Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 12. Vyhliadková plošina

V zime roku dvetisíc jeden Draco Malfoy znovu objavil svoju vlastnú manželku. Otázka intímnej blízkosti sa odsunula na neurčitý čas a to, že sa zbavil povinnosti mechanicky predstierať, mu prinieslo pocit úľavy. Malfoy k nej necítil ľútosť — napriek jej chorobnej vychudnutosti  — ale nekonečný rešpekt. Čoraz častejšie, keď ráno vstupoval do jej spálne, sa Draco usmieval na oboch — na syna aj na manželku.

Malý Dominik sa ukázal ako tiché a bezproblémové dieťa: do rána pokojne spal, takmer nikdy nenútiac matku vstávať uprostred noci, akoby chápal, že by sa mala šetriť. Keď sa zobudil, gúľal očkami, akoby sa snažil nazrieť niekam dozadu, za hranice svojho zatiaľ malého zorného poľa; prezeral si svoje drobné rúčky, vôbec sa ich nebojac. A — usmieval sa, stále, celou bezzubou pusou, udivujúc všetkých naokolo.

„Slnečné dieťa,“ nazvala ho Narcissa, spomínajúc na nepokojného Draca: ten takmer neprestajne preplakal celý prvý rok svojho života, úplne vyčerpal matku. Bolo to smiešne, ale Malfoyovi sa naozaj zdalo, že v bývalej manželskej spálni teraz pribudlo svetla. Syn akoby ho vyžaroval: biela pokožka, svetlé ľanové chĺpky na hlave, svetlomodré oči a, samozrejme, neporovnateľný úsmev. Dracovi sa pri pohľade na synovu tváričku vždy niečo sladko zvieralo vnútro — chcelo sa mu naraz rozplakať aj spievať, čo ho nútilo cítiť sa ako blázon, ale to ho netrápilo.

Trávil dlhé hodiny vedľa manželky: keď bol Dominik hore, obaja boli pohltení jeho grimasami, zvukmi a pohybmi; keď zaspal, potichu viedli dlhé rozhovory. Čudné, ale za uplynulý rok a pol sa takto nikdy nerozprávali — voľne, bez napätého ticha a kŕčovitých páuz, bez úpornej snahy hľadať témy. Rozprávali sa o svojom detstve — o tom, ktoré prebiehalo mimo ich letných stretnutí; o tom, čo sa vtedy zdalo nezaujímavé, ale teraz malo dojímavý význam — keď v postieľke vedľa nich oddychovalo nové detstvo.

Draco so záujmom a prekvapením zistil, že Dominique sa vie nákazlivo smiať, pozná mnoho nečakaných vecí; vyzerala taká... slobodná. Narodenie syna vyhnalo z jej očí bolestivý strach zo straty — akoby zlá víla, ktorá Dominique očarovala pred mnohými rokmi a priviazala ju k Dracovi, zrušila svoje kúzla a prepustila ju na slobodu. S takou Dominique bolo Malfoyovi nezvyčajne ľahko a dokonca zaujímavo.

A bolesť vlastnej straty — ktorá mu vyžierala srdce a stala sa jeho súčasťou — akoby ustúpila do tieňa. Draco sa neklamal: jeho bolesť na neho pozorne číhala, sľubujúc návrat v okamihu, keď ju nebude čakať, ale vďačne prijímal túto pauzu. Šťastné dni letia tak rýchlo a Malfoy si na údery zvykol tak veľmi, že sa podvedome obával nevyhnutného trestu — za tieto krátke, svetlé dni... Ale zatiaľ sa osud usmieval a on chytal jeho nejasné lúče, ktoré mu zohrievali srdce.

****

Január v Británii býval mesiacom vetrov a dvetisíc prvý nebol výnimkou. Vietor prenikal cez škáry, vtrhával cez okná, zavíjal v komínovej rúre a znepokojoval dušu. Ten vietor niekam volal a vyháňal z pohodlných miest.

