Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 13. Vietor zmien

„Všimol si si, aký je v poslednom čase čudný?“
Ginny si zamyslene pohrávala s kúskom pergamenu. Ronova odpoveď ju neprekvapila — čakala niečo také.

„Čudný?“ Harry sa sústredene prehrabával v turnajových tabuľkách metlobalu.
„V čom presne?“

„Harry!“ povedala pohoršene a otočila sa k nemu.
„Akože v čom? Ty to vážne nevidíš?“

Harry si povzdychol a zložil noviny. Ginny si sadla na opierku jeho kresla a začala mu to trpezlivo vysvetľovať:
„Rozprávali sme sa s ním pred tým jeho francúzskym seminárom. Povedal, že už vyrástol z maminých svetríkov a rodinných osláv... že sa chce nájsť.“
Na chvíľu sa odmlčala, dívala sa do jedného bodu a zamyslene prehrabávala Harrymu vlasy. Ten jej obratne prešiel rukou poza chrbát a stiahol si ju do lona.

„A čo? Chceš povedať, že sa našiel?“

Ginny sa naňho zadívala, akoby uvažovala o niečom úplne inom.
„Práve v tom to je — niečo našiel. Alebo niekoho. Niekoho tam stretol, Harry, ja to cítim,“ zamračila sa s nechuťou.
„Ale nehovorí koho. Zatiaľ o nič nejde,“ napodobnila podráždene brata a Harry sa pousmial.

„Naozaj až tak?“

„Presne,“ prikývla Ginny.
„Zatiaľ... Nechce sa mi veriť, že ani tebe vôbec nič nepovedal!“

Harry sa na manželku skúmavo pozrel. Premýšľal, či by sa mal podeliť o svoje podozrenia — ak sa už Ron rozhodol niečo zamlčať.

„No... vlastne tam stretol Malfoya,“ povedal napokon pomaly.

Ginny otvorila ústa, potom ich zase zatvorila a niekoľkokrát zažmurkala.

„Čože? Kde?“

„V bare po seminári. Vieš, v Paríži je jedna taká ulica — ako naša Šikmá... No a... tak,“ dokončil Harry neobratne a ledva začatú vetu nechal vyšumieť. Ginny sa naňho nechápavo dívala a on pocítil, ako mu horí tvár. Našťastie, jeho uši a líca sa nečervenali ako Ronove.

Harry nemal rád, keď musel Ginny klamať, ale toto nebola jeho pravda — bola to Ronova, a ten mal právo ju chrániť tak, ako uzná za vhodné.

„Vieš čo, Gin,“ povedal rozhodne a pevne ju objal, „poviem ti len jedno —je v poriadku. Myslím, že Ron je na dobrej ceste... nech je akákoľvek.“ To posledné zamrmlal, keď sa tvárou ponoril do jej ryšavej hrivy.

„Keď to hovoríš ty...“ povedala neisto Ginny a mačacím pohybom sa mu obtierala o líce.
„Prvá sa budem tešiť, ak ho konečne pustí... hermionománia.“

Harry sa zachichotal, keď mu jej dych pošteklil krk.
„Hermionománia — to sedí úplne presne.“

„No však je to pravda,“ uškrnula sa Ginny.
„A povedz — Zabini sa veľmi zmenil?“ spýtala sa tak nevinne, že Harry sa znova zasmial, hoci mu pohľad trochu potemnel.

„Navonok ani nie, len si nechal trochu narásť vlasy... taký Európan. Ale inak... čo som o ňom vlastne kedy vedel, aby som to vedel posúdiť?“

„To je vlastne pravda,“ povedala Ginny zamyslene.

„A prečo zrazu také rôznorodé otázky?“ spýtal sa Harry a zľahka ju štuchol do pehavého nosa.
„Nemám nič proti, ale máš dneska nejaké skákavé myšlienky...“

Ginnyin zamyslený pohľad sa zmenil na záhadný, líca jej jemne očerveneli. Naklonila sa k nemu, objala ho okolo krku a pozrela mu do očí.

„Radšej sa priprav, že mi onedlho začne skákať aj nálada,“ zašepkala tajomne, sledujúc, ako sa mu rozširujú zreničky.

„Chceš tým povedať...?“ vydýchol zachrípnutým hlasom.

