Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 15. Za tebou...

Ďalšie stretnutie bolo, našťastie, naplánované v Lyone, a Pansy si spokojne pomyslela, že ju jej intuícia opäť nesklamala. V tejto chvíli, keď sa zdvihla vlna záujmu o Malfoyovcov konkrétne a o britské udalosti z deväťdesiateho siedmeho všeobecne, sa jej vôbec nechcelo ukazovať v Paríži a riskovať, že sa stane korisťou — alebo ešte horšie, objektívom — neodbytných novinárov. Pansy nikdy nemala reportérov v láske, hoci si veľmi dobre uvedomovala, že práve vďaka ich bezočivej dravosti a bezohľadnosti sa do tlače dostávajú tie najpikantnejšie správy, ktoré je také zaujímavé čítať a rozoberať... No po smrti Dominique, po bezočivom vpáde na Malfoy Manor, začala novinárov z duše nenávidieť.

Bolo na tom niečo staromódne romantické, keď sa dohadovali na ďalšom stretnutí... vždy s tým prišiel Ron, a Pansy sa to páčilo. Zakaždým, keď prišiel čas rozlúčky, najprv v nej niečo stŕplo. Ale Ron sa jej spýtal, ako má na ďalší týždeň smeny služieb — a to stŕpnuté čosi si uľahčene vydýchlo a spokojne zavrnelo ako mačka.

Slabé sovy z poštových staníc v Lyone, ba ani v Paríži, nedoleteli cez Lamanšský prieliv, a Pansy sa rozhodne nechcelo objaviť v kozube Brlohu s rizikom, že tam natrafí na Molly alebo Arthura Weasleyovcov. Ron pre ňu existoval celkom oddelene od jeho rodiny a zámerne sa snažila nemyslieť na nič, čo by mohlo siahať za hranice ich týždenných stretnutí.

Keď sa Pansy po rozlúčke s Dracom a Blaisom konečne dostala domov, ostal jej čas už len na to, aby matke stručne opísala pohreb a smútočnú atmosféru na zámku. Rozrušená Alexandra sa ju snažila prehovoriť, aby ostala doma a oddýchla si, ale Pansy jej výzvy rázne odmietla a súhlasila len s tým, že si s ňou pred odchodom vypije šálku kávy. Alexandra sa na dcéru zadívala — taká krásna, taká dospelá — a srdce jej zovreli protichodné pocity: hrdosť a obava. Ku komu sa tak náhli, kto tak rozžiaril jej oči... kto sa zmocnil jej duše? Len sa v duchu modlila, aby ten tajomný neznámy nezneužil nevedomky získanú moc nad srdcom jej dcéry. Malá Pansy vyrástla, ale v Alexandriných očiach stále videla to veselé, nosaté dievčatko, akým bola a navždy ostane — jej malá dcérenka.

Hoci sa Pansy ponáhľala, Ron sa už prechádzal pred vchodom do kaviarne, keď prišla.

„Ale prečo si tu a nevošiel si dnu?“ opýtala sa, dychtivo sa zahľadela do zamračeného pehavého výrazu. Týždeň jej bohato stačil na to, aby sa jej cnelo až do zimomriavok.

„Čo tu budeš sama postávať?“ zamrmlal a obzeral sa okolo. „Je tam dosť voľných miest. Poď.“ Ovinul ju okolo pása a odviedol k dverám, cestou sa nosom zaboril do jej vlasov a srdito ju pobozkal na temeno.

„To len Weasley dokáže bozkávať nahnevane,“ pomyslela si Pansy a mimovoľne sa usmiala.

Keď si objednali — macchiato pre ňu, dvojité espresso pre neho, makarónky pre oboch — Pansy a Ron začali hovoriť naraz.

