyslel si Harry. „Som si istý, že sa jej bude páčiť.“

„No, ešte nie, ty hlupáčik,“ pokarhala ho Luna, zvaliac sa späť na taburetku a znova vzala ihlice. „Nie je hotové. A nebude to veľmi užitočné, kým nebude zlatíčko pripravené učiť sa čítať, ale som si istá, že to dovtedy dokončím.“

„Učiť sa čítať?“ zopakoval Harry, zvrašteným čelom. „Oh, akože O je pre oko?“

„Ako by mohlo byť O?“ spýtala sa Luna, usmievajúc sa tak, že mu podlomila kolená. Prial si, aby ho znova pobozkala na líce. Alebo mu poslala bozk, ako na Vianoce. Čokoľvek--

„Nie, je to pre vidieť,“ povedala rozhodne. „Teraz by si mal ísť, než urobím niečo, čo budem ľutovať, Harry Potter. Alebo možno nie, ale myslím, že ty by si, takže sa budeme držať plánu. Bol to dobrý plán a ja si o tebe myslím veľa, že ti tak záleží. Dobre?“

Páni. V tom bolo veľa na rozbalenie. Všetko dobré. Aspoň si to myslel. Harry prikývol, lebo čo iné mohol urobiť? Mala pravdu, že by sa mali držať plánu, tak si narovnal plecia a otočil sa na odchod.

Luna sa zachichotala, zvuk jemný ako zvončeky. „Myslím, že by si mal vziať tie blahoželania.“

Harry cítil, ako mu horí tvár. Našťastie bolo v miestnosti dosť tma, že to asi nevidela. Dúfal.

„To s krvavočervenými srdcami je odo mňa,“ povedala, keď ich zbieral. „A ostatné sú od Padmy, Ernieho a Hannah. Povedala som bifľomorčanom, aby priniesli svoje do Bystrohlavu, aby si nemusel dnes ráno obiehať všetky štyri fakulty.“

„To bolo od teba veľmi ohľaduplné. Naozaj milé,“ povedal Harry a zrazu si uvedomil, že musí od nej ujsť, než sa všetky jeho odhodlania rozpadnú. „Vďaka, ahoj!“

Takmer utekal k dverám, preletel nimi a zabuchol ich, no ešte stihol počuť jej spevavý hlas, ako veselo volá: „Ahoj, Harry!“

 

Prekladateľská perlička:

“Learn to read?” echoed Harry, brow furrowed. “Oh, E is for eye, like that?”
“Now, how could E be for I?”
“No, it’s for C,” she said firmly.

V angličtine sa slová E (písmeno E), eye (oko), I (ja) a C(písmeno C),  see (vidieť) vyslovujú veľmi podobne — /vyslovene / aɪ/ a /siː/.  

V slovenčine takéto niečo nemáme, preto je preklad prispôsobený: hra je prenesená na písmeno O, ktoré tvarom pripomína oko, a zmysel repliky je zachovaný cez vizuálnu asociáciu („O–oko–vidieť“), aj keď znie inak ako v origináli.