„Chcem, chcem,“ horlivo prikývla Ginny s výrazom spokojnosti. „Už päť týždňov. Chcela som si byť istá, než ti to poviem.“

„Ginny...“ Harry ju zovrel v náručí, no okamžite si to rozmyslel a objatie trochu povolil.
„Milujem ťa,“ zašepkal dojato, s podivným chvením v bruchu, akoby prehltol zlatonku.
„Milujem ťa.“

„Aj ja teba,“ zašepkala Ginny a skryla si tvár na jeho hrudi. Zasnene si povzdychla:
„Nikomu to zatiaľ nehovorme, dobre? Poďme niekam — len my dvaja, bez všetkých. Na pár týždňov... čo povieš?“

Harry jej jemne nadvihol bradu, zahľadel sa do jej žiarivých očí a mlčky ju pobozkal.

Do miestnosti vtrhol vietor cez pootvorené okno a rozfúkal mu vlasy — ale on si to ani nevšimol.

****

Len čo rodinný lekár skonštatoval, že Dominique sa prakticky zotavila, a dovolil jej chodiť na prechádzky a celkovo sa pomaly vracať k bežnému životu, začala prehovárať Draca, aby sa s ňou šiel povoziť.

„No tak aspoň na chvíľočku, chéri, budem opatrná, prisahám,“ uisťovala ho s leskom v očiach, a ani napomínania matky a svokry, ani rozumné argumenty otca ju nezastavili. Dominique si vybrala Draca ako poslednú inštanciu a ten bol z toho celý nesvoj: názory Narcissy a Blanche preňho mali svoju váhu, no manželka bola čoraz neodbytnejšia — a napokon si predsa len presadila svoje. V jeden jarný slnečný deň pre ňu v stajni vybrali tú najmiernejšiu kobylku — nízku, s dlhou hrivou, plavákovej farby — a Draca s Dominique sa, ponechajúc syna na starostlivosť starým mamám, vybrali na pokojnú jazdu po panstve.

Sám Malfoy dával prednosť veľkému svižnému žrebcovi menom Azraël — jazdil na ňom aj počas jesennej poľovačky a dobre poznal jeho zvyky. Kôň prekvapoval psou oddanosťou svojmu pánovi, hoci predtým patril Philibertovi; lenže keď si ho Draco vybral, Azraël si vybral jeho — a odvtedy uznával jedine jeho. Nie, nedalo sa povedať, že by mal zlú povahu: nevyvádzal, nekopal, bol celkom predvídateľný. No hocikto iný ako Draco Malfoy nemohol očakávať, že ho Azraël poslúchne čo i len na gesto, slovo, myšlienku — naopak, ten prefíkaný tvor sa rád tváril ťarbavo a nedoslýchavo, poslúchal len neochotne. Vcelku sa dalo povedať, že Draco a Azraël sa jednoducho našli.

Malfoy si spomenul, že rovnaké bezvýhradné porozumenie spájalo kedysi jeho otca a jeho krásavicu Artemis.

Dominique doslova žiarila nadšením: už ju nebavilo sedieť doma, túžila sa vrátiť k aktívnemu životu. V krátkom modrom kožúšku, ktorý pripomínal kúsoček neba, s rozcuchanými vlasmi siahajúcimi po plecia a s rumencom na lícach vyzerala ako jar sama — a Draco sa pristihol, že sa na manželku zahľadel so zatajeným dychom. V predstavách sa mu vynorila rozmazaná scéna: on a ona na svojich koňoch, a medzi nimi — chlapec so svetlou hlavou na upravenom huňatom poníkovi... Obraz sa zachvel a rozpadol sa na tisíc kúskov.

„Takto to mohlo byť...“, preletelo mu hlavou ako vietor, „takto to mohlo byť...“

Očakávanie niečoho radostného sa v Malfoyovej hrudi miešalo s bodavou nostalgiou, s predtuchou nešťastia. Vietor čuchal konské hrivy, vkrádal sa pod oblečenie, pohrával sa s nežnými, jasavými nádejami — a srdce mu sladko stískalo, lebo sa bálo veriť. Na Francúzsko sa už pomaly znášala jar...

****

Zatiaľ čo v zámku Églantier vládla krehká idylka, medzi ostrovom a pevninou — až do februára — prebiehala čulá korešpondencia. Blaise chvíľami ľutoval, že sa obrátil na Parkinsonovú, ale neexistoval nik iný, komu by mohol bez obáv zveriť podobné tajomstvo a zároveň očakávať naozaj rozumnú radu. Lenže postoj Pansy ho začal miasť, vnášal mu do myšlienok zmätok.

„Daj im trochu času, Blaise. Len im daj čas,“ písala mu.

„A nestačilo už, koľko času stratil?!“ namietal Zabini.

No Pansy tvrdohlavo trvala na svojom. Draco vyzeral šťastne — nakoľko to vôbec bolo možné, vzhľadom na okolnosti — a túto prestávku potreboval.