„Vaši novinári sú úplné beštie!“

„Ron, počúvaj, chcem ťa o niečo požiadať.“

Pozreli sa na seba a opäť prehovorili spoločne:

„To nie sú naši! Ja nie som Francúzka!“

„O čo ide?“

Napriek vážnym témam sa obaja rozosmiali. Úctivý, pokojný čašník im priniesol objednávku. Pansy si spomenula na čiperného čašníka, ktorý ich obsluhoval v parížskej kaviarni počas otvorenia seminára... zdalo sa to, akoby to bolo pred celou večnosťou. Vtedy Draco ešte nemal syna, jeho žena žila a nikto netušil o jeho dcére. A áno, malo to zmysel, že sa teraz obracia práve na Weasleyho — keby totiž nebolo jeho, Pansy by sa v ten večer v „Ustrici“ vôbec neocitla... a nestretla by Malfoya.

Ron si zapálil a Pansy, využijúc ticho, prešla rovno k veci — bez okolkov, bez úvodov.

„Zabini bol na Manore cez Nový rok, to určite vieš,“ vrhla pohľad na Rona, no ten len pokojne prikývol. „Pred odchodom domov sa s Potterom porozprávali a ten vraj prejavil ochotu pomôcť...“ Pansy sa opäť pozrela na Rona. Ten nadvihol obočie v otázke. „Môžem sa len domnievať, ale niečo mi hovorí, že Potterov hlas má na ministerstve dostatočnú váhu na to, aby ho počúvali. Ak bude chcieť,“ dodala a otvorila cigaretové puzdro. Líca jej jemne horeli. Weasley mlčal a čakal. Pansy si povzdychla a pokračovala: „A keď tú pomoc ponúkol, tak zrejme chce. Vtedy bol Draco ženatý, teraz je slobodný.“

Malfoy pri nej nebol, a tak nemala dôvod šetriť niečie city — okrem vlastných, a s tými si vedela poradiť. No po slovách o Draco­vom novom statuse jej trochu stiahlo hrdlo a na chvíľu pocítila priepasť medzi sebou a ryšavcom. Čo je jemu vlastne do malfoyovského nešťastia? Prečo sa do toho vôbec púšťa?

„A on sa pevne rozhodol vrátiť domov.“

Pansy si vydýchla a vytiahla cigaretu. Ron natiahol ruku a cvakol zapaľovačom — tým istým, ktorý mu darovala na Vianoce. Pansy vďačne prikývla a oprela sa o operadlo stoličky. Priepasť či nie — sľúbila, a tak urobí všetko, čo bude v jej silách. V pochmúrnych Weasleyho očiach Pansy nevedela čítať ako v otvorenej knihe a nechtiac ho porovnala s Dracom. Ak sa na to pozerala celkovo, s odstupom — tí dvaja mali veľa spoločného: sivé oči, čistú krv, tú istú školu. Dokonca si v rôznych obdobiach vybrali tú istú ženu. A vlastne nie len jednu, napadlo ju cynicky, kým si pomaly potiahla a pozorne sledovala Rona aj vlastné prsty. Školské roky: Weasley a Grangerová, Draco a Pansy. Rok 2001: Grangerová a Malfoy... Pansy a Ron.

Ticho sa predĺžilo a Pansy sa vnútorne pripravila, hľadala argumenty, no Weasley uhasil cigaretu a povedal: „Dobre.“

Pansy trhlo.

„To znamená?“

„Že – áno, porozprávam sa s Harrym,“ vysvetlil Ron trpezlivo a chytil ju za ruku. „Malfoy už nie je môj nepriateľ. Povedal by som, že pre mňa neznamená nič, ale to nie je pravda. Je tvojím priateľom. A ty... ty si pre mňa dôležitá,“ dodal jednoducho, bez úsmevu, hľadiac jej do tváre.

On sa vie pozerať, napadlo zmätenej Pansy, tak nežne, akoby hladil — priamo po srdci.

