Preklady fanfiction Harryho Pottera

11. Trhač duše,  časť druhá

Ľahký vánok odfúkol Hermione z očí prameň vlasov a keď zdvihla ruku, aby si ho zasunula za ucho, chlapec sa pohol, okamžite spojil svoje šedé oči s jej. Výraz v jeho tvári bol divoký, dokonca šialený, a na sekundu mala Hermiona pocit, že upadla do nočnej mory.

Predtým čakala, kým sa prebudí. Teraz si priala, aby sa tak nestalo.

"Prišla si." Posadil sa a objal ju, spôsobil, že hlasno dýchala. "Myslel som, že sa nevrátiš, tak som čakal a zaspal som. A ty si prišla." Hlas mal monotónny, takmer ako keby zo seba sypal nacvičené frázy. Pôsobil chladne, nie ako nadšené dieťa.

Hermiona vycítila, že je v nebezpečenstve, len nevedela v akom alebo prečo.

"Vrátila som sa. Chcem ťa zachrániť." Opätovala mu objatie so všetkou náklonnosťou a láskou, ktorú v sebe cítila.

S jej slovami sa atmosféra zmenila a dieťa v jej náručí sa uvoľnilo. Nestískal ju tak silno ako predtým a jeho dýchanie sa zmiernilo a vyrovnalo.

"Chýbala si mi," priznal potichu chlapec.

Odvážila sa pousmiať. "Aj ty si mi chýbal."

Zdvihol k nej oči a tentoraz to bol ten istý chlapček, ktorý jej podal bábku, čo sa tak veľmi podobala Dracovi, ktorého poznala.

"On je tu," prehovoril chlapec. "On ho zabíja. Musíš zachrániť jeho... mňa... nás." S každým slovom znel viac a viac ako sladký päťročný chlapček.

Hermiona sa postavila, potiahla chlapca so sebou.

"Vezmi ma za ním, prosím. Ukáž mi cestu."

Nebola si istá, či to boli správne slová, ani nevedela, či môže chlapcovi veriť, ale už raz našla s jeho pomocou riešenie. Možno bol narušený, ale ona vedela, ako zvládnuť narušeného  Draca Bellatora Malfoya. Bude to nejako iné, keď je dieťaťom? Dúfala, že nie.

Chlapec sa na ňu pozrel so zmäteným výrazom v tvári a potom, bez slova, sa vydal smerom k horám v diaľke, silno ju držal za ruku a každú chvíľu k nej otáčal hlavu, ako keby sa bál, že by mohla zmiznúť.

Hermiona fascinovane toho malého chlapca študovala. Mal na sebe cestovný plášť a spoločenský oblek, oboje čierne. Blonďavé vlasy mal ostrihané príliš nakrátko, z čoho jeho tvár vyzerala trochu hranatá a tvrdá. Kráčal s hrdosťou ako nejaký aristokrat a jeho držanie tela bolo obdivuhodné. Vyzeral, ako keby nikdy nezažil žiadnu zábavu a Hermiona toho chlapca ľutovala. Ľutovala Draca. Mal vôbec niekedy skutočných priateľov?

"Ako sa voláš?" spýtala sa skôr, než sa dokázala zastaviť. Už to vedela. Prečo stále musela byť taká zvedavá?

Chlapec sa na ňu s tými ostrými inteligentnými očami rýchlo obzrel. "Myslím, že mi môžeš hovoriť Bellator."

To ju prekvapilo. Myslela si, že chlapec sám seba nazve Dracom, bude o sebe uvažovať ako o Dracovi. Mal nakoniec rozdvojenú osobnosť? Čo sa stalo, keď mu bolo päť či šesť? Čo ho prinútilo ukryť časť samého seba tak hlboko vo vnútri, že ho takmer nenašla? A prečo ten chlapec používal svoje druhé meno? Mohlo by to byť tak, že dospelý Draco bol drak - Dragon a ten chlapec bol bojovník - Warrior?

"Vlastne nemám žiadne meno. Ja som vina." Chlapec pokračoval v chôdzi, hľadel si na nohy, zjavne rozrušený ich rozhovorom. "Nechcem sa rozprávať," nakoniec dodal potichu. "Prosím, nerozprávajme sa."

Bolelo ju počuť tie slová bolesti jeho malého srdiečka. Hermiona sa chcela o neho postarať, okamžite ho objať a sľúbiť mu, že všetko bude v poriadku.

Len zamrmlala svoj súhlas.

Kráčali a kráčali a krajina sa neveľmi menila. Začínala byť unavená a škvŕkalo jej v žalúdku, ktorý sa dožadoval jedla a tekutín. Začínala sa kvôli tomu znepokojovať. Niečo bolo zle.

"Ako je to ďaleko?" spýtala sa, opatrne, aby neznela príliš ustarane.

