Prihlásiť sa | Zabudli ste heslo? | "
Fanfiction
zo sveta Harryho Pottera
- Text Size +
Author's Chapter Notes:
Kapitola pôvodne zverejnená len ako výcuc. Neskôr doplnila JSark asi 1/3 prekladu najdôležitejších častí. Nasledovná časť je plný preklad doplnený buď JSark alebo Jimmi

Kapitola 8 1/3

Aréna

 

Harry, čo myslíš, že robíš v mojej izbe?“

Harry na ňu prekvapene pozeral. Ginny bola v mesačnom svetle tak bledá, až sa zdalo, akoby zvnútra svietila. Prehltol. Na jazyk sa mu dral milión výhovoriek, ale nemohol sa presvedčiť ktorúkoľvek z nich vysloviť. Bolo tak utešujúce povedať Snapovi o jeho druhom živote, ukázať mu ho v mysľomise. Keby o tamtom živote povedal Ginny, uverila by mu?

Zovrela baziliškový amulet na hrudi, oči mala zatvorené a Harry si spomenul, že jej už povedal, že druhý amulet mu dal cestovateľ v čase. Vtedy sa zdalo, že mu verí. Možno by na tom mohol stavať a vysvetliť jej, že on je ten cestovateľ v čase. Že si ho dal sám.

Vstal a vydal sa k posteli, aby si mohol sadnúť bližšie k nej a povedať jej to. To jediné mal na mysli, ale jej oči sa rozleteli a naliehavo povedala: „Stoj!

Stuhol a zastal. Obranne zdvihol ruky a zakoktal: „Ja - ja som sa o nič nepokúšal. Úprimne. Len som nechcel kričať cez celú miestnosť...“

„Nemyslela som si, že sa o niečo pokúšaš. To len...“ Zahryzla si do pery a Harry videl, že drží amulet.

„Ty vieš, že ťa môže vidieť, keď sa dotkne amuletu,“ povedal s istotou. Prikývla.

„Áno, takže sa nepribližuj príliš blízko. Inak ťa uvidí tiež.“

Harry sa zamračil. Po tom, čo sa takmer utopil a Draco Malfoy spadol zo schodov, pretože ho bolelo Znamenie, nebol čas uvažovať o tom, že Draco Malfoy videl Ginny, keď držal amulet - rovnako ako ju videl Harry. Znamenalo to, že ju Draco naozaj miluje? Mohol ju milovať a zároveň podvádzať?

„Už sa držíš svojho amuletu, nemôžeš sa zistiť, či sa zobudil? Je v jeho izbe u pani Figgovej príliš veľká tma?“

Pozrela naňho, akoby mal poznať odpoveď na túto otázku. Harry zmätene čakal a ona napokon šeptom povedala: „Keď držím amulet, nevidím jeho, Harry.“

Najťažšia vec, akú kedy urobil, bolo neskočiť cez celú miestnosť a nevziať ju do náručia. Spomenul si, že amulet zvierala predtým, ako ho objavila v kúpeľni. Videla ho. To však nevysvetľovalo jej reakciu.

Prehltol a silou vôle sa ovládol. „Toto by malo stačiť,“ povedal roztrasene, keď sa vrátil na sedadlo pri okne. „Vždy, keď som ťa videl, bolo to ako bublina s priemerom šesť stôp okolo teba. Ďalej to nedosiahlo.“

Opäť sa dotkla amuletu a na tvári jej rozkvitol úsmev. „Ty - ty si ma videl? Keď si ho držal v ruke? Naozaj?“

Srdečne sa na ňu usmial. „Naozaj.“

Pozerala naňho rovnako ako po tom, čo ho oživila, a jemu poskočilo srdce. Prečo je stále s Malfoyom? Keď drží amulet, nevidí jeho a mňa áno. A vie, čo to znamená. Takže...

„Prečo si v mojej izbe, Harry? Neodpovedal si mi.“

Och, správne, spomenul si. Môj druhý život.

„N-no, Ginny, to, čo ti musím povedať môže znieť pekne pritiahnuté za vlasy. Ale je to pravda. Pamätáš si, keď som sa ti na Vianoce snažil dať amulet a povedal som, že je od cestovateľa časom?“

Pomaly odpovedala. „Áno...“

Zhlboka sa nadýchol, teraz alebo nikdy. „Nuž, ja som bol ten cestovateľ.“

Neprítomne sa na neho dívala, veľmi tichá. „Obávam sa, že nerozumiem.“

Zhlboka sa nadýchol a vysvetlil jej, že mal v lete nočné mory a poriadne sa nevyspal tak dva mesiace. Povedal jej, ako na neho na Kings Cross Voldemort vrhol kúzlo Tempus Fugit, ako sa ocitol v Godrikovej úžine a s pomocou Tempus Bonae Voluntatis cestoval v čase do noci, keď boli zabití jeho rodičia.

Spadla jej čeľusť. „Harry! Ako si mohol?“

Päsťou sa udrel niekoľkokrát do čela, potom sa predklonil sa, rukami si zakryl tvár. „Viem, viem. Bolo to také hlúpe! Ale... ale niečo mi povedal, predtým ako som to urobil. Nebol som si dokonca ani istý, či klamal, nakoniec mohol. Ale niečo mi hovorilo, že vravel pravdu.“

Potichu povedal Ginny, že jeho matka bola tehotná, keď zomrela, o sestre, ktorá sa nikdy nenarodila. V zdesení si prikryla ústa, oči sa jej leskli. Popísal rodičov v tej útulnej chalúpke, aké bolo úžasné vidieť ich.

„A keď sa ju chystal zabiť,“ vysvetľoval Ginny, „ne... nemohol som ho len tak nechať. Aspoň nie ten prvý raz.“

Odokryla si ústa. „Čo tým myslíš, ten prvý raz?“

„No, prvý raz som... som presvedčil matku, aby zachránila seba aj mňa,“ vysvetlil. Nedokázal zniesť, aby jej povedal, že použil Imperius.

„Kúzlom,“ dodala potichu. Nebola to otázka. Zahanbene prikývol. Možno jej to mohol povedať.

„Bolo to...“

Nie.“ Zdvihla ruku, aby ho zastavila. „Myslím, že viem, o čom hovoríš. Nehovor mi to, aby som pravdivo mohla povedať, že si mi to nepovedal.“ Harry prikývol, uhádla to, a nekričala na neho, aký je hrozný človek. Namiesto toho ho chcela chrániť.

„No,“ pokračoval, „spomienky na to mám v hlave až od mája, keď som napravil časové línie. Jediná spomienka, ktorú som dovtedy mal, bola spomienka na druhý raz. Druhý raz ma priniesol k stromom blízko domu pred tým, ako Voldemort prišiel zabiť mojich rodičov.

Priniesol ťa? Kto?“

„Ja.“

Zamračila sa. „Nenávidím, že to musím povedať znovu, ale nerozumiem ti.“

Ja sám som sa omráčil a priniesol k stromom; ja som sa vrátil z budúcnosti, ale nie z tejto budúcnosti. Z odlišnej budúcnosti, ktorú som vytvoril, keď som matku zachránil prvý raz. To preto to bolo druhý raz. Moje ja cestovalo späť v čase, aby mi zabránilo zmeniť čas, keď som to už raz urobil. Ja... ja som zachránil matku, presvedčil som ju, aby prosila o môj aj jej život. Tentokrát urobila, čo Voldemort chcel a sľúbila ma vychovať ako jeho služobníka. Vložil na mňa kúzlo poslušnosti...“

„Na teba tiež!“ vykríkla.

„...a odišiel. Potom som znovu cestoval časom vpred, späť do prvého septembra. Ale bol to iný prvý september. Bol to svet, kde Voldemort moju matku nezabil, a kde sa neúspešne nepokúsil zabiť mňa, čím stratil moc.“

„Nikdy nepadol,“ došlo jej v bázni.

Harry sa zachmúril. „Bolo to hrozné. Ten svet bol hrozný. No, nie celý. Nakoniec som mal to, čo som vždy chcel. Mal som rodinu, skutočnú rodinu. Matku, otčima, sestru, nevlastných bratov... A žili sme tu, v Kančom konci. Toto bola moja izba viac ako desať rokov.“ Videl, že chápe. Poobzerala sa po veľkej, pôvabnej miestnosti. „Nič som neskúšal, keď som sem prišiel. Bol som na záchode a keď som šiel späť, bola to len... sila zvyku. Teraz si ma ubytovala v izbe, ktorá predtým patrila Jamie.“

„Jamie?“

„Mojej sestre.“

Prehltla. „Och,“ dostala zo seba, uprene na neho pozerala. Pokračoval.

„Takže zrazu som mal tento život, v ktorom bolo všetko, čo som chcel. Ale cenou za to bol svet, kde Voldemort nikdy nepadol. No, nebola to jediná cena; musel som mu aj slúžiť. Stal som sa smrťožrútom a bolo mi prikázané niečo urobiť...“

Smrťožrútom!“ Prikývol. „Čo... čo si mal urobiť?“ zašepkala, ako by si nebola úplne istá, či to chce vedieť.

Sotva dokázal prehovoriť. „Mal som zabiť Rona.“

Otvorila ústa do veľkého O. „Prikázal ti zabiť tvojho najlepšieho priateľa?“

Harry potriasol hlavou. „Ron vtedy nebol mojím najlepším priateľom. Vlastne sme vôbec nevychádzali. Nakoniec, bol v Chrabromile a ja v Slizoline.“

Predtým vyzerala šokovane, ale teraz...

„V Slizoline!“

„No, môj ocko bol hlavou fakulty...“

„Ocko? Povedali si, že si mal nevlastného otca. Takže tvoj otec tiež prežil? Tvoja matka a otec sa rozišli a ona sa potom znovu vydala?“

„Nie, nie; otca Voldemort zabil tak ako predtým. Matka sa znovu vydala, keď som mal tri a pol roka. Vždy som nevlastnému otcovi hovoril ocko.“

Videl, ako zúrivo premýšľa, zamračená, keď sa na neho pozrela, oči sa jej rozšírili. „Harry... bol tvoj otčim... profesor Snape?“

Usmial sa jej reakcii, nikdy ju nevidel tak šokovanú. „Keď som si prvýkrát uvedomil, že je - no, ani ti nedokážem povedať, čo všetko sa mi preháňalo hlavou. Ale bol to naozaj dobrý otec. Veľmi rýchlo som si zvykol na to, že je mojím otcom. Možno to bolo preto, že moja mama - no. To môže počkať. Každopádne, meno môjho najlepšieho priateľa bolo v abecede skôr ako moje a on už bol zaradený do Slizolinu. Keď prišiel rad na mňa, požiadal som, aby ma zaradili do Slizolinu - a zaradili ma.“

„Ty si požiadal?“

Pokrčil plecami. „V tomto živote som žiadal, aby som nebol v Slizoline a klobúk ma zaradil do Chrabromilu. Viem, že väčšinu ľudí jednoducho zaradia do jednej alebo druhej fakulty, ale v oboch prípadoch, keď zaraďovali mňa, mi dali na výber. Moja sestra povedala, že aj ona mala na výber.“

„Povedal si, že tvoj najlepší priateľ už bol v Slizoline. Kto to bol?“

Sústredene sa na ňu pozrel a v mysli sa mu vytvoril veľmi jasný obraz chlapca z jeho druhého života, ktorý bol jeho priateľom viac ako desať rokov.

„Draco Malfoy.“ V tichej miestnosti sa ako výbuch rozľahlo jej zalapanie po dychu. Vysvetlil jej, že jeho matka a Snape sa „spriatelili“ s Malfoyovcami - druhou rodinou, ktorej syn bol v Proroctve - a on a Draco spolu s Jamie vyrastali. Povedal jej, ako sa boli stále spolu a ako sa Draco a Jamie do seba zamilovali. A ako bol s Dracom spoločne zasvätený. Ona len prikývla.

„No, on nemal iných rodičov, však?“

„Ale v tamtom živote mu povedali, aby niekoho zabil.“

„Koho mu prikázali zabiť?“ spýtala sa otrasene.

Opäť na ňu uprene hľadel. „Teba.“

Nemala slov. Jej čeľusť sa bez zvuku otvárala a zatvárala. Porozprával jej o zákaze muklorodených a o generálnom štrajku, ktorý viedol k tomu, že sa stali terčom útokov ona a Ron, čo zasa viedlo k tomu, že sa jeho matka rozhodla, že vie, ako obísť kúzlo poslušnosti.

„Takže,“ povedala potichu, „chcela nás dvoch zabiť, aby si ty a Draco nemuseli?“

Pokrútil hlavou. „Len Rona. Na Dracovi jej nezáležalo. Ale - nemohol som jej to dovoliť. Nedovolil som jej to. Odzbrojil som ju...“

Nepozvané slzy mu tiekli dolu tvárou, ako sa díval na nočnú oblohu, spomínajúc na matku, na zvuk, keď si udrela hlavu v jaskyni a na pohľad na jej nehybné telo na zemi.

„Zabilo ju to. Ja som ju zabil,“ pozrel na Ginny, ktorej tvár bola uslzená. Chcel ju držať v náručí, vyplakať sa - bolo to utrpenie zostať tam, kde bol. „Bol som usvedčený na súde a odsúdený na päť rokov do Azkabanu.“

Azkabanu!“ vystrašene zašepkala. „Takže tak... tak si to vedel.“ Prikývol a vedel, že hovorí o tom, keď boli v obývačke v Ascogu a Harry pred všetkými vyslovil svoje obavy, keď dementori opustia Azkaban.

„A potom - dostal som list. List, v ktorom mi písali, že teba aj Jamie zavraždili. Nemohol som zostať tam, kde som bol. Vedel som, že ten svet je zlý, z toľkých dôvodov, a musel som urobiť niečo, aby som to napravil. Utiekol som, rovnako ako Sirius, pomocou svojich schopností animága.“

„Takže si zmenil časové línie, pretože tvoja sestra zomrela?“

Prehltol. „A - a ty. Keď sa mi podarilo nájsť cestu späť do tohto života, bol som taký rád, keď som ťa uvidel...“

Zalapala po dychu. „Vtedy si vbehol do mojej izby a...“

„Áno.“

Spomenul si, ako ju pevne objímal, ako ju bozkával, ako sa k nemu pritisla a opätovala mu bozky, kým sa spamätala.

„Harry, povedal si, že si mal sen - veľmi skutočný sen. Povedal si, že som v tvojom sne zomrela. To... to nebol sen, však?“ Pokrútil hlavou a túžobne na ňu hľadel. „Harry, kým som pre teba bola v tamtom živote?“

Už pred ňou nedokázal skrývať svoje city; jeho tvár ukazovala všetku jeho lásku a ona to vedela, vedela to.

„Musíš sa pýtať?“ Obaja teraz plakali.

