Preklady fanfiction Harryho Pottera

 15. Svetlo v temnote

Draco Malfoy mal desať rokov, keď si prvý raz uvedomil, že na svete existujú skutočné príšery. Samozrejme, že už predtým videl trolov a duchov a desil sa banší, ktoré žili v podkroví Malfoy manoru. Videl všetky tieto čudné veci odvtedy, čo bol dosť starý na to, aby sústredil svoj pohľad na niečo iné ako matkine zlaté pramene. Ale žiadne z nich neboli monštrami.

Bol to obraz Toma Riddla, mladého chlapca v metlobalovej uniforme, ktorý ho prinútil uvedomiť si, čo skutočné zlo je - vďaka tomu, ako sa usmieval. Oči mu vraveli, že ich nikdy nenavštívilo svetlo, že mu nikdy nikto nešepkal do uší pekné veci, veci, kvôli ktorým stálo za to umrieť. Ten chlapec dýchal temnotou, ten láskavý úsmev a tie pokojné oči drásali, pitvali, mučili, menili veci - ľudí - na bezcenné objekty skúmania.

Chcel vtedy kričať, utiecť, urobiť niečo, vďaka čomu by tie oči zmizli, ale jeho otec si ten obraz cenil, mal ho ukrytý v podzemí manoru. Duch svetla vždy ten obraz pohládzal, spôsoboval, že vyzeral ešte smrteľnejšie než čokoľvek iné, čo kedy videl.

Ale stretnúť toho muža - toho netvora - tvárou tvár bolo oveľa horšie. Tie oči ho stále prenasledovali, zvedavé a deštruktívne. Jeden chybný pohyb a nikto už potom nespozná jeho tvár. Voldemortova prítomnosť bola drviaca, príliš intenzívna, aby ju väčšina ľudí dokázala zniesť. Draco sa na neho dokázal pozrieť, ale rozprávať bola úplne iná záležitosť. Občas sa mu podarilo zopakovať nacvičené vety, inokedy len predstieral, že ho to nezaujíma alebo je neviditeľný.

Teraz, keď sa díval na Harryho - ktorý jedného dňa bude musieť zabiť niekoho tak mocného - konečne si musel priznať, že toho chlapca celé tie roky podceňoval. Harry sedel vedľa neho, jeho oči sledovali všetkých tých ľudí vo vojnovej miestnosti. Odhodlane načúval, bubnoval ukazovákom na popraskanom povrchu stola, v  jeho napätých svaloch stále zotrvávali zvyšky hnevu. Draco rozmýšľal, či možno Harry nie je ešte menej trpezlivejší než je on. Chladne sa usmial. Samozrejme.

Hermiona ho štuchla do pleca, myslela si, že by mal pozornejšie počúvať, keď sa rozprávajú o jeho veľmi šialenej budúcnosti.

“Pán Malfoy,” oslovil ho zrazu Dumbledore, “poznáte temné kúzlo, ktoré sa volá Pario Animus?”

Pokrútil hlavou, bol si vedomý, že sa na neho všetci dívajú. Bolo čudné, že sa už sa medzi nimi necítil tak nepriateľsky. Zmenil sa tak veľmi, že mu skutočne dôverovali? Podľa jeho názoru boli bláznami. Ako mu mohli dať ďalšiu šancu?

Dumbledore sa otočil, aby sa pozrel na zvyšné deti sediace okolo stola, ako keby si myslel “A čo vy?”, ale potom si uvedomil, že tie by nič o temnej mágii nevedeli - možno okrem toho ako sa brániť. “Takže ho musíme vysvetliť. Máš tú česť,” povedal profesorovi Snapovi, ktorý vyzeral, ako keby práve prehltol citrón.

Snape si odkašľal. Z jeho výrazu pochopili, že sa s nimi skutočne nechce deliť o svoje vedomosti. Ak boli takí hlúpi, že to ešte nevedeli, prečo strácať čas vysvetľovaním? To bolo jeho motto. “Pario Animus znamená Vytvoriť myseľ,” nakoniec začal. “Doslova vytvorí myseľ vo vnútri mysle, poskytne vrhačovi kontrolu nad zmyslami druhého človeka. Tiež vylepší schopnosti vrhača kúzla, dáva mu šiesty zmysel skrz myseľ iného človeka. Môže vidieť, cítiť a vychutnať všetko, čo osoba pod vplyvom toho kúzla. Tiež mu šiesty zmysel poskytuje schopnosť čítať ľudí oveľa lepšie než s legilimenciou. Neexistuje možnosť pred šiestym zmyslom uniknúť.” Odmlčal sa, aby to zdôraznil. “Uvidí vás.”

“Myslíte, že je to toto kúzlo?” spýtala sa Hermiona. “Ako si môžete byť istý?”

Profesor Snape na ňu zazrel, ako keby bola drzým faganom. “Voldemort ho už nejaký čas študuje. Chcel ho otestovať, chcel zistiť, ako funguje. Kto by bol lepší testovací subjekt než Draco?”

