Preklady fanfiction Harryho Pottera

7. Spojení

Malá miestnosť sa kúpala v lúčoch vychádzajúceho slnka, bol posledný z horúcich augustových dní. Pootvorené okno izby slizolinského hlavného prefekta vpustilo závan čerstvého vzduchu a hoci jeho chladný účinok vôbec neexistoval, poskytol ilúziu dvom ľuďom sediacim na zemi, ktorí sa vzájomne držali za ruky, že skutočne môžu niečo urobiť s tou vlhkou rozpálenou lepkavosťou ich situácie.

Hermiona zľahka držala brko, šteklila sa po líci pierkom na jeho konci. Bola hlboko zamyslená.

Prečo to povedal? Nemohla to byť pravda, že nie?

Pozrela na neho.

So zalapaním po dychu sledovala, ako si Draco zasunul blonďavé vlasy za ucho, nechal dlhé prsty spočinúť na svojom krku o chvíľočku dlhšie. Bolo to, ako keby sa podvedome snažil zvádzať.

Čo tým myslel?

Na tom, ako si zvnútra hrýzol spodnú peru, keď sa sústredil na veľmi náročnú esej z Transfigurácie, ktorú im poslala McGonahallová, bolo niečo ochromujúce.

Sedel na jej ľavej strane, ich spojené ruky spočívali medzi nimi. Pergameny, knihy, kalamáre a brká ležali rozhádzané pred nimi, prezrádzali fakt, že už hodnú chvíľku študovali.

Bola k nemu tak blízko, že ho skutočne mohla cítiť. Tú záhadnú vôňu slizolinského hlavného prefekta. Bolo to niečo medzi čistými plachtami usušenými vo vetre a borovicovým ihličím za slnečného dňa. Voňal čistotou a letom. Chcela sa o neho oprieť a zhlboka sa nadýchnuť.

Krvizradca je oveľa viac než len spojenie dvoch slov. Znamenalo to, že pre neho bola skutočným človekom. Však? Prečo na tom vôbec záležalo? 

Zhlboka sa nadýchla a zbytočne sa otočila k svojej eseji. Bol skrátka príliš prekliato rozptyľujúci.

Takmer nepostrehnuteľne pohol pravou rukou. Jeho ruka sa teraz dotýkala jej od lakťa ku končekom prstov a z tepla jeho pokožky sa jej mierne točila hlava a spôsobovala jej slabosť. Bolo neuveriteľné, akou citlivou sa jej vlastná pokožka stala; mohla cítiť jeho pokožku dokonca cez košeľou. Priala si, aby si sama nevyhrnula rukávy - alebo nedala dole habit. V bielej blúzke a krátkej sukni si pripadala nahá.

A hlavne si nebola istá, či jeho činy boli úplne neúmyselné.

Pokúsila sa vyrovnane dýchať, udržať sa v pokoji; veľmi silne sa snažila ignorovať motýliky divoko poletujúce v jej bruchu. Nechcela, aby vedel, aký účinok na ňu má.

Keď sa väčšmi naklonil nad svoj pergamen, nechala pohľad voľne sa po ňom potulovať, žasnúť, spytovať sa, túžiť. Ani on nemal na sebe habit, takže sa jej dostalo vzácnej príležitosti vidieť ho v pohodlí.

Vďaka bielej košeli s nariasenými rukávmi vyzeral ako pirát, a čierne nohavice doplňovali jeho štíhlu postavu. Vôbec nevyzeral ako Draco Malfoy, ktorého tak dlho poznala. Bol v pohode. Bol uvoľnený. Bol pokojný.

Ako sa opovažuje byť taký pokojný, keď ona sa tu takmer triasla len preto, že... uniesol jej ruku? Ten surovec.

"A ty... ty si to najhoršie, pretože zo mňa robíš krvizradcu."

