Preklady fanfiction Harryho Pottera

AP. Prečítajte si začiatok piatej kapitoly. Toto má spojenie s Hermioniným snom.

10. Trhač duše, časť prvá

Srdcia nie sú vlastnené ako dar, ale srdcia sú zaslúžené

tými, ktorí nie sú úplne nádherní

W.B. Yeats

"Je v takomto stave väčšinu večera." Madam Pomfreyová stála pri nemocničnej posteli, hľadela na mladého muža s popolavou pokožkou, ktorý len pred pár hodinami od nej žiadal, aby ho prepustila z nemocničného krídla. Arogantný hlas Draca Malfoya jej stále rinčal v ušiach, vyvolával negatívne pocity v jej vnútri. Odmietala nemať rada svojich pacientov, ale jemu sa darilo, aby sa cítila dosť nepríjemne.

A teraz jej umieral v rukách.

Riaditeľ s povzdychom pokrútil hlavou. Trýznilo ho vidieť mladých ľudí trpieť. Nevedel, čo spôsobilo tak rýchle zhoršenie zdravia pána Malfoya. Nevedel čo robiť. To nebolo niečo, čo by niekomu dobrovoľne priznal. Nevedel ako tomu chlapcovi pomôcť.

"Má bolesti?"  V Dumbledorovom hlase neboli žiadne emócie, ale jeho oči vyzerali unavené. Bol to dlhý deň, keď sa snažili upratať sekciu s obmedzeným prístupom a postarať sa o všetky tie opatrenia, aby našli Knihu snov, to jediné spojenie, ktoré mali, aby mohli zistiť Voldemortové plány.

Madam Pomfreyová sa strhla. "Neviem, Albus. Neviem. Vôbec sa k nemu nemôžem dostať."

"Snaž sa, aby sa cítil čo najpohodlnejšie. Čoskoro pošlem Amadea a profesora Snapa." Na pár sekúnd jej stisol plece, venoval jej uisťujúci úsmev a potom vyšiel z nemocničného krídla bez toho, aby sa obzrel. Potreboval premýšľať. Potreboval sa porozprávať s Amadeom.

Ležal na špinavej posteli, preklínal svet a všetky jeho stvorenia. Pripútali ho, Draca Malfoya, k posteli, ako keby bol nejakým zradcom, možno humusákom.  Pripadal si nečistý a bezmocný. Bolo to neznesiteľné.

Počul, ako sa jeho otec rozpráva s obludnou postavou, ktorá ho predtým prikázala pripútať k posteli, aby otestovali jeho lojalitu. Otestovali? Čo mu prepánabeka chcú urobiť? Pokúsil sa ovládnuť šialené búšenie svojho srdca, ale všetka jeho snaha bola zbytočná. Tvrdiť, že bol vydesený, by bola vyložene urážka. Bol vydesený na smrť.

"Chlapec to zvládne." Otcov sympatický hlas sa odrážal v stenách podzemia.

"To uvidíme, však," odvetil Temný pán so strašlivým zachichotaním. "Uvidíme."

Draco bojoval voči hladkým oceľovým putám, strach preberal kontrolu nad jeho činmi. Zomrie. Nedokáže zniesť bolesť. Neprežije žiaden test, ktorý by mohol dokázať Temnému pánovi jeho cenu. Mal... zo... zomrieť.

Hermiona Grangerová nevedela čo robiť so svojimi rukami. Skúsila ich nechať v lone, založené a nehybné. Potom sa skúsila chytiť drevených operadiel, ale jej hánky prezrádzali jej úzkosť a ona ich musela ukryť v záhyboch habitu. Dokonca zdvihla pohár vody, len aby svoje ruky zamestnala.

Všetci na  ňu hľadeli, požadovali od nej, aby so svojimi magickými schopnosťami spravila podivné veci. Áno, bola nadaná, ale nie takto nadaná. Zbláznili sa. Bola len študentkou.

"Skúsiš to?" spýtal sa jej Amadeus. "Mohla by to byť jediná možnosť ako ho zachrániť."

Hermiona sa pokúsila prehltnúť, ale hrdlo mala príliš suché. "Neviem, ako by som v tom mohla uspieť." Vyšlo to ako slabý šepot, drsný na jej jazyku.

"Už ste predtým boli v jeho mysli. Poznáte ho," vážne prehovoril profesor Snape.