Amadeus sa pripojil k rozhovoru. “Vykonanie toho kúzla je taktiež veľmi náročné. Voldemort je známy, že prekročí všetky možné hranice, aby získal vedomosti, ktoré by ho spravili ešte mocnejším. Toto kúzlo je na to dokonalé. Vo vnútri Dracovej mysle môže sledovať náš svet a my by sme o tom nič netušili. Tiež by mohol zmanipulovať Draca, aby spravil menšie veci, ako vojsť do nejakej miestnosti, prehľadať pergameny, sledovať ľudí a tak ďalej.”

Draco cítil, ako mu jeho svet černie pred očami. Temný pán bol v ňom? Mohol čítať jeho myseľ? Mohol ho ovládať? V duchu sa striasol. Bol v poslednom čase pod vplyvom Voldemortovej vôle? Strach narušil všetky jeho ochrany. “Už ho použil?” spýtal sa potichu, ukrýval si tvár za rukami. “Už som vám ublížil?”

“Draco, nie,” odvetil profesor Snape takmer prisilno. “Ešte si nič nespravil, a aj keby ťa využil, nebola by to tvoja vina. Nič z tohto nie je tvoja chyba. Ak je to niečia chyba, tak potom moja.”

Dumbledore sa usmial. “Je to v poriadku.” Poťapkal starého priateľa po predlaktí, nejako sa mu podarilo všetkých ich utešiť svojím pokojom. “Toto nie je ničia chyba. Občas sa niečo jednoducho stane, dokonca ja vtedy, keď sme vôbec o ničom nerozhodli. Udalosti si nás vyberajú, toto si vybralo nás. Potrebujeme z toho vyťažiť to najlepšie. Obviňovanie nikomu nepomôže.”

“Ako potom môžeme aktivovať spúšťač?” zrazu sa spýtal Harry. Chcel, aby sa veci dokončili. Chcel výhody a jednoduché plány. Bezvýznamné reči mu veľmi málo pomôžu.

Dumbledore sa zatváril trochu podráždene, napriek tomu, že sa to pokúsil zakryť. “Pekne po poriadku, Harry. Potrebujeme sa rozhodnúť, ako najlepšie využiť túto príležitosť.”

“Ale pane, prečo Voldemort ešte to kúzlo nepoužil? A nedozvie sa, že sme sa babrali s jeho… “ Hermiona sa ospravedlňujúco pozrela na Draca, “... hračkou? A čo ten šiesty zmysel? Nedokáže nás prečítať po tom, čo sa to kúzlo aktivuje?” Dochádzal jej dych, ale stále mala toľko otázok. Prečo chceli tak ochotne obetovať Draca? Keby to bol býval Harry, boli by vymýšľali len možnosti, ako to hrozné kúzlo z neho dostať. Draco bol postrádateľný, však?

Amadeus sa postavil, jeho priesvitné ruky sa trošku triasli. Prešiel k jednému z klenutých okien, zízal do diaľky, nič nevidel. “Nemôže ho použiť, pretože som tu. Moje magikum ho vpustilo dnu, ale tiež ho zadržiava vonku. Som príliš mocný, dokonca na neho…” Ruky mu voľne viseli pri bokoch, ale telo vyzeralo, že je v stuhnutom stave hnevu a strachu. Hovoril pokojne, ale keď sa k nim otočil, oči mu žiarili šialenosťou.

“Ale naozaj vám nemôžem pomôcť, nie takto.” Hlas mal temný a lemovaný zlobou. “Moji predkovia sa o to postarali. Chcú ma vidieť trpieť, rozpárali ma a len sa pozerajú, ako to znesiem. Takto som pre vás neužitočný.”

Znova začal kráčať, pohyby nepokojné a nevyrovnané. Postavil sa pred ďalšie okno, naskočil na parapetu, čupol si a oprel si čelo o sklo. Teraz rozprával potichu.

“Voldemort vie, že som tu, pretože som sa musel ukázať, keď som zachraňoval Harryho. Videl ma, keď som ho vytlačil z Harryho mysle. Ale to je v skutočnosti dobré. Inak by sa už čudoval, kto zradil jeho dôveru, kto vám povedal o jeho plánoch. Pravdepodobne ti to zachráni tvoj kostnatý zadok, Snape.”

Draco si bol takmer istý, že sa ten šialenec usmieva. Čo bolo s Dumbledorom, keď vpustil všetkých týchto bláznivých ľudí do starovekej a veľkolepej školy štyroch zakladateľov? Chcel dupnúť nohou a možno vmlátiť do spolusediacich čarodejníkov trochu rozumu. A toto boli ľudia, ktorých stranu si vybral? Bol prekliaty.

“Amadeus, nežiadame od teba viac, než môžeš urobiť,” prehovoril Dumbledore. “Už si urobil viac, než som mohol kedy dúfať. Predveď sa mu, Harry.”

Harry sa prekvapil a potom prikývol, pochopil, čo od neho starý čarodejník chce. Zdalo sa, ako keby nič neurobil, ale potom sa zrazu meče na stenách pohli, pomaly sa zdvihli. Vznášali sa vo vzduchu, pripravené letieť kamkoľvek ich navedie Harryho myseľ. Na zdôraznenie ich vyslal na Rona, ktorý sa ani nestrhol, keď mu zastali tesne pred nosom, takmer sa ho dotkli. Jeho dôvera k Harrymu bola absolútna.