Chlapec neodpovedal, len si stále hľadel na nohy.

Hermiona zastavila, ale chlapec kráčal, až kým sa ich ruky nenapli. "Čo sa deje?" Hlas mala príliš vysoký. Mala pocit, že sa vracia nočná mora.

Chlapec otočil hlavu jej smerom, pohyboval sa veľmi pomaly. Tvár mal bez výrazu, ako keby už viac nebol nažive a oči mal zatvorené, tuho stisnuté.

"Nie som tu kvôli tebe," zachripel s námahou. "Nie som tu, aby som ťa sprevádzal."

Hermiona sa pokúsila pustiť jeho ruku, ale stisol jej vlastnú tak silno, že bránil obehu krvi.

"On ho zabíja. Nechajme ich zabiť sa navzájom. Nechajme ich zomrieť...  Skončiť.  To to ukončí...  Nechajme ich zabiť sa."

Mohla v očiach cítiť slzy, ale niečo jej vravelo, že by bolo obrovskou chybou dať nejako najavo strach. Prinútila svaly uvoľniť sa a potom sa trošku zasmiala. "Zabúdaš, že nedovolím, aby sa to stalo. Nikomu nedovolím zabiť ho. Ani tebe. Ani mne. A určite nie Voldemortovi."

Vytreštil oči. "Ty nič nevieš!" kričal, silou svojho staršieho náprotivku ju sotil o kmeň stromu.

"Ty vôbec nič nevieš a je ti to ukradnuté!" Udrel ju maličkou pastičkou, ale nebol v tom úmysel ublížiť.

"Nevieš.  Ty... vôbec... nevieš... čo urobil."

Hermiona ho chytila za ruky a otočila ho, objala ho, keď si ho chrbátikom oprela o svoje brucho, objala ho svojím teplom.

"Pššt," zašepkala, "je to v poriadku. Som tu a neopustím ťa."

Začal plakať, násilne sa triasol. Znel tak zúfalo a vyčerpane, ale nebolo toho veľa, čo mohla pre neho urobiť, tak ho len objímala, až kým sa nespotil a úplne nevyčerpal.

"Prepáč," nakoniec zamrmlal, znel vyvedený z miery a malý. "Nechcel som..." Odtlačil sa od nej, snažil sa utrieť si oči. "Chcel som pomôcť. Skutočne som chcel. Je mi to ľúto."

"Viem," usmiala sa. "Môžeme už pokračovať?"

"Nie si naštvaná?" užasnuto sa spýtal.

Hermiona ho pohladila po vláskoch. Ako by mohla byť na toho chlapca nahnevaná. Večne sa snažil; pokúšal sa byť muž, pokúšal sa mať cenu, byť  niečím iným ako bol.

"Je to v poriadku. Všetci sa z času na čas zatúlame."

Oprel sa do jej dotyku, zjavne prahol po uznaní a láske. Zatvoril oči, vyzeral takmer ako mačiatko, ktoré priadlo šťastím. Bolo to v protiklade k jeho ďalším slová - slovám, ktoré pre Hermionine uši zneli takmer násilne.

"Niečo do nás vložil, niečo zlé. Jeho tiene nás stále prenasledujú. Snaží sa nás to zabiť," rýchlo prehovoril. "Trhač duše! Číta to tvoju myseľ, požiera tvoj mozog, kŕmi sa tvojím strachom, vylizuje tvoje vnútornosti, až kým nekričíš v šialenej hrôze. On si spomína. Draco to nemôže zvládnuť. Nie je statočný. Nie je silný. Zabíja ho to." Odmlčal sa. "Ja si pamätám. Na všetko. Otec nepomohol. Len tam tak stál. Díval sa."

Trhač duše? Iba z toho názvu jej prebehol mráz po chrbte. Čo sa stalo Dracovi? Cítila, ako v nej vzplanula spaľujúca nenávisť. Čo mu Voldemort spravil?

"Poďme ho nájsť," náhlila Hermiona chlapca. "Poďme vás dvoch zachrániť. Chcem, aby ste boli v bezpečí. Veríš mi?"

Chlapec prikývol, odhodlanie viditeľné v jeho tvári. Znova ju chytil za ruku a začal utekať opačným smerom, ako predtým mierili. "Poďme ma nájsť."

Tentoraz si bola Hermiona istá, že je chlapec na jej strane. Niečo sa zmenilo. Nakoniec jej časť Draca dôverovala? Z hĺbky duše si priala, aby to bola pravda. Bez dôvery pre neho nemohla nič urobiť. Musel jej dôverovať. Musel v ňu veriť. Inak bude všetko zbytočné. Nemohla ho vytiahnuť z kómy iba silou vôle. Musel sa chcieť dostať von.

