Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16. Kvety v snehu.

Ale na svete je vietor zmien,

Priletí, vyženie vietor zrád,

Rozpráši, keď príde jeho čas,

Vietor odlúčenia, vietor krívd.

Stovky rokov, vo dne v noci,

Kolotoč-Zem sa točí.

Stovky rokov sa všetko v živote

Vracia na svoje miesto.

„Vietor zmien“

Merlin všemohúci, ako sa to vôbec stalo?! Do čerta, prečo sa do toho všetkého zaplietla, na čo?! Malfoy je prekliaty, prekliate je už len jeho meno a celý jeho rod — mala sa od toho držať čo najďalej a zabudnúť, že ho vôbec kedy poznala! A prekliaty je aj ten deň, keď vymyslela meno pre ich nenarodeného — ešte ani nepočatého! — syna, aj Lucius, ktorý všetko zničil, aj Blaise so svojím ‚spásonosným‘ návrhom... Nech zhynie jeho syn v pekle tak ako jeho otec – a ona bola presvedčená, že to tak bude.

To by bolo spravodlivé. Oveľa spravodlivejšie než Austrália. Prečo, pre Merlinovu bradu, Austrália?... Odkiaľ to zobral? Vyzeral, akoby si na niečo spomenul, akoby ho niečo osvietilo... Do pekla. A Neporušiteľná prísaha — sviňa, aká len to bola sviňa! A ako zasyčal... Astóriu ešte stále striaslo pri spomienke na tú temnú radosť v Malfoyových očiach. Vtedy dokonca cúvla, no jeho prsty sa jej tak silno zaryli do ruky — ako pazúry dravého vtáka! — že jej okamžite naskočili modriny. A Blaise tú Prísahu spečatil, a tým jej definitívne zničil život...

Netvory, pomstychtivé netvory, opakovala si Astória zúfalo, zabúdajúc, kto vlastne túto vojnu rozpútal. Čo tam má robiť — na konci sveta, do konca vekov, kde sú aj ročné obdobia obrátené naruby? Je mladá, dočerta, a on jej prosto zničil život!
Zúrila, ziapala kliatby a rozbíjala všetko, čo jej prišlo pod ruku... snažiac sa prehlušiť strach a clivotu. Clivota — tá bola skrytá hlboko pod nenávisťou, a Astória ju ešte len mala spoznať v celej jej ničivej sile.

****

„Ach, Draco, ani sa tomu nechce veriť: si oslobodený,“ zopakovala znova Pansy a už asi po stý raz upravovala čipkované volániky okolo Dominikovej tváričky. Ten sa na ňu bezzubo usmieval a sledoval ju očami. Aj na Blaisa hádzala neustále nepokojné pohľady, ktorým sa on vyhýbal, a jej úzke nozdry sa s rozhorčením chveli ako u neposlušného koňa.
Iba na Malfoya sa neodvážila pozrieť vôbec — bála sa, že by sa rozplakala.
Draco jej nervozitu cítil aj cez ten krehký úsmev, čo sa jej mihal na tvári ako výstražné svetlo majáku, a mierne ju uisťoval: všetko bude v poriadku, dorazia bez problémov, dieťa je v bezpečí, vo vozni sú aj dvaja aurori, ktorých im láskavo pridelil Potter.
Pre istotu...

Pansy prikyvovala a usmievala sa, usmievala sa a prikyvovala — a pritom sa dívala mimo Draca.
Zabini čoraz viac mlčal a netrpezlivo hádzal pohľady smerom k trajektu. Jeho rozvláčne výhovorky Pansy neoklamali: do Británie ho nelákala len túžba pomôcť priateľovi. Ten prefíkaný lišiak sa tam do niekoho zahľadel. Ten zasnený lesk v jeho očiach poznala už zo školských čias. A uzavrel sa presne vtedy, keď mu v skratke, takmer bez detailov, povedala o... priateľstve s Weasleym.
Keď o tom povedala priateľom— až po tom, čo sa skončilo stretnutie v Le Touareg a výsledok malfoyovskej kauzy bol spečatený — Draco sa vinom, ktorým práve zapíjali úspech, takmer zadusil. Keď sa konečne odkašľal, múdro sa zdržal akéhokoľvek sarkazmu — a za to mu bola Pansy úprimne vďačná. Vo všetkom, čo sa týkalo Rona, bola zrazu až nečakane zraniteľná — a keby si Draco dovolil čo i len náznak posmechu, úplne by stratila odvahu.
Hoci sa vlastne ani nebolo čomu čudovať: Malfoy nemal čo súdiť...