George a Harry s Ginny sa vrátili do Londýna, Molly s Arthurom, ktorí si vzali krátku dovolenku, odišli do „Mušle“ — Bill a Fleur sa na sviatky nemohli dostať do Brlohu. Dom stál ticho a prázdny — veľká vzácnosť pre Brloh — a v piatkový večer sa Ron Weasley, po tom, čo sa dobrú polhodinu bezcieľne potuloval po dvore, usadil v kuchyni s veľkým hrnčekom čaju. Nemal chuť jesť, ani spať, a zo stretnutia s kolegami sa dnes vyhovoril, čo ho samého prekvapilo. K ľuďom ho to netiahlo: chcel zostať osamote s myšlienkami, ktoré mu v úplnom chaose vírili v hlave, rozvírené južným vetrom.

Ron zamyslene fajčil, pomaly popíjajúc čaj, a prekvapivo si spomínal na Vianočný ples v deväťdesiatom štvrtom. Na svoj tanec s profesorkou McGonagallovou — na zábavu pre dvojčatá, ale nielen pre nich; na svoj hanebný habit...

„Vyzerám ako moja babička Tessie... a cítim sa ako babička Tessie!“

„Ron, vyzeráš... hm-m-m... úžasne!“

A — tance... Hermiona a Krum, Cedric a Čcho, Fred a Angelina, Neville a Ginny, Fleur a Davis... Malfoy a Parkinsonová. So zaťatými zubami ich s Harrym zaradili medzi desať najkrajších párov na plese — ponuro sa zabávajúc, kým ostatní tancovali. Kto vtedy mohol tušiť, ako zvláštne život rozbije tieto páry a zamieša ich podľa vlastného uváženia?

Myšlienky, myšlienky... Ako Hermionine vtáčiky, ktoré naňho poštvala v šiestom ročníku. Merlin, keď si spomenie, ako im vtedy všetko prekážalo na ceste k ich náročnému zblíženiu, až do najmenších detailov! Napriek tomu Ron nič neľutoval: Hermiona ho urobila takým, aký bol teraz, a vždy za to bude vďačný. Uznanie jej práva na šťastie — nech si o tom myslel čokoľvek — bolo to najmenej, čo mohol a mal pre Hermionu urobiť.

Z hlbokej zamyslenosti Rona vytrhlo tiché, no naliehavé klopanie na okno: priletela Ginnyina sova. Ron vpustil vtáka dnu, prečítal si lístok, usmial sa a po krátkom zamyslení rýchlo načarbal pár slov ako odpoveď. Ponúkol sove maškrtu, vypustil ju späť do noci a bez toho, aby ju odprevadil pohľadom, sa rozhodne pobral do svojej izby. Vietor sa nenápadne prikrádal k oknu s tichým šuchotom, aby vzápätí prudko udrel a roztvoril okennú tabuľu; iba ten vietor videl, ako si Ron Weasley nahádzal pár vecí do ľahkej cestovnej tašky a vyšiel zo svojej izby. Vietor sa vyrútil k dolným oknám, triumfálne zavýjajúc, keď Ron vykročil ku krbu, a vzlietol hore, odnášajúc so sebou nepotrebné pochybnosti.

****

V lyonskom byte Parkinsonovcov sa niesli vône bergamotu a čerstvých žemlí: Pansy, poznajúc matkinu slabosť pre žemle s kandizovaným ovocím, jej v piatky prinášala balíček — len vtedy, pretože pani Parkinsonová si strážila postavu. Bol to ich malý tajný rituál, pocta spomienkam na vlasť. Žemle — a nevyhnutne čaj s bergamotom — a na pár chvíľ sa obe mysľou preniesli do Británie.

Tento piatok však osamotenie madam a slečny Parkinsonovej — tak ich tu, vo Francúzsku, nazývali — prerušila neznáma sova. Pansyina matka už dávno začala byť opatrná pri nečakaných listoch, preto sa prudko vrhla k oknu, aby sa čo najrýchlejšie zbavila neistoty, nech tam už bolo čokoľvek.

List však bol adresovaný Pansy, a tak ho Alexandra podala dcére, s obavami sledujúc, ako tá otvára malú obálku. Nepokoj sa ešte prehĺbil, keď Pansy prekvapene nadvihla obočie a po prečítaní pár riadkov sa ticho rozosmiala.