Cingajúci zvuk mečov, ktoré spadli na zem, im ale napovedal, že chlapec nedokázal udržať kúzlo nadlho, keď používal bezprútikovú mágiu. Bolo veľmi náročné ovládať tak veľa predmetov súčasne, ale najťažšou časťou bolo prinútiť ich pohybovať sa rozličnými smermi. Harry to kúzlo vykonal dokonale, ale tiež ho vyčerpalo. Oprel si lakte o stôl a podoprel si hlavu.

Draco si myslel, že počul Hermionu zamrmlať niečo ako “Použi silu, Luke.” Nepoznal nikoho menom Luke a to ho prinútilo uvažovať o tom, ako veľmi málo o Hermione vedel. Aké mala záľuby? Čo mala vlastne rada? Kedy mala narodeniny? Nakoniec bola pre neho cudzinkou.

“Toto by mohlo jedného dňa zachrániť Harrymu život a Voldemort o tom nevie,” potichu prehovoril Dumbledore. “Ďakujeme ti, Amadeus. Už si spôsobil rozdiel. To stačí.”

Amadeus chvíľu nič nepovedal, dovolil tichu rozšíriť sa okolo nich. Viditeľne sa uvoľnil, keď sedel na parapete, úsmev v jeho tvári bol celkom úprimný. “Myslím, že toto už viete, ale… čakal som na tieto slová veľmi dlhý čas.” Zoskočil dole, drzý úškrn v tvári. “Som skvelý, že?”

Posadil sa vedľa Snapa a k Dracovej hrôze žmurkol na majstra elixírov, ako keby chcel povedať: “Vyhral som, ty starý bastard.” Skrátka to nebolo správne. Absolútne to nesedelo do obrazu. Dracovi bolo nevoľno.

“V skutočnosti máme dve možnosti,” veselo pokračoval Amadeus. “Môžeme ma zabiť alebo ma nechať hľadať spúšťač vo vnútri chlapca. Navrhujem to prvé.” Otočil sa, aby sa na každého pozrel, ten zvláštny úsmev spôsoboval, že vyzeral pomerne šialene, zvlášť vzhľadom na to, čo navrhoval.

Namiesto oznámenia, že učiteľ starovekého magika kompletne zošalel, sa Dumbledore spýtal: “Ako to urobíme?”

“Dobrá otázka,” zamrmlal profesor Snape, ako keby sám premýšľal nad tým istým.

Hermiona sa nervózne posunula. Draco mohol ľahko posúdiť, že jej dáva zabrať zostať ticho. “Ale profesor… profesori , musí existovať nejaká iná možnosť. Nemôžeme len zničiť to kúzlo, nejako ho deaktivovať? Nechápem, ako vôbec môžete uvažovať, že ho použijete.” Bola červená a v rozpakoch. Neodvrávala veľmi často.

Po prvý raz za celé stretnutie profesorka McGonagallová zareagovala. Sledovala rozhovor, ako keby sa jej netýkal, vyzerala, ako keby ju niečo skutočne trápilo. “Nemôžem súhlasiť viac,” riekla. “Tento chlapec si takéto zaobchádzanie nezaslúži. Musíme jednať spôsobom, ktorý je najbezpečnejší pre nás všetkých. Prosím, premýšľajte o niečo inom než ako vyhrať vojnu. Musíme tak opatrne voliť naše bitky.”

“A presne z tohto dôvodu si musíme zvoliť túto,” vecne oznámil Dumbledore.  “Stále nevieme, kde sa nachádza Kniha snov. Naše vedomosti o Voldemortových plánoch sa rovnajú takmer nule. Ale to najdôležitejšie je, že pán Malfoy nám poskytuje šancu, aby sme…  zmenili smer vojny. Našou jedinou divokou kartou bola zatiaľ prítomnosť Amadea. Teraz máme toto. Ako môžete vôbec naznačiť, že by sme to nemali využiť? Ak je ten chlapec ochotný mám pomôcť…” Odmlčal sa, otočil sa k Dracovi. “Si?”

Draco mal pocit, že je toho na neho príliš, ale prikývol. “Ešte nie úplne… zatiaľ nie. Tiež sa snažím vyberať si svoje bitky, a nie je to ľahké, ale som ochotný to skúsiť. Chcem niečo urobiť.” Hlas nemal dostatočne silný a vážne nepoznal správne slová, ale zjavne im to nevadilo. Dumbledore sa uisťujúco usmial a profesor McGonagallová vyzerala menej znepokojená. Dokonca profesora Snape na neho hľadel s niečím, čo vyzeralo ako hrdosť. Vážne si zaslúžil ich vyjadrenie dôvery?

“Okrem toho, potrebuje niečo urobiť po všetkých tých polovičatých pokusoch ublížiť mne a mojim priateľom,” posmešne prehlásil Harry, tvár vážna, ale oči mu žiarili takmer roztopašným priateľstvom.

“Sklapni, Potter. Snažím sa tu zachrániť tvoj úbohý zadok.”

“Há, rád by som videl, ako to skúsiš.”

Draco ho trošku prisilno buchol po hlave a zavrčal: “Uvidíš. Skôr než si myslíš.”

“Au. Dávaj pozor, Malfoy,” zamrmlal Harry, keď si šúchal zátylok. “Nie som milý človek, keď sa nahnevám.”