Pomaly si začala všímať zmeny v ich okolí,. Najprv sa stromy stenčovali, ako bežali, potom sa tráva menila pod ich nohami na štrk. Vzduch sa stal hustejším, tak dajako ťažkým a náročným preniknúť, a oni museli spomaliť.

"Sme blízko, však?" uvedomila si, že šepká.

Zdalo sa, že jej chlapcove oči hovoria, aby zatvorila ústa, veľmi podobné očiam iného blondiaka zakaždým, keď povedala niečo hlúpe. Napriek ich situácii sa potichu zasmiala. Rada by poznala tohto malého chlapca, keď skutočne existoval. Možno by vtedy mohla byť jeho jedinou skutočnou priateľkou.

Keď pokračovali v tichej chôdzi, uvedomila si, že steny pohorí začali rezonovať zemitým zvukom, ktorý sa presúval cez jej nohy k jej srdcu a mysli. Pripadala si z neho primitívne, ako keby sa to načahovalo po tajných vrstvách jej bytosti, tých, ktoré vytvorilo jej podvedomie.

Hermiona videla, že to chlapec cíti tiež. Oči mal roztvorené strachom a mala rúčka, ktorú držala, bola studená a spotená, prezrádzala jeho úzkosť.

"Pomôž," zašepkal zúfalo. "Hermiona, pomôž mi."

"Čo sa deje?" Prikrčila sa na jeho úroveň, pozrela sa mu do očí. Chlapec pred ňou sa strácal a ona nedokázala urobiť nič, aby mu zabránila rozplynúť sa. Objímala ho tak dlho ako mohla, dúfala všetkou svojou nádejou, že jej srdce ho tam dokáže udržať.

O pár sekúnd bol preč.

Pripadala si tak osamelo ako nikdy predtým. Bola úplne sama na nepriateľskom území, jej misia mala pravdepodobne zlyhať a ona nebola žiaden bojovník. Bola školáčkou, inteligentným dievčaťom s troškou odvahy, aby sa preukázala ako cenný chrabromilčan. Okrem toho bola už len malým dievčatkom. Prečo ju sem poslali? Prečo s ňou nešiel Amadeus?

Vôbec ju nenapadlo, že bola pravdepodobne jedinou osobou, ktorá mohla prejsť okolo prvého strážcu.

S ťažkým srdcom pokračovala v ceste, keď sa zrazu od skál okolo nej odrazil výkrik. Zostával s ňou, nasledoval ju - dutý zvuk, plný hnevu, zrady a strachu. Prenikal jej bytosťou, ubližoval jej zvnútra, rezal jej dušu klincami ostrými ako žiletka. Mala chuť tiež kričať, ale namiesto toho kráčala ďalej, vedela, že teraz je už blízko. Draco bol nablízku a mal bolesti.

Budeš v poriadku. O toto sa postarám. Vykopnem toho netvora z tvojej mysle. Len buď nažive, keď ťa nájdem.

Bola to ako mantra v jej mysli. Stále si tie slová opakovala, znova a znova, až kým to nebola jediná vec, na ktorú dokázala myslieť.

Budeš úplne v poriadku. Budeš úplne v poriadku.

Sama mala priveľké bolesti, aby sa sústredila na niečo iné okrem chôdze.

Ten primitívny zemitý zvuk sa stal hlasnejším a nakoniec začala rozoznávať, čo to bolo - palice udierajúce o zem. Rituálne búchanie sa miešalo s bolestivým krikom a všetko spolu bolo až príliš, aby sa to dalo vydržať. Zakopla  a spadla dole kopcom, kotúľala sa so stále rastúcou rýchlosťou. Bolo jej to jedno. Len chcela, aby to všetko prestalo.

Prosím, Draco. Som tu, aby som ti pomohla. Neubližuj mi. Bola to jej posledná myšlienka, než upadla do bezvedomia.

Prvú vec, čo si všimla, keď sa prebudila, bolo tvrdé a chladné skalné podložie pod ňou. Bolo nepohodlné pre jej líce, takže sa pretočila na chrbát a posadila sa, rozhliadajúc sa v úžase. Obklopovali ju smrťožrúti, ktorí ju zjavne nevideli. Ich oči sa sústredili na niečo iné, na niečo, čo bolo umiestnené kúsok od nej naľavo.

Nasledovala ich pohľad a uvidela Draca, ako leží na bruchu, ruky nad hlavu a nohy trochu roztiahnuté. Nekontrolovateľne sa triasol, kričal.

Bez premýšľania vyskočila na nohy a bežala k nemu.

