Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hate, Prejudice and Secret Intentions

Pracovný názov: Láska, predsudky a tajné zámery

Originál:  http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866

Autor: moodwriter/Rebekka

Súhlas s prekladom: autorka skončila, pre istotu napísaný odkaz v komentári

Preklad: Jimmi

 Banner: Jimmi 

Žáner: Mystery, romance, angst

Pairing: Dramione

Zhrnutie: Koniec je tu

22. Epilóg

Amadeus stál pri dverách riaditeľovej kancelárie, sledoval Luciusa Malfoya na druhej strane miestnosti, zvedavý, ako ten muž zareaguje. Jeho jediný syn mu práve oznámil, že sa ožení s muklovským dievčaťom a ukončí čistokrvný rodokmeň ich rodiny. Možno boli mladí, ale boli tiež tvrdohlaví a vedeli, čo chcú. Vojna všetko zjednodušila. Nemali žiaden taký luxus, akým bola istota zajtrajška.

Lucius sa zdal byť na povrchu pokojný, ale Amadeus dokázal vycítiť tú chladnú zúrivosť, ktorá z neho vychádzala. Teraz dokázal pochopiť, prečo predtým cítil akýsi druh spojenia s Malfoyovým chlapcom. Spomenul si na otca, ktorého kedysi mal a tú istú krutú do biela rozpálenú zúrivosť, ktorú teraz cítil v Luciusovi Malfoyovi. Dôvody možno boli odlišné, ale výsledok bol rovnaký. V tejto rodine nikdy nemôže byť mier.

"Toto nepripustím," riekol Lucius, hľadel zhora na svojho syna. "Nebudem tolerovať, že odmietaš prijať svoje povinnosti."

"Nezáleží na tom, či to pripustíš alebo nie," vyštekol Draco, ruky pri bokoch zovreté v päste.

Dumbledore rýchlo vkročil medzi Luciusa a Draca, čelom k staršiemu Malfoyovi.

"Sú dosť starí, aby sa rozhodli sami. Bolo od nich milé, že nás informovali o svojich plánoch. To je všetko."

Lucius zazrel na starého čarodejníka, ruky prekrížené.

"Môj syn je moja starosť."

"Teraz som tvoj syn?" posmieval sa Draco, úplne Dumbledora ignoroval. "Jediným dôvodom, prečo ťa o tomto informujem je to, že mi je tvoj názor srdečne ukradnutý. Toto je to, čo chcem a preto by si to mal vedieť. Len si nechaj svoje archaické idey pre seba. Mňa nezaujímajú."

"Áno, zaujímajú," zavrčal Lucius, schmatol Draca za plece a násilne k sebe pritiahol.

Draco ho odtlačil rovnakou silou.

"Ty si sa vzdal svojho práva zasahovať do môjho života! Nechcem poznať tvoj názor! Ty už viac nie si môj otec!"

Hermiona sa presunula k Dracovmu boku, dotkla sa slabúčko jeho pleca, podarilo sa jej ho trochu upokojiť.

"Je to v poriadku," zašepkala. Oprela sa o neho, tmavé oči upreté na Luciusa. Toto očakávala, ale bolo desivé vidieť to svojimi vlastnými očami. Jej vlastná matka ich objala a dokonca jej otec potriasol Dracovi rukou, neochotne, ale predsa to urobil.

"Je tehotná?" spýtal sa zrazu Lucius, vydesil všetkých v miestnosti. "Povedal som ti, že je v poriadku využiť ich. Prečo sa chceš zviazať s muklovským odpadom?"

Harry zadržal Dracove ruky skôr, než mohol zaútočiť na svojho otca, stiahol ho dozadu  a potichu mu vravel: "Nestojí za to." Draco bojoval voči jeho zovretiu, ale Harry ho nepustil. Neboli tam, aby medzi sebou bojovali.

Amadeus sa usmial, pretože mal poriadne dobrú predstavu, o čo ide; prečo ich informovali o ich pláne vziať sa.