„Harry,“ povedala hlbokým hlasom, „v tom živote ma zabil Draco?“

„Nie. On... on sa obetoval, aby nás všetkých zachránil.“ Povedal jej o denníku, o Dracovi, ktorý nechcel byť súčasťou zmeneného času, tak, aby si nepamätal Jamie.

„To urobil?“

„Keby to neurobil...“ Harry si posunul okuliare a utrel si slzy z tváre, nechcel myslieť na to, ako by svet vyzeral, keby sa mu nepodarilo opraviť časové línie. Ešte jej ani nepovedal o zmenách v muklovskom svete, o vojnách...

Posadila sa vzpriamenejšie, utrela si slzy a vyzerala nádejne. „Myslíš si - myslíš si, že by to urobil v tomto čase? Myslím... nechcem aby zomrel. Len som zvedavá... kúzlo poslušnosti...“

Pokrčil plecami. „Neviem. Bol iný, mnohými spôsobmi. Vyrastali sme spolu, aj s Jamie, urobil by pre mňa čokoľvek. Ale v tomto svete nie je rovnaký.“

Oprela sa o vankúše a prstami sa dotkla amuletu. „Niekedy... ma desí. Premýšľam, ako dlho ešte s ním dokážem zostať. Och, želám si, aby nebol v tom prekliatom proroctve.“

„O čom to hovoríš, Ginny?“

Vzdychla si. „Bol si ku mne úplne otvorený a úprimný, Harry, a - ja som k tebe nebola. Ale chcem byť. Som tak unavená. Tak naprosto unavená. Správať sa, ako by som ho milovala. Áno, predtým som k nemu niečo cítila. Presvedčila som samú seba, že ty so mnou nikdy nebudeš a potrebovala som sa pohnúť vpred. S Dracom sme boli priatelia. A potom viac ako priatelia. A potom sme sa zamotali do plánu na chytenie jeho otca.“ Zakryla si tvár rukami. „Hanbím sa za to, ako ste ma v žalároch našli s Ronom. Ale bola som tak rada, že ste ma našli. Napoly som sa bála, že sa pokúsi urobiť to realistickejšie, ako sme plánovali. Oh, Harry, bola som tak rada, že keď som vás uvidela...“

Spomenul si, ako reálne jej triaška vyzerala a na to, ako sa k nemu pritisla, keď ju niesol na ošetrovňu. Neskôr sa priklonil k Malfoyovi, že je celkom dobrá herečka. Zdalo sa, že hrala oveľa menej, ako pôvodne predpokladali.

„A neskôr som si to musela nevšímať. Keď sa pokúšal byť milý, dokázal ním byť, snažila som sa zabudnúť na žaláre a povedať si, že to tiež len hral.“

„Ale čím dlhšie som bola s ním, tým menej správne mi to pripadalo. Stále na mňa tlačil, niekedy som si myslela, že môže... môže... prasknúť. Toľkokrát som v noci plakala, želajúc si, aby som sa ťa nevzdala. Ale musela som na verejnosti predstierať, že sme šťastný pár.“

„Prečo?“

„V prvom rade kvôli jeho otcovi. A potom som si uvedomila, že bolo oveľa lepšie mať ho na našej strane. Vieš čo sa hovorí: priateľov si drž blízko...“

„... a nepriateľov ešte bližšie,“ dokončil.

„Presne. A potom... prvý raz si ma vzal lietať. A ja som nedokázala to znovu neurobiť, tráviť s tebou čas bolo také skvelé. Myslela som, že môžeme byť spolu ako priatelia, že by som mohla zabrániť, aby sa staré pocity vrátili... ale bolo to tak ťažké, byť s tebou, hovoriť s tebou, lietať s tebou, vidieť, čo ku mne cítiš... a nepripustiť, že som cítila to isté. Plus som myslela na Hermionu... Ale v deň, keď si ma zachránil pred smrťochvatom (smrtipášťom), už som to nemohla vydržať, a poddala som sa...“

Harry si spomenul, ako ho bez zábran pobozkala späť... a s akým úsilím sa odtiahla a povedala mu, že sa s ním už na Astronomickej veži nestretne. „Ale... nemohla som sa s ním rozísť.“

„Prečo nie?“

„Harry! Čo myslíš, že by potom urobil? Nie mne, nemala som pocit, že by sa ma skúsil zraniť. Obávala som sa o teba, vinil by ťa. A keď teraz vieme o kúzle poslušnosti, je dobrá vec, že som sa s ním nerozišla, nie? Myslím tým, je ako... ako...“

„Tikajúca bomba.“

„Hej. Nechceme, aby zmenil strany. Pomysli, čo všetko vie - že si zlatý grifin, o neviditeľnom plášti, že tvoja teta má magické schopnosti...“

„Vie, kde žije Katie a že sa chystá na výcvik aurora...“

Veľký Merlin,“ vydýchla.

Harry sa na ňu zúfalo pozrel. „To všetko je moja vina. Toto je horšie ako keď Hermiona bola s Krumom... a to hovorím dokonca keď viem, že Viktor bol Voldemortov dedič. Je to moja vina. Zaobchádzal som s tebou ako s nejako mrkvou, na ktorú som ho lákal a teraz...“

„Harry!“ prerušila ho. „Urobila som to dobrovoľne, nikto ma nenútil. A myslela som, že by sa skutočne mohol zmeniť, že keď nebude pod otcovým vplyvom, mohol by byť iný.“ Harry uvažoval, aký bol iný po desiatich rokoch strávených s ním a Jamie. „Napokon, nevyzeral nadšený z toho, že bude smrťožrútom. „Pripúšťam, že ma dosť priťahoval. Rovnako ako ja jeho. A nemyslela som si na teba... bol si s Hermionou. Dokonca sa usiloval vychádzať s mojou rodinou. Myslela som si - v poriadku. Dokážem sa dostať cez Harryho a byť šťastná s Dracom...“

„Čo sa pokazilo?“

„Nedostala som sa cez teba, to sa pokazilo. A Draco ma pri každej príležitosti obviňoval, že k tebe stále niečo cítim - to mu u mňa nezískalo body. Bolo to ako začarovaný kruh. Začal robiť tie veci. Pokukoval po iných dievčatách priamo predo mnou, aby ma vyviedol z miery. Musím priznať – spočiatku  ma dostal. Nerada som ponižovaná.“ Harry pokrútil hlavou, aby nepovedal, čo si naozaj myslí.

„A potom - stále na mňa tlačil, aby som s ním spala...“

„Ach, Ginny. Muselo to byť hrozné, keď sa ťa snažil prinútiť urobiť niečo, čo si nechcela...“

„Čože? Aha, presne tak. No, áno, ako som povedala, takto sa to celé začalo...“ Začala sa hrať prstami s prestieradlom, nervózne ho šklbala a nepozerala sa naňho.

Zamračil sa. „Čo to hovoríš? Myslel som, že s ním nechceš spať?“ Hlas sa mu triasol.

„Nuž,“ aj jej sa triasol hlas, „nie tak veľmi. Ale určite som nechcela, keď som mala len pätnásť. Niektoré dievčatá sú v tom veku pripravené, ale ja som nebola a on to jednoducho nerešpektoval. Ale... ale teraz som staršia. A niekedy... poviem to takto. Keď som napadla Katie za to, že mi povedala, že ma Draco podvádzal, bola... bola som predtým s ním na poschodí a my sme, povedzme, že sme sa bozkávali...“

Harry sa snažil necítiť vzrušenie z toho, že mu to povedala. V slabom svetle, ktoré začínalo prenikať na oblohu, sa červenala; rozprávali sa už nejaký čas.

„Ešte predtým som si myslela, že... čomu môže uškodiť, že sa mu nakoniec odovzdám? Už som to skoro urobila na konci semestra, keď som dostala výsledky VČÚ – nuž, pravdu povediac - bola som tak nadšená, že som na neho takmer zaútočila. Keby nás profesorka Sproutová nevyrušila...“

„Chápem.“

„Och, nuž, technicky je to môj priateľ. A ja som ľudská bytosť, a on dokáže byť veľmi presvedčivý.“ Červenala sa. „Ale ten deň v Ascogu.. dotkla som sa amuletu a videla som, ako bozkávaš Katie. A cítila som sa, ako by som mala zomrieť. Jedna vec je vidieť vás dvoch spolu v posteli, len tam tak ležiac, a vidieť, ako niečo robíš, ako by si po nej túžil... spomenula som si, že som sa ho snažila odradiť a prinútiť, aby ma nechal, a nebolo by pravdepodobné, že to urobí, ak by som s ním spala. Odtlačila som ho a povedala, že nie som pripravená.“

„Čo bola lož,“ povedal Harry mäkko. „Nespala si s ním, pretože si dúfala, že ho to odoženie.“

„Nie som z kameňa! A on bol... nechcem o tom hovoriť. Je mi ľúto, že som sa utrhla na Katie. Ale bola som frustrovaná, že som Draca zase musela zastaviť, a nahnevaná na seba, že som ho nechcela zastaviť, hoci to bola len fyzická záležitosť, a potom Katie zničila moje plány, keď mi povedala, že Draco bol neverný blbec... Myslela, že som blbá? Isteže je neverný blbec. Je to Draco Malfoy. Preboha, zakrádali sa okolo s Mariah celý minulý rok!“

„Aj o tom vieš?“

„Nadvihla na neho obočie. „Ty o tom vieš tiež?“ Pripadal si taký malý.

Pokračovala. „Musím ho presvedčiť, aby on bol ten, kto sa so mnou rozíde. Vtedy sa pokúsil zakryť svoje zálety s listom - vedela som, že to bola hromada lží v momente, keď som to čítala.“

„Potom prečo si na mňa vtedy v kúpeľni zaútočila?“

Pozrela sa mu do očí. „Pretože bolo jasné, že si vedel, že ma podvádzal. Myslela som, že ty si lepší, že by si mi to povedal a nenechal to na Katie. A plus som vás oboch videla bozkávať sa. Nehovoriac o tom, že obraz vás dvoch v posteli som mala ešte celkom čerstvo v pamäti. V ten deň som bola tak blízko -“ držala palec a ukazovák sotva pol centimetra od seba „- k vyhláseniu, že do konca života nebudem mať nič spoločné s iným mužom. Neuvedomila som si, že aj ty vieš o Mariah.“

Objímala si kolená na hrudi, prestieradlo zakrývalo väčšinu jej tela a Harry sa hlboko hanbil. Myslela si, že je rovnako zlý ako Malfoy. Muži. Držali spolu, aby chránili právo toho druhého na neobmedzené súloženie.

„Prepáč, myslel som, že ti na ňom záleží a nechcel som ťa zraniť. A nemyslel som, že mi uveríš, ale že si budeš myslieť, že sa len zase snažím, aby si Malfoya opustila.“

Prikývla. „V tom by si mal asi pravdu. Až na to, že by som naozaj verila čomukoľvek, čo by si mi povedal, že je toho schopný, ale po celý čas by som ti klamala, že ti ani slovo neverím, aby som si udržala masku.“ Vzdychla si. „Prepáč, zdalo sa to rozumnejšie. Keby som bola k tebe úprimnejšia, mo-mohli sme sa pokúsiť niečo urobiť a pravdepodobne by nás pristihol. Myslela som si, že je správnejšie nechať ťa pokračovať v tvojom živote. Ale môj aktuálny problém je - pretože ma teraz podvádza, nemôžem očakávať jeho frustráciu z toho, že s ním nespím. Prečo by sa so mnou rozchádzal, keď si užíva s inými a ešte si možno myslí, že každým dňom ustúpim? A ja sa s ním kvôli tomu zahýbaniu nemôžem rozísť, pretože je pod kúzlom poslušnosti. Nechceme, aby sa vrátil k Voldemortovi, keď bude na budúce zavolaný a urobí čokoľvek, čo mu prikáže, však?“

Vzdychla si a silnejšie zovrela ruky okolo nôh. „Takže mám priateľa, ktorého nechcem, ale ak mu ukážem dvere, mohlo by nás to všetkých zabiť. A ak ma moja frustrácia premôže a vzdám sa, nikdy sa ho nezbavím... okrem toho cítim strašnú vinu.“

Cíti vinu kvôli mne, pomyslel si Harry. Obetovala svoje šťastie, aby ochránila iných... hlavne jeho

To bolo to posledné, čo očakával. Všetko, čo počul a videl medzi ňou a Dracom Malfoyom počas predchádzajúceho roka, bola lož; no, takmer všetko, pomyslel si, keď si spomenul, že počul ich hádku na Malfoyove narodeniny. Bola to nestrážená chvíľa v súkromí. A ani vtedy - Ginny nebola k Dracovi úplne úprimná v tom, že s ním nechce spať. Proti svojej vôli po ňom síce túžila, ale cítila sa kvôli tomu skazená a vinná a tvrdila mu, že nie je „pripravená“, v nádeji, že sa ju nakoniec rozhodne opustiť.

„Prečo...“, hlas sa mu triasol, „by si sa cítila vinná za to, že by si spala so svojím priateľom?“ Chcel to počuť.

Myslel si, že to vie, ale chcel to od nej počuť znova. Nikdy ho neomrzí počúvať to...

„Nuž, najskôr pre teba. A potom... on ma miluje.“

„Čože?“

„Ten amulet, spomínaš si? Je jasné, že jeho vlastným malfoyovským spôsobom ma skutočne miluje. A ja jeho nie. Možno trochu, ale nie tak silno ako on. Milujem teba. A preto spolu my dvaja nemôžeme byť... dokonca pri sebe nemôžeme ani sedieť. Pokiaľ to môže vidieť cez amulet, a pokiaľ ho Voldemort môže použiť na zabíjanie a ničenie.“

„Ginny,“ povedal hrdelne a mal pocit, že je od neho vzdialená milión míľ, a nie iba tri metre. „Ako odo mňa môžeš očakávať, že budem pokračovať? Prečo si mi to nepovedala, keď som ti povedal, že ťa milujem?“

„Nemohla som. Ak by som pre teba Draca opustila, zabil by ťa. Zakaždým, keď som uvažovala, že k tebe pribehnem a vyznám sa ti zo svojich citov, v duchu som si predstavila len to, ako sa tvárili Hermiona, Colin a Penelope, keď som bola v prvom ročníku a moja sebeckosť spôsobovala ľuďom bolesť. Nechcem, aby sa ľuďom znova ubližovalo kvôli môjmu sebectvu, mojej hrabivosti. Práve to k tomu viedlo. Bola som hrabivá, potrebovala som sa porozprávať s Tomom, s niekým sa porozprávať. A aj po pani Norrisovej som pokračovala, však? A to všetko kvôli mne. Keď som konečne prišla na to, čo ma k tomu nútilo... Neviem, koľko hodín som sedela v nemocničnom krídle a plakala nad tými tromi. Už nikdy sa tak nechcem cítiť, Harry. A možno je to aj istý druh sebectva. Ale je to druh sebectva, s ktorým dokážem žiť. A aj ostatní ľudia s ním môžu žiť.“

„Ale - ale - teraz mi to hovoríš,“ zašepkal.