"Draco, prebuď sa! To sa teraz nedeje. Toto nie je skutočné. Je to spomienka. Môžeme použiť mysľomisu, aby sme ti pomohli. Nemusíš túto spomienku nosiť so sebou. Prosím, Draco, počúvaj ma. Prebuď sa." Pretočila ho a takmer vykríkla. Bol smrteľne bledý, bolo vidieť len belmo z jeho očí, a tá naprostá hrôza, ktorá z neho vyžarovala, mu úplne znetvorila tvár.

Bol takmer nespoznateľný.

Vzala ho do náručia, snažila sa pridržať pri sebe jeho trasúce telo.

"Čo mu to robíte?" vykríkla na kruh smrťožrútov. Ignorovali ju, pokračovali v udieraní svojimi palicami o zem a skandovali v jazyku, ktorý nespoznávala.

Čo mala teraz urobiť? Mohla vytiahnuť Draca von takéhoto? Nejako vedela, že to nestačí. Musel byť hore, musel chcieť odísť.

"Prosím, prosím, prebuď sa, Draco, milujem ťa. Prosím prebuď sa." Kolísala ho so svojím telom, zúfalá, aby ho videla znova v poriadku.

Zrazu vycítila, že sa na nich niečo blíži, útočí.

Otočila sa presne včas, aby videla veľkého hada vlniaceho sa ich smerom, ústa otvorené a tesáky, z ktorých odkvapkával jed. Bola by sa zasmiala, keby nebola taká vystrašená. Bolo to také nerealistické a detinské, niečo, o čom staré dámy rozprávajú historky. Ale v tej chvíli to bola skutočná hrozba a ona ich musela dostať do bezpečia.

Rýchlo vytiahla prútik a zjačala: "Recessus!" Ten had bol pre ňu príliš obrovský, aby s ním bojovala, takže ho musela prinútiť stiahnuť sa. Použila každý kúsok svojej sily, aby tú beštiu udržala od nich. "Recessus!" prikázala znova a tentoraz had zastavil. Neotočil sa, ale aspoň sa prestal približovať.

"Chlapec chce, aby som ťa zabil," zasyčal had plný zloby.

Hermiona oprela Draca opatrne na zem a postavila sa, čelila tej beštii.

"Podľa toho, čo vidím ja, nechce vôbec nič," povedala, hlas sebaistý a silný. Ten hlas klamal, ale tentoraz bola mimoriadne rada, že sa zlepšuje v klamaní iných bytostí.  Ak chcela, aby prežili, musela byť prešibaná. Bojovala s Dracovým podvedomím.

Had vyšplechol jed jej smerom, ale bol príliš ďaleko, aby na nich dočiahol. Aj tak sa mu podarilo, aby Hermiona uskočila a na pár sekúnd sa prerušilo svoje sústredenie. Stačilo to, aby sa had priblížil.

"Chce, aby som ťa prehltol zaživa. Chce, aby som ti strhol tvoju ružovučkú pokožku z tela. Chce, aby som sa s tebou hral, než zomrieš. Takýto typ chalana sa snažíš zachrániť." Had vyzeral, ako keby sa pokúšal usmiať.

"Ja to viem a je mi jedno. Zachránim nás, aj keby to mala byť posledná vec, čo urobím. Takže choď od nás preč!" Zaujala lepší postoj a pripravila sa na ďalší útok. Vyhrá. Skôr než zomrie, nakope tomu hadovi zadok. Bol to násilný útok, mal za cieľ príšerne jej ublížiť.

Nepohla sa.

Had sa tváril zmätene, ako keby nikdy nenarazil na nič také ako Hermiona.

"Ty! Humusácka čarodejnica, držíš ma v odstupe!" Znova zaútočil na bariéru s ešte väčšou nenávisťou a zámerom zabiť viac než kedy predtým. Samotný hnev tej beštie sa zhmotnil a napadol ju s tieňmi ako pazúrmi.

Nohy sa jej podlomili, pristála na kolenách a zjačala bolesťou, ale bariéra vydržala. Tá beštia sa nedokázala dostať skrz.

Vykríkla frustráciou. "Kto si? Nemáš žiadne právo prísť sem." Had opäť vypľul jed jej smerom, ale tentoraz sa Hermiona neuhla.

Usmiala sa, odhalila zakrvavené ďasná.

V tej chvíli si had uvedomil, že nikdy nevyhrá. Dostane výprask rukami malého dievčatka. Roztrhá ho na kusy, kúsok po kúsku, šupinu po šupine. Nebola to príjemná predstava - a ten had chcel žiť.

Dopekla s tým, čo sprostí chalani chcú.

Had zmizol.

Hermiona sa uvoľnila, sťažka dýchala. Skutočne to dokázala. Sila, ktorú cítila vo svojom vnútri, bola nesmierna. Pripadala si veselá, víťazná. Pripadala si silná.

Draco si odkašľal. "Hermiona?"

Otočila sa, aby sa na neho pozrela, víťazoslávny úsmev stále v jej tvári.