Naklonila sa k nemu bližšie a slabučko mu fúkla do ucha, slepo nasledujúca potrebu rozptýliť ho, zmiasť ho.

"Prestaň ma dráždiť, Drrraco." Tie slová zašepkala, ale jeho meno veľmi vedome zapriadla.

Pohyb jeho brka na pergamene neprestal, ale takmer nebadateľne pohol rukou tak, že sa jej už viac nedotýkal. Inak nijako nenaznačil, že jej slová počul.

Pripadala si ako blázon.

Čo ak to nebolo úmyselné? Teraz sa na nej smial, považoval ju za domýšľavé dievčatko, ktoré nemalo potuchy, čo sa skutočne deje.

Predstierala, že niečo overuje v učebnici, dúfala, že vyzerá rovnako uvoľnene ako on. Začala znova písať, dôverujúc svojej schopnosti robiť si domáce úlohy za akýchkoľvek okolností. Nič nemohlo zabrániť Hermione Grangerovej, aby študovala.

Okrem jeho hlasu.

"Máš kópiu Pokročilej transfigurácie?" Znel tak ľahostajne a ona si z toho pripadala... nedôležitá. Vzdychla si a práve chcela odpovedať, keď sa načiahol po spomínanej knihe po jej pravici.

Bol od nej len pár centimetrov.

Stuhol, pozrel sa jej do očí, namáhavo prehltol. To bola chyba. Elixír bol stále v nich, zúfalo pracoval proti párovacej mágii a spôsoboval, že sa bránila každým nevyhnutným spôsobom. Práve teraz sa jeden z tých spôsobov aktivoval.

Pokúsil sa pohnúť, pokúsil sa od nej odtlačiť svoje telo, ale nemohol.

Zadržala dych, oči široké uvedomením.

"Ja som... nič nerob. Prejde to." Snažil sa znieť racionálne, ale jediné, na čo dokázal myslieť, boli jej pery, čiastočne oddelené, vlhké, pozývajúce. Priklonil sa bližšie, cítiac jej teplo, ochutnávajúci jej strach.

Myšlienky mala rozhodené; prehrávala. Zatvorila oči, dúfala, že zmizne. Ak by si len priala, aby odišiel, možno... bola to detinská myšlienka.

Keď znova prehovoril, cítila dych na líci. "Posuň sa. Dostaň sa odo mňa preč."

Zradil ju hlas a len pokrútila hlavou, zúfalo uvažujúc. Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem.

Tú bitku prehrávali.

Potom sa zrazu celý hrad zatriasol, keď sa hlasné BUM ozvalo chodbami a pozemkami Rokfortu. Oboch ich to vyplašilo, obrátilo ich pozornosť k otvorenému oknu - k ich oku do vonkajšieho svetla.

Napriek tomu otrasu pocítil Draco absurdné nutkanie spýtať sa jej: "Cítila si, ako sa zem zatriasla?" ale podarilo sa mu tie slová prehltnúť práve včas. Pýtať sa na takú sprostosť?

Náhlivo sa postavili a prihnali sa k oknu. Draco vyliezol na stôl a naznačil jej, aby ho nasledovala, keď otvoril okno viac a vyklonil sa z neho v snahe vidieť, čo sa deje.

Na prvý pohľad nič nevidel, ale potom sa za mrakmi objavilo všetkým príliš dôverne známe Temné znamenie. Morsmorde. Cítil to slovo na jazyku a bolo oveľa trpkejšie, než si pamätal. Bolo to nemožné; nemohli to byť...

"Čo to je?" Znela vydesene. Musela to uhádnuť.

"Smrťožrúti."

Zoskočil zo stola, potiahol ju so sebou a urobil prvé dva kroky ku dverám, keď vycítil jej váhanie. Zastavila ho, ich spojené ruky vystreté medzi nimi.

"Čo je?" oboril sa na ňu, oči nebezpečne prižmúrené.