„Čo tam je, zlatko?“ nenútene sa spýtala Alexandra, vracajúc sa k čaju. „Niečo veselé?“

„Áno,“ Pansy prikývla a bezstarostne sa usmiala. „Moje plány na víkend.“

Na dúšok dopila čaj a premiestnila sa nahor — do svojej izby. Nepovšimnuté žemle zostali osamelo ležať v košíku. O päť minút, ani nie viac, Pansy zbehla po schodoch: červené vlnené šaty, zimný plášť s jemným veveričím kožúškom, lesklé, nezbedné oči. Pani Parkinsonová sledovala dcéru s narastajúcim znepokojením, no nedokázala sa na ňu neusmiať.

Pansy k nej priskočila, pobozkala ju na obe líca a sprisahanecky zašepkala:
„Povedz otcovi, že ma zavolali na službu, dobre?“

„Pansy!“ vyčítavo zvolala Alexandra, no tá sa len chichotala a utekala ku dverám, volajúc na odchode: „Ľúbim ťa, mami!“

„Vrátiš sa zajtra?“ spýtala sa rýchlo pani Parkinsonová, ale odpoveďou bolo len: „Neviem, ak niečo — pošlem sovu!“

A o chvíľu už na prízemí buchli vchodové dvere.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zamrmlala rozpačito Alexandra, sadla si na pohovku a vzala do rúk voňajúcu šálku čaju.

Ktože bol ten neznámy, kvôli ktorému jej dcéra tak ožila? Tu, vo Francúzsku, predsa nemala žiadnych priateľov — okrem Draca Malfoya, ktorý sa z neznámeho dôvodu už viac než rok vyhýbal stretnutiam. No ten list nebol od neho: malfoyovského výra so vznešeným menom mala Alexandra dávno naštudovaného.

Sledovať tú intenzívnu korešpondenciu ju vnútorne vyčerpávalo: Pansy Draco veľmi chýbal a túžila vidieť nie elegantného čierneho poštového vtáka, ale jeho pána. Preto sa pani Parkinsonová úprimne potešila, keď sa od dcéry dozvedela o ich náhodnom stretnutí pred Vianocami — podľa Pansy sedela s kolegami v kaviarni a Draco sa tam zrazu objavil...

O jeho svadbe s dcérou de Chantalovcov sa Alexandra dočítala v novinách, no Pansy jej o tom nepovedala nič nové — čo bolo trochu zvláštne. Pani Parkinsonová nadobudla celkom jasný pocit, že niečo nie je v poriadku v kráľovstve dánskom, ale napokon to nepovažovala za podstatné. Tešila sa z toho, že jej dcéra opäť našla najlepšieho priateľa, a rozhodla sa nerýpať do detailov: do jej duše už dávno nezasahovala — Pansy sa delila o to, čo sama uznala za vhodné.

Lenže dnes to nebol Malfoy — a predsa sa jej Pansy zdala šťastná... Niekto z práce? Tajne — a najmä pred dcérou — dúfala pani Parkinsonová, že si Pansy vezme nejakého Francúza a túto krajinu si zamiluje... V rýchly návrat do Británie Alexandra neverila. Jej manželovi bolo očividne jedno, kde žijú. Ale Pansy... Pansy žila len snom o návrate domov a podľa niekoľkých náhodných viet si pani Parkinsonová uvedomila, že aj Draco — nepokojná duša — túži po domovine.

Tí dvaja si vôbec rozumeli neobyčajne ľahko — od detstva boli nerozluční. Kedysi pani Parkinsonová dokonca považovala Draca za vhodnú partiu pre svoju dcéru. Ale potom sa všetko zmenilo... Nech sú radšej len priatelia. Alexandra toho chlapca mala rada, ale ich životy boli až príliš zložité — tá prekliata vojna a úloha Malfoyovcov v nej.

Pani Parkinsonová si povzdychla a po chvíli váhania si vzala z košíka ďalšiu žemľu.

****

Ihneď po návrate do paláca dostal Blaise sovu od Malfoya — so správou o narodení syna. Po prečítaní listu Zabini upadol do mierneho tranzu, vôbec nevnímajúc pohoršene klokotajúceho výra, ktorý netrpezlivo poskakoval po parapete v očakávaní odpovede. Blaiseov mozog, stále otrasený večerom stráveným s Potterom, zúfalo potreboval prestávku.

