Preklady fanfiction Harryho Pottera

*Kapitola 6*: časť 6 of 7 (1/3) 

“Ty plačeš.”

Hermionu vyplašil zvuk hlbokého hlasu a rýchlo sa odvrátila, kým si so slabým potiahnutím tajne utierala líca.

“Ach. Stres. Veď vieš.”

Malfoy stál vo dverách ich malej spoločenskej miestnosti a nič nepovedal.

Náhlivo trhanými pohybmi zrovnávala knihy, ktoré si požičala z knižnice, ročenky zastrčila úplne na samý spodok a každú sekundu začínala byť podráždenejšia.

“Si rozrušená kvôli Scorpiusovi?”

“Aby si vedel, nie všetko musí byť o Scorpiusovi!” nenávistne vyštekla, len preto, lebo sa potom cítila lepšie. Pozbierala si veci a odbehla do svojej izby len, aby sa o chvíľu vynorila so zaťatými päsťami. Vyzerala pripravená na hádku.

“Čo je? Čo chceš? Nemáš na práci nejaké čistokrvné záležitosti?”

Chcel nahnevane odpovedať, ale zaváhal. S prižmúrenými očami ju sledoval, v tvári vyložene kalkulujúci výraz a keď odpovedal, bolo to milé, ústretové.  

“Nechceš, aby som ti priniesol niečo z ošetrovne? Elixír na bolesť hlavy? Bezsenný spánok?”

Ak ju zamýšľal vytočiť, podarilo sa mu. Prakticky na neho naziapala: “NIE! OD TEBA NECHCEM NIČ!”

Naklonil hlavu a odsunul sa od dverí, sledujúc, ako od neho cúva, ale jediné čo spravil, bolo, že sa pohodlne uvelebil na gauči.  

“Takže o tomto to je?”

Chvíľu jej trvalo, kým to jej rozum pochopil. “Čože? Nie! Áno… Nie! Toto je o Ginny Weasleyovej!”

“Ach, o Ginny Weasleyovej!” zamrmlal, ako keby konečne všetko dávalo zmysel.

“Áno! Vieš, ako som na ňu žiarlila?” potiahla nosom, potom si ho utrela servítkou. “Bola pekná a čistokrvná a Harry ju mal radšej ako mňa a nepovažoval ju za otravnú a ja som k nej nebolo veľmi milá. Dokonca potom, čo sa vydala za Harryho, som k nej nebola veľmi milá.”

“Ani ja som k nej nebol veľmi milý,” priznal Malfoy, zarmútene a kajúcne, ale zničil to odporným úškrnom.

Hermiona na neho takmer niečo hodila, takmer prefackovala ten jeho škeriaci sa ksicht.

“Sklapni! Si totálny bastard!” penila. “Si zasratý nič necítiaci bastard! Je mŕtva! Zabíjajú dospelých a berú deti! Zomrela príšernou prepríšernou smrťou a ani nemáme jej telo, aby sme ho pochovali! Ako to môže byť skutočné, keď nemáme žiadne telo?”

Znova plakala, tentoraz skutočne a otočila sa, aby ju nemohol vidieť.

“Čo chceš, aby som s tým urobil?” Robil si z nej žarty.

“Drž zobák! Neviem! Len sklapni a prestaň! Prestaň byť na sekundu sám sebou!”

Objala sa.

“Pozri, viem, že som bláznivá a iracionálna, ale všetko mám teraz v hlave totálne chaotické, okej? Čo mám urobiť? Ako sa mám cítiť? Ako ho mám utešiť? Ako mám objať svojho najdlhšieho priateľa a povedať: ‚človeče, Harry, mrzí ma, že tvoja žena zomrela, teda aspoň myslím. Chcem povedať, som nešťastná, že si ty nešťastný, ale nie je to tak, že by sme si boli nejako blízke alebo že by som ju mala rada.‘ A čo Ron? Stratil svoju sestričku. Ešte som s ním o tom ani nehovorila. Čo za príšerného človeka sa ani…”

Posadila sa na gauč oproti nemu, schmatla vankúš a zovrela ho v náručí. Pomaly sa jej podráždené pohyby upokojili; jej červená, slzami zmáčaná tvár sa stala zamyslenou.