„Naozaj necítiš ten vietor, Blaise? Vietor je teraz zvláštny — raz veje k nám, raz od nás; čoskoro prinesie niečo so sebou, cítim to. Nepredbiehaj udalosti... Naše múry sú z papiera a naše životy zo skla; ten vietor ich môže jedným závanom zmiesť z nôh — a potom ich zimná fujavica odnesie preč. A nezostane už nič, Blaise, nič a nikto. Len mu daj šancu — Draco ju sakramentsky potrebuje. Daj mu vydýchnuť pred cestou, kým ho vietor nevezme...“

Zabini nevedel, čo si má myslieť, a naďalej netušil, čo má robiť. Parkinsonová ho niekedy prekvapovala nečakanou múdrosťou, a na Veštení bola Treelawneyovej obľúbenkyňou — no predsa len, predsa len... Vietor, hejže. Hoci aj on si všimol: túto zimu bol vietor neobyčajne nevyspytateľný, dráždil dušu, zasieval v nej pochybnosti a neurčité predtuchy. Blaise ten vietor cítil — ale bál sa toho, čo by mohol priniesť.

V polovici februára, keď už bola Dominique schopná prijímať návštevy, Zabini navštívil Malfoyovcov — odhodlaný konečne niečo urobiť. No keď tú malú rodinku uvidel, jeho rozhodnosť sa začala roztápať ako marcový sneh pod slnkom. Pre Blaisa boli ich tváre ako lúče — ich pohľady, ich oči. Draco sa od čias na Sicílii zmenil na nepoznanie. Nie, nežiaril šťastím ako oslávenci — tú detskú bezstarostnosť už nik z nich nemohol získať späť. Každý si niesol na krku svoj kameň nesplnených nádejí a nenahraditeľných strát. No v Dracových očiach sa objavil zmysel — teraz mal prečo žiť. Dominique bola ešte krehkejšia, ale akoby žiarila zvnútra — silným, stálym svetlom: usídlili sa v nej istota a harmónia. A ten malý Malfoy... Ako júnová púpava — svetlý a nadýchaný, s úsmevom na celé bezzubé ústa, s tichým smiechom a modrými očkami. Luxusné biele ruže, ktoré Blaise priniesol — prvotriedne, osobne vybrané a odrezané — dokonale zapadli do atmosféry, ktorá tam panovala.

Zabinimu ani slovo nevyšlo z úst — nebol to príhodný okamih, tak si to aspoň nahováral — aby rozbil ten malý slnečný svet, ktorého obyvatelia ani len netušili, aké krehké sú jeho steny. A vietor už dorazil k prahu a zúril za oknami, hroziac a rehotajúc sa.

 ****

„Naozaj?!“
Hermiona sa takmer zadusila a rýchlo odložila šálku — skoro mimo stolíka.
„Gin... Ó, Ginny, gratulujem! To je... to je jednoducho úžasné! Ach, ako sa teším!“
Vyskočila na nohy, hodila sa na pohovku vedľa rozžiarenou radosťou sčervenanej kamarátky a pevne ju objala.

Kira, sediaca Ginny na kolenách, veselo vypískla, jednou rukou sa chytila výstrihu jej šiat a druhou vletela do vlasov svojej mamy.

„Áno, Harry je tiež nadšený,“ usmiala sa Ginny na Hermionu a obidve sa bez slova pozreli na jej bruško. Aj Kira sa pozrela smerom nadol.

„Takže sedem týždňov,“ zamyslene si prepočítala Hermiona.

„Áno, rovno na Vianoce,“ Ginny sa trochu začervenala a spokojne zachichotala.

„Len si to predstav,“ zasnívala sa Hermiona, „do ďalších Kiriných narodenín už bude mať kamarátku...“

„Alebo kamaráta!“ namietla Ginny a obe sa zasmiali.

„Ach, áno, samozrejme! Žiješ vo svete dievčat,“ mávla Hermiona rukou,
„a myslíš len na ne... Občas sa snažím predstaviť si, aké by to bolo, keby som mala chlapca...“

„A?“

„A nedokážem to,“ pokrčila ramenami. „Je také zvláštne myslieť na to, že tu kedysi vôbec nebola.“

Ginny ju počúvala so zatajeným dychom a nevedome si hladkala ešte celkom ploché bruško.

„Och, Luna bude nadšená,“ Hermiona náhle vyskočila a zamierila späť do svojho kresla.
„Poďme si z nej vystreliť — povieme napríklad, že...“

„Slečna Grangerová, slečna Grangerová! Je tu hosť...“ Toby sa z ničoho nič objavil v miestnosti a vyzeral dosť zmätene.