"Zomiera." Hermiona nedokázala zatajiť strach vo svojom hlase. Draco Malfoy zomieral a oni od nej žiadali, aby ho nasledovala. Prečo? Ako by to mohla neurobiť?

Dumbledore sa postavil za jej stoličku, oprel si ruky po bokoch jej pliec, vôbec sa jej nedotkol. "Nechceme vás vystaviť žiadnemu nebezpečenstvu. Toto je prosba, nie príkaz." Nenávidel sa za to, že ju do toho tlačí. Nechcel, aby si ublížila, ale mali veľmi málo času a veľmi veľa bolo v stávke. "Len potrebujem, aby ste vedeli, že sú ohrozené väčšie veci, ak zomrie, ak ho necháme zomrieť."

Hermiona si ukryla tvár v dlaniach, snažila sa pozbierať svoje myšlienky. Bolo to štyridsať tri hodín odvtedy, čo ho naposledy videla na tej chodbe. Šiel do nemocničného krídla kvôli svojim zraneniam. Tu sa pohádal s Harrym, o ktorého sa tu tiež starali kvôli útoku, ktorý zažil vo vojenskej miestnosti. Rozprávali sa spolu; jednoducho bol v poriadku. A potom, keď o dve hodiny neskôr Harryho prepustili, Draco upadol do kómy. A nikto nevedel prečo.

"Urobím to," nakoniec súhlasila. Chcela mu pomôcť; len si nebola istá, či je ona pre toto tá najlepšia voľba. Nebola taká mocná ako dospelí, čo tu boli. Nemala ich skúsenosti alebo ich obrovské vedomosti. Jej jedinou výhodou bola skutočnosť, že bola s Dracom Malfoyom magicky spojená. Bola asi jedinou, kto ho mohol nasledovať na hranicu života.

Dumbledore sa presunul pred ňu, pozrel sa jej priamo do očí.

"Ste si istá?" Zdalo sa, ako keby niečo ľutoval.

"Som si istá. Už som ho raz priviedla späť, možno to zvládnem znova."

Amadeus hľadel na odvážne dievča s rastúcim uznaním. Mala viac chrbtovej kosti, než by jej predtým uznal. Asi nevedela, aké by to mohlo byť pre nich všetkých nebezpečné, čo za stvorenia by si mohli nájsť cestu to tejto ríše, do tohto ich relatívne bezpečného sveta.

Ale on sa o ňu postará. Udrží ju v bezpečí. To im všetkým dlhoval. Jeho rodina im to dlhovala.

"Takže dohodnuté. Príďte o hodinu do nemocničného krídla a vezmi si so sebou predmet, na ktorom ti najviac záleží. Vtedy budeme na teba pripravení." Amadeus jej venoval jeden zo svojich vzácnych úsmevov a ona prekvapená opustila miestnosť.

V omámenom stave kráčala späť do chrabromilskej veže.

Draco zomieral, ale ona ho zachráni.

Draco zomieral.

Mohla ho zachrániť?

Mohol cítiť svoj vlastný pot.

Habit mal pokrčený a fľakatý, vlasy vlhké od vody, ktorá kvapkala zo stropu a zmiešavala sa s vlhkosťou na jeho spánkoch. Zo strachu sa potil. Zo strachu zovieral kovové mreže, ktoré tvorili čelo postele.

Okolo nej stáli smrťožrúti v maskách, šepkali si medzi sebou pokyny, keď sa pripravovali zdanlivo náročný elixír. Na nočnom stolíku zrnká piesku v presýpacích hodinách odkvapkávali ako obrovské skaly dole kopcom. Mohol počuť každé škrabnutie a každé skĺznutie, ako keby bol vo vnútri tej prekliatej veci.

Jeho otca nebolo nikde vidieť.

Opustený sa pokúsil spomenúť, ako sa dostal do takejto prekérnej situácie. Nemal potuchy. Nespomínal si na to, čo sa stalo alebo prečo sa to stalo. Ani nevedel, kedy sa to dialo.

Draco videl, ako nablízku stojí Temný pán, takmer uhladene sa usmieva. Prial si, aby sa ten hrozivý čarodejník držal od neho čo najďalej, ale namiesto toho cítil, ako sa sieť okolo neho uťahuje. Cítil, ako sa tie pátrajúce pazúry zachytávajú o prúdy jeho myšlienok a on nechal svoje podvedomie prehltnúť všetko, čo ho tvorilo, všetko, čo si cenil, všetko, čo bolo jeho samotného.