Hermiona na nich zízala, ústa dokorán, zmätený výraz v tvári. “Kto ľudkovia ste a čo ste spravili môjmu Dracovi s Harrym?” spýtala sa, hlas prekvapujúco pokojný vzhľadom na to, ako totálne zmätená bola. Jej chalani sa nemali takto správať. Neboli priateľmi. Minimálne neboli pred pár dňami.

Draco sa rozosmial, ale skôr než mohol odpovedať, Dumbledore sa vrátil k pôvodnej téme. “Amadeus, máš nejaké návrhy, ako by sme mali postupovať? Ako ťa najlepšie môžeme zabiť?”

Amadeus sa zamračil, premýšľal. “Nie som úplne tu, takže žiadne klasické kúzlo nezaberie.” Rozmýšľal o tom tuhšie, dokonca si prezeral majstra elixírov, ako keby odhadoval jeho schopnosti. “Dokázal by si vytvoriť elixír, ktorý by zničil moju dušu tu, aj u mňa doma?”

Profesor Snape sa sucho usmial. “S radosťou.”

Bolo zvláštne, ako rýchlo sa po tomto všetko udialo. Dumbledore poslal Amadea a profesora Snapa do žalárov, aby pripravili potrebný elixír, a potom dal deťom povolenie, aby na chvíľu šli von. Od začiatku roka šli z problému do problému a vážne si zaslúžili krátku, obáv zbavenú prestávku.

Rozhodli sa usadiť sa pri jazere, pripadali si ako cudzinci v škole, ktorú nazývali domovom posledných šesť a pol roka. Ostatní študenti na nich zízali, keď kráčali okolo nich. Všetci vedeli, že s nimi nemá byť Draco Malfoy. Bolo to nepísané pravidlo; Draco Malfoy by sa nikdy nebratríčkoval s Harry Potterom a jeho partiou. Bez ohľadu na to, bol s nimi, čím ešte viac povzbudil školské klebety o svojom vzťahu s Hermionou.

Draco to nebral dobre. Jeho reputácia bola zničená a vážne nechcel, aby všetci vedeli, že Harry Potter už nie je jeho nepriateľom číslo jedna. Aspoňže stále nemal rád toho ryšavca. Cítil sa vďaka tomu o trošku lepšie.

“Choďte si po kabáty,” požiadala Hermiona Harryho s Ronom, keď zastavili pred Tučnou pani. “Počkáme vás tu.”

Draco sa oprel o stenu oproti obrazu, ktorý strážil vchod do chrabromilskej veže. Založil si ruky na hrudi, zatvoril oči. Bol veľmi unavený. Chcel zo seba dostať to kúzlo preč, chcel späť svoj život, chcel pre zmenu vo svojom živote niečo normálne.

“Si v poriadku?” Hermiona sa postavila vedľa neho, napodobnila jeho postoj.

Draco neotvoril oči, ale uvedomoval si jej znepokojený výraz. Bola taká predvídateľná.

“Som v pohode,” nevzrušene oznámil.

“Vážne toto urobíš?” zašepkala.

“Hermiona, mám skutočne na výber? Som pešiakom v tejto hre. Chcú sa hrať, takže ich nechám.” Vzdychol si. “Vyjde to.”

Cítil, že sa priklonila bližšie, oprela si hlavu o jeho plece. “Nechcem, aby sa ti ublížilo.” Hlas bol len o kúsok hlasnejší než výdych,

Vážne sa staráš?

Objal ju okolo pása, mal ľahký závrat. “Budem v pohode.”

“Oh bože, oh bože, oh bože. Je to vážne pravda,” ozval sa zrazu prenikavý dievčenský hlas. “Ste pár!”

“Parvati,” zamrmlala Hermiona, keď sa dostala z Dracovho objatia. “Čo chceš?” spýtala sa, podráždená a v plnom móde hlavnej prefektky.

Parvati sa tvárila spokojne, takmer ako mačka a skutočne nadšená. “Ach, nič, nič. Pokračujte, prosím,” povedala, odkráčala z ich dohľadu, každý pohyb jej tela napovedal, že povie každému o jej malom stretnutí s hlavnými prefektami.

“To nemyslíš vážne,” unavene zamrmlal Draco.

Hermiona  sa otočila, aby sa na neho pozrela, trochu sa usmievala. “Pansy to dostala na verejnosť. Mrzí ma to.”

Draco ju sledoval, keď sa znova postavila vedľa neho, jej výraz pevný a odhodlaný. Vyzerala súčasne tak iracionálne tvrdohlavá a súčasne ako najkrehkejšia bytosť, akú kedy videl. “Je mi to jedno, aby si vedela,” povedal, po prvý raz si uvedomil, že prekročil bod, kedy sa ešte staral o takéto veci. “Len nechcem, aby si ľudia mysleli, že som ako Lasičiak. To je všetko. Všetko ostatné dokážem zniesť, ale toto nie.”

Mala chuť zasmiať sa, ale namiesto toho povedala: “Nevolaj ho tak. Je to môj priateľ.”

“Môj nie je.”

“Viem… Ale Harry je, však?” Znela, ako keby ju to úprimne zaujímalo.

