X X

Fanfiction poviedky o Harrym Potterovi




Úvod k poviedke





Názov:  The crimson jess

Pracovný názov: Karmínový remienok

Obdobie: AU, po finálnej bitke 

Autor originálu: gravidy

Jednorazovka

Preklad: Jimmi

Betaread: arabeska

Link na originál: nedostupný, autorka svoje diela stiahla

Varovanie:   Temná poviedka. Veľmi temná poviedka.


"Neschopná dalších slov" bola reakcia mojej bety, čo je od arabesky veľmi prekvapivé. Mňa táto poviedka dostala. Nedokázala som ju pustiť z hlavy ani po dvoch mesiacoch. Robím to teraz, tým, že som ju preložila a dávam ju von. Asi napíšem viac na konci, teraz by som mohla prezradiť, čo vás čaká.  Na zmiernenie šoku: je to gravidy, nič nie je také, ako sa zdá.


Karmínový remienok



Názov:  The crimson jess

Pracovný názov: Karmínový remienok

Obdobie: AU, po finálnej bitke 

Autor originálu: gravidy

Jednorazovka

Preklad: Jimmi

Betaread: arabeska

Link na originál: nedostupný, autorka svoje diela stiahla

Varovanie:   Temná poviedka. Veľmi temná poviedka.

 


Svoj postreh som sa nakoniec rozhodla dať ako prvý komentár, takže ak sa ním nechcete dať ovplyvniť pred napísaním vlastného, vyhnite sa mu.



Karmínový remienok

Situácia po finálnej bitke z pohľadu Draca Malfoya

 

Posledný letný deň chladne rozkvitol v slnkom zaliatej zelenej krajine na vidieku londýnskej čarodejníckej komunity.

Bol sviatok. Úplne nový sviatok. A vážna udalosť, hoci mnohí, ktorí sa tu zhromaždili, si nemohli pomôcť, aby sa nenadýchli príjemného sviežeho vzduchu a neusmiali sa cez slzy v očiach, šťastní, že sú nažive, šťastní, že je konečne koniec.

Vyzeralo to, že sa tu ukázal celý Londýn, muklovia aj čarodejníci, starí a mladí. Boli tu študenti z Rokfortu vyparádení vo farbách svojich fakúlt a mladá dievčina v kvetinových šatách. Boli tu starí muži, ktorí potichu sedeli v tieni topoľov a lamentovali, že sú nažive, keď toľko z mladých zahynulo. Každý niekoho stratil. Každý z nich.

Pred týždňom sa konala hromadná spomienková slávnosť, aby si pripomenuli všetkých tých, ktorí v boji zomreli. Ale dnešná spomienka bola špeciálna a venovaná len trojici ľudí.

Čarodejnícka spoločnosť trpezlivo čakala v zdanlivo nekonečných radách, aby položila kvety a drobnosti k trom osobitným náhrobkom, spievala piesne a plakala a ďakovala zosnulej trojici za jej obeť.

V tento sviatok sa tu ukázal celý čarodejnícky Londýn i väčšina muklovského a predsa prítomnosť jediného muža vyslala zhromaždeným davom šokované vlny. Nastal šepot a mrmlanie a oči sa obrátili, aby zízali, a deti sa prebojovávali davom, aby to povedali svojim priateľom.

"On prišiel!"

Neville Longbottom sa pretlačil davom a vykročil dopredu, aby uvítal muža, ktorý stál bokom od tlačenice. Už počul, čo ľudia hovoria, ale stále nemohol uveriť, že tento muž prišiel.

"Nie som vítaný?" spýtal sa Draco Malfoy, šedé oči prázdne, bez výrazu, keď tam stál, oblečený vo svojom najlepšom habite, bledé blond vlasy dosť dlhé na to, aby sa mu obtierali o plecia. Veľký, kráľovsky vyzerajúci vták so snehobielymi pierkami prekvitnutými tmavšou farbou, nejaký odchov sokola, ako sa Neville domnieval, s čiapočkou a remienkom na nohe, sedel na Malfoyovom predlaktí.

Ako tam tak stál, vyzeral úplne ako jeho otec.

"Len sme prekvapení," opatrne povedal Neville, keď znova našiel svoj hlas. "Nečakal som, že prídeš. Nikto nečakal. Nie sem."

"Ale dostal som pozvánku," riekol potichu bledý muž a vytiahol z habitu elegantnú bielu obálku, ako keby to potreboval dokázať.

"Si tu vítaný," uistil ho Neville láskavo. "Stratil si tak veľa ako ktokoľvek z nás a na konci si nám pomohol."

Malfoy ich skutočne prekvapil. Až do úplného konca sa zdalo, že verne, oddane podporuje toho šialeného čarodejníka, dokonca po smrti svojho otca, matky a Snapea. Ale v poslednej bitke to bol Malfoy, kto zaviedol Dumbledorovu armádu k Voldemortovmu úkrytu a samotného Harryho k Voldemortovi, až do miestnosti, z ktorej sa ani jeden z nich nevrátil.

Neville si nemohol pomôcť, aby nedodal: "Jednako som neočakával, že tu budeš."

"Prišiel som vyjadriť svoju úctu," strnulo odvetil blondiak.

Neville zažmurkal. "Samozrejme."

Dav sa kvôli nim rozdelil, kvôli posledným dvom z tých, ktorých historické knihy nazvú Rokfordskou stratenou generáciou. Len dvadsiati z Nevillovho maturitného ročníka, zo sto piatich vo všetkých štyroch fakultách, stále žili. A medzi tými dvadsiatimi bol len jediný slizolinčan a jediný chrabromilčan. Neville a Draco.

Skutočne boli stratení.

Trojica náhrobných kameňov zdobila kopec chránený nádherným kovaným železným plotom, predná strana ktorého bola teraz otvorená, aby vpustila návštevníkov. Zem pokrývali kvety, fotografie, tretky a suveníry.