Túžobne naňho pozrela a on zalapal po dychu. Bola taká krásna, s vlasmi padajúcimi na plecia, s takým výrazom lásky a túžby, že mal čo robiť, aby sa nerozbehol k posteli a nevzal ju do náručia. Harry pomyslel na Katie a zatúžil, aby on nebol slabý a sebecký, želal si, aby sa s ňou nebozkával...

„Ja viem, Harry, ja viem. Ale potom, čo si mi povedal o tom, čo sa stalo - o zmene času -, som ti už nemohla viac klamať. Chcem si spomenúť na každú lož, ktorú som ti kedy povedala, a napraviť ju.“ Prehltla a zavrela oči. „Nechaj ma premýšľať - no, bolo to vtedy, keď si ma našiel, ako sa snažím dostať do miestnosti s trofejami, pretože som našla ten list od Draca. Klamala som, že som si myslela, že je pre mňa. Musel si si myslieť, že som celkom naivná hlupaňa! Našla som ho v Mariahinej učebnici elixírov a vedela som, že sa stretávajú. Nešlo o to, že by som žiarlila, hoci ma trochu štvalo, že sa možno zakráda za mojím chrbtom. Otázka hrdosti, však vieš. Dúfala som, že uvidím, či im na sebe naozaj záleží; dúfala som, že ak ho prinúti na mňa zabudnúť, rozíde sa so mnou a ja budem voľná. Vďaka Filchovi som však nikdy nemala šancu ich vidieť. A tebe.“

Zaksichtil sa. „Prepáč.“

Pokrútila hlavou a usmiala sa naňho. „Nemám za čo. Mohla som takmer zabudnúť na všetko ostatné, keď si ma objímal a stáli sme za tou sochou a čakali, kým Filch odíde. Nikdy som nechcela, aby sa tá chvíľa skončila...“ Zrazu ju však premohlo zívnutie a ona sa lenivo natiahla; Harry sa prakticky uškrnul, keď sledoval, ako sa jej tenká nočná košeľa pri tom pohybuje. „Ach, môj... rozprávame sa tak dlho, až slnko vychádza. Budem vyzerať strašidelne, tmavé kruhy pod očami...“

„Ľahni si,“ povedal ticho. „Zaspievam ti uspávanku. Niečo, čo mi spievala moja mama.“

Zasmiala sa. „Ty zaspievaš čo?“ Prikývol a ona sa uvelebila v posteli, hlavu mala položenú na vankúši a s očakávaním naňho hľadela. Prehltol a sledoval, ako sa jej oči zatvárajú; vyzerala tak anjelsky a pokojne. Potom so zatvorenými očami zašepkala: „Milujem ťa, Harry. Vždy, keď si mi to povedal, chcela som ti povedať to isté a teraz som...“ Jej hlas sa ospalo vytratil.

V miestnosti bol veľký pokoj. Harry nemohol hovoriť. Ale mohol spievať. Pozoroval jej tvár, ako sa ponára do spánku a počúva jeho hlas, waleské slová matky svojmu dieťaťu:

Huna blentyn yn fy mynwes
Clyd a chynnes ydyw hon
Breichiau mam sy'n dyn am danat,
Cariad mam sy dan fy mron
Ni cha dim amharu'th gyntun
Ni wna undyn â thi gam
Huna'n dawel, anwyl blentyn
Huna'n fwyn ar fron dy fam…

Pozoroval ju naďalej; dýchala pravidelne a zhlboka a zdalo sa mu, že za viečkami dokonca vidí pohyb jej očí. Vstal a prešiel k posteli, nestaral sa o Malfoya a jeho amulet. Videl, že Ginny počas spánku zvierala baziliška a na okraji úst sa jej vykrútil malý úsmev. Naklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo.

„Aj ja ťa milujem, Ginny,“ zašepkal jej. „Dobre spi.“

Opatrne sa vykradol na chodbu a dúfal, že ho nikto neuvidí, ako opúšťa jej izbu, ale zdalo sa, že všetci v dome spia. Vrátil sa do postele v „izbe Jamie“ a zaspal hneď, ako sa mu hlava dotkla vankúša. Aspoň raz sa cítil úplne pokojný.

*****

„Vlk sa vráti.“

„Čo?“ zamrmlal Harry  Sandy so zatvorenými očami.

„Vlk sa vráti.“

„To je pekné...“ zasníval sa. O chvíľu neskôr si matne uvedomil, že sa otvárajú dvere do jeho izby a ťažké kroky prechádzajú k posteli. Nadskočil, keď ticho v izbe náhle preťal hlas, ktorého zvuk sa odrazu rozľahol okolo jeho úbohej, prázdnotou zmietanej lebky.

„No tak!“ Ron sa rozbehol k nohám postele, oblečený na behanie. „Už som zazvonil Ginny do ucha a dostal som vynadané. Ona dnes ráno nebeží, sme tu len my dvaja.“ Harry zastonal, zatiaľ dokázal otvoriť len jedno oko a snažil sa posadiť.

„Oprava: si tu len ty. Ja si poležím.“ Prižmúril oči na hodinky. Bolo sedem hodín. „Je sedem zasraných hodín,“ posťažoval sa Harry. „Zbláznil si sa? Bol som hore do piatej.“ Zavrel oči a klesol späť na vankúš, no o chvíľu neskôr prekvapene zachrčal a oči sa mu v šoku opäť otvorili.

Ron ho chytil za členok a vytiahol ho do vzduchu, takže visel dolu hlavou a pozeral na Ronove holene. Harry prudko zaklial. „Hej, počúvaj, čo to o tebe hovorí! Chcem vysvetlenie, a to hneď, Potter!“

„Vysvetlenie čoho, ty zatratený blbec?“ Harry sa uškrnul a snažil sa dočiahnuť k Ronovým nohám, aby mu mohol niečo urobiť. Nevedel, čo konkrétne chcel urobiť, vedel len, že mu chce veľmi ublížiť. Nepamätal si, že by ho Ron niekedy predtým fyzicky napadol. Ron ho držal ďalej od svojho tela, keď sa Harry začal oháňať rukami; Harry naňho nemohol dosiahnuť. Ron neprejavoval žiadne známky stresu ani napätia, držal svojho najlepšieho priateľa vo vzduchu hore nohami a mal na sebe iba boxerky ( čo vyvolávalo v Harrym pocit veľkej zraniteľnosti). Harry preňho mohol byť ako pierko. Prekliata vlkolačia sila, pomyslel si Harry skrúšene.

Vo dverách svojej izby Harry uvidel prevrátené verzie Freda a Georgea; boli v županoch, pokryté väčším množstvom pieh ako kedykoľvek predtým a s veľkými, pobavenými úsmevmi.

„Áno, Ron,“ povedal jeden z nich. „Vysvetlenie čoho?“ Harry nevedel rozoznať, či je to Fred alebo George, najmä preto, že bol hore nohami, ale zdalo sa, že sa veľmi bavia.

„Tu Harry povedal, že nechcel ísť behať, lebo bol hore do piatej rána.“

Dvojča, ktoré ešte neprehovorilo, pokrčilo plecami a povedalo: „No a čo? Ani mne sa nechce behať, keď mám za sebou osem hodín - nie že by mi to Angelina niekedy dovolila...“ To bol George, pomyslel si Harry. Fred ho pleskol spakruky po pleci, ale obaja sa usmievali.

„Áno, no a Ginny tiež nepríde, a povedala, že je to preto, lebo bola hore do piatej ráno!“ vybuchol a namieril to na Harryho hlavu, nakoľko to bolo možné. Harryho napadli len dve slová:

Do pekla.

Zrazu sa vo dverách vedľa bratov objavil Ginnin prevrátený obraz; cez nočnú košeľu si natiahla krikľavý kockovaný župan.

„Ron!“ zvolala. „Čo to robíš? Polož Harryho!“ Harry cítil, ako sa Ronovo zovretie na jeho členku uvoľňuje, a Ginny zrejme napadlo to isté; vykríkla: „Nie!“ skôr, ako Ron stihol otvoriť ruku a nechať Harryho spadnúť na hlavu. „Na posteľ!“ napomenula ho.

Harry mal problém vidieť Ronovi do tváre zo svojej terajšej pozície, ale mohol si všimnúť, že Ron nie je šťastný. Ani dvojčatá neboli v pohode. Keď padol späť na posteľ, videl, že rovnaké pehavé tváre sa naňho hlboko mračia - a dvojčatá sa takmer nikdy neusmievali alebo nesmiali. To neveštilo nič dobré.

Ginny si dala ruky na boky a pozrela na Rona. „Remus ti povedal, že takto nemáš používať svoju silu. Pamätáš si na Rogera Daviesa na ošetrovni? Myslela som si, že sa ti darí oveľa lepšie.“

Ron jej potriasol prstom do tváre. „Nie, to nerob! Neotočíš to a nezvalíš to na mňa. Chcem vedieť, čo ste vy dvaja robili do piatej ráno!“

„Nie, nechceš to vedieť,“ odvetila Ginny; Harry sa medzi nimi obzeral sem a tam. Bolo nepravdepodobné, že by sa dostal k slovu, a rozhodol sa, že sa o to ani nebude pokúšať. „Nechceš to vedieť, lebo pravda je nudná a všedná a nedala by ti zámienku na predvedenie hysťáku. Pravda je taká, že sme sa len rozprávali. To je všetko! Rozprávali sme sa!“ Harry sledoval Ronovu tvár; silno mu pripomenula Ronovu reakciu na zistenie, že s Ginny strávili noc v metlobalových šatniach, a premýšľal, ako skoro z jeho úst vyjde: Ty si spal s mojou sestrou?

Harry sa chabo usmial na dvojčatá, ktoré stáli po jeho ľavici s rovnako prekríženými rukami a rovnako zachmúrenými pohľadmi namierenými na neho. George - aspoň si myslel, že to bol George - naňho zdvihol jedno obočie. Harry si nebol istý, čo to malo znamenať.

„Rozprávali ste sa?“ Ron nedôverčivo povedal. „Rozprávali ste sa celú noc až do piatej ráno?“

„Nie, nerozprávali sme sa celú noc. Niekedy okolo tretej hodiny išiel Harry na záchod a cestou späť si otvoril nesprávne dvere.“ Varovne sa na ňu pozrel; očami ho prosila, aby tejto malej lži neodporoval.

„Ehm, áno,“ povedal. „A potom som si všimol miesto pri okne a sadol som si, pozeral som sa na High Street a Ginny ma prekvapila otázkou, čo, dočerta, robím v jej izbe. Ani som ju nevidel, kým sa neozvala,“ dodal pravdivo. „Nakoniec sme sa rozprávali do piatej.“

Rozprávali? Dve hodiny?“ Ron nechcel uveriť.

„Áno,“ povedala Ginny pevne. „Rozprávali. Ale o piatej sme už boli obaja unavení. Harry sa vrátil do svojej izby a obaja sme znova zaspali. Koniec príbehu.“

„No...“ Ron si odfrkol, Ginny mu zobrala vietor z plachiet; „...“ skúsil to znova, „prečo tu len tak stojíš, zatiaľ čo Harry je v spodnom prádle, čo?“

Zdvihla ruky. „Pretože nie som dieťa, preto. A mám šesť bratov. A obaja sme boli v rovnakom čase v bazéne v Ascogu...“

„To nie je to isté! Nepromenáduj sa tu v spodnom prádle a nehovor mi, že je to to isté ako bikiny!“

Nechápavo sa naňho pozrela. „Ron, myslím, že si sa úplne pomiatol. Škoda, že čarodejníci nemajú vo zvyku radiť sa s odborníkmi na duševné zdravie, pokiaľ neutrpeli poškodenie mozgu. Povedala by som, že budeš potrebovať roky terapie.“

„Zase sa snažíš, aby to bolo o mne!“

Postavila sa oproti nemu. „Ide o teba. Ide o to, ako si ma včera obvinil, že som si to rozdala s mojím priateľom - na čo by som mala plné právo, keby som chcela - a teraz ma obviňuješ, že som si to rozdala s Harrym, ktorý je tvojím najlepším priateľom. Rozprávali sme sa, Ron. Aj my sme priatelia, Harry a ja. A vôbec, myslela som si, že nemáš rád Draca. Keby si si myslel, že som s niekým iným - najmä s Harrym -, myslela som si, že budeš prvý, kto bude oslavovať. Nie že by sme niečo robili. Len hovorím.“

Ron trochu ustúpil a zamračil sa. „Nie je to tak...“ Nedokázal to dokončiť. „Ach, do prdele,“ povedal chabo a sadol si k nohám postele. Ginny sa naňho víťazoslávne usmiala. Harry sa pozrel na dvojčatá, ktoré akoby sa pridali ku Ginny. George (pomyslel si) naňho žmurkol.

„Vieš, že by sme boli radšej, keby si bol s Ginny ty, než aby bol s ňou Malfoy, však, Harry?“ povedal mu George.

„Myslím, že je to len predstavou, že by niekto spával s našou sestrou...“ Fred pokýval hlavou smerom ku Ginny.

Ginny sa k nim zvrtla. „Takže budete robiť to isté aj Maggie? Chystáte sa vyzvať profesora Snapa na čarodejnícky súboj za to, že spal s vašou sestrou?“

Ozvalo sa unisono, „Snapa?“

Ginny si prekrížila ruky a samopašne sa na nich všetkých pozrela. „Ukázalo sa, že sa pred šiestimi rokmi stretli a mali krátky, vášnivý románik,“ povedala a očividne jej robilo veľkú radosť im to povedať. „Všetko mi o tom povedala, keď prišla do Brlohu. Sedeli sme dlho do noci. Rozprávali sme sa,“ povedala provokačne najmä Ronovi. „Nie celkom o všetkom. Tú 'vášnivú' časť predpokladám z jednej či dvoch narážok, ktoré utrúsila. Práve skončila školu a chystala sa nastúpiť na univerzitu, aby študovala klasiku. Ako pozornosť jej rodičia kúpili lekcie plachtenia - vždy sa to chcela učiť -, ale bola to tak trochu katastrofa. Takmer hneď ju rahno zhodila cez palubu. Náhodou okolo nej prechádzala iná jachta...“ Ronovi a dvojčatám poklesli čeľuste.

„Patrícia,“ zašepkal Harry a spomenul si na plavbu po Firth of Clyde vo svojom druhom živote. Ginny naddvihla jedno obočie a pokračovala; Harry dúfal, že si to chlapci nevšimli.

„- a vylovili ju z vody. Snape a jeho strýko ju namiesto toho naučili plachtiť a...“ Ginny sa pôvabne začervenala. „Povedzme, že to nebolo všetko, čo ju naučil...“

Ronovi a dvojčatám neveriacky klesla čeľusť.