Pokrútila hlavou, snažila sa dať dostatočne dokopy na to, aby znova prehovorila. Nakoniec sa jej podarilo vyhŕknuť: "Oddeľovací proces. Ešte neskončil."

Ak to bolo možné, vyzeral vydesenejšie než pred chvíľou a jedovato odsekol: "Musím ísť. Neverím tvojmu drahocennému riaditeľovi; na slizolinčanoch mu nezáleží."

Hermiona na neho chvíľu len zízala, zdesene žmurkala. "Samozrejme, že záleží." Mala pocit, že tvrdí samozrejmý fakt, ale pre Draca to zjavne bolo ďaleko od pravdy. Prečo takto uvažoval?

"Musíme nájsť spôsob, ako môžeme vyjsť bezpečne von. Nikomu nepomôže, ak sa vyrútime v ústrety smrti."

"Vieš, čo to znamenie znamená. Sú tu a zabijú každého, kto sa im dostane do cesty." Stál pred ňou vzdorne, hlava naklonená doľava, jasne si myslel, že ju jednoducho omráči a odnesie so sebou.

"Prečo tak dychtíš dostať sa k záchrane? Prakticky si rodina s tými... bastardami. Ty si vôbec nemusíš robiť starosti a ani žiaden zo slizolinčanov." Triasla sa zúrivosťou. Bol takým pokrytcom.

Draco okamžite neodpovedal.

V tom, ako sa na ňu pozeral, bolo niečo znepokojujúce; bolo to, ako keby bola pre neho iba zvieraťom. Ako sa to stalo? Len pred chvíľou na ňu hľadel, ako keby bola tým najvzrušujúcejším, čo kedy videl. Ako sa to mohlo tak rýchlo zmeniť?

"Čo teda navrhuješ?" zavrčal Draco. "Stáť tu a nič neurobiť? Zašiť sa tu a zomrieť? To si tak vydesená, malá chrabromilčanka?"

Jeho slová ju ostro bodli. Chcela sa z tej izby dostať rovnako horlivo ako on. Chcela utekať za svojimi priateľmi, pomôcť ostatným zhromaždiť prvákov a druhákov do bezpečia. Chcela sa pripraviť na blížiaci sa boj.

Ale ten elixír bol hrozbou a ona ju nemienila brať na ľahkú váhu. Priveľakrát sa do niečoho hnala, keď to mala spochybňovať. Nedovolí, aby to dospelé decko zastrelo jej úsudok.

"Po prvé, prestaň tu trapošiť a chovať sa ako rozmaznaný fagan," odsekla, príjemný pocit sa rozšíril v jej vnútri, keď sledovala, ako zbledol a napäl ústa. "A potom môžeme kontaktovať Dumbledora. Kde som dala tú guľu?" Prešla k svojej taške, Draco ju neochotne nasledoval.

Počítal do sto. Bol tak blízko k tomu, aby ju pustil. Nechcel ju držať za ruku. Nechcel byť v jej blízkosti.

Kým kľačala na zemi, prehrabávala sa v taške, predstavoval si, ako ju niečím ťažkým ovalí. To by mohol spraviť, nie? To sprosté kúzlo by mu v tom nezabránilo? Nevedel, ale mohol by to skúsiť.

Vložil si ukazovák ľavej ruky do úst, stiahol z neho prsteň a vypľul si ho do dlane. Pustil ho na Hermionu hlavu a on ju skutočne trafil, spôsobil, že vzhliadla a nahnevane na neho zazrela.

"To čo dopekla bolo?" pýtala sa, tvár červená frustráciou.

Uškrnul sa, ale nič nepovedal, mávol voľnou rukou, náhlil ju, aby pokračovala. S podozrievavým výrazom v tvári sa vrátila k svojej taške a pokračovala v hľadaní Konektora.