„Nuž... ďakujem ti, Ron,“ poďakovala sa, až teraz si naplno uvedomujúc, aký ťažký kameň jej práve spadol zo srdca. A od tejto chvíle akoby padla prekážka, ktorá jej bránila voľne hovoriť; praskla bolestivá struna, ktorá zakaždým napnuto znela, keď prišla reč na Malfoya. Pansy Ronovi porozprávala o Dracových podozreniach; o žalobách, ktoré sa chystajú podať na „Magie de Paris“, on aj de Chantallovci; o plánoch vypátrať a potrestať zradnú Greengrassovú... Už sa nebála, že ho raní, že v ňom vyvolá bolestné spomienky neuváženým slovom či menom. Len premýšľala: spomenul si aj on na hysterický výkrik: „Veď on je tu! Potter je tu! Chyťte ho!..“ vydeseného dievčaťa so slizolinskou kravatou — vo Veľkej sieni Rokfortu, deň pred finálnou bitkou?

Dojalo ju, že ryšavec neponúkol pomoc — bolo by to zvláštne. Áno, dnes v noci ju čakal pri dverách kaviarne, bál sa o ňu, áno. A Pansy si bola istá: keby poznal adresu v Lyone, čakal by ju priamo pred vchodom... bola predsa sama – to kvôli tomu... Ale na plánovaný výjazd do Farfely pôjde s Dracom a Blaisom. Zdalo sa, že Ron konečne pripustil, že pre ňu sú títo dvaja tým, čím sú pre neho Potter a Grangerová. A práve toto si začala vážiť ona sama.

****

Ona to tak nechcela — Merlin je svedkom, že smrť Malfoyovej manželky si nepriala. Chcela len, aby to bolo fér... spravodlivé. Malfoy sa k nej zachoval odpudivo a podlo — čo bolo zločinné na jej hneve, čo čudné na túžbe po pomste? Ona, Astória Greengrassová, nikoho nezabila, jej svedomie je čisté... Ale panický strach nebol znakom čistého svedomia, však? Ten ju nenechával spávať odvtedy, čo vyšiel ten prekliaty článok — strach z Malfoyovej pomsty. Všetko sa pokazilo, všetko... a pritom to začalo tak dobre. Detektív, ktorého si najala, odviedol skvelú prácu — vystopoval jej bývalého mužíčka. Detektív, ktorému platila jeho peniazmi. Astória to pokladala za vrchol irónie. A Blaise! Kto by bol povedal, že ho čerti dovedú späť do Británie... Ale chľastať s Potterom! To už naozaj presiahlo všetky medze. No napokon to dopadlo ako na objednávku: ten vychytralý chlapík, ktorý si odpracovával zálohu, potiahol pár vlasov z Potterovho plášťa — presne ako Remer požadoval... Astória len tušila na čo. Výsledný škandál bol hlučný, tak ako si želala. Ale eufória sa nedostavila: náhla smrť tej nevinnej Malfoyovej manželky zrútila starostlivo vystavaný plán, zmenila zábavnú hru na zločinný úmysel. A to, že ju Malfoy nájde, bola len otázka času. Nech je prekliaty! Veď tú svoju nešťastnú Francúzku ani nemiloval, lenže — siahli mu na vlastníctvo...

Alebo je to záchvat paranoje? Jej nálady sa menili niekoľkokrát denne: od panického strachu k bezhlavej eufórii — a späť... ale noci ostávali bez spánku.

****

Na hľadanie nelegálneho čarolekára, ktorý Astórii vrátil pamäť, potrebovali Malfoy, Zabini a aurorka Parkinsonová dva dni. Prvý deň sa bezcieľne potulovali Farfelou — zastavovali sa v luxusných podnikoch aj pochybných krámikoch, všímajúc si ľudí, odpočúvajúc rozhovory. Ich nenápadné oblečenie, maskovacie kúzla a čary skrývajúce tváre i aurorský plášť Pansy zabezpečili, že nijako nevyčnievali z davu.

Keď sa zotmelo a Pansy Malfoyovi zahlásila: „Ešte desať yardov a odpadnú mi nohy,“ všetci traja vošli na večeru do Ustrice.

