Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. Každodenná rutina

Zhrnutie:  Draco je nebezpečný, keď sa nahnevá...

Draco sedel v jednom z mnohých útulných kresiel v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Takmer v ňom ležal v pohodlnej pozícii, jedna ruka prehodená cez operadlo. Čiastočne načúval, ako sa siedmacki chalani bavia o čistote krvi, o dobre vyzerajúcich dievčatách a dôvodoch, prečo majú aj dievčatá dovolené študovať mágiu a čiastočne spomínal na to, čo im toho dňa ukázal Amadeus.

Dracovi sa v skutočnosti začali Amadeove hodiny páčiť, hoci využil každú príležitosť, aby rypol do charakteru učiteľa Starovekého magika, či jeho vyučovania a štýlu. Ale jednako, veci, ktoré im až doteraz predviedol, boli úžasné.

Uši sústredil na prebiehajúci rozhovor.

“Chcem povedať, že čí geniálny nápad to bol, aby sa baby učili tie isté veci, ako sa učíme my. Naše mozgy sa od nich podstatne odlišujú: sú väčšie, rýchlejšie, silnejšie. Dievčatá sú prostoduché,” vyhlásil Crane Brinton, jeden z väčších chlapcov a od chudších poslucháčov získal množstvo prikývnutí.

“A počúvajte,” ozval sa Goyle. “Už ste niekedy videli skvelú hráčku metlobalu? Nie, pretože žiadna neexistuje. Baby sú dobré len na jedinú vec a len na túto jednu.”

Celá skupina vybuchla v smiech a Draco sa tiež mierne pobavený pousmial. Ale potom sa musel prejaviť jeho podrezaný jazyk.

“Ako isto viete,” prehovoril v zdanlivo ledabolom štýle, ale jeho oči sledovali každučký pohyb, ktorá malá skupinka pred ním urobila. “Vaša logika nie je celkom magicky nepriestrelná,” pokračoval. “Ak sa pozriete na dievčatá v našej fakulte - sú poriadne bystré a stavím sa, že všetky majú lepšie známky než vy dvaja.”

Chalani sa na neho pozerali, niekoľkí zdesene žmurkali, ostatných očividne jeho slová pobúrili, ale nikto z nich nemal odvahu alebo nebol dostatočne hlúpy, aby ho spochybňoval. Až na Brintona. Zdieľal všeobecný názor všetkých veľkých ľudí, čo šikanujú: nikto sa im neodváži postaviť do cesty.

Atmosféra sa zmenila na pomerne nepriateľskú.

“Povedz Malfoy, v poslednej dobe sa veľa držíš za ruky s humusáčkou Grangerovou. Zvažuješ, že ho do tej čarodejnice–pobehlice strčíš?” spýtal sa so širokým úsmevom Brinton.

Draco zareagoval inštinktívne, preskočil krátku vzdialenosť medzi nimi a zasiahol ho priamo do tváre. Odtiahol sa od väčšieho chlapca, díval sa na neho, oči mu žiarili zhnusením a zlobou.

“Nikdy sa znova neopováž niečo také naznačiť. Ona je pod moju úroveň.” Dracov hlas neprejavoval žiadnu evidentnú emóciu, ale svaly na brade mal napäté.

Brinton si držal krvácajúce ústa a nos jednou rukou a pokúsil sa druhú vystrieť smerom k Dracovi v pokuse o zmier. “Hej, nič som tým nemyslel, bol to len hlúpy žart,” pokúsil sa ospravedlniť, ale prabiedne zlyhal. Nikdy nebol múdre uraziť Malfoya a teraz sa mu to podarilo kráľovsky a keď už pri tom bol, spravil si tiež mocného nepriateľa - a len s tak málo slovami.

Goyle sa postavil a pokúsil sa medzi tých dvoch chlapcov presunúť, ale Malfoy ho odtlačil späť do kresla. Goyle sa na neho pozrel, na chvíľku sa mu v očiach objavilo ublíženie.

“Nemiešaj sa do toho,” bolo jediné, čo Malfoy povedal. Ani sa na Goyla nepozrel. Na blondiakovi bolo niečo iné, ako keby bol na pokraji toho, že mu rupnú nervy. A kvôli čomu? Za minulé roky počul Goyle horšie urážky - dokonca Potterovi sa zadarilo pár poriadne hnusných poznámok, na ktoré by bol hrdý ktokoľvek. Ale toto bola taká priehľadná urážka, nič bystré na nej nebolo. Len hlúpe spojenie medzi pár malými detailmi.