"Si hore." Úsmev sa zmenil na úprimný výraz úľavy. "Oh, drahý Merlin, si späť." Naklonila sa nad neho, pokúsila sa ho vziať do náručia, ale odtlačil ju.

"Čo tu dopekla robíš?" Draco sa na ňu pozeral, ako keby úplne zošalela.

Takže takto to bolo? Vôbec nič sa nezmenilo? Mala pocit, ako keby nejaká chladná ruka zovrela jej srdce a vymačkala ho do sucha. "Mrzí ma to, nerozmýšľala som." Odmlčala sa na chvíľu, v zúfalstve sa spamätávala. "Som tu, aby som ťa vzala späť. Bol si už takmer dva dni v kóme."

Draco sa na ňu prekvapene pozrel. "Dva dni? Čo sa stalo?"

"Nespomínaš si?"

"Pýtal by som sa ťa, kebyže áno?" Znel väčšmi ako svoje staré ja, to, ktoré poznala pred ich spoločnými dobrodružstvami. Prečo? Chcela svojho sarkastického a nechápajúceho Draca späť. Tento chlapec bol podobnejší tomu, aký by mal byť podľa svojej povesti nepriateľa muklov. Pripadala si stratená.

Postavila sa a odvrátila sa od neho. Takto to bolo ľahšie. "Potom by sme mali ísť. Snape, Amadeus a Dumbledore všetko vysvetlia, keď sa vrátime."

Draco nedokázal sám stáť, takže mu musela podať ruku. Po celý čas sa Hermiona vyhýbala jeho pohľadu, pozerala do diaľky a snažila sa potlačiť slzy. Takmer zomrela kvôli ničomu?

"Ako sa dostaneme von?" spýtal sa Draco, ktorý sa opieral o jej plece. Bolo očividné, že neznášal byť závislý na Hermione, ale nič nepovedal. Dokonca ani on nebol dosť hlúpy, aby urazil osobu, ktorá bola jeho jediným spojením s vonkajším svetom.

"Objím ma," povedala, chcela byť trošku zlomyseľná. Túto hru mohli hrať dvaja.

Zazrel na ňu. "To nemyslíš vážne."

Začala kráčať preč, zanechala ho potácať sa na trasľavých nohách. "Keď prídeš k rozumu, som tu. Som príliš unavená, aby som s tebou hrala hry." Posadila sa na najbližší balvan. Nohy ju zabíjali a vážne potrebovala na kolená liečivé kúzlo.

Sprostý Draco. Sprostí chalani. Nikdy sa nemala do nikoho zamilovať. Chalani sú zlo.

Mohla počuť, ako sa potkýňa jej smerom, ale neotočila sa. Nech si spadne, nech si trpí. Sprostý, debilný syn čarodejníka. Mala chuť toho fretčiaka zaškrtiť.

"Hermiona. Mrzí ma to. Poďme."  Opieral sa o palicu a vystieral k nej pravú ruku. "Prosím."

Pripadalo to ako celá večnosť, keď sledovala tú ruku, ako keby jej mala ublížiť nejakým krutým spôsobom. Chcela, aby to pripadalo ako celá večnosť.

"Dobre," nakoniec povedala, znela príliš veselo dokonca svojím vlastným ušiam a postavila sa pred neho. "Objím  ma."

Ten trápny výraz v jeho tvári bol dostatočnou odmenou za všetko to utrpenie, ktoré musela kvôli nemu zniesť. Stavila by sa, že nikdy predtým nikoho neobjímal. Vždy bol tým, koho objímali a dokonca to bolo vzácne. Vedela to. Bola jedným z mála ľudí, ktorý ho objali.

Pomaly presunul ruky za jej chrbát a pritiahol si ju bližšie. Držal ju v náručí, hlava opretá o jej.

"Čo teraz?" Znel netrpezlivo.

"Len počkaj," zašepkala, nadychujúc sa jeho vône. Na takého sprostého chalana voňal úžasne.

"Ty ma očuchávaš? " Draco už viac neznel tak ľahostajne alebo zlomyseľne. "Vieš, že som šteklivý."

Hermiona si nemohla pomôcť, aby sa do jeho krku nezachichotala. "Áno," usmiala sa. "Viem."

Odsunul sa kúsok, aby sa jej mohol pozrieť do očí. "Toto nás nedostane von, však?"

"Ani náhodou."

"Hermiona, ty si taká diablica." V jeho hlase bol náznak pobavenia, keď sa od nej odtlačil, držiac sa jej pliec, ako keby si nebol istý, či ju chce pustiť.