Jedli mlčky. Blaise a Pansy boli príliš unavení a hladní na rozhovor, a Malfoy — ten akoby bol už duchom inde, vracal sa k miestam, kam sa chceli pozrieť zajtra. Objednal si len čiernu kávu, no takmer sa jej ani nedotkol, len fajčil a s neprítomným pohľadom sledoval okno — to isté, cez ktoré pred pár dňami vletela sova so správou od Narcissy.

Pansy a Blaise si vymenili pohľad, ale mlčali. Presviedčať Malfoya, aby sa najedol — alebo vôbec o čomkoľvek — keď bol v tomto rozpoložení, bolo zbytočné a riskantné. Nemali silu počúvať výbuch podráždenia, trieštenie pohárov a neskôr sa dočkať ospravedlnení. Pansy na to dnes jednoducho nemala energiu.

Na druhý deň svoj cieľ našli — v nenápadnej bylinkárni s ošarpanou tabuľou a zakalenými oknami. Kým Zabini - „Neprotestujem, len... prečo práve ja?“

„Máš ten najfešnejší výraz, Zabini. A Pansy má svoju úlohu.“ - vyberal vhodné „povzbudzujúce — no veď chápete“ elixíry a dookola unavoval starého predavača, Pansy naoko bezstarostne skúmala kozmetickú vitrínu na opačnom konci, Malfoy obišiel pult a nenápadne sa prešmykol za nevýrazné dvere. Starec si nič nevšimol, no predsa začal byť nepokojný — jeho podozrivé oči prebehli po predajni a zastavili sa na Pansy, ktorá práve prehliadala prasklinu v sklenenej skrinke.

„Prepáčte, slečna, môžem vám nejako po—“

Nestihol to dohovoriť, lebo sa ozval tlmený náraz, nasledovaný potlačeným stonaním a neartikulovaným, no výhražným šepotom — spoza dverí, za ktorými zmizol Malfoy. V priebehu niekoľkých sekúnd sa situácia dramaticky zmenila.

„Colloportus!“ zvolala Pansy a dôkladne zapečatila vchod.

„Petrificus Totalus!“ dodal Blaise a starý lekárnik spadol k pokladni, celý strnulý.

Zaznelo Malfoyovo zavolanie spoza pultu: „Sem! Pansy, tvoj výstup...“

Parkinsonová jediným pohybom zrušila maskovacie kúzla a rozhodne vošla do zadnej miestnosti. Zabini sa ešte raz presvedčil, že starý muž, ktorý teraz zúfalo kmital očami, sa už nehýbe, gestom mu poradil, aby bol ticho — akoby to ešte nevedel —, a po rýchlom pohľade k hlavnému vchodu nasledoval Pansy.

****

Sneh padal a padal, prikrýval Malfoy Manor ako biely závoj. Zima akoby tušila, že sa jej čas kráti, a rozhodla sa na rozlúčku poriadne vyblázniť. Hermiona sa opierala o parapet a hľadela do ružovej záhrady — cez snehovú hmlu a sklo ledva rozoznávala červené kvety. Luna dosiahla svoje — v záhrade opäť kvitli ruže, tie isté Forever Young. Tie, s ktorými to celé kedysi začalo.

Hermiona sa v ružiach nevyznala, ale na túto odrodu už nikdy nezabudne.

Bolo to zvláštne. Kedysi ju trápilo, že už nebude súčasťou Malfoyovej minulosti. Ale dnes — dnes mala vlastnú minulosť. Vytvarovanú, vyskladanú ako mozaiku. Bez neho. A nikdy v nej ani nebude. Zvláštna forma pomsty? Možno niečo podobné...

Zmätok ju neopúšťal celé dni, odkedy ich v manore navštívil ten dotieravý reportér — tak drzý, že si dovolil prijať podobu Harryho. Harry si to vyčítal, no Hermiona s Ginny ho svorne obhajovali: „Kto by to mohol čakať?“ A skutočne — po pár dňoch to Hermiona prijala ako fakt. Ochrana pozemku, ktorú navrhoval Zabini. Prechádzky s Kirou len v hĺbke záhrady, ďaleko od plota.