Draco nevedel ako na to odpovedať. Nepovažoval Harryho za priateľa. Bolo to niečo iné. Potreboval v niečo veriť a Harry stál za to, aby sa v neho verilo. “Domnievam sa, že áno. Necítim k nemu nenávisť.”

Usmiala sa. “Ty si taký zvláštny človek, vedel si to?  Ty sa nikdy k ničomu nezaväzuješ.”

“Nezmysel,” odvetil s predstieranou domýšľavosťou. “Ja nemám strach zo záväzkov. Som veľmi spoľahlivý.”

Práve vtedy vyšli Harry s Ronom cez dieru v portréte. “Há,” riekol Harry. “Tomu uverím, keď to uvidím.”

“Ale, ale pán Potter. Neviete, že je veľmi nezdvorilé prerušovať niečí rozhovor?” posmieval sa s úsmevom Draco.

Kráčali mlčky bok po boku k nemocničnému krídlu, kde Draco vošiel dnu a Harry, Ron a Hermiona čakali pred dverami a potichu sa rozprávali. Draco pozdravil madam Pomfreyovú, vzal si kabát a potom odišiel, než stihla povedať slovíčko. Miloval, keď mohol zmiasť dospelých.

Keď sa dostali ku vchodovým dverám, Hermiona vytiahla kabát z tašky, ukončila kúzlo, ktorým ho zmenšila. Bol svieži jesenný deň, ostro fúkal vietor, nútil ich, aby si kabáty okolo seba omotali dôkladnejšie. Väčšina študentov bola dnu, múdro sa vyhýbala studenému vzduchu, učila sa a len si užívala tie dva voľné dni, ktoré im poskytol Dumbledore.

“Čo by sme mali teraz urobiť?” spýtal sa zrazu Ron. “Vážne ho musíme mať v našej spoločnosti? Lezie mi na nervy.”

“Och, úbohý Roninko,” uškrnul sa Draco. “Sľubujem, že nebudem zasahovať do vašich intelektuálnych rozhovorov.”

Ron niečo zamrmlal pod nosom, trucoval a kráčal rýchlejšie, nechával ich pozadu.

“Je to priateľský chlapík,” veselo prehlásil Draco.

“Prestaň s tým. Nemusíš ho mať rád, ale musíš s ním vychádzať.” Hermiona schmatla Draca za zápästie, prinútila ho spomaliť a pootočiť sa jej smerom.

“Je to dobrý priateľ. Pre mňa je veľmi dôležitý. Snaž sa ho neuraziť veľmi často.” Pozerala na neho s prosiacimi očami. “Prosím.”

Draco potichu zaklial, vytiahol si ruku. Tak nebadateľne prikývol, že jeho súhlas mohla vidieť len Hermiona. Šťastne sa usmiala, potom priskočila k Harrymu, chytila ho oboma rukami za ruku a zahrkútala: “Daj mi tú knihu a ja sľubujem, že ti tentoraz nespálim kabát. Rozmýšľala som o tom kúzle, a viem, čo sa pokazilo. Myslela som, že to bolo o zničení niečoho, ale v skutočnosti je to liečiace kúzlo. Som si tým istá. Musí to tak byť.”

“O čom to hovoríš?” spýtal sa váhavo Draco. Vážne o týchto ľuďoch nič nevedel. Ako trávili svoj čas? Ako sa spolu rozprávali? Ako sa chovali k ostatným? Nepoznal ich zvyky. Boli to len ľudia, ktorí mu stáli v ceste. Teraz boli niečím iným. Hoci nie celkom rozumel čím.

Harry sa uškrnul. “Remus… Spomínaš si na profesora Lupina?” Draco prikývol. “Remus mi toto leto dal starú knihu kúziel a oznámil mi, že niekto, komu veril, mu povedal, že by som ju mal mať. Hermiona sa odvtedy nemohla dočkať, až si ju prečíta. Dal som jej ju naposledy, keď sme boli pri jazere a jej sa podarilo jedným z kúziel spáliť môj vlnený kabát. Mám ju veľmi rád, ale nedovolím jej, aby zničila ešte niečo iné, čo mi patrí.

Hermiona sa mračila, očividne urazená. “Nehovor o mne, ako keby som tu nebola,” povedala Harrymu a potom sa otočila, aby prehovorila k Dracovi. “Je to taký zbabelec. Vie, že musíme veci študovať, aby sme im porozumeli, ale nikdy to nebol usilovný študent. Za nich oboch musím robiť celé štúdium.” Vzdychla si dramaticky.

Harry s úsmevom pokrčil plecami a Draco cítil, že sa podobný úsmev vytvára na jeho tvári. Boli to celkom milí ľudia, slušní a uvoľnení voči sebe. Cítil, ako ho zapĺňa zvláštne túženie, ako keby vždy mal niekde byť a konečne sa k tomu teraz dostával bližšie.

Sedeli pri jazere nablízku Ronovi, ktorému poskytovali dosť priestoru, aby sa upokojil. Namáhavo dýchal a hádzal kamene do jazera.

“Je v skutočnosti veľmi bystrý,” zrazu povedal Harry a potom rýchlo dodal. “Len som chcel, aby si to vedel.”

Draco nevedel, čo na to povedať, tak zostal ticho. Veľa vecí, ktoré sa mu práve teraz diali, sa zdali byť čudné a zdeformované. Bolo to ako keby ten, kto vytvoril celý vesmír zrazu zošalel a nechal všetkých, aby prežili vlastnými silami. Dúfal, že vie, čo má robiť.