Takže po titanskom úsilí automaticky napísal na čistý pergamen s monogramom primerané blahoželanie, vyjadril nádej na skoré stretnutie, prepustil Horácia a zvalil sa do postele. Poslednou súvislou myšlienkou, ktorá mu prebleskla hlavou, bol úprimný protest:
„Skoré stretnutie? Len pod Imperiusom!“

Po štrnástich hodinách neprerušovaného spánku sa Zabini prebudil s jasným rozhodnutím: za kým ísť po radu.
Zatiaľ čo vydával pokyny k raňajkám — pretože ráno pre Blaisa začínalo vtedy, keď sa zobudil, bez ohľadu na ručičky na hodinách — zamieril do sprchy.

O pol hodinu neskôr ho na stole čakal horúci kávovar a toasty. Blaise spokojne zamrmlal a opäť siahol po pere.

****

Stretli sa úplne banálne: pri Eiffelovej veži.
Veža žiarila ako vianočná ozdoba a v Pansyiných hladkých vlasoch sa ligotavo odrážali jej svetlá. Ron pocítil krátku vlnu rozpakov, keď ju zbadal prichádzať, no známy zvonivý hlas okamžite rozptýlil jeho napätie.

„Ahoj, ryšavec!“

Ron trochu zmätene zažmurkal, no hneď nato sa zasmial – „ryšavec“ zaznelo tak šibalsky a detinsky.

„Ahoj. Šťastný nový rok,“ odpovedal, so zmiešanými pocitmi sa zahľadel do iskriacich sa očí Parkinsonovej.

Tentoraz si nikde nesadli – noc bola príliš krásna na to, aby ju premárnili. Všetko bolo iné, a Ron si po prvý raz všimol nenápadnú krásu mosta Mirabeau, reliéfy Notre-Dame, ktoré mu pripomenuli chrliče z Rokfortu, hlučnú a výstrednú Pigalle i priestranný lesk Champs-Élysées. Musel si priznať – aspoň sám pred sebou – že tu nebol až tak kvôli zmene prostredia, ako skôr kvôli nej – dievčaťu s rozosmiatymi očami, ktoré však vedelo byť kruté, keď to bolo potrebné. Ronovi sa veľmi uľavilo, keď konečne odložil večnú ostražitosť a uvoľnil sa. Blúdili zasneženým nočným Parížom, jedli crêpes a rozprávali sa o detstve, spomínali učiteľov a školské historky, na ktorých sa smiali dodnes – netušiac, že podobne sa v lete deväťdesiateho deviateho smiali a rozprávali aj Draco s Hermionou.

Ron si uvedomil, že dokáže pokojne počuť meno Malfoy, ktoré Pansy vyslovovala s ľahkosťou – počuť, a pritom nezúriť. A Pansy sa smiala bez zábran, keď jej rozprával o výčinoch dvojčiat, no po smiechu stíchla. Ron si prekvapene všimol, že je nervózna, a keď sa započúval do seba, aj on cítil napätie. Viselo vo vzduchu, mihotalo sa v svetle lámp, predieralo sa ich rečou i rýchlymi pohľadmi. Akoby obaja vedeli o niečom dôležitom, no vyhýbali sa tomu.

K polnoci – Ron si ani nevšimol, ako – sa opäť ocitli pri veži.

„Chceš ísť na vyhliadkovú plošinu?“ opýtala sa Pansy nesmelo a zahryzla si do pery. Ron pocítil, ako ho zaliala horúčava. „Minule sa ti tam páčilo,“ pripomenula s úsmevom a hoci sa pozerala na vežu, Ron si všimol, ako jej líca sčerveneli. Niečo – azda jeho dnes mimoriadne ostrá intuícia – mu pošepkalo, že to nebude od zimy.

„Áno, páčilo,“ prikývol a vzal ju za ruku. „Teraz tam musí byť ešte krajšie... že?“

Zdvihla k nemu ligotavé oči, akoby mu chcela čítať z tváre neviditeľné písmo.

