Preklady fanfiction Harryho Pottera

Smrť, ku ktorej nedošlo

V okennom ráme, sivooké moje dieťa,
lámeš tabuľku čokolády na polovicu – a mlčíš,
šuchoce obal ako strieborné okovy,
osirotený a prázdny.
Viem všetko, v čom si bol aj nebol vinný.
Nemôžem vstúpiť do tvojho plyšového pekla.
Prehltol by si všetko, na čom spočinie tvoj pohľad,
no ja pokazím tvoju chuť.

Lora Bočarova „Čokoláda“

Aby ste vedeli, pre mňa sa ten príbeh neskončil v minulosti. Je ako znamenie na mojej ruke: vyblednuté, už dávno ho nevidno, ale ja viem, že je tam. Stačí len privrieť oči – a som opäť tam, ukrytý za jalovcovým kríkom, napäto čakám...

Na teraz.
Teraz ja, Draco Malfoy, rozum postrádajúci ničomník, siaham po prútiku, aby som urobil tamto. Tentoraz moja ruka nahmatáva prázdnotu, zúfalo šmátra po stehne, ale tá chvíľa je stratená – som bezmocný. A tak neuspejem...

Tamto sa nestane. Pretože môj prútik leží v kufri s rodinným erbom – medzi slávnostným habitom a časopisom „Strip-vaila“ – a Vince s Gregom nie sú úplní blázni. A ešte aj preto, že ja, Draco Malfoy, som tamto už raz urobil. A nedovolím, aby sa to zopakovalo.

Samozrejme, bol to môj nápad: ísť sa pozrieť na popravu tej prekliatej beštie. Veď ma naozaj mohol zraniť, či nie? Mal som šťastie, jednoducho šťastie. A keď som videl, ako tomu smiešnemu netvorovi odsekli jeho vtáčiu hlavu, nijako ma to nezarmútilo – bola to lekcia aj pre toho tupca Hagrida. Neboli sme, pravdaže, jediní diváci: celá tá trojica z Chrabromilu sa objavila na našom kopci. Niet sa čo diviť – najpohodlnejší výhľad. A tie ich ksichty... Ako keby pochovali rodičov, ak mám byť úprimný. Hoci u Pottera sú už pochovaní všetci, takže by sa mohol zaobísť bez tohto všeobecného smútku. Grangerová ronila slzy na Weasleyho pleci – Merlin, hádam by som sa aj dojato usmial, keby bol dôvod vážnejší. Také tváre som jednoducho nemohol prehliadnuť: chcel som im povedať pár milých slov.
Zrejme som to prehnal, alebo Vince príliš nahlas zachrochtal – tak či tak, tá špinavá humusáčka sa zrazu rozohnila a vrhla sa dopredu, ani tí dvaja ju nestihli zadržať. Bol to nepríjemný okamih: vidieť jej prútik namierený rovno na mňa. Ale muklovská facka, ktorú mi tak nečakane vlepila, sa ukázala byť neznesiteľná. Vôbec som sa neovládal, keď som vytasil prútik... Akoby sa všetko naraz zosypalo a v jednej sekunde vybuchlo: v hlave aj pred očami – jednotným zeleným zábleskom.

Ďalšie, čo si pamätám – bola hrozná hmatateľná tichosť. A – ochabnuté telo pri mojich nohách. A v hlave šialené myšlienky – dookola: „Zabil som humusáčku. Otec na mňa môže byť hrdý. Zabil som humusáčku. Ja... ja... som zabil?“

Zrazu všetci ožili: Potter vytiahol prútik a vrhol sa ku mne, obišiel telo ležiace tvárou k zemi, Weasley padol na kolená vedľa už vôbec nie bojovnej Grangerovej, a Greg, odstrčiac Vincea, sa postavil predo mňa, ale ešte stihol vykríknuť: „Časovrat, Draco! Len Časovrat...“ V ďalšej chvíli sa zaklínadlá rozhrmeli besnými zábleskami a ja som sa konečne prebral. Časovrat! Jediná vec na svete schopná zachrániť moju dušu, za ktorú – ak to nechám tak – nikto nedá ani deravý knut.
Zabil som humusáčku – pre Merlinovu lásku, ako som to vôbec dokázal?! „Ako?“ posmešne prehovoril ľadový hlas v mojej hlave. „Do chrbta. Tak sa zabíja oveľa ľahšie, chlapče...“ Už predtým som bežal z plných síl – a teraz som sa pustil do šialeného úteku, potkýnal sa a nedbal na cestu, padal a vstával: len sa odtrhnúť, uniknúť pred tým desivým hlasom, nech patril komukoľvek. Preto som do človeka – prvého na mojej šialenej ceste, na ktorú som vybehol pred piatimi minútami – vrazil plnou rýchlosťou a skríkol: povolili mi nervy. Do pliec sa mi zaryli tvrdé prsty, zúrivý šepot sa predral do vedomia cez clonu zúfalstva, donútil ma konečne zmĺknuť:

„Čo sa s vami deje, pán Malfoy, že vreštíte ako prekliata mandragora?“

Merlin ma v ten deň miloval... ako inak vysvetliť, že práve vedúci fakulty sa potuloval po okolí, keď som takto letel – nikam – s besnými očami?

„P-profesor, ja... ja...“

Snape mnou pevne zatriasol – až mi hlava poskočila – a slová sa zo mňa začali sypať, predbiehajúc jedno druhé: „Profesor Snape, ja potrebujem, strašne potrebujem ísť do školy! Potrebujem Časovrat, profesor! Pomôžte...“ ...tu som to už nevydržal a vzlykol, ale vedúci fakulty nedovolil, aby sa moje kňučanie zmenilo na hystériu. Ešte raz mnou zatriasol a prepálil ma strašným pohľadom, ktorý, zdalo sa, prenikol priamo do mozgu. Vytiahol odtiaľ potrebné obrazy a bezočivo odhodil všetky bezcenné. Napokon sa mu zreničky rozšírili, oči sa stali ešte čiernejšie – a pritom som si myslel, že to už nie je možné – a on odskočil, prudko pustil moje plecia, akoby sa dotýkal niečoho odporného.

„Vy...“ dostal zo seba a ja som sa skrčil pod hnevom, ktorý sa zablysol v jeho pohľade. No Snape mu nedal voľný priechod: okamžite sa ovládol, vystrel sa a stroho povedal: „Za mnou. Rýchlo. Nezaostávať, odpovedať len na moje otázky. Je to jasné?“ Posledné slovo znelo priam hadím hlasom – hneď som si spomenul, ako Potter presviedčal kobru v parselčine. Zúrivo som prikyvoval, náhle som sa k smrti zľakol, že ma teraz nechá, odíde, a mne zostane len pustiť Avadu sám sebe do čela – a to nezvládnem: na ďalšiu vraždu už nemám...

Snape krátko prikývol, zrejme sa uistil o mojej poslušnosti, a rýchlo sa obrátil. Dlhými krokmi mieril k škole. Ledva som mu stačil, zamotávajúc sa v záhyboch habitu, ale nezaostával som ani na krok. Potláčal som mučivú túžbu chytiť sa jeho habitu – ako kedysi maminej sukne – a nepustiť ho za žiadnu cenu.

„Viete zaobchádzať s Časovratom, Draco?“ prehodil Snape ponad plece, nespomaľujúc krok.

„Á-áno, profesor,“ zadýchane som ho uistil – a bola to pravda.

Samozrejme, je to úplne šialené, že to tak dopadlo: nezamknutá otcova pracovňa a v dome traja nerozumní, ale nesmierne zvedaví mladí čarodejníci. Naše – moje – dobrodružstvo trvalo asi päť minút... A v minulosti som strávil hodinu – mal som dosť rozumu a šťastia, aby som urobil len jeden obrat.

Zrazu som sa ocitol v pracovni sám, omráčene sa rozhliadol a zamrzol: okno viedlo na trávnik, kde behali Vince s Gregom a... ja. Neschopný odtrhnúť oči od blonďavého chlapca, sotva som stihol odskočiť od okna a schovať sa za závesom: ten ja, ktorý bol dole, zrazu zdvihol tvár nahor. Nepamätám si, že by ma pred hodinou zaujalo niečo v okne otcovej pracovne, možno som sa pozeral do iného okna.

Ale ja, teraz osamotený v prázdnej pracovni s komplikovaným kovovým predmetom na krku, som sa veľmi bál stretnúť sa s vlastným pohľadom. Nakoniec som sa neodvážil vystrčiť nos z pracovne a rozhodol som sa schovať za ťažkou záclonou: jej priestranné záhyby, padajúce na podlahu, mi pripadali ako spoľahlivé útočisko. Sedel som na podlahe, hlavu opretú o kolená, a počúval som svoj vlastný smiech za oknom. Merlin, nevedel som, že sa takto smejem! Aj keby som chcel, nedokázal by som sa dostať von: otec odomkne pracovňu až o hodinu, keď ponáhľajúc sa vtrhne do domu a rýchlo vybehne na druhé poschodie, šuštiac habitom.