Takže jej mohol ublížiť. Očami skúmal izbu, hľadal vhodný predmet, ktorý by na ňu pustil. Nemohol nič nájsť - okrem vydania Histórie Rokfortu. Oh, tá irónia, náročná literatúra bola skutočne život ohrozujúca. Šialene sa uškrnul, načiahol sa po knihe na polici, keď sa Hermiona zrazu postavila, takmer sa zrazila s jeho rukou a radostne sa k nemu otočila držiac v ruke priesvitnú guľu.

Práve chcela povedať: "Našla som ju," keď si všimla výraz v jeho tvári. Zízala na neho, otvárala a zatvárala úst ako ryba na suchu, ale potom sa na neho zamračila, nemé otázky jej žiarili v očiach. Prečo vyzeral tak... diabolsky?

"Čo je?" spýtali sa obaja súčasne. Draco znel hrozivo a Hermiona pochybovačne. Určite mal niečo za lubom. Cítila sa ponížená; bol k nej taký príšerný dokonca po všetkom, čím si prešli. Nič sa medzi nimi nezmenilo? Nedelili sa o život meniace myšlienky, sny a názory?

Chvíľu hľadela na zem, zhromažďovala silu, než sa k nemu otočila tvárou, pozrela sa mu priamo do očí s pocitom veľkej zrady. "Neviem, čo plánuješ, ale mohol by si s tým ešte chvíľu počkať? Chcem urobiť čokoľvek, čo môžem, aby som zachránila túto školu a všetky tie nevinné deti, ktoré neurobili nič, čím si toto zaslúžili. Nemôžem to urobiť, ak si budem musieť ustavične strážiť pred tebou chrbát." Hodila Konektor na jeho posteľ a chytila ho aj za ľavú ruku. "Dokážeš to?"

Zatvoril oči, nedokázal zniesť jej prenikavý pohľad. Bola príliš dobrá, aby to bola pravda. Vydýchol a potom priznal: "Chcem vidieť svojho otca. To preto..." Slová sa mu zasekli v hrdle.

Stihla mu ruky. "Viem." Na chvíľu sa odmlčala a potom potichu dodala: "Prosím, nedovoľ tomu, aby nám to ublížilo."

Všetko, čo hovorila, bolo príliš. Ako vždy vedela, čo povedať? Pokúsil sa udržať tvár bez výrazu, pokúsil sa zadusiť slzy za viečkami. Nedovolí si byť pred ňou slabý. Už aj tak videla príliš.

"Nedovolím. Budem dobrý chlapec." Draco sa pousmial a keď slzy konečne sľúbili, že sa neobjavia, otvoril oči. "Začnime teda. Už sme aj tak premrhali príliš veľa času."

Hermiona prikývla, pustila mu ľavú ruku a vzala Konektor z postele. "Musíš mi pomôcť," povedala mu. "Otoč ho štyrikrát v smere hodinových ručičiek na mojej dlani, z tvojej strany proti smeru, samozrejme."

Urobil to.

Pustila guľu a tá sa blízko podlahy začala vznášať podobne, ako keď ju použila prvý raz. Stúpala až dovtedy, kým nebola v úrovni jej očí. Hermiona potom nakreslila rovnaké podivné písmeno či obrázok na prednú stranu, ako Draco videl predtým. Vtedy bol príliš unavený a príliš šokovaný, aby bol zvedavý, ale teraz musel priznať, že by rád vedel, ako tá vec funguje a čo viac, čo to vlastne bolo.

"Čo si práve urobila? Čo je to za vec? Prečo som ju nikdy predtým nevidel?"

"Je to Dumbledorov vynález. Funguje len na území školy... och, pozri, to je on." Pritiahla Draca pred vznášajúcu sa guľu, takže obaja mohli všetko jasne vidieť a počuť.

"Profesor Dumbledore..." vydýchla. Kráčal rýchlo po nejakej chodbe... Hermione pripomínala druhé poschodie.