A predsa tak veľmi túžila vyjsť z tohto miesta, prejsť sa Londýnom, ukázať dcére svet za bránou. Veď čoskoro bude mať rok, a ani len netušila, že za kovaným plotom existuje celý svet. Priatelia ju presvedčili počkať, kým sa veci upokoja, a obavy o bezpečie Kiry napokon zvíťazili. No Hermiona cítila krivdu. Ako vták v klietke sa bezcieľne túlala po dome a túto nervozitu vnímala nielen dcéra, ale aj pes a dokonca aj domáci škriatkovia, ktorí už predčasne začali jarné upratovanie.

Vo vzduchu viselo čosi nevyhnutné. Zmena.

Hermione chýbal Malfoy ako ešte nikdy predtým.. Keď sa z novín dozvedela o tragédii jeho ženy, keď sa dozvedela aj o jeho synovi — teraz sirote. Šok z tej správy jej pripomenul samú seba: tehotnú, opustenú, stratenú. A znova sa jej v ústach objavila známa horkosť.

Takto chutí zrada. Zrada od tých, ktorých milujeme viac než seba. Od tých, ktorým dávame všetko. Len ich klamstvá bolia tak smrteľne. Len ich zrada dokáže človeka zlomiť.

Ale ona sa nezlomila — znova to ustála, len horkosť kávy na jazyku nechcela zmiznúť... Malfoy — vdovec. A akokoľvek to znelo... bol voľný. Čo sa teraz stane — s ním, s ňou, s ich deťmi?

S Hermionou sa dialo niečo zvláštne. Večer, keď s Lunou uložili Kiru, sedávali pri krbe až do hlbokej noci a ona hovorila, hovorila a hovorila, oči jej horúčkovito suché, rozprávala o svojich strachoch a pochybnostiach, o túžbe po Dracovi, o svojich nepokojných, nezmyselných snoch, a pritom škrabkala Oscara za ušami, ten poslušne znášal jej nervózne pohladenia, ležiac pri jej nohách. Luna jej so svojou obvyklou trpezlivosťou načúvala, dolievala Hermione čaj a nenápadne ju utešovala — tak, ako to vedela len ona — chápajúc, že priateľka potrebuje byť vypočutá, no rady od nej nečaká.

Cez deň sa Hermiona takmer nepohla od Kiry, akoby sa bála, že jej dieťa pred očami zmizne. No občas stŕpla a hľadela upreto do jedného bodu, akoby vypadla z reality a putovala do sveta, známeho len jej. Zvýšená pozornosť k dcérke mala však svoje opodstatnenie. Práve v ten večer, keď Malfoy — netušiac, čo robí — skúšal bezprútikovú mágiu v stajni, a Hermiona s Kirou v spoločnosti Luny a Harryho, ktorý sa na chvíľu zastavil, sa prechádzali po záhrade, užívajúc si bezvetrie, sa stalo niečo nezvyčajné. Kira náhle stuhla a zadívala sa na krstného s nezvyčajne sústredeným výrazom. O pár okamihov sa na Harryho zosypal zo stromu, pod ktorým stál, celý závej snehu na hlavu. Hermiona prekvapene vykríkla, Luna začala nadšene tlieskať a Kira sa rozosmiala, vykrikujúc: „Hári, Hári! Hári, uf!“, napodobňujúc, ako si Harry odfukuje sneh. Ten, smejúc sa, si vytieral sneh z goliera bundy a významne na Hermionu žmurkol.

„Gratulujem! Ešte poriadne nechodí, ale už čaruje.“

„Och, nie je to priskoro?“ Hermiona vyzerala znepokojene a zmätene. „Je to vôbec normálne? Čítala som o takých prípadoch, ale… neviem — je taká aktívna, budem ju musieť sledovať na každom kroku…“

„No ale veď tvoja dcérka je predsa najtalentovanejšia, nie? Počuli sme to už stokrát, tak čo sa čuduješ?“ Harry si zložil okuliare a vysušil ich mávnutím prútika, ukrývajúc úsmev.