Niečo sa v ten deň pokazilo – až tak, že Lucius Malfoy nechal svoju pracovňu otvorenú celých päť minút – a my sme práve vtedy mali náladu na dobrodružstvo. No dobre, nie my – ja. Greg sa ma ako zvyčajne snažil upokojiť, za čo som ho nazval zbabelým hlupákom a rozhodne sa vkradol do svätyne svätých. Bez konkrétneho cieľa – táto miestnosť bola proste najzaujímavejšia a najnedostupnejšia v sídle a otec bol mojím idolom. A dostať sa do jeho súkromných priestorov bolo asi ako nájsť čarovný prútik... Priateľom nezostalo nič iné, ako ma nasledovať.

Náhodne som poťahoval mosadzné úchytky zásuviek obrovského stola a už som sa chystal prejsť k obrovskej skrini – za tmavým sklom dvierok sa lákavo leskli tajomné poklady –, keď sa jedna zo zásuviek so škripotom pohla. Zadržal som dych a uprel pohľad na jej obsah: papiere ma nezaujímali, ale elegantná drobnosť, ktorá matne žiarila v zadnom rohu, priam volala po vzatí do rúk. Vedel som, čo to je: Časovrat. Očarený pohľadom na jemný biely piesok vo vnútri sklenenej banky uzavretej v mosadzi som si pomaly nasadil dlhú retiazku na krk.

„Draco, načisto ti preskočilo?“ zasyčal za mojím chrbtom Greg, rozrušene ma schmatol za lakeť. „Vieš, že za nelegálne držanie Časovratu ťa čaká Azkaban?“

Vytrhol som mu ruku a premeral ho posmešným pohľadom. Vince mlčal, ale nespokojne funel.

„Nikto sa to nedozvie, babráci,“ odsekol som a chytil som otočný mechanizmus. „Len to vyskúšame... a vrátime späť.“

Za dverami sa ozvali náhlivé kroky a ja som zo strachu prudko otočil presýpacími hodinami. Vlastne to bolo dobre, že ma otec vyľakal: pôvodne som sa chystal vrátiť do minulosti ďalej...

Okamžite pochopil, čo a ako. Láskavým hlasom, ktorým by sa dalo rezať sklo, oznámil Vincovi a Gregovi, že ich už netrpezlivo čakajú rodičia; sotva sa za nimi zavreli dvere, opatrne mi zložil Časovrat z krku; gestom mi prikázal zostať na mieste a sám rýchlo načmáral dva listy, ktoré odoslal sovami starým Crabbeovcom a Goylovcom. Až potom prišiel rad na mňa.

Musel som dlho mlčať a veľmi pozorne počúvať – chvíľami červenieť, chvíľami blednúť. Z pracovne som vyšiel pevne presvedčený: mnoho vedomostí – mnoho trápení. Prvé, čo som urobil po potrestaní – postavil som sa pred zrkadlo a začal si vymýšľať nový smiech...

Takže ja som nielen vedel, ako zaobchádzať s Časovratom – ja som to aj naozaj zvládol. V treťom ročníku na Rokforte sa tým nemohol pochváliť takmer nikto, ale teraz by som sa s radosťou vymenil aj s tým najhlúpejším bifľomorčanom – len aby som sa zbavil tej hroznej nutnosti použiť toto nechcene nadobudnuté umenie. A predsa: niečo mi unikalo z pamäti, niečo dôležité z otcovej prednášky, nemohol som pochopiť čo – a to ma doháňalo do šialenstva ešte viac.

Do školy sme dorazili pomerne rýchlo. Keď som uvidel profesorku McGonagallovú, ako sa náhli oproti nám, vedúci fakulty ma zakryl vlastným telom.

„Severus, máme mimoriadnu udalosť,“ vysúkala zo seba zadýchane popri chôdzi, „pri Hagridovej chatrči: zdá sa, že bol zabitý študent...“ a, vôbec si ma nevšimnúc, ponáhľala sa k lesu.

Ako keby ma ovalili Stupefy. Znovu som uvidel Grangerovú – tvárou v tráve, rozstrapatené vlasy, neprirodzene vykrútenú ruku a prútik pohodený vedľa... Ten prútik ma dorazil. Hermiona mala krásny prútik: akoby obtočený viničom. Čo sa vlastne robí s prútikom po smrti čarodejníka? Vložia ho spolu s ním do rakvy? Rakva... Znovu ma striaslo, ale Snape ma bez slova bolestivo uchopil nad lakťom, ako do klieští, a ťahal so sebou.