Blaise sa ani len nepokúsil zažartovať — práve naopak, v jeho očiach sa mihlo čosi ako úľava.
Tmavá pleť spoľahlivo zakryla prípadné rumenec — ak tam vôbec nejaký bol: Zabini už dávno zabudol, ako sa červenať. Na rozdiel od Rona s bledou pokožkou, pomyslela si Pansy, a kútiky pier sa jej nebadane zdvihli do úsmevu.
Spomenula si, ako komicky sa červenajú tie jeho uši, keď sa jej podarí ho vyviesť z miery…

Vtedy bystrá Pansy prvýkrát začala podozrievať Blaisa z citovej náklonnosti — a len hádala: ku komu? Keď si neskôr vybavovala detaily jeho rozprávania o dňoch strávených v sídle, prechádzala si možnosti. Mladšiu Weasleyovú nevidel — a Zabini by sa ani neodvážil ísť po Potterovej žene. Nie ani tak preto, že by nebol hlupák, ale skôr preto, že jednoducho nebola jeho typ. Grangerová? To by bola svätokrádež — a navyše Zabini rozhodne nebol masochista.
Kto tam ešte bol? Kto… Pansy sa zarazila nad vlastnou domnienkou: Lovegoodová?!
Myšlienky jej zrazu začali víriť ako divé, a na tvári sa jej usadil hlúpy úsmev, keď si spomenula na tú čudácku babu z Bystrohlavu. Čistokrvná, trochu strelená — a z Potterovho tímu…

Vraj bola vydatá za toho zabijaka hadov Longbottoma. Čo to teda znamená — rozišli sa?
Sotva by vydatá Lovegoodová bývala s Grangerovou v manore, a jej manželík, opojený chuťou slávy, by to poslušne znášal...
Takže bola voľná?
A prečo nie — veď by z nich bol celkom dobrý rozvedený párik...
Pansy zrazu pocítila v duši zvláštne teplo. Naozaj, tých potvor a zlatokopiek, čo sa prestriedali Blaisovi v živote, bolo až-až. Lovegoodová rozhodne nebola jedna z nich.
A ešte tam čosi Blaise spomínal o ružiach — spoločný záujem ako vyšitý.

A čo potrebuje niekto ako ona – nuž práve na to sa zrejme Zabini, inšpirovaný príkladom svojich priateľov, rozhodol prísť spolu s Malfoyom. Pansy však rozčuľovala jeho patologická uzavretosť, hoci v hĺbke duše si musela priznať, že nebyť patovej situácie s Dracovým odchodom, sotva by sa sama odhodlala k takej úprimnosti.

Parník varovne zatrúbil a Pansy mykla plecom.

„No čo, vy... už musíte ísť?“

„V podstate áno, ak nechceme zmeškať.“

„Jasné, jasné... samozrejme. Draco! Ozveš sa cez kozub?“

„Samozrejme, zlatko, pokojne každý deň. Ukážem ti dcérku.“

„Ó... Určite. Veľmi sa budem tešiť! Ja...“ hlas sa jej zlomil.

„No tak, mačiatko, no prestaň,“ Draco ju objal okolo trasúcich sa pliec a pošepkal jej do ucha:„Sľubujem, urobím všetko, aby som ťa odtiaľto dostal. Aj v Británii majú oddelenie aurorov, a ty tam už máš vybudované kontakty...“

„Malfoy!“

Draco sa spokojne uškrnul.

„No, konečne si trošku ožila.“

Pansy sa cez slzy usmiala a zakrútila hlavou.

„Budeš mi chýbať. Nesmierne sa z tvojho šťastia teším, Draco, ale budeš mi strašne chýbať.“

„Viem, drobček, viem... aj ty mne. Ale len mi ver... Sľubujem. A myslím, že Weasley ťa tiež nenechá len tak.“

Pansy trošku očervenela, no tentoraz to vyzeralo, že Malfoy nežartuje. Prikývla a ešte raz ho objala – a potom aj mlčiaceho Blaisea, ktorému stihla pošepnúť: „Veľa šťastia!“ Zabini na chvíľu zamrzol, vďačne ju stisol silnejšie a potom pustil, pričom ju poklepal po chrbte.

„Aj tebe, Pans. Čoskoro sa uvidíme.“

Pansy ich pohľadom odprevádzala, odžmurkala slzy, zdvihla bradu a zhlboka sa nadýchla slaného vzduchu. Vietor od Lamanšského prielivu jej rozhadzoval vlasy a zdalo sa, že život konečne dáva zmysel. Rozhodla sa tomu veriť. Otočila sa, opustila vyprázdňujúce sa mólo a vykročila vpred s istotou.