Keď sa priblížili, Remus Lupin sa postavil, jeho tvár pretiahnutá a vyčerpaná, vlasy už takmer úplne biele, jedna noha navždy zmrzačená. Ako keby v priebehu niekoľkých mesiacov zostarol o päťdesiat rokov.

Jeho oči potemneli nenávisťou, keď sa stretli s Malfoyovými, a napäl sa, ako keby chcel zaútočiť. Mladý čarodejník sa zarazil a neisto stál, čakal, ale Lupin zjavne povädol, poskladal sa do seba ako pokrčený hárok pergamenu. Nemal silu podporiť zúrivosť, ktorá sa ho chcela zmocniť. Bol prázdny.

Lupin unavene natiahol roztrasenú dlaň a dvojica si spojila ruky. Ten pohyb vyplašil sokola, ktorý zvedavo zazurčal, a Malfoy ho náhlivo začal upokojovať.

"Chcel som ti to dávať za vinu," zachrapčal vlkolak, keď so zaslzenými očami vzhliadol k blondiakovi, do tváre vrytý žiaľ. "Chcel som z toho viniť seba, chcel som viniť všetkých." Ku koncu sa mu zvýšil hlas, stal sa priškrteným, keď sa mu hrdlo zovrelo utrpením.

"Všetci, ktorí sú za toto vinní, sú mŕtvi," odvetil Malfoy, niečo kruté zaznelo spoza toho tichého uistenia.

"Viem a želám si, aby boli nažive a ja som ich mohol roztrhať na kusy. Nedokážem to zniesť. Cítim sa taký starý. Stratili sme všetkých, našich starých a múdrych, a našich mladých a nevinných. Dumbledora, McGonagallovú, Snapea, Moodyho, Tonksovú, všetkých Weasleyovcov okrem Percyho a do pekla s ním, vymenil by som ho za ktoréhokoľvek iného, ten zasraný zbabelec. A tie deti. Nespočet detí. Ani neviem mená všetkých, je ich tak príliš veľa." Trpké slzy mu stekali po lícach, ale zaškrípal zubami, aby sa ovládol.

"Predložil som ministerstvu žiadosť, aby sa z tohto cintorína stal čarodejnícky pamätník," potichu mu povedal Malfoy, pohladil svojho miláčika po jemnej hrudi a vták zatrilkoval. "Som si istý, že ju schvália. Postavia stenu s menami všetkých, ktorí zomreli."

"To je skvelý nápad, Malfoy. Ďakujem ti." Druhý čarodejník sa s nádychom vystrel, poťapkal si tvár pokrčenou vreckovkou.

"Bolo to to jediné, čo som mohol urobiť," zatrpknuto sa usmial Malfoy. "Neužitočný ako vždy. Nemôžem si pomôcť, mám pocit… že som mal zomrieť s nimi."

"Tak sa cítim aj ja," zašepkal Neville. "Želám si, aby som bol býval zomrel s Ginny."

Trojica cítila, že ich pohľady neodolateľne priťahujú náhrobky a Malfoy vykročil preč od dvojice mužov smerom k prvému.

"Ronald Lance Weasley. 1981-2003. Odvážny bojovník, milovaný syn. Statočne obetoval svoj život pre definitívnu porážku Voldemorta."

Malfoy sa zarazil, potom potichu pokračoval. "Zomrel na chodbe. Zadržal smrťožrútov. Väčšinu z nich zabil. To vďaka nemu sa bol Harry schopný dostať k Voldemortovi."

Lupin s Nevillom zalapali po dychu. Ani jeden z nich sa nikdy nedostal do hlbín Voldemortovho pelechu. Len hŕstka ľudí vyšla z poslednej bitky živá a z nich všetkých len Malfoy vedel, čo sa na konci stalo.

Malfoy sa otočil k druhému náhrobnému kameňu, tomu uprostred. Zaváhal, potom prečítal.

"Harry James Potter. 1981-2003. Chlapec, ktorý prežil, aby sa stal Mužom, ktorý zvíťazil nad Zlom. Vďaka tebe bola temnota zničená a svetlo zvíťazilo. Spomienka na teba prežije v nás a my ju budeme ochraňovať po veky vekov."

"Videl si, čo sa stalo Harrymu?" spýtal sa Lupin, hlas ako tieň, hoci tesne pod povrchom bolo počuť zúfalstvo. Potreboval vedieť, čo sa stalo s tým posledným z tých, ktorých považoval za svoju rodinu. S posledným dedičom odkazu Záškodníkov.

Malfoy pomaly pokrútil hlavou, neschopný stretnúť sa s Lupinovým prosebným pohľadom. "Vzal som ho k dverám. Voldemort vedel, že prehral. Snažil sa utiecť. Potter šiel po ňom. Preklial za sebou dvere, takže som nemohol ísť za ním. Začul som ho vykríknuť, keď šiel dnu. Voldemort pravdepodobne z tých dverí spravil pascu. Nepochybujem, že k Potterovmu smrteľnému zraneniu došlo, keď prvýkrát vkročil do tých dverí. Je zázrak, že stále pokračoval v boji. Odmietol zomrieť, až kým nebol Voldemort mŕtvy. Keby nebol ten blázon tie dvere preklial… možno som mu mohol pomôcť." Odpor k samému sebe spaľoval každú krivku blondiakovho tela.

"Ale dovtedy… možno už nechcel pomoc," zastrene prehlásil Neville a položil ruku Malfoyovi na plece.

"Asi máš pravdu," pridusene súhlasil Malfoy, keď pomaly vykročil, aby sa postavil k poslednému náhrobnému kameňu. Hľadel na náhrobok s nečitateľným výrazom a potom sa prikrčil, aby s ním mal oči v jednej úrovni. Sokola ten nepríjemný pohyb znepokojil a v treste kloval do Malfoyových vlasov.

