Preklady fanfiction Harryho Pottera

A/N: Krátka roztomilá jednorázovka. V skutočnosti oneskorená odpoveď na výzvu Uväznený.

„Zabijem ho.“

„Neurobíte nič také.“

„Naokolo je množstvo Weasleyovcov mužského pohlavia. Som si istá, že im jeden nebude chýbať,“ zúrila Hermiona. „Navyše nie je ani prvorodený, vôbec ho nebudú zháňať. Myslím, že Molly si to ani nevšimne.“ Diabolsky sa uškrnula na profesora.

„Opakujem... nie.“

„Azda mučenie?“ navrhla Hermiona a snažila sa posunúť, ale vrazila mu pritom lakťom do rebra. „Prepáčte,“ zamumlala.

Severus sa zase snažil zodvihnúť ruku k nosu v zúfalej snahe pošúchať si miesto, na ktorom ho vytrvalo šteklili kučeravé vlasy slečny Grangerovej. „Sme v úzkej skrini, slečna Grangerová. Bezpochyby si spôsobíme istý druh fyzickej bolesti.“

„Zamknem ho tu,“ pokračovala Hermiona a oprela si hlavu o profesora, „spolu s pavúkmi. S celou kopou pavúkov.“

„Ale to je priam kruté,“ riekol Snape a ticho sa zasmial, lebo veľmi dobre vedel o strachu pána Weasleyho z pavúkov.

„No on ma tu zamkol s vami! Tomu hovorím ohľaduplnosť!“

„Rád by som si myslel, že som omnoho lepší než pavúk, slečna Grangerová.“

„Pavúky sú menšie, pane. A úprimne povedané, nezaberali by toľko miesta ako vy.“

„Ešte raz, sme v úzkej skrini.“

„Viem!“ zapišťala Hermiona a buchla hlavou do dverí. Ale bolo zbytočné čokoľvek podnikať, pokiaľ z nich neboli sňaté zabezpečovacie a tlmiace kúzla. „Ste si istý, že u seba nemáte prútik?“

„Neuvedomil som si, že musím počas pobytu v sídle rádu nosiť prútik so sebou do kúpeľne,“ odvetil Snape. „Hoci som mal počítať s tým, že tu budú Weasleyovci.“

„Je také príjemné.“

„Čo, slečna Grangerová?“ spýtal sa Snape.

„Vaše pyžamo. Je veľmi príjemné. Škoda, že je tu taká tma. Nevidím ho.“

„A prečo ho chcete vidieť, ak sa smiem spýtať?“

„Nikto vás nikdy nevidel v netypickom oblečení.“

„A bol na to dobrý dôvod.“

Nastalo ticho.

„Čo myslíte, ako dlho potrvá, kým nás niekto začne hľadať?“

„Vzhľadom na to, že je zajtra sobota a že ja sa spravidla neobjavím pred večerou a vy máte potrebu neustále študovať... povedal by som, že tu budeme tvrdnúť, kým sa pán Weasley nerozhodne vypustiť nás odtiaľto.“

„Prečo to urobil? To by som rada vedela,“ premýšľala Hermiona. „Takéto veci nemá obvykle z vlastnej hlavy.“

„Takže hovoríte, že ste za nimi zvyčajne vy?“

„Presne tak.“

„Hanbite sa, slečna Grangerová. A ja som si dosiaľ myslel, že ste dobré dievčatko.“

Z Hermioniných úst sa vydralo odfrknutie nehodné dámy. „A čo tak nejaká dobrá kliatbička?“ pokračovala v spriadaní plánov na pomstu.

„Predvídateľné. Bude vás podozrievať, že ho zasiahnete, len čo odtiaľto vyjdete.“

„Dobrá poznámka.“ Hermiona sa znovu pokúsila pohnúť.

„Musíte sa stále vrtieť? Stojte pokojne!“

„Nemôžem! Je mi chladno! Ak ste si nevšimli, neoplývam takým luxusom, ako sú teplé papuče. V tomto dome je v zime ako v mrazničke.“ Postavila sa Severusovi na nohy v papučiach.

„Čo to robíte?“ zasyčal.

„Vaše nohy sú teplejšie než drevená dlážka.“

Severus si povzdychol a radšej ich oboch posunul tak, aby sa Hermiona o neho opierala a nestratili rovnováhu.