Vietor ju jemne poháňal do chrbta – ako by jej prial šťastnú cestu.

****

Z kliniky sa Ginny vrátila vo výbornej nálade: výsledky testov boli skvelé, cítila sa výborne a večer mali s Harrym čakať na návštevu od Rona. No nie je to krásny život? Ginny si myslela, že áno. Harry s Ronom ju trochu v obývačke prekvapili – večer sa predsa ešte nezačal... Obaja pôsobili trochu zvláštne – zjavne ich vyrušila – ale boli jej úprimne radi. Ron priam praskal od napätia: vedela, ako sa vždy trápi, kým sa konečne odhodlá niečo povedať.

Ginny brata pobozkala na líce, skúmavo sa mu pozrela do očí a prisadla si k Harrymu na gauč.

„No, som pripravená počúvať.“
Harry si odfrkol a nežne pobozkal manželku.

„Len sľúb, že sa nebudeš rozčuľovať.“

„Skvelý začiatok! Takéto vždy upokojuje...“

„Hovorím vážne,“ Harry sa jemne zamračil. „Všetko je v poriadku, len... môže sa to zdať nečakané. No áno.“

„Oj, hovorte už bez úvodu, áno? Som pokojná ako sfinga,“ na dôkaz si Ginny sadla do lotosového sedu a privrela oči, predvádzajúc meditáciu.

„Dobre. Pamätáš si, ako som nedávno žiadal ministerstvo o predčasný návrat Malfoya do Británie?“ Ginny prikývla a mierne sa zamračila, a Harry pokračoval: „A samozrejme si pamätáš, že som sa s ním stretol vo Francúzsku.“ Ginny znova netrpezlivo prikývla. „Ale nevieš, kto ma o to požiadal, však?“

„Tak... ale viem, že Ron sa tam trepe ako do práce,“ povedala váhavo, pomaly chápuc, kam to smeruje.

„Presne tak. Zorganizovať stretnutie Malfoya so mnou ma požiadala Pansy... Parkinsonová,“ Ron sčervenel pod Ginniným šokovaným pohľadom, ale neuhol očami a dodal: „A áno, cestujem do Francúzska kvôli nej. Sľúbil som ti, že ti to poviem...“

„Parkinsonová?!“

„Parkinsonová, Parkinsonová,“ potvrdil Ron s miernym podráždením. „Poznáš inú Pansy, ktorá sa kamaráti s Malfoyom?“

Harry si odkašľal a zadíval sa z okna, pričom Ginny upokojujúco pohladil po pleci. Zdalo sa, že si to ani nevšimla.

„Tá...“ hľadala slová, ale nič slušnejšie ako „rozmaznaná suka“ jej nenapadlo, „ktorá kričala: ‚Poďme odovzdať Pottera Voldemortovi‘?.. Ty k nej chodíš každý víkend? K tejto hysterickej, podlej potvore?“ Ginny to už nevydržala. „Merlin, Ron!...“

„Čo, Ginny? Čo?“ náhle stíchol, keď narazil na varovný pohľad spoza Harryho okuliarov. Zhlboka sa nadýchol, snažiac sa upokojiť. „Tá hysterická potvora teraz slúži na veliteľstve aurorov,“ povedal ticho, ale dôrazne.

„Nečudo,“ odfrkla Ginny. „Asi sa chce veľmi vrátiť domov, a keď bude dobrá...“

„Ginny, dosť,“ mierne ju napomenul Harry, pohladil ju po pleci, no ona sa mu vyšmykla z objatia a začala prechádzať po izbe.

„Dosť? Dosť — čo? Že vám pripomínam, kto je kto?“

„My si to pamätáme veľmi dobre,“ povedal Harry dôrazne a ona si nervózne pohrávala s vlasmi. „Lenže vojna sa skončila, Ginny, skončila. A ty stále bojuješ?“ Zaryto sa zahryzla do pery a hodila naňho nahnevaný pohľad, ale aj on aj Ron si všimli slzy v jej očiach. „Poď sem,“ navrhol jemne, natiahol k nej ruky, „poď, miláčik, sadni si a upokoj sa,“ znova ju objal a nežne hladil po vlasoch, keď sa neochotne vrátila na gauč, premýšľajúc, ako sa vlastne cíti. Vnútro jej trhali protichodné pocity.