Kým som sa potkýňal a neobzeral sa na ľudí, ktorí bežali okolo, som myslel len na to, aby som nespadol, a ani som si nevšimol, ako sme sa ocitli pred dvoma chrličmi, strážiacimi vchod do Dumbledorovej pracovne.

„Čučoriedkový puding!“ vydýchol vedúci fakulty a v nasledujúcom okamihu sme už stúpali po točiacom sa schodisku.

Nevedel som, prečo ma zachraňuje, riskujúc vlastné postavenie, ani či by urobil to isté pre kohokoľvek iného – keby sa v Rokforte našiel podobný idiot. Ja som len mlčky stál pri dverách, civel do podlahy a snažil sa vypočítať: koľko otočení musím tentoraz urobiť.

Urobil som dve. Vedúci fakulty mi láskavo pripomenul, hľadiac mi rovno do očí – zdalo sa mi, že až do duše: dve hodiny dozadu, dvojhodinové elixíry s Chrabromilom a Slizolinom. S nádejou som sa mu zahľadel do očí, ale v tej zívajúcej temnote som nevidel vôbec nič. Snape iba pokrútil hlavou v odpoveď na moju mlčanlivú prosbu: všetko som musel zvládnuť sám. V jednom mi však predsa len pomohol: rýchlym švihnutím prútika vyslal niekoľko kúziel, sotva rozovrel pery – tuším Tichý krok a Odvrátenie pozornosti – a keď ma odsunul k stene, kývnutím naznačil na Časovrat.

Do žalárov nebolo až také ťažké sa prešmyknúť: na rozdiel od Pottera a jeho bandy sme nemali Neviditeľný plášť, takže sme počas nočných výprav dobre poznali všetky chodby, únikové cestičky a zákutia školy. Spoločenská miestnosť a spálňa mali byť prázdne: všetci mali byť na vyučovaní...

Prečo sa ten prekliaty Zabini ocitol v spoločenskej miestnosti počas neho – to som sa už nepokúšal zistiť, no takmer mi pokazil celý plán. Ako som ho v tej chvíli nenávidel: sedel pri krbe, očividne na niekoho čakal... V inej situácii by som určite zistil, čo a ako: ak nie preto, aby som získal nový dôvod na posmešky a zapísal si bod na svoje konto, tak aspoň pre vlastné potešenie, keď by som sledoval jeho zmätené koktanie a rozpálené líca. Ale dnes bol výnimočný deň: dnes som zabil humusáčku a spravil som vedúceho fakulty spolupáchateľom svojho zločinu, preto som bol na Zabiniho jednoducho príliš zaneprázdnený.

Zakrádal som sa po schodoch do spálne a pritom nespúšťal oči z Blaisa – sedel tam, akoby očarovaný ohňom – a nechápal som: ako môže nepočuť, ako mi búši srdce, keď to duní na celú spoločenskú miestnosť? V spálni, našťastie, nikto nebol, lenže to zrazu nemalo význam: ani môj prútik tam nebol... Merlin, keby sa rozdávali body za hlúposť, Slizolin by dnes všetkých prevalcoval – a všetko len mojou zásluhou! Stál som ako najväčší hlupák pri vlastnej posteli a zúfalstvo, ktoré ma na chvíľu opustilo, keď som sa kradol chodbami školy, ma znovu zrazilo k zemi plnou silou. Poskladal som posledné zvyšky vôle, aby som nepodľahol panike a nezačal vyť na celý hrad, čím by som dole vystrašil Zabiniho. Zhlboka som sa nadýchol a zahnal obraz, čo sa mi vynoril pred očami: Potterove šialené oči nad bezvládnym Grangerovej telom. A práve v tejto slepej uličke sa mi predsa len začalo črtať východisko.

Celý ročník – ak nie rovno celý Slizolin – vedel o mojej posadnutosti sprchou a tým, že sa prezliekam aj trikrát za deň. Nevidel som dôvod obmedzovať sa na pár džínsov, keď som mal toľko krásneho a drahého oblečenia, takže som sa po vyučovaní vždy prezliekal. A práve v tom som teraz zbadal malú iskierku šance: chvála Merlinovi, do sprchy som si nikdy nebral prútik, na rozdiel od prvého ročníka – keď sme si mágiou skoro utierali aj zadok. A oblečenie som mal vo zvyku odhadzovať pri posteli na zem – na to sú predsa škriatkovia, aby to upratali, nie? No dobre, v Rokforte bolo treba veci zbierať a ukladať na určené miesto, ale vzdať sa domácich návykov mi šlo len ťažko...