„Zasa?“ vyhŕklo Hermione. Ginny na ňu hodila znepokojený pohľad.
„Kto je to tentoraz?“

Toby nervózne prešľapoval na mieste.  „Pán Harry Potter, slečna Grangerová.“

„Harry?!“ zvolali naraz Hermiona aj Ginny.

„A prečo neprišiel cez kozub? A prečo si ho nevpustil?“ Hermiona vyzerala zmätene.

„Slečna Grangerová, pán Potter prosí, aby ste prišli k bráne spolu s malou slečnou Kirou. Vraj ide o prekvapenie,“ Toby si nervózne mädli uzlovité prsty a vyvaľoval oči.
„Toby pozval pána Pottera dnu, ale pán Potter odmietol. Pán Potter chce vidieť slečnu Grangerovú a malú slečnu pri bráne. Povedal: »prekvapenie«...“

„Dobre, dobre, Toby,“ povedala Hermiona a vymenila si pohľad s Ginny, ktorá len nechápavo pokrčila plecami. „Tak poďme. Uvidíme, čo ten tvoj manžel zasa vymýšľa.“

Ginny sa uchechtla a vstala, podala Kiru Hermione, ktorá ju zabalila do huňatého plédu, čo priniesol Toby.

Pri bráne sa naozaj črtal tmavý tieň a Hermiona, ako sa približovala, pocítila zvláštnu, narastajúcu úzkosť. Harry nebol typ na teatrálne výstupy — a Toby by si nevymýšľal, jedine že by bol pod Imperiom. Ale kto by sa už len unúval ovládnuť domáceho škriatka? A aj tak to nevyzeralo...

„Harry?“ Ginnyin hlas prerušil Hermionine myšlienky. „Harry, čo sú to za žarty?“

Postava pri bráne len mávla rukou, stále mlčky, čím ešte viac podnietila napätie. Hermionu zrazu zaliala vlna paniky.

„Gin...“ začala váhavo, spomaľujúc krok — ale už bolo neskoro: boli takmer pri bráne, keď ich oslepil prudký záblesk, ktorý roztrhol husté súmrakové ticho. Cvak, a ďalšie dva záblesky — rýchlo za sebou — a potom dupot, vzďaľujúci sa, rýchly a roztrieštený.

Takmer nič nevidiac, Hermiona bleskovo vytiahla prútik: „Petrificus Totalus!“
„Stupefy!“

Zaklínadlá preblesli za bránou a zanikli v prázdnote: falošný „Harry“ utekal smerom k okraju protipremiestňovacej bariéry v lese — tam, kde sa Hermiona toľkokrát premiestnila za Dracom.

„STUPEFY!!!“

Ginnyino zúfalé zaklínadlo sa odrazilo od kovaného erbu na bráne a zasiahlo úbohého Tobyho. Škriatok preletel až k schodom hlavného vchodu a ostal tam nehybne ležať ako zbitý batoh.

„Dočerta!“ zakliala Ginny, a Hermiona si až vtedy uvedomila, ako pevne zviera dcéru, tváričku zaborenú v záhyboch jej vlastného habitu.

„Prepáč, zlatíčko,“ ťažko vydýchla a trasúcou sa rukou skryla prútik. Kira čosi zamrnčala a začala sa vrtieť, pokúšajúc sa vystrčiť zvedavý nosík von. Zdalo sa, že sa vôbec nezľakla — na rozdiel od svojej matky.

„Poďme dnu,“ rozhodne objala Ginny Hermionu okolo pliec a pohla ju vpred, pričom sa obzerala. „Musíme Harrymu okamžite poslať sovu!“

Rozbehli sa k domu. Pri schodíkoch Ginny opatrne zdvihla úboho vzdychajúceho škriatka a obe, každá so svojím bremenom, zmizli za dverami panstva.

****

A predsa, koncom februára sedeli Blaise a Pansy v „Ustrici“ spolu s Dracom. Čas strávený Blaisom vo francúzskom zámku nezatienil spomienku na inú matku, iné dieťa... a v tom obraze veľmi chýbala tretia postava. Nechcel vyplniť tú prázdnotu tým, že by pripravil otca o francúzskeho drobčeka – púpavku, s ktorým sa mal šťastie zoznámiť pred dvoma týždňami. Chcel, aby Draco vedel o britskej maličkej – o svojej dcére.