Draco tam chvíľu mlčky stál, snažil sa získať pod kontrolu násilné emócie, ktoré hrozili, že vybuchnú. Nikdy si nepredstavoval, že bude možné cítiť všetko naraz. Bol si istý, že niečo jednoducho prasklo; prelomila sa nejaká jasná hranica, ktorá držala všetko pekne pokope. Čo to jeho otec povedal? “Nikdy nedaj najavo svoju slabosť, nikdy nedaj najavo svoje emócie a ešte lepšie nikdy nič necíť.” Ako to otec dokázal?

Vyrútil sa zo spoločenskej miestnosti a spola utekal do chlapčenských záchodov v žalároch. Bolo mu ukradnuté, čo si ostatní pomyslia, len nechcel, aby to niekto videl. Nie toto, nie jeho, keď je takýto.

Keď sa dostal do záchodov, prešiel priamo k umývadlu, otvoril kohútik a nechal tiecť vodu plným prúdom. Ten zvuk potreboval, akýkoľvek zvuk bol dobrý, lepší než to ustavičné tliachanie jeho mysle.

Oprel sa o umývadlo, sledoval svoje ruky; na jednej boli modriny. Predtým si nevšimol, že si zranil ruku, keď toho bastarda zasiahol, ale teraz to zbadal a začínalo to vážne bolieť. Hlúpa, slabá, ľudská pokožka. Uhladil si krvavou rukou vlasy, zanechávajúc červenú cestičku v tej belosti.

Držal sa za ruky s humusáčkou Grangerovou… 

Keď sa v hrôze sledoval v zrkadle, začínal pochybovať, či si stále zachoval zdravý rozum. V očiach mal šialený lesk a jeho ústa sa skrútili na zlovestný úškrn. Rozmazal si krv po tvári podobne ako Indiáni svoje bojové znamenia.

V tej chvíli stratil všetku nádej, že je duševne zdravý.

Začal kopať do dverí boxov, takmer niekoľko z nich zlomil a neprestal, až kým niekto nezakňučal - veľmi, veľmi potichu, ako keby sa snažil nenarobiť žiaden hluk.

Draco sa zarazil uprostred ďalšieho kopnutia a stál tam na jednej nohe, starostlivo načúval a keď nakoniec prešiel k poslednému boxu v rade, otvoril dvere.

“Nič som nepočul,” zjačal veľmi vydesene vyzerajúci Colin Creevey. “Spal som…”

Ak kedy existoval náznak rumenca na Dracovej tvári, teraz bol ten čas. Aspoň si mal umyť tvár, než otvoril dvere. Prekliaty idiot.

“Zmizni.” Draco nechal mladšieho chlapca opustiť toaletu, ale zastavil ho vystretou rukou skôr, než stihol okolo neho prejsť. Colinovi sa len tesne podarilo vyhnúť tomu, aby sa jej dotkol.

“Nemusím to ani hovoriť.” Nebola to otázka, ale varovanie a pre Colina bolo celkom jasné. Chcel jedného dňa opustiť školu a stať sa fotografom, vážne.

“Spal som, nič som nevidel,” povedal a zhromaždil všetku svoju silu, aby sa pozrel bláznivému slizolinčanovi do očí. Na mlhavú sekundu si bol istý, že ho ten šialenec hlúpo pleskne, ale potom Malfoy spustil ruku a nechal ho odísť.

Colin utekal tak rýchlo, ako vládal do chrabromilskej spoločenskej miestnosti a sedel pred stále horiacim ohňom tak dlho, ako bolo treba, aby sa do jeho rúk a nôh vrátil cit. Sedel tam a pomerne dlhú dobu sa triasol.

Mizerná ženská, pomyslel si Draco. Nejako sa tej mrche podarilo strhnúť jeho ochrany a teraz za to platil. V jeho mysli rezonovala neznesiteľná otázka: zvažuješ, že ho do tej čarodejnice-pobehlice strčíš? Naprostý výsmech z tých slov ho prinútil prehnúť sa v páse, ako keby ho bolelo v bruchu. Ale nebolo to jeho brucho, čo ho bolelo; roztvorilo sa v ňom nejaké oveľa hlbšie zranenie. Zavrčal. Ten zvuk vznikol hlboko v jeho hrdle a po chvíli sa zmenil na nárek hnevu a bolesti.