Dumbledore sa na ňu usmial, ale ten úsmev mu nedosiahol oči. "Čakal som, že zavoláte. Ide po vás Amadeus. Počkajte na neho. Dá vám pokyny. V tejto chvíli sú všetci v bezpečí, ale obliehajú hrad." Zakopol a na krátky okamih bol príliš roztržitý, aby hovoril. Hermiona zadržala dych, bála sa, že na neho niekto zaútočil, ale nikoho nebolo vidno. Čoskoro pokračoval, hlas naliehavý. "A ešte jedna vec, nepoužívajte nič, čo vás naučil Amadeus. Je to veľmi dôležité. Nesmú to zistiť. Len..."

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

Dumbledore im zamával. "Choďte. Pustite ho dnu. Buďte v bezpečí." S týmito slovami sa stratil.

Zmätene sa na seba pozreli a potom šli vpustiť Amadea dnu. Práve, keď chcel Draco otvoriť dvere, Hermiona ho chytila za ruku. "Ako vieme, že to je on?"

"Nevieme." Vytiahol prútik spoza opasku a Hermiona urobila to isté.

"Veríš mi?" spýtal sa, pochyboval, či ho nechá byť tým, kto bude stáť s pripraveným prútikom, keď ona bude otvárať dvere. Prikývla a načiahla sa po kľučke. Váhavo otvorila ťažké drevené dvere.

Veľmi pretiahnutý a trochu priehľadný Amadeus vošiel bez slova do izby. Mal na sebe tmavozelený habit a dlhé čierne vlasy mu viseli rozpustené na pleciach.

Draco sklonil prútik.

Hermiona si nebola istá, ako oslovovať Amadea mimo učebne; a dokonca tam to bol problém. Občas s Ronom a Harrym premýšľala, prečo používal len krstné meno bez prídavku  ‘profesor’. Bolo to trochu čudné.

"Pane, čo by sme mali urobiť?" spýtala sa nakoniec, keď sa rozhodla byť aspoň zdvorilá.

Amadeus si ju prezrel od hlavy po päty, cítila sa pritom ako chrobák pod lupou. Zjavne ho vôbec nepotešilo, že ju vidí.

Vďaka tomu jej došlo, že ich asi oboch nemá rád za to, že sú príliš slabí, aby zvládli párovaciu mágiu. To by vysvetľovalo tie dve eseje, ktoré dnes ráno dostali a ktoré mali zajtra odovzdať. Vojna asi nebol dostatočný dôvod na meškanie.

Nakoniec im prikývol na pozdrav a potom prešiel priamo k veci.

"Toto sa nikdy predtým nestalo," povedal, vybral niečo z vrecka a položil si to za ucho. "Predtým som nebol ochotný prijať toto riziko, ale teraz nemáme na výber."

Amadeus sa nadýchol nosom, ako keby niečo zavoňal, ale potom sa zrazu pohyboval tak rýchlo, že ani jeden z nich nemal šancu zareagovať. Strčil do nich ruky, niečo v ich vnútri schmatol, s námahou to držal, nech to bolo čokoľvek. To niečo vytiahol von, niečo svietivé, farebné, nádherné. Obaja, Draco aj Hermiona, zalapali po dychu, bolelo to, požieralo ich to zaživa. Bolo takmer nemožné zadržať výkrik.

"Mám len vedomosti a vždy je tu možnosť, že niektoré ich časti z pamäte mojich predkov vybledli." So zlomyseľným úškrnom dodal: "Dúfajme, že to neboli dôležité časti."

Chytil konce ich duší ľavou rukou, vzal obdĺžnikový predmet spoza svojho ucha a obmotal ich duše okolo neho. "Toto by vás malo udržať dohromady, aj keby ste kráčali medzi inými ľuďmi." Pustil ich, ukročil dozadu a obdivoval svoju ručnú prácu.