Spočiatku sa všetci traja nezáväzne rozprávali – Malfoy bol, aspoň navonok, dobre naladený. No čoskoro si všimol nervózne napätie, ktoré ovládalo jeho dvoch priateľov. Premeriaval pohľadom Pansy a Blaisa, až sa napokon spýtal:

„Vy mi chcete niečo povedať, však?“

Pansy sa zakuckala vínom, ktorým oslavovali stretnutie. Zabini jej poklopkal po chrbte a prehnane starostlivo jej ponúkol striedavo pohár vody, servítku, zaklínadlo, liečiteľa... Draco, ktorý tento malý výstup so záujmom sledoval, sa rozhodol zasiahnuť.

„Si v poriadku, Pans?“

Prikývla bez toho, aby sa naňho pozrela, a znovu si upila vína.

„Blaise? Vrátim sa k svojej otázke?“

Zabini sa zhlboka nadýchol – ako pred skokom do vody –, pomaly vydýchol, zapálil si dlhú cigaretu z Pansyinho púzdra a napokon odpovedal: „Vieš, amico, ide o to... že som Silvester strávil v Británii.“

Malfoy zbystril pozornosť a akoby sa vnútorne napol, oči mu viseli na Blaisovej tvári. Ten si hlboko potiahol a pokračoval, opatrne vyberajúc slová: „No a keď už som tam bol, rozhodol som sa pozrieť na Malfoy Manor... veď nikdy nevieš... predsa len, druhý rok bez pánov,“ – hodil po Dracovi rýchly pohľad: ten prižmúril oči, čím skryl ich výraz. „A... stretol som tam... stretol som tam Grangerovú.“

Malfoy sa oprel o operadlo stoličky a začal prstami bubnovať po stole. Pansy, ktorá medzičasom stíchla, mu váhavo položila ruku na zápästie. Zabini si odpil vína, uhasil tlejúci filter a zapálil si ďalšiu.

„Blaise!“ nevydržal Draco a vyťahoval si cigaretu z balíčka. „Veď ťa predsa nemohla až tak šokovať Grangerová! Čo sa tam, pre Merlina, v panstve stalo, že sa celý trasieš a rozprávaš ako slimák?!“

Zabini preglgol, napil sa znova vína a naraz, jedným dychom vyhŕkol: „Vieš, amico... v tvojom panstve vyrastá aj jej dcéra. To sa stalo,“ – a vystrel sa na stoličke ako študent pred skúškou OVCE.

Niekoľko sekúnd sa Malfoyova tvár nezmenila ani o piaď, potom zbledol a jazykom si prešiel po náhle suchých perách.

„Čože???“

„Dcéra, Malfoy, dcéra. Volá sa Kira a čoskoro bude mať rok. Takže si otec, Draco... po druhý raz,“ vysvetlila Pansy.

Ona aj Blaise z neho nespúšťali oči, akoby sa báli, že ho premôže zúrivosť. Poháre na stole naozaj jemne zazvonili, akoby hrozili, že sa rozsypú, no Draco sa ovládol: Pansy cítila, ako mu pod jej prstami stuhli svaly od napätia. Draco sa zabodol pohľadom do Zabiniho, ale keď sa ten naklonil dopredu, pochopil: Malfoy ho vôbec nevidí.

Draco vedel, že nemá právo súdiť ju za rozhodnutie, ktoré urobila, ale bolesť – detinsky zlostná – mu prenikla do srdca a vybuchla v neústupnej výčitke: „Prečo? Prečo mi to nepovedala – mne?..“

„Chcela. Ale potom vyšiel Prorok s tvojou fotografiou. Tvojou a Dominique,“ potichu pripomenul Blaise.

A tá výčitka, ktorej sa držal ako jediného práva, sa zosypala na prach. Prehral. Prehral veľkolepo. Zavalilo ho uvedomenie si toho, čo sa stalo.

Zúfalé výkriky spoza nemocničných dverí... pokrčená ružová tvárička... nezvyčajná – krehká, vzácna – ťažoba v náručí... prvé úsmevy, prvý smiech, poznanie v nových očiach – to všetko mohol mať už pred rokom! A teraz neuvidí ani prvé kroky svojej dcéry?

Všetky tie obrazy mu v zlomku sekundy preleteli hlavou a Malfoy zovrel zuby v bezmocnej zlosti. Nie... Musí nájsť spôsob. Musí. Musí...

„Draco, tichšie!“ Pansy mu so všetkou silou zovrela ruku a on sa spamätal. Jeden z pohárov však aj tak praskol a rozpadol sa na dve časti: Pansy ho rýchlym „Reparo!“ opravila a teraz sa snažila odstrániť škvrnu od vína. Malfoy ju mlčky pozoroval, celkom neschopný rozhodnúť sa, ako sa má správať, čo povedať. Túžil ostať sám – a zároveň ho rozožierali tisíce otázok. Všemocný Merlin... rezervovaný Zabini, ktorý teraz sedel priamo pred ním s nepokojnými očami, len pred pár mesiacmi videl jeho, Malfoyovu, dcéru! Videl Hermionu... Bol v jeho rodnom dome, ktorý sám Draco už celé mesiace vídal iba vo snoch.