“Nemohla by tá tvoja kniha byť Knihou snov?” dumal Draco, sledoval tiché pozemky Rokfortu, keď sa oprel dozadu o lakte.

Harry sa na neho prudko pozrel, ale potom sa uvoľnil, ľahol si. “Myslím, že nie. Kniha snov je pravdepodobne niečo iné. Kniha kúziel je jednoducho kniha kúziel. Tamtá kniha je niečo iné.” Zatvoril oči, zakryl si ich pravou rukou.

Draco nad tým chvíľu rozmýšľal. Ako mohla takáto kniha zostať ukrytá v ich svete? Voldemort a jeho nasledovníci pravdepodobne otočili každý kameň a každú tehlu, aby tú knihu našli. Ako stále zostávala nenájdená?

“Asi máš pravdu.”

Hermiona sa šla porozprávať s Ronom. Draco ju sledoval, ako sa dotkla chlapcovho predlaktia a veľmi potichu sa s ním rozprávala. To, ako sa pohybovala a správala sa pri iných ľuďoch, bolo pozoruhodné. Bola veľmi sebavedomá, ale tým pokojným spôsobom. Nemusela dať každému najavo, aká je mocná a vo všetkom vynikajúca. Bola pomerne pokorná. Bolo ľahké rešpektovať ju. Bolo dokonca ľahšie mať ju rád.

“Máš ju rád?” spýtal sa Harry potichu.

Draco na chvíľu zaváhal. Čo mohol povedať priateľovi dievčaťa, ktoré ho mnohokrát zachránilo? Nemohol povedať nie. “Áno, mám ju rád. Je veľmi láskavá.”

Harry sa usmial. “Áno, to je. Len ju neuraz. Je tiež veľmi divoká.”

“Ja viem.”

Harryho tvár z ničoho nič potemnela, keď sa spýtal: “Myslíš, že prežije vojnu?” Za tými slovami bolo veľa hrôzy a strachu.

Nechápal, prečo by Harry vôbec chcel rozmýšľať o takých veciach. Nebolo ľahšie prechádzať všetkým okamih po okamihu, nikdy sa neobzerať späť a nikdy sa nesnažiť predvídať budúcnosť?

“Neviem. Dúfam, že áno.” Nedokázal klamať.

Druhý chlapec sa k nemu otočil, odhalil svoje jasné zelené oči spod svojej ruky. “Len pred troma mesiacmi si chcel, aby zomrela. Čo sa tak veľmi zmenilo?”

Kedy sa stali priateľmi, ktorí medzi sebou niečo zdieľajú? Bol trochu znepokojený kvôli Harryho ochote veriť v neho a jeho vlastnej dychtivosti spraviť to isté. Začínali sa rýchlo stávať skutočnými priateľmi? Bola to veľmi desivá myšlienka.

“Je veľmi presvedčivá. Vieš, že prišla do mojej izby a porezala ma nožom, že? Alebo že moju myseľ zbavila obrovského hada, keď som bol v kóme? Alebo že vzala niečo ťažké z mojich pliec, keď som sa dopočul o stave mojej matky? Dokáže niesť veľa vecí a vôbec sa nezdá, že by ju to minimálne obťažovalo. Hermiona je veľmi zvláštne dievča.”

“Uvedomuješ si, že hovoríš o muklorodenej čarodejnici?” skúsil Harry,

Draco sa pozrel na Hermionu, zadumaný. “Teraz už uvedomujem,” priznal. “Ešte mi nič z toho nie je veľmi jasné. Vážne neviem, kde stojím. To staré pomaly mizne, ale nič nové neprichádza miesto neho. Zatiaľ som si nie istý, kto som alebo čo som.”

“Len jej neublíž.” Nebola to celkom hrozba.

“Pokúsim sa.”

Zostali pri jazere dve hodiny, užívali si svieže počasie, bavili sa o nedôležitých a ľahkých témach, vedeli, že sa neskôr toho dňa budú musieť sústrediť na vážne veci. Chceli mať jeden dokonalý okamih pred búrkou. Po chvíli sa Ron s Hermionou prišli posadiť k Dracovi s Harrym a zahrali si čarodejnícke hry s kartami. Draco veľa podvádzal, ale zdalo sa, že to nikomu nevadí. Celkovo to bol jeden z najšťastnejších okamihov jeho živote - a z toho mu bolo smutno.

“Mali by sme sa vrátiť,” nakoniec vyslovila Hermiona ich myšlienky nahlas. Ani ona sa nechcela vrátiť. Všetko sa mohlo pokaziť. Odkedy začal školský rok, všetko sa kazilo. Čo bude teraz inak?

Kráčali mlčky späť do hradu, ich mysle zaplnené ponurosťou a pochybami. Každý krok bol ťažší než ten predchádzajúci a kým sa dostali ku vchodu, boli vyčerpaní.

Harry roztvoril dvere, vpustil všetkých dnu. Pomaly kráčal za nimi a nakoniec sa spýtal: “Urobíme to, čo povedia? Je to správne? Čo ak sa niečo pokazí? Čo ak Snape s Dumbledorom urobili chybu, keď si myslia, že je to to kúzlo… Pari… Pariu… Pomôž mi, Hermiona?”