Ignoroval svoje zvieratko a prečítal:

"Hermiona Sabriel Grangerová. 1981-2003. Milovaná všetkými, ktorí ju poznali. Ďalšia duša tak uctievaná, statočná a nádherná, aká už nikdy nebude kráčať po zemi. Bez teba by sme boli stratení." Hlas mu zjemnel, keď dočítal, a vytiahol zo svojho habitu jedinú ružu a položil ju k ostatným pred náhrobok. "Hermiona… Je mi to tak ľúto, dievčatko."

Jediným elegantným pohybom sa zdvihol, výraz zatrpknutý. "Potter ju chcel požiadať o ruku. Mal vo vrecku prsteň, keď zomrel. Ten blázon jej nemal nikdy dovoliť, aby bojovala. Hermiona bola mocná čarodejnica, ale nikdy nemala ísť do bitky." Malfoyov hlas zrazu tak zjedovatel, až sa Neville zarazil. Šedé oči blondiaka stvrdli na čierny ľad. "Bola príliš láskavá. Vedel, že by nepoužila smrtiacu kliatbu, aby si zachránila vlastný život. Niekoho iného možno, ale bola príliš nevinná a čistá, aby zabíjala kvôli ochrane samej seba. On to vedel."

Lupin sa odvrátil, slzy znova na lícach. "Nikdy by neostala stáť bokom. Hermiona by bojovala, nech by sa dialo čokoľvek."

"Stratili sme ju v katakombách," potichu povedal Neville, oči upreté na druhého čarodejníka, "keď vyhoreli. Nikdy sme nenašli jej telo." Odmlčal sa, potom opatrne pokračoval. "Záležalo ti na nej, Malfoy?"

Blondiakove pery sa zovreli a odvrátil sa. "Odchádzam, myslím, že na dnešné slávnosti nemám žalúdok."

Lupin s Nevillom si vymenili prekvapené pohľady, keď ich Malfoy zanechal bez obzretia. Dav sa mu rýchlo uhýbal z cesty.

"Malfoy?" zavolal Neville. "Prečo…"

Druhý čarodejník na okamih zaváhal. "Milovaná všetkými, kto ju poznali…" odcitoval, hlas mal prázdny a mŕtvy.

Neville za tým mužom spravil dva kroky, ruka vystretá. "Miloval si ju, Malfoy?" Tie slová mu zabehli, slzami, hoci sa zdalo, ako keby ich za posledný mesiac prelial oceány, hoci sa zdalo, že by sa už  mal zvraštiť a vysušiť, keď sa mu toľko tekutiny prelialo z oči, kým trúchlil, ale slzy mu aj tak znova zmáčali líca. "Bola by to chcela vedieť!" zavolal vzlykom. "Mal si jej to povedať!"

Lupin položil ruku Nevillovi na plece. "Nechaj ho ísť."

V chladnom jesennom vzduchu spomienková slávnosť na trojicu odvážnych bojovníkov pokračovala a bude pokračovať, až kým sa rany nezacelia a spomienky neotupia a mená Zlatého tria sa nestanú len bezvýznamnými slovami načmáranými na pergamen študentmi Rokfortu pri štúdii histórie.

A na všetko sa zabudlo.

***

Sídlo Malfoyov bolo tiché a prázdne. Chladné mramorové chodby, nábytok pokrytý zašedlými plachtami a narastajúcimi vrstvami prachu, to všetko zosilňovalo pocit, že sa z panstva stáva hrobka.

Draco zámerne kráčal hlavnými chodbami bez akéhokoľvek pohľadu doľava či doprava, pery zovreté v úzkej, pevnej línii. Nenávidel, ako mu to obludné ticho kričalo v ušiach. Nenávidel všetku tú prázdnotu okolo seba, z ktorej mu behal po chrbte mráz, keď sa jeho zmysly napäli, keď hľadali pohyb, zvuk či záchvev tepla. Nenávidel, že stále čaká, až začuje v pozadí svoju matku hrať klasickú hudbu a otca, ako sa smeje v študovni, kde popíja so svojimi priateľmi. Samotné panstvo vášnivo nenávidel.

Strašilo v ňom.

Po smrti rodičov presťahoval svoje spálne na druhé poschodie južného krídla. Krídla, ktoré pokiaľ vedel, nebolo obývané už od čias pred otcovým narodením. Keď vošiel, v kozube už veselo pukotal oheň, zahrieval malú útulnú miestnosť, pretože pri toľkej prázdnote okolo seba nevidel žiadne využitie pre obrovskú spálňu. Na malom stolíku vedľa kresla stála fľaša brandy, vedľa nej čakal pohár.

Najprv sa postaral o svojho sokola, z hlavy mu zložil čapičku a pousmial sa, keď sa vták v úľave načechral a oslepený žmurkal, aby si zvykol na svetlo. Usadil ho na bidielko pri okne a ignoroval znepokojený pohľad, ktorý na neho uprel. Keď sa uistil, že sa domoví škriatkovia poriadne postarali o jedlo a vodu pre jeho miláčika, otočil sa k posteli, kde na deke ležal úhľadne poskladaný ďalší habit.

Vták sklonil hlavu a pustil sa do červeného remienku okolo svojho pravého členka.

"Prestaň s tým," ostro prikázal Draco, keď sa zarazil uprostred vyzliekania svojho slávnostného habitu.

Hlava vtáka vyletela nahor, aby na neho zazrel, než sa rozhodol odvrátiť a schovať si hlavu v perí, chystajúc sa na spánok.