Tak či onak, nezostávalo mi nič iné, než sa ukryť pod posteľ a čakať... na samého seba. A znova – hodina osamote, presne ako v otcovej pracovni, hodina v moci vlastných myšlienok a emócií. Do hlavy sa mi začali tlačiť spomienky: Grangerová pohŕdavo krúti hlavou, keď ma obviňuje, že mi otec kúpil miesto stíhača v tíme – mimochodom, bol som dobrý stíhač. Alebo ako vystreľuje ruku, skoro vyskočí spoza lavice: samé stelesnenie netrpezlivého nadšenia s jemným náznakom nadradenosti – lebo ona, ako vždy, vie odpoveď... Alebo tam, na tribúne – oči jej žiaria, ruky zviera v krajných emóciách: čo ak tentoraz chytím zlatonku ja, a nie Potter? A napokon jej päsť, ktorá sa mi prudko z otočky zaborila rovno do tváre...

Naozaj jej už viac nebude – na hodinách, na tribúnach, vo Veľkej sieni – jednoducho nebude: nikde a nikdy? Koľko desivej, nezvratnej jednoduchosti je v tých slovách... Akoby mi v hrdle uviazol lepkavý kameň, dusil ma, tlačil pod rebrami a vytláčal sa navonok v žeravých slzách, čo mi pálili líca. Bezhlasne som sa nimi dusil, krútil sa pod posteľou a oboma rukami si zakrýval ústa: tak toto znamená „zabiť“? Tak ľahko – a pritom tak strašne... Mal som pocit, že to nikdy neprestane, že ma Merlin potrestal Cruciatusom – za moju nerozvážnu Avadu.

A v tej tichosti úkrytu som pochopil ešte niečo: nenávisť, ktorou som sa tak rád chvastal pred spolužiakmi, vlastne neexistovala… Bolo len podráždenie – že som ju nikdy nedokázal predbehnúť v učení; že Potter bol jej priateľ – Potter, ktorý odmietol moje priateľstvo hneď v prvý deň na Rokforte; že v našich večných šarvátkach na mňa hľadela ako na odpad. Grangerová ma vytáčala – ale nenávidel som ju? Nie. A práve preto bolo to, čo sa stalo, ešte desivejšie.

Za dverami sa ozval mnohoraký hluk: vracali sme sa z vyučovania. Zahryznutý do vlastných hánok som sa z posledných síl prinútil spamätať.

„Máš šancu, Draco Malfoy, tak naprav svoju chybu – sám!“

Stuhol som ako šelma v pasci, sústredene vyčkával na šuchot, keď na podlahu skĺznu moje nohavice: v opasku, v drahom koženom puzdre – vianočnom darčeku od matky – sa skrýval môj vytúžený cieľ.

Okolo vládol obyčajný ruch: džavot, smiech, hádky – no nikdy predtým vo mne nevyvolal taký des. Veď ja som tam vôbec nemal byť! Ležal som pod vlastnou posteľou presne vo chvíli, keď som sa pár krokov odo mňa vyzliekal – z toho sa človek mohol zblázniť, no nie? Konečne sa vytúžená korisť ocitla priamo predo mnou: stačilo natiahnuť ruku a vziať si ju. Lenže ja – Ten-ktorý-ešte-nezabíjal – som akoby na potvoru stále stál na mieste, zapletený do nejakej žartovnej škriepky. Ledabolo prehodené „Grangerová“ ma zasiahlo do rebier tak prudko, že som si až do krvi prehrýzol peru.

„Zmizni do sprchy, ty hajzel...“ modlil som sa zúfalo a s úľavou sledoval vlastné nohy, ako sa šuchtajú smerom ku kúpeľni. Neviem, koľko rokov života ma stáli tie sekundy, keď som sa spod postele načahoval k opasku svojich nohavíc, ležiacich rovno predo mnou, riskujúc, že si ma všimne niekto príliš zvedavý. Keď sa mi prútik konečne ocitol v ruke a nikto nezvrieskol „Pozrite sa!“, uvedomil som si, že som celý čas nedýchal. Pred očami mi tancovali čierne bodky, zvieral som prútik a pomaly sa snažil chytiť dych: nádych-výdych, nádych-výdych. Až kým mi nedošlo, že priamo nad hlavou mám kufor.