„Áno. V noci je tam naozaj krásne. Uvidíš.“

Výhľad z vyhliadkovej plošiny nesklamal. Ron zadržal dych a obzeral sa po meste rozprestierajúcom sa pod nimi. V tej výške mal pocit, že keby sa veľmi snažil, mohol by dovidieť až do Londýna. Tam hore mal vietor omnoho väčšiu voľnosť a zúril oveľa silnejšie než pri úpätí veže. Pansy zakolísala pod náporom, a Ron ju zachytil, pevne objímajúc okolo pliec. Posmešný vietor mu vmietol jej vlasy do tváre, a tak ich inštinktívne zachytil, potiahol – trochu nešikovne. Pansy zasyčala a otočila sa k nemu – neposedný vietor jej z tváre sfúkol popretkávanú hrivu, ktorá sa teraz viala ako pirátska zástava, splývajúc s nočnou tmou.

„Och, prepáč! Len... vietor... do tváre...“ Ronovi došiel dych, no za to nemohol mráz. Bolo to zrazu tak nečakane krásne: bledá tvár, prižmúrené oči so zeleným odleskom a vlasy povievajúce vo vetre – tmavšie než samotná noc.

Pansy sa zasmiala, no hneď sa zachvela, nadýchla sa vzduchu a zakolísala na opätkoch, snažiac sa nájsť rovnováhu. Ron ju reflexívne pritiahol k sebe. S tlmeným vzdychom zaklonila hlavu a on – ani poriadne nechápajúc, čo robí – ju pobozkal na pootvorené pery.

****

Len niekoľko hodín neskôr, v útulnom šere izby naplnenej tlmeným mihotaním sviečok — Pansy sa ich podarilo zapáliť mávnutím prútika, keď sa na okamih vykrútila z jeho objatia... Až v predsvitaní, medzi rozhádzanými prikrývkami... Až vtedy si obaja uvedomili: toto je to dôležité. A vedeli to — vedeli to od začiatku. Ron, ktorý sa z ničoho nič potešil, že v hoteli nemajú voľné jednolôžkové izby; Pansy, ktorá požiadala matku, aby ju ospravedlnila falošným volaním do služby — vedeli to. No ani jeden, ani druhý si netrúfli priznať túto šialenú túžbu: veď toto bolo len ich druhé vedomé stretnutie — a to prvé bolo náhodné. Neodvážili sa priznať, ale nedokázali odporovať...

Počúvajúc rovnomerný dych driemajúcej Pansy hľadel Ron bezmyšlienkovito do stropu: na myšlienky už nemal ani silu, ani vôľu, a pred očami mu vírili prízračné nočné výjavy. Úzke dlhé telo, matne biele v neistých odrazoch sviečok... Čierne vlasy, rozliate po vankúšoch ako čudné morské riasy... Prekvapivo silné ruky s dlhými prstami, ktoré zanechávali stopy na jeho koži. Voňala omamne a nezvyčajne: po ľaliách a trošku — po mori. Horela a vzdychala pod jeho nenásytnými rukami — a on sa nedokázal zastaviť, ani keby chcel; nedokázal sa nasýtiť, napiť tej omamnej vône, chladu jej pokožky. Bolo to zvláštne, ale celý žiar jej tela akoby zostával vo vnútri, a pokožka — zostávala chladná, a tento kontrast Rona dočasne privádzal do šialenstva, áno...

