Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 3 z 8

Sídlo Malfoyovcov bolo nádherné a bezduché ako domček pre bábiky. Domoví škriatkovia si vzali na starosť udržiavať panstvo bez poškvrnky aj napriek tomu, že už tam viac nikto nebýval. Bolo tam dokonca niekoľko vkusných letných dekorácií.

Vo vstupnej hale sa odrážali ich kroky, chlad zvieral Dracove pľúca. Dýchol si na ruky, aby ich zahrial, a požiadal Dobbyho, aby zapálil v krboch. Panstvo bolo rovnako prázdne ako toho príšerného dňa, keď sa po finálnej bitke vrátil domov.

Protivilo sa mu sem chodiť, ale toto sídlo bolo tým posledným absolútne bezpečným miestom, o ktorom Draco vedel. Uma, hlavná domová škriatka, ich privítala na úpätí schodov a strnulo Draca pozdravila.

"Niečo sa zmenilo?" spýtal sa škriatky, keď si stiahol cestovné rukavice a vymenil topánky za papuče.

"Býva to oveľa hlasnejšie, pane," obozretne mu povedala Uma, vedomá si Janie, ktorú však ignorovala, až kým nedostane príkazy. "Uma myslí, že sa to hnevá."

"Hnevá?" potichu zopakoval Draco, ale potom pokrútil hlavou a vydýchol. "Fajn. Uma, môžeš pre môjho hosťa zabezpečiť prvé poschodie? Úplne jej zamedz prístup na vyššie podlažia. A priraď ku nej prosím ťa niekoho na dohľad." Ako Malfoy, dokonca ako Malfoy takmer zbavený mágie, bol imúnny voči jedu svojich nenávistných predkov. Ale nedalo sa povedať, čo by sa mohlo stať tomu dievčaťu, kebyže ju nechajú bez dozoru.

"Áno, pane. Uma dokončuje obed. Je pripravený, kedykoľvek pán Draco je hladný, pane."

Jedlo znelo dobre. Draco zaviedol Janie do malej vyhriatej izby a pred kozubom sa najedli. Sedeli za tmavým, drahocenným, tajomným kusom nábytku, ktorý by sa nemal používať ako jedálenský stôl. Dracovi to bolo ukradnuté.

Janie zjavne jej situácia vôbec nevyvádzala z miery, brala v pohode všetko, čo prišlo. Ako otrok by nebola jedla pri stole so svojím pánom, ale nemala vôbec problém usadiť sa oproti Dracovi a naložiť si jedlo, ktoré sa objavilo. To nebolo normálne správanie otrokov a obával sa kvôli tomu o jej myseľ.

Možno sa mýlil a bývala slobodnou mukelkou.

Draco ju sledoval, spokojný s tichom a pohľadom na to, ako sa napcháva, ako keby sa úžasne bavila. Ani nežmurkla, keď sa primiestnil Dobby a usadil sa na stoličku vedľa Draca. V skutočnosti mu mlčky ponúkla rožok. Ostatní domoví škriatkovia takmer zomreli od hanby, keď sa Dobby po prvý raz posadil za stôl s Dracom, ale pokiaľ šlo o Draca, ten škriatok si to zaslúžil a mohol si robiť, čo sa mu zachcelo.

"Izba pána Draca je pripravená. Pani Janie dostala izbu vedľa izby pána Draca. Gigi sa o ňu postará."

"Vďaka, Dobby." Draco si zrazu všimol, že sa Janie na Dobbyho usmieva a že sa Dobby veľmi nápadne snaží na ňu nepozerať. O čo ide? Draco nepoznal škriatka, ktorý by bol priateľskejší než Dobby. Mal by jej klásť otázky alebo veselo rozprávať o všetkom, čo by o ňom mala vedieť.

Teraz, keď nad tým rozmýšľal, bol Dobby po celý deň značne tichý. "Dobby, niečo sa deje?"

"Ach nie, pane," rýchlo ho uistil Dobby a žmolil si ruky.

S prižmúrenými očami Draco pokračoval: "Je tu… niečo, čo mi môžeš povedať o Janie?"

Dobby nemo pokrútil hlavou a so zaskučaním sklopil pohľad do lona. To bolo čudné.

"Dobby? Dobby, prosím?" prehovoril potichu.

Domový škriatok znova zakňučal, prihrbil sa a potom zrazu schmatol zo stola svoj tanier a treskol si ho o hlavu. "Zlý Dobby! Zlý Dobby! Zlý, zlý, zlý…"

"Pŕŕ! Nie. Prestaň!" vyskočil Draco a schmatol Dobbyho za chudé ramená. "Dobby, prestaň! Už sa viac nespýtam! Nemusíš mi nič povedať!" triasol škriatkom, až kým sa Dobby neprestal mlátiť a nesedel tam lapajúc po dychu.

"Dobbymu je to ľúto, pán Draco," nešťastne zašepkal Dobby.

"Mne tiež, Dobby. Len… nerob to."

Janie na to nijako nereagovala. Dokonca sa na nich ani nepozrela, príliš zaneprázdnená skúmaním zvyšku izby.

"Už si dojedla?" spýtal sa jej potichu.

Prikývla.

"Gigi." Zjavila sa vycivená domová škriatka v ružovom plstenom pláštiku. "Zober prosím Janie do jej izby. Pomôž jej s kúpeľom a zožeň jej teplé oblečenie. Potom si možno zdriemne alebo bude čítať alebo sa so mnou porozpráva alebo čokoľvek sa jej zažiada."

Škriatka horlivo prikyvovala a odviedla stále nemé dievča bez ďalších otázok preč.

Dvere sa sťažka zatvorili a Draco si uvedomil, že tam len sedí, keď všetky riady zmizli, a snaží sa zrovnať so všetkým, čo sa toho rána stalo. Nenašiel žiadne odpovede, a tak sa nakoniec presunul do kresla s vysokým operadlom pred kozubom.

"V poriadku, Dobby, späť k obchodom." Strávili zvyšok odpoludnia letaxovaním s Dracovým kruhom otrokov a diskutovaním o misii, prieniku Luny Lovegoodovej a ako a kde všade sa dostala. Nepáčilo sa mu pomyslenie, že má v kruhu otrokov diery.

Večer zastihol Draca stále ešte v pracovni, hoci už pred nejakou chvíľou vymenil obchodné záležitosti za pohár portského a množstvo fotoalbumov.

Gigi priviedla Janie dole na večeru. Vidieť ju v čarodejníckom habite bolo zničujúce. Draco na ňu omámene zízal a pokúšal sa zúfalo nájsť nejaký rozdiel medzi ňou a Hermionou, čokoľvek, čím by sa líšila. Peha, odtieň hnedej v jej vlasoch, krivka čeľuste, veľkosť uší, tvar nosa.

Všetko bolo úplne rovnaké.

Navrával si, že nie je. Hermionu nevidel deväť rokov. Úplne presne si na ňu už nespomínal a mal len tri jej fotografie a žiadna nebola dosť zblízka, aby zachytila pehy na jej tvári. Premýšľal, či sa usmievala rovnako.

Gigi ho informovala, že Janie spala až do neskorého popoludnia a potom strávila štyri hodiny pred večerou v knižnici, toľko k Dracovmu prekvapeniu a radosti.

"Dúfam, že si sa bavila," prehovoril, keď sa usadili k večeri. "Malo mi napadnúť, že rada čítaš. Našla si niečo zaujímavé?"