„Ale... ale... ale... bol to Snape!“ prskal Fred.

Harry sa naježil „Bol dosť dobrý pre moju mamu. Mal by si byť šťastný za svoju sestru, ak existuje šanca, že sa k sebe vrátia!“

Teraz bol na rade Ron, aby povedal: „Ale-ale-bol to Snape!“ 

„Ja viem! A áno, bol na nás všetkých v škole krutý, ale má to svoj dôvod. Nikto z nás nechcel byť na jeho strane, však? Nútil nás sakramentsky tvrdo pracovať a ja som, napríklad, rád, že to urobil.“ Obrátil sa k Fredovi. „Chceš mi povedať, že ste pri tvorbe svojich produktov nikdy nepoužili nič z toho, čo si sa od neho naučil? Čo tak kanárikové krémy alebo jazykoplazé karamelky?“

Fred sa zahanbil. „Vlastne mi dal dva testy z VČÚ, pre začiatočníkov a stredne pokročilých. Flitwick a McGonagallová boli jediní ďalší profesori, ktorí to robili. Boli to jediní traja, ktorí mi dali VČÚ.“ Harry si pomyslel, že to dáva zmysel; Elixíry, Kúzla a Transfigurácia budú oblasti mágie, ktoré sa podieľajú na výrobe sladkosti, ktorá vás dočasne premení na kanárika, alebo ktorá vám zakľaje jazyk.

„Hovorila, že sa k nej správal dosť romanticky,“ povedala Ginny a vrátila sa k vzťahu Maggie a Snapea. „Povedal jej, že je učiteľom na internátnej škole na severe a že by odišiel z miesta, keby mohol, ale riaditeľ počíta s tým, že sa vráti, najmä preto, že má prísť nový študent, ktorý je niečo ako celebrita...“

Harry sa narovnal. „Počkať – kedy to bolo?“

„Pred šiestimi rokmi.“

Harry prehltol.  „To som bol ja. Ja som bol príčinou, prečo ju opustil... pretože Dumbledore chcel, aby sa na mňa dával pozor.“

„Dával na teba pozor!“ zavyl George, takmer sa prehol od smiechu. „Snape?“

Ron bol vecnejší. „Nesmej sa. Počas nášho prvého ročníka zachránil Harrymu život. Pamätáš sa na Harryho prvý zápas v metlobale, keď sa ho jeho metla pokúšala zhodiť? Bolo to preto, lebo ho Quirrell zaklínal. Snape proti tomu používal protikliatbu - lenže my sme o tom nevedeli...“

Harry prikývol. „Správne. Hermiona a Ron si mysleli, že to on ma zaklial, pretože videli, ako na mňa hľadí a pohybuje perami, pričom používal protizaklínadlo. Takže Hermiona... ehm...“

„Čo?“ Fred to chcel vedieť.

„Zapálila mu habit,“ odvetil Ron pokojne. Fred a George sa to snažili potlačiť len na chvíľu, kým vybuchli smiechom. Harry, Ron a Ginny teraz tiež ťažko zadržiavali smiech; bol nákazlivý.

Zatiaľ čo sa ostatní naďalej smiali, Harry vytriezvel, keď uvažoval: Preto ma nenávidel od prvého dňa, čo som vstúpil na Rokfort. Nemalo to nič spoločné s mojou matkou alebo otcom. Odviedol som ho od Maggie.

Zostalo mu zle a položil si ruky na brucho. Uprostred toho, ako sa Ron, Fred a George hlučne rozprávali o Snapeovi a o tom, ako si Harry, Ron a Hermiona mysleli, že mu ide o Kameň, si Ginny sadla na posteľ a pozrela naňho.

„Si v poriadku, Harry?“

Usmial sa na ňu a spomenul si, ako mu povedala, že ho miluje. Konečne. Ale nemohli byť spolu. Ešte nie. Možno ešte dlho nie. Navyše tu bol malý problém s Katie. Vzdychol si.

„Viem, čo by mi pomohlo cítiť sa lepšie. Myslím, že si predsa len chcem ísť zabehať.“

Prikývla. „Myslím, že aj ja. Pripravím sa.“

Harry sledoval Rona a dvojčatá, zatiaľ čo vo svojej taške hľadal bežecké oblečenie. Usmial sa a pokrútil hlavou nad tým, čo si hovorili, keď si obliekal šortky a zaväzoval tenisky. Keď si obliekal zelené bývalé tričko (rukávy mal odstrihnuté), počul, ako Fred hovorí: „Ale nie. Čo ak - čo ak sa stane naším švagrom?“

„Fuuuj,“ bola Ronova okamžitá reakcia. Harry sa zasmial.

„Práve teraz sa po šiestich rokoch znovu zoznamujú! A vôbec, nikdy nevieš - možno sa rozhodne, že chce odísť z Rokfortu, aby mohol byť s ňou.“

Ron sa rozžiaril. „Dobrý postreh! Možno sa nám ich podarí presvedčiť, aby sa niekedy na budúci mesiac vzali. Najlepšie pred začiatkom nášho siedmeho ročníka...“

„Hej!“ zakričal George. „My už na škole nie sme. Nestaráme sa, či tam ešte učí. Ale príbuzní... argh! Musíš ich vídať každé narodeniny, každú dovolenku...“

Ron a jeho dvojča ho stiahli na posteľ. „Ach, je to taká záťaž vidieť svojich príbuzných, však?“ spýtal sa ho Ron, ale už sa smial a Fred s Georgeom sa k nemu pridali. Harry sa usmial na Weasleyovcov klbčiacich sa na posteli. Pripomenulo mu to dobrosrdečné zápasy s jeho vlastnými bratmi...

Bratia. Synovia Severusa Snapa. Živo si pamätal, ako sa jeho nevlastný otec tešil na oslave Simonových a Stuartových prvých narodenín. Harry mal päť a Jamie tri roky a jeho otec neustále prikazoval všetkým, aby sa usmievali, a fotil ich fotoaparátom, až mu nakoniec matka, vysmiata a krásna, vzala fotoaparát a odfotila ho s dvojčatami, s jedným chlapčekom na každom boku, a jeho nevlastný otec sa zoširoka usmieval, oči mu veselo žmurkali, keď držal svojich chlapcov, na lícach sa mu vyrývali hlboké línie úsmevu, a potom trval na tom, že aj Harry je jeho chlapec, a vtiahol nesmelého Harryho na fotku...

Usmial sa na Weasleyovcov. „Možno by ste preferovali šťastného Snapa pred Snapom naštvaným na celý svet. Ja určite.“

Ron a jeho bratia sa na seba zmätene pozreli. „Kedy si videl Snapea šťastného?“ spýtalo sa jedno z dvojčiat. Vo dverách zrazu stála Ginny v bežeckom oblečení. Na tvári mala veľmi ustarostený výraz. Vedela to.

Harry pleskol Rona po chrbte. „Pripravený na behanie?“ Dúfal, že si nikto nevšimne, že na tú otázku neodpovedal.

Ron sa naňho zamračil. „Kedy si sa obliekol? A ja som si myslel...“ Uvidel, že vo dverách stojí Ginny, tiež oblečená na behanie. Pokrčil plecami a postavil sa. „Počítam, že pôjdeme behať.“

Zdalo sa, že sa opäť upokojil a nasledoval Harryho a Ginny po schodoch dolu a von. Namiesto toho, aby šokovali obyvateľov Rokville, bežali dvakrát na hrad a späť. Po tom, čo sa vystriedali v sprche, raňajkovali v kuchyni s ostatnými obyvateľmi Kančej hlavy. Percy a Lee nemali ísť na zápas v metlobale; mali neodkladné záležitosti, o ktoré sa museli postarať, nového klienta v Belgicku, ktorý mal mať vo všetkých svojich obchodoch kompletný sortiment Weasleyovských vynálezov. Zrejme sa riešila otázka, či budú akceptovať platbu v belgických frankoch, keďže aktíva všetkých Gringottovcov boli zmrazené a nedostupné. Keď sa však Percy stretol s Harryho pohľadom, jasne sa začervenal a odvrátil sa. To isté urobil aj s Leem, s ktorým sa chystal pracovať namiesto toho, aby išiel na zápas. Harrymu to pripadalo veľmi zvláštne.

Harry sledoval Ginny, kým jedol; bol to taký krásny pocit, byť na tomto známom mieste, kde nikdy v jeho druhom živote nebola, a len tak sa pozerať, ako je, rozpráva sa s bratmi a vedieť, že ho miluje. Máme celé roky, pomyslel si. Máme pred sebou celé roky. Ak je to všetko otázka čakania, dokážem počkať. Dokážem byť trpezlivý. Pre ňu sa to čakanie oplatí.

****

Keď sa priblížili k rokfortskému metlobalovému ihrisku, videli ľudí vyzerajúcich ako aurori prehliadať každého vstupujúceho človeka.

Na prístup k nim bola pomerne dlhá rada. Ron sa zamračil.

„Bezpečnosť,“ vysvetlil Harrymu a nezdalo sa, že by ho to nejako zvlášť tešilo.

Harry sa vyklonil z radu, aby videl, čo robia aurori. Väčšine ľudí prikývli a prešli; občas si od čarodejnice alebo čarodejníka vypýtali prútik a ten otestovali, aby zistili, aké kúzlo naposledy vyriekol. Harry sa opäť narovnal a povedal Ronovi, dvojčatám, Angeline a Ginny: „To by mohlo chvíľu trvať.“

Sandy na Harryho zasyčala: „Budeš chcený.“

„Hľadať?“ zasyčal na ňu. „Kto ma bude chcieť?“

Neodpovedala.

Po chvíli Harry odkopol kus trávnika a zamrmlal: „Prečo sa konajú zápasy, ak sa obávajú o bezpečnosť?“ zamumlal Harry.

„Sakra, vieš si predstaviť, ako by ľudia spanikárili, keby bol zrušený ligový pohár? Útok na Šikmú uličku bol zlý, ale nikdy nezrušili pohár ani počas prvej vojny, to by bol koniec sveta,“ vysvetlil Ron.

„Chceš povedať, že nemajú dobrý spôsob, ako všetkých upokojiť,“ oponovala Ginny. „Takto môžu ľudí zároveň zamestnať bezduchým športom...“

Chlieb a hry,“ zamrmlal Harry.

„- a aby to vyzeralo, že ministerstvo naozaj niečo robí, len preto, že kontroluje každého, kto vstupuje na štadión. Som si istá, že tým prídu útoku v Šikmej uličke na koreň.“ 

„Ginny!“ Ron naliehavo povedal a sledoval aurora, ktorý si Ginny pozorne prezeral. „Nehovor tu také veci, dobre?“ zamumlal.

Ani Harrymu sa nepáčilo, ako sa auror tváril. „Súhlasím s Ronom, Ginny. Nemôžeš byť dostatočne opatrná v tom, čo hovoríš na verejnosti. Porozprávame sa, keď sa vrátime do Kančej hlavy, dobre?“ Jeho oči ju prosili a ona ustúpila od svojho brata, pričom sa jej oči upierali na Harryho. Ten od nej neochotne odvrátil zrak.

Konečne sa dostali na začiatok radu a po chvíľke vizuálnej kontroly prešli všetci z ich skupiny okrem Harryho. Stál a čakal, zatiaľ čo auror - muž v stredných rokoch indického alebo pakistanského pôvodu - sa naňho podozrievavo pozeral, dokonca zašiel tak ďaleko, že sa zamračene dotkol Harryho jazvy. Harry sa pri tom zľakol a cúvol, premýšľajúc, čo sa deje.

„O čo ide, Azíz?“ spýtala sa druhá aurorka, okolo tridsiatky, škandinávskeho vzhľadu.

„Poď so mnou,“ povedal Aziz Harrymu, ruku mu zovrel na ramene a ťahal ho k stanu, ktorý bol postavený neďaleko metlobalových šatní. Harry sa obzeral sem a tam medzi aurorami, keď mu veľká žena zovrela druhú pažu.

„Prečo? Čo som urobil? Čo sa deje?“

„Myslel si si, že ti to prejde, smrťožrút?“ Aziz sa ho spýtal, tvár mal blízko Harryho. Harry na chvíľu spanikáril, myslel si, že zistili, že bol v druhom živote zasvätený.

„Čo mi má prejsť?“ prskal. Videl, že ostatní sú šokovaní, keď vidia, ako ho aurori ťahajú preč; Ron a Ginny sa k nemu začali približovať, ale ostatní aurori ich zastavili.

„Harry!“ počul, ako naňho kričia.

„Nie si veľmi bystrý, že? Myslel si si, že by si sem mohol prísť zamaskovaný práve za Harryho Pottera a nikto by si to nevšimol? To nie je práve nenápadný prevlek.“

„Ale ja som Harry Potter, vy idioti.“ Harry si vyslobodil ruky. „To preto ste ma zadržali? Neveríte, že som to ja?“

„Čo sa tu deje?“ začul známy hlas a vzhliadol k Ludovi Bagmanovi. „Harry! Rád ťa vidím.“

Aurori na neho pozreli neisto. „Dobrý deň, pán Bagman. Poznáte Harryho Pottera osobne?“

„Samozrejme, že áno, samozrejme, že áno! Ja poznám každého, koho sa oplatí poznať, však Harry?“ povedal so žoviálnym žmurknutím. Harry si nikdy nemyslel, že sa poteší z toho, že uvidí Luda Bagmana, ale bolo to tak.

„No,“ povedala tá Valkýrka, „môžete nám ho pomôcť identifikovať?“

Harry sa nahol k Bagmanovi a pošepkal mu, čo vedel o jeho minulých problémoch s raráškami a ako sa snažil Harrymu pomáhať v turnaji.

„Je to Harry Potter,“ červenajúc sa povedal aurorom, ktorí sa stiahli.

„Ako to viete?“ spýtal sa Azíz stále podozrievavo.

„Povedal mi niečo, čo vie len Harry-- čo stále bude vedieť len Harry, však?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím.

Harry zdvihol obočie tiež; nesnažil sa Bagmana vydierať, to naozaj nie, ale potreboval sa uistiť, že si vybral informáciu, ktorá nebola všeobecne známa.

Aurori ho napokon nechali prejsť a Bagman mu zamával so slovami: „Prídem sa s tebou porozprávať pred zápasom! Musím letieť, mám veľa práce...“ A opäť sa stratil v dave.