A neporovnával. Sám tomu neveril, ale naozaj neporovnával Pansy s Hermionou, ani s Gabrielle, ani s jednou zo svojich bývalých dievčat. Pansy Parkinsonová, dočerta s ňou, z nejakého dôvodu stála úplne mimo všetkých ostatných. Ron si v tejto chvíli nedokázal jasne odpovedať ani na jednu otázku, ale jedno si uvedomoval pevne: od tejto noci v jeho živote boli Hermiona Grangerová, Pansy Parkinsonová — a všetky ostatné. A nemieni porovnávať Pansy s Hermionou ani naďalej — nemalo by to význam. Obe zaujali v jeho duši úplne iné a samostatné dôležité miesta, no ak Hermiona vládla jeho myšlienkam v minulosti, tak Pansy... jeho prítomnosti? Budúcnosti?.. Táto myšlienka, ktorá sa napokon zrodila uprostred tranzu, v ktorom sa nachádzal, Rona šokovala. Veď sa predsa ani poriadne nepoznajú! Všetky jeho zaužívané pravidlá protestovali, no niečo nové vnútri — práve to niečo, čo našiel tu, v Paríži, na Vianoce — mu šepkalo: prečo nie? A poznal si vôbec Hermionu — tú, s ktorou sa takmer oženil, s ktorou si prešiel ohňom a vodou — poznal si ju? Čakal si od nej tie kroky, ktoré v posledných rokoch urobila? Vedel si vyčítať, čo sa jej zrkadlilo v hľadajúcich očiach? Tak prečo sa trápiš, Weasley? Druhé stretnutie alebo dvadsiate druhé — je v tom rozdiel?

V nepokojnom, prchavom sne, ktorý Rona nepozorovane ovládol, keď začalo svitať, sa mu zjavila Hermiona a Malfoy — na morskom pobreží. Ron nepočul hlasy, ale vycítil smiech... Na brehu, vo vode, sa čľapkali deti. Bez prebudenia vzdychol a hlbšie sa zaboril tvárou do čiernych vlasov voňajúcich morom.

A niekde pod tou istou strechou si nespokojný vietor nespokojne pospevoval, mrmlal, alebo sa smial.

****

Malfoy. M-ma-alfoy. Samotné jeho priezvisko jej teraz znelo povýšene a falošne. A on taký aj bol — falošný bastard, ktorý si chorobne stráži tajomstvá, v ktorých sa sám utápal. Seba za falošnú nepovažovala: veď svoje ciele považovala za úplne oprávnené. On je vinný, on... On s jeho famíliou.

Bola ešte taká mladá a svieža, ako jarná ruža, keď sa jej otec a Lucius Malfoy dohodli na jej zasnúbení s Dracom. Lietala ako na krídlach — a prečo nie: bohatý fešák, honosný dom, toľko galeónov, že sa to ani nevošlo do jej malej hlavičky — a načo aj? Počítať ich neplánovala. Kamarátky pukali závisťou, keď jej s kyslým úsmevom gratulovali, ale to jej pocit víťazstva nepokazilo — víťazstva ľahkého, ktoré jej spadlo z neba rovno do lona.

O Dracovi Malfoyovi počula od Daphne — tá s ním študovala v jednom ročníku. Samozrejme, v Slizoline. Najkrajší, najčistokrvnejší, najvznešenejší, najbohatší — jednoducho najlepší, áno — to je Slizolin. A nikto by ju nepresvedčil o opaku. Počula o ňom — a teraz ju čakalo zoznámenie, a ona sa chichotala s kamarátkami, dopĺňala si predstavy, vymýšľala detaily... Keby jej vtedy niekto povedal, ako sa to všetko naozaj vyvinie, neverila by.

„Draco Malfoy.“ Úctivá poklona, bezchybné spôsoby, ironický pohľad. Dotyk teplých pier na jej ruke.

„Astória Greengrassová.“ — Čo to je s mojím hlasom? Čo to je s mojimi kolenami? Chvalabohu, že pod dlhými šatami nie je vidieť, ako sa trasú...

Zamilovala sa. Na prvý pohľad — z očí do očí, — na prvý zvuk jeho hlasu, na prvý dotyk. Zblízka Draco Malfoy nebol ani sladký bábätkovský princ, ani drsný mačo. Obyčajný chalan — vysoký a chudý, — s dlhým nosom, drzými očami a lámajúcim sa hlasom. Uchvátili ju detaily: očarujúci spôsob, akým nakláňal hlavu nabok, keď si ju premeriaval; prudké gesto, ktorým si odhadzoval z čela svetlú ofinu; prekvapivo upravené ruky s dlhými prstami. Nejasné túžobné napätie jej nedalo spať celé noci: túžila znovu cítiť dotyk jeho pier... Stačilo na to pomyslieť, a koža na ruke — tam, kde ju pri zoznámení pobozkal — začala horieť.