"Čo s tým plánuješ urobiť?" Bola smelá, príliš smelá, ale bolo jej to jedno. Takmer zomrieť kvôli ničomu bolo oveľa bolestivejšie než dostať facku od chalana, ktorého práve zachránila. Akékoľvek zobratie na vedomie bolo lepšie než žiadne. Naklonila hlavu doprava a čakala na jeho odpoveď.

Nikdy neprišla.

Namiesto toho sa priklonil a dotkol sa jej pier svojimi. Bol to taký ľahký bozk, že si ani nebola istá, že sa skutočne udial, až kým neskončil.

Pustil ju, otočil sa, zahanbený. Bola to nehoda; nelogická reakcia na jej výzvu a aby sa všetko ešte zhoršilo, počul sám seba ako hovorí: "Ďakujem ti."

Draco cítil ako sa mu do líc vkráda červeň a jediné, čo chcel, bolo ukončiť to trápne ticho. Aký bol hlúpy? Pokúšal sa jej vyhýbať. Pokúsil sa najlepšie, ako vedel byť dobrým slizolinčanom a vykopnúť tú humusáčku zo svojho života, ale ona sa stále vracala k nemu. Všetko na nej ho privádzalo do šialenstva. Ani nevedel, či to bolo zlé. Jedinou vecou, ktorou si bol istý, bolo, že to dievča by pre neho urobilo čokoľvek.

A to bolo príliš náročné zniesť.

Žiadostivosť bola v poriadku. Žiadostivosť bola niečo primitívne. Draco vedel, že otec kedysi túžil po muklorodenej čarodejnici, keď bol mladší. Lucius mu o tom povedal, keď ho varoval o zvodnej povahe všetkých žien a vravel mu, že je to pomerne normálna reakcia, ale že by sa nikdy nemal správať podľa nej. Dofaka! On sa snažil!

Krucinál. To dievčisko mu práve zachránilo život. Doslova. Stále cítil v sebe Trhač duše, ale teraz bol pod kontrolou a to všetko vďaka jej odvahe. To dievča skutočne patrilo do Chrabromilu.

Nedokázal ani na ňu myslieť ako na Hermionu. Teraz bola len dievčaťom. Krucinál, príliš reálnym dievčaťom. Najprv si myslel, že by mohol potlačiť vďačnosť, ak sa ku nej bude chovať kruto, ale potom musela byť tak prekliato rozkošná a provokovať ho.

"Ehm..." Znela placho. "Je všetko v poriadku?"

"Áno, všetko je skrátka fajn."

Hermiona zaváhala len sekundu, potom ho chytila za ľavú ruku, potiahla za rukáv, mlčky ho žiadala, aby sa na ňu pozrel. "Čo sa deje?"

Draco si vzdychol. "Celá táto prekliata vec je omyl. Je mi z toho zle. Je mi zle z toho, že si ma zachránila. Je mi zle z toho, že neviem, ako by som sa mal cítiť. Je mi zle zo samého seba." Hľadel na ruku, ktorá držala jeho rukáv. "Čo chceš odo mňa? Nemôžem byť tým, čo odo mňa očakávaš. Nie som dosť dobrý." Posledná veta bola takmer nepočuteľná a musela napnúť uši, aby rozumela.

Rýchlo pokračoval. "Ublížil som ti. Pozri sa na seba. Si celá od krvi. Jediné, čo robím, je, že krvácaš. Nie som dobrý ani pre jedného z nás. A moje zámery nie sú čisté." Trhnutím si uvoľnil rukáv. "Som synom smrťožrúta a slizolinčan až do morku kostí. Som všetkým, čo ty nie si. Len nás odtiaľto dostaň a nechaj ma byť. Nič dobré odo mňa nezískaš."

Hermiona ho šokovaná sledovala. Úprimnosť v jeho slovách bola hmatateľná a jej z nej brnela pokožka. Nakoniec bol úprimný, konečne jej ukázal niečo skutočné. Neboli tu žiadne masky, žiaden sarkazmus či hlúpe vtipy. Myslel vážne každé slovo a to jej povedalo niečo veľmi dôležité - skutočne o nej začal uvažovať ako o niekom, komu nechcel ublížiť.

"Draco..." Načiahla sa po ňom, ale odtlačil jej ruku preč.

"Nie."

"Draco, to je úplne  v poriadku. Je dobré báť sa, že niekomu ublížiš." Hermiona chcela urobiť krok bližšie, ale vedela, že by jej to nedovolil, takže zostala na mieste a dúfala, že pochopí, čo myslela.

Vzdorne tam stál, hľadel na ňu, ako keby nebola dosť dôležitá na to, aby si ju vôbec všimol.

"Sklapni. Je mi jedno, či ti ublížim. Ja len ne... doriti! Len nás odtiaľto dostaň."  Už jej viac nedokázal klamať, bolo to nemožné pred ňou utajiť.

Začínal panikáriť.