Draco nechal slávnostný habit skĺznuť na zem a vďačne ho nahradil oveľa pohodlnejším oblečením, ktoré mu prichystali. Práve teraz sa stalo pohodlie jeho výsadou. Strávil príliš dlhý čas pridusený v napätí, strachu, smrti a hrôze, balansoval na pätách, pripravený bojovať alebo utiecť, ležal bez spánku až do svitania s vedomím, že ak zatvorí oči, mohlo by to dosť dobre byť naposledy, s vedomím, že všetko by mohlo v okamihu skončiť zle, v očakávaní správ, čohokoľvek, niečoho, čo mu ktokoľvek mohol povedať, počítajúc telá, ktoré odhalilo ranné svetlo.

Zatvoril oči, sťažka prehltol.

Vojna trvala príliš dlho.

Klesol do kresla vedľa kozuba, doslova sa zrútil únavou.

Už sa rozhodol, že odíde, takmer sa presvedčil, aby predal panstvo, ale nie, len si jednoducho zabalí pár nevyhnutností a stiahne sa do nejakej cudzej krajiny, na súkromnú pláž alebo kondomínium, ktoré jeho rodina vlastnila v Taliansku či Štátoch alebo Japonsku. Zostane tam pár rokov, a keď sa vráti, zistí, že sa ten nával duchov, ktorí zjavne číhali za každým rohom, možno aspoň začal konečne sám vymietať.

Z jeho domu, z jeho mesta, z jeho mysle.

Pošúchal si koreň nosa a so zatvorenými očami hmatal po fľaši brandy. Takmer sa načiahol aj po pohár, ale náhle upustil od dobrej výchovy a hltavo sa napil priamo z fľaše.

"Ideme!" vykríkol Potter.

Skupina sa tryskom hnala po kamennej chodbe. Neville Longbottom vzlykal, pretože Ginny padla v prvej vlne. Podarilo sa im s Dracovou pomocou dostať poza prvú blokádu. Tu boli chodby takmer prázdne. Ale nie nadlho.

"Rozdelíme sa!" chladne prikázal Potter, roky vojnového stavu ho zanechali pokojného dokonca uprostred tohto masového zmätku.

"Malfoy, kade k Voldemortovi?"

"Rovno dopredu, prvou chodbou doľava a po nej až na koniec. Pod druhou sochou kentaura je tajné schodisko. Heslo je Všežravec. Skrýva sa pod ním."

"Kde sú väzni?" spýtal sa Potter.

"U Merlina, Potter! Vážne očakávaš, že sú nažive?" vykríkol.

"KDE SÚ VÄZNI?" Potter násilne schmatol Draca za límec a zatriasol ním.

Draco takmer na oplátku zareval, ale potom si porazenecky vzdychol. "Dva priechody odtiaľto doprava, potom znova doprava u štvrtého priechodu. Sú tam schody nadol. Grangerová, videla si mapu?"

Dievča prikývlo.

"Dokážeš sa orientovať v katakombách?"

Znova prikývla.

"Choď druhou stranou a nájdi tretie dvere po ľavici rovno nadol. To sú žaláre. Ak budú otvorené niektoré z ďalších dvoch, tak odtiaľ vystrel preč."

"Jasné. Chápem," riekla. "Vezmem so sebou Nevilla a Terryho." Zrazu sa otočila a hodila sa Potterovi do náručia.

Potter ju dychtivo pobozkal, zúfalo, pretože obaja vedeli, že by to celkom dobre mohlo byť naposledy, kedy sa vidia. Draco ich chladne sledoval, snažil sa nedať ani posunkom najavo hnev a žiarlivosť. Grangerová sa od Pottera odtiahla a pohladila ho po líci, dlho mu rozvážne hľadela do očí. Prudko objala Weasleyho a ryšavec ju pobozkal na temeno hlavy, než sa neochotne odtiahol.

"Poďme," povedala Grangerová Longbottomovi a Bootovi a obaja muži prikývli.

Ešte raz sa obzrela na Draca, priveľmi k jeho prekvapeniu, jej výraz nečitateľný, tvár rozžiarená a nádherná v svetle pochodní. Nič nepovedala. Potter tú výmenu zachytil a otočil sa k Dracovi, aby mu venoval spýtavý pohľad.

Potter.

Potter a Weasley a Grangerová a Voldemort a Lucius a Snape a…

Hrdinovia a fanatici.

Kto nakoniec vyhral?

Vyhral vôbec niekto?

Tú bitku. Vojnu.

Voldemort, šialený humusák; ani čarodejník, ani mukel a možno priveľa z oboch. Vraždiaci na oboch stranách vo svojej besnej ťahanici o moc. Tvrdieval, že si praje zdecimovať muklov, alebo ich zotročiť, a predsa zabil viac čarodejníkov a čarodejníc, než kedy zabil nejaký mukel. Draco mal podozrenie, že to bolo žiarlivosťou. Nenávidel čistokrvných rovnako tak hlboko, ako nenávidel muklov. Ale to bola lož.

Zničenie muklovského sveta bolo len Voldemortovou kamuflážou, muklovia boli jeho obetní baránkovia. Nešlo o toto. Dracovi bolo jasné, že to bolo viac o moci a rozhodne o oklamaní smrti.

Zostarieval si, všakže, ty starý had, starý, slabý a vetchý si sa bál smrti viac než si sa bál čohokoľvek iného. A moc bola príjemným bonusom, že? Možno to nikdy nebolo o mukloch a vždy to bolo o ovládaní. Možno si si uvedomoval, že nedokážeš prestať, vedel si, že zomrieš, a jednoducho si sa rozhodol vziať nás všetkých so sebou.

Toľko ku skutočnému cieľu.

Voldemort prehral.

Bol mŕtvy a muklovia stále žili. Nedosiahol úspešne ani jediný cieľ, snáď okrem pomsty na Potterovi.  A tej sa mu dostalo za detskú lopatku.

A čo Potter?

Ak Voldemort prehral, znamenalo to, že Potter vyhral?