Začal ju považovať za človeka… držíš sa za ruky s humusáčkou Grangerovou.

Bolo to kvôli tomu ich nekonečnému cvičeniu. Bolo to kvôli Amadeusovi a jeho netrpezlivým očiam, ktoré sa na nich upierali, tlačili na nich, naliehali, aby trénovali každý jeden deň, každú jednu chvíľu, ako keby boli veľmi pomalí v učení. Nebol čas premýšľať o niečom inom. Amadeus ich do tohto dohnal… a ten starý strašiak Dumbledore to pre nich tak uľahčil, ako keby to naplánoval.

Dumbledore dal siedmakom povolenie trénovať bezprútikovú mágiu v žalároch po večierke. Všetci to vzali ako láskavosť a vo výsledku si polovica z nich dovolila prespať Históriu mágie alebo Herbológiu či dokonca Starostlivosť o magické tvory. Posledná bola najnáročnejšia, pretože ste museli spať postojačky, ale väčšinou si Hagrid ani nevšimol, že niekto odpadol. Pravdepodobne preto, že bol taký blázon do tých svojich príšer a tiež preto, že sa ľudia vzájomne kryli.

Draco sa otočil k umývadlu a znova sa sledoval v zrkadle. Nedokázal si spomenúť, kedy naposledy videl takú hanbu vo svojich vlastných očiach. Možno keď počul, že jeho otca zatkli, ale dokonca vtedy to bol skôr hnev a strach než hanba. Ani v najdivokejších snoch si nepredstavoval, že to dospeje k tomuto. Že zradí svoju vlastnú krv, že sa stane krvizradcom.

Ako to urobila? Ako sa jej podarilo presvedčiť ho, že uveril, že stojí za jeho prítomnosť? Všetko v ňom bolo teraz pod jej kúzlom, každý pocit, každá myšlienka, každý zámer, každá časť jeho bytosti. Nič povedome známe nezostalo, všetko bolo zatienené jej ľstivým čarodejníctvom.

Udrel do zrkadla, rozbil ho a spolu s tým niekoľko kostičiek vo svojej ruke. Kaleidoskopický obraz samého seba mu pripadal reálnejší než čokoľvek iné v tomto nereálnom svete - dokonale to odrážalo jeho pocity. Udieral do rozbitého zrkadla, až kým nemal z ruky krvavú kašu. Už viac nedokázal zaťať ruku v päsť, ale to mu nezabránilo, aby to miesto totálne nerozmlátil. Bol príliš nazúrený, aby cítil bolesť alebo čokoľvek iné.

Po tom, čo si vybil svoj hnev na toaletách, vyšiel von, zadýchaný a zakrvavený. Oblečenie mal roztrhané, vlasy pozliepané a spotené a srdce prázdne ako dno oceána.

Draco Malfoy už viac nebol stratený.

A ešte mal nejaké nedokončené veci na práci.

****

Kľúč v jej ruke oťažel. Bol takmer taký starý ako hrad samotný, ale na jeho lesklom povrchu nebola žiadna stopa po jeho veku. Kľúč mal podivné sfarbenie sivočierneho dymu, ktorý sa zdal krúžiť pod jeho kovovým povrchom a veľkosťou jej pasoval rovno do ruky. Držala si ho pri srdci, keď kráčala smerom ku knižnici.

Bola takmer prázdna ako zvyčajne, jej útočište. Usmiala sa na madam Pinceovú, ktorá na jej úsmev duchom neprítomne odpovedala a zamierila rovno do sekcie s obmedzeným prístupom. Mala svoj vlastný kľúč.

Zámok sa s dôverne známym cvaknutím otvoril a ona vkročila do miestnosti, ktorú tajne nazvala ’Hermioniným nebom’. Zhlboka sa nadýchla a zavoňala tajomstvá, dobrodružstvá, ktoré ležali za každým jedným z týchto majstrovských kúskov. Milovala knihy rovnako veľmi, ako milovala svojich priateľov.

Prešla okolo políc, rukou prechádzala po chrbtoch kníh. Vždy to tak robila, keď bola sama, pretože tie príbehy na ňu volali a takto ich mohla počuť jasnejšie. Mohla posúdiť, či niečo chce byť prečítané, či na ňu nečaká niektorý príbeh. A teraz potrebovala ich pomoc, pomoc svojich milovaných kníh.