Voldemort prešiel k jeho posteli, dotkol sa jeho čela. Ten prst bol studený, ale jednako pálil. "Si dobrý, môj chlapče. Vedel som, že budeš." Utrel mu kvapku potu z línie vlasov a olízal si prst svojim rozdvojeným jazykom.

"Ale to ťa nezachráni."

Ron s Harrym ju nechceli pustiť. Chlapci doteraz spochybnili každučké rozhodnutie, ktoré urobila, nútili ju premýšľať o dôsledku jej činov. Kam smerovala? Prečo by riskovala život, aby zachránila Draca Malfoya?

"Hermiona, čo sa deje?" Ron sa tváril zmätene. "Niečo k tomu pätolizačovi cítiš?"

Už im porozprávala o väčšine toho, čo sa medzi ňou a Malfoyom stalo, vynechala len tých pár malých bozkov, o ktoré sa podelili. Cítila sa príliš trápne, aby o takom dačom hovorila s dvoma najlepšími priateľmi. Vedela, že by s tým nesúhlasili. To preto ju šokovalo, keď počula Rona položiť takúto otázku.

"Ja... Úprimne, neviem, čo si viac myslieť." Vzdychla si. "Som len taká unavená."

Ronovi očerveneli uši, ale pozoruhodne dobre ovládol svoj hnev. Stratiť Hermionu kvôli niekomu tak nehodnému bodalo, ako keby mu na pokožke umieralo milión malých včeličiek, ale nedaruje jej to tak ľahko. "Je synom známeho smrťožrúta, ktorý sa nás nesčítane krát snažil zabiť."

"Viem. Nemyslíš si, že to neviem?" V celej jej tvári bolo vpísané zúfalstvo. Bola rozpoltená, neschopná pochopiť svoje zradcovské pocity. Nič už vôbec nedávalo žiaden zmysel. Nemalo jej na ňom tak veľmi záležať. Nebol jej priateľom a určite nebol jej milým. Bol to neznesiteľný idiot, ktorý myslel len na seba. A jednako na neho myslela s nežnosťou a starostlivosťou. Ona bola v tomto príbehu idiotom.

Sedeli v prázdnej spoločenskej miestnosti, Hermiona uprostred. Ostatní chrabromilčania ich nechali samých, vedeli, že ich pohľady znamenajú, že je niečo vážne zle.

Harry na chvíľu zaváhal, ale potom chytil Hermionu za ruku. Nevedel, čo povedať a sám mal dokonca problém cítiť niečo rozumné. Len ju chcel udržať v bezpečí, ukryť ju pred všetkým, čo ju trápilo.

Rozprával sa s tým slizolinčanom, keď boli spolu v nemocničnom krídle a hoci si myslel, že je to čistokrvný, bohatý, rozmaznaný a nafúkaný bastard, takmer sa spolu smiali. Na krátku chvíľu tam si vzájomne rozumeli. Začalo to zlomyseľnou slovnou výmenou a zmenilo sa na diskusiu o dobre a zle a čistokrvných a muklorodených. Malfoy nebol kompletne zlý. Ale to nemenilo fakt, že by mu nikdy nedovolil randiť s Hermionou.

Tá predstava bola taká absurdná, že si z nej nahlas odfrkol. Hermiona s Ronom sa na neho pozreli, zmätené výrazy v tvárach a z toho sa rozosmial ešte viac.

"Čo je?" dožadovala sa Hermiona, vôbec neznela humorne.

Harry pustil jej ruku a oboma rukami si uhladil svoje neskrotné vlasy. "Rozmýšľam ako veľký brat. To je všetko." Pozrel sa na ňu, nakrivo sa usmial a všimol si, že napätie jej úst trochu povolilo.

"Nie je úplne zlý," priznal nakoniec Harry. "Pravdepodobne nestojí za záchranu, ale Draco nie je jeho otec."

Trvalo mu chvíľu znova sa nadýchnuť po znepokojujúcich slovách Temného pána. Oklumencia jeho úrovne bola zbytočná proti majstrovi legilimence. Nemohol sa skrývať pridlho.

Elixír bol takmer pripravený a zrnká piesku takmer prepadli cez presýpacie hodiny. Čoskoro budú môcť začať s rituálom.