Venovala mu prázdny úsmev.

Dobby vyzeral, že sa pri tom dievčati trochu viac otvoril a večeru strávil rozprávaním o histórii panstva a okolitých ľudových tradíciách. Nad škriatkovým prijatím sa niečo v Dracovi uvoľnilo. Zdalo sa, že Janie načúva, minimálne, s hlavou mierne naklonenou sledovala, ako Dobby rozpráva.

"Čarodejník Enyd skutočne dostal zázračné schopnosti," vravel Dobby. "Ale cena bola veľmi vysoká. Stal sa vtáčím animágom, ale odrezal si jedno zo svojich krídel, aby už nikdy nemohol znova lietať. Pripravil sa o vlastný hlas, aby už viac nevyslovil žiadne neslušné slová. Ale Enydov brad, Dyne, bol zlý, príšerný čarodejník. Tiež vykonal obete, ale pre hrozivé schopnosti. Prebodol si vlastné srdce, aby zničil svoju schopnosť milovať, a výmenou za telo z kameňa odovzdal svoje telo chamtivému démonovi. Enyd vedel, že musí s bratom bojovať, ale tiež vedel, že boj s ním neprežije."

"Tento príbeh som nikdy nepočul," uvedomil si Draco, mierne zmätený. Predklonil sa a podoprel si bradu rukou. Doposiaľ si myslel, že pozná všetky historky domových škriatkov.

"Je to starý príbeh, pán Draco," upokojoval ho Dobby. "Čarodejníci mu už viacej neveria."
"Och," nevedel, čo na to povedať. "Čo sa teda stalo?"

Dobby zvesil hlavu. "Enyd šiel do boja a zomrel."

Janie sa neslušne zachichotala.

Draco si odkašľal. "A tak… zabil aspoň Enyd svojho brata, než zomrel?"

Dobby trúchlivo pokrútil hlavou. "Nie, pane. Ale nad bojovým poľom sa zjavila biela holubica a našla kúsky Dyneho srdca a tela a dala ich znova dokopy. Na to Dyne stratil svoje telo z kameňa a navždy odložil svoj prútik."

Draco čakal, ale zjavne to bol koniec. Cítil, ako sa mu zvraštilo obočie. "Ehm, to je zaujímavý príbeh, Dobby." Nedával absolútne žiaden zmysel. Domový škriatok si melancholicky povzdychol a Draca to okamžite znepokojilo. "Ale ďakujem ti, že si mi ho vyrozprával. Vždy si so záujmom vypočujem historky, ktoré som nikdy predtým nepočul. Alebo… alebo tie, ktoré si už predtým povedal a máš chuť ich povedať znova. "

Dobby sa chabo pousmial. "Pán Draco je láskavý čarodejník."

Upratali taniere od večere a Dobby sa odmiestnil, zanechal ich samých. Dievča napäto sedelo na svojom mieste a sledovalo Draca bez strachu či láskavosti, ani sa jej nepáčil, ani ho neznášala, a minimálne tým sa líšila od Hermiony. Hermiona Grangerová sa nikdy netvárila nijako, vyžarovala z nej sila osobnosti. Dokonca pri odpočinku bývala vášnivou bytosťou.

Draco sa nadýchol.

"Janie, rád by som sa s tebou trošku porozprával. Je to v poriadku?" Nezareagovala, takže sa do toho vrhol po hlave. "Viem, že nevieš, kto som. A ja neviem, čím si si prešla, ale chcem, aby si vedela, že keď budeš pripravená, môžeš sa so mnou porozprávať. O čomkoľvek. Môžeš mi povedať čokoľvek, čo chceš, a nikto sa nenahnevá ani nerozruší. Nebudem na teba tlačiť, ale z času na čas sa spýtam, či nie je niečo, čo by si mi chcela povedať?" spravil z toho otázku.

Už ju nudilo počúvať ho a hrala sa so zvyškami na stole.

Prikývol. "Dobre, je to v poriadku. Asi ti o sebe niečo porozprávam, keďže ma nepoznáš." Posadil sa do kresla pri kozube a Janie nasledovala jeho príklad. Nebol si istý, kde začať. "Ako vieš, volám sa Draco a som čarodejník. Mám dvadsaťosem rokov a toto je môj domov. Žijem tu celý svoj život. Kedysi dávno som tu býval s matkou a otcom. Keď mi bolo jedenásť, začal som navštevovať Rokfordskú strednú školu čarodejnícku. V tom čase sme… mali mier. Temný pán bol už dlho preč. Chodil som do školy so slávnym čarodejníkom, Harrym Potterom. Do tej doby bol jediným, kto porazil Temného pána, a všetci si boli istí, že to dokáže znova. Harry Potter mal najlepšiu priateľku, ktorá sa volala Hermiona Grangerová a narodila sa rodičom bez mágie. Vyzeráš úplne rovnako ako ona."

Draco prelistoval fotoalbum na stránku s dvoma ukradnutými Hermioninými fotografiami a posunul album k Janie. Nemé dievča ho váhavo prijalo a dlhý čas pozorovalo snímky.

"Bola taká nádherná," zašepkal Draco. "Taká divoká. A bola takým skvelým človekom. Ona… naozaj chcela len to, aby ju ľudia vnímali takú, aká bola vo vnútri. A myslím, že prečítala každú knihu na svete." Usmial sa nad vzdialenou spomienkou. "Chcela to tiež pre všetkých ostatných. Nie tú vec s knihami, tú druhú. Ja… som k nej nebol veľmi milý. Musíš byť jej príbuzná. Poznáš ju? Možno to bola tvoja sestra. Alebo sesternica?"

Janie ani nevzhliadla. Teraz listovala albumom, čelo zvraštené zamračením, a Draco pokračoval v príbehu.

"Môj otec bol temný čarodejník. Nasledoval Temného pána a myslel si, že nemagickí ľudia a magické deti narodené nemagickým ľuďom sú druhoradí a mali by ich zo školy vykázať či zotročiť alebo zabiť. Pokúsil sa pomôcť Temnému pánovi, keď sa vrátil, ale prichytili ho a uväznili. Temný pán bol nahnevaný. Poslal po mňa. Mal som šestnásť. Povedal mi, že musím zabiť Albusa Dumbledora, vodcu čarodejníkov Svetla, inak že zabije moju matku, otca i mňa. Bol som taký vydesený. Netušil som čo robiť. Ak zabijem Dumbledora, vedel som, že nikto iný nedokáže Temného pána zastaviť. Ak ho nezabijem, moja rodina zomrie." Zlovestne sa zachechtal a prešiel si rukou po tvári. "Hermiona vedela, že sa so mnou niečo deje. Pokúšala sa ma prinútiť, aby som sa s ňou porozprával, ale vôbec nič som jej nepovedal. Nakoniec som ani nemal na výber. Iný Temný čarodejník zabil Dumbledora, kým som tam ja stál a díval sa. Potom som utiekol. Oficiálne som sa stal Temným čarodejníkom, smrťožrútom." Vyhrnul si rukáv a ukázal Janie tetovanie.

Janie nevyzerala ohromene. Sotva sa naň pozrela, očividne si význam toho symbolu neuvedomovala.