"Hermiona, ukonči to. Prosím? Zastav to. Vezmi nás von. Nechcem práve teraz tomuto čeliť. Nechcem tu čeliť tebe. Nemala by si byť vo mne.  Nie je to prirodzené. Nedokážem ťa zadržať mimo. Včleňuješ sa do mňa. Časti z teba sú už do mňa zaklinené."

Ach bože, na to vôbec nemyslela. Boli vo Farbe magika príliš dlho a ona bola hlboko v jeho podvedomí. Už sa pretvárali?

"Poď sem," prikázala a k jeho prekvapeniu poslúchol bez reptania.

Chytila ho za pravú ruku a naviedla ju k svojmu bruchu. Draco takmer zaváhal, ale nechal ju viesť ho. Cítil, ako sa mu niečo zhmotnilo v dlani a čoskoro si všimol, že okolo Hermioninho pása je uviazané staré lano.

"Drž sa ho," povedala mu, hlas naliehavý a napätý. Vážne bola znepokojená.

"Dobre..." hlúpo odpovedal a potom sa v duchu nakopal. Správal sa ako obetný baránok, úplne zbavený svojej vlastnej vôle.

Potiahla konce lana, odviazala ho od svojho pása a potom sa priklonila k nemu, uviazala lano okolo neho. Teraz bola príliš blízko, prebúdzala všetky jeho zmysly, keď sa jej vlasy obtreli o jeho krk a líce. Jej mäkké telo bolo o neho pritlačené len krátky okamih, ale to stačilo, aby si všimol intenzitu emócií, ktoré sa ním prehnali.

Podlomili sa mu z toho kolená.

Hermiona bola úplne slepá k účinkom, ktorý na neho mala. Sústredila sa na niečo iné, keď sa ich oboch pokúšala spojiť lano a konečne ich dostať z jeho komatóznej mysli.

Bolo treba všetku silu jeho vôle, aby si nevyžiadal jej pozornosť pre seba. Nebol pripravený znova čeliť týmto divokým pocitom. Stál vedľa nej, dokonca ju objímal, ale nič sa nestalo. Teraz mu srdce takmer vyskočilo z hrude. Bolo ťažké dýchať, keď bol vzduch naplnený jej vôňou. Zatvoril oči, zúfalo sa pokúšal myslieť na niečo škaredé a nechutné.

"Sme pripravení. Daj mi ruku."

Stále mal oči zatvorené, keď k nej vystrel pravú ruku. Keď sa jej prsty spojili s jeho, vystrelil ním nával potešenia. Bol tak mocný, že nedokázal úplne zabrániť tomu, aby mu z pier neunikol výdych. Bolo to úplne neúmyselné, úplne mimo jeho kontroly a jediné, v čo mohol dúfať, bolo, že si to nevšimla.

"Draco, chystajú sa nás vytiahnuť von. Buď pripravený," prehovorila, znela profesionálne a ako keby si nevšimla jeho podivné správanie.

Odvážil sa otvoriť oči, len aby zistil, že jej hnedé sú plné otázok, odhaľovali neistotu a strach. Všimla si to. Mohla cítiť jeho pulz skrz jeho dlaň, zvýšené teplo jeho pokožky, jeho divoký zovňajšok. Bola si dobre vedomá nepokoja v jeho vnútri. Ako to mohla vedieť? Vždy to vedela.

"Hermiona, ja..."

"Porozprávame sa neskôr." Stisla mu ruku. "Bude to trošku bolieť."

Nebol si istý, o čom hovorí - o ceste z jeho mysle von alebo o ich blížiacom sa rozhovore - ale nestaral sa. Stále sa jej pozeral do očí, keď sa svet zmenil na závoj farieb a zvukov, potom dovolil, aby ho vytiahli von.

"Vitajte späť." Ten starec stál pri jeho posteli, oči mu blikali ako šialené svetlušky.

Hermiona sedela na posteli, držala ho za ruku. Amadeus so Snapom stáli obďaleč, ich tváre ponuré, ale bola v nich úľava.

"Čakali sme na vás, pán Malfoy a sme mimoriadne šťastní, že vás oboch vidíme nažive a v poriadku," prehovoril Dumbledore s úsmevom. "Teraz sa o vás dvoch postará Poppy. Bude najlepšie, keď sa porozprávame zajtra."

Zvuky miešania naznačovali, že je liečiteľka na blízku a Dumbledore sa trochu posunul, aby jej nestál v ceste.

Madam Pomfreyová vyšla z malej pracovne, držala v ruke dve fľaštičky žltého liečivého elixíru a bez akejkoľvek jemnosti prehlásila: "Zdá sa, že vy dvaja ste tento rok mojimi pravidelnými hosťami. Prajem si zistiť, že sa to zmenilo." Privolala ďalšiu posteľ do blízkosti Dracovej postele a prinútila Hermionu ľahnúť si. K jej mrzutosti to dievčisko odmietlo pustiť ruku svojho spoločníka, alesvoju nespokojnosť zatajali veľmi dobre.