Dracovi bolo zle. Teraz chápal, prečo ľudia zvracajú, keď sú príliš vystresovaní alebo rozrušení. Ľudské telo je silne prepojené s pocitmi mysle. Ak myseľ zlyháva, telo sa rozpadá s ňou. Mal pocit, že mu horí hruď a srdce mu búšilo v hrdle, spôsobovalo, že sa pridúšal od hrôzy, ktorá ho zaplňovala s každou myšlienkou.

Teraz nastalo ticho. Len lesknúci sa elixír vyslal nepatrný zvuk nevyhnuteľnosti. Väčšina smrťožrútov opustila miestnosť, zanechali Draca s Temným pánom a hŕstkou jeho najvernejších.

Ten najbližšie pri jeho posteli si zložil masku.

"Nepáči sa mi ako zapácha," znechutene vyhlásila Bellatrix Lestrangeová. "A vyzerá, ako keby sa chcel pošťať. Nemyslím si, že je to materiál na smrťožrúta."

"Rozhodnutie nie je na tebe," zasyčal Walden Macnair, keď odhodil plášť na kreslo vedľa postele. Nevšimnutý skĺzol po chrbte kresla a spadol na podlahu.

Draco šokovalo, keď videl, kto ho zajal. Všetkých týchto ľudí poznal. Niektorí bola rodina, niektorí priatelia. Nesčítane krát navštívili Malfoy Manor, zaobchádzali s ním ako s dedičom otcovho mena. Prečo by mu chceli ublížiť? A kde bol jeho otec? Ako mohol dovoliť, aby mu toto urobili?

Bellatrix sa zlomyseľne usmiala a potom sa dotkla Dracových suchých pier palcom. "Viem. Len sa hrám s jeho mysľou. Pozrite na toho úbohého chlapca. Trasie sa ako lístoček vo vetre." Priklonila sa, aby ho pobozkala, ale jej manžel ju zastavil.

"Bella." Rudolphus neznel nahnevane, ale vyžadoval poslušnosť.

Žena pokrčila plecami a presunula sa ďalej od postele. Zvyšok večera ostala ticho.

Voldemort vzal elixír do rúk. 

"Mali by sme začať."

To nebola otázka.

Bola to fotografia jej rodiny, tá najdôležitejšia vec, čo mala. Nebol to jej prútik, ani odznak hlavnej prefektky, ani žiadna jej drahocenná kniha. Bola to fotografia jej matky, otca a brata, Christophera. Nikdy ju nikomu neukázala, ale nosila ju všade so sebou. Bola pokrčená a stará. Christopherovi bolo na nej desať a pol. Ešte nedostal svoj list z Rokfortu a len sa priblblo usmieval ako všetky deti jeho veku.

Časť z nej chcela, aby to bola pohyblivá fotografia, aby mohla vidieť svojho brata, aký býval pred mágiou, pred strachom. Nikdy ho nepoznala, keď bol zdravý. Narodila sa dva roky po tom, čo ho vzali do nemocnice. Ale nie do Svätého Munga.

Podala obrázok Amadeovi.

Bol poskladaný, biela strana ukazovala iba jeho vek. Dúfala, že Amadeus nepotrebuje vidieť, čo to je a k jej veľkej úľave si ho len vložil do vrecka.

"Posaď sa," potichu povedal Amadeus a ona bez slova poslúchla.

Zdalo sa, že konflikt, ktorý bol v ňom tak jasne viditeľný v zbrojnici, sa úplne stratil. Choval sa veľmi láskavo a dokonca sa zdalo, že je viac prítomný. Nebol taký priesvitný ako obvykle a Hermiona si všimla, že už ani nemal na sebe žiaden čierny make-up. Takto vyzeral mladšie.

Dumbledore si odkašľal. "Budeme tu, aby sme vás ukotvili, aby sme vás udržali mimo nebezpečenstva." Na chvíľu sa odmlčal, rozmýšľal ako správne vyjadriť svoj strach a potom sa rozhodol, že najlepšie bude len to tak vyhŕknuť a byť tak úprimný ako sa dalo. "Pán Malfoy si prešiel mnohým a je pravdepodobné, že sa nemôže alebo nechce vrátiť. Mohol na vás pripraviť pascu. Toho si buďte vedomá. Taktiež, ak je toto práca Voldemorta, okamžite odtiaľ vypadnite."

Hermiona chvíľu nič nepovedala, potom prikývla. Takmer mohla počuť tú prosbu, ktorú profesor Dumbledore nepovedal nahlas. Ten starý čarodejník nebol ochotný vystaviť ju nebezpečenstvu. Spôsobilo to, že sa cítila ešte menej istá ohľadne svojej misie. Ako mohla uspieť, keď jej ani Dumbledore neveril? Bola odsúdená zlyhať.