Spustil si rukáv. "Ďalších šesť mesiacov som strávil bojom a na úteku. Občas som prekĺzol, aby som sa stretol s Hermionou. Keď ma vtedy prvý raz uvidela, zmlátila ma ako žito. Môžem to dokázať, mám jazvy." Postavil sa a rozopol si košeľu. Na pravom boku mal hrubú bielu jazvu, ktorá zahýbala od rebier k pupku. Znova si zapol košeľu. "Potom, počas nájazdu, ma zajali aurori. Mučili ma kvôli informáciám, potom ma zatvorili na ďalších šesť mesiacov. Zomieral som vo väzení hladom, keď nás prišli vyslobodiť smrťožrúti s tým, že finálna bitka skončila…" namáhavo prehltol, "že Temný pán vyhral. Ja… nechcel som sa vrátiť. Šiel som namiesto toho domov, peši celú cestu na toto panstvo. Ale keď som sa sem dostal, bolo prázdne. Moja rodina zmizla. Hladoval som, bol som chorý a zrútil som sa. Dobby sa o mňa ako jediný postaral. Vrátil sa kvôli mne, hoci nemusel."

Janie ho teraz zvláštne, sústredene sledovala.

"Keď už mi bolo lepšie, začal som hľadať svoju rodinu. Zistil som, že otec je mŕtvy, že ho zabili vo finálnej bitke. Moja matka jednoducho zmizla. A Hermiona…. Hermiona v poslednej bitke zomrela."  

Vedľa Harryho Pottera! Zabili ju kvôli Potterovi! Keby tá sprostá krava zostala s ním, ako ju žiadal, ako od nej požadoval, bola by nažive! Dopekla s tebou, Hermiona! Dopekla!

"Ja… vzdal som sa." Odfrkol si. "Keby Hermiona prežila, bola by ma nenávidela. Nevedela, čo je to vzdať sa, ale ja som kľačal na všetkých štyroch, rumázgal som ako usoplené decko, všetkého som sa vzdal: mágie, slobody, spomienky na ňu. Zaujal som svoje miesto v kruhu okolo Temného pána. Urobil som všetko, čo mi povedal, bez pochybností, bez premýšľania o tom, komu ubližujem. Dobby zostal so mnou. Neviem prečo. Potom začal Temný pán s magickými experimentmi. Mal niekoľko cieľov. Chcel nájsť spôsob, ako stvoriť silných magických vojakov, ale ešte viac túžil nájsť spôsob, ako posilniť samého seba. Väčšinu času experimentoval na ľuďoch, svojich vlastných ľuďoch, a udiali sa príšerné veci. Moje magické jadro sa roztrieštilo, zostal mi len malý kúsok. Sotva viacej dokážem kúzliť. Iných ľudí to zabilo alebo úplne prišli o mágiu a Temný pán získal niekoľko príšerných schopností. Len nedávno zistil, ako do seba natiahnuť mágiu z iných ľudí, a dokonca magických stvorení, hoci sa ešte nenaučil, ako ju urobiť svojou trvalou súčasťou. Počul som zvesti, že predlžuje svoj život vysávaním životnej energie z muklovských detí."

Znelo to absurdne, keď sa to prvý raz dopočul, ako niečo, čo hovoria rodičia deťom, aby ich vystrašili. To bolo ale predtým, než prečítal správu o jednom z posledných experimentov. Temný pán lačnel po moci akéhokoľvek druhu a vezme si ju z čohokoľvek, čo sa mu dostane do rúk. Pátral po skutočnej nesmrteľnosti, a ak ju bude môcť získať vysávaním životov detí ako nejaký zvrátený dementor, urobí to.

A bolo len otázkou času, než usúdi, že z magických detí získa väčšiu silu než z muklovských.

"Keď som prišiel o mágiu, už som nebol Temnému pánovi k ničomu. Došlo mi, že musím nájsť niečo, vďaka čomu sa znova stanem užitočným, inak zomriem. V tom čase sa otroctvo ešte len začínalo stávať bežným. Rozhodol som sa pracovať práve s otrokmi, pretože to bola činnosť, ktorá nevyžadovala veľa mágie. Začal som s otrokmi obchodovať, ale až keď sa ku mne dostali ako otroci dvaja ľudia, ktorých som poznal zo školy, začal som si uvedomovať, čo presne dokážem urobiť, čo presne mám pod kontrolou." Venoval jej temný úsmev. "Chystám sa pomstiť Hermionu. Chystám najväčší prevrat, ktorý kedy čarodejnícky svet videl."

Počkal, či Janie neprehovorí, ale zostávala nehybná a tichá, hoci z neho nespustila oči. Nakoniec pokračoval. "Tak to je asi môj príbeh. Zajtra sa na teba pozrie liečiteľka a porozprávame sa, čo s tebou. Zavolám Gigi, môžeš si robiť, čo chceš, zostať tu, ísť do knižnice, alebo sa vyspať." Pozrel sa na hodiny. "Len buď pred deviatou vo svojej izbe."

Gigi prišla a odviedla Janie preč. Draco zostal v kresle so svojím papierovaním, fotoalbumom a portským. Musel zadriemať, pretože ďalšie, čo si uvedomil, bol hlasný tresk, z ktorého vyskočil na nohy. Nehybne stál, srdce mu búšilo a načúval zvukom prichádzajúcim z druhého poschodia.

Búchajúce skrinky, rozbíjajúce sa sklo, hlasné, nahnevané kroky.

Draco namáhavo prehltol, rozochvený, a skontroloval čas. Bolo takmer jedenásť. Čo najtichšie sa vykradol z pracovne a prakticky uháňal chodbami do svojej izby. Po ďalšom hlasnom buchnutí zatresol dvere do spálne, až sa prikrčil pri zvuku, ktorý narobil. Rachot zvrchu okamžite prestal a Draco zadržal dych, až kým sa kroky neozvali znova.

Rýchlo sa pripravil do postele, zavolal Dobbyho a uistil sa, že je dievča vo svojej izbe, než vkĺzol pod prikrývky ako vydesené decko.

*** 

Ležala roztiahnutá na chrbte, rozstrapatená a začervenená, dlhé zlatohnedé kučery splývali s hrubou tmavou prikrývkou. Oči s oťaželými viečkami upierala na strop, bledými prstami zvierala látku, jediný viditeľný znak napätia v jej tele. Jej výraz bol vzdialený.

Draco sa zastavil, prehodnocoval tie slová a jej hlas a tú napätosť, lákavé šklbania svalov chvejúcich sa štíhlych nôh pod svojimi rukami. Znova sklonil hlavu, aby pomaly olízal vnútornú stranu jedného mäkkého, bieleho stehna, kým rukou prešiel nahor druhým. Letné šaty mala vyhrnuté okolo pása, odhaľovali trojuholník plochého brucha, pupček a ružové nohavičky. Otvorenými ústami sa prisal k stehnu a zľahka zubami stisol pokožku, aby zružovela.

"Teraz som zlý, spomínaš si?" zamrmlal, maznajúc sa. "Zlí chlapci nepotrebujú povolenie."

Hermiona zatvorila oči, hlavu pretočila nabok, jej boky sa sotva viditeľne nadvihli, keď zľahka fúkol na pobozkané stehná. Potom pritlačil ústa na citlivý bod medzi jej nohami a lem nohavičiek. Zhíkla, jedna ruka švihla k jeho hlave, kým ju lízal hore a dole.