Harrymu sa uľavilo, keď sa mohol opäť pripojiť k priateľom; Ron a Ginny sa naňho obaja znepokojene pozerali, keď vystupovali na svoje miesta. Harry mal pocit, že na tento deň padol šedý tieň. Keď si u predavača kúpili ďatelinové pivo, vytiahol všehľad a začal prehľadávať štadión, snažil sa zabudnúť na svoje poníženie z rúk aurorov a zároveň sa pokúšal zistiť, kto prišiel a koho by mohol poznať. (Dúfal, že si nikto z jeho známych nevšimol, že ho zadržali.) Zamračil sa, keď sa díval cez šošovky; pravidelne rozmiestnení po celom hľadisku stáli čarodejnice a čarodejníci so skríženými rukami, s prútikmi v pohotovosti. Zdalo sa, že sú veľmi ostražití, očami skenovali dav, občas na seba kývli a celkovo vyzerali pripravení v okamihu zakročiť.

Aurori.

Všade boli aurori. Harry prehltol, keď si spomenul, aké to bolo, keď  bol utečencom. Aurori nemali ten účinok, že by ho upokojili a poskytli mu pocit, že má všetko pod kontrolou. Spomenul si na svoju chvíľkovú paniku, keď ho Aurori ťahali k stanu, a na snahu zastaviť Ginny, keď hovorila o Šikmej uličke, keď sa na ňu ten Auror pozeral. Kam ten čarodejnícky svet dospel, že musia mať na metlobalovom zápase toľko Aurorov, pomyslel si. Snažil sa ich ignorovať, ale bolo to ťažké. Vždy, keď zbadal ďalšieho, zrýchlil sa mu tep. Nanešťastie, aurori mu už nikdy nemali dodať pocit bezpečia a istoty.

Do začiatku zápasu zostávalo asi dvadsať minút. Mali dobré miesta, presne v strede na strane Kudleyovských kanónov, hoci časť Harryho túžobne pozerala na stranu Harpyí. Rona už raz prekvapil, keď Harpye nazval svojím obľúbeným tímom (čím v jeho druhom živote aj boli); nechcel urobiť tú chybu znova.

„Takže Kanóny majú dobrú sezónu?“ spýtal sa Rona, keďže ligu nesledoval pozorne. Snažil sa nevšímať si aurora stojaceho asi dvadsať stôp od neho.

Ron prevrátil očami. „Vieš vôbec po celom tom čase, ako funguje Liga, Harry? Jediné, čo ťa zaujíma, je školský medzifakultný pohár v metlobale. Liga - to je skutočný metlobal.“

Harry sa naježil; veľmi dobre vedel, ako funguje metlobalová liga, ale to bolo z jeho iného života, a veľmi ho unavovalo hovoriť: „To vám nemôžem povedať,“ keď sa ho ľudia pýtali, odkiaľ vie niečo, čo nemal vedieť, čo sa naučil v tom inom svete. Fajn, pomyslel si. Odteraz sa budem hrať na hlupáka.

„Dobre,“ povedal vyzývavým hlasom. „Vysvetli mi to.“

„Si si istý, že to chceš vedieť? Dobre. Každú sezónu odohrá trinásť tímov v lige po štyri zápasy, celkovo dvadsaťšesť. Poradie z predchádzajúcej sezóny - teda pred štvrťfinále - určuje dvojice. Existujú tri divízie, ale najlepšie umiestnený tím nie je zaradený do žiadnej z nich. V divízii A sú vždy tímy umiestnené na druhom, piatom, ôsmom a jedenástom mieste. Do divízie B sa dostanú tretie, šieste, deviate a dvanáste miesto. Zvyšok je divízia C. Zatiaľ stíhaš?“

Harry prikývol a chcel si opäť vziať do rúk všehľad; Ron vedel byť niekedy takmer taký pedantný ako Hermiona, najmä pokiaľ išlo o metlobal. Navyše, toto všetko už vedel.

„Každý tím,“ pokračoval Ron, „hrá s ďalšími tromi tímami v tej istej divízii, celkovo šesť zápasov v rámci každej divízie. Najlepšie umiestnené družstvo - to, ktoré nemá divíziu - hrá s ostatnými najlepšími družstvami z predchádzajúcej sezóny až po číslo päť. Takto získava prvých päť tímov svoj štvrtý zápas. Osem tímov z dolnej časti tabuľky sa spáruje a každý z nich odohrá ešte jeden zápas. Potom sa zostaví nové poradie.“

Harry sa rozhliadol po štadióne a sotva Rona počúval. „Správne, správne, každý tím odohrá štyri zápasy a potom sa prehodnotí poradie podľa toho, koľko víťazstiev má každý tím.“

„Správne! Chápeš to.“ Nie som úplný idiot, pomyslel si Harry. „Napríklad,“ pokračoval Ron, „tento rok boli dva tímy, ktoré boli oba neporazené - Harpye a Magochester United -, minulý rok na treťom a siedmom mieste. Magochester mali zlý rok, teraz sa im darí oveľa lepšie. Takže keďže Harpye mali minulý rok vyššie umiestnenie ako Magochester, tento rok sú na prvom mieste a Magochester na druhom, hoci obaja majú štyri víťazstvá. Stratil si sa?“

Harry prevrátil oči. „Chceš, aby som sa?“

„Nie,“ povedal Ron a nevšimol si Harryho netrpezlivosť. „Takže; tímy s tromi víťazstvami boli zoradené rovnako, podľa toho, kde sa umiestnili na minuloročnom rebríčku. To isté platí pre tímy s dvoma víťazstvami a jedným. Chápeš to. Takže, keď sú nové rebríčky hotové, od jednej po trinásť, zoberú osem najlepších tímov a spárujú ich na štyri štvrťfinálové zápasy ligy. Kanóny sa v novom rebríčku umiestnili na piatom mieste a potom vyhrali svoj štvrťfinálový zápas proti tímu Applebyské šípy. Nemohol som tomu uveriť.“

„Ale Holyheadské harpye sú neporazené,“ povedal Harry a potlačil úsmev, cítil sa zlomyseľne. Ron bol nevrlý.

„Áno, áno, sú neporazené.“

Harry sa upokojil, trochu mu bolo Rona ľúto. Mal na hlave žiarivo oranžovú čiapku Kanónov, ktorú mu dal Harry a ktorá sa strácala na pozadí jeho červených vlasov. Roky čakal, že sa Kanónom bude takto dariť. Nie že by nemali slávnu históriu; dvadsaťjeden krát boli majstrami ligy. Nanešťastie naposledy v roku 1892.

„Ak sa Kanóny dostali až sem, musia hrať naozaj dobre. Nemôžu mať veľa prehier.“

„Len jednu,“ povedal Ron neochotne.

„Aha, s ktorým tímom?“

Ron zaváhal, kým odpovedal. „S Harpyami.“ Vzdychol si. „Obaja boli v divízii B. Harpye sú šampióni divízie; rozstrieľali všetky ostatné tímy v divízii B. A potom vo štvrťfinále zmasakrovali Wingtownských tulákov, a to aj s Wilmerom Parkinom v plnom zdraví. Ten sa k tímu pripojil len tento rok. Myslím, že by radšej hral za niekoho iného, ale je to rodinná tradícia, že hráči z jeho rodiny sú v Tulákoch. Je ich jediným slušným hráčom, triafačom, a v prvých dvoch zápasoch sezóny bol mimo hry, dve samostatné zranenia. Problém je, že hrá aj za Anglicko a zranil sa v zápasoch Európskeho pohára proti Sedmohradsku a Bavorsku tesne pred každým z týchto divíznych zápasov. Smola. Nakoniec bol k dispozícii na ich zápas proti Tutshillským tornádam, ale dovtedy bol Magochester neporazený, takže vyhrali divíziu C.

„Tuláci“ by sa neprebojovali do štvrťfinále na ôsmom mieste, keby vo svojom štvrtom zápase neporazili Falmouthských sokolov. Sokoli za celú sezónu nevyhrali ani jeden zápas; úplne žalostné. Chcem povedať, že Tuláci boli minulý rok na trinástom mieste - predtým, ako prišiel Parkin - a Sokoli boli dvanásty, a Sokoly aj tak prehrali.“ Ron si znova vzdychol a vzal do rúk program, nečinne listoval stránkami, akoby sa snažil zabudnúť, aké dobré boli Harpye. Potom v programe uvidel niečo, čo ho výrazne rozjasnilo. Podržal stránku tak, aby ju Harry videl.

„Keď už hovoríme o Európskom pohári, ten nás čaká aj po skončení Ligového pohára! Naposledy to bolo počas vianočných prázdnin, keď sme boli vo štvrtom ročníku. Ani som to veľmi nesledoval, keďže sme boli takí zaujatí tým, že si sa stal šampiónom turnaja, keď si bol na Vianočnom plese a tak. Navyše si myslím, že veľa ľudí sa ešte stále spamätávalo zo Svetového pohára. Keďže Krum nemohol hrať za Bulharsko, keďže bol na Turnaji, Bulharsko sa nekvalifikovalo, a za Írsko bolo počas osláv víťazstva na Svetovom pohári zranených toľko hráčov základnej zostavy, že museli použiť náhradníkov na svoj kvalifikačný zápas, ktorý prišiel hneď po ňom, a - no, nekvalifikovali sa. Myslím si, že keď Írsko a Bulharsko vypadli, veľa ľudí v tom roku stratilo záujem.“

„Kto nakoniec vyhral?“ spýtal sa Harry, skutočne ho to zaujímalo.

Ron sa tváril zamyslene. „Myslím, že Taliansko porazilo Nórsko. Hrali v Grécku. Neprilákalo to veľa ľudí, nie po majstrovstvách sveta. Tento rok sú v ňom ešte Wales, Írsko a Anglicko. Škótsko sa tam nedostalo. Ale počkaj, kým si vypočuješ toto: finále bude vo Walese, medzi Vianocami a Novým rokom! Nebudeme v škole! Možno sa nám podarí získať lístky.“

Harrymu sa pri tej myšlienke zväčšili oči. „To by bolo úžasné! Kde vo Walese to bude?“

„Na nejakom starom hrade. Vo vonkajších múroch je dosť miesta na ihrisko a sedadlá sú na rímsach. Je mi jedno, že na Vianoce nič nedostanem, ak budem môcť vidieť finále Európskeho pohára.“

Fred potľapkal Rona po pleci. „Vieš, že tam budeme, bratríček. Práve sme podpísali koncesnú zmluvu, aby sa na štvrťfinále, semifinále a finále predávali Weasleyovské výmysly a vynálezy. Lee to zariadil. Je úžasný, Ron. Dokáže predať čokoľvek. Má dar reči, vieš?“

Fred zachytil Harryho pohľad a tváril sa trochu rozpačito. „Prepáč, Harry.“

Harry sa zamračil. „Za čo?“

„Vieš. Za zmienku o Leeovi.“

Harry bol zmätený. „Prečo nemôžeš hovoriť o Leeovi?“

George sa naňho opäť pozrel tým pohľadom, ktorý Harryho prinútil myslieť si, že vie viac, ako hovorí. „Kvôli Katie, Harry,“ povedal pokojne. Harry sa mu pozrel do očí a bál sa žmurknúť.

„Áno. Nie. Teda, s Leeom som v pohode. A zdá sa, že aj on je v pohode, čo sa týka mňa. Žiadny problém. Pôsobil na teba niekto z nás v dome iným dojmom? Je mi ľúto, že tu dnes nemohol byť. Viem, ako má rád dobrý metlobalový zápas, aj keď ho práve nekomentuje.“

Fred a Ron sa na seba pozreli, akoby tomu ani na chvíľu neverili. Harry sa o tom nechcel rozprávať a s úľavou počul hlas: „Hej! Harry!“

Bol to opäť Bagman, ktorý si razil cestu cez sedadlá. „Harry! Tu si!“ Harry videl, ako si dvojčatá okamžite osvojili nepriateľské pohľady, hoci predtým dostal Harryho z problémov. Nikdy im nevrátil peniaze z majstrovstiev sveta.

„Dobrý deň, pán Bagman,“ povedal Harry vyrovnane.

„Hovor mi Ludo!“ Potľapkal Harryho po chrbte, ignorujúc dvojčatá (alebo si to aspoň Harry myslel). Zrazu ich však oslovil celkom priateľsky, akoby medzi nimi vôbec nebola zlá krv a len si dali pár pínt v krčme.

„Pokiaľ viem, vaše výtvory sa budú predávať na zápasoch Európskeho pohára.“ Usmial sa, sprisahanecky sa naklonil a priložil si prst zboku na nos. „Môžete mi poďakovať,“ povedal dvojčatám; Fred a George sa znepokojene pozreli jeden na druhého. „To najmenej, čo som mohol urobiť,“ povedal Bagman, znova sa narovnal a prečistil si hrdlo. Zdalo sa, že to bolo najbližšie, čo dvojčatá mohli dostať ako priznanie viny alebo ospravedlnenie. Harry sa čudoval, ako sa Bagmanovi podarilo prinútiť raráškov, aby ho nechali na pokoji (ak ho nechali).

Bagman sa obrátil späť k Harrymu. „Počúvaj, chcel som s tebou hovoriť. Neuteč mi po zápase. Chce s tebou hovoriť môj priateľ. Kapitán waleského tímu.“

Harry mal naklonenú fľašu ďatelinového piva, aby sa napil, a riskoval, že ju celú vypľuje na Bagmana. Len tak tak sa mu podarilo prehltnúť, namiesto toho, aby sa udusil.

„Ehm, prečo?“

Ludo mu venoval triezvy pohľad. „Nepočul si? Jednou z obetí útoku v Šikmej uličke bola Audra Griffithsová, chytačka za Wales aj za Harpye. Ich bývalý náhradný chytač vzal Griffithsovej flek, tak Harpye najali novú náhradnú stíhačku, ale tá sa nekvalifikovala do waleského tímu, pretože sa tam nenarodila, ani tam nežije. Pochopil som, že ty si sa vo Walese narodil, však?“

Harry sa snažil spomenúť, či vôbec kedy videl svoj rodný list. „N--neviem. Myslím že hej, môžem to skontrolovať.“

„Skontroluj to rýchlo. Výber je prvú septembrovú sobotu. Mal by si to urobiť, môže to byť dobrý začiatok. Liga začne týždeň po tom. Osem sobotných zápasov medzi šestnástimi kvalifikačnými európskymi tímami. Finále je v decembri, ale ak by Wales bol v októbri vyradený, tak by na tom nezáležalo, či?“

Harry nevedel, či sa v ňom snažil vyvolať pocit viny, aby sa skúsil do tímu dostať. Európska liga! Mohol by sa dostať do finále... Potom si pripomenul, že by bol iba náhradník. Ale aj tak...