Prvý šok ustupoval lavíne emócií a on sa jednoducho strácal – kde vôbec začať –,keď z pootvoreného okna, otvoreného kvôli otepleniu, vletela malá okatá sova a bez zaváhania pristála Dracovi na pleci, neomylne sa mu zaryla pazúrmi do plášťa. Strhol sa od prekvapenia a zahrešil, no vzápätí sovu spoznal – bola to Narcissina – a srdce mu zrazu pokleslo. V hlave mu šumeli čudné myšlienky, zatiaľ čo sa snažil rozviazať lístok, zlostný na vlastné neposlušné prsty – myšlienky o vetre. Okenná okenica narazila o rám pod náporom chladného vzduchu, akoby odpovedala týmto myšlienkam.

****

Dominique si až príliš obľúbila jazdu na koni – a deň bol dnes taký slnečný, vietor taký volajúci, že nevydržala doma. Keď uložila synčeka spať, zamierila ku koniarni. Draco pred pár hodinami odcestoval do Paríža – na stretnutie s priateľmi; nevypytovala sa – ak musel, tak musel. Blaise jej bol mimoriadne sympatický – očarujúci a pohostinný –, a aj veselá, energická krásavica Pansy, ktorú spoznala pred mesiacom, si ju získala. Draco, s jej súhlasom, pozval priateľku do zámku. Dominique o nich v týchto dňoch veľa počula – čarovných, jasných dňoch – keď sa spolu rozprávali ako blízki priatelia, akoby doháňali dlhé mesiace napätého mlčania a jeho častých neprítomností.

Dominique bola šťastná – skutočne, každou časticou duše. A to vedomie šťastia jej dodávalo sebadôveru, akú nikdy predtým nepoznala, a odvahu púšťať sa do nerozvážnych činov – ako práve teraz. Usmievajúc sa vlastným myšlienkam vstúpila do priestrannej, svetlej stajne, naplnenej prenikavou vôňou sena a jemným závanom hnoja, a zamierila k svojej krásnej buloške: pozdravila ju, ponúkla jablkom, pohladila po teplej, drsnej šiji – práve na tom mieste, kde sa hriva začína zježene dvíhať. No nenáhlila sa so sedlaním, hoci Alzan – koniar-škriatok – už nedočkavo postával neďaleko. Niečo ju brzdilo – niečo ťažko uchopiteľné... akoby zatúžila po niečom novom.

Pomaly sa otočila a pristúpila k boxu oproti. Vytiahla z vrecka ďalšie jablko a natiahla ho k vysokému čiernemu žrebcovi. Ten priateľsky zafŕkal, jemne uchopil pochúťku z dlane a spokojne ju začal chrúmať. Dominique nežne zašepkala: „Azraël...“ a opatrne pohladila jeho hodvábnu papuľu. Uhlovo čierny krásavec Azraël – čistokrvný jazdecký kôň vzácnej farby – bol obľúbencom jej muža. A práve po ňom dnes zatúžila. V iný deň, keď bude Draco doma, by nemala šancu povoziť sa na ňom, takže – dnes. Teraz.

„Osedlaj Azraëla, Alzan,“ požiadala škriatka. Ten udivene zopakoval meno koňa.

„Áno, áno, dnes chcem ísť na ňom,“ v jej jemnom hlase zaznelo netrpezlivosť. Keď sa raz rozhodla, chcela už len vysadnúť do sedla, vyraziť na čerstvý vzduch, nechať si vietor pohladiť tvár a prejsť sa ľahkým klusom – viac si netrúfala, ani nepotrebovala.

Dominique od detstva milovala kone, no bola úplne neschopná jazdkyňa; otec ju s láskou prezýval „ťažký prípad“. Tieto inteligentné a tvrdohlavé zvieratá jej lásku opätovali, no cítili jej neistotu a nerozhodnú ruku, a preto poslúchali len neochotne, často si z nej uťahovali. Draco však dokázal dosiahnuť určitý pokrok: Dominique sa stala istejšou v sedle a na svojej kľudnej kobylke sa nebála skúsiť ani mierny cval. Ale ešte nikdy nejazdila sama – a tak teraz jej srdce tĺklo rýchlejšie z úzkosti aj radosti.