“Pario Animus,” zašepkala.

Harry prikývol. “Pario Animus. Ako si môžu byť istí?”

Draco sa zarazil, otočil sa. “Majú pravdu. Neviem, ako to viem, ale majú pravdu. Profesor Snape je smrťožrút. Môže sa osvedčiť pred Voldemortom tým, že zabije Amadea aj Dumbledora. Predstavte si to víťazstvo; predstavte si, ako sa bude naparovať vlastnou dôležitosťou a mocou, ako si myslí, že vyhral a ako veľmi slabými sme sa stali. Urobí niečo hlúpe… Príliš veľa pýchy a ľudia vždy urobia niečo hlúpe. Ja toto chcem.”

“V poriadku teda,” rozhodne odvetil Harry. “Pomôžeme ti každým možným spôsobom, ako môžeme.”

Ron s Hermionou na seba zízali, ich pýtajúce sa oči od toho druhého nedostávali žiadne odpovede. Ich priatelia znova kráčali po svojej vlastnej ceste a zabudli ich oboznámiť s detailmi.

Draco prikývol, prekvapený výraz v tvári. Po krátkej pauze dodal: “Vďaka,” keď prikývnutie sa mu nezdalo ako dostatočné. Harry nebol len dobrým priateľom; tiež bral svoju prácu veľmi vážne.

Keď stúpali poslednými schodmi, ktoré viedli do vojnovej izby, Draco sa v duchu usmial. Jedného dňa sa bude musieť Harryho spýtať, či vždy býval taký neústupný a tvrdohlavý.

Ron vyslovil heslo diabolsky vyzerajúcej upírej kráľovne, ktorá strážila vchod do vojnovej miestnosti v obraze so strieborným rámom. Neochotne ich vpustila dnu.

“Prečo sa na nás musí vždy pozerať s nosom tak vysoko dohora?” Zamrmlal Ron Hermione, keď vošli dnu. Len pokrčila plecami, už sa sústredila na aktuálny problém.

“Dobre, že ste tu,” Amadeus prehlásil a potom zabudol na ich prítomnosť, keď pokračoval v miešaní elixíru pred sebou. Vyzeral nervózny a jeho bledá tvár mala zelenkastý odtieň.

Harry sa posadil vedľa Dumbledora, potichu sa rozprával so svojím mentorom, kým ostatní sa postavili ku oknu. Miestnosť bola ponurá a tichá a oni sa neodvažovali to ticho narušiť.

Zrazu sa Draco cítil neistejší kvôli svojim voľbám tak ako nikdy predtým. Čo to robil? Prečo tu bol s týmito ľuďmi? Prečo im dovolí využiť ho? Prečo by tu mal len tak stáť a čakať, kým ho obetujú? Pozrel sa na Hermionu, ktorá stála tvárou k oknu, jej štíhla postava osvetlená lúčmi popoludňajšieho slnka. Kvôli nej? Bolo to všetko kvôli nej? Čo ak sa jej niečo stane? Priklonil sa bližšie k Hermione, ignoroval Ronov nahnevaný pohľad a zašepkal jej do ucha. “Nezvládnem to.” Prosím, pomôž mi. Chystám sa utiecť.

Hermiona sa usmiala, okno zrkadlilo jej sladkú tvár. Fascinovala ho, zízal na ňu, neschopný pohnúť sa alebo hovoriť.

“Draco,” otočila sa, aby sa na neho pozrela, “ty toto večne hovoríš. Už ti viac neverím.” Bola tak blízko, vlasmi ho šteklila na čeľusti a jej malé telo sa takmer dotýkalo jeho.

“Si dosť silný.” Chytila ho za ruky, postavila sa na špičky a pobozkala ho na pravé líce, zotrvala tam trošku pridlho. Potom ho pustila, odkráčala za profesorkou McGonagallovou na druhom konci miestnosti.

Ron si odkašľal. “Má ťa rada,” povedal nahnevaným hlasom. “Nesklam ju.” Potom tiež odkráčal a nechal Draca osamote. Dúha emócii prebehla blondiakovou tvárou, spôsobila, že vyzeral ako malé, zmätené dieťa. Čo sa tu dopekla dialo? Posadil sa ku oknu, pritiahol si nohy k telu. Otec mu vždy hovoril, že ženy sú užitočné nástroje. Nikdy mu nepovedal, že by v skutočnosti mohol na jednej závisieť.

“Dámy. Páni,” oslovil ich Dumbledore. “Zhromaždite sa. Sú veci, o ktorých sa musíme porozprávať. Ako ochrániť naše mysle pred Voldemortom? Ako ukončíme kúzlo po tom, čo Voldemort uvidí všetko, čo chceme, aby videl? Ako udržíme pána Malfoya v bezpečí? Nemôžeme sa do ničoho hnať bez toho, aby sme zvážili každý možný uhol. Musíme byť pripravení. Tiež musíme vedieť, že sa na nás neblíži ďalší útok, kým mu uhneme z cesty.”

Pozrel sa na profesora Snapa. “Kontaktuj pána Lupina. Nech je absolútne jasné, že zúfale potrebujeme informácie o ďalších útokoch. Môže obetovať svoju pozíciu, ak je to jediná možnosť.” Majster elixírov bez slova opustil miestnosť.