Možno z nejakého hrdinského hľadiska Potter niečo získal, ale na konci bol rovnako mŕtvy ako Voldemort a stratil rovnako veľa, ak nie oveľa viac, ako stratil jeho nepriateľ.

Potterovým cieľom bývalo poraziť Voldemorta a aspoň toto dosiahol, takže dokonca v tomto ohľade boli vyrovnaní. Ale stálo to za smrť všetkých jeho priateľov, Weasleyovskej rodiny, ktorá ho adoptovala, jeho mentora Dumbledora a takmer polovice Rokfortu?

Všetkých ich sklamal. Nebol žiadnym hrdinom. Život Voldemorta nestál za stovky, možno tisíce, ktorých stratili.

Možno teda Potter splnil svoj cieľ zabezpečiť muklom väčšie bezpečie alebo väčšie prijatie čarodejníckou spoločnosťou? To by pridalo aspoň nejaký bod k jeho karme. Ale ani to nedosiahol.

Ak sa aj všetko hneď nevrátilo späť k pôvodnému stavu, tak s novou skupinou mladých šíriteľov nenávisti voči muklom na vzostupe, ktorí boli pripravení sa zoskupiť, aby sa bránili voči muklom, sa všetko zhorší. Voldemortovu šialenosť budú dávať za vinu jeho muklovskej krvi a nenávisť bude kypieť a bublať, až kým nepretečie. Potter prabiedne zlyhal a Draco zisťoval, že teraz toho muža dokáže nenávidieť ešte viac.

Toľko k hrdinovi.

Vyhral v tejto príšernej afére vôbec niekto? Z pohľadu oboch strán to mala byť revolúcia. Očistenie čarodejníckeho sveta z Voldemortovej a ustanovenie tolerancie z Potterovej strany. A predsa ani jeden z nich nič nedosiahol. Dokázala vojna niečo iné ako zničiť všetkých a všetko, čoho sa dotkla?

"Grabbe, Goyle!" nedokázal si zabrániť, aby prekvapením náhle nezastal.

Potter s Weasleym boli rovno za ním, prútiky okamžite zdvihnuté, a jemu bolo jasné, že ani jeden z nich by nezaváhal pred zabitím jeho priateľov z detstva.

Dvaja mohutní čarodejníci zastali, prútiky čiastočne zdvihnuté, zatiaľ čo si Draca pochybovačne prezerali.

"Nemôžeme ťa nechať prejsť," prehovoril Goyle, ale neznel šťastne.

Draco vykročil dopredu. "Beriem Pottera k Voldemortovi. Stiahnite sa."

Dvojica si vymenila pohľady, ale potom Goyle stisol prútik pevnejšie a oči mu stvrdli odhodlaním. "Povedali, aby sme ťa nenechali prejsť. Zradil si nás, Draco."

"NIE!" vykríkol, "to Voldemort nás zradil. Zabil našich otcov. Nebol to Potter ani Dumbledore. Boli to smrťožrúti."

Ani jedného z nich jeho reč neovplyvnila. Ich tváre zostávali apatické ako kameň.

"Krucinál, počúvajte ma!"

"Mrzí ma to, Draco," povedal Crabbe a zdvihol prútik, ale Draco bol rýchlejší.

"Avada Dikedavra." Prúd zelených iskier sa rozdelil vo vzduchu vo dvoje, a potom boli jeho dvaja priatelia mŕtvi, zvalení na zemi, s obviňujúcimi pohľadmi v mŕtvych očiach.

Cítil, ako na neho Potter s Weasleym zízajú, cítil ten súcit, ktorý cítili, ale nikdy nevyslovili.

"Aj mne je to ľúto."

Možno víťazmi boli preživší? Longbottom s Lupinom. Zbabelci a slabosi. Všetko stratili a okrem svojich vlastných bezcenných životov nezískali nič.

Draco cítil, ako sa mu pery skrútili znechutením, a znova si odpil z fľaše a utrel si ústa chrbtom ruky.

"'Vďaka tebe bola temnota zničená a svetlo zvíťazilo'," odcitoval potichu.

Sokol driemajúci na bidielku pri okne s ťažkými závesmi otvoril jedno oko.

"Svetlo zvíťazilo?" spýtal sa vtáka. "Dobro triumfovalo?"

Vták zdvihol hlavu a zasyčal na neho.

"Dnes večer by sme mohli odísť. Jednoducho odísť a neobzerať sa späť," prehovoril tlmene a pokrútil hlavou, "ale ešte stále sú tu otvorené konce, ktoré je nutné uzavrieť."

A ako keby na zavolanie sa ozvalo zaklopanie na silné dubové dvere.

"Vstúpte," vyslovil rezignovane Draco bez toho, aby vzhliadol.

Dvere sa roztvorili, aby odhalili poklonkujúceho škriatka a prešedivelého, nervózneho čarodejníka.

"Želali ste si ma vidieť?" spýtal sa čarodejník, oči upreté na zablatené topánky, hlas takmer ufňukaný, keď druhého muža s mimoriadnou zdvorilosťou oslovil.

"Sú rovno za nami, kamoš!" zabručal Weasley, ktorý sa obzrel ponad plece.

Draco zavrčal, keď začul výkriky a dupot nôh. Neboli dosť blízko, aby začali vrhať kúzla, ale bolo to tesne.

"Potter, pokračuj. Choď k soche kentaura, ako som ti povedal. Stretneme sa tam s tebou."

"Dobre!" Potter nezaváhal, odšprintoval preč.

Weasley sa otočil k Dracovi. "Zadržíme ich?"

Prikývol. "Tak dlho ako zvládneme."

Weasley sa zaškeril desivým, vražedným úsmevom. "Poďme nakopať zopár zadkov."

Dvojica mužov sa stočila, aby uvítala svojich nepriateľov.