"Ak sa Harry vráti skôr, nepohnem ani prstom, aby som ťa zachránila." Hlas mala nápadne vyrovnaný a uhladený. Draco prešiel jazykom po každom kúsku jemnej pokožky, ku ktorému sa dokázal dostať. "Myslím, že zistíš, že má s tebou menej zľutovania než Voldemort."

Draco zasyčal, drsne sebou trhol vzad a bolestivo si zovrel ľavé predlaktie, ktoré zachvátili kŕče. Oči mala znova otvorené, ale len na štrbinku. Tvárila sa samoľúbo.

'Nevyslovuj jeho meno! ' Zahryzol si do jazyka, aby na ňu tie slová nevykríkol. Bol dosť múdry, aby ich nevyslovil. Ten deň, keď by ich vyslovil, by bol posledným dňom, kedy by sa s ním stretla. Tak mu povedala.

Aby ich rozptýlil, načiahol sa po jej nohavičkách a zachytil ich prstami. Podoprela sa na lakťoch a nadvihla boky, aby mu umožnila tenkú látku stiahnuť. Pri pohľade na ňu, na tú vôňu sexu a túžby, poľahky zabudol na svoj hnev a znova jej roztiahol stehná, aby ju ochutnal.

So skazeným úškrnom ho odtlačila preč skôr, než sa vôbec priblížil, takže namiesto toho vyliezol nahor, pobozkal materské znamienko v tvare jahôdky na jej bruchu, pobozkal ju na hrdle, čeľusti, jazykom ovlažil tú malú priehlbinku pod ňou. Prirazila ústa k tým jeho s dychtivosťou, ktorá popierala chladný spôsob, s akým s ním jednala, a krátko sa dotkla jeho líca, aby mu naklonila tvár, a pobozkala ho dôkladnejšie. Chutila ako ďatelinové pivo. Voňala po broskyniach a uspokojení.

"Milujem túto polohu," zamrmlala, roztiahla sa pod ním, zjavne si užívala. "Mám rada, keď viem, že si ma dostal."

"Klamárka," zašepkal jej do ucha. "Páči sa ti vedieť, že ma máš pod palcom."

Pocítil vibrácie jej ironického chichotu a na chvíľu bol dokonale spokojný a po dlhej dobe skutočne šťastný. Nechal sa tým pocitom pohltiť, vychutnával si jej blízkosť, teplo jej tela, pocit, že sa svet okolo neho rozplynul do sladkého zabudnutia.

Draco otvoril oči a uvedomil si, že leží na bruchu vo svojej posteli na Malfoy manor v pokrývkach vyhriatych slnkom. Vzdychol si, presunul sa na chrbát a rukami si zakryl tvár.

Už to bolo dávno, čo mal tento sen. Už prešiel dlhý čas, čo tú stratu tak bolestne cítil. Vtedy boli naposledy spolu, než ho zajali aurori. Udalosti zvyšku toho dňa sa mu pokúšali hrať s mysľou, ale odsunul tú spomienku nabok.

Najlepšie bude ignorovať ju, až kým znova nezmizne. Opustil lôžko, aby si dal rannú sprchu.

Keď sa vrátil, Dobby sedel na jeho posteli s raňajkami na podnose. Spoločne sa najedli, tak ako to robievali väčšinu rán. "Boli včera v noci nejaké problémy?" spýtal sa Draco.

"Nie, pane. Pani Janie spala ako nemluvňa."

"To je dobre." Natrel si croissant maslom. "Uma mala pravdu."

"Hmm?" Dobby vzhliadol s plnými ústami.

"Je to oveľa hlasnejšie," potichu povedal Draco. "Myslíš, že som urobil niečo nesprávne?"

Dobby si ho smutne prezrel. "Nie, pane."

Po raňajkách sa na krátko zastavila Gigi, aby im povedala, že je Janie hore a najedená a chce stráviť dopoludnie v knižnici.

Draco zvraštil obočie. "Tak dobre. Určite tam trávi veľa času. Vyhýba sa mi? Alebo ju len vážne zaujímajú čarodejnícke knihy?"

Nešťastná, pretože bol nešťastný Draco, prešľapovala Gigi z nohy na nohu. "Gigi nevie, pane. Ale pani Janie číta veľa, veľa kníh, takže možno rada čítať."

"To bude pravdepodobne tým, Gigi," usmial sa Draco pre dobro domovej škriatky. "Ďakujem ti."

Gigi sa uklonila, spokojná sama so sebou, a odmiestnila sa. Draco zamieril s Dobbym do pracovne a zavolal kozubom základňu Marcusa Flinta. Ako predpokladal, na jeho volanie odpovedal služobne nižší vojak.

Draco sa k chlapcovi správal so strašidelným zamračením. "Tu je Emile Hoverson. Potrebujem okamžite hovoriť s veliteľom Flintom alebo vojakom Puceyom.“

"Vojak Pucey očakával vaše volanie, pane," odpovedal chlapec pokojne, ako keby bol zvyknutý, že mu stále volajú rozhnevaní ľudia.

O chvíľu neskôr sa zjavila Puceyho hlava.

"Adrian, včera v noci som očakával, že zavoláš," zahrnul ho výčitkami Draco, slová preplnené netrpezlivosťou a podráždením.

"Včera v noci došlo k problému," odpovedal vážne Adrian. "V Thombrime Marcus zmizol. Nikto ho nedokázal lokalizovať."

"Čo myslíš tým, že zmizol?" dožadoval sa Draco, ako keby to bolo neuveriteľné.

"Myslím tým, že jednu minútu tam bol a vzápätí nie! Niečo sa mu stalo!" Vážny výraz ustúpil a zjavila sa rýdza panika.

"A čo misia? Čo moji poslovia? Na toto nemáme čas."

"Doriti," zaklial Adrian. "Marcusov zástupca, Nugel Gedrave, preberá jeho povinnosti. Budem ťa informovať o posloch."

"Musia odísť dnes, Adrian. Už tak sme stratili jeden deň."

"Dozriem na to," prisľúbil Adrian.

"Skvelé. Pripravím svojich otrokov. Rozdelíme ich do skupín, ktoré budeš sprevádzať a inštruovať. Sú to ostrieľaní profíci v sťahovaní muklov."

"Tak sme dohodnutí. Nigel ti dnes večer zavolá."

"Ďakujem ti, Pucey. Dúfam, že Marcus je v poriadku."

Adrian sa tváril zamyslene. "Aj ja." Ukončil hovor.

Draco si samoľúbo v duchu poznamenal meno nového veliteľa, veľmi potešený, že všetko vychádzalo podľa plánu, a zavolal znova.

"Draco Malfoy!" prekvapene vykríkla hlava ženy s ostro rezanými kosťami a dlhým copom. "Čomu vďačím za také pochybné potešenie?" Znela neisto, ostatne ako vždy v jeho prítomnosti.

"Dobrý deň, Susan. Rád vás vidím. Premýšľal som, či stále vykonávate domáce návštevy."

Podozrenie v jej tvári sa okamžite zmenilo na cielené. "Ste zranený?"

Susan Bonesová bola jednou z mála čistokrvných, ktorí otvorene a vehementne protestovali proti novému režimu. Jediným dôvodom, prečo bola stále nažive a slobodná, bol sľub liečiteľa, vďaka ktorému nikdy nezdvihne v násilí svoju ruku, a jej jedinečné liečiteľské schopnosti. Často ju volávala elita Temného pána a ona ich kvôli svojmu sľubu nemohla odmietnuť. Temný pán ju považoval za zábavnú.