„Och počkaj,“ náhle sa ozval Bagman, „musel by si byť plnoletý dokonca aj na ten výber. Mal si už sedemnásť?“

„To sa stavte!“ povedal Ron rozrušene; Harry si ani nevšimol, že celú dobu sotva potláčal vzrušenie. „Práve mal narodeniny!“

Bagman spokojne tlesol. „Skvelé! Zostaň po zápase, privediem Owena Aberystwytha.“

Harry mu kývol, neschopný nájsť slová, keď sa Bagman vyparil a diváci začali očakávať zápas. Nebol si istý, či dokáže sledovať zápas, napriek tomu, že sa naň tak dlho tešil, dokázal vidieť len samého seba, vo waleských farbách, ako lieta nad ihriskom a magicky zosilnený dav kričí: „Do toho, Potter!“

Nemohol tomu uveriť; mohol by hrať metlobal za Wales, zatiaľ čo by bol stále na škole. To nečakal ani v najdivokejších snoch. Zabudol na Voldemorta, Šikmú uličku, prácu hlavného prefekta...

Už zabudol, že otvorenie bolo určené pre náhradníka, keď si opäť priložil k očiam všehľad a prezeral si dav, predstavujúc si, ako sa všetci títo ľudia prišli pozrieť na jeho zápas ako stíhača vo finále Európskeho pohára. Aurori už nemali takú moc, aby ho mohli obťažovať.

„Ron!“ povedal náhle, keď štuchol Rona do boku.

„Au, Harry! Čo sa deje, chceš mi to vrátiť za dnešné ráno?“

„Nie, nie, priniesol si si svoj všehľad? Pozri, kto tam je, priamo za Holyheadskou týmovou liečiteľkou.“

Ron si priložil všehľad k očiam a pokúsil sa pozrieť tam, kam Harry ukazoval. Harry zdvihol svoj a znova sa zadíval, potom prehltol, cítil, ako cez neho prešiel chlad.

Zdalo sa, ako by na neho pozerala späť cez všehľad...

„Čo tu robí?“ dožadoval sa Harry. „Odkedy je na metlobal?“

Ron pokrčil ramenami. „Bola na svetovom pohári. A odkedy stratila domov, manžela aj syna, musí si nejako zarobiť na živobytie a niečím sa zamestnala.“

„Ale čím? Pochybujem, že ju bolí strata peňazí. Mala dosť na metlobalový lístok.“

Harry sa znovu pozrel na Narcissu Malfoyovú. Vlasy mala krátke, ale ľahko ju spoznal, zvlášť podľa toho nepriateľského výrazu. Otočila sa na liečiteľku. Na tej druhej blonďavej žene bolo niečo dôverne známe...

„S kým to Malfoyova matka hovorí?“ spýtal sa Ron.

„Myslím, že je to liečiteľka od Munga. Je na nej niečo...“

„Hra práve začala!“ upozornil ich Fred. Sedel s Ginny, ktorá sa usadila čo najďalej od Harryho. Tak by si želal...

Bagman komentoval. „Prosím, aby ste si minútou ticha uctili pamiatku Audry Griffithsovej z Holyheadských harpyjí a Wilmera Parkina z Wigtownských tulákov, ktorí tragicky zahynuli pri nedávnom útoku v Šikmej uličke. Spomeňme si všetci na týchto dvoch talentovaných hráčov, ktorí sú skutočnou stratou pre britskú a írsku metlobalovú ligu.“

Harry si všimol Ronovu tvár, ako sa zatváril, keď stáli. Všetky čarodejnice a čarodejníci, ktorí mali klobúky, si ich zložili a všetci prítomní sa v úctivom tichu sklonili. Keď Bagman povedal: „Ďakujem. Môžete sa posadiť,“ šuchot davu takmer zabránil Harrymu, aby Rona počul.

„Nemôžem tomu uveriť.“

Keď sa znova posadili, Ron povedal: „Parkin. Nemôžem uveriť, že je mŕtvy. Je to koniec jeden éry.“

Harry sa chcel spýtať prečo, ale Bagman začal oznamovať oba tímy. Hráči vyleteli do stredu ihriska, zatiaľ čo ich dav povzbudzoval. Kým diváci na opačnej strane povzbudzovali Harpyje, Ron povedal Harrymu: „Bol to posledný Parkin. Bol mladý, mal asi dvadsaťpäť rokov. Žiadne deti.“

Harry pokrčil plecami. „Nerozumiem. Teda... určite je zlé, že bol zabitý, ale prečo je to koniec éry?“

„Nie vo všeobecnosti, len pre Wingtownských tulákov. Ten klub založili pred takmer 600 rokmi štyria bratia a tri sestry. Preto Parkin hral pre nich, hoci ho chceli všetky tímy v lige. Po takmer 600 rokov bol v tíme aspoň jeden Parkin, a tento bol posledný.“ Harry si povzdychol a obaja sa vrátili k sledovaniu hry. Tá bola vzrušujúca, ale Ron bol čoraz nevrlejší a nakoniec stíhačka Harpyí urobila veľkolepý strmhlavý let a chytila zlatonku.

„A Harpye skórujú!“ Bagman zakričal a prinútil Rona, aby sa otočil a chytil svoj všehľad.

„Ach, to šťastie! Už ma nerozptyľuj, Harry!“

Harry si povzdychol a usadil sa, aby sledoval zápas cez svoj vlastný všehľad, takže sa bude nahrávať a on si ho bude môcť neskôr prehrať, pomaly alebo rýchlo, ako sa mu bude páčiť.

Zápas bol vzrušujúci, ale Ron sa v jeho priebehu stále viac a viac mračil. Harry sa opäť začal obávať o jeho vlkolačiu povahu a silu. Napokon Harpyin hľadačka urobila veľkolepý skok, ktorý Harry sledoval svojím všehľadom a uistil sa, že všetko zachytil, aby sa na to mohol neskôr pozerať znova a znova. Srdce mal až v hrdle až do chvíle, keď mala v ruke zlatonku a dav bol na nohách, všetci fanúšikovia Harpyí chrapľavo kričali a Harry sa k nim túžil pridať; v druhom živote nikdy nevidel, že by sa jeho obľúbenému klubu tak darilo.

Po hre Bagman znovu prišiel k Harrymu a priviedol dvoch ďalších čarodejníkov. „Harry! Toto je Owen Aberystwyth. Owen, predstavujem vám Harryho Pottera.“ Harry si s ním potriasol ruku, chvíľu spolu hovorili o Harryho obľúbených hráčov, kde sa uplatnili skôr Ronove vedomosti. Nakoniec Aberystwyth s Harrym hovoril o záujmoch tímu. Ron hovoril s druhým mužom, ale Harry nepočul, o čom.

Harry sa postavil a podal ruku Aberystwythovi, stredne vysokému mužovi s čiernymi vlasmi a jasne modrými očami, ktorý sa očividne už niekoľko dní neholil. Všetko prešlo ako v hmle. Aberystwyth sa spýtal, ktorí hráči metlobalovej ligy sa mu páčia. Ron ho zásoboval menami a hovoril veci ako: „Harry práve rozprával o Rudym Finsterovi z Magochester United. Harry hovoril, že je geniálny vo vyhýbaní sa dorážačke.“ Ron mu vkladal do úst dosť veľa slov; bál sa toho, že si bude musieť v budúcich rozhovoroch s waleským kapitánom na niečo z toho spomenúť.

Nakoniec sa Owen Aberystwyth mohol s Harrym veľmi vážne porozprávať o obavách, ktoré mal o tím. Ron sa konečne začal venovať druhému mužovi, ktorého so sebou priviedol Ludo Bagman, ale Harry ich rozhovor nepočul. Bol príliš omámený myšlienkou na to, že bude hrať v Európskom pohári. Keď sa začali vracať do Rokville, Harry zachytil Ginnyin pohľad. Počas chôdze sa naňho za Fredom usmiala.

„Nie je to úžasné?“ spýtala sa ho. „Ty možno budeš hrať za Wales a Ron možno za Anglicko!“

Poklesla mu sánka. „Čože?“

Fred sa na jeho výraze zasmial. „Harry, ty si nedával pozor? Ten druhý chlapík bol Monty Mathers, kapitán anglického tímu. Musia nahradiť Parkina. Samozrejme, majú rezervu, ale keď postúpia vyššie, budú voľné miesta v rezerve. Chcel sa porozprávať s Angelinou, či by to nechcela skúsiť, ale ona povedala, že nemá záujem. Ron však áno, takže povedal, že dobre, príď a skús to, čomu to ublíži?“

Harry sa zamračil. „Prečo by to mala Angelina odmietnuť? Na čo myslí? Bola vynikajúcou triafačkou.“

Fred sa zamračil na trojicu pred sebou, Rona, Angelinu a Georgea, ktorí sa hlučne rozprávali o tom, že Ron sa pokúša o voľné miesto náhradníka. „Neviem. Zdá sa mi to čudné, to je isté.“

Harry bol ešte viac nadšený; keby hral za Wales (aj keď by bol náhradník a nikdy by nemal šancu hrať) a keby bol Ron náhradník za Anglicko, tak keby niektorý z týchto tímov postúpil do finále, pravdepodobne by dokázali získať fantastické lístky pre svojich priateľov aj bez dvojičiek. (A zdalo sa, že za svoje šťastie by mohli vďačiť Bagmanovi, ktorý sa za nich prihovoril, a nie Leeho predajným schopnostiam.)

Nikdy sa mu však nepodarilo presvedčiť Sandy, aby mu povedala, či Budeš chcený hovorilo o auroroch, ktorí neverili, že je Harry Potter; alebo o kapitánovi waleského tímu, alebo o...

Ginny Weasleyovej.

****

Keď sa vrátili do Kančieho zadku, Percy a Lee sa ešte nevrátili z Belgicka, takže obedovali bez nich. Harry sa zvyšok popoludnia zdržiaval na terase s Ronom, dvojčatami, Ginny a Angelinou, každú chvíľu ukradomky pozeral na Ginny a tešil sa, že ju môže vidieť aj z krátkej vzdialenosti.

Keď sa nakoniec musel vrátiť do Ascogu, bol to preňho úder, a keď predstúpila, aby ho pevne objala, nechcel ju pustiť ani na sekundu. Napokon ustúpila, postavila sa vedľa Rona a láskyplne sa naňho usmievala. Harry sa snažil, aby sa Ron sústredil naňho, aby si nevšimol výraz Ginninej tváre.

„A budúci týždeň ideme nakupovať do Šikmej uličky.“

„Dúfam, že dovtedy už budú mať všetko vyriešené,“ povedal Ron s povzdychom. Harry súhlasil.

„Správne. Mám všetky tie peniaze z práce pre Aberfortha, ale sú v librách. Chcel som si ich rozmeniť na galeóny, ale zatiaľ sa to nedá.“

„Podľa toho, čo som počula, by si si mal radšej nechať svoje libry,“ povedala Ginny s varovaním v hlase. „Mnohí obchodníci teraz neberú galeóny. Množstvo ľudí nemôže používať svoje peniaze alebo mali po ruke len malé zásoby zlata, takže niektorí začali brať muklovské peniaze. Musia mať predsa z čoho platiť svojich zamestnancov a kupovať ďalší tovar na predaj. A tá inflácia, ktorá zasiahla obchody! Zoey mi povedala, že si kúpila Štandardnú knihu kúziel pre šiesty ročník za šesťdesiat libier. Jej rodičia majú pohotovostnú zásobu muklovských peňazí. Ale šesťdesiat libier je asi dvanásť galeónov a ja viem, že vo vnútri Ronovej starej učebnice, ktorú budem používať, je napísané, že sa predala za štyri galeóny.“

„Nezabudni, Ginny, že aj tá patrila dvojčatám, ktoré sa o ňu podelili - po tom, čo Fred hodil svoju do rozkladného elixíru, aby ho otestoval pre Snapa na hodine elixírov - a predtým patrila Percymu. Percy musel mať, samozrejme, novú kópiu, keďže vravel, že medzi tým, ako boli on a Charlie v škole, vyšli nové vydania. Takže je stará asi päť rokov.“

 „A ty mi hovoríš, že cena sa za päť rokov strojnásobila? Snažia sa zarobiť, ako sa len dá, a čoskoro bude všetko pre každého cenovo nedostupné! Počul som, že niektoré čarodejnice a čarodejníci sa vrátili k výmennému systému.“

Harry sa usmial; mal pocit, že Ron tento boj nevyhrá. „Radšej už pôjdem, vy dvaja. Sirius mal byť v utajení a ja chcem zistiť, ako to dopadlo. Ak potrebujete muklovské peniaze, môžem vám nejaké požičať, kým sa nevyrieši ten zmätok s Gringottovcami, Ron. Nerob si s tým starosti.“

Aspoň raz Ron nenamietal; nebol jediný, aby bol z toho v rozpakoch. „Vďaka, Harry. Vrátim ti to hneď, ako budú mať tých prekliatych raráškov opäť pod kontrolou. Na to, ako nás Binns stále učí o ich vzburách, sa zdá, že my čarodejníci ich nevieme ovládať o nič lepšie ako kedykoľvek predtým, čo?“

Harry súhlasil; skôr než stratil pevnú vôľu a pritiahol si Ginny do náručia, hodil do ohňa letaxový prášok, vošiel do teplých zelených plameňov a povedal: „Hrad Ascog!“ Ron a Ginny sa mu vykrútili z dohľadu.

#/#/#

Keď sa Harry vrátil na hrad, prekvapilo ho, že Severus Snape a jeho krstný otec sa priateľsky rozprávajú na pohovkách v obývačke. Vkročil do miestnosti a šokovalo ho aj to, že Snape bol v námorníckom odeve. Mal na sebe elegantné modré sako, biele nohavice, bielu košeľu a vlasy mal stiahnuté na zátylku. Sirius vyzeral, akoby sa trochu opaľoval, a mal na sebe jednoduché džínsy a biele tričko, uvoľnenejší, ako ho Harry kedy videl. Aké zvláštne, pomyslel si Harry. Spomenul si, že Sirius sa zdal byť zainteresovaný do Maggie, keď ju prvýkrát stretol; zrejme nemal Snapeovi za zlé, že Maggie dala prednosť jemu.

„Harry! Vitaj späť. Počul som zápas v rozhlase. Takže Kanóny sú z toho vonku. To je smola.“ Harry pokrčil plecami.

„Počítam, že budem fandiť Harpyám, ak tento rok vyhrajú ligu.“ Snažil sa vyhnúť Snapeovmu pohľadu.