"Ja to môžem urobiť," povedal nikomu konkrétnemu.

Urobiť čo? naznačil Ron ostatným, ale Hermiona sa na Amadea usmiala ako slniečko.

"Och, vedela som, že to poviete," šťastne prehlásila, urobila pár krokov smerom k Amadeovi a potom sa otočila, aby znova čelila Luciusovi, neistá, čo by ten muž mohol urobiť, ale chcela sa sústrediť na šťastnejšie záležitosti.

Lucius sa pohol dopredu, schmatol predok Dracovho habitu.

"Toto nerob," prosil. "Nemáš potuchy, čo zahadzuješ. Toto dlhuješ čarodejníckemu druhu. Toto dlhuješ svojej rodine."

K prekvapeniu všetkých sa Draco oslobodil z Harryho zovretia a skočil na svojho otca tak rýchlo, že nikto neurobil nič, aby ho zastavil. Vrazil druhého muža o stenu, ruky na jeho hrdle.

"Nie! Ty nemáš potuchy, čo získavam! Nemáš potuchy, čo toto pre mňa znamená. Ty nemáš potuchy o ničom, čo má vôbec nejakú cenu." Pustil ho, otočil sa chrbtom k otcovi, hnev ho teraz rýchlo opúšťal, keď povedal, čo povedať chcel a tak dlho povedať potreboval.

Pri stene pred obrazmi starých riaditeľov stál Lucius potichu, upieral pohľad na svojho syna s otvorenou zlobou. Potom si vyrovnal zúrivým štýlom habit a odkráčal preč, zabuchol za sebou dvere.

"Môžete nás zosobášiť?" spýtal sa Draco Amadea, vzal Hermionu za ruku, ignoroval bodnutie ublíženia, ktoré mu nakrátko zovrelo srdce. "Gregory s Vincentom budú našimi svedkami. Harry je... Harry je hlavným družbom."

Ron sa tváril nazúrene, ale nič nepovedal. Musel sa zmieriť so skutočnosťou, že nedokáže zmeniť cestu, ktorú si vybralo Hermionine srdce. Toto bolo jej rozhodnutie a on ju bude podporovať. Jedného dňa možno bude mať toho blonďavého bastarda rád.

"Ron..." Draco sa otočil k ryšavcovi, "môže byť Hermioninou družičkou."

"Draco..." riekla Hermiona, šokovaná. Ale snažila sa nesmiať. "Nerob to."

"Nuž, v mojom slávnostnom habite už vyzerám ako staromódna dáma," odvetil Ron, s úškrnom, v očiach výraz, ktorý sľuboval roky mučenia. Draco bol teraz súčasťou ich malej skupiny. Za toto bude trpieť.

"Kde sú Crabbe s Goylom, mimochodom?" spýtal sa Harry Draca.

"Pripravujú všetko na afterpárty, myslím. Vážne to nechcem vedieť. Obávam sa, že to bude príšerné."

"Pitie?" zašepkal Harry tak, aby ho len Draco mohol počuť.

"Ešte si nebol na slizolinských večierkoch. Ráno ťa to zabije."

Harry sa usmial. "Dokážem zvládnuť tvrdý alkohol."

"Tento druh nie," uškrnul sa Draco na svojho priateľa.

Udivilo ich, ako dobre Harry s Ronom prijali tieto novinky. Hermiona bola dokonca trochu sklamaná, ako neprekvapení boli. To bolo po celý čas také jasné, že si jedného dňa vezme Draca Bellatora Malfoya? Hoci bola z toho šťastná, že konečne bude pri Dracovi sama sebou, že bude mať právo dotknúť sa ho, rozprávať sa s ním o čomkoľvek, zahrnúť ho do všetkých plánov, ktoré môže mať. Bol súčasťou jej života; odteraz už v tomto boli spolu.

Dumbledore si odkašľal, pritiahol k sebe pozornosť všetkých. "Najprv sa musíme porozprávať."