Ohľadne Draca samotného zostávala Susan nerozhodnutá. Vedela o jeho trápení a bola mu nápomocná, ale stále sa k nemu správala, ako keby očakávala, že sa každú chvíľu otočí a rozpolí ju vo dvoje. Možno k tomu mala dobrý dôvod; koniec-koncov chodili spolu do školy.

"Zbalil som onehdy zblúdilca," vysvetľoval Draco. "Mladé dievča. Fyzicky vyzerá v poriadku, hoci pravdupovediac veľa som toho neskúmal. Mám obavy o jej duševné zdravie. Premýšľal som, či by ste sa na ňu nepozreli, než sa rozhodnem, kam pôjde."

"Zbalili ste nedokonalého otroka, všakže?" uštipačne sa spýtala.

"Susan." jemne ju vyhrešil. "Toto je dôležité."

Kratučko sa zatvárila kajúcne, potom zaťala čeľusť a vážne odpovedala. "Prídem okolo štvrtej, mám priveľa iných pacientov, dúfam, že si uvedomujete, že je to veľmi natesno. Vážne by som sa nemala pokúšať sa vám prispôsobiť, Merlin vie, že mám dosť práce, ale nemôžem a nechcem si ani predstavovať, čím to vaše dievča muselo prejsť."

"Ďakujem vám, Susan. Vážne si to cením." Milo odpovedal cez jej bľabotanie. Zazrela na neho. "Zbohom, pán Malfoy." Oheň zažiaril a bola preč.

Draco sa pousmial.

Zvyšok dopoludnia strávil papierovaním a komunikovaním so svojím kruhom otrokov. Dobby prichádzal a odchádzal, ako bol zvyknutý.

Bol sám so správou o najnovších zbraniach špiónov v ruke, keď sa zjavila úplne spanikárená Gigi.

"Pán Malfoy! Pán Malfoy, pani Janie ide na druhé poschodie! Gigi ju nedokáže zastaviť!"

"ČOŽE?" Draco sa odstrčil od stola a vyrútil sa z miestnosti, nadávajúc, nie po prvý raz, že je panstvo také obrovské.

"Janie!" zakričal, keď sa dostal do predsiene. "Janie, vráť sa! Prosím! Janie!"

Bral schody po dvoch, nakoniec zakopol na najvrchnejšom a bolestivo pristál na kolenách. Chodby boli tiché a prázdne. Nič nenaznačovalo, kam šla.

"Janie!"

Bola muklom, nemala by byť schopná vkročiť na schody! Gifi s Dobbym ju mali byť schopní zastaviť! Čo sa to dialo? Srdce mu skočilo do krku, keď ho zasiahla príšerná myšlienka.

Nemohla byť schopná ísť hore… pokiaľ nebola pozvaná.

Ach, u Merlina, nie.

"Janie!" vyštveral sa na nohy a uháňal k severnému krídlu. Dvere sa sa mu pri vstupu pokúsili zatresknúť pred nosom, ale on do nich narazil plecom, ignoroval bolesť a prepotácal sa dnu, neschopný dýchať. Dve ďalšie chodby a bola tam!

"Janie, NIE!" prihnal sa k nej, vrhol sa na ňu a mocne ju objal rukami. Odťahoval ju od dverí, ktoré práve otvárala. "Nie… nemôžeš! NIE!" Ako keby mu pľúca zvieral zverák, z hrôzy nedokázal súvisle rozprávať. Dvere sa samé roztvorili dokorán a on ju chytil silnejšie, až kým nezapišťala, a pritláčal sa chrbtom ku stene, ako keby sa chcel do nej ponoriť.

Nemohol si pomôcť, aby sa do tej izby nepozrel. Oči sa mu zasekli vpred a on sa jednoducho nedokázal odvrátiť. Nechcel sa pozerať. Chcel si ukryť tvár v Janiených vlasoch. Nechcel tam byť!

Izba bola čistá a tichá a nehybná a presne taká, ako si ju pamätal. Mal pocit, že ho sleduje, ako keby bola celá miestnosť prikrčeným zvieraťom pripraveným k skoku. Chĺpky vzadu na krku sa mu zježili v pichajúcej vlne. Tlačil Janie preč od dverí, po chodbe, vôbec sa neotočil.

Boli v polovici chodby, keď sa dvere samé od seba s tresknutím zavreli.

"Bež!" zachripčal k Janie. "Bež!" Schmatol ju za ruku a uháňali späť cestou, ktorou prišli, on ju ťahal a Janie sa potkýnala za ním.

Keď sa dostali na prvé poschodie, tvrdo s Janie trhol a pritisol si ju k hrudi, nálada sa mu okamžite zmenila z vydesené na zúrivú.

"Nemôžeš tam hore chodiť! Nemôžeš tam chodiť, Janie! Si mukel! Tento dom ťa zabije, rozumieš mi? ZABIJE ťa!" Drsno ju triasol za plecia, kričal jej do tváre, rozzúrený. Zízala na neho so širokými prázdnymi očami, úplne zmätená, a on cítil, ako sa niečo v ňom zrútilo, a tak ju znova objal a pritisol si ju k hrudi. "Je to moja chyba. Nepovedal som ti, aby si tam nechodila. Nemala si byť schopná tam hore ísť. Je mi to ľúto, Janie. Je mi to ľúto."

Odviedol ju do kuchyne, držiac ju za ruku, neschopný pustiť ju čo i len na sekundu, a našiel im obom niečo na desiatu; čaj a sušienky. Janie ich šťastne chrúmala, obzerala živúce kuchyne a poskytla tým Dracovi čas, aby sa dal dohromady. Gigi, ktorú informovali o návrate jej zatúlanej panej, nariekala v rohu, súčasne od radosti nad jej návratom a zármutkom nad svojím zlyhaním. Dievčina vyzerala, že ju celé toto trápenie vôbec neovplyvnilo. On si pripadal totálne zničený.

Prečo? Prečo si to urobil? Vyslal nahnevanú myšlienku na druhé poschodie a sústredil sa na odpíjanie čaju, až kým sa mu už viac netriasli prsty nervozitou.

"Si v poriadku, Janie? Skutočne?" spýtal sa nežne.

Zvedavo sa na neho pozrela a zlomila medzi dlaňami cukrovú sušienku na polovicu. Strhol sa.

"Prepáč, že som kričal," skúsil znova. "Pravdepodobne som tým u teba nevzbudil veľa dôvery, však?"

Venovala mu šelmovský úsmev a on si pomyslel, skľúčene, že to bola skôr reakcia na jeho smutný tón, než že by pochopila jeho slova. "Chceš sa vrátiť do knižnice? Rád by som s tebou strávil trochu času." Papierovačky už takmer dokončil. Mohlo to počkať.

Vyskočila na nohy a vyrovnala si šaty a potom kučeravé vlasy tým reflexívnym pohybom, ktorý vyvolal na jeho tvári chabý úsmev a bolestivo ho bodol v srdci. Znova ju chytil za ruku a viedol so sebou, ale keď prišli, okamžite sa z jeho zovretia vytrhla a uháňala k svojim obľúbeným knihám.