Sirius sa usmial. „Sadni si, Harry, sadni si. Máme správy o Annie Weasleyovej. V istom zmysle.“

Harry sa posadil a pozeral sa medzi nimi sem a tam. „Čo tým myslíš?“

Sirius si vzdychol. „Keď sme sa na ňu išli opýtať do adopčnej agentúry, poslali nás do nemocnice, kde Maggie videli Doughertyovci, než si ju adoptovali. Je súkromná, vedie ju rád mníšok a tie majú aj priľahlý sirotinec. Sami však právne záležitosti adopcií neriešia - na to využívajú adopčnú agentúru. Nechceli sa zaoberať právnikmi a podobne. Keď sme začali pátrať, dúfal som, že nebudeme musieť použiť veľa zaklínadiel, aby nám ľudia povedali, čo potrebujeme vedieť, ale spočiatku sme narazili na poriadny odpor. Mysleli sme si, že sú vo všeobecnosti len uzavretí, ale našli sme niekoľko ľudí, ktorí sa o Annie otvorili, a keď sme sa rozprávali s človekom za človekom, no, jemne povedané, nikto o Anne Burroughsovej nepovedal nič pekné...“

„Anne Burroughsovej?“

„Tak ju nazvali sestry. Všetci akosi vedeli, že jej meno bolo Annie a v spánku ju počuli hovoriť niečo o 'burrough'...“*

Harry vyvalil oči. „Brloh! Hovorila meno svojho domova!“

Sirius sa ťapol do čela. „Samozrejme. Nenapadlo ma to. Správne. takže je možné, že u nej pamäťové kúzlo nefungovalo tak dobre. Maličkosti zostali. No, ako som povedal, nebola najpopulárnejším dieťaťom v sirotinci...“

„To je jedno. Prečo by nás to malo zaujímať? Dursleyovci ma tiež nikdy nemali radi a to ťa nikdy neodradilo.“

„Nie je to tak, že by ju nemali radi... Nechaj ma to dokončiť. Annie bolo takmer deväť, keď bola unesená, bolo to bystré zdravé dievča a keď sa v nemocnici zobudila bez spomienok, bola dosť skeptická ohľadne príbehov o požiari domu, ktorý mal zabiť celú jej rodinu. Nemala žiadne popáleniny, žiadne poškodenie pľúc od dymu.“

„Nepovedali aj Maggie, že z rodiny prežila jediná? Ako si to mohli nevšimnúť? Neuvedomiť si, že sú to sestry?“

Snape si vzdychol. „Pretože kúzla, ktoré Pettigrew použil na sestry - myslím tým mníšky - ich natoľko zmiatli, že ani nedokázali rozpoznať, že majú dve ryšavé dievčatá s nápadne podobnými črtami a podobnými príbehmi. Pettigrew mal Maggie za obeť autonehody, nie požiaru. Keby sme teraz my dvaja videli tie dievčatá, z ktorých si ani jedno vôbec nič nepamätalo, a počuli tie príbehy, pomysleli by sme si, že tu musí byť nejaká súvislosť. Každý rozumný človek by to urobil. Nie však v prípade sestier, ktoré v roku 1979 pracovali v sirotinci a nemocnici. Pettigrew sa o to postaral.“

„Plus,“ dodal Sirius, „Maggie bola adoptovaná veľmi rýchlo, rovno z nemocnice. V sirotinci v skutočnosti nikdy nežila.“

„Ako dlho trvalo, kým bola Annie adoptovaná?“ Sirius a Snape na seba neisto pozreli. Harry si to všimol. „Čo sa deje?“

Nebola adoptovaná, Harry,“ ozval sa nakoniec Sirius.

„Žila tam... až do osemnástich? Išla na strednú? Musela mať nejakú identifikáciu...“

Snape potriasol hlavou. „Nie, nič. Z jednoduchého dôvodu: zo sirotinca utiekla.“

Harrymu padla sánka. „Utiekla! Kedy?“

Sirius povzdychol. „Keď mala dvanásť. Vlastne neutiekla zo sirotinca - bola umiestnená v rodine, ktorá mala záujem o jej adopciu a z ich domu ušla. Polícia po nej pátrala, ale zrejme nie príliš usilovne. Nikdy sa nenašla.“

„Mala len dvanásť! Ako môže dvanásťročné dievča bez stopy zmiznúť?“

Striedavo sa pozeral z jedného na druhého. Obaja muži vyzerali výrazne nesvoji. „Slečna Weasleyová - alebo skôr slečna Burroughsová - bola podľa mníšok v sirotinci výtržníčka najvyššieho rangu,“ oznámil Snape strnulo, akoby hovoril o niektorom zo svojich vlastných problematickejších študentov. „Zakaždým, keď ju umiestnili do rodiny, ktorá mala záujem o jej adopciu - a uvedomte si, že v priebehu troch rokov ju umiestnili do najmenej siedmich rodín, čo je vzhľadom na jej vek dosť veľa -, dokázala vyvolať dostatočný chaos a zmätok, aby ju okamžite vrátili do sirotinca.“

Sirius prikývol. „Súbory predstavenej boli plné jej výčinov. Objekty lietajúce po miestnosti. Televízie meniace kanály každú chvíľu, bez možnosti ich vypnúť - dokonca vypnutie zo zásuvky nefungovalo. To isté s kuchynskými prístrojmi. V dome sa nedala zastaviť voda. Jeden dom dokonca bol úplne neprístupný, pretože keď vystúpila z auta, začali po ňom rásť popínavé rastliny a zatarasili všetky okná a dvere. Hneď ako sa vrátila do sirotinca, všetky rastliny zmizli.“

Harry prehltol. „To znie ako silná náhodná mágia.“

Snape pokrútil hlavou. „Neverím, že to bola náhoda. Protestovala. Nechcela žiť s tými rodinami. Uistila sa, že ju nechceli. Čím bola staršia, tým boli incidenty výraznejšie... a extrémnejšie.

Sirius sa teraz usmial. „Predstavená povedala, že nevedela, či z nej má vymietať diabla, alebo ju vziať k pápežovi.“

Harry sa zamračil. „Prečo?“

„Pretože si myslela, že dokáže robiť zázraky. Volala ju 'žijúca svätica'. Povedala tiež, že mnohí svätí neboli práve známi tým, že by boli obľúbení, takže to dievčaťu nemala za zlé. Keď pred sirotincom zrazilo auto psa, Annie k nemu hneď vybehla, vyliečila mu zlomené kosti a zastavila vnútorné krvácanie.“

Vyliečila ho?“

„Áno. Je to pokročilá mágia pre dospelých a zvyčajne si vyžaduje prútik alebo elixíry. Ale ona to dokázala ako dieťa. Mala dvanásť rokov a bola by v druhom ročníku Rokfortu, keby ju Molly a Arthurovi nezobrali. Nie dlho potom utiekla. Zrejme ju pri tom videli majitelia psa. Bol na vôdzke, ale tá bola stará a praskla, a voľne pustený pes vbehol pred auto. Majitelia psa sa potom o Annie rozprávali s matkou predstavenou, že jej chcú dať domov. Pobalili ju, aby ich navštívila a zistila, ako budú spolu všetci vychádzať. Matka predstavená povedala, že tentoraz mala veľké nádeje; zdalo sa, že Annie už s manželmi vychádza veľmi dobre, psa miluje a zjavne sa oňho dobre postará. Myslela si, že dievča je doslova sväté, robí zázraky, nie mágiu, a chcela, aby bola šťastná a mala domov. Matka predstavená si myslela, že Annie je predurčená na veľké veci.“

„A vtedy zmizla.“

Sirius opäť prikývol. „Správne. Keď s rodinou odišla zo sirotinca, sestry ju videli naposledy.“

Harry sa nad tým zamyslel. „Zistil si meno tej rodiny? Aby si sa s nimi mohol porozprávať?“

Snape sa postavil. „Áno, zajtra sa s nimi stretnem. Alebo sa ich aspoň pokúsim vypátrať. Zatiaľ máme len adresu, kde žili pred pätnástimi rokmi. Ak to už nie je ich bydlisko, bude potrebný ďalší výskum. Plne však očakávam, že sa s nimi čoskoro budeme môcť porozprávať.“

Sirius si vzdychol. „Súhlasím. Hoci Severus,“ kývol naňho, „to už Maggie povedal. Určite to nepovie Molly, Arthurovi a ostatným. Možno nebude také ľahké nájsť Annie, ako bolo nájsť Maggie.“

„Mohol by som to povedať aspoň Ronovi a Ginny?“ spýtal sa Harry. Sirius s tým súhlasil. Harry videl, že Snape sa chystá odísť; Harry sa nervózne pozrel na svojho krstného otca. „Ehm, Sirius - je tu niečo, o čom by som sa chcel porozprávať s mojím - profesorom Snapom. Mohol by si nás na chvíľu ospravedlniť?“

Zdalo sa, že Sirius sa zahryzol do jazyka a zdržal sa otázky, keď povedal: „Samozrejme,“ a vyšiel z miestnosti, pričom sa krátko obzrel cez plece. Snape sa naňho s očakávaním pozrel. Harry zvažoval svoje slová, kým začal.

„Pane, práve som sa dozvedel o vás a Maggie. Teda o tom, že ste sa stretli pred šiestimi rokmi. Tesne predtým, ako som začal chodiť do školy. A chcel som povedať - je mi ľúto, že ste ju museli opustiť. Je to všetko moja vina a nemám vám za zlé, že ma kvôli tomu nenávidíte...“

Snapeove ústa tvorila tenká čiarka. „Harry, vrátil som sa do školy z mnohých dôvodov. Ty si bol jedným z nich, áno. Kameň bol ďalším. A lojalita, ktorú dlhujem riaditeľovi, je ďalším. Okrem toho,“ dodal s miernym úsmevom na okraji úst, „keby som ti v prvom ročníku nezachránil kožu, možno by už žiadny Rokfort neexistoval. Veď kto iný by sa v dvanástich rokoch odvážil vstúpiť do Tajomnej komnaty a zabiť baziliška?“ Zdalo sa, že sa mu oči pobavene lesknú.

„Vy o tom viete?“ Harrymu klesla čeľusť.

„Potrebuješ si dávať pozor, kto pozná tvoje tajomstvá a komu ich povie. Znovu sa spoznávam s Maggie, a veľa spolu hovoríme; ona zase hovorila so svojou mladšou sestrou a tá jej povedala o najzaujímavejších veciach, ktoré sa jej stali... Zvyšok uhádneš.“

Harry sa zaškľabil. „Hej. Takže, kam sa zberáte?“

„Patricia kotví hore v zálive. Môj strýc ma čaká, potom sa poplavíme do Dunoonu. Odtiaľ s zajtra premiestnim do Exeteru a s tvojím kmotrom pôjdeme hovoriť s vlastníkmi psa, ktorého Annie uzdravila.“

Harry kývol. „Ďakujem... za to, že to všetko robíte.“

Snape ostro zdvihol obočie. „Už ste mali zistiť, Potter, že to nerobím pre vás. Povedzte kmotrovi, aby nemeškal.“ S tým sa premiestnil a Harry osamel.

***

Výlet do Šikmej uličky si Harry nechcel čoskoro zopakovať. Jedinými vstupnými bodmi boli kozuby v Deravom kotli, u madam Malkinovej a u Flourisha a Blottsa. Bolo potrebné zavolať do jedálne v hostinci a naplánovať si príchod (úradník tam prijímal telefonáty a plánoval ľudí k jednotlivým krbom) a pri každom krbe čakali aurori, aby „privítali“ ľudí pri príchode a uistili sa, že majú oprávnený dôvod na vybavenie.

Harryho sa tentoraz nevypytovali, keď prišiel k madam Malkinovej. Zdalo sa, že aurori veria, že je naozaj Harry Potter. Mal sa tam stretnúť s Ronom, alebo si to aspoň myslel; keď prišiel, jeden z Aurorov, ktorí si ho prezreli, skontroloval pergamen s plánovanými príchodmi a odchodmi a zistil, že Ron a Ginny mali prísť do Deravého kotlíka dvadsať minút pred tým, ako on pristál v obchode so habitmi. Poďakoval aurorom, pričom si dal záležať na tom, aby bol dostatočne úctivý, ale nepodlizoval sa im a vydal sa cez Uličku do krčmy.

Šikmá ulička bola takmer opustená. Zdalo sa, že v týchto dňoch sa do nej vydáva len málo ľudí. Bol to zvláštny pocit, že sa pri prechádzaní okolo výkladov netlačí dav ľudí. Jeho kroky sa odrážali od dlažby a videl nejeden predtým prosperujúci obchod, ktorý bol vyprataný, s nápisom „NA PRENÁJOM“ vo výklade a s menom toho istého agenta, ktorý zrejme spravoval väčšinu nehnuteľností v Šikmej uličke. Neprešli okolo neho viac ako traja ľudia, ktorí si ho prezerali rovnako podozrievavo ako aurori a po ceste sa ponáhľali, akoby sa obávali, že aj oni budú vyzerať podozrivo, lebo sú v Uličke.

Keď prechádzal okolo banky, nemohol sa nezastaviť a nepozerať. Nikdy predtým nevidel veľké vonkajšie dvere zatvorené; vždy boli zasunuté za mramorovými stĺpmi podopierajúcimi priečelie. Vnútorné dvere, ktoré zvyčajne používal, boli dostatočne pôsobivé, pomyslel si Harry. Tieto masívne bronzové dvere boli pokryté, ako videl, vyobrazeniami rôznych čarodejnícko-škriatkovských vojen, pričom všetky obrazy zobrazovali škriatkov, ktorí robili čarodejníkom strašné veci. Ako pri väčšine čarodejníckych vyobrazení, či už na obrazoch alebo fotografiách, obrazy sa skôr hýbali, než aby zostali nehybné. Harry fascinovane sledoval, ako svorka tucta škriatkov obkľúčila vysokého čarodejníka a sťala mu hlavu, potom pokračovala v rozsekávaní jeho mŕtveho tela na kusy. Prehltol. Binnsovo suché podanie nikdy nevyvolalo predstavu úplného masakru týchto konfliktov. Bol rád, že to bol leštený bronz, a nie živé farby.

Vošiel do Deravého kotla a hneď našiel Rona s Hermionou a Ginny, ako sedia pri stole neďaleko terču so šípkami. Usmial sa na nich a prešiel k nim, chystal sa ich pozdraviť, keď sa otvorili dvere do mudlovského Londýna a do tmavého interiéru krčmy vstúpil Draco Malfoy.

Harryho deň od tej chvíle začal ísť dole kopcom.

Kúpili si knihy, nové habity a zásoby elixírov. Zdalo sa, že každý obchodník má iný spôsob výpočtu výmenného kurzu medzi galeónmi a librami, a mnohí z nich, aj keď prijali bankovky (Ginny mala pravdu - inflácia bola nehorázna), skúmali kúsky papiera a pritom sa silne mračili, akoby Harry mohol jednoducho začarovať zatúlané kúsky pergamenu. Počul, ako predavač v kníhkupectve pri ich odchode povedal: „Poviem vám jedno, budem rád, keď budeme môcť opäť používať skutočné peniaze.“

Na každom kroku mal Harry pocit, že vidí Draca Malfoya, ako šepká Ginny do ucha, zlomyseľne sa usmieva a Ginny sa červená a úsmev mu vracia. Spomenul si na jej slová, že sa mu až príliš darí takmer ju zvádzať. Snažil sa nedávať najavo svoje pocity, ale ku koncu nákupnej exkurzie mal chuť niečo (alebo niekoho) veľmi silno udrieť. Pocit, ktorý mal v Kančom zadku, že na ňu dokáže čakať tak dlho, ako je potrebné, sa ťažko zachovával, keď mu pred nosom slintal Draco Malfoy.