Smrťožrúti spomalili, keď sa priblížili, poškuľujúci a hroziaci, prútiky zdvihnuté.

Weasley sa zrazu vystrel, oči roztvorené šokom. "Malfoy?"

"Pane? Pán Malfoy?"

Draco pomaly prikývol, rozjímal o svojej fľaši. "Remus Lupin. Neville Longbottom. Chcem, aby do zajtra večera boli mŕtvi. Nech to vyzerá ako samovražda. Tam na stole je samovražedný odkaz pre Lupina a fotografia Ginny Weasleyovej pre Longbottoma."

"Malfoy?" Weasley hľadel v šoku na prútik, ktorý naňho mieril.

"Avada kedavra." Dracove šedé oči boli rovnako pokojné a prázdne ako čistá modrá obloha.

Zdalo sa, že ryšavý chlapec na neho pridlho hľadí, než sa konečne pomaly zvalil k zemi.

Smrťožrúti sa zachechtali.

"To je posledný, však?" uškŕňal sa Nott. "Posledný Weasley?"

Draco obrátil svoj prázdny pohľad ich smerom a oni zmĺkli a len sa znepokojene zamrvili. Šmátral po niečom vo svojom habite, po priesvitnej guli so zeleným dymom vlniacim sa vo vnútri, a chvíľu ju študoval, než ju nonšalantne hodil medzi nich.

Guľa sa roztrieštila a s prasknutím sa ako zelené tornádo uvoľnil mohutný vietor s úponkami pripraveným k útoku. Smrťožrúti okamžite vyškrekli a naťahovali sa po silných úponkách, ktoré im ovíjali krky, prebodávali ich obrovskými tŕňmi a obtáčali sa im okolo pásov, mačkali ich, až kým im nepraskla chrbtica a ich telá sa neprehli v čudných uhloch.

Draco tam nehybne stál, vlasy mu viali okolo tváre, pokojne sledoval tú masakru, až kým chodba neznehybnela a nezmĺkla.

Potom sa otočil, zamieril ku katakombám a celé to miesto zapálil.

Čarodejník prikývol, nevzhliadol, dokrivkal k stolu, aby schmatol veci, ale skôr ako sa k nim dostal, sokol so škriekaním zaútočil, jeho ťažké telo naňho dopadlo a ostrým zobákom a pazúrmi začal sekať a trhať. Čarodejník vykríkol, keď mu vták zasiahol tvár, ruky dohora, aby si chránil hlavu. Draco vyskočil na nohy a vypálil naprieč izbou, keď sa muž zahnal a sokol dopadol na zem.

"Ty mrchavec!" vykríkol Draco a spakruky tresol druhého muža tak silno, ako dokázal.

Starší čarodejník narazil chrbtom do steny a spadol na stôl a všetko sa roztrieštilo v krištáľových črepoch pohára a ťažkom buchnutí kníh.

Draco sa k mužovi otočil chrbtom a prešiel k sokolovi, ktorý sa plácal na zemi a žalostne skuvíňal. Nežne to stvorenie upokojil, pohladil hodvábne pierka a stiahol mu čiapočku cez oči. Sokoly sú oveľa pokojnejšie, keď nevidia nič, čoho by sa mohli báť, alebo na čo by zaútočili. Priviazal vodidlo k modrému remienku visiacemu z vtákovho ľavého členka a druhý koniec si obtočil okolo ruky.

Stál tam, na predlaktí mu sedel sokol, a vražedne zazeral na muža, ktorý stále zmätene ležal na zemi a prstami si ohmatával krvácajúcu tvár. "Máš šťastie, že si ju nezranil. Inak by som ťa zabil."

Muž prikývol, neodvažoval sa prieť.

"Vypadni."

Čarodejník sa vyštveral na nohy, aby poslúchol, zanechal na stene krvavú škvrnu z toho, ako sa podopieral, aby sa postavil. Draco sa díval, ako odchádza, cítil, že sokolovi ešte stále bije srdce dvojnásobne rýchlo. Ignoroval neporiadok na zemi a znova sa usadil v kresle, aby počkal, kým sa jeho miláčik neupokojí.

Katakomby boli v plameňoch.

Terry Boot bol mŕtvy, ale Longbottomovi sa nejako podarilo vypotácať von. Hermiona Grangerová si nič z toho neuvedomovala. Prerážala si cestu cez horiace trosky, kašľala a volala na svojich priateľov. Neprestajne prútikom čistila vzduch okolo, chránila sa pred dymom a padajúcimi troskami, ale nedarilo sa jej to veľmi dobre.

Po začadených lícach jej stekali slzy.

Bola rozpoltená medzi tým, či hľadať cestu von alebo hľadať svojich priateľov. Nemohla ich opustiť, jednoducho nemohla, ale v tomto pekle už veľmi dlho nevydrží.

Časť stropu povolila a ona vykríkla, strhla sa dozadu. Inštinktívne sa pokúsila odmiestniť, len aby si vzápätí spomenula, že tento úkryt je chránený. Štverala sa späť cestou, ktorou prišla, späť k väzeniu.

K prázdnemu väzeniu.

Čo sa stalo s tými, ktorých tu väznili, bolo niečo, nad čím bolo lepšie neuvažovať. Nezostala po nich ani stopa. Väzenie samotné bolo strážené a chránené štítmi a vytesané z kameňa. Bola si istá, že tu môže nájsť útočisko.

To bolo miesto, kde ju Draco našiel, keď sa namáhala, aby otvorila masívne dvere. Zhíkla, keď zbadala jeho siluetu s plameňmi v pozadí.

"Terry? Neville?" trasľavo zdvihla prútik.

"Sú mŕtvi, Grangerová."

"Malfoy!" zalapala po dychu, oči roztvorené.

Nesklonila svoj prútik a vtedy si Draco uvedomil, že ho podozrieva. Že ho možno podozrievala po celý čas. Obozretne sa k nej priblížil, prútik pripravený, ale sklonený.