Draco zostal pozadu, náhodne chytil jednu hrubú knihu a usadil sa pohodlnom kresle, odkiaľ ju mohol sledovať. Janie v knižnici narobila poriadny chaos. Všade sa váľali hromady zväzkov. Neprítomne premýšľal, prečo ich domoví škriatkovia nezačali odkladať, až kým nezbadal, ako sa Gigi načiahla po jednej, ktorú Janie odložila, len aby ju kučeravé dievča zľahka preplesklo po ruke bez toho, aby odtrhlo pohľad od svojej novej knihy.

Janie čítala a hľadala a vyraďovala knihy s odhodlanou cieľavedomosťou, ale Dracovi to pripadalo úplne náhodne. Po dlhom uvažovaní si vybrala nejakú knihu, prečítala ju, občas len preletela, a odložila ju nabok na svoju kopu alebo na novú kôpku či nechala knihu otvorenú.

Fascinovaný odložil nabok vlastnú knihu (ani sa na ňu nepozrel), aby si prehliadol tie, ktoré odložila. Dokonca teraz sa zdali témy náhodné.

Bola tam kniha o anatómii morských drakov, ktorá ležala otvorená na ilustrovanej strane s obrázkom rybe podobnej beštie s vydutými očami, s dlhým, zubatým čumákom, pazúrmi a chvostom stočeným ako morský koník.

Ďalšia ukazovala rôzne staroveké zbrane, kopije a oštepy, kým ďalšia hovorila o vlastnostiach rozmanitých stromov. Bola tam kniha o runách, nad ktorou sa zaksichtil, niekoľko kníh o starovekých mýtoch, kniha básní a jedna o veštbe.

Kniha, ktorú práve študovala, bola tou, ktorú Draco sám ešte nečítal. Ďalšia kniha legiend a mýtov.

Yggdrasil. Prečítal ponad jej plece. Strom sveta. Strom života. Spája všetkých deväť svetov. Pri jeho koreňoch sa nachádza studňa múdrosti a štyri vetry uháňajú pomedzi jeho konáre ako jeleň.

"Čo hľadáš?" spýtal sa jej zvedavo.

Zamračila sa nad prerušením, ale nevzhliadla od stránky. Zaujato sa vedľa nej posadil. Predstavoval si, že toto bolo presne to, čo Hermiona spravila, hneď ako po prvý raz objavila čarodejnícky svet. Prečítala každučkú knihu, ku ktorej sa dostala. A predsa muselo existovať množstvo myšlienok, ktorým napriek tomu nedokázala ani porozumieť. Mohla pochopiť všetko, čo čítala?

O tri päťdesiat jej z ruky vytiahol poslednú knihu a vysvetlil jej, že ju príde pozrieť liečiteľka. Bola poriadne načertená, ale nechala sa chytiť za ruku a odviesť do jedného z priestrannejších salónov. O štvrtej znížil Dobby ochrany dosť na to, aby umožnil Susan prejsť.

Žena sa zjavila v záblesku zeleného svetla, napäto vykročila z kozuba a oprášila si habit. V jednej ruke držala liečiteľskú tašku. Susan bola pekná žena, elegantná skôr než svieža a pekná. Vojna zatvrdila jej kedysi tichú otvorenosť na vážnu prísnosť. Tmavohnedé vlasy mala zviazané do pevného copu a na tvári žiaden make-up.

Napäto sa na Draca usmiala.

"Dobré ráno, pán Malfoy. A slečna…" odmlčala sa, keď sa pozrela na Janie, ústa dokorán, oči roztvorené.

"Ach, môjbože," nakoniec zašepkala, ruka jej vyletela takmer k ústam, ale nato inam, aby si znova oprášila habit, hoci sadze už boli preč. "Achbože."

Draco prikývol, poznal ten pocit. "Myslím, že je to sestra. Alebo sesternica."

"Ach bože," zopakovala Susan, oči podozrivo vlhké, keď sa priblížila k Janie. S roztrasenou rukou sa dotkla tváre dievčaťa. "Je to jej verná podoba."

"Našiel som ju včera. Som si pomerne istý, že je to mukel. Všimnete si, že nemá žiadnu runu. To by nemalo byť možné. Potrebujem ju prehliadnuť rovnako plne fyzicky ako aj kvôli kúzlam, bariéram, ochranám či pozostatkom mágie. Ešte neprehovorila ani ku mne, ani ku domovým škriatkom. Možno sa porozpráva s vami."

Susan prikývla, oči ale neopustili Janieninu tvár. Janie jej pohľad bez záujmu opätovala.

"Má nejaké meno?"

"Ak ho má, nespomenula ho. Hovorím jej Janie."

Susan ju zľahka chytila prstami za tvár a skúmala dievča cvičeným okom.

"Máte privátnu miestnosť, kde ju môžem prezrieť?"

"Samozrejme," ukázal na postrannú komnatu. "Gigi vám môže pomôcť."

"Nepotrebujem, aby ma v izbe s pacientkou špehovala domáca škriatka," chladne ho prerušila Susan.

Draco rýchlo vycúval. "Ako si želáte," uisťoval ju chlácholivo.

Susan na neho uprene zazrela, ako keby ho podozrievala z nejakej tajnej zrady, až nakoniec prikývla a odviedla Janie preč.

Draco trpezlivo čakal. O pätnásť minút neskôr sa dve dievčatá vrátili. Janie sa prázdne usmievala, zato Susan sa tvárila rozrušene a mierne naštvane.

"Použila som počiatočné skenovanie na kúzla a ich pozostatky, pre vyššiu úroveň skenovania budem potrebovať pomoc."

To znamenalo, že si bola istá, že tie skeny zvládne sama, a že zlyhala. Draco to nekomentoval, len ochotne zavolal Dobbyho s Gigi. Pre čarodejníkov bolo ťažšie pracovať s mágiou domových škriatkov, ale v istých ohľadoch bola silnejšia a dôkladnejšia. Susan namierila kúzla a Dobby s Gigi spojili svoje mágie, aby vycítili a odhalili všetko, čo mohli.

Susan zízala na svoj tlmene žiariaci prútik a potom na správu na papieri, ktorá sa sama vypĺňala.

"To nedáva zmysel," povedala s počuteľnou frustráciou.

"Čo sa stalo?" spýtal sa pokojne Draco.

"Polovica kúziel, ktoré na nej skúšam, sa jednoducho… rozplynie. Fungujú, viem, že fungujú, je to, ako keby ich v polovici cesty vysalo z ich existencie. Súčasne všetko, čo som skúsila, mi hovorí, že v nej či na nej nie je žiadna mágia." Susan znela bezradne.

Dracove oči sa prižmúrili. "Skenovali ste ju na cudzie predmety? Muklovskú technológiu? Vpichnuté cudzie veci?"

Susan sa zamračila. "Normálne takéto veci neskenujem."

Draco vymenoval radu kúziel, ktoré by mohla skúsiť, a len si želal, aby mal silu jej pomôcť. Našťastie sa Susan učila veľmi rýchlo. Polovica kúziel vyšla negatívne. Druhá polovica zmizla. Janie sledovala, ako na ňu vrhajú kúzla, ako keby boli všetky veľmi zaujímavé a oni veľmi hlúpi.

"Takže je to mukel, bez mágie," nahnevane oznámila Susan. "Až na to, že je mágiou obklopená. Ale nie je očarovaná. Toto je absolútny protiklad. Neviem, čo vám povedať, pán Malfoy, až na to, že to potrebuje ďalšie štúdium. Veľa ďalšieho štúdia."

"Ubližuje jej to?" spýtal sa Draco.

Susan dievča zamyslene študovala. "Nie. Povedala by som, že nie."