Keď sa Draco prebral zo šoku, zareagoval ako prvý, vrazil do Amadea ľavou rukou a zjačal: "Čo to krucinál bolo? Kto dopekla ste? Nič som vám nedovolil... Kto ste?" Sťažka prehltol, keď si uvedomil, že práve napadol učiteľa. Ale nechystal sa vziať svoje slová späť; mali právo to vedieť.

Amadeus sklonil hlavou, nechal vlasy spadnúť mu do tváre.

Všetko svetlo utieklo do vzdialených rohov miestnosti a zanechalo ich stáť v dočervena rozpálenej temnote. Obkolesovali ich tiene ako žijúce bytosti a všade sa dal počuť hladový šepot. S každým Amadeovým nádychom sa miestnosť zmenšovala a rozširovala, dýchala ako jeden so svojim pánom.

Hermiona sa pokúsila upokojiť. Bol to ich učiteľ. Neublížil by im. Ale akékoľvek zdôvodňovanie nedokázalo zakryť jej nepokoj, ten strach, ktorý cítila v srdci. Muž pred ňou vyzeral byť rovnako šialený ako stúpenci Voldemorta. Chcela utiecť, a práve chcela dať Dracovi signál, aby ju nasledoval, keď sa svetlo vrátilo a Amadeus sa zrútil na kolená.

Hermiona chcela ísť k nemu, ale Draco ju zadržal.

Amadeov hlas bol chrapľavý, keď prehovoril - chrapľavý a veľmi unavený. "Prosím, choďte už. Pomôžte Dumbledorovi a ostatným. Nepoužite nič, čo som vás naučil a ak sa vám začne motať hlava, alebo ak niektorý z vás bude mať pocit, že sa roztápa do toho druhého, všetkých opustite a nájdite si miesto, kde si môžete dať dokopy myšlienky a oddeliť sa jeden od druhého."

"Ale pane..." pokúsila sa Hermiona namietať.

"Blázonko," zamrmlal. "Len pred chvíľou si bola pripravená utiecť. Urob to. Potrebujú ťa." Sklonil päste k zemi a oprel sa o ruky. "Bežte!"

Stále váhala, ale Draco nie. Rozbehol sa k dverám, prinútil ju nasledovať ho. V zúfalstve sledovala, ako sa Amadeus nekontrolovateľne roztriasol. Čo sa to s ním dialo?

"Nemôžeme ho opustiť," prosila, keď kráčali z dverí.

"Počula si ho." Na chvíľu zastal, rozmýšľal. "Okrem toho je bláznivý. Ten chlap má moc, ale očividne ju nedokáže ovládať. Nechcem byť v jeho blízkosti, keď sa rozhodne prísť o rozum."

"Ako môžeš byť taký krutý a sebecký..." To nebola otázka, len vyhlásenie. Dávalo jej zabrať pochopiť chlapca, ktorý kráčal pred ňou. "Nič o ňom nevieš."

"A ty?"

Utekali po schodoch. Draco ju viedol do žalárov.

"Nuž, Dumbledore mi pár vecí povedal," nejasne odpovedala.

Draco si skúsil zahryznúť do jazyka, ale nepomohlo to, musel sa spýtať. "Akých vecí?" Chcel vedieť, kým Amadeus bol. Bol príliš mocný na niekoho tak mladého. Chcel vedieť, ako to bolo možné.

Nechala mlčanie medzi nimi narásť. Tak veľmi to chcel vedieť, tak veľmi bol ochotný počúvať. Zaujalo ju, že sa tak o niečo zaujímal a že potreboval ju, aby sa k tým informáciám dostal. Spokojne sa usmiala. "Je to Kelt, hoci jeho meno je nemeckého pôvodu. Nemôže úplne odísť zo svojho domova a to je dôvod, prečo je len svojím tieňom, keď cestuje na iné miesta. Amadeus je akýmsi druhom dediča... túto časť Dumbledore príliš dobre nevysvetlil a ani dôvod, prečo je tu..." Nechala svoj hlas vytratiť sa.