Hermiona sa naňho znepokojene pozrela, keď všetci piati sedeli okolo stola u Floreana Fortescuea a jedli zmrzlinu. Boli Floreanovi jediní zákazníci.

„Si v poriadku, Harry? Celé popoludnie si zvieral čeľusť. Keď sa dnes pokúsiš spať, bude ťa strašne bolieť hlava. A to škodí aj tvojim zubom. Moji rodičia videli veľa ľudí, ktorí škrípu zubami. Je to veľmi nezdravé.“

Harry sa zamračil a sústredil sa na jedenie zmrzliny. „Som v poriadku,“ povedal a snažil sa nevšimnúť si, že Draco Malfoy kŕmi Ginny čerešňou so šľahačkou. Našťastie sa Ron podujal na to, že sa na neho kvôli tomuto nahneval.

„Hej, Ginny, nevieš sa sama najesť? To ti musí pomáhať ten blbec?“

Draco Malfoy sa usmial na Rona. Ron naňho zagánil. Harry sa pokúsil predstaviť si Hermionu, ako dovolí Ronovi, aby ju takto kŕmil. Nedokázal to. Ani on nikdy nič také neurobil, keď bol s ňou. Rozhodol sa zabrániť ostrejšej výmene nepriateľských názorov tým, že bude poslom zlých správ.

„Asi som trochu napätý z tých správ, ktoré Sirius a profesor Snape stále vyťahujú o Annie,“ klamal, hoci bola pravda, že to neboli dobré správy.

O Anniinom úteku už povedal Ginny a Ronovi, keďže Sirius povedal, že je to v poriadku. „Čo tentoraz?“ Ginny sa odvrátila od svojho priateľa.

Ten Hermionu a Draca Malfoya oboznámil s prvými správami o Annie a potom im povedal všetko, čo sa dozvedeli, keď sa Sirius a Snape vydali hľadať rodinu s uzdraveným psom.

„Sú preč,“ povedal jednoducho. Všetci sa na seba zmätene pozreli.

„Odišli?“ Hermiona povedala, akoby tomu nechcela uveriť. „Chceš povedať, že emigrovali alebo niečo podobné?“

„Nie, podľa toho, čo vedia povedať, ich rodina vôbec nikdy neexistovala.“

Všetci štyria sa zmätene pozreli jeden na druhého a potom na Harryho. „Nikdy neexistovali,“ papagájovala Hermiona, ako keby chcel Harry možno povedať niečo úplne iné.

„Keď utiekla, do domu poslali políciu a rodina im odpovedala na otázky, čo sa stalo a podobne. Ale keď sa Sirius a Snape pokúšali zistiť, kam sa presťahovali po tom, čo z toho domu odišli, a na radnici sledovali záznamy o vlastníkoch, osoba, ktorá vlastnila dom v čase, keď tam tá rodina žila, povedala, že keď Annie zmizla, dom bol prázdny. Podarilo sa mu ho prenajať niekomu inému až o niekoľko mesiacov neskôr. Neexistujú ani žiadne záznamy o telefonátoch tejto rodiny, ani iný typ záznamov. Zamestnanie, vodičské preukazy, nič. A sestry v sirotinci trvajú na tom, že mali všetky potrebné doklady. Matka aj otec mali po jednom rodnom liste. Mali zamestnanie. Ale keď Sirius a Snape preverili aj tieto informácie, ukázalo sa, že všetky sú falošné. Nič z toho nebolo pravé.“

Ginny vyzerala byť skutočne znepokojená. „Vyzerá to, že ju opäť uniesli, tentoraz títo ľudia, ktorí predstierali, že si ju chcú adoptovať. To je hrozné. Nepredpokladáš, že... nepredpokladáš, že... že jej ublížili?“ Bolo jasné, čo presne mala Ginny na mysli a všetci z toho boli napätí.

„Nemôžeme to vedieť. Siriusovi a Snapeovi - a mne - sa zdalo zvláštne, že sa už predtým dokázala dostať zo situácií, ktoré sa jej nepáčili. V sirotinci sa jej zrejme páčilo; nikdy sa odtiaľ nepokúšala utiecť a matka predstavená povedala, že ak počas pobytu v sirotinci robila svoje 'zázraky', ako ich nazývala, ostatné deti to zamlčali a sestry nikdy nič nevideli. Zdalo sa, že to robila len vtedy, keď ju poslali do rodiny, ktorá si ju mohla adoptovať. Radšej si nemyslíme, že s touto rodinou zmizla proti svojej vôli. Musela chcieť ísť - kamkoľvek išli. Nechápem, ako by niekomu s jej schopnosťami, kto bol ochotný svoje schopnosti používať, mohli muklovia ublížiť alebo ho donútiť, aby proti svojej vôli niekam odišiel.“ Zahryzol si do pery, nechcel povedať, čo tušil. Ronovi to však došlo.

Neboli to muklovia! Musela to byť čarodejnícka rodina! Spoznali ju ako čarodejnicu!“

Harry prikývol. „Myslíme si, že je to možné. Takže mohla vedieť, že je čarodejnica - a že existuje čarodejnícka komunita - približne od svojich dvanástich rokov. Otázka znie - ak sa jej ujali čarodejníci, chodila do čarodejníckej školy? Pravdepodobne nechodila na Rokfort, pretože tam bol ešte Charlie a ten by ju spoznal. Takže - chodila do čarodejníckej školy v zahraničí, napríklad do Durmstrangu alebo Beauxbatons, alebo možno do niektorej z menších európskych škôl? Možno na nejakej škole v Amerike?“

Hermiona sa rozžiarila. „Možno, keby ju našli, nemuseli by jej povedať, že je čarodejnica - len to, že je Weasleyová!“

Harry si opäť vzdychol. „To sa ľahšie povie, ako urobí. Sirius a Snape nie sú presvedčení, že rodina prezradila sestrám v sirotinci ich pravé meno. Bude to ako hľadať ihlu v kope sena. Ani nevieme, či zostali v tejto krajine, v Európe alebo na tejto pologuli. A ona je chránená pred sovami. Nie sme o nič bližšie, ako sme boli pri jej hľadaní.“

Odsunul sa od stola, nemal záujem dojesť zmrzlinu. Snažil sa nevšímať si, ako Malfoy prehodil ruku cez Ginnino plece, ani to, ako sa zachvela, keď sa jeho prsty dotkli jej krku. Znovu zaťal čeľusť a pocítil začínajúcu bolesť hlavy, pred ktorou ho Hermiona varovala.

Bol rád, že sa vrátil do Ascogu. Ginny, ktorá sa mu priznala, že ho miluje a keď bola pri Dracovi, len sa tak správala, aby ho ochránila, mala za následok, že bol ešte viac nespokojný so svojím životom (aspoň keď ju videl s Malfoyom). Keď sa nedeľa pred svadbou konečne prehupla, uvedomil si, že sa toho bojí, bojí sa vidieť Ginny kráčať k oltáru ako jednu z Aliciiných družičiek, bojí sa stáť pri Rogerovi Daviesovi, zo všetkých ľudí, bojí sa vidieť ju potom na večierku, neodvážiť sa s ňou tancovať, ani ju vziať do náručia...

Čaká ma týždeň mučenia, pomyslel si a premýšľal, či si nájde nejakú výhovorku, aby mohol vycúvať. Nič mu však nenapadlo, poslušne sa zbalil a pripravil sa nastúpiť do krbu, aby odcestoval na panstvo Aliciiných rodičov v Sywellu v Northamptonshire. Krb v domčeku, kde bývala, mala napojený na letaxovú sieť; keďže bola čarodejnica, ministerstvo to povolilo. (Žiadala pripojenie domu svojich rodičov, ale to odmietli.) Keď vypadol z krbu u Alicie, zvierajúc svoju tašku, Alicia ho už čakala.

„Harry!“ rozžiarila sa, objala ho a pobozkala na obe líca, než sa od neho odtiahla, zlaté vlasy stiahnuté do hladkého drdolu na zátylku. V kostýme so sukňou vo farbe šampanského a perlami bola veľmi elegantná, veľmi decentná a dospelá, a Harry sa zrazu cítil opäť ako jedenásťročný chlapec, ktorý koktá na pozdrav. Chytila ho za ruku a viedla ho von k autu. „Veľmi ti ďakujem, že si súhlasil, Harry! Prišiel si ako posledný zo svadobčanov. Všetci ostatní sú hore v dome; myslím, že otec ich má všetkých v obývačke, kde si spievajú a celkovo sú hluční. Zdá sa, že si myslí, že robí kampaň. Ale vyzerá to tak, že má dobrú šancu dostať sa do parlamentu. Nie je to úžasné?“

Harry prikývol, keď si sadol do auta a zavrel dvere. „Fantastické,“ povedal bez nadšenia. Pokračovala v energickom rozprávaní, keď šoférovala po štrkovej ceste k sídlu, a Harry so závisťou sledoval kone pobehujúce vo výbehoch a želal si, aby bol rovnako slobodný. Ale upísal sa na týždeň ako väzeň vo vidieckom sídle a z toho sa nedalo vyvliecť. Slabo sa usmial na Alicu, keď pokračovala v rozprávaní, v skutočnosti nepočul jej slová a snažil sa necítiť prázdnotu a uväznenie.

Vstupná hala bola veľmi veľkolepá, na veľkom okrúhlom mahagónovom stole uprostred miestnosti stála obrovská váza s rozkvitnutými ružami. Podlahu tvoril komplikovaný vzor z enkaustických dlaždíc a po oboch stranách miestnosti sa vinula dvojica veľkolepých schodísk, ktoré mizli na poschodí. Cez oblúk so závesom Harry počul dav ľudí spievať spolu s klavírom: Vládni, Británia!. Pieseň nedokázali dokončiť a zvrhla sa na smiech. Alicia podala jeho tašku prísne vyzerajúcej slúžke a povedala jej, do ktorej izby ju má odniesť. Slúžka zmizla tak rýchlo ako každý domáci škriatok a Alicia ho zaviedla do salónu.

Obývacia izba bola obrovská. Zmestilo by sa do nej šesť obývačiek zámku Ascog, ak nie viac. Bolo tu niekoľko zoskupení mäkučkých pohoviek a kresiel v rôznych vzoroch, ktoré spolu nejako ladili, množstvo perzských kobercov a celkovo ošumelý vzhľad a atmosféra anglického vidieckeho domu, ktorý prezrádzal peniaze aj bezstarostnosť o peniaze, ktorú si mohli dovoliť len veľmi bohatí. V jednom rohu stál klavír, ktorý ovládal Aliciin otec, ktorý sa zdal byť celkom skúsený a tiež dobrý barytonista. Všimol si dvojičky Weasleyové, ktoré stáli vedľa Ginny; Hermiona tam už bola tiež, Angelina a - prehltol - Katie. (Vedel, že s ňou musí zviesť istý rozhovor, a aj toho sa bál.) Boli tam aj iní ľudia, ale Harry zo svojej číhajúcej pozície pri dverách nevidel všetkých v dave okolo klavíra.

„Mám na práci milión vecí ,“ zašepkala mu Alicia. „Cíť sa ako doma,“ povedala, akoby to bolo pravdepodobné, a potom opäť zmizla medzi závesmi. Jej otec začal hrať úvod piesne s množstvom kudrliniek a povedal: „Teraz chcem počuť toho škovránka, o ktorom Alicia povedala, že bude spievať na svadbe. Kde je?“

Potom ju Harry uvidel; Ruth nesmelo zdvihla ruku a Harry sa neubránil úsmevu. Vedel, aký má nádherný hlas, a potešilo ho, že tu bude aj ona. Predstavovanie sa skončilo a pán Spinnet na ňu kývol hlavou: „Myslím, že to poznáte. Každý to pozná.“

Prikývla a okamžite začala spievať tú najsladšiu verziu piesne Danny Boy, akú kedy Harry počul. Keď ju počul, rozbolelo ho hrdlo, bolo to také krásne, a spomenul si, že rovnaké pocity mal aj pri speváčke, ktorá hrala Dido, keď bol v opere v Rokville. Vysoký blondiak vedľa nej s ostrihanou bradou a jasne modrými očami sa na ňu usmial a zašepkal jej niečo do ucha. Prikývla a on sa k nej pridal, jeho tenorový hlas bol úžasne vysoký, keď v jednohlase, z ktorého Harrymu prebehol mráz po chrbte, stúpali vyššie, vyššie, aby pieseň vyvrcholila:

„...Ale vrátiš sa, či bude leto na pláni.

Alebo keď sa utíši a obelie snehom všetko v údolí

'ja budem TU v slnečnom svite či v prítmí...“

Zneli spolu úžasne, a keď pieseň dokončili jemnejšie, keď ten muž ladil s ňou, všetci v sále akoby zatajili dych, až kým obaja nedokončili posledné jemné, chvejivé tóny a pán Spinnet posunul ruky po klávesoch a zahral kadenciu s jemným rozmachom. O chvíľu neskôr ticho v miestnosti prerušil ohlušujúci potlesk; Ruth sa pri tom ocenení pekne zafarbila a blonďavý muž sa zdal byť spokojný s ňou aj so sebou a usmieval sa nad reakciou.

Blondínova reakcia sa náhle zmenila, keď pán Spinnet začal hrať úvod skladby With Cat-like Tread. Rázne pokrútil hlavou a zamračil sa.

„Nie, to nie...“

„No tak, veď viete, že chcete. Trochu G a S ešte nikdy nikomu neublížilo,“ podpichoval ho pán Spinnet hravo.

Nie,“ trval muž neoblomne na svojom. Pán Spinnet náhle zmenil a začal hrať úvod inej piesne.

„Myslím, že ste chceli povedať áno. Ambrose mi povedal, že na túto nikdy nedokážete povedať nie.“

Blondín sa zasmial. „Dostali ste ma. Dobre, dobre,“ povolil a Harry si nebol celkom istý, čo bude počuť. Dokázali by ho zvaliť pierkom, keď o niekoľko okamihov neskôr počul veľmi známu fistulu spievať pieseň, ktorú občas počul v nočných morách:

„Říkají mi náš Kvíteček, miloučký Kvíteček, já nevím, proč zrovna tak.“ (z kap. 13 4/4 OHII. Spravodlivosť, preklad Elza. Spieval to Harryho spoluväzeň v Azkabane, ktorý tieto piesne nenávidel.)

****

With Cat-like Tread:

https://www.youtube.com/watch?v=WdJg6Duzzf4

Oh Danny boy:

https://www.youtube.com/watch?v=6ppdB6JX99Q

Im Called Little Buttercup:

https://www.youtube.com/watch?v=P2mU2UBdVCY

Musíte sa prihlásiť, ak chcete odoslať komentár.