Ron sa na ňu díval s nečitateľným výrazom. Ona sa zamračene odvrátila a schúlila sa k Harrymu pod pazuchu.

„Prečo, prečo ste sa všetci zbláznili?“ zastonala, vzdávajúc sa. Čert ich všetkých ber, nech si robia, čo chcú. Ale ona predsa nie je muklovská telka, aby sa podľa pokynov prepínala z nenávisti na náklonnosť, nie? A vôbec nie je povinná milovať včerajších nepriateľov, ako to robia jej šialení priatelia — a teraz už aj príbuzní. Dokonca aj Harry — Harry! — si chodí s Blaisom Zabinim na pivo...

„Nie, akože, chápem — Hermiona,“ znovu sa pustila do Rona. „Tá, keď sa pre niečo rozhodne, ide cez mŕtvoly... Ale ty? Ty! Koľko krvi si jej vypil kvôli Malfoyovi, pamätáš?“

Ron sa uškrnul a rozhodil rukami.

„No nie každému sa pošťastí ideologicky sa správne zaľúbiť ako tebe...“ odmlčal sa, akoby ho zaskočili vlastné slová.

Ginny pokrútila hlavou a smutne sa usmiala.

„Takže až tak, bratku, zaľúbiť? No čo už, ako si si ustlal, tak si ľahni. Dobre,“ nečakane uzavrela, „teší ma aspoň to, že už netrápiš seba ani ju. Napokon, je to tvoj život a ja nie som tvoja mama... Merlin, mama o tom ešte nevie...“

Ron sa na Ginny pozeral zamyslene a na jeho tvári sa zračilo znepokojenie — no celkom iného druhu, než čo povie mama.

Harry to nevydržal a rozosmial sa. Ginny naňho nechápavo zazrela.

„Čo je smiešne? Čo, aj ty si začal kamarátku s nejakou... Bulstrodeovou?“

„Ehm... Nechcel som ti to hovoriť, ale keď som bol v Lyone, stretol som očarujúcu štíhlu blondínu. Pri káve mi porozprávala, že kedysi bola tučná, zamračená bruneta a chodila na Slizolin... Oj!“

Nestihol sa uhnúť pred dobre miereným úderom do brucha, zvalil sa na gauč a smial sa ešte hlasnejšie. Ron zdvihol obočie a neubránil sa úsmevu, keď ho pozoroval. Smiala sa aj Ginny. Áno, milovaných si človek nevyberá... A možno ich láska trochu zmenila, ale nik z nich sa neprestal byť sám sebou. Ginny, stále sa usmievajúc, si pohladila bruško. Život ide ďalej... a je krásny.

****

Dom vyzeral... inak. Dom vyzeral takmer rovnako ako pred vojnou. Malfoy sa zastavil pri starobylej ohrade, ktorú ušetrili vojna, aurori aj čas. Rovné platne príjazdovej cesty a kvety — v marci! — po oboch jej stranách až ku schodom verandy. Kvety v snehu.
Draco striasol otupenosť a pritisol dlaň na bronzový erb: kov sa okamžite zohrial a v prstoch ho jemne poštipkalo — v ďalšom okamihu sa brána nehlučne otvorila. Dom ho spoznal, Dom čakal a dočkal sa Pána. Malfoy vkročil na pôdu panstva a pocítil zvláštny, neznámy tras, ktorý mu prešiel od hlavy až po päty. Vrátil sa domov — a hoci ho pocit neskutočnosti neopúšťal, britský vzduch mu už prenikal do pórov a Draco sa potichu čudoval: ako bez toho mohol žiť tak dlho? A žil vôbec?...
Pocit neskutočna ešte umocňovalo blížiace sa — už-už! — stretnutie s Grangerovou. Tým, že ju aj v myšlienkach stále oslovoval priezviskom, Malfoy akoby sa držal neviditeľnej bariéry, ktorá mu umožňovala stáť na nohách — a stáť vzpriamene. Pretože sa bál: ako ho prijme?... To, že stále žila v jeho dome, vzbudzovalo nádej. Potter, ktorý prekročil Lamanš, aby ho znova zachránil, vzbudzoval nádej. Tá noc, ktorá Draca takmer priviedla k šialenstvu, dávala, dávala nádej a dodnes sa mu z nej rozbúšilo srdce... A on ani nemal na výber — no ani si nechcel vyberať. Nech ju prijme akokoľvek — stále to bola ona, Grangerová, Hermiona. Nechal ju v panstve samotnú, a teraz ho čakali dve... Jeho dievčatá. A ani on sa už nevracal sám.