"O čom?"  spýtal sa Draco. Chcel, aby už bolo po svadobnom obrade; z tohto čakania bol nervózny. Ruky už mal lepkavé potom.

"Máte otázky. My na ne odpovieme," jednoducho prehlásil Dumbledore, sledoval opatrne svojich študentov. Všetci veľmi za posledný rok dospeli.

"Vy by ste nám dali priame odpovede?" Harry znel prekvapene.

Dumbledorovi zaiskrilo v očiach. "Nuž..."

"Potom by ste nám mohli povedať, na čo bola párovacia mágia?" spýtala sa Hermiona, pozerala na Dumbledora s bystrými očami.

"Áno, samozrejme. A čo niečo iné?" Pozrel sa na Rona s Harrym a potom spojil oči s Dracom. "Vy nechcete vedieť nič?"

Draco na neho chvíľu hľadel a potom sa usmial tak úprimným úsmevom, že Hermiona nedokázala uveriť vlastným očiam. Videla tento úsmev len v súkromí. Teraz žiaril tak jasne.

"Nie, pane. Viem všetko, čo potrebujem vedieť." Draco si pritiahol Hermionu bližšie. "Myslím, že som šťastný, keď nebudem pár ďalších hodín vedieť, čo sa odo mňa očakáva v tejto vojne. Môžete nám to nechať?"

Dumbledoro prikývol. "Ak je to to, čo chcete."

"Ďakujem vám," odpovedal Draco, pohol sa k dverám, naznačil Harrymu s Ronom,  aby ich nasledovali. "Porozprávame sa o tom neskôr." Než odišiel, otočil sa k Amadeovi. "Mohli by ste sa nami stretnúť pri jazere o dvadsať minút."

Amadeus sa elegantne uklonil a potom prikývol, Draco sa na neho usmial, objal Hermionu, zatvoril dvere a izbu plnú ľudí nechal za sebou.

"Prečo si to rozhodol za nás?" spýtal sa Ron, keď zostupovali po schodoch z riaditeľovej pracovne.

"Že to nechceme vedieť?"

Ron prikývol.

"Pretože to už vieme. Pretože to nie stranda. Pretože to znamená, že vojna je vzdialená na úder srdca," vysvetľoval Draco, zastavil na konci schodov a otvoril dvere na chodbu.

"Čo my vieme?" spýtala sa Hermiona, zmätená. Bola si poriadne istá, že im nikto nič nepovedal o párovacej mágii, pokiaľ sa to nestalo, keď bola mimo.

Harry na ňu pozrel so slovami: "Budete akýmsi druhom elitnej jednotky, budete ma chrániť. Minimálne to je to, čo by som urobil ja, kebyže som Dumbledore."

"Vážne?" súčasne sa ozvali Ron s Hermionou, zarazení.

"To je to, čo by som urobil aj ja." Draco sa oprel o stenu chodby pred pracovňou, stále pri sebe držal Hermionu. "Tí najlepší z nás dokážu bez prútika pomerne úžasné veci. S našimi partnermi dokážeme ešte väčšie veci. Nemyslím si, že sa mohol lepšie rozhodnúť než toto. Rovnaké veci nemôžete naučiť dospelých. Toto sa nedokážu naučiť. Vybral si nás, pretože naše mysle sú ešte stále prispôsobivé."

Hermiona sa uvoľnila z Dracovho objatia a začala sa prechádzať po chodbe. "Ale... ale... Sme deti."

"Rovnako ako Harry," odvetil Draco. "A Dumbledore toto vie. Harry nedokáže prežiť sám. Pozri sa neho; nevie sa ani poriadne najesť."

Harry sa zasmial pobaveným smiechom, pozrel na Draca zvedavými očami. "Vďaka."

Draco sa bláznivo usmieval. "Niet za čo.

"Ale ja by som sa chcel spýtať nejaké otázky." Ron znel podráždene. "Mám otázky. Veľa otázok."