Čoskoro jedinými zvukmi boli ich rytmické kroky na kamennej podlahe a ich trhané dýchanie, ktoré sa odrážalo zo stien. Bolo čudné, aký hrad dokázal byť tichý, hoci bol pod útokom. Neznamenalo ‘ticho pred búrkou’ práve toto?

"Čo nám to urobil?" spýtal sa nakoniec Draco, zadýchaný.

Rýchlo dýchajúc Hermiona odpovedala: "Myslím, že nás zviazal dohromady."

Začínala sa cítiť vystrašene. Teraz už mohla počuť ľudí kričať. Bolo príšerné vedieť, že vojna zúri tak blízko domova. Nebola niekde v diaľke; nebola o ľuďoch bez mena a bez tváre. Bola o všetkých, ktorých poznala. Ľudia mali zomrieť. Harry mohol zomrieť. Ron mohol zomrieť.

Draco mohol zomrieť.

Prosím, nedovoľ, aby zomreli.

Stisla mu ruku, mlčky prosila, aby zastavil, aby sa jej spýtal, prečo je rozrušená.

Prečo jej vôbec záležalo na tom, čo sa mu stane? Bol veľmi nepredvídateľný. Bol stále nespoľahlivý, stále kráčal po temnej ceste. Prečo jej na ňom záležalo?

Spomalil a začal kráčať kradmo po chodbe. Mohli zo všetkých strán počuť slabé výbuchy. Koľko tu bolo smrťožrútov? Bol s nimi samotný Lord Voldemort? Hermiona si len priala, aby boli malé deti v bezpečí. Bola to ich povinnosť ako hlavných prefektov ubezpečiť sa, že sú všetci prváci a druháci odvedení do bezpečia v žalároch.

Zrazu Draco zastal na mieste a pritiahol ju k stene. Počuli kroky, veľa krokov, ktoré sa náhlili ich smerom.

Hermiona cítila srdce v krku. Bolo nemožné rozmýšľať o niečom inom, než o približujúcich sa ľuďoch, o zvukoch ich krokov, o náhlivosti ich pohybov... silno zatvorila oči, modlila sa, aby toto všetko bol len sen. Ale bol to niekedy sen?

"Nie, nemôžeš s nami zostať. Nie, toto nie je cvičenie. A nie, Harry vás nebude držať za ruky len preto, že sa bojíte." Bol to mrzutý hlas, ale Hermione znel ako sladká hudba. Vyskočila spoza rohu a hnala sa k Ronovi, objímala ho a opakovala: "Vďakabohu, že si v bezpečí. Vďakabohu, že si v bezpečí."

Na koncoch oboch jej rúk boli dvaja veľmi zmätení chlapci.

Pustila Rona a ako k ďalšiemu sa otočila k Harrymu, schmatla ho za predok habitu, pritiahla ho k sebe a pobozkala na líce, z čoho sa poriadne začervenal. "Aj ja ťa rád vidím," podarilo sa mu vykoktať.

Nakoniec si všimla, že je tam pomerne veľa malých hláv, ktoré na nich zvedavo zízali; jedna z ich mala zelenomodré oči a blonďavé vrkoče. Chvíľu na Hermionu civela a potom sa vysokým hlasom spýtala: "To sú tvoji frajeri? Ako to, že ich máš tak veľa?"

Všetky tie hlávky sa teraz otočili na ňu.

Ignorovala tú otázku najlepšie, ako vedela a očami preletela skupinku detí. Boli tam farby všetkých fakúlt.

"Máme všetkých. Dokonca slizolinčanov, hoci Pansy nebola nadšená, keď ich musela nechať v našej starostlivosti. Pohrýzla ma." Ron vystrčil ruku Hermioniným smerom a ona si všimla, že mal na nej vážne čerstvé, nepekne vyzerajúce stopy po uhryznutí. "Neznášam tú mr-"

"Ron," ozvala sa varovným hlasom a kývla smerom na deti. Zmĺkol, ale mrmlal si pod nosom niečo o diabolských slizolinčanoch.