„Tak sme doma, počuješ, synček?“ zašepkal Draco balíčku, z ktorého sa v odpoveď ozvalo tiché zakňučanie. Malfoy si na pleci upravil malú, no objemnú tašku, v ktorej z jeho vecí bol len cestovný toaletný set a portrét profesora Snapea starostlivo zahalený ochrannými kúzlami, a s hlbokým nádychom nasal vlhký vzduch. Vo vzduchu bolo cítiť jar — rozhodnú, bezhlavú, derúcu sa k slovu. Ešte nestihol spraviť ani krok smerom k domu, keď sa mu do cesty postavil Toby a šťastím priduseným hlasom zachripel: „Pán Draco! Pán Draco sa vrátil domov! Pán...“

Malfoy sa neudržal a rozžiarene sa usmial.

„Áno, Toby, vrátil som sa. A nie sám, ako vidíš.“

Starý škriatok uprene pozrel na balíček a potom späť na Malfoya.

„Toby vie. Všetci v dome vedia, pán Draco. V dome je zasa mladý pán, aj mladá pani, aj slečna Grangerová,“ vráskavá tvár domáceho škriatka žiarila šťastím. „A pán... pán Draco je späť!“

Mladá pani.

Malfoy mal pocit, že sa zadusí a umrie — rovno tu, na príjazdovej cestičke medzi kvetmi — ak neuvidí svoju dcéru.

„Poďme, Toby, hneď. Bol som preč príliš dlho.“

Škriatok sa uklonil tak hlboko, že ušami zametal zem, a začal pobehovať okolo.

„Počujete, pán Draco, počujete?“

Z haly za vstupnými dverami sa jasne ozvalo štekotanie a tlmený škrabot — akoby sa niekto zúrivo dobýjal von.

Draco sa opäť usmial.

„Oscar. Merlin, ako len sa mi cnelo...“

No second chance?

On veril v opak.

****

Do konca mesiaca bola Hermiona úplne vyčerpaná. Vedela, že Draco sa má vrátiť niekedy v marci, ale marec sa chýlil ku koncu a on stále nechodil. Bola unavená z neustáleho očakávania, mykala sa pri každom zašuchotaní, a aj Toby sa jej radšej vyhýbal, lebo ho prepichovala pohľadom vyčkávania, ktorý sa okamžite menil na zúfalé sklamanie.

V týchto dňoch Hermionu nesmierne fascinovala jej dcéra: tej rozhodne nervové zrútenie nehrozilo. Kira cítila matkine rozpoloženie, ale ani náznakom neprejavovala nepokoj — len komicky krčila čelo v zmätení. Hermiona si zvykla hovoriť s ňou ako s dospelou. Úbohú Lunu už svojimi náladami úplne zničila — hoci by to ani pod Cruciatom nepriznala — zato Kira matku počúvala s radosťou, nadšene džavotala, a Hermiona nachádzala upokojenie v týchto čarovných „dialógoch“.

„Už čoskoro máš prvé narodeniny, mačiatko,“ nežne povedala dcére dva dni pred veľkým dňom. „Krstný Harry ti sľúbil výnimočný darček, pamätáš?“

„Hari. Ňa-ja,“ odpovedala malá svojím obvyklým spevavým spôsobom.

Hermiona sa ticho zasmiala.

„Veru, ‚ňa‘ by malo byť poriadne... Inak mu pripomenieme, kto nás prezýval zajačikom.“

Kira čudne híkla — ako keď šteniatko kýchne — potom sa s vážnym výrazom zosunula z pohovky a zamierila k Oscarovi, ktorý nestihol ujsť. Hermiona si povzdychla, stále s úsmevom. Dcérka si celkom rýchlo osvojovala nové slová, vyslovovala ich po svojom; tie najpôsobivejšie perličky si Hermiona zapisovala do malého albumu, kam lepila aj najvýraznejšie Kirine čarofotky. Robila to „pre históriu“, pre seba, samozrejme... ale predovšetkým — pre Draca. Zmeškal pôrod, prvý úsmev, prvé slová aj kroky. Ale Hermiona preňho tie momenty zbierala a opatrovala, predstavovala si, ako mu ich raz bude ukazovať, sprevádzajúc ich komentármi. No občas... občas sa z jej vnútra náhle vynorilo čosi temné — a vtedy si zúfalo želala, aby sa už nikdy nevrátil — do ich malého sveta, do toho najcennejšieho, čo mala. Tie výbuchy ju desili, ale... existovali. Čo to bolo — krivda? Hnev? Strach? — Hermiona to nechcela rozoberať, jej srdce sa vzpieralo vlastnej potrebe po analýze. Obávala sa toho, čo by mohla nájsť. Tma vždy napokon ustúpila, hoci neochotne, a Hermiona znova zatúžila po Malfoyovi — aby vošiel, objal ju, privinul si ju... a rozptýlil tú tmu. Verila — z celej sily — že to dokáže. Že ešte nie je neskoro. Že všetko sa dá napraviť.