"Všetci máme," súhlasil Harry, " ale nemyslím si, že by nám dali priame odpovede, ani teraz nie. Len musíme mať stále oči otvorené. A uvažujem že sa vkradnem do Vojnovej miestnosti a ukradnem Knihu snov. Chcem sa naučiť ju používať."

Hermiona sa stočila, ostro sa na neho zadívala. "Nie! Mali by sme ju zničiť. Ak sa dostane do nesprávnych rúk, mohla by ťa zničiť. My ju nepotrebujeme. Dokážeme bez nej vyhrať. A okrem toho, je veľmi nepredvídateľná."

"Nebavme sa teraz o tom." Draco sa odtlačil od steny a prešiel k Hermione, ktorú znova chytil za ruku. "Ideme sa... ideme sa brať. Musíme sa pripraviť... a nájsť tiež Vincenta s Gregorym."

Zaklonila hlavu, sladko sa na neho usmiala.

"Myslím, že ťa milujem," zašepkala, hľadela mu do očí. "Myslím, že je to tak."

"Oh..." Netušil ako na to odpovedať. Povedala to pred svojimi priateľmi bez varovania, všetko sa vďaka tomu zdalo byť také ľahké. Ako to večne dokázala?

"Ja... myslím... ja... naozaj..:"

Ron ho udrel do pleca a vyhlásil: "Jednoducho sklapni."

Bolo to akosi čudné, že toto bol teraz ich život. Harry mal byť veľkým vodcom a oni ho všetci mali podporovať, ale nakoniec, keď sa všetci zhromaždili pospolu, keď sa stretli niekde v pokoji a súkromí, tak boli len priateľmi, príliš mladými, aby mali zodpovednosť, ktorú niesli a príliš starými, aby zostávali v bezpečí teplých domov svojich údajne milujúcich rodičov. Nikdy to také nebolo, nikdy to také nebude, ale všetci chceli na chvíľu predstierať, že ich životy nie sú také chladné a náročné.

Toto, táto svadba, večierok po nej, bol ich spôsob ako povedať, že bez ohľadu na to, čo neskôr príde, oni už vyhrali.

KONIEC.

AN:  Som vám všetkým veľmi vďačná. Nebola by som to dokázala dokončiť bez vašich nádherných komentárov, bez vedomia, že existujú noví čitatelia, ktorí toto chcú vidieť dokončené. Tento príbeh je oveľa väčší než, čo som kedy dokázala napísať. Existujú vymazané scény a stovky malých ideí, ktoré som nikdy nevložila na stránkyu. Ja poznám všetko, čo sa stalo a čo sa stane; takto to pre mňa je. (that's the way it is for me) A vždy to bolo viac o priateľstve, láske a prijatí než o zúrivej bitke Svetla a Temnoty. Toto je pre vás. Táto cesta mi trvala takmer päť rokov a celé tie roky som si to niesla so sebou. Som z toho smutná a tiež sa mi uľavilo.

Ďakujem vám. Za všetko.

PP.  Bohužiaľ smútok je pocit, ktorý sprevádza aj mňa pri dokončení tohto prekladu. Keď si spomeniem, ako veľmi som sa na naň tešila. Teraz ľutujem, že som originál vytiahla zo "šuflíka", pretože už navždy zostane spojený so strachom a šokom z toho, aký môže byť k niekomu osud krutý. Ani záver tieto pocity nezmazal. Nemyslím, že sa k nemu ešte niekedy vrátim. Posledné kapitoly som preložila s maximálnym sebazaprením, s pocitom, že už nikdy nič nepreložím (to je len pocit, nebojte sa :) )

Ďakujem všetkým, čo umožnili tento rekordne rýchly preklad, ktorý by normálne trval dva roky. Vaše komentáre ma poháňali vpred, takže pár jednorazoviek asi tento rok ešte dám, ale nič dlhé nečakajte. To, čo by som preložiť chcela, sa dá označiť ako brak, takže asi naďalej ostane v šuflíku. A na rok 2019 sa už niečo plánovalo, ale fakt si neviem spomenúť čo.