Vonku sa počasie rýchlo menilo. Kopili sa dažďové mraky, vietor odporne fúkal do všetkých dier hradu, z čoho všetko hrkotalo, pískalo a kňučalo. Stáli bližšie pri sebe, cítili hnev prírody, ktorá ich obklopovala. V diaľke počuli ako Hagrid kričí na svoje potvory, ženie ich do príbytkov. Zrazu udrel blesk a obloha sa otvorila, keď sa celá zem zatriasla silou hromu.

“Voldemort,” spýtala sa McGonagallová a vyzrela z okna, ktoré bolo ku nej najbližšie.

Harry k nej pribehol, myseľ mu uháňala a strach zovrel jeho srdce. Teraz nie. Prosím, teraz nie. Ešte mu nemôžem čeliť. Nevidel na oblohe žiadne temné znamenie, ale to nič neznamenalo. Ten netvor mohol zmeniť svoje plány.

Stočil pohľad k Dumbledorovi, snažil sa od neho získať odpoveď, niečo, čo by zdržalo nevyhnuteľné, ale ten starý čarodejník vôbec nič nevedel. Bol rovnako zmätený ako ostatní. Amadeus si ho prezeral od hlavy po päty, ale nič nepovedal. Ani on nevedel. Nikto nevedel, či toto je deň, kedy musíš zabiť alebo si zabitý. Nikto krucinál nič nevedel. V panike odstúpil od okna.

Draco bol v mrku oka pri jeho boku, šepkal mu ucha: “On ju poslal. Je magická, ale ty ho môžeš cítiť, však? Je tu? Je skutočne tu?” Držal Harryho za plece, ukotvoval ho do vojnovej miestnosti, do reality. “Je v tej búrke?”

Harry sa prestal snažiť uvoľniť z Dracovho zovretia a načúval. Upokojil svoju myseľ, našiel si cestu skrz rokfortské pozemky, hľadal… Nič. Voldemort bol niekde inde, vydával príkazy, frustrovane kričal. A potom sa zrazu jeho oči otočili k Harrymu, jeho myseľ sa otočila k Harrymu. A Harry vykríkol.

“Vypadni,” zajačal Amadeus, pritlačil Harryho k zemi a pretože Draco Harryho nepustil, stiahol ho k zemi tiež. Kľakol si vedľa Harryho, keď Amadeus chytil Harryho hlavu oboma rukami a znova zakričal: “Vypadni. Vráť sa sem, ty idiot!”

Harry sa posadil, otvoril oči, ale namiesto toho, aby boli zelené, boli červené. “Zabijem ťa,” povedal veľmi potichu Amadeovi. “Zabijem ťa holými rukami.” Harry sa rozkašľal, zjavne ho niečo dusilo. Chvíľu ho napínalo a kašlal, kým zvyšok na neho zízal v hrôze. Voldemort neprišiel s touto búrkou, ale bol nablízku.

“Toto musí skončiť,” odhodlane vyhlásil Dumbledore. “Toto hneď skončí.” Jemne potiahol Draca na nohy a ukázal mu, aby sa postavil vedľa Hermiony s Ronom. Potom si čupol vedľa sediaceho Harryho a pozrel sa Amadeovi do očí. “Na tri?” spýtal sa a Amadeus prikývol. Dumbledore napočítal do troch a potom súčasne čarodejníci priložili ruku k Harrymu čelu a zašepkali jediné slovo: “Occulto!”. Všetky sviece zhasli, zanechali ich v temnote, ktorú len občas presvetlil úder blesku.

Harry sa znova rozkašľal, ale tentoraz znel ako on sám, keď prehovoril. “Čo sa stalo?”

Dumbledore si vzdychol. “Už si v bezpečí.” Keď sa pokúsil posadiť, nohy sa mu podlomili a znova klesol k zemi. Hermiona s Ronom mu pribehli na pomoc, kým sa profesorka McGonagallová s Draco postarali o Amadea a Harryho.

“Čo to bolo za kúzlo, profesor?” spýtala sa Hermiona Dumbledora, keď znova sedeli za stolom, ohne zapálené a šťastne horiace.

Dumbledore sa sťažka oprel o stôl, lakte sa mu triasli a tvár mal sivú. “Je to niečo, čo som dokončil túto jeseň. Je to môj dar pre Harryho.” Otočil sa k chlapcovi. “Udrží Voldemorta mimo tvojej mysle. Zacelilo to tú jazvu.”

“Ale vyčerpalo vás?” Bola to čiastočne otázka  a čiastočne obvinenie. Hermiona sa znepokojovala o všetkých, vrátane tých mocných.

Dumbledore sa unavene usmial. “Všetko má svoju cenu.”

“Ale máme na svojej strane výhodu,” zrazu prehovorila profesorka McGonagallová. “Nie je tu náš drahý profesor Snape.”

“Oh, ale to je pravda, Minerva,” odvetil Dumbledore potešene. “Môže nás teraz všetkých zabiť.”

Dážď stále udieral do okien.

***

AP. Oh, a veta, ktorú Hermiona použila “Použi silu, Luke” je samozrejme zo StarWars.