Zatiaľ však Kira opakovala — alebo sa aspoň pokúšala — všetky slová, ktoré ju matka učila, až na jedno. Slovo „ocko“ ju zakaždým privádzalo do čudného tranzu a odmietala ho za každú cenu vysloviť.

Ráno v predvečer Kiriných narodenín Hermiona prekvapivo vstala oddýchnutá, hoci po elixíre bezsenného spánku zvyčajne cítila v hlave ťažobu. Zato Kira sa z ničoho nič premenila na klbko nálad: na raňajky pristúpila len po boji a na revanš rozbila svoju obľúbenú šálku. Hermiona mávla prútikom, aby zlepila črepiny, a zarazene sa zahľadela na dcérinu urazenú tváričku.

„Čo sa deje, mačiatko? Prečo si nervózna, čo nie je v poriadku?“

Kira sa nepokojne zavrtela a uprela na matku zvlhnuté oči. Hermione sa zdalo — a možno ani nie — že ich modrá farba sa začína zľahka sfarbovať došeda.

Jediné, čo dcéru skutočne nadchlo, bola prechádzka. Vonku panoval naozajstný jarný deň a Hermiona si s úľavou vydýchla, keď vyšli na vzduch a Kira sa konečne usmiala, žmúriac na slnko.

„No, teraz si spokojná, moje zlatíčko?“

Kira nadšene vykríkla a drobnými nožičkami spravila pár krokov. Hermiona sa zasmiala, zdvihla ju pod pazuchy a so spievaným počítaním schodov sa začala spúšťať dolu. Oscar, ktorý ich pomaly nasledoval, sa zrazu zastavil, pozrel smerom k bráne a zavetril. Hermiona sa znepokojene pozrela rovnakým smerom, no nič nezvyčajné nevidela, a tak psa zavolala. Oscar ešte raz nasal vzduch, odfrkol si a rozbehol sa za nimi.

Popoludňajší spánok neprichádzal do úvahy. Kira sedela na pohovke, striebornú hrkálku držala v oboch rukách a každú chvíľu hádzala pohľad k dverám. Hermionu jej nepokoj už dávno nakazil — z rannej pohody neostal kameň na kameni. Nevedela vysvetliť, čo jej bráni upokojiť dcéru valeriánovým elixírom alebo kúzlom, ale neurobila to. Namiesto toho poslala škriatkov preč a snažila sa z nej vypáčiť, čo ju tak rozrušilo. Keď už stratila nádej upútať Kirinu pozornosť, vzala ju na ruky a pristúpila s ňou k oknu. Kira milovala pohľad na oživený ružový sad — stávala bosými nožičkami na širokom parapete, kde kedysi sedával jej otec. Vtedy svetlo vyrezávalo v ráme jeho hranatú postavu a vo vzduchu sa vznášala neuchopiteľná vôňa ruží... Presne ako teraz. Hermiona zaborila tvár do dcériných kučier, snažiac sa pochopiť, či sa jej len marí ružová aróma. Kira sa nespokojne zavrtela, chcela sa vytrhnúť, otočila sa chrbtom k oknu — a zrazu stuhla. Hermiona ju inštinktívne pritúlila a pozrela sa k dverám: tam...

...pri okne stála jeho jediná splnená túžba, to najvzácnejšie, čo kedysi stratil — a v náručí držala...

...niečo zabalené v kožušine a pašmíne, spod ktorého vykúkala bledomodrá čipka. Opatrne postavila Kiru na nohy a tá sa jej pevne chytila za ruku, nespúšťajúc oči z...

...očarujúce stvorenie s neposlušnými kučerami, zviazanými do dvoch smiešnych copíkov. Známymi obočiami, čo pálili v srdci, a očami, ktoré jednoducho nedokázali klamať. Kira... jeho dcéra. Jeho...

...syn. Syn Draca a Dominique, malý Brit s francúzskymi koreňmi, drobná sirota, ktorá pyká za chyby svojich rodičov — hoci ešte ani netuší, ako sa volá.