Zastavila sa a vytiahla malú, čiernu knižku z police a potom pokračovala ďalej bez toho, že by skontrolovala názov knihy. Tvár mala úplne nehybnú, oči napoly zatvorené a ústa pootvorené. Dôverovala svojim inštinktom v blízkostí kníh, ako Harry dôveroval svojim, keď hral metlobal alebo sa bil v súboji. Uvedomovala si, že všetko bolo o vedomostiach, ona ich len skrátka ešte nemala všetky.

Ďalšia kniha si našla cestu do jej náručia a čoskoro niesla v rukách hromadu kníh - tenké knihy, hrubé knihy, knihy v zamate, knihy bez mena, červené knihy, hnedé knihy, knihy, ktoré príšerne smrdeli. Nikdy nikomu nepovedala, prečo je taká dobrá vo výskume.

Hermiona pristála s knihami na jedinom stole, na ktorom neboli obrovské drevené debny. Bola na tie debny zvedavá a už sa na ne spýtala  Dumbledora. Podľa všetkého sa nejaký starý čarodejník rozhodol poslať všetky svoje knihy na Rokfort v strachu, že o ne a vedomosti v nich príde a dostanú sa k Voldemortovi a jeho smrťožrútom. Debny prišli pred dvoma týždňami, ale madam Pinceová nemala v úmysle otvoriť ich skôr, než mala dosť času, aby ich skontrolovala.

Hermiona sa nemohla dočkať, až položí ruky na nové prírastky, ale nechcela na ne nakuknúť, až kým to nebolo absolútne nevyhnutné. Napriek tomu, že to skutočne chcela celou svojou bytosťou. Kvôli tým zvláštne tajomným debnám s knihami nespávala dobre a dievčatá v jej spálni sa už sťažovali na jej nočné aktivity - pridlho nechávala zapálenú lampu, čítala, listovala stránky, privádzala ich tými zvukmi do šialenstva. Možno by mala jednu z tých debien otvoriť.

Prešla k dverám a všimla si, že madam Pinceová stále sedí za stolom, plne sústredená na nejakú prastarú, zaujímavo vyzerajúcu knihu, ktorú by si možno chcela Hermiona neskôr požičať. Vrátila sa na koniec miestnosti a začala jednu z debien študovať.

Vyzerala ako pašerácka debna, ktorú vídavala vo filmoch. Preskúmala ju podrobnejšie a všimla si, že niekto na jej bok vypálil: Rokfort, riaditeľ. Stále si nebola istá, či by nemala vziať všetky svoje veci a odísť bez toho, aby sa obzrela späť. Nemala žiadne právo otvoriť niektorú z týchto debien.

Mohli by ich ochraňovať mocné kliatby alebo na ňu môžu vyskočiť hady či pavúky alebo nejaké iné fuj potvory. Alebo by sa na takú potvoru mohla zmeniť sama.

Hermiona sa dotkla jedného z klincov, ktorý držal veko zatvorené. Vyskočil nahor, ona nadskočila a ostro sa nadýchla. Stála nehybne, chvíľu načúvala a potom veľmi opatrne vzala ten klinec do ruky a zblízka ho študovala. Vyzeral normálne.

Potom sa dotkla ostatných klincov a všetky jej povyskakovali rovno do ruky. Usmiala sa, spokojná sama so sebou a otvorila vrchnák. Z prachu sa rozkašľala, ale inak sa nič nestalo; nepremenila sa na goblina alebo niečo iné.

Prvá kniha, ktorá ju upútala, bola ručne robená, s koženým obalom, malá a pokrytá škvrnami. Keď ju chcela vziať do ruky, prepuklo peklo.

Cez stenu s krikom priletel Zloduch a zhodil jeden z regálov.

“Hermionka. Zlodejka. Hermionka. Zlodejka. Hermionka. Zlodejka,” recitoval a lietal okolo nej, z čoho sa jej motala hlava a v tvári objavil veľmi, preveľmi červený rumenec. Ale podarilo sa jej položiť tú knižku na hromadu kníh, ktoré už skôr zhromaždila a z nejakého čudného dôvodu bol vrchnák debny znova zaklincovaný ako predtým.

Na scénu sa prihnala madam Pinceová, ale len čo si uvedomila, čo sa deje, vzala metlu, ktorá stála opretá o jednu z políc a vyhnala s ňou Zloducha z miestnosti.