V týchto sladkých snoch sa vznášala presne dovtedy, kým sa Daphne — mimochodom, len tak medzi rečou — neprekecla pred sestrou o svojej krátkej aférke s Dracom. Astória zažila šok. Takže to, o čom len potajomky snívala so zatajeným dychom, už dávno okúsila jej zradná sestra — len tak mimochodom, bez citov? Potichu začala Daphne nenávidieť — už len za to, že jeho prsty, jeho pery sa dotýkali jej — a nielen prsty a pery... Tie myšlienky ju desili: spomenula si a teraz už chápala význam ich výmenných pohľadov, úškrnov a nedopovedaných viet. Po prvý raz v živote Astória pocítila takú všetko pohlcujúcu žiarlivosť.

A potom... Potom sa všetko roztočilo, dočerta s tým. V tejto krajine sa stalo desivé žiť. Astóriin otec, vystrašený zo spojenia so smrťožrútmi, zrušil zásnuby a v panike vydal dcéru za práve po ruke sa objavivšieho Blaisa Zabiniho, ktorý ju odviezol do Paríža. Vojna skončila, ale aj tak sa bála a bolo jej úplne jedno — s kým, hlavne nech odíde, utečie, zabudne...

Zabudnúť sa nepodarilo. A tak po všetkom, čo prežila — manželstvo, odchod, rozvod — sa zrazu dozvedela: Malfoy sa pokúša začať nový život. Lenže bez nej. Astória opäť prestala spávať. Nemyslela si, že by si Draco zaslúžil právo na šťastie a rodinu — na všetko, čo jej samej chýbalo. Spustila sledovanie, dlhé a vyčerpávajúce, a už takmer zúfalá ho jedného večera stretla v Mŕtvej ustrici.

V ten večer si Astória uvedomila: nikdy nenájde pokoj, pokiaľ v tom istom svete s ňou žije Draco Malfoy. Ani len netušil, aké úsilie ju stálo, aby pri pohľade na neho nestratila rozum. Niečo vo vnútri — živé a veľmi, veľmi hladné — sa dralo von, k nemu.

Aj keď už boli v izbe, sami, stále nemohla uveriť, že je tam — Draco Malfoy, jej nenaplnený snúbenec, jej trpká strata a najväčší nesplnený sen.

Afrodiziakum si zaobstarala už dávno — hneď ako začala svoj lov na Malfoya. Odvtedy si aj pod falošnými menami rezervovala izby v týchto pochybných hoteloch. Blaise to s odporom nazýval jej „kriminálnym talentom“, čo Astóriu nijako netrápilo — aj ona mala na svojom manželovi veľa vecí, ktoré sa jej nepáčili, čo však nijako neovplyvnilo jej lásku k jeho peniazom. Vytvárať si pochybné známosti jej akosi vždy išlo samo od seba. A ten nelegálny kúzelnícky lekár z Farfelu, ktorý jej zdĺhavo a bolestivo odstraňoval Malfoyovo Obliviate na rozlúčku, sa ukázal byť veľmi užitočný — a nehorázne drahý.

Len taký hlupák ako Malfoy si mohol myslieť, že po tej noci v hoteli stačí, keď jej vymaže pamäť — a on odíde bez následkov. Keď za ním zapadli dvere, Astória si chytila hlavu do dlaní a zasyčala od bolesti. Bolelo ju všetko — všetko, dokonca aj vlasy, ktoré by podľa všetkého vôbec bolieť nemali. Buď po nej prešiel hipogryf, alebo Malfoy klame — bezostyšne a cynicky. Sedel pri posteli s opitým dievčaťom a nežne jej utieral pot z čela? Tak to určite nie! S veľkým úsilím sa dotackala do sprchy, kde strávila najmenej hodinu, a keď vyšla, bola si chladne a temne istá: zneužili ju — vo všetkých zmysloch slova. Hrubo, ale kvalitne. A ak počas noci, keď s ňou Draco robil, čo chcel, kričala a prosila o viac, to, čo spravil ráno, mu už neodpustí. Teraz už Astória nepochybovala: vymazal jej pamäť, a jej bolo až na vracanie, až do kŕčov v boľavých svaloch, z toho, ako musela vedieť — prečo.