“Keď ľudia zomrú,” zašepkala, “zoberú so sebou príliš veľa. Všetky svoje spomienky a potenciál a všetko, čo sme o nich nevedeli, to čo, čo si prajeme, aby sme sa ich spýtali.” Zovrela prsty. “A možno sme sa s nim nesprávali pekne, keď sme ich naposledy videli. Možno sme sa na nich neusmiali, neobjali ich alebo sme nesúhlasili, že s nimi pôjdeme čoskoro na obed.” Uslzene potiahla nosom. “Ale nič z toho vôbec nič neznamená, aby si vedel. Ľútosť je zbytočná.”

“Tak prečo sa obťažovať a niečo ľutovať?”

“Pretože potom vieš, že je ti to ľúto!” prehnane vyštekla.

“Toto je pre teba druh trestu?” Nadvihol na ňu obočie, zmätene a s trochou pobavenia. Postavil sa, obozretne sa k nej presunul, aby sa vedľa nej posadil, pričom bral ohľad na napätie v jej pleciach. ”Ľútosť nám Scorpiusa neprivedie späť. Takže sa s ňou neobťažujem. Ja dobre viem, ako mi je to ľúto. Nemusím to nikomu dokazovať, najmenej zo všetkého sám sebe.”

Chcela sa od neho odvrátiť, ale objal ju okolo pliec a pobozkal na zátylok.

“Prestaň!” Štuchla ho lakťom do hrude. “Prestaň zvádzať špinavú humusáčku. Viem, čo máš za lubom. Tvoja mama mi to povedala.”

“Skutočne.” Oprel si bradu o jej plece a potom zľahučka potiahol prameň jej vlasov. “Čo ti matka povedala?”

“Naser si.” Pokúsila sa od neho odtiahnuť, ale objal ju okolo pása so všetkou nenútenosťou rozťahujúcej sa mačky, a ona sa s nadurdením usadila.

Pritlačil pery na jej spánok a pomaly povedal: “Vážne si myslíš, že by som plytval časom na zvedenie niekoho, koho nechcem pretiahnuť šesťkrát do týždňa?“ Ruka na jej bruchu sa napla. Stuhla, šokovaná jeho slovníkom a pokúsila sa odtiahnuť nadobro. “Áno, myslím, že by si plytval.”

“Hermiona,” pokáral ju, ale nepustil. “Nebuď smiešna. Bola si dokonale šťastná len z toho, že si Scorpiusova matka. Mohol som si ťa bez námahy ponechať takúto.”

Ponechať si ju? Nepáčil sa jej štýl, akým rozprával. Cítila sa kvôli tomu nepohodlne a trochu znepokojene.

Pobozkal ju na krku. “Zvádzam ťa, pretože toto chcem.”

“Ja nie.” Nezáležalo na tom, či chcela alebo nie. Chytila ho za jeden z prstov na páse a zalomila ho tak dozadu, až zjačal a pustil ju. Vypálila od neho, srdce rozbúšené, nebola si istá, či by mala utiecť z miestnosti alebo ho roztrhať na kúsočky. Toto bolo jednoducho príliš, prirýchlo a veci sa začínali vymykať spod kontroly.

Nechcela mu poskytnúť niečo takéto, aby mal nad ňou navrch. Ona. Nechcela.

“Aduro…”

Pomaly vyslovené slovo prinútilo Hermionu stočiť hlavu späť, oči dokorán, aby uvidela Draca uvoľnene sedieť na gauči, prútik namierený na ňu.

“Čo si myslíš, že robíš?” zašepkala. Adurosis bolo jedno zo slabých sexuálnych kúziel. Vyvolávalo vzrušenie a prakticky bolo považované za predohru.

“Predvádzam kúsok talentu,” odpovedal ľahostajne..