Hermiona, pevne držiac dcérinu rúčku, sa so štípajúcimi očami dívala na postavu vo dverách. Draco Malfoy — milovaný aj nenávidený, jej jediný — v celom vesmíre aj v jej krátkom, no nekonečne dlhom živote — Draco sa vrátil domov.

Neschopná striasť sa zvláštneho ochromenia, mlčky sledovala, ako sa k nej približuje, nespúšťajúc z nej svoje vyblednuté, jesenné, no stále prenikavé oči; ako si kľaká rovno na koberec a bez slov upiera pohľad na Kiru. Len čo sa ich pohľady stretli, Kirina ručička vykĺzla z matkinho zovretia — a Kira sama spravila niekoľko neistých krokov k Malfoyovi. Ten natiahol ruku a ona sa jej zachytila, šťastne vypískla.

A potom, stíchla, pozrela mu vážne do tváre a sústredene vyslovila: „Ta-ta.“

Malfoyova tvár sa zachvela, pohol perami bez zvuku, a keď si ju pritiahol bližšie, pevne ju objal. Kira spokojne zapriadla, bez jedinej námietky, a Draco pobozkal jej vlasatú hlavičku. Hermiona, stále mlčky, so zachrípnutým povzdychom podišla bližšie a klesla vedľa neho. Malfoy si ju pritiahol, šikovne usadil Kiru na ohnuté rameno — dievčatko sa ochotne uvelebilo — a chytil Hermionu za ruku. Pritlačil pery k jej studeným prstom.

Znovu prudko vdýchla, akoby sa jej čosi zovrelo v hrdle, a zahľadela sa mu do očí — cudzích, no známych — a dívala sa... až kým sa dymové sklo nerozbilo, kým tie cudzie pohľady nezmizli. On jej išiel v ústrety, ticho, prosiac o odpustenie, priznával vinu. Hovoril — očami, nie slovami. Na slová bude ešte veľa času…

Pozerajúc na Kiru, ktorá sa k otcovi túlila ako mačiatko, Hermiona cítila, ako ľad na jej srdci puká. Rozpúšťal sa, zmýval hrču v hrdle a slzy jej stúpali do očí, stekali po lícach. Zavrela oči, chcela ich zadržať, a načiahla sa — k nemu, na koho tak dlho čakala, koho preklínala, za koho sa modlila. V celom svojom bytí sa k nemu načiahla — slepo, ale s istotou — a horúce pery, o ktorých snívala v osamelých nociach, sa dotkli jej pier. Nenásytne, netrpezlivo — a predsa jemne. Sľubovali: dlhé zamatové noci, slnečné dni, nekonečnú nehu.

Hermiona ten sľub zachytila, odtrhla sa od jeho pier, pozrela mu do dôverne známych, hlbokých očí. Dym sa rozplynul. Ľad sa roztopil. Sú spolu. A nič a nik ich už nerozdelí.

Verila tomu. A vedela, že on tiež.

****

„A prečo si pozval práve mňa?“

Zvláštne. Vojna, zajatie, rozvod — a oči má čisté ako u dieťaťa. Ako to len dokázala?

„A prečo si súhlasila?“

Úsmev. To bolo na nej to najmagickejšie. Nie prútik. Astória sa takto nikdy neusmiala — vlastne nikto sa tak neusmieval.

„Zaujalo ma to.“

„Že pôjdeme na kávu?“

„Že pôjdem s tebou.“

Také jednoduché slová. Prečo ho očarili — ako mukla kúzlo Orchideus? Pretože je bezprostredná a úprimná? Možno... už veľmi, veľmi dávno mu niečo také chýbalo.

„Všimla som si, že si sa na mňa pozeral. Keď si bol u nás na návšteve cez Nový rok.“

Dočerta... Bol u nás — to znie tak milo. Keby to tak Malfoy počul. Nie, naozaj je výnimočná. Nemýlil sa.

„Aj ty si sa pozerala. Na mňa.“

„Áno. Už vtedy si ma zaujal. Zaujímajú ma ľudia — sme takí rozdielni... Zaujíma ma svet: je taký veľký, a predsa z neho väčšinou vidíš len maličký kúsok…“

„Chceš ho vidieť? Chceš spoznávať svet? Chodiť na neznáme miesta, stretávať nových ľudí?“

„Och áno, veľmi by sa mi to páčilo. Viem to.“

„A ja viem, že určite sa ti to bude páčiť.“

Tak. Teraz to nepokaziť. Nevyľakať ju. Ako motýľa nešikovným pohybom. Neuraziť...