Veľmi opatrne, aby nezacvakli zámky, som ho otvoril a zastrčil prútik hlboko do mäkkého vnútra. Nohy som mal skrehnuté, chrbát v kŕči, ale trpezlivo som čakal, kým sa nevrátim.

Od toho dňa som si znovu začal brať prútik aj do sprchy – ale už z úplne iných dôvodov. A keď som si líhal do postele, vždy som ho schoval pod vankúš. Ani Zabiniho posmešky, ani Nottove jedovaté uštipačné poznámky sa ma vôbec nedotýkali. Príliš dobre som si pamätal deň, keď som zostal bez prútika.

Keď aj posledný slizolinčan opustil spálňu – a nemal som dôvod pochybovať, že zostanem sám: na jar nás po vyučovaní v podzemí nič neudržalo, od prvákov po siedmakov – s bolestným stonom som sa natiahol na chrbát a zaškľabil sa od kŕčov v stiahnutých svaloch. Vec bola vybavená: zbavil som sa prútika, zostávalo už len prešmyknúť sa do Dumbledorovej pracovne, počkať na vedúceho fakulty a vrátiť mu Časovrat... a potom prijať nevyhnutný trest – akýkoľvek, aký pre mňa Snape vymyslí.

Tak to malo byť, lenže... nedokázal som to. Musel som sa na vlastné oči presvedčiť, že Grangerová zostane nažive. Mňa – vraha – to neodolateľne ťahalo späť na miesto činu.

V tej chvíli môj mozog očividne nevydržal ten otras a vzdal sa – zjemnil emócie, akoby zatiahol clonu: sledoval som sám seba zvonku. Do najmenších detailov som si vybavil samoľúby úsmev Zabiniho: s pocitom nadradenosti sa rozplýval v sladkých rečiach o rande pri Čiernom jazere – hneď po vyučovaní. Na okamih mi prebehlo hlavou, či to nesúviselo s jeho dnešným záhadným záškoláctvom a vysedávaním pri kozube, no hneď som tú myšlienku odhodil: dôležité bolo čosi celkom iné. Ak sa totiž niekto mohol so mnou porovnávať v záľube v módnych kúskoch, bol to práve Blaise. Preto som, vyšmyknúc sa spod postele, bez problémov našiel jednu z jeho mikín– tú s frajerskou kapucňou –, bez zaváhania ju strhol z vešiaka a prehodil si ju cez plecia, aby som ukryl tvár pred zvedavými pohľadmi. Keďže som poznal Blaisove návyky, bol som si istý: najbližšiu hodinu sa naše cesty neskrížia. A viac som ani nedúfal. Snáď len v to, aby tento deň nikdy v mojom živote nenastal – ale načo snívať o nemožnom?

Školské chodby som prešiel bez prekážok: akoby ma šťastie viedlo. Len pri samotnom východe som takmer narazil na vedúceho fakulty: srdce mi spadlo do päty a ja som sa v panike pritlačil do tieňa mohutného stĺpa. Odkiaľ som mal vedieť, čo mu Zabini nakecal, aby ospravedlnil vynechanie elixírov? A Snape by sa so žiakom, čo sa tvári tajomne pod kapucňou, vôbec nebabral – jednoducho by ma chytil za bradu a pozrel mi do očí... Keď som sa uistil, že sa vzdialil, konečne som sa nadýchol a, zakrádajúc sa, prekĺzol von. Do tváre mi udrel teplý vzduch s vôňou leta... akoby svet bežal svojím vlastným poriadkom. Nezdržal som sa a zbehol po schodoch, pripravený zopakovať ten šialený obchvat spred dvoch hodín – lenže tentoraz čo najopatrnejšie, v tieni hustého podrastu a lieskových kríkov. Stihol som to.

Znovu som videl sám seba – a nepáčil som sa ani vlastným očiam. Asi by som si tiež vrazil – a nie za to, že som si uťahoval z Grangerovej. Za to, čo som urobil okamih nato. Usadený v kríkoch neďaleko som sa díval, díval, díval, až kým som si do krvi neohrýzol nechty: ešte chvíľku...

V okamihu, keď jej ruka vystrelila – v duchu som za ten úder udelil Grangerovej deväť bodov z desiatich – moje srdce spravilo nemožný kotrmelec, vyskočilo až ku krku a potom sa skotúľalo niekam do žalúdka. Už teraz!...

A moje „teraz“ nikdy neprišlo.