"Našli cestu von," povedal jej pomaly, "ale prepadli ich na vrchu schodiska." Kráčal k nej opatrne, výraz pokojný, odmeriaval jej reakciu.

"Prepadli?" hlas sa jej triasol a hánky jej obeleli, ako silnejšie zovrela svoj prútik.

"Smrťožrúti," povedal jej potichu, oči upriamené na jej tvár.

Navlhčila si pery a ukročila od neho smerom do vnútra väzenia. Horúčava sa rozptýlila v okamihu, ako prekročili prah, oheň a dym tam nedokázali preniknúť. Stále kráčal dopredu a ona sa zhlboka nadýchla a ešte odhodlanejšie na neho namierila svoj prútik.

"Povedz to," prikázal.

Spodná pera sa jej triasla.

"Je to vážne ľahké. Len dve slová."

"Poviem… Malfoy. Nemysli si, že to nepoviem," chabo hrozila.

Cúvla do steny mreží a zakňučala, keď sa postavil pred ňu, nechal jej prútik, aby sa pritlačil o jeho hruď.

"Povedz to," zašepkal. "No tak, Grangerová. Zachráň sa."

Pery sa jej pohli, ale nevyšiel žiaden zvuk.

"Avada…" zašepkal jej do ucha, pritlačený tak blízko, že cítil, ako sa trasie, perami sa obtieral o jej spánok. "Avada kedavra."

Keď budú Longbottom s Lupinom mŕtvi, MacNair bude posledným otvoreným koncom. Draco si vychutná smrť toho starého blázna a potom bude môcť odísť. Už mal pobalené veci. Zajtra večer bude schopný odkráčať preč, a keď sa vráti, možno sa všetko konečne upokojí.

Všetko bolo pre neho teraz v prílišnom pozdvihnutí, aby sa mu podaril nejaký pokrok. Už daroval obrovské sumy na obnovu čarodejníckej spoločnosti. Ak bude pokračovať so štedrými darmi počas ďalších dvoch rokov svojej neprítomnosti, zúčastnené strany sa začnú spoliehať na jeho finančnú podporu dosť na to, aby boli väčšmi poddajnejšie k jeho vôli, keď sa vráti.

To bol problém s občianskou vojnou; zanechávala normálne poslušné obyvateľstvo príliš nahnevané, aby sa dalo poriadne ovládať.

Našťastie on bol rozvážny. Na rozdiel od Pottera, Voldemorta či dokonca svojho vlastného otca mal diplomaciu a politickú zručnosť robiť si svoju prácu a dosahovať svoje vlastné ciele bez toho, aby vzbudil podozrenie.

Vôbec ho nepodozrievali.

To bol Potterov či Voldemortov skutočný nedostatok. Prehrali, pretože ani jeden z nich nevidel pravdu. Boli tak sústredení jeden na druhého, že si vôbec neuvedomili, kto je ich skutočný nepriateľ.

"Potter! Potter, kde si?"

Potter vykročil z tieňa pri soche kentaura.

"Kde je Ron?" vyštekol.

Draco cítil, ako sa mu zovreli pery. Pokrútil hlavou, rýchle trhnutie. Potter ani nezažmurkal. Nemohol. S ostatnými sa už rýchlo naučili potlačiť všetky emócie, kým boli v boji. Inak by ich už dávno zlomili.

"Ani Hermiona, Neville a Terry sa ešte nevrátili," povedal Potter.

"Katakomby sú v plameňoch," oznámil mu Draco.

Potter sa náhle odvrátil. "Poďme. Dokončime to."

Draco otvoril schodisko a dvojica mužov sa náhlila nadol do matne osvetlenej hrobky. Dlážka naspodu schodiska bola hlinená, nie z kameňa, steny boli vlhké a slizké a dvojica sa prehnala okolo roztrúsených potkanov. Nikde ani stopa po smrťožrútoch, žiadna posledná obrana.

Len jedny posledné dvere.

Potter trhol ťažkými dverami dokorán, umožnil mdlému svetlu vliať sa do miestnosti čiernej ako uhoľ a osvetliť veľkú kopu mŕtveho tela a zatuchnutého habitu, ktorá ležala v strede podlahy.

"Čo má…" Potter vkročil dnu, Draco obsadil dvere. "To je Voldemort!" šokovane vyhlásil a prikročil bližšie k sinavému čarodejníkovi ležiacom nehybne na vlhkej zemi.

Oči Temného pána boli prázdne, široké a vyjavené. Ústa mal otvorené v prekvapení, odhaľovali zuby žlté a dlhé vekom.

"Je mŕtvy," oznámil ohromený Potter. "Čo sa deje, Malfoy?"

Otočil sa, keď sa dvere začali so škrípaním zatvárať, prerušiac tak prúd svetla, keď Draco vkročil do miestnosti.

Harry Potter zazrel lesknúce sa oči Draca Malfoya v poslednom záblesku svetla, v úplne poslednom svetle, ktoré kedy uvidel.

Draco tu po celý dlhý čas bol, aby žal výhody z ich bitiek. Útočil, keď boli slabí, bral si všetko, čo mohol. Zaviedol Voldemorta k Dumbledorovi a Rádu. Sám zabil Luciusa, Snapea a Narcissu. Všetko to bolo príliš ľahké. Hrať na obe strany, kým sa vzájomne zabíjali, až kým fanatici a hrdinovia neboli všetci mŕtvi a on sa stal tým jediným, kto zostal.

Nech si knihy o histórii nazvú Pottera hrdinom, jediným víťazom, ktorý porazil zlo. Draco poznal pravdu.

Potter bol mŕtvy a existoval len jediný skutočný víťaz zo všetkých tých, ktorí bojovali.