Dumbledore hľadel na hlavných prefektov s uznaním a trochou pýchy, Zmenili sa; v tieni vojny mali stále nádej, že nájdu nové spôsoby ako spolu existovať. "Tak aby ste vedeli," nasmeroval svoje slová k Dracovi. "Slečna Grangerová dnes vykonala niečo mimoriadne náročné, niečo čo je takmer nemožné pre väčšinu dospelých čarodejníkov a čarodejníc, tobôž pre niekoho kto sa ešte len učí. Mali by ste jej poďakovať za svoj život."

"Ja viem," zamrmlal, v rozpakoch a so želaním, aby ho už nechali na pokoji. Bol unavený a Hermiona sa na neho práve pozerala, nepovedala ani slova. Bolo to znepokojujúce a trochu otravné.

Potom, čo im zaželali dobrú noc, trojica profesorov opustila nemocničné krídlo. Len Amadeus sa otočil vo dverách, chvíľu ich sledoval a potom vrhol kúzlo, ktoré utajilo ich prítomnosť pred všetkými okrem madam Pomfreyovej.

"Prestaneš niekedy na mňa zízať?" zašepkal rozčúlene Draco. Tá stará dáma ich konečne nechala na pokoji po tom, čo sledovala, ako vypili svoje elixíry a predstierali, že idú spať. Bolo také ľahké dospelých oklamať.

Neodpovedala, len sa pozrela na ich spojené ruky a potom naďalej na neho uprene pozerala.

Draco si vzdychol. "Mohla by si mi aspoň pustiť ruku? Rád by som si trochu pospal."

"Myslím," nakoniec potichu prehovorila, "že ma máš rád."

"Áno, mám. Šťastná? Kašli na to."

"Nie, máš ma skutočne naozaj rád," naliehala. "Skutočne."

Odfrkol si, snažil sa znieť posmešne. "Ak ťa mám skutočne naozaj rád, prečo si myslíš, že sa ťa chcem tak zúfalo zbaviť?" Cítil sa nepríjemne pod jej pohľadom.

"Pretože sa bojíš." Pustila jeho ruku a otočila sa. "Choď spať."

Pozeral na svoju prázdnu ruku, nemohol uveriť jej slovám a činom. Nemala vôbec žiadne spôsoby, večne vravela veci, čo mali zostať nevypovedané a nemala žiadne spasiteľské vlastnosti.

"Prekliate ženské," zamrmlal si pod nosom, keď sa k nej otočil chrbtom.

Ale Draco nedokázal zaspať, nech sa akokoľvek snažil.

"Hermiona?"

"Čo je?" zamrmlala, znela trochu ospalo.

"Mohol by som spať s tebou?"

To neočakávala, čokoľvek len to nie. Srdce jej vyskočilo do hrdla a ona musela s námahou prehltnúť, aby mohla znova prehovoriť. Nemala potuchy ako reagovať.

Draco si odkašľal. "Doslova myslím spať. Povedať, že mám za sebou drsný deň, je trochu slabé slovo. Nie som celý. Necítim sa veľmi dobre." Odmlčal sa, neschopný pokračovať. "Neočakávam, že povieš áno... Len sa pýtam."

Otočila sa tvárou k nemu, pozrela sa mu do očí, ktoré takmer žiarili v tme. Vyzeral taký nevinný a mohla vidieť, že bolo treba všetku jeho guráž, aby sa jej na to spýtal.

Hermiona sa posadila na kraj postele, vytiahla nohy spod teplej prikrývky, triasla sa. Vykĺzla na kamennú podlahu, urobila dva malé krôčiky a ľahla si vedľa neho, prikryla sa prikrývkami. Jej nohy sa dotkli jeho a on nadskočil. Bola taká studená, ale čoskoro ju ovinulo jeho teplo.

Neohrabane potiahla vankúš do záhybu jeho ruky, ľahla si na bok vedľa neho a položila mu jeho ruku na jeho brucho. Vôbec sa nepohol.

"Si v poriadku?" spýtala sa placho.

Neodpovedal, ale po chvíľke sa začal uvoľňovať a čoskoro zaspal. Najprv bola zmätená, ale potom si uvedomila, že musel byť vyčerpaný za hranicou akejkoľvek úrovne. Jej prítomnosť spôsobila, že sa cítil dostatočne bezpečne na to, aby sa uvoľnil,  aby to nechal tak.

Usmiala sa, neschopná zakryť spokojnosť sama zo seba. Mala pravdu; nakoniec nebol stratená duša.