"Toto si uviaž okolo pása." Amadeus jej podal koniec hrubého lana, ktoré sa zviditeľnilo len sekundy po tom, čo ho vytiahol zo starej tašky na nočnom stolíku. "Volá sa Via Patienta, Cesta pasivity. Udrží ťa v našej blízkosti."

Trochu šteklilo v jej dlaniach, ale keď si ho okolo seba uviazala, ten pocit zmizol. Premýšľala ako stará Via Patientia bola. Všetko, čo ich Amadeus naučil, sa zatiaľ zdalo byť staršie než čokoľvek, čo sa kedy učili.

Profesor Snape vzal to lano po Amadeovi, uviazal si ho okolo zápästia a potom ho podal profesorovi Dumbledorovi. Nakoniec boli všetci spojení a lano sa znova stalo neviditeľným. Bolo to, ako keby nikdy neexistovalo.

Hermiona sa rýchlo pozrela na Dracove bledé črty a potom obrátila svoje bystré oči na Amadea.

"A čo on? Prečo sa nespojiť s ním?"

"Tu to nemôžeme urobiť," odpovedal. "To je tvoja úloha. Keď ho nájdeš, zviaž ho s nami a my vás vytiahneme. Je v kóme. To znamená, že budeš musieť ísť hlbšie do jeho mysle. Je takmer nemožné bez tohto nájsť cestu von." Potiahol ruku dozadu a ona cítila, ako sa lano okolo jej pása naplo.

"Nájdite ho," povedal profesor Dumbledore, znel sebaisto. Hermiona cítila o trochu menšiu beznádej. Možno mala šancu.

Chytila Dracovu chladnú ruku do svojej vlastnej a ostro sa nadýchla - už teraz bol ako mŕtvola. Stisla mu ruku a potom ju šúchala medzi dlaňami, snažila sa rozprúdiť krv. Zatvorila oči, stále ho držala za ruku, myslela na neho, dovolila Farbe magika, aby ju viedla.

Vpustila ju dnu a ona s výkrikom vpadla do temnoty.

"Vypi to. Ak kvapku preleješ, okamžite zomrieš."

Draco mu veril. Buď sa musel elixír prehltnúť úplne alebo ten chlap chcel len jednať podľa svojej krutej povahy. Bez ohľadu na dôvod výsledok bude rovnaký. Takže to vypil.

Očakával, že niečo pocíti, čokoľvek, ale elixír na neho nemal žiaden účinok, okrem chladivého pocitu v jeho hrdle. Vôbec si až doteraz neuvedomil, ako veľmi mu vyschli ústa. Dýchalo sa mu ľahšie.

"Prines trhača duše,"  prikázal Temný pán Macnairovi. Bez slova ten muž prešiel k skrinke so zásuvkami, otvoril najspodnejšiu a vytiahol odtiaľ tmavozelenú krabičku vo veľkosti šperkovnice. Podal ju svojmu pánovi.

Voldemort sa posadil na posteľ, milo sa na Draca usmial.

"Toto trochu zabolí." Ten úsmev sa zmenil na šialený, keď sa naklonil bližšie a otvoril krabičku. Niečo odporné ako chrobák sa dotklo Dracovho líca, keď bola krabička dostatočne blízko jeho pokožky.

"Čo je to? Dajte to preč!" To bolo prvý raz, čo prehovoril, odkedy sa prebudil v tomto bohom zabudnutom mieste a takmer mal pocit, ako keby zabudol rozprávať. Jeho pery zjavne nepochopili signály, ktoré k nim vysielal jeho mozog. Nebol si vôbec istý, či tie slová nakoniec vyšli z jeho úst. Takže namiesto toho zakričal, vediac, že to bol aj tak univerzálnejší jazyk.

Smrťožrúti sa zasmiali, ich tváre skrútené v príšernom tvare. Mal halucinácie?

To niečo ako chrobák si preplazilo cestu ku kútiku jeho oka a on v zúfalstve zatvoril oči. Jeho dýchanie bolo plytké a hlasné, každé nadýchnutie kratšie a ostrejšie než to predošlé.

"Ach bože, prosím, dajte to preč," prosil zbytočne. V tej miestnosti nebolo žiadne zľutovanie.