Načiahla sa, aby sa zachytila steny, keď zalapala po dychu, keď to kúzlo zacítila - hrejivé, tekuté teplo, ktoré bolo slabučké, ale začínalo rásť, šírolo sa pomaly, ale bez prestania jej telom.

“Myslím, že si zaslúžim šancu dokázať ti, že som lepší než Weasley alebo ten úbohý moták.” Sledoval s privretými, nerozlúštiteľnými očami, ako sa pokúša nezvíjať sa. “Stavím sa, že Weasley nepozná žiadne kúzla tejto triedy, ktoré neslúžia na jeho uspokojenie. Stavil by som sa, že pozná len dve: niečo na nabudenie jeho vtáka a solo fellatio.”

Začervenala sa, pretože mal čiastočne pravdu.

“Zruš to prekliate kúzlo,” prikázala napäto, stále sa pokúšala získať kontrolu nad situáciou, stále trochu vystrašená. Jej telo sa zahrievalo, nohy mala zrazu roztrasené.

“Summisse,” odpovedal namiesto toho, keď švihol svojím prútikom. “Madesco.”  

Hrejivý vánok spôsobil, že sa každý kúsok jej pokožky napäl a zabrnel, po celom tele jej naskákali zimomriavky. Keď sa zapotácala, zachytila sa kresla a takmer do neho spadla. Svaly v bruchu mala napäté a rozochvené a uprostred nej začali vylietavať v slabých pravidelných výbuchoch maličké iskričky čistého potešenia.

“Zruš… to…” Roztrasená a vydesená si hánkami zapchala ústa, aby si zabránila vydať strápňujúce zvuky, kým sa pokúšala nehýbať bokmi.

“Zruš si to sama,” vrátil jej pomaly Malfoy. “Máš prútik. Si čarodejnica.”

Vrhla sa na prútik, hlúpo po ňom hmatala, kým ho nenašla, ale potom zvlášť násilný výboj pohodil jej hlavu dozadu, spôsobil, že vysoko a šokovane zalapala po dychu a z nervóznych prstov jej vypadol prútik. Prinútila sa pozrieť na Malfoya, pot jej stekal po tvári. Otvorila ústa, aby mu povedala, nech prestane, ale miesto toho zastenala.

“Tam sú dvere,” veľmi potichu navrhol Malfoy. “Môžeš odísť. Nedržím ťa tu.”

“Bas...tard,” zachrapčala, rukou si reflexívne zovrela stehno, pretože sa chcela sama seba dotknúť. “Tak… to… už…” Zahryzla si do pery, neschopná alebo neochotná dokončiť tú vetu.

Malfoy sa postavil, ležérne si napravil manžety, ale nakráčal k nej, ignorujúc varovný pohľad, ktorý na neho vrhla. Zdvihol ju na nohy, ignoroval, ako sa jej zasekol dych a ako sa ho pokúsila odtlačiť, len aby sa k nemu bezmocne naklonila bližšie.

“Sakra,” zvládla zalapať po dychu.

“Tactus,” chladne vyslovil zaklínadlo Mafloy a len zľahučka prstami prešiel po jej krku. Hermionine kolená sa takmer úplne podlomili, keď  sa každému kúsku jej pokožky zvýšila citlivosť a dotyk jeho prstov sa stal zmyslovou hostinou. Stále dychčala, neschopná sa čo i len pohnúť, keď sa jeho pery zľahka dotkli jej. So slabým, zúfalým zvukom prirazila svoje pery na jeho a nahlas zastenala, keď pocit z jeho teplých pier prenikol priamo cez ňu ako smrteľné zranenie.

Malfoy v hrdle vydal súhlasný zvuk a hrubo ju pobozkal, prinútil jej ústa, aby sa otvorili a prijali ho. Jazykom švihol oproti jej a ona sa nedočkavo nechala vtiahnuť do toho bozku. Ústa mal teplé a svieže. Ten hajzel mal toto naplánované ešte predtým, ako vošiel tými dverami. Nadvihol ju jednou rukou, druhou ju nežne hladil po ramene, spôsoboval, že sa jej prehnane citlivé telo trhalo a triaslo sa.