Hermiona bezmocne rozhodila rukami, nenašla odpoveď a pozrela na Lunu. Tá sa len pokojne usmievala.

„Neboj sa. Pri týchto schopnostiach sa Kira rýchlo naučí ovládať, čo má. Veď je aj tvoja dcéra, nie?“

A práve v tej poslednej vete Hermiona najjasnejšie počula to „aj“.

Keď večer, v poslednú februárovú sobotu, Toby oznámil návštevu pri bráne — „pani Potterová a pán Weasley“ —, Hermiona si bola istá, že zle počula, alebo že si domový škriatok poplietol mená. Najmenej zo všetkého čakala, že uvidí na prahu Ginny a… Rona. Napäté nervy povolili a ona mu padla okolo krku, tvár si ukryla do jeho hrude a rozplakala sa, keď pocítila, ako ju objal a hladil po vlasoch. Až v tej chvíli si Hermiona uvedomila, ako veľmi jej chýbal, ako jej dušu nahlodávalo ich tiché nepriateľstvo, ako hlboko potlačila myšlienky na túto bezkrvnú vojnu. Kašľať na to, kašľať na všetko… opakovala si v duchu, kým jej slzy zmáčali studenú Ronovu bundu. Chcem ich oboch — Draca aj Rona, mám toho dosť, som unavená, nech už je koniec…

Keď prvé emócie opadli, Hermiona odišla uložiť Kiru, ale predtým ju ešte raz predstavila Ronovi. Obrátila sa, s dcérkou v náručí, a neisto sa naňho pozrela. Ginny sa usmiala a nenápadne drgla brata lakťom. Ron si so zamysleným výrazom prezeral tváričku dieťaťa a Kira naňho hľadela s až smiešne vážnym výrazom, napokon vydala nejasné mňauknutie, hoci už zvládala vysloviť krátke slovíčka — po svojom, pravdaže. No pre záhadného ryšavého ujca si vo svojom slovníku zatiaľ nič nenašla, a aj Ron sa nakoniec jemne usmial, mierne rozpačitý.

Keď sa napokon všetci usadili pri krbe a Toby pripravil stolík na čaj, Hermiona sa obrátila na Ginny s otázkou, kde je Harry. Tá len významne kývla smerom na brata. Ron stručne vysvetlil zmätenej Hermione, že Harry odišiel do Francúzska — na stretnutie s Malfoyom, ktoré sám Ron zariadil. Hermiona veľmi opatrne položila šálku na stolík, zovrela si ruky v lone a snažila sa ovládnuť náhlu triašku.

„Prepáč… a ty s tým máš čo spoločné?“

Ginny predbehla brata, ktorý sa zjavne nikam neponáhľal s odpoveďou: „Ach, vieš, drahá, to je veľké tajomstvo, a my sa s tebou oň akosi nechceme deliť, rozumieš.“

Vzdychla si a pohľadom pokarhala Rona.

Ten pokojne dopil čaj, a Hermiona mu úplne mechanicky doliala ďalší. Ron vďačne prikývol a ona zachytila jeho pohľad: na okamih v ňom preblesklo niečo, čo chápala len ona — ona, ktorá kedysi zlomila všetky stereotypy a nebála sa vsadiť všetko, v čo verila. Dokonca sa naklonila dopredu, akoby neverila vlastným myšlienkam, a Ron odvrátil zrak, no uši mu zradne očerveneli. Hermiona prudko vydýchla, potlačila slzy a usmiala sa trasúcimi perami. Ginny, ktorá ich krátku, no výrečnú výmenu sledovala s ohromením, sa rozhodla zasiahnuť.

„Vy dvaja ste si, zdá sa, konečne všetko vyjasnili, čo? Som rada, naozaj, už bolo na čase. Ale začínajú ma štvať všetky tie tajomstvá — všetci niečo viete, len ja nie!“

Hermiona na ňu hodila previnilý pohľad, a Ron sa so smiechom natiahol po urazenej sestre a pobozkal ju na spánok.