"A my obaja vieme, kto to je, všakže, moja kráska?" Jeho oči znežneli, keď spočinuli na sokolovi, ktorého hruď odpočívala na tej jeho.

Načiahol sa k červenému náramku okolo pravého členka vtáka a obratne ním otočil, až odpadol preč. Ozval sa šuchot šiat, tepla a peria a potom bol vták preč a voči nemu sa ochabnuto zrútila nádherná mladá žena. Bola nahá okrem čiapočky, ktorá jej zakrývala oči, a troch modrých remienkov so zvončekmi, ktoré mala uviazané okolo jedného členka a oboch zápästí.

Starostlivo ju objal jednou rukou, keď sa k nemu chvejúca tisla,  a pomaly stiahol čiapočku z jej neskrotných vlasov. Zmätené hnedé oči Hermiony Grangerovej vzhliadali k nemu, pery oddelené v malých nádychoch. Tentoraz ju v jej animágskej podobe držal tak dlho, že takmer zabudla ako rozprávať.

"Nemaj obavy. Všetko sa ti vráti späť," nežne ju uisťoval, kým ju hladil po líci. "A keď opustíme Londýn, umožním ti tráviť v ľudskej podobe viac času."

"Avada kedavra."

S ostrým nádychom sa strhla, jej telo stuhlo, keď tie slová vyslovil, oči sa silno zovreli, ako sa pripravovala na smrť, ale on to kúzlo nevrhol.

Sklamane na ňu cmukol jazykom.

Keď si uvedomila, že je ešte stále nažive, vzhliadla k nemu s obrovskými, zmätenými očami.

"Nedokážeš to, že?" zamrmlal, prešiel jej rukou po líci. "Dokonca ani aby si si zachránila vlastný život. Si príliš dobrá. Príliš čistá. Zasraný Potter ťa nikdy nemal nechať samu."

Ruka mu skĺzla z jej líca, nadol, aby jej zakryla prsia, a ona zhíkla, nechtiac sa pritlačila viac do jeho dlane. Zachytil jej ústa svojimi skôr, ako sa zmohla na protest, pridusil jej pobúrený výkrik. Jednou rukou jej hladil prsia, druhou ju pridržiaval, kým sa pokúšala vykrútiť.

Pustil sa jej pŕs, aby jej poľahky vytrhol prútik z ruky a odhodil ho za plece. Vydala voči jeho perám nahnevaný zvuk, zbytočne sa načiahla za strateným prútikom, a potom do neho začala búšiť svojimi malými päsťami.

Uhladil jej vlasy z tváre, len trochu sa poodtiahol. "Vrátim sa po teba," zašepkal voči jej perám. "Obdormio."

Vydala slabý zvuk, krátky výkrik, a zviezla sa voči nemu v hlbokom spánku. Nabral ju a odniesol do jednej z väzenských ciel, položil ju na lôžko a bezpečne zamkol vo vnútri. Zamkol za sebou aj samotné väzenie.

Vrátil sa po ňu po tom, čo Potter ležal mŕtvy vo svojej hrobke s Voldemortom. A nikto nikdy nezistil, čo sa s ňou stalo.

Jej pery sa pohli. Pokúsila sa prehovoriť, hlas mala slabý a zadýchaný. "…uss… amusss."

Remus. Snažila sa povedať.

"Zomrie," nežne jej povedal, pritisol si jej hlavu na plece. "Aj tak je príliš neskoro. Už sa ťa vzdal. Nikto ťa už viac nehľadá. Všetci veria, že si mŕtva."

Slabo zaštikútala, slza jej stiekla po líci, jej oči nádherné zúfalstvom.

"Pôjdeme niekam preč, len ty a ja. A keď sa vrátime, nebude tu už nikto, kto by si ťa pamätal."

Zotrel jej slzy palcom a pritiahol si ju k hrudi a nadvihol ju do náruče. Nebránila sa, keď ju položil na posteľ, ale odvrátila hlavu, tuho zatvorila oči a objala sa, keď si rozopínal habit, aby si ho vyzliekol a vyštveral sa na posteľ, kde jej telo zakryl svojím.

Bola pod ním teplá, mäkká a dokonalá. Pobozkal jej rozochvené pery so všetkou nežnosťou, ktorú ku nej kedy cítil, prešiel lačne dlaňami po jej tele, chytil ruky, ktorými si nervózne zvierala prsia, a stiahol jej ich nabok.

"Obaja vieme, kto je skutočným víťazom, všakže?" zopakoval, naklonil jej hlavu, aby ju prinútil pozrieť sa na neho, stratiac samého seba v tých nevinných hnedých očiach. "Vykonal som obete, to je pravda, ale pozri sa, čo som získal: čarodejnícky svet pripravený klaňať sa predo mnou kvôli ochrane, muklovský svet, ktorý môžem drancovať, majetok môjho otca, tajomstvá Voldemorta, jeho bohatstvo a jeho nasledovníkov. A teba." Uškrnul sa na ňu, vkĺzol cez malý odpor medzi jej jemné stehná. "Si celá moja." Pobozkal ju na ústa, vychutnával si ju. "Možno to dokonca spravím po voldemortovsky. Čo hovoríš na meno Lord Draconis?"

Zasmial sa, keď vydala hrdelný zdesený zvuk a odvrátila tvár, zatlačiac do neho. S trochou sily ukončil jej polovičatý zápas  a spojil ich telá v jedinom nežnom náraze a zastonal v potešení. Bezmocne zhíkla voči jeho ústam, keď sa v nej pohol, jej pery sa ako pierka dotýkali tých jeho, sladké dychčanie na jeho líci.

Jeho odmena, jeho víťazstvo, jeho vojnová korisť.

Draco ukryl tvár v jej krku, so zasneným úsmevom načúval jej výkrikom.

Víťaz berie všetko.

 

KONIEC

X
X X