Skoro som počul tichý cvak – akoby zapadol ozubený kolieskový mechanizmus vo vesmíre – a skutočnosť sa zmenila: Grangerová zostala nažive.

Nohy ma poslúchali už len do chvíle, keď som dorazil k riaditeľovej pracovni: schoval som sa za chrliča a ticho sa zosunul po stene na zem. Tam ma našiel Snape – sedel som na podlahe v cudzej mikine, úplne otupený. Na slová ani pohyb mi nezostali sily – len som mlčky hľadel do jeho nepreniknuteľne čiernych očí, zatiaľ čo mi z krku sňal tenkú retiazku a pomaly rozovrel moje znecitlivené prsty, ktoré kŕčovito zvierali Obracač času. Cesta do minulosti sa skončila.

Nepamätám si presne, ako sme sa dostali až do učebne elixírov: zdalo sa mi, že ma takmer vláčil po chodbách, odrážajúc zvedavé pohľady a nevhodné otázky. Keď starostlivo zamkol dvere, vytiahol z jednej zásuvky nenápadnú fľaštičku a nalial jej obsah do pohára, dolial vodou.

„Vypite to, Draco,“ prikázal prudko, podávajúc mi pohár, a keď som naďalej nereagoval, jednoducho mi nápoj násilím vlial do úst.
Ani neviem, čo to vlastne bolo – chuť som necítil –, ale sotva niečo obyčajné na upokojenie. Vtedy som potreboval niečo omnoho silnejšie, aby som sa dokázal spamätať. Pokorne som prehltol mdlú tekutinu, na čo dekan spokojne prikývol a konečne sa zvalil na stoličku, upierajúc na mňa svoj prenikavý pohľad.

„Predpokladám, že ste to zvládli, pán Malfoy,“ prehovoril celkom bežným tónom, a to, čuduj sa svete, účinkovalo ešte rýchlejšie než elixír. Hoci... nie som si istý – skôr to zapôsobilo všetko naraz.

„Áno... podarilo sa to,“ slová mi šli z úst ťažko a sám som sa zľakol vlastného hlasu bez života.

Snape krátko prikývol, ani na okamih zo mňa nespustil oči. Musel som vyzerať biedne: cudzia mikina, rozstrapatené vlasy, pohľad zaseknutý kdesi v prázdne. No jeho tvár ostávala nepreniknuteľná.

„Pán Malfoy, dúfam, že vám nemusím vysvetľovať: všetko, čo sa stalo, musí zostať medzi nami,“ jeho hlas znel vyrovnane, no pri samotnej predstave, že by sa o tom niekto dozvedel, ma striaslo. Samozrejme, vysvetľovať nebolo treba. A predsa to považoval za nutné.

„To znamená, pán Malfoy, že sa musíte správať presne tak ako doteraz.“

Pokračovať v uťahovaní si z Pottera a jeho bandy. Pokračovať v posmeškoch voči Grangerovej: jej zuby, vlasy, povaha – a zároveň si zakazovať spomienku na prútik, čo jej vypadol z ruky a ostal ležať na tráve.

„Nesmiete – za žiadnych okolností – o tom hovoriť, ani to čo len naznačiť.“

Len Merlin vie, ako som to dokázal dodržať tie roky – najmä keď som zakúsil pochybnú radosť opileckých výlevov...

„Nechcel by som vám upravovať pamäť, pán Malfoy...“

A ja by som o to stál, úprimne. Kto vie – možno by sa potom inak skončila ASTRONOMICKÁ VEŽA... aj manor, kam privliekli zajatcov s dokrvaveným Potterom na čele.

„...preto dúfam, že ste ma dobre pochopili.“

Jeho pohľad bol nesmierne prenikavý – skoro sa ho dalo dotknúť dlaňou a cítiť pod prstami teplý kameň. Viete – ako schody Rokfortu vyhriate letným večerom. Nebol chladný, ani ľadovo tvrdý – skôr pevný, áno, ale nie chladný. Horlivo som prikyvoval, odhodlaný neotvoriť ústa – ak sa dá, tak do konca života. A vtom sa mi proti vôli vyšmyklo z pier:

„Profesor, ja som vrah!“ – v mojom hlase bolo toľko zúfalstva, že som sa ho sám zľakol.

Snape ma znovu pribodol k lavici ťažkým čiernym pohľadom. Mlčky sledoval moje bezmocné metanie – akoby duša, spichnutá špendlíkom, trhala sa v jeho očiach ako motýľ. Podoprel si ostrú bradu zopätými prstami a ticho vyriekol:

„Nie ste vrah, Draco.“ A pre istotu dodal: „Nie si vrah“.