Alzan vyviedol osedlaného koňa a pomohol Dominique vysadnúť, neprestajne pritom bedákajúc a lamentujúc nad nerozvážnosťou mladej panej. Tá však jeho napomínanie takmer nevnímala – pohltená novými pocitmi. Azraël bol ešte vyšší, než sa jej zdalo, keď ho len pozorovala; pri pohľade dolu sa jej zatočila hlava, no cúvnuť nechcela. Novosť tohto dobrodružstva, ktoré si sama naplánovala, ju napĺňala nadšením. To bude Draco prekvapený, keď mu večer rozpovie o svojej vychádzke – rozpovie mu to len tak mimochodom, akoby to bola samozrejmosť, a v jeho očiach sa zablysne úžas a obdiv, možno dokonca hrdosť...

Šťastne sa usmiala svojim snom, zamávala škriatkovi a popohnala Azraëla vpred.

Takže tu je celá časová os:

Leto 1999:
Draco odchádza do Francúzska; Hermiona zistí, že je tehotná; Ron sa dozvie o Hermione a Dracovi

August – november 1999:
Draco sa v kaštieli Églantier učí vinohradníctvu, zúčastňuje sa lovu; stretáva Astóriu

Koniec novembra 1999:
Draco a Dominique odchádzajú na Sicíliu na oneskorenú svadobnú cestu; stretnutie s Blaisom Zabinim

December 1999:
Narcissa je hospitalizovaná v klinike Saint-Nizier; Draco a Dominique sa vracajú z Talianska

Január 2000:
Narcissa podstupuje rehabilitáciu v sanatóriu La Relance v Pyrenejach; Draco a Dominique pendlujú medzi sanatóriom a kaštieľom

Marec 2000:
Draco sa stáva spolumajiteľom viníc a konečne si zabezpečuje príjem, začína posielať Hermione slušné sumy do Británie; na Malfoy Manore sa Hermione narodí Kira; Draco má zvláštne sny o Hermione vo wiltshirskom lese.

Apríl 2000:
Dominique oznámi Dracovi, že je tehotná

Apríl – november 2000:
Draco sa ako posadnutý ponára do tajomstiev vinárstva, do najmenších detailov sa venuje práci vo viniciach, čo znepokojuje jeho svokra; Narcissa a Blanche sa starajú o Dominique, ktorej veľmi chýba manžel; Luna obnovuje Narcissinu ružovú záhradu

August 2000:
Harry a Luna sa stávajú krstnými rodičmi Kiry

September 2000:
Na Malfoy Manore oslavujú Kirine polročné narodeniny

Október 2000:
Ron sa presúva do „vražedného“ oddelenia, berie na seba najnebezpečnejšie služby a robí kariéru aurora

22. – 23. december 2000:
Ron odchádza do Francúzska na každoročnú konferenciu aurorov napriek protestom rodiny; tam stretáva Pansy Parkinsonovú (pracuje ako mladšia aurorka v lyonskej pobočke francúzskeho aurorátu); Pansy mu ukazuje Paríž a zavedie ho do „Zdochnutej ustrice“ na ulici Farfelu (obdoba Šikmej uličky), kde narazia na Malfoya; konflikt medzi Ronom a Dracom; rozhovor Draca a Pansy v jej lyonskom byte

23. – 24. december 2000:
Dominique porodí syna; Prsteň Vytúženého Stretnutia sa nečakane aktivuje, keď sa Draco vracia z kliniky do kaštieľa; Draco je prenesený do Manoru, kde sa stretáva s Hermionou

31. december 2000:
Silvestrovská noc v Malfoy Manore; príchod Blaisa Zabiniho; rozhovor Rona a Ginny v Brlohu; Dominique s novorodencom prepustia domov

Áno, áno, áno – keď sa objaví Blaise, stretnutie Hermiony a Draca UŽ PREBEHLO! :)

Koniec decembra 2000:
Draco spoznáva úlohu otca; novorodenec dostane meno

1. január 2001:
Blaise Zabini sa vracia do Malfoy Manoru, rozpráva sa s Hermionou a Kirou, večer odchádza spolu s Harrym; Harry a Blaise si dajú drink v Deravom kotlíku

Január 2001:
Istá mademoiselle Enfant poskytne tajný rozhovor novinárovi a prezradí, že Hermiona žije na Manore; Draco si znova zvyká na rodinný život – s manželkou a synom; Ron a Pansy sa stretávajú v Paríži; Astoria spomína na minulosť a premýšľa o pomste; Ginny oznámi Harrymu, že je tehotná, a odchádzajú na nejaký čas, aby si oddýchli a boli spolu