„Nezúfaj, Gin. Nemáš sa rozčuľovať, veď som ti to hovoril, pamätáš? Všetko sa dozvieš…“

Hermiona pozorne načúvala.

„Ro-on…?“

„A ty sa tiež dozvieš. Majte trpezlivosť, dievčatá,“ podpichol ich Ron, stále s tým istým úsmevom.

Hermiona ho nespoznávala. Nevideli sa už veľmi, neprípustne dlho — a súčasný Ron, sediaci pri krbe v Malfoy Manor, usmiaty a pokojný, ju neprestával udivovať… príjemne, samozrejme. Hermiona si predstavila stretnutie Draca a Harryho a srdce jej začalo divoko búšiť, krv sa rozprúdila a dušu zalial pocit blížiacich sa zmien.

****

Aurorské právomoci Parkinsonovej donútili spočiatku arogantného nelegálneho špecialistu rýchlo skrotnúť a priznať, že áno, bola tu nejaká dáma, nie, samozrejme sa nepredstavila — on sa na mená nepýta, páni aurori by si predsa mohli domyslieť… Keď schytal od Malfoya celkom nemagický, no zato poriadne bolestivý štuchanec za drzosť, podvodník zmĺkol a poslušne dovolil vyčariť obraz neznámej ženy do špeciálne pripravenej mysľomisy. A potom, čo mu Pansy sľúbila, že namiesto väzenia vyviazne s mastnou pokutou, nanajvýš vďačný nelegál vytiahol zo starej, ošúchanej zásuvky neuveriteľne ošúchaný, hrubý zápisník a našiel v ňom dátumy jej návštev, ktoré s ochotou poskytol „pánom aurorom“. Ani Malfoy, ani Zabini, ktorý mlčky stál pri dverách a dohliadal na úbohého lekárnika, mu nebrali ilúzie. Podľa všetkého Draca nespoznal — alebo predstieral, že nespoznal — a bolo mu úplne jedno, kto sú, hlavne aby ho už nechali na pokoji. Keďže viac už z neho nebolo čo dostať, „aurori“ sa pobrali k odchodu. Na rozlúčku si Pansy vzala zažltnutý, ale ťažký mešec galeónov, sľúbila nelegálovi, že si naňho posvieti, vystavila mu potvrdenie na kúsku pergamenu a významne ho prilepila rovno na ošúchaný obal knižky s heslami a kontaktami. Čaromág stŕpol a úslužne prikývol, hľadiac na Parkinsonovú so strachom i rešpektom. Keď prechádzali cez úzky obchodík, Zabini namieril prútik na nehybného lekárnika, zrušil paralyzačné kúzlo a dvere za trojicou zapadli, zatiaľ čo starý zvonček zachrčal a oznámil ich malý triumf.

„Poprechádzame sa?“ uškrnul sa Blaise, kývnuc na Pansyinu kapsu, kde spočívala pokuta.

„Tak to určite,“ odsekla, vyplazila naňho jazyk a dodala: „Všetko podľa predpisov, a skutočne som si ho vzala pod drobnohľad. Nikdy nevieš, kto a kedy sa môže zísť, Blaise.“

Malfoy sa na priateľku zadíval zamyslene, akoby si na niečo spomenul, potom ich oboch objal a úprimne povedal:

„Ďakujem, ľudia. Bez vás by to bolo dlhšie a komplikovanejšie, ale to vlastne nie je hlavné… Jednoducho vďaka, že ste.“

Pansy ho dojatá pobozkala na pery — vášnivo, no cudne — a Blaise mu buchol po pleci. Obaja vedeli, že Malfoy niečo také nemusí vysloviť už nikdy v živote, alebo to možno povie znova… no aj bez slov im bolo jasné, čo pre seba znamenajú. A ten deň bol obed v „Ustrici“ omnoho srdečnejší než ten predchádzajúci.