"Toto je druhotný problém. Viac mi robí starosti jej myseľ. Nezistila ste niečo?"

Susan pokrútila hlavou a nervózne si potiahla za vlastný cop. Keď prehovorila, znelo to hlboko a vážne. "Neprehovorila by som mnou. Fyzicky vyzerá zdravá, aj keď trochu podvyživená. Všetky jej reflexy a fyzické reakcie sú normálne. Jej nervový sken… všetky jej nervové skeny, rovnako ako jej mágia, nedávajú žiaden zmysel. Na niektorých miestach je elektrická aktivita ako šialená a na iných, ako keby bolo tkanivo odumreté či latentné."

"Myslíte, že má poškodený mozog?" spýtal sa Draco, v bruchu pocit nevoľnosti. "Má šancu, že znova prehovorí?"

"Nenašla som žiadne poškodenie, ale dopady magických porúch sú nezistiteľné," bezmocne povedala Susan. "Jej aura je taká pokrivená, že som sa v nej vôbec nevyznala… Je to takmer ako keby vzal niekto niekoľko aur a pretočil ich a prekrútil spoločne do uzla. Pokiaľ ide o rozprávanie, myslím, že to ukáže čas."

"Takže myslíte, že je schopná mágie? Myslíte, že je jedným z experimentov Temného pána?" spýtal sa Draco len o vlások silnejšie než šeptom.

Susan bezmocne pokrčila plecami. "Tá možnosť tu je. Nedokážem prísť na nič, čo by zničilo niečiu mágiu a takto kompletne ju poprekrucovalo.“

"Nemyslíte si, že je možno… že je v skutočnosti…" Hermiona. Nezniesol na to ani pomyslenie.

"Nie," rýchlo povedala Susan. "To je nemožné."

"Bol by som o tom počul, kebyže je," zdôvodňoval Draco. "Všetci by sa dopočuli."

Susan s Dracom Janie mlčky sledovali. Dievča sedelo na jednom zo stolov, členky pevne prekrížené. Ignorovala ich pohľady. Draco dospel k rozhodnutiu. "Myslím, že to najlepšie, čo pre ňu môžeme urobiť, je poslať ju loďou do Ameriky."

Susan sa vyplašila. "Čože?"

"Nedokáže sa o seba postarať, takže ju nemôžem oslobodiť. Ako otrok by neprežila, dokonca ani s niekým, komu verím. Musím ju poslať preč. V Amerike majú utečenecké tábory a najrozvinutejšiu čaromedicínu. Mohla by dostať pomoc, ktorú potrebuje."

Susan veľmi starostlivo zvážila slová, než prehovorila. "Nie som si istá, či je to dobrý nápad. Utečenecké tábory sú preplnené, rovnako ako bezplatné lekárske kliniky. Je možné, že pre ňu budú mať nejakú to starostlivosť, ale… šanca, že ju prídu pozrieť, je veľmi malá. Ak sa o seba nedokáže postarať, strčia ju do preplneného oddelenia so smiešnym prídelom stravy a vody a biednou lekárskou starostlivosťou. Peniaze, čas a talenty všetkých sú viazané vo vojne, pán Malfoy."

Vydal nahnevaný zvuk. "Neviem, čo iné urobiť."

"Ak ju vážne chcete v bezpečí a aby o ňu bolo postarané, budete si ju musieť nechať u seba."

"Ja si otrokov nedržím," zúrivo zasyčal Draco. Napriek svojmu zamestnaniu, o ktorom Susan nemala ani potuchy, si odmietal držať otrokov pre seba samého. Keď už nemal na výber a musel nejakých prijať, obvykle skončili na najskoršej lodi z Británie do utečeneckého tábora, alebo ich poslal k priateľom, ktorým dôveroval. Draco poznal niekoľko rodín, ktoré mali letné domy a chalupy preplnené otrokmi, ktorých zachránili.

Dracov vlastný život bol jednoducho príliš nebezpečný. Nerobil si ilúzie o tom, čo sa s ním nakoniec stane, a nebude riskovať ničí život, keď sa stretne so svojím osudom. Okrem toho, Hermiona utiekla, pretože si myslela, že ju bude držať v reťaziach v úlohe tichej, zdržanlivé žienky domácej. Bol by prekliaty, kebyže zotročí jej príbuznú.

Susanine pery sa stenčili. "Túto si necháte," pokárala ho ostro. "Musíte, ak chcete, aby to dievča malo šancu."

Otvoril ústa k protestu, ale potom so škrípajúcimi zubami cúvol, kde ho zasiahol Susanin zlý pohľad.

Bol to jej nápad. Bol to Susanin nápad, takže to musí byť v poriadku. Stále si to vravel, starostlivo ignorujúc pocit spokojnosti, ktorý v ňom tá predstava vyvolala.

Musel si ju nechať. To jediné bolo správne. A bol to Susanin nápad.

***

Susan odmietla pozvanie na večeru, nie že by Draco skutočne chcel, aby zostala. S Janie sa znova najedli v kuchyniach, pretože jej sa tam páčilo. Vyzerala podivne roztržitá, ignorovala všetky jeho pokusy o nezáväzný rozhovor. Boli asi v polovici jedenia, keď si Draco uvedomil, že ukradla knihu z jeho knižnice a mala ju otvorenú v lone. Prekvapený Draco premýšľal, ako sa jej podarilo utajiť ju cez skenovanie, ktoré podstúpila.

Po večeri sa ju pokúsil prehovoriť, aby robili niečo iného než sa vrátili do knižnice, ale bola neoblomná. Tá ukážka ducha bola rovnako povzbudivá ako frustrujúca. Nakoniec ju odviedol k jej knihám a sám sa uvelebil v pracovni, odhodlaný dokončiť nutné veci. Obdržal očakávaný hovor od Nigela, rovnako ako potvrdenie, že poslal svojich poslov a že nenašli žiadnu stopu po Marcusovi Flintovi.

Potešil ho pokrok, ktorý v ten deň urobili, a rozhodol sa skončiť s prácou skôr. Pozval na drink niekoľko najbližších priateľov a strávil večer doháňaním noviniek a načúvaním posledných klebiet. Mal radosť z ich spoločnosti, uvedomoval si, že posledných pár dní bol trochu vystresovaný, a bolo mu ľúto, keď v noci odišli, ale nechalo mu trochu času, aby začal plánovať čo s Janie.

Bude kvôli nej musieť manor viac zabezpečiť a bude sa musieť začať obzerať po liečiteľovi špecialistovi, ktorý snáď dokáže určiť jej diagnózu. Možno by mohol niekoho, kto by to urobil, doviezť. Dovezie, ak bude musieť. Niežeby si to nemohol dovoliť. Posadil sa za stôl, aby si spravil poznámky.

Okrem materiálnych statkov potrebovalo to dievča uveriteľnú historku. Príliš ho nenadchýnala predstava prezentovať ju ako otroka, to by vážne obmedzilo starostlivosť, ktorej by sa jej mohlo dostať.

Vyskočil, keď začul hlasný tresk z horného poschodia. Zaklial a vrhol hrozivý pohľad na strop. Bolo len pol jedenástej. Dnes to začínalo priskoro.

BUUM!

Strop sa zatriasol. Draco sa strhol. A bolo to hlasnejšie než včera v noci.