“Ideš, ideš,... ty zlovestné znamenie,” vyháňala ho, vyzerala celkom zvyknutá, že to strašidlo jej robí v knižnici neporiadok. “Oh, pozri, čo si urobil. Všetky tie nádherné drahocenné knihy ležia na podlahe. Jedného dňa. Jedného dňa prinútim Dumbledora, aby zničill tú… tú zlú, diabolskú, pomôž mi tu, Hermiona.” Madam Pinceová sa na ňu obrátila s očakávaním v očiach.

“Diabolskú straku?”  nápomocne skúsila Hermiona.

“To je ono,” na chvíľu sa odmlčala, ale potom sa čisto zo zvyku spýtala, “kradla si?”, ale hneď si uvedomila, s kým sa rozpráva a zamrmlala si pod nosom niečo podobné, čo znelo ako: “Ja hlupaňa.”

“Potrebujete pomôcť s týmto zmätkom?” zdvorilo sa spýtala Hermiona, hoci jediné, čo chcela, bolo odísť. Bola príšerne nervózna.

“Si také milé dievča, Hermiona.” Usmiala sa na ňu, kvôli čomu sa Hermiona cítila ako veľmi neposlušné dievča v rozpakoch. “Ale vážne toto zvládnem, len mi pomôž zdvihnúť regál a budem v pohode.”

Po niekoľkých minútach dvíhania, tlačenia a dychčania vyšla z knižnice, široký úsmev v tvári. Tá kniha chcela, aby si ju prečítala. Nemohla to inak vysvetliť. Ale musela o tom čoskoro povedať Harrymu s Ronom, len pre istotu. Mohla by byť nebezpečná. Ale nemohla si pomôcť a stále sa usmievala.

Jej myseľ bola ďaleko - listovala stránky tej ručne vyrobenej knihy, zhromažďovala prísady, ktoré potrebovala pre to kúzlo - keď sa pošmykla a zviezla sa po chodbe. Ako keby sa chodba premenila na ľad, ale čoskoro si uvedomila, že to bola len voda.

Hermiona si bola istá, že vyzerá smiešne, s plnými rukami, vlasmi v očiach, keď takmer spadla. Cítila sa neskutočne trápne a dúfala, že nikto jej malé divadielko nevidel. A potom sa to naozaj stalo. Všetky veci vyleteli do vzduchu, jej knihy, prútik a na to sa jej taška otvorila a všetko z nej sa rozletelo po chodbe. Teraz si pripadala ponížená.

Rozhliadla, uistila sa, že ju nikto nevidí a potom zanadávala. Nie nahlas, nie škaredo, ale jednako zahrešila.

“Krucinál. Doriti. Doriti. Doriti. Auuuu… Auuuuch.” Strčila si palec do úst. Dopadla naň a teraz pomaly dočervena opúchal. V očiach mala slzy a cítila sa totálne nešťastne. Bol toto jej trest? Za to vypožičanie? Taký nefér svet.

Začala si zbierať veci, palec stále v ústach. Habit mala mokrý, vlasy jej zavadzali a začínala sa potiť. Sladké zakončenie nádherného dňa. Zacítila, že niečo dymí - alebo niekto.

Práve keď sa načiahla za prútikom, niekto jej stúpil na ruku, prinútil ju použiť zranenú ruku (ktorá stále okupovala jej ústa) kvôli rovnováhe. Vzhliadla, veľmi nahnevaná na svet a teraz ešte nahnevanejšia na Salazara Slizolina za to, že vôbec existoval a tak stvoril slizolinskú fakultu a istého jej člena, ktorý nevedel, čo znamená osobný priestor alebo slušné spôsoby, keď ide o to. Ruka ju bolela  a on sa na ňu ešte viac navážil, ako keby to chcel potvrdiť.

Práve vtedy si uvedomila, že krváca a vyzerá, ako keby bojoval. A potom zbadala výraz v jeho takmer tmavošedých očiach a pokúsila sa od neho dostať preč. Chystal sa ju zabiť a ona sa nemohla ani kúsok pohnúť. Ach, aký perfektný deň na paniku.

Kľakol si na jej úroveň, čím ešte viac zväčšil tlak na jej ruku. Strhla sa, ale nevydala hláska; niečo v jeho očiach jej vravelo, aby neotvárala ústa, aby ho nevyprovokovala k… čomu? K tomu, aby ju zabil? Zbil ju? Urazil ju? Nebola si istá. Len vedela, že jej prútik je mimo jej dosahu. Och, ako nenávidela tie sprosté knihy a prázdne chodby a ľudí, ktorí sa prechádzajú určite niekde inde len nie tu.