„Ako?“ vydýchol som otrasený, nechápajúc, čomu veriť.

„Tak,“ odsekol vedúci fakulty a tresol dlaňami o stôl. „Keby dokázal každý ufňukaný tretiak zoslať plnohodnotnú Neodpustiteľnú, držali by vás do dospelosti v klietkach, pán Malfoy.“ Po chvíli, akoby mi doprial čas stráviť ten šok, sa naklonil bližšie k stolu a jasne zdôraznil: „Obracač času nevzkriesi mŕtvych. Keby ste slečnu Grangerovú skutočne zabili, tento rok by bol pre vás posledným, Draco.“

Bolo to, akoby ma dvakrát zasiahlo Stupefy – a poriadne, až mi hučalo v hlave a srdce splašene búchalo. Toto sa mi krútilo na samom okraji vedomia a stále unikal úchopu: moja medzera v znalostiach o Obracači. Ja som Grangerovú nezabil – ani som nemohol. A keby som mohol – nenapravil by som vôbec nič.

Profesorove slová sa ku mne niesli akoby cez vatu:

„...istú silu váš výlev mal – slečna Grangerová, zrejme, omdlela – no o vražde nemožno hovoriť, pán Malfoy.“ V jeho očiach stál pravý opak, ale mňa to nezasiahlo: vysvetlenie nemožnosti vraždy nezmazalo fakt, že som ju vykonal. Ja som sa cítil ako vrah – a teda som ním bol. Pretože keby som bol starší, skúsenejší, moja Avada by fungovala, a potom by nepomohli žiadne Obracače na svete. A hoci som nedal kliatbe smrtonosnú silu, ruku som zdvihol a slová vyslovil – a to stačilo.

Svoje úvahy som si nechal pre seba: vedúci fakulty ma v skutočnosti zachránil – malého hajzla – pred úplným pádom. Teraz, keď bolo všetko za nami – pre všetkých, okrem mňa – som si naplno uvedomil, ako by sa bol vyvíjal môj život, keby Greg nespomenul Obracač, keby som nenarazil na Snapea po ceste do školy, keby riaditeľom nebol Dumbledore – a na jeho podiel v tom všetkom som ani na chvíľu nepochyboval. Ani otcove peniaze, ani jeho vplyv by nestačili, aby zahladili škandál a zachránili meno Malfoyovcov pred potupou. To, čo s našimi životmi urobil potom otec – to je iný príbeh. Ale v ten deň som stál sám na rázcestí – a dvakrát som prudko zmenil smer. Moja psychika nikdy nevynikala stabilitou, tak čo sa diviť, že tu dnes sedím?...

Na druhý deň ráno sme narazili na chodbe na trojicu chrabromilčanov. Dalo mi dosť námahy nenadskočiť pri pohľade na Grangerovú: v jej ustráchaných očiach som videl obvinenie... Najviac ma však triaslo preto, že som mal za sebou otrasnú noc: až do úsvitu som ju znova a znova zabíjal – a zakaždým sa nado mnou vynorila obrovská prízračná postava dlhovlasého čarodejníka, ktorý ma hromovým hlasom preklínal. Vyskočil som zo sna v studenom pote, zuby mi drkotali. Niekedy ma prenasledoval Merlin, inokedy Potter, Weasley, dokonca Zabini a Hagrid – všetci si prišli po odplatu. Takže môj výbuch nebol nijak zvláštny... Dokázal som: rypnúť si do Grangerovej účesu, odseknúť Potterovi a dokonca si zažartovať na účet nevydarenej popravy – vrcholný výkon. A nikto doteraz netuší, čo ma to prvé „stretnutie po smrti“ stálo...

„Draco, si pripravený?“ v jej hlase jasne cítiť netrpezlivosť: chýbajú jej priatelia, ktorí sa nikdy nestali mojimi, no stále dúfa, že raz predsa. Vojnová sekera je zakopaná, ale na priateľstvo je v minulosti priveľa vyrieknutého a v prítomnosti pramálo urobeného.

S ňou máme svoje nepísané pravidlá: nechám sa prehovoriť na spoločný výlet každý tretí raz. Presne ako vaše návštevy, pán doktor: každú tretiu stredu. Podľa mňa aj to je priveľa, ale inak sa urazí.

„Áno, zlatko. Už idem!“

Chápete, nechcem ju zraniť. Nie po tom, čo som ju už raz zabil.