Preklady fanfiction Harryho Pottera

5. časť

Sean Sullivan kráčal chodbami budovy 44 A a každých tridsať sekúnd prešiel cez odlišný bezpečnostný prístroj. Zoskenovali mu odtlačky prstov, identifikovali hlas, musel zadať rozličné kódy a vsunúť identifikačnú kartičku do skenerov. Napokon sa dostal do laboratória, kde ho už čakala Heather Gillianová, jeho dlhoročná kamarátka a kolegyňa.

„Mal si príjemný víkend?“ spýtala sa namiesto pozdravu, kým si obliekal plášť a umýval ruky.

„Nič moc. Barney sa necítil veľmi dobre...“

Barney, zlatý retriever s nežným pohľadom, bol ďalším Seanovým kamarátom, spriaznenou dušou a s pribúdajúcim počtom rokov zdrojom veľkých starostí. Na Heatherinej tvári sa zračila zmes súcitu a obáv. „Zobral si ho k veterinárovi?“

„Áno, samozrejme,“ odvetil chrapľavým hlasom a Heather mala dojem, že len s problémami zadržiava slzy.

„A... čo povedal?“

Sean si doumýval ruky a otočil sa k nej, zatiaľ čo si naťahoval rukavice. Pokrčil plecami. „Čo myslíš, že povedal? Barney má sedemnásť rokov – nie je toho veľa, čo sa k tomu dá povedať či urobiť...“ Jeho čierne oči, v ktorých sa zvyčajne zračila túžba po poznaní alebo v nich prebleskovali iskierky škodoradosti nad nezdarmi kolegov, sa teraz podozrivo leskli. „Skrátka...“ Zhlboka sa nadýchol. „Neviem, čo si bez neho počnem...“ Spustil plecia.

Heather stála niekoľko krokov od neho, hrýzla si peru a nervózne sa pohrávala s príveskom, ktorý vždy nosila. Boli priateľmi tak dlho... vedela, že ho ľúbi, no nebola si istá, čo k nej cíti on... vyzeral tak nešťastne... možno by mala...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

Boha zjavne veľmi zaujímala trajektória ďalšieho dymového kolieska. Osud natiahol ruku cez časovú bublinu a zľahka Heather postrčil...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

...a takmer ako by ju potisla nejaká neviditeľná ruka, pristúpila k Seanovi bližšie a objala ho okolo pliec. Neodtlačil ju, no ani jej objatie neopätoval.

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

Osud obrátil oči stĺpkom. Ľudia... Znovu natiahol ruku a rozopol Seanovi prvé dva gombíky na košeli, potom ho tiež zľahla potisol...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

Napokon Heather pocítila, že ju objal. Nakoniec sa ich pery stretli. Zašepkali temer súčasne: „Ľúbim ťa.“ Bolo to akoby...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

Boh s Osudom zatajili dych...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

...vesmír na nanosekundu zadržal dych.

Potom sa obe polovice lesknúcej sa kovovej gule spojili. Drobné čiary a krivky sa pomaly posunuli na svoje miesto a vytvorili dve slová.

Zrazu sa pár objavil na neznámom mieste – akoby pod obrovskou kupolou alebo vo vnútri hory... Podlaha bola skalnatá a nerovná. „Chodíš sem často?“ zamrmlal jej Sean do ucha a ona sa zachichotala. Pustili jeden druhého a rozhliadli sa vôkol seba. Na zem dopadlo čosi kovové a obaja sa zohli, aby to zodvihli. Bola do dokonalá guľa s matným povrchom, lesknúca sa v tlmenom svetle.

„Je na nej niečo napísané,“ šepla Heather.

„Zvláštne...“ ozval sa Sean. „Zaujímalo by ma, či má niečo spoločné s týmto strojom...“

Stroj bol neobyčajne veľký a pôsobil zlovestne. Hlboké vrčanie, ktoré vydával, neuberalo nič z jeho hrozivosti.

Potom začuli tikanie...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„Zostáva päťdesiat sekúnd,“ riekol Boh a Osud prikývol. Obaja boli dosť nervózni.

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„Aha, tu je displej!“ zvolal Sean.

Heather k nemu pristúpila z druhej strany stroja. „Beží na ňom odpočítavanie.“

„Ako v tých starých filmoch...“

„Myslíš, že je to bomba?“

„Ak je to bomba, zrejme vyhodí do vzduchu celú Zem,“ povedal zamyslene. „Myslíš...“ Držal guľu medzi palcom a ukazovákom.

„No inak by to bolo priveľa náhod, nemyslíš? A tam tá diera vedľa displeja... zdá sa, že do nej presne pasuje...“

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„Desať... deväť...“ Boh bol viditeľne napätý.

„Vopchaj tú mizernú guľu do tej poondiatej diery!“ zasyčal Osud pomedzi zuby.

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„Dobre,“ povedal Sean. „Už len tri sekundy. Myslím, že ju radšej...“

Len čo bola guľa, na ktorej bol teraz jasne čitateľný nápis „NÚDZOVÉ VYPNUTIE“, vsunutá do diery, vrčanie odrazu prestalo. Heather so Seanom sa na seba usmiali.

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„Bože môj!“ povzdychol si Osud.

„Á-áno?“ odvetil Boh.

„Ale nič,“ dodal. „Nemali by sme ich teraz vrátiť späť?“

„Asi mali. A máš nejaký návrh kam?“

„Hmm...“ Osud vyzeral trochu nerozhodne. „Možno do obdobia, kedy boli čarodejníkmi? Vieš, žili by dlhšie a keby sme veci trochu zaonačili... mohli by sme sa vrátiť o pár mesiacov dozadšie...“

„Dobre,“ súhlasil Boh. „No dovoľ mi poznamenať, že si beznádejný romantik.“

Osud sa tajomne usmial.

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„Prepáčte, pane,“ hlesla Hermiona Grangerová. „Neurobila som to naschvál...“ Predklonila sa, aby zodvihla koreň mangragory...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

Osud natiahol ruku a ohol ukazovák...

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

...prívesok, ktorý nosila neprestajne na krku od desiatych narodenín, jej vykĺzol spod blúzky.

Majster elixírov zalapal po dychu. Pravá ruka mu vyletela ku golieru košele. Prehltol a potom vyhlásil: „Trest, slečna Grangerová. Dnes večer presne o ôsmej, v mojom kabinete.“

Na jeho prekvapenie sa usmiala.