****

Pri lyonskej reštaurácii „Le Toureg“, kde sa pred pár dňami stretli Ron a Pansy, sa Harry zjavil až po Malfoyovi — a hneď ho uvidel sedieť pri okne. Draco sedel nad šálkou kávy, fajčil a hľadel priamo pred seba. Harry si spomenul, že od ich posledného stretnutia uplynuli takmer dva roky, a hoci videl Malfoyove čarofotky v tej škandálnej sérii článkov, pri pohľade naňho naživo, takto zblízka, mu srdce začalo biť rýchlejšie. Vyšiel po schodíku a otvoril dvere.

Keď pristúpil k stolíku, Malfoy zdvihol pohľad — a zblízka už tie oči vôbec nepôsobili odmerane.

„Potter.“

„Malfoy.“

Harry si sadol a zistil, že stolík je pripravený pre dvoch: okrem kávy tam bol aj elegantný strieborný čajník a o niečo väčšia šálka — zjavne preňho.

„O! To si objednal aj pre mňa?“

„Ako vidíš.“

„A prečo čaj, nie kávu?“

„Náhodou viem, čo máš radšej, Potter. A mám dobrú pamäť.“

Harry potlačil pokušenie namietnuť — že jeho chute sa mohli medzičasom zmeniť — no napokon, neboli tu kvôli škriepkam.

„Tak teda vďaka,“ povedal, nalial si čaj a prisypal tri kocky cukru, pričom na Malfoya pozrel s jemnou výzvou — nemohol si pomôcť. Ten len nepatrne nadvihol obočie a vytiahol si z krabičky ďalšiu cigaretu.

„Dobre, Malfoy. Poďme rovno k veci,“ odpil si Harry z čaju a tiež si zapálil, nechávajúc Draca, aby začal. Malý rituál, ktorý pomáhal usporiadať myšlienky — a zároveň ich trochu ukryť pred protivníkom.

„Ako chceš,“ prikývol Malfoy a Harryho bodla tá nezvyčajná ochota. „Ak som správne pochopil, je v tvojej moci skrátiť môj… trest.“ Pri tom poslednom slove Draco mierne zažmurkal, a Harry si s určitým zadosťučinením všimol trhlinku v brnení jeho uhladenej slušnosti. Tento súčasný „francúzsky“ Malfoy ostro kontrastoval s tým manorovým, ktorý posielal aurorov do čerta a smial sa im do tváre, hoci nemal v rukách nič. Nečakane mal zhnusený pocit a zatúžil túto záležitosť čo najrýchlejšie uzavrieť a vrátiť sa domov — za Ginny…

„Ako som už povedal, mám dobrú pamäť, Potter.“ Malfoy sa zrazu naklonil bližšie a prehovoril ticho, no dôrazne: „Pamätám si všetko — vrátane rokfortskej Miestnosti najvyššej potreby a Zakázaného lesa. Moji francúzski advokáti sú výborní, ale nemajú moc dostať ma späť do Británie skôr. A vieš čo? Pochopím a uverím, ak mi teraz povieš, že si prišiel do Lyonu kvôli suvenírom a sem si zašiel len tak, na kus reči.“

Dopovedal a oprel sa späť, nespúšťajúc tvrdý pohľad z Harryho, a na jeden dúšok vypil zvyšok kávy.

Nie, nie — je to stále on. Harry sa na Malfoya díval a pomyslel si, že keby mu odstrihol ten biely chvostík so zamatovou stužkou, bol by z neho obyčajný mukel — v koženej bunde a čiernych džínsoch. Celý v čiernom — mukel v smútku. Alebo Malfoy na obchodnom stretnutí. Malfoy, ktorý prežil vojnu, pád a vyhnanstvo; ktorý prišiel o otca, o lásku, o vlasť aj o manželku; a ktorý sa sám dvakrát stal otcom. Malfoy, ktorý si napriek všetkému dokázal uchovať seba — akýkoľvek bol.

„Neprišiel som kvôli suvenírom,“ povedal nakoniec a uhasil cigaretu, ktorá dohorela až k filtru. „Prišiel som za tebou.“