So starostlivo kontrolovanými pohybmi si pobalil papiere, chrbát vystretý, na tvári zamračenie a odhodlanie, že sa nebude ponáhľať. V bruchu sa mu krútili vnútornosti, keď sa nútil vyrovnane a pomaly dýchať. Niekde nad jeho hlavou bolo počuť prechádzanie hlasných krokov. Draco vykĺzol z pracovne, nenápadný ako tieň, a náhlil sa do svojej izby, hlava sklonená, plecia ovisnuté.

Zvuky nad ním nedali najavo, že by si ho všimli. Napriek tomu sa cítil oveľa lepšie, keď sa zamkol vo svojej spálni. Zo svalov mu unikalo napätie a tak sa vyzliekol a pripravil do postele. Dobby sa primiestnil, aby mu zaželal dobrú noc a oznámil, že je Janie už v posteli, a Draco sa usadil s knihou. Počas čítania zadriemal.

O niečo neskôr sa trhnutím vzpriamil pri zvlášť hlasnom tresknutí zhora. Sedel tam a dezorientovane žmurkal. Kniha mu ležala otvorená na bruchu, ale svetlá nesvietili, takže ich niektorý z domových škriatkov musel zhasnúť, keď zaspal. Odložil knihu nabok a pretočil sa, aby si znova ľahol.

Dupot zhora mu búšil v hlave, keď načúval ozvene odrážajúcej sa celým manorom. A potom na chvíľu zostalo ticho, ako keby niečo zvažovalo, a po nasledujúcom zvuku škrípajúcich dverí sa Dracovi postavili všetky chĺpky na tele. Posadil sa, keď sa dvere zatreskli a kroky sa pohli po chodbe. Zalial ho mráz, schladil až do špiku kostí.

Prichádzalo to.

Bol príliš vydesený, aby sa pohol. Sedel tam a snažil sa vdýchnúť dostatok vzduchu, premýšľal, čo sa stane, čo by to mohlo asi tak chcieť. Janie. Och u Merlina, Janie.

Zdalo sa, že mu svaly uviazli na mieste. Musel vynaložiť všetku silu vôle, aby sa postavil, a dýchal piskľavo cez zaťaté zuby, keď potlačoval tú hrôzu. Opustiť v tú chvíľu svoju izbu bola jedna z najdesivejších vecí, ktoré kedy urobil. Na rozsiahlych, otvorených chodbách manoru si pripadal príšerne zraniteľne a nechránene, zatiaľ čo to prichádzalo bližšie, s rozvahou sa to pohybovalo smerom ku schodom. A nemal žiadnu mágiu, bol ako mukel. Nič ho neochraňovalo.

Izba Janie nebola ďaleko, vôbec nie, bola hneď vedľa dverí, ale pripadala mu na míle vzdialená. Dverná guľa mu neužitočne zarachotila v ruke. Dvere boli zamknuté. Bezmocne trhol za kľučku.

Počul, ako to schádza dole schodmi.

Prehltol, snažil sa hrdelne nezaskučať. Vytiahol prútik a pokúsil sa pozbierať rozpadajúce sa sústredenie a zašepkal tichý výkrik: "Alahomora!"

Nič sa nestalo. Ale kroky na schodoch zastali. Potom začali schádzať rýchlejšie. Sakra.

Hyperventilujúc, s rukami trasúcimi sa ako listy v hurikáne Draco zavrčal a prakticky zavzlykal: "Alahomora!"

Zámka cvakla. Draco vpálil dnu a zatreskol dvere, zasadil za sebou závoru a znova vrhol zamkýňacie kúzlo. Izba bola tmavá. Sotva dokázal rozoznať Janie, ktorá spala v posteli. Cúval od dverí, prútik namierený priamo na ne.

Kroky sa dostali na prvé poschodie a zabočili do chodby.

Nie. Nie! Prosím! Len choď preč. Prosím nechoď sem.

Po Dracovej tvári stekal pot. Prehrabol si voľnou rukou vlasy, pritlačil dlaň k spánku. Mlčky prosil, aby to neprišlo.

Už to počul. Šuchot drahého habitu, ťapkanie palice s hlavou hada, čižmy z kože testrála na gréckych dlaždiciach, ktoré prichádzali, aby zastavili tesne pred dverami. Dokonca zacítil vôňu výraznej kolínskej.

Zadržal dych. Neodvažoval sa dýchať. Neodvažoval sa vydať jediný zvuk. V jeho hlave bublal podivný neurčitý pocit beztiaže. Pohupoval sa. Chystal sa odpadnúť.

Len to neurob! Stoj! Prestaň s tým, nezvládnem to! Prosím, choď preč! Len choď preč!

Nastalo nekonečné ticho.

Kroky sa otočili a nenútene sa vracali, odkiaľ prišli.

Draco sa nepohol, až kým sa čižmy nevydali nahor schodmi, až kým neboli znova na svojej chodbe. Dvere na druhom poschodí sa zatreskli a manor zostal desivo tichý.

Z Dracových pľúc unikol vzduch a potácal sa dozadu, až dopadol na všetky štyri. Nevedel, či plakať alebo sa smiať.

Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto.

Postavil sa na roztrasené nohy a utrel si ústa chrbtom ruky, každé vydýchnutie vyšlo von vo vlhkom vzdychnutí, ktoré pripomínalo takmer slzy. Obzrel sa na posteľ a prekvapene zistil, že ho Janie mlčky sleduje.

"Bola si hore?" zachrapčal.

Len sa na neho pozerala. Ak ju niečo na tejto situácii, na tom, že je uprostred noci v jej izbe, rozrušovalo, nedávala to najavo. Ochabnuto sa presunul, aby sa posadil pri nohách jej postele. Posadila sa vzpriamene a poposunula sa bližšie k nemu, obalená prikrývkami. Uprene na neho pozerala.

"To… to je môj otec," zašepkal a dokonca aj to bolo v tom tichu príliš hlasné. "Chcem povedať, nikdy som ho nevidel, nikdy som nič nevidel, ale viem, že je to on. Aj domoví škriatkovia si to myslia." Prehltol vzlyk. "Myslím, že je nahnevaný. Pochop, nebol som tam. Zomrel vo finálnej bitke, zatiaľ čo ja som hnil vo väzení. Nebol som tam, aby som mu pomohol, aby som splnil svoju povinnosť ako syn. Nebol som tam, aby som sa postaral o matku. Nenávidí ma za to. Viem, že nenávidí. To preto tu je, to kvôli tomu ma prenasleduje." Ústa sa mu chveli. "Tak veľmi ma desí."

Trasľavo sa zasmial a pozrel sa na ňu. Dotkla sa jeho ruky a venovala mu súcitný výraz a on znova uvažoval, či chápala, čo sa stalo, alebo či len reagovala na jeho vyľakané správanie.

"Nezostaneme tu," rozhodol zrazu a načiahol sa, aby prešiel rukou cez jej zamotané kučery. "Predtým som plánoval, že tu budeme žiť, ale ak ťa bude obťažovať, potom tu nemôžeme zostať. Zajtra pre nás začnem hľadať vhodné miesto." Postavil sa a pohol sa ku skladaciemu kreslu. "Prečo si nepospíš. Chvíľu tu posedím. Nechcem ťa nechať samotnú."

Janie ho chvíľu sledovala, potom si bez slova ľahla a pritiahla si prikrývky až po bradu. Draco bol hore až do svitania. Zhora sa už žiadne zvuky neozvali.