Použil ľavú ruku, aby jej zasunul prameň vlasov za ucho a potom jej nadvihol bradu, tak aby mu hľadela rovno do očí.

“Ak sa ešte niekedy ku mne priblížiš, zabijem ťa.” Hlas mal sladký, dokonca nežný a takmer jej z neho tuhla krv. “Podrežem ti hrdlo,” prstom to gesto naznačil, len tesne sa dotkol jej hrdla a spôsobil, že zvýskla. “A potom ťa nechám vykrvácať na smrť, samu v nejakom opustenom starom dome.”

Po týchto slovách sa postavil, odkopol jej prútik z dosahu a pohol sa preč.

“Nepribližuj sa ku mne, humusáčka,” bolo posledné varovanie, čo počula, než bol preč.

Chytila sa za hrdlo, tak šokovaná, že nedokázala kričať. Ústa mala suché a myseľ prázdnu, až na jednu otázku, ktorá ju stále otravovala. Ale presvedčila samu seba, že je celkom šťastná, keď odpoveď na ňu nepoznala.

Teraz si bola istá, že to kúzlo potrebuje. Bláznivý slizolinčan. Bláznivý svet. Všetko jej predchádzajúce vzrušenie a šťastie bolo preč. Triasla sa a mala chuť plakať. Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa. Pritlačila si päste do očí, aby sa pokúsila zastaviť slzy a znova si všimla, že si zranila palec. Bolel a rovnako ju bolela druhá ruka. Jeho čižma na nej zanechala nepekné odtlačky. A potom sa rozplakala.

Chvíľu jej trvalo, kým si pozbierala veci, pretože bola taká rozrušená kvôli sprostým Malfoyom a zabíjaniam a - chýbal jej prútik. Prehľadala celé miesto a nemohla ho nájsť. Toto bol absolútne najhorší deň jej života… alebo možno nie, ale určite dosiahol päticu najhorších dní jej života.

Vyzliekla si habit, položila naň svoje veci, poskladala, prehodila si ho cez plece a pohla sa smerom k chrabromilskej veži.

“Hermiona, čo je…?” Harry bol okamžite pri nej, keď vkročila do spoločenskej miestnosti. Vyzerala príšerne (niežeby jej to povedal) a tak malá, že urobil jedinú prirodzenú vec a objal ju. Pustila veci a celou svojou silou ho zovrela.

“Nemôžem dýchať. Nemôžem dýchať,” Harry zamrmlal a ona svoje objatie ako zo zveráka povolila, ale stále si ho držala pri sebe. Nechala ruku skĺznuť po jeho pleci a trochu ukročila, nechajúc dosť miesta, aby videl jej palec. Bol červený a taký napuchnutý, že bol dvakrát väčší než ten druhý.

“Myslím, že som si asi zranila prst,” vyhlásila a potom sa zasmiala, hlas vysoký a tenký. Bola doma, teraz mohla panikáriť. Ale panika jej nestačila; chystala sa tiež urobiť tú najdievčenskejšiu vec na svete a odpadnúť. Cítila, ako ju temnota láka, volá na ňu a bolo také ľahké podľahnúť, tak ľahké zatvoriť oči, odpočívať. Posledná vec, čo počula, bol Ron ako kričí z plných pľúc: “HERMIO…!”

****

Harry s Ronom si vymenili znepokojené pohľady, Ron niesol Hermionine nevládne telo s maximálnou starostlivosťou a Harry šiel pred nimi. Kráčali mlčky, ale ich mysle uháňali, krúžili s tou jednou očividnou otázkou: “Čo sa stalo?”

Ron sa ju pokúšal udržať v teple, pokúšal sa dať jej svoje teplo, pokúsil sa náhliť bez toho, aby rozrušil jej spiace telo. Bol za toto niekto vinný? Bol tu niekto, koho mohol umlátiť do bezvedomia?

Madam Pomfreyová sa starala o iného pacienta, keď vrazili do nemocničného krídla. So zamračením sa otočila a práve im chcela vynadať, keď si všimla Hermionu a znepokojené výrazy v tvárach chlapcov. Prešla im v ústrety polovicu cesty a vzala ich všetkých pod svoje krídla. Jej prítomnosť bola upokojujúca a uisťujúca ako vždy.

“Čo sa stalo?” spýtala sa madam Pomfreyová, keď ich zaviedla k posteli vedľa pacienta, o ktorého sa starala predtým. Ten tam ležal otočený chrbtom k nim.

“Nevieme,” prehovoril Ron po tom, čo zložil Hermionu na posteľ a starostlivo ju poprikrýval.  Obaja boli veľmi tichí, nevedeli čo povedať, nechceli nič povedať, pretože by celá udalosť bola potom skutočnejšia. Nikdy sa takto nesprávala; vždy bola … bojovníkom. Bola taká rozrušená, dokonca vydesená. To jej nebolo podobné.

“Len sa objavila na prahu klubovne, očividne v šoku. Bola taká… chcem povedať… a potom nám ukázala palec, čudne sa zasmiala a odpadla,” prehovoril potichu Harry, ako keby si nebol istý, či ho nezradí hlas.

“Ach, ten palec,” chvíľu ho študovala. “To nie je nič vážne. Bude v poriadku.” Pozrela sa na Rona, ktorý sa stál vedľa Hermioninej postele a po chvíľke zaváhania povedala. “Vážne. Bude úplne v poriadku.” Na chvíľku mu stisla ruku a potom prešla ku skrinke, aby z nej vybrala všetko, čo potrebovala, aby svoju pacientku vyliečila.

“Ale, len aby ste vedeli, bolo to celkom bolestivé,” prehodila cez plece. “Úbohé dievča. Má zlomený a vybočený palec.”

Činy madam Pomfreyovej vyvolali u Harryho a Rona súčasne úľavu aj úzkosť; skrátka nedokázali sledovať, ako trhla Hermioniným palcom, aby ho dostala na správne miesto. S jej dovolením odstúpili ďalej a čakali, kedy sa Hermiona preberie.

Po pol hodine za nimi madam Pomfreyová prišla a usmiala sa na nich.

“Liečivý elixír spôsobí, že bude spať tvrdšie, takže navrhujem, aby ste sa vrátili zajtra ráno,” prehovorila láskavo. Potom ich s obrovským odhodlaním  a k ich nesúhlasu začala vytláčať z nemocnice.

“Ale, ale…” pokúsil sa Harry namietať, ale nepočúvala ich.

“Je v poriadku, v skutočnosti lepšie než v poriadku. Usmieva sa vo svojich snoch, takže nie je smrteľne zranená alebo duševne rozbitá. Ako ju poznám, zajtra sa ako obvykle zúčastní vyučovania. Choďte spať. Už je desať minút po deviatej.”

Stála pri dverách, sledovala, ako kráčajú preč, šepkajú si niečo.

“A žiadne zakrádanie sa okolo,” zavolala na nich.

Madam Pomfreyová sa vrátila k svojim pacientom. Neklamala (ako keby to niekedy urobila) o tom, že sa Hermiona usmieva; jej tvár bola pokojná a v kútikoch pier jej ihral malý úsmev.  Bolo to také sladké dievčatko. Pohladila ju nežne po vlasoch a  potom sa šla posadiť za stôl do svojej kancelárie.

Bola uprostred čítania knihy: Čarodejnica je pobehlica. Bolo to také vtipné, že sa skutočne nahlas zasmiala pri mnohých, trápnych príležitostiach.u Len dnes ráno pri raňajkách spôsobila, že na ňu Snape zavrčal, pretože sa smiala príliš hlasno. Nemohla si pomôcť; nebola taká vážna ako niektorí ľudia.

V tichej a ponurej nemocničnej izbe ležali nehybne dvaja pacienti.

Hermionine dýchanie prezrádzalo, že spí. Hruď sa jej dvíhala s každým pomalým hlbokým nadýchnutím a oči sa jej pohybovali pod viečkami tak rýchlo, ako keby  bola v REM fáze snenia. Ležala na chrbte, trochu pootočená k druhému pacientovi.

Osoba ležiaca vedľa nej sa otočila a hľadela na ňu, oči sa jej leskli v temnote. Draco si bol teraz istý, že je prekliaty. Dokonalé, skrátka dokonalé. Bola tu. S ním. Otravne nemrzká, nemonsterózna, ne… čokoľvek. Bola tam. A on sa na ňu nedokázal prestať pozerať. Takže polovicu noci ostal hore a sledoval ju.

A ráno bola preč.