„Stojí to za prd.“

„Vystihli ste situáciu, slečna Grangerová.“

„Pán profesor?“

„Áno?“

„Budete ma stále tak volať?“

„Ako?“

„Slečna Grangerová.“

„Veď sa tak voláte.“

„Nepáči sa mi, že ma tak voláte.“

„Je to úplne náležité. Okrem toho vy ma voláte pán profesor a nemám s tým problém.“

„To je vedľajšie.“

„Nie je.“

„Ale je.“

„Nehádajte sa so mnou.“

„Keď môžem, tak budem. Ak sa vám nepáči, môžete odísť!“

„Občas ste strašne neznesiteľná ženská!“

„Lepšie ženská než hlúpe dievčatko.“

Severus zavrčal a Hermione sa zježili chĺpky na chrbte. „Nebudem ďalej pokračovať v tomto rozhovore.“

„Zbabelec.“

„Nie som zbabelec.“

„Tak sa so mnou rozprávajte.“

„O čom, slečna Grangerová? O čom, pri Merlinovej brade, sa máme rozprávať?“

„Existuje niekto, kto by si z vás chcel vystreliť?“ spýtala sa.

„Takých je nesčíselne veľa. Prečo?“

„Len si lámem hlavu, kto všetko v tom má prsty okrem Rona.“

Severus dobre vedel o jej zvyku hrýzť si spodnú peru. „Musel to byť niekto z tohto domu.“

„Presne tak.“

„Weasleyovci?“

„Nie som si istá. Fred s Georgeom obyčajne držia spolu a Ginny už z takých vecí vyrástla.“

„Potter.“

„Nepovažoval by to za zábavné.“

„Tonksová?“

„Nemala by dosť guráže.“

„Lupin,“ riekol so zavrčaním a vzápätí žalostne zastonal.

„Čo je s ním?“

„Nič,“ odvetil rýchlo, aby zahladil stopy. Toho prefíkaného vlkolaka zabije v tej sekunde, kedy stadiaľto vyjde.

„Čo by mal Remus proti vám?“

„Nič.“

„Neurobil by nič bez príčiny. Čo ste mu urobili? Čo ste mu povedali?“ Hermiona cítila, ako profesor vedľa nej stuhol. „Niečo ste mu povedali. Prečo ma to neprekvapuje?“

„Nič som neurobil.“

„Uviazli sme tu kvôli vám! Dočerta s vami, Snape!“

„Naozaj som nič neurobil! Zamkol nás tu váš priateľko!“

„Kvôli niečomu, čo ste povedali!“ Hermiona sa odmlčala. „Tak prečo ma sem šupli spolu s vami?“

„Netuším.“

„Ja som rozhodne nič neurobila.“

„Dýchate, slečna Grangerová. To stačí.“

„Čo ste povedali, Snape?“

„To je súkromné.“

„Takže ste niečo povedali.“

„Bohužiaľ, áno.“

„Čo?“

„Nič.“

„Muselo sa ma to nejako týkať. Prečo by som tu ináč bola s vami?“

„Nechajte to, slečna Grangerová.“

„Nie.“

„Áno.“

„Nie!“

„Áno!“

„Hovorte!“

„Nie!“

Hermiona mu vtlačila bosú pätu do priehlavku.

„Vďaka! Za čo to, dočerta, bolo?“

„Za to, že mlčíte.“

„...“

Hermiona zmenila polohu a oboma lakťami ho štuchla do boku a do tváre.

„Prestaňte!“

„Hovorte!“

„Lakeť v boku ma neprinúti prehovoriť.“

„A čo tak koleno niekde inde?“

„To neurobíte!“ zvolal pobúrene už pri zmienke spáchania tej najhoršej veci, akú si chlap vie predstaviť.

„Otestujte ma.“

„Bol som opitý. Jasné?“

„Opitý?“

„Pred dvoma dňami.“

„Aha. A ďalej?“

„Dal som sa do reči s Remusom a prišli na pretras nejaké veci.“ Severus sa začal modliť ku všetkým svätým, aby ho dostali z tejto skrine skôr, než dôjde k neodvratnému.

„Aké veci?“

„Nejaké.“

„Vyhýbate sa odpovedi.“

„Dobrý postreh.“

„Odpovedzte na otázku!“

„Nie.“

„Prečo nie?“

„Nie a basta!“

Hermiona hneď nato zodvihla koleno a zasiahla ním cieľ. Severus zareval v tmavej skrini a bolesť mu vohnala slzy do očí.