Február 2001:
Pansy a Blaise sa cez listy hádajú, kedy a ako Dracovi povedať o jeho dcére; Blaise navštívi kaštieľ Églantier, ale nič mu nepovie; rodinný lekár dá Dominique zelenú na návrat k bežnému životu a presvedčí Draca, aby s ňou jazdil na koňoch; po návrate z cesty Ginny navštívi Hermionu a oznámi jej tehotenstvo; pri bráne Manoru ich pod falošnou Potterovou identitou vyláka neznámy muž, odfotí ich a zmizne; Blaise a Pansy sa stretávajú s Dracom v „Ustrici“ a povedia mu o Kire; v tom čase sa Dominique rozhodne ísť sama na vychádzku a vyberie si Malfoyovho žrebca Azraela; stretnutie v „Ustrici“ preruší sovia pošta od Narcissy – Draco sa okamžite vracia do kaštieľa

A po kapitolách:

Kapitola 1. Jej dievčatko.

Narodenie Kiry
marec 2000

Kapitola 2. Kráľovský šport.

Malfoy vo Francúzsku
leto 1999

Vinice, lovecká sezóna, stretnutie s Astóriou
november 1999

Kapitola 3. Priateľka.

Kira má pol roka, Manor
september 2000

Astoria a Draco – spolu
november 1999

Kapitola 4. Sloboda s príchuťou Nekromortusu.

Dominique a Draco, cesta na Sicíliu, stretnutie so Zabinim
koniec novembra – začiatok decembra 1999

Kapitola 5. Vyššia hodnosť.

Hermiona a Luna, Manor
december 2000

Ron a Ginny, Ron a Pansy v Paríži
Štedrý večer – Vianoce 2000

Kapitola 6. Ruže pre Malfoyovcov.

Draco a Dominique na Sicílii u Blaisa
začiatok decembra 1999

Kapitola 7. Pasca.

Draco a Dominique – návrat do Francúzska, Narcissa v klinike
december 1999

Narcissa v sanatóriu „La Relance“
január 2000

Malfoy sa stáva spolumajiteľom viníc de Chantallet
marec 2000

Dominique oznámi Dracovi tehotenstvo
apríl 2000

Ron číta Pansyin list
25. december 2000 (deň návratu do Británie)

Ron a Pansy v „Mŕtvej ustrici“, stretnutie s Malfoyom
23. december 2000

Kapitola 8. Nový rok. Nové storočie. Nový život...

Draco a Pansy v Lyone
noc z 23. na 24. decembra 2000

Harry, Hermiona, Kira a Luna v Manore, príchod Blaisa
noc z 31. decembra 2000 na 1. januára 2001

Kapitola 9. Otázky krvi a Strieborná hrkálka.

Hermiona, Kira, Luna a Harry oslavujú Nový rok v Malfoy Manore; návšteva Blaisa
noc z 31. decembra 2000 na 1. januára 2001

Malfoy v klinike, Dominique rodí
noc z 23. na 24. decembra 2000

Prsteň sa aktivuje, prenesie Draca do Manoru
noc z 23. na 24. decembra 2000 (takmer ráno 24. decembra 2000)

Kapitola 10. Malá princezná.

Zabini v Manore

1.január 2001

Hermiona a Draco – stretnutie vďaka Prsteňu Vytúženého stretnutia
noc z 23. na 24. decembra 2000 (takmer ráno 24. decembra 2000)

Ron a Ginny – rozhovor na prahu Brlohu
silvestrovská noc z 31. decembra 2000 na 1. januára 2001

Hermiona a Kira – Vianoce; Draco a Snape – rozhovor v kaštieli
24. december 2000

Kapitola 11. Dominique a... Dominique.

Draco a Dominique v klinike Saint-Nizier, rozhovor o mene syna
koniec decembra 2000

Blaise v Malfoy Manore; Blaise a Harry v Šikmej uličke – posedenie v „Deravom kotlíku“
večer 1. januára 2001

Rozhovor mademoiselle Enfant s novinárom Remerom
január 2001

Kapitola 12. Vyhliadková terasa.

Draco, Dominique a Dominique v kaštieli Églantier
január – február 2001

Ron v Brlohu, Pansy v Lyone, Zabini na Sicílii, Ron a Pansy v Paríži; Astoria
január 2001

Kapitola 13. Vietor zmien.

Ginny a Harry na Grimmauldovom námestí; Ginny oznamuje tehotenstvo
január 2001

Dominique a Draco – jazdecké výlety v kaštieli; Zabini v kaštieli; Ginny a Hermiona v Manore; návšteva falošného Harryho v Manore; Pansy a Blaise povedia Dracovi o dcére; Dominique a Azrael
február 2001