"Ale, ale, nebude to bolieť naveky." Cítil, ako sa lord Voldemort nad neho naklonil a odtiahol mu viečko s jedným kostnatým prstom. "Vpusti to dnu a zistíš, čo to znamená skutočne kričať."

Ten tvor si pretlačil cestu do vnútra jeho hlavy, za jeho oko, prechádzal cez tkanivo a kosti, až kým nedosiahol jeho mozog - a neexistovalo nič, čo mohol urobiť, aby zastavil tú oslepujúcu bolesť. Prial si, aby upadol do bezvedomia; prial si, aby zomrel len preto, že si to želal. Ale čoskoro ho všetky rozumné myšlienky opustili a jediné, čo zostalo, bol pocit naprostého zneuctenia.

Tá prázdnota bola ohromujúca.

Hermiona padala rýchlejšie a rýchlejšie v prázdnote jeho mysle  a jediné, čo mohla urobiť, bolo držať sa myšlienky, že nezomrie, keď konečne dosiahne zem. Nebola v hmotnom stave; bola ako duch. Nezomrie.

Premýšľala o ich poslednom stretnutí; od toho okamihu, čo sa oddelili. A dokonca teraz boli jeho slová v jej mysli jasné. "Nie je to len elixírom. Ty ma chceš."

Čo by sa stalo, keby ho nepohrýzla? Vo všetkom mal pravdu. Záležalo jej na ňom. Chcela ho. Možno ho dokonca milovala. Ako sa to stalo? Bola to nemožná situácia a teraz ho mala nájsť, zachrániť ho, postarať sa o neho.

Dokázala si spomenúť, kedy ju prvý raz nazval humusáčkou. Dokázala si spomenúť na všetky tie razy, kedy jej zámerne ublížil. A na začiatok ich siedmeho ročníka - vtedy povedal, že zomrie. Chcel vidieť, ako zomrie. Ako mohla milovať takéhoto chalana? Ale vedela prečo? Hoci bol všetkým, čo neznášala, bol tiež slušným človekom. Bol vášnivou osobou a bojoval so zlom v sebe, so všetkými vecami, ktoré ho jeho otec naučil. Draco sa snažil a to stačilo, aby ho milovala.

Ach bože, prosím, nech je nažive, keď ho nájdem.

Žmurknutím oka sa jej okolie zmenilo a ona sedela na pni stromu uprostred poľa narcisov. Mala na sebe zelené šaty bez rukávov, bosými nohami cítila trávu a vietor, ako keď bola znova dieťaťom.

Mal stále svoju myseľ pod kontrolou alebo ho ovládal niekto iný? Tak či tak, nezdalo sa, že by jej chceli ublížiť.

Rozhliadla sa, snažila sa nájsť nejaké náznaky, kde by mohol byť, ale jediné, čo videla, boli hory na horizonte a kvety za kvetmi. Niečo na tej krajine ju znepokojovalo; nedokázala pochopiť, čo to je. Pripadala jej nereálna, samozrejme, ale bolo to niečo iné. Niečo, čo si predtým nevšimla.

Tie kvetiny, boli ohnuté nie ďaleko od nej a mohla vidieť, ako sa vo vetre vlní čierne oblečenie. Niekto ležal na zemi.

Mohol to byť on?

Opatrne sa postavila a začala kráčať k tej postave. S každým krokom jej nádej rástla, ale keď sa konečne dostala k tej osobe, neblahé tušenie zaplavilo jej vnútro. Bol to Draco, ale nie ten, ktorého poznala.

Hermiona si kľakla vedľa chlapca a naklonila sa v obavách k nemu. Bol v poriadku? Chlapcove oči boli zatvorené a ruky mal zovreté v päsť, ale inak sa zdal byť v pohode - len spal ľahko znepokojeným spánkom.

Bol to ten istý chlapec, na ktorého narazila v tom horiacom dome v Dracovej mysli. Ako dávno to bolo? Štyri dni? Päť? Zdalo sa to byť dlhšie.

Keď vypili ten oddeľovací elixír, Draco stratil nad sebou kontrolu a ona ho aj vtedy zachránila. Bola teraz za neho zodpovedná? Vyčistí mu žalúdok za to, že bol taký blbec, keď ho znova uvidí. Bol takým idiotom. Takým... Zaškrípala zubami v nádeji, že to zabránila slzám, aby unikli z jej očí. Kvôli nemu nebude plakať.

Nebude.