„Správate sa, akoby ste boli s Remusom dvaja školáci priznávajúci sa k svojim tajným láskam,“ vynadala mu, keď sa prudko zohol a snažil sa znovu nadobudnúť duševnú rovnováhu.

Vôbec sa voči tomu neohradil.

„To je to, čo ste robili?“ spýtala sa Hermiona.

Opäť ticho.

„Stále nechápem, prečo mi to nemôžete povedať. Veď som bola jedinou šiestačkou, ktorá neverila klebetám o... ehm... schopnosti fungovania... vašich... spodných partií. Myslím, že je fajn, že existuje niekto, kto sa vám páči,“ vyhlásila.

„Vaša neochvejná viera vo mňa je pozoruhodná,“ odvetil Severus, pokúšajúc sa čo najviac narovnať.

„Takže, kto je to?“

„Kto je čo?“

„Žena, ktorá sa vám páči?“

„Čo myslíte, Hermiona?“ spýtal sa.

Hermione sa zasekol dych, keď začula, že ju oslovil menom. „Obávam sa, že nechápem.“

„Domnieval som sa, že vás ľudia považujú za bystrú.“

„Potrebujem len vysvetlenie.“

„Dobre. Ale majte na pamäti, že ste to chceli.“

V tej chvíli sa Severus v skrini zamrvil, aby zodvihol ruky k Hermioninej tvári. Až keď ju držal v dlaniach, bol schopný v tej tme nájsť jej pery. Bolo to ideálne. Nemala kam utiecť a nikto ich tu neuvidí.

Jemne sa dotkol jej úst. Počul, ako zalapala po dychu, keď sa im pery stretli. Cítil, ako od údivu stuhla, no potom sa na jeho veľké prekvapenie k nemu pritisla a postavila na špičky.

„Je to odpoveď na vašu otázku, slečna Grangerová?“ spýtal sa Severus, keď sa odtiahol.

„Evidentne,“ hlesla sťažka dýchajúc. „Aj keď asi potrebujem pripomenutie,“ dodala so smiechom a vtiahla ho do ďalšieho bozku.

Keby neboli zamestnaní vzájomným oblizovaním, počuli by cvakanie odblokovacích kúziel na dverách.

„Došľaka!“ zvolal prekvapený Ron.

„Dobrý výkon, starec!“ podotkol Remus.

Hermiona sa odtrhla od Severusa a oboch ich prebodla nahnevaným pohľadom. „Vypadnite odtiaľto, obaja!“ skríkla, potom schmatla kľučku a znovu zavrela dvere.

Ron s Remusom sa rozrehotali, keď sa im dvere zabuchli rovno pred nosom.

„Zafungovalo to celkom dobre,“ vyhlásil Remus. Vopchal si ruky do vreciek a popiskujúc si schádzal dolu schodmi.

„Myslím, že sme mali šťastie,“ dodal Ron. „Nerád by som videl, čo by robili v nasledujúcich desiatich minútach.“

„Bol to tvoj nápad zamknúť ich tam,“ povedal Remus.

„Nepredpokladal som, že to zafunguje tak rýchlo,“ vyhováral sa, keď vchádzal do kuchyne.

„Čaj?“ zanôtila Molly, ktorá stála pri sporáku. Položila na stôl čajník s dvoma veľkými hrnčekmi. „Tak už ste zistili, čo sa stalo so Severusom a Hermionou? Nechápem, ako mohli zmeškať večeru.“

„Áno,“ zahundral Ron a posadil sa k stolu.

„Zdá sa, že mali iba menší problém s jednými dverami na poschodí. Asi sa zasekli,“ ozval sa Remus nenútene a vzal si zo stola šálku. „Už je všetko fajn,“ doložil a žmurkol na Rona.

„Mala by som sa ísť presvedčiť, či sú v poriadku,“ začala Molly, no Ron ju rýchlo prerušil.

„Nie!“

„Prečo, Ron? Musia byť hladní!“

„Ide o Severusa,“ riekol Remus a odpil si z čaju. „Nepovedal by som, že je teraz v najlepšej nálade.“

„Aha,“ skonštatovala Molly a vrhla letmý pohľad smerom k stropu, lebo veľmi dobre poznala vznetlivú povahu majstra elixírov. „Tak dobre. Uvidíme sa zajtra.“

„Dobrú noc.“