„Smel by som ťa pozvať do svojej vily? Je na Sicílii. Bol by som rád, keby si prišla — s Hermionou a Dracom. On tam už bol...“

„S manželkou?“

„Áno... S Dominique.“

„Viem. Ich syn nesie jej meno. Je to smutné. Taká smrť... a ten celý príbeh s novinami. Sršeň by sa nikdy nepriživoval na cudzom nešťastí…

Bolo jej Dominique úprimne ľúto. Nehrala to. Len to jednoducho nevedela predstierať. A Sršeň — ten časopis pre sfetovaných excentrikov, ktorý vydával jej otec? Presne ten. Tam by skôr písali o sezónnych migráciách murtlapov než o medzištátnych škandáloch. Murtlapi boli zaujímavejší než klebety zo spoločnosti...

„Áno. Bola úžasná. Vieš... Myslím, že je vlastne dobre, že sa nedozvedela o Grangerovej. Aspoň o jedno zlomené srdce menej.“

Trochu cynické, ale... S ňou sa dá len úprimne. Len byť taký, aký naozaj je. Cíti to — akoby sa pohyboval v tme, naslepo. Nie je si istý, či robí správnu vec — ale presne vie, kde a s kým chce byť. Teraz.

„Možno máš pravdu. Trpieť kvôli druhému bolí. Ale kvôli sebe... to bolí ešte viac.“

Prekliato presné.

„Naozaj sa chceme teraz rozprávať o utrpení?“

Smiech — melodický, ako cinkanie zvončekov. Hodí sa k nej.

„Rada zmením tému. Navrhneš niečo?“

„A čo kvety? Máš predsa rada kvety. Pamätám si na tie žlté georgíny.“

„Och... nepripomínaj mi ich. Ostali žlté, hoci mali zmeniť farbu na pôvodnú...“

„Len nevydarený pokus. Netráp sa. Ale bolo to poriadne vtipné!“

Zase ten zvonivý smiech. Bude žartovať čo najčastejšie, len aby ho mohol počuť.

„Ukážem ti moje ruže — sú nádherné. Naozaj: najkrajšie v celej Európe.“

„Och... Takže tam, kde bývaš, je veľmi pekne?“

„Veľmi. A ešte je tam teplo, vonia to morom a je tam pláž s čiernym pieskom.“

„Čiernym? To si robíš srandu?“

„Ani trochu.“

„Usmievaš sa! Smeješ sa mi?“

„Ale no tak, Luna...“

„Ty sa smeješ!“

„Ale aj ty sa smeješ!“

„Hej... S tebou je zábava, Blaise.“

„To som rád.“

A ešte aj zaujímavo. Len mi ver — a presvedčíš sa sama.

„Čierny piesok... Chcem ho vidieť.“

„Uvidíš. Určite. Stojí to za to.“

****

Vietor neutíchal — jar sa tento rok chystala byť rovnako nespútaná a divoká. Skutočný vietor zmien, a konečne fúkal správnym smerom — zmietol prekážky, priniesol šťastie. De Chantalovci vyhrali súdny spor proti najstarším čarodejníckym novinám vo Francúzsku a Malfoy dokázal vytĺcť odškodné aj z britského Proroka — za ohrozenie bezpečnosti svojho dieťaťa. S Hermionou Grangerovou ho nič oficiálne nespájalo, no uznané otcovstvo — to je už iný prípad.

Vyhraný súdny proces však nedokázal vrátiť život Dominique Malfoyovej. Nebolo jej súdené zažiť túto jar ani vidieť mladíka — s výzorom Taliana — ktorý ju prišiel mlčky navštíviť. Vietor vial očarovanými bielymi stužkami na náhrobku, pohrával sa s jeho tmavými vlasmi, akoby sa hneval, že ho nik nepočuje.

„Bola šťastná, amico,“ zašepkal Talian niekomu neviditeľnému. „Bola s tebou šťastná. Len tomu ver.“

Z vrecka vytiahol čarofotku a jednoduchým kúzlom ju pripevnil na čierny mramor. Na snímke sa Dominique smiala — bez zábran, až sa jej ligotali vlasy — a nazlostený Malfoy jej čosi vyčítal. Za nimi striekala voda z fontány v tvare slona.

„Spi pokojne, cara,“ šeptol Talian na rozlúčku. „Podarilo sa ti — urobiť ho šťastným...“

Cintorín už dávno stíchol. Nebol tam nik, kto by videl, ako sa vo večernom svetle smeje večne mladá Dominique.

Na tej fotografii zostali s Dracom navždy spolu.