"Toto bolo asi to najbližšie, ako sa ty dakedy dostaneš k živému dievčaťu."

Všetky hlavy sa otočili k blondiakovi, ktorý stál vedľa Hermiony a držal ju za ruku. V skupine sa ozval šepot: "To je jej frajer?"

Zdalo sa, že si ho Ron všimol po prvý raz a zúrivo očervenel, keď si zbadal ich prepletené ruky.

"Čo sa tu krucinál deje?" Stále mal dosť zdravého rozumu, aby hovoril potichu, ale nedalo sa pochybovať o stave jeho mysle. Zošalel.

"A toto je čo?" Ukázal na ich ruky.

Hermiona nemala čas odpovedať, než Draco zdvihol ich ruky a vyhlásil: "Och, toto? To je mágia."

Harry sa zmocnil Rona a Hermiona udrela Draca do pleca. "Sklapni, ty idiot." Otočila sa k svojim dvom najlepším priateľom, z ktorých jeden začínal nebezpečne trhane dýchať a  pomaly sa menil na žiarivý odtieň gaštanu a druhý na ňu vyčítavo hľadel.

"Nie je to tak, ako to vyzerá," začala, znela hlúpo dokonca svojím vlastným ušiam.

"Nie, toto je určite oveľa viac," znova komentoval Draco, než mala šancu pokračovať.

Škaredo na neho zazrela pohľadom, ktorý sľuboval mučenie a nekonečné peklo, ak nebude ticho. Pokrčil plecami a naznačil jej, aby pokračovala vo vysvetľovaní.

Po celý čas malé hlávky sledovali ich rozhovor ako veľmi zaujímavý metlobalový zápas.

Nadýchla sa a zúfalo zamrmlala. "Pokúšame sa... nuž, je to... chcem povedať, toto nám poradil Amadeus." Zdesené výrazy v tvárach chlapcov ju prinútili uvedomiť si, čo práve povedala. Pokúsila sa napraviť škody dodaním: "Je to pre naše vlastné dobro."

Draco sa škeril, ale nič nepovedal. Bude si s tým musieť poradiť sama.

"Chcem povedať, že sme práve rozdeľovaní. Už žiadna spoločná mágia." Jednoducho nechápala, ako všetky tie nesprávne slová vychádzali z jej úst. Čo sa to s ňou dialo?

"Prestaňte sa na mňa takto pozerať. Nič sa nedeje. Toto čoskoro skončí. A okrem toho musíme ísť. Už aj tak sme tu zostali príliš dlho."

Harry si chvíľu Draca prezeral a potom sa spýtal: "Na čej si strane?"

Zaskočilo ho to. Vážne od nich neočakával, že sa spýtajú na jeho oddanosť. To nebolo niečo, na čo sa pýtalo medzi nepriateľmi.

"Úprimne?"

Harry prikývol a celý priestor stíchol. Minimálne dvesto párov očí sa upriamilo na neho, dokonca Hermionine.

"Neviem."

Na chodbe nastal dlhý okamih, kedy nikto nezažmurkal, ani nevydal hláska. Zdalo sa, že to trvá celú večnosť.

Draco zostal pokojný po celý čas, čo ho sledovali.

"S tým dokážem žiť," nakoniec prehlásil Harry, pustil Rona, ale potom ho chytil za lakeť, keď sa znova pokúsil zaútočiť na Draca.

"Musíme ísť. Idete s nami alebo máte iné plány?"

"Máš moje plány so sebou." Draco mávol rukou nad skupinou slizolinčanov, trochu oddelenej od ostatných.

"Dobre. Potom ideme."

Harry sa pohol, aby doviedol skupinu do špeciálne vytvorených úkrytov odolných voči mágii.