Trochu sa odtiahol, zachytil ju za tvár, aby jej zabránil nasledovať jeho pery. “Chceš prestať? Len mi povedz, aby som prestal.”

Tá otázka ju úplne rozhodila. Mohla to zastaviť? Prestal by, keby tak povedala?

Jej telo zjavne na ňu kričalo, venovalo jej ďalšie zúfalé šklbnutie a ona ho trhla k sebe, aby sala a hrýzla jeho pery. Takmer si nevšimla, že ich vedie do jeho izby, do jeho postele, ale musela, pretože začala krútiť hlavu, začala cúvať, len aby ho nechala trhnúť ju dopredu, všetok odpor opustený.

Pocítila okamih slabej paniky, keď jej začal zvliekať habit z pliec. Jediný muž, ktorý ju kedy videl nahú, bol Ron. Rukami sa zakryla, ale keď sa ústami zmocnil jej hrdla, keď provokoval jemnú pokožku so spaľujúcim satím a vlhkým olizovaním a bozkávaním kľúčnej kosti… drsne ho schmatla za sponu opasku.

Pritlačil ju na posteľ, pričom im väčšina ich oblečenia stále visela z členkov.  

*****

Keď sa oveľa neskôr prebudila vedľa neho a nahá sa vyštverala z postele, dopotkýnala sa do spoločenskej miestnosti. Chvíľu jej trvalo, kým našla pod pohovkou svoj prútik, kam sa zakotúľal. Zrútila sa na kolená a trasľavými  rukami na seba namierila prútik.

"Finite," zašepkala, zlomená panikou. "Finite incantatem."

Ak sa niečo stalo, necítila to.

So slabým vzlyknutím sklonila prútik.

Bolo to dobrovoľné. Podieľala sa na tom. Uvedomovala si to, však?

Hermiona sa schúlila na zemi, utrela si ústa rukou. Stále ho mohla cítiť.

Mohla to zastaviť. Poskytol jej množstvo príležitosti. A tie kúzla ju neprinútili niečo urobiť. Len nebola taká imúnna k svojich hormónom, ako si myslievala.

Správne?
Striasla sa, vydesená. Pretože nevedela. Už nič viac nevedela. Ako si mohla byť istá? S ním si nemohla byť nikdy istá. Už dokázal, že ju vie prinútiť urobiť to, čo chce on. Dopekla, mohla vedieť, že ju prinútil chcieť to a jednako by jej to bolo ukradnuté.

To bolo ono. Takto nemohla žiť; nemohla spochybňovať samu seba, snažiť sa pochopiť jeho motívy a stále mať pred ním krok náskok. Prehrala by. Zakaždým, keď túto hru hrali, ona prehrala.

Dokonca aj keby sa toho dnes zúčastnila dobrovoľne, nedokazovalo to len to, že on dostane to, čo chce, jedným alebo druhým spôsobom?

Nie. Nemôže takto uvažovať. Priviedla by sa do šialenstva.

Scorpius. Pripomenula si rozhodne. Museli zachrániť Scorpiusa.

Prehrabla si zdrevenenými prstami vlasy.

Zachráni Scorpiusa a potom na neho použije Obliviate. Takto tomu chlapcovi nezlomí srdce, keď no opustí.

*****

Niekto ju pohladil po vlasoch. Prudko sa na posteli posadila, schmatla tu ruku a bodla do narušiteľa prútik.

Stál tam Harry s jej prútikom na krku, vyzeral popolavý a vyčerpaný.

„Harry?“ zašepkala, namáhavo dýchala.

Odtiahol sa od nej, zrazu chladný a vzdialený, aj keď jej uhladil nežne prameň vlasov z tváre. „Udeje sa to dnes večer.“

„Čože?“ Hlavu mala zmätenú spánkom a vyplašenú náhlym prebudením.

„Nech sa všetci pripravia. Čokoľvek sa má stať